1.

Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) položil Súdnemu dvoru šesť otázok týkajúcich sa výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby pri pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a konzulárnymi orgánmi počas pozbavenia osobnej slobody, v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) ( 2 ).

2.

CH je bulharským štátnym príslušníkom, ktorý neovláda písomnú formu bulharského jazyka. CH má záznam v registri trestov.

3.

Dňa 16. decembra 2022 bol CH zadržaný z dôvodu podozrenia zo spáchania lúpeže, ktorá sa mala stať 2. a 14. decembra 2022. Po predvedení na policajnú stanicu podpísal vyhlásenie o vzdaní sa práva byť zastúpený obhajcom. Podľa bulharského práva sa na preukázanie vzdania sa tohto práva negramotnou osobou vyžadujú podpisy policajta a nezávislého svedka. Zdá sa, že ani jedna z týchto podmienok nebola splnená. ( 3 ) Počas policajného výsluchu, ktorý sa následne uskutočnil v neprítomnosti obhajcu, sa CH priznal k spáchaniu druhej lúpeže a pri tej príležitosti uviedol tiež miesto, kde sa nachádzali odcudzené veci. V priebehu osobnej identifikácie, ktorá sa uskutočnila neskôr v ten istý deň, obeť druhej lúpeže identifikovala CH ako páchateľa.

4.

Dňa 17. decembra 2022 počas druhej osobnej identifikácie uskutočnenej v neprítomnosti obhajcu obeť prvej lúpeže označila CH za páchateľa. Sofijska rajonna prokuratura (Okresná prokuratúra Sofia, Bulharsko) následne obvinila CH zo spáchania trestných činov lúpeže, ku ktorým došlo 2. a 14. decembra 2022. Keďže podľa bulharského práva musí byť osoba obvinená zo spáchania trestného činu právne zastúpená, bol mu ustanovený obhajca, aby ho zastupoval.

5.

Dňa 19. decembra 2022 prišiel CH na Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia), ktorý vydal príkaz na jeho vzatie do väzby až do začatia súdneho konania. Dňa 29. decembra 2022 Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) tento príkaz potvrdil.

6.

Dňa 13. júna 2023 Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) zamietol žiadosť CH o zrušenie tohto väzobného opatrenia. Dňa 22. júna 2024 Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) tento príkaz potvrdil.

7.

Dňa 18. augusta 2023 Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) rozhodol o prepustení CH z väzby pod podmienkou, že sa bude musieť pravidelne hlásiť policajným orgánom v mieste svojho bydliska. Urobil tak z dôvodu, že nebolo možné zistiť, či sa CH v čase svojho zadržania dobrovoľne a vedome vzdal svojho práva byť zastúpený obhajcom, keďže je negramotný a jeho údajné vzdanie sa práva nebolo podpísané svedkom. Za týchto okolností Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) dospel k záveru, že nadväzujúce policajné vyšetrovanie bolo nezákonné, v dôsledku čoho takto získané dôkazy nemohli byť použité na trestné stíhanie CH.

8.

Dňa 7. septembra 2023 Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) toto rozhodnutie zrušil a rozhodol, že CH má zostať vo vyšetrovacej väzbe. Konštatoval, že aj keď CH v čase medzi jeho zadržaním a vznesením obvinenia neposkytoval právnu pomoc žiadny obhajca, dôkazy, ktoré polícia získala v priebehu vyšetrovania, sa nezdajú byť získané nezákonným spôsobom.

9.

Dňa 2. októbra 2023 Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) opäť rozhodol o prepustení CH pod podmienkou, že sa bude pravidelne hlásiť policajným orgánom v mieste svojho bydliska. Dňa 7. novembra 2023 Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) toto rozhodnutie opäť zrušil a rozhodol, že CH musí zostať vo vyšetrovacej väzbe.

10.

Trestné konanie proti CH prebieha na Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia). Uvedený súd má pochybnosti, či policajné orgány rešpektovali právo CH na prístup k obhajcovi v čase po jeho zadržaní a pred vnesením obvinenia zo spáchania dvoch lúpeží. Tiež sa pýta, či smernica 2013/48 oprávňuje vnútroštátny súd v rámci rozhodovania o donucovacích opatreniach v predsúdnom štádiu konania posudzovať, či dôkazy proti obvinenému boli získané v rozpore s jeho právom na prístup k obhajcovi. Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) má pochybnosti o priamom účinku článku 3 ods. 6 písm. b) smernice 2013/48, ktorý umožňuje členským štátom dočasne uplatňovať výnimku z práva na prístup k obhajcovi za výnimočných okolností v predsúdnom štádiu konania, ktorý ale nebol prebratý do bulharského práva. Uvedený súd sa tiež pýta, či je dodržané ustanovenie článku 9 ods. 1 smernice 2013/48, ak podozrivý, ktorý je negramotný, tvrdí, že nemal vedomosť o obsahu dokumentu, ktorý podpísal, sa písomne vzdá svojho práva na prístup k obhajcovi. Na záver chce Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) vedieť, či vzdanie sa práva na právnu pomoc poskytovanú obhajcom v čase zadržania podozrivého zbavuje policajné orgány povinnosti informovať ho o práve na prístup k obhajcovi pred vykonaním ďalších vyšetrovacích úkonov.

11.

Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) na základe uvedeného rozhodol prerušiť prebiehajúce konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

12.

Keďže CH je vo väzbe od 16. decembra 2022 a návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka oblasti, na ktorú sa vzťahuje tretia časť hlavy V Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania z 11. januára 2024 zároveň požiadal Súdny dvor, aby rozhodol o jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania v rámci naliehavého prejudiciálneho konania podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

13.

Rozhodnutím z 25. januára 2024 Súdny dvor tejto žiadosti vyhovel.

14.

V písomných pripomienkach predložených v mene CH sa uvádza, že k návrhu na začatie prejudiciálneho konania už nemá ďalšie pripomienky. Európska komisia podala písomné pripomienky, predniesla ústne vyjadrenie a odpovedala na otázky položené Súdnym dvorom na pojednávaní 11. marca 2024.

15.

Právnym základom smernice 2013/48 je článok 82 ods. 2 písm. b) ZFEÚ. Toto ustanovenie splnomocňuje Úniu prijímať smernice, ktoré stanovujú minimálne pravidlá týkajúce sa práv jednotlivcov v trestnom konaní bez ohľadu na rozdiely medzi právnymi tradíciami a systémami členských štátov. Článok 1 smernice 2013/48 tak ustanovuje minimálne pravidlá týkajúce sa práv podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní, najmä práva na prístup k obhajcovi, a to v súlade so zásadami subsidiarity a proporcionality. ( 4 ) Členské štáty môžu poskytnúť vyššiu úroveň ochrany. ( 5 )

16.

Vnútroštátny súd svojou prvou, druhou a treťou otázkou žiada o výklad smernice 2013/48 v spojení s článkom 47 Charty v kontexte, kedy sa CH nachádza vo vyšetrovacej väzbe na základe príkazu Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia).

17.

Článok 267 ZFEÚ stanovuje, že rozhodnutie o prejudiciálnej otázke musí byť „nevyhnutné“ na to, aby vnútroštátny súd mohol „vydať rozhodnutie“ v konaní pred týmto súdom. ( 6 ) Medzi sporom, o ktorom rozhoduje vnútroštátny súd, a požadovaným výkladom práva Únie musí teda existovať taká spojitosť, že je objektívne potrebná na to, aby vnútroštátny súd mohol rozhodnúť v tomto spore. ( 7 )

18.

Vnútroštátne súdy vymedzujú skutkový a právny rámec, v ktorom predkladajú Súdnemu dvoru otázky týkajúce sa výkladu práva Únie. Súdny dvor nepreveruje správnosť týchto zistení, takže pri položených otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie platí prezumpciu relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje dostatočnými skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými ma užitočnú odpoveď na otázku, ktorá mu bola položená. Úlohou zverenou Súdnemu dvoru pri návrhu na začatie prejudiciálneho konania je totiž prispievať k výkonu spravodlivosti v členských štátoch a nie vyslovovať názory na všeobecné alebo hypotetické otázky. ( 8 )

19.

Zo spisu Súdneho dvora vyplýva, že v nadväznosti na rozhodnutie Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) zo 7. novembra 2023 o ponechaní CH vo vyšetrovacej väzbe vnútroštátny súd 20. novembra 2023 rozhodol z vlastnej iniciatívy o predložení prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru. ( 9 ) Zo zápisnice z pojednávania, ktoré sa uskutočnilo v uvedený deň na vnútroštátnom súde, ako aj z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v čase, keď vnútroštátny súd vydal toto rozhodnutie, neprebiehalo na tomto súde konanie o návrhu na zmenu donucovacieho opatrenia, ktoré vydal Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) vo vzťahu k CH. Aj keď článok 270 ods. 1 Nakazatelno‑procesualen kodex ( 10 ) (Trestný poriadok) stanovuje, že návrh na zmenu donucovacieho opatrenia môže byť podaný kedykoľvek pred súdnym konaním, v prípade absencie návrhu podaného v mene obvineného vnútroštátny súd nemá právomoc zmeniť donucovacie opatrenie z vlastnej iniciatívy. ( 11 ) V čase vydania konečného rozhodnutia vo veci samej, má však vnútroštátny súd právomoc prijať príslušné rozhodnutia týkajúce sa akýchkoľvek donucovacích opatrení prijatých vo vzťahu k obvinenému. ( 12 )

20.

Ďalej poznamenávam, že nové návrhy na zmenu donucovacích opatrení podľa článku 270 ods. 1 Trestného poriadku možno podať len vtedy, ak obvinený preukáže, že sa jeho situácia zmenila. ( 13 ) Návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje žiadnu informáciu o tom, že by v priebehu 13 dní, ktoré uplynuli medzi doručením predmetného rozhodnutia Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) a rozhodnutím vnútroštátneho súdu o predložení tohto návrhu, došlo k nejakej zmene v situácii CH. Zdá sa teda, že Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) sa týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania snaží vyzvať Súdny dvor, aby preskúmal zlučiteľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu s právom Únie za okolností, keď vnútroštátny súd nemá právomoc zmeniť alebo preskúmať toto rozhodnutie.

21.

Keďže na vnútroštátny súd nie je podaný návrh na zmenu donucovacieho opatrenia, ktoré vydal Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia), z dôvodu zmeny okolností, prvá, druhá a tretia otázka sú zjavne hypotetické. Z tohto dôvodu navrhujem Súdnemu dvoru tieto otázky odmietnuť ako neprípustné. Napriek tomu ich v týchto návrhoch navrhujem preskúmať s cieľom pomôcť Súdnemu dvoru v prípade, ak by rozhodol inak.

22.

Prvou, druhou a treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 12 ods. 2 smernice 2013/48 v spojení s článkom 47 Charty vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na zmenu donucovacieho opatrenia počas predsúdneho štádia konania, mal právomoc posúdiť, či dôkazy boli získané v rozpore s právom na prístup k obhajcovi, a to bez ohľadu na prípadné opačné pokyny vydané odvolacím súdom.

23.

Komisia pripomína, že smernica 2013/48 stanovuje minimálne pravidlá. Podľa článku 12 ods. 1 tejto smernice majú mať podozrivé alebo obvinené osoby v prípade porušenia ich práv vyplývajúcich z tejto smernice k dispozícii účinné opravné prostriedky podľa vnútroštátneho práva. Vzhľadom na neexistenciu podrobných pravidiel na úrovni Únie je na vnútroštátnom právnom systéme každého členského štátu, aby takéto pravidlá stanovil za predpokladu dodržania zásad rovnocennosti a účinnosti. Komisia sa z uvedeného dôvodu domnieva, že smernica 2013/48 neumožňuje súdu automaticky odmietnuť sporný dôkaz ako neprípustný, a navrhuje, aby súd vyhodnocoval argumenty za a proti takémuto postupu.

24.

Z odôvodnení 4 a 6 smernice 2013/48 vyplýva, že jej cieľom je vykonávanie zásady vzájomného uznávania rozhodnutí v trestných veciach, ktorá predpokladá vzájomnú dôveru členských štátov v ich príslušné systémy trestného súdnictva. Medzi ciele tejto smernice patrí posilnenie práva poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať zakotvené v článku 47 druhom odseku Charty, ako aj právo na obhajobu zaručené článkom 48 ods. 2 Charty. ( 14 ) Smernica 2013/48 však upravuje minimálne pravidlá týkajúce sa práv podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní na prístup k obhajcovi. ( 15 ) To je v súlade so skutočnosťou, že v súčasnom stave práva Únie sú trestné konania prevažne záležitosťou, ktorú upravujú členské štáty. ( 16 )

25.

Podľa článku 12 ods. 1 smernice 2013/48 majú členské štáty zabezpečiť účinné opravné prostriedky v prípade porušenia práv vyplývajúcich z predmetnej smernice. Vzhľadom na jeho jasné, bezpodmienečné a presné znenie sa zdá, že toto ustanovenie tiež bráni akémukoľvek vnútroštátnemu opatreniu, ktoré by bránilo prístupu k účinným opravným prostriedkom v prípade akéhokoľvek porušenia týchto práv chránených smernicou. ( 17 ) Článok 12 ods. 1 smernice 2013/48 však stanovuje, že právo napadnúť prípadné porušenie práv vyplývajúcich zo smernice, sa priznáva v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva. Toto ustanovenie teda neurčuje ani spôsob, akým má byť možné namietať porušenie uvedených práv, ani okamih v priebehu trestného konania, kedy je tak možné urobiť. ( 18 )

26.

Článok 12 ods. 2 smernice 2013/48 stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby sa v trestnom konaní pri posudzovaní dôkazov získaných v rozpore s právom na obhajcu zohľadnilo právo na obhajobu a právo na spravodlivé súdne konanie. Keďže článok 2 ods. 4 smernice 2013/48 stanovuje, že táto smernica sa uplatňuje, keď je podozrivá alebo obvinená osoba zbavená slobody, a to bez ohľadu na štádium trestného konania, poskytuje jasnú podporu pre tvrdenie, že článku 12 ods. 2 smernice 2013/48 sa možno dovolávať počas celého trestného konania.

27.

Odôvodnenie 50 smernice 2013/48 stanovuje, že povinnosťou zabezpečiť dodržiavanie práva na obhajobu a spravodlivé súdne konanie by nemali byť dotknuté vnútroštátne pravidlá alebo systémy týkajúce sa prípustnosti dôkazov. Táto povinnosť nebráni členským štátom v zachovaní systému, ktorým sa môžu súdu predložiť všetky existujúce dôkazy „bez toho, aby sa samostatne alebo vopred skúmala ich prípustnosť“ ( 19 ). Odôvodnenie 50 teda potvrdzuje zámer normotvorcu Únie priznať členským štátom mieru voľnej úvahy pri prijímaní osobitných postupov na tento účel.

28.

Z uvedeného vyplýva, že zásada procesnej autonómie členských štátov sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté obmedzenia stanovené právom Únie. ( 20 ) Ak neexistujú pravidlá na úrovni Únie, je na vnútroštátnom právnom poriadku každého členského štátu, aby vymedzil právomoc súdov a tribunálov a stanovil podrobné procesné pravidlá, ktorými sa riadi konanie, ktorým sa zabezpečia práva jednotlivcov vyplývajúce z práva Únie. Podrobné procesné pravidlá na tento účel nesmú byť menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a nesmú viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity). ( 21 )

29.

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, právo Únie neukladá členským štátom povinnosť zaviesť iné právne prostriedky než sú tie, ktoré stanovuje vnútroštátne právo, ibaže by z celkovej štruktúry dotknutého vnútroštátneho právneho poriadku vyplývalo, že neexistuje žiadny súdny prostriedok nápravy umožňujúci, hoci len incidenčne, zabezpečiť dodržiavanie práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie. ( 22 )

30.

Z uvedeného vyplýva, že právo Únie nebráni tomu, aby členský štát obmedzil súdne preskúmanie donucovacích opatrení, patriacich medzi opatrenia na zabezpečenie dôkazov, na predsúdne štádium konania, ak následne v rámci trestného konania súd rozhodujúci vo veci samej môže overiť, že práva obvinenej osoby uvedené v smernici 2013/48 v spojení s článkom 47 a článkom 48 ods. 2 Charty boli zaručené. ( 23 )

31.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) sa domnieva, že v zmysle bulharského práva, keď mu bol doručený návrh na zmenu donucovacích opatrení prijatých v predsúdnom štádiu konania podľa článku 270 ods. 1 Trestného poriadku, vnútroštátny súd nemal právomoc skúmať okolnosti, za ktorých boli získané dôkazy proti obvinenému. Vzhľadom na záver, ku ktorému som dospel v bode 30 vyššie, článok 12 smernice 2013/48 nebráni právnej úprave a vnútroštátnej judikatúre v tomto zmysle za predpokladu, že súd rozhodujúci o vznesení obvinenia je vždy schopný konštatovať tieto pochybenia, a je povinný vyvodiť všetky dôsledky, ktoré vyplývajú z týchto porušení, predovšetkým pokiaľ ide o neprípustnosť alebo dôkaznú hodnotu dôkazov získaných za týchto podmienok. ( 24 )

32.

Naopak, za predpokladu, že podľa bulharského práva má vnútroštátny súd v prípade, ak mu bol doručený návrh podľa článku 270 Trestného poriadku, právomoc preskúmať okolnosti, za ktorých boli získané dôkazy proti obvinenej osobe, musí túto právomoc vykonávať spôsobom, ktorý je v súlade s článkom 12 smernice 2013/48, a tým zabezpečiť právo na obhajobu.

33.

Tento bod návrhu na začatie prejudiciálneho konania je, žiaľ, nejasný. Zdá sa, že sa v ňom uvádza, že rozhodnutím Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) zo 7. septembra 2023 rozhodol, že vnútroštátny súd nemá právomoc zaoberať sa otázkou, či došlo k porušeniu práva na prístup k obhajcovi. Je zaujímavé, že vnútroštátny súd neuvádza rovnaké tvrdenie v súvislosti s rozhodnutím Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) zo 7. novembra 2023, ktorým zrejme rozhodol o merite návrhu na zmenu donucovacieho opatrenia, čím nepriamo uznal, že vnútroštátny súd mal právomoc vydať svoje uznesenie.

34.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú, druhú a tretiu otázku tak, že článok 12 ods. 2 smernice 2013/48 v spojení s článkom 47 Charty nevyžaduje, aby vnútroštátny súd, na ktorý bol podaný návrh na zmenu donucovacieho opatrenia v predsúdnom štádiu trestného konania, mal právomoc posúdiť, či dôkazy boli získané v rozpore s právom na prístup k obhajcovi, za predpokladu, že súd, ktorý rozhoduje vo veci samej, je schopný posúdiť existenciu takéhoto porušenia a vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z neho môžu vyplynúť, najmä pokiaľ ide o prípustnosť alebo dôkaznú hodnotu dôkazov získaných za takýchto okolností. Pri výkone akejkoľvek právomoci vykonať takéto posúdenie v predsúdnom štádiu trestného konania musí vnútroštátny súd dodržiavať článok 12 smernice 2013/48.

35.

Štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či má článok 3 ods. 6 písm. b) smernice 2013/48 priamy účinok.

36.

Komisia sa domnieva, že na túto otázku je potrebné odpovedať záporne.

37.

V súlade s ustálenou judikatúrou, vo všetkých prípadoch, v ktorých sú ustanovenia smernice obsahovo bezpodmienečné a dostatočne presné, majú jednotlivci právo sa na ne dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči štátu, pokiaľ štát neprebral smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote alebo ju neprebral správne. ( 25 ) Z uvedeného vyplýva, že odvolávanie sa na ustanovenie smernice, ktoré nie je dostatočne jasné, presné a nepodmienečné, aby mu bolo možné priznať priamy účinok, nemôže len na základe práva Únie viesť k tomu, že súd členského štátu vylúči uplatnenie ustanovenia vnútroštátneho práva. ( 26 ) Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že smernica nemôže sama osebe zakladať povinnosti jednotlivcovi a nemožno sa na ňu ako takú odvolávať voči nemu pred vnútroštátnym súdom. ( 27 )

38.

Článok 3 ods. 6 písm. b) smernice 2013/48 stanovuje, že členské štáty môžu dočasnú výnimku z výkonu práv na prístup k obhajcovi uplatniť len za výnimočných okolností a len v predsúdnom štádiu konania, ak je nevyhnutné, aby vyšetrovacie orgány urobili bezodkladné kroky na zabránenie podstatnému ohrozeniu trestného konania a ak je to s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu opodstatnené.

39.

Odôvodnenie 38 smernice 2013/48 zaväzuje členské štáty, aby vo svojom vnútroštátnom práve jednoznačne stanovili dôvody a kritériá dočasných výnimiek a aby obmedzili využívanie týchto dočasných výnimiek. V článku 8 smernice 2013/48 sú stanovené všeobecné podmienky uplatňovania dočasných výnimiek, na ktoré odkazuje jej článok 3 ods. 6 Takéto dočasné výnimky musia byť primerané a prísne časovo obmedzené. Možno ich povoliť iba na základe odôvodneného rozhodnutia prijatého v každom jednotlivom prípade justičným orgánom alebo iným príslušným orgánom za predpokladu, že takéto rozhodnutia môžu byť preskúmané súdom.

40.

Z toho vyplýva, že členské štáty nemôžu povoliť dočasnú výnimku z práva na prístup k obhajcovi v neprospech jednotlivca, ak neprijali podrobné pravidlá na využitie možnosti, ktorú poskytuje článok 3 ods. 6 smernice 2013/48. ( 28 )

41.

Na základe uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na štvrtú otázku tak, že rozhodne, že článok 3 ods. 6 písm. b) smernice 2013/48 nemá priamy účinok.

42.

Aj keď posúdenie tejto otázky prináleží vnútroštátnemu súdu, poznamenávam, že podľa jeho názoru článok 3 ods. 6 písm. b) smernice 2013/48 nebol prebratý do bulharského práva. Za týchto okolností sa vnútroštátne súdy nemôžu odvolávať na článok 3 ods. 6 písm. b) smernice 2013/48 na účely obmedzenia práva, ktoré smernica 2013/48 priznáva jednotlivcom. Dodávam, že v každom prípade zo spisu Súdneho dvora nevyplýva existencia žiadnych výnimočných okolností, ktoré by si vyžadovali okamžité konanie zo strany policajných orgánov.

43.

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či sa má článok 9 smernice 2013/48 vykladať v tom zmysle, že negramotný podozrivý sa môže vzdať svojho práva na prístup k obhajcovi za predpokladu, že mu boli poskytnuté jasné a dostatočné informácie o obsahu tohto práva a možných dôsledkoch jeho vzdania sa spôsobom, ktorému je vzhľadom na jeho individuálne okolnosti schopný porozumieť.

44.

Komisia tvrdí, že článok 9 smernice 2013/48 obsahuje niekoľko záruk, ktoré majú zabezpečiť, aby podozrivá alebo obvinená osoba v dôsledku vzdania sa práva na prístup k obhajcovi nedobrovoľne neurobila sebaobviňujúce vyhlásenia alebo neposkytla sebaobviňujúce dôkazy. Právo na prístup k obhajcovi je nevyhnutné na zabezpečenie rovnosti zbraní, najmä v čase zadržania podozrivej alebo obvinenej osoby, keď je vzhľadom na zložitú povahu trestného konania obzvlášť zraniteľná. CH je negramotný, čo z neho robí zraniteľnú osobu na účely článku 13 smernice 2013/48. ( 29 )

45.

Bez toho, aby bolo dotknuté vnútroštátne právo, v ktorom sa ustanovuje prítomnosť alebo pomoc obhajcu, článok 9 ods. 1 smernice 2013/48 predpokladá vzdanie sa práva na prístup k obhajcovi v trestnom konaní. Za týchto okolností musia členské štáty zabezpečiť, aby podozrivej alebo obvinenej osobe bola poskytnutá, ústne alebo písomne a v jednoduchom jazyku, ktorému rozumie, jasná a dostatočná informácia o obsahu dotknutého práva a o možných dôsledkoch vzdania sa tohto práva. Každé vzdanie sa práva musí byť dobrovoľné a jednoznačné. V odôvodnení 39 smernice 2013/48 sa uvádza, že pri poskytovaní informácií o obsahu práva na prístup k obhajcovi a prípadných dôsledkoch vzdania sa tohto práva by sa mala zohľadniť konkrétna situácia dotknutých podozrivých alebo obvinených osôb vrátane ich veku a psychického alebo fyzického stavu. Negramotnosť podozrivého je teda relevantnou okolnosťou, ktorú musia vnútroštátne orgány zohľadniť pri poskytovaní informácií, ktoré vyžaduje článok 9 ods. 1 uvedenej smernice. Jej článok 13 nepriamo podporuje tento výklad, keďže vyžaduje, aby sa zohľadnili potreby zraniteľných osôb ( 30 ) bez toho, aby im bránil rozhodnúť sa vzdať práva na prístup k obhajcovi. ( 31 )

46.

Aj keď vnútroštátne právo musí podozrivým a obvineným osobám poskytovať konkrétnu a účinnú možnosť využiť pomoc obhajcu, v prípade, ak sa tejto možnosti vzdajú v súlade s podmienkami stanovenými v článku 9 smernice 2013/48, nevylučuje to možnosť znášania prípadných dôsledkov tohto vzdania sa. ( 32 )

47.

Článok 9 ods. 1 smernice 2013/48 vyžaduje na účinné vzdanie sa práva, aby boli podozrivej alebo obvinenej osobe poskytnuté v jednoduchom jazyku, ktorému rozumie, informácie o možných dôsledkoch vzdania sa tohto práva. Z uvedeného vyplýva, že ak sa takéto poskytnutie informácií neuskutočnilo, nemôže byť vzdanie sa práva účinné. V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že zatiaľ čo vnútroštátny súd sa domnieva, že CH neboli vôbec poskytnuté informácie o dôsledkoch vzdania sa práva na prístup k obhajcovi, Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) má opačný názor. Túto zdanlivo spornú skutkovú otázku musí v konečnom dôsledku posúdiť vnútroštátny súd.

48.

Článok 9 ods. 2 smernice 2013/48 stanovuje, že vzdanie sa práva možno vykonať písomne alebo ústne podľa postupov stanovených právom príslušného členského štátu. Samotná smernica 2013/48 nestanovuje žiadne formálne podmienky pre takéto vzdanie sa práva, pričom takéto podmienky sú predmetom úpravy vnútroštátneho práva. Existencia porušenia formálnej podmienky, ktorú vnútroštátne právo vyžaduje pre platnosť vzdania sa práva, ako je napríklad ustanovenie, že svedok potvrdí alebo podpíše vzdanie sa práva, a dôsledky takéhoto porušenia sú otázkami vnútroštátneho práva, ktoré musia overiť vnútroštátne súdy.

49.

Na základe uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor na piatu otázku odpovedal tak, že článok 9 smernice 2013/48 sa vykladá v tom zmysle, že negramotný podozrivý alebo obvinený sa môže vzdať svojho práva na prístup k obhajcovi, ak mu boli poskytnuté jasné a dostatočné informácie o obsahu tohto práva a možných dôsledkoch jeho vzdania sa spôsobom, ktorému je vzhľadom na jeho individuálne okolnosti schopný porozumieť.

50.

Svojou šiestou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či článok 9 ods. 3 smernice 2013/48 ukladá členským štátom povinnosť informovať podozrivého alebo obvineného, ktorý sa vzdáva práva na prístup k obhajcovi, že toto vzdanie sa môže kedykoľvek odvolať pred tým, ako príslušné orgány vykonajú vyšetrovací úkon s jeho účasťou.

51.

Komisia navrhuje na túto otázku odpovedať kladne.

52.

Článok 9 ods. 3 smernice 2013/48 stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mohli odvolať vzdanie sa práva následne kedykoľvek počas trestného konania a aby boli o tejto možnosti informované. Takéto odvolanie je účinné od momentu jeho uplatnenia.

53.

Požiadavka, aby podozrivé alebo obvinené osoby boli informované o možnosti odvolať vzdanie sa práva následne kedykoľvek počas trestného konania, by mohla byť splnená informovaním v čase, keď sa vzdávajú tohto práva. Zdá sa, že takýto prístup naznačuje, že keď sa podozrivá alebo obvinená osoba vzdá svojho práva, je potom vecou jej rozhodnutia, či si uplatní právo odvolať takéto vzdanie sa práva.

54.

Z článku 3 ods. 1 smernice 2013/48 v spojení s jej článkom 2 ods. 1 vyplýva, že cieľom práva na prístup k obhajcovi v trestnom konaní je zabezpečiť, aby podozrivá alebo obvinená osoba mohla reálne a účinne vykonávať svoje právo na obhajobu až do skončenia trestného konania. Ak sa zohľadní dobrovoľná povaha vzdania sa práva na prístup k obhajcovi podľa článku 9 ods. 1 písm. b) smernice 2013/48 spolu s nevyhnutnosťou chrániť osobitné potreby zraniteľných podozrivých a obvinených osôb pri uplatňovaní tejto smernice, ako to vyžaduje jej článok 13, je zrejmé, že výklad článku 9 ods. 3 smernice 2013/48 v zmysle uvedenom v bode 53 vyššie, je v rozpore s cieľom a koncepciou jej ustanovení. Za týchto okolností je potrebné uprednostniť výklad článku 9 ods. 3 tejto smernice, ktorý členským štátom ukladá povinnosť zabezpečiť, aby podozrivé a obvinené osoby, a najmä zraniteľné osoby, boli pravidelne informované o svojom práve odvolať vzdanie sa práva na prístup k obhajcovi, ktoré vykonali slobodne, až do skončenia trestného konania.

55.

Keďže nevyhnutnosť poskytnúť tieto informácie existuje z toho dôvodu, aby osoby obvinené alebo podozrivé zo spáchania trestných činov mohli reálne a účinne uplatniť svoje právo na obhajobu, táto požiadavka má byť splnená skôr reálnym než formálnym spôsobom. ( 33 ) Členské štáty sa nemôžu obmedziť na informovanie podozrivej alebo obvinenej osoby o možnosti odvolať vzdanie sa práva v čase, keď ho poskytla, najmä ak je podozrivá alebo obvinená osoba zraniteľnou osobou. Z toho nevyhnutne nevyplýva, že členské štáty musia podozrivú alebo obvinenú osobu upozorniť na možnosť odvolať vzdanie sa práva pred každým úkonom v rámci vyšetrovania údajného trestného činu, ktorý zahŕňa jej účasť. Táto nevyhnutnosť pripomenúť podozrivej alebo obvinenej osobe túto skutočnosť závisí od povahy a objektívneho významu plánovaného vyšetrovacieho úkonu z hľadiska všetkých relevantných okolností. Na základe uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor pri výklade článku 9 ods. 3 smernice 2013/48 stanovil tento test. V každom okamihu, keď existujú objektívne dôvody sa domnievať, že podozrivej alebo obvinenej osobe, ktorá sa vzdala práva na prístup k obhajcovi, môže byť v dôsledku tohto vzdania sa podstatne sťažená možnosť obhajoby, musia členské štáty prijať primerané opatrenia na zabezpečenie toho, aby bola táto osoba informovaná o svojom práve odvolať takéto vzdanie sa práva.

56.

Na základe uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor na šiestu otázku odpovedal tak, že článok 9 ods. 3 smernice 2013/48 sa má vykladať v tom zmysle, že ak sa podozrivá alebo obvinená osoba vzdá svojho práva na prístup k obhajcovi, členské štáty musia prijať primerané opatrenia, aby zabezpečili, že táto osoba bude informovaná o práve odvolať toto vzdanie sa v každom okamihu, keď v dôsledku tohto vzdania sa existujú objektívne dôvody sa domnievať, že podozrivej alebo obvinenej osobe môže byť podstatne sťažená jej obhajoba.

57.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu predložil Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia, Bulharsko) vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania z 11. januára 2024 takto: