1

Svojou žalobou vo veci T‑435/23 podanou podľa článku 270 ZFEÚ žalobca YL v prvom rade navrhuje zrušenie po prvé viacerých rozhodnutí prijatých správnou radou Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) 22. novembra 2022, a to nepredložiť Rade Európskej únie návrh na predĺženie jeho mandátu výkonného riaditeľa EUIPO (ďalej len „rozhodnutie MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu“) a začať výberové konanie na miesto výkonného riaditeľa, ktoré zahŕňa etapy a orientačný harmonogram uvedeného výberového konania (ďalej len „rozhodnutia MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní“), po druhé zrušenie rozhodnutia prijatého správnou radou EUIPO 6. marca 2023 o dočasnom pozastavení výkonu jeho právomocí menovacieho orgánu (ďalej len „MO“) a orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) (ďalej len „rozhodnutie MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO“) a po tretie zrušenie rozhodnutia Rady nepredĺžiť jeho mandát, ako sa uvádza v liste predsedu Rady predsedovi správnej rady EUIPO z 30. mája 2023 (ďalej len „rozhodnutie o nepredĺžení mandátu“), a v druhom rade sa domáha náhrady vecnej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu údajne vznikla.

2

Žalobca sa žalobou vo veci T‑224/24 podanou podľa článku 270 ZFEÚ domáha zrušenia rozhodnutia o nepredĺžení mandátu, ako aj náhrady vecnej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu údajne vznikla z dôvodu uvedeného rozhodnutia.

3

Dňa 18. septembra 2018 bol žalobca vymenovaný podľa článku 158 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 154, 2017, s. 1) za výkonného riaditeľa EUIPO (ďalej len „výkonný riaditeľ“) na obdobie piatich rokov od 1. októbra 2018 do 30. septembra 2023.

4

E‑mailom z 27. júla 2022 predseda správnej rady EUIPO (ďalej len „správna rada“) informoval žalobcu, že správna rada bude na svojom ďalšom zasadnutí, ktoré sa uskutoční v novembri 2022, povinná prijať rozhodnutie o prípadnom predĺžení jeho mandátu. V tom istom e‑maile predseda správnej rady požiadal žalobcu, aby uviedol, či si želá pokračovať vo výkone svojej funkcie v EUIPO a či je dostupný. Žalobca odpovedal e‑mailom z 3. augusta 2022 kladne.

5

Dňa 27. októbra 2022 sekretariát správnej rady zaslal žalobcovi návrh správy MB/22/S14/4.1/EN(O) s názvom „Návrh na predĺženie mandátu výkonného riaditeľa [EUIPO]“, ktorý obsahoval jednak hodnotenie plnenia jeho úloh počas prvého mandátu a jednak opis budúcich úloh a výziev EUIPO. V sprievodnom e‑maile sekretariát správnej rady uviedol, že návrh bude zaslaný predsedovi uvedenej rady na schválenie v ten istý večer. V ten istý deň žalobca odpovedal s niekoľkými pripomienkami k návrhu.

6

Dňa 31. októbra 2022 predseda správnej rady predložil členom tejto rady konečnú verziu správy MB/22/S14/4.1/EN(O) (ďalej len „správa z 31. októbra 2022“). Táto správa sa začala vysvetlením, že na jednej strane jej cieľom bolo poskytnúť členom správnej rady informácie relevantné na posúdenie výkonu žalobcu, ktorého mandát sa skončí 30. septembra 2023, a na druhej strane boli členovia správnej rady vyzvaní, aby prijali rozhodnutie o predĺžení mandátu žalobcu, ktoré sa malo navrhnúť Rade. V tejto správe bolo ďalej uvedené, že v prípade, ak by správna rada nedosiahla požadovanú väčšinu, bude vyzvaná, aby prijala rozhodnutie o začatí výberového konania prostredníctvom uverejnenia oznámenia o voľnom pracovnom mieste na dotknuté pracovné miesto. V časti nazvanej „Záver“ uvedenej správy bolo uvedené, že podľa predsedu správnej rady „posúdenie [bolo možné] považovať za kladné“.

7

Správna rada na svojom zasadnutí 22. novembra 2022 prijala rozhodnutie MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu. Toto rozhodnutie znie takto:

„Rozhodnutie nepredložiť Rade Európskej únie návrh na predĺženie mandátu [žalobcu] ako výkonného riaditeľa o ďalších päť rokov vzhľadom na preskúmanie hodnotenia jeho výkonu počas prvého mandátu, ako aj na budúce úlohy a výzvy [EUIPO]. Nepodarilo sa dosiahnuť dvojtretinovú väčšinu hlasov členov, pričom jedenásť hlasovalo za, sedem proti a dvanásti sa zdržali hlasovania.“

8

Správna rada na svojom zasadnutí 22. novembra 2022 prijala tiež rozhodnutia MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní.

9

Dňa 22. novembra 2022 viaceré španielske noviny informovali o tom, že správna rada sa rozhodla nepredložiť Rade návrh na predĺženie mandátu žalobcu ako výkonného riaditeľa.

10

E‑mailom zo 7. decembra 2022 správna rada zaslala Rade rozhodnutie MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu a rozhodnutia MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní, pričom uviedla:

„[Správna rada] na [zasadnutí 22. novembra 2022] rozhodla nepredložiť Rade Európskej únie návrh na predĺženie mandátu [žalobcu] ako výkonného riaditeľa o ďalších päť rokov vzhľadom na preskúmanie hodnotenia jeho výkonu počas prvého mandátu, ako aj na budúce úlohy a výzvy [EUIPO]. Toto rozhodnutie bolo prijaté v súlade s článkom 158 ods. 3 [nariadenia 2017/1001] ([r]ozhodnutie MB‑22‑19).

V dôsledku toho na tom istom zasadnutí [správna rada] rozhodla o začatí výberového konania na pozíciu výkonného riaditeľa, ktorá sa uvoľní 1. októbra 2023, a o prijatí oznámenia o voľnom pracovnom mieste ([r]ozhodnutie MB‑22‑20). Uverejnenie oznámenia o voľnom pracovnom mieste v Úradnom vestníku Európskej únie sa predpokladá 8. decembra 2022.

V súlade s článkom 158 ods. 2 [nariadenia 2017/1001] [správna rada] rozhodne na svojom nadchádzajúcom zasadnutí 6. júna 2023 o najviac troch kandidátoch, ktorých predloží Rade Európskej únie na vymenovanie nového výkonného riaditeľa.“

11

Oznámenie o voľnom pracovnom mieste v súvislosti s výberovým konaním bolo 8. decembra 2022 uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie. Stanovovalo najmä, že uchádzač musí byť schopný absolvovať prvé úplné funkčné obdobie piatich rokov pred tým, ako dosiahne vek odchodu do dôchodku 66 rokov.

12

V januári 2023 žalobca prijal rozhodnutie neobnoviť zmluvy šiestich národných expertov vyslaných do EUIPO, ktorých doba účinnosti sa skončila.

13

Návrh zápisnice zo zasadnutia správnej rady z 22. novembra 2022 bol 31. januára 2023 zaslaný osobám, ktoré sa zúčastnili na uvedenom zasadnutí.

14

Dňa 3. februára 2023 žalobca požiadal, aby sa do zápisnice zo zasadnutia správnej rady z 22. novembra 2022 doplnili vyhlásenia, ktoré urobil po tom, čo sa dozvedel o zamietavom rozhodnutí správnej rady o prípadnom predĺžení jeho mandátu.

15

V ten istý deň advokáti žalobcu požiadali predsedu správnej rady, aby im oznámil opatrenia prijaté v reakcii na zverejnenie informácií v tlači o zasadnutí správnej rady z 22. novembra 2022 (pozri bod 9 vyššie).

16

Dňa 17. februára 2023 žalobca podal správnej rade sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) proti rozhodnutiu MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu a rozhodnutiam MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní a z tohto dôvodu požiadal o náhradu vecnej škody vo výške 442561,11 eura, ako aj nemajetkovej ujmy vo výške 75000 eur.

17

Dňa 18. februára 2023 jeden z advokátov žalobcu e‑mailom zaslal kópiu jeho sťažnosti generálnemu tajomníkovi Rady, ako aj generálnemu tajomníkovi a generálnemu riaditeľovi útvaru vnútorného auditu Európskej komisie.

18

Dňa 22. februára 2023 žalobca počas telefonického rozhovoru uviedol predsedovi správnej rady, že jeho členstvo v prípravnom podvýbore pre výber budúceho výkonného riaditeľa ho nestavia do situácie konfliktu záujmov.

19

Dňa 24. februára 2023 predseda správnej rady odpovedal na list advokátov žalobcu z 3. februára 2023 (pozri bod 15 vyššie), pričom uviedol, že nedošlo k žiadnemu úniku údajov.

20

Predseda správnej rady zaslal 27. februára 2023 členom správnej rady dôvernú správu k zasadnutiu 6. marca 2023. Cieľom tejto správy bolo po prvé informovať správnu radu o skutočnosti, že žalobca podal sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti rozhodnutiu MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu a rozhodnutiam MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní, po druhé navrhnúť, aby sa prijalo rozhodnutie o vylúčení žalobcu z prípravného podvýboru pre prijatie do zamestnania nového výkonného riaditeľa, a po tretie navrhnúť prijatie rozhodnutia, ktorým sa v súlade s článkom 153 ods. 2 nariadenia 2017/1001 a článkom 4 rozhodnutia správnej rady MB‑17‑01 z 21. marca 2017 (ďalej len „rozhodnutie MB‑17‑01“), ktorým sa upravuje delegovanie právomocí MO a OOUPZ (ďalej spoločne len „právomoci MO“), pozastaví výkon delegovania uvedených právomocí na žalobcu, ako aj obmedzia sa riadiace právomoci žalobcu v bežných záležitostiach fungovania EUIPO.

21

Dňa 1. marca 2003 zaslal žalobca členom správnej rady správu, ktorej cieľom bolo podať im vysvetlenia k sťažnosti, ktorú podal 17. februára 2023 proti rozhodnutiu MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu a proti rozhodnutiam MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní (pozri bod 16 vyššie) a k tomu súvisiacim okolnostiam, a vyjadriť svoje stanovisko k neformálnym informáciám, ktoré dostal v súvislosti s možnými plánovanými rozhodnutiami. V tejto správe uviedol, že v prípade prijatia návrhu na jeho vylúčenie z prípravného podvýboru pre výber budúceho výkonného riaditeľa sa podriadi rozhodnutiu správnej rady (pozri bod 20 vyššie).

22

Správna rada na svojom zasadnutí 6. marca 2023 prijala viacero rozhodnutí, vrátane rozhodnutia MB‑23‑03 obsahujúceho vylúčenie žalobcu z prípravného podvýboru pre výber budúceho výkonného riaditeľa a rozhodnutia MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO. Krátko po tom bolo toto posledné uvedené rozhodnutie oznámené zamestnancom EUIPO a v tlači sa objavili články v tejto súvislosti.

23

Dňa 15. marca 2023 generálny sekretariát Rady potvrdil prijatie e‑mailu zo 7. decembra 2022, ku ktorému bolo pripojené rozhodnutie MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu a rozhodnutia MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní (pozri bod 10 vyššie).

24

Dňa 17. marca 2023 žalobca podal na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku sťažnosť proti rozhodnutiu MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO a z tohto dôvodu požiadal o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50000 eur.

25

Dňa 22. marca 2023 Rada zaslala e‑mail, v ktorom požiadala správnu radu v osobe jej predsedu, aby jej predložila spis týkajúci sa preskúmania vykonaného podľa článku 158 ods. 3 nariadenia 2017/1001 (pozri bod 5 vyššie).

26

V odpovedi na uvedený e‑mail predseda správnej rady 25. apríla 2023 zaslal správu z 31. októbra 2022 (pozri bod 6 vyššie), pričom v sprievodnom liste v podstate uviedol, že po preskúmaní uvedenej správy správna rada zamietla návrh na predĺženie mandátu. Spresnil, že tento návrh nezískal podporu dvojtretinovej väčšiny členov správnej rady, pričom jedenásť členov hlasovalo za obnovenie, sedem proti, zatiaľ čo dvanásť členov sa zdržalo hlasovania.

27

Rozhodnutie o nepredĺžení mandátu bolo zhmotnené v liste z 30. mája 2023, ktorý bol EUIPO doručený v ten istý deň a v ktorom predseda Rady uviedol, že Rada zohľadnila hodnotenie vykonané správnou radou a že nebola dosiahnutá jednoduchá väčšina vyžadovaná na prijatie rozhodnutia o predĺžení mandátu žalobcu. Podľa tohto listu Rada vyzvala správnu radu, aby jej zaslala zoznam kandidátov, z ktorého by mohla vybrať budúceho výkonného riaditeľa.

28

Dňa 12. júna 2023 správna rada súhlasila s tým, že do návrhu zápisnice zo zasadnutia správnej rady z 22. novembra 2022 doplní zhrnutie vyhlásení, o ktorých doplnenie požiadal žalobca (pozri bod 14 vyššie).

29

Dňa 16. júna 2023 správna rada zamietla sťažnosť žalobcu proti rozhodnutiu MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu a proti rozhodnutiam MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní (pozri bod 16 vyššie).

30

Dňa 17. júla 2023 správna rada zamietla sťažnosť žalobcu proti rozhodnutiu MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO (pozri bod 24 vyššie) (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu MB‑23‑04“).

31

Dňa 19. júla 2023 Rada vymenovala [dôverné] ( 1 ) za výkonného riaditeľa EUIPO.

32

Dňa 26. júla 2023 žalobca podal žalobu vo veci T‑435/23 proti rozhodnutiu MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu, rozhodnutiam MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní, rozhodnutiu MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO a rozhodnutiu o nepredĺžení mandátu.

33

Dňa 11. augusta 2023 Rada informovala žalobcu o porušení ochrany osobných údajov, ktoré sa ho týkalo a ktoré sa zistilo 17. júla 2023. Konkrétne istá neoprávnená osoba mala stiahnuť z počítačových serverov Rady rozhodnutie MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu, správu z 31. októbra 2022, ako aj hodnotenie, ktoré bolo vykonané v súvislosti s prvým mandátom žalobcu.

34

Dňa 30. augusta 2023 žalobca podal Rade sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti rozhodnutiu o nepredĺžení mandátu a z tohto dôvodu požiadal o náhradu svojej vecnej škody vo výške 364728,64 eura, ako aj nemajetkovej ujmy vo výške 125000 eur.

35

Keďže žalobca nedostal rozhodnutie o svojej sťažnosti z 30. augusta 2023 proti rozhodnutiu o nepredĺžení mandátu pred uplynutím štvormesačnej lehoty podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku, teda do 30. decembra 2023, usúdil, že Rada implicitne zamietla uvedenú sťažnosť.

36

Dňa 6. februára 2024 žalobca v rámci veci T‑435/23 podal do kancelárie Všeobecného súdu dokument s názvom „Návrh na úpravu žaloby“, v ktorom žiadal, aby sa zohľadnila skutočnosť, že sťažnosť, ktorú podal 30. augusta 2023, bola 30. decembra 2023 implicitne zamietnutá.

37

Dňa 27. februára 2024 Rada prijala rozhodnutie, ktorým výslovne zamietla sťažnosť žalobcu proti rozhodnutiu o nepredĺžení mandátu.

38

Dňa 22. apríla 2024 podal žalobca žalobu vo veci T‑224/24.

39

Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

40

Vo veci T‑435/23 Rada podporovaná Poľskou republikou, Portugalskou republikou a Slovenskou republikou, ako aj EUIPO podporované Poľskou republikou a Slovenskou republikou a vo veci T‑224/24 Rada v podstate navrhujú, aby Všeobecný súd:

41

V tej istej veci Lotyšská republika navrhuje zamietnuť žalobu.

42

Po vypočutí účastníkov konania v tejto súvislosti Všeobecný súd rozhodol spojiť tieto veci na účely vyhlásenia rozsudku v súlade s článkom 68 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

43

Treba konštatovať, že žaloba vo veci T‑435/23, ktorej cieľom je zrušenie rozhodnutia MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu, rozhodnutí MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní, rozhodnutia MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO a rozhodnutia o nepredĺžení mandátu, bola v prvom rade podaná na základe článku 270 ZFEÚ a subsidiárne v rozsahu, v akom sa týka rozhodnutia o nepredĺžení mandátu, na základe článku 263 ZFEÚ.

44

Treba tiež pripomenúť, že žaloba vo veci T‑435/23 bola podaná po tom, čo žalobca predložil správnej rade sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti rozhodnutiu MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu, rozhodnutiam MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní a rozhodnutiu MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO a po tom, čo boli uvedené sťažnosti zamietnuté (pozri body 16, 24, 29 a 30 vyššie), ale bez toho, aby žalobca začal konanie pred podaním žaloby, pokiaľ ide o rozhodnutie o nepredĺžení mandátu.

45

Žalobca v tejto súvislosti vysvetľuje, že rozhodnutie MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu, rozhodnutia MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní a rozhodnutie MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO boli prijaté v rámci služobného poriadku, keďže správna rada voči nemu konala ako OOUPZ, ako to výslovne stanovuje článok 153 ods. 1 písm. h) nariadenia 2017/1001 a články 1 a 2 rozhodnutia MB‑17‑01.

46

Pokiaľ ide o rozhodnutie o nepredĺžení mandátu, žalobca tvrdí, že požiadavka predložiť vec MO alebo OOUPZ pred podaním žaloby sa týka len opatrení, ktoré uvedený orgán môže zmeniť, a preto nebolo potrebné podať sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku, keďže správna rada ako OOUPZ nemohla opätovne posúdiť uvedené rozhodnutie.

47

Pokiaľ ide o žalobu vo veci T‑224/24, ktorej cieľom je tiež zrušenie rozhodnutia o nepredĺžení mandátu a ktorá bola takisto podaná na základe článku 270 ZFEÚ, treba pripomenúť, že bola podaná po tom, čo žalobca predložil Rade sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku a táto sťažnosť bola implicitne a neskôr aj výslovne zamietnutá (pozri body 34 až 37 vyššie).

48

Žalobca v tejto súvislosti vysvetľuje, že tak konal aj vzhľadom na neistotu, pokiaľ ide o otázku, či Rada pri prijímaní rozhodnutia o nepredĺžení mandátu konala aj v postavení OOUPZ, v dôsledku čoho dodatočne v záujme zachovania práv napriek všetkému začal konanie pred podaním žaloby pred Radou.

49

EUIPO, podporovaný Poľskou republikou a Slovenskou republikou, a Rada, ktorú podporuje Lotyšská republika, Poľská republika, Portugalská republika a Slovenská republika, tvrdia, že žaloby vo veciach T‑435/23 a T‑224/24 sú nesprávne založené na článku 270 ZFEÚ, keďže žiadne rozhodnutia, ktoré sú predmetom uvedených vecí, nepatria do pôsobnosti služobného poriadku.

50

Konkrétne rozhodnutie MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu, rozhodnutia MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní a rozhodnutie o nepredĺžení mandátu boli podľa nich prijaté v rámci osobitných právomocí zverených správnej rade a Rade v zmysle článku 158 nariadenia 2017/1001, ktorým sa stanovuje proces sui generis týkajúci sa vymenovania a odvolania výkonného riaditeľa, zatiaľ čo rozhodnutie MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO bolo podľa nich prijaté na základe článku 153 ods. 2 nariadenia 2017/1001 a rozhodnutia MB‑17‑01, ktorým sa stanovuje samostatný systém týkajúci sa právomocí MO a ich výkonu v rámci EUIPO a ktoré priamo a výlučne priznáva správnej rade právomoc pozastaviť delegovanie uvedených právomocí na výkonného riaditeľa.

51

Podľa EUIPO, podporovaného Poľskou republikou a Slovenskou republikou, ako aj Rady podporovanej Lotyšskou republikou, Poľskou republikou, Portugalskou republikou a Slovenskou republikou mali byť teda žaloby založené na článku 263 ZFEÚ a vzhľadom na to, že návrhy podané proti rozhodnutiu MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu, rozhodnutiam MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní a rozhodnutiu MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO neboli podané v lehotách stanovených v uvedenom článku, tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť, a v dôsledku toho ich nemožno napadnúť.

52

Treba pripomenúť, že podľa článku 270 ZFEÚ má Súdny dvor Európskej únie právomoc rozhodovať všetky spory medzi Európskou úniou a jej zamestnancami v medziach a za podmienok stanovených služobným poriadkom, ako aj Podmienkami zamestnávania ostatných zamestnancov Únie (ďalej len „PZOZ“) a že v tomto rámci je pojem „spor medzi Úniou a jej zamestnancami“ v judikatúre chápaný široko (pozri rozsudok z 5. októbra 2004, Sanders a i./Komisia, T‑45/01, EU:T:2004:289, bod 45 a citovanú judikatúru).

53

Článok 270 ZFEÚ tak vytvára prostriedok nápravy pre spory v oblasti verejnej služby, ktorý sa odlišuje od všeobecných prostriedkov nápravy, akými sú žaloba o neplatnosť upravená článkom 263 ZFEÚ (rozsudok z 5. mája 2022, Komisia/Missir Mamachi di Lusignano, C‑54/20 P, EU:C:2022:349, bod 39).

54

V tejto súvislosti na účely určenia právomoci súdu Únie, na ktorý bol podaný návrh podľa článku 270 ZFEÚ, treba okrem znenia tohto článku zohľadniť ustanovenia služobného poriadku vzhľadom na odkaz v uvedenom článku na tento služobný poriadok a najmä články 90 a 91 služobného poriadku, ktorými sa vykonáva článok 270 ZFEÚ. Tieto ustanovenia vymedzujú uvedenú právomoc tak ratione personae, ako aj ratione materiae (pozri rozsudok z 5. mája 2022, Komisia/Missir Mamachi di Lusignano, C‑54/20 P, EU:C:2022:349, bod 40 a citovanú judikatúru).

55

Pokiaľ ide o právomoc súdov Únie ratione personae podľa článku 270 ZFEÚ, článok 91 ods. 1 služobného poriadku spresňuje, že Súdny dvor má právomoc rozhodnúť v každom spore medzi Úniou a „ktoroukoľvek osobou, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok“, ktorý sa týka zákonnosti aktu spôsobujúceho ujmu tejto osobe v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku. V súlade s týmto posledným uvedeným ustanovením „každá osoba, na ktorú sa vzťahuje… služobný poriadok“, môže predložiť MO sťažnosť proti aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu (rozsudok z 5. mája 2022, Komisia/Missir Mamachi di Lusignano, C‑54/20 P, EU:C:2022:349, bod 45).

56

Pokiaľ ide o príslušnosť ratione materiae, z ustálenej judikatúry vyplýva, že do pôsobnosti článku 270 ZFEÚ a článku 91 ods. 1 služobného poriadku patrí každý spor medzi úradníkom a inštitúciou, ku ktorej patrí, ak má tento spor svoj pôvod v služobnom pomere medzi týmto úradníkom a touto inštitúciou (pozri rozsudok z 5. mája 2022, Komisia/Missir Mamachi di Lusignano, C‑54/20 P, EU:C:2022:349, bod 42 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle uznesenie z 11. júla 1996, Gomes de Sá Pereira/Rada, T‑30/96, EU:T:1996:107, bod 24 a citovanú judikatúru).

57

V prejednávanej veci treba konštatovať nasledujúce skutočnosti.

58

V prvom rade pokiaľ ide o právomoc ratione personae, z článku 158 ods. 1 nariadenia 2017/1001 vyplýva, že výkonný riaditeľ je prijatý do zamestnania ako dočasný zamestnanec v súlade s článkom 2 písm. a) PZOZ. Treba tiež konštatovať, že výkonný riaditeľ patrí medzi zamestnancov EUIPO, na ktorých sa, ako vyplýva z článku 143 ods. 1 nariadenia 2017/1001, uplatňuje služobný poriadok a PZOZ, ako aj vykonávacie predpisy k týmto ustanoveniam. Okrem toho z článku 153 ods. 1 písm. h) nariadenia 2017/1001 a článkov 1 a 2 rozhodnutia MB‑17‑01 vyplýva, že správna rada je určená ako OOUPZ výkonného riaditeľa na základe článku 6 prvého odseku PZOZ, pokiaľ ide o spôsoby výkonu právomocí výkonného riaditeľa na účely fungovania EUIPO.

59

Článok 1 pracovnej zmluvy podpísanej medzi EUIPO a žalobcom navyše výslovne stanovuje, že žalobca bol prijatý do zamestnania ako dočasný zamestnanec podľa článku 2 písm. a) PZOZ.

60

Pokiaľ ide o právomoc ratione materiae, treba na jednej strane pripomenúť, že o pozastavení delegovania právomocí MO na výkonného riaditeľa rozhoduje správna rada v súlade s článkom 153 ods. 2 nariadenia 2017/1001 a článkom 4 rozhodnutia MB‑17‑01, a na druhej strane že postup predĺženia mandátu výkonného riaditeľa je postupom, ktorý sa skladá z etáp, na ktorých sa zúčastňuje tak správna rada, ako aj Rada, a v ktorom správna rada vykonáva preskúmanie zohľadňujúce hodnotenie výkonu výkonného riaditeľa, ako aj budúce úlohy a výzvy EUIPO v súlade s článkom 158 ods. 3 nariadenia 2017/2001 a Rada po zohľadnení tohto preskúmania môže predĺžiť mandát výkonného riaditeľa na základe článku 158 ods. 4 uvedeného nariadenia.

61

Pokiaľ ide o rozhodnutie MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO, treba uviesť, že jeho cieľom je pozastaviť výkon právomocí menovacieho orgánu, ktoré správna rada delegovala na žalobcu v jeho postavení výkonného riaditeľa. V rozsahu, v akom sa spor týka uvedeného rozhodnutia, sa teda týka služobného pomeru medzi žalobcom a EUIPO.

62

Pokiaľ ide o postup predĺženia mandátu výkonného riaditeľa, treba dodať, že hoci je pravda, že tento riaditeľ nemá formálny služobný vzťah s Radou, nič to nemení na tom, že táto inštitúcia prijíma rozhodnutie, ktoré bez ohľadu na jeho obsah má dôsledky na služobný pomer medzi výkonným riaditeľom a jeho zamestnávateľom EUIPO, a teda na jeho zamestnanie ako dočasného zamestnanca. Rada sa teda musí považovať za OOUPZ vo vzťahu k výkonnému riaditeľovi, pokiaľ ide o postup predĺženia jeho mandátu (pozri analogicky uznesenie z 11. júla 1996, Gomes de Sá Pereira/Rada, T‑30/96, EU:T:1996:107, bod 29).

63

V druhom rade treba konštatovať, že EUIPO sa nepodarilo vysvetliť, do akej miery z charakteristík funkcií výkonného riaditeľa, najmä z ich definície podľa článku 157 nariadenia 2017/1001, vyplýva, že rozhodnutie o prípadnom predĺžení jeho mandátu nepatrí do pôsobnosti článku 270 ZFEÚ napriek jeho postaveniu dočasného zamestnanca. Uvedený článok totiž nijako nerozlišuje podľa povahy úloh dotknutej osoby alebo úrovne zodpovednosti, ktorú má.

64

V treťom rade treba konštatovať, že zásady vyvodené vo veci, v ktorej bolo vydané uznesenie z 13. júna 2022, Mendes de Almeida/Rada (T‑334/21, EU:T:2022:375), týkajúce sa európskych prokurátorov, sa v prejednávanej veci neuplatňujú.

65

Na rozdiel od toho, čo platí v prípade výkonného riaditeľa (pozri bod 58 vyššie), v súlade s ustanoveniami článku 2 bodu 4 a článku 12 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (Ú. v. EÚ L 283, 2017, s. 1), európski prokurátori nepatria medzi zamestnancov Európskej prokuratúry, a preto sa nich nevzťahuje služobný poriadok (uznesenie z 13. júna 2022, Mendes de Almeida/Rada, T‑334/21, EU:T:2022:375, bod 37).

66

Vzhľadom na tieto skutočnosti treba konštatovať, že žalobca koná na účely týchto žalôb v postavení zamestnanca Únie v zmysle článku 270 ZFEÚ, ako aj osoby, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok v zmysle článkov 90 a 91 tohto služobného poriadku. Okrem toho spor, ktorého predmetom je pozastavenie niektorých právomocí žalobcu ako výkonného riaditeľa, ako aj nepredĺženie jeho mandátu má svoj pôvod v služobnom pomere, ktorý spájal žalobcu a EUIPO.

67

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd má právomoc rozhodovať o týchto žalobách na základe článku 270 ZFEÚ.

68

Treba pripomenúť, že podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku každá osoba, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok, môže predložiť MO sťažnosť proti aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu, ak uvedený orgán prijal rozhodnutie alebo neprijal opatrenie predpísané služobným poriadkom. Okrem toho z článku 91 ods. 2 služobného poriadku vyplýva, že žaloba na Všeobecný súd je prípustná len vtedy, ak bola MO predtým predložená sťažnosť v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku v stanovenej lehote a ak táto sťažnosť bola predmetom implicitného alebo výslovného rozhodnutia o zamietnutí.

69

Pokiaľ ide o vec T‑224/24, treba konštatovať, že žalobca podal žalobu v tejto veci po tom, čo Rade predložil sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku, a po tom, čo bola táto sťažnosť zamietnutá.

70

V dôsledku toho treba dospieť k záveru, že konanie pred podaním žaloby bolo dodržané pred Radou, ktorá je vzhľadom na osobitosť konania o predĺžení mandátu výkonného riaditeľa, ako vyplýva z bodu 60 vyššie, pre potreby uvedeného konania OOUPZ príslušným rozhodnúť o sťažnosti podanej žalobcom.

71

Pokiaľ ide o vec T‑435/23, treba konštatovať, že žalobca podal správnej rade sťažnosti proti rozhodnutiu MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu, rozhodnutiam MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní a rozhodnutiu MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku a po tom, čo boli zamietnuté sťažnosti s tým súvisiace, podal žalobu (pozri bod 44 vyššie).

72

V dôsledku toho bolo konanie pred podaním žaloby na príslušnom OOUPZ dodržané pred podaním žaloby o neplatnosť vo veci T‑435/23 v rozsahu, v akom sa týka rozhodnutia MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu, rozhodnutí MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní a rozhodnutia MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO.

73

Pokiaľ ide o dodržanie konania pred podaním žaloby týkajúceho sa rozhodnutia o nepredĺžení mandátu v rámci žaloby vo veci T‑435/23, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry vzhľadom na to, že prípustnosť žaloby sa posudzuje v čase jej podania, žalobca môže byť oprávnený prispôsobiť svoje návrhy a žalobné dôvody tak, aby zohľadnili nové akty prijaté počas konania, len pokiaľ bol jeho návrh na zrušenie pôvodne napadnutého aktu sám prípustný v deň jeho podania (pozri uznesenie z 21. novembra 2019, ZW/EIB, T‑727/18, neuverejnené, EU:T:2019:809, bod 27 a citovanú judikatúru).

74

V prejednávanej veci bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o otázke, či dokument predložený žalobcom 6. februára 2024 možno považovať za návrh na úpravu žaloby v zmysle článku 86 ods. 4 rokovacieho poriadku, stačí konštatovať, že v deň podania žaloby vo veci T‑435/23, teda26. júla 2023, žalobca ešte nepodal sťažnosť proti rozhodnutiu o nepredĺžení mandátu, keďže táto sťažnosť bola podaná až 30. augusta 2023. Z toho vyplýva, že v okamihu podania žaloby vo veci T‑435/23 nebol návrh žalobcu na zrušenie uvedeného rozhodnutia prípustný z dôvodu nedodržania konania pred podaním žaloby.

75

V každom prípade tento záver nie je v prejednávanej veci relevantný vzhľadom na okolnosť, že v bode 70 vyššie bolo rozhodnuté, že žalobca dodržal konanie pred podaním žaloby pred tým, ako podal žalobu vo veci T‑224/24 proti rozhodnutiu o nepredĺžení mandátu.

76

Z toho vyplýva, že hoci je návrh na zrušenie rozhodnutia o nepredĺžení mandátu neprípustný vo veci T‑435/23, nie je to tak v prípade návrhu, ktorý bol podaný proti tomuto rozhodnutiu vo veci T‑224/24.

77

Na podporu návrhov na zrušenie vo veci T‑435/23 žalobca uvádza po prvé nezákonnosť rozhodnutia MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu a rozhodnutí MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní a po druhé nezákonnosť rozhodnutia MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO.

78

Na podporu svojich návrhov na zrušenie vo veci T‑224/24 žalobca uvádza nezákonnosť rozhodnutia o nepredĺžení mandátu.

79

V prvom rade treba preskúmať návrhy na zrušenie vo veci T‑435/23 v rozsahu, v akom sú podané na jednej strane proti rozhodnutiu MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu a na druhej strane proti rozhodnutiam MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní, ďalej je potrebné analyzovať návrhy na zrušenie vo veci T‑224/24, ktoré sa týkajú rozhodnutia o nepredĺžení mandátu, a napokon je potrebné rozhodnúť o návrhu na zrušenie vo veci T‑435/23 v rozsahu, v akom bol podaný proti rozhodnutiu MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO.

80

Žalobca navrhuje zrušenie rozhodnutia MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu, ktoré považuje za napadnuteľný akt.

81

V tejto súvislosti žalobca tvrdí, že EUIPO prijatím rozhodnutia, ktorým správna rada oznámila Rade, že jej nenavrhne predĺžiť jeho mandát, bez toho, aby na to mal právomoc, de facto zabránil tomuto predĺženiu a tým prijal rozhodnutie spôsobujúce ujmu.

82

EUIPO podporovaný Poľskou republikou a Slovenskou republikou však navrhuje vyhlásiť tento návrh žalobcu za neprípustný z dôvodu, že rozhodnutie MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu podľa EUIPO konkretizuje preskúmanie stanovené v článku 158 ods. 3 nariadenia 2017/1001, a teda má len konzultačnú povahu, keďže Rada má ako jediná právomoc prijať akt s rozhodovacou povahou, pokiaľ ide o predĺženie takéhoto mandátu.

83

Pokiaľ ide o prípustnosť návrhu na zrušenie rozhodnutia MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu, z ustálenej judikatúry vyplýva, že aktmi, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť, sú všetky akty prijaté inštitúciami, orgánmi, úradmi alebo agentúrami Únie bez ohľadu na ich povahu alebo formu, ktoré majú vyvolávať záväzné právne účinky spôsobilé ovplyvniť záujmy žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie. V tejto súvislosti sú napadnuteľnými aktmi v zásade opatrenia, ktoré konečným spôsobom určujú stanovisko inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie na konci správneho konania a majú vyvolávať záväzné právne účinky spôsobilé ovplyvniť záujmy žalobcu, s výnimkou najmä dočasných opatrení, ktorých cieľom je pripraviť konečné rozhodnutie a ktoré takéto účinky nemajú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 2020, SATCEN/KF, C‑14/19 P, EU:C:2020:492, bod 70 a citovanú judikatúru).

84

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s článkom 158 ods. 3 nariadenia 2017/1001 v rámci konania o predĺžení mandátu výkonného riaditeľa vykonáva správna rada preskúmanie, ktoré zohľadňuje len hodnotenie výkonu tohto výkonného riaditeľa a budúce úlohy a výzvy EUIPO, zatiaľ čo v súlade s článkom 158 ods. 4 uvedeného nariadenia musí Rada po zohľadnení uvedeného preskúmania prijať rozhodnutie o prípadnom predĺžení.

85

Okolnosť, že v prejednávanej veci správna rada označila rozhodnutie MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu ako „Rozhodnutie nepredložiť Rade Európskej únie návrh na predĺženie mandátu [žalobcu]“ a vo svojom liste zo 7. decembra 2022 prezentovala Rade odchod výkonného riaditeľa a prijatie do zamestnania nástupcu nezvratným spôsobom (pozri body 7 a 10 vyššie), je sama osebe irelevantná, pokiaľ ide o otázku prípustnosti návrhu na zrušenie uvedeného rozhodnutia.

86

Z článku 158 ods. 3 a 4 nariadenia 2017/1001 totiž jasne vyplýva, že postup predĺženia mandátu výkonného riaditeľa prebieha v dvoch etapách, z ktorých prvá spočíva vo vykonaní preskúmania správnou radou a druhá v prijatí rozhodnutia Rady, ktoré zohľadňuje uvedené preskúmanie, pričom nie je stanovené, že Rada je ním viazaná (pozri bod 60 vyššie).

87

Ak však k prijatiu aktov alebo rozhodnutí dochádza na konci konania, ktoré zahŕňa viacero prípravných fáz, napadnuteľnými aktmi sú len opatrenia, ktoré vyjadrujú konečné stanovisko inštitúcie, pričom nimi nie sú dočasné opatrenia, ktoré im predchádzali a ktorých cieľom bolo ich pripraviť (pozri rozsudok z 2. februára 2022, LU/EIB, T‑536/20, neuverejnený, EU:T:2022:40, bod 38 a citovanú judikatúru).

88

Keďže konečné rozhodnutie o prípadnom predĺžení mandátu výkonného riaditeľa musí v prejednávanej veci vzhľadom na postup pripomenutý v bode 86 vyššie prijať Rada, vyplýva z toho, že rozhodnutie MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu je prípravným aktom, keďže nemá žiadny záväzný právny účinok, ktorý by mohol mať vplyv na záujmy žalobcu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 9, a z 18. novembra 2010, NDSHT/Komisia, C‑322/09 P, EU:C:2010:701, bod 45 a citovanú judikatúru), a nemôže ovplyvniť slobodnú voľbu Rady, pokiaľ ide o predĺženie mandátu žalobcu.

89

Tento záver nemožno spochybniť tvrdením žalobcu, podľa ktorého oneskorené odoslanie správy z 31. októbra 2022 Rade (pozri bod 26 vyššie) jej neponechalo žiadnu inú možnosť, než nepredĺžiť jeho mandát. Žalobca totiž v každom prípade nepredložil nijaký dôkaz, na základe ktorého by bolo možné dospieť k záveru, že zostávajúce obdobie medzi uvedeným odoslaním 25. apríla 2023 a koncom jeho mandátu 30. septembra 2023 nebolo dostatočné na to, aby si Rada mohla vykonať svoje vlastné posúdenie.

90

V dôsledku toho treba dospieť k záveru, rozhodnutie MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu nemá žiadny záväzný právny účinok, ktorý by mohol ovplyvniť záujmy žalobcu, v dôsledku čoho je návrh na zrušenie uvedeného rozhodnutia neprípustný.

91

Žalobca tvrdí, že rozhodnutia MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní poškodzujú jeho záujmy vzhľadom na to, že sú neoddeliteľne spojené s rozhodnutím MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu, keďže na to, aby bolo oznámenie o voľnom pracovnom mieste uverejnené, je potrebné, aby existovala istota, že pracovné miesto je voľné alebo bude voľné v krátkom čase.

92

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku musí žaloba obsahovať stručné zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená. Toto zhrnutie musí byť dostatočne jasné a presné na to, aby umožnilo žalovanému pripraviť si obranu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe, prípadne aj bez ďalších podporných informácií. V žalobe musí byť preto jasne uvedené, v čom spočíva žalobný dôvod, na ktorom sa žaloba zakladá, čiže iba abstraktná formulácia tohto dôvodu nespĺňa požiadavky rokovacieho poriadku [pozri rozsudok zo 4. júla 2017, Systema Teknolotzis/Komisia, T‑234/15, EU:T:2017:461, bod 139 (neuverejnený) a citovanú judikatúru]. To, čo chce žalobca tvrdiť, totiž musí jednoznačne vyplývať zo žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2019, Pethke/EUIPO, T‑169/17, neuverejnený, EU:T:2019:135, bod 115).

93

Treba však konštatovať, že žalobca neuviedol žiadne tvrdenie, ktorého cieľom by bolo konkrétne spochybniť zákonnosť rozhodnutí MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 2018, Winkler/Komisia, T‑369/17, neuverejnený, EU:T:2018:334, bod 54).

94

Okrem toho žalobca, ktorému bola v tejto súvislosti položená otázka na pojednávaní, potvrdil, že navrhuje vyhlásiť nezákonnosť rozhodnutí MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní, pričom vo všeobecnosti odkázal na argumentáciu, ktorú uviedol v rámci rozhodnutia MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu. Na žiadnom mieste v žalobe však uvedená argumentácia nie je prispôsobená rozhodnutiam MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní.

95

Treba teda konštatovať, že podmienky článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku nie sú splnené, keďže takýto všeobecný odkaz na iné časti žaloby núti Všeobecný súd, aby sa pokúsil identifikovať tvrdenia, ktoré by sa mu mohli zdať ako týkajúce sa údajnej nezákonnosti rozhodnutí MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 6. júna 2024, Lucaccioni/Komisia, T‑516/23, neuverejnené, EU:T:2024:386, bod 24), čiže to, čo chcel žalobca tvrdiť, nevyplýva jednoznačne zo žaloby.

96

Napokon za predpokladu, že by žalobca chcel tvrdiť, že nezákonnosť rozhodnutí MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní vyplýva priamo z nezákonnosti rozhodnutia MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu, vzhľadom na to, že nie sú splnené ani podmienky článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku, keďže chýba akékoľvek vysvetlenie v tejto súvislosti (pozri bod 93 vyššie), nie je preukázané, že vady, ktorými je údajne postihnuté toto posledné uvedené rozhodnutie (pozri bod 80 vyššie), by mohli tiež spochybniť zákonnosť rozhodnutí MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní vzhľadom na odlišnú povahu týchto rozhodnutí.

97

Vzhľadom na to, čo bolo uvedené, treba návrhy na zrušenie vo veci T‑435/23 zamietnuť ako neprípustné v rozsahu, v akom sú podané proti rozhodnutiam MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní, keďže bez ohľadu na to, či predstavujú napadnuteľné akty, nie sú splnené podmienky článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku.

98

V rámci jediného žalobného dôvodu vo veci T‑224/24 sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia o nepredĺžení mandátu, pričom po prvé tvrdí, že pri tomto rozhodnutí nebol dodržaný postup stanovený v článku 158 nariadenia 2017/1001, keďže je poznačené nedostatkom právomoci autora aktu a porušením práva byť vypočutý, po druhé že toto rozhodnutie je postihnuté zjavne nesprávnym posúdením a po tretie že je v rozpore so zásadami zákazu diskriminácie, rovnosti zaobchádzania a ochrany legitímnej dôvery.

99

Pokiaľ ide o údajné porušenie práva byť vypočutý podľa článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie, ktoré treba preskúmať najskôr, žalobca tvrdí, že mu nebola daná príležitosť predložiť svoje pripomienky pred prijatím rozhodnutia o nepredĺžení mandátu.

100

Rada tvrdí, že nedošlo k porušeniu práva byť vypočutý, a v tejto súvislosti uvádza viacero tvrdení.

101

V prvom rade Rada tvrdí, že právo byť vypočutý sa v prejednávanej veci neuplatňuje, keďže postup vymenovania výkonného riaditeľa a postup predĺženia jeho mandátu nepatria do pôsobnosti služobného poriadku ani PZOZ. Naproti tomu mala Rada konať ako politický orgán rozhodujúci o prípadnom predĺžení mandátu s „osobitnou zodpovednosťou na vysokej úrovni v inštitucionálnom systéme Únie“, v rámci ktorej posúdila budúce úlohy a výzvy EUIPO a rozhodla o výbere osoby, ktorú považovala za najvhodnejšiu na to, aby im čelila v priebehu nasledujúcich piatich rokov.

102

Rada dodáva, že postup týkajúci sa prípadného predĺženia mandátu výkonného riaditeľa sa podobá na výberové konanie na nového výkonného riaditeľa s jediným rozdielom, že v rámci postupu týkajúceho sa prípadného predĺženia mandátu správna rada nie je povinná zostaviť zoznam kandidátov. V oboch prípadoch však neúspešný uchádzač podľa nej nemá právo byť vypočutý.

103

V druhom rade sa Rada domnieva, že žalobca v skutočnosti bol vypočutý, keďže po prvé v súlade so svojimi povinnosťami vyplývajúcimi z článku 157 nariadenia 2017/1001 ako výkonný riaditeľ pravidelne informoval správnu radu o svojich činnostiach výkonného riaditeľa a po druhé sa aktívne podieľal na príprave správy z 31. októbra 2022. Žalobca tak podľa nej pripustil skutočnosti a dôkazy zhromaždené správnou radou a predložené Rade v rámci preskúmania uskutočneného podľa článku 158 ods. 3 uvedeného nariadenia.

104

V treťom rade Rada tvrdí, že výsledok konania by nebol odlišný v prípade, že by žalobca bol vypočutý, keďže je podľa nej ťažké pochopiť, ktoré dodatočné skutočnosti, ktoré by mohli podstatne zmeniť rozhodnutie o nepredĺžení mandátu, by mohol predložiť, keďže v prejednávanej veci by sa mala vykonať binárna voľba medzi predĺžením a nepredĺžením jeho mandátu vzhľadom na hodnotenie jeho uplynulého výkonu ako výkonného riaditeľa, ako aj hodnotenie budúcich úloh a výziev EUIPO.

105

V tejto súvislosti treba najskôr pripomenúť, že článok 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie stanovuje, že právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa najmä právo každého byť vypočutý pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať.

106

Právo byť vypočutý vyžaduje, aby osoby, ktorým sú určené rozhodnutia, ktoré významným spôsobom ovplyvňujú ich záujmy, mohli užitočne vyjadriť svoje stanovisko k okolnostiam, ktoré boli uvedené v ich neprospech na odôvodnenie sporného aktu, v rámci písomnej alebo ústnej komunikácie na podnet správneho orgánu (rozsudok z 19. decembra 2019, Probelte/Komisia, T‑67/18, EU:T:2019:873, bod 86 a citovaná judikatúra; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 10. januára 2019, RY/Komisia, T‑160/17, EU:T:2019:1, bod 45 a citovanú judikatúru, a z 9. februára 2022, Van Walle/ECDC, T‑33/20, neuverejnený, EU:T:2022:60, bod 133 a citovanú judikatúru).

107

Okrem toho právo byť vypočutý znamená, že správny orgán venuje náležitú pozornosť pripomienkam, ktoré takto predložila dotknutá osoba, pri starostlivom a nestrannom preskúmaní všetkých relevantných skutočností daného prípadu a môže prešetriť spis takým spôsobom, aby mohol prijať rozhodnutie s plnou znalosťou veci a toto rozhodnutie primerane odôvodniť, aby si dotknutá osoba prípadne mohla platne uplatniť svoje právo na opravný prostriedok (pozri rozsudok z 10. januára 2019, RY/Komisia, T‑160/17, EU:T:2019:1, body 26 a 27 a citovanú judikatúru).

108

Pokiaľ ide v prvom rade o to, či sa v prejednávanej veci uplatňuje právo byť vypočutý, treba pripomenúť, že uvedené právo sa uplatňuje na každé konanie začaté proti osobe, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jej záujmy, aj keď to príslušná právna úprava nestanovuje (rozsudok z 8. mája 2019, PT/EIB, T‑571/16, neuverejnený, EU:T:2019:301, bod 164 a citovaná judikatúra).

109

V tejto súvislosti treba konštatovať, že žalobca e‑mailom z 3. augusta 2022 výslovne potvrdil svoju dostupnosť a vôľu zachovať si svoje pracovné miesto v rámci EUIPO (pozri bod 4 vyššie), v dôsledku čoho rozhodnutie o nepredĺžení mandátu treba považovať za prijaté v nadväznosti na jeho žiadosť o predĺženie mandátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. septembra 2024, Kirimova/EUIPO, T‑727/20 RENV, EU:T:2024:646, body 76 a 77 a citovanú judikatúru).

110

Vzhľadom na to, že rozhodnutie o nepredĺžení mandátu nevyhnutne vedie k neobnoveniu zmluvy žalobcu ako dočasného zamestnanca EUIPO (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. októbra 2022, Van Walle/ECDC, T‑83/21, neuverejnený, EU:T:2022:626, bod 33 a citovanú judikatúru), nepriaznivo sa ho dotýka, v dôsledku čoho sa uplatňuje právo byť vypočutý.

111

Tento záver nemôže byť spochybnený tvrdeniami uvedenými Radou.

112

V prvom rade okolnosť, že Rada údajne konala ako „politický orgán“, ktorý rozhodoval o prípadnom predĺžení mandátu úradníka s „osobitnou zodpovednosťou na vysokej úrovni v inštitucionálnom systéme Únie“, je irelevantná, keďže právo Únie nestanovuje takéto výnimky z práva byť vypočutý.

113

Ďalej je tiež irelevantná otázka, či sa na postup vymenovania výkonného riaditeľa a postup predĺženia jeho mandátu, ako sú stanovené v článku 158 ods. 2 a 4 nariadenia 2017/1001, vzťahuje služobný poriadok a PZOZ. Ako je totiž uvedené v bode 108 vyššie, právo byť vypočutý sa uplatňuje na každé konanie začaté proti osobe, ktoré môže viesť k prijatiu aktu spôsobujúceho ujmu, bez ohľadu na to, či je dotknuté konanie stanovené služobným poriadkom alebo PZOZ, alebo či to stanovuje príslušná právna úprava.

114

Napokon treba odmietnuť tvrdenie Rady, podľa ktorého žalobca vôbec nemal právo byť vypočutý, keďže postup týkajúci sa prípadného predĺženia mandátu výkonného riaditeľa sa podobá na výberové konanie na nového výkonného riaditeľa.

115

V tejto súvislosti stačí konštatovať, že výberové konanie na nového výkonného riaditeľa uskutočnené podľa článku 158 ods. 2 nariadenia 2017/1001 zahŕňa len posúdenie spôsobilosti jednotlivých uchádzačov z hľadiska podmienok výberu. Naproti tomu konanie týkajúce sa prípadného predĺženia mandátu výkonného riaditeľa podľa článku 158 ods. 3 a 4 uvedeného nariadenia po prvé zahŕňa jednak hodnotenie výkonu výkonného riaditeľa vo funkcii počas jeho mandátu a jednak prijatie rozhodnutia s prihliadnutím na toto hodnotenie a budúce úlohy a výzvy EUIPO. Po druhé tento postup sa vyznačuje tým, že vedie k prijatiu individuálneho opatrenia v zmysle článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv.

116

Pokiaľ ide v druhom rade o tvrdenie Rady, podľa ktorého mal žalobca v každom prípade príležitosť vyjadriť svoje stanovisko, treba poznamenať, že záujem žalobcu byť vypočutý sa prejavil najmä vtedy, keď sa na konci zasadnutia správnej rady 22. novembra 2022 ukázalo, že v uvedenej rade nebola dosiahnutá väčšina v prospech predĺženia jeho mandátu. Pred týmto okamihom totiž žalobca vedel len o správe z 31. októbra 2022, ktorá mala voči nemu pozitívny obsah a obsahovala odporúčanie predsedu správnej rady predĺžiť jeho mandát. Rada tak mala umožniť žalobcovi, aby účinne uplatnil svoje právo byť vypočutý vo vhodnom čase medzi zasadnutím správnej rady 22. novembra 2022 a prijatím rozhodnutia o nepredĺžení mandátu.

117

Z toho istého dôvodu a na rozdiel od toho, čo tvrdí Rada, pravidelná výmena informácií medzi správnou radou a žalobcom týkajúca sa jeho činnosti výkonného riaditeľa a spolupráce žalobcu v oznámení z 31. októbra 2022 mu neumožnila účinne vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému nepredĺženiu jeho mandátu, ako to vyžaduje judikatúra citovaná v bode 106 vyššie.

118

Právo byť vypočutý totiž vyžaduje, aby dotknutá osoba mohla vyjadriť svoje stanovisko ku skutočnostiam zohľadneným v jej neprospech na odôvodnenie sporného aktu (pozri bod 106 vyššie). Hoci žalobca mohol predložiť pripomienky k správe z 31. októbra 2022, ktorá bola pre neho priaznivá, treba uviesť, že pri prijímaní rozhodnutia o nepredĺžení mandátu Rada zohľadnila aj rozhodnutie MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu, v súvislosti s ktorým nebol vypočutý.

119

Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že právo byť vypočutý nebolo dodržané.

120

Po tretie, pokiaľ ide o otázku, či by výsledok konania mohol byť iný, ak by bol žalobca vypočutý, treba pripomenúť, že aj v prípade, ak by došlo k porušeniu práva byť vypočutý, je na to, aby bolo možné vyhovieť žalobnému dôvodu, potrebné, aby v prípade neexistencie tejto vady konanie mohlo viesť k inému výsledku (pozri rozsudok zo 6. februára 2007, Wunenburger/Komisia, T‑246/04 a T‑71/05, EU:T:2007:34, bod 149 a citovanú judikatúru). V tejto súvislosti od žalobcu namietajúceho porušenie svojho práva byť vypočutý nemožno požadovať, aby preukázal, že príslušné rozhodnutie inštitúcie Únie by malo iný obsah, ale iba to, že takáto hypotéza nie je úplne vylúčená (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. septembra 2024, Kirimova/EUIPO, T‑727/20 RENV, EU:T:2024:646, bod 78 a citovanú judikatúru).

121

V tejto súvislosti na rozdiel od toho, čo tvrdí Rada, by žalobca mal možnosť poskytnúť jej vysvetlenia alebo objasnenia, pokiaľ ide o nepredĺženie jeho mandátu. Aj keď rozhodnutie o prípadnom predĺžení mandátu výkonného riaditeľa odráža nielen osobné vlastnosti a úspechy uvedeného riaditeľa, ale aj úvahy všeobecnej, či dokonca politickej povahy, tak nič to nemení na tom, že ide zo svojej podstaty o skutočnosti, ku ktorým by žalobca mohol formulovať potenciálne relevantné vysvetlenia. V dôsledku toho nemožno vylúčiť, že konanie mohlo viesť k inému výsledku.

122

Zo spisu okrem toho vyplýva, že členské štáty, ktoré sú zastúpené tak v správnej rade, ako aj v Rade, mali v štádiu preskúmania podľa článku 158 ods. 3 nariadenia 2017/1001 rozdielne názory na prípadné predĺženie mandátu žalobcu. V rámci správnej rady bolo totiž jedenásť hlasov v prospech takéhoto predĺženia, sedem hlasov proti a dvanásti sa zdržali hlasovania. Vzhľadom na to, že Rada prijíma rozhodnutie podľa článku 158 ods. 4 nariadenia 2017/1001 jednoduchou väčšinou, nemožno vylúčiť, že počet členských štátov potrebný na dosiahnutie väčšiny v prospech žalobcu by sa zmenil po tom, ako by sa tieto štáty dozvedeli o dodatočných pripomienkach, ktoré by žalobca mal možnosť predložiť vo vhodnom čase medzi zasadnutím správnej rady 22. novembra 2022 a prijatím rozhodnutia o nepredĺžení mandátu.

123

Vzhľadom na vyššie uvedené treba rozhodnutie o nepredĺžení mandátu zrušiť bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o ostatných tvrdeniach uvedených žalobcom v rámci jediného žalobného dôvodu vo veci T‑224/24.

124

Žalobca namieta, že rozhodnutie MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO, ktoré zahŕňa pozastavenie delegovania jeho právomocí menovacieho orgánu, ako aj obmedzenie jeho právomocí MO, ktoré mu boli priznané, a tiež obmedzenie jeho právomocí na riadenie bežných záležitostí pre fungovanie EUIPO, je nezákonné, keďže uvedené rozhodnutie porušuje po prvé jeho právo byť vypočutý, po druhé článok 157 nariadenia 2017/1001 a po tretie článok 4 rozhodnutia MB‑17‑01, ako aj zásadu proporcionality.

125

Najskôr je potrebné preskúmať toto posledné uvedené tvrdenie.

126

Treba pripomenúť, že v rozhodnutí MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO sa po tom, čo bolo uvedené, že správna rada rozhodla o pozastavení delegovania právomocí MO na žalobcu, uvádza, že „správna rada sa rozhodla obmedziť právomoci [žalobcu] na riadenie bežných záležitostí pre fungovanie [EUIPO] bez ohľadu na budúcnosť [EUIPO], ako aj povinnosti pre nasledujúceho výkonného riaditeľa“.

127

V rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu MB‑23‑04 sa však spresňuje, že pozastavené bolo len delegovanie právomocí žalobcu, ktoré patria MO, a že delegovanie všetkých ostatných právomocí, ktorými bol poverený žalobca najmä na základe článku 157 nariadenia 2017/1001, zostávajú naďalej účinné.

128

Treba konštatovať, že vzhľadom na rozhodnutie MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO, ktorého odôvodnenie sa musí zohľadniť pri posúdení zákonnosti rozhodnutia MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO, [pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. septembra 2011, Adjemian a i./Komisia, T‑325/09 P, EU:T:2011:506, bod 32 a citovanú judikatúru, a z 23. marca 2022, NV/eu‑LISA, T‑661/20, EU:T:2022:154, body 31 a 33 (neuverejnené) a citovanú judikatúru], bolo pozastavené len delegovanie právomocí MO na žalobcu. Okrem toho treba konštatovať, že žalobca spochybňuje zákonnosť len tohto pozastavenia.

129

EUIPO v prejednávanej veci spochybňuje existenciu aktu spôsobujúceho ujmu, ako aj existenciu záujmu na konaní, ktoré predstavujú podmienky, ktoré musia byť splnené na prípustnosť akejkoľvek žaloby o neplatnosť.

130

Pokiaľ ide o existenciu aktu spôsobujúceho ujmu, v prvom rade treba uviesť, že vzhľadom na povahu a obsah právomocí MO, pozastavením delegovania týchto právomocí rozhodnutie MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO vyvolalo záväzné právne účinky takej povahy, ktoré mohli ovplyvniť záujmy žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenili jeho právne postavenie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. októbra 2002, Pflugradt/ECB, T‑178/00 a T‑341/00, EU:T:2002:253, bod 81, a z 1. septembra 2021, KN/EHSV, T‑377/20, EU:T:2021:528, bod 74).

131

V druhom rade v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO správna rada poukazuje na stratu dôvery v schopnosť žalobcu vykonávať svoju úlohu MO nestranne a objektívne v záujme EUIPO, pričom poukazuje na päť incidentov spojených so správaním žalobcu, čo môže mať pre dotknutú osobu významné dôsledky tak z odborného, ako aj z osobného hľadiska (pozri analogicky rozsudok z 15. júna 2000, F/Komisia, T‑211/98, EU:T:2000:153, body 30 a 31).

132

Z toho vyplýva, že rozhodnutie MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO môže spôsobiť žalobcovi ujmu v zmysle článku 91 ods. 1 služobného poriadku.

133

Pokiaľ ide o záujem na konaní, EUIPO tvrdí, že žalobca stratil záujem na konaní, keďže rozhodnutie MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO bolo platné až do skončenia jeho mandátu a už nie je účinné. Žalobca preto už nemôže mať nijaký prospech z jeho zrušenia.

134

Žalobca tvrdí, že zrušenie rozhodnutia MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO, ktoré odráža hodnotový úsudok zo strany správnej rady a ktoré bolo predmetom širokej vnútornej a vonkajšej pozornosti, by mohlo prispieť k jeho rehabilitácii a predstavovať spôsob náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel.

135

Hoci v tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že záujem na konaní musí pretrvávať až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, v opačnom prípade musí byť konanie zastavené, čo predpokladá, že žaloba môže svojím výsledkom priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý ju podal (rozsudok zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, EU:C:2007:322, body 42 a 43), Súdny dvor uznal, že záujem na konaní žalobcu nemusí nevyhnutne zaniknúť z dôvodu, že akt napadnutý žalobcom prestal vyvolávať účinky v priebehu konania. Žalobca si totiž môže zachovať záujem na dosiahnutí vyhlásenia nezákonnosti tohto aktu v období, počas ktorého sa uplatňoval a vyvolal svoje účinky, keďže takéto vyhlásenie zachováva aspoň záujem ako základ prípadnej žaloby o náhradu škody (pozri rozsudok z 12. decembra 2024, Nemea Bank/ECB a i., C‑181/22 P, EU:C:2024:1020, bod 41 a citovanú judikatúru).

136

V prejednávanej veci treba konštatovať, že 1. októbra 2023 sa mandát žalobcu skončil, v dôsledku čoho rozhodnutie MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO voči nemu prestalo vyvolávať právne účinky. Treba však uviesť, že na jednej strane návrh na náhradu škody vo veci T‑435/23 je čiastočne založený na údajnej nezákonnosti uvedeného rozhodnutia a že na druhej strane ujma, ktorú mal žalobca utrpieť v tejto súvislosti, je spojená s poškodením jeho profesijnej dobrej povesti.

137

Z toho vyplýva, že zrušenie rozhodnutia MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO môže žalobcovi priniesť prospech, v dôsledku čoho si zachoval záujem na konaní proti tomuto rozhodnutiu, a tvrdenia, ktoré v tejto súvislosti uviedol, je potrebné preskúmať, počnúc tvrdeniami o porušení článku 4 rozhodnutia MB‑17‑01, ako aj zásady proporcionality.

138

Ako je uvedené v bode 124 vyššie, žalobca najmä tvrdí, že rozhodnutie MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO porušuje článok 4 rozhodnutia MB‑17‑01 a zásadu proporcionality, keďže správna rada môže rozhodnúť o pozastavení delegovania právomocí MO len za výnimočných okolností, ktoré sa v prejednávanej veci podľa neho neuplatňujú.

139

Žalobca konkrétnejšie odkazuje na päť incidentov uvedených v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu MB‑23‑04 na odôvodnenie pozastavenia delegovania právomocí MO, ktoré mu bolo určené (pozri bod 131 vyššie), t. j. po prvé to, že jeden z jeho advokátov zaslal emailom kópiu jeho sťažnosti proti rozhodnutiu MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu a rozhodnutiam MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní generálnemu tajomníkovi Rady, ako aj generálnemu tajomníkovi Komisie, pričom generálny riaditeľ útvaru vnútorného auditu Komisie bol v kópii, po druhé jeho žiadosť o zmenu obsahu zápisnice zo zasadnutia správnej rady z 22. novembra 2022, po tretie list jeho advokátov z 3. februára 2023 predsedovi správnej rady, v ktorom sa vyžaduje prijatie opatrení v reakcii na zverejnenie výsledku zasadnutia správnej rady z 22. novembra 2022 v rôznych španielskych denníkoch, po štvrté chýbajúce vyhlásenie o konflikte záujmov z jeho strany, pokiaľ ide o účasť v prípravnom podvýbore pre výber budúceho výkonného riaditeľa, a po piate jeho rozhodnutie neobnoviť v januári 2023 zmluvy šiestich vyslaných národných expertov, ktorým uplynula doba účinnosti.

140

Podľa žalobcu incidenty uvedené v bode 139 nepredstavujú výnimočné okolnosti v zmysle článku 4 rozhodnutia MB‑17‑01 a nemôžu odôvodniť zákonnosť pozastavenia delegovania právomocí MO na jeho osobu.

141

EUIPO, podporovaný Poľskou republikou a Slovenskou republikou, vo svojich písomných podaniach nevyvracia tvrdenia uvedené žalobcom v súvislosti s uvedenými piatimi incidentmi, ale vo všeobecnosti tvrdí, že niektoré úkony a vyhlásenia žalobcu, ako aj incidenty, ktoré spôsobil, vyvolali riziko pre riadenie EUIPO.

142

EUIPO okrem toho uvádza ďalšie incidenty, ku ktorým malo dôjsť po prijatí rozhodnutia MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu a rozhodnutia MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO, ktoré majú preukazovať pomstychtivosť a antagonický postoj žalobcu voči správnej rade.

143

V prvom rade sa žalobca mal pokúsil použiť zdroje EUIPO na napadnutie rozhodnutia MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu a rozhodnutí MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní a na získanie prístupu k dôverným dokumentom tým, že požiadal zamestnancov EUIPO, aby mu pripravili analýzu týkajúcu sa prípadnej sťažnosti proti týmto rozhodnutiam, vrátane prípadného konfliktu záujmov niektorých členov správnej rady, a prešetrili zdanenie náhrady škody zaplatenej po urovnaní sporu zmierom alebo na základe rozsudku. Ďalej mal otvorene vyjadriť nedostatok dôvery v spoľahlivosť a profesionalitu zamestnancov sekretariátu správnej rady. Napokon mal zamýšľať prijať individuálne odvetné opatrenia voči vedúcemu oddelenia pre inštitucionálne vzťahy preskúmaním možnosti nepotvrdiť ho vo funkcii na konci skúšobnej doby a po počiatočnom schválení odmietnutím jeho účasti na výročnom zasadnutí International Trademark Association (INTA) v roku 2023.

144

Podľa EUIPO skutočnosti uvedené v bode 143 vyššie posudzované spoločne preukazujú, že nezávislosť a objektivita žalobcu ako výkonného riaditeľa boli narušené, čím sa značne znížila dôvera správnej rady v jeho schopnosť objektívne vykonávať právomoci MO.

145

V tejto súvislosti treba najskôr pripomenúť, že článok 4 rozhodnutia MB‑17‑01 a článok 153 ods. 2 tretí pododsek nariadenia 2017/1001 stanovujú, že delegovanie právomocí menovacieho orgánu na výkonného riaditeľa možno dočasne pozastaviť, ak si to vyžadujú „výnimočné okolnosti“.

146

V tomto rámci má správna rada širokú mieru voľnej úvahy pri posudzovaní podmienky týkajúcej sa výnimočných okolností, keďže rozhodnutie o pozastavení výkonu právomocí MO sa prijíma v rámci organizácie jej služieb. Vzhľadom na rozsah tejto voľnej úvahy sa preskúmanie Všeobecného súdu vzťahujúce sa na dodržanie podmienky týkajúcej sa výnimočných okolností musí obmedziť na otázku, či EUIPO postupoval v primeraných medziach a nepoužil svoju voľnú úvahu zjavne nesprávnym spôsobom (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 7. júna 2018, OW/EASA, T‑597/16, neuverejnený, EU:T:2018:338, body 41 a 42).

147

V tejto súvislosti rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu MB‑23‑04 vo všeobecnosti uvádza, že niektoré úkony a vyhlásenia žalobcu, ako aj incidenty, ktoré spôsobil, ako sú žiadosti, aby zamestnanci EUIPO uprednostnili jeho osobné záujmy tým, že sa obrátil na uvedených zamestnancov, aby v jeho vlastný prospech sprístupnili dokumenty a informácie, narušili legitímnu úlohu správnej rady, čo malo vyvolať vážne pochybnosti, pokiaľ ide o jeho lojalitu voči EUIPO vo všeobecnosti a správnej rade konkrétne, a viedlo k strate dôvery v jeho schopnosť vykonávať svoju úlohu MO nestranne a objektívne v záujme EUIPO.

148

Podľa rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu MB‑23‑04 tento záver vyplýva najmä z piatich incidentov uvedených v bode 139 vyššie.

149

Pokiaľ ide o prvý uvedený incident (pozri body 17 a 139 vyššie), v tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť legitímne právo, ktoré má každý zamestnanec EUIPO, akým je aj výkonný riaditeľ, podať sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti rozhodnutiu, ktoré mu spôsobuje ujmu, ktoré je navyše výslovne uznané v rozhodnutí MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO, ako aj uznané zo strany EUIPO vo vyjadrení k žalobe.

150

Odoslanie sťažnosti proti rozhodnutiu MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu a rozhodnutiam MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní generálnemu tajomníkovi Rady, ktoré sa v tomto rámci vytýka žalobcovi, nemožno považovať za nevhodné, keďže Rade prislúcha prijať konečné rozhodnutie o prípadnom predĺžení mandátu žalobcu s prihliadnutím na preskúmanie vykonané správnou radou podľa článku 158 ods. 3 nariadenia 2017/1001 (pozri bod 84 vyššie), a preto mal žalobca legitímny záujem na tom, aby sa ubezpečil, že Rada vedela o údajnej nezákonnosti uvedených rozhodnutí.

151

Pokiaľ ide o odoslanie sťažnosti proti rozhodnutiu MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu a rozhodnutiam MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní generálnemu tajomníkovi a generálnemu riaditeľovi oddelenia vnútorného auditu Komisie, ktoré sa v tomto rámci tiež vytýka žalobcovi, treba poznamenať, že Komisia mala podľa článku 154 ods. 1 nariadenia 2017/1001 dvoch zástupcov v správnej rade, v dôsledku čoho bola v každom prípade informovaná o podaní uvedenej sťažnosti, a preto uvedené odoslanie Komisii nemalo žiadne praktické dôsledky.

152

Pokiaľ ide o druhý uvedený incident (pozri body 14 a 139 vyššie), v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu MB‑23‑04 sa uvádza, že žalobca sa pokúsil ovplyvniť obsah zápisnice zo zasadnutia správnej rady z 22. novembra 2022 a obísť postup jej prijatia tým, že požiadal doplniť do zápisnice vyhlásenia, ktoré urobil na uvedenom zasadnutí a ktoré nemali zodpovedať záznamom.

153

Stačí však konštatovať, že zo spisu vyplýva, že 12. júna 2023, teda pred prijatím rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu MB‑23‑04, správna rada doplnila zápisnicu o zhrnutie vyhlásení, ktorých doplnenie požadoval žalobca, takže EUIPO uznal legitimitu žiadostí žalobcu.

154

Pokiaľ ide o tretí uvedený incident (pozri body 9, 15 a 139 vyššie), treba pripomenúť, že v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu MB‑23‑04 sa žalobcovi vytýka, že listom svojich advokátov z 3. februára 2023 požiadal predsedu správnej rady, aby oznámil Európskemu dozornému úradníkovi pre ochranu údajov (EDPS), že v rôznych španielskych denníkoch boli uverejnené výsledky zasadnutia správnej rady z 22. novembra 2022, čím došlo k porušeniu ochrany osobných údajov podľa článku 34 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1725 z 23. októbra 2018 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 45/2001 a rozhodnutie č. 1247/2002/ES (Ú. v. EÚ L 295, 2018, s. 39). Konkrétnejšie, uvedený list mal byť zaslaný oneskorene, a to viac ako dva mesiace po udalosti, a toto uverejnenie nemalo predstavovať porušenie ochrany osobných údajov.

155

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v liste z 3. februára 2023 advokáti žalobcu uviedli, že predmetné uverejnenie predstavuje na jednej strane porušenie povinnosti dôvernosti, ktorú majú členovia správnej rady podľa článku 15 rokovacieho poriadku správnej rady, a na druhej strane porušenie ochrany osobných údajov v zmysle článku 3 bodu 16 nariadenia 2018/1725.

156

V rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu MB‑23‑04 sa pritom nespochybňuje, že výsledok zasadnutia správnej rady z 22. novembra 2022 bol sprístupnený španielskej tlači ešte predtým, ako bol žalobca o tom informovaný, ani to, že to bolo v rozpore s článkom 15 rokovacieho poriadku správnej rady. Bez toho, aby sa posudzovala otázka, či uvedené zverejnenie predstavuje porušenie ochrany osobných údajov v zmysle článku 3 bodu 16 nariadenia 2018/1725, sa však uvádza, že zverejnenie tohto typu informácií vrátane predĺženia mandátov, o aké ide v prejednávanej veci, je ustálenou praxou správnej rady, ktorú zaviedol samotný žalobca, a že nejde o osobné údaje.

157

Ako však tvrdí žalobca bez toho, aby mu EUIPO odporoval, predmetné zverejnenie nemožno porovnávať so situáciou iných zamestnancov alebo úradníkov EUIPO, ktorých vymenovania boli oznámené verejnosti po tom, čo nadobudli právoplatnosť, a ktorí o tom boli informovaní, keďže v prejednávanej veci ide o rozhodnutie správnej rady, ktoré bolo záporné a bolo zverejnené predčasne, teda pred konečným rozhodnutím Rady o prípadnom predĺžení jeho mandátu a ešte predtým, ako bol o ňom oficiálne informovaný. Nemožno teda považovať za nevhodné zo strany žalobcu namietať voči uvedenému zverejneniu u predsedu správnej rady.

158

Pokiaľ ide o štvrtý uvedený incident (pozri body 18, 21 a 139 vyššie), treba pripomenúť, že po tom, čo žalobca počas telefonického rozhovoru s predsedom predstavenstva 22. februára 2023 uviedol, že zastáva názor, že sa nenachádza v situácii konfliktu záujmov, spresnil vo svojej správe z 1. marca 2023 zaslanej členom správnej rady (pozri bod 21 vyššie), že ak uvedená správna rada rozhodne o jeho vylúčení z prípravného podvýboru pre výber budúceho výkonného riaditeľa, bude to akceptovať. Nepodal totiž sťažnosť proti rozhodnutiu MB‑23‑03 obsahujúcemu jeho vylúčenie z uvedeného podvýboru.

159

Z toho vyplýva, že jediná výhrada voči žalobcovi sa týka okolnosti, že mal odlišný názor od názoru predsedu správnej rady, pokiaľ ide o existenciu konfliktu záujmov, čo však nemôže charakterizovať nevhodné správanie žalobcu.

160

Pokiaľ ide o piaty uvedený incident (pozri body 12 a 139 vyššie), žalobca uviedol bez toho, aby to EUIPO spochybnil, že neobnovenie zmlúv šiestich národných expertov vyslaných do EUIPO nebolo odôvodnené skutočnosťou, že títo národní experti pochádzali z členských štátov, ktoré nepodporili predĺženie jeho mandátu, ale rozpočtovými dôvodmi. V dôsledku toho neexistuje nijaký dôkaz o tom, že žalobca konal v rámci uvedeného neobnovenia nevhodným spôsobom.

161

Z toho vyplýva, že žiadny z piatich incidentov uvedených v bode 139 vyššie nenaznačuje nevhodné správanie žalobcu, v dôsledku čoho tieto incidenty nemôžu viesť k výnimočným okolnostiam v zmysle článku 4 rozhodnutia MB‑17‑01.

162

Pokiaľ ide o incidenty, na ktoré poukazuje EUIPO vo svojom vyjadrení k žalobe (pozri body 142 a 143 vyššie), žalobca tvrdí, že ide o nové skutočnosti, ktoré nie sú uvedené v rozhodnutí MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO.

163

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že odôvodnenie v zásade musí byť oznámené dotknutej osobe v rovnakom čase ako rozhodnutie, ktoré jej spôsobuje ujmu. Len v prípade existencie výnimočných okolností možno na účely posúdenia zákonnosti uvedeného rozhodnutia zohľadniť dodatočné dôvody predložené v priebehu konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2020, Komisia/Di Bernardo, C‑114/19 P, EU:C:2020:457, body 51 a 52 a citovanú judikatúru).

164

EUIPO tvrdí, že incidenty uvedené v jeho vyjadrení k žalobe vysvetľujú skôr tie, ktoré sú uvedené v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu MB‑23‑04, pričom však nespresňuje, na ktoré aspekty rozhodnutia MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO sa tieto skutočnosti vzťahujú.

165

V tomto rámci treba konštatovať, že okrem piatich konkrétnych incidentov uvedených v bode 139 vyššie rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu MB‑23‑04 odkazuje len na určité činnosti a vyhlásenia zo strany žalobcu, ako sú žiadosti zamestnancom EUIPO, aby uprednostnili jeho osobné záujmy, keďže sa obrátil na uvedených zamestnancov s cieľom získať vo svoj vlastný prospech prístup k dokumentom a informáciám (pozri bod 147 vyššie).

166

Po prvé tento všeobecný odkaz na činnosti žalobcu je neúplný a neumožnil žalobcovi pochopiť, že sa vzťahuje na výhradu EUIPO, podľa ktorej mal „otvorene vyjadriť nedostatok dôvery v spoľahlivosť a profesionalitu zamestnancov [uvedeného] sekretariátu“ (pozri bod 143 vyššie), čo sa v tejto súvislosti rovná nedostatku odôvodnenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2020, Komisia/Di Bernardo, C‑114/19 P, EU:C:2020:457, bod 55 a citovanú judikatúru).

167

Po druhé to isté platí, pokiaľ ide o výhradu, podľa ktorej mal žalobca prijať odvetné opatrenia proti vedúcemu oddelenia pre inštitucionálne vzťahy (pozri bod 143 vyššie).

168

Pokiaľ ide ďalej o uvedené odvetné opatrenia, žalobca vysvetlil, pričom EUIPO mu neodporoval, že z hodnotiacich správ uvedeného vedúceho vyplýva, že jeho výkony a správanie spôsobovali problémy už od roku 2022, že jeho účasť na výročnom zasadnutí INTA bola zamietnutá hlavne z dôvodu šetrenia nákladov a že v každom prípade sa EUIPO napokon na uvedenom stretnutí nezúčastnil.

169

Po tretie, pokiaľ ide o incident týkajúci sa údajnej žiadosti žalobcu zamestnancom EUIPO, aby mu pripravili analýzu týkajúcu sa prípadnej sťažnosti proti rozhodnutiu MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu a rozhodnutiam MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní, ako aj o prešetrenie zdanenia náhrady škody zaplatenej po urovnaní sporu zmierom alebo na základe rozsudku (pozri bod 143 vyššie), nemožno vylúčiť, že odkaz na niektoré činnosti a vyhlásenia, ako sú žiadosti zamestnancom EUIPO, uvedený v rozhodnutí MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO, sa vzťahuje na tento incident.

170

Len vo výnimočných prípadoch však môže byť odôvodnenie napadnutého rozhodnutia doplnené vysvetleniami poskytnutými v priebehu konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2020, Komisia/Di, C‑114/19 P, EU:C:2020:457, bod 59). V tejto súvislosti stačí konštatovať, že žiadna skutočnosť v spise neumožňuje dospieť k záveru, že okolnosti veci boli také, že EUIPO nebol schopný dostatočne uviesť, o aké „žiadosti zamestnancom“ išlo v prejednávanej veci.

171

V každom prípade treba konštatovať, že EUIPO nepredložil nijaký dôkaz na podporu týchto tvrdení, zatiaľ čo na pojednávaní žalobca výslovne spochybnil uvedené tvrdenia a vysvetlil, že v tejto súvislosti kontaktoval externého advokáta.

172

Okrem toho aj za predpokladu, že by žiadosti žalobcu zamestnancom EUIPO boli zohľadnené v rozhodnutí MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO, treba uviesť, že toto rozhodnutie neobsahuje nič, čo by umožnilo dospieť k záveru, že pozastavenie delegovania právomocí MO na žalobcu bolo primeraným opatrením z dôvodu tohto samotného incidentu, keďže žiadne ostatné vytýkané incidenty a druhy správania nemôžu odôvodniť toto pozastavenie, ako to vyplýva z vyššie uvedených úvah.

173

Vzhľadom na vyššie uvedené treba vyhovieť tvrdeniu žalobcu o porušení článku 4 rozhodnutia MB‑17‑01, a v dôsledku toho zrušiť rozhodnutie MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o ostatných tvrdeniach uvedených žalobcom.

174

Z dôvodu vecnej škody sa žalobca domáha, aby Všeobecný súd uložil vo veci T‑435/23 EUIPO a Rade spoločne a vo veci T‑224/24 Rade povinnosť zaplatiť mu náhradu vo výške 364728,64 eura v každej z týchto vecí. V tejto súvislosti žalobca v podstate tvrdí, že rozhodnutiami, ktoré prijali EUIPO a Rada a ktoré viedli k nepredĺženiu jeho mandátu výkonného riaditeľa, bola spôsobená táto škoda.

175

Z dôvodu nemajetkovej ujmy žalobca navrhuje, aby bola EUIPO vo veci T‑435/23 a Rade vo veci T‑224/24 uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 125000 eur, keďže rozhodnutie MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu, rozhodnutia MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní, rozhodnutie MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO a rozhodnutie o nepredĺžení mandátu, ako aj zverejnenie niektorých informácií narušili jeho profesijnú dobrú povesť.

176

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prípustnosť žaloby o náhradu škody podanej na Všeobecný súd podľa článku 270 ZFEÚ a článku 91 služobného poriadku je podmienená riadnym priebehom konania pred podaním žaloby a dodržaním lehôt, ktoré stanovuje (pozri uznesenie zo 7. februára 2017, Stips/Komisia, T‑593/16, neuverejnené, EU:T:2017:71, bod 23 a citovanú judikatúru).

177

Konanie pred podaním žaloby sa líši podľa toho, či škoda, ktorej náhrada sa požaduje, vyplýva z aktu spôsobujúceho ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku alebo z konania administratívy, ktoré nemá rozhodovací charakter (uznesenie zo 14. decembra 2022, Baert/Komisia, T‑111/22, neuverejnené, EU:T:2022:823, bod 66).

178

V prvom prípade uvedenom v bode 177 vyššie dotknutej osobe prislúcha podať MO v stanovenej lehote sťažnosť proti predmetnému aktu. Podľa ustálenej judikatúry sa však návrhy na náhradu vecnej škody alebo nemajetkovej ujmy musia zamietnuť, ak úzko súvisia s návrhmi na zrušenie, ktoré samotné boli zamietnuté ako neprípustné alebo nedôvodné (pozri rozsudok z 24. novembra 2021, CX/Komisia, T‑743/16 RENV II, neuverejnený, EU:T:2021:824, bod 417 a citovanú judikatúru).

179

Naproti tomu v druhom prípade uvedenom v bode 177 vyššie sa správne konanie musí začať podaním žiadosti v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku, ktorej cieľom je dosiahnutie odškodnenia, a prípadne musí pokračovať sťažnosťou proti rozhodnutiu o zamietnutí tejto žiadosti (pozri rozsudok z 24. marca 2021, BK/EUAA, T‑277/19, neuverejnený, EU:T:2021:161, bod 124 a citovanú judikatúru).

180

Práve vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie treba posúdiť návrhy na náhradu škody podané žalobcom, v prvom rade vo veci T‑435/23 a v druhom rade vo veci T‑224/24.

181

Pokiaľ ide o vecnú škodu, treba uviesť, že návrh na náhradu škody úzko súvisí s návrhmi na zrušenie rozhodnutia o nepredĺžení mandátu a rozhodnutia MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu, ako aj rozhodnutí MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní, ktoré sú však neprípustné (pozri body 74, 90 a 97 vyššie). Z toho vyplýva, že uvedený návrh je tiež neprípustný.

182

Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, treba pripomenúť, že návrh na náhradu škody sa zakladá jednak na nezákonnosti rozhodnutia MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu a rozhodnutí MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní, ako aj na zverejnení výsledku hlasovania správnej rady v tlači a jednak na nezákonnosti rozhodnutia MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO, ako aj na oznámení obsahu tohto rozhodnutia zamestnancom EUIPO a jeho následnom zverejnení v tlači.

183

V rozsahu, v akom sa návrh na náhradu škody zakladá na údajnej nezákonnosti rozhodnutia MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu a rozhodnutí MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní, treba ho zamietnuť ako neprípustný z dôvodov uvedených v bode 178 vyššie, keďže návrhy na zrušenie uvedených rozhodnutí sú tiež neprípustné (pozri body 90 a 97 vyššie).

184

Okrem toho v rozsahu, v akom sa návrh na náhradu škody zakladá na zverejnení výsledku hlasovania v správnej rade v španielskej tlači (pozri bod 9 vyššie), uvádzanú ujmu treba považovať za dôsledok konania EUIPO, ktoré je odlišné od rozhodnutia MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu a rozhodnutí MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní.

185

V tomto rámci však treba uviesť, že hoci žalobca vo svojej sťažnosti zo 17. februára 2023, ktorú zaslal EUIPO proti rozhodnutiu MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu a rozhodnutiam MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní, výslovne požiadal o náhradu nemajetkovej ujmy súvisiacej so zverejnením výsledku hlasovania v správnej rade v španielskej tlači, stále platí, že po zamietnutí tejto žiadosti 16. júna 2023 nepodal sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu o zamietnutí v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. marca 2021, BK/EUAA, T‑277/19, neuverejnený, EU:T:2021:161, bod 125 a citovanú judikatúru).

186

Vzhľadom na to, že žalobca nepostupoval v súlade s dvomi etapami konania pred podaním žaloby uvedenými v bode 179 vyššie, treba tento návrh na náhradu škody zamietnuť ako neprípustný.

187

Okrem toho v rozsahu, v akom sa návrh na náhradu škody spojený s nemajetkovou ujmou zakladá na údajnej nezákonnosti rozhodnutia MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO, je úzko spojený s návrhom na zrušenie tohto rozhodnutia, ktorý je prípustný a dôvodný (pozri body 137 a 173 vyššie).

188

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že ak sú návrhy na náhradu škody založené na protiprávnosti zrušeného aktu, zrušenie vyhlásené Všeobecným súdom môže samo osebe predstavovať primeranú a v zásade dostatočnú náhradu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť, pokiaľ žalobca nepreukáže, že mu vznikla nemajetková ujma, ktorá nemôže byť v plnom rozsahu napravená týmto zrušením (pozri v tomto zmysle uznesenie z 3. septembra 2019, FV/Rada, C‑188/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:690, bod 26, a rozsudok z 28. apríla 2021, Correia/EHSV, T‑843/19, EU:T:2021:221, bod 86).

189

Treba však konštatovať, že žalobca neuvádza žiadne konkrétne tvrdenie, ktoré by preukazovalo, že jeho nemajetková ujma nemôže byť v plnom rozsahu napravená zrušením rozhodnutia MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO.

190

Okrem toho, pokiaľ ide o údajnú nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z oznámenia obsahu rozhodnutia MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO zamestnancom EUIPO a jeho následného zverejnenia v tlači, treba konštatovať, že hoci žalobca vo svojej sťažnosti zo 17. marca 2023, ktorú adresoval Rade, výslovne požiadal o náhradu svojej nemajetkovej ujmy spojenej s týmito skutočnosťami, ktoré nemajú priamu súvislosť so žalobou o neplatnosť podanou proti tomuto rozhodnutiu, nič to nemení na tom, že žalobca po zamietnutí tejto žiadosti 17. júla 2023 nepodal sťažnosť proti tomuto zamietavému rozhodnutiu v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. marca 2021, BK/EUAA, T‑277/19, neuverejnený, EU:T:2021:161, bod 125 a citovanú judikatúru), Vzhľadom na to, že žalobca nepostupoval v súlade s dvomi etapami konania pred podaním žaloby uvedenými v bode 179 vyššie, treba tento návrh na náhradu škody zamietnuť ako neprípustný.

191

Vzhľadom na vyššie uvedené treba návrhy na náhradu škody vo veci T‑435/23 zamietnuť.

192

Pokiaľ ide o vecnú škodu, treba pripomenúť, že návrh na náhradu škody úzko súvisí s návrhom na zrušenie rozhodnutia o nepredĺžení mandátu, ktorý je prípustný a dôvodný (pozri bod 123 vyššie).

193

V rámci toho žalobca tvrdí, že stratil príležitosť na predĺženie svojho mandátu až do okamihu odchodu do dôchodku s materiálnymi dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú.

194

V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že na to, aby bola strata príležitosti zohľadnená, musí byť skutočná a konečná (pozri rozsudok zo 14. decembra 2022, SU/EIOPA, T‑296/21, EU:T:2022:808, bod 83 a citovanú judikatúru).

195

Na účely určenia skutočnej povahy straty príležitosti treba preskúmať, či je z právneho hľadiska dostatočne preukázané, že žalobcovi nebolo nevyhnutne odňaté predĺženie jeho mandátu, o ktorom nikdy nebude môcť preukázať, že k nemu došlo, ale to, že mu bola odňatá vážna príležitosť predĺžiť svoj mandát, čo mu spôsobilo majetkovú ujmu spočívajúcu v strate príjmov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 2022, SU/EIOPA, T‑296/21 EU:T:2022:808, bod 86 a citovanú judikatúru).

196

Existencia vážnej príležitosti nezávisí od stupňa pravdepodobnosti, že sa táto príležitosť uskutoční, keďže tento aspekt sa zohľadňuje následne, ak je táto existencia uznaná, na to, aby sa určil rozsah spôsobenej majetkovej škody a jej náhrady (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júna 2006, Girardot/Komisia, T‑10/02, EU:T:2006:148, bod 119).

197

V prejednávanej veci treba konštatovať, že strata príležitosti žalobcu bola skutočná, keďže výsledok konania o predĺžení jeho mandátu by mohol byť iný, ak by nedošlo k porušeniu práva byť vypočutý (pozri body 121 a 122 vyššie), v dôsledku čoho je z právneho hľadiska dostatočne preukázané, že mu bola odňatá vážna príležitosť na predĺženie jeho mandátu.

198

Okrem toho treba konštatovať, že strata príležitosti žalobcu je konečná, keďže Rada 19. júla 2023 vymenovala [dôverné] za nového výkonného riaditeľa, takže pracovné miesto, o ktoré sa žalobca uchádzal, bolo obsadené (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júna 2006, Girardot/Komisia, T‑10/02, EU:T:2006:148, bod 50).

199

Pokiaľ ide o náhradu za stratu príležitosti, z judikatúry vyplýva, že na určenie výšky náhrady škody, ktorá sa má z tohto dôvodu vyplatiť, treba po určení skutočnej a konečnej povahy príležitosti, ktorá bola úradníkovi alebo zamestnancovi odňatá, určiť dátum, od ktorého by mohol využiť túto príležitosť, potom vyčísliť uvedenú príležitosť a napokon spresniť, aké boli pre neho finančné dôsledky tejto straty príležitosti (pozri rozsudok z 15. decembra 2021, HB/EIB, T‑757/19, neuverejnený, EU:T:2021:890, bod 114 a citovanú judikatúru).

200

Navyše podľa judikatúry, pokiaľ je to možné, musí byť príležitosť, ktorá bola úradníkovi odňatá, vymedzená objektívne, formou matematického koeficientu vyplývajúceho z presnej analýzy. Ak však uvedená príležitosť nemôže byť vyčíslená týmto spôsobom, pripúšťa sa, aby vzniknutá ujma bola ohodnotená ex æquo et bono (pozri rozsudok z 15. decembra 2021, HB/EIB, T‑757/19, neuverejnený, EU:T:2021:890, bod 115 a citovanú judikatúru).

201

Hoci v prejednávanej veci žalobca poskytol vyčíslenie sumy, ktorá má slúžiť ako základ pre výpočet náhrady škody spojenej so stratou príležitosti, zodpovedajúce čistej odmene, ktorú by poberal v prípade predĺženia svojho mandátu až do odchodu do dôchodku, zníženej o celkovú sumu dôchodku, ktorú by dostal počas tohto obdobia, Všeobecný súd nemôže stanoviť matematický koeficient odrážajúci príležitosť žalobcu, keďže analytické prvky poskytnuté účastníkmi konania v tejto súvislosti nie sú dostatočne presné na to, aby mu umožnili určiť tento koeficient (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. októbra 2018, Fernández González/Komisia, T‑162/17 RENV, neuverejnený, EU:T:2018:711, bod 120, a z 13. júna 2019, CC/Parlament, T‑248/17 RENV, neuverejnený, EU:T:2019:418, bod 74).

202

Vzhľadom na to Všeobecný súd využil možnosť ohodnotiť utrpenú ujmu ex æquo et bono, na základe čoho je potrebné priznať žalobcovi paušálnu sumu ako náhradu za stratu príležitosti, ktorú utrpel z dôvodu protiprávnosti, ktorej sa dopustila Rada.

203

Za okolností prejednávanej veci bude teda spravodlivým posúdením celej vecnej škody, ktorá bola spôsobená žalobcovi, uloženie povinnosti Rade, aby mu ex aequo et bono zaplatila paušálnu sumu vo výške 25000 eur. Táto suma musí byť v súlade s návrhmi žalobcu v tomto zmysle zvýšená o úroky z omeškania odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku až do dňa zaplatenia celej dlžnej sumy v sadzbe rovnajúcej sa tej, ktorú uplatňuje Európska centrálna banka na svoje hlavné refinančné operácie, účinnej v prvý deň mesiaca splatnosti platby, zvýšenej o tri a pol percentuálneho bodu.

204

Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, treba konštatovať, že návrhy na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 125000 eur sú založené po prvé na rôznych konaniach EUIPO, a to na prijatí rozhodnutia MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu a rozhodnutí MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní, po druhé na porušení ochrany osobných údajov, ktoré malo byť zistené 17. júla 2023, a po tretie na vplyve nepredĺženia mandátu žalobcu ako výkonného riaditeľa na jeho profesijnú dobrú povesť.

205

V tejto súvislosti je potrebné po prvé zamietnuť návrhy na náhradu škody v rozsahu, v akom vychádzajú z rozhodnutia MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu a rozhodnutí MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní, keďže tieto rozhodnutia neprijala Rada, ale EUIPO.

206

Po druhé, keďže porušenie ochrany osobných údajov je dôsledkom konania Rady, ktoré nemá povahu rozhodnutia, treba konštatovať, že hoci žalobca vo svojej sťažnosti z 30. augusta 2023, ktorú adresoval Rade proti rozhodnutiu o nepredĺžení mandátu, výslovne požiadal o náhradu svojej nemajetkovej ujmy spojenej s týmito skutočnosťami, ktoré nemajú priamu súvislosť s návrhmi na zrušenie tohto aktu, nič to nemení na tom, že po zamietnutí tejto žiadosti 27. februára 2024 nepodal sťažnosť proti tomuto zamietavému rozhodnutiu v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. marca 2021, BK/EUAA, T‑277/19, neuverejnený, EU:T:2021:161, bod 125 a citovanú judikatúru).

207

Vzhľadom na to, že žalobca nepostupoval v súlade s dvomi etapami konania pred podaním žaloby uvedenými v bode 179 vyššie, treba tento návrh na náhradu škody zamietnuť ako neprípustný.

208

Okrem toho v rozsahu, v akom sa návrh na náhradu škody zakladá na protiprávnosti rozhodnutia o nepredĺžení mandátu, treba konštatovať, že žalobca neuvádza žiadne konkrétne tvrdenie, ktoré by preukazovalo, že jeho nemajetková ujma nemôže byť v plnom rozsahu napravená zrušením tohto rozhodnutia.

209

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti treba zamietnuť všetky návrhy na náhradu nemajetkovej ujmy podané vo veci T‑224/24.

210

Vzhľadom na vyššie uvedené treba zrušiť rozhodnutie MB‑23‑04 o pozastavení delegovania právomocí MO v rozsahu, v akom dočasne pozastavuje delegovanie právomocí prislúchajúcich MO na žalobcu, ako aj rozhodnutie o nepredĺžení mandátu. Okrem toho treba Rade uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 25000 eur zvýšenú o úroky z omeškania odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku až do dňa zaplatenia celej dlžnej sumy v sadzbe rovnajúcej sa tej, ktorú uplatňuje ECB na svoje hlavné refinančné operácie účinnej v prvý deň kalendárneho mesiaca splatnosti platby, zvýšenej o tri a pol percentuálneho bodu. V zostávajúcej časti sa žaloby zamietajú.

211

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Okrem toho podľa článku 134 ods. 2 rokovacieho poriadku ak je viac účastníkov konania, ktorí vo veci nemali úspech, Všeobecný súd medzi nich rozdelí náhradu trov konania. Ďalej podľa článku 135 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže účastníkovi konania uložiť povinnosť nahradiť všetky trovy konania alebo ich časť, aj keď mal vo veci úspech, pokiaľ to odôvodňuje jeho správanie vrátane správania pred podaním žaloby, najmä ak druhému účastníkovi konania spôsobil vznik trov konania, ktoré Všeobecný súd považuje za úmyselne spôsobené. Podľa judikatúry Všeobecný súd môže účastníkovi konania uložiť povinnosť nahradiť všetky trovy konania alebo ich časť, aj keď mal vo veci úspech, ak inštitúcia, úrad alebo agentúra Únie svojím správaním podporila vznik sporu [pozri rozsudok z 8. júla 2015, European Dynamics Luxembourg a i./Komisia, T‑536/11, EU:T:2015:476, bod 391 (neuverejnený) a citovanú judikatúru].

212

Je pravda, že v prejednávanej veci žalobca čiastočne nemal úspech vo svojich návrhoch, keďže tak návrhy na zrušenie podané vo veci T‑435/23 proti rozhodnutiu MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie jeho mandátu, rozhodnutiam MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní a rozhodnutiu o nepredĺžení jeho mandátu, ako aj návrhy na náhradu škody podané v rámci tej istej veci a návrh na náhradu nemajetkovej ujmy podaný vo veci T‑224/24 sa zamietajú, v dôsledku čoho EUIPO a Rada môžu byť v tejto súvislosti považované za účastníkov konania, ktorí mali úspech.

213

Všeobecný súd však môže uložiť povinnosť nahradiť trovy konania inštitúcii, ktorej rozhodnutie nebolo zrušené, z dôvodu jeho nedostatočnosti, ktorá mohla viesť žalobcu k podaniu žaloby (pozri rozsudok z 22. apríla 2016, Taliansko a Eurallumina/Komisia, T‑60/06 RENV II a T‑62/06 RENV II, EU:T:2016:233, bod 245 a citovanú judikatúru).

214

Rozhodnutie MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu a rozhodnutia MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní však mylne vyvolávajú dojem, že správna rada prijala konečné rozhodnutie o nepredĺžení mandátu žalobcu (pozri body 83 a 84 vyššie). Rozhodnutie MB‑22‑19 nepredložiť návrh na predĺženie mandátu žalobcu je totiž nazvané „Rozhodnutie nepredložiť Rade Európskej únie návrh na predĺženie mandátu [žalobcu]“, zatiaľ čo rozhodnutiami MB‑22‑20 a MB‑22‑21 o výberovom konaní správna rada vyhlásila výberové konanie na výber nástupcu žalobcu. Tento nesprávny dojem mohol podnietiť žalobcu, aby podal žaloby proti uvedeným rozhodnutiam.

215

Rovnako pokiaľ ide o rozhodnutie o nepredĺžení mandátu, bolo legitímne, aby žalobca navrhol zrušenie uvedeného rozhodnutia tak v rámci žaloby vo veci T‑435/23, ako aj žaloby vo veci T‑224/24.

216

Vzhľadom na tieto okolnosti sa Všeobecný súd domnieva, že spravodlivým posúdením okolností prejednávanej veci je, že EUIPO znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobcovi vo veci T‑435/23, a Rada znáša svoje vlastné trovy konania vo veciach T‑435/23 a T‑224/24 a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobcovi vo veci T‑224/24.

217

Okrem toho podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku Lotyšská republika, Poľská republika, Portugalská republika a Slovenská republika, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci vo veci T‑435/23, znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (stredne veľká komora),

rozhodol takto: