Vec C‑43/24 [Šipova] ( i )

K. M. H.

proti

Obština Stara Zagora

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Vărchoven kasacionen săd)

Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 12. marca 2026

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Únie – Článok 21 ods. 1 ZFEÚ – Právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov – Prekážky – Žiadosť o zmenu údajov týkajúcich sa rodu v matrike – Smernica 2004/38/ES – Článok 4 ods. 3 – Článok 7 Charty základných práv Európskej únie – Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života – Povinnosť súdu členského štátu dodržiavať judikatúru ústavného súdu tohto štátu – Konformný výklad“

Občianstvo Únie – Ustanovenia Zmluvy – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Občan Únie nachádzajúci sa v tranzícii, ktorý uplatnil toto právo na voľný pohyb a pobyt v inom členskom štáte, ako je jeho členský štát pôvodu – Občan Únie, ktorý nemá doklad totožnosti obsahujúci údaje zodpovedajúce deklarovanej rodovej identite – Povinnosť členského štátu pôvodu legálne uznať a zapísať zmenu údajov o rode do matriky – Vnútroštátna právna úprava, ktorá neumožňuje túto zmenu – Neprípustnosť

(Článok 21 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 7, článok 51 ods. 1 a článok 52 ods. 3; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 4 ods. 3

(pozri body 37 – 56, bod 1 výroku)
Členské štáty – Povinnosti – Prednosť a priamy účinok práva Únie – Povinnosť vnútroštátnych súdov – Povinnosť z vlastnej iniciatívy neuplatniť akúkoľvek vnútroštátnu právnu úpravu alebo prax, ktorá je v rozpore s ustanovením práva Únie, ktoré má priamy účinok – Rozsah – Výklad vnútroštátnej právnej úpravy formulovaný ústavným súdom – Výklad, ktorý môže predstavovať právnu prekážku zápisu zmeny údajov o rode do matriky dotknutého členského štátu – Výklad v rozpore s výkladom práva Únie, ktorý formuloval Súdny dvor – Neprípustnosť

(Článok 21 ods. 1 a článok 267 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 7)

(pozri body 58 – 64, bod 2 výroku)

Zhrnutie

Súdny dvor, na ktorý Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd, Bulharsko) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, vyložil článok 21 ZFEÚ a článok 4 ods. 3 smernice 2004/38 ( 1 ) v rámci sporu týkajúceho sa uznania a zápisu zmeny rodu, mena, patronyma a priezviska osoby, ktorá je štátnou príslušníčkou tohto členského štátu, do matriky orgánmi členského štátu.

K. M. H. sa narodila ako osoba mužského pohlavia a je tak zapísaná v bulharskej matrike, pričom jej meno je zložené z krstného mena, patronyma a priezviska, ktoré zodpovedajú tomuto pohlaviu. Keďže K. M. H. trpela dysfóriu rodovej identity, začala s hormonálnou terapiou v Taliansku, kde v súčasnosti trvalo žije so svojím partnerom.

V tejto súvislosti K. M. H. požiadala Rajonen săd Stara Zagora (Okresný súd Stara Zagora, Bulharsko), aby vyhlásil, že je osobou ženského pohlavia, nariadil zmenu jej krstného mena, patronyma a rodného mena a aby sa táto zmena zapísala do jej rodného listu.

Napriek lekárskym posudkom a súdnemu znaleckému posudku potvrdzujúcemu rodovú identitu, na ktorú sa K. M. H. odvolávala, bol jej návrh zamietnutý prvostupňovým aj druhostupňovým súdom.

Predkladajúci vnútroštátny súd, na ktorý bol podaný opravný prostriedok proti zamietavému rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní, poukázal na to, že je viazaný výkladovým rozhodnutím plenárneho zasadnutia občianskoprávnych senátov tohto súdu, podľa ktorého hmotné právo platné v Bulharsku nestanovuje možnosť zmeny údajov týkajúcich sa pohlavia, mena a osobného identifikačného čísla uvedených v dokladoch o osobnom stave transrodovej osoby. Má však pochybnosti o výklade prijatom v tomto rozhodnutí vzhľadom na požiadavky práva Únie.

Predkladajúci vnútroštátny súd sa tak v podstate pýta, či ustanovenia práva Únie týkajúce sa rovnosti občanov Únie, ich slobody pohybu a pobytu na území členských štátov, zákazu diskriminácie a účinnej súdnej ochrany bránia tejto vnútroštátnej právnej úprave, ako aj jej výkladu vnútroštátnymi súdmi.

Posúdenie Súdnym dvorom

Na úvod Súdny dvor zdôraznil, že K. M. H. ako občianka Únie uplatnila svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať v inom členskom štáte, než je jej štát pôvodu. Môže sa teda dovolávať práv priznaných článkom 21 ZFEÚ, s výhradou podmienok a obmedzení stanovených smernicou 2004/38.

Pokiaľ ide o vec samu, Súdny dvor v prvom rade pripomenul, že osobný stav, do pôsobnosti ktorého spadajú pravidlá týkajúce sa zmeny priezviska, patronyma, krstného mena alebo rodovej identity osoby, patrí do právomoci členských štátov. Pri výkone tejto právomoci však každý členský štát musí dodržiavať právo Únie, z ktorého vyplýva aj povinnosť vydávať v súlade s článkom 4 ods. 3 smernice 2004/38 doklady totožnosti, ktoré dotknutej osobe umožňujú vykonávať jej právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov.

V tejto súvislosti pritom Súdny dvor konštatoval, že nesúlad medzi vzhľadom osoby a údajmi o rode uvedenými v jej preukaze totožnosti alebo pase môže v prípade tejto osoby vyvolať konkrétne riziko, že bude musieť vyvrátiť pochybnosti o svojej totožnosti, ako aj o pravosti predloženého dokladu totožnosti alebo o pravdivosti údajov v ňom uvedených, čo môže brániť výkonu jej práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území iného členského štátu.

V druhom rade Súdny dvor poznamenal, že takúto prekážku nemožno odôvodniť, keďže z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že dotknutú bulharskú právnu úpravu treba považovať za nezlučiteľnú s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života chráneným v článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( 2 ), pričom tento článok predstavuje minimálnu úroveň ochrany z hľadiska článku 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Okrem toho tolerovanie diskriminácie založenej na rozdiele medzi biologickým pohlavím a rodovou identitou by v súvislosti s transrodovou osobou znamenalo neuznanie dôstojnosti a slobody, na ktoré má táto osoba právo a ktoré musí Súdny dvor chrániť.

V dôsledku toho článok 21 ZFEÚ a článok 4 ods. 3 smernice 2004/38 v spojení s článkom 7 Charty bránia právnej úprave členského štátu, ktorá neumožňuje zmenu údajov zapísaných v matrike dotknutého členského štátu a týkajúcich sa rodu, akými sú pohlavie, priezvisko, patronymum a krstné meno štátneho príslušníka tohto členského štátu, ktorý uplatnil svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať v inom členskom štáte.

Pokiaľ ide o prekážku, ktorú pre predkladajúci vnútroštátny súd môže predstavovať záväzný výklad predmetnej právnej úpravy ústavným súdom dotknutého členského štátu, Súdny dvor spresnil, že tak článok 21 ods. 1 ZFEÚ, ako aj článok 7 Charty samy osebe postačujú a nemusia byť spresnené inými ustanoveniami, aby boli jednotlivcom priznané uplatniteľné práva. Ak teda predkladajúci vnútroštátny súd nemôže vykladať svoje vnútroštátne právo v súlade s právom Únie, je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť súdnu ochranu vyplývajúcu z týchto článkov pre osoby podliehajúce súdnej právomoci a zaistiť ich plný účinok tým, že v prípade potreby neuplatní dotknuté vnútroštátne ustanovenia, vrátane ich výkladu formulovaného ústavným súdom tohto členského štátu, ktorý je v rozpore s právom Únie.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

( 1 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46).

( 2 ) Dohovor podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“)