1

Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyne, pani Matina Stevi a The New York Times Company, domáhajú zrušenia rozhodnutia Európskej komisie C(2022) 8371 final z 15. novembra 2022, prijatého na základe článku 4 ustanovení týkajúcich sa vykonávania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331), týkajúce sa žiadosti o prístup ku všetkým textovým správam, ktoré si v období od 1. januára 2021 do 11. mája 2022 vymenili predsedníčka Komisie a generálny riaditeľ farmaceutického podniku Pfizer (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2

E‑mailom z 11. mája 2022 pani Stevi, ktorá je novinárkou, zamestnanou v denníku The New York Times, požiadala na základe nariadenia č. 1049/2001 Komisiu o prístup ku všetkým textovým správam, ktoré si v období od 1. januára 2021 do 11. mája 2022 vymenili predsedníčka Komisie a generálny riaditeľ farmaceutického podniku Pfizer. Táto žiadosť bola zaevidovaná 12. mája 2022 pod číslom GESTDEM 2022/2678 (ďalej len „pôvodná žiadosť“).

3

Keďže žalobkyne nedostali v lehote stanovenej v článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 zo strany Komisie žiadnu odpoveď, zástupkyňa žalobkýň podala 28. júna 2022„v mene pani Matiny Stevi, konajúcej za The New York Times [Company]“, prvú opakovanú žiadosť o prístup k dokumentom, na základe článku 7 ods. 4 uvedeného nariadenia.

4

Listom z 20. júla 2022 zaslaným pani Stevi Komisia odpovedala na pôvodnú žiadosť a uviedla, že vzhľadom na to, že nemá k dispozícii dokumenty zodpovedajúce opisu uvedenému v uvedenej žiadosti, nemôže jej vyhovieť.

5

Listom z 9. augusta 2022 podala zástupkyňa žalobkýň na základe článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 „v mene [pani] Stevi konajúcej za The New York Times [Company]“ druhú opakovanú žiadosť o prístup k dokumentom (ďalej len „opakovaná žiadosť“), ktorú Komisia zaevidovala v ten istý deň.

6

E‑mailom z 31. augusta 2022 Komisia informovala pani Stevi, že opakovaná žiadosť sa stále vybavuje a že v súlade s článkom 8 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001, je potrebné predĺžiť lehotu na jej vybavenie o pätnásť pracovných dní, teda do 21. septembra 2022.

7

E‑mailom z 21. septembra 2022 Komisia informovala pani Stevi, že posúdenie opakovanej žiadosti bolo ukončené, ale že návrh rozhodnutia ešte musí schváliť jej právna služba, pričom ju ubezpečila, že jej zašle odpoveď čo najskôr.

8

Dňa 16. novembra 2022 zaslala Komisia pani Stevi napadnuté rozhodnutie, v ktorom jej oznámila, že vzhľadom na to, že nemá k dispozícii žiadny dokument zodpovedajúci opisu uvedenému v pôvodnej žiadosti, nemôže uvedenej žiadosti vyhovieť.

9

Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

10

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

11

Komisia vo vyjadrení k žalobe tvrdí, že The New York Times Company nemá aktívnu legitimáciu. V tejto súvislosti uvádza, že pôvodnú žiadosť podala výlučne pani Stevi a že neskoršie opakované žiadosti predložila advokátka Bondine Kloostra, ktorá vyhlásila, že zastupuje „[pani] … Stevi, konajúcu za The New York Times [Company]“. Okrem toho Komisia uvádza, že pani Stevi je jediným adresátom napadnutého rozhodnutia.

12

Treba uviesť, že žaloba je v rozsahu, v akom ju podala pani Stevi, prípustná, čo Komisia nespochybňuje. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ ide o jedinú žalobu, ak má jeden zo žalobcov aktívnu legitimáciu, nie je už potrebné skúmať aktívnu legitimáciu ostatných žalobcov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júna 2011, Comitato Venezia vuole vivere a i./Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368, bod 37, a z 11. decembra 2013, Cisco Systems a Messagenet/Komisia, T‑79/12, EU:T:2013:635, bod 40).

13

V dôsledku toho, keďže pani Stevi má aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu, treba túto žalobu vyhlásiť za prípustnú bez toho, aby bolo potrebné skúmať aktívnu legitimáciu The New York Times Company.

14

Replika predložená žalobkyňami obsahuje v prílohe pod číslami R.1 a R.2 prepisy rozhovorov, ktoré pani Stevi uskutočnila oddelene s predsedníčkou Komisie a s generálnym riaditeľom farmaceutického podniku Pfizer 25. apríla 2021 (ďalej len „prepisy rozhovorov“).

15

Komisia v duplike tvrdí, že žalobkyne neodôvodňujú oneskorené predloženie prepisov rozhovorov, ako to vyžaduje článok 85 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, takže tieto prepisy sú neprípustné. Komisia spresňuje, že tieto dôkazy existovali už v čase podania žaloby, a preto mohli byť bez ťažkostí predložené v jej prílohe.

16

Podľa článku 85 ods. 1 rokovacieho poriadku sa dôkazy a návrhy dôkazov predkladajú v rámci prvej výmeny vyjadrení. Na základe článku 85 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku môžu účastníci konania tak v replike, ako aj v duplike predložiť dôkazy alebo označiť dôkazy, ktoré navrhujú vykonať na podporu svojich tvrdení, za predpokladu, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené.

17

Treba poznamenať, že pani Stevi uskutočnila rozhovor s predsedníčkou Komisie a generálnym riaditeľom farmaceutického podniku Pfizer 25. apríla 2021, teda takmer dva roky pred dátumom, ku ktorému žalobkyne podali túto žalobu. Žalobkyne preto mohli prepísať uvedené rozhovory a predložiť ich prepisy Všeobecnému súdu už v štádiu žaloby.

18

Treba teda preskúmať či v prejednávanej veci bolo omeškanie s predložením prepisov rozhovorov odôvodnené v súlade s článkom 85 ods. 2 rokovacieho poriadku.

19

V tejto súvislosti žalobkyne v poznámke pod čiarou č. 2 na strane 3 repliky uvádzajú, že žaloba omylom pripisuje predsedníčke Komisie vyhlásenia generálneho riaditeľa farmaceutického podniku Pfizer, a aby sa predišlo akýmkoľvek nejasnostiam, sú prepisy rozhovorov poskytnuté Všeobecnému súdu v prílohe repliky. Okrem toho v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu položenú prostredníctvom opatrenia na zabezpečenie priebehu konania žalobkyne tvrdia, že hoci mali záznamy rozhovorov k dispozícii ku dňu podania žaloby, uvedené rozhovory prepísali, až keď podali repliku, aby odstránili akúkoľvek nejednoznačnosť týkajúcu sa totožnosti osoby, ktorá urobila predmetné vyhlásenia.

20

Vzhľadom na vyššie uvedené treba za okolností prejednávanej veci dospieť k záveru, že oneskorené predloženie prepisov rozhovorov v prílohe repliky je odôvodnené, a preto treba tieto dôkazy vyhlásiť za prípustné v zmysle článku 85 ods. 2 rokovacieho poriadku.

21

Na podporu svojej žaloby žalobkyne uvádzajú tri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení článku 3 písm. a) nariadenia č. 1049/2001, ako aj článku 11 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), druhý na porušení článku 2 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 a tretí na porušení zásady riadnej správy vecí verejných.

22

Všeobecný súd sa domnieva, že najskôr treba preskúmať tretí žalobný dôvod.

23

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyne v podstate spochybňujú zákonnosť odmietnutia Komisie sprístupniť požadované dokumenty.

24

Na podporu tohto žalobného dôvodu žalobkyne vytýkajú Komisii, že porušila zásadu riadnej správy vecí verejných tým, že sa pri odmietnutí vyhovieť ich žiadosti o prístup k dokumentom obmedzila na tvrdenie o neexistencii požadovaných dokumentov bez toho, aby poskytla akékoľvek vysvetlenie umožňujúce pochopiť dôvod, pre ktorý nebolo možné požadované dokumenty nájsť. V tejto súvislosti žalobkyne uvádzajú, že obyčajné popretie existencie požadovaných dokumentov, ku ktorému Komisia pristúpila v napadnutom rozhodnutí, nie je dostatočné.

25

Žalobkyne konkrétne tvrdia, že článok uverejnený v The New York Times28. apríla 2021, ako aj rozhovory pani Stevi s predsedníčkou Komisie a generálnym riaditeľom farmaceutického podniku Pfizer, preukazujú reálnu existenciu požadovaných dokumentov. Pokiaľ je teda domnienka pravdivosti vzťahujúca sa na vyhlásenie Komisie, podľa ktorého požadované dokumenty nemá k dispozícii, vyvrátená, Komisii prináleží, aby preukázala neexistenciu alebo neexistenciu držby týchto dokumentov tým, že poskytne hodnoverné vysvetlenia umožňujúce určiť dôvody takejto neexistencie alebo neexistencie držby.

26

Žalobkyne tvrdia, že vyhlásenie nachádzajúce sa v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého bolo vykonané „nové podrobné vyhľadávanie“ požadovaných dokumentov, nijako neumožňuje zistiť, či sa toto vyhľadávanie týkalo len dokumentov zaregistrovaných v systéme správy záznamov Komisie, alebo či zahŕňalo aj vyhľadávanie dokumentov, ktoré v uvedenom systéme zaregistrované nie sú. Okrem toho napadnuté rozhodnutie nespresňuje, aké prípadné miesta ukladania dokumentov prehľadala, či mobilný telefón alebo mobilné telefóny predsedníčky Komisie boli predmetom vykonaných vyhľadávaní, a neuvádza ani dôvody, pre ktoré požadované textové správy neboli nájdené.

27

Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkýň.

28

Na úvod Komisia v duplike uvádza, že argumentácia žalobkýň, podľa ktorej bola domnienka pravdivosti, ktorá sa vzťahuje na jej vyhlásenie o tom, že požadované dokumenty nemá vo svojej držbe, vyvrátená, a že v dôsledku toho jej prináleží poskytnúť hodnoverné vysvetlenia umožňujúce preukázať neexistenciu alebo neexistenciu držby týchto dokumentov, bola po prvýkrát vznesená v štádiu repliky. Komisia tak tvrdí, že ide o nový žalobný dôvod, ktorého oneskorené predloženie je zakázané článkom 84 rokovacieho poriadku.

29

V každom prípade, aj keby bol tento nový žalobný dôvod prípustný, Komisia sa v podstate domnieva, že žalobkyne nepredložili nijaký dôkaz, ktorý by mohol spochybniť domnienku pravdivosti jej vyhlásenia o tom, že nemá k dispozícii požadované dokumenty. Komisia v tejto súvislosti uvádza, že existuje len jedna zmienka o výmene správ medzi jej predsedníčkou a generálnym riaditeľom farmaceutického podniku Pfizer, ktorá sa nachádza na strane 15 dokumentu predloženého žalobkyňami v prílohe R.2 repliky vo vyhlásení pripisovanom tomuto generálnemu riaditeľovi. Okrem toho podľa Komisie z uvedeného vyhlásenia vyplýva len to, že textové správy, ktoré si vymenila jej predsedníčka s generálnym riaditeľom farmaceutického podniku Pfizer, zohrávali v rozhovoroch, ktoré sa medzi nimi uskutočnili len okrajovú úlohu.

30

Okrem toho Komisia tvrdí, že aj za predpokladu, že by vyhlásenie generálneho riaditeľa farmaceutického podniku Pfizer stačilo na vyvrátenie domnienky pravdivosti vzťahujúcej sa na vyhlásenie Komisie, podľa ktorého nemá k dispozícii požadované dokumenty, Komisia môže poskytnúť hodnoverné vysvetlenia umožňujúce potvrdiť jej tvrdenia. V tejto súvislosti tvrdí, že napadnuté rozhodnutie poskytuje uvedené vysvetlenia, pričom na jednej strane uvádza, že bolo vykonané nové podrobné, ale bohužiaľ neúspešné vyhľadávanie, a na druhej strane, že textové správy by boli zaregistrované, a teda i nájdené, ak by obsahovali dôležité informácie dlhodobého charakteru, alebo ak by si informácie, ktoré sú v nich obsiahnuté, vyžadovali činnosť alebo prijatie následných opatrení zo strany Komisie alebo niektorým z jej útvarov.

31

Podľa článku 84 ods. 1 rokovacieho poriadku je uvedenie nových dôvodov počas konania prípustné len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Dôvod alebo argument, ktorý je rozšírením dôvodu už skôr uvedeného priamo alebo nepriamo v pôvodnej žalobe a ktorý úzko súvisí s týmto dôvodom, však musí byť považovaný za prípustný (pozri rozsudok z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 46 a citovanú judikatúru).

32

V prejednávanej veci žalobkyne v žalobe zastávali názor, že predsedníčka Komisie a generálny riaditeľ farmaceutického podniku Pfizer si vymenili textové správy a predložili dôkazy s cieľom preukázať existenciu požadovaných dokumentov. Komisii tiež vytýkali, že neposkytla ani najmenšie vysvetlenie, ktoré by umožňovalo pochopiť dôvod, pre ktorý nedisponovala týmito textovými správami.

33

V tejto súvislosti treba konštatovať, že právne skutočnosti, o ktoré sa opiera tretí žalobný dôvod, a to existencia domnienky pravdivosti, ktorá sa vzťahuje na vyhlásenia inštitúcií, a údajný nedostatok dôvodov, ktoré by mohli vysvetliť neexistenciu požadovaných textových správ, už boli uvedené v žalobe.

34

Hoci je pravda, že v odpovedi na pripomienky Komisie uvedené vo vyjadrení k žalobe, žalobkyne v replike uviedli tieto právne skutočnosti v opravenom skutkovom rámci, nič to nemení na tom, že argumentácia uvedená v replike úzko súvisí s argumentáciou uvedenou v žalobe.

35

V dôsledku toho musí byť námietka neprípustnosti vznesená Komisiou zamietnutá.

36

Treba pripomenúť, ako vyplýva z článku 1 nariadenia č. 1049/2001 v spojení najmä s odôvodnením 4 toho istého nariadenia, že účelom tohto nariadenia je čo najúčinnejšie uplatniť právo verejnosti na prístup k dokumentom, ktorými inštitúcie disponujú, a že podľa odôvodnenia 11 uvedeného nariadenia „v zásade majú byť všetky dokumenty týchto orgánov prístupné verejnosti“.

37

Každé odmietnutie prístupu k dokumentom požadovaným od inštitúcie Európskej únie možno napadnúť súdnou cestou. To platí bez ohľadu na dôvody odmietnutia tohto prístupu. Akékoľvek iné riešenie by bránilo výkonu preskúmania, ktoré prináleží súdu Únie, pokiaľ ide o dôvodnosť rozhodnutia o odmietnutí prístupu k dokumentom inštitúcií, pretože by príslušnej inštitúcii stačilo, aby s cieľom vyhnúť sa akémukoľvek súdnemu preskúmaniu tvrdila, že dokument neexistuje. Treba preto konštatovať, že neexistencia dokumentu, ku ktorému sa požaduje prístup, alebo okolnosť, že ho dotknutá inštitúcia nemá k dispozícii, nespôsobujú neuplatniteľnosť zásady transparentnosti a práva na prístup k dokumentom. Naopak, dotknutej inštitúcii prináleží žiadateľovi odpovedať a prípadne odôvodniť pred súdom odmietnutie prístupu z tohto dôvodu (pozri rozsudok z 20. septembra 2019, Dehousse/Súdny dvor Európskej únie, T‑433/17, EU:T:2019:632, bod 35 a citovanú judikatúru).

38

Okrem toho výkon práva na prístup každej dotknutej osoby nevyhnutne predpokladá, že požadované dokumenty existujú a dotknutá inštitúcia ich má v držbe, avšak na právo na prístup k dokumentom nie je možné sa odvolávať s cieľom uložiť inštitúcii povinnosť vytvoriť dokument, ktorý neexistuje. Navyše treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry ak inštitúcia v rámci žiadosti o prístup tvrdí, že dokument neexistuje, v súlade s domnienkou pravdivosti, ktorá sa vzťahuje na toto vyhlásenie, sa predpokladá, že tento dokument neexistuje (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2019, Dehousse/Súdny dvor Európskej únie, T‑433/17, EU:T:2019:632, bod 36; z 24. marca 2021, BK/EASO, T‑277/19, neuverejnený, EU:T:2021:161, bod 60 a citovanú judikatúru, a z 15. marca 2023, Basaglia/Komisia, T‑597/21, neuverejnený, EU:T:2023:133, bod 25 a citovanú judikatúru).

39

Takúto domnienku však možno vyvrátiť akýmikoľvek prostriedkami na základe relevantných a zhodujúcich sa dôkazov predložených žiadateľom o prístup. V prípade, že inštitúcia vyhlási, že nemá žiadané dokumenty k dispozícii sa táto domnienka musí uplatniť analogicky (pozri rozsudok z 20. septembra 2019, Dehousse/Súdny dvor Európskej únie, T‑433/17 P, EU:T:2019:632, bod 37 a citovanú judikatúru).

40

Ak je táto domnienka vyvrátená a Komisia sa na ňu už nemôže odvolávať, prináleží jej preukázať neexistenciu alebo neexistenciu držby požadovaných dokumentov tým, že poskytne hodnoverné vysvetlenia umožňujúce určiť dôvody takejto neexistencie alebo neexistencie držby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2019, Dehousse/Súdny dvor Európskej únie, T‑433/17, EU:T:2019:632, bod 49 a citovanú judikatúru).

41

Okrem toho právo na prístup k dokumentom vyžaduje, aby inštitúcie urobili všetko potrebné na uľahčenie účinného výkonu tohto práva. Takýto výkon predpokladá, že dotknuté inštitúcie vyhotovia a uchovávajú dokumentáciu týkajúcu sa ich činností v čo najväčšej možnej miere, a spôsobom, ktorý nie je svojvoľný a je predvídateľný (pozri rozsudok z 20. septembra 2019, Dehousse/Súdny dvor Európskej únie, T‑433/17, EU:T:2019:632, bod 38 a citovanú judikatúru).

42

V prejednávanej veci Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, že vzhľadom na to, že nemala k dispozícii žiadny dokument zodpovedajúci opisu uvedenému v žiadosti o prístup k dokumentom, nemohla uvedenej žiadosti vyhovieť.

43

Treba však zdôrazniť, že z vysvetlení poskytnutých Komisiou v odpovedi na otázku, ktorú jej Všeobecný súd zaslal v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, vyplýva, že „nespochyb[ňovala], že si predsedníčka Komisie a generálny [riaditeľ] [farmaceutického podniku] Pfizer počas ich kontaktov v priebehu prvých mesiacov roka 2021 vymenili textové správy“, a dokonca tvrdila, že „túto skutočnosť nikdy nepopierala“.

44

Na pojednávaní Komisia nepotvrdila ani nevyvrátila, že v minulosti k tejto výmene textových správ došlo, a mohla len predpokladať, že k tejto výmene dôjsť mohlo. V tejto súvislosti Komisia tvrdila, že nevie, či požadované dokumenty skutočne existovali, pretože ich nemala k dispozícii. Komisia okrem toho uviedla, že vzhľadom na to, že jej predsedníčka a generálny riaditeľ farmaceutického podniku Pfizer mali náročný pracovný program a že stretnutia obvykle plánovali ich sekretariáty, asistenti, alebo spolupracovníci, ale keďže tento spôsob nebol v osobitnom kontexte pandémie COVID‑19 možný, vymenili si textové správy s cieľom zorganizovať a naplánovať svoje ústne rozhovory.

45

Za týchto okolností treba konštatovať, že odpovede Komisie sú založené buď na domnienkach, alebo na meniacich sa či nepresných informáciách.

46

Nič to však nemení na tom, že Komisia napriek týmto nepresnostiam tvrdí, že požadované dokumenty nemá v držbe, takže prináleží žalobkyniam, aby v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 38 a 39 vyššie predložili relevantné a navzájom sa zhodujúce indície umožňujúce vyvrátiť domnienku neexistencie držby týchto dokumentov.

47

V tejto súvislosti sa výraz „mať v držbe“ alebo „mať k dispozícii“ nemôže obmedzovať na držbu alebo disponovanie dokumentami inštitúciou v čase, keď odpovedá na opakovanú žiadosť, keďže výkon práva na prístup k dokumentu by sa stal bezpredmetným, ak by sa dotknutá inštitúcia mohla vyhnúť svojim povinnostiam tvrdením, že požadované dokumenty nebolo možné nájsť.

48

V prejednávanej veci je preto potrebné overiť, či žalobkyne predložili relevantné a navzájom sa zhodujúce indície preukazujúce, že Komisia mala v danom okamihu požadované textové správy k dispozícii, čo vzhľadom na tvrdenia Komisie znamená overiť, či takéto dokumenty mohli existovať.

49

V tejto súvislosti žalobkyne v prvom rade uvádzajú, že existencia požadovaných dokumentov bola odhalená článkom uverejneným v The New York Times28. apríla 2021, ktorý bol vypracovaný na základe rozhovorov, ktoré pani Stevi uskutočnila s predsedníčkou Komisie a generálnym riaditeľom farmaceutického podniku Pfizer.

50

Z vyššie uvedeného novinového článku najmä vyplýva, že „[predsedníčka Komisie] si počas jedného mesiaca vymenila textové správy a telefonické hovory s generálnym riaditeľom [farmaceutického podniku] Pfizer“.

51

Okrem toho z uvedeného novinového článku tiež vyplýva, že „[predsedníčka Komisie] a [generálny riaditeľ farmaceutického podniku Pfizer] boli najprv v kontakte v januári [2021], keď [generálny riaditeľ farmaceutickeého podniku Pfizer] musel vysvetľovať, prečo jeho spoločnosť musela dočasne prerušiť dodávky vakcín v [Únii] počas modernizácie jej výrobných zariadení v Belgicku“. Tento novinový článok ďalej uvádza, že „hoci práce na vylepšení belgického závodu prebiehali relatívne hladko, diskusie medzi [predsedníčkou Komisie] a [generálnym riaditeľom farmaceutického podniku Pfizer] pokračovali, ako to obidvaja uviedli počas rozhovorov, ktoré poskytli [denníku] The New York Times“. Okrem toho z toho istého novinového článku vyplýva, že „tieto telefonáty vyústili do série dohôd medzi Úniou a [farmaceutickými] podnikmi [Pfizer a BioNTech]“. Napokon z vyššie uvedeného novinového článku taktiež vyplýva, že generálny riaditeľ farmaceutického podniku Pfizer vyhlásil, že „nadviazal kontakty s [predsedníčkou Komisie]“.

52

V druhom rade sa žalobkyne domnievajú, že existenciu požadovaných dokumentov potvrdzujú aj rozhovory, ktoré pani Stevi uskutočnila s predsedníčkou Komisie a generálnym riaditeľom farmaceutického podniku Pfizer.

53

V tejto súvislosti najmä z prepisu rozhovoru, ktorý viedla pani Stevi s generálnym riaditeľom farmaceutického podniku Pfizer, vyplýva, že tento posledný menovaný vyhlásil, že „v dôsledku ťažkostí… [predsedníčka Komisie] a [on] začali čoraz častejšie [spolu]pracovať“, že „[predsedníčka Komisie mu] zaslala svoje [telefónne] číslo“, že sa „[mohli] porozprávať ak, by [Komisia] mala otázky“ a že si „vymenili textové správy, [keď mali] záležitosti, ktoré bolo potrebné riešiť“. Okrem toho generálny riaditeľ farmaceutického podniku Pfizer uviedol, že „vedomosť o tom, [že sú] zastihnuteľní, [a že] sa s ním [predsedníčka Komisie] môže spojiť, poskytla [predsedníčke Komisie] veľkú úľavu, a, že [mala možnosť] [ho] kontaktovať so svojimi požiadavkami“. Napokon generálny riaditeľ farmaceutického podniku Pfizer uviedol, že „to, čo bolo s [predsedníčkou Komisie] veľmi odlišné, bolo, že si medzi sebou vybudovali hlbokú dôveru, vďaka ktorej mohli diskutovať do hĺbky“.

54

Okrem toho z rozhovoru, ktorý viedla pani Stevi s predsedníčkou Komisie, vyplýva, že v odpovedi na otázku pani Stevi o tom, či si spomína „na telefonický hovor alebo e-mail: z tohto obdobia, ktorý [jej] zostal v pamäti, ako obrat v spôsobe, akým sa vyrovnávala so situáciou“, predsedníčka Komisie spomenula existenciu kontaktov s generálnym riaditeľom farmaceutického podniku Pfizer, ktorého „osobnú reakciu“ ocenila.

55

V treťom rade sa žalobkyne domnievajú, že osobitná správa Európskeho dvora audítorov týkajúca sa nákupu vakcín Úniou v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID‑19 potvrdzuje neformálny proces rokovaní, ktorý prebiehal počas rokovania o zmluvách v oblasti vakcín v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID‑19, ako ich opísala predsedníčka Komisie a generálny riaditeľ farmaceutického podniku Pfizer v rozhovoroch s pani Stevi. V tejto súvislosti žalobkyne uvádzajú, že Dvor audítorov posúdil rokovanie o uvedených zmluvách a konštatoval, že Komisia neposkytla žiadnu informáciu o predbežných rokovaniach o vyššie uvedených zmluvách, ako je harmonogram rokovaní, zápisnice z diskusií a podrobnosti týkajúce sa dohodnutých podmienok.

56

Z uvedenej správy najmä vyplýva, že „v priebehu marca 2021 predsedníčka Komisie viedla predbežné rokovania o zmluve so spoločnosťami Pfizer/BioNTech“. Okrem toho Dvor audítorov vo svojej správe uvádza, že „nezískal žiadne informácie o predbežných rokovaniach týkajúcich sa najdôležitejšej zmluvy [Únie]“.

57

V prejednávanej veci zo všetkých indícií vyplýva, že žalobkyne predložili relevantné a zhodujúce sa dôkazy, ktoré opisujú existenciu komunikácie, najmä textových správ, medzi predsedníčkou Komisie a generálnym riaditeľom farmaceutického podniku Pfizer v rámci nákupu vakcín Komisiou od uvedeného podniku v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID‑19.

58

Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobkyniam sa podarilo vyvrátiť domnienku neexistencie a v dôsledku toho, ako vyplýva z bodu 48 vyššie, aj domnienku neexistencie držby požadovaných dokumentov.

59

Treba pripomenúť, že účinný výkon práva na prístup k dokumentom, ktorý vyplýva z požiadavky transparentnosti, predpokladá, že dotknuté inštitúcie vyhotovia a uchovávajú dokumentáciu týkajúcu sa ich činností v čo najväčšej možnej miere, a spôsobom, ktorý nie je svojvoľný a je predvídateľný. Inými slovami, z práva na prístup k dokumentom, ktoré má dotknutá inštitúcia k dispozícii, vyplýva, že táto inštitúcia má taktiež povinnosť zabezpečiť ich dlhodobé uchovávanie, ktoré súvisí s povinnosťou riadnej správy vecí verejných zakotvenou v článku 41 Charty, a to samozrejme bez toho, aby boli dotknuté iné uplatniteľné právne podmienky, ako sú podmienky týkajúce sa ochrany údajov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2019, Dehousse/Súdny dvor Európskej únie, T‑433/17, EU:T:2019:632, bod 47 a citovanú judikatúru). Rovnako z povinnosti náležitej starostlivosti, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zásady riadnej správy vecí verejných a ktorá vyžaduje, aby správny orgán Únie konal vo svojich vzťahoch s verejnosťou starostlivo a obozretne, vyplýva, že uvedený správny orgán vykonáva vyhľadávanie dokumentov, ku ktorým sa žiada prístup, so všetkou starostlivosťou, s cieľom rozptýliť existujúce pochybnosti a objasniť situáciu (pozri analogicky rozsudok zo 4. apríla 2017, Ombudsman/Staelen, C‑337/15 P, EU:C:2017:256, body 34 a 114).

60

V dôsledku toho, ako vyplýva z bodu 40 vyššie, ak sa Komisia už nemôže odvolávať na domnienku pravdivosti, ktorá sa vzťahuje na jej vyhlásenie, podľa ktorého nemá požadované dokumenty v držbe, je povinná na základe zásady transparentnosti a povinnosti náležitej starostlivosti, ktoré sú základom práva na prístup k dokumentom a vyžadujú, aby správny orgán Únie konal starostlivo a obozretne, poskytnúť hodnoverné vysvetlenia umožňujúce žiadateľovi o prístup, ako aj Všeobecnému súdu, pochopiť dôvod, pre ktorý požadované dokumenty nemohli byť nájdené.

61

V prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia uviedla, že požadované dokumenty nemá v držbe aj napriek novému podrobnému vyhľadávaniu. V tejto súvislosti konštatovala, že nie je možné sa odvolávať na nariadenie č. 1049/2001 s cieľom uložiť inštitúcii povinnosť vytvoriť dokument, ktorý neexistuje. Okrem toho Komisia spomenula článok 3 písm. a) uvedeného nariadenia, ktorý definuje pojem „dokument“ v zmysle tohto nariadenia, ako aj článok 7 ods. 1 rozhodnutia Komisie (EÚ) 2021/2121 zo 6. júla 2020 o správe záznamov a archívoch (Ú. v. EÚ L 430, 2021, s. 30), z ktorého vyplýva, že „dokumenty [Komisie] sa zaregistrujú, ak obsahujú dôležité informácie dlhodobého charakteru alebo si vyžadujú začatie činností alebo prijatie následných opatrení Komisiou alebo niektorým jej útvarom“. Komisia uviedla, že textové správy by boli zaznamenané, ak by spĺňali kritériá stanovené v článku 7 ods. 1 rozhodnutia 2021/2121. Uviedla, že nebolo možné identifikovať nijaký dokument, ktorý by spadal do rámca žiadosti o prístup k dokumentom. Komisia preto dospela k záveru, že vzhľadom na to, že nemala k dispozícii žiadny dokument zodpovedajúci žiadosti o prístup, nebola schopná prístup k požadovaným dokumentom poskytnúť.

62

V prvom rade sa Komisia v napadnutom rozhodnutí obmedzila na konštatovanie, že napriek novému podrobnému vyhľadávaniu sa jej nepodarilo identifikovať žiadny dokument, na ktorý sa vzťahuje žiadosť o prístup k dokumentom, a to bez toho, aby spresnila rozsah alebo spôsoby tohto vyhľadávania. V napadnutom rozhodnutí totiž nespresnila, aké druhy vyhľadávania boli vykonané, ani prípadné miesta ukladania dokumentov, ktoré boli prehľadané.

63

V odpovedi na písomnú otázku položenú Všeobecným súdom Komisia uviedla, že vyhlásenie uvedené v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého vykonala „nové dôkladné vyhľadávanie“, znamenalo, že vykonala dodatočné vyhľadávanie, nad rámec toho, ktoré uskutočnila v nadväznosti na pôvodnú žiadosť. Okrem toho uviedla, že vyhľadávanie sa najprv uskutočnilo v spisoch súvisiacich s rokovaním o zmluvách týkajúcich sa nákupu vakcín Komisiou v rámci pandémie ochorenia COVID‑19, ale že vzhľadom na to, že toto vyhľadávanie neprinieslo výsledky, jej generálny sekretariát nadviazal kontakt s kabinetom predsedníčky Komisie. Tento kabinet najprv overil jednak, či požadované dokumenty boli zaznamenané v akomkoľvek relevantnom spise, a jednak, či takéto dokumenty mohli prípadne existovať mimo systému správy záznamov Komisie.

64

Navyše v prílohe k duplike Komisia predložila vyhlásenie vedúceho kabinetu jej predsedníčky, v ktorom sa uvádzalo, že „kabinet [predsedníčky Komisie] nemá k dispozícii žiadny dokument, ktorý by spadal do rámca žiadosti žalobkýň o prístup“.

65

V tejto súvislosti treba uviesť, že Komisia na pojednávaní uviedla, že nie je schopná spresniť, ktoré miesta ukladania dokumentov boli preskúmané kabinetom jej predsedníčky. Okrem toho Komisia neposkytla žiadny údaj, pokiaľ ide o miesta mimo systém správy záznamov, ktoré boli prehľadané. Napokon Komisia neuviedla, či kabinet jej predsedníčky vyhľadával požadované dokumenty v mobilnom telefóne alebo telefónoch, ktoré mala predsedníčka k dispozícii, alebo či tieto dokumenty boli zohľadnené pri vyhľadávaní vykonanom v nadväznosti na pôvodnú a na opakovanú žiadosť.

66

Komisia, ktorej bola v tejto súvislosti položená otázka na pojednávaní, potvrdila, že nie je schopná predložiť nové dôkazy týkajúce sa vykonaného vyhľadávania, ani spresniť, akým spôsobom bolo vyhľadávanie vykonané a či bola predsedníčke Komisie položená otázka týkajúca sa existencie požadovaných dokumentov.

67

Komisia tvrdí, že spôsoby vyhľadávania požadovaných dokumentov nemajú nijaký vplyv na otázku, či tieto dokumenty mala alebo nemala k dispozícii. No v prípade neposkytnutia presných vysvetlení týkajúcich sa spôsobu, akým boli požadované dokumenty vyhľadávané, si dotknutá inštitúcia nesplnila svoju povinnosť poskytnúť hodnoverné vysvetlenia o neexistencii držby dokumentov, ktoré v minulosti existovali (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. októbra 2020, Dehousse/Súdny dvor Európskej únie, T‑857/19, neuverejnený, EU:T:2020:513, bod 97).

68

V dôsledku toho vysvetlenia, ktoré Komisia uviedla tak v napadnutom rozhodnutí, ako aj v rámci tohto konania, týkajúce sa vyhľadávania vykonaného s cieľom nájsť požadované dokumenty, nepostačujú na to aby vierohodne vysvetlili dôvody, pre ktoré tieto dokumenty nebolo možné nájsť.

69

V druhom rade Komisia v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že na nariadenie č. 1049/2001 sa nemožno odvolávať s cieľom uložiť inštitúcii povinnosť vytvoriť dokument, ktorý neexistuje, čím naznačuje možnosť, že tieto dokumenty neexistujú, alebo že už neexistujú, avšak bez toho, aby spresnila dôvody takejto neexistencie.

70

V odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu Komisia v súvislosti s textovými správami uviedla, že tento typ komunikácie, na rozdiel od elektronickej pošty zasielanej v rámci Komisie, nie je po uplynutí primeraného obdobia odstránená automaticky, ale že dotknutá osoba ich môže odstrániť manuálne. Komisia však neuviedla, či požadované textové správy boli alebo neboli odstránené.

71

Okrem toho v odpovedi na ďalšiu písomnú otázku, ktorú jej Všeobecný súd položil, Komisia uviedla, že mobilné telefóny jej členov musia byť z bezpečnostných dôvodov po primeranom období používania povinne nahradené. Komisia však nepotvrdila, či mobilný telefón alebo mobilné telefóny, ktoré mala jej predsedníčka k dispozícii, boli od podania žiadosti o prístup k dokumentom nahradené alebo či boli nahradené v období medzi vyhľadávaním vykonaným v nadväznosti na pôvodnú a na opakovanú žiadosť. Komisia, ktorej bola v tejto súvislosti položená otázka na pojednávaní, potvrdila, že predpokladá, že mobilný telefón jej predsedníčky bol od podania prvej žiadosti nahradený, keďže z bezpečnostných dôvodov ide o záväzné pravidlo. Okrem toho uviedla, že predpokladá, že mobilný telefón, ktorý má v súčasnosti jej predsedníčka k dispozícii, nie je rovnaký ako mobilný telefón, ktorý mala k dispozícii v apríli 2021, ale že nemôže potvrdiť, či obsah tohto nového mobilného telefónu zodpovedá alebo nezodpovedá obsahu toho starého.

72

Nie je teda možné s istotou vedieť na jednej strane, či požadované textové správy stále existujú, alebo či boli odstránené, a prípadne či k takémuto odstráneniu došlo dobrovoľne alebo automaticky, a na druhej strane, či bol mobilný telefón alebo mobilné telefóny predsedníčky Komisie nahradené a ak áno, čo sa s týmito prístrojmi stalo, a dokonca ani či boli predmetom vyhľadávania vykonaného v nadväznosti na pôvodnú a na opakovanú žiadosť.

73

Za týchto okolností nemožno považovať vysvetlenia Komisie, ktoré sú založené na predpokladoch, za hodnoverné.

74

V treťom rade napadnuté rozhodnutie odkazuje na článok 7 ods. 1 rozhodnutia 2021/2121, po ktorom nasleduje konštatovanie, že „textové správy by boli zaregistrované, ak by obsahovali dôležité informácie dlhodobého charakteru alebo ak by si mohli vyžadovať činnosť alebo prijatie následných opatrení zo strany Komisie alebo niektorým z jej útvarov, v súlade s jej pravidlami v oblasti registrácie dokumentov“.

75

Treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie výslovne neuvádza, či Komisia nemá požadované dokumenty v držbe z dôvodu, že neboli zaregistrované v jej systéme správy záznamov. Okrem toho jednoznačne neuvádza ani to, či požadované dokumenty neboli zaregistrované preto, že neboli dlhodobého charakteru, neboli dôležité a nevyžadovali si následné opatrenia zo strany Komisie alebo niektorého z jej útvarov.

76

Komisia uviedla až vo svojich písomných podaniach a na pojednávaní, že požadované textové správy neobsahovali dôležité informácie dlhodobého charakteru, či informácie, ktoré by si vyžadovali prijatie následných opatrení zo strany Komisie alebo niektorým z jej útvarov, čo vysvetľuje, že počas vyhľadávania uskutočneného v nadväznosti na pôvodnú a na opakovanú žiadosť nebola identifikovaná žiadna textová správa, na ktorú sa vzťahuje žiadosť o prístup k dokumentom podaná pani Stevi.

77

Komisia tvrdí, že vzhľadom na veľký počet digitálnych súborov, ktoré sú vytvárané pri jej každodennej činnosti, je fakticky nemožné zaregistrovať a uchovávať všetky dokumenty, ktoré vytvára a ktoré dostáva, a že preto sa v súlade s jej internou politikou správy záznamov registrujú a uchovávajú len dokumenty, ktoré obsahujú dôležité informácie dlhodobého charakteru alebo informácie vyžadujúce si prijatie následných opatrení.

78

V tejto súvislosti Komisia na podporu svojej argumentácie na pojednávaní uviedla, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. novembra 2024, Kargins/Komisia (T‑110/23, neuverejnený, EU:T:2024:805), Všeobecný súd uviedol, že hoci účinný výkon práva na prístup k dokumentom predpokladá, že dotknuté inštitúcie uchovávajú dokumentáciu týkajúcu sa ich činností, v čo najväčšej možnej miere a spôsobom, ktorý nie je svojvoľný a je predvídateľný, ich vnútorná komunikácia a návrhy dokumentu, akým je list, nemôžu mať samy osebe význam, či mimoriadnu povahu, ktorá by odôvodňovala ich registráciu a uchovávanie.

79

Treba pripomenúť, ako vyplýva z bodu 41 vyššie, že účinný výkon práva na prístup k dokumentom predpokladá, že dotknuté inštitúcie vyhotovia a uchovávajú dokumentáciu týkajúcu sa ich činností v čo najväčšej možnej miere, a spôsobom, ktorý nie je svojvoľný a je predvídateľný. Inštitúcie tak nemôžu zbaviť právo na prístup k dokumentom, ktoré majú k dispozícii, jeho podstaty tým, že nezaregistrujú dokumentáciu týkajúcu sa ich činností (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. septembra 2024, Herbert Smith Freehills/Komisia, T‑570/22, neuverejnený, EU:T:2024:644, bod 76).

80

Okrem toho sa skutkové okolnosti prejednávanej veci odlišujú od okolností veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. novembra 2024, Kargins/Komisia (T‑110/23, neuverejnený, EU:T:2024:805). Na jednej strane sa žalobkyni vo vyššie uvedenej veci na rozdiel od žalobkýň v prejednávanej veci nepodarilo vyvrátiť domnienku neexistencie požadovaných dokumentov (pozri bod 57 vyššie).

81

Na druhej strane v prejednávanej veci Komisia neuviedla dôvod, pre ktorý dospela k záveru, že textové správy, ktoré si vymenila jej predsedníčka s generálnym riaditeľom farmaceutického podniku Pfizer v súvislosti s nákupom vakcín touto inštitúciou v rámci pandémie ochorenia COVID‑19, neboli považované za dokumenty obsahujúce dôležité informácie dlhodobého charakteru, alebo informácie, ktoré si vyžadujú prijatie následných opatrení zo strany Komisie alebo niektorým z jej útvarov, týkajúce sa oblasti vzťahujúcej sa na politiky, činnosti a rozhodnutia spadajúce do jej pôsobnosti.

82

V každom prípade aj za predpokladu, že by takéto správy neobsahovali dôležité informácie dlhodobého charakteru alebo informácie, ktoré by si vyžadovali prijatie následných opatrení zo strany Komisie alebo niektorým z jej útvarov, ktoré by odôvodňovali ich zaregistrovanie, a teda ich uchovávanie, Komisia mala aj napriek tomu poskytnúť hodnoverné vysvetlenia umožňujúce dospieť k takémuto záveru.

83

Pokiaľ ide o túto poslednú uvedenú okolnosť, treba na jednej strane konštatovať, že na preukázanie toho, že požadované dokumenty nemala k dispozícii, sa Komisia nemôže odvolávať len na to, že uvedené dokumenty neboli zaregistrované v jej systéme správy, bez poskytnutia akéhokoľvek ďalšieho vysvetlenia. Na druhej strane, ako vyplýva z bodov 62 až 73 vyššie, vysvetlenia Komisie týkajúce sa toho, čo sa stalo s dokumentami, ktoré existovali alebo mali v minulosti existovať, sú založené na predpokladoch alebo nepresných tvrdeniach, a preto ich nemožno považovať za hodnoverné.

84

V dôsledku toho treba konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí neposkytla žiadne hodnoverné vysvetlenie, ktoré by umožnilo pochopiť dôvod, pre ktorý nemohla nájsť požadované dokumenty. I za predpokladu, že by vysvetlenia uvedené Komisiou v odpovedi na otázky položené v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania a zopakované v priebehu pojednávania, boli považované za relevantné na posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, tieto vysvetlenia nespĺňajú požadované kritériá, keďže neumožňujú zistiť, čo konkrétne sa stalo s požadovanými dokumentmi.

85

Keďže domnienka neexistencie požadovaných dokumentov bola vyvrátená, Komisii prináležalo, ako vyplýva z bodu 40 vyššie, aby poskytla hodnoverné vysvetlenie umožňujúce pochopiť dôvod, pre ktorý nemohla nájsť požadované dokumenty, ktoré mali v minulosti existovať, ale v čase podania žiadosti o prístup k dokumentom už neexistovali, alebo prinajmenšom sa ich nepodarilo nájsť. Ako však vyplýva z predchádzajúceho preskúmania, Komisia v podstate iba uviedla, že požadované dokumenty nemá k dispozícii. Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že Komisia si nesplnila povinnosti, ktoré jej prislúchajú pri vybavovaní žiadosti o prístup k dokumentom, ktoré sú pripomenuté v bode 59 vyššie, a porušila tak zásadu riadnej správy vecí verejných stanovenú v článku 41 Charty.

86

V dôsledku toho treba vyhovieť tretiemu žalobnému dôvodu a zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o ostatných žalobných dôvodoch či o návrhu žalobkýň na vykonanie dokazovania.

87

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom žalobkýň.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (veľká komora)

rozhodol takto: