–

M. Metzler, konajúci ako správca konkurznej podstaty, v zastúpení: M. Metzler, Rechtsanwalt,

–

Auto1 European Cars BV, v zastúpení: F. Frank, Rechtsanwalt,

–

Európska komisia, v zastúpení: G. von Rintelen a W. Wils, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 31 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/848 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní (Ú. v. EÚ L 141, 2015, s. 19).

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania, ktorého účastníkmi sú pán Matthäus Metzler, konajúci ako správca konkurznej podstaty v konkurznom konaní začatom proti dlžníkovi, a spoločnosť Auto1 European Cars BV (ďalej len „Auto1“) vo veci vyplatenia sumy zodpovedajúcej trhovej hodnote vozidla, ktoré dlžník predal spoločnosti Auto1 po začatí tohto konania, do konkurznej podstaty.

3

Odôvodnenia 5 a 81 nariadenia 2015/848 stanovujú:

…

4

Podľa článku 7 tohto nariadenia s názvom „Rozhodné právo“:

„1.   Ak v tomto nariadení nie je stanovené inak, insolvenčné konania a ich účinky sa riadia právom členského štátu, na území ktorého sa toto konanie začalo (ďalej len ‚štát, v ktorom sa začalo konanie‘).

2.   Právo štátu, v ktorom sa konanie začne, stanoví podmienky začatia takéhoto konania, jeho vedenie a ukončenie. Stanoví najmä:

…

…

5

Článok 31 uvedeného nariadenia, nazvaný „Splnenie záväzku dlžníkovi“ [„Splnenie záväzku v prospech dlžníka“ – neoficiálny preklad], stanovuje:

„1.   Ak sa v niektorom členskom štáte splatí záväzok v prospech dlžníka, ktorý je predmetom insolvenčného konania začatého v inom členskom štáte, pričom tento záväzok sa mal splatiť v prospech správcu v tomto konaní, potom sa záväzok tejto osoby, ak o začatí konania nevedela, považuje za vyrovnaný.

2.   Ak sa takýto záväzok splní pred uverejnením v zmysle článku 28, potom, ak neexistuje dôkaz o opaku, sa predpokladá, že osoba plniaca záväzok o začatí insolvenčného konania nevedela. Ak sa takýto záväzok splní po tomto uverejnení, potom, ak neexistuje dôkaz o opaku, sa predpokladá, že osoba plniaca záväzok o začatí konania vedela.“

6

Ustanovenie § 3 Insolvenzordnung (insolvenčný poriadok) z 11. decembra 1914 (RGBl. 337/1914), v znení uplatniteľnom na konanie vo veci samej (ďalej len „insolvenčný poriadok“), stanovuje:

„1.   Právne úkony dlžníka uskutočnené po začatí insolvenčného konania, ktoré sa týkajú konkurznej podstaty, nie sú voči veriteľom v insolvenčnom konaní vymáhateľné. Druhej zmluvnej strane sa musí vrátiť protiplnenie, pokiaľ by sa ním konkurzná podstata zväčšila.

2.   Zaplatením dlhu dlžníkovi po začatí insolvenčného konania je záväzok povinného subjektu vyrovnaný, iba ak sa plnenie začlenilo do konkurznej podstaty alebo ak povinnému subjektu v čase plnenia nebolo známe začatie insolvenčného konania a ak táto nevedomosť nevyplýva z opomenutia náležitej starostlivosti (teda ak o ňom nemusel vedieť).“

7

Rozhodnutím z 25. mája 2022 Landesgericht Linz (Krajinský súd Linz, Rakúsko) začal konkurzné konanie proti dlžníkovi a pán Metzler bol ustanovený za správcu konkurznej podstaty (ďalej len „správca“). K uverejneniu tohto rozhodnutia zahŕňajúceho totožnosť správcu došlo v ten istý deň.

8

Dňa 2. júna 2022 dlžník vo svojom vlastnom mene uzavrel zmluvu o predaji motorového vozidla so spoločnosťou Auto1, založenou podľa holandského práva, so sídlom v Holandsku, za sumu 48870 eur. Táto zmluva bola uzavretá v priestoroch pobočky spoločnosti Auto1 nachádzajúcich sa v Rakúsku.

9

Po prevzatí tohto vozidla v Rakúsku previedla Auto1 z účtu banky nachádzajúcej sa v Nemecku sumu zodpovedajúcu predajnej cene za uvedené vozidlo na účet banky so sídlom v Rakúsku, ktorý uviedol dlžník.

10

Správca zastáva názor, že suma 48870 eur patrí do konkurznej podstaty, keďže zmluva o predaji bola uzavretá po začatí insolvenčného konania. Keďže Auto1 predala vozidlo tretej osobe, správca podal žalobu, ktorou sa domáhal kompenzačnej náhrady v prospech konkurznej podstaty, zodpovedajúcej predajnej cene tohto vozidla. Správca neskôr rozšíril predmet žaloby na trhovú hodnotu uvedeného vozidla, teda na 62261 eur.

11

Auto1 spochybnila nárok, pričom sa opierala najmä o článok 31 nariadenia 2015/848. Domnieva sa, že tento nárok by bolo možné voči nej uplatňovať len vtedy, ak by vedela o začatí insolvenčného konania v čase kúpy predmetného vozidla.

12

Landesgericht Linz (Krajinský súd Linz) vyhovel žalobe v jej pôvodnom rozsahu. Rozhodnutie tohto súdu bolo v odvolacom konaní zmenené. Oberlandesgericht Linz (Vyšší krajinský súd Linz, Rakúsko) sa domnieval, že článok 31 nariadenia 2015/848 je uplatniteľný, keďže na jednej strane platba v prospech dlžníka bola vykonaná po overení z nemeckého bankového účtu, a na druhej strane Auto1 nemala k dispozícii všetky potrebné informácie o začatí insolvenčného konania.

13

Správca podal proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu opravný prostriedok na Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Na podporu tohto opravného prostriedku správca tvrdí, že článok 31 nariadenia 2015/848 sa neuplatní, pretože toto ustanovenie predpokladá existenciu splnenia záväzku založeného na platnom právnom úkone, čo nie je prípad v prejednávanej veci vzhľadom na § 3 ods. 1 insolvenčného poriadku. Okrem toho medzinárodný prvok vyžadovaný článkom 31 nariadenia 2015/848 chýba, pretože záväzok, ktorého sa týkala sporná zmluva o predaji, bol splnený v Rakúsku.

14

Po prvé vnútroštátny súd konštatuje, že podľa § 3 ods. 1 insolvenčného poriadku právne úkony dlžníka uskutočnené po začatí insolvenčného konania, ktoré sa týkajú konkurznej podstaty, nie sú voči veriteľom v insolvenčnom konaní vymáhateľné. Za týchto podmienok, ak by bol majetok vyňatý z tejto konkurznej podstaty z dôvodu právneho úkonu, ktorý nie je voči veriteľom podľa tohto ustanovenia vymáhateľný, tento majetok by mohol byť vrátený. Okrem toho uvedené ustanovenie nestanovuje výnimku pre prípad, že tretia osoba nadobudla majetok v dobrej viere bez toho, aby vedela o začatí insolvenčného konania.

15

Po druhé cieľom článku 31 ods. 1 nariadenia 2015/848 je chrániť dobrú vieru tretej osoby, ktorá v inom členskom štáte, ako je členský štát, na ktorého území bolo začaté insolvenčné konanie, splní záväzok v prospech dlžníka po dátume začatia tohto konania, pričom nevie o jeho existencii, hoci ho mala splniť v prospech správcu. Podľa právnej náuky však toto ustanovenie predpokladá existenciu pohľadávky dlžníka. Neuplatňuje sa teda na splnenie záväzku tretej osoby voči dlžníkovi, ktorý v súlade s článkom 3 ods. 1 insolvenčného poriadku vyplýva z právneho úkonu nevymáhateľného voči konkurznej podstate, pretože bol uskutočnený po začatí insolvenčného konania.

16

Vnútroštátny súd však spresňuje, že vzhľadom na znenie článku 31 ods. 1 nariadenia 2015/848, ktorý všeobecne upravuje splnenie záväzku v prospech dlžníka, nevylučuje, že toto ustanovenie by sa mohlo uplatňovať na záväzky, ktoré tretia osoba splnila na základe neplatného právneho úkonu. V tomto prípade by teda zostávalo určiť, či miesto plnenia prevodného príkazu podaného v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie, možno považovať za miesto plnenia záväzku v zmysle uvedeného ustanovenia.

17

Za týchto podmienok Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

18

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 31 ods. 1 nariadenia 2015/848 vykladať v tom zmysle, že záväzky, ktoré boli splnené v prospech dlžníka, voči ktorému sa vedie insolvenčné konanie, hoci mali byť splnené v prospech správcu v tomto konaní, zahŕňajú aj splnenie záväzku vyplývajúceho z právneho úkonu, ktorý dlžník uzavrel po začatí uvedeného insolvenčného konania a prevode správy majetku na správcu.

19

Na účely odpovede na túto otázku treba zohľadniť znenie ustanovenia, jeho kontext, ako aj ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou.

20

Pokiaľ ide v prvom rade o znenie článku 31 ods. 1 nariadenia 2015/848, toto stanovuje, že ak sa v niektorom členskom štáte splatí záväzok v prospech dlžníka, ktorý je predmetom insolvenčného konania začatého v inom členskom štáte, pričom tento záväzok sa mal splatiť v prospech správcu v tomto konaní, potom sa záväzok tejto osoby, ak o začatí konania nevedela, považuje za vyrovnaný. Treba poznamenať, že nič v znení tohto ustanovenia neumožňuje tvrdiť, že by sa neuplatňovalo v prípade splnenia záväzku vyplývajúceho z právneho úkonu uzavretého dlžníkom po začatí insolvenčného konania.

21

Pokiaľ ide v druhom rade o kontext, do ktorého patrí článok 31 ods. 1 nariadenia 2015/848, je pravda, že Súdny dvor rozhodol, že ide o hmotnoprávne ustanovenie, ktoré sa uplatňuje nezávisle od lex concursus (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2013, van Buggenhout a van de Mierop, C‑251/12, EU:C:2013:566, bod 23).

22

Toto ustanovenie však nemožno chápať nezávisle od článku 7 tohto nariadenia, ktorý určuje rozhodné právo uplatniteľné na insolvenčné konanie a jeho účinky. Z článku 7 ods. 2 písm. b) a m) uvedeného nariadenia pritom vyplýva, že je to právo štátu, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie, ktoré určuje zaobchádzanie s majetkom, ktorý dlžník nadobudol alebo ktorý mu pripadá po začatí tohto konania, ako aj nevymáhateľnosť právnych úkonov, ktoré poškodzujú veriteľov.

23

Z uvedeného vyplýva, že uplatniteľnosť článku 31 ods. 1 toho istého nariadenia na splnenie záväzku, ktorý vyplýva z právneho úkonu uzavretého dlžníkom po začatí insolvenčného konania, závisí od právnych predpisov štátu, v ktorom sa začalo toto konanie, týkajúcich sa vymáhateľnosti právnych úkonov.

24

Z kontextuálneho výkladu článku 31 ods. 1 nariadenia 2015/848 tak vyplýva, že pod pojem „splnenie záväzku“ v zmysle tohto ustanovenia patrí splnenie záväzku vyplývajúceho z právneho úkonu uskutočneného po začatí insolvenčného konania a po prevode právomocí na správcu pod podmienkou, že takýto právny úkon je v súlade s právom štátu, v ktorom sa začalo toto konanie, vymáhateľný voči veriteľom, ktorí sú účastníkmi uvedeného konania.

25

Tento výklad je v treťom rade podporený cieľom, ktorý článok 31 ods. 1 nariadenia 2015/848 sleduje. Z odôvodnenia 81 tohto nariadenia totiž vyplýva, že cieľom tohto ustanovenia je ochrana tretej osoby, ktorá bez toho, aby vedela o začatí insolvenčného konania v inom členskom štáte, sa v dobrej viere domnieva, že splnenie jej záväzku v prospech dlžníka má účinok vyrovnania dlhu.

26

Priznanie účinku vyrovnania dlhu splneniu záväzku, ktorý je založený na právnom úkone nevymáhateľnom voči veriteľom, ktorí sú účastníkmi tohto konania, podľa práva štátu, v ktorom sa začalo uvedené konanie, by však išlo nad rámec ochrany dobrej viery tretích osôb, o ktorú sa usiloval normotvorca Únie. V takom prípade by totiž tretia osoba bola chránená pred prípadným návrhom, ktorý by voči nej podal insolvenčný správca z dôvodu bezdôvodného obohatenia. Takýto výklad článku 31 ods. 1 nariadenia 2015/848 by bol okrem toho v rozpore so zásadou reštriktívneho výkladu výnimiek z automatického uznávania účinkov insolvenčného konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. apríla 2024, Luis Carlos a i., C‑765/22 a C‑772/22, EU:C:2024:331, bod 74).

27

Navyše výklad, ktorý by bol v rozpore s výkladom uvedeným v bode 24 tohto rozsudku, by umožnil dlžníkovi ľahko premiestniť majetok z konkurznej podstaty tým, že ho predá tretej osobe po začatí insolvenčného konania. Tento výklad by teda narušil jeden z hlavných cieľov nariadenia 2015/848 uvedený v jeho odôvodnení 5, ktorý spočíva v tom, aby sa zabránilo podnetom, ktoré by zúčastnené strany viedli k tomu, aby prenášali majetok z jedného štátu do druhého v snahe získať výhodnejšie právne postavenie (pozri analogicky rozsudok z 19. septembra 2013, van Buggenhout a van de Mierop, C‑251/12, EU:C:2013:566, bod 35).

28

V prejednávanej veci § 3 ods. 1 insolvenčného poriadku stanovuje, že právne úkony dlžníka uskutočnené po začatí insolvenčného konania, ktoré sa týkajú konkurznej podstaty, nie sú voči veriteľom v insolvenčnom konaní vymáhateľné. Z toho vyplýva, že zmluva o predaji, ktorú dlžník uzavrel so spoločnosťou Auto1 po začatí insolvenčného konania, ktoré sa ho týka, nie je podľa rakúskeho práva vymáhateľná, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu. Ak by išlo o taký prípad, článok 31 ods. 1 nariadenia 2015/848 by sa neuplatnil.

29

Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že na prvú otázku treba odpovedať tak, že článok 31 ods. 1 nariadenia 2015/848 sa má vykladať v tom zmysle, že záväzky, ktoré boli splnené v prospech dlžníka, voči ktorému sa vedie insolvenčné konanie, hoci mali byť splnené v prospech správcu v tomto konaní, zahŕňajú aj splnenie záväzku vyplývajúceho z právneho úkonu, ktorý dlžník uzavrel po začatí uvedeného insolvenčného konania a prevode správy majetku na správcu, pod podmienkou, že takýto právny úkon je v súlade s právom štátu, v ktorom sa začalo toto konanie, vymáhateľný voči veriteľom, ktorí sú účastníkmi uvedeného konania.

30

Vzhľadom na odpoveď, ktorá je poskytnutá na prvú otázku, netreba odpovedať na druhú otázku.

31

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:

Článok 31 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/848 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní

sa má vykladať v tom zmysle, že:

záväzky, ktoré boli splnené v prospech dlžníka, voči ktorému sa vedie insolvenčné konanie, hoci mali byť splnené v prospech správcu v tomto konaní, zahŕňajú aj splnenie záväzku vyplývajúceho z právneho úkonu, ktorý dlžník uzavrel po začatí uvedeného insolvenčného konania a prevode správy majetku na správcu, pod podmienkou, že takýto právny úkon je v súlade s právom štátu, v ktorom sa začalo toto konanie, vymáhateľný voči veriteľom, ktorí sú účastníkmi uvedeného konania.