–

X, v zastúpení: V. Matilainen, asianajaja,

–

Maahanmuuttovirasto, v zastúpení: I. Haahtela a M. Montin, splnomocnení zástupcovia,

–

fínska vláda, v zastúpení: H. Leppo, splnomocnená zástupkyňa,

–

dánska vláda, v zastúpení: D. Elkan, M. Jespersen a C. A. Maertens, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, R. Kanitz a N. Scheffel, splnomocnení zástupcovia,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a J. M. Hoogveld, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Azéma, A. Katsimerou, T. Simonen a I. Söderlund, splnomocnené zástupkyne,

–

švédska vláda, v zastúpení: L. Lanzrein a V. Michel, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 18 ods. 1 písm. d) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi X, sýrskou štátnou príslušníčkou, a Maahanmuuttovirasto (Imigračný úrad, Fínsko) (ďalej len „Imigračný úrad“) vo veci rozhodnutia, ktorým tento vnútroštátny orgán zamietol žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podala X, rozhodol o jej odovzdaní do Dánska a uložil jej zákaz vstupu do Fínska.

3

Článok 1 Protokolu (č. 22) o postavení Dánska, ktorý tvorí prílohu k Zmluve o EÚ a Zmluve o FEÚ (ďalej len „Protokol o postavení Dánska“), stanovuje:

„Dánsko sa nepodieľa na prijímaní navrhovaných opatrení Radou [Európskej únie] podľa tretej časti hlavy V Zmluvy o [FEÚ]. …

…“

4

Článok 2 tohto Protokolu uvádza:

„Žiadne ustanovenia tretej časti hlavy V Zmluvy o [FEÚ], žiadne opatrenie prijaté podľa uvedenej hlavy, žiadne ustanovenie akejkoľvek medzinárodnej dohody uzavretej [Európskou úniou] podľa tejto hlavy a žiadne rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o výklade týchto ustanovení alebo opatrení alebo opatrení zmenených a doplnených alebo meniteľných podľa uvedenej hlavy nie je záväzné pre Dánsko alebo sa s ohľadom na tento štát neuplatňuje. Tieto ustanovenia, opatrenia alebo rozhodnutia neovplyvňujú žiadnym spôsobom právomoci, práva a záväzky Dánska. …“

5

Článok 1 dohody medzi Európskym spoločenstvom a Dánskym kráľovstvom o kritériách a mechanizmoch na určenie členského štátu, ktorý je zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v Dánsku alebo v ktoromkoľvek inom členskom štáte Európskej únie, a o systéme Eurodac na porovnávanie odtlačkov prstov pre účinné uplatňovanie Dublinského dohovoru (Ú. v. EÚ L 66, 2006, s. 38, ďalej len „dohoda medzi Úniou a Dánskom“), ktorá bola schválená v mene Únie rozhodnutím Rady 2006/188/ES z 21. februára 2006 (Ú. v. EÚ L 66, 2006, s. 37), stanovuje:

„1.   Účelom tejto dohody je použitie ustanovení nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003, ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov [(Ú. v. EÚ L 50, 2003, s. 1)], nariadenia Rady (ES) č. 2725/2000 z 11. decembra 2000, ktoré sa týka zriadenia systému ,Eurodac‘ na porovnávanie odtlačkov prstov pre účinné uplatňovanie Dublinského dohovoru [(Ú. v. ES L 316, 2000, s. 1, ďalej len ,nariadenie Eurodac‘)], a ich vykonávacích opatrení na vzťahy medzi Spoločenstvom a Dánskom v súlade s článkom 2 ods. 1 a 2.

2.   Cieľom zmluvných strán je dospieť k jednotnému uplatneniu a výkladu ustanovení nariadení a ich vykonávacích opatrení vo všetkých členských štátoch.

…“

6

Podľa článku 2 ods. 1 tejto dohody:

„Ustanovenia [nariadenia č. 343/2003], ktoré je pripojené k tejto dohode a tvorí jej časť spolu so svojimi vykonávacími opatreniami…, sa budú v rámci medzinárodného práva vzťahovať na vzťahy medzi Spoločenstvom a Dánskom.“

7

Článok 3 uvedenej dohody, nazvaný „Zmeny a doplnenia [nariadenia č. 343/2003] a nariadenia Eurodac“, stanovuje:

„1.   Dánsko sa nezúčastní na prijatí zmien a doplnení [nariadenia č. 343/2003] a nariadenia Eurodac a tieto zmeny a doplnenia nebudú v Dánsku záväzné ani uplatniteľné.

2.   Keď budú prijaté zmeny a doplnenia nariadení, Dánsko oboznámi Komisiu o svojom rozhodnutí, či chce, alebo nechce implementovať obsah týchto zmien a doplnení. Oznámenie bude zaslané v čase prijatia zmien a doplnení alebo v čase 30 dní po ich prijatí.

…“

8

V súlade s týmto posledným uvedeným ustanovením Dánsko oznámilo Komisii svoje rozhodnutie uplatňovať nariadenie č. 604/2013.

9

Článok 2 nariadenia č. 604/2013 stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

…

…

…“

10

Článok 3 tohto nariadenia s názvom „Prístup k postupu posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu“ uvádza:

„1.   Členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.

2.   Keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná.

…“

11

Kapitola III uvedeného nariadenia s názvom „Kritériá na určenie zodpovedného členského štátu“ obsahuje články 7 až 15 tohto nariadenia. Článok 12 toho istého nariadenia, nazvaný „Vydávanie povolení na pobyt alebo víz“, stanovuje:

„1.   Ak je žiadateľ držiteľom platného povolenia na pobyt, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto povolenie.

2.   Ak je žiadateľ držiteľom platného víza, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto vízum…

…

4.   Ak je žiadateľ držiteľom iba jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského štátu, uplatňujú sa odseky 1, 2 a 3 dovtedy, kým žiadateľ neopustí územia členských štátov.

Ak je žiadateľ držiteľom jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred viac ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred viac ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského štátu, a ak neopustil územia členských štátov, je zodpovedný ten členský štát, v ktorom je podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu.

…“

12

Podľa článku 18 nariadenia č. 604/2013 s názvom „Povinnosti zodpovedného členského štátu“:

„1.   Členský štát zodpovedný podľa tohto nariadenia je povinný:

…

…“

13

Článok 48 nariadenia č. 604/2013 stanovuje, že nariadenie č. 343/2003 sa zrušuje a že odkazy na toto nariadenie sa považujú za odkazy na nariadenie č. 604/2013.

14

Článok 2 písm. h) smernice 2011/95 na účely tejto smernice definuje pojem „žiadosť o medzinárodnú ochranu“ ako „požiadavku predloženú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátneho občianstva o ochranu od členského štátu, o ktorých sa predpokladá, že požadujú postavenie utečenca alebo doplnkovú ochranu, a ktorí výslovne nepožadujú iný druh ochrany mimo rozsahu [uvedenej] smernice, o ktorú možno požiadať osobitne“.

15

Článok 19 tejto smernice, nazvaný „Zrušenie, ukončenie alebo odmietnutie obnovenia doplnkovej ochrany“, stanovuje:

„1.   Pokiaľ ide o žiadosti o medzinárodnú ochranu…, členské štáty zrušia, ukončia alebo odmietnu obnoviť doplnkovú ochranu štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva priznanú vládnym, správnym, súdnym alebo kvázi súdnym orgánom, ak tieto osoby prestali byť oprávnené na doplnkovú ochranu…

…

4.   Bez toho, aby bola dotknutá povinnosť štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva… odhaliť všetky významné skutočnosti a poskytnúť všetku príslušnú dokumentáciu, ktorú má k dispozícii, členský štát, ktorý priznal doplnkovú ochranu, preukáže na individuálnom základe, že dotknutá osoba prestala byť oprávnená alebo nie je oprávnená na doplnkovú ochranu…“

16

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60) vo svojom článku 11, nazvanom „Požiadavky na rozhodnutie rozhodujúceho orgánu“, stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa rozhodnutia o žiadostiach o medzinárodnú ochranu vydávali písomne.

2.   Členské štáty tiež zabezpečia, aby sa v prípade zamietnutia žiadosti, pokiaľ ide o postavenie utečenca a/alebo postavenie osoby s doplnkovou ochranou, v rozhodnutí písomne uviedli skutkové a právne dôvody a informácie o tom, ako možno napadnúť zamietavé rozhodnutie.

Členské štáty nie sú povinné písomne poskytnúť informácie o tom, ako napadnúť zamietavé rozhodnutie, pokiaľ boli žiadateľovi poskytnuté takéto informácie už v skoršom štádiu buď písomne, alebo elektronickými prostriedkami dostupnými žiadateľovi.

…“

17

Podľa § 103 ods. 2 Ulkomaalaislaki (301/2004) [zákon o cudzincoch (č. 301/2004)] z 30. apríla 2004 možno žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá bola podaná vo Fínsku, zamietnuť ako neprípustnú, ak žiadateľa možno premiestniť do iného členského štátu, ktorý je podľa nariadenia č. 604/2013 zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti.

18

Ustanovenie § 7 Udlændingeloven (zákon o cudzincoch) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon o cudzincoch“) stanovuje:

„…

2.   Cudzincovi sa udelí povolenie na prechodný pobyt na základe žiadosti, ak mu po návrate do krajiny pôvodu hrozí trest smrti, mučenie alebo neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. …

3.   V prípadoch uvedených v odseku 2, ak je riziko trestu smrti alebo mučenia alebo neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu spojené s mimoriadne závažnou situáciou v krajine pôvodu, ktorá sa vyznačuje svojvoľným násilím a útokmi na civilné obyvateľstvo, sa povolenie na prechodný pobyt udelí na žiadosť. …

…“

19

Ustanovenie § 11 ods. 2 tohto zákona znie:

„… Cudzinecký úrad rozhodne ex offo o dočasnom predĺžení platnosti povolení na pobyt uvedených v § 7, ak naďalej existujú dôvody, pre ktoré boli pôvodne udelené. …“

20

Žalobkyňa vo veci samej je sýrskou štátnou príslušníčkou.

21

Dňa 1. júla 2016 podala v Dánskom kráľovstve žiadosť o medzinárodnú ochranu.

22

Dňa 29. augusta 2016 jej príslušný dánsky orgán vydal povolenie na prechodný pobyt na základe § 7 ods. 3 zákona o cudzincoch. Toto povolenie na pobyt nadobudlo platnosť v deň vydania a pôvodne bolo platné na obdobie jedného roka. Následne bolo z podnetu toho istého orgánu niekoľkokrát predĺžené na rovnaké obdobie. Dňa 17. novembra 2020 však tento orgán, opäť z vlastného podnetu, rozhodol o nepredĺžení platnosti uvedeného povolenia v zmysle § 11 ods. 2 zákona o cudzincoch.

23

Dňa 27. júla 2021 podala žalobkyňa vo veci samej žiadosť o medzinárodnú ochranu vo Fínsku.

24

Dňa 29. júla 2021 Imigračný úrad, ktorý je fínskym orgánom príslušným v tejto oblasti, predložil príslušnému dánskemu orgánu dožiadanie o prijatie žalobkyne vo veci samej späť Dánskym kráľovstvom podľa článku 18 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 604/2013.

25

Dňa 5. augusta 2021 Dánske kráľovstvo toto dožiadanie akceptovalo.

26

Vzhľadom na to, že sa Imigračný úrad domnieval, že Dánske kráľovstvo je členským štátom zodpovedným za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú mu predložila žalobkyňa vo veci samej, 12. novembra 2021 prijal rozhodnutie, ktorým túto žiadosť zamietol ako neprípustnú, rozhodol o odovzdaní dotknutej osoby do Dánska a uložil jej zákaz vstupu do Fínska na obdobie dvoch rokov.

27

Žalobkyňa vo veci samej podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Helsingin hallinto‑oikeus (Správny súd Helsinki, Fínsko), ktorý ju zamietol.

28

Následne požiadala o povolenie na podanie kasačného opravného prostriedku na Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd, Fínsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

29

Tento súd sa v podstate domnieva, že na to, aby mohol rozhodnúť o tejto žiadosti, je potrebné určiť, či sa článok 18 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 604/2013 uplatňuje na situáciu, v akej sa nachádza žalobkyňa vo veci samej, a či žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podala v Dánsku, možno na tento účel považovať za „žiados[ť, ktorá] bol[a] zamietnut[á]“ v zmysle tohto ustanovenia.

30

V tejto súvislosti vnútroštátny súd v prvom rade uvádza, že v odpovedi na túto žiadosť bolo spočiatku prijatých viacero čiastočne kladných rozhodnutí, keďže príslušný dánsky orgán vydal žalobkyni vo veci samej povolenie na prechodný pobyt, ktorého platnosť následne niekoľkokrát predĺžil. Tento súd dodáva, že až neskôr bolo z podnetu tohto orgánu rozhodnuté o nepredĺžení platnosti tohto povolenia na prechodný pobyt. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa uvedený súd pýta, či sa možno domnievať, že uvedená žiadosť bola „zamietnut[á]“ v zmysle článku 18 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 604/2013.

31

V druhom rade vnútroštátny súd pripomína, že Dánske kráľovstvo má vo vzťahu k spoločnému európskemu azylovému systému osobitné postavenie, ako mu to umožňuje Protokol o postavení Dánska. Podľa dohody medzi Úniou a Dánskom sa tento členský štát totiž zaviazal uplatňovať nariadenie č. 604/2013. Uvedený členský štát sa naopak nezaviazal uplatňovať akty sekundárneho práva Únie, na ktoré toto nariadenie odkazuje. Konkrétne neuplatňuje smernicu 2011/95, na ktorú odkazuje najmä článok 2 písm. b) uvedeného nariadenia. V dôsledku toho jediné formy medzinárodnej ochrany, o ktoré by bolo možné účinne požiadať a ktoré by príslušný dánsky orgán mohol poskytnúť, sú tie, ktoré stanovuje vnútroštátne právo, s vylúčením foriem medzinárodnej ochrany, na ktoré odkazuje táto smernica, pričom v podstate treba poznamenať, že v prejednávanej veci nebola žalobkyni vo veci samej priznaná ochrana uplatniteľná na utečencov, ale doplnková ochrana stanovená zákonom o cudzincoch. Vzhľadom na toto osobitné postavenie treba určiť, či žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú tomuto orgánu podal štátny príslušník tretej krajiny, možno považovať za „žiadosť [o medzinárodnú ochranu]“ v zmysle článku 18 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 604/2013.

32

Za týchto okolností Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd, Fínsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 18 ods. 1 písm. d) nariadenia [č. 604/2013] vykladať v tom zmysle, že zamietnutie žiadosti v zmysle tohto ustanovenia môže vyplývať z nepredĺženia platnosti povolenia na prechodný pobyt, ktoré Dánsko predtým udelilo dotknutej osobe na základe existencie potreby ochrany, ak rozhodnutie o nepredĺžení platnosti povolenia nebolo vydané v nadväznosti na žiadosť dotknutej osoby, ale z podnetu orgánu?“

33

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 1. júla 2025 dánska vláda požiadala o opätovné začatie ústnej časti konania v zmysle článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Na podporu svojho návrhu v podstate uviedla, že úvahy, na ktorých sú založené návrhy prednesené generálnym advokátom, náležite nezohľadňujú celý právny rámec účasti Dánskeho kráľovstva na nariadení č. 604/2013.

34

Na jednej strane treba v tejto súvislosti uviesť, že ani podľa Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ani podľa rokovacieho poriadku nemajú účastníci konania vo veci samej ani dotknuté osoby možnosť podať pripomienky v reakcii na návrhy prednesené generálnym advokátom. Na druhej strane podľa článku 252 druhého odseku ZFEÚ generálny advokát konajúci nestranne a nezávisle predkladá na verejných pojednávaniach odôvodnené návrhy vo veciach, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť. Súdny dvor nie je viazaný ani týmito návrhmi, ani odôvodnením, na základe ktorého k nim generálny advokát dospel. V dôsledku toho nesúhlas účastníka konania vo veci samej alebo dotknutej osoby s návrhmi generálneho advokáta sám osebe nepredstavuje dôvod na opätovné začatie ústnej časti konania, a to bez ohľadu na otázky, ktoré generálny advokát v týchto návrhoch skúmal [rozsudok zo 4. októbra 2024, Bezirkshauptmannschaft Landeck (Pokus o prístup k osobným údajom uloženým v mobilnom telefóne),C‑548/21, EU:C:2024:830, bod 38 a citovaná judikatúra].

35

V súlade s článkom 83 rokovacieho poriadku môže Súdny dvor kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania vo veci samej alebo dotknutá osoba uviedla po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie, ktoré má vydať.

36

V prejednávanej veci sa však Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta domnieva, že má k dispozícii všetky informácie potrebné na rozhodnutie a že z návrhu dánskej vlády na opätovné začatie ústnej časti konania nevyplýva žiadna nová skutočnosť, ktorá by mohla mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie, ktoré má vydať.

37

V dôsledku toho nie je potrebné nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania.

38

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta či sa má článok 18 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 604/2013 vykladať v tom zmysle, že nepredĺženie alebo neobnovenie povolenia na pobyt, ktoré bolo predtým vydané štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, možno považovať za zamietnutie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá bola podaná týmto štátnym príslušníkom v zmysle tohto ustanovenia.

39

Na úvod treba zdôrazniť, že vnútroštátny súd sa pýta Súdneho dvora na výklad článku 18 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 604/2013 v špecifickom právnom kontexte.

40

Predmetom sporu vo veci samej je totiž určenie, či je Dánske kráľovstvo povinné prijať späť štátnu príslušníčku tretej krajiny, ktorá po tom, čo podala žiadosť o medzinárodnú ochranu v tomto členskom štáte a bola jej priznaná doplnková ochrana stanovená jeho vnútroštátnym právom, podala novú žiadosť o medzinárodnú ochranu vo Fínsku.

41

Ako však už Súdny dvor uviedol, Dánske kráľovstvo má na základe článkov 1 a 2 Protokolu o postavení Dánska osobitné postavenie, ktoré ho odlišuje od ostatných členských štátov, pokiaľ ide o tretiu časť hlavu V Zmluvy o FEÚ, do ktorej patria najmä politiky vzťahujúce sa na hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo [rozsudok z 22. septembra 2022, Bundesrepublik Deutschland (Žiadosť o azyl, ktorú Dánsko zamietlo), C‑497/21, EU:C:2022:721, bod 35].

42

V rámci tohto osobitného postavenia článok 1 ods. 1 a článok 2 ods. 1 dohody medzi Úniou a Dánskom stanovujú, že ustanovenia nariadenia č. 343/2003 vykonáva aj Dánske kráľovstvo. Po prijatí nariadenia č. 604/2013, ktorým bolo zrušené nariadenie č. 343/2003, Dánske kráľovstvo na základe článku 3 ods. 2 tejto dohody oznámilo svoje rozhodnutie uplatňovať aj nariadenie č. 604/2013.

43

Článok 18 ods. 1 písm. d) tohto posledného uvedeného nariadenia stanovuje, že zodpovedný členský štát je povinný prijať späť štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorých žiadosti boli zamietnuté a ktorí podali žiadosť v inom členskom štáte alebo ktorí sa nachádzajú na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt. V dôsledku toho v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej štátny príslušník tretej krajiny podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v Dánskom kráľovstve, môže iný členský štát, v ktorom tento štátny príslušník podal novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, Dánske kráľovstvo požiadať o prijatie uvedeného štátneho príslušníka späť, ak sú splnené podmienky stanovené v tomto ustanovení.

44

Naopak smernica 2011/95 sa v súlade s Protokolom o postavení Dánska na Dánske kráľovstvo neuplatňuje [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, Bundesrepublik Deutschland (Žiadosť o azyl, ktorú Dánsko zamietlo), C‑497/21, EU:C:2022:721, bod 43].

45

Na tento členský štát sa tak najmä neuplatňuje definícia pojmu „žiadosť o medzinárodnú ochranu“ uvedená v článku 2 písm. b) nariadenia č. 604/2013, keďže táto definícia odkazuje na článok 2 písm. h) smernice 2011/95, podľa ktorého sa tento pojem vzťahuje na požiadavku o ochranu predloženú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátneho občianstva o ochranu od členského štátu, o ktorých sa predpokladá, že požadujú postavenie utečenca alebo doplnkovú ochranu.

46

Na otázku položenú vnútroštátnym súdom, ktorá sa týka požiadavky stanovenej v článku 18 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 604/2013, podľa ktorej musí byť žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná štátnym príslušníkom tretej krajiny, akým je žalobkyňa vo veci samej, zamietnutá, je potrebné odpovedať s ohľadom na tento špecifický právny kontext vyplývajúci z osobitného postavenia Dánskeho kráľovstva.

47

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, ako uviedol generálny advokát v bode 47 svojich návrhov, že pokiaľ ide o Dánske kráľovstvo, žiadosťou, ktorá musí byť takto zamietnutá, môže byť len žiadosť podaná príslušnému orgánu tohto členského štátu s cieľom získať jednu z foriem medzinárodnej ochrany stanovených vnútroštátnym právom tohto štátu.

48

Keďže smernica 2011/95 sa na uvedený členský štát neuplatňuje, ako vyplýva z bodu 44 tohto rozsudku, žiadosti podané príslušnému orgánu tohto štátu nemôžu predstavovať žiadosti o jednu z foriem medzinárodnej ochrany stanovených touto smernicou [rozsudky z 22. septembra 2022, Bundesrepublik Deutschland (Žiadosť o azyl, ktorú Dánsko zamietlo), C‑497/21, EU:C:2022:721, bod 43, ako aj z 19. decembra 2024, Khan Yunis a Baabda, C‑123/23 a C‑202/23, EU:C:2024:1042, bod 60].

49

V tejto súvislosti sa teda uplatnenie článku 18 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 604/2013 v prípade, keď ide o určenie či Dánske kráľovstvo má alebo nemá povinnosť prijať späť, odlišuje od uplatnenia tohto ustanovenia vo vzťahu k akémukoľvek inému členskému štátu, ktoré vyžaduje existenciu žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. h) smernice 2011/95.

50

Vzhľadom na to, že Únia a Dánske kráľovstvo uzavreli medzinárodnú dohodu, ktorej cieľom je umožniť tomuto členskému štátu zúčastniť sa na vykonávaní nariadenia č. 604/2013, žiadosti, ktoré sú podané uvedenému členskému štátu s cieľom získať jednu z foriem medzinárodnej ochrany stanovených jeho vnútroštátnym právom, treba na účely článku 18 ods. 1 písm. d) tohto nariadenia považovať za žiadosti, ktoré možno podať v akomkoľvek inom členskom štáte s cieľom získať jednu z foriem medzinárodnej ochrany stanovených smernicou 2011/95. Takéto prirovnanie je totiž nevyhnutné na zabezpečenie potrebného účinku tejto medzinárodnej dohody, ktorá vyjadruje spoločnú vôľu Únie a Dánskeho kráľovstva umožniť tomuto členskému štátu zúčastniť sa na vykonávaní nariadenia č. 604/2013.

51

V druhom rade musí byť žiadosť, na ktorú odkazuje článok 18 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 604/2013, príslušným orgánom zamietnutá.

52

Keďže pojem „zamietnut[á]“ uvedený v tomto ustanovení neobsahuje nijaký výslovný odkaz na vnútroštátne právo členských štátov, treba konštatovať, že pojem „zamietnutie“ v zmysle uvedeného ustanovenia predstavuje autonómny pojem práva Únie, ktorý sa v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora musí vykladať jednotne [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Povaha práva na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ),C‑624/20, EU:C:2022:639, bod 19 a citovanú judikatúru], pričom tento výklad musí byť podaný s prihliadnutím nielen na pojem samotný, ale aj na kontext, do ktorého patrí článok 18 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 604/2013, ako aj na cieľ sledovaný právnou úpravou, ktorej je toto ustanovenie súčasťou.

53

Pokiaľ ide najprv o pojem „zamietnutie“, treba uviesť, že tento pojem podľa svojho obvyklého významu odkazuje na činnosť spočívajúcu v odmietnutí vyhovieť žiadosti. Uvedený pojem teda nemôže odkazovať na opatrenie spočívajúce vo vyhovení takejto žiadosti bez ohľadu na to, či toto vyhovenie či prijatie kladného rozhodnutia majú dočasnú alebo konečnú povahu.

54

Pojem „zamietnutie“ obsiahnutý v článku 18 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 604/2013 preto z čisto doslovného hľadiska nemožno vykladať tak, že zahŕňa nepredĺženie alebo neobnovenie povolenia na pobyt, ktoré bolo predtým vydané štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu. Naopak, existencia takéhoto nepredĺženia alebo neobnovenia nevyhnutne znamená, že tejto žiadosti bolo v skoršom štádiu vyhovené, hoci toto prijatie kladného rozhodnutia malo len dočasnú povahu.

55

Z tohto hľadiska sa vnútroštátny súd v podstate domnieva, že na účely sporu vo veci samej treba rozhodnutie, ktorým príslušný dánsky orgán vydá povolenie na prechodný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý v Dánskom kráľovstve podal žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa § 7 ods. 2 a 3 zákona o cudzincoch, vzhľadom na obsah tohto zákona považovať za rozhodnutie, ktorým sa tomuto štátnemu príslušníkovi dočasne priznáva doplnková ochrana. Dánska vláda vo svojich písomných pripomienkach predložených Súdnemu dvoru vysvetľuje, že medzi týmito dvoma typmi rozhodnutí existuje zhoda. Konkrétne zdôrazňuje, že povolenie na prechodný pobyt, ktoré bolo vydané žalobkyni vo veci samej, predstavuje poskytnutie doplnkovej ochrany, ktorá vo vnútroštátnom práve zodpovedá doplnkovej ochrane stanovenej smernicou 2011/95.

56

Z kontextového hľadiska treba ďalej konštatovať, že doslovný výklad uvedený v bode 54 tohto rozsudku je potvrdený tak analýzou samotného nariadenia č. 604/2013, ako aj analýzou iných aktov sekundárneho práva Únie, v súlade s ktorými sa má toto nariadenie vykladať v rozsahu, v akom môže dôjsť k spoločnému uplatneniu príslušných ustanovení.

57

Pokiaľ ide na jednej strane o nariadenie č. 604/2013, treba najmä poznamenať, že článok 2 písm. l) tohto nariadenia definuje pojem „povolenie na pobyt“ na účely uvedeného nariadenia ako akékoľvek povolenie vydané orgánmi členského štátu, povoľujúceho štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátnej príslušnosti zdržiavať sa na jeho území, s výnimkou víz a povolení na pobyt vydaných počas obdobia potrebného na určenie zodpovedného členského štátu podľa tohto nariadenia alebo počas posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu alebo žiadosti o povolenie na pobyt.

58

Táto definícia tak potvrdzuje, že vydanie povolenia na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny predstavuje povolenie udelené tomuto štátnemu príslušníkovi zdržiavať sa na území dotknutého členského štátu z dôvodu, že mu bola udelená medzinárodná ochrana. Z tohto hľadiska je irelevantné, či toto udelenie alebo vydanie malo v závislosti od uplatniteľného vnútroštátneho práva formu samostatných a po sebe nasledujúcich právnych aktov, samostatných, ale súbežných právnych aktov alebo, ako je to v prejednávanej veci a ako vyplýva z vysvetlení dánskej vlády pripomenutých v bode 55 tohto rozsudku, jediného právneho aktu. Uvedené vydanie ako také znamená, že žiadosti uvedeného štátneho príslušníka o medzinárodnú ochranu je alebo bolo vyhovené, čo je dôvod, pre ktorý ho nemožno považovať za formu „zamietnutia“ tejto žiadosti v zmysle článku 18 ods. 1 písm. d) uvedeného nariadenia, a to aj napriek jeho dočasnej povahe.

59

Okrem toho, ako zdôraznil generálny advokát v bode 43 svojich návrhov, výklad uvedený v bodoch 54 a 58 tohto rozsudku má oporu v skutočnosti, že situácia štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý podobne ako žalobkyňa vo veci samej má na jednej strane povolenie na pobyt, ktorého platnosť sa skončila, a na druhej strane neopustil územie členských štátov, je výslovne upravená v článku 12 ods. 4 nariadenia č. 604/2013, teda v inom ustanovení, než je článok 18 ods. 1 písm. d) tohto nariadenia. Článok 12 ods. 4 upravuje spôsoby určenia zodpovedného členského štátu v takejto situácii. V tejto súvislosti z tohto posledného uvedeného ustanovenia vyplýva, že takéto určenie závisí od času, ktorý uplynul odo dňa skončenia platnosti povolenia na pobyt vydaného dotknutému štátnemu príslušníkovi, čo je skutočnosť, ktorú prináleží overiť výlučne vnútroštátnemu súdu.

60

Na druhej strane treba pripomenúť, že ako jasne vyplýva z článku 1 ods. 2 dohody medzi Úniou a Dánskom, dodržiavanie požiadavky jednotného výkladu a uplatňovania nariadenia č. 604/2013 musí byť zabezpečené aj v situáciách, ktoré sa týkajú Dánskeho kráľovstva.

61

Z uvedenej požiadavky vyplýva, že nariadenie č. 604/2013 sa musí vykladať s prihliadnutím na ustanovenia smernice 2011/95 a ustanovenia smernice 2013/32, pokiaľ sa toto prihliadnutie obmedzí na objasnenie rozsahu pojmu „zamietnutie“ uvedeného v článku 18 ods. 1 písm. d) tohto nariadenia.

62

Tieto dve smernice pritom jasne odlišujú situáciu, v ktorej príslušný orgán členského štátu „zamietne“ žiadosť o medzinárodnú ochranu, od situácií, v ktorých tento orgán ukončí medzinárodnú ochranu, ktorá bola priznaná štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, odníme ju, zruší alebo ju odmietne obnoviť. Pokiaľ ide konkrétne o doplnkovú ochranu stanovenú smernicou 2011/95, článok 19 tejto smernice najmä v odsekoch 1 a 4 spresňuje podmienky, za ktorých možno túto ochranu zrušiť v prípade, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bola ochrana priznaná, na ňu prestane byť oprávnený. Iné ustanovenia uvedenej smernice stanovujú podobný mechanizmus, pokiaľ ide o postavenie utečenca.

63

Rozhodnutia prijaté v tejto oblasti, ktoré všetky predpokladajú, že predtým bolo žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej týmto štátnym príslušníkom vyhovené, sa z hmotnoprávneho, ako aj procesného hľadiska odlišujú od rozhodnutí, ktorými sa takáto žiadosť o medzinárodnú ochranu zamieta a ktoré sú tiež označované ako „zamietavé rozhodnutia“, uvedené v článku 11 ods. 2 smernice 2013/32.

64

Preskúmanie kontextu, do ktorého patrí článok 18 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 604/2013, tak potvrdzuje, že pojem „zamietnutie“, na ktorý odkazuje toto ustanovenie, nie je možné vykladať tak, že zahŕňa nepredĺženie alebo neobnovenie povolenia na pobyt, ktoré bolo predtým vydané štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu.

65

Textová a kontextová analýza pojmu „zamietnutie“, uvedeného v článku 18 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 604/2013, aká sa uvádza v bodoch 53 až 64 tohto rozsudku, napokon zodpovedá cieľu tohto nariadenia, ktorý, ako vyplýva z jeho článku 3 ods. 1 a 2, spočíva v podriadení posúdenia žiadostí o medzinárodnú ochranu jedinému členskému štátu, ktorý je označený ako zodpovedný podľa jednotných kritérií stanovených v kapitole III uvedeného nariadenia. Tento cieľ je navyše pripomenutý v dohode medzi Úniou a Dánskom, ako vyplýva z bodu 60 tohto rozsudku.

66

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 18 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 604/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že nepredĺženie alebo neobnovenie povolenia na pobyt, ktoré bolo predtým vydané štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, nemožno považovať za zamietnutie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá bola podaná týmto štátnym príslušníkom v zmysle tohto ustanovenia.

67

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 18 ods. 1 písm. d) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nepredĺženie alebo neobnovenie povolenia na pobyt, ktoré bolo predtým vydané štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, nemožno považovať za zamietnutie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá bola podaná týmto štátnym príslušníkom v zmysle tohto ustanovenia.