1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 bodu 1 a článku 3 ods. 1 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (Ú. v. EÚ L 48, 2011, s. 1).

2

Návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťami Powszechny Zakład Ubezpieczeń S.A. (ďalej len „PZU“) a Volvia sp. z o.o. (ďalej len „Volvia“), ktorého predmetom bolo zaplatenie úrokov zo strany spoločnosti Volvia v dôsledku omeškania s platením dlžného poistného podľa dvoch poistných zmlúv týkajúcich sa motorových vozidiel a paušálnej náhrady nákladov spoločnosti PZU na vymáhanie.

3

Odôvodnenia 3, 8, 9 a 17 smernice 2011/7 stanovujú:

…

…

4

Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Cieľom tejto smernice je boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu a tým podporiť konkurencieschopnosť podnikov a najmä [malých a stredných podnikov (MSP)].

2.   Táto smernica sa vzťahuje na všetky platby uskutočnené ako odplata za obchodné transakcie.“

5

Podľa článku 2 uvedenej smernice:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

…“

6

Článok 3 tej istej smernice, nazvaný „Transakcie medzi podnikmi“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby v obchodných transakciách medzi podnikmi mal veriteľ bez potreby upozornenia nárok na úrok z omeškania, ak sú splnené tieto podmienky:

7

Článok 4 ustawa o przeciwdziałaniu nadmiernym opóźnieniom w transakcjach handlowych (zákon o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách) z 8. marca 2013 (Dz. U. z roku 2013, položka 403) definuje v bode 1 pojem „obchodná transakcia“ ako „zmluvu, ktorej predmetom je dodanie tovaru alebo poskytnutie služieb za odplatu, ak ju strany uvedené v článku 2 uzavrú v súvislosti so svojou hospodárskou činnosťou“ a v bode 1a definuje „peňažné plnenie“ ako „odplatu za dodanie tovaru alebo poskytnutie služby v rámci obchodnej transakcie“.

8

Článok 7 ods. 1 tohto zákona stanovuje:

„V obchodných transakciách s výnimkou transakcií, v rámci ktorých je dlžníkom verejnoprávny subjekt, má veriteľ aj bez upomienky nárok na zákonné úroky z omeškania v obchodných transakciách, pokiaľ si zmluvné strany nedohodli vyššie úroky, a to za obdobie odo dňa splatnosti peňažného plnenia až do dňa zaplatenia, pokiaľ sú splnené tieto kumulatívne podmienky:

9

Podľa článku 487 ods. 2 ustawa – Kodeks cywilny (Občiansky zákonník) z 23. apríla 1964 (Dz. U. z roku 1964, č. 16, položka 93) „zmluva je synalagmatická, ak sa obe strany zaviažu takým spôsobom, že zakladá záväzok vzájomného plnenia medzi zmluvnými stranami“.

10

Článok 805 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka znie takto:

1.   Poistnou zmluvou sa poisťovateľ zaväzuje v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytnúť určité plnenie v prípade, že nastane poistná udalosť predpokladaná v tejto zmluve, a poistník sa zaväzuje platiť poistné.

2.   Plnenie poisťovateľa spočíva najmä:

11

Spoločnosť Volvia, poľská požičovňa automobilov, uzavrela s poisťovňou PZU dve poistné zmluvy na poistenie motorových vozidiel. Prvá zmluva sa týka povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú držiteľmi motorových vozidiel a doplnkového poistenia týkajúceho sa organizácie a úhrady nákladov za asistenčné služby pri poruche. Druhá zmluva sa týka iného druhu dobrovoľného poistenia, a to takzvaného havarijného poistenia „autocasco“, ktoré kryje stratu, zničenie a poškodenie dotknutého vozidla.

12

Spoločnosť PZU podala žalobu na Sąd Rejonowy dla Wrocławia‑Fabrycznej we Wrocławiu (Okresný súd Vroclav‑Fabryczna, Vroclav, Poľsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorou sa domáhala, aby bolo spoločnosti Volvia nariadené zaplatiť jej poistné z dvoch poistných zmlúv uvedených v predchádzajúcom bode vo výške 7619,89 poľských zlotých (približne 1700 eur) spolu s úrokmi z omeškania, ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s vymáhaním.

13

Spoločnosť Volvia podala proti platobnému rozkazu vydanému vnútroštátnym súdom odpor. Tento rozkaz stratil platnosť a vec bola vrátená tomuto súdu, aby ju prejednal v rámci riadneho konania.

14

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd pýta, či poistnú zmluvu uzavretú medzi podnikmi možno kvalifikovať ako „obchodnú transakciu“ v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2011/7 a či v dôsledku toho takáto zmluva patrí do vecnej pôsobnosti tejto smernice. V tejto súvislosti pripomína, že otázka povahy poistnej zmluvy, a najmä otázka, či poistné zaplatené poistníkom predstavuje protihodnotu za plnenie poskytnuté poisťovateľom, rozdeľuje poľskú judikatúru a doktrínu.

15

Podľa vnútroštátneho súdu poistná zmluva nie je synalagmatickou zmluvou, keďže poistné zaplatené poistníkom nepredstavuje odplatu za plnenie poisťovateľa spočívajúce vo vyplatení náhrady za škodu vzniknutú v dôsledku poistnej udalosti, na ktorú sa vzťahuje táto zmluva. Vnútroštátny súd považuje za potrebné uistiť sa, že takýto výklad poľského práva, ktorý prijal Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko), nie je v rozpore so smernicou 2011/7, ako ju vykladá Súdny dvor, najmä v rozsudku z 9. júla 2020, RL (Smernica o boji proti oneskoreným platbám) (C‑199/19, EU:C:2020:548).

16

Za týchto okolností Sąd Rejonowy dla Wrocławia‑Fabrycznej we Wrocławiu (Okresný súd Vroclav‑Fabryczna, Vroclav) rozhodol o prerušení konania a o predložení nasledujúcich prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru:

17

Podľa článku 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora môže tento súd okrem iného v prípade, že odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku možno jednoznačne vyvodiť z judikatúry, na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia.

18

Toto ustanovenie je potrebné uplatniť aj v prejednávanej veci.

19

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 bod 1 smernice 2011/7 vykladať v tom zmysle, že pojem „obchodné transakcie“ zahŕňa poistnú zmluvu, ktorou sa poisťovateľ zaväzuje poskytnúť podniku určité plnenie v prípade, že nastane poistná udalosť uvedená v tejto zmluve, a tento podnik sa zaväzuje platiť poisťovateľovi poistné.

20

Na úvod je potrebné pripomenúť, že pojem „obchodné transakcie“ je v článku 2 bode 1 smernice 2011/7 definovaný ako „transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo poskytnutiu služieb za odplatu“. Toto ustanovenie treba vykladať s ohľadom na odôvodnenia 8 a 9 tejto smernice a v spojení s jej článkom 1 ods. 2, podľa ktorého sa vzťahuje na všetky platby uskutočnené ako odplata za obchodné transakcie.

21

Z týchto ustanovení vyplýva, že smernica 2011/7 sa vzťahuje na všetky platby, ktoré sú odplatou za obchodné transakcie vrátane transakcií medzi súkromnými podnikmi, s vylúčením spotrebiteľských transakcií. V súlade s tým je rozsah pôsobnosti smernice vymedzený široko (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2019, KROL, C‑722/18, EU:C:2019:1028, body 31 a 32).

22

Článok 2 bod 1 smernice 2011/7 stanovuje dve podmienky na to, aby transakcia patrila pod pojem „obchodné transakcie“ v zmysle tohto ustanovenia. Po prvé musí sa uskutočniť buď medzi podnikmi, alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci a po druhé musí viesť k dodaniu tovaru alebo poskytnutiu služieb za odplatu.

23

Pokiaľ ide o prvú podmienku, vo veci samej je nesporné, že spoločnosti Volvia a PZU sú „podnikmi“ v zmysle článku 2 bodu 3 tejto smernice, ktorý tento pojem definuje ako „akúkoľvek organizáciu inú ako orgán verejnej moci, konajúcu v rámci svojej nezávislej hospodárskej alebo odbornej činnosti, a to aj vtedy, ak je táto činnosť vykonávaná len jednou osobou“.

24

Pokiaľ ide o druhú podmienku uvedenú v článku 2 bode 1 smernice 2011/7, Súdny dvor v bode 27 rozsudku z 9. júla 2020, RL (Smernica o boji proti oneskoreným platbám) (C‑199/19, EU:C:2020:548), rozhodol, že pojmy „dodávka tovaru“ a „poskytnutie služieb“, uvedené v tomto ustanovení, predstavujú autonómne pojmy práva Únie, ktorých pôsobnosť nemožno určiť odkazom na známe pojmy práva členských štátov alebo na klasifikácie uskutočnené na vnútroštátnej úrovni. V tejto súvislosti Súdny dvor pripomenul, že článok 57 ZFEÚ obsahuje širokú definíciu pojmu „služby“, ktorá zahŕňa akékoľvek plnenie, ktoré sa bežne poskytuje za odplatu, na ktoré sa nevzťahujú iné základné slobody, aby nedošlo k tomu, že z pôsobnosti základných slobôd bude vyňatá určitá hospodárska činnosť [rozsudok z 9. júla 2020, RL (Smernica o boji proti oneskoreným platbám), C‑199/19, EU:C:2020:548, body 30 až 32].

25

Súdny dvor zohľadnil aj účel smernice 2011/7, ktorým je podľa jej článku 1 ods. 1 v spojení s odôvodnením 3 boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu a tým podporiť konkurencieschopnosť podnikov, keďže tieto oneskorené platby negatívne ovplyvňujú likviditu týchto podnikov, komplikujú ich finančné hospodárenie a ovplyvňujú ich ziskovosť, keďže tieto podniky musia z dôvodu oneskorených platieb získať finančné prostriedky z externých zdrojov [rozsudok z 9. júla 2020, RL (smernica o boji proti oneskoreným platbám), C‑199/19, EU:C:2020:548, bod 35].

26

Poistná zmluva, o akú ide vo veci samej, ktorou sa poisťovateľ zaväzuje druhej strane poskytnúť určité plnenie v prípade vzniku poistnej udalosti stanovenej v tejto zmluve a táto druhá strana sa zaväzuje poisťovateľovi platiť poistné, teda predstavuje obchodnú transakciu vedúcu k poskytnutiu služieb v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2011/7, pokiaľ sa táto transakcia uskutočňuje medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci. Poisťovacia činnosť vykonávaná podnikateľom, akým je poisťovňa, je totiž hospodárskou činnosťou, t. j. činnosťou, ktorá pozostáva z ponuky tovarov alebo služieb na danom trhu (rozsudok z 27. júna 2017, Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania, C‑74/16, EU:C:2017:496, bod 45). Za predpokladu, že je táto činnosť vykonávaná za odplatu, poisťovacia činnosť teda zahŕňa „služby“ v zmysle článku 57 ZFEÚ, a teda „poskytnutie služieb“ v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2011/7.

27

Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa v podstate týkajú toho, či z poistnej zmluvy vyplývajú pre zmluvné strany vzájomné povinnosti, a konkrétne toho, či plnenie poisťovateľa spočívajúce v náhrade škody poistenému v prípade poistnej udalosti možno považovať za plnenie poskytnuté ako odplata za poistné v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2011/7. Tento súd v danej súvislosti pripomína, že podľa poľskej judikatúry a doktríny, ktorou sa mieni riadiť, poistná zmluva nie je synalagmatickou zmluvou, na základe ktorej sa služba poskytuje ako protihodnota za poistné zaplatené poistníkom.

28

Z hľadiska pojmu „obchodné transakcie“ v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2011/7, ako ho vykladá Súdny dvor, je však povinnosť poistníka platiť poistné z ekonomického hľadiska odôvodnená len zárukou náhrady škody, ktorú ako odplatu získa od poisťovateľa v prípade vzniku poistnej udalosti. Za týchto okolností, aj keď náhrada škody nie je ani okamžitá, ani istá, vzhľadom na neistotu spojenú so vznikom poistnej udalosti, poistné platené poisteným predstavuje „hospodárske protiplnenie“ za službu poskytnutú poisťovateľom, ktorá spočíva v tom, že poistenému počas trvania poistnej zmluvy zaručuje náhradu škody v prípade poistnej udalosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. júna 2017, Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania, C‑74/16, EU:C:2017:496, bod 47).

29

Takýto výklad nemôže byť vyvrátený ani odôvodnením 8 smernice 2011/7, ktoré vylučuje z pôsobnosti smernice platby uskutočnené v rámci náhrady škody vrátane tých, ktoré uskutočnili poisťovne, ale neodkazuje na poistné zmluvy [pozri analogicky rozsudok z 9. júla 2020, RL (Smernica o boji proti oneskoreným platbám), C‑199/19, EU:C:2020:548, body 36 a 40]. Tieto zmluvy preto patria do pôsobnosti uvedenej smernice.

30

Napokon Súdny dvor v rozsudku z 13. septembra 2018, Česká pojišťovna (C‑287/17, EU:C:2018:707), v konaní o návrhu na začatie prejudiciálneho konania týkajúcom sa nároku na náhradu nákladov spojených s vymáhaním pohľadávok vyplývajúcich z oneskorenej úhrady dlžného poistného na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi dvoma podnikmi implicitne potvrdil – v rozsahu, v akom odpovedal na položené otázky –, že poistné zmluvy uzavreté medzi dvoma podnikmi zahŕňajú „obchodnú transakciu“ v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2011/7 a že tieto zmluvy preto patria do vecnej pôsobnosti tejto smernice.

31

Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 2 bod 1 smernice 2011/7 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „obchodné transakcie“ zahŕňa poistnú zmluvu, ktorou sa poisťovateľ zaväzuje poskytnúť podniku určité plnenie v prípade, že nastane poistná udalosť uvedená v tejto zmluve, a tento podnik sa zaväzuje platiť poisťovateľovi poistné.

32

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 písm. a) smernice 2011/7 vykladať v tom zmysle, že v rámci poistnej zmluvy plní poisťovateľ svoje zmluvné a zákonné povinnosti už tým, že poskytuje poistné krytie druhej strane, a to bez ohľadu na vyplatenie náhrady škody druhej strane v prípade, že nastane poistná udalosť, na ktorú sa vzťahuje táto zmluva.

33

Podľa článku 3 ods. 1 písm. a) smernice 2011/7 v zmysle jej odôvodnenia 17 musí mať veriteľ v obchodných transakciách medzi podnikmi právo požadovať úroky z omeškania bez nutnosti upomienky, ak „splnil svoje zmluvné a zákonné povinnosti“.

34

Zo znenia článku 3 ods. 1 písm. a) smernice 2011/7, ako aj z odpovede na prvú otázku vyplýva, že samotná existencia poistného krytia postačuje na to, aby sa zmluvné a zákonné povinnosti poisťovateľa považovali za splnené v zmysle tohto ustanovenia.

35

Na druhú otázku je teda potrebné odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 písm. a) smernice 2011/7 sa má vykladať v tom zmysle, že v rámci poistnej zmluvy plní poisťovateľ svoje zmluvné a zákonné povinnosti v zmysle tohto ustanovenia už tým, že poskytuje poistné krytie druhej strane, a to bez ohľadu na vyplatenie náhrady škody druhej strane v prípade, že nastane poistná udalosť, na ktorú sa vzťahuje táto zmluva.

36

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) nariadil: