Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NICOLAS EMILIOU
prednesené 12. júna 2025(1)
Vec C‑77/24 [Wunner](i)
NM,
OU
proti
TE
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Rozhodné právo pre mimozmluvné záväzky – Nárok na základe občianskoprávnej zodpovednosti vznesený spotrebiteľom, ktorý má obvyklé bydlisko v členskom štáte, proti riaditeľom spoločnosti prevádzkujúcej online hazardné hry zaregistrovanej v inom členskom štáte – Nárok založený na údajnom porušení vnútroštátneho zákona o hazardných hrách prvého členského štátu – Nariadenie (ES) č. 864/2007 – Pôsobnosť – Vylúčenia – Článok 1 ods. 2 písm. d) – Mimozmluvné záväzky vyplývajúce z práva obchodných spoločností – Povaha predmetu žaloby – Porušenie povinnosti alebo zákaz uložený erga omnes – Nerelevantnosť daného vylúčenia – Určenie rozhodného práva – Článok 4 ods. 1 – Krajina, v ktorej ‚škoda‘ vznikla – Krajina, z ktorej sa hráč zúčastňuje na hazardných hrách “
I. Úvod
1. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý predložil Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), sa týka nároku na základe občianskoprávnej zodpovednosti, ktorú voči bývalým riaditeľom spoločnosti prevádzkujúcej hazardné hry zaregistrovanej na Malte (v súčasnosti v konkurze) podal na rakúske súdy spotrebiteľ s obvyklým bydliskom v Rakúsku. Spotrebiteľ tvrdí, že ponúkanie online hazardných hier v Rakúsku uvedenou spoločnosťou bez potrebnej licencie podľa právnych predpisov tohto štátu predstavuje protiprávne konanie (ktoré mu spôsobilo značné finančné straty), za ktoré sú zodpovední uvedení riaditelia.
2. Vzhľadom na to, že sa musí rozhodnúť, či sa tento civilný delikt riadi rakúskym alebo maltským právom, vnútroštátny súd žiada o objasnenie dvoch otázok. Po prvé chce vedieť, či sa na takýto civilný delikt uplatňuje nariadenie (ES) č. 864/2007(2) (ďalej len „nariadenie Rím II). Konkrétne sa tento súd zamýšľa nad tým, či sa článok 1 ods. 2 písm. d) uvedeného nariadenia, v ktorom sa z jeho pôsobnosti vylučujú mimozmluvné záväzky „vyplývajúce z práva obchodných spoločností“, vzťahuje na tento druh zodpovednosti riaditeľov za konanie spoločnosti. Za predpokladu, že to tak nie je, sa tento súd pýta na výklad všeobecného pravidla stanoveného v článku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia, podľa ktorého sa mimozmluvný záväzok vyplývajúci z civilného deliktu riadi právom krajiny, v ktorej „škoda“ vznikla. Vnútroštátny súd sa v zásade pýta, čo presne je v súvislosti s takýmto nárokom „škoda“ a kde vznikla.
II. Právny rámec
A. Nariadenie Rím II
3. V článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia Rím II sa uvádza, že z pôsobnosti tohto nariadenia sú vylúčené „mimozmluvné záväzky vyplývajúce z práva obchodných spoločností… ako sú… osobná zodpovednosť konateľov… za záväzky obchodnej spoločnosti“.
4. V článku 4 nariadenia Rím II s názvom „Všeobecné pravidlo“ sa stanovuje, že „pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, spravuje sa mimozmluvný záväzok vyplývajúci z civilného deliktu právnym poriadkom krajiny, na území ktorej vznikla škoda, bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, a bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny alebo krajín nastali nepriame následky takejto skutočnosti“.
B. Rakúske právo
5. V § 1301 Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník) (ďalej len „rakúsky Občiansky zákonník) sa uvádza, že „za protiprávne spôsobenú škodu môžu zodpovedať viaceré osoby tak, že k nej prispeli spoločne priamo alebo nepriamo, navádzaním, vyhrážaním, prikazovaním, napomáhaním, zatajením alebo podobne; alebo aj len opomenutím osobitnej povinnosti zabrániť nepriaznivej situácii“.
6. V § 1311 tohto zákonníka sa stanovuje, že „obyčajná nepredvídateľná udalosť sa týka toho, o koho majetok alebo osobu ide. Kto však spôsobil nepredvídateľnú udalosť zavinením, porušil zákon, ktorý zabraňuje náhodným škodám… zodpovedá za všetku škodu, ku ktorej by bez toho nedošlo“.
7. V § 3 Glücksspielgesetz (zákon o hazardných hrách) (ďalej len „rakúsky zákon o hazardných hrách“) sa uvádza, že „právo na prevádzkovanie hazardných hier, pokiaľ v tomto spolkovom zákone nie je upravené inak, je vyhradené spolkovému štátu (monopol na hazardné hry)“.
III. Skutkové okolnosti, vnútroštátne konanie a prejudiciálne otázky
8. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z materiálov v spise vyplýva, že spoločnosť Titanium Brace Marketing Limited (ďalej len „Titanium“), ktorá je v súčasnosti v konkurze, ponúkala online hazardné hry zo svojho registrovaného sídla na Malte. Tam sa nachádzali všetky zariadenia vrátane serverov používané na uvedenú činnosť. NM a OU boli v predmetnom čase riaditeľmi uvedenej spoločnosti. Spoločnosť Titanium smerovala svoju činnosť do viacerých krajín vrátane Rakúska prostredníctvom svojho webového sídla www.drueckglueck.com. Spotrebitelia sa na uvedenom webovom sídle mohli zapojiť do daných hier z uvedenej krajiny. Spoločnosť Titanium bola držiteľkou koncesie pre hazardné hry, ktorú jej udelili maltské orgány v súlade s maltským právom. V Rakúsku však držiteľkou koncesie pre hazardné hry podľa rakúskeho zákona o hazardných hrách nebola.
9. Na účasť na online hazardných hrách si spotrebitelia museli vytvoriť účet (ďalej len „hráčske konto“) na webovom sídle spoločnosti Titanium, čo zahŕňalo súhlas spotrebiteľa so všeobecnými obchodnými podmienkami tejto spoločnosti (čím s ňou fakticky uzavrel zmluvu o hazardných hrách). Potom si museli toto konto nabiť pomocou jednej z navrhovaných metód, napríklad platbou kreditnou kartou alebo bankovým prevodom. Pri účasti na hazardnej hre sa podané stávky z tohto konta odpočítali. Takisto by sa tam pripísala každá výhra. Zákazníci mohli spoločnosť Titanium požiadať o vyplatenie zostatku z ich hráčskeho konta.
10. V súlade s maltským právom spoločnosť Titanium viedla bankový účet (ďalej len „bankový účet na ochranu hráčov“), ktorý spravovala banka so sídlom na Malte a na ktorý vkladala sumy zodpovedajúce nahromadeným zostatkom na všetkých hráčskych kontách. Tieto prostriedky boli teda oddelené od ostatných aktív spoločnosti, aby sa zaručila úhrada pohľadávok hráčov v prípade vyhlásenia konkurzu.
11. V období od 14. novembra 2019 do 3. apríla 2020 sa TE, spotrebiteľ s obvyklým bydliskom vo Viedni (Rakúsko), zapájal do online hazardných hier prostredníctvom webového sídla spoločnosti Titanium. Na nabitie svojho hráčskeho konta prevádzal peniaze zo svojho osobného bankového účtu, ktorý spravovala banka so sídlom v Rakúsku, na bankový účet na ochranu hráčov na Malte. Počas tohto obdobia mu z uvedenej činnosti vznikla strata v celkovej výške 18 547,67 eura.
12. TE predložil na Landesgericht für Zivilrechtssachen Wien (Krajinský civilný súd Viedeň, Rakúsko) nárok na základe občianskoprávnej zodpovednosti voči NM a OU, v rámci ktorej požadoval náhradu škody vo výške strát, ktoré utrpel pri hazardných hrách, plus úroky a náklady. TE tvrdil, že ponúkanie online hazardných hier v Rakúsku bez koncesie požadovanej podľa rakúskeho zákona o hazardných hrách predstavuje porušenie uvedeného zákona. Z postavenia riaditeľov spoločnosti Titanium boli NM a OU zodpovední za konanie spoločnosti. Keďže rakúsky zákon o hazardných hrách bol (okrem iného) navrhnutý na zabránenie poškodzovaniu rakúskych spotrebiteľov, predstavuje „ochranné ustanovenia“ (Schutzgesetze) v zmysle § 1311 rakúskeho Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia predstavuje porušenie takýchto „ochranných ustanovení“ civilný delikt, za ktorý boli NM a OU vo vzťahu k zákazníkom spoločnosti Titanium osobne zodpovední. TE ďalej tvrdil, že súd rozhodujúci vo veci má medzinárodnú právomoc podľa článku 7 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 1215/2012(3) (ďalej len „nariadenie Brusel Ia“).
13. NM a OU odpovedali, že rakúske súdy nemajú medzinárodnú právomoc. Podľa ich názoru článok 7 ods. 2 sa v nariadení Brusel Ia v skutočnosti udeľuje právomoc súdom na Malte. Takisto uviedli, že nárok TE sa neriadi rakúskym právom, ale maltským, v ktorom sa neuznáva taký druh zodpovednosti riaditeľa.
14. Rozhodnutím z 27. apríla 2023 Landesgericht für Zivilrechtssachen Wien (Krajinský civilný súd Viedeň) nárok z dôvodu neexistencie medzinárodnej právomoci zamietol.
15. Po tom, ako sa TE odvolal, Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko) zaujal v rozhodnutí zo 4. septembra 2023 názor, že rakúske súdy majú vo vzťahu k nároku TE právomoc podľa článku 7 ods. 2 nariadenia Brusel Ia. V dôsledku toho zrušil príslušnú časť rozhodnutia prvostupňového súdu a nariadil Landesgericht für Zivilrechtssachen Wien (Krajinský civilný súd Viedeň), aby rozhodol o veci samej.
16. NM a OU následne podali proti rozhodnutiu Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň) kasačný opravný prostriedok na Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd), ktorý bol prvým uvedeným súdom vyhlásený za prípustný.
17. Vzhľadom na to, že sa na jednej strane zdalo, že právomoc rakúskych súdov podľa nariadenia Brusel Ia je jasná, ale na druhej strane otázka práva, ktorým sa riadi nárok TE, jasná nebola, Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) rozhodol o pozastavení konania a predložil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 1 ods. 2 písm. d) [nariadenia Rím II] vykladať v tom zmysle, že sa týka aj práva na náhradu škody voči orgánu spoločnosti, ktoré veriteľ spoločnosti opiera o náhradu škody na základe deliktuálnej zodpovednosti z dôvodu porušenia ochranných noriem (ako napríklad ustanovení práva týkajúceho sa hazardných hier) týmto orgánom?
2. V prípade, ak je odpoveď na prvú otázku záporná:
Má sa článok 4 ods. 1 [nariadenia Rím II] vykladať v tom zmysle, že miesto vzniku škody v prípade žaloby o náhradu škody na základe deliktuálnej zodpovednosti voči orgánu spoločnosti, ktorá poskytuje hazardné hry v online priestore bez koncesie, sa riadi podľa
a) miesta, z ktorého hráč uskutočňuje prevody zo svojho bankového konta na hráčske konto, ktoré vedie spoločnosť;
b) miesta, kde spoločnosť vedie hráčske konto, na ktorom sa zapisujú vklady hráča, výhry, prehry a bonusy;
c) miesta, z ktorého hráč vykonáva stávky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k prehre;
d) bydliska hráča ako miesta, kde sa nachádzajú pohľadávky na vyplatenie kreditu na hráčskom konte;
e) miesta, kde sa nachádza jeho hlavný majetok?“
18. Písomné pripomienky predložili NM a OU, TE, belgická a maltská vláda, ako aj Európska komisia. NM a OU, TE, rakúska, nemecká, belgická a maltská vláda, ako aj Komisia boli zastúpení na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 5. februára 2025.
IV. Analýza
19. Kontextom prejednávanej veci sú hazardné hry, ktoré online ponúkajú spoločnosti so sídlom na Malte. Zvyčajne sú ich príslušné webové sídla nielen prístupné z iných členských štátov, ale sú na ne aj zacielené (prostredníctvom používaných jazykov, reklamy atď.). Hoci tieto spoločnosti pôsobia na základe koncesií udelených maltskými orgánmi v súlade s maltským právom (ktoré sa vzťahuje na poskytovanie hazardných hier nielen na Malte, ale aj z Malty), často nemajú koncesie požadované podľa práva cieľových členských štátov na poskytovanie takýchto služieb v týchto štátoch (alebo v prípade Rakúska majú úplný zákaz ich poskytovať, keďže hazardné hry spravidla podliehajú štátnemu monopolu).
20. Do týchto online hazardných hier sa zapája značný počet spotrebiteľov z týchto iných členských štátoch. Mnohí v dôsledku toho prídu o značné sumy peňazí. V posledných rokoch sa takíto neúspešní hráči snažia získať náhradu za svoje straty tým, že podávajú civilné žaloby na maltské hazardné spoločnosti na miestnych súdoch. Zvyčajne tvrdia, že keďže hry, ktoré hrali, im boli ponúknuté nezákonne (pretože dotknutý poskytovateľ nedodržal právne predpisy členského štátu, v ktorom spotrebiteľ hral), základná zmluva o hazardných hrách je neplatná, čo má za následok vrátenie plnení, ktoré boli na jej základe poskytnuté, vrátane stávok, ktoré spotrebiteľ zaplatil. V Rakúsku a Nemecku sa tieto žaloby dokonca zmenili na hromadnú žalobu(4). Zdá sa, že vo väčšine prípadov rakúske a nemecké súdy takýmto nárokom vyhovejú.
21. Konanie, ktoré TE začal na rakúskych súdoch, patrí do tohto kontextu, keďže aj on sa zapojil do online hazardných hier, ktoré ponúkala maltská spoločnosť (Titanium), a prehral značnú sumu peňazí, za ktorú sa teraz snaží získať náhradu. Jeho žaloba sa však vyznačuje určitými zvláštnosťami. Ako sa uvádza v bode 12 vyššie, po prvé nesmeruje proti samotnej spoločnosti prevádzkujúcej hazardné hry (Titanium), ale proti dvom jej bývalým riaditeľom a po druhé nezakladá sa na údajnej nezákonnosti zmluvy o hazardných hrách a práve na náhrade škody, ale na (rakúskom) deliktuálnom práve.
22. Zdá sa, že existujú dva dôvody, prečo sa TE rozhodol zamerať na NM a OU, a nie na spoločnosť Titanium. Ten prvý je celkom bežný: spoločnosť sa dostala do konkurzu. Druhý dôvod je naopak neobvyklý: v reakcii na hromadné žaloby opísané vyššie a vzhľadom na finančný vplyv, ktorý by tieto žaloby mohli mať na maltské spoločnosti prevádzkujúce hazardné hry, maltský zákonodarca prijal 12. júna 2023 zákon „Bill 55“, ktorým sa do maltského zákona o hazardných hrách doplnil článok 56A. V tomto novom ustanovení sa v podstate stanovuje, že nároky hráčov na náhradu škody sú pred maltskými súdmi neprípustné, ale aj to, že žiadny zahraničný rozsudok, ktorým sa takýto nárok potvrdzuje, nebude na Malte uznaný ani vykonaný.
23. Otázka, ktorým právom sa riadi nárok TE, ktorá je jediným predmetom otázok, ktoré predložil Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd)(5), je pre výsledok tejto žaloby rozhodujúca. Ako vysvetľuje vnútroštátny súd, podľa rakúskeho práva, ako sa vykladá v jeho vlastnej judikatúre, táto žaloba môže byť úspešná: podľa § 1301 a § 1311 rakúskeho všeobecného Občianskeho zákonníka môžu byť riaditelia skutočne zodpovední za porušenie „ochranných ustanovení“ (v zmysle § 1311), ktorého sa dopustila spoločnosť, a príslušné časti rakúskeho zákona o hazardných hrách sa za takéto ustanovenia považujú. Podľa tvrdení NM a OU sa v maltskom práve naopak takáto zodpovednosť neuznáva.
24. V logickom poradí, v akom vnútroštátny súd predložil svoje otázky, sa v nasledujúcich bodoch najskôr zameriam na uplatniteľnosť nariadenia Rím II na nárok, aký predložil TE (časť A, prvá otázka). Po druhé preskúmam otázku práva, ktorým sa riadi tento nárok, podľa kolíznej normy stanovenej v článku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia (časť B, druhá otázka). Po tretie stručne prekročím rámec týchto otázok a zameriam sa na záležitosť, ktorá úzko súvisí s druhou otázkou, a to možnosť nahradiť právo určené v článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II na základe „únikovej doložky“ stanovenej v článku 4 ods. 3 uvedeného nariadenia (časť C).
A. Uplatniteľnosť nariadenia Rím II (prvá otázka)
25. V článku 1 ods. 1 nariadenia Rím II sa vymedzuje jeho vecná pôsobnosť. Podľa daného ustanovenia sa dané nariadenia uplatňuje na „mimozmluvné záväzky“ v „občianskych a obchodných veciach“ v „situáciách, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov“.
26. Tieto podmienky sú v tomto prípade splnené. Po prvé situácia, na ktorej sa zakladá nárok TE, zahŕňa „stret právnych noriem“: skutkové okolnosti sa týkajú Rakúska aj Malty, čo vedie k otázke, či by sa tento nárok mal posudzovať podľa rakúskeho alebo maltského práva. Po druhé údajný záväzok NM a OU nahradiť škodu TE, na ktorej sa zakladá nárok TE, je zjavne „mimozmluvný“ v zmysle nariadenia Rím II: vyplýva z „civilného deliktu“ (používam pojem z nariadenia)(6), ktorého sa údajne dopustili NM a OU a ktorý spočíva v porušení zákazu uloženého zákonom každému, bez ohľadu na akúkoľvek „zmluvu“ (konkrétne zákazu ponúkať verejnosti v Rakúsku hazardné hry bez koncesie stanoveného v rakúskom zákone o hazardných hrách). Po tretie tento spor sa týka „občianskych a obchodných vecí“, keďže vznikol medzi súkromnými stranami podľa bežných pravidiel občianskeho práva.
27. V zásade sa rozhodné právo pre „mimozmluvné záväzky“ určuje podľa kolíznych noriem stanovených v nariadení Rím II. V článku 1 ods. 2 daného nariadenia sa však z jeho pôsobnosti vylučujú niektoré veci. Konkrétne v jeho písm. d) sa uvádza, že dané nariadenie sa na základe výnimky nevzťahuje na „mimozmluvné záväzky vyplývajúce z práva obchodných spoločností“. Ako príklad sa v tomto ustanovení uvádza, že do danej kategórie patrí „osobná zodpovednosť konateľov… za záväzky obchodnej spoločnosti“.
28. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd vo svojej prvej otázke pýta, či sa vylúčenie stanovené v článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia Rím II vzťahuje na žalobu, akú predložil TE proti NM a OU v ich funkcii riaditeľov spoločnosti Titanium.
29. Spolu s TE, rakúskou a belgickou vládou a Komisiou sa domnievam, že nevzťahuje.
30. Začnem tým, že vzhľadom na to, že v článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia Rím II sa neuvádza odkaz na (žiadny) vnútroštátny právny predpis, kategória „mimozmluvné záväzky vyplývajúce z práva obchodných spoločností“ musí byť na účely tohto nariadenia vymedzená autonómne. V tejto súvislosti by sa mala venovať osobitná pozornosť cieľu, ktorý zákonodarca Únie daným vylúčením sleduje.
31. Ako Súdny dvor vysvetlil vo svojom rozsudku vo veci BMA Nederland(7), podstatou tohto cieľa je zabezpečiť, aby určité záležitosti úzko súvisiace so „zrodom“ (vytvorením), „životom“ (fungovaním a činnosťou) a „smrťou“ (zánikom) spoločností, ktoré sú zvyčajne v právnych poriadkoch členských štátov upravené osobitnými pravidlami, ktoré sa odchyľujú od bežných pravidiel občianskeho a obchodného práva, naďalej podliehali jedinému právnemu poriadku, označovanému ako „právo uplatniteľné na obchodnú spoločnosť“ (alebo lex societatis).
32. Ak by totiž iné právne predpisy (napríklad všeobecné deliktuálne právo) zasahovali do týchto záležitostí v prípadoch, keď spoločnosti vykonávajú svoju činnosť vo viacerých štátoch, vytvorilo by to pre ne (a ich členov, konateľov a veriteľov) značnú mieru právnej neistoty. Naopak, istota týkajúca sa práva uplatniteľného na spoločnosť, ktorú poskytuje článok 1 ods. 2 písm. d) nariadenia Rím II, má podporovať slobodu spoločností usadzovať sa a poskytovať služby na vnútornom trhu podľa článkov 49 a 56 ZFEÚ(8).
33. Vzhľadom na cieľ sledovaný podľa článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia Rím II a ako konštatoval Súdny dvor vo svojom rozsudku BMA Nederland, toto vylúčenie vzťahuje sa na zodpovednosť/„mimozmluvné záväzky“ konateľov spoločnosti vrátane riaditeľov, ktoré existujú „z dôvodov vyplývajúcich z práva obchodných spoločností“(9). Ide o prípad, keď táto zodpovednosť/„záväzok“ vyplýva z porušenia povinnosti (alebo zákazu) uloženej takémuto riaditeľovi na základe jeho vymenovania (ktorá hypoteticky presahuje povinnosti, ktoré sa bežnými pravidlami občianskeho a obchodného práva ukladajú akejkoľvek osobe), bez ohľadu na klasifikáciu takejto povinnosti vo vnútroštátnom lex fori alebo lex causae. Všeobecne povedané práva, ktoré majú riaditelia, a povinnosti, ktoré sú im uložené na základe ich vymenovania, sú neoddeliteľne spojené s každodenným riadením, fungovaním, prevádzkou, a teda „životom“ spoločnosti. Okrem toho tieto práva a povinnosti zvyčajne závisia od použitej formy obchodnej spoločnosti. Takéto záležitosti by preto mali podliehať výlučne príslušnému lex societatis. Preto by sa takáto zodpovednosť/„záväzok“ mali považovať za „vyplývajúce z práva obchodných spoločností“ v zmysle článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia Rím II. To mal zákonodarca na mysli, keď v tomto ustanovení spomínal „osobnú zodpovednosť konateľov… [ako takých]“(10).
34. Naopak, ako tvrdia TE, belgická vláda a Komisia, vylúčenie stanovené v článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia Rím II sa nemôže vzťahovať na zodpovednosť/„mimozmluvné záväzky“ riaditeľa spoločnosti, ktoré vznikajú „z dôvodov… nesúvisiacich [s právom obchodných spoločností]“(11). Hoci, ako tvrdí maltská vláda, by riaditeľom spoločností prinieslo istotu, ak by každá zodpovednosť, s ktorou by sa mohli stretnúť pri výkone svojej funkcie, bez ohľadu na dôvody, podliehala jedinému právnemu poriadku lex societatis, takýto široký rozsah tejto výnimky by presahoval jej cieľ, ako sa vysvetľuje v bode 31 vyššie. Ešte neprimeranejšie by to bolo vzhľadom na to, že článok 1 ods. 2 písm. d) ako výnimka z rozsahu pôsobnosti daného nariadenia sa musí vykladať striktne(12).
35. Hoci je nárok, ktorý si uplatňuje TE (a zodpovedajúca zodpovednosť/„mimozmluvný záväzok“ NM a OU, na ktorých sa tento nárok zakladá), namierený voči riaditeľom spoločnosti konajúcim v uvedenom postavení, týka sa druhého scenára opísaného vyššie. Zodpovednosť/„záväzok“ NM a OU totiž vyplýva z porušenia zákazu uloženého zákonom nezávisle od ich vymenovania (konkrétne zákazu, platného pre všetkých, ponúkať verejnosti v Rakúsku hazardné hry bez koncesie stanoveného v rakúskom zákone o hazardných hrách). Takýto zákaz a dôsledky jeho porušenia nie sú spojené s každodenným riadením, fungovaním, prevádzkou, a teda „životom“ danej spoločnosti. Je uložený z iných, „nesúvisiacich“ dôvodov (vrátane ochrany záujmov spotrebiteľov).
36. Preto údajnú zodpovednosť/„mimozmluvný záväzok“ NM a OU nemožno považovať za „vyplývajúce z práva obchodných spoločností“ v zmysle článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia Rím II. Takáto zodpovednosť/„záväzok“ teda patrí do pôsobnosti daného nariadenia a riadi sa právom určeným pravidlami stanovenými v danom nariadení. V závislosti od týchto pravidiel a okolností veci sa toto právo môže výrazne líšiť od lex societatis, ktorým sa riadi spoločnosť. Otázka rozhodného práva pre tento „záväzok“ sa bude skúmať v nasledujúcej časti týchto návrhov.
37. Tento záver nespochybňujú NM a OU ani tvrdenie maltskej vlády, že keďže v Rakúsku ponúkala sporné hazardné hry spoločnosť Titanium, a nie jej riaditelia, iba táto spoločnosť mohla porušiť zákaz stanovený rakúskym zákonom o hazardných hrách. Údajný „mimozmluvný záväzok“ vyplývajúci z tohto civilného deliktu je v skutočnosti „záväzkom obchodnej spoločnosti“. Otázka, či riaditeľ spoločnosti môže byť voči poškodenej tretej osobe „osobne zodpovedný“ za takýto „záväzok“, je v podstate otázkou „práva obchodných spoločností“. Takáto zodpovednosť existuje (len) v prípade, že tento riaditeľ porušil povinnosť starostlivosti, ktorá mu bola uložená na základe jeho vymenovania, aby zabezpečil, že spoločnosť plní svoje zákonné povinnosti(13).
38. V skutočnosti v rozpore s tým, čo tvrdili uvedení účastníci konania, po prvé, keď sa spoločnosť dopustí civilného deliktu, je otázka, či výsledný „mimozmluvný záväzok“ možno pripísať konateľom danej spoločnosti, v podstate vecou rozhodného práva pre tento delikt, ako sa stanovuje v nariadení Rím II.(14) V pravidlách členských štátov týkajúcich sa občianskoprávnej zodpovednosti (podobne ako v ich trestnoprávnych pravidlách) sa konanie jednej osoby často pripisuje inej osobe na základe rôznych teórií (podnecovanie, zodpovednosť za cudzie konanie atď.). Konkrétne civilné delikty spáchané spoločnosťami sa niekedy pripisujú ich konateľom (na základe toho, že nariadili sporný postup alebo mali právo, schopnosť alebo povinnosť ho kontrolovať atď.), bez ohľadu na povinnosti, ktoré týmto konateľom inak ukladá „právo obchodných spoločností“. Odôvodnenie takejto potenciálnej pripísateľnosti zodpovednosti je svojou povahou „deliktuálne“. Zameriava sa na zabezpečenie dodržiavania pravidiel správania v spoločnosti a náležité odškodnenie obetí ich porušenia. Pripisovanie určitých protiprávnych konaní spáchaných spoločnosťami ich konateľom môže prispieť k tomu, aby tieto právnické osoby riadne zohľadňovali uvedené pravidlá a aby obete mohli v prípade ich porušenia získať nápravu. „Deliktuálna“ povaha tejto otázky sa potvrdzuje v článku 15 písm. g) nariadenia Rím II. V uvedenom ustanovení sa totiž uvádza, že rozhodným právom pre „mimozmluvný záväzok“ vyplývajúci z civilného deliktu sa upravuje „zodpovednosť za konanie iných osôb“.
39. Po druhé je možné, že na základe skutkových okolností veci by NM a OU mohli okrem „deliktuálnej“ zodpovednosti/„mimozmluvného záväzku“ vyplývajúcich z porušenia rakúskeho zákona o hazardných hrách čeliť aj zodpovednosti podľa „práva obchodných spoločností“/„mimozmluvnému záväzku“ za porušenie povinnosti starostlivosti, ktorá im bola uložená na základe ich vymenovania, aby zabezpečili, že spoločnosť plní svoje zákonné povinnosti. V skutočnosti je bežné, že jedna udalosť môže pre riaditeľa spoločnosti znamenať takéto nahromadenie záväzkov(15). Tieto „záväzky“ sú však odlišné a klasifikované podľa ich príslušného odôvodnenia: riadia sa rôznymi právami, ktoré sú stanovené na základe rôznych kolíznych noriem (na jednej strane nariadenie Rím II, na druhej strane vnútroštátne predpisy). V prejednávanej veci, pripomínam, je nárok TE založený na „deliktuálnej“ zodpovednosti NM a OU, nie na akejkoľvek potenciálnej, paralelnej zodpovednosti podľa „práva obchodných spoločností“, ktorá by im mohla byť uložená.
40. Vzhľadom na uvedené úvahy by sa na prvú otázku malo odpovedať tak, že vylúčenie týkajúce sa „mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z práva obchodných spoločností“ stanovené v článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia Rím II sa nevzťahuje na údajný „mimozmluvný záväzok“ riaditeľa spoločnosti vyplývajúci z porušenia povinnosti alebo zákazu uloženého zákonom nezávisle od jeho vymenovania, ako je zákaz ponúkať hazardné hry v danom členskom štáte bez koncesie udelenej orgánmi tohto štátu
B. Krajina, v ktorej vzniká „škoda“ v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II (druhá otázka)
41. Z predchádzajúcej časti vyplýva, že nariadenie Rím II je uplatniteľné na „mimozmluvný záväzok“, akým je záväzok, na ktorom sa zakladá nárok TE. Teraz prejdem k otázke práva, ktorým sa riadi „záväzok“ podľa uvedeného nariadenia.
42. Žiadne zo špeciálnych pravidiel stanovených v článkoch 5 až 9 nariadenia Rím II sa nevzťahuje na civilný delikt, ako je ten, ktorý je predmetom prejednávaného konania. Strany si takisto nezvolili, ako sa to umožňuje v článku 14 uvedeného nariadenia, rozhodné právo pre „mimozmluvný záväzok“ vyplývajúci z daného civilného deliktu. Preto by sa malo toto právo určiť podľa všeobecného pravidla stanoveného v článku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia.
43. Podľa daného všeobecného pravidla sa „mimozmluvný záväzok“ vyplývajúci z civilného deliktu spravuje právnym poriadkom krajiny, na území ktorej vznikla „škoda“, bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny došlo ku „skutočnosti, ktorá spôsobila škodu“, a bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny alebo krajín nastali „nepriame následky“ takejto skutočnosti.
44. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd vo svojej druhej otázke v podstate pýta, čo je „škoda“ spôsobená (údajným) civilným deliktom, na ktorom je založený nárok TE, a aké miesto sa na účely článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II považuje za miesto vzniku tejto „škody“. Uvedený súd vo svojej otázke navrhuje viacero kolíznych kritérií, ktoré by mohli byť v tomto smere relevantné. Na pochopenie zložitosti tejto otázky je podľa môjho názoru potrebných niekoľko úvodných vysvetlení.
45. Na účely nariadenia Rím II sa v jeho článku 2 ods. 1 vymedzuje pojem „škoda“ ako „každý následok civilného deliktu…“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Z bodu 43 vyššie však vyplýva, že článok 4 ods. 1 uvedeného nariadenia je založený na jemnejšom rozlišovaní medzi priamou(16) „škodou“ spôsobenou skutočnosťou, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, a nepriamymi „dôsledkami“ danej udalosti. Na určenie práva, ktorým sa riadi civilný delikt, je relevantný len prvý uvedený faktor.
46. V mnohých prípadoch je rozlišovanie medzi priamou „škodou“ spôsobenou skutočnosťou, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, a akýmikoľvek jej „nepriamymi dôsledkami“ pomerne jednoduché. Napríklad v prípade dopravnej nehody je „škodou“ fyzické zranenie obete a/alebo hmotná škoda na jej automobile spôsobená touto nehodou. Vznikla vtedy, keď došlo k zrážke. Ďalšie ekonomické dôsledky tohto zranenia (náklady na lekárske ošetrenie, strata príjmov spôsobená zranením atď.) a/alebo škody na majetku (náklady na opravu auta atď.) sú „nepriamymi dôsledkami“ nehody(17).
47. Naproti tomu rozlíšenie priamej „škody“ spôsobenej skutočnosťou, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, od jej „nepriamych dôsledkov“ môže byť náročné v situáciách, keď škoda, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že vznikla, sa nijako fyzicky neprejavila. Je to tak aj v prejednávanej veci: straty z hazardných hier, ktoré si nárokuje TE, spočívajú v podstate v znížení nehmotných peňažných aktív. Patrí to do kategórie „čisto hospodárskej“ alebo „čisto finančnej“ straty. Preto vnútroštátny súd položil druhú otázku.
48. Po objasnení tejto skutočnosti by som v rámci odpovede na túto otázku pripomenul, že vo všeobecnosti sa „škoda“ uvedená v článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II týka priamych dôsledkov civilného deliktu na poškodeného (alebo presnejšie na jeho právne chránený záujem, na ktorý sa nárok vzťahuje). Závisí to od povahy (údajného) civilného deliktu, na ktorom sa nárok zakladá(18). Na určenie tejto „škody“ sa teda musí vychádzať z analýzy charakteristík daného civilného deliktu. Keďže sa však hľadanie „škody“ vykonáva na účely určenia rozhodného práva podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II, je potrebné mať na pamäti cieľ, ktorý sa týmto ustanovením sleduje. Rozhodnutím zákonodarcu Únie, aby sa ako kolízne kritérium použila krajina, v ktorej „škoda“ vznikla, sa malo vo väčšine prípadov zaručiť uplatňovanie práva, ktoré má najužšiu súvislosť s civilným deliktom a ktoré je predvídateľné tak pre poškodeného, ako aj pre páchateľa, čím sa zabezpečí právna istota. Týmto kolíznym kritériom sa mala takisto zabezpečiť „spravodlivá rovnováha“ medzi záujmami účastníkov konania(19). Kritérium zvolené na určenie tejto „škody“ musí byť presvedčivé z hľadiska uvedených cieľov a môže sa líšiť od riešenia, ktoré v tejto súvislosti existuje v hmotnom práve(20).
49. V tejto súvislosti by sa mala zohľadniť aj judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa článku 7 ods. 2 nariadenia Brusel Ia. Pripomínam, že uvedené ustanovenie obsahuje pravidlo osobitnej právomoci vo „veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“, ktoré určuje súdy podľa „miesta, kde došlo… ku skutočnosti, ktorá zakladá… nárok na náhradu škody“. V rozsudku vo veci Bier(21) Súdny dvor konštatoval, že to zahŕňa jednak (i) miesto, kde „škoda“ vznikla, a jednak (ii) miesto udalosti, ktoré k tejto škode viedli (takže navrhovateľ si môže zvoliť, kde podá žalobu, ak sa tieto dve miesta nezhodujú). Pokiaľ ide o prvé kritérium, Súdny dvor v rozsudku vo veci Marinari(22) rozhodol, že sa obmedzuje na miesto, kde došlo k „pôvodnej škode“, a nevzťahuje sa na žiadne miesto, kde obeť podľa svojich tvrdení utrpela ďalšie „nepriame dôsledky“ skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Keďže článok 7 ods. 2 nariadenia Brusel Ia a článok 4 ods. 1 nariadenia Rím II sú založené na rovnakom rozlišovaní a sledujú podobné ciele (aspoň pokiaľ ide o úzku súvislosť s civilným deliktom, predvídateľnosť a právnu istotu)(23), mal by sa zabezpečiť jednotný výklad týchto dvoch nariadení(24).
50. Vzhľadom na skutočnosti zhrnuté v bodoch 8 až 11 vyššie predložili účastníci konania radikálne odlišné názory na to, čo by sa v danom prípade malo považovať za priamu „škodu“ spôsobenú (údajným) civilným deliktom, na ktorom sa zakladá nárok TE, a kde táto „škoda“ vznikla v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II.
51. Na jednej strane NM a OU, maltská vláda a Komisia tvrdia, že táto „škoda“ spočíva v stratách z hazardných hier, ktoré TE utrpel, keď uzatváral stávky na webovom sídle spoločnosti Titanium. Priamym dôsledkom týchto strát bolo zníženie a nakoniec úplná strata konkrétneho majetku TE, ktorý je možné odlíšiť od zvyšku jeho majetku, a to konkrétne suma peňazí, ktorú dobrovoľne previedol na bankový účet na ochranu hráčov, aby nabil svoje (virtuálne) hráčske konto(25). Táto „škoda“ vznikla na mieste, kde sa nachádza daný bankový účet, ktoré sa zase považuje za miesto sídla subjektu, ktorý ho vedie(26). Keďže daná banka má sídlo na Malte, „škoda“ vznikla v tejto krajine, a preto sa na nárok TE vzťahuje maltské právo podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II. Naopak, finančné dôsledky, ktoré táto strata mala na celkový majetok TE, sú iba „nepriamymi dôsledkami“ údajného civilného deliktu. Preto aj keby sme pripustili, že TE pociťoval tieto účinky v mieste svojho obvyklého bydliska v Rakúsku (na základe fikcie, že tam sa nachádzalo „centrum jeho majetku“), podľa uvedeného ustanovenia to nie je relevantné.
52. Na druhej strane TE a rakúska, nemecká a belgická vláda sa v podstate domnievajú, že „škoda“ v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II je počiatočný prevod peňazí v prospech spoločnosti Titanium, ktorý TE uskutočnil s cieľom nabiť svoje (virtuálne) hráčske konto a uzatvárať stávky. Domnievajú sa, že táto „škoda“ vznikla v Rakúsku vzhľadom na kombináciu viacerých faktorov, a to skutočnosť, že činnosť spoločnosti Titanium bola zameraná na Rakúsko, že TE sa zúčastňoval na sporných hazardných hrách z tejto krajiny, že peniaze previedol zo svojho rakúskeho bankového účtu, že tam má obvyklé bydlisko a „centrum svojho majetku“ a že jeho nárok sa zakladá na údajnom porušení rakúskeho zákona o hazardných hrách(27). Preto by sa daný civilný delikt riadil podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II rakúskym právom.
53. Pripúšťam, že vybrať si medzi týmito dvoma riešeniami nie je ľahké. Po dôkladnom zvážení však v zásade súhlasím s druhým názorom.
54. Riešenie, ktoré navrhujú NM a OU, maltská vláda a Komisia, je v podstate založené na analógii s rozsudkom Kronhofer(28), ktorý sa týka pravidla právomoci pre „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ stanoveného v článku 7 ods. 2 nariadenia Brusel Ia. V tomto prípade spotrebiteľ s bydliskom v Rakúsku (pán Kronhofer) uzavrel zmluvu s investičnou spoločnosťou v Nemecku. Na základe toho previedol na investičný účet spoločnosti v Nemecku finančné prostriedky, ktoré boli následne použité na upísanie finančných nástrojov. Dané nástroje stratili hodnotu, čo viedlo k strate časti investovaných finančných prostriedkov.
55. Z daného rozsudku možno vyvodiť, že podľa názoru súdu priamou „škodou“ bola strata časti finančných prostriedkov uložených na investičnom účte. „Škoda“ vznikla v Nemecku na mieste, kde sa nachádzal subjekt, ktorý viedol účet(29). Naopak, finančné dôsledky, ktoré táto strata mala na celkový majetok pána Kronhofera, sú iba „nepriamymi dôsledkami“ skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Aj keby sme predpokladali, že pán Kronhofer pocítil tieto účinky v mieste svojho bydliska v Rakúsku (na základe fikcie, že „centrum majetku“ poškodeného sa nachádzalo tam)(30), nemohlo by to odôvodniť priznanie právomoci súdom v tomto mieste(31).
56. Riešenie vyplývajúce z rozsudku Kronhofer je podľa môjho názoru vhodné pre prípady, v ktorých osoba (i) poverí inú osobu (zvyčajne banku alebo investičnú spoločnosť) správou určitého svojho majetku; (ii) na tento účel dobrovoľne oddelí tento majetok od zvyšku svojho majetku tým, že ho v súlade s pokynmi poverenej osoby vloží na osobitný účet, a (iii) poverená osoba následne spácha civilný delikt súvisiaci so zlým spravovaním daného majetku [nedbanlivé investovanie, sprenevera, nadmerné obchodovanie (tzv. churning) atď.]. V takom prípade možno priamu „škodu“ na účely článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II presvedčivo považovať za zníženie hodnoty alebo stratu tohto konkrétneho majetku (keďže ochrana finančného záujmu navrhovateľa je podstatou predmetného civilného deliktu) a umiestniť ju do krajiny, kde bol majetok uložený. S civilným deliktom má najužšiu súvislosť právny poriadok tejto krajiny, a keďže sa strany dohodli na mieste určenia majetku, obe mohli predpokladať, že sa bude uplatňovať tento právny poriadok.
57. (Údajný) civilný delikt, na ktorom sa zakladá nárok TE, sa však od deliktov opísaných vyššie značne líši. Ako zdôrazňujú TE a rakúska, nemecká a belgická vláda, predmetný delikt nesúvisí so žiadnym nesprávnym hospodárením spoločnosti Titanium s finančnou sumou, ktorú TE previedol na bankový účet na ochranu hráčov s cieľom nabiť si svoje (virtuálne) hráčske konto. Pripomínam, že údajné protiprávne konanie spočíva skôr v tom, že spoločnosť Titanium ponúkala TE tieto hazardné hry, hoci nemala koncesiu požadovanú podľa rakúskeho zákona o hazardných hrách.
58. Vzhľadom na vlastnosti daného civilného deliktu sa mi zdá, že TE sa svojou žalobou snaží brániť záujmy spotrebiteľov, ktoré sú chránené rakúskym zákonom o hazardných hrách a súvisia s tým, že sa im neponúkajú hazardné hry, s výnimkou regulovaných a licencovaných hier (aby sa predišlo závislosti od hazardných hier a jej sociálnym a finančným dôsledkom, podvodom atď.)(32). Zasahovanie do týchto záujmov, a teda „škoda“ spôsobená civilným deliktom, mohla nastať len vtedy, ak sa TE zúčastnil na takýchto nelicencovaných hazardných hrách, konkrétne tým, že v nich uzavrel stávky (zatiaľ čo ak by bol zákon dodržaný, nikdy by to nemohol urobiť)(33).
59. V tejto súvislosti sú podľa môjho názoru vytvorenie hráčskeho konta zo strany TE na webovom sídle spoločnosti Titanium a platba peňazí spoločnosti Titanium na nabitie tohto konta iba prípravnými úkonmi vedúcimi k danej „škode“. Z toho vyplýva najmä to, že bankový účet (alebo príslušná kreditná karta), ktorý hráč na tento účel používa, nie je na účely článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II relevantný. Navyše považovanie miesta tohto účtu za kolízne kritérium by bolo ťažko v súlade s cieľmi úzkej súvislosti, predvídateľnosti a právnej istoty, ktoré sa uvedeným ustanovením sledujú. Hráč by mohol mať bankové účty vo viacerých krajinách a na nabitie svojho hráčskeho konta by mohol používať ktorýkoľvek z nich. Takéto kritérium by preto mohlo viesť k uplatneniu práva, ktoré nemá žiadnu súvislosť s civilným deliktom a ktoré by bolo pre páchateľa nepredvídateľné(34).
60. Podobne aj ďalšie nepriaznivé finančné dôsledky vyplývajúce z uzavretia stávok(35) (napríklad nemožnosť žiadať od spoločnosti prevádzkujúcej hazardné hry vrátenie peňazí, pretože na hráčskom konte nezostal žiadny kredit) sú podľa môjho názoru „nepriamymi dôsledkami“ civilného deliktu, ktoré nie sú relevantné na účely určenia rozhodného práva podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II. Navyše miesto, kde k týmto dôsledkom došlo, by predstavovalo nevhodný výber kolízneho kritéria. Vzhľadom na to, že k nim došlo v krajine, v ktorej má spoločnosť prevádzkujúca hazardné hry uložené finančné prostriedky hráčov (v prejednávanej veci je to miesto, kde bol vedený bankový účet na ochranu hráčov), by to nebolo vhodné. Takáto krajina by nemusela byť pre hráča predvídateľná(36). „Zverenie“ (takpovediac) týchto finančných prostriedkov spoločnosti Titanium je vedľajším aspektom účasti na hazardných hrách(37) a uplatniteľné právo by nemalo závisieť od takéhoto dojednania. Ako už bolo uvedené, bankový účet je si možné v súčasnosti otvoriť kdekoľvek; s týmto kritériom môžu spoločnosti prevádzkujúce hazardné hry dokonca manipulovať na účely voľby práva. Z toho vyplýva, že právo krajiny, v ktorej sa tento účet nachádza, nemusí mať s civilným deliktom osobitne úzku súvislosť. Alternatívne umiestnenie týchto finančných dôsledkov do „centra majetku“ hráča by bolo ako fikcia príliš pritiahnuté za vlasy.
61. Keďže „škoda“ v zmysle nepriaznivých dôsledkov pre chránené záujmy, ktoré sa uplatňujú, vznikla v čase, keď sa spotrebiteľ zúčastnil na hazardných hrách bez koncesie, táto „škoda“ vznikla v mieste, kde sa tieto hry uskutočnili. Podľa môjho názoru je voľba tohto kolízneho kritéria na určenie miesta, kde došlo k priamej „škode“ na účely článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II, v súlade so súčasným trendom judikatúry Súdneho dvora podľa článku 7 ods. 2 nariadenia Brusel Ia, pokiaľ ide o finančné straty spôsobené transakciami, ktoré by poškodení bez konania páchateľa neuskutočnili (alebo prinajmenšom nie za rovnakých podmienok)(38).
62. Na základe tohto kolízneho kritéria je ľahké priradiť priamu „škodu“ k situácii, keď sa osoba zúčastnila na nelicencovaných hazardných hrách na fyzickom mieste (napríklad v nelegálnom kasíne). Daná „škoda“ vznikla na takomto mieste. Problémom v prejednávanej veci je, že TE sa na takýchto hrách zúčastnil online na webovom sídle spoločnosti Titanium.
63. NM, OU a maltská vláda v podstate navrhujú prijať právnu fikciu, podľa ktorej sa sporné hazardné hry odohrávali na Malte, pričom sa odvolávajú na tvrdenie, že všetky zariadenia a infraštruktúra vrátane serverov, ktoré spoločnosť Titanium používala na ponúkanie týchto hier a spracúvanie stávok, sa nachádzali v tejto krajine, že webové sídlo a (virtuálne) hráčske kontá spravovali zamestnanci spoločnosti Titanium na Malte a že všetky rozhodnutia prijaté riaditeľmi spoločnosti Titanium v súvislosti s jej činnosťou boli takisto prijaté na Malte.
64. Podľa môjho názoru niet pochýb o tom, že všetky rozhodnutia a úkony spoločnosti Titanium a NM a OU, ktoré viedli k (údajnému) nepriaznivému vplyvu na záujmy TE, sa odohrali na Malte. To však znamená, že Malta je v prvom rade „krajinou, v ktorej došlo k skutočnosti, ktorá spôsobila škodu“ v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II. Ako sa uvádza v bode 43 vyššie, toto kolízne kritérium bolo zákonodarcom Únie zamietnuté, pokiaľ ide o rozhodné právo pre civilné delikty, okrem iného preto, že nezabezpečovalo „spravodlivú rovnováhu“ medzi záujmami strán(39) (pretože by to podľa môjho chápania často viedlo k určeniu práva krajiny, v ktorej má páchateľ sídlo alebo obvyklé bydlisko).
65. V prejednávanej veci by podľa môjho názoru domnienka, že priama „škoda“ vznikla aj na Malte, na základe fikcie, že sporné hazardné hry sa odohrali v tejto krajine, bola v rozpore s legislatívnym zámerom. Naopak, v danom prípade je vhodné prijať skôr fikciu, že tieto hry sa uskutočnili v Rakúsku, ako v podstate tvrdia TE a rakúska, nemecká a belgická vláda, čo vedie k uplatneniu rakúskeho práva podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II.
66. Na rozdiel od toho, čo tvrdia NM a OU, táto fikcia nie je odôvodnená len tým, že webové sídlo spoločnosti Titanium bolo prístupné v Rakúsku. V skutočnosti je nesporné, že spoločnosť Titanium smerovala svoju činnosť (okrem iného) na rakúskych spotrebiteľov, ako je TE. Predmetné webové sídlo malo názov v nemčine (www.drueckglueck.com) a používal sa na ňom tento jazyk, bola použitá neutrálna doména najvyššej úrovne „.com“ (namiesto maltskej „.mt“) a webové sídlo sa podľa všetkého v Rakúsku propagovalo. Podľa môjho názoru je preto rozumné považovať za rozhodujúcu skutočnosť, že TE uzatváral stávky na tomto webovom sídle z Rakúska.(40) Táto fikcia je navyše v súlade s podstatou tvrdenia TE: keďže pôsobnosť rakúskeho zákona o hazardných hrách ako verejnoprávneho aktu prijatého rakúskym štátom je obmedzená na rakúske územie, záujmy spotrebiteľov chránené týmto zákonom môžu byť porušené len v prípade, ak sa spotrebiteľ zúčastňuje na nelicencovaných hazardných hrách v Rakúsku.
67. NM a OU proti takejto fikcii namietajú tvrdením, že v skutočnosti mohol TE pristupovať na webové sídlo spoločnosti Titanium odkiaľkoľvek, aj mimo Rakúska, napríklad pomocou smartfónu. V skutočnosti nie je jasné, kde TE presne bol, keď pristupoval na dané webové sídlo. Okrem toho sa tento civilný delikt netýka jednej stávky, ale série stávok, ktoré mohli byť uzavreté z rôznych miest v Rakúsku aj mimo neho.
68. Je zrejmé, že uplatniteľné právo by sa nemalo líšiť pre každú uzavretú stávku v závislosti od toho, kde sa TE v danom momente nachádzal. Nielenže by bolo ťažké dokázať, z ktorých miest presne boli stávky uzavreté, ale takýto prístup by mohol viesť aj k fragmentácii uplatniteľného práva a k určeniu práva (alebo práv), ktoré má malú alebo žiadnu súvislosť s civilným deliktom a ktoré by mohlo byť pre páchateľa úplne nepredvídateľné(41).
69. Na to, aby sa však týmto problémom predišlo, (všetky) stávky by sa mali považovať za uzavreté v mieste obvyklého bydliska TE v Rakúsku v danom čase, bez ohľadu na jeho skutočnú polohu v čase, keď hral hazardnú hru.
70. Podľa môjho názoru vedie tento výklad k určeniu práva (v tomto prípade rakúskeho práva), ktoré úzko súvisí s údajným civilným deliktom (ktorý, pripomínam, spočíva práve v skutočnosti, že hazardné hry boli podľa rakúskeho zákona o hazardných hrách nezákonné). Spĺňa aj cieľ právnej istoty a predvídateľnosti: ako zdôrazňujú TE a rakúska, nemecká a belgická vláda, maltská spoločnosť prevádzkujúca hazardné hry, ktorá zameriava svoju činnosť na určitý členský štát, môže racionálne očakávať, že právo tohto štátu sa bude vzťahovať na civilné delikty súvisiace s touto činnosťou(42).
71. Vzhľadom na uvedené skutočnosti by odpoveď na druhú otázku mala znieť, že ak spotrebiteľ tvrdí, že utrpel straty z hazardných hier v dôsledku účasti, z členského štátu, v ktorom má obvyklé bydlisko, na online hazardných hrách, ktoré mu ponúkal poskytovateľ so sídlom v inom členskom štáte bez koncesie udelenej orgánmi prvého štátu, „škoda“ v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II vznikla v tomto prvom štáte, ako krajine, z ktorej boli uzavreté stávky.
C. Má byť právo určené podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II nahradené podľa článku 4 ods. 3 tohto nariadenia?
72. NM, OU a maltská vláda pred Súdnym dvorom tvrdia, že ak by sa v rozpore s ich návrhom určilo, že na civilný delikt, ktorý je základom nároku TE, sa vzťahuje rakúske právo, podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II by sa toto právo malo nahradiť na základe „únikovej doložky“ stanovenej v článku 4 ods. 3 tohto nariadenia. Podľa ich názoru je „zo všetkých okolností prípadu zrejmé, že [civilný delikt] [mal] zjavne užšiu väzbu s [inou krajinou]“, ako sa uvádza v článku 4 ods. 3, a to s Maltou. Podľa uvedeného ustanovenia by sa teda malo namiesto toho uplatňovať maltské právo. Keďže táto záležitosť súvisí s druhou otázkou, stručne sa jej budem venovať.
73. Na úvod by som mal zdôrazniť, že hoci „úniková doložka“ stanovená v článku 4 ods. 3 nariadenia Rím II má vyvažovať „prísne“ všeobecné pravidlo stanovené v článku 4 ods. 1 daného nariadenia tým, že poskytuje súdu, ktorý vec prejednáva, určitú mieru flexibility, aby v každom prípade zabezpečil, že uplatniteľným právom je právo, ktoré má skutočne najužšiu väzbu s civilným deliktom(43), nahradenie práva určeného podľa článku 4 ods. 1 by malo byť výnimočné, aby sa zabezpečila predvídateľnosť a právna istota, o ktoré sa usiluje nariadenie Rím II. Ako vyplýva zo znenia článku 4 ods. 3, táto „úniková doložka“ by sa mala použiť len vtedy, ak je na základe celkovej analýzy okolností veci zrejmé, že civilný delikt má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina, v ktorej „škoda“ vznikla. Splniť túto podmienku nie je ľahké.
74. Ako tvrdia TE a rakúska, nemecká a belgická vláda, nie je to prípad tejto veci. Hoci je nepopierateľné, že civilný delikt má väzby s Maltou, nie sú z hľadiska voľby práva zjavne významnejšie než väzby s Rakúskom.
75. Hoci sa sídlo a zariadenia spoločnosti Titanium nachádzali na Malte, sporné hazardné hry boli zamerané na Rakúsko, krajinu, v ktorej mal TE obvyklé bydlisko a z ktorej sa do týchto hier zapájal. Hoci NM a OU mohli vykonávať svoje povinnosti z Malty v súlade s maltským právom obchodných spoločností, pripomínam, že nárok TE sa zakladá na údajnom porušení rakúskych pravidiel hazardných hier. Umiestnenie bankového účtu na ochranu hráčov na Malte nie je, ako som vysvetlil v predchádzajúcej časti, pre daný civilný delikt podstatné (a naopak podstatné nie je ani umiestnenie osobného bankového účtu TE v Rakúsku). Nakoniec, pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré predložili NM a OU a maltská vláda, že zmluva o hazardných hrách medzi TE a spoločnosťou Titanium sa riadila maltským právom, je pravda, že v článku 4 ods. 3 nariadenia Rím II sa stanovuje, že zjavne užšia väzba s inou krajinou „sa môže zakladať najmä na už [existujúcej zmluve] medzi stranami,… ktor[á] je úzko spojen[á] s predmetným civilným deliktom“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Aj tak však po prvé nie som presvedčený, že predmetná zmluva má pre údajný civilný delikt podstatný význam. Po druhé vôbec nie je zrejmé, že by sa daná zmluva riadila maltským právom. Keďže bola uzavretá medzi spotrebiteľom a podnikateľom, ktorý svoju činnosť zameriaval na spotrebiteľa, riadila sa skôr právom krajiny, v ktorej mal spotrebiteľ obvyklé bydlisko (inými slovami, rakúskym právom), v súlade s článkom 6 ods. 1 nariadenia (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky(44).
76. K prejednávanej veci by som chcel uviesť poslednú poznámku. Tieto návrhy sa týkajú výlučne práva, ktorým sa riadi civilný delikt, na ktorom sa zakladá nárok TE. To, či je daný nárok dôvodný, je už iná otázka. Napríklad to, či by mal mať TE nárok na náhradu škody, ktorú utrpel, alebo či by mu mala byť táto náhrada odmietnutá z dôvodu, že k tejto škode prispel alebo sa sám dopustil protiprávneho konania tým, že sa rozhodol zapojiť do hazardných hier ponúkaných spoločnosťou Titanium, je otázkou podstaty veci, o ktorej sa rozhoduje na základe rakúskeho deliktuálneho práva. Podobne sa značná časť diskusie na Súdnom dvore týkala otázky, či je povinnosťou spoločností prevádzkujúcich hazardné hry so sídlom na Malte a pôsobiacich na základe maltských koncesií dodržiavať rakúsky zákon o hazardných hrách (a ukladanie deliktuálnej zodpovednosti týmto spoločnostiam a ich riaditeľom, ak to nerobia) zlučiteľná so slobodou poskytovať služby zaručenou v článku 56 ZFEÚ. To je takisto otázka podstaty veci, o ktorej rozhodne súd, ktorý vo veci rozhoduje, pri posúdení veci samej. Je zrejmé, že ak by príslušné ustanovenia rakúskeho zákona o hazardných hrách znamenali neodôvodnené obmedzenie tejto slobody, NM a OU by sa nemohla pripísať žiadna takáto zodpovednosť a nárok TE by sa zamietol. Naopak, ak by tento zákon bol s uvedenou slobodou zlučiteľný, bolo by zlučiteľné s touto slobodou aj to, aby títo riaditelia niesli zodpovednosť za protiprávne konanie spoločnosti Titanium.
V. Návrh
77. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), takto:
1. Článok 1 ods. 2 písm. d) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky („Rím II“)
sa má vykladať v tom zmysle, že vylúčenie týkajúce sa „mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z práva obchodných spoločností“ stanovené v uvedenom ustanovení sa nevzťahuje na údajný „mimozmluvný záväzok“ riaditeľa spoločnosti vyplývajúci z porušenia povinnosti alebo zákazu uloženého zákonom nezávisle od jeho vymenovania, ako je zákaz ponúkať hazardné hry v danom členskom štáte bez koncesie udelenej orgánmi tohto štátu.
2. Článok 4 ods. 1 nariadenia č. 864/2007
sa má vykladať v tom zmysle, že ak spotrebiteľ tvrdí, že utrpel straty z hazardných hier v dôsledku účasti, z členského štátu, v ktorom má obvyklé bydlisko, na online hazardných hrách, ktoré mu ponúkol poskytovateľ so sídlom v inom členskom štáte bez koncesie udelenej orgánmi prvého štátu, „škoda“ v zmysle článku 4 ods. 1 daného nariadenia vznikla v tomto prvom štáte, ako krajine, z ktorej boli uzavreté stávky.
1 Jazyk prednesu: angličtina.
iNázov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.
2 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II) (Ú. v. EÚ L 199, 2007, s. 40).
3 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).
4 Pozri PENA, P., SCHUMANN, H. a PEIGNÉ, M.: EU citizens lose out as Malta regulatory „sledgehammer“ protects gambling giants. In: Investigate Europe, 6. marca 2025.
5 Preto sa v týchto návrhoch nebudem zaoberať otázkou zlučiteľnosti článku 56A maltského zákona o hazardných hrách s právom Únie.
6 Pozri dané vymedzenie v článku 2 nariadenia Rím II.
7 Rozsudok z 10. marca 2022, BMA Nederland (C‑498/20, ďalej len „rozsudok BMA Nederland“, EU:C:2022:173, bod 54).
8 Toto vylúčenie ako také prispieva k cieľom predvídateľnosti a právnej istoty v súvislosti s rozhodným právom pre „mimozmluvné záväzky“ a riadnym fungovaním vnútorného trhu, ktoré sa sledujú nariadením Rím II (pozri odôvodnenie 6 daného nariadenia). Táto istota je však dosiahnutá len čiastočne. Vzhľadom na to, že neexistuje nariadenie Únie o práve uplatniteľnom na obchodné spoločnosti, (osobitné) lex societatis, ktorým sa riadi spoločnosť, sa v každom spore určuje na základe (vnútroštátnych) kolíznych noriem súdu, ktorý vec prejednáva. V medzinárodnom súkromnom práve členských štátov existujú v tejto súvislosti tradičné rozdiely: niektoré uplatňujú právo krajiny, v ktorej bola spoločnosť založená, zatiaľ čo iné uplatňujú právo krajiny, v ktorej sa nachádza „skutočné sídlo“ spoločnosti. Hoci by sa spoločnosť mala riadiť iba jedným právom, toto právo nemusí byť nevyhnutne právo vo všetkých jurisdikciách rovnaké.
9 Rozsudok BMA Nederland, bod 54.
10 Pozri v tejto súvislosti rozsudok BMA Nederland (bod 55); Európska komisia, návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky („Rím II“) [KOM(2003) 427 v konečnom znení], dôvodová správa, s. 9.
11 Rozsudok BMA Nederland, bod 54.
12 Pozri analogicky rozsudok zo 6. júna 2019, Weil (C‑361/18, EU:C:2019:473, bod 43 a citovaná judikatúra).
13 Pozri maltské právo obchodných spoločností, článok 136A ods. 3 maltského zákona o obchodných spoločnostiach.
14 Pozri CALLIESS, G.‑P. a RENNER, M.: Rome Regulations: Commentary, 3. vydanie, Kluwer Law International, 2020, s. 478 a 479, bod 52.
15 Pozri rozsudok z 10. septembra 2015, Holterman Ferho Exploitatie a i. (C‑47/14, EU:C:2015:574, bod 19).
16 Pozri v tomto zmysle odôvodnenie 16 nariadenia Rím II.
17 Pozri v tomto zmysle odôvodnenie 17 nariadenia Rím II.
18 Pozri analogicky návrhy, ktoré predložil generálny advokát Bobek o veci Löber (C‑304/17, EU:C:2018:310, body 69 a 70, ako aj odkazy).
19 Pozri odôvodnenia 6, 14, a 16 nariadenia Rím II.
20 Pozri rozsudok z 10. decembra 2015, Lazar (C‑350/14, EU:C:2015:802, bod 21).
21 Rozsudok z 30. novembra 1976 (21/76, EU:C:1976:166, body 24 a 25).
22 Rozsudok z 19. septembra 1995 (C‑364/93, EU:C:1995:289, bod 15).
23 Pozri rozsudok zo 17. októbra 2017, Bolagsupplysningen a Ilsjan (C‑194/16, EU:C:2017:766, body 26 a 28 a citovaná judikatúra).
24 Pozri odôvodnenie 7 nariadenia Rím II a rozsudok BMA Nederland (bod 60).
25 Na základe toho, že (i) stávky boli uzatvárané prostredníctvom finančných prostriedkov pripísaných na (virtuálne) hráčske konto a všetky straty by ovplyvnili zostatok na danom virtuálnom účte a (ii) keďže bankový účet na ochranu hráčov obsahoval finančné prostriedky zodpovedajúce kreditnému zostatku všetkých účtov hráčov, straty z hazardných hier by v konečnom dôsledku znamenali odpočítanie finančných prostriedkov pripísaných na tento bankový účet.
26 Zodpovedá to písm. b) druhej otázky.
27 V tomto prístupe sú spojené písm. a), c), d) a e) druhej otázky.
28 Rozsudok z 10. júna 2004 (C‑168/02, ďalej len „rozsudok Kronhofer“, EU:C:2004:364).
29 Bezhotovostné peniaze nie sú hmotný majetok. V podstate ide o pohľadávku majiteľa účtu voči banke, ktorá ho spravuje, na základe zmluvy o vedení účtu. Miesto bezhotovostných peňazí musí byť určené prostredníctvom právnej fikcie, t. j. použitím miesta, kde sa nachádza subjekt spravujúci účet (alebo kódu krajiny v kóde IBAN účtu, ktorý je zvyčajne rovnaký) (pozri LEHMANN, M.: Where does economic loss occur? In: Journal of Private International Law, zv. 7, 2011, s. 527 až 550, najmä s. 532, 534 a 535).
30 „Centrum majetku“ osoby neexistuje. „Centrum“ a jeho potenciálne miesto, kde sa nachádza, v mieste obvyklého bydliska danej osoby predstavujú právnu fikciu.
31 Pozri v tomto zmysle rozsudok Kronhofer (body 17 až 21).
32 Ak štát zakazuje alebo reguluje ponuku hazardných hier, je to (okrem iného) v záujme jeho obyvateľov, vzhľadom na riziká hazardných hier z hľadiska závislosti atď.
33 TE zjavne k danej „škode“ prispel tým, že sa rozhodol zúčastniť sa na hazardných hrách. V Rakúsku mohlo byť aj toto jeho konanie nezákonné. To sú však otázky týkajúce sa podstaty veci (pozri bod 76 nižšie).
34 Pozri analogicky rozsudok zo 16. júna 2016, Universal Music International Holding (C‑12/15, EU:C:2016:449, bod 38).
35 Je zrejmé, že ak hráč v skutočnosti neprehral stávky, ktoré vtedy uzavrel, napriek potenciálnemu zasahovaniu do jeho chránených záujmov vyplývajúcemu výlučne zo skutočnosti, že hral nelicencované hazardné hry, len ťažko by mohol preukázať nárok na náhradu škody. To je však opäť otázka podstaty.
36 Ako zdôrazňujú NM a OU, hráči, ktorí platili bankovým prevodom, dostali číslo IBAN bankového účtu na ochranu hráčov, a tak sa o ňom v danom momente nevyhnutne dozvedeli. V prípadoch, keď hráči použili svoju kreditnú kartu na vklad finančných prostriedkov na svoje hráčske konto, však túto informáciu nemuseli nutne dostať. NM a OU oponujú, že bankový účet na ochranu hráčov bol opísaný vo všeobecných podmienkach spoločnosti Titanium. TE však tvrdí, že ľudia si podmienky málokedy prečítajú dôkladne.
37 Ako zdôrazňuje belgická vláda, takýto systém existuje výlučne z praktických dôvodov: pre hráča by bolo zdĺhavé, keby musel pri každej stávke uskutočňovať platbu (napríklad kreditnou kartou) spoločnosti prevádzkujúcej hazardné hry.
38 Pozri rozsudky z 9. júla 2020, Verein für Konsumenteninformation (C‑343/19, EU:C:2020:534, body 29 až 40), ako aj z 15. júla 2021, Volvo a i. (C‑30/20, EU:C:2021:604, body 39 a 40). Na účely rozhodnutia, ktoré možno chápať rovnakým spôsobom, pozri aj rozsudok z 12. mája 2021, Vereniging van Effectenbezitters (C‑709/19, EU:C:2021:377, bod 35).
39 Pozri v tomto zmysle odôvodnenia 15 a 16 nariadenia Rím II.
40 Zodpovedá to písm. c) druhej otázky. Pozri analogicky rozsudky z 3. októbra 2019, Verein für Konsumenteninformation (C‑272/18, EU:C:2019:827, bod 53), ako aj z 28. novembra 2024, VariusSystems digital solutions (C‑526/23, EU:C:2024:985, bod 22).
41 Takýto prístup by bol ešte problematickejší podľa článku 7 ods. 2 nariadenia Brusel Ia. V skutočnosti by určenie viacerých miest „škody“ viedlo k miestnej právomoci rovnakého počtu súdov v Rakúsku, a dokonca potenciálne aj mimo neho.
42 Pozri analogicky rozsudok z 15. júla 2021, Volvo a i. (C‑30/20, EU:C:2021:604, bod 42), a návrhy, ktoré predložil generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci Stichting Right to Consumer Justice a Stichting App Stores Claims (C‑34/24, EU:C:2025:212, body 81 až 86).
43 Pozri odôvodnenie 14 nariadenia Rím II.
44 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady zo 17. júna 2008 (Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6). Aj keby táto zmluva obsahovala doložku o voľbe práva, ktorou by sa určilo maltské právo, spotrebiteľ by sa mohol aj tak dovolávať ochrany, ktorú mu poskytujú záväzné ustanovenia rakúskeho práva podľa článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I.