Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
RIMVYDAS NORKUS
prednesené 4. septembra 2025(1)
Vec C‑480/24
Ģenerālprokuratūra
za účasti:
„ČIEKURI‑SHISHKI“ SIA,
„COUNTRY HELI“ SIA
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Augstākās tiesas Senāts (Najvyšší súd, Lotyšsko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté s ohľadom na situáciu na Ukrajine – Nariadenie (EÚ) č. 269/2014 – Článok 2 – Pojem právnická osoba ‚spojená‘ s fyzickou osobou uvedenou v prílohe I k nariadeniu č. 269/2014 – Pojem finančné prostriedky a hospodárske zdroje ‚vo vlastníctve, v držbe alebo pod kontrolou‘ takej fyzickej osoby – Článok 11 – Povinnosť neuznať nárok uplatňovaný osobami uvedenými v odseku 1 tohto článku – Pôsobnosť – Právne účinky – Povinnosť vnútroštátneho súdu ex offo overiť totožnosť účastníkov s ohľadom na článok 2 a článok 11 – GDPR – Článok 5 a článok 6 – Sprístupnenie a uverejnenie osobných údajov fyzickej osoby zapísanej v prílohe I k nariadeniu č. 269/2014 v rozsudku “
I. Úvod
1. Predmetom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Augstākās tiesas Senāts (Najvyšší súd, Lotyšsko) podľa článku 267 ZFEÚ, je výklad článku 2 a článku 11 ods. 1 písm. a) a b) nariadenia Rady (EÚ) č. 269/2014 zo 17. marca 2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny(2), zmeneného vykonávacím nariadením Rady (EÚ) 2023/1765 z 13. septembra 2023(3) (ďalej len „nariadenie č. 269/2014“).
2. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi osobou založenou podľa lotyšského práva, „ČIEKURI‑SHISHKI“ SIA, a inou osobou založenou podľa lotyšského práva, „COUNTRY HELI“ SIA, vo veci vymáhania pohľadávky, ktorú dlhuje druhá z týchto spoločností prvej. Lotyšský súd uložil spoločnosti „COUNTRY HELI“ SIA povinnosť splatiť predmetnú pôžičku súdnym rozhodnutím, ktoré nadobudlo právoplatnosť. „COUNTRY HELI“ je v 50 % vlastníctve spoločnosti „ČIEKURI‑SHISHKI“ ako aj právnickej osoby založenej podľa cyperského práva, spoločnosti „ABACUS (CYPRUS) LIMITED“, ktorej konečným užívateľom výhod je fyzická osoba, na ktorú sa vzťahujú reštriktívne opatrenia Únie v súvislosti s inváziou Ruska na Ukrajinu. Vnútroštátny súd, na ktorý bola podaná kasačná sťažnosť, musí rozhodnúť, či v takejto situácii možno rozsudok lotyšského súdu vykonať, alebo či ho treba zrušiť.
3. Táto vec otvára rad otázok týkajúcich sa výkladu nariadenia č. 269/2014, na ktoré musí Súdny dvor odpovedať s cieľom zabezpečiť účinnosť reštriktívnych opatrení. Týkajú sa okrem iného právomoci vnútroštátneho súdu určiť s ohľadom na právo Únie, či sú opatrenia uvedené v tomto nariadení uplatniteľné na právnickú osobu, ako aj kritérií, ktoré musí súd zohľadniť pri odôvodnení svojho posúdenia. Ich preskúmanie si vyžaduje analýzu vzťahu medzi právnym poriadkom Únie a vnútroštátnym právom, najmä pokiaľ ide o úlohu zverenú vnútroštátnym súdom a vplyv režimu reštriktívnych opatrení na súkromné právo. Tieto výkladové otázky majú význam, ktorý značne prekračuje rámec sporu vo veci samej.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
1. Nariadenie č. 269/2014
4. Článok 1 nariadenia č. 269/2014 stanovuje:
„Na účely tohto nariadenia sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:
a) ‚nárok‘ je každý nárok uplatnený v súdnom konaní alebo mimo neho, uskutočnený pred alebo po 17. marca 2014, podľa zmluvy alebo transakcie, alebo súvisiaci s nimi, a zahŕňa najmä:
i) nárok na splnenie akéhokoľvek záväzku vyplývajúceho zo zmluvy alebo transakcie, alebo súvisiaceho s nimi;
ii) nárok na predĺženie platnosti alebo úhradu dlhopisu, finančnej záruky alebo zabezpečenia v akejkoľvek forme;
iii) nárok na kompenzáciu súvisiacu so zmluvou alebo transakciou;
iv) protinárok;
v) nárok na uznanie alebo výkon rozsudku, arbitrážneho rozhodnutia alebo rovnocenného rozhodnutia vrátane doložky vykonateľnosti, nech boli vyhlásené alebo vydané kdekoľvek;
…
c) ‚príslušné orgány‘ sú príslušné orgány členských štátov, ako sa uvádzajú na webových stránkach uvedených v prílohe II;
…“
5. Článok 2 tohto nariadenia stanovuje:
„1. Zmrazujú sa všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria akýmkoľvek fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom, alebo fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom, ktoré sú s nimi spojené, a ktoré sú uvedené v zozname v prílohe I, ako aj finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú v držbe alebo pod kontrolou takýchto fyzických osôb, právnických osôb, subjektov alebo orgánov.
2. Žiadne finančné prostriedky ani hospodárske zdroje sa priamo ani nepriamo nesprístupnia fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom, alebo fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom, ktoré sú s nimi spojené, a ktoré sú uvedené v zozname v prílohe I, ani sa neposkytnú v ich prospech.“
6. Článok 3 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje, že príloha I tohto nariadenia zahŕňa rôzne kategórie fyzických alebo právnických osôb, subjektov alebo orgánov „a fyzických alebo právnických osôb, subjektov alebo orgánov s nimi súvisiacich“.
7. Článok 9 ods. 1 toho istého nariadenia znie:
„Zakazuje sa vedomá a úmyselná účasť na činnostiach, ktorých predmetom alebo dôsledkom je obchádzanie opatrení uvedených v článku 2.“
8. Článok 11 nariadenia č. 269/2014 znie:
„1. Neuznajú sa žiadne nároky v súvislosti so žiadnou zmluvou alebo transakciou, ktorých plnenie bolo úplne alebo čiastočne, priamo alebo nepriamo dotknuté opatreniami uloženými podľa tohto nariadenia, vrátane nárokov na náhradu škody alebo akýchkoľvek iných nárokov tohto druhu, ako je napríklad nárok na kompenzáciu alebo pohľadávka so zárukou, predovšetkým nárok na predĺženie platnosti alebo úhradu dlhopisu, záruky alebo zabezpečenia, najmä finančnej záruky alebo finančného zabezpečenia v akejkoľvek forme, ak ich predložia:
a) označené fyzické alebo právnické osoby, subjekty alebo orgány uvedené v prílohe I;
b) akékoľvek fyzické alebo právnické osoby, subjekty alebo orgány konajúce prostredníctvom alebo v mene niektorej z osôb, subjektov alebo orgánov uvedených v písmene a).
2. V akomkoľvek konaní vedenom na účely vymáhania pohľadávky nesie dôkazné bremeno, že uspokojenie tejto pohľadávky nie je odsekom 1 zakázané, tá fyzická alebo právnická osoba, subjekt alebo orgán, ktorá(‑ý) predmetnú pohľadávku vymáha.
3. Týmto článkom nie je dotknuté právo fyzických alebo právnických osôb, subjektov a orgánov uvedených v odseku 1 na súdne preskúmanie zákonnosti neplnenia zmluvných záväzkov v súlade s týmto nariadením.“
9. Článok 14 uvedeného nariadenia znie:
„1. Ak Rada rozhodne, že sa na fyzickú alebo právnickú osobu, subjekt alebo orgán vzťahujú opatrenia uvedené v článku 2, príslušne zmení prílohu I.
2. Rada dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu uvedeným v odseku 1 oznámi svoje rozhodnutie vrátane dôvodov zaradenia do zoznamu, a to buď priamo, ak je ich adresa známa, alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia, a poskytne tak dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu možnosť vyjadriť pripomienky.
3. Ak sa predložia pripomienky alebo zásadné nové dôkazy, Rada preskúma svoje rozhodnutie a dotknutú fyzickú alebo právnickú osobu, subjekt alebo orgán o tom príslušným spôsobom informuje.
4. Zoznam v prílohe I sa pravidelne, aspoň každých 12 mesiacov preskúmava.“
10. Článok 17 uvedeného nariadenia stanovuje:
„Toto nariadenie sa uplatňuje:
…
d) na akúkoľvek právnickú osobu, subjekt alebo orgán, ktoré sa nachádzajú na území Únie alebo mimo neho a sú založené alebo zriadené podľa práva členského štátu;
…“
2. Vykonávacie nariadenie (EÚ) 2022/336
11. Odôvodnenia 10 až 13 vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2022/336 z 28. februára 2022, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 269/2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny(4), stanovujú:
„(10) Vysoký predstaviteľ vydal 24. februára 2022 v mene Únie vyhlásenie, v ktorom čo najdôraznejšie odsudzuje nevyprovokovanú inváziu ozbrojených síl Ruskej federácie na Ukrajinu a zapojenie Bieloruska do tejto agresie voči Ukrajine. Vysoký predstaviteľ uviedol, že reakcia Únie bude zahŕňať odvetvové aj individuálne reštriktívne opatrenia.
(11) Európska rada 24. februára 2022 čo najdôraznejšie odsúdila nevyprovokovanú a neodôvodnenú vojenskú agresiu Ruskej federácie voči Ukrajine. Rusko svojimi protiprávnymi vojenskými akciami hrubo porušuje medzinárodné právo a zásady Charty OSN a oslabuje európsku a celosvetovú bezpečnosť a stabilitu. Európska rada sa v úzkej koordinácii s našimi partnermi a spojencami dohodla na ďalších reštriktívnych opatreniach, ktoré budú mať pre Rusko za jeho konanie ďalekosiahle a vážne dôsledky.
(12) Vzhľadom na vážnosť situácie sa Rada domnieva, že na zoznam osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, ako sa uvádza v prílohe I k nariadeniu (EÚ) č. 269/2014, by sa malo doplniť 26 osôb a jeden subjekt.
(13) Príloha I k nariadeniu (EÚ) č. 269/2014 by sa preto mala zodpovedajúcim spôsobom zmeniť[.]“
B. Lotyšské právo
12. Ustanovenia § 483 a 484 Civilprocesa likums (Občiansky súdny poriadok) stanovujú, že generálny prokurátor môže za určitých podmienok podať kasačnú sťažnosť na Augstākās tiesas Senāts (Najvyšší súd) proti niektorým právoplatným súdnym rozhodnutiam.
III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky
13. Dňa 19. mája 2015 bola medzi spoločnosťou „ČIEKURI‑SHISHKI“, veriteľom, a spoločnosťou „COUNTRY HELI“, dlžníkom, uzavretá zmluva o pôžičke vo výške 3 407 347,10 eura.
14. Dňa 19. januára 2023 podala spoločnosť „ČIEKURI‑SHISHKI“ (ďalej len „žalobkyňa“) žalobu proti spoločnosti „COUNTRY HELI“ (ďalej len „žalovaná“), ktorou sa domáhala vrátenia istiny a úrokov z pôžičky. V žalobe sa uvádza, že 50 % základného imania žalovanej vlastní žalobkyňa a 50 % vlastní spoločnosť so sídlom na Cypre „ABACUS (CYPRUS) LIMITED“, ktorej konečným užívateľom výhod je fyzická osoba D.
15. Rīgas rajona tiesa (Okresný súd Riga, Lotyšsko) rozsudkom z 13. septembra 2023 konštatoval, že žalovaná ešte nesplatila požičanú sumu ani úroky z pôžičky. Tento súd preto žalobe vyhovel a uložil žalovanej povinnosť splatiť žalobkyni vymáhaný dlh. Vo svojom rozsudku však neskúmal, či sa na žalobkyňu alebo žalovanú vzťahujú reštriktívne opatrenia prijaté Úniou vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, najmä tie, ktoré boli prijaté podľa nariadenia č. 269/2014 alebo na jeho základe.
16. Proti tomuto rozsudku nebolo podané odvolanie a rozsudok nadobudol 4. októbra 2023 právoplatnosť.
17. Dňa 12. októbra 2023 bol vydaný exekučný titul, ktorý bol následne zaslaný do registra exekučných vecí.
18. Úradujúci generálny prokurátor v rámci výkonu práv priznaných § 483 až 484 Občianskeho súdneho poriadku, podal proti rozsudku Rīgas rajona tiesa (Okresný súd Riga) z 13. septembra 2023 kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozsudku a odkladu jeho vykonateľnosti počas konania o tejto sťažnosti. Generálny prokurátor tvrdí, že vzhľadom na to, že D bol vykonávacím nariadením 2022/336, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 269/2014, zapísaný do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, uvedeného v prílohe I tohto posledného uvedeného nariadenia, ustanovenia tohto nariadenia sa v situácii, o akú ide vo veci samej, uplatňujú na žalovanú. Dodáva, že vzhľadom na skutočnosť, že žaloba žalobkyne bola podaná po zápise D do tohto zoznamu, Rīgas rajona tiesa (Okresný súd Riga) mal overiť, či skutočným cieľom tejto žaloby bolo obísť reštriktívne opatrenia prijaté voči D.
19. Uznesením z 8. februára 2024 Augstākās tiesas Senāts (Najvyšší súd), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, rozhodol o začatí konania o kasačnej sťažnosti generálneho prokurátora, pričom odložil výkon prvostupňového rozsudku.
20. Vnútroštátny súd uvádza, že článok 2 nariadenia č. 269/2014 neposkytuje jasnú odpoveď, pokiaľ ide o spôsob určenia, či sa má právnická osoba, akou je žalovaná, považovať za právnickú osobu „spojenú“ s fyzickou osobou uvedenou v prílohe I k tomuto nariadeniu, ak jej základné imanie vlastní viacero spoločností a ak sa ukáže, že konečný užívateľ výhod jednej z týchto spoločností je takou fyzickou osobou. V prejednávanej veci by totiž bolo možné legitímne predpokladať, že žalovanú vlastní alebo prípadne kontroluje D ako konečný užívateľ výhod. Vnútroštátny súd sa okrem toho pýta, či žalobkyňu ako právnickú osobu, ktorá vlastní 50 % základného imania žalovanej, možno tiež považovať za „spojenú“ právnickú osobu, pretože v opačnom prípade by mohla byť ohrozená účinnosť reštriktívnych opatrení prijatých voči D.
21. Vnútroštátny súd okrem toho žiada o objasnenie pôsobnosti ratione personae a právnych účinkov článku 11 ods. 1 nariadenia č. 269/2014. Konkrétne sa domnieva, že nie je odôvodnené vylúčiť možnosť vnútroštátneho súdu rozhodnúť a uznať nárok, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie, pokiaľ tento súd vo výroku svojho rozsudku výslovne spresňuje, že tento rozsudok možno vykonať dobrovoľne alebo nútene len vtedy, ak dôjde k zrušeniu reštriktívnych opatrení voči dotknutej osobe. Vnútroštátny súd sa tiež pýta, do akej miery nariadenie č. 269/2014 ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť ex offo overiť, či niektorý z účastníkov konania v občianskoprávnej veci nie je osobou uvedenou v článku 2 alebo článku 11 ods. 1 tohto nariadenia.
22. Za týchto podmienok Augstākās tiesas Senāts (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Aké okolnosti naznačujú, že osoba je spojenou osobou v zmysle článku 2 nariadenia [č. 269/2014]? Má sa za spojenú právnickú osobu považovať právnická osoba, ktorej 50 % akcií vlastní právnická osoba a skutočným vlastníkom tejto osoby je fyzická osoba uvedená v prílohe vykonávacieho nariadenia [2022/336]?
2. V prípade kladnej odpovede na druhú časť prvej prejudiciálnej otázky, má sa za spojenú právnickú osobu v zmysle článku 2 nariadenia č. 269/2014 považovať aj právnická osoba, ktorá vlastní 50 % akcií právnickej osoby uvedenej v tejto časti prvej prejudiciálnej otázky?
3. Osoby, subjekty alebo orgány uvedené v článku 11 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 269/2014 zahŕňajú tiež spojené právnické osoby v zmysle článku 2 nariadenia č. 269/2014?
4. Je súd pri skúmaní akéhokoľvek nároku povinný ex offo overiť, či niektorý z účastníkov konania nie je osobou uvedenou v článku 2 alebo článku 11 ods. 1 písm. a) alebo b) nariadenia č. 269/2014?
5. Aké právne účinky vyplývajú z článku 11 ods. 1 nariadenia č. 269/2014, ktorý stanovuje, že nároky predložené osobami uvedenými v písmenách a) alebo b) tohto odseku ‚sa neuznajú‘? Je prípustné, aby sa tieto nároky prejednali vo veci samej, ak sa vo výrokovej časti rozsudku súdu konštatuje, že rozsudok nemožno vykonať, pokiaľ sú tieto osoby uvedené na príslušnom zozname?
6. Vyvoláva článok 11 ods. 1 nariadenia č. 269/2014 právne účinky, ak žalobca nie je jednou z osôb uvedených v písmene a) alebo b) tohto odseku, ale žalovaný je jednou z osôb uvedených v písmene a) alebo b) tohto odseku?
7. Mali by sa v právnom odôvodnení súdneho rozhodnutia uvádzať údaje fyzickej osoby, na ktorú sa vzťahujú sankcie (meno a priezvisko)? Mali by sa tieto osobné údaje pri zverejnení súdneho rozhodnutia pseudonymizovať?“
IV. Konanie na Súdnom dvore
23. Návrh na začatie prejudiciálneho konania zo 4. júla 2024 bol do kancelárie Súdneho dvora doručený 9. júla 2024.
24. Generálny prokurátor, žalobkyňa vo veci samej, lotyšská, holandská a fínska vláda, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky v lehote stanovenej v článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
25. Súdny dvor podľa článku 76 ods. 2 rokovacieho poriadku upustil od nariadenia pojednávania.
V. Právna analýza
A. Úvodné poznámky
26. Európska únia prijala 17. marca 2014 nariadenie č. 269/2014 v reakcii na situáciu na Ukrajine, najmä na protiprávnu anexiu Krymu Ruskom. Po vypuknutí útočnej vojny Ruskej federácie proti Ukrajine v roku 2022 sa zvýšil význam tohto nariadenia. Je jedným z hlavných nástrojov cielených sankcií voči Rusku. Stanovuje sa v ňom zmrazenie aktív osôb a subjektov zodpovedných za konanie narúšajúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, ako aj ďalších osôb, na ktoré sa vzťahuje článok 2 rozhodnutia 2014/145/SZBP(5). Zakazuje sa tiež priamo alebo nepriamo poskytovať im finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje. Zoznam, ktorý je k nemu pripojený, sa pravidelne aktualizuje vrátane politikov, oligarchov, vojakov, podnikov a propagandistov spojených s Kremľom. Tieto opatrenia sú súčasťou širšej reakcie EÚ vrátane hospodárskych a obchodných sankcií s cieľom vyvinúť tlak na Rusko, aby ukončilo svoje vojenské akcie a dodržiavalo medzinárodné právo.
27. V práve Únie sa „reštriktívne opatrenia“ prijímajú rozhodnutiami Rady, ktoré „vymedzujú pozíciu únie k určitej záležitosti geografickej alebo vecnej povahy“, v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) a na základe článku 29 ZEÚ. Keďže rozhodnutia prijaté v rámci SZBP nemajú priamy účinok vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov, nemôžu samy osebe ukladať povinnosti právnickým alebo fyzickým osobám. Ich vykonanie si teda vyžaduje prijať na základe článku 215 ZFEÚ „potrebné opatrenia“ vo forme aktov sekundárneho práva, ktorých predmetom je „prerušenie alebo čiastočné alebo úplné obmedzenie hospodárskych a finančných vzťahov s jednou alebo viacerými tretími krajinami“ (odsek 1) alebo „reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom“ (odsek 2).(6)
28. Pri výkone právomocí, ktoré právny základ článku 215 ZFEÚ zveruje Rade, Rada zvyčajne prijíma nariadenia. Nariadenie č. 269/2014, ktoré je podstatou prejednávanej veci, patrí práve do tejto kategórie aktov. Právna povaha „reštriktívnych opatrení“ je jedným z rôznych aspektov, ktorými sa treba zaoberať pri skúmaní prejudiciálnych otázok. Bude tiež potrebné analyzovať konkrétne opatrenia, ktoré musia príslušné orgány členských štátov, vrátane ich súdov, prijať s cieľom zabezpečiť plný účinok tohto nariadenia vo svojich právnych poriadkoch. Koherentnosť a účinné vykonávanie týchto opatrení majú skutočne zásadný význam pre zabezpečenie sledovaných cieľov SZBP v rámci Únie.
29. V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa tieto návrhy zamerajú na štvrtú, piatu a šiestu prejudiciálnu otázku, ktoré možno zoskupiť do dvoch samostatných tematických oblastí. Štvrtá otázka sa týka prípadnej povinnosti vnútroštátneho súdu ex offo overiť, či je jedným z účastníkov konania osoba uvedená v článku 2 a článku 11 nariadenia č. 269/2014. Piata a šiesta otázka sa týkajú pôsobnosti, ako aj právnych účinkov článku 11 ods. 1 tohto nariadenia. Týmito otázkami sa budem zaoberať samostatne.
30. Podľa pravidiel rozdelenia právomocí existujúcich v rámci postupu spolupráce zavedeného článkom 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru na jednej strane vykladať ustanovenia práva Únie, ktoré vnútroštátny súd na základe svojej výlučnej zodpovednosti a s ohľadom na všetky skutkové a právne okolnosti sporu vo veci samej, určil za rozhodujúce pre rozhodnutie tohto sporu.(7) Na druhej strane tomuto súdu prináleží uplatniť tieto ustanovenia na prejednávanú vec s prihliadnutím na výklad poskytnutý Súdnym dvorom. S cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď na položené otázky začlením do svojej analýzy súbor ustanovení, ktoré by sa mohli uplatniť, s výhradou posúdenia okolností týmto vnútroštátnym súdom.(8)
B. O štvrtej otázke
31. Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa článok 2 a článok 11 ods. 1 písm. a) a b) nariadenia č. 269/2014 majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd je povinný ex offo overiť, či je jedným z účastníkov konania osoba uvedená v týchto ustanoveniach.
32. Ako som vysvetlil v úvodných poznámkach, Únia zvyčajne používa na zabezpečenie vykonávania obmedzujúcich opatrení prijatých Radou v rámci SZBP právny nástroj nariadenia.(9) Ako vyplýva z odôvodnenia 10 nariadenia č. 269/2014, s cieľom zabezpečiť účinnosť týchto opatrení sa stanovila okamžitá účinnosť. Podľa článku 288 ZFEÚ má nariadenie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Použitie tohto právneho nástroja teda zaručuje jednotné uplatňovanie reštriktívnych opatrení.(10) Navyše podľa článku 17 nariadenia č. 269/2014 sa toto nariadenie vzťahuje na akúkoľvek osobu, subjekt alebo orgán, ktoré sú v ňom uvedené. Za vykonávanie a presadzovanie týchto reštriktívnych opatrení zodpovedajú členské štáty prostredníctvom svojich príslušných orgánov.
33. Ustanovenia nariadení sú v zásade záväzné pre všetky orgány členských štátov v rámci ich príslušných právomocí vrátane súdnej moci. Súdna moc zohráva ústrednú úlohu tým, že dohliada na dodržiavanie práva Únie a v prípade potreby kontroluje zákonnosť opatrení nariadených štátom. To znamená, že súdy členských štátov môžu rozhodovať o zákonnosti aktov, ktorými sa na vnútroštátnej úrovni(11) vykonávajú reštriktívne opatrenia, ako sú sankcie alebo obchodné obmedzenia. Súdna moc tak pomáha zaručiť právnu istotu a zabezpečiť, aby opatrenia boli v súlade s právnym rámcom. Ak sa opatrenie považuje za nezákonné, príslušný súd ho môže zrušiť alebo zmeniť. Súdna moc týmto spôsobom pomáha predchádzať zneužívaniu právomoci a chrániť právny štát v rámci Únie.
34. Nariadenie, ktorým sa stanovujú reštriktívne opatrenia, vykonávajú najmä štátne orgány s osobitnou špecializovanou právomocou v oblasti finančného dohľadu. Tieto orgány disponujú potrebnými prostriedkami, a teda sú oprávnené vykonávať stanovené finančné sankcie, ako je zmrazenie aktív, zákaz poskytovania úverov alebo platieb určitým osobám alebo organizáciám. Je na nich, aby nariadili konkrétne opatrenia voči osobám a organizáciám uvedeným na zoznamoch uvedených v nariadení. Tieto orgány, ktoré sú poverené vykonávaním nariadenia, ako aj prípadne vnútroštátnych vykonávacích opatrení, sú vo všeobecnosti, ale nie vždy, súčasťou výkonnej moci.
35. V tejto súvislosti treba poznamenať, že hoci sú v prílohe II k nariadeniu č. 269/2014 vymenované internetové stránky, ktoré poskytujú informácie o príslušných orgánoch a adresy na zasielanie oznámení Komisii, samotné nariadenie neobsahuje spresnenia týkajúce sa vnútroštátnych orgánov, ani ich konkrétnej úlohy pri vykonávaní a presadzovaní reštriktívnych opatrení. Skutočnosť, že určené orgány alebo ministerstvá sa v jednotlivých členských štátoch líšia, odráža uznanie širokej inštitucionálnej autonómie, ktorá je členským štátom priznaná v oblasti výkonu reštriktívnych opatrení. Z toho však vyplýva, že niektoré ministerstvá, ako napríklad Ministerstvo hospodárstva a financií, zohrávajú často osobitnú úlohu z dôvodu ich špecializovanej právomoci v oblasti medzinárodného obchodu a kontroly pohybu kapitálu.(12)
36. Treba tiež poznamenať, že nariadenie č. 269/2014 neobsahuje ani presné ustanovenia o spôsobe, akým majú členské štáty reštriktívne opatrenia konkrétne vykonať. Nestanovuje sa v ňom žiadna harmonizácia vnútroštátnych procesných pravidiel. Toto nariadenie sa skôr obmedzuje na stanovenie konkrétneho cieľa, akým je zmrazenie určitých aktív alebo hospodárskych zdrojov. Niektoré ciele sú tiež formulované pomerne široko alebo závisia od posúdenia konkrétnych okolností, ako je napríklad ak je v nariadení stanovené, že fyzické osoby uvedené v prílohe I alebo fyzické alebo právnické osoby, subjekty alebo organizácie s nimi spojené nemôžu priamo alebo nepriamo prijímať finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje, alebo im nemôžu byť poskytnuté. Tieto skutočnosti umožňujú dospieť k záveru, že členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o spôsob dosiahnutia stanovených cieľov.(13)
37. Táto forma decentralizovaného uplatňovania a vykonávania reštriktívnych opatrení zohľadňuje štruktúru Únie a zásadu subsidiarity zakotvenú v Zmluve o EÚ.(14) Odzrkadľuje tiež zložitosť úlohy, pred ktorou stoja Únia a jej členské štáty, najmä vzhľadom na množstvo prípadov, v ktorých sa osoby alebo organizácie pokúšajú obchádzať sankčný režim. Z tohto hľadiska sa skutočne zdá vhodné zveriť zodpovednosť za konkrétne uplatňovanie nariadenia č. 269/2014, ako aj prípadné prijatie vnútroštátnych vykonávacích opatrení vnútroštátnym orgánom, ktoré sú bližšie k skutkovým okolnostiam a ktoré majú navyše osobitnú právomoc.
38. Malo by sa spresniť, že bez ohľadu na decentralizované vykonávanie a presadzovanie reštriktívnych opatrení je na členských štátoch, aby prijali všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby sa neobchádzali reštriktívne opatrenia Únie. Článok 29 ZEÚ im ukladá povinnosť zabezpečiť, aby ich vnútroštátne politiky zodpovedali pozíciám Únie. Členské štáty musia preto koordinovať svoje úsilie na vnútroštátnej a nadnárodnej úrovni, aby zabránili akémukoľvek obchádzaniu a v konečnom dôsledku zabezpečili účinnosť sankcií Únie(15). Rovnako ako v iných porovnateľných oblastiach, najmä pokiaľ ide o preberanie smerníc členskými štátmi, decentralizácia vykonávania a presadzovania reštriktívnych opatrení nesmie ohroziť účinnosť práva Únie.
39. Z tohto dôvodu Súdny dvor tým, že v prípade neexistencie odporujúcich ustanovení práva Únie priznáva členským štátom procesnú autonómiu, chce zdôrazniť, že uplatňovanie práva Únie nesmie byť prakticky znemožnené ani nadmerne sťažené. Ďalšie obmedzenie tejto procesnej autonómie vyplýva podľa judikatúry Súdneho dvora zo zásady ekvivalencie, podľa ktorej uplatňovanie práva Únie nesmie byť menej priaznivé ako uplatňovanie vnútroštátneho práva v porovnateľných situáciách.(16) Zásada ekvivalencie a zásada efektivity tak predstavujú kľúčové právne kritériá, ktoré umožňujú posúdiť súlad konkrétneho vnútroštátneho opatrenia s požiadavkami nariadenia č. 269/2014.
40. Domnievam sa totiž, že výklad týchto zásad umožňuje odpovedať na štvrtú prejudiciálnu otázku položenú vnútroštátnym súdom. Ako som už uviedol v týchto návrhoch, nariadenie, ktorým sa stanovujú obmedzujúce opatrenia, vykonávajú predovšetkým orgány štátu, ktoré pôsobia v oblasti finančného dohľadu a majú potrebné právomoci na nariadenie konkrétnych opatrení.(17) Hoci je ústredná úloha vnútroštátneho súdu pri zabezpečení súdnej ochrany nesporná,(18) ťažko možno od orgánu súdnej moci vyžadovať, aby mal vo všetkých prípadoch odborné znalosti potrebné na prijatie primeraných opatrení v rozhodujúcich situáciách, najmä pokiaľ ide o aktíva osoby uvedenej v prílohe I k nariadeniu č. 269/2014. Navyše treba mať na pamäti, že jeho funkcia je zásadne odlišná od úlohy výkonnej moci a že by bolo problematické, pokiaľ ide o zásadu deľby moci platnú v členských štátoch, zveriť mu úlohy, ktoré za normálnych okolností prináležia výkonnej moci.
41. Netreba však zabúdať na to, že súdna moc je tiež viazaná ustanoveniami nariadenia č. 269/2014 a v rámci svojich právomocí je povinná zabezpečiť ich uplatňovanie. Inými slovami, konanie vnútroštátneho súdu, rovnako ako konanie ostatných orgánov štátu, sa musí posudzovať aj z hľadiska zásady efektivity uplatňovania práva Únie(19). Je však potrebné zohľadniť osobitné podmienky, za ktorých súdna moc koná, najmä skutočnosť, že vnútroštátny súd môže vykonávať iba právomoci, ktoré mu zveruje vnútroštátne procesné právo. Toto obmedzenie vyplýva zo zásady právneho štátu, ktorou sa vyznačujú právne systémy všetkých členských štátov Únie.
42. V tejto súvislosti treba predovšetkým pamätať na to, že občianske súdne konanie sa v právnych systémoch členských štátov vyznačuje predovšetkým zásadou kontradiktórnosti, podľa ktorej súd nadobudne presvedčenie na základe tvrdení účastníkov konania. Okrem toho dispozičná zásada v občianskom súdnom konaní(20) umožňuje účastníkom konania slobodne sa rozhodnúť začať konanie, určiť jeho predmet a ukončiť ho. Inými slovami, občianskoprávny súd je v zásade povinný zohľadniť len skutočnosti uvedené účastníkmi sporu. Účastníci konania teda majú kontrolu nad predmetom sporu a súd v zásade prijíma pasívne stanovisko.(21) Výnimkou sú tzv. „notoricky známe“ skutočnosti, ktoré sú všeobecne známe alebo aspoň známe súdu, ktorý má osobnú špecializovanú právomoc v konkrétnej oblasti a môže ich teda vo svojom odôvodnení zohľadniť. Tieto charakteristiky zásadne odlišujú občianskoprávny súd od iných štátnych orgánov, ako je prokuratúra v trestnom konaní, ktoré môžu začať vyšetrovanie ex offo.
43. V tejto súvislosti treba pripomenúť judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej právo Únie v zásade od vnútroštátneho súdu nevyžaduje, aby ex offo preskúmal dôvod založený na porušení ustanovení práva Únie, pokiaľ by ich skúmanie tohto dôvodu nútilo prekročiť rámec sporu vymedzeného účastníkmi konania. Toto obmedzenie právomoci vnútroštátneho súdu je odôvodnené zásadou, podľa ktorej procesná iniciatíva prináleží účastníkom konania. V súlade s touto judikatúrou môže teda vnútroštátny súd konať ex offo iba vo výnimočných prípadoch, keď si verejný záujem vyžaduje jeho zásah.(22) Tento bod si vyžaduje podrobnejšie vysvetlenie.
44. Súdny dvor vo svojej judikatúre identifikoval rad prípadov, v ktorých uznal, že vnútroštátny súd je povinný ex offo konštatovať porušenie pravidiel práva Únie.(23) Tieto prípady majú spoločné to, že príslušné pravidlo práva má záväzný charakter a zakladá práva jednotlivcov. Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je v mene verejného záujmu na ochrane práv zaručených právom Únie povinný takéto porušenie skúmať ex offo, a teda prekročiť rámec vymedzený účastníkmi konania, ak by jednému z účastníkov konania vznikla ujma, pokiaľ by táto ochrana nemohla byť zabezpečená inak, najmä preto, lebo podľa vnútroštátneho práva ju nemohol uplatniť alebo ak toto právo neposkytuje žiadnu inú formu ochrany.
45. Hoci judikatúra uvedená v predchádzajúcom bode vychádza z úvah týkajúcich sa ochrany práv priznaných jednotlivcom právom Únie, nezdá sa mi vylúčené, že takýto prístup sa môže uplatniť aj v prípadoch, keď nejde o ochranu verejného záujmu spočívajúceho v ochrane subjektívnych práv jednotlivcov, ale skôr o zaručenie realizácie autonómneho verejného záujmu, ktorý je špecifický pre Úniu ako nadnárodnú organizáciu a ako subjekt medzinárodného práva, ktorý je schopný vykonávať vonkajšiu činnosť zameranú na zabezpečenie dodržiavania medzinárodného poriadku založeného na pravidlách.(24) Charta Organizácie Spojených národov, ktorá je základným kameňom tohto právneho poriadku, je určená na zachovanie svetového mieru a bezpečnosti. Únia sa slávnostne zaviazala prispievať k dosiahnutiu tohto cieľa.(25)
46. V prejednávanej veci je zrejmé, že existuje verejný záujem na účinnom uplatňovaní nariadenia č. 269/2014, ktorý podľa môjho názoru odôvodňuje úpravu hraníc procesnej autonómie členských štátov s cieľom splniť požiadavky dosiahnutia cieľov SZBP v rámci Únie.(26) Rozmanitosť právnych tradícií v členských štátoch nemôže predstavovať prekážku, a teda ani poskytnúť možnosť obchádzať sankčný režim Únie. Tak by to však bolo v prípade, ak by osoby uvedené v prílohe I tohto nariadenia mohli vykonávať transakcie v členských štátoch, ktorých vnútroštátne právne predpisy sú benevolentnejšie. Okrem toho treba zabrániť tomu, aby boli spory predkladané súdom, ktoré neuplatňujú reštriktívne opatrenia Únie s potrebnou dôslednosťou.
47. Rozsudok Bank Melli Iran(27) má osobitný význam pre preskúmanie prejudiciálnych otázok, keďže pripomína, že vnútroštátne súdy sú povinné zaručiť plný účinok práva Únie. Podľa Súdneho dvora sa táto požiadavka uplatňuje vo všetkých sporoch, ktoré sú im predložené, vrátane občianskoprávnych konaní.(28) Je tiež potrebné poznamenať, že tento rozsudok vychádza z princípu, že ak existujú dôkazy, ktoré naznačujú, že osoba porušila právo Únie, vnútroštátne súdy sú povinné konať.(29) Hoci sa tento rozsudok priamo netýka režimu reštriktívnych opatrení Únie, ale ochrany pred účinkami extrateritoriálneho uplatňovania právnych predpisov prijatých tretím štátom – v tomto prípade reštriktívnych opatrení prijatých Spojenými štátmi americkými voči Iránu –, spadá do súvisiacej oblasti práva medzinárodných sankcií, čo odôvodňuje jeho zohľadnenie v rámci právnej analýzy. Vzhľadom na túto judikatúru sa zdá legitímne vyžadovať od súdov členských štátov, aby v rámci občianskoprávnych konaní aktívne prispievali k predchádzaniu akémukoľvek obchádzaniu sankcií Únie stanovených nariadením č. 269/2014.
48. Napokon treba v rámci analýzy pripomenúť pojem „obchádzanie“, ako ho definuje judikatúra Súdneho dvora. V rozsudku Afrasiabi a i.(30) Súdny dvor objasnil, že tento pojem označuje činnosti, ktorých predmetom alebo dôsledkom je priame alebo nepriame vyňatie konajúcej osoby z uplatnenia opatrení Únie, inými slovami, činnosti, ktorých cieľom alebo dôsledkom je priamo alebo nepriamo zabrániť uplatneniu zákazov stanovených Úniou.(31) Definícia, ktorú poskytol Súdny dvor, je veľmi široká a zdôrazňuje význam predmetu činností obchádzania – t. j. ich potenciálnych účinkov – okrem ich skutočného účinku, t. j. ich konkrétnych dôsledkov. Z toho vyplýva, že pod „obchádzaním“ treba chápať nielen činnosti, ktoré skutočne bránia cieľom reštriktívnych opatrení, ale aj činnosti, ktorých cieľom je brániť im bez ohľadu na ich skutočný výsledok.(32) Vzhľadom na výzvu, ktorej čelí Únia a jej členské štáty, sa zdá, že sú potrebné silné protiopatrenia.
49. Súdny dvor vo svojom odôvodnení vychádzal z výkladu ustanovenia,(33) ktoré v podstate zodpovedá článku 9 nariadenia č. 269/2014 a ktoré musí vnútroštátny súd prípadne uplatniť v konaní vo veci samej, ak sa domnieva, že sú splnené podmienky. Ide o ústredné ustanovenie, ktorého cieľom je zabrániť obchádzaniu sankcií. Zatiaľ čo iné ustanovenia zakazujú konkrétne úkony – ako je sprístupnenie ekonomických zdrojov osobám zapísaným na zozname(34) –, článok 9 tohto nariadenia sa týka nepriamych alebo skrytých foriem konania, ktoré umožňujú obchádzanie takýchto zákazov. Jeho normatívnym cieľom je vyplniť medzery, ktoré sa môžu objaviť v prípade vyhýbania sa sankciám, nepriamymi opatreniami. Toto ustanovenie tak zohráva úlohu ochrannej doložky, ktorej cieľom je zabezpečiť, aby boli zahrnuté aj najkreatívnejšie alebo skryté stratégie obchádzania.
50. Z dôvodov, ktoré som práve uviedol, sa domnievam, že vnútroštátny súd by mal konať ex offo v prípadoch, keď tvrdenia účastníkov konania, skutočnosti, o ktorých súd vie, alebo okolnosti veci umožňujú na základe dôkazov dospieť k záveru, že článok 2 a článok 11 ods. 1 písm. a) a b) nariadenia č. 269/2014 sú uplatniteľné na jedného z účastníkov sporu. Iba ak je táto podmienka splnená, možno zabrániť tomu, aby bol vnútroštátny súd nútený nekonať a musel, proti svojmu vlastnému presvedčeniu, umožniť osobe uvedenej v prílohe I vyhnúť sa uplatneniu stanovených reštriktívnych opatrení. Súd nesmie prispieť k obchádzaniu sankcií ani úmyselne, ani z nedbanlivosti.
51. Na to, aby vnútroštátny súd v praxi nemusel znášať neprekonateľné požiadavky, jeho povinnosti nesmú byť neprimerané. Zásada efektivity by bola dodržaná už vtedy, ak by sa súd v prípade existencie dôkazov obrátil v rámci svojich právomocí na príslušné orgány s cieľom získať dodatočné informácie o totožnosti a miere účasti dotknutej osoby. Tieto špecializované orgány by mali čo najskôr odpovedať na žiadosť súdu v duchu lojálnej spolupráce na účely uplatňovania práva Únie, ako to vyžaduje článok 4 ods. 3 ZEÚ. Ak by sa potvrdili podozrenia týkajúce sa totožnosti jedného z účastníkov sporu ako osoby, na ktorú sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, súd by musel prijať vhodné opatrenia, ako sú uvedené v nariadení č. 269/2014 a vo vnútroštátnom práve.
52. Dôkazy, ktoré môžu naznačovať možné zapojenie osôb uvedených na sankčnom zozname Únie, môžu zahŕňať najmä štátnu príslušnosť niektorých spoločníkov, ako aj možné cezhraničné finančné transakcie prechádzajúce cez Rusko alebo cez štáty, ktoré s ním udržiavajú úzke hospodárske väzby. Treba však zdôrazniť, že vzhľadom na svoju povahu nie je možné stanoviť taxatívny zoznam relevantných kritérií. Prax sa preto musí naďalej vyvíjať a prispôsobovať sa konkrétnym a aktuálnym okolnostiam.(35) Na tento účel predstavujú nástroje soft law, ako sú usmernenia uverejnené inštitúciami Únie aj príslušnými orgánmi členských štátov, užitočný zdroj usmernení.(36) Tieto usmernenia majú za cieľ reagovať na výzvu, ktorú predstavuje harmonizácia vnútroštátnych postupov pri uplatňovaní sankcií.(37)
53. Zdá sa teda nevyhnutné, aby súd zasiahol už vo fáze súdneho konania, aby sa zabránilo konaniu, ktoré by mohlo ohroziť ciele nariadenia č. 269/2014, ako je napríklad vymáhanie pohľadávok vyplývajúcich zo zmlúv týkajúcich sa fyzických osôb uvedených v prílohe I k tomuto nariadeniu. Je legitímne očakávať, že súd bude v rámci sporu, ktorý mu bol predložený, schopný pochopiť zložité občianskoprávne vzťahy a identifikovať situácie, v ktorých by niektoré transakcie mohli mať za cieľ obísť sankčný režim Únie.
54. Súd má okrem toho procesné právomoci, ktoré mu umožňujú prijať potrebné ochranné alebo nápravné opatrenia, ako je odmietnutie vydať exekučný titul na základe zmluvy, ktorá patrí do pôsobnosti nariadenia č. 269/2014. Vzhľadom na záujmy Únie sa mi však nezdá dostatočné, aby sa uplatňovanie reštriktívnych opatrení odložilo až na fázu výkonu rozhodnutia. Takýto prístup by znamenal zásah štátu vo veľmi pokročilom štádiu občianskoprávneho konania s rizikom, že súdny exekútor nebude schopný posúdiť, či výkon exekučného titulu porušuje požiadavky nariadenia č. 269/2014.
55. Pokiaľ totiž neexistujú zjavné dôkazy svedčiace o opaku, súdny exekučný titul sa podľa vnútroštátneho práva považuje za zákonný. Právna istota vyžaduje, aby boli vecné námietky proti takémuto exekučnému titulu v zásade zamietnuté ako neprípustné. Okrem toho treba poznamenať, že v takom prípade by bola predmetom preskúmania zlučiteľnosti len pohľadávka, ktorú má súdny exekútor vymáhať z hľadiska ustanovení nariadenia č. 269/2014, s vylúčením prípadných iných súvisiacich pohľadávok, ktoré patria do toho istého sporu.
56. Preto sa domnievam, že ak by sa uprednostnil zásah súdneho exekútora v štádiu výkonu súdneho rozhodnutia pred zásahom sudcu v sporovej fáze s cieľom posúdiť uplatniteľnosť obmedzujúcich opatrení, ako to zrejme naznačuje lotyšská vláda vo svojich písomných pripomienkach, existovalo by podľa môjho názoru značné riziko, že nariadenie č. 269/2014 by sa neuplatňovalo s požadovanou prísnosťou. V dôsledku toho treba takýto prístup odmietnuť.
57. V záujme účinnosti práva Únie sa preto zdá vhodné uložiť vnútroštátnemu súdu povinnosť konať ex offo, vrátane dožiadania príslušných orgánov, s cieľom preskúmať uplatniteľnosť článku 2 a článku 11 ods. 1 písm. a) a b) nariadenia č. 269/2014, ale len vo vyššie uvedených prípadoch, teda keď účastníci konania výslovne nastoľujú túto otázku, alebo ak skutočnosti, o ktorých sa súd dozvedel, alebo okolnosti veci umožňujú domnievať sa, že tieto ustanovenia sú uplatniteľné.(38)
58. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, treba poznamenať, že vnútroštátny súd odkazuje na kasačnú sťažnosť podanú generálnym prokurátorom, z ktorej vyplýva, že spis v občianskoprávnej veci zjavne obsahuje skutočnosti umožňujúce predpokladať, že ustanovenia nariadenia č. 269/2014 sa majú uplatniť na žalovanú.(39) Okrem toho tento súd uvádza, že žalobkyňa, ktorá je vlastníkom časti imania žalovanej, je tiež osobou spojenou so žalovanou a s jej členom „ABACUS (CYPRUS) LIMITED“. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa nenachádza žiadna presnejšia informácia.
59. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora má v rámci prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ výlučne vnútroštátny súd právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav veci.(40) Prináleží preto lotyšským súdom, aby preskúmali okolnosti veci, ktorá je predmetom konania vo veci samej, najmä aby posúdili dôkazy predložené generálnym prokurátorom, a aby rozhodli, či sú ustanovenia nariadenia č. 269/2014 uplatniteľné.
60. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na štvrtú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že súd, na ktorý bola podaná žaloba, je povinný ex offo overiť, ak má k dispozícii dôkazy, či niektorý z účastníkov konania patrí medzi osoby uvedené v článku 2 alebo článku 11 ods. 1 písm. a) alebo b) nariadenia č. 269/2014, a na tento účel využiť všetky vyšetrovacie právomoci, ktoré má k dispozícii. Predovšetkým je povinný vyžiadať si potrebné informácie od príslušných špecializovaných orgánov, aby mohol vykonať toto preskúmanie. Táto povinnosť overenia sa vzťahuje aj na fyzické alebo právnické osoby, subjekty alebo orgány, ktoré sú spojené s účastníkmi konania.
C. O piatej prejudiciálnej otázke
61. Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, aké sú právne účinky článku 11 ods. 1 nariadenia č. 269/2014, podľa ktorého sa „neuznajú žiadne nároky“ uplatnené osobami uvedenými v článku 11 ods. 1 písm. a) alebo b), a či takýto nárok možno napriek tomu meritórne preskúmať, ak sa vo výroku rozsudku stanovuje, že rozsudok nie je vykonateľný, kým sú tieto osoby uvedené na dotknutom zozname.
62. Pred preskúmaním normatívneho obsahu článku 11 nariadenia č. 269/2014 sa v záujme jasnosti zdá vhodné stručne pripomenúť účel článku 2 tohto nariadenia, keďže tieto dve ustanovenia sú úzko prepojené a vzájomne sa dopĺňajú. Funkciu tohto článku 11 možno plne pochopiť len z hľadiska cieľa sledovaného týmto článkom 2, ktorý je ústredným ustanovením sankčného režimu.
63. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že reštriktívne opatrenia finančnej povahy stanovené v článku 2 nariadenia č. 269/2014 zahŕňajú na jednej strane zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov patriacich označeným fyzickým alebo právnickým osobám a na druhej strane zákaz sprístupniť týmto osobám finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje.
64. Treba spresniť, že ako vyplýva z usmernení Rady o vykonávaní reštriktívnych opatrení v oblasti SZBP(41), tieto opatrenia nijako neovplyvňujú právo dotknutých osôb vlastniť majetok vo vzťahu k zmrazeným aktívam. Predovšetkým nesmú viesť k prevodu vlastníctva finančných prostriedkov a zdrojov. Súdny dvor už rozhodol, že opatrenie spočívajúce v zmrazení finančných prostriedkov je ochranným opatrením, ktorého cieľom nie je zbaviť osoby, ktorých sa opatrenie týka, ich vlastníctva, pričom toto opatrenie je dočasným a svojou povahou vratným opatrením.(42) Nariadenie č. 269/2014 nestanovuje neplatnosť ani zákaz uzatvárania zmlúv s osobami uvedenými v prílohe I. Inými slovami, platnosť zmlúv v občianskoprávnych veciach zostáva v zásade nedotknutá.
65. Článok 2 ods. 2 nariadenia č. 269/2014 však zakazuje akékoľvek sprístupnenie finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov, ak by takéto sprístupnenie mohlo poskytnúť označenej osobe priamy alebo nepriamy prospech. Z toho vyplýva, že zmluva nemôže byť splnená, ak jej plnenie má za následok poskytnutie platby alebo akejkoľvek inej ekonomickej výhody takejto osobe. Tento zákaz sa vzťahuje na všetky zmluvne dohodnuté plnenia, dodávky alebo služby v prospech označenej osoby.
66. Na základe tohto ustanovenia sa zakazuje nepriame sprístupnenie finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov, t. j. poskytnutie výhody nie priamo označenej osobe, ale tretej osobe, ak má z tejto výhody uvedená osoba nepriamy prospech. Zákaz nepriameho sprístupnenia finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov sa vzťahuje aj na neoznačené subjekty za predpokladu, že existujú opodstatnené dôvody domnievať sa, že finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje sa úplne alebo čiastočne prevedú na označenú osobu. V zásade je potrebné predpokladať takéto nepriame sprístupnenie, ak sú ekonomické zdroje sprístupnené neoznačenej osobe, ktorú priamo alebo nepriamo vlastní alebo kontroluje označená osoba.(43)
67. Ako pripomenul Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci Möllendorf a Möllendorf‑Niehuus(44), pojem „sprístupnenie“ sa má vykladať široko a zahŕňa akýkoľvek úkon, ktorý umožňuje označenej osobe priamy alebo nepriamy prístup k ekonomickým zdrojom, vrátane akéhokoľvek plnenia vykonaného na základe zmluvy obsahujúcej vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán.(45) Na základe tejto judikatúry Rada vo svojich usmerneniach spresnila, že nariadenia, ktorými sa stanovujú opatrenia na zmrazenie aktív „zakazujú, aby boli vykonané niektoré úkony pri plnení zmlúv uzavretých pred nadobudnutím účinnosti nariadení“ [neoficiálny preklad](46).
68. Z toho vyplýva, že prednosť práva Únie vedie k faktickému odkladu zmluvných povinností nezlučiteľných s režimom sankcií, pokiaľ tento režim zostáva v platnosti. V tomto zmysle je potrebné interpretovať znenie usmernení Rady, podľa ktorých nariadenia, ktorými sa stanovujú opatrenia týkajúce sa zmrazenia, „majú prednosť pred všetkými nezlučiteľnými zmluvnými ustanoveniami“(47) [neoficiálny preklad]. Hoci sa v týchto usmerneniach používa právne nepresná terminológia, je zrejmé, že sa uvažuje o dočasnom odklade zmluvných záväzkov v prípade, že by ich plnenie bolo v rozpore s cieľmi nariadenia č. 269/2014. Toto konštatovanie platí pre všetky preskúmané jazykové verzie(48), čo sa zdá byť odôvodnené snahou ponechať určenie presných podmienok uplatňovania tohto odkladného účinku na vnútroštátne právne poriadky.
69. Naproti tomu článok 11 ods. 1 nariadenia č. 269/2014, ktorý je predmetom piatej a šiestej prejudiciálnej otázky, má za cieľ zabezpečiť z procesného hľadiska účinnosť článku 2 tohto nariadenia tým, že bráni tomu, aby označená osoba mohla súdnou cestou uplatniť právo, ktorého výkon by bol v rozpore s reštriktívnymi opatreniami. Aj keď bol vydaný priaznivý rozsudok na vnútroštátnom súde, jeho výkon je odložený dovtedy, kým sa na dotknutú osobu vzťahujú sankcie Únie.
70. Toto ustanovenie má rovnako za cieľ chrániť zmluvnú stranu, ktorá dodržiava povinnosti stanovené nariadením č. 269/2014, pre prípad žaloby vo veci zodpovednosti podanej označenou stranou, najmä žaloby o náhradu škody alebo žaloby na základe zmluvnej záruky.(49) V prípade neexistencie takéhoto procesného mechanizmu by sa druhá zmluvná strana ocitla v neúnosnej situácii, keď by bola nútená vybrať si medzi rizikom trestného stíhania z dôvodu plnenia zmluvy(50) a rizikom uloženia povinnosti v občianskoprávnom konaní v prípade odmietnutia jej plnenia. Uplatnenie článku 11 ods. 1 tohto nariadenia ako ustanovenia procesnej povahy prináleží predovšetkým vnútroštátnym súdom, pokiaľ sú splnené zákonné podmienky, ktoré sú v ňom stanovené.
71. Ako správne uviedla fínska vláda vo svojich písomných pripomienkach, článok 11 ods. 1 nariadenia č. 269/2014 má v podstate za cieľ zabezpečiť účinné vykonávanie reštriktívnych opatrení bez harmonizácie procesných pravidiel členských štátov, ktoré si v tejto oblasti zachovávajú svoju autonómiu, s výhradou dodržania zásad ekvivalencie a efektivity, ktoré už boli v týchto návrhoch uvedené.(51) Podmienka uvedená v článku 11 ods. 1 tohto nariadenia, podľa ktorej sa „neuznajú žiadne nároky“ uvedené v tomto ustanovení, sa preto musí uplatňovať v súlade s postupmi stanovenými vnútroštátnym právom, takže žiadostiam nemožno vyhovieť, ak by to viedlo k porušeniu povinnosti stanovenej v článku 2 uvedeného nariadenia.
72. Napokon treba spresniť, že nariadenie č. 269/2014 nijako neohrozuje dodržiavanie základných práv a procesných záruk. Článok 11 ods. 3 tohto nariadenia totiž výslovne zakotvuje právo osôb uvedených v odseku 1 na súdne preskúmanie zákonnosti neplnenia zmluvných záväzkov na základe ustanovení uvedeného nariadenia. Navyše odsek 2 ukladá každej fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo organizácii, ktorá uplatňuje právo v konaní, povinnosť preukázať, že výkon tohto práva nie je s ohľadom na odsek 1 zakázaný.
73. Z tohto hľadiska treba uviesť, že ustanovenia článku 11 nariadenia č. 269/2014 sa majú vykladať s prihliadnutím na odôvodnenie 6 tohto nariadenia, ktoré najmä spresňuje, že uvedené nariadenie sa musí uplatňovať v súlade so základnými právami a zásadami uznanými Chartou základných práv Európskej únie, najmä právo na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces, ktoré sú zaručené jej článkom 47. Z toho vyplýva, že príslušný vnútroštátny súd, ktorý má rozhodnúť o prípadnom uplatnení článku 11 nariadenia č. 269/2014, je povinný dodržiavať Chartu základných práv v súlade s jej článkom 51 ods. 1.(52)
74. Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že ak je predmetom konania nárok, ktorý sa priamo alebo nepriamo, úplne alebo čiastočne týka zmluvy, ktorej plnenie je dotknuté reštriktívnymi opatreniami, vnútroštátny súd je povinný v súlade so svojím vlastným procesným rámcom zabezpečiť výsledok stanovený v článku 11 ods. 1 nariadenia č. 269/2014, a to „neuznať nárok“. Inak povedané, taký nárok nesmie uznať. Tento výklad potvrdzuje analýza všetkých skúmaných jazykových verzií.(53)
75. Toto ustanovenie nevylučuje procesný postup, ktorý navrhuje vnútroštátny súd, aby rozhodol o veci samej, ak bude výrok rozsudku obsahovať doložku zakazujúcu jeho výkon, kým dotknuté osoby patria do pôsobnosti článku 11 ods. 1 písm. a) alebo b) nariadenia č. 269/2014. Takýto procesný postup by umožnil znížiť riziko nedostatočnej účinnosti vykonania reštriktívnych opatrení v prípade zásahu štátu len v štádiu výkonu súdnym exekútorom.(54) Okrem toho by bol v súlade s článkom 11 ods. 3 tohto nariadenia.(55)
76. Povinnosť zabezpečiť účinnosť reštriktívnych opatrení prijatých Úniou v podstate odôvodňuje dočasné neplnenie predmetných zmluvných povinností. Naopak, ak sa konanie týka nároku, ktorý nemožno považovať za nárok, ktorý sa úplne alebo čiastočne, priamo alebo nepriamo týka zmluvy, ktorej plnenie je dotknuté reštriktívnymi opatreniami, vnútroštátny súd môže taký nárok uznať, a to aj vtedy, ak bol uplatnený označenou osobou alebo akoukoľvek osobou konajúcou prostredníctvom alebo na účet uvedenej osoby.
77. Vnútroštátny súd teda v zásade môže rozhodnúť vo veci samej pod podmienkou, že neuzná nárok, na ktorý sa vzťahuje zákaz stanovený v článku 11 ods. 1 nariadenia č. 269/2014. Ak to vnútroštátny procesný rámec umožňuje, môže tiež odložiť preskúmavanie nároku, až kým žalobca už nebude patriť do pôsobnosti článku 11 ods. 1 písm. a) alebo b) tohto nariadenia. V každom prípade môže uznať nároky, ktoré nepatria do pôsobnosti zákazu. Okrem toho podľa článku 7 uvedeného nariadenia nie sú platby vyplývajúce zo súdnych, správnych alebo arbitrážnych rozhodnutí vydaných v členskom štáte alebo vykonateľných v dotknutom členskom štáte zakázané podľa článku 2 ods. 2 tohto nariadenia za predpokladu, že sú všetky úroky, výnosy a iné platby zmrazené v súlade s týmto článkom 2 ods. 1. Z toho vyplýva, že nie všetky občianskoprávne nároky sú automaticky vylúčené. Je skôr potrebné posúdiť každý nárok z hľadiska jeho predmetu, právneho postavenia dotknutých strán a jeho hospodárskych účinkov.
78. Nárok, ktorý sa týka určenia existencie práva, ktorý nie je vykonateľný, tak môže byť za určitých okolností prípustný. Vnútroštátny súd môže rozhodnúť o občianskoprávnych nárokoch len vtedy, ak je schopný zabezpečiť, že jeho rozhodnutie nebude v rozpore s ustanoveniami týkajúcimi sa sankcií stanovenými v nariadení č. 269/2014, napríklad v rozsahu, v akom toto rozhodnutie priamo alebo nepriamo poskytuje označenej osobe hospodársku výhodu, ktorú sankcie zakazujú. Napokon je dôležité poznamenať, že príslušné orgány môžu udeliť výnimky v súlade s článkom 5 ods. 1 a inými ustanoveniami tohto nariadenia. Cieľom týchto oprávnení je zosúladiť uplatňovanie sankcií s požiadavkami právnej ochrany.
79. Z dôvodov uvedených v predchádzajúcich bodoch navrhujem odpovedať na piatu prejudiciálnu otázku tak, že článok 11 ods. 1 nariadenia č. 269/2014 sa má vykladať v tom zmysle, že nezakazuje meritórne preskúmanie veci, ale zakazuje úplne alebo čiastočne uplatniť nárok týkajúci sa zmluvy, ktorej plnenie je úplne alebo čiastočne, priamo alebo nepriamo dotknuté reštriktívnymi opatreniami. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktorého výrok stanovuje, že toto rozhodnutie nie je vykonateľné, pokiaľ žalobca patrí do pôsobnosti článku 11 ods. 1 písm. a) alebo b) nariadenia č. 269/2014, v zásade zodpovedá tomuto zákazu.
D. O šiestej prejudiciálnej otázke
80. Svojou šiestou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 11 ods. 1 nariadenia č. 269/2014 vyvoláva právne účinky, ak žalobca nie je jednou z osôb uvedených v písmene a) alebo b) tohto odseku, ale žalovaný je takouto osobou.
81. V prvom rade treba pripomenúť, že cieľom tohto ustanovenia je zabrániť občianskoprávnemu výkonu zmlúv alebo pohľadávok, ktoré by mohli byť v rozpore so sankciami stanovenými nariadením č. 269/2014. Tieto sankcie zahŕňajú najmä zmrazenie aktív určitých fyzických alebo právnických osôb, ktoré sú taxatívne uvedené v prílohe I tohto nariadenia,(56) ako aj zákaz sprístupniť im hospodárske zdroje alebo finančné prostriedky.
82. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rozsudku Bank Sepah(57) Súdny dvor rozhodol, že na dosiahnutie týchto cieľov je nielen legitímne, ale aj nevyhnutné, aby mali definície pojmov „zmrazenie finančných prostriedkov“ a „zmrazenie hospodárskych zdrojov“ široký výklad, pretože ide o to, aby sa zabránilo akémukoľvek použitiu zmrazeného majetku, ktorý by umožňoval obchádzanie predmetných nariadení a využitie nedostatkov systému.(58) Tento široký výklad znamená, že všetky aktíva označenej osoby musia byť zmrazené, vrátane finančných prostriedkov pochádzajúcich od tejto osoby a finančných prostriedkov určených tejto osobe.(59)
83. Okrem toho treba poznamenať, že článok 11 ods. 1 nariadenia č. 269/2014 sa neobmedzuje na občianskoprávne konania v užšom zmysle, ale uplatňuje sa na rozhodnutia, ktorých uznanie, výkon alebo právne účinky by mohli ohroziť účinnosť reštriktívnych opatrení stanovených v tomto nariadení. Toto ustanovenie teda nie je určené priamo účastníkom konania – žalobcovi alebo žalovanému – ako takým, ale ukladá súdom všeobecnú povinnosť nevydať rozhodnutia, ktoré by mohli obchádzať účel sankcií.
84. Ak teda chce žalobca uplatniť práva vyplývajúce zo zmluvy, na ktorú sa vzťahuje článok 11 ods. 1 nariadenia č. 269/2014 – najmä voči osobe, na ktorú sa vzťahujú sankcie – alebo ktorej cieľom je ohroziť ciele sledované týmto nariadením, súd, na ktorý bola podaná žaloba, je povinný nárok neuznať. Cieľom článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia je teda zabezpečiť účinnosť reštriktívnych opatrení Únie a z tohto dôvodu môže vyvolávať právne účinky voči obom účastníkom konania v závislosti od toho, kto by mal z transakcie prospech.(60)
85. Okrem toho treba súhlasiť s analýzou Komisie, podľa ktorej článok 11 ods. 1 nariadenia č. 269/2014 výslovne odkazuje na „nárok“(61), čo je pojem, ktorého rozsah je oveľa užší než rozsah pojmu „konanie“. Osoba uvedená v prílohe I tohto nariadenia totiž môže vstúpiť do konania ako žalovaná, aj ako žalobkyňa, najmä v rámci vzájomného návrhu. Takýto návrh môže v zásade podať ktorýkoľvek z účastníkov konania. Uplatniteľnosť tohto ustanovenia sa preto musí vždy posudzovať s ohľadom na konkrétne okolnosti veci.
86. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na šiestu prejudiciálnu otázku tak, že článok 11 ods. 1 nariadenia č. 269/2014 sa má vykladať v tom zmysle, že zakazuje uznať nárok patriaci do pôsobnosti tohto ustanovenia bez ohľadu na to, či bol v konaní uplatnený žalobkyňou alebo žalovanou.
VI. Návrh
87. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Augstākās tiesas Senāts (Najvyšší súd, Lotyšsko), takto:
1. Článok 2 a článok 11 ods. 1 nariadenia Rady (EÚ) č. 269/2014 zo 17. marca 2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, zmeneného vykonávacím nariadením Rady (EÚ) 2023/1765 z 13. septembra 2023,
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
súd, na ktorý bola podaná žaloba, je povinný ex offo overiť, ak má k dispozícii dôkazy, či niektorý z účastníkov konania patrí medzi osoby uvedené v článku 2 alebo článku 11 ods. 1 písm. a) alebo b) tohto nariadenia, a na tento účel využiť všetky vyšetrovacie právomoci, ktoré má k dispozícii. Predovšetkým je povinný vyžiadať si potrebné informácie od príslušných špecializovaných orgánov, aby mohol vykonať toto preskúmanie. Táto povinnosť overenia sa vzťahuje aj na fyzické alebo právnické osoby, subjekty alebo orgány, ktoré sú spojené s účastníkmi konania.
2. Článok 11 ods. 1 nariadenia č. 269/2014, zmeneného vykonávacím nariadením Rady 2023/1765,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
– nezakazuje meritórne preskúmanie veci, ale zakazuje úplne alebo čiastočne uplatniť nárok týkajúci sa zmluvy, ktorej plnenie je úplne alebo čiastočne, priamo alebo nepriamo dotknuté reštriktívnymi opatreniami. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktorého výrok stanovuje, že toto rozhodnutie nie je vykonateľné, pokiaľ žalobca patrí do pôsobnosti článku 11 ods. 1 písm. a) alebo b) tohto nariadenia, v zásade zodpovedá tomuto zákazu,
– zakazuje uznať nárok patriaci do pôsobnosti tohto ustanovenia bez ohľadu na to, či bol v konaní uplatnený žalobkyňou alebo žalovanou.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 Ú. v. EÚ L 78, 2014, s. 6.
3 Ú. v. EÚ L 226, 2023, s. 3.
4 Ú. v. EÚ L 58, 2022, s. 1.
5 Rozhodnutie Rady zo 17. marca 2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny (Ú. v. EÚ L 78, 2014, s. 16).
6 Súdny dvor považuje článok 215 ZFEÚ za prepojenie medzi cieľmi Zmluvy o EÚ v oblasti SZBP a činnosťami Únie, ktoré prinášajú reštriktívne opatrenia spadajúce pod Zmluvu o FEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 89), a z 10. septembra 2024, Neves 77 Solutions (C‑351/22, EU:C:2024:723, bod 45)].
7 Pozri rozsudok z 10. marca 2011, Privater Rettungsdienst und Krankentransport Stadler (C‑274/09, EU:C:2011:130, body 29 a 36).
8 V zmysle ustálenej judikatúry prináleží Súdnemu dvoru zo všetkých skutočností, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu zistiť ustanovenia tohto práva, ktoré si so zreteľom na predmet sporu vyžadujú výklad [pozri rozsudok z 9. marca 2023, Registrų centras (C‑354/21, EU:C:2023:184, bod 35)].
9 Pozri bod 28 vyššie.
10 Pozri rozsudky z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 89), a z 10. septembra 2024, Neves 77 Solutions (C‑351/22, EU:C:2024:723, bod 56).
11 Súd Únie a vnútroštátny súd vykonávajú súdne preskúmanie v rámci právomocí, ktoré sú im zverené. Preskúmanie aktov Únie, akým je nariadenie č. 269/2014, patrí do právomoci súdu Únie. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu, aby zabezpečil súdnu ochranu štátnych aktov prijatých na vnútroštátnej úrovni na vykonanie alebo uplatnenie týchto aktov Únie.
12 GIUMELLI, F., GEELHOED, W., DE VRIES, M., MOLESINI, A.: United in diversity? A study on the implementation of sanctions in the European Union, Beyond Foreign Policy? In: EU Sanctions at the Intersection of Development, Trade, and CFSP, zv. 10, č. 1 (2022), s. 41.
13 PORTELA, C., OLSEN, K. B.: Mise en œuvre et suivi des régimes de sanctions de l’UE, y compris des recommandations visant à renforcer les capacités de l’UE à mettre en œuvre et à surveiller les sanctions, štúdia Európskeho parlamentu z 10. októbra 2023, s. 26.
14 STARSKI, P.: United in Sanctions? Some Observations on the EU Practice of „Restrictive Measures“ in the Face of the Russian Aggression against Ukraine. In: The EU Reexamined, 2024, s. 256.
15 FINELLI, F.: Countering circumvention of restrictive measures: the EU response. In: Common Market Law Review, 60, č. 3 (2023), s. 737.
16 Pozri rozsudky z 26. januára 2010, Transportes Urbanos y Servicios Generales (C‑118/08, EU:C:2010:39, bod 31); zo 7. apríla 2022, CaixaBank (C‑385/20, EU:C:2022:278, bod 47), a z 13. marca 2025, Banco Santander (C‑230/24, EU:C:2025:177, bod 20).
17 Pozri bod 34 vyššie.
18 Pozri bod 33 vyššie.
19 BLAIR, W.: The legal effect of sanctions against Russia on financial and commercial transactions. In: International sanctions: Monetary and financial law perspectives, Leiden 2024, s. 313. Autor uvádza, že štátne súdy nie sú hlavnými nástrojmi na vykonávanie sankcií. Keďže však rozhodnutia, ktoré vydávajú, majú za následok priame alebo nepriame vykonanie a/alebo uznanie takýchto sankcií, tento účinok predstavuje rozhodujúci prvok ich celkovej účinnosti.
20 Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci Vedial/ÚHVT (C‑106/03 P, EU:C:2004:457, bod 28). Podľa generálneho advokáta je dispozičná zásada veľmi užitočná na to, aby stanovila určité znaky konania, spravidla občianskeho súdneho konania, ktoré odzrkadľujú uznanie súkromnej autonómie osôb. Účastníkom konania, ktorí disponujú konaním, prináleží nielen spor začať alebo ukončiť, ale aj určiť jeho predmet. Ide nakoniec o procesné vyjadrenie oprávnenia disponovať s vlastnými právami, ktoré sa z hmotnoprávneho hľadiska prejavuje prednosťou zmluvnej vôle. Širšie zdôvodnenie tejto zásady predstavuje skutočnosť, že vlastník práv na nejakú vec, hoci len potenciálny alebo domnelý, musí mať zachované toto dispozičné právo, aby sa ho mohol uplatniť žalobou alebo od neho celkovo alebo čiastočne ustúpiť prostredníctvom vzdania sa alebo uznania, čím v konečnom dôsledku vymedzuje spor.
21 Za predpokladu, že účastníci konania môžu disponovať predmetom sporu podľa hmotného práva.
22 Pozri rozsudky zo 17. decembra 2009, Martín Martín (C‑227/08, EU:C:2009:792, bod 20); z 26. apríla 2017, Farkas (C‑564/15, EU:C:2017:302, bod 33), a zo 14. septembra 2023, Tuk Tuk Travel (C‑83/22, EU:C:2023:664, bod 45).
23 Povinnosť vnútroštátneho súdu ex offo preskúmať dodržiavanie práva Únie sa vzťahuje na niektoré ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa [pozri rozsudok zo 14. septembra 2023, Tuk Tuk Travel (C‑83/22, EU:C:2023:664, body 45 až 47 a citovaná judikatúra)] a medzinárodnej ochrany [pozri rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo) (C‑704/20 a C‑39/21, EU:C:2022:858, bod 94), ako aj rozsudok zo 17. októbra 2024, Ararat (C‑156/23, EU:C:2024:892, bod 52)].
24 Pozri rozsudok zo 4. októbra 2024, Komisia a Rada/Front Polisario (C‑779/21 P a C‑799/21 P, EU:C:2024:835, bod 133).
25 Pozri okrem iného odôvodnenie 11 preambuly; článok 3 ods. 5, článok 21 ods. 2 písm. c); a článok 42 ods. 1 ZEÚ. Pozri rozsudok z 19. júla 2012, Parlament/Rada (C‑130/10, EU:C:2012:472, bod 62).
26 BLAIR, W.: c. d. Zdá sa, že autor považuje uplatňovanie sankcií Únie za vec verejného poriadku.
27 Rozsudok z 21. decembra 2021 (C‑124/20, EU:C:2021:1035).
28 Rozsudok z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran (C‑124/20, EU:C:2021:1035, body 55, 59 a 60).
29 Rozsudok z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran (C‑124/20, EU:C:2021:1035, body 67 a 68).
30 Rozsudok z 21. decembra 2011 (C‑72/11, EU:C:2011:874).
31 Pozri rozsudok z 21. decembra 2011, Afrasiabi a i. (C‑72/11, EU:C:2011:874, body 60 a 62).
32 FINELLI, F.: Countering circumvention of restrictive measures: the EU response. In: Common Market Law Review, vol. 60, č. 3 (2023), s. 734.
33 Článok 7 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 423/2007 z 19. apríla 2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, 2007, s. 1).
34 Pozri body 63 a nasl. nižšie.
35 VILÁ SÁNCHEZ, E.: The European Union’s sanctions regime on the Russian Federation from 2014 to 2022. In: Quaderns IEE: Revista de l’Institut d’Estudis Europeus, zv. 2, č. 1 (2023), s. 55.
36 Pokyny uvedené v usmerneniach Komisie sa javia ako obzvlášť užitočné (pozri v tejto súvislosti Circumvention red flags related to business partners and customers v dokumente Guidance for EU operators: Implementing enhanced due diligence to shield against Russia sanctions circumvention).
37 GIUMELLII, F., GEELHOED, W., DE VRIES, M., MOLESINI, A.: c. d., s. 38.
38 Pozri bod 50 vyššie.
39 Pozri bod 4 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
40 Pozri rozsudok z 28. júla 2016, Kratzer (C‑423/15, EU:C:2016:604, bod 27).
41 Pozri bod 32 dokumentu s názvom Mesures restrictives (sanctions) – Mise à jour des meilleures pratiques de l’UE en ce qui concerne la mise en œuvre effective de mesures restrictives, z 3. júla 2024 (ďalej len „usmernenia“) (č. predchádzajúceho dokumentu: 10572/22).
42 Pozri rozsudok z 15. decembra 2022, Instrubel a i. (C‑753/21, EU:C:2022:987, bod 50 a citovaná judikatúra).
43 NIESTEDT, M.: EU‑Außenwirtschafts‑ und Zollrecht. In: KRENZLER, H. G., HERRMANN, C., NIESTEDT, M.: „V. Embargo‑ und Sanktionsmaßnahmen“, C. H. Beck, 2015, bod 50.
44 Rozsudok z 11. októbra 2007 (C‑117/06, EU:C:2007:596).
45 Pozri rozsudok z 11. októbra 2007, Möllendorf a Möllendorf‑Niehuus (C‑117/06, EU:C:2007:596, bod 56).
46 Pozri bod 33 usmernení.
47 Pozri bod 33 usmernení.
48 Pozri španielsku jazykovú verziu („prevalece sobre cualquier acuerdo contractual incompatible“), dánsku („vil de gælde forud for alle uforenelige aftalemæssige arrangementer“), nemeckú („treten alle vertraglichen Regelungen, die mit ihnen nicht vereinbar sind, außer Kraft“), anglickú („override all incompatible contractual arrangements“), taliansku („prevalgono su tutti gli accordi contrati contrattuali incompatibili“), lotyšskú („tai ir prioritāte pār visiem neatbilstīgiem līgumiskiem noteikumiem“), litovskú („Jie yra viršesni už visas su jais nesuderinamas sutartines priemones“), holandskú („hebben zij voorrang Boven alle daarmee onverenigbare contrate regelingen“), poľskú („uchylają one wszystkie niezgodne porozumienia umowne“) a portugalskú („invalidam toda e qualquer disposição contratual que com eles seja incompatível“).
49 SIADAT, A., SCHULTESS, A.: Russland‑Embargo‑VO und innerdeutsche Zahlungsaufträge. In: Zeitschrift für Bank und Kapitalmarktrecht, 2024, č. 13, s. 591.
50 Právo Únie ukladá členským štátom povinnosť trestne sankcionovať porušenia reštriktívnych opatrení Únie. Pozri v tejto súvislosti smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1226 z 24. apríla 2024 o vymedzení trestných činov a sankcií za porušenie reštriktívnych opatrení Únie a zmene smernice (EÚ) 2018/1673 (Ú. v. EÚ L, 2024/1226).
51 Pozri bod 39 vyššie.
52 Pozri analogicky rozsudok z 12. júna 2014, Peftiev a i. (C‑314/13, EU:C:2014:1645, bod 24).
53 Pozri španielsku („no se satisfará“), dánsku („Ingen fordringer må indfries“), nemeckú („wird nicht stattgegeben“), anglickú („no claims shall be satisfied“), taliansku („non è concesso“), lotyšskú („neapmierina“), litovskú („netenkinami“), holandskú („worden niet toegewezen“), poľskú („nie są zaspokajane“) a portugalskú („não há lugar ao pagamento“) jazykovú verziu.
54 Pozri bod 54 vyššie.
55 Pozri bod 72 vyššie.
56 Pozri rozsudok z 5. septembra 2024, Jemerak (C‑109/23, EU:C:2024:681, bod 48).
57 Rozsudok z 11. novembra 2021, Bank Sepah (C‑340/20, EU:C:2021:903).
58 Rozsudok z 11. novembra 2021, Bank Sepah (C‑340/20, EU:C:2021:903, bod 56).
59 Pozri v tejto súvislosti dokument Komisie s názvom Consolidated FAQs on the implementation of Council Regulation No 833/2014 and Council Regulation No 269/2014, odpoveď na otázku 19, s. 34.
60 Je pochopiteľné, že osoba označená v rámci reštriktívnych opatrení pristúpi k započítaniu dlhu, ktorý má voči svojmu zmluvnému partnerovi, proti pohľadávke, ktorú voči nemu má, a to v rámci konania začatého zmluvným partnerom bez toho, aby podala vzájomný návrh. Takéto započítanie by malo za následok oslobodenie označenej osoby od jej dlhu v rámci konania začatého druhou zmluvnou stranou.
61 Pozri španielsku („reclamación“), dánsku („fordring“), nemeckú („Forderung“), anglickú („claim“), taliansku („diritto“), lotyšskú („prasības“), litovskú („reikalavimai“), holandskú („vordering“), poľskú („roszczenia“) a portugalskú („pedido“) jazykovú verziu.