1.

Táto prejudiciálna otázka sa týka výkladu článku 15 ods. 2 smernice 2008/115/ES ( 2 ), článku 9 ods. 3 druhého pododseku smernice 2013/33/EÚ ( 3 ), ako aj článku 28 ods. 4 nariadenia č. 604/2013 ( 4 ) (ďalej len „relevantné ustanovenia“) v spojení s článkami 6 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2.

Tieto relevantné ustanovenia sekundárneho práva Únie – ktoré patria do tretej časti hlavy V Zmluvy o FEÚ týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – zakotvujú v tejto oblasti práva zásadu, podľa ktorej, ak sa ukáže, že podmienky zákonnosti zaistenia nie sú alebo už nie sú splnené, zaistený štátny príslušník tretej krajiny musí byť okamžite prepustený. ( 5 )

3.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi C, štátnym príslušníkom tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, a Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, Holandsko, ďalej len „štátny tajomník“), vo veci zákonnosti nepretržitého zaistenia na základe dvoch po sebe nasledujúcich opatrení spočívajúcich v zaistení, prijatých týmto orgánom.

4.

Vnútroštátny súd Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Roermond (súd v Haagus zasadajúci v Roermonde, Holandsko) sa konkrétne pýta, či podľa relevantných ustanovení vada ovplyvňujúca zákonnosť prvého zaistenia, konkrétne skutočnosť, že bola prekročená lehota stanovená vnútroštátnym právom na prijatie druhého opatrenia spočívajúceho v zaistení, má viesť k okamžitému prepusteniu dotknutej osoby, pričom v čase súdneho preskúmania je nesporné, že podmienky odôvodňujúce druhé zaistenie boli splnené.

5.

V odôvodneniach 16 a 17 smernice o návrate sa uvádza:

6.

Článok 15 tejto smernice s názvom „Zaistenie“ stanovuje:

„1.   Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:

Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

2.   Zaistenie nariaďujú správne alebo súdne orgány.

Zaistenie sa nariaďuje písomne s uvedením skutkových a právnych dôvodov.

Ak zaistenie nariadili správne orgány, členské štáty:

Ak sa zistí, že zaistenie nie je zákonné, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bude bezodkladne prepustený.

3.   V každom prípade sa zaistenie preskúma v primeraných lehotách buď na žiadosť dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo ex offo. V prípade predĺženia lehoty zaistenia na preskúmanie dohliada súdny orgánu.

4.   Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.

5.   Zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v odseku 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

6.   Členské štáty môžu lehotu zaistenia uvedenú v odseku 5 predĺžiť len na obmedzený čas, a to nie dlhšie ako ďalších dvanásť mesiacov v súlade s vnútroštátnym právom, v prípadoch, keď je napriek všetkým ich primeraným snahám pravdepodobné, že proces odsunu bude trvať dlhšie:

7.

Článok 2 písm. h) smernice o prijímaní definuje pojem „zaistenie“ ako „umiestnenie žiadateľa členským štátom na konkrétnom mieste, na ktorom je obmedzená sloboda pohybu žiadateľa“.

8.

Článok 9 ods. 1 a 3 tejto smernice stanovuje:

„1.   Žiadateľ je zaistený iba na čo najkratší možný čas a len pokiaľ pretrvávajú dôvody stanovené v článku 8 ods. 3.

…

3.   Ak je zaistenie nariadené správnymi orgánmi, členské štáty zabezpečia urýchlené súdne preskúmanie zákonnosti zaistenia, ktoré sa vykoná z úradnej moci a/alebo na žiadosť žiadateľa. Ak sa preskúmanie vykonáva z úradnej moci, rozhodne sa o ňom čo najskôr po zaistení. V prípade preskúmania na žiadosť žiadateľa sa o ňom rozhodne čo najskôr po začatí príslušného konania. Na tento účel členské štáty určia vo vnútroštátnom práve lehotu, v akej sa súdne preskúmanie z úradnej moci a/alebo súdne preskúmanie na žiadosť žiadateľa majú vykonať.

Dotknutý žiadateľ musí byť bezodkladne prepustený, ak je podľa súdneho preskúmania jeho zaistenie nezákonné.“

9.

Článok 28 ods. 2 a 4 nariadenia Dublin III stanovuje:

„2.   Ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

…

4.   Pokiaľ ide o podmienky zaistenia osôb a záruky vzťahujúce sa na zaistené osoby, na zabezpečenie postupov odovzdania do zodpovedného členského štátu sa uplatňujú články 9, 10 a 11 [smernice o prijímaní].“

10.

Ustanovenie § 59 ods. 1 písm. a) wet tot algehele herziening van de Vreemdelingenwet (Vreemdelingenwet 2000) (zákon o cudzincoch z roku 2000) ( 6 ) stanovuje, že cudzieho štátneho príslušníka, ktorý nemá oprávnenie na pobyt, môže štátny tajomník v prípade, že si to vyžaduje záujem verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti, zaistiť na účel jeho odsunu.

11.

V § 59a tohto zákona sa uvádza, že cudzí štátni príslušníci, na ktorých sa uplatňuje nariadenie Dublin III, môžu byť pri dodržaní článku 28 tohto nariadenia zaistení na účely ich odovzdania do členského štátu zodpovedného za posúdenie ich žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej na holandskom území.

12.

Podľa § 94 ods. 1 a 6 zákona o cudzincoch:

„1.   Keď [štátny tajomník] prijal rozhodnutie, ktorým sa ukladá opatrenie spočívajúce v pozbavení slobody, upravené v §… 59, 59a a 59b, informuje o tom [príslušný súd] najneskôr do 28. dňa od oznámenia tohto rozhodnutia, okrem prípadu, ak cudzí štátny príslušník už sám podal opravný prostriedok. Od okamihu, kedy bol súd informovaný, platí, že cudzí štátny príslušník podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu o uložení opatrenia spočívajúceho v pozbavení slobody. Cieľom opravného prostriedku je tiež získať náhradu škody.

…

6.   Ak sa konajúci súd domnieva, že uplatnenie alebo vykonanie opatrenia je v rozpore s týmto zákonom, alebo ak po zvážení všetkých dotknutých záujmov usúdi, že opatrenie nie je odôvodnené, opravnému prostriedku vyhovie. V tomto prípade súd nariadi zrušenie opatrenia alebo zmenu podmienok jeho výkonu.“

13.

Ustanovenie § 96 ods. 1 a 3 tohto zákona stanovuje:

„1.   Ak sa opravný prostriedok podľa § 94 vyhlási za nedôvodný a cudzí štátny príslušník podá opravný prostriedok proti predĺženiu pozbavenia slobody, súd ukončí predbežné vyšetrovanie do jedného týždňa od doručenia návrhu. … Súd môže tiež rozhodnúť, aj bez súhlasu účastníkov konania, že súdne vyšetrovanie sa neuskutoční. …

…

3.   Ak sa konajúci súd domnieva, že uplatnenie alebo vykonanie opatrenia je v rozpore s týmto zákonom, alebo ak po zvážení všetkých dotknutých záujmov usúdi, že opatrenie nie je primerane odôvodnené, opravenému prostriedku vyhovie. V tomto prípade súd nariadi zrušenie opatrenia alebo zmenu podmienok jeho výkonu.“

14.

Dňa 1. mája 2024 holandská cudzinecká polícia zadržala pri kontrole cestovných lístkov v medzinárodnom vlaku z Belgicka do Holandska marockého štátneho príslušníka na účely jeho výsluchu, keďže sa nevedel preukázať cestovným lístkom. V ten istý deň podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v Holandsku.

15.

Dňa 2. mája 2024 bol C zaistený v centre pre zaistené osoby v Rotterdame (Holandsko) na základe opatrenia prijatého štátnym tajomníkom podľa § 59a ods. 1 zákona o cudzincoch a v súlade s článkom 28 nariadenia Dublin III (ďalej len „prvé opatrenie spočívajúce v zaistení“). Prijatím tohto opatrenia sa štátny tajomník domnieval, že C spadal do pôsobnosti nariadenia Dublin III, že účelom tohto opatrenia bolo zabezpečiť odovzdanie C do Španielska, teda do členského štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, a že zaistenie bolo nevyhnutné vzhľadom na nezanedbateľné riziko úteku C.

16.

Štátny tajomník 3. mája 2024 požiadal španielske orgány o prevzatie C podľa článku 18 ods. 1 písm. a) nariadenia Dublin III.

17.

Dňa 6. mája 2024 vzal C svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu späť a Španielsko bolo o tom informované o dva dni neskôr, teda 8. mája 2024.

18.

Dňa 14. mája 2024 španielske orgány zamietli žiadosť o prevzatie. Štátny tajomník nepožiadal tieto orgány o preskúmanie ich rozhodnutia o zamietnutí.

19.

Dňa 16. mája 2024 bol C informovaný o zamietnutí žiadosti o odovzdanie do Španielska a bol vyzvaný na spoluprácu na účely návratu do svojej krajiny pôvodu, teda do Maroka, čo C odmietol.

20.

Dňa 17. mája 2024 bol C vypočutý v súvislosti so zámerom štátneho tajomníka prijať voči nemu rozhodnutie o návrate do jeho krajiny pôvodu, o zákaze vstupu, ako aj o novom zaistení podľa článku 15 smernice o návrate.

21.

Po tomto vypočutí bolo voči C o 14.51 hod. prijaté rozhodnutie o návrate, v ktorom bolo Maroko označené ako krajina určenia (ďalej len „rozhodnutie o návrate“), ako aj o zákaze vstupu na holandské územie na dva roky. V ten istý deň o 14.52 hod. štátny tajomník v domnienke, že existovalo reálne riziko, že by sa C mohol „vyhýbať dohľadu a prípravám na návrat alebo postupu vrátenia na hranicu, alebo ich mariť“, prijal nové opatrenie spočívajúce v zaistení na základe § 59 ods. 1 písm. a) zákona o cudzincoch (ktorý preberá do holandského právneho poriadku článok 15 ods. 1 smernice o návrate). Toto opatrenie, ktorého cieľom bolo zabezpečiť odsun C do jeho krajiny pôvodu, v súčasnosti stále platí (ďalej len „druhé opatrenie spočívajúce v zaistení“). Štátny tajomník napokon zrušil o 14.55 hod. prvé opatrenie spočívajúce v zaistení a o 15.00 hod. bol C zaistený na základe druhého opatrenia spočívajúceho v zaistení.

22.

Ako vyplýva z vyššie uvedených skutočností, C je zaistený nepretržite od 2. mája 2024. ( 7 )

23.

C podal proti obom opatreniam spočívajúcim v zaistení prijatým voči nemu dve žaloby na vnútroštátny súd, ktorý ich preskúmal na spoločnom pojednávaní. C sa domnieva, že zaistenie uložené na základe prvého opatrenia spočívajúceho v zaistení nebolo už od 14. mája 2024 odôvodnené, keďže po zamietnutí žiadosti o prevzatie španielskymi orgánmi jeho zaistenie už nemohlo byť zamerané na zabezpečenie jeho odovzdania do Španielska. Toto zaistenie sa preto malo skončiť čo najskôr. V tejto súvislosti má štátny tajomník podľa praxe odvodenej z judikatúry Raad van State (Štátna rada, Holandsko) ( 8 ) pred prepustením na slobodu lehotu maximálne 48 hodín od uplynutia platnosti prvého zaistenia na to, aby prijal nové opatrenie spočívajúce v zaistení na inom základe. Je však nesporné, že v prejednávanej veci táto lehota nebola dodržaná, pretože tento orgán prijal druhé opatrenie spočívajúce v zaistení 17. mája 2024, teda jeden deň po uplynutí maximálnej lehoty 48 hodín. C sa domnieva, že táto okolnosť spôsobila nezákonnosť tak prvého, ako aj druhého opatrenia spočívajúceho v zaistení a porušenie jeho základného práva na slobodu. Na účely nápravy tohto porušenia bol vnútroštátny súd z tohto dôvodu povinný okamžite ho prepustiť napriek skutočnosti, že prvé opatrenie bolo medzitým zrušené alebo že je v súčasnosti zaistený na základe druhého opatrenia spočívajúceho v zaistení. Inými slovami, nezákonnosť prvého opatrenia spočívajúceho v zaistení vyplývajúca z nedostatočnej starostlivosti mala za následok nezákonnosť druhého opatrenia. ( 9 )

24.

Štátny tajomník tvrdí, že vada pri výkone prvého opatrenia spočívajúceho v zaistení nemôže mať vplyv na zákonnosť druhého opatrenia, keďže trvanie zaistenia C sa zakladá na rozhodnutí o návrate do Maroka a tento dôvod je naďalej platný. Pripustil však, že pri vykonávaní prvého opatrenia spočívajúceho v zaistení nekonal s náležitou starostlivosťou, keďže pred prijatím druhého opatrenia prekročil maximálnu lehotu 48 hodín o jeden deň. Štátny tajomník v súlade so svojou praxou na účely nápravy tejto nezákonnosti ponúkol C sumu 100 eur ako náhradu škody za zásah do jeho práva na slobodu. Konštatoval pritom, že prvé opatrenie spočívajúce v zaistení bolo už zrušené v čase, keď bola vec predložená vnútroštátnemu súdu, a preto toto opatrenie už nemohlo byť zrušené. Vzhľadom na to, že tento súd už nemôže zrušiť prvé opatrenie spočívajúce v zaistení a že druhé opatrenie bolo uložené zákonne, C nemohol byť prepustený.

25.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd potvrdzuje, že podľa vnútroštátnej praxe potvrdenej judikatúrou Raad van State (Štátna rada) nezákonnosť opatrenia spočívajúceho v zaistení nemôže ovplyvniť zákonnosť neskôr prijatého opatrenia spočívajúceho v zaistení, ( 10 ) a tak príslušný súd nemôže nariadiť prepustenie za existencie neskoršieho opatrenia spočívajúceho v zaistení. Podľa článku 15 ods. 2 smernice o návrate, ako aj článku 9 ods. 3 smernice o prijímaní má byť dotknutá osoba bezodkladne prepustená, ak sa zistí, že jej zaistenie je nezákonné. Za týchto okolností sa podľa tohto súdu kladie otázka účinnej súdnej ochrany v situácii, akou je situácia charakterizujúca spor vo veci samej, v ktorej zaistenie osoby prekročilo lehotu 48 hodín napriek preukázanej nezákonnej povahe prvého zaistenia. Táto otázka v podstate vyžaduje posúdenie, či možno nezákonnosť (prinajmenšom čiastočnú) prvého zaistenia „napraviť“ jeho zrušením a priznaním náhrady škody dotknutej osobe. ( 11 )

26.

V tomto kontexte sa Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Roermond (súd v Haagu zasadajúci v Roermonde) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa článok 15 ods. 2 písm. b) [smernice o návrate], článok 9 ods. 3 [smernice o prijímaní] a článok 28 ods. 4 [nariadenia Dublin III] v spojení s článkom 6 a článkom 47 [Charty] vykladať v tom zmysle, že súdny orgán je vždy povinný okamžite prepustiť zaistenú osobu, ak zaistenie bolo nezákonné, alebo sa stalo nezákonným kedykoľvek počas neprerušeného vykonávania série po sebe nasledujúcich opatrení spočívajúcich v zaistení?“

27.

Vnútroštátny súd podal návrh na prejednanie predmetného návrhu na začatie prejudiciálneho konania v rámci naliehavého konania upraveného v článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Na podporu tohto návrhu uviedol, že vec sa týka výkladu ustanovení práva Únie, ktoré patria do tretej časti hlavy V Zmluvy o FEÚ.

28.

Pokiaľ ide o kritérium naliehavosti, vnútroštátny súd na jednej strane uviedol, že C je zaistený od 2. mája 2024 a že ku dňu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania je C stále zaistený, a na druhej strane, že odpoveď Súdneho dvora na prejudiciálnu otázku je rozhodujúca na určenie toho, či je tento súd podľa práva Únie povinný okamžite ho prepustiť.

29.

Za týchto okolností prvá komora Súdneho dvora 14. júna 2024 rozhodla vyhovieť návrhu uvedeného súdu na prejednanie tejto veci v rámci naliehavého prejudiciálneho konania.

30.

Písomné pripomienky podali C, holandská vláda a Európska komisia. Tí istí účastníci konania boli tiež vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 15. júla 2024.

31.

Pred začatím mojej analýzy považujem za užitočné poskytnúť prehľad uplatniteľného právneho rámca a relevantnej judikatúry (1), ako aj objasniť rozsah prejudiciálnej otázky, tak ako bola položená (2).

32.

Hneď na začiatku považujem za dôležité rozlišovať medzi rôznymi právnymi režimami týkajúcimi sa zaistenia v rámci spoločnej azylovej a prisťahovaleckej politiky a konkrétne zaistením uloženým voči žiadateľovi o medzinárodnú ochranu na jednej strane, najmä podľa smernice o prijímaní alebo v rámci odovzdania žiadateľa o takúto ochranu členskému štátu zodpovednému za posúdenie jeho žiadosti podľa nariadenia Dublin III, a zaistením na účely odsunu upraveným smernicou o návrate, ktoré sa týka neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín na strane druhej. Hoci tieto režimy majú spoločné prvky, pokiaľ ide o ponúkané záruky a ich uplatňovanie, líšia sa v tom, že sledujú svoje vlastné ciele. ( 12 )

33.

Po prvé, pokiaľ ide o žiadateľov o medzinárodnú ochranu, treba na jednej strane uviesť, že zaistenie týchto žiadateľov musí dodržiavať základnú zásadu, podľa ktorej nikto nesmie byť zaistený len z dôvodu, že žiada o túto ochranu. ( 13 ) Článok 8 ods. 3 smernice o prijímaní tak taxatívne uvádza šesť dôvodov, ktoré môžu odôvodniť zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu, pričom každý z týchto dôvodov zodpovedá špecifickej potrebe a má autonómny charakter. ( 14 ) Toto ustanovenie totiž uvádza, že žiadateľa možno zaistiť iba z presných dôvodov, ktoré sú definované vnútroštátnym právom. ( 15 ) Pokiaľ ide o žiadateľov o medzinárodnú ochranu, na ktorých sa vzťahuje nariadenie Dublin III, uvedené ustanovenie vo svojom písmene f) odkazuje na článok 28 tohto nariadenia. Konkrétne článok 28 ods. 2 uvedeného nariadenia stanovuje, že členské štáty môžu dotknuté osoby zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, ak existuje značné riziko úteku týchto osôb. Okrem toho článok 8 ods. 2 tejto smernice stanovuje, že zaistenie sa môže použiť len vtedy, ak sa po individuálnom posúdení ukáže ako nevyhnutné a ak nemožno účinne uplatniť iné, miernejšie donucovacie opatrenia. Vnútroštátne orgány preto môžu žiadateľa o medzinárodnú ochranu zaistiť až po tom, keď v každom jednotlivom prípade overia, či je takéto zaistenie primerané sledovaným cieľom. ( 16 )

34.

Na druhej strane, pokiaľ ide o záruky týkajúce sa dĺžky zaistenia, podľa článku 9 ods. 1 smernice o prijímaní je žiadateľ zaistený iba na čo najkratší možný čas a len pokiaľ pretrvávajú dôvody jeho zaistenia, pričom správne konanie týkajúce sa tohto dôvodu zaistenia sa musí vykonať s náležitou starostlivosťou a oneskorenia v tomto konaní, ktoré nie sú zavinené žiadateľom, nemôžu odôvodniť predĺženie zaistenia žiadateľa. ( 17 ) Článok 9 ods. 3 tejto smernice dodáva, že dotknutý žiadateľ musí byť bezodkladne prepustený, ak je podľa súdneho preskúmania jeho zaistenie nezákonné. Toto ustanovenie nestanovuje lehotu, po ktorej uplynutí by sa zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu automaticky považovalo za neoprávnené, pokiaľ dotknutý členský štát na jednej strane zabezpečí, že zaistenie potrvá len po dobu trvania dôvodu tohto zaistenia, a na druhej strane, že sa správne konanie týkajúce sa tohto dôvodu vykoná s náležitou starostlivosťou. ( 18 ) Tieto ustanovenia sa podľa článku 28 ods. 4 nariadenia Dublin III uplatňujú na opatrenia spočívajúce v zaistení prijaté na účely zabezpečenia odovzdania do zodpovedného členského štátu podľa tohto nariadenia. ( 19 )

35.

Po druhé, pokiaľ ide o neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín, na jednej strane treba zdôrazniť, že použitie zaistenia na účely odsunu musí byť obmedzené a podliehať dodržaniu zásady proporcionality, pokiaľ ide o použité prostriedky a sledované ciele. Pripomínam, že podľa odôvodnenia 2 smernice o návrate je jej cieľom vytvoriť účinnú politiku odsunu a repatriácie založenú na spoločných normách, aby dotknuté osoby boli vrátené humánnym spôsobom pri úplnom rešpektovaní ich základných práv a dôstojnosti. Zaistenie je tak odôvodnené len na účely „prípravy návratu alebo vykonanie procesu odsunu“ a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné. ( 20 ) Článok 15 ods. 1 tejto smernice totiž stanovuje, že členské štáty „môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď: a) existuje riziko úteku, alebo b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu“. Súdny dvor spresnil, že tieto dva dôvody nie sú vyčerpávajúce a členské štáty preto môžu okrem dvoch dôvodov výslovne uvedených v tomto ustanovení stanoviť aj iné osobitné dôvody zaistenia. ( 21 ) Možnosť prijať dodatočné dôvody zaistenia však musí byť striktne vymedzená tak požiadavkami vyplývajúcimi zo samotnej smernice o návrate, ako aj požiadavkami vyplývajúcimi z ochrany základných práv, a najmä zo základného práva na slobodu zakotveného v článku 6 Charty a zo zásady proporcionality. ( 22 ) Napríklad štátny príslušník tretej krajiny nemôže byť zaistený len z dôvodu, že voči nemu bolo vydané rozhodnutie o návrate alebo že nedokáže zabezpečiť svoje potreby. ( 23 ) Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 15 uvedenej smernice nebráni tomu, aby bol tento štátny príslušník tretej krajiny zaistený až do svojho odsunu, ak predstavuje skutočné, aktuálne a dostatočne závažné ohrozenie pre verejný poriadok alebo vnútornú bezpečnosť. ( 24 )

36.

Na druhej strane, pokiaľ ide o záruky týkajúce sa dĺžky zaistenia, podobne ako je to pri zaistení žiadateľov o medzinárodnú ochranu článok 15 smernice o návrate stanovuje, že toto zaistenie „sa uskutočňuje na čo najkratšie obdobie“ a „trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou“. Požiadavka, podľa ktorej toto zaistenie musí byť tak krátke, bola opakovane zdôraznená pri viacerých príležitostiach v iných ustanoveniach smernice o návrate. Po prvé podľa článku 15 ods. 2 posledného pododseku tejto smernice totiž „ak sa zistí, že zaistenie nie je zákonné, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bude bezodkladne prepustený“. Po druhé podľa článku 15 ods. 4 tejto smernice „zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1“. Po tretie článok 15 ods. 5 tej istej smernice stanovuje, že „zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v odseku 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov“. Po štvrté podľa článku 15 ods. 6 smernice o návrate môžu členské štáty predĺžiť túto šesťmesačnú lehotu „len na obmedzený čas, a to nie dlhšie ako ďalších dvanásť mesiacov“ a len za prísnych podmienok, teda v prípadoch, keď nevykonanie rozhodnutia o návrate je počas týchto šiestich mesiacov spôsobené nedostatočnou spoluprácou dotknutej osoby alebo z dôvodu omeškania pri získavaní nevyhnutných dokladov od tretích krajín. ( 25 )

37.

Hoci sa režimy týkajúce sa zaistenia môžu líšiť z hľadiska cieľov, ktoré sledujú, majú spoločné prvky. V rozsudku z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo) (C‑704/20 a C‑39/21, ďalej len „rozsudok ‚Preskúmanie zaistenia ex offo‘, EU:C:2022:858), veľká komora Súdneho dvora poskytla všeobecné usmernenia k podmienkam, za ktorých môže byť štátny príslušník tretej krajiny zaistený v rámci týchto rôznych režimov, a to z hľadiska dodržiavania práva na slobodu zakotveného v článku 6 Charty, ako aj práva na účinnú súdnu ochranu podľa jej článku 47.

38.

Po prvé, pokiaľ ide o dodržiavanie práva na slobodu zaručeného článkom 6 Charty, Súdny dvor najprv pripomenul, že každé zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny podľa uvedených ustanovení predstavuje závažný zásah do práva na slobodu zakotveného v článku 6 Charty. ( 26 ) Ako stanovuje článok 2 písm. h) smernice o prijímaní, opatrenie zaistenia spočíva v izolácii osoby na určitom mieste. Zo znenia, genézy a kontextu tohto ustanovenia, ktorého rozsah pôsobnosti možno navyše transponovať do pojmu „zaistenie“ v smernici o návrate a nariadení Dublin III, ( 27 ) vyplýva, že zaistenie si vyžaduje, aby dotknutá osoba trvalo zostala v obmedzenom a uzavretom priestore, čím sa táto osoba izoluje od ostatného obyvateľstva a je pozbavená slobody pohybu. Z článku 52 ods. 1 Charty však vyplýva, že každé obmedzenie výkonu tohto práva musí byť stanovené zákonom a musí byť v súlade s jeho základným obsahom a zásadou proporcionality. ( 28 )

39.

Po druhé Súdny dvor tiež zdôraznil, že cieľom opatrení spočívajúcich v zaistení v zmysle smernice o návrate, smernice o prijímaní a nariadenia Dublin III nie je stíhanie alebo sankcionovanie trestných činov, ale dosiahnutie cieľov sledovaných týmito nástrojmi. ( 29 ) Tieto opatrenia spočívajúce v zaistení teda nemajú žiaden sankčný účel. ( 30 ) Smernica o návrate tak stanovuje, že zaistenie sa musí v zásade vykonať v špecializovaných zariadeniach určených na zaistenie, ktoré sa odlišujú od väzenských zariadení, ( 31 ) a ak to nie je možné, vo väzenských zariadeniach, pokiaľ je zaistená osoba oddelená od riadnych väzňov. ( 32 )

40.

Po tretie vzhľadom na závažnosť tohto zásahu do práva na slobodu zakotveného v článku 6 Charty a vzhľadom na význam tohto práva, právomoc priznaná príslušným vnútroštátnym orgánom zaistiť štátnych príslušníkov tretích krajín je striktne vymedzená. ( 33 ) Toto ustanovenie, rovnako ako článok 5 ods. 1 EDĽP, totiž vyžaduje reštriktívny výklad situácií, v ktorých je dovolené obmedzenie slobody, keďže predstavujú výnimky zo základného práva na slobodu a bezpečnosť. ( 34 ) Opatrenie spočívajúce v zaistení tak možno nariadiť alebo predĺžiť len pri dodržaní všeobecných a abstraktných pravidiel, ktoré stanovujú jeho podmienky a postupy. ( 35 )

41.

Tieto všeobecné a abstraktné pravidlá stanovujúce na základe spoločných noriem Únie podmienky zaistenia sú uvedené v článku 15 ods. 1, článku 15 ods. 2 druhom pododseku, článku 15 ods. 4, 5 a 6 smernice o návrate, v článku 8 ods. 2 a 3, článku 9 ods. 1, 2 a 4 smernice o prijímaní a v článku 28 ods. 2, 3 a 4 nariadenia Dublin III. ( 36 ) Uvedené pravidlá na jednej strane a ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorými sa tieto pravidlá vykonávajú, na strane druhej predstavujú normy vyplývajúce z práva Únie, ktoré stanovujú podmienky zákonnosti zaistenia, a to aj z hľadiska článku 6 Charty. ( 37 )

42.

Súdny dvor v tejto súvislosti najprv rozhodol, že štátny príslušník tretej krajiny nemôže byť zaistený, ako vyplýva z článku 15 ods. 1 prvého pododseku smernice o návrate, článku 8 ods. 2 smernice o prijímaní a článku 28 ods. 2 nariadenia Dublin III, ak možno účinne uplatniť miernejšie donucovacie opatrenie. Ak sa ďalej ukáže, že podmienky zákonnosti zaistenia uvedené v bode 41 vyššie neboli alebo už nie sú splnené, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny musí byť okamžite prepustený, ako to výslovne uvádza normotvorca Únie v článku 15 ods. 2 štvrtom pododseku a článku 15 ods. 4 smernice o návrate a v článku 9 ods. 3 druhom pododseku smernice o prijímaní. To isté napokon platí najmä v prípade, keď sa zistí, že konanie o návrate, konanie o preskúmaní žiadosti o medzinárodnú ochranu alebo konanie o odovzdaní sa už neuskutočňuje so všetkou požadovanou starostlivosťou. ( 38 )

43.

Po druhé, pokiaľ ide o právo na účinnú súdnu ochranu zaistených štátnych príslušníkov tretích krajín, z ustálenej judikatúry vyplýva, že podľa článku 47 Charty musia členské štáty zabezpečiť takúto ochranu individuálnych práv vyplývajúcich z právneho poriadku Únie. ( 39 )

44.

Pokiaľ ide o zaistenie, podmienky zákonnosti zaistenia uvedené v bode 41 vyššie majú za cieľ chrániť štátnych príslušníkov tretích krajín pred svojvoľným zaistením ( 40 ) a v predmetnej oblasti predstavujú zhmotnenie práva na účinnú súdnu ochranu zaručeného článkom 47 Charty. ( 41 ) Okrem toho sú spoločné normy Únie v tejto oblasti stanovené v článku 15 ods. 2 treťom pododseku smernice o návrate a v článku 9 ods. 3 smernice o prijímaní. Toto posledné uvedené ustanovenie sa podľa článku 28 ods. 4 nariadenia Dublin III uplatňuje aj v rámci konaní o odovzdaní upravených týmto nariadením. Podľa týchto ustanovení musí každý členský štát v prípade, že zaistenie bolo nariadené správnym orgánom, zabezpečiť „urýchlené“ súdne preskúmanie zákonnosti tohto zaistenia, a to buď ex offo, alebo na žiadosť dotknutej osoby. ( 42 )

45.

Pokiaľ ide o súdne preskúmanie zákonnosti opatrenia spočívajúceho v zaistení, Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na to, že normotvorca Únie bez výnimky vyžaduje, aby sa preskúmanie splnenia podmienok zákonnosti zaistenia vykonávalo „v primeraných časových intervaloch“ ( 43 ), príslušný orgán je povinný vykonať uvedené preskúmanie ex offo, aj keď o to dotknutá osoba nepožiadala. Normotvorca Únie sa teda neobmedzil len na stanovenie spoločných hmotnoprávnych noriem, ale zaviedol aj spoločné procesné normy, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby v každom členskom štáte existoval režim, ktorý umožní príslušnému súdnemu orgánu prepustiť dotknutú osobu, prípadne po preskúmaní ex offo, hneď po tom, ako sa ukáže, že jej zaistenie nie je alebo už nie je zákonné. ( 44 )

46.

Na to, aby režim ochrany účinne zaručoval dodržiavanie prísnych podmienok, ktorým musí zodpovedať zákonnosť opatrenia spočívajúceho v zaistení, musí byť príslušný súdny orgán schopný rozhodnúť o všetkých skutkových a právnych okolnostiach, ktoré sú relevantné na overenie tejto zákonnosti, a to aj v prípade, že táto nezákonnosť nebola dotknutou osobou namietaná. Tento výklad zabezpečuje, aby súdna ochrana základného práva na slobodu bola zaručená účinne vo všetkých členských štátoch bez ohľadu na to, či tieto štáty stanovujú systém, v ktorom rozhodnutie o zaistení prijíma správny orgán a následne toto rozhodnutie podlieha súdnemu preskúmaniu, alebo systém, v ktorom toto rozhodnutie prijíma priamo súdny orgán. ( 45 )

47.

Vo svetle týchto spresnení navrhujem pristúpiť k preskúmaniu prejudiciálnej otázky.

48.

Vnútroštátny súd sa položenou otázkou pýta Súdneho dvora, či podľa relevantných ustanovení je súdny orgán „vždy povinný okamžite prepustiť zaistenú osobu, ak zaistenie bolo nezákonné alebo sa stalo nezákonným kedykoľvek počas neprerušeného vykonávania série po sebe nasledujúcich opatrení spočívajúcich v zaistení“.

49.

Z nasledujúcich dôvodov sa domnievam, že túto otázku je potrebné preformulovať.

50.

Po prvé táto otázka tak, ako bola formulovaná, neobsahuje dôvod, pre ktorý pôvodné zaistenie „bolo alebo sa stalo nezákonným“, a to skutočnosť, že C nebol prepustený v lehote stanovenej vnútroštátnym právom. Každý z dôvodov opodstatňujúcich zaistenie reaguje na konkrétnu potrebu a aj dôvod nezákonnosti môže súvisieť s touto potrebou, takže analýzu nemožno vykonať abstraktným spôsobom. ( 46 )

51.

Po druhé táto otázka vychádza z právnej konštrukcie, podľa ktorej existuje „neprerušené vykonávanie série po sebe nasledujúcich opatrení spočívajúcich v zaistení“. Hoci z časového hľadiska možno postupné opatrenia spočívajúce v zaistení vnímať ako jedno a to isté zaistenie, z hľadiska výkonu súdneho preskúmania to tak nie je. Ako totiž vyplýva z bodov 32 až 35 vyššie, právne režimy týkajúce sa zaistenia podliehajú odlišným podmienkam, pričom každé opatrenie má autonómny charakter. Právna konštrukcia, z ktorej vychádza vnútroštátny súd, tak nezohľadňuje skutočnosť, že každé z „po sebe nasledujúcich opatrení spočívajúcich v zaistení“ sa môže zakladať na rôznych právnych základoch a/alebo dôvodoch, čo navyše z procesného hľadiska odôvodňuje skutočnosť, že tieto opatrenia sú, tak ako je to v prejednávanej veci, predmetom samostatných žalôb.

52.

Po tretie formulácia zvolená vnútroštátnym súdom nezohľadňuje časový aspekt právneho postavenia C, ktorý v čase podania žaloby už nie je „žiadateľom o medzinárodnú ochranu“. Ako totiž vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, od 14. mája 2024 – teda od dátumu, kedy španielske orgány prijali rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prevzatie, proti ktorému C nepodal opravný prostriedok – C už nie je žiadateľom o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. b) smernice o prijímaní, a tak sa na neho nevzťahuje táto smernica, ani a fortiori konanie stanovené nariadením Dublin III. ( 47 ) Rovnako v rozsahu, v akom zo spisu predloženého Súdnemu dvoru nevyplýva, že C má právo alebo povolenie na pobyt v zmysle článku 6 ods. 4 smernice o návrate, sa treba domnievať, že C sa od 14. mája 2024 neoprávnene zdržiava na holandskom území ( 48 ) a že z tohto dôvodu sa na neho vzťahuje smernica o návrate. ( 49 ) Okrem toho pripomínam, že opatrenie spočívajúce v zaistení prijaté na základe rozhodnutia o návrate v zmysle článku 3 ods. 4 smernice o návrate nemohlo byť uplatnené súbežne, aj keby bolo prijaté subsidiárne, pred zamietnutím žiadosti o prevzatie C španielskymi orgánmi. ( 50 )

53.

Po štvrté položená prejudiciálna otázka výslovne odkazuje na „článok 15 ods. 2 písm. b)“ smernice o návrate, a nie na odsek 4 tohto ustanovenia, ktorý vyžaduje bezodkladné prepustenie, najmä ak „už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1“ a „zaistenie prestáva byť odôvodnené“, čo je okolnosť, ktorá lepšie odráža skutkové okolnosti sporu vo veci samej.

54.

Napokon považujem za potrebné uviesť jedno terminologické spresnenie. Vnútroštátny súd v rámci svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania kvalifikuje ako nezákonné prvé opatrenie spočívajúce v zaistení. Táto kvalifikácia však presne neodráža skutkový stav vo veci samej, keďže vzhľadom na to, že C nebol prepustený v lehote 48 hodín, sa nezákonným stalo samotné zaistenie, a nie prvé opatrenie, ktorým bolo nariadené, ktoré sa stalo bezpredmetným (neplatným), keďže stratilo svoje odôvodnenie.

55.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy a s cieľom poskytnúť užitočnú odpoveď na otázky vnútroštátneho súdu navrhujem, aby bola otázka preformulovaná takto:

Majú sa článok 15 ods. 2 štvrtý pododsek a článok 15 ods. 4 smernice o návrate v spojení s článkami 6 a 47 Charty vykladať v tom zmysle, že ukladajú súdnemu orgánu v rámci preskúmania zákonnosti opatrenia spočívajúceho v zaistení povinnosť okamžite prepustiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý bol zaistený v súlade so zásadami stanovenými smernicou o návrate, len z dôvodu, že iné priamo predchádzajúce zaistenie, ktoré bolo tomuto štátnemu príslušníkovi uložené podľa nariadenia Dublin III, už nespĺňa podmienky zákonnosti z dôvodu, že tento štátny príslušník nebol prepustený okamžite po zistení, že toto predchádzajúce zaistenie už nebolo odôvodnené v súlade s článkom 9 ods. 3 smernice o prijímaní v spojení s článkom 28 ods. 4 tohto nariadenia?

56.

Súdny dvor má v podstate rozhodnúť o otázke, či nezákonnosť prvého zaistenia z dôvodu neprepustenia osoby v stanovenej lehote môže mať vplyv na zákonnosť druhého opatrenia spočívajúceho v zaistení, v dôsledku čoho by mal vnútroštátny súd dotknutú osobu okamžite prepustiť.

57.

Táto otázka teda vyzýva Súdny dvor, aby posúdil tri odlišné aspekty vykonávania opatrení spočívajúcich v zaistení: následky ukončenia zaistenia a rôzne možnosti, ktoré sa ponúkajú správnemu orgánu (1); časový rozsah povinnosti okamžitého prepustenia (2), a dostupné prostriedky nápravy prípadnej nezákonnosti súvisiacej s vadou, ktorou je postihnutý výkon opatrenia spočívajúceho v zaistení (3).

58.

Po prvé považujem za podstatné položiť otázku, či zaistenie podľa smernice o návrate môže byť povolené po skončení zaistenia prijatého podľa smernice o prijímaní alebo nariadenia Dublin III.

59.

Odpoveď v tejto súvislosti je kladná.

60.

Predovšetkým, pripomínajúc autonómnu povahu každého opatrenia spočívajúceho v zaistení, Súdny dvor už výslovne uznal, že pokiaľ zaistenie už nie je odôvodnené, súdny orgán môže okrem okamžitého prepustenia nariadiť alternatívne opatrenie k zaisteniu. Ak je totiž zaistenie považované za nezákonné, dotknutá osoba musí byť okamžite prepustená a v takom prípade musí byť vnútroštátny súd schopný nahradiť vlastným rozhodnutím rozhodnutie správneho orgánu, ktorý nariadil zaistenie, ako aj rozhodnúť „buď o alternatívnom opatrení k zaisteniu, alebo o prepustení dotknutej osoby“ ( 51 ). Rozhodnutie o alternatívnom opatrení k zaisteniu však prichádza do úvahy len vtedy, ak dôvod, ktorým bolo zaistenie dotknutej osoby odôvodnené, zostáva platný, ale toto zaistenie sa už neukazuje ako nevyhnutné alebo primerané s ohľadom na tento dôvod. ( 52 ) Tento prístup je tiež v súlade s judikatúrou ESĽP o uplatňovaní článku 5 ods. 1 EDĽP, ktorý uznal, že pokračovanie zaistenia môže byť v plnom rozsahu odôvodnené, pokiaľ je dodržaná zásada právnej istoty. ( 53 )

61.

Súdny dvor v tomto zmysle rozhodol, že hoci sa smernica o návrate nemôže uplatňovať počas konania o posúdení žiadosti o azyl, v žiadnom prípade to neznamená, že konanie o návrate bude v dôsledku toho definitívne ukončené, pretože môže pokračovať v prípade, ak by bola žiadosť o azyl zamietnutá. Ak by totiž členské štáty nemohli zabrániť tomu, aby dotknutá osoba mohla podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahnuť svoje prepustenie, bol by tým narušený cieľ tejto smernice, ktorým je účinný návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín. ( 54 )

62.

Napokon skutočnosť, že po skončení zaistenia môže byť skutočne povolené nové zaistenie na inom základe, je potvrdená, hoci nepriamo, v bode 14.5 „Príručky o návrate“, ktorý uvádza, že „maximálne lehoty zaistenia stanovené v smernici o návrate nesmú byť spochybnené novým zaistením vrátených osôb bezprostredne po ich prepustení“ ( 55 ).

63.

Napokon a analogicky uvádzam, že členské štáty sa v praxi často stretávajú so situáciou, v ktorej štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je zaistený podľa smernice o návrate, požiada o azyl, čo pri existencii rizika úteku vyžaduje pokračovanie zaistenia, tentoraz podľa smernice o prijímaní, na účely zistenia skutočností, na ktorých je založená žiadosť o medzinárodnú ochranu.

64.

Po druhé je potrebné uviesť, že vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania tvrdí, že vnútroštátna právna prax, podľa ktorej je správnemu orgánu poskytnutá lehota 48 hodín na to, aby pri ponechaní dotknutej osoby v zaistení uložil nové opatrenie spočívajúce v zaistení na inom základe, po tom, ako sa stalo zrejmým, že cieľ sledovaný prvým opatrením už nemožno dosiahnuť, sa nezdá byť zlučiteľná s povinnosťou „okamžitého“ prepustenia.

65.

V tomto prípade štátny tajomník výslovne priznal, že toto opatrenie spočívajúce v zaistení nevykonal s náležitou starostlivosťou, keďže pred prijatím druhého opatrenia spočívajúceho v zaistení prekročil o jeden deň maximálnu lehotu 48 hodín, a že v dôsledku tohto prekročenia sa prvé zaistenie stalo nezákonným. Na tomto základe tiež navrhol odškodnenie vo výške 100 eur. Túto analýzu okrem toho nespochybňuje ani C, ktorý sa tiež domnieva, že nezákonnosť trvala jeden deň.

66.

Na doplnenie a vzhľadom na to, že túto otázku nastolil vnútroštátny súd, však považujem za užitočné preskúmať presný rozsah výkonu povinnosti okamžitého prepustenia predpísanej príslušnými ustanoveniami.

67.

V tejto súvislosti po prvé uvádzam, že zo znenia relevantných ustanovení týkajúcich sa žiadateľov o medzinárodnú ochranu vyplýva, že povinnosť okamžitého prepustenia zostáva na súdnych orgánoch. Článok 9 smernice o prijímaní, na ktorý odkazuje článok 28 ods. 4 nariadenia Dublin III, totiž stanovuje bezodkladné prepustenie, „ak je podľa súdneho preskúmania zaistenie nezákonné“ ( 56 ). Rovnako, pokiaľ ide o neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov z tretích krajín, hoci smernica o návrate stanovuje vo svojom článku 15 ods. 2, že opatrenia spočívajúce v zaistení môžu nariadiť súdne alebo správne orgány, stanovuje tiež, že tieto opatrenia sú predmetom rýchleho súdneho preskúmania zákonnosti. ( 57 ) Ustanovenie, ktoré stanovuje, že „ak sa zistí, že zaistenie je nezákonné, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bude bezodkladne prepustený“, tak predpokladá predchádzajúce súdne preskúmanie, čo znamená, že povinnosť týkajúca sa prepustenia zostáva aj na súdnych orgánoch. Toto odôvodnenie sa uplatňuje tiež na povinnosť prepustenia uvedenú v odseku 4 tohto článku.

68.

Treba ďalej konštatovať, že ani smernica o návrate, ani smernica o prijímaní, ani nariadenie Dublin III nestanovujú maximálnu lehotu pred „okamžitým“ prepustením. Výraz „okamžité“ totiž všeobecne znamená to „čo nastane v danom momente, alebo sa má uskutočniť bezprostredne“ ( 58 ). Bolo by preto rozporuplné stanoviť lehotu, hoci aj krátku, pre okamžité prepustenie.

69.

Tento výklad je tiež v súlade s judikatúrou ESĽP, ktorý sa domnieval, že pokiaľ ide o omeškanie pri výkone rozhodnutia o prepustení, je nemysliteľné, aby bola v právnom štáte osoba pozbavená slobody napriek existencii súdneho rozhodnutia nariaďujúceho jej prepustenie. ( 59 ) Tento súd sa domnieval, že určitá lehota na výkon rozhodnutia o prepustení zadržanej osoby je „pochopiteľná a často nevyhnutná“ vzhľadom na praktické potreby fungovania súdov a splnenie osobitných formalít, ale že vnútroštátne orgány sa musia snažiť obmedziť túto lehotu na najkratšiu možnú. ( 60 ) Administratívne formality súvisiace s prepustením nemôžu odôvodniť omeškanie dlhšie než niekoľko hodín. ( 61 ) Nezákonné zadržanie osôb, u ktorých už nie je dôvod na zadržanie, v dôsledku administratívnych nedostatkov pri odovzdávaní dokumentov medzi jednotlivými štátnymi orgánmi znamená porušenie článku 5, a to aj v prípade krátkeho trvania. ( 62 )

70.

Po druhé treba preskúmať, či sa povinnosť prepustenia môže vzťahovať na správne orgány, ktoré sú príslušné ukladať opatrenia spočívajúce v zaistení (najmä podľa smernice o návrate). V tomto ohľade platí, že pokiaľ sa správne orgány domnievajú, že je potrebné nové následné opatrenie spočívajúce v zaistení, zrušenie prvého opatrenia spočívajúceho v zaistení, ako aj preskúmanie a odôvodnenie nového opatrenia spočívajúceho v zaistení zahŕňajú rôzne administratívne úkony, ktoré si vyžadujú čas, pretože vyžadujú nielen určitú úvahu a interné konzultácie, ale aj uplatnenie práva na obhajobu dotknutej osoby (najmä ak je zaistenie uložené na inom základe). V tomto bode právo Únie, preukazujúce pragmatizmus, neobsahuje žiadne ustanovenie týkajúce sa týchto aktov a ich trvania. Uloženie presnej lehoty by totiž nebolo vhodné vzhľadom na to, že dôvody nového zaistenia sa môžu líšiť a odôvodňovať dlhšie alebo kratšie obdobia. Táto otázka je preto ponechaná na posúdenie členských štátov.

71.

V tejto súvislosti je však potrebné pripomenúť, že Súdny dvor, opierajúc sa najmä o odôvodnenie 17 smernice o návrate, ktoré spresňuje, že „počiatočné zadržanie“ štátnych príslušníkov tretích krajín, pri ktorých existuje podozrenie, že sa nachádzajú neoprávnene na území členského štátu, je upravené vnútroštátnymi právnymi predpismi, rozhodol, že táto smernica nebráni zaisteniu na účely určenia povahy oprávneného alebo neoprávneného pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny. V tejto súvislosti Súdny dvor uznal, že cieľ smernice o návrate, a to účinný návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín, by bol ohrozený, ak by členské štáty nemohli takým obmedzením slobody, akým je zaistenie, zabrániť osobe podozrivej z neoprávneného pobytu, aby ušla ešte pred objasnením jej situácie. Hoci príslušné orgány musia mať k dispozícii síce krátku, no zároveň primeranú lehotu na identifikáciu kontrolovanej osoby a vyhľadanie údajov umožňujúcich určiť, či je táto osoba neoprávnene sa zdržiavajúcim štátnym príslušníkom tretej krajiny, sú tiež povinné konať s náležitou starostlivosťou a bez zbytočného odkladu prijať stanovisko o tom, či je pobyt dotknutej osoby oprávnený alebo neoprávnený. ( 63 ) Analogicky a implicitne z uvedeného vyplýva, že Súdny dvor už správnym orgánom členských štátov priznal primeranú lehotu na uloženie prípadného (nového) zaistenia, pokiaľ existujú dôvody opodstatňujúce toto zaistenie, a pod podmienkou, že budú konať rýchlo. ( 64 )

72.

Po tretie prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v každom jednotlivom prípade posúdil, či vzhľadom na priemernú dĺžku trvania správnych aktov uvádzaných správnym orgánom predstavuje taká maximálna lehota, akou je lehota 48 hodín, primeranú lehotu. Na prvý pohľad ( 65 ) to tak vyzerá. Naďalej je však dôležité, aby správny orgán uviedol dôvody, prečo potrebuje 48 hodín, a to pri zohľadnení všetkých relevantných skutkových a právnych okolností. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, je to riziko úteku, ktoré v podstate odôvodnilo zaistenie, najprv na základe nariadenia Dublin III a neskôr na základe smernice o návrate. Takýto dôvod zaistenia nie je zo svojej podstaty ovplyvnený skutočnosťou, že dotknutá osoba prestala byť žiadateľom o medzinárodnú ochranu. Napokon je dôležité zdôrazniť, aj nad rámec prejednávanej veci, že ak žiaden dôvod neodôvodňuje prijatie nového opatrenia spočívajúceho v zaistení, ani štátny tajomník nemá k dispozícii lehotu 48 hodín na jeho skončenie, ale musí konať čo najrýchlejšie, vo všeobecnosti v ten istý deň.

73.

Po tretie treba nakoniec zdôrazniť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí vnútroštátny súd, vo vnútroštátnych správnych systémoch, ale aj v práve Únie konštatovanie nezákonnosti aktu neznamená nevyhnutne navrátenie do pôvodného stavu (restitutio in integrum), v tomto prípade okamžité prepustenie umožňujúce dotknutej osobe obnoviť jej práva, pokiaľ to už nie je prakticky možné. Zo samotnej povahy vecí totiž vyplýva, že nedodržanie lehoty na prepustenie nemôže viesť ku vzniku nároku na dodatočný deň strávený mimo zariadenia určeného na zaistenie, najmä ak sa zaistenie už skončilo. Inými slovami, dotknutá osoba nebude môcť nikdy získať späť dni strávené nezákonne v zaistení. To je dôvod, pre ktorý je vo všeobecnosti stanovená náhrada škody pre osoby, ktoré boli zaistené bez toho, aby boli nakoniec odsúdené, a slúži na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy utrpenej počas pozbavenia slobody. Riešenie navrhované vnútroštátnym súdom vychádza teda čisto zo sudcovskej tvorby práva a je voluntaristické, a nedá sa jednoducho právne odôvodniť. ( 66 )

74.

V prejednávanej veci holandská vláda potvrdila, že v rámci konania, v priebehu ktorého sudca rozhoduje o zákonnosti zaistenia, ale aj po tom, ako už bolo opatrenie spočívajúce v zaistení skončené, môže dotknutá osoba požiadať o náhradu škody a sudca môže nariadiť štátnemu tajomníkovi, aby vyplatil túto náhradu, prípadne vyššiu, ako je náhrada, ktorú ponúka správny orgán podľa sadzobníka. Zdá sa mi, že takýto systém môže nielen napraviť prípadné nezákonnosti vyplývajúce z nedostatočnej starostlivosti pri výkone opatrenia spočívajúceho v zaistení, ale aj pôsobiť odstrašujúco na správny orgán.

75.

Povinnosť starostlivosti napokon vyžaduje od správneho orgánu, aby systematicky neuplatňoval oneskorené prepustenia spojené s náhradou škody, keďže cieľom článku 6 Charty je chrániť dotknutú osobu pred svojvôľou, čo okrem iného znamená, že nesmie byť vystavená žiadnemu postupu orgánov vykonanému v zlej viere alebo zavádzajúco a že musí existovať vzťah proporcionality medzi uvádzaným dôvodom a pozbavením slobody.

76.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Roermond (súd v Haagu zasadajúci v Roermonde, Holandsko), takto:

Článok 15 ods. 2 štvrtý pododsek a článok 15 ods. 4 smernice 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s článkami 6 a 47 Charty základných práv Európskej únie

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

súdny orgán v rámci preskúmania zákonnosti opatrenia spočívajúceho v zaistení nie je povinný okamžite prepustiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý bol zaistený v súlade s pravidlami stanovenými v tejto smernici, len z dôvodu, že iné zaistenie, do ktorého bol tento štátny príslušník umiestnený bezprostredne predtým podľa nariadenia (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa ustanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, už nespĺňa podmienky zákonnosti z dôvodu, že tento štátny príslušník nebol prepustený okamžite po zistení, že toto predchádzajúce zaistenie už nie je odôvodnené v súlade s článkom 9 ods. 3 smernice 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, v spojení s článkom 28 ods. 4 tohto nariadenia.