Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JEAN RICHARD DE LA TOUR

prednesené 18. septembra 2025(1)

Vec C‑447/24 [Höldermann](i)

Staatsanwaltschaft Berlin

za účasti:

SO

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín, Nemecko)]

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2008/909/SVV – Vzájomné uznávanie rozsudkov v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody – Článok 9 ods. 1 písm. i) – Dôvody odmietnutia uznania a výkonu – Osoba, ktorá sa osobne nezúčastnila na konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia – Výnimky – Určenie splnomocneného zástupcu – Podmienka týkajúca sa vedomosti o plánovanom konaní – Informácia o stanovenom termíne a mieste konania – Dobrovoľné a jednoznačné vzdanie sa dotknutej osoby práva byť prítomná na konaní – Voľná úvaha príslušného orgánu vykonávajúceho členského štátu – Povinnosť konformného výkladu “

I.      Úvod

1.        Právo na spravodlivý proces predstavuje jednu zo základných zásad demokratickej spoločnosti. Na tomto práve je založené právo podozrivých alebo obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní, ktoré musí byť zaručené v celej Európskej únii(2). Toto právo však nie je absolútne. Za určitých podmienok musí mať podozrivý alebo obvinená osoba možnosť vzdať sa tohto práva výslovne alebo konkludentne, avšak jednoznačne(3).

2.        V tomto kontexte sa prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania týka výkladu článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii(4), zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299(5).

3.        Tento návrh bol podaný v konaní týkajúcom sa výkonu rozsudku vydaného v Poľsku, ktorým bol nemecký štátny príslušník odsúdený na trest odňatia slobody v Nemecku. Po tom, čo tento štátny príslušník sám požiadal na poľských súdoch o výkon tohto trestu v Nemecku, teraz proti nemu namieta na príslušnom nemeckom súde.

4.        V prejednávanej veci je Súdny dvor predovšetkým vyzvaný, aby spresnil, čo treba rozumieť výrazom osoba „vedomá si plánovaného konania“, ktorý sa nachádza v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, ako aj voľnú úvahu, ktorú majú príslušné orgány pri uplatňovaní z dôvodu odmietnutia uznania a výkonu uvedeného v článku 9 ods. 1 písm. i) tohto rámcového rozhodnutia. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že skutkový kontext tejto veci sa v určitých ohľadoch líši od skutkového kontextu vo veci Khuzdar (C‑95/24), v ktorej dnes rovnako prednášam návrhy(6).

5.        V týchto návrhoch navrhnem Súdnemu dvoru, aby vyložil toto ustanovenie v súlade s tým, čo stanovuje smernica 2016/343, tak ako ju vyložil Súdny dvor. To ma privedie najmä k záveru, že podmienka stanovená v uvedenom ustanovení, podľa ktorej si dotknutá osoba musela byť vedomá plánovaného konania, si vyžaduje, aby táto osoba bola informovaná o stanovenom termíne a mieste konania, so spresnením, že existujú situácie, v ktorých platí, že dotknutá osoba vzhľadom na jej správanie takúto informáciu dostala.

6.        Vysvetlím dôvody, pre ktoré tento výklad podľa môjho názoru dokáže najviac uľahčiť vzájomné uznávanie súdnych rozhodnutí medzi členskými štátmi pri súčasnom zaručení tak cieľov, ktorými sú bojovať proti beztrestnosti a podporiť sociálnu nápravu odsúdených osôb, ako aj práva týchto osôb na obhajobu.

II.    Právny rámec

A.      Právo Únie

7.        Článok 9 rámcového rozhodnutia 2008/909, nazvaný „Dôvody odmietnutia uznania alebo výkonu“, vo svojom odseku 1 písm. i) stanovuje:

„Príslušný orgán vykonávajúceho štátu môže odmietnuť uznanie rozsudku a vykonanie trestu, ak:

…

i)      podľa osvedčenia uvedeného v článku 4 sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov, keď sa v osvedčení uvádza, že dotknutá osoba v súlade s ďalšími procesnými požiadavkami vymedzenými vo vnútroštátnom práve štátu pôvodu:

i)      bola včas,

–        buď osobne predvolaná, a tým informovaná o stanovenom termíne a mieste konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, alebo sa jej inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie o stanovenom termíne a mieste konania takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že si bola vedomá plánovaného konania,

a

–        informovaná o tom, že možno vydať rozhodnutie, ak sa nezúčastní konania,

alebo

ii)      vedomá si plánovaného konania splnomocnila právneho zástupcu, ktorý bol buď vymenovaný dotknutou osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní, a tento právny zástupca ju v konaní skutočne obhajoval,

alebo

iii)      po tom, ako sa jej doručilo rozhodnutie a bola výslovne poučená o práve na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorých má dotknutá osoba právo zúčastniť sa a ktoré umožnia opätovné preskúmanie samotnej veci vrátane nových dôkazov a ktoré môžu viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a vydaniu nového:

–        výslovne uviedla, že proti rozhodnutiu nepodáva opravný prostriedok,

alebo

–        nepodala návrh na obnovu konania alebo odvolanie v rámci príslušnej lehoty.“

B.      Nemecké právo

8.        V § 84b Gesetz über die internationale Rechtshilfe in Strafsachen (zákon o medzinárodnej vzájomnej pomoci v trestných veciach)(7) z 23. decembra 1982, v znení, ktoré sa uplatňuje na spor vo veci samej (ďalej len „IRG“), s názvom „Doplňujúce požiadavky na prípustnosť“ sa stanovuje:

„1.      Výkon rozhodnutia je neprípustný, ak

…

(2)      odsúdená osoba sa osobne nezúčastnila na konaní, na základe ktorého bol rozsudok vydaný;

…

3.      Odchylne od odseku 1 bodu 2 sa výkon povolí aj vtedy, ak

(1)      bola odsúdená osoba včas

a)      osobne predvolaná na konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku, alebo

b)      bola inak skutočne úradne informovaná o plánovanom dátume a mieste konania, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku, takže bolo nepochybne preukázané, že si odsúdená osoba bola vedomá plánovaného konania, a

c)      bola poučená, že rozsudok môže byť vydaný aj v jej neprítomnosti,

…

(3)      odsúdená osoba, vedomá si plánovaného konania, splnomocnila obhajcu, aby ju obhajoval v konaní, a tento obhajca ju v konaní skutočne obhajoval.

4.      Odchylne od odseku 1 bodu 2 sa výkon povolí aj vtedy, ak po doručení rozsudku odsúdená osoba

(1)      výslovne vyhlásila, že nenapadne vydaný rozsudok, alebo

(2)      v príslušnej lehote nepodala návrh na obnovu konania alebo odvolanie.

Odsúdená osoba musí byť vopred výslovne poučená o svojom práve na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorom sa môže zúčastniť a v ktorom sa môžu opätovne preskúmať skutkové okolnosti prípadu vrátane nových dôkazov a zrušiť pôvodný rozsudok.“

III. Skutkový stav sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

9.        Rozsudkom vydaným 5. augusta 2019 Sąd Okręgowy w Zielonej Górze (Krajský súd Zielona Góra, Poľsko) uložil SO trest odňatia slobody v trvaní jedného roka za členstvo v zločineckej organizácii(8).

10.      Rozsudkom z 24. marca 2022 Sąd Apelacyjny w Poznaniu (Odvolací súd Poznaň, Poľsko) zamietol odvolanie, ktoré proti tomuto rozsudku podal advokát SO.

11.      Rozhodnutím z 30. januára 2023 Sąd Okręgowy w Zielonej Górze (Krajský súd Zielona Góra) vyhovel žiadosti SO o výkon trestu odňatia slobody v Nemecku z dôvodu, že je nemeckým štátnym príslušníkom, že centrum jeho záujmov sa nachádza v Berlíne (Nemecko) a že v tomto členskom štáte žije aj jeho rodina.

12.      Tento súd listom z 2. februára 2023, ktorého prílohou boli toto rozhodnutie, osvedčenie uvedené v článku 4 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2008/909, rozsudok z 5. augusta 2019 a rozsudok vydaný v odvolacom konaní, ako aj oznámenie o žiadosti SO v nemčine a poľštine, požiadal Staatsanwaltschaft Berlin (prokuratúra Berlín, Nemecko) ako príslušný nemecký orgán o prevzatie výkonu trestu.

13.      Táto prokuratúra následne požiadala komoru pre výkon trestov na Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín, Nemecko), aby vyhlásila výkon trestu odňatia slobody uloženého rozsudkom z 5. augusta 2019 za prípustný.

14.      V konaní pred touto komorou pre výkon trestov SO namietal proti žiadosti prokuratúry Berlín, pričom najmä tvrdil, že sa v rámci konania v Poľsku, ktoré podľa jeho slov prebiehalo v prvom stupni viac ako štyri a pol roka, osobne zúčastnil iba na 2 z 28 pojednávaní a že sa už osobne nezúčastnil na odvolacom pojednávaní. Uvádza, že nevie, či bol obhajovaný v prvostupňovom konaní počas ďalších 26 pojednávacích dní a v odvolacom konaní.

15.      Keďže uvedená komora pre výkon trestov požiadala Sąd Okręgowy w Zielonej Górze (Krajský súd Zielona Góra) o doplňujúce informácie, tento súd v liste z 31. júla 2023 uviedol, že SO sa v prvostupňovom konaní osobne zúčastnil na troch pojednávaniach v priebehu rokov 2012 a 2014, predložil pripomienky k meritu veci a požiadal, aby sa ďalšie pojednávania konali v jeho neprítomnosti, ak sa na ich nezúčastní. SO bol informovaný o svojom práve zúčastniť sa na konaní a o povinnosti oznámiť každú zmenu adresy, z ktorej ho možno predvolať, a uviesť adresu v Poľsku na tento účel. SO sa naproti tomu osobne nezúčastnil na odvolacom konaní, ale využil pomoc obhajcu, ktorý bol prítomný na pojednávaniach v konaniach na oboch stupňoch. Prítomnosť obžalovaného na odvolacom konaní rovnako ako prítomnosť obhajcu nie je podľa poľského práva povinná. Predvolanie na odvolacie pojednávanie bolo doručené na poľskú adresu, ktorú SO určil na prijímanie doručovaných písomností, teda do kancelárie jeho obhajcu.

16.      Listom z 19. septembra 2023 Sąd Okręgowy w Zielonej Górze (Krajský súd Zielona Góra) po novej žiadosti komory pre výkon trestov na Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín) poskytol doplňujúce informácie týkajúce sa prvostupňového konania.

17.      Rozhodnutím z 24. novembra 2023 táto komora pre výkon trestov zamietla žiadosť prokuratúry Berlín, aby bol výkon trestu SO v Nemecku vyhlásený za prípustný, keďže podľa informácií, ktoré poskytol Sąd Okręgowy w Zielonej Górze (Krajský súd Zielona Góra), SO nebol predvolaný na niektoré pojednávania v konaní, pričom spresnila, že sa nezdá, že procesné úkony urobené na týchto pojednávaniach v prvostupňovom konaní sa týkali iba spoluobžalovaných, ani že sa SO inak dozvedel o týchto stanovených termínoch. Na týchto pojednávaniach mu neposkytoval právnu pomoc ani obhajca.

18.      Prokuratúra Berlín podala proti tomuto rozhodnutiu okamžitú sťažnosť na Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín, Nemecko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania. Na podloženie tejto sťažnosti tvrdí, že osobná účasť SO na niektorých pojednávaniach, na ktorých sa vyjadril k meritu veci a požiadal, aby sa rozhodlo aj v jeho neprítomnosti, je dostatočná, pretože išlo o jeho autonómne rozhodnutie nezúčastniť sa na konaní v ostatné dni. Okrem toho SA prostredníctvom svojej obhajkyne na Sąd Okręgowy w Zielonej Górze (Krajský súd Zielona Góra) sám požiadal o to, aby jeho trest bol vykonaný v Nemecku, čím sa vzdal ochrany vyplývajúcej z § 84 ods. 1 bodu 2 IRG.

19.      Podľa vyhlásenia právneho zástupcu SO odsúdený nevedel o odvolacom konaní. Nebol predvolaný na adrese, ktorú mal v Nemecku. V dôsledku toho ani nemohol udeliť plnomocenstvo na zastupovanie v konaní „so znalosťou stanoveného pojednávania“.

20.      V nadväznosti na žiadosť vnútroštátneho súdu advokát, ktorý obhajoval SO na poľských súdoch, vo vyhlásení z 28. februára 2024 uviedol, že jeho plná moc sa vzťahovala tak na konanie na prvom, ako aj na druhom stupni, že SO uviedol adresu jeho kancelárie ako adresu, na ktorú mu možno doručovať v Poľsku a na ktorú mu bolo možné platne doručovať písomnosti podľa poľského práva, a že v odvolacom konaní ho nahradila kolegyňa. Je pravdepodobné, že neinformoval SO o dátume pojednávania, pretože účasť SO na pojednávaní nebola povinná a pretože ho nahradila kolegyňa.

21.      V prvom rade sa vnútroštátny súd pýta, či predvolanie doručené splnomocnenému zástupcovi, ktorého odsúdená osoba určila na prijímanie doručovaných písomností, spĺňa podmienky vyžadované článkom 9 ods. 1 písm. i) bodom i) prvou zarážkou rámcového rozhodnutia 2008/909.

22.      V tejto súvislosti tento súd usudzuje, že pojem „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“, nachádzajúci sa v článku 9 ods. 1 písm. i) tohto rámcového rozhodnutia, treba chápať rovnako ako pojem nachádzajúci sa v článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV(9), ktorý už Súdny dvor vyložil(10), pretože tieto dve ustanovenia majú rovnaké znenie, boli zmenené tým istým rámcovým rozhodnutím a neexistuje žiadny dôvod zaobchádzať rozdielne s prípadmi odovzdania osoby na účely výkonu európskeho zatykača a s prípadmi prevzatia výkonu odsudzujúceho rozsudku. V prípade trestného konania, ktoré prebieha na viacerých stupňoch, sa teda tento pojem musí vzťahovať iba na konanie, v priebehu ktorého bolo po opätovnom skutkovom a právnom preskúmaní s konečnou platnosťou rozhodnuté o vine dotknutej osoby a o uložení trestu. V tomto prípade by išlo o odvolacie pojednávanie, ktoré sa 24. marca 2022 konalo na Sąd Apelacyjny w Poznaniu (Odvolací súd Poznaň), a nie o prvostupňové konanie, na ktoré odkazuje komora pre výkon trestov na Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín).

23.      Vnútroštátny súd sa prikláňa k názoru, že záporná odpoveď na položenú otázku vyplýva z rozsudkov z 24. mája 2016, Dworzecki(11), a z 21. decembra 2023, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti)(12), týkajúcich sa rovnakého ustanovenia nachádzajúceho sa v článku 4a ods. 1 písm. a) bode i) rámcového rozhodnutia 2002/584, v ktorých Súdny dvor rozhodol, že predvolanie odovzdané dospelej osobe, ktorá je členom domácnosti dotknutej osoby, ktorá sa zaviazala odovzdať ho dotknutej osobe, spĺňa podmienky formulované v tomto ustanovení iba vtedy, ak európsky zatykač umožňuje zistiť, či a prípadne kedy táto osoba skutočne odovzdala toto predvolanie dotknutej osobe. Súdny orgán členského štátu vydávajúceho zatykač teda musí v európskom zatykači uviesť dôkazy, ktoré mu umožnili preukázať, že dotknutej osobe boli skutočne doručené úradné informácie o termíne a mieste súdneho konania. Túto judikatúru by bolo možné uplatniť na osvedčenie uvedené v článku 4 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2008/909, ktoré v tomto prípade neobsahuje takéto informácie.

24.      Skutkový stav v prejednávanej veci sa však odlišuje od skutkového stavu, ktorý viedol k vyhláseniu týchto rozsudkov. Obhajcu, ktorý prijal doručovanú písomnosť, totiž výslovne určil SO na príslušných súdnych orgánoch ako splnomocneného zástupcu oprávneného na prijímanie doručovaných písomností, keď uviedol jeho adresu ako adresu, na ktorú možno doručovať. Z toho možno vyvodiť, že SO chcel, aby sa doručenie splnomocnenému zástupcovi oprávnenému na prijímanie doručovaných písomností považovalo za doručenie jemu samotnému.

25.      V druhom rade sa vnútroštátny súd v prípade zápornej odpovede na prvú otázku domnieva, že treba preskúmať, či odsúdená osoba bola v odvolacom konaní zastúpená spôsobom, ktorý vylučuje dôvod odmietnutia výkonu. Chce preto vedieť, či sú splnené podmienky pre uplatnenie článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, ak odsúdená osoba v čase udelenia plnomocenstva svojmu obhajcovi na jej zastupovanie nevedela o termíne konania, ale iba o tom, že sa konanie uskutoční.

26.      Tento súd uvádza, že podľa tohto ustanovenia musí stanovenie pojednávania v konaní časovo predchádzať udeleniu plnomocenstva obhajcovi. To však nevyhnutne neplatí pre odvolacie konanie. Uvedený súd totiž uvádza, že vo všeobecnosti osoba odsúdená v prvostupňovom konaní, ktorá splnomocní svojho obhajcu na podanie odvolania, ho splnomocní aj na to, aby ju obhajoval v odvolacom konaní, a to aj v prípade svojej neprítomnosti, pokiaľ to vnútroštátne právo umožňuje a pokiaľ sa počas odvolacieho konania nevyžaduje prítomnosť tejto osoby. Ten istý súd podotýka, že uvedená osoba má istotu, že sa odvolacie konanie uskutoční, pretože podáva odvolanie, ale že ešte nevie o presnom termíne, na ktorý odvolací súd stanoví pojednávanie.

27.      Podľa vnútroštátneho súdu samotná vedomosť o tom, že sa uskutoční odvolacie konanie, je postačujúca, keďže v ďalšom konaní bude závisieť iba na obžalovanom, ktorý podal odvolanie, či bude kontaktovať súd a svojho obhajcu, aby sa mohol dozvedieť o termíne konania.

28.      Vnútroštátny súd dodáva, že aj v prípadoch, keď obhajca podá odvolanie bez vedomia svojho klienta, keď s ním nie je v kontakte a chce z opatrnosti dodržať lehotu na podanie odvolania, odvolacie konanie nebude pokračovať bez toho, aby sa obrátil na klienta a získal potvrdenie z jeho strany. Tento súd preto z účasti zvoleného obhajcu a advokátky, ktorá ho nahradila na Sąd Apelacyjny w Poznaniu (Odvolací súd Poznaň), vyvodzuje, že existovala dohoda s SO a že SO teda určite vedel o blížiacom sa odvolacom konaní, hoci termín pojednávania ešte nemusel byť v čase tejto dohody stanovený.

29.      V treťom rade, v prípade zápornej odpovede na prvú otázku a odpovede na druhú otázku v tom zmysle, že termín konania už musel byť stanovený a dotknutá osoba o ňom musela vedieť v čase udelenia plnomocenstva svojmu obhajcovi, vnútroštátny súd uvádza, že prevzatie výkonu trestu nie je podľa § 84b ods. 1 bodu 2 IRG prípustné, pretože sa neuplatňuje výnimka upravená v § 84b ods. 3 bode 3 IRG.

30.      Tento súd však podotýka, že hoci článok 9 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2008/909 priznáva príslušnému orgánu vykonávajúceho členského štátu voľnú úvahu, § 84b ods. 1 bod 2 IRG upravuje absolútny dôvod odmietnutia výkonu rozhodnutia. Uvedený súd usudzuje, že nemôže vykladať toto ustanovenie contra legem, teda v tom zmysle, že má pri preskúmaní dôvodu odmietnutia voľnú úvahu nad rámec výnimiek stanovených v § 84 ods. 3 a 4 IRG.

31.      Vnútroštátny súd uvádza, že ak by mal voľnú úvahu, prevzatie výkonu testu by sa považovalo za prípustné. SO totiž napriek odvolaniu, ktoré podal, neudržiaval dostatočný kontakt s poľskými súdnymi orgánmi a so svojím obhajcom, ktorého adresu kancelárie uviedol ako adresu, na ktorú možno doručovať všetky písomnosti. Navyše samotný SO požiadal o prevzatie výkonu jeho trestu v Nemecku. Vzhľadom na tieto okolnosti tento súd nezistil oprávnený záujem SO na tom, aby výkon jeho trestu v tomto členskom štáte bol odmietnutý.

32.      To vedie uvedený súd k tomu, že sa Súdneho dvora pýta na zlučiteľnosť nemeckej právnej úpravy so zásadou prednosti práva Únie, hoci odpoveď nasvedčujúcu nezlučiteľnosť možno vyvodiť z rozsudku z 21. decembra 2023, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti)(13), v ktorom Súdny dvor vyložil článok 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584.

33.      V štvrtom rade sa vnútroštátny súd pýta na to, či sa odsúdená osoba môže vzdať ochrany vyplývajúcej z článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909, a v prípade kladnej odpovede, či žiadosť adresovaná touto osobou príslušnému orgánu členského štátu, v ktorom bol vydaný rozsudok, aby trest bol vykonaný v jeho domovskom členskom štáte, predstavuje takéto vzdanie sa.

34.      Postoj SO je protirečivý, keďže na jednej strane v Poľsku požiadal, aby bol trest vykonaný v Nemecku, pričom neuviedol výhrady alebo námietky proti odsudzujúcemu rozsudku, a na druhej strane teraz v Nemecku uvádza námietky v tejto súvislosti. Vnútroštátny súd usudzuje, že táto okolnosť by mala byť zohľadnená pri výkone voľnej úvahy, ktorú by mal mať, ale vnútroštátne právo mu ju nepriznáva.

35.      Hoci rámcové rozhodnutie 2008/909 neobsahuje žiaden právny základ, z ktorého by súd mohol vyvodiť, že odsúdenej osobe je dovolené, aby sa vzdala ochrany vyplývajúcej z článku 9 ods. 1 písm. i) tohto rámcového rozhodnutia, tento súd uvádza, že toto ustanovenie pozná aj prípady, v ktorých sa táto osoba môže svojím postojom, ktorý zaujme v konaní, rozhodnúť, či chce využiť ochranu proti výkonu rozhodnutia vydaného v neprítomnosti. Bod iii) uvedeného ustanovenia totiž upravuje možnosť uvedenej osoby vzdať sa napadnutia rozhodnutia vydaného v neprítomnosti. Ak vykonateľnosť tohto rozhodnutia môže v tomto rozsahu závisieť od vôle odsúdenej osoby, je možné pripustiť aj to, že ďalší výkon uvedeného rozhodnutia závisí od tej istej vôle, ktorú v tomto prípade SO vyjadril vtedy, keď požiadal na Sąd Okręgowy w Zielonej Górze (Krajský súd Zielona Góra), aby bol trest vykonaný v Nemecku.

36.      Za týchto okolností Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Spĺňa predvolanie doručené vnútroštátnemu splnomocnencovi na doručovanie, ktorého si ustanovil odsúdený, požiadavky článku 9 ods. 1 písm. i) bodu i) prvej zarážky rámcového rozhodnutia [2008/909]?

2.      Má sa článok 9 ods. 1 písm. i) bod ii) rámcového rozhodnutia [2008/909] chápať v tom zmysle, že termín konania už musí byť v čase udelenia splnomocnenia stanovený a dotknutá osoba musí vedieť o stanovenom termíne, alebo stačí, ak dotknutá osoba udelí alebo potvrdí splnomocnenie a s istotou vie, že sa konanie uskutoční?

3.      Je zlučiteľné so zásadou prednosti práva Únie, keď nemecký zákonodarca v § 84b ods. 1 bode 2 IRG stanovil prípad odsúdenia v neprítomnosti ako absolútny dôvod neprípustnosti [návrhu na výkon rozhodnutia], hoci článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia [2008/909] stanovuje v tejto súvislosti len fakultatívny dôvod odmietnutia výkonu?

4.      Môže sa dotknutá osoba vzdať ochrany vyplývajúcej z článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia [2008/909], a umožniť tak výkon rozsudku vydaného v neprítomnosti, aj keď nie sú splnené podmienky stanovené v článku 9 ods. 1 písm. i) bodoch i) až iii) [tohto] rámcového rozhodnutia? Predstavuje žiadosť o výkon trestu v domovskom štáte podaná dotknutou osobou príslušnému orgánu štátu, v ktorom bol vydaný rozsudok, takéto vzdanie sa?“

37.      Poľská vláda a Európska komisia podali písomné pripomienky a zúčastnili sa rovnako, ako aj SO na pojednávaní, ktoré sa konalo 15. mája 2025, na ktorom odpovedali na otázky, ktoré na ústne zodpovedanie položil Súdny dvor.

IV.    Analýza

38.      Na rozdiel od veci Khuzdar (C‑95/24), ktorá je predmetom samostatných, dnes prednesených návrhov, sa prejednávaná vec netýka odmietnutia vykonať európsky zatykač podľa článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584. Táto vec sa týka žiadosti o uznanie rozsudku a výkon trestu podľa rámcového rozhodnutia 2008/909, nezávisle od výkonu takého zatykača.

39.      Pripomínam, že rovnako ako rámcové rozhodnutie 2002/584 rámcové rozhodnutie 2008/909 konkretizuje v trestnoprávnej oblasti zásady vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania. Toto rámcové rozhodnutie posilňuje súdnu spoluprácu pri uznávaní a výkone rozsudkov v trestných veciach, keď boli osoby odsúdené na tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody v inom členskom štáte s cieľom uľahčiť ich sociálnu nápravu(14).

40.      Článok 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2008/909 tak upravuje možnosť, aby rozsudok spolu s osvedčením, ktorého vzor sa nachádza v prílohe I tohto rámcového rozhodnutia, bol odovzdaný do členského štátu, ktorého štátnu príslušnosť má odsúdená osoba a v ktorom táto osoba žije. V súlade s článkom 6 ods. 2 písm. a) uvedeného rámcového rozhodnutia sa v tomto prípade nevyžaduje súhlas odsúdenej osoby.

41.      Podľa jeho článku 3 ods. 1 má rámcové rozhodnutie 2008/909 vytvoriť pravidlá, podľa ktorých s cieľom uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby členský štát uzná rozsudok a vykoná trest uložený súdom iného členského štátu.

42.      Na tento účel článok 8 tohto rámcového rozhodnutia stanovuje, že príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu je v zásade povinný vyhovieť žiadosti o uznanie rozsudku a výkon trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody, ktoré boli uložené v inom členskom štáte, ktorý mu bol zaslaný v súlade s článkami 4 a 5 uvedeného rámcového rozhodnutia. V zásade môže odmietnuť vyhovieť takejto žiadosti iba z dôvodov odmietnutia uznania a výkonu taxatívne vypočítaných v článku 9 toho istého rámcového rozhodnutia(15).

43.      Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka práve dôvodu upraveného v článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909.

44.      Na účely preskúmania prejudiciálnych otázok sa treba zamerať iba na odvolacie konanie vo veci samej. Súdny dvor už totiž v súvislosti s článkom 4a rámcového rozhodnutia 2002/584 rozhodol, že pojem „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ v zmysle tohto ustanovenia, sa má chápať tak, že sa ním označuje konanie vedúce k prijatiu súdneho rozhodnutia, ktorým bola osoba, ktorej odovzdanie sa požaduje v rámci výkonu európskeho zatykača, odsúdená s konečnou platnosťou(16). Pokiaľ ide konkrétnejšie o taký prípad, o aký ide vo veci samej, keď konanie prebiehalo na dvoch po sebe idúcich stupňoch, a teda na prvom stupni, po ktorom nasledovalo odvolacie konanie, Súdny dvor rozhodol, že na účely uplatnenia článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 je relevantný iba ten stupeň konania, na ktorom bolo prijaté rozhodnutie o odvolaní, a to za predpokladu, že na tomto stupni konania bolo vydané rozhodnutie, proti ktorému už nemožno podať riadny opravný prostriedok a ktorým je teda s konečnou platnosťou meritórne rozhodnuté vo veci(17).

45.      Keďže jednak článok 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 a článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 boli oba vložené do týchto dvoch rámcových rozhodnutí rámcovým rozhodnutím 2009/299 a jednak znenie a účel týchto dvoch ustanovení sa zhodujú, mal by byť v prejednávanej veci prijatý ten istý výklad.

46.      Vnútroštátny súd položil otázky v rámci trestného konania, v ktorom ide o to, aby bol v Nemecku vykonaný odsudzujúci rozsudok vyhlásený v Poľsku proti nemeckému štátnemu príslušníkovi, ktorý po tom, čo sám požiadal na poľských súdoch o výkon tohto odsudzujúceho rozsudku v Nemecku, teraz proti nemu namieta na príslušnom nemeckom súde.

47.      Toto konanie sa týka situácie, keď sa táto odsúdená osoba v súlade s poľským právom nielenže sama nezúčastnila na väčšine pojednávaní nariadených v prvostupňovom konaní, ale najmä, po podaní odvolania proti svojmu odsúdeniu v prvostupňovom konaní prostredníctvom svojho advokáta, sa osobne nezúčastnila ani na jedinom pojednávaní nariadenom v odvolacom konaní, o termíne, ani mieste ktorého nebola osobne informovaná. Bola však v tomto konaní zastúpená advokátkou, ktorá nahradila právneho zástupcu, ktorému odsúdená osoba udelila plnomocenstvo, aby ju obhajoval na poľských súdoch v prvostupňovom a odvolacom konaní, a ktorému bolo na jej žiadosť doručené predvolanie na odvolacie pojednávanie.

A.      O prvej prejudiciálnej otázke

48.      Touto otázkou vnútroštátny súd navrhuje Súdnemu dvoru, aby rozhodol, či sa článok 9 ods. 1 písm. i) bod i) prvá zarážka rámcového rozhodnutia 2008/909 má vykladať v tom zmysle, že predvolanie doručené právnemu zástupcovi, ktorému odsúdená osoba udelila plnomocenstvo, aby ju obhajoval, a ktorého určila v členskom štáte odsúdenia na prijímanie doručovaných písomností, spĺňa podmienky vyžadované týmto ustanovením.

49.      Zo znenia článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 vyplýva, že toto ustanovenie uvádza fakultatívny dôvod na odmietnutie uznania rozsudku zaslaného iným členským štátom a výkonu trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie slobody, ktoré boli uložené týmto členským štátom, ak sa odsúdená osoba osobne nezúčastnila na konaní, ktoré viedlo k vydaniu odsudzujúceho rozhodnutia. Táto možnosť je však sprevádzaná tromi výnimkami vymenovanými v bodoch i) až iii) tohto ustanovenia, ktoré zbavujú príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu možnosti odmietnuť uznanie a výkon rozsudku, ktorý mu bol zaslaný.

50.      Pokiaľ ide konkrétnejšie o článok 9 ods. 1 písm. i) bod i) rámcového rozhodnutia 2008/909, príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu nemá túto možnosť, keď dotknutá osoba bola buď „osobne predvolaná, a tým informovaná o stanovenom termíne a mieste konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ alebo „sa jej inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie o stanovenom termíne a mieste konania takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že si bola vedomá plánovaného konania“ a keď bola navyše „informovaná o tom, že možno vydať rozhodnutie, ak sa nezúčastní konania“.

51.      Súdny dvor v súvislosti s článkom 4a ods. 1 písm. a) bodom i) rámcového rozhodnutia 2002/584 rozhodol, že výrazy „osobne predvolaná“, ako aj „sa jej inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie o stanovenom termíne a mieste konania takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že táto osoba si bola vedomá plánovaného konania“, predstavujú autonómne pojmy práva Únie a musia sa vykladať jednotne v celej Únii(18). Túto judikatúru možno uplatniť na ustanovenie rovnakého znenia obsiahnuté v rámcovom rozhodnutí 2008/909, ktoré tiež vyplýva z rámcového rozhodnutia 2009/299.

52.      Súdny dvor vo svojom rozsudku z 24. mája 2016, Dworzecki(19), tiež rozhodol, že článok 4a ods. 1 písm. a) bod i) rámcového rozhodnutia 2002/584 sa má vykladať v tom zmysle, že predvolanie, ktoré nebolo oznámené priamo dotknutej osobe, ale bolo na adrese dotknutej osoby odovzdané dospelej osobe, ktorá je členom tejto domácnosti a ktorá sa zaviazala ho dotknutej osobe odovzdať, bez toho, aby európsky zatykač umožňoval ubezpečiť sa, či a prípadne kedy táto dospelá osoba skutočne odovzdala toto predvolanie dotknutej osobe, samo osebe nespĺňa podmienky stanovené v tomto ustanovení(20).

53.      Prípad predvolania doručeného právnemu zástupcovi, ktorému odsúdená osoba udelila plnomocenstvo, aby ju obhajoval, a ktorého určila v členskom štáte odsúdenia na prijímanie doručovaných písomností, nemožno podľa môjho názoru prirovnávať k situácii, ktorá viedla k vyhláseniu tohto rozsudku.

54.      Na tento prípad sa podľa môjho názoru vzťahuje skôr výnimka uvedená v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909. Rozhodnúť inak by zbavovalo potrebného účinku toto ustanovenie, ktorého uplatnenie závisí na rozdiel od toho, čo stanovuje článok 9 ods. 1 písm. i) bod i) tohto rámcového rozhodnutia, od podmienky, že dotknutá osoba udelila plnomocenstvo právnemu zástupcovi, ktorý bol buď určený dotknutou osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní, a tento právny zástupca ju v konaní skutočne obhajoval.

55.      V dôsledku toho navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 9 ods. 1 písm. i) bod i) rámcového rozhodnutia 2008/909 sa má vykladať v tom zmysle, že predvolanie, ktoré je doručené splnomocnenému zástupcovi, ktorého odsúdená osoba určila na prijímanie doručovaných písomností, neumožňuje ako také príslušnému orgánu vykonávajúceho členského štátu uplatniť výnimku upravenú v tomto ustanovení, keďže na tento prípad sa vzťahuje bod ii) článku 9 ods. 1 písm. i) tohto rámcového rozhodnutia.

B.      O druhej prejudiciálnej otázke

56.      Touto otázkou vnútroštátny súd navrhuje Súdnemu dvoru, aby rozhodol, či sa článok 9 ods. 1 písm. i) bod ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 má vykladať v tom zmysle, že v čase udelenia plnomocenstva právnemu zástupcovi už musel byť stanovený termín konania a dotknutá osoba o ňom musí vedieť, alebo či stačí, že dotknutá osoba udelí alebo potvrdí plnomocenstvo a s istotou vie, že konanie sa uskutoční.

57.      Pripomínam, že toto ustanovenie sa týka situácie, keď dotknutá osoba, vedomá si plánovaného konania, udelila plnomocenstvo právnemu zástupcovi, ktorý bol buď určený dotknutou osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní, a tento právny zástupca ju v konaní skutočne obhajoval.

1.      Vedomosť o plánovanom konaní si vyžaduje informovanie dotknutej osoby o stanovenom termíne a mieste konania

58.      Vo väčšine jazykových verzií rámcového rozhodnutia 2008/909 nevyplýva zo znenia článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) tohto rámcového rozhodnutia žiadna výslovná požiadavka týkajúca sa vedomosti dotknutej osoby o konkrétnom termíne pojednávania, na záver ktorého bola odsúdená, keď bola táto osoba zastúpená právnym zástupcom. Verzia tohto ustanovenia v talianskom jazyku sa odlišuje, keďže používa výraz „essendo al corrente della data fissata“ (vedomá si stanoveného termínu)(21).

59.      V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie nemôže slúžiť ako jediný základ na výklad tohto ustanovenia alebo mať prednosť pred ostatnými jazykovými verziami(22).

60.      Po tomto spresnení uvádzam, že hoci väčšina jazykových verzií je menej konkrétna ako talianska verzia, treba zdôrazniť, že výraz „vedomosť o plánovanom konaní“, ktorý sa nachádza najmä vo francúzskej jazykovej verzii článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, má v niektorých jazykových verziách za ekvivalent výraz „vedomá si stanoveného pojednávania“(23) alebo tiež „vedomá si plánovaného pojednávania“(24). Tieto dva výrazy však možno vykladať tak, že v sebe inherentne zahŕňajú požiadavku vedomosti o stanovenom termíne pojednávania, keďže sa zdá, že naznačujú, že termín pojednávania už bol stanovený a že práve o tejto skutočnosti musí dotknutá osoba vedieť. Dodávam, že anglický výraz „the scheduled trial“ s určitým členom naznačuje, že termín je súčasťou pojmu „stanovené konanie“, pretože „scheduled“ predpokladá konkrétny dátum a hodinu.

61.      Z týchto skutočností vyvodzujem, že hoci je pravda, že výslovná požiadavka týkajúca sa vedomosti dotknutej osoby o konkrétnom termíne pojednávania je medzi jazykovými verziami článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 ojedinelá, nezanedbateľný počet týchto verzií naznačuje, že táto požiadavka je inherentne súčasťou tohto ustanovenia.

62.      Výskumná správa 25/003, ktorú vypracovalo riaditeľstvo Súdneho dvora Európskej únie pre „Výskum a dokumentáciu“, umožňuje podľa môjho názoru podložiť toto konštatovanie tým, že skúma spôsob, akým boli uvedené ustanovenie a článok 4a ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 prebrané do právnych poriadkov vzorky členských štátov. S cieľom objasniť, ako možno chápať výraz osoba „vedomá si plánovaného konania“, si zasluhujú zmienku viaceré informácie nachádzajúce sa v tejto správe.

63.      V prvom rade treba uviesť, že pojem „procès“, ktorý sa nachádza v tomto výraze, môže mať v rôznych úradných jazykoch dva rôzne významy. Tento pojem totiž môže odkazovať tak na konanie ako celok, ako aj na pojednávanie. V bulharskej, španielskej, chorvátskej, dánskej, gréckej, francúzskej, litovskej, holandskej, rumunskej a slovinskej jazykovej verzii týchto ustanovení tak použitý pojem zodpovedá doslovnému prekladu anglického slova „trial“ (konanie) a z čisto terminologického hľadiska môže označovať tak pojednávanie, ako aj celé konanie(25). Treba však zdôrazniť, že v osobitnom kontexte rámcových rozhodnutí 2002/584 a 2008/909 je tento pojem vo vnútroštátnych právnych poriadkoch v zásade vykladaný vo význame „pojednávanie“.

64.      Predovšetkým talianske jazykové verzie používajú v článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 a v článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 výraz „processo“, ktorý doslovne znamená „konanie“, a nie „pojednávanie“, čo je pojem, pre ktorý má taliansky jazyk osobný výraz („udienza“). Vo svojom výklade sa však výraz „vedomosť o termíne konania“ vo všeobecnosti považuje za výraz, ktorý odkazuje na „vedomosť o termíne prvého pojednávania v konaní“ alebo všeobecnejšie o termíne pojednávania, na ktoré je stále možné dostaviť sa a tak sa riadne zúčastniť na konaní.

65.      Dodávam, že české, nemecké, maďarské, poľské a švédske jazykové verzie článku 4a ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 a článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 používajú výrazy „jednání“, „Verhandlung“, „tárgyalás“, „rozprawa“ a „förhandling“, ktoré znamenajú „pojednávanie“(26).

66.      Z týchto skutočností vyvodzujem, že výraz osoba „vedomá si plánovaného konania“ sa vo vnútroštátnych právnych poriadkoch väčšinovo vykladá tak, že označuje plánované pojednávanie.

67.      V druhom rade, pokiaľ ide o otázku, či „vedomosť o plánovanom konaní“ znamená, že dotknutá osoba musela vedieť o presnom termíne konania alebo či je dostatočná samotná skutočnosť, že vedela o tom, že konanie bolo stanovené (bez toho, aby konkrétne poznala termín), uvádzam, že vzhľadom na preskúmanie ustanovení preberajúcich dotknuté ustanovenia do viacerých vnútroštátnych právnych poriadkov možno v právnych poriadkoch členských štátov identifikovať tri kategórie.

68.      V prvej kategórii ustanovenia právnych predpisov preberajúce do vnútroštátneho práva článok 4a ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 a článok 9 ods. 1 písm. i) bod ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 neupravujú žiadnu osobitnú požiadavku týkajúcu sa vedomosti o pojednávaní(27). Pre tieto právne poriadky totiž to, že odsúdená osoba, ktorá sa osobne nezúčastnila na pojednávaní, ktoré viedlo k jej odsúdeniu, bola na tomto pojednávaní zastúpená advokátom, stačí na to, aby európsky zatykač vydaný voči nej alebo rozsudok vydaný na záver uvedeného pojednávania bolo možné vykonať vo vykonávajúcom členskom štáte. Uvedené právne poriadky sa tak odlišujú tým, že v ich vnútroštátnej právnej úprave výslovne alebo nepriamo chýba akákoľvek požiadavka týkajúca sa vedomosti odsúdenej osoby o pojednávaní (a tým skôr o jeho termíne).

69.      Druhá kategória zoskupuje väčšinu vnútroštátnych právnych poriadkov(28). V týchto právnych poriadkoch ustanovenia právnych predpisov preberajúce do vnútroštátneho práva článok 4a ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 a článok 9 ods. 1 písm. i) bod ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 stanovujú, že odsúdená osoba musela vedieť o plánovanom pojednávaní alebo o plánovanom konaní, pričom výslovne neodkazujú na požiadavku vedomosti o termíne pojednávania. V uvedených právnych poriadkoch tak existuje zhoda medzi formuláciou nachádzajúcou sa jednak v článku 4a ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 a v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 a jednak v ustanoveniach vnútroštátneho práva.

70.      Napriek tomu treba uviesť, že hoci v právnych poriadkoch nachádzajúcich sa v tejto druhej kategórii nie je výslovne uvedený výraz „termín“, použitie výrazu „vedomosť o plánovanom pojednávaní“ naznačuje prinajmenšom pre niektoré z nich, že vedomosť o pojednávaní si nemožno predstaviť bez vedomosti o presnom termíne, kedy bude prebiehať.

71.      Neexistenciu formálnej požiadavky týkajúcej sa vedomosti o termíne pojednávania treba teda precizovať, keďže v niektorých právnych poriadkoch sa zdá, že termín je implicitne obsiahnutý v pojme „plánovaný“, ktorý sa spája s výrazom „konanie“, takže nemožno vylúčiť, že nevyhnutné, aby odsúdená osoba vedela o termíne pojednávania.

72.      Ako som uviedol vyššie, takýto záver môže vyplývať napríklad z anglického výrazu „the scheduled trial“ („naplánované konanie“)(29).

73.      V tretej kategórii ustanovenia právnych predpisov preberajúce do vnútroštátneho práva článok 4a ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 a článok 9 ods. 1 písm. i) bod ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 stanovujú, že odsúdená osoba musela konkrétne vedieť o termíne pojednávania(30).

74.      Treba uviesť, že prebratie týchto ustanovení do právnych poriadkov zahrnutých do tejto tretej kategórie je teda presnejšie ako to, čo stricto sensu stanovujú uvedené ustanovenia. V súlade s tým, čo bolo uvedené v súvislosti s právnymi poriadkami zahrnutými do druhej kategórie, však tento záver treba precizovať, keďže zmienka o „vedomosti o plánovanom pojednávaní“, ktorá sa objavuje v niektorých z dotknutých jazykových verzií týchto ustanovení, môže v sebe inherentne zahŕňať nevyhnutnosť jasného a skutočného informovania odsúdenej osoby o termíne pojednávania.

75.      Podľa môjho názoru všetky indície vyplývajúce z rôznych jazykových verzií článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 môžu podložiť výklad, podľa ktorého dotknutá osoba musela vedieť o stanovenom termíne a mieste pojednávania.

76.      Myslím si, že túto analýzu potvrdzuje preskúmanie štruktúry a cieľov rámcového rozhodnutia 2008/909. V tejto súvislosti pripomínam, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že ustanovenia práva Únie treba vykladať a uplatňovať jednotne s prihliadnutím na verzie vypracované vo všetkých jazykoch Únie a v prípade rozporu medzi týmito rôznymi verziami treba dotknuté ustanovenie vykladať v závislosti od všeobecnej štruktúry a účelu právnej úpravy, ktorej je súčasťou(31).

77.      K štruktúre tohto rámcového rozhodnutia uvádzam, že jeho článok 9 ods. 1 písm. i) bod i) vylučuje, aby príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu mohol odmietnuť uznať rozsudok a vykonať trest okrem iného vtedy, keď bola dotknutá osoba osobne predvolaná a teda informovaná o stanovenom termíne a mieste konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, alebo sa jej inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie o stanovenom termíne a mieste konania takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že si bola vedomá plánovaného konania. Toto ustanovenie, ktoré je takto formulované, naznačuje, že vedomosť o plánovanom konaní si vyžaduje, aby dotknutá osoba bola informovaná o stanovenom termíne a mieste konania. Z toho možno vyvodiť, že identická podmienka v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, podľa ktorej si dotknutá osoba bola vedomá plánovaného konania, musí mať rovnaký význam, teda že inherentne obsahuje rovnakú požiadavku presnej informácie o stanovenom termíne a mieste konania, hoci toto ustanovenie neopakuje, čo treba rozumieť výrazom osoba „vedomá si plánovaného konania“.

78.      Naproti tomu nie som presvedčený tvrdením, podľa ktorého sa treba domnievať, že neexistenciu výslovnej zmienky o vedomosti dotknutej osoby o stanovenom termíne a mieste konania v uvedenom ustanovení možno vysvetliť tým, že osoba udelila plnomocenstvo právnemu zástupcovi, aby ju obhajoval v konaní. Podmienka týkajúca sa udelenia takého plnomocenstva nemôže totiž podľa môjho názoru nahradiť právo dotknutej osoby osobne sa zúčastniť na konaní. Aj keď sa teda táto osoba rozhodne udeliť plnomocenstvo právnemu zástupcovi, aby ju obhajoval v konaní, musí mať k dispozícii dostatočne presné informácie o termíne a mieste konania, aby sa na ňom mohla zúčastniť osobne, ak si to želá, a to až do okamihu, keď sa konanie skutočne uskutoční.

79.      Z toho vyplýva, že dobrovoľné a jednoznačné vzdanie sa práva zúčastniť sa osobne na konaní musí byť v rámci článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 preukázané splnením dvoch podmienok, a to po prvé tým, že odsúdená osoba bola informovaná o termíne a mieste konania, a po druhé tým, že ju počas konania skutočne obhajoval právny zástupca, ktorému táto osoba udelila plnomocenstvo.

80.      Podmienka týkajúca sa skutočnej obhajoby v konaní právnym zástupcom, ktorému odsúdená osoba udelila plnomocenstvo, ktorá je uvedená v tomto ustanovení, tak dopĺňa podmienku nachádzajúcu sa v druhej zarážke článku 9 ods. 1 písm. i) bodu i) tohto rámcového rozhodnutia, podľa ktorej bola táto osoba informovaná o tom, že možno vydať rozhodnutie, ak sa nezúčastní na konaní. Podmienka týkajúca sa vedomosti o stanovenom termíne a mieste konania je spoločná pre body i) a ii) článku 9 ods. 1 písm. i) uvedeného rámcového rozhodnutia. Treba však spresniť, že v súlade s tým, čo uvádza odôvodnenie 9 rámcového rozhodnutia 2009/299, stanovený termín konania možno z praktických dôvodov spočiatku vyjadriť ako niekoľko možných termínov v rámci krátkeho časového úseku.

81.      Domnievam sa, že výklad, podľa ktorého si vedomosť o plánovanom konaní vyžaduje informovanie dotknutej osoby o stanovenom termíne a mieste konania, zodpovedá vôli normotvorcu Únie, ktorá je vyjadrená najmä v odôvodnení 4 rámcového rozhodnutia 2009/299, teda že toto rámcové rozhodnutie má spresniť definíciu spoločných dôvodov umožňujúcich príslušnému orgánu vykonávajúceho členského štátu vykonať rozhodnutie napriek neprítomnosti osoby na konaní pri úplnom rešpektovaní jej práva na obhajobu. Článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 tak má zabezpečiť vysokú úroveň ochrany a umožniť príslušnému orgánu vykonávajúceho členského štátu uznať rozsudok vyhlásený proti dotknutej osobe napriek tomu, že sa nezúčastnila na konaní, ktoré viedlo k jej odsúdeniu pri úplnom rešpektovaní jej práva na obhajobu(32). Konkrétnejšie z článku 1 rámcového rozhodnutia 2009/299, vykladaného s prihliadnutím na jeho odôvodnenia 1 a 15, výslovne vyplýva, že článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 bol zmenený, aby chránil právo obvineného zúčastniť sa osobne na trestnom konaní vedenom proti nemu, a zároveň zlepšil vzájomné uznávanie súdnych rozhodnutí medzi členskými štátmi(33). Treba tiež zdôrazniť, že právo obvineného zúčastniť sa na konaní je podstatnou zložkou práva na obhajobu a všeobecnejšie má zásadný význam pri rešpektovaní práva na spravodlivý trestný proces, zakotveného v článku 47 druhom a treťom odseku, ako aj v článku 48 Charty základných práv Európskej únie(34).

82.      Myslím si, že výklad, ktorý navrhujem, je potvrdený, keď sa zohľadní smernica 2016/343.

2.      Výklad potvrdený zohľadnením smernice 2016/343

83.      Smernica 2016/343 doplnila legislatívny arzenál zavedený najmä rámcovým rozhodnutím 2009/299. Treba pripomenúť, že táto smernica bola prijatá na základe článku 82 ods. 2 písm. b) ZFEÚ. Z tohto ustanovenia vyplýva, že na uľahčenie vzájomného uznávania, ako aj policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach môže normotvorca Únie stanoviť minimálne pravidlá týkajúce sa najmä práv osôb v trestnom konaní. Cieľom uvedenej smernice tak je, ako to uvádzajú jej odôvodnenia 9 a 10, posilniť právo na spravodlivý proces v trestnom konaní tak, aby sa posilnila dôvera členských štátov v systém trestného súdnictva iných členských štátov, a tým uľahčiť vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach(35). Ako to výslovne potvrdzuje odôvodnenie 33 tej istej smernice, právo byť prítomný na súdnom konaní je neoddeliteľnou súčasťou základného práva na spravodlivý proces(36).

84.      Členské štáty však môžu v súlade s článkom 8 smernice 2016/343 za určitých podmienok stanoviť súdne konanie v neprítomnosti, pričom ak sa takéto súdne konanie uskutoční napriek tomu, že nie sú splnené podmienky stanovené v článku 8 ods. 2 tejto smernice, dotknutá osoba má na základe článku 8 ods. 4 a článku 9 uvedenej smernice, ktoré majú priamy účinok, právo „na nové súdne konanie alebo iný zákonný opravný prostriedok, ktorý umožní nové posúdenie skutkovej podstaty [merita – neoficiálny preklad] veci… a môže viesť k zmene pôvodného rozhodnutia“(37).

85.      V súlade s tým, čo stanovuje článok 8 ods. 2 smernice 2016/343, môžu členské štáty stanoviť, že súdne konanie, ktoré môže viesť k rozhodnutiu o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby, sa môže konať v jej neprítomnosti, ak buď podozrivá alebo obvinená osoba bola včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti [písm. a) tohto ustanovenia], alebo podozrivú alebo obvinenú osobu, ktorá bola informovaná o súdnom konaní, zastupuje splnomocnený obhajca, ktorého určila buď podozrivá, alebo obvinená osoba, alebo štát [písm. b) uvedeného ustanovenia].

86.      Ako vyplýva z článku 8 ods. 4 a z článku 9 tejto smernice, právo na nové súdne konanie je vyhradené osobám, ktorých konanie sa vedie v neprítomnosti, aj keď nie sú splnené podmienky stanovené v článku 8 ods. 2 uvedenej smernice(38). Inak povedané, osoba odsúdená v neprítomnosti môže byť zbavená práva na nové súdne konanie len vtedy, ak sú splnené podmienky stanovené v článku 8 ods. 2 smernice 2016/343(39). V dôsledku toho, keď sú splnené podmienky uvedené v tomto článku 8 ods. 2, konanie vedené v neprítomnosti môže viesť k rozhodnutiu, ktoré v súlade s tým, čo stanovuje odsek 3 uvedeného článku(40), možno vykonať, pričom dotknutý členský štát nie je povinný upraviť právo na nové súdne konanie(41).

87.      Súdny dvor mal príležitosť spresniť, že písm. a) a b) článku 8 ods. 2 smernice 2016/343 sa uplatňujú alternatívne a že každé z nich stanovuje dve kumulatívne podmienky, z ktorých prvá vyžaduje, aby bola dotknutá osoba informovaná o súdnom konaní(42). V tejto súvislosti sa Súdny dvor oprel o odôvodnenie 36 tejto smernice, ktoré spresňuje, že informovaním podozrivej alebo obvinenej osoby o súdnom konaní by sa malo rozumieť, že podozrivá alebo obvinená osoba bola predvolaná osobne alebo iným spôsobom, pričom jej bola doručená úradná informácia o čase a mieste konania tak, že sa mohla o súdnom konaní dozvedieť(43). Súdny dvor teda rozhodol, že prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý má preskúmať, či sú splnené podmienky stanovené v článku 8 ods. 2 uvedenej smernice, aby overil, či bol dotknutej osobe vydaný úradný dokument, ktorý jednoznačne uvádza dátum a miesto konania, a v prípade, že nie je zastúpená splnomocneným obhajcom, dôsledky prípadnej neúčasti na súdnom konaní(44).

88.      Druhá podmienka, ktorú vyžaduje článok 8 ods. 2 smernice 2016/343 na to, aby osoba odsúdená v neprítomnosti mohla byť zbavená práva na nové súdne konanie, môže byť v súlade s článkom 8 ods. 2 písm. a) a článkom 8 ods. 4 tejto smernice splnená buď vtedy, ak táto osoba bola včas informovaná o dôsledkoch neúčasti na súdnom konaní alebo podľa článku 8 ods. 2 písm. b) a článku 8 ods. 4 uvedenej smernice, ak uvedenú osoba zastupoval v súdnom konaní splnomocnený obhajca, ktorého určila buď táto osoba alebo štát(45).

89.      Z toho vyplýva, že hoci sa druhá podmienka líši podľa toho, či sa na danú situáciu vzťahuje písm. a) alebo písm. b) článku 8 ods. 2 smernice 2016/343, prvá podmienka týkajúca sa informovania dotknutej osoby o súdnom konaní je spoločná pre obe tieto ustanovenia(46).

90.      Myslím si, že je vhodné domnievať sa, že body i) a ii) článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 majú rovnakú logiku.

91.      Analogicky s rozhodnutím Súdneho dvora v súvislosti s článkom 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa totiž treba domnievať, že v žiadnom z prípadov uvedených v článku 9 ods. 1 písm. i) bodoch i) až iii) rámcového rozhodnutia 2008/909 uznanie rozsudku a výkon trestu neporušuje právo dotknutej osoby na obhajobu, ani právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, ktoré sú zakotvené v článku 47 a článku 48 ods. 2 Charty základných práv(47).

92.      Článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 tak vo svojich bodoch i) až iii) uvádza podmienky, za ktorých platí, že dotknutá osoba sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala práva zúčastniť sa na konaní, takže uznanie rozsudku a výkon trestu, ktorý bol uložený osobe odsúdenej v neprítomnosti, nemožno podmieniť tým, aby mohla podať návrh na obnovu konania vo svojej prítomnosti v členskom štáte odsúdenia(48).

93.      Keďže článok 8 ods. 2 smernice 2016/343 tiež uvádza podmienky, za ktorých sa možno domnievať, že odsúdená osoba sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala práva zúčastniť sa osobne na súdnom konaní, a môže byť teda zbavená práva na nové súdne konanie(49), domnievam sa, že musí existovať súlad vo výklade jednak tohto ustanovenia a jednak článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 a článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909.

94.      Tento súlad je odôvodnený tým, že tieto ustanovenia sledujú ten istý cieľ, ktorým je posilniť právo na spravodlivý proces v trestnom konaní, aby bolo uľahčené vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach, a sú súčasťou toho istého celkového systému záruk(50). Uvedené ustanovenia sú tak súčasťou všeobecnejšieho normatívneho celku, ktorý koherentným spôsobom ponúka záruky osobám, ktoré sú predmetom trestného konania.

95.      Samozrejme je pravda, že rovnako ako rámcové rozhodnutie 2002/584 aj rámcové rozhodnutie 2008/909 zavádza systém vzájomného uznávania založený na zásade vzájomnej dôvery a že, ako vyplýva z odôvodnenia 14 rámcového rozhodnutia 2009/299, tým nemá harmonizovať vnútroštátne právne úpravy(51).

96.      Rovnako je pravda, že keď mal Súdny dvor spresniť vzťah, ktorý existuje medzi smernicou 2016/343 a rámcovým rozhodnutím 2002/584, vychádzal z konštatovania, podľa ktorého toto rámcové rozhodnutie obsahuje osobitné ustanovenie, konkrétne článok 4a, ktorý upravuje práve prípad európskeho zatykača vydaného na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie slobody proti dotknutej osobe, ktorá sa osobne nezúčastnila na konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie ukladajúce tento trest alebo toto opatrenie(52). V tomto kontexte Súdny dvor spresnil, že prípadný nesúlad vnútroštátneho práva členského štátu, ktorý vydal zatykač, s ustanoveniami smernice 2016/343 nemôže predstavovať dôvod, ktorý môže viesť k odmietnutiu vykonať európsky zatykač(53). Podľa Súdneho dvora by totiž dovolávanie sa ustanovení smernice s cieľom zabrániť vykonaniu európskeho zatykača umožnilo obísť systém zavedený rámcovým rozhodnutím 2002/584, v ktorom sú taxatívne stanovené dôvody pre jeho nevykonanie(54). V tejto súvislosti Súdny dvor poznamenal, že smernica 2016/343 neobsahuje ustanovenia, ktoré sa uplatňujú na vydávanie a vykonávanie európskych zatykačov(55). Vzhľadom na tieto úvahy Súdny dvor rozhodol, že článok 4a rámcového rozhodnutia 2002/584 sa má vykladať v tom zmysle, že keď dotknutá osoba znemožnila svoje osobné predvolanie a osobne sa nezúčastnila na súdnom konaní z dôvodu svojho úteku do vykonávajúceho členského štátu, vykonávajúci súdny orgán nemôže odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie slobody len z toho dôvodu, že nemá záruku, že v prípade odovzdania do členského štátu, ktorý vydal zatykač, bude rešpektované právo na nové súdne konanie vymedzené v článkoch 8 a 9 smernice 2016/343(56).

97.      Myslím si, že toto stanovisko Súdneho dvora odráža vôľu normotvorcu Únie vyjadrenú v odôvodnení 3 rámcového rozhodnutia 2009/299, aby už výkon európskeho zatykača nebol závislý od poskytnutia záruky orgánom vydávajúcim zatykač na ubezpečenie osoby, na ktorú bol vydaný tento zatykač, že bude môcť podať návrh na obnovu konania v členskom štáte vydávajúcom zatykač, ktorej primeranosť mal posúdiť vykonávajúci orgán. S cieľom odstrániť ťažkosti vo vzájomnom uznávaní rozhodnutí vydaných v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní, ktoré vyplývajú z toho, že medzi členskými štátmi existujú rozdiely v ochrane základných práv(57), normotvorca Únie rozhodol, že ustanoví jasné a spoločné dôvody odmietnutia uznania rozhodnutí vydaných v konaní, na ktorom sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila(58).

98.      Z tohto pohľadu stanovisko Súdneho dvora, ktorý odmieta vytvoriť dôvod pre nevykonanie európskeho zatykača pre prípadný nesúlad vnútroštátneho práva členského štátu vydávajúceho zatykač s ustanoveniami smernice 2016/343(59), nebráni podľa môjho názoru tomu, aby sa článok 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 a článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 vykladali v súlade s článkom 8 ods. 2 smernice 2016/343.

99.      Treba totiž zdôrazniť, že paralela medzi týmito ustanoveniami viedla Súdny dvor k zdôrazneniu funkčnej väzby medzi ustanoveniami tejto smernice a rámcového rozhodnutia 2002/584(60). Toto konštatovanie podľa môjho názoru platí aj pre ustanovenia rámcového rozhodnutia 2008/909.

100. Táto funkčná väzba, ktorá zabezpečuje koherenciu a zrozumiteľnosť systému procesných záruk, ktoré majú osoby odsúdené v neprítomnosti, ma v kontexte uplatňovania rámcového rozhodnutia 2008/909 vedie k názoru, že na účely určenia, či situácia zodpovedá jednému z prípadov uvedených v bode i) alebo bode ii) článku 9 ods. 1 písm. i) tohto rámcového rozhodnutia, a v dôsledku toho či príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu nemôže odmietnuť uznanie rozsudku a výkon trestu, treba zohľadniť podmienky, ktoré sú upravené v písm. a), resp. písm. b) článku 8 ods. 2 smernice 2016/343 tak, ako ich identifikoval a spresnil Súdny dvor.

101. Rozhodnúť inak by mohlo viesť k povinnosti príslušného orgánu vykonávajúceho členského štátu uznať rozsudok a vykonať trest, hoci nie sú splnené podmienky uvedené v článku 8 ods. 2 písm. a) alebo b) smernice 2016/343 a osoba odsúdená v neprítomnosti preto nemôže byť platne zbavená svojho práva na nové súdne konanie. Predovšetkým pripustiť, že uplatnenie článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 závisí od podmienok, ktoré sú miernejšie ako podmienky stanovené v článku 8 ods. 2 písm. b) smernice 2016/343, ako je napríklad len vedomosť bez ďalších podrobností o tom, že konanie sa bude konať, by mohlo nútiť tento orgán, aby uznal rozsudok, ktorý môže byť spochybnený v novom konaní, ak sa uskutoční.

102. Pripomínam však, že v súlade s článkom 8 ods. 3 smernice 2016/343 možno rozhodnutie vykonať proti dotknutej osobe, keď je prijaté v súlade s článkom 8 ods. 2 tejto smernice. Považujem teda za logické, že keď sú splnené podmienky stanovené v písm. a) alebo b) tohto ustanovenia a keď v dôsledku toho možno dotknutú osobu zbaviť jej práva na nové súdne konanie a rozhodnutie možno vykonať, príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu nemôže zabrániť takémuto výkonu tým, že sa odvolá na dôvod odmietnutia uznania a výkonu upravený v článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909.

103. Tieto skutočnosti potvrdzujú môj názor, že rovnako ako to platí pre prípady uvedené v písm. a) a b) článku 8 ods. 2 smernice 2016/343(61), sa treba domnievať, že body i) a ii) článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 sa uplatňujú alternatívne a že každý z nich stanovuje dve kumulatívne podmienky, z ktorých prvá vyžaduje, aby si dotknutá osoba bola vedomá plánovaného konania, čo znamená, že musela byť informovaná o stanovenom termíne a mieste konania.

104. Druhá podmienka, ktorú vyžaduje článok 9 ods. 1 písm. i) body i) a ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 na to, aby príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu nemohol využiť svoju možnosť odmietnuť uznať rozsudok a vykonať trest, je, že buď bola odsúdená osoba informovaná o tom, že možno vydať rozhodnutie, ak sa nezúčastní na konaní alebo že táto osoba splnomocnila právneho zástupcu, ktorý bol buď určený uvedenou osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní, a tento právny zástupca ju v konaní skutočne obhajoval.

105. Táto posledná podmienka v spojení s podmienkou týkajúcou sa informovania dotknutej osoby o stanovenom termíne a mieste konania môže preukazovať, že v súlade s odôvodnením 10 rámcového rozhodnutia 2009/299 si táto osoba úmyselne zvolila zastupovanie právnym zástupcom namiesto svojej osobnej účasti na konaní.

106. Naproti tomu, na rozdiel od toho, čo by mohlo naznačovať znenie článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, si nemyslím, že toto ustanovenie vyžaduje, aby informovanie dotknutej osoby o stanovenom termíne a mieste konania nevyhnutne predchádzalo plnomocenstvu, ktoré je udelené jej právnemu zástupcovi, aby ju obhajoval v tomto konaní. Uvedené ustanovenie by sa skôr malo vykladať tak, že uvádza dve kumulatívne podmienky, ktoré však nemusia byť splnené v určitom poradí. Iný výklad by viedol k stanoveniu neprimeraných formálnych požiadaviek, ako je napríklad potreba potvrdiť alebo obnoviť plnomocenstvo na účely odvolacieho konania, hoci toto plnomocenstvo bolo pôvodne udelené pre celé konanie. Ak má informovanie dotknutej osoby o stanovenom termíne a mieste konania za cieľ, ako si to myslím, umožniť tejto osobe, aby sa zúčastnila na konaní, nezáleží na tom, či táto informácia bola poskytnutá pred udelením plnomocenstva právnemu zástupcovi alebo po ňom. Okrem toho podotýkam, že keď Súdny dvor spresnil podmienky stanovené v článku 8 ods. 2 písm. b) smernice 2016/343, nezdôraznil potrebu chronologického poradia medzi informovaním dotknutej osoby o konaní a plnomocenstvom udeleným advokátovi. Navyše zdôrazňujem, že keď dotknutá osoba udelí plnomocenstvo advokátovi na podanie odvolania a na jej zastupovanie v odvolacom konaní, toto plnomocenstvo nevyhnutne predchádza informovaniu o termíne a mieste odvolacieho konania, ktoré pojmovo nie sú v tomto štádiu známe.

107. Dodávam, že ak by sa pri uplatňovaní výnimky stanovenej v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 vyžadovalo dodržanie takého chronologického poradia, mohlo by to značne obmedziť prípady uplatnenia tejto výnimky, čo by bolo v rozpore s pravidlom, podľa ktorého sa dôvody odmietnutia uznania a výkonu majú vykladať reštriktívne. V tejto súvislosti pripomínam, že každú výnimku zo zásady vzájomného uznávania treba vykladať reštriktívne(62). Pokiaľ tak ide o článok 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909, Súdny dvor rozhodol, že podmienka obojstrannej trestnosti predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla uznávania rozsudkov a vykonávania trestov. Pôsobnosť dôvodu odmietnutia uznať rozsudok a vykonať trest na základe neexistencie obojstrannej trestnosti, ktorý je stanovený v tomto ustanovení, sa preto musí vykladať reštriktívne, aby sa obmedzili prípady odmietnutia uznania a výkonu(63). Ako už spresnil Súdny dvor, reštriktívny výklad uvedeného ustanovenia prispieva k dosiahnutiu cieľa, ktorým je uľahčiť sociálnu nápravu odsúdenej osoby, ktorý sleduje rámcové rozhodnutie 2008/909, ako uvádza jeho článok 3 ods. 1(64). Tieto závery by mali podľa môjho názoru platiť aj pri uplatňovaní dôvodu odmietnutia uznania a výkonu upraveného v článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909.

108. Zo všetkých predchádzajúcich skutočností vyvodzujem, že článok 9 ods. 1 písm. i) bod ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 sa má vykladať v tom zmysle, že výnimka, ktorú upravuje toto ustanovenie, si vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych podmienok, a to po prvé, aby dotknutá osoba bola informovaná o stanovenom termíne a mieste konania, a po druhé, aby udelila plnomocenstvo právnemu zástupcovi, ktorý bol buď určený touto osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní, a tento právny zástupca ju v konaní skutočne obhajoval. Takéto informovanie nemusí nevyhnutne predchádzať plnomocenstvu udelenému uvedenému zástupcovi.

109. Teraz treba spresniť, ako má príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu overiť, či sú tieto podmienky splnené.

3.      Overenie podmienok upravených v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909

a)      O prvej podmienke: prípady, v ktorých platí, že dotknutá osoba dostala dostatočnú informáciu

110. Na overenie, či je splnená prvá podmienka stanovená článkom 9 ods. písm. i) bodom ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, považujem ešte za dôležité zohľadniť judikatúru týkajúcu sa smernice 2016/343. V tomto kontexte totiž Súdny dvor identifikoval situácie, v ktorých platí, že dotknutá osoba bola informovaná o súdnom konaní v jej veci.

111. Na účely overenia, či je splnená prvá podmienka uvedená v článku 8 ods. 2 písm. a) a b) smernice 2016/343, tak Súdny dvor uviedol, že ako vyplýva z odôvodnenia 38 tejto smernice, osobitnú pozornosť treba venovať jednak snahe orgánov verejnej moci informovať dotknutú osobu o súdnom konaní v jej veci a jednak snahe tejto osoby získať informácie, ktoré s tým súvisia. V dôsledku toho sú na účely posúdenia tejto podmienky podľa Súdneho dvora relevantné prípadné presné a objektívne nepriame dôkazy o tom, že dotknutá osoba, hoci bola úradne informovaná o tom, že je obvinená zo spáchania trestného činu, a teda vedela, že proti nej bude vedené súdne konanie, sa úmyselne vyhýba úradnému doručeniu informácií týkajúcich sa dátumu a miesta tohto konania. Existenciu takýchto presných a objektívnych nepriamych dôkazov možno konštatovať napríklad vtedy, keď táto osoba zámerne poskytla príslušným orgánom nesprávnu adresu, alebo sa už nenachádza na adrese, ktorú im poskytla(65). Skutočnosť, že dotknutá osoba úmyselne zabránila štátu v tom, aby ju informoval, tak predstavuje relevantnú okolnosť na účely určenia dostatočnosti informácie, ktorá jej bola odovzdaná.

112. Na základe týchto skutočností zdôrazňujem, že sa nezdá, že vo veci samej si príslušné orgány členského štátu odsúdenia nesplnili svoju povinnosť starostlivosti, aby informovali SO o odvolacom konaní. Nie je totiž sporné, že tieto orgány včas zaslali úradný dokument uvádzajúci termín a miesto konania na adresu, ktorú SO oznámil týmto orgánom, teda adresu kancelárie jeho právneho zástupcu, a že tento dokument bol skutočne doručený na túto adresu. Uvedením tejto adresy SO vyjadril želanie, aby doručené písomnosti zaslané do kancelárie jeho právneho zástupcu boli považované písomnosti doručené jemu samotnému.

113. Naproti tomu SO možno vytýkať, že si nesplnil svoju povinnosť starostlivosti. Ako totiž uvádza vnútroštátny súd, SO napriek odvolaniu, ktoré podal, neudržiaval dostatočný kontakt ani s poľskými súdnymi orgánmi, ani so svojím právnym zástupcom, ktorého adresu kancelárie uviedol ako adresu, na ktorú sa mali doručovať všetky písomnosti. Keďže SO neudržiaval takýto kontakt, ktorý by mu umožňoval dozvedieť sa o termíne a mieste konania, nemôže sa teraz na príslušnom orgáne vykonávajúceho členského štátu odvolávať na skutočnosť, že nemal tieto informácie. Okolnosť, že právny zástupca sám neinformoval SO o termíne a mieste odvolacieho pojednávania, sa mi nezdá byť v tomto kontexte relevantná.

114. Za týchto okolností sa domnievam, že včasné zaslanie úradného dokumentu uvádzajúceho termín a miesto konania príslušnými orgánmi členského štátu odsúdenia na adresu, ktorú odsúdená osoba oznámila týmto orgánom ako adresu, na ktorú sa mali doručovať všetky písomnosti, teda na adresu kancelárie jej právneho zástupcu, a predložený dôkaz, že tento dokument bol skutočne doručený na túto adresu, predstavujú informovanie tejto osoby o tomto termíne a tomto mieste.

115. Z toho vyplýva, že platí, že odsúdená osoba vedela o termíne a mieste konania(66).

116. Keďže podmienka uvedená v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 je teda podľa môjho názoru splnená, treba overiť, či to platí aj pre druhú podmienku.

b)      O druhej podmienke: plnomocenstvo právnemu zástupcovi, ktorý obhajoval dotknutú osobu v konaní

117. V súvislosti so zastupovaním splnomocneným advokátom Súdny dvor spresnil, že existencia „plnomocenstva“ v zmysle článku 8 ods. 2 písm. b) smernice 2016/343 si vyžaduje, aby dotknutá osoba sama poverila advokáta, prípadne advokáta, ktorý jej bol ustanovený ex offo, úlohou zastupovať ju v súdnom konaní v jej neprítomnosti(67). Z toho vyplýva, že samotná okolnosť, že osobu odsúdenú v neprítomnosti obhajoval počas celého súdneho konania vedeného v jej neprítomnosti advokát ustanovený ex offo, nepostačuje na splnenie druhej podmienky uvedenej v tomto ustanovení(68).

118. Podľa Súdneho dvora zastupovanie advokátom umožňuje preukázať, že sa osoba odsúdená v neprítomnosti dobrovoľne a jednoznačne vzdala svojho práva byť prítomný na súdnom konaní len vtedy, ak táto osoba úmyselne prenechala tomuto advokátovi úlohu zabezpečiť jej obhajobu pred súdom rozhodujúcim vo veci, čo predpokladá, že ho konkrétne určila, aby ju v súdnom konaní zastupoval v jej neprítomnosti(69).

119. Na základe týchto skutočností, ktorými sa podľa môjho názoru musí riadiť preskúmanie druhej podmienky stanovenej v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, si myslím, že vzhľadom na spis, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, a s výhradou overení, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, sa treba domnievať, že táto podmienka je v tomto prípade splnená.

120. SO totiž udelil plnomocenstvo právnemu zástupcovi, ktorého určil, aby ho zastupoval tak v prvostupňovom konaní, ako aj v odvolacom konaní. Okolnosť, že SO obhajovala v odvolacom konaní advokátka, ktorá nahradila tohto zástupcu, sa mi nejaví byť problematická, pokiaľ ide o to, či bol SO zastúpený na odvolacom súde splnomocneným zástupcom, keďže táto obhajoba, ktorej skutočná existencia nie je sporná, nadväzuje na plnomocenstvo, ktoré bolo udelené tomuto zástupcovi.

121. Všetky tieto skutočnosti ma vedú k názoru, že za takých okolností, ako sú okolnosti vo veci samej, sa podmienky pre uplatnenie výnimky stanovenej v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 javia byť splnené. V dôsledku toho príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu nemôže odmietnuť uznať rozsudok a vykonať trest.

122. V každom prípade, aj keby mal vnútroštátny súd konštatovať, že tieto podmienky nie sú splnené, treba zdôrazniť, že podľa svojho vnútroštátneho práva nemôže byť nútený, aby odmietol uznať rozsudok a vykonať trest. Disponuje totiž voľnou úvahou, aby rozhodol, či chce uplatniť dôvod odmietnutia uznania rozsudku a výkonu trestu uvedený v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909. Tretia prejudiciálna otázka sa týka tejto problematiky.

C.      O tretej prejudiciálnej otázke

123. Touto otázkou vnútroštátny súd v podstate navrhuje Súdnemu dvoru, aby rozhodol, či sa článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zaväzuje príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu, aby odmietol uznať rozsudok a vykonať trest, keď sa neuplatňuje žiadna z výnimiek stanovených týmto ustanovením.

124. Z dôvodov, ktoré som uviedol vo svojich návrhoch vo veci Khuzdar (C‑95/24), prednesených dnes a na ktoré odkazujem, treba na túto otázku podľa môjho názoru odpovedať kladne.

D.      O štvrtej prejudiciálnej otázke

125. Touto otázkou vnútroštátny súd navrhuje Súdnemu dvoru, aby rozhodol, či sa má článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 vykladať v tom zmysle, že odsúdená osoba sa môže vzdať ochrany vyplývajúcej z tohto ustanovenia, a tak umožniť výkon odsudzujúceho rozsudku vydaného v neprítomnosti, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v tomto ustanovení. Tento súd chce predovšetkým vedieť, či skutočnosť, že dotknutá osoba požiadala príslušný orgán členského štátu odsúdenia, aby trest bol vykonaný v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, predstavuje takéto vzdanie sa.

126. Na úvod spresňujem, že odpoveď na túto otázku je v konaní vo veci samej užitočná iba vtedy, pokiaľ by vnútroštátny súd musel konštatovať, že podmienky stanovené v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) tohto rámcového rozhodnutia nie sú splnené.

127. Pripomínam, že článok 9 ods. písm. i) uvedeného rámcového rozhodnutia uvádza vo svojich bodoch i) až iii) podmienky, za ktorých platí, že dotknutá osoba sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala práva zúčastniť sa na konaní, takže uznanie rozsudku a výkon trestu, ktorý bol uložený osobe odsúdenej v neprítomnosti, nemožno podmieniť tým, aby mohla podať návrh na obnovu konania vo svojej prítomnosti v členskom štáte odsúdenia(70).

128. Predovšetkým z článku 9 ods. 1 písm. i) bodu iii) rámcového rozhodnutia 2008/909 vyplýva, že príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu nemôže odmietnuť uznať rozsudok a vykonať trest, ak odsúdená osoba po tom, ako sa jej doručilo rozhodnutie a bola výslovne poučená o jej práve na obnovu konania alebo odvolacie konanie, na ktorom má právo zúčastniť sa a ktoré umožní opätovné preskúmanie veci samej vzhľadom na nové dôkazy a môže viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia, výslovne uviedla, že proti rozhodnutiu nepodáva opravný prostriedok ani nepodala návrh na obnovu konania alebo odvolanie v rámci príslušnej lehoty.

129. Podľa môjho názoru skutočnosť, že dotknutá osoba požiadala príslušný orgán členského štátu odsúdenia o to, aby trest bol vykonaný v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, nespĺňa ako taká podmienky uvedené týmto ustanovením.

130. V tomto prípade sa samozrejme postoj SO môže javiť protirečivý, keďže sa zdá, že tým, že požiadal o to, aby jeho trest bol vykonaný v Nemecku, akceptuje tento trest. Treba však zdôrazniť, že SO môže formulovať takúto žiadosť a zároveň si vyhradiť právo požiadať o nové konanie.

131. Po tomto spresnení treba v tomto kontexte zohľadniť judikatúru týkajúcu sa rovnakého ustanovenia nachádzajúceho sa v rámcovom rozhodnutí 2002/584. Z tejto judikatúry totiž vyplýva, že vzhľadom na to, že článok 4a ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia upravuje prípad nepovinného nevykonania európskeho zatykača, vykonávajúci súdny orgán môže v každom prípade, a to aj po tom, ako konštatoval, že okolnosti, na ktoré sa vzťahujú výnimky upravené najmä v písm. a) až c) tohto ustanovenia, sa nevzťahujú na danú situáciu, zohľadniť iné okolnosti, ktoré mu umožňujú ubezpečiť sa, že odovzdaním dotknutej osoby nedôjde k porušeniu jej práva na obhajobu, a najmä správanie dotknutej osoby(71).

132. Vzhľadom na túto judikatúru, ktorú podľa mňa možno analogicky uplatniť pri uplatňovaní článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909, sa domnievam, že žiadosť odsúdenej osoby, aby jej trest bol vykonaný v členskom štáte, ktoré je štátnym príslušníkom, patrí medzi tieto okolnosti. Príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu tak môže zabezpečiť rovnováhu medzi cieľmi, ktorými sú bojovať proti beztrestnosti, uľahčiť sociálnu nápravu odsúdenej osoby a zaručiť právo tejto osoby na obhajobu.

133. V dôsledku toho navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na štvrtú prejudiciálnu otázku tak, že článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 sa má vykladať v tom zmysle, že vo svojich bodoch i) až iii) uvádza podmienky, za ktorých platí, že odsúdená osoba sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala práva byť prítomná na konaní. Skutočnosť, že táto osoba požiadala príslušný orgán členského štátu odsúdenia o to, aby trest bol vykonaný v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, nespĺňa ako taká podmienky uvedené v bode iii) tohto ustanovenia. Takáto žiadosť však patrí medzi okolnosti, ktoré príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu môže zohľadniť pri výkone svojej voľnej úvahy, aby rozhodol, či sa chce oprieť o dôvod odmietnutia uznania a výkonu upravený v článku 9 ods. 1 písm. i) tohto rámcového rozhodnutia.

V.      Návrh

134. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín, Nemecko), odpovedal takto:

1.      Článok 9 ods. 1 písm. i) bod i) rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

že predvolanie, ktoré je doručené splnomocnenému zástupcovi, ktorého odsúdená osoba určila na prijímanie doručovaných písomností, neumožňuje ako také príslušnému orgánu vykonávajúceho členského štátu uplatniť výnimku upravenú v tomto ustanovení, keďže na tento prípad sa vzťahuje bod ii) článku 9 ods. 1 písm. i) tohto rámcového rozhodnutia.

2.      Článok 9 ods. 1 písm. i) bod ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

výnimka, ktorú upravuje toto ustanovenie, si vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych podmienok, a to po prvé, aby dotknutá osoba bola informovaná o stanovenom termíne a mieste konania, a po druhé, aby udelila plnomocenstvo právnemu zástupcovi, ktorý bol buď určený touto osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní, a tento právny zástupca ju v konaní skutočne obhajoval. Takéto informovanie nemusí nevyhnutne predchádzať plnomocenstvu udelenému uvedenému zástupcovi.

Včasné zaslanie úradného dokumentu uvádzajúceho termín a miesto konania príslušnými orgánmi členského štátu odsúdenia na adresu, ktorú odsúdená osoba oznámila týmto orgánom ako adresu, na ktorú sa mali doručovať všetky písomnosti, teda na adresu kancelárie jej právneho zástupcu, a predložený dôkaz, že tento dokument bol skutočne doručený na túto adresu, predstavujú informovanie tejto osoby o tomto termíne a tomto mieste. Platí teda, že uvedená osoba vedela o stanovenom termíne a mieste konania, takže sa treba domnievať, že je splnená prvá podmienka uvedená v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 v znení zmien.

3.      Článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zaväzuje príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu, aby odmietol uznať rozsudok a vykonať trest, keď sa neuplatňuje žiadna z výnimiek stanovených týmto ustanovením.

Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby s ohľadom na celé svoje vnútroštátne právo a na základe ním uznaných metód výkladu vyložil svoju vnútroštátnu právnu úpravu v čo najväčšej možnej miere s prihliadnutím na znenie a účel rámcového rozhodnutia 2008/909 v znení zmien.

4.      Článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

vo svojich bodoch i) až iii) uvádza podmienky, za ktorých platí, že odsúdená osoba sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala práva byť prítomná na konaní. Skutočnosť, že táto osoba požiadala príslušný orgán členského štátu odsúdenia o to, aby trest bol vykonaný v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, nespĺňa ako taká podmienky uvedené v bode iii) tohto ustanovenia. Takáto žiadosť však patrí medzi okolnosti, ktoré príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu môže zohľadniť pri výkone svojej voľnej úvahy, aby rozhodol, či sa chce oprieť o dôvod odmietnutia uznania a výkonu upravený v článku 9 ods. 1 písm. i) tohto rámcového rozhodnutia.

1      Jazyk prednesu: francúzština.

i      Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

2      Pozri odôvodnenie 33 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1). Pozri rovnako rozsudok z 20. mája 2025, Kačev (C‑135/25 PPU, ďalej len „rozsudok Kačev“, EU:C:2025:366, bod 31 a citovaná judikatúra).

3      Pozri odôvodnenie 35 smernice 2016/343. Pozri rovnako odôvodnenie 1 rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní (Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24).

4      Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 27.

5      Ďalej len „rámcové rozhodnutie 2008/909“.

6      V tejto veci bola dotknutá osoba na úteku, pričom neuviedla adresu na doručovanie písomností, takže slovenský súd ju nebol schopný ani nájsť, ani jej doručiť predvolanie na pojednávanie.

7      BGBl. 1982 I, s. 2071.

8      Ďalej len „rozsudok z 5. augusta 2019“.

9      Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmenené rámcovým rozhodnutím 2009/299 (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“).

10      Vnútroštátny súd odkazuje v tejto súvislosti na rozsudky z 10. augusta 2017, Tupikas (C‑270/17 PPU, EU:C:2017:628), a z 21. decembra 2023, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti) (C‑397/22, EU:C:2023:1030).

11      C‑108/16 PPU, EU:C:2016:346.

12      C‑397/22, EU:C:2023:1030.

13      C‑396/22, EU:C:2023:1029.

14      Pozri rozsudky z 9. novembra 2023, Staatsanwaltschaft Aachen (C‑819/21, EU:C:2023:841, bod 19), a zo 4. septembra 2025, C.J. (Výkon trestu v nadväznosti na EZ) (C‑305/22, EU:C:2025:665, bod 45).

15      Pozri rozsudok z 9. novembra 2023, Staatsanwaltschaft Aachen (C‑819/21, EU:C:2023:841, bod 20).

16      Pozri najmä rozsudok z 21. decembra 2023, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti) (C‑398/22, EU:C:2023:1031, bod 29 a citovaná judikatúra).

17      Pozri najmä rozsudok z 21. decembra 2023, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti) (C‑398/22, EU:C:2023:1031, bod 32 a citovaná judikatúra).

18      Pozri rozsudok z 24. mája 2016, Dworzecki (C‑108/16 PPU, EU:C:2016:346, bod 32).

19      C‑108/16 PPU, EU:C:2016:346.

20      Pozri rozsudok z 24. mája 2016, Dworzecki (C‑108/16 PPU, EU:C:2016:346, bod 54).

21      Talianska jazyková verzia článku 4a ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 má rovnaké znenie.

22      Pozri najmä rozsudky z 25. marca 2010, Helmut Müller (C‑451/08, EU:C:2010:168, bod 38), a z 3. júla 2025, Smiliev (C‑263/24, EU:C:2025:525, bod 67).

23      Pozri najmä nemeckú a maďarskú jazykovú verziu.

24      Pozri najmä českú a poľskú jazykovú verziu. Pozri rovnako švédsku jazykovú verziu, ktorá odkazuje na „vedomosť o plánovanom pojednávaní“.

25      V bulharskom jazyku: „proces“; v španielskom jazyku: „juicio“; v chorvátskom jazyku: „suđenje“; v dánskom jazyku: „retssag“; v gréckom jazyku: „díkis“; vo francúzskom jazyku: „procès“; v litovskom jazyku: „teisminis nagrinėjimas“; v holandskom jazyku: „proces“; v rumunskom jazyku: „procesul“ a v slovinskom jazyku: „sojenje“.

26      Naproti tomu slovenská a fínska jazyková verzia týchto ustanovení tiež odkazujú na „procès“ („konanie“ a „oikeudenkäynnistä“), ale tento výraz je vykladaný vo význame „konania“, a nie „pojednávania“.

27      Táto kategória spája najmä Chorvátsku republiku, Luxemburské veľkovojvodstvo a Poľskú republiku.

28      Táto kategória spája najmä Belgické kráľovstvo (pričom sa berie do úvahy prebratie dotknutých ustanovení do vnútroštátneho práva tak vo francúzskom, ako aj v holandskom jazyku), Bulharsku republiku, Českú republiku, Dánske kráľovstvo, Spolkovú republiku Nemecko, Írsko, Helénsku republiku, Cyperskú republiku, Litovskú republiku, Maďarsko, Holandské kráľovstvo, Rakúsku republiku, Slovenskú republiku a Fínsku republiku (pričom sa berie do úvahy prebratie dotknutých ustanovení do vnútroštátneho práva tak vo fínskom, ako aj vo švédskom jazyku) a Švédske kráľovstvo. Do uvedenej kategórie patrí aj Talianska republika, ale len pokiaľ ide o prebratie článku 4a ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584.

29      To je aj prípad cyperskej právnej úpravy, ktorá používa grécky výraz „tis programmatisménis díkis“, ktorý je ekvivalentom anglického výrazu „the scheduled trial“. V Bulharsku použitie slova „nasrochen“ (plánovaný, zorganizovaný, stanovený) v súvislosti s pojednávaním pochádza zo slova „nasrochvam“, ktoré znamená „definovať okamih, kedy sa činnosť uskutoční“, čo naznačuje, že pojem „plánované pojednávanie“ v bulharskom práve vyžaduje aj určenie konkrétneho termínu. V Dánsku je použitý výraz „den berammede retssag“, ktorý sa priamo prekladá ako „naplánované pojednávanie“. Skutočnosť, že pojednávanie bolo naplánované, znamená, že bol stanovený dátum a hodina pojednávania vo veci. V Maďarsku je použitý výraz „kitűzött tárgyalás“, ktorý doslovne znamená „stanovené pojednávanie“, čo znamená, že už bol stanovený termín pojednávania. V Českej republike použitie prídavného mena „nařízené“, doslovne znamenajúceho „stanovené“ alebo „nariadené“, v spojení s výrazom „jednání“, naznačuje, že už bol stanovený termín pojednávania.

30      Táto kategória zahŕňa najmä Španielske kráľovstvo, Francúzsku republiku, Rumunsko, Slovinskú republiku, ako aj Taliansku republiku, ale v prípade tohto posledného členského štátu iba pokiaľ ide o prebratie článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) rámcového rozhodnutia 2008/909. Konkrétnejšie Španielske kráľovstvo používa výraz „vedomosť o stanovenom termíne a mieste pojednávania“, Francúzska republika výraz „vedomosť o termíne a mieste konania“ (pričom „konanie“ sa chápe vo význame „pojednávanie“), Talianska republika [iba pokiaľ ide o prebratie článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) rámcového rozhodnutia 2008/909] výraz „vedomosť o stanovenom termíne pojednávania“, Rumunsko výraz „vedomosť o dni, mesiaci, roku a mieste dostavenia sa na súd“ a Slovinská republika výraz „vedomosť o dni a mieste plánovaného pojednávania“.

31      Pozri najmä rozsudky z 27. októbra 1977, Bouchereau (30/77, EU:C:1977:172, bod 14), a z 13. februára 2025, Verbraucherzentrale Berlin (Pojem „úvodná viazanosť“) (C‑612/23, EU:C:2025:82, bod 31 a citovaná judikatúra).

32      Pozri najmä analogicky rozsudky zo 17. decembra 2020, Generalstaatsanwaltschaft Hamburg (C‑416/20 PPU, ďalej len „rozsudok Generalstaatsanwaltschaft Hamburg“, EU:C:2020:1042, bod 39 a citovaná judikatúra), ako aj z 23. marca 2023, Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody) (C‑514/21 a C‑515/21, EU:C:2023:235, bod 50 a citovaná judikatúra).

33      Pozri najmä analogicky rozsudok z 23. marca 2023, Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody) (C‑514/21 a C‑515/21, EU:C:2023:235, bod 50).

34      Pozri najmä rozsudok z 23. marca 2023, Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody) (C‑514/21 a C‑515/21, EU:C:2023:235, bod 60 a citovaná judikatúra).

35      Pozri najmä rozsudok z 15. septembra 2022, HN (Konanie voči obvinenému odsunutému z územia) (C‑420/20, EU:C:2022:679, bod 53 a citovaná judikatúra).

36      Pozri najmä rozsudok Kačev (bod 31 a citovaná judikatúra).

37      Pozri najmä rozsudok Kačev (bod 32 a citovaná judikatúra). Ďalej len „právo na nové súdne konanie“.

38      Pozri rozsudok z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) (C‑569/20, EU:C:2022:401, bod 29).

39      Pozri rozsudky z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) (C‑569/20, EU:C:2022:401, bod 31); zo 16. januára 2025, VB II (Informovanie o práve na nové súdne konanie) (C‑400/23, EU:C:2025:14, bod 59); zo 16. januára 2025, Stangalov (C‑644/23, EU:C:2025:16, bod 36), a Kačev (bod 33).

40      V súlade s týmto ustanovením rozhodnutie, ktoré bolo prijaté v súlade s odsekom 2, možno vykonať proti dotknutej podozrivej alebo obvinenej osobe.

41      Pozri rozsudok z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) (C‑569/20, EU:C:2022:401, bod 30).

42      Pozri rozsudok Kačev (bod 34). Súdny dvor zdôraznil, že článok 8 ods. 2 smernice 2016/343 priznáva osobitný význam informovaniu dotknutej osoby, keďže akúkoľvek možnosť viesť súdne konanie v neprítomnosti výslovne podmieňuje tým, že táto osoba bola o súdnom konaní informovaná [pozri rozsudok z 15. septembra 2022, HN (Konanie voči obvinenému odsunutému z územia) (C‑420/20, EU:C:2022:679, bod 51)].

43      Pozri rozsudok z 15. septembra 2022, HN (Konanie voči obvinenému odsunutému z územia) (C‑420/20, EU:C:2022:679, bod 52).

44      Pozri rozsudok z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) (C‑569/20, EU:C:2022:401, bod 41).

45      Pozri rozsudok Kačev (bod 38).

46      Podľa Súdneho dvora ak dotknutá osoba nebola včas informovaná o súdnom konaní v jej veci, alebo ak táto osoba napriek tomu, že o ňom bola informovaná alebo sa predpokladalo, že dostala takúto informáciu, nebola informovaná o dôsledkoch neúčasti a ani ju v tomto konaní riadne nezastupoval splnomocnený obhajca, uvedená osoba má v zásade odo dňa, keď sa dozvedela o rozhodnutí vydanom v neprítomnosti, právo na nové súdne konanie [pozri najmä rozsudok Kačev (bod 42 a citovaná judikatúra)].

47      Pozri najmä rozsudok z 23. marca 2023, Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody) (C‑514/21 a C‑515/21, EU:C:2023:235, bod 73 a citovaná judikatúra).

48      Pozri analogicky rozsudok z 26. februára 2013, Melloni (C‑399/11, EU:C:2013:107, bod 52).

49      Pozri rozsudok z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) (C‑569/20, EU:C:2022:401), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že možnosť, ktorú členským štátom ponúka článok 8 ods. 2 a 3 smernice 2016/343, aby v prípade, že sú splnené podmienky stanovené v odseku 2 tohto článku 8, uskutočnili súdne konanie v neprítomnosti a vykonali rozhodnutie bez stanovenia práva na nové súdne konanie, vychádza z predpokladu, že v situácii uvedenej v tomto odseku 2 sa dotknutá osoba po tom, ako bola riadne informovaná, dobrovoľne a jednoznačne vzdala práva byť prítomný na súdnom konaní (bod 34 tohto rozsudku).

50      V kontexte európskeho zatykača tak Súdny dvor uviedol, že „rámcové rozhodnutie 2002/584 je súčasťou celkového systému záruk účinnej súdnej ochrany stanovených v iných právnych predpisoch Únie“ [rozsudok z 28. januára 2021, Specializirana prokuratura (Poučenie o právach) (C‑649/19, EU:C:2021:75, bod 76)].

51      Pozri uznesenie z 20. septembra 2024, Anacco (C‑504/24 PPU, ďalej len „uznesenie Anacco“, EU:C:2024:779, bod 51).

52      Pozri rozsudok Generalstaatsanwaltschaft Hamburg (bod 45).

53      Pozri rozsudok Generalstaatsanwaltschaft Hamburg (bod 46).

54      Pozri rozsudok Generalstaatsanwaltschaft Hamburg (bod 47). Pozri rovnako uznesenie Anacco (bod 55).

55      Pozri rozsudok Generalstaatsanwaltschaft Hamburg (bod 47).

56      Pozri rozsudok Generalstaatsanwaltschaft Hamburg (bod 56). Zdôrazňujem navyše, že Súdny dvor vo svojom rozsudku z 23. marca 2023, Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody) (C‑514/21 a C‑515/21, EU:C:2023:235), rozhodol, že záväzok členského štátu vydávajúceho zatykač priznať osobe, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, právo na nové súdne konanie, ak bola táto osoba odsúdená v neprítomnosti v rozpore s jej právom na obhajobu, nie je jednou z podmienok stanovených v článku 5 rámcového rozhodnutia 2002/584. Z toho vyplýva, že právo Únie bráni tomu, aby vykonávajúci súdny orgán podmienil odovzdanie osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, takouto podmienkou (bod 80 tohto rozsudku). Súdny dvor však spresnil, že tento orgán môže byť nútený v prípade potreby požiadať, prostredníctvom žiadosti o dodatočné informácie v zmysle článku 15 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia, členský štát vydávajúci zatykač o ubezpečenie, že osoba, na ktorú sa vzťahuje európsky zatykač, bude informovaná o tom, že podľa práva členského štátu vydávajúceho zatykač jej bude priznané právo na nové súdne konanie, na ktorom sa bude môcť zúčastniť a ktoré umožní opätovné meritórne preskúmanie veci s prihliadnutím na nové dôkazy a zrušenie pôvodného rozhodnutia, pričom sa rozumie, že v prípade takéhoto ubezpečenia zo strany členského štátu vydávajúceho zatykač by vykonávajúci súdny orgán bol povinný odovzdať dotknutú osobu v súlade s článkom 4a ods. 1 písm. d) uvedeného rámcového rozhodnutia (bod 82 uvedeného rozsudku).

57      Pozri rozsudok z 26. februára 2013, Melloni (C‑399/11, EU:C:2013:107, bod 62), ako aj uznesenie Anacco (bod 58).

58      Pozri odôvodnenie 4 rámcového rozhodnutia 2009/299. Po zmenách zavedených týmto rámcovým rozhodnutím, rámcové rozhodnutie 2002/584 teraz harmonizuje podmienky výkonu európskeho zatykača v prípade odsúdenia v neprítomnosti, čo odzrkadľuje konsenzus, ku ktorému spolu dospeli členské štáty, pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti, aký treba dať v zmysle práva Únie procesným právam priznaným osobám odsúdeným v neprítomnosti, na ktoré bol vydaný európsky zatykač [pozri najmä rozsudok z 26. februára 2013, Melloni (C‑399/11, EU:C:2013:107, bod 62), ako aj uznesenie Anacco (bod 58)].

59      V tejto súvislosti uvádza Súdny dvor nemožnosť dovolávať sa smernice 2016/343 s cieľom zabrániť výkonu európskeho zatykača nad rámec dôvodov nevykonania stanovených rámcovým rozhodnutím 2002/584 [pozri rozsudok Generalstaatsanwaltschaft Hamburg (bod 55)].

60      Pozri rozsudok zo 16. januára 2025, VB II (Informovanie o práve na nové súdne konanie) (C‑400/23, EU:C:2025:14, bod 48). Pozri rovnako uznesenie Anacco (bod 52).

61      Pozri rozsudok Kačev (bod 34).

62      Pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2021, X (Európsky zatykač – Ne bis in idem) (C‑665/20 PPU, EU:C:2021:339, bod 39); zo 14. júla 2022, Procureur général près la cour d’appel d’Angers (C‑168/21, EU:C:2022:558, bod 40), a zo 6. júna 2023, O. G. (Európsky zatykač proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny) (C‑700/21, EU:C:2023:444, bod 33). Pozri rovnako uznesenie Anacco (body 41 a 42, ako aj citovaná judikatúra).

63      Pozri rozsudok z 11. januára 2017, Grundza (C‑289/15, EU:C:2017:4, bod 46).

64      Pozri rozsudok z 11. januára 2017, Grundza (C‑289/15, EU:C:2017:4, body 50 a 51).

65      Pozri najmä rozsudok Kačev (bod 35 a citovaná judikatúra).

66      K prípadu úteku dotknutej osoby pozri analogicky rozsudok Kačev (bod 37 a citovaná judikatúra).

67      Pozri najmä rozsudok (bod 41 a citovaná judikatúra).

68      Pozri rozsudok Kačev (bod 59).

69      Pozri rozsudok Kačev (bod 61).

70      Pozri analogicky rozsudok z 26. februára 2013, Melloni (C‑399/11, EU:C:2013:107, bod 52).

71      Pozri rozsudok z 21. decembra 2023, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti) (C‑396/22, EU:C:2023:1029, body 41 a 42, ako aj citovaná judikatúra).