Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
TAMARA ĆAPETA
prednesené 30. októbra 2025(1)
Vec C‑293/24
João Filipe Ferreira da Silva e Brito a i.
proti
Estado português
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd, Portugalsko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré možno pripísať vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu v poslednom stupni – Dostatočne závažné porušenie práva Únie – Posúdenie – Prevody podnikov – Zachovanie práv zamestnancov – Smernice 77/187/EHS a 2001/23/ES – Článok 1 ods. 1 – Pojem ‚prevod závodu‘ – Článok 267 ZFEÚ – Povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania “
I. Úvod
1. V rozsudku Köbler(2) Súdny dvor objasnil, že členský štát môže byť zodpovedný za škodu spôsobenú súdnym pochybením svojich vnútroštátnych súdov rozhodujúcich v poslednom stupni. Takáto zodpovednosť existuje len vtedy, ak tieto pochybenia predstavujú dostatočne závažné porušenie práva Únie. Zatiaľ nie celkom objasnenou otázkou je, ako k závažnosti porušenia prispieva to, že tieto súdy sa neobrátili na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ.
2. Túto otázku otvoril predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd, Portugalsko) v rámci vnútroštátneho sporu, ktorý sa začal pred viac ako tromi desaťročiami.
3. Prejednávaná vec teda poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť objasniť, ako sa vzájomne ovplyvňuje judikatúra v rozsudkoch Köbler a CILFIT(3), a nadviazať na jeho rozsudok Consorzio(4).
II. Okolnosti predchádzajúce prejednávanej veci, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
4. Kontext prejednávanej veci siaha do roku 1993, kedy bola zrušená portugalská letecká spoločnosť Air Atlantis, SA (ďalej len „AIA“), ktorá pôsobila v oblasti nepravidelnej leteckej dopravy (charterové lety). To viedlo k dvom konaniam na portugalských súdoch. Keďže obe konania sú relevantné na pochopenie otázok otvorených v prejednávanej veci, stručne ich opíšem nižšie.
A. Prvé konanie (týkajúce sa tvrdenia o prevode závodu)
5. V rámci zrušenia spoločnosti AIA boli zamestnanci tejto spoločnosti predmetom hromadného prepúšťania. Krátko nato sa však dozvedeli, že niektoré lietadlá spoločnosti AIA boli presunuté do portugalskej leteckej spoločnosti TAP Air Portugal (ďalej len „TAP“), ktorá bola väčšinovým akcionárom spoločnosti AIA. Spoločnosť TAP začala prevádzkovať aj charterové lety na trasách, ktoré predtým prevádzkovala AIA. Títo zamestnanci sa teda domnievali, že činnosti spoločnosti AIA boli prevedené na TAP.
6. V dôsledku toho v rokoch 1993 a 1994 podali bývalí zamestnanci spoločnosti AIA žaloby proti hromadnému prepúšťaniu na Tribunal do Trabalho de Lisboa (Pracovný súd Lisabon, Portugalsko; ďalej len „Pracovný súd Lisabon“). Domáhali sa najmä opätovného prijatia do zamestnania v spoločnosti TAP a vyplatenia miezd z dôvodu, že došlo k prevodu závodu.
7. Rozhodnutie o ich nárokoch záviselo okrem iného od uplatnenia smernice 77/187/EHS(5) o zachovaní práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, ktorá bola v priebehu konania nahradená smernicou 2001/23/ES(6).
8. Podľa smerníc 77/187 a 2001/23 majú zamestnanci v prípade zmeny zamestnávateľa určité práva. Konkrétne ich pracovný pomer automaticky prechádza z bývalého na nového zamestnávateľa a sú chránení pred prepustením len z dôvodu prevodu.(7)
9. Podľa článku 1 ods. 1 smerníc 77/187 a 2001/23 však na to, aby sa na nich vzťahovala ich pôsobnosť, musí dôjsť k „prevod[u] podnikov, závodov alebo časť podniku alebo závodu na iného zamestnávateľa v dôsledku právneho prevodu alebo zlúčenia“. Tento pojem – ktorý budem označovať ako „prevod závodu“ – je teda kľúčovým bodom prístupu k právam, ktoré tieto smernice priznávajú zamestnancom. Pôvodne pojem „prevod závodu“ nebol v smernici 77/187 definovaný, takže jeho výklad prináležal Súdnemu dvoru. Táto smernica bola následne zmenená smernicou 98/50 tak, aby sa zohľadnila judikatúra Súdneho dvora. Smernica 2001/23 kodifikovala smernicu 77/187 bez toho, aby ju zmenila.(8)
10. Po podaní žalôb bývalých zamestnancov spoločnosti AIA trvalo takmer 15 rokov, kým o ich nárokoch rozhodol Pracovný súd Lisabon.(9) Rozsudkom zo 6. februára 2007(10) tento súd konštatoval prevod závodu a uložil spoločnosti TAP povinnosť opätovne zamestnať zamestnancov a zaplatiť im náhradu spôsobenej škody, ako aj ušlý zisk.
11. Proti tomuto rozsudku boli podané odvolania na Tribunal da Relação de Lisboa (Odvolací súd Lisabon, Portugalsko; ďalej len „Odvolací súd Lisabon“). Rozsudkom zo 16. januára 2008(11) tento súd zrušil prvostupňový rozsudok a zamietol žaloby s odôvodnením, že nedošlo k prevodu závodu zo spoločnosti AIA na TAP.
12. Zamestnanci podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd, Portugalsko; ďalej len „Najvyšší súd Portugalska“). Odvolávali sa najmä na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa smerníc 77/187 a 2001/23 a navrhli, aby bol Súdnemu dvoru predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania.
13. Rozsudkom z 25. februára 2009 (ďalej len „rozsudok z roku 2009“)(12) Najvyšší súd Portugalska tieto odvolania zamietol. Tento súd sa konkrétne rozhodol, že skutkové okolnosti prejednávanej veci neumožňovali dospieť k záveru, že došlo k prevodu závodu zo spoločnosti AIA na TAP.(13) Tento súd tiež rozhodol, že nemá povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, a zamietol návrhy zamestnancov v tomto zmysle.(14)
B. Druhé konanie (týkajúce sa nároku na náhradu škody voči portugalskému štátu)
14. Po zamietnutí ich žaloby podali pán Ferreira da Silva e Brito a ďalších 96 bývalých zamestnancov spoločnosti AIA žalobu o náhradu škody proti portugalskému štátu na Varas Cíveis de Lisboa (Občianskoprávne senáty v Lisabone, Portugalsko; ďalej len „Občianskoprávne senáty v Lisabone“). Títo žalobcovia založili svoju žalobu na údajných porušeniach práva Únie, ktorých sa dopustil Najvyšší súd Portugalska v rozsudku z roku 2009.
15. Tvrdili, že tento rozsudok je zjavne nezákonný, keďže Najvyšší súd Portugalska nesprávne vyložil pojem „prevod závodu“ v zmysle smernice 2001/23 a keďže tento súd si nesplnil povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, pokiaľ ide o výklad tohto pojmu.
16. V rámci tohto konania podali Občianskoprávne senáty v Lisabone návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tento návrh viedol k vydaniu rozsudku z 9. septembra 2015, Ferreira da Silva e Brito a i. (ďalej len „Ferreira I“)(15).
17. V tomto rozsudku Súdny dvor okrem iného rozhodol, že pojem „prevod závodu“ v zmysle článku 1 ods. 1 smernice 2001/23 „sa vzťahuje na situáciu, v ktorej dochádza k zrušeniu podniku pôsobiaceho na trhu s charterovými letmi jeho väčšinovým akcionárom, ktorý je sám podnikom pôsobiacim v odvetví leteckej dopravy, a v ktorej následne tento naposledy uvedený podnik preberá práva a povinnosti zrušeného podniku vyplývajúce zo zmlúv o nájme lietadiel a zo zmlúv o charterových letoch, ktorých plnenie prebieha, vykonáva činnosť, ktorú predtým uskutočňoval zrušený podnik, opäť prijme do zamestnania niektorých zamestnancov, ktorí dovtedy pracovali v tomto podniku, pričom im pridelí rovnaké úlohy, aké predtým vykonávali, a prevezme drobný hmotný majetok uvedeného podniku“(16).
18. Súdny dvor konštatoval, že v oblasti leteckej dopravy sa prevod hmotného majetku musí považovať za základný prvok a že ostatné prvky výrazne naznačujú, že ide o prevod.(17) Súdny dvor sa tiež opieral o rozsudok Klarenberg(18), ktorý bol vydaný niekoľko dní pred rozsudkom z roku 2009, pričom konštatoval, že dôležité je zachovanie funkčného vzťahu medzi rôznymi prevedenými faktormi, aj keď sú po prevode začlenené do novej odlišnej organizačnej štruktúry.(19)
19. Okrem toho v rozsudku Ferreira I Súdny dvor rozhodol, že za okolností, o aké ide v prejednávanej veci, ktoré sa vyznačujú protichodnými rozhodnutiami súdov nižšieho stupňa, ako aj ťažkosťami pri výklade v rôznych členských štátoch, je vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ povinný obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania týkajúcim sa výkladu pojmu „prevod závodu“.(20) Súdny dvor zdôraznil, že v dotknutej oblasti výklad tohto pojmu vyvolal množstvo otázok zo strany veľkého počtu vnútroštátnych súdov, ktoré podali návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom tieto otázky „svedčia nielen o existujúcich problémoch pri výklade, ale tiež o prítomnosti rizík spočívajúcich v rozdielnej judikatúre na úrovni Únie“, a teda že súd rozhodujúci v poslednom stupni si musí splniť svoju povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania „aby tak zabránil riziku, že dôjde k nesprávnemu výkladu práva Únie“(21).
20. Následne rozsudkom z 20. januára 2020(22) Tribunal Judicial da Comarca de Lisboa (Okresný súd Lisabon, Portugalsko; ďalej len „Okresný súd Lisabon“), ktorý medzičasom nahradil Občianskoprávne senáty v Lisabone, žalobu zamietol z dôvodu, že nebolo preukázané žiadne dostatočne závažné porušenie práva Únie.(23)
21. Niektorí z týchto žalobcov podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Odvolací súd Lisabon. Uvedený súd rozsudkom zo 16. marca 2023(24) odvolanie zamietol. Zastával názor, že Najvyšší súd Portugalska sa mal obrátiť na Súdny dvor, ale že sa nedopustil nesprávneho výkladu pojmu „prevod závodu“. Dospel teda k záveru, že nedošlo k dostatočne závažnému porušeniu práva Únie.(25)
22. Pán Ferreira da Silva e Brito a viacerí ďalší žalobcovia (ďalej len „navrhovatelia“) podali proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Najvyšší súd Portugalska, vnútroštátny súd, ktorý v prejednávanej veci podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
23. Tento súd uvádza, že v rozsudku Ferreira I sa Súdny dvor vyjadril k otázke, či skutková situácia v prejednávanej veci mohla spadať pod pojem „prevod závodu“ v zmysle smernice 2001/23, bez odkazu na dátum vyhlásenia rozsudku z roku 2009, teda 25. február 2009. To by znamenalo potrebu zohľadniť judikatúru Súdneho dvora, ktorá existovala k uvedenému dátumu. Vnútroštátny súd ďalej zdôrazňuje, že v rozsudku Ferreira I Súdny dvor konštatoval, že Najvyšší súd Portugalska porušil článok 267 ZFEÚ tým, že v rozsudku z roku 2009 odmietol podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Súdny dvor sa však v tomto rozsudku nevyjadril k otázke, či porušenie bolo dostatočne závažné, pretože o to nebol požiadaný.
24. Týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania sa teda vnútroštátny súd pýta, či je odpoveď poskytnutá v rozsudku Ferreira I uplatniteľná aj k dátumu vyhlásenia rozsudku z roku 2009, ktorým bolo údajne porušené právo Únie.
25. Tento súd sa tiež pýta na existenciu dostatočne závažného porušenia práva Únie v rozsudku z roku 2009, a to buď z dôvodu nesprávneho výkladu pojmu „prevod závodu“ z hľadiska práva Únie, alebo z dôvodu nesplnenia povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.(26)
26. Okrem toho za predpokladu, že by Súdny dvor dospel k záveru, že došlo k dostatočne závažnému porušeniu práva Únie, sa vnútroštátny súd pýta, či na účely posúdenia podmienky týkajúcej sa príčinnej súvislosti je uplatniteľná vnútroštátna právna úprava,(27) ktorá stanovovala, že prijatie odstupného zamestnancom predstavuje súhlas s prepustením, a teda vylučuje možnosť zamestnanca napadnúť prepustenie, v rozpore s ustanoveniami smernice 77/187, ktorá bola účinná v tom čase.
27. Za týchto podmienok Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Vzhľadom na vyššie uvedený preukázaný skutkový stav a judikatúru Súdneho dvora k 25. februáru 2009, mali sa k uvedenému dátumu [smernica 77/187] a [smernica 2001/23], najmä článok 1 ods. 1 [smernice 2001/23], v ktorom bol objasnený pojem ‚prevod‘, vykladať v tom zmysle, že uvedený pojem ‚prevod závodu‘ sa vzťahoval na situáciu, v ktorej došlo k zrušeniu podniku pôsobiaceho na trhu s charterovými letmi rozhodnutím jeho väčšinového akcionára, ktorý bol sám podnikom pôsobiacim v odvetví leteckej dopravy a ktorý v súvislosti s likvidáciou uskutočnil úkony, ktoré sú podrobnejšie opísané vo vyššie uvedenom preukázanom skutkovom stave?
2. V prípade kladnej odpovede a aj vzhľadom na vyššie uvedený preukázaný skutkový stav a judikatúru Súdneho dvora k 25. februáru 2009, predstavuje rozhodnutie obsiahnuté v rozsudku, ktorý v ten istý deň vydal Supremo Tribunal de Justiça [Najvyšší súd], ktorý rozhodoval ako súd najvyššieho stupňa, a vzhľadom na skutkový stav, ktorý mu bol známy, konštatoval, že už citované smernice, najmä článok 1 ods. 1 [smernice 2001/23], sa majú vykladať v tom zmysle, že pojem ‚prevod závodu‘ sa nevzťahuje na situáciu opísanú v predchádzajúcej otázke, dostatočne závažné porušenie práva Únie?
3. Vzhľadom na vyššie uvedený preukázaný skutkový stav a judikatúru Súdneho dvora k 25. februáru 2009, predstavuje rozhodnutie obsiahnuté v rozsudku, ktorý v ten istý deň vydal Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd), ktorý rozhodoval ako súd najvyššieho stupňa, a vzhľadom na skutkový stav, ktorý mu bol známy, konštatoval, že článok 234 ZES (teraz článok 267 ZFEÚ) sa má vykladať v tom zmysle, že Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) vzhľadom na skutkový stav opísaný v prvej prejudiciálnej otázke a okolnosť, že nižšie vnútroštátne súdy, ktoré rozhodovali vo veci, vydali rozdielne rozhodnutia, nebol povinný predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa správneho výkladu pojmu ‚prevod závodu‘ na účely článku 1 ods. 1 [smernice 2001/23], dostatočne závažné porušenie práva Únie?
4. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku a v prípade kladnej odpovede na niektorú z predchádzajúcich dvoch otázok alebo na obe tieto otázky, teda ak sa dospeje k záveru, že ide o dostatočne závažné porušenie práva Únie – v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, v ktorom bolo preukázané, že zamestnanci súhlasili s prijatím odstupného za hromadné prepúšťanie v presvedčení, že zánik ich zamestnávateľa, teda spoločnosti Air Atlantis, bol nevyhnutný, a nevedeli o tom, že po zániku ich pracovných zmlúv TAP bude prevádzkovať aspoň časť charterových letov, ktoré dovtedy prevádzkovala Air Atlantis, a že spoločnosti TAP sa odovzdá časť vybavenia spoločnosti Air Atlantis, vrátane lietadiel –, má sa článok 3 ods. 1 [smernice 77/187] vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je článok 23 ods. 3 Decreto‑Lei n.º 64‑A/89 [zákonný dekrét č. 64‑A/89] z 27. februára 1989, ktorý bol medzičasom zrušený, ale ktorý sa uplatňoval v čase skutkových okolností konania vo veci samej a podľa ktorého ‚prijatie odstupného uvedeného v tomto článku zamestnancom sa rovná súhlasu s prepustením‘?“
28. Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru navrhovatelia, portugalská vláda a Európska komisia.
29. Dňa 16. júna 2025 sa konalo pojednávanie, na ktorom všetci títo účastníci konania, ako aj nemecká a španielska vláda predniesli ústne pripomienky.
III. Analýza
30. V prejednávanej veci boli položené štyri otázky. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta na nasledujúce skutočnosti. Po prvé, je konštatovanie v rozsudku z roku 2009, že nedošlo k prevodu závodu, porušením uplatniteľného práva Únie? Po druhé, ak by toto konštatovanie bolo nesprávne, ide o dostatočne závažné porušenie, ktoré môže viesť k vzniku zodpovednosti štátu za škodu? Po tretie, predstavuje záver Najvyššieho súdu Portugalska, že nebol povinný podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, dostatočne závažné porušenie? Po štvrté, bránia ustanovenia smernice 77/187 vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zbavuje zamestnancov práva napadnúť hromadné prepúšťanie po prijatí odstupného, na ktoré mali nárok?
31. V súlade s požiadavkou Súdneho dvora zameriam svoju analýzu na tretiu otázku.
32. Vzhľadom na to, že otázka, či je porušenie práva Únie dostatočne závažné, predpokladá v prvom rade existenciu porušenia, budem vychádzať z predpokladu, že Súdny dvor by v odpovedi na prvú otázku konštatoval takéto porušenie.
33. Nižšie vysvetlím, prečo porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania nemôže samo osebe viesť k vzniku zodpovednosti štátu za škodu. V tomto svetle nie je vhodné sa osobitne pýtať, či je porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania dostatočne závažné. Tretiu otázku teda chápem tak, že jej cieľom je zistiť, ako porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania prispieva ku konštatovaniu, že porušenie práva Únie, ktorého cieľom je priznať práva jednotlivcom, je dostatočne závažné.
34. Moja analýza začína pojmom „dostatočne závažné porušenie“ a judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku Köbler. Končí záverom, že porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorá je v tejto judikatúre uvedená ako jeden z relevantných faktorov na to, aby sa porušenie práva Únie považovalo za dostatočne závažné, môže prispieť k takému konštatovaniu v situáciách, keď sa súd rozhodujúci v poslednom stupni dopustil súdneho pochybenia. V tejto súvislosti dostatočne závažné porušenie vyplýva z nesprávneho výkladu alebo uplatnenia práva Únie, ktorého cieľom je priznať práva jednotlivcom, v spojení s porušením povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania (časť A).
35. Aby povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania mohla prispieť k závažnosti porušenia, musí v konkrétnom prípade existovať. S cieľom určiť, kedy existuje povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, budem analyzovať judikatúru vyplývajúcu z rozsudku CILFIT, ktorá bola nedávno rozvinutá v rozsudku Consorzio. Preskúmam otázku, ktorá zostala v rozsudku Consorzio otvorená, a to, či má súd rozhodujúci v poslednom stupni povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania len vtedy, ak existuje rozumná pochybnosť o správnom výklade práva Únie, na rozdiel od jeho správneho uplatňovania, čo je zrejme prípad prejednávanej veci. Domnievam sa, že nemožno účinne rozlišovať medzi výkladom a uplatňovaním s cieľom vylúčiť určité súdne rozhodnutia z povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. To znamená, že porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania v súvislosti s uplatňovaním práva Únie môže tiež prispieť ku konštatovaniu dostatočne závažného porušenia (časť B).
36. Ako však preskúmam (v časti C), porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania možno ospravedlniť, ak súd rozhodujúci v poslednom stupni uviedol prijateľné dôvody na nepodanie takéhoto návrhu, vrátane vysvetlenia, prečo považoval svoje uplatnenie práva Únie vrátane príslušnej judikatúry Súdneho dvora za správne vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci.
37. Napokon v rámci (časti D) uplatním svoju analýzu na prejednávanú vec, pokiaľ ide o otázku, či Najvyšší súd Portugalska je možné ospravedlniť za to, že sa v rozsudku z roku 2009 rozhodol nepodať návrh na začatie prejudiciálneho konania.
A. Dostatočne závažné porušenie práva Únie
1. Štandard vo veci Köbler(28)
38. V rozsudku Köbler(29) Súdny dvor rozšíril zásadu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Únie (ktorú budem označovať ako „zodpovednosť štátu“), ktorá bola predtým vypracovaná a uplatňovaná vo vzťahu k vnútroštátnym výkonným a zákonodarným orgánom,(30) na situácie, v ktorých možno porušenie práva Únie pripísať vnútroštátnym súdom rozhodujúcim v poslednom stupni.
39. Ako rozhodol Súdny dvor, podmienky takejto zodpovednosti zostávajú rovnaké: porušená právna norma Únie musí mať za cieľ priznať práva jednotlivcom; porušenie musí byť dostatočne závažné a musí existovať priama príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti štátu a stratou alebo škodou spôsobenou poškodeným účastníkom konania.(31)
40. Zodpovednosť štátu bez ohľadu na inštitúciu členského štátu, ktorej možno pripísať porušenie, teda nevzniká za každé porušenie práva Únie, ale len za porušenia, ktoré možno kvalifikovať ako dostatočne závažné. To znamená, že ujma spôsobená jednotlivcovi sa nenahradí zakaždým, keď boli porušené jeho práva vyplývajúce z práva Únie. Naopak, pojem zodpovednosť štátu, tak sa vyvinul v práve Únie, vytvára rovnováhu medzi potrebou zabezpečiť účinnú ochranu individuálnych práv na jednej strane a potrebou umožniť slobodné fungovanie štátnych inštitúcií pri plnení ich verejných úloh na druhej strane.(32)
41. Pri uplatnení takéhoto vyvažovania na zodpovednosť štátu, ktorú možno pripísať súdom rozhodujúcim v poslednom stupni v rozsudku Köbler, Súdny dvor dospel k záveru, že pri stanovení kritérií dostatočne závažného porušenia sa musí zohľadniť osobitosť sudcovskej funkcie. Súdny dvor teda rozhodol, že zodpovednosť za súdne pochybenie môže vzniknúť „len vo výnimočnom prípade, kedy sa súd dopustil zjavného porušenia platného práva“(33). Štandard vo veci Köbler teda predstavuje zjavné porušenie práva Únie.
42. Možno teda dospieť k záveru, že ak k nesprávnemu výkladu alebo uplatňovaniu práva Únie pri výkone sudcovskej funkcie dôjde v dobrej viere, zodpovednosť štátu nevzniká.
2. Faktory hodnotenia závažnosti porušenia
43. Na určenie toho, či je porušenie zjavné, však neexistuje „univerzálny vzorec“. Súdny dvor naopak uviedol viacero faktorov, ktoré môžu byť relevantné na účely tohto vymedzenia.(34) Väčšina týchto faktorov – stupeň jasnosti a presnosti porušenej normy, úmyselnosť porušenia, ospravedlniteľnosť alebo neospravedlniteľnosť nesprávneho právneho posúdenia alebo postoj inštitúcie Únie – už bola spomenutá v judikatúre, ktorá sa netýkala porušení, ktoré možno pripísať súdom rozhodujúcim v poslednom stupni, ale iným vnútroštátnym orgánom.(35) K tomuto zoznamu Súdny dvor pridal nedodržanie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania stanovenej v článku 267 treťom odseku ZFEÚ.
44. Porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania je teda jedným z faktorov, ktoré môžu ovplyvniť kvalifikáciu nesprávneho výkladu práva Únie vnútroštátnym súdom ako dostatočne závažného. Na rozdiel od ostatných uvedených faktorov je tento faktor relevantný, len pokiaľ ide o zodpovednosť štátu, ktorú možno pripísať súdom rozhodujúcim v poslednom stupni.
45. Porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorého sa môžu dopustiť len súdy rozhodujúce v poslednom stupni, môže mať vplyv na spôsob, akým sa pri posudzovaní, či je porušenie dostatočne závažné, zvažujú ostatné faktory. Napríklad stupeň jasnosti porušenej normy sa musí posudzovať odlišne, ak sa porušenia dopustil správny alebo zákonodarný orgán, v porovnaní so situáciou, keď nedostatočná jasnosť normy vedie k nesprávnemu pochopeniu a uplatneniu normy vnútroštátnym súdom rozhodujúcim v poslednom stupni. Ak táto norma nie je jasná, vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni musí podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania. Naopak, iný štátny orgán, napríklad ministerstvo, nemôže požiadať Súdny dvor o objasnenie. Nejasnosť normy tak môže ospravedlniť porušenie tejto normy vnútroštátnym správnym orgánom,(36) ale nemôže ospravedlniť vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni, ktorý nepodal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
46. Domnievam sa, že hlavná otázka, na ktorú treba odpovedať pri posudzovaní, či je porušenie dostatočne závažné, sa v podstate obmedzuje na to, či pochybenie, ktorého sa dopustil štátny orgán, vrátane súdu rozhodujúceho v poslednom stupni, je ospravedlniteľné alebo neospravedlniteľné.(37)
47. Porušenie by bolo zjavne neospravedlniteľné, ak by súd rozhodujúci v poslednom stupni úmyselne uplatnil normu Únie v rozpore s jej jasným významom. To zahŕňa zjavné porušenia judikatúry Súdneho dvora.(38) K tomu by som pridala situácie, keď súd rozhodujúci v poslednom stupni nezohľadní existenciu práva Únie vrátane judikatúry Súdneho dvora a vo veci rozhodne tak, že uplatní len vnútroštátne právo, najmä v situáciách, keď sa účastníci konania pred týmto súdom dovolávajú práva Únie. Takéto situácie by sa mohli chápať ako úmyselné obchádzanie práva Únie, a teda aj ako zjavné porušenie.
3. O tom, ako porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania prispieva ku konštatovaniu dostatočne závažného porušenia
48. Ak však porušenie spočívajúce v nesprávnom výklade práva Únie, ako sa uplatňuje v prejednávanej veci, nie je úmyselné, zdá sa, že z judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Köbler vyplýva, že ho napriek tomu možno považovať za dostatočne závažné, ak súd rozhodujúci v poslednom stupni nepodal návrh na začatie prejudiciálneho konania, čím porušil svoju povinnosť podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ.
49. V závislosti od okolností by teda súd rozhodujúci v poslednom stupni mohol byť v zásade ospravedlnený za nesprávne pochopenie práva Únie, ktoré malo za následok nesprávne rozhodnutie, ale nemôže byť ospravedlnený za takéto pochybenie, ak nepožiadal Súdny dvor o výklad v rámci prejudiciálneho konania, hoci takúto povinnosť mal.
50. Tretia otázka vnútroštátneho súdu je formulovaná tak, že jej cieľom je zistiť, či je porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania Najvyšším súdom Portugalska dostatočne závažné. To vyvolalo medzi účastníkmi tohto konania diskusiu o tom, či porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania môže samo osebe viesť k vzniku zodpovednosti štátu.
51. Podľa môjho názoru porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania nemôže samo osebe viesť k vzniku zodpovednosti štátu.
52. Žaloba o zodpovednosť štátu slúži na nápravu škodlivých následkov porušenia práv jednotlivca na základe práva Únie. Ak je toto porušenie dôsledkom súdneho pochybenia vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v poslednom stupni, porušené ustanovenie práva Únie musí mať za cieľ priznať práva jednotlivcom.
53. Vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni nemá voči účastníkovi konania povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Inými slovami, ako v prejednávanej veci uviedli navrhovatelia, ako aj nemecká a španielska vláda, článok 267 tretí odsek ZFEÚ nie je normou, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom.(39) Keďže neexistuje žiadne právo, nemôže existovať ani jeho porušenie, a teda ani zodpovednosť štátu za toto porušenie. Stručne povedané, žaloba o náhradu škody založená na zodpovednosti štátu nie je spôsobom vymáhania povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.(40)
54. V rámci tejto žaloby sa porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania stáva relevantným len ako faktor, ktorý prispieva ku konštatovaniu, že nesprávny výklad alebo uplatnenie práva Únie, ktorého cieľom je priznať práva jednotlivcom, je dostatočne závažné na to, aby zakladalo zodpovednosť štátu.(41) Ak súd rozhodujúci v poslednom stupni nepodal návrh na začatie prejudiciálneho konania, hoci bol povinný tak urobiť, ale napriek tomu správne vyložil a uplatnil právo Únie, nevzniká žiadna nahraditeľná škoda a štát nenesie žiadnu zodpovednosť.
55. Ak však súd rozhodujúci v poslednom stupni nesprávne vyložil alebo uplatnil právo Únie, čím zbavil jednotlivca jeho práv založených na Únii, takéto porušenie sa musí považovať za dostatočne závažné, ak súd nesprávne nepodal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Je to tak preto, lebo k porušeniu práv jednotlivca by nedošlo, ak by si súd splnil svoju povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, čo by Súdnemu dvoru umožnilo poskytnúť správny výklad práva Únie.
56. Zdá sa teda, že vzorec na posúdenie toho, či je neúmyselné porušenie práva Únie zo strany súdu rozhodujúceho v poslednom stupni dostatočne závažné, je: porušenie práva Únie, ktoré priznáva práva jednotlivcom + porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania = dostatočne závažné porušenie.
57. Tento vzorec vyvoláva dve otázky relevantné pre odpoveď na tretiu otázku, ktorými sa budem zaoberať postupne. Po prvé, je súd rozhodujúci v poslednom stupni povinný podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, ak má pochybnosti o správnom uplatňovaní práva Únie, nie však o jeho správnom výklade? Ak pochybnosti o uplatňovaní nezakladajú povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, nepodanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania nemôže byť faktorom vedúcim k dostatočne závažnému porušeniu. Po druhé, ak súd rozhodujúci v poslednom stupni poruší svoju povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, možno si položiť otázku, či toto porušenie môže byť napriek tomu ospravedlnené, takže nejde o dostatočne závažné porušenie.
58. V tomto druhom prípade by sa mal vzorec mierne upraviť: porušenie práva Únie, ktoré priznáva práva jednotlivcom + neospravedlniteľné porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania = dostatočne závažné porušenie.
59. Na účely zistenia, či súdne pochybenie súdu rozhodujúceho v poslednom stupni predstavuje dostatočne závažné porušenie na to, aby vznikla zodpovednosť štátu, je porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania len jedným z faktorov, ktorý treba zohľadniť. Porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania nemôže samo osebe viesť k vzniku zodpovednosti štátu. Ak súd nesprávne nepodá návrh na začatie prejudiciálneho konania, ale správne uplatní právo Únie, takáto zodpovednosť nemôže vzniknúť. Ak súd úmyselne nesprávne uplatní právo Únie, porušenie je samo osebe dostatočne závažné. V prípade neúmyselného porušenia práva Únie, ktorého cieľom je priznať práva jednotlivcom, je však toto porušenie dostatočne závažné, ak súd porušil svoju povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania stanovenú v článku 267 treťom odseku ZFEÚ.
B. Kedy existuje povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania
1. Rozsudok CILFIT
60. Článok 267 tretí odsek ZFEÚ ukladá vnútroštátnym súdom rozhodujúcim v poslednom stupni povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor s otázkami výkladu (alebo platnosti) práva Únie, ktoré potrebujú na rozhodnutie v spore, ktorý prejednávajú.
61. V rozsudku CILFIT Súdny dvor identifikoval tri situácie – nerelevantnosť, „acte éclairé“ a „acte clair“, v ktorých vnútroštátne súdy rozhodujúce v poslednom stupni nemajú takúto povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.(42)
62. Odhliadnuc od prvej situácie, ktorá nie je relevantná v tomto prípade, sa situácia „acte éclairé“ uplatňuje vtedy, keď Súdny dvor už vyložil pravidlo práva Únie uplatniteľné v rovnakej alebo obdobnej situácii, aj keď predmetné otázky neboli úplne zhodné.(43) O situáciu „acte clair“ ide vtedy, keď je správne uplatňovanie práva Únie také jednoznačné, „že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti o spôsobe riešenia položenej otázky“(44).
63. Pri uplatnení na prejednávaný prípad mi nie je úplne jasné, či rozhodnutie Najvyššieho súdu Portugalska nepodať návrh na začatie prejudiciálneho konania možno chápať ako potenciálne odôvodnené z hľadiska „acte éclairé“ alebo „acte clair“. V čase, keď Najvyšší súd Portugalska vydal rozsudok z roku 2009, už existovalo viacero rozhodnutí, v ktorých Súdny dvor vyložil pojem „prevod závodu“ uvedený v smerniciach 77/187 a 2001/23. Situácie, v ktorých boli tieto výklady poskytnuté, sa však nezhodovali s okolnosťami prejednávanej veci.
64. Ak sú situácie, v ktorých už Súdny dvor vyložil pojem „prevod závodu“, dostatočne podobné, existenciu porušenia povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania možno posúdiť z hľadiska situácie „acte éclairé“. Ak by to tak nebolo, bolo by možné domnievať sa, že existujúca judikatúra prispela k jasnosti tohto pojmu, takže keď Najvyšší súd Portugalska v roku 2009 rozhodol, už neexistovali žiadne rozumné pochybnosti o tom, ako sa má tento pojem uplatňovať za nových okolností prejednávanej veci. Otázka, či došlo k porušeniu povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, by sa teda posudzovala s ohľadom na situáciu „acte clair“.(45)
65. Podľa môjho názoru nie je potrebné zaradiť prejednávanú vec do jednej z týchto dvoch situácií. Keďže prvoradým cieľom povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania je zabezpečiť jednotnosť práva Únie, otázka, na ktorú treba odpovedať pri rozhodovaní o tom, či došlo k porušeniu povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, je rovnaká: Mohol Najvyšší súd Portugalska dospieť k záveru, že neexistujú rozumné pochybnosti o tom, že Súdny dvor alebo súdy rozhodujúce v poslednom stupni iných členských štátov by dospeli k rovnakému výkladu pojmu „prevod závodu“, aký sa uplatňuje na osobitné okolnosti sporu prejednávaného pred týmto súdom?
66. V prípade kladnej odpovede na túto otázku nedošlo k porušeniu povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, a preto porušenie práva Únie s výnimkou úmyselného porušenia nemožno považovať za dostatočne závažné.
2. Rozsudok Consorzio: výklad versus uplatňovanie
67. Judikatúra vyplývajúca z rozsudku CILFIT bola spresnená v rozsudku Consorzio. V tejto veci Súdny dvor potvrdil tri situácie uvedené v rozsudku CILFIT s dvoma potenciálne významnými rozdielmi.
68. Po prvé v rozsudku Consorzio Súdny dvor, ako poznamenala akademická obec, upravil formuláciu, podľa ktorej návrh na začatie prejudiciálneho konania nie je potrebný, ak je správny výklad práva Únie (a nie správne uplatňovanie práva Únie) taký jasný, že neponecháva miesto pre žiadne primerané pochybnosti.(46) Nebola zodpovedaná otázka, či Súdny dvor chcel vylúčiť povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania v situáciách, keď má súd rozhodujúci v poslednom stupni pochybnosti o správnom uplatňovaní práva Únie.
69. Po druhé Súdny dvor konštatoval, že súd rozhodujúci v poslednom stupni, ktorý sa rozhodne nepodať návrh na začatie prejudiciálneho konania, musí toto rozhodnutie odôvodniť s ohľadom na tri prípady uvedené v rozsudku CILFIT(47). Takéto primerané odôvodnenie môže podľa môjho názoru ospravedlniť porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, čo vedie k záveru, že nedošlo k žiadnemu dostatočne závažnému porušeniu.
70. Zmena formulácie z uplatňovania na výklad v rozsudku Consorzio vyvolala živú odbornú diskusiu o tom, či Súdny dvor súhlasil s návrhmi, ktoré predniesol generálny advokát Bobek v tejto veci, ktoré vychádzali z rozlišovania medzi výkladom a uplatňovaním práva Únie.(48) Vo svojich návrhoch navrhuje, aby súdy rozhodujúce v poslednom stupni boli povinné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania len vtedy, ak je to nevyhnutné na účely jednotného výkladu práva Únie, a nie vtedy, keď majú pochybnosti o správnom uplatňovaní práva Únie.(49)
71. Generálny advokát Bobek vysvetlil, že cieľ prejudiciálneho konania, ktorým je pomáhať vnútroštátnym súdom pri uplatňovaní práva Únie, je v súlade s právomocou súdov podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Z tohto dôvodu každý vnútroštátny súd vždy môže podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Všeobecným cieľom prejudiciálneho konania je však tiež zabezpečiť jednotný výklad práva Únie; z tohto dôvodu súdy rozhodujúce v poslednom stupni musia podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Generálny advokát Bobek zastáva názor, že povinnosť uložená podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ slúži tomuto poslednému uvedenému cieľu, a nemala by súdom rozhodujúcim v poslednom stupni ukladať povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania vždy, keď by uplatňovanie práva Únie mohlo byť problematické. Inými slovami, ak súd rozhodujúci v poslednom stupni uplatňuje právo Únie, ktoré už bolo vyložené alebo je jasné samo osebe, neexistuje povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.
72. Akademická obec sa nezhoduje v otázke významu zmeny formulácie v rozsudku Consorzio. Zatiaľ čo niektorí sa domnievajú, že Súdny dvor prijal návrh, ktorý predniesol generálny advokát Bobek, rozlišovať medzi výkladom a uplatňovaním,(50) iní sú opatrnejší, pričom vysvetľujú, že výraz „správny výklad práva Únie“ zahŕňa aj správne uplatňovanie práva Únie.(51)
73. Prečo je táto otázka relevantná v kontexte prejednávanej veci?
74. Vnútroštátne súdy budú v zásade potrebovať výklad práva Únie zo strany Súdneho dvora, aby mohli uplatniť právo Únie na vyriešenie sporu, ktorý prejednávajú. Otázka výkladu práva Únie je vždy spojená so skutkovými okolnosťami prejednávanej veci. Generálny advokát Bobek vyjadril názor, že prípadné rozdiely v spôsobe, akým vnútroštátne súdy uplatňujú právo Únie, by nemali vyvolávať obavy v súvislosti s cieľom zabezpečiť jednotný výklad práva Únie. V dôsledku toho podľa jeho názoru súd, ktorý potrebuje pomoc Súdneho dvora pri uplatňovaní práva Únie, nemá povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Z toho teda vyplýva, že ak neexistuje povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, nemôže existovať porušenie tejto povinnosti, ktoré by mohlo byť zohľadnené pri posúdení, či je porušenie práva Únie, ktoré priznáva práva jednotlivcom, dostatočne závažné na to, aby zakladalo zodpovednosť štátu.
75. Ak by sa tento návrh prijal, súd, ktorý rozhoduje o žalobe o určenie zodpovednosti štátu, by mal určiť, či sa súd rozhodujúci v poslednom stupni dopustil nesprávneho výkladu alebo uplatňovania práva Únie. V tomto poslednom uvedenom prípade môže vylúčiť porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania ako faktor, ktorý môže viesť k záveru, že porušenie práva Únie, ktoré priznáva práva jednotlivcom, je dostatočne závažné.
76. Ak však zmena formulácie vykonaná Súdnym dvorom v rozsudku Consorzio nevylúčila otázky uplatňovania práva Únie z povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, nie je potrebné určiť, či súd rozhodujúci v poslednom stupni právo Únie vyložil alebo uplatnil.
77. Pochybenie, ktorého sa dopustil Najvyšší súd Portugalska v rozsudku z roku 2009, by sa mohlo chápať ako nesprávne uplatnenie práva Únie, keďže tento súd zohľadnil pojem „prevod závodu“ v práve Únie, ako ho vykladá príslušná judikatúra Súdneho dvora, ale následne ho nesprávne uplatnil na predmetnú situáciu.(52) Ak uplatnenie práva Únie nezakladá povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, porušenie tejto povinnosti ako faktora na posúdenie závažnosti porušenia neprichádza do úvahy.(53)
78. To však Súdny dvor vo veci Ferreira I nekonštatoval. Súdny dvor skôr rozhodol, že Najvyšší Súd Portugalska mal podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.(54) To ma privádza k záveru, že Súdny dvor buď nerozlišuje medzi výkladom a uplatňovaním, pokiaľ ide o povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, alebo zastáva názor, že pochybenie, ktorého sa dopustil Najvyšší súd Portugalska, predstavuje nesprávny výklad, a nie nesprávne uplatnenie.
79. Objasnenie zmeny formulácie zo strany Súdneho dvora v rozsudku Consorzio by teda malo vplyv na odpoveď, ktorá sa má poskytnúť vnútroštátnemu súdu.
80. Napriek tomu nie som presvedčená o tom, že Súdny dvor by mal použiť rozlišovanie medzi výkladom a uplatňovaním ako kritérium na potvrdenie alebo vylúčenie existencie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Je to tak z dvoch hlavných dôvodov.
81. Prvý dôvod spočíva v tom, že rozlíšenie medzi nimi nemožno vykonať na základe objektívneho pravidla. Výklad možno opísať ako proces vedúci k pochopeniu významu normy. Uplatňovanie možno chápať ako sylogizmus, v ktorom premisa maior je všeobecná právna norma a premisa minor sú skutkové okolnosti prípadu. Problémom však je, ako uviedol generálny advokát Capotorti v rozsudku CILFIT, že uplatňovanie bez výkladu nie je možné; na to, aby sa norma uplatnila na skutkové okolnosti prípadu, musí súd najprv túto normu vyložiť, aj keď len preto, aby zistil, že jej význam je úplne jasný.(55) Preto, aby súd rozhodol, že premisa maior je jasná v zmysle situácie „acte clair“, musí najprv túto premisu vyložiť.
82. V dôsledku toho nie je možné stanoviť hranicu medzi výkladom a uplatňovaním na základe určitej vopred stanovenej úrovne všeobecnosti. Rôzne osoby môžu odlišne posudzovať, kde sa končí výklad a začína sa uplatňovanie.(56)
83. Druhým dôvodom, prečo si myslím, že Súdny dvor by nemal rozlišovať medzi výkladom a uplatňovaním, je skutočnosť, že rozdiely v uplatňovaní môžu byť relevantné aj z hľadiska jednotnosti práva Únie.
84. Vezmime si príklad, ktorý uviedol generálny advokát Bobek, o uplatňovaní práva Únie, v súvislosti s ktorým by vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni nemal mať povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania: ak kolízia lietadla s vtákom predstavuje mimoriadnu okolnosť, ktorá na základe uplatniteľného práva Únie(57) zbavuje leteckú spoločnosť povinnosti zaplatiť náhradu cestujúcemu, ktorého let bol zrušený alebo meškal.(58) Zdôraznil, že Súdny dvor už poskytol výklad pojmu „mimoriadne okolnosti“ ako „udalos[ti], ktorá sa… netýka bežnej aktivity dotknutého leteckého dopravcu a nepatrí do jeho účinnej kontroly“(59). Podľa jeho názoru súd pri rozhodovaní o tom, či kolízia lietadla s vtákom predstavuje mimoriadnu okolnosť, uplatňuje právo Únie.
85. Napriek tomu, aj keby som mohla súhlasiť s tým, že ide o príklad uplatňovania (ak sa akceptuje rozlišovanie medzi výkladom a uplatňovaním), táto situácia by si mohla v záujme zabezpečenia jednotnosti práva Únie vyžadovať podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Je možné, že jeden súd dospeje k záveru, že zrážka lietadla s vtákom sa týka bežnej aktivity leteckého dopravcu (lietadlá predsa lietajú), aj keď je mimo jeho kontroly, a teda nie je mimoriadnou okolnosťou. Iný súd by mohol rozhodnúť inak a konštatovať, že takáto kolízia je mimoriadnou okolnosťou, keďže k nej nedochádza často a letecký dopravca ju v žiadnom prípade nemôže predvídať. To by malo za následok, že prvý súd, ktorý sa, ako dnes vieme, mýlil,(60) by leteckej spoločnosti uložil povinnosť zaplatiť náhradu, zatiaľ čo druhý súd by tak neurobil. V dôsledku toho by sa s cestujúcimi a leteckými spoločnosťami, ktoré sa nachádzajú v rovnakej situácii, zaobchádzalo rozdielne.
86. Všeobecný cieľ spočívajúci v zabezpečení jednotnosti práva Únie nie je samoúčelný; jednotnosť je potrebná na to, aby sa umožnilo rovnaké zaobchádzanie so subjektmi práva Únie v rovnakých situáciách. To znamená, že pri posudzovaní cieľa zabezpečiť jednotnosť práva Únie by súdy v uvedenom príklade mohli byť povinné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, aj keby len uplatňovali právo Únie.
87. Keď to zhrniem, podľa môjho názoru by Súdny dvor nemal vychádzať z rozlišovania medzi výkladom a uplatňovaním, aby uplatňovanie vylúčil z povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania stanovenej v článku 267 treťom odseku ZFEÚ.(61) Ak teda súd rozhodujúci v poslednom stupni nesprávne uplatnil právo Únie, ktorého cieľom je priznať práva jednotlivcom, nepodanie návrhu na začatie konania môže viesť k dostatočne závažnému porušeniu na účely vzniku zodpovednosti štátu. Inými slovami, nesprávne uplatnenie môže predstavovať prvý prvok rovnice, ako je uvedené v bode 56 vyššie.
88. Aj keby sa v prejednávanej veci mohlo vychádzať z toho, že Najvyšší súd Portugalska uplatňoval, a nie vykladal, pojem Únie „prevod závodu“, nemal by byť len na základe toho oslobodený od povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Jeho rozhodnutie nepodať návrh na začatie prejudiciálneho konania môže byť odôvodnené len vtedy, ak tento súd usúdil, že Súdny dvor a iné súdy rozhodujúce v poslednom stupni by tento pojem za okolností prejednávanej veci uplatnili rovnako.
89. Ako už bolo vysvetlené, v rozsudku Ferreira I Súdny dvor rozhodol, že Najvyšší súd Portugalska bol za okolností prejednávanej veci povinný podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. To zrejme naznačuje, že porušil svoju povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na základe článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, čo by viedlo k záveru, že jeho nesprávne uplatnenie pojmu Únie „prevod závodu“ bolo dostatočne závažné.
90. Stále je však možné položiť si otázku, či by porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania mohlo byť ospravedlnené.
91. Podľa môjho názoru totiž súd rozhodujúci v poslednom stupni môže byť ospravedlnený za nepodanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, aj keď Súdny dvor a posteriori rozhodne, že takýto návrh podať mal. To znamená, že konštatovanie Súdneho dvora vykonané spätne samo osebe nevedie k neospravedlniteľnému porušeniu povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.
92. Ak súd poskytol primerané vysvetlenie, prečo v čase, keď rozhodoval, zastával názor, že takáto povinnosť za okolností prejednávanej veci neexistovala, porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania nevedie k dostatočne závažnému porušeniu v uplatňovaní práva Únie. To ma vedie k druhej novinke vyplývajúcej z rozsudku Consorzio, podľa ktorej sa vyžaduje, aby súdy rozhodujúce v poslednom stupni odôvodnili svoje rozhodnutia nepodať návrh na začatie prejudiciálneho konania.
C. Význam odôvodnenia
93. Aj keď si myslím, že rozlišovanie medzi výkladom a uplatňovaním nemôže byť užitočné na účely zbavenia zodpovednosti súdov rozhodujúcich v poslednom stupni od povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, domnievam sa, že tieto súdy musia mať dostatočnú slobodu pri výklade a uplatňovaní práva Únie.
94. Ako sa už rozhodlo v rozsudku van Gend and Loos(62), vnútroštátne súdy sú súčasťou súdnictva Únie. Ich postavenie ako súdov Únie sa v neskoršej judikatúre zdôraznilo a posilnilo.(63)
95. V takomto systéme musí byť vzťah medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi založený na vzájomnej dôvere. V zásade nie je dôvod pochybovať o tom, že súdy rozhodujúce v poslednom stupni podajú návrh na začatie prejudiciálneho konania, ak to považujú za dôležité v záujme jednotnosti práva Únie. V dôsledku toho si myslím, že obava z nejednotnosti, ktorá môže vyplývať z porušenia povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, je prehnaná.(64)
96. Podľa môjho názoru povinnosť uviesť dôvody, ktorú majú vnútroštátne súdy na základe článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a ktorá bola posilnená, pokiaľ ide o odôvodnenie nepodania návrhu na začatie prejudiciálneho konania v rozsudku Consorzio, postačuje na to, aby súdy boli povinné zohľadniť záujem na jednotnosti práva Únie pri rozhodovaní o tom, či majú v konkrétnom prípade podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.
97. Ako som už uviedla, v rozsudku Consorzio Súdny dvor žiadal od súdov rozhodujúcich v poslednom stupni, aby uviedli dôvody, pre ktoré sa rozhodli nepodať návrh na začatie prejudiciálneho konania vo svetle troch situácií uvedených v rozsudku CILFIT. Podľa môjho názoru takéto odôvodnenie predstavuje vhodný spôsob, ktorým možno zabezpečiť jednotnosť práva Únie a zároveň účinnú ochranu individuálnych práv.
98. Ako som uviedla v návrhoch, ktoré som predniesla vo veci Remling(65), primerané uvedenie dôvodov, ktoré vysvetľuje, prečo súd rozhodujúci v poslednom stupni nepodal návrh na začatie prejudiciálneho konania, môže zbaviť tento súd zodpovednosti podľa rozsudku Köbler.
99. Aký druh uvedenia dôvodov môže ospravedlniť nepodanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania? Primerané odôvodnenie v podstate vyžaduje, aby súd rozhodujúci v poslednom stupni vysvetlil, prečo zastáva názor, že norma Únie vzhľadom na judikatúru, ktorá ju vykladá, neponecháva rozumnú pochybnosť o tom, že sa uplatňuje na konkrétny súbor skutkových okolností konkrétnym spôsobom.
100. Ak súd vysvetlí, prečo považuje takéto uplatnenie za správne, zároveň to preukazuje, že tento súd nezastával názor, že by Súdny dvor alebo súdy rozhodujúce v poslednom stupni iných členských štátov rozhodli inak.
101. Súdom nemožno poskytnúť kontrolný zoznam vhodných vysvetlení, pretože to závisí od okolností každého prípadu. Je však možné povedať, čo sa za primerané uvedenie dôvodov nepovažuje, napríklad prázdne konštatovanie, že súd nemá pochybnosti o správnom uplatnení práva Únie bez vysvetlenia prečo, alebo mechanický výpočet relevantných rozsudkov Súdneho dvora bez vysvetlenia, prečo vedú súd k určitému riešeniu vo veci.
102. Prejednávaná vec predchádza zavedeniu povinnosti súdov rozhodujúcich v poslednom stupni uviesť dôvody svojho rozhodnutia nepodať návrh na začatie prejudiciálneho konania vzhľadom na kritériá uvedené v rozsudku CILFIT, ktoré sa pred rozsudkom Consorzio výslovne nespomínali.
103. Povinnosť uviesť dôvody však v každom prípade nie je založená na článku 267 ZFEÚ, ale na článku 47 Charty v rámci práva na spravodlivý proces a existuje na to, aby účastníci konania mohli pochopiť dôvody vydaného rozsudku.(66) V zásade by primerané vysvetlenie, prečo bola norma uplatnená určitým spôsobom, malo obsahovať, aj keď nie výslovne, vysvetlenie, prečo súd nepodal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
104. Preto aj keby Súdny dvor spätne, ako je to v prejednávanej veci, mohol zastávať názor, že súd rozhodujúci v poslednom stupni mal podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, neznamená to, že jeho (teraz zjavné) porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania automaticky znamená, že porušenie práva Únie, ktoré priznáva práva jednotlivcom, je dostatočne závažné.
105. Primerané vysvetlenie nepodania návrhu na začatie prejudiciálneho konania môže ospravedlniť porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania a neviedlo by k dostatočne závažnému porušeniu.
106. Takýto výklad vzájomného vzťahu medzi porušením právnej normy Únie, ktorá priznáva práva, a porušením povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, je v súlade s výsledkom, ktorý bol prijatý v rozsudku Köbler. V tejto veci Súdny dvor konštatoval, že rakúsky súd rozhodujúci v poslednom stupni nesprávne uplatnil právo Únie a že mal ponechať podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Súdny dvor však rozhodol, že rozhodnutie nepodať návrh na začatie prejudiciálneho konania je ospravedlniteľné, pretože súd nesprávne vyložil relevantný rozsudok Súdneho dvora. V dôsledku toho Všeobecný súd dospel k záveru, že nedošlo k dostatočne závažnému porušeniu.(67)
107. Na záver tejto časti možno konštatovať, že ak súd rozhodujúci v poslednom stupni poskytne primerané vysvetlenie, prečo uplatnil právo Únie vrátane príslušnej judikatúry takým spôsobom, ako to urobil, potom, aj keď sa spätne takéto uplatnenie považuje za nesprávne, rozhodnutie súdu nepodať návrh na začatie prejudiciálneho konania možno ospravedlniť a nemusí viesť ku konštatovaniu dostatočne závažného porušenia na účely zodpovednosti štátu.
D. Uplatnenie na prejednávanú vec
108. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, poznamenávam, že ak riešenie veci závisí od uplatnenia pojmov, ktoré vo veľkej miere závisia od konkrétnych okolností, ako je pojem „prevod závodu“, je možné, že dvaja sudcovia dospejú za rovnakých okolností k odlišným záverom o tom, či došlo k prevodu závodu.(68)
109. Najvyšší súd Portugalska v rozsudku z roku 2009 a Súdny dvor v rozsudku Ferreira I dospeli k odlišným záverom.
110. Pokiaľ Súdny dvor v odpovedi na prvú otázku potvrdí, že Najvyšší súd Portugalska nesprávne uplatnil pojem „prevod závodu“ v práve Únie, rozhodnutie tohto súdu nepodať návrh na začatie prejudiciálneho konania v rozsudku z roku 2009 by mohlo prispieť k tomu, aby sa toto nesprávne uplatnenie považovalo za dostatočne závažné porušenie. Tak by to však bolo len vtedy, ak by tento súd v rozsudku z roku 2009 dostatočne nevysvetlil, prečo zastával názor, že judikatúra Súdneho dvora ho priviedla k záveru, že za okolností prejednávanej veci k prevodu závodu nedošlo.
111. Aj keď Súdny dvor v rozsudku Ferreira I rozhodol, že Najvyšší súd Portugalska mal podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, neznamená to, že takéto porušenie nemožno ospravedlniť. V rozsudku Ferreira I nebola Súdnemu dvoru položená otázka, ako porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania prispieva ku konštatovaniu dostatočne závažného porušenia na účely zodpovednosti štátu.
112. Zdá sa mi, že Najvyšší súd Portugalska správne zohľadnil príslušnú judikatúru Súdneho dvora a vysvetlil, ako ho táto judikatúra viedla k záveru, že za konkrétnych okolností prejednávanej veci nedošlo k prevodu závodu (pozri bod 13 vyššie).(69) To však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu na základe vysvetlenia uvedeného v rozsudku z roku 2009.
113. Zdá sa mi tiež, že práve na základe tejto judikatúry Súdneho dvora Najvyšší súd Portugalska rozhodol, že prejudiciálne konanie nebolo potrebné. Zastával názor, že pojem „prevod závodu“ bol prostredníctvom výkladu Súdneho dvora dostatočne objasnený, aby bolo možné danú vec vyriešiť.
114. Súdny dvor však v rozsudku Ferreira I konštatoval, že jedným z dôvodov, pre ktoré mal Najvyšší súd Portugalska povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, je práve skutočnosť, že iné vnútroštátne súdy považovali pojem „prevod závodu“ za zložitý a často podávali návrhy na začatie prejudiciálneho konania (pozri bod 19 vyššie). Súdny dvor preto trochu paradoxne usúdil, že práve množstvo výkladov, ktoré poskytol v rôznych veciach, bolo dôvodom, aby Najvyšší súd Portugalska opäť podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tento súd naopak zastával názor, že tieto výklady boli dôvodom, pre ktorý nepodal návrh na začatie prejudiciálneho konania, keďže konštatoval, že existujúca judikatúra mu poskytuje dostatočné informácie na to, aby tento pojem uplatnil na nové okolnosti prejednávanej veci.
115. Stanovisko Najvyššieho súdu Portugalska sa mi zdá byť prijateľným vysvetlením toho, prečo rozhodol, že nie je potrebné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Je to však tak za predpokladu, že skutočne vysvetlil, prečo existujúca judikatúra objasnila pojem „prevod závodu“ nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť na účely jeho uplatnenia na okolnosti prejednávanej veci.
IV. Návrh
116. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu otázku, ktorú položil Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd, Portugalsko), takto:
Na účely zistenia, či súdne pochybenie súdu rozhodujúceho v poslednom stupni predstavuje dostatočne závažné porušenie na to, aby vznikla zodpovednosť štátu, je porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania len jedným z faktorov, ktorý treba zohľadniť. Porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania môže prispieť ku konštatovaniu, že porušenie práva Únie, ktoré priznáva práva, je dostatočne závažné, samo osebe však nemôže viesť k vzniku zodpovednosti štátu.
Bez ohľadu na to, či súd rozhodujúci v poslednom stupni právo Únie, ktoré priznáva práva jednotlivcom, nesprávne vyložil alebo nesprávne uplatnil, nepodanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania môže viesť k dostatočne závažnému porušeniu na účely zodpovednosti štátu.
Ak súd rozhodujúci v poslednom stupni poskytne dostatočné odôvodnenie, prečo uplatnil právo Únie vrátane príslušnej judikatúry takým spôsobom, ako to urobil, rozhodnutie súdu nepodať návrh na začatie prejudiciálneho konania možno ospravedlniť a nemusí viesť ku konštatovaniu dostatočne závažného porušenia na účely zodpovednosti štátu.
1 Jazyk prednesu: angličtina.
2 Rozsudok z 30. septembra 2003 (C‑224/01, ďalej len „rozsudok Köbler“, EU:C:2003:513).
3 Rozsudok zo 6. októbra 1982, CILFIT s i. (283/81, ďalej len „rozsudok CILFIT“, EU:C:1982:335).
4 Rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑561/19, ďalej len „rozsudok Consorzio“, EU:C:2021:799).
5 Smernica Rady zo 14. februára 1977 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 61, 1977, s. 26). Táto smernica bola zmenená smernicou Rady 98/50/ES z 29. júna 1998 (Ú. v. EÚ L 201, 1998, s. 88).
6 Smernica Rady z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov (Ú. v. ES L 82, 2001, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 98).
7 Pozri v tejto súvislosti články 3 a 4, ako aj druhé odôvodnenie smernice 77/187; články 3 a 4, ako aj odôvodnenie 3 smernice 2001/23.
8 Pozri v tejto súvislosti článok 1 ods. 1 písm. b) a odôvodnenia 1, 7 a 8 smernice 2001/23.
9 Dĺžka konania viedla k vydaniu rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v ktorom sa konštatuje porušenie článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“) z dôvodu prekročenia primeranej lehoty, ako aj porušenie článku 13 EDĽP založené na neexistencii účinného prostriedku nápravy na podanie sťažnosti na neprimeranú dĺžku konania. Pozri rozsudok ESĽP, 22. mája 2012, Ferreira da Silva e Brito a i. v. Portugalsko, CE:ECHR:2012:0522JUD004627309.
10 Pozri najmä s. 74 až 79 (prečítané pomocou strojového prekladu).
11 Pozri najmä s. 49 až 57 (prečítané pomocou strojového prekladu).
12 Pozri najmä s. 157 až 181 (prečítané pomocou strojového prekladu). Tento rozsudok je zhrnutý v návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci.
13 Podľa rozsudku z roku 2009 Najvyšší súd Portugalska v podstate rozhodol takto. Po prvé tento súd vymedzil právny rámec upravujúci prevod závodu s prihliadnutím na ciele vnútroštátnej právnej úpravy a ustanovenia smerníc 77/187 a 2001/23, ako aj na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa toho, či došlo k prevodu závodu. Po druhé tento súd vykonal toto posúdenie v prejednávanej veci vzhľadom na kritériá stanovené vnútroštátnym právom a právom Únie. Okrem iného rozhodol, že nedošlo k formálnemu aktu prevodu medzi spoločnosťami AIA a TAP ani k de facto prevodu viacerých samostatných zložiek reorganizovaných v rámci spoločnosti TAP ako samostatného podniku, a aj keby sa predpokladalo, že samostatný prevod aktív by umožnil opätovné vytvorenie podniku ako hospodárskej jednotky v rámci príjemcu, toto nebolo v tejto veci preukázané. Zohľadnil tiež rôzne prvky, pričom dospel k záveru, že žiadny z nich nie je rozhodujúci, pokiaľ ide o existenciu prevodu závodu zo spoločnosti AIA na TAP, a v tejto súvislosti odkázal na judikatúru Súdneho dvora.
14 Podľa rozsudku z roku 2009 Najvyšší súd Portugalska v podstate argumentoval takto. Po prvé vzhľadom na obsah dotknutých smerníc, ich výklad Súdnym dvorom a okolnosti prejednávanej veci neexistovali žiadne relevantné pochybnosti o výklade, ktoré by si vyžadovali podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Po druhé Súdny dvor prijal ustálenú judikatúru týkajúcu sa výkladu pojmu „prevod závodu“, keďže smernica 2001/23 odráža konsolidáciu pojmov vyplývajúcich z tejto judikatúry a tieto pojmy sú v súčasnosti jasné z hľadiska súdneho (európskeho a vnútroštátneho) výkladu, čo znamená, že nebolo potrebné sa vopred obrátiť na Súdny dvor. Po tretie otázka zlučiteľnosti určitých ustanovení vnútroštátneho práva s touto smernicou nemôže byť predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Po štvrté Súdnemu dvoru neprináležalo určiť, či je právna norma Únie uplatniteľná na danú situáciu pred vnútroštátnymi súdmi rôznych členských štátov, a Súdnemu dvoru teda nemohla byť položená otázka, či je výklad smerníc 77/187 a 2001/23 zo strany Súdneho dvora v súlade s výkladom a uplatňovaním vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa prevodu závodu.
15 (C‑160/14, EU:C:2015:565).
16 Rozsudok Ferreira I (bod 35).
17 Pozri rozsudok Ferreira I (body 29 až 31).
18 Rozsudok z 12. februára 2009 (C‑466/07, ďalej len „rozsudok Klarenberg“, EU:C:2009:85). Pripomínam, že rozsudok z roku 2009 bol vyhlásený 25. februára 2009.
19 Pozri rozsudok Ferreira I (body 32 až 34).
20 Pozri rozsudok Ferreira I (bod 45). V tejto súvislosti Súdny dvor v bodoch 41 a 42 tohto rozsudku spresnil, že samotná skutočnosť, že súdy nižšieho stupňa vydali protichodné rozhodnutia, nie je rozhodujúca pre vznik povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. To bolo v súlade s rozsudkom z 9. septembra 2015, X a van Dijk (C‑72/14 a C‑197/14, EU:C:2015:564, body 52 až 63), ktorý Súdny dvor vydal v ten istý deň a o ktorom rozhodovala tá istá komora ako o rozsudku Ferreira I a v ktorom Súdny dvor rozhodol, že súd posledného stupňa nie je povinný podať návrh na začatie prejudiciálneho konania len z dôvodu, že súd nižšieho stupňa podal návrh na začatie prejudiciálneho konania v podobnej veci, a ani súd posledného stupňa nie je povinný počkať na odpoveď na túto otázku.
21 Rozsudok Ferreira I (body 43 a 44).
22 Pozri najmä s. 203 až 215 (prečítané pomocou strojového prekladu).
23 Podľa tohto rozsudku Okresný súd Lisabon dospel k záveru, že pri výklade pojmu „prevod závodu“ v zmysle smernice 2001/23 nedošlo k nesprávnemu výkladu. Zdôraznil najmä, že Najvyšší súd Portugalska vykonal podrobné odôvodnenie zohľadňujúce právo Únie a uznal, že podľa judikatúry Súdneho dvora je potrebné vykonať celkovú analýzu okolností prejednávanej veci. Nemožno ani tvrdiť, že Najvyšší súd Portugalska sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď neodkázal na rozsudok Klarenberg, keďže sa touto otázkou zaoberal všeobecne. Tento súd tiež konštatoval, že Najvyšší súd Portugalska uviedol dôvody svojho rozhodnutia nepodať návrh na začatie prejudiciálneho konania logickým a koherentným spôsobom, a hoci toto rozhodnutie bolo nesprávne na základe neskôr známych informácií, toto pochybenie nemožno kvalifikovať ako dostatočne závažné porušenie práva Únie.
24 Pozri najmä s. 318 až 382 (prečítané pomocou strojového prekladu).
25 Podľa tohto rozsudku sa Odvolací súd Lisabon domnieval, že vzhľadom na celkové posúdenie všetkých faktorov a okolností, ktoré treba vykonať v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, Najvyšší súd Portugalska nevyložil pojem „prevod závodu“ nesprávne. Zdôraznil najmä, že rozsudok Klarenberg nezmenil toto posúdenie a že právomoc rozhodnúť o tom, či v konkrétnom prípade dochádza k prevodu závodu, má vnútroštátny súd. Rozhodol tiež, že Najvyšší súd Portugalska porušil povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania tým, že nesprávne posúdil, či existujú dôvody na oslobodenie od tejto povinnosti, ale že to za osobitných okolností prejednávanej veci nie je zjavné. Poukázal najmä na to, že Najvyšší súd Portugalska zohľadnil relevantné ustanovenia predmetných smerníc, ako aj judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa pojmu „prevod závodu“.
26 V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že v rozsudku Köbler a rozsudku z 28. júla 2016, Tomášová (C‑168/15, EU:C:2016:602), Súdny dvor rozhodol, že nedošlo k dostatočne závažnému porušeniu práva Únie.
27 Podľa článku 23 ods. 3 zákonného dekrétu č. 64‐A/89 z 27. februára 1989, ktorým sa schvaľuje právny režim zániku individuálnych pracovných zmlúv, vrátane podmienok uzavretia a ukončenia pracovných zmlúv na dobu určitú, sa prijatie odstupného zamestnancami, ktorých zmluva bola ukončená z dôvodu hromadného prepúšťania, rovná súhlasu s prepustením.
28 Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci Hochtief Solutions Magyarországi Fióktelepe (C‑620/17, EU:C:2019:340, bod 131).
29 Pozri rozsudok Köbler (najmä body 30 až 50).
30 Pozri najmä rozsudky z 19. novembra 1991, Francovich a i. (C‑6/90 a C‑9/90, EU:C:1991:428), a z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame (C‑46/93 a C‑48/93, EU:C:1996:79).
31 Pozri rozsudok Köbler (body 51 a 52).
32 Pozri analogicky v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Únie rozsudok z 10. septembra 2019, HTTS/Rada (C‑123/18 P, EU:C:2019:694, bod 34), v ktorom Súdny dvor uznal, že: „požiadavka dostatočne závažného porušenia právnej normy Únie…, vyplýva z nutnosti vyvažovania medzi záujmom jednotlivcov byť chránený proti závažnému protiprávnemu konaniu inštitúcií a potrebnou mierou voľnej úvahy, ktorú treba priznať týmto inštitúciám na to, aby nebola ohrozená ich činnosť“.
33 Köbler (bod 53) (kurzívou zvýraznila generálna advokátka). Súdny dvor to zopakoval v iných veciach týkajúcich sa zodpovednosti štátu, ktorú možno pripísať vnútroštátnym súdom rozhodujúcim v poslednom stupni. Pozri napríklad rozsudky z 13. júna 2006, Traghetti del Mediterraneo (C‑173/03, EU:C:2006:391, body 32 a 42); z 28. júla 2016, Tomášová (C‑168/15, EU:C:2016:602, bod 24), a z 29. júla 2019, Hochtief Solutions Magyarországi Fióktelepe (C‑620/17, EU:C:2019:630, bod 41).
34 Pozri rozsudok Köbler (bod 55). Podobné faktory boli uvedené aj v neskorších rozsudkoch týkajúcich sa zodpovednosti štátu, ktorú možno pripísať vnútroštátnym súdom rozhodujúcim v poslednom stupni. Pozri napríklad rozsudky z 13. júna 2006, Traghetti del Mediterraneo (C‑173/03, EU:C:2006:391, bod 43), a z 28. júla 2016, Tomášová (C‑168/15, EU:C:2016:602, bod 25).
35 Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame (C‑46/93 a C‑48/93, EU:C:1996:79, bod 56).
36 Pozri, ako výrazný príklad, rozsudok z 24. septembra 1998, Brinkmann (C‑319/96, EU:C:1998:429, najmä body 30 až 33), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že nesprávne uplatnenie smernice Únie v daňovej oblasti vnútroštátnym správnym orgánom, ktorý nesprávne klasifikoval zdaniteľný výrobok, nepredstavuje dostatočne závažné porušenie.
37 Preto, aj keď sa všetky faktory uvádzajú spoločne, faktor týkajúci sa ospravedlniteľnosti alebo neospravedlniteľnosti porušenia sa zdá byť ústredným faktorom, ktorý zahŕňa ostatné faktory. Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger vo veci Köbler (C‑224/01, EU:C:2003:207, bod 139), a vo veci Traghetti del Mediterraneo (C‑173/03, EU:C:2005:602, bod 71).
38 Takto chápem tvrdenie Súdneho dvora v rozsudku Köbler (bod 56), podľa ktorého „porušenie práva [Únie] je v každom prípade zjavné, a teda dostatočne závažné, keď je dané rozhodnutie v zjavnom rozpore s príslušnou judikatúrou Súdneho dvora“.
39 Pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré som predniesla vo veci Remling (C‑767/23, EU:C:2025:486, body 46 a 47).
40 Keďže povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania bola uložená vo všeobecnom záujme zabezpečiť jednotnosť práva Únie, možno ju vymáhať prostredníctvom žaloby o nesplnenie povinnosti podľa článkov 258 až 260 ZFEÚ. Pozri napríklad rozsudky zo 4. októbra 2018, Komisia/Francúzsko (Zrážková daň z hnuteľného majetku) (C‑416/17, EU:C:2018:811), a zo 14. marca 2024, Komisia/Spojené kráľovstvo (Rozsudok Najvyššieho súdu) (C‑516/22, EU:C:2024:231).
41 Pozri v tejto súvislosti nedávny rozsudok Súdneho dvora EZVO z 5. júna 2025, Dartride AS/Nórsky štát (E‑25/24, bod 36), v ktorom tento súd uviedol: „Článok 267 tretí odsek ZFEÚ teda zohráva skôr úlohu pri posudzovaní závažnosti porušenia, než aby bol jedným zo základných prvkov existencie zodpovednosti.“
42 Pozri rozsudok CILFIT (body 10, 13, 14 a 16).
43 Pozri rozsudok CILFIT (body 13 a 14).
44 Rozsudok CILFIT (bod 16). Tri situácie rozsudku CILFIT som podrobnejšie preskúmala v návrhoch, ktoré som predniesla vo veci Remling (C‑767/23, EU:C:2025:486, body 24 až 35).
45 V tejto súvislosti zastávam názor, že „acte clair“ neznamená, že na okolnosti prejednávanej veci možno mechanicky uplatniť jasné pravidlo Únie. Skôr to znamená, že súd rozhodujúci v poslednom stupni musí vykladať uplatniteľné právo Únie v súlade s pravidlami výkladu, ktoré používa Súdny dvor (kritériá rozsudku CILFIT), a rozhodnúť, či ponecháva priestor na akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že Súdny dvor môže na základe rovnakých výkladových pravidiel dospieť k inému záveru. Pozri v tejto súvislosti PETRIĆ, D.: How to make a unicorn or „there never was an ,acte clair‘ in EU law: Some remarks about Case C‑561/19 Consorzio Italian Management. In: Croatian Yearbook of European Law & Policy. 2021, vol. 17, s. 307 – 328.
46 Porovnaj rozsudok CILFIT (body 16 a 21), ako aj rozsudok Consorzio (body 33, 39 a 66).
47 Pozri rozsudok Consorzio (bod 51). Okrem toho pozri návrhy, ktoré som predniesla vo veci Remling (C‑767/23, EU:C:2025:486, najmä body 43 až 61), v ktorých som preskúmala dôvody a právny základ takejto povinnosti.
48 Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑561/19, EU:C:2021:291, najmä body 131 až 181).
49 Generálny advokát Bobek vo svojich návrhoch, ktoré predniesol vo veci Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑561/19, EU:C:2021:291, bod 134) navrhol, aby vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni mal povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania len vtedy, pokiaľ vec vyvoláva: (i) všeobecnú otázku výkladu práva EÚ (v protiklade k jeho uplatňovaniu), (ii) pričom objektívne existuje viac rozumne možných výkladov, a (iii) odpoveď nemožno vyvodiť z existujúcej judikatúry Súdneho dvora (alebo sa vnútroštátny súd chce odchýliť od tejto judikatúry).
50 Pozri napríklad BROBERG, M., FENGER, N.: If you love anybody set free: On the Court of Justice’s revision of the acte clair doctrine. In: Common Market Law Review. 2022, vol. 59, No 3, s. 711 až 738, najmä s. 735 a 736, ktorý uvádza, že zmenou formulácie Súdny dvor podporil výklad, podľa ktorého je cieľom článku 267 ZFEÚ zabezpečiť jednotný výklad, a nie zapojiť Súdny dvor do každého zložitého uplatňovania práva Únie súdmi rozhodujúcimi v poslednom stupni.
51 Pozri napríklad CECCHETTI, L., GALLO, D.: The unwritten exceptions to the duty to refer after Consorzio Italian Management II: „Cilfit Strategy“ 2.0 and its loopholes. In: Review of European Administrative Law. 2022, vol. 15, No 3, s. 29 – 61, najmä s. 52 a 53.
52 Napríklad BROBERG, M. a FENGER, N., „Broberg a Fenger on Preliminary References to the European Court of Justice“, 3. vydanie, Oxford University Press, Oxford, 2021, s. 216 – 218, naznačujú, že rozsudok Ferreira I je príkladom uplatnenia práva Únie.
53 Rozsudok Ferreira I vydaný Súdnym dvorom možno chápať aj ako uplatnenie práva Únie, keďže Súdny dvor vyložil pojem „prevod závodu“ za osobitných okolností tejto veci (pozri bod 17 vyššie). Keďže je však rozdelenie úloh v rámci prejudiciálneho konania opísané tak, že Súdny dvor právo Únie vykladá a vnútroštátne súdy ho uplatňujú, je pravdepodobné, že odpoveď Súdneho dvora poskytnutá v tejto veci by sa označila za výklad práva Únie.
54 Pozri bod 19 vyššie.
55 Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Capotorti vo veci Cilfit a i. (283/81, EU:C:1982:267, bod 4; 1982, ECR 3432, najmä s. 3435). Toto tvrdenie použil na odmietnutie teórie „acte clair“ v tom zmysle, že ak je určitá norma jasná, netreba ju vykladať, ale len uplatňovať.
56 Generálny advokát Bobek vo svojich návrhoch, ktoré predniesol vo veci Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑561/19, EU:C:2021:291, bod 149), skutočne uznal túto komplikáciu, pričom uviedol, že nenavrhuje, „aby sme sa zbavili jedného jednorožca a okamžite ho nahradili iným“.
57 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91 (Ú. v. EÚ L 46, 2004, s. 1; Mim. vyd. 07/008, s. 10).
58 Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑561/19, EU:C:2021:291, bod 140).
59 Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑561/19, EU:C:2021:291, bod 140, poznámka pod čiarou 115) (s odkazom najmä na rozsudok z 22. decembra 2008, Wallentin‑Hermann (C‑549/07, EU:C:2008:771, bod 23).
60 Dnes vieme, že kolízia lietadla s vtákom predstavuje mimoriadnu okolnosť, ako Súdny dvor konštatoval v rozsudku zo 4. mája 2017, Pešková a Peška (C‑315/15, EU:C:2017:342, bod 26).
61 To však neznamená, že Súdny dvor nemôže v rámci svojej súdnej politiky rozhodnúť, že poskytne všeobecnejšiu odpoveď, keď je požiadaný o výklad práva Únie. V tejto súvislosti pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Wiener SI (C‑338/95, EU:C:1997:352, najmä body 8 až 21 a 48), v ktorých okrem iného odporúča posledný uvedený prístup pri posudzovaní výkladu pojmu „prevod závodu“ zo strany Súdneho dvora.
62 Rozsudok z 5. februára 1963 (26/62, EU:C:1963:1).
63 Pozri napríklad rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses (C‑64/16, EU:C:2018:117).
64 Súhlasím však s tým, že v čase, keď sa rozhodovalo vo veci CILFIT, to mohlo byť inak. Pozri napríklad RASMUSSEN, H.: The European Court’s acte clair strategy in CILFIT Or: acte clair, of course! But what does it mean. In: European Law Review. 2015, vol. 40, No 4, s. 475 až 489 (tento článok preberá starý článok uverejnený v European Law Review, 1984, vol. 9, s. 242 – 259).
65 Pozri návrhy, ktoré som predniesla vo veci Remling (C‑767/23, EU:C:2025:486, bod 50). Pozri tiež KROMMENDIJK, J.: „Open sesame!“: Improving access to the ECJ by requiring national courts to reason their refusals to refer. In: European Law Journal. 2017, vol. 42, No 1, s. 46 až 62, najmä s. 59, poznámka pod čiarou 104, kde sa uvádza, že: „Pre vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu v zmysle rozsudku Köbler, je tiež jednoduchšie preskúmať, či súd skutočne splnil kritériá zodpovednosti. Nezdá sa nerozumné predpokladať, že ak vnútroštátne súdy odôvodnia svoje odmietnutie podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, môžu sa ľahšie zbaviť svojej zodpovednosti z dôvodu, že nekonali v dobrej viere.“
66 Pozri návrhy, ktoré som predniesla vo veci Remling (C‑767/23, EU:C:2025:486, body 52 a 59).
67 Pozri rozsudok Köbler (body 123 a 124).
68 Pozri napríklad BELTZER, R. M.: The Transfer of Undertakings and the Importance of Taking Over Personnel – A Vicious Circle? In: International Journal of Comparative Labour Law and Industrial Relations. 2007, vol. 23, No 1, s. 139 až 155, najmä s. 141 a 142, ktorý uviedol, že hoci Súdny dvor poskytol určité výkladové prvky, „napríklad je možné, aby dvaja sudcovia rozhodli rozdielne na základe rovnakých skutkových informácií pri odpovedi na otázku, či došlo k prevodu závodu. Je prakticky nemožné prezentovať túto subjektivitu Súdnemu dvoru, keďže zváženie faktorov rozsudku Spijkers je skôr otázkou zisťovania skutkového stavu než právnym úkonom“.
69 V tejto súvislosti opomenutie rozsudku Klarenberg, ktorý Súdny dvor vydal len niekoľko dní pred rozsudkom z roku 2009, nemá podstatný význam pri posudzovaní toho, či Najvyšší súd Portugalska mohol rozhodnúť, že prejudiciálne konanie nebolo potrebné. Tento rozsudok bol len jedným zo série rozsudkov, v ktorých sa vysvetľuje pojem „prevod závodu“ za rôznych okolností.