NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JEAN RICHARD DE LA TOUR
prednesené 19. marca 2026(1)
Vec C‑808/24 [Zálečta](i)
M. R.
proti
Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Okresný súd Lučenec (Slovensko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 2003/88/ES – Organizácia pracovného času – Článok 2 bod 1 – Pracovný čas – Článok 6 písm. b) – Maximálny týždenný pracovný čas – Bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov – Pracovný čas hasičov a záchranárov – Čas služobnej pohotovosti na pracovisku, ktorý nie je zahrnutý do pracovného času – Paralelné prekročenie hranice týždenného pracovného času – Právo na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnené voči členskému štátu z dôvodu porušenia práva Únie – Nesprávne prebratie – Podmienky – Určenie výšky tejto náhrady “
I. Úvod
1. Člen obvodného hasičského a záchranného zboru na Slovensku podal proti Slovenskej republike žalobu na Okresný súd Lučenec (Slovensko) o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu údajne bola spôsobená v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času do slovenského právneho poriadku(2).
2. Návrh na začatie prejudiciálneho konania tohto súdu sa týka výkladu článku 2 bodu 1 tejto smernice v spojení s jej článkom 6 písm. b) a podmienok náhrady údajnej ujmy. Súdnemu dvoru sa tak opätovne kladie otázka týkajúca sa podmienok uplatnenia zodpovednosti členského štátu v súvislosti s pracovným časom hasiča zamestnaného vo verejnom sektore.
3. Navrhnem preto Súdnemu dvoru, aby sa opieral o zásady pripomenuté najmä v rozsudku z 25. novembra 2010, Fuß(3), a rozhodol, že:
– z týchto dvoch ustanovení smernice 2003/88 môže iba článok 6 písm. b) priznať jednotlivcom individuálne práva, ktoré im môžu zakladať právo na náhradu ujmy z dôvodu porušenia tohto článku dotknutým členským štátom,
– iba nemajetková ujma spôsobená prekročením maximálneho týždenného pracovného času stanoveného v článku 6 písm. b) tejto smernice môže viesť k náhrade ujmy v prípade porušenia článku 2 bodu 1 uvedenej smernice členským štátom, a
– určenie výšky náhrady ujmy, ktorá by vznikla v dôsledku tohto prekročenia, patrí do pôsobnosti vnútroštátneho práva v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
4. Článok 2 bod 1 smernice 2003/88 definuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou“.
5. Článok 6 tejto smernice, nazvaný „Maximálny týždenný pracovný čas“, stanovuje:
„Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“
B. Slovenské právo
6. Ustanovenie § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore z 2. júla 2001 (ďalej len „zákon č. 315/20001“) stanovuje:
„Služobný čas príslušníka [hasičského a záchranného zboru] je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.“
7. Podľa § 86 ods. 2 tohto zákona(4):
„Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.“
8. Ustanovenie § 92 ods. 1 uvedeného zákona stanovuje:
„Služobný úrad určuje príslušníkovi [hasičského a záchranného zboru] služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“
9. Ustanovenie § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 stanovuje:
„Náhrada za služobnú pohotovosť… nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.“
III. Skutkový stav sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky
10. M. R., člen obvodného hasičského a záchranného zboru, sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vyplývajúcej zo skutočnosti, že čas jeho služobnej pohotovosti na pracovisku nie je zahrnutý do jeho pracovného času(5) v rozpore s článkom 2 bodom 1 smernice 2003/88, čo podľa M. R. tiež viedlo k porušeniu článku 6 písm. b) tejto smernice. Ujma, na ktorú sa odvoláva, je založená na nesprávnom prebratí prvého z týchto ustanovení, ktoré malo za následok prekročenie maximálneho týždenného pracovného času, ako je definovaný v druhom z uvedených ustanovení. M. R. sa však nedomáha peňažnej náhrady škody z tohto posledného uvedeného dôvodu.
11. Rozsudkom z 20. decembra 2023 Okresný súd Lučenec, ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, najprv rozhodol, že slovenská právna úprava umožňuje zamestnávateľovi M. R. nezapočítavať čas služobnej pohotovosti do pracovného času v rozpore s článkom 2 bodom 1 smernice 2003/88, ako ho vykladá Súdny dvor.(6) Ďalej usúdil, že takéto porušenie zakladá právo na náhradu ujmy len vtedy, ak pracovný čas M. R. vrátane času služobnej pohotovosti presiahne maximálny týždenný pracovný čas v rozpore s článkom 6 písm. b) tejto smernice.
12. Predkladajúci vnútroštátny súd napokon konštatoval, že počas sporného obdobia pracovný čas M. R. vrátane služobnej pohotovosti prekročil o 28 dní hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) uvedenej smernice v spojení s jej článkom 2 bodom 1 a že porušenie týchto ustanovení malo vplyv na súkromný a rodinný život M. R. V dôsledku toho uložil Slovenskej republike povinnosť, aby mu zaplatila určité sumy ako náhradu nemajetkovej ujmy tak z tohto dôvodu, ako aj z dôvodu straty nádeje na zmenu právnej úpravy.
13. Uznesením z 30. mája 2024 Krajský súd v Banskej Bystrici (Slovensko) rozhodujúci o odvolaní, ktoré podala Slovenská republika, zrušil rozsudok z 20. decembra 2023 z dôvodu, že predkladajúci vnútroštátny súd rozhodol ultra petita. Uviedol, že M. R. si neuplatnil ani právo založené na strate nádeje na zmenu právnej úpravy, ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy spojenej s počtom odpracovaných hodín nad rámec hranice stanovenej v článku 6 písm. b) smernice 2003/88. Okrem toho konštatoval, že nemajetková ujma spôsobená nesúladom vnútroštátneho práva s článkom 2 bodom 1 tejto smernice vedie k tejto náhrade bez toho, aby bolo potrebné konštatovať porušenie článku 6 písm. b) uvedenej smernice.
14. Vec bola vrátená na ďalšie konanie predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, ktorý má pochybnosti o relevantnosti takéhoto výkladu. Spresňuje, že tento výklad má dôsledky tak na vznik práva na náhradu ujmy, ako aj na základ výpočtu náhrady ujmy podľa toho, či toto právo súvisí s počtom odpracovaných hodín nad rámec hranice stanovenej v článku 6 písm. b) tej istej smernice.
15. Za týchto okolností Okresný súd Lučenec rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Zakladá nárok na náhradu škody voči členskému štátu porušením práva Únie skutočnosť, že pracovná pohotovosť zamestnanca sa podľa vnútroštátnej právnej úpravy nezapočítava do pracovného času v rozpore s článkom 2 ods. 1 smernice [2003/88], bez toho, aby bolo preukázané, že súčasne bol u zamestnanca porušený článok 6 písm. b) predmetnej smernice?
2. Ak je odpoveď na predchádzajúcu otázku kladná, má vnútroštátny súd zohľadňovať pri určení primeranosti výšky náhrady škody rozsah hodín pracovnej pohotovosti, ktorý v dôsledku vnútroštátnej úpravy nebol zahrnutý do pracovného času zamestnanca, alebo výška náhrady škody voči členskému štátu má byť stanovená za trvanie protiprávneho stavu vo forme vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá umožňuje, aby pracovná pohotovosť nebola zarátavaná do pracovného času zamestnanca v rozpore s uvedenou smernicou?
3. Ak je odpoveď na [prvú] otázku záporná, má vnútroštátny súd zohľadňovať pri určení primeranosti výšky náhrady škody rozsah hodín, v ktorom došlo k porušeniu článku 6 písm. b) smernice, alebo výška náhrady škody voči členskému štátu má byť stanovená za trvanie protiprávneho stavu vo forme vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá umožňuje, aby pracovná pohotovosť nebola zarátavaná do pracovného času zamestnanca v rozpore s uvedenou smernicou?“
16. Písomné pripomienky predložili slovenská vláda, Írsko a Európska komisia.
IV. Analýza
17. Vzhľadom na to, že predkladajúci vnútroštátny súd rozhoduje o žalobe o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie členským štátom, je potrebné uviesť všeobecné pravidlá uplatniteľné v tejto oblasti a postupne preskúmať prvú prejudiciálnu otázku a podľa odpovede na túto otázku, jednu alebo druhú doplňujúcu otázku týkajúcu sa kritérií na určenie náhrady, ktorá by mala byť vyplatená.
A. Všeobecné pravidlá v oblasti vzniku zodpovednosti členského štátu v prípade porušenia práva Únie, a najmä smernice 2003/88
18. Po prvé treba overiť, či predkladajúci vnútroštátny súd neuvádza osobitné podmienky vzniku zodpovednosti štátu, ktoré by vnútroštátne právo stanovovalo za menej prísnych podmienok, než sú podmienky stanovené v práve Únie.(7)
19. Po druhé, ak to tak nie je, uplatnia sa teda zásady práva Únie pripomenuté Súdnym dvorom v súvislosti so smernicou 2003/88, a to:
– táto smernica neobsahuje nijaké ustanovenie, pokiaľ ide o sankcie uplatniteľné v prípade porušenia minimálnych požiadaviek, ktoré stanovuje, najmä čo sa týka dĺžky pracovného času, a teda neobsahuje nijaké osobitné pravidlo, pokiaľ ide o náhradu ujmy prípadne spôsobenej pracovníkom z dôvodu takéhoto porušenia,(8) a
– zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré je mu pripísateľné, je však súčasťou systému Zmlúv, na ktorých je Únia založená.(9)
20. Na to, aby poškodené osoby mali právo na náhradu, Súdny dvor rozhodol, že musia byť splnené tieto tri podmienky:(10)
– porušená právna norma Únie má za cieľ priznať práva jednotlivcom,(11)
– porušenie tejto normy je dostatočne závažné a
– existuje priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a ujmou spôsobenou jednotlivcom.
21. Po tretie Súdny dvor poskytuje vnútroštátnym súdom usmernenia na vykonanie týchto podmienok umožňujúcich určiť zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie.(12)
B. O prvej prejudiciálnej otázke týkajúcej sa prvej podmienky vzniku zodpovednosti štátu
22. Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 bod 1 smernice 2003/88 vykladať v tom zmysle, že jeho cieľom je priznať jednotlivcom individuálne práva, ktoré im môžu zakladať právo na náhradu voči členskému štátu na základe zásady zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré mu je pripísateľné.
23. Na jednej strane spresňujem, že v prejednávanej veci je nesporné, že podľa kritérií definovaných judikatúrou Súdneho dvora čas služobnej pohotovosti M. R. patril do pracovného času v zmysle článku 2 bodu 1 tejto smernice, že slovenská právna úprava nerešpektovala právo Únie(13) a že priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) uvedenej smernice bol prekročený v určitom úseku obdobia, na ktoré sa odvoláva M. R.(14)
24. Na druhej strane slovenské právo nestanovuje osobitné menej obmedzujúce podmienky, než sú podmienky stanovené v práve Únie na vznik zodpovednosti štátu.(15)
25. Pokiaľ ide o otázku, či článok 2 bod 1 smernice 2003/88 priznáva jednotlivcom práva, ktorých sa môžu dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi, poukazujem po prvé na neexistenciu judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa tohto ustanovenia.
26. Po druhé treba zdôrazniť, že:
– článok 2 bod 1 smernice 2003/88, ako uvádza jeho názov, definuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou“(16),
– Súdny dvor podal výklad k tejto definícii. Podľa ustálenej judikatúry treba celú dobu služobnej pohotovosti kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 bez ohľadu na prácu skutočne vykonanú pracovníkom počas tejto doby, ak je tento pracovník povinný zdržiavať sa na svojom pracovisku, aby bol bezprostredne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi,(17) alebo ak má pracovník v čase služobnej pohotovosti strávenom doma povinnosť odpovedať na výzvy svojho zamestnávateľa do 8 minút.(18) Pokiaľ ide o čas služobnej pohotovosti hasičov, Súdny dvor skúma každý prípad jednotlivo.(19) Článku 2 bodu 1 tejto smernice nebol priznaný nijaký priamy účinok.
27. Navrhujem teda, podobne ako všetci účastníci konania, ktorí predložili písomné pripomienky, aby Súdny dvor rozhodol, že článok 2 bod 1 smernice 2003/88 sa len obmedzuje na definíciu pojmu „pracovný čas“. Sám osebe nepriznáva individuálne práva, ktorých porušenie by mohlo viesť ku vzniku zodpovednosti členského štátu za škody spôsobené jednotlivcom v prípade nedodržania tejto definície vo vnútroštátnej právnej úprave.
28. V tejto súvislosti súhlasím aj s Írskom, že výklad článku 2 bodu 1 tejto smernice „v tom zmysle, že umožňuje automatickú náhradu škôd, by mal značné dôsledky, a to aj v tom, že by štát bol povinný uznať náhradu aj v prípade neexistencie akejkoľvek preukázanej ujmy“(20).
29. Keďže článok 2 bod 1 uvedenej smernice nepriznáva práva jednotlivcom, druhá prejudiciálna otázka sa preto stáva bezpredmetnou. Nie je teda potrebné na ňu odpovedať.
C. O tretej prejudiciálnej otázke
30. Na účely odpovede na túto otázku, ktorá sa týka podmienok náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej údajným porušením práva Únie, treba najprv preskúmať, či sú splnené všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu uvedené v bode 20 vyššie z dôvodu porušenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88(21). Konštatovanie, že táto zodpovednosť vyplýva z porušenia článku 2 bodu 1 tejto smernice, je irelevantné.
1. O podmienkach vzniku zodpovednosti štátu z dôvodu porušenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88
a) Prvá podmienka: právna norma Únie priznáva práva jednotlivcom
31. Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje ustanovenie sociálneho práva Únie, ktoré priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo pred vnútroštátnymi súdmi z dôvodu, že „ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi“(22).
b) Druhá podmienka: porušenie tejto normy musí byť dostatočne závažné
32. V rozsudku Fuß(23) sa pripomína, že:
– je potrebné zistiť, či k porušeniu práva Únie došlo v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v tejto oblasti(24), a
– v zásade prináleží vnútroštátnym súdom, aby overili, či sú splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť štátov, ktorá vyplýva z porušenia práva Únie, pokiaľ vo veci samej, v ktorej bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, Súdny dvor nemá k dispozícii všetky informácie potrebné na posúdenie, či skutkové okolnosti prejednávanej veci sa majú kvalifikovať ako dostatočne závažné porušenie práva Únie.
33. V prejednávanej veci predkladajúci vnútroštátny súd, ktorý rozhodoval o žalobe M. R. týkajúcej sa obdobia práce od 1. augusta 2020 do 30. júna 2023, na jednej strane konštatoval, že M. R. „odslúžil celkovo 24 hodín a z toho je práve 18 hodín zaraďovaných do fondu pracovného času“ podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001(25), pričom hodiny odpracované v rámci služobnej pohotovosti sa nezapočítavajú do pracovného času. Na druhej strane konštatoval, že v tejto situácii dĺžka pracovného času M. R. počas šesťmesačného referenčného obdobia prekročila maximálnu dobu 48 hodín za obdobie siedmich dní stanovené v článku 6 písm. b) smernice 2003/88.(26)
34. V tomto období pritom judikatúra Súdneho dvora už pojem „pracovný čas“ hasičov dostatočne rozvila, keď definovala, že „činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby… patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok 6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48–hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb“(27).
35. Za týchto podmienok, keďže k nedodržaniu požiadaviek článku 6 písm. b) smernice 2003/88 počas obdobia dotknutého vo veci samej došlo v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, treba ho považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie. V dôsledku toho je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá musí byť splnená na to, aby bola uznaná existencia práva na náhradu.
c) Tretia podmienka: musí existovať príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88 a spôsobenou ujmou
36. Keďže podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu prekročenie dĺžky pracovného času M. R. o 28 dní počas referenčného obdobia „objektívne… muselo mať vplyv na jeho súkromný a rodinný život“(28), domnievam sa, že existencia požadovanej príčinnej súvislosti je preukázaná.
37. Keďže všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti štátu vyplývajúce z porušenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88 sú splnené(29), je potrebné odpovedať na tretiu prejudiciálnu otázku týkajúcu sa podmienok náhrady.
2. O podmienkach náhrady z dôvodu porušenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88
38. Predkladajúci vnútroštátny súd sa Súdneho dvora pýta na skutočnosti, ktoré sa majú zohľadniť pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, na ktorú sa odvoláva M. R. Tento súd za základ výpočtu považuje buď počet hodín, ktoré prekročili maximálnu dĺžku pracovného času stanovenú v článku 6 písm. b) smernice 2003/88, alebo dobu, počas ktorej členský štát nezmenil svoju právnu úpravu umožňujúcu nezahrnúť čas služobnej pohotovosti do pracovného času.
39. Po prvé teda treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že táto smernica neobsahuje nijaké osobitné pravidlo, pokiaľ ide o náhradu ujmy, ktorá mohla byť spôsobená pracovníkom z dôvodu porušenia minimálnych požiadaviek, ktoré stanovuje, najmä pokiaľ ide o dĺžku pracovného času.(30)
40. Po druhé v rozsudku Fuß Súdny dvor tiež rozhodol, že:
– „štát musí… napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity)“(31),
– pokiaľ ide o formu a spôsob výpočtu náhrady škody, treba zdôrazniť, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná [ujmy vzniknutej v konkrétnom prípade], aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv“(32),
– „v prípade neexistencie práva Únie v tejto oblasti je na vnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu, aby za predpokladu, že budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody“(33) a
– „z toho vyplýva, že je na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní [týchto] zásad… jednak určili, či sa náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením ustanovení smernice 2003/88 musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia, a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady“(34).
41. Poukazujem na to, že vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Fuß, bola uvádzaná ujma majetkovej povahy(35) a že Verwaltungsgericht Halle (Správny súd Halle, Nemecko) si kládol otázku, či pánovi Günterovi Fußovi mala byť poskytnutá náhrada buď ako dodatočné náhradné voľno, alebo ako peňažná náhrada.(36)
42. V prejednávanej veci sa však M. R. domáha peňažnej náhrady len za svoju nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla z dôvodu, že slovenská právna úprava porušila výpočet jeho pracovného času, ktorý nezahŕňa čas jeho služobnej pohotovosti.(37)Za týchto podmienok sa na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu vynára niekoľko otázok: pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, mala by byť odpoveď Súdneho dvora pripomenutá v bode 40 (poslednej zarážke) týchto návrhov presnejšia alebo odlišná? Aké kritériá by sa potom mali použiť?
43. Slovenská vláda, Írsko a Komisia vo svojich písomných pripomienkach zaujali rovnaké stanoviská s určitými rozdielmi.
44. Komisia navrhuje zopakovať odpoveď Súdneho dvora danú v bodoch 93 a 94 rozsudku Fuß. Slovenská vláda zdôrazňuje, že je potrebné stanoviť dve obmedzenia. Na jednej strane vnútroštátne súdy majú dbať na to, aby ochrana práv zaručených právnym poriadkom Únie nemala za následok bezdôvodné obohatenie.(38) Na druhej strane systém zodpovednosti členských štátov nevyžaduje, aby členské štáty zaplatili jednotlivcom plnenia sankčnej povahy, ktoré presahujú skutočnú škodu, ktorá vznikla jednotlivcovi porušením takéhoto práva.(39)
45. Írsko tvrdí, že výška náhrady sa musí stanoviť v závislosti od počtu hodín, ktoré neboli započítané ako „pracovný čas“ v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88, ktorý preukazuje existenciu ujmy a spĺňa požiadavku efektivity. Usudzuje, že kritérium dĺžky trvania protiprávneho stavu vyplývajúce z vnútroštátnej právnej úpravy treba vylúčiť.
46. Pokiaľ ide o toto posledné kritérium, súhlasím s názorom, že podmienky uplatnenia zodpovednosti štátu za porušenie práva Únie, a najmä podmienka týkajúca sa existencie príčinnej súvislosti medzi týmto porušením a ujmou, ktorá skutočne alebo konkrétne vznikla, vylučujú pripustenie náhrady súvisiacej s obdobím, počas ktorého dotknutý členský štát nezosúladil vnútroštátnu právnu úpravu s právom Únie.
47. Okrem toho, pokiaľ ide o spôsob výpočtu náhrady za porušenie práva Únie, nevidím dôvod na doplnenie judikatúry Súdneho dvora, aj keby sa dospelo k záveru o existencii nemajetkovej ujmy. Vnútroštátnym súdom teda prináleží, aby podľa svojho vnútroštátneho práva posúdili primeranú náhradu ujmy vzniknutej v konkrétnom prípade, ktorá môže zabezpečiť účinnú ochranu práv jednotlivcov.(40)
48. Náhrada za porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88 by sa preto nemala vypočítavať systematicky na základe počtu odpracovaných hodín nad rámec hranice, ktorú tento článok stanovuje.
49. Jedinou skutočnosťou, ktorú treba podľa môjho názoru zohľadniť, je spôsob výpočtu navrhnutý jednotlivcami na podporu ich žaloby.
50. Je pravda, že požadovaná náhrada môže byť, ako v prejednávanej veci, založená na počte hodín(41) súvisiacich s údajným zásahom do súkromného a rodinného života uvádzaným z dôvodu porušenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88. Takéto porušenie by však mohlo spôsobiť iné druhy nemajetkovej ujmy, ako je ujma súvisiaca s telesným poškodením (napr. vážna choroba) alebo duševná ujma (napríklad syndróm vyhorenia alebo depresívny stav). V takom prípade by sa výška náhrady mohla posúdiť inak, bez prísnej korelácie s prekročením časového obmedzenia.
51. Navrhujem teda, aby Súdny dvor v odpovedi na tretiu prejudiciálnu otázku v nadväznosti na rozsudok Fuß(42) konštatoval, že vnútroštátne právo dotknutého členského štátu má za predpokladu, že sú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, určiť spôsob výpočtu výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej týmto štátom v prípade porušenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88.
V. Návrh
52. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Okresný súd Lučenec (Slovensko), takto:
1. Článok 2 bod 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času
sa má vykladať v tom zmysle, že:
jeho cieľom nie je priznať jednotlivcom individuálne práva, ktoré im môžu zakladať právo na náhradu voči členskému štátu na základe zásady zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré mu je pripísateľné.
2. Ak porušenie článku 2 bodu 1 tejto smernice viedlo k porušeniu článku 6 písm. b) uvedenej smernice, náhrada škôd, ktoré orgány členských štátov spôsobili jednotlivcom týmito porušeniami práva Únie, musí byť primeraná ujme vzniknutej v konkrétnom prípade. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v tejto oblasti má vnútroštátne právo dotknutého členského štátu za predpokladu, že sú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, určiť spôsob výpočtu výšky náhrady údajnej nemajetkovej ujmy.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
i Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.
2 Ú. v. EÚ L 299, 2003, s. 9; Mim. vyd. 05/004, s. 381.
3 C‑429/09, ďalej len „rozsudok Fuß“, EU:C:2010:717.
4 Predkladajúci vnútroštátny súd spresňuje, že toto ustanovenie upravuje nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času žalobcu na obdobie šiestich mesiacov.
5 Predkladajúci vnútroštátny súd v tejto súvislosti spresňuje, že je nesporné, že počas doby služobnej pohotovosti bol M. R. povinný byť na pracovisku a byť k dispozícii svojmu zamestnávateľovi bez toho, aby sa mohol z tohto pracoviska vzdialiť.
6 Predkladajúci vnútroštátny súd cituje rozsudok z 21. februára 2018, Matzak (C‑518/15, EU:C:2018:82).
7 Pozri rozsudok Fuß (bod 66). Pozri tiež rozsudok z 28. júna 2022, Komisia/Španielsko (Porušenie práva Únie zákonodarcom) (C‑278/20, EU:C:2022:503, bod 179), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že zásada ekvivalencie nemôže zakladať povinnosť členských štátov umožniť vznik práva na náhradu škody za výhodnejších podmienok, než sú podmienky stanovené jeho judikatúrou.
8 Pozri rozsudky Fuß (bod 44) a z 20. júna 2024, Artemis security (C‑367/23, EU:C:2024:529, bod 26).
9 Pozri rozsudok vo veci Fuß (bod 45) a, pokiaľ ide o všeobecné pripomenutie tohto základu, rozsudok z 22. decembra 2022, Ministre de la Transition écologique a Premier ministre (Zodpovednosť štátu za znečistenie ovzdušia) (C‑61/21, EU:C:2022:1015, bod 43).
10 Pozri najmä rozsudky Fuß (bod 47 a citovanú judikatúru), ako aj z 1. augusta 2025, Minister for Children, Equality, Disability, Integration and Youth a i. (C‑97/24, EU:C:2025:594, bod 27 a citovaná judikatúra).
11 Pozri na ilustráciu nedávny prípad, v ktorom táto prvá podmienka nie je splnená, rozsudok z 22. decembra 2022, Ministre de la Transition écologique a Premier ministre (Zodpovednosť štátu za znečistenie ovzdušia) (C‑61/21, EU:C:2022:1015, bod 56). Súdny dvor konštatoval, že zo skúmaných ustanovení práva Únie týkajúcich sa limitných hodnôt určitých častíc škodlivých pre ľudské zdravie výslovne a ani implicitne nevyplýva, že by jednotlivcom boli priznané individuálne práva, ktorých porušenie by mohlo viesť ku vzniku zodpovednosti členského štátu za škody, ktoré im boli spôsobené.
12 Pozri najmä rozsudok Fuß (bod 48).
13 Poznamenávam, že Komisia vyjadrila odlišné stanovisko k vnútroštátnej právnej úprave.
14 Pozri bod 12 vyššie.
15 Pozri bod 18 vyššie.
16 Pokiaľ ide o odkaz na „vnútroštátne právne predpisy a/alebo prax“, pozri rozsudok z 9. marca 2021, Stadt Offenbach am Main (Pracovná pohotovosť vo forme nepretržitej dostupnosti hasiča) (C‑580/19, ďalej len „rozsudok Pracovná pohotovosť vo forme nepretržitej dostupnosti hasiča“, EU:C:2021:183, bod 32 a citovaná judikatúra), ktorý sa týka zákazu podriadiť podmienkam alebo obmedzeniam právo na riadne zohľadnenie pracovného času, ako aj času odpočinku, aby sa zabezpečil potrebný účinok smernice 2003/88 a dodržanie jej účelu. V bodoch 26 až 28 tohto rozsudku Súdny dvor zdôraznil, že cieľom tejto smernice je stanoviť minimálne požiadavky určené na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov a že touto požiadavkou tak v oblasti maximálneho pracovného času, ako aj minimálneho času odpočinku uvedená smernica spresňuje základné právo výslovne zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie.
17 Pozri najmä rozsudok Pracovná pohotovosť vo forme nepretržitej dostupnosti hasiča (bod 36 a citovaná judikatúra).
18 Pozri rozsudok z 21. februára 2018, Matzak (C‑518/15, EU:C:2018:82, bod 66). Pozri tiež rozsudok Pracovná pohotovosť vo forme nepretržitej dostupnosti hasiča (body 36, 38 a 39). Ak to zhrniem, všeobecným kritériom je „malý priestor organizovať si čas, v rámci ktorého sa od [pracovníka] výkon práce nepožaduje“.
19 Pozri tiež rozsudky Pracovná pohotovosť vo forme nepretržitej dostupnosti hasiča (body 41 a 42), ako aj z 11. novembra 2021, Dublin City Council (C‑214/20, EU:C:2021:909, body 43 až 45 a 48).
20 Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Írsko zdôrazňuje finančný dosah takéhoto výkladu. Je však na každom členskom štáte, aby rozhodol, či prijme priaznivejšie ustanovenia (pozri bod 18 vyššie). Navyše možno dospieť k záveru, že na spôsob odmeňovania pracovníkov za čas služobnej pohotovosti sa preto nevzťahuje smernica 2003/88, ale relevantné ustanovenia vnútroštátneho práva. Táto smernica teda nebráni tomu, aby právna úprava, pokiaľ ide o čas pracovnej pohotovosti, ktorý treba v celom rozsahu považovať za čas, na ktorý sa nevzťahuje pojem „pracovný čas“ na účely uplatnenia tejto smernice, stanovila najmä vyplatenie sumy dotknutému pracovníkovi s cieľom kompenzovať nepohodlie, ktoré mu tieto doby pracovnej pohotovosti spôsobujú pri organizácii jeho času a jeho osobných záujmov. Pozri rozsudok Pracovná pohotovosť vo forme nepretržitej dostupnosti hasiča (body 57 a 58, ako aj citovaná judikatúra).
21 Pozri bod 23 vyššie.
22 Pozri rozsudok Fuß (body 49 a 50).
23 Pozri rozsudok Fuß (body 52 a 53, ako aj citovaná judikatúra).
24 Pozri tiež rozsudok z 1. augusta 2025, Minister for Children, Equality, Disability, Integration and Youth a i. (C‑97/24, EU:C:2025:594, bod 30).
25 Pozri bod 7 vyššie.
26 Po preštudovaní rozsudku predkladajúceho vnútroštátneho súdu z 20. decembra 2023 na základe informácií poskytnutých slovenskou vládou (pozri bod 11 vyššie), k dispozícii na tejto internetovej adrese: (https://www.justice.gov.sk/sudy‑a‑rozhodnutia/sudy/sud_141/rozhodnutia/ae74e401‑6f01‑447a‑afff‑174757c1bc7a:d7df1744‑bda4‑4193‑8022‑29e14a926b6d/ (body 4 a 17), a uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. mája 2024 (pozri bod 13 vyššie), k dispozícii na tejto internetovej adrese: https://www.justice.gov.sk/sudy‑a‑rozhodnutia/sudy/sud_138/rozhodnutia/d18ccc21‑de3d‑4606‑9661‑d5ab2077894d:80ac45f7‑45b5‑49d5‑aed7‑cc4094dbaba7 (bod 7.2), možno potvrdiť informácie uvedené predkladajúcim vnútroštátnym súdom v bode 8 návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktoré sa zdajú byť odlišné od informácií uvedených v bode 13 týchto návrhov na začatie prejudiciálneho konania.
27 Pozri rozsudok Fuß (bod 57).
28 Pozri bod 12 vyššie.
29 Pozri bod 20 vyššie.
30 Pozri rozsudok Fuß (body 44, 96 a 98). Pozri na pripomenutie tohto zistenia v prípade žaloby o náhradu škody podanej proti zamestnávateľovi, ktorý porušil vnútroštátne ustanovenia na ochranu pracovníkov pracujúcich v noci, ktorými sa vykonáva právo Únie, rozsudok z 20. júna 2024, Artemis security (C‑367/23, EU:C:2024:529, body 26 a 27).
31 Rozsudok Fuß (bod 62). Pozri tiež citovanú judikatúru. Pozri tiež rozsudok z 28. júna 2022, Komisia/Španielsko (Porušenie práva Únie zákonodarcom) (C‑278/20, EU:C:2022:503, body 176 až 184).
32 Rozsudok Fuß (bod 92). Pozri tiež citovanú judikatúru. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
33 Rozsudok Fuß (bod 93). Pozri tiež citovanú judikatúru. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
34 Rozsudok Fuß (bod 94). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
35 Pozri rozsudok Fuß (bod 23).
36 Pozri rozsudok vo veci Fuß (bod 30, tretia prejudiciálna otázka).
37 Pozri body 10 a 13 vyššie.
38 Slovenská vláda cituje rozsudok z 21. marca 2023, Mercedes‑Benz Group (Zodpovednosť výrobcov vozidiel so zabudovanými rušiacimi zariadeniami) (C‑100/21, EU:C:2023:229, bod 94).
39 Slovenská vláda analogicky cituje rozsudok zo 4. októbra 2024, Agencija po vpisvanijata (C‑200/23, EU:C:2024:827, bod 153).
40 Pozri, pokiaľ ide o náhradu údajnej nemajetkovej ujmy voči prevádzkovateľovi v prípade spracovania údajov, rozsudok zo 4. októbra 2024, Patērētāju tiesību aizsardzības centrs (C‑507/23, EU:C:2024:854, bod 37). Súdny dvor dospel k záveru, že článok 82 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) (Ú. v. EÚ L 119, 2016, s. 1), sa má vykladať v tom zmysle, že ospravedlnenie môže predstavovať primeranú náhradu nemajetkovej ujmy na základe tohto ustanovenia, najmä ak nemožno obnoviť stav, ktorý existoval pred vznikom tejto ujmy, pokiaľ je táto forma náhrady spôsobilá v plnom rozsahu kompenzovať ujmu, ktorú dotknutá osoba utrpela.
41 Predkladajúci vnútroštátny súd spresňuje, že „podľa odvolacieho súdu si [M. R.] uplatnený nárok skutkovo vymedzil tak, že si uplatňuje nárok, ktorý mu vznikol v dôsledku dlhodobého zásahu do jeho osobnostných práv. Domáhal sa náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli v rozpore s článkom 2 [bodu] 1 a článkom 6 písm. b) smernice [2003/88] započítané do fondu pracovného času“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
42 Pozri rozsudok Fuß (bod 98).