–

A. M., v zastúpení: E. C. Gelok, advocate,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: R. Kanitz, splnomocnený zástupca,

–

talianska vláda, v zastúpení: S. Fiorentino, splnomocnený zástupca,

–

fínska vláda, v zastúpení: A. Laine a M. Pere, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: F. Ronkes Agerbeek a C. Urraca Caviedes, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 267 tretieho odseku ZFEÚ v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi A. M., štátnym príslušníkom tretej krajiny, a Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, Holandsko) (ďalej len „štátny tajomník“) vo veci jeho zamietnutia vydať A. M. povolenie na pobyt.

3

Ustanovenie § 91 ods. 2 Vreemdelingenwet 2000 (zákon o cudzincoch) z 23. novembra 2000 (Stb. 2000, č. 495, ďalej len „zákon o cudzincoch“) stanovuje:

„Ak sa Afdeling bestuursrechtspraak van de Raad van State [oddelenie Štátnej rady pre správne súdnictvo (Holandsko)] domnieva, že uvádzaná výhrada nemôže viesť k zrušeniu, môže sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť na toto konštatovanie.“

4

A. M., marocký štátny príslušník, ktorého manželka a deti majú bydlisko v Holandsku a sú holandskými štátnymi príslušníkmi, podal štátnemu tajomníkovi žiadosť o povolenie na pobyt platné na celom území Európskej únie. Rozhodnutím z 8. októbra 2019 bola táto žiadosť zamietnutá z dôvodu, že A. M. už mal povolenie na pobyt v Španielsku.

5

Po podaní sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu, ktorú štátny tajomník zamietol rozhodnutím z 19. mája 2020, podal A. M. proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Utrecht (súd v Haagu zasadajúci v Utrechte, Holandsko).

6

Rozsudkom z 5. marca 2021 tento súd zamietol túto žalobu z dôvodu, že v súlade s rozsudkom z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i. (C‑133/15, EU:C:2017:354), prináležalo A. M., aby na účely získania požadovaného povolenia na pobyt preukázal, že jeho deti nemajú povolenie na pobyt v Španielsku alebo že ho nemôžu získať.

7

A. M. podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Afdeling bestuursrechtspraak van de Raad van State (oddelenie Štátnej rady pre správne súdnictvo), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania. V rámci tohto odvolania A. M. v prvom rade spochybňuje výklad, ktorý Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Utrecht (súd v Haagu zasadajúci v Utrechte) prijal v súvislosti s rozsudkom z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i. (C‑133/15, EU:C:2017:354), a odvoláva sa na odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, ako sa vykladá najmä v tomto rozsudku. Ďalej tomuto súdu prvého stupňa vytýka, že nepredložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, napriek rozdielom vo vnútroštátnej judikatúre v oblasti dôkazného bremena týkajúceho sa tohto odvodeného práva na pobyt. Napokon na predkladajúcom vnútroštátnom súde zopakoval svoju žiadosť o predloženie návrhu Súdnemu dvoru na základe tohto ustanovenia.

8

Predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že odpoveď na otázku výkladu práva Únie, ktorú položil A. M., jasne vyplýva z judikatúry Súdneho dvora. V súlade s judikatúrou vyplývajúcou z rozsudkov zo 6. októbra 1982, Cilfit (283/81, EU:C:1982:335), a zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑561/19, EU:C:2021:799), tento súd preto konštatoval, že nie je povinný podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ a že môže rozhodnúť o spore vo veci samej, pričom svoje rozhodnutie stručne odôvodnil takto:

„Odvolanie nemá za následok zrušenie rozhodnutia [súdu prvého stupňa]. Toto konštatovanie nie je potrebné ďalej odôvodňovať.

Podané odvolanie neobsahuje žiadnu otázku, ktorú by bolo potrebné zodpovedať v záujme jednoty práva, rozvoja práva alebo súdnej ochrany vo všeobecnosti (§ 91 ods. 2 zákona o cudzincoch).“

9

Táto možnosť použiť stručné odôvodnenie, ako je stanovená v § 91 ods. 2 zákona o cudzincoch, odráža rovnováhu, ktorú chcel holandský zákonodarca pri prijímaní tohto zákona dosiahnuť medzi snahou zovšeobecniť možnosť podať odvolanie v každej veci týkajúcej sa cudzineckého práva a potrebou umožniť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu sústrediť svoje preskúmanie na otázky, ktoré si vyžadujú odpoveď v záujme jednoty práva, rozvoja práva alebo súdnej ochrany vo všeobecnosti.

10

Predkladajúci vnútroštátny súd zdôrazňuje, že je oprávnený odôvodniť svoje rozhodnutia stručne najmä vtedy, ak sú dôvody, ktoré mu boli predložené, neúčinné alebo ak sa obmedzujú na spochybnenie uplatnenia jeho ustálenej judikatúry súdom prvého stupňa, pričom jasne nevysvetľujú, v čom je toto uplatnenie nesprávne alebo neúplné, ani prečo sa od neho treba odchýliť. V takých prípadoch by nemalo zmysel podrobne reprodukovať riešenia vyplývajúce z judikatúry, ktoré nie sú vážne spochybnené. Okrem toho neexistencia dôvodu na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a otázok týkajúcich sa jednoty práva, rozvoja práva alebo súdnej ochrany vo všeobecnosti znamená, že neexistujú otázky výkladu práva Únie, ktoré by si vyžadovali podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

11

Predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že aj v prípade stručného odôvodnenia má osoba podliehajúca súdnej právomoci nárok na účinnú súdnu ochranu, keďže každá vec týkajúca sa cudzineckého práva je predmetom dôkladného a podrobného preskúmania súdom prvého stupňa, na ktorom môžu štátni príslušníci tretích krajín a ich právni zástupcovia písomne uviesť svoje dôvody a obhajovať svoje záujmy ústne na kontradiktórnych pojednávaniach. Tento súd v každom prípade vydá rozsudok spolu s úplným odôvodnením. Pokiaľ ide o predkladajúci vnútroštátny súd, ten vždy vykonáva úplné preskúmanie podstaty odvolania, aj keď to zo stručného odôvodnenia jeho rozsudku nie je zjavné.

12

Tento súd tiež uvádza, že špecializovaný senát pre cudzinecké právo vydal 11047 meritórnych rozsudkov v období rokov 2020 až 2023, z ktorých 85 % bolo odôvodnených stručne. V tejto súvislosti uvádza, že právo Únie má čoraz väčší vplyv na cudzinecké právo, a poznamenáva, že v rámci odvolacích konaní sa podáva veľa žiadostí o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pričom niektorým z nich chýba akékoľvek odôvodnenie. Vzhľadom na túto situáciu by bolo pritom časovo náročné odôvodniť odmietnutie predložiť prejudiciálne otázky vzhľadom na výnimky stanovené Súdnym dvorom v rozsudku zo 6. októbra 1982, Cilfit (283/81, EU:C:1982:335, bod 21), z ktorých vyplýva, že vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva (ďalej len „vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok“), pred ktorým vzniká otázka práva Únie, je oslobodený od povinnosti obrátiť sa na Súdny dvor v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, ak zistí, že vzniknutá otázka nie je relevantná, že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora alebo že správny výklad práva Únie je taký jasný, že neponecháva priestor pre žiadne dôvodné pochybnosti (ďalej len „tri výnimky Cilfit“).

13

Predkladajúci vnútroštátny súd dodáva, že ak svoje rozhodnutie odôvodní stručne, súhlasí s výrokom rozhodnutia vydaného v prvostupňovom konaní, pričom nevyhnutne neprevezme celé jeho odôvodnenie. V tejto súvislosti spresňuje, že by mohol dospieť k rovnakému výsledku, aký prijal súd prvého stupňa, ale z iných dôvodov. Môže teda použiť stručné odôvodnenie, ak tento súd zamietol žiadosť o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pričom riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, alebo dokonca ak takúto žiadosť nepreskúmal.

14

Predkladajúci vnútroštátny súd sa s odkazom najmä na rozsudok ESĽP z 24. apríla 2018, Baydar v. Holandsko (CE:ECHR:2018:0424JUD005538514), domnieva, že možnosť použiť stručné odôvodnenie, ktorú mu priznáva § 91 ods. 2 zákona o cudzincoch, je v súlade so všeobecnou povinnosťou odôvodnenia, ktorá vyplýva z článku 47 prvého odseku Charty, ako aj z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“). Nemá preto v úmysle obrátiť sa v tejto súvislosti na Súdny dvor.

15

Predkladajúci vnútroštátny súd však uvádza, že z bodu 51 rozsudku zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑561/19, EU:C:2021:799), vyplýva, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok a ktorý sa domnieva, že je oslobodený od povinnosti obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, musí buď vyplývať, že vzniknutá otázka práva Únie nie je relevantná pre rozhodnutie sporu, ktorý prejednáva, alebo že výklad dotknutého ustanovenia práva Únie vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, alebo v prípade neexistencie takejto judikatúry, že výklad práva Únie je pre tento súd taký jasný, že neponecháva priestor na žiadne dôvodné pochybnosti. Vzniká preto otázka, či je možnosť odôvodniť takéto rozhodnutie stručne v súlade s článkom 267 tretím odsekom ZFEÚ v spojení s článkom 47 Charty, ak účastník sporu, ktorý prejednáva uvedený súd, žiada, aby bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania. Konkrétne sa pýta, či v tom prípade musí podrobne odôvodniť, prečo nie je povinný podať takýto návrh, a najmä spresniť, ktorá z troch výnimiek Cilfit sa uplatňuje.

16

V tejto súvislosti predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že z bodov 61 až 65 rozsudku zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑561/19, EU:C:2021:799), vyplýva, že ak vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, vyhlási prostriedok nápravy za neprípustný z dôvodov vlastných konaniu pred ním, môže upustiť od podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, pričom nie je viazaný povinnosťou odôvodnenia stanovenou v bode 51 tohto rozsudku. Predkladajúci vnútroštátny súd sa pýta, či toto riešenie nemožno rozšíriť na prípad, keď je prostriedok nápravy síce prípustný, ale súd, ktorý o ňom rozhoduje, odôvodní svoje rozhodnutie stručne z dôvodov vlastných konaniu pred ním.

17

Za týchto podmienok Afdeling bestuursrechtspraak van de Raad van State (oddelenie Štátnej rady pre správne súdnictvo) rozhodlo prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 267 tretí odsek ZFEÚ v spojení s článkom 47 druhým odsekom [Charty] vykladať v tom zmysle, že tieto ustanovenia bránia takej vnútroštátnej úprave, aká je stanovená v § 91 ods. 2 [zákona o cudzincoch], podľa ktorej Afdeling bestuursrechtspraak van de Raad van State (oddelenie Štátnej rady pre správne súdnictvo) ako vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam už nie je prípustný [opravný prostriedok], môže o otázke týkajúcej sa výkladu práva Únie, bez ohľadu na to, či táto otázka je alebo nie je spojená s výslovnou žiadosťou o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, rozhodnúť tak, že svoje rozhodnutie odôvodní stručne, bez uvedenia, o ktorú z troch výnimiek z jeho povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania ide?“

18

Svojou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 267 tretí odsek ZFEÚ v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, môže o otázke týkajúcej sa výkladu alebo platnosti ustanovenia práva Únie, ktorú vzniesol jeden z účastníkov sporu, bez ohľadu na to, či táto otázka je alebo nie je spojená s výslovnou žiadosťou o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, rozhodnúť tak, že svoje rozhodnutie odôvodní stručne, a neuvedie, ktorá z troch výnimiek Cilfit sa v dotknutej veci uplatňuje.

19

Treba pripomenúť, že prejudiciálne konanie upravené v článku 267 ZFEÚ je základom súdneho systému vytvoreného Zmluvami. Otvára totiž dialóg medzi Súdnym dvorom a súdmi členských štátov, ktorého cieľom je zabezpečiť jednotný výklad práva Únie. Tento postup tak umožňuje zabezpečiť súdržnosť, plný účinok a špecifický charakter tohto práva, ako aj samostatnosť právneho systému Únie, ktorého dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje [pozri v tomto zmysle stanovisko 2/13 (Pristúpenie Únie k EDĽP) z 18. decembra 2014, EU:C:2014:2454, bod 176, ako aj rozsudok z 15. októbra 2024, KUBERA,C‑144/23, EU:C:2024:881, bod 33].

20

Pokiaľ proti rozhodnutiu vnútroštátneho súdu neexistuje žiadny opravný prostriedok, tento súd je v zásade povinný obrátiť sa na Súdny dvor v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, ak je v konaní pred ním nastolená otázka týkajúca sa výkladu práva Únie alebo platnosti aktu sekundárneho práva (rozsudky zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 32, ako aj z 15. októbra 2024, KUBERA,C‑144/23, EU:C:2024:881, bod 34).

21

Povinnosť vnútroštátnych súdov, proti ktorých rozhodnutiam nie prípustný opravný prostriedok, obrátiť sa na Súdny dvor patrí do oblasti spolupráce zavedenej s cieľom správneho uplatnenia a jednotného výkladu práva Únie vo všetkých členských štátoch medzi vnútroštátnymi súdmi pri výkone ich právomoci uplatňovania tohto práva a Súdnym dvorom. Cieľom tejto povinnosti je najmä predchádzať tomu, aby bola v niektorom členskom štáte vydaná vnútroštátna judikatúra, ktorá by nebola v súlade s právnymi pravidlami Únie (rozsudky z 24. mája 1977, Hoffmann‑La Roche, 107/76, EU:C:1977:89, bod 5, a z 15. októbra 2024, KUBERA,C‑144/23, EU:C:2024:881, bod 35).

22

Vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, môže byť preto oslobodený od tejto povinnosti len vtedy, ak sa nachádza v situácii zodpovedajúcej jednej z troch výnimiek Cilfit. Taký súd preto musí na vlastnú zodpovednosť, nezávisle a s náležitou pozornosťou posúdiť, či je povinný obrátiť sa na Súdny dvor s otázkou práva Únie, ktorá bola pred ním nastolená, alebo či sa naopak môže vyhnúť tejto povinnosti, pokiaľ sa uplatní jedna z troch výnimiek Cilfit (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2024, KUBERA,C‑144/23, EU:C:2024:881, body 36 a 37, ako aj citovanú judikatúru).

23

V tejto súvislosti zo systému zavedeného článkom 267 ZFEÚ v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty vyplýva, že pokiaľ sa vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je možné podať opravný prostriedok, domnieva, že je daná jedna z troch výnimiek Cilfit, a preto sa domnieva, že je oslobodený od povinnosti predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, z odôvodnenia jeho rozhodnutia musí buď vyplývať, že nastolená otázka týkajúca sa práva Únie nie je relevantná pre rozhodnutie v spore, alebo že výklad dotknutého ustanovenia práva Únie vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, alebo v prípade neexistencie tejto judikatúry, že výklad práva Únie mu je taký jasný, že tu nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti (rozsudky zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 51, ako aj z 15. októbra 2024, KUBERA,C‑144/23, EU:C:2024:881, bod 62).

24

Vzhľadom na základnú úlohu prejudiciálneho konania uvedeného v článku 267 ZFEÚ v právnom poriadku Únie tak vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, nemôže odmietnuť dôvody, ktoré otvárajú otázku týkajúcu sa výkladu alebo platnosti ustanovenia práva Únie, bez toho, aby najprv posúdil, či je povinný obrátiť sa na Súdny dvor s touto prejudiciálnou otázkou, alebo či sa na túto otázku vzťahuje niektorá z troch výnimiek Cilfit. Z uvedeného vyplýva, že ak sa takýto súd rozhodne neobrátiť sa na Súdny dvor na základe jednej z týchto výnimiek, toto rozhodnutie musí v každom prípade spĺňať požiadavku odôvodnenia pripomenutú v predchádzajúcom bode, a to osobitne a konkrétne uviesť dôvody, pre ktoré sa táto výnimka uplatňuje.

25

Tento výklad nespochybňuje judikatúra vyplývajúca z rozsudkov z 15. marca 2017, Aquino (C‑3/16, EU:C:2017:209, bod 56), a zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 61), podľa ktorej vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, môže upustiť od predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru z dôvodov neprípustnosti, ktoré sú vlastné konaniu pred týmto vnútroštátnym súdom, ak boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity (rozsudok z 15. októbra 2024, KUBERA,C‑144/23, EU:C:2024:881, bod 47).

26

Okrem tohto prípadu zamietnutie prostriedku nápravy na základe stručného odôvodnenia spočívajúceho len v konštatovaní, že podmienky, ktorými vnútroštátna právna úprava podmieňuje použitie takéhoto odôvodnenia, sú v prejednávanej veci splnené, nemožno považovať za splnenie povinnosti vnútroštátnych súdov, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravným prostriedkom, uviesť dôvody, pre ktoré sa domnievajú, že jedna z troch výnimiek Cilfit sa uplatňuje na spor, ktorý im bol predložený, a odôvodňuje nepodanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru.

27

Je pravda, že ESĽP najmä v rozsudku z 24. apríla 2018, Baydar v. Holandsko (CE:ECHR:2018:0424JUD005538514, body 20, 48 a 51), zastával názor, že holandskú právnu úpravu podobnú tej, o ktorú ide vo veci samej, ktorá umožňuje Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko) zamietnuť kasačný opravný prostriedok na základe stručného odôvodnenia, nie je potrebné vyhlásiť za nezlučiteľnú s ustanoveniami EDĽP.

28

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva rozvinutá z hľadiska dodržiavania práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v článku 6 ods. 1 EDĽP sa však obmedzuje na posúdenie prípadu, keď účastník sporu výslovne vyzval konajúci súd, aby podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Ako spresnil Európsky súd pre ľudské práva, právo na odôvodnené rozhodnutie slúži všeobecnému pravidlu zakotvenému v EDĽP, ktorého cieľom je chrániť jednotlivca pred svojvôľou tým, že účastníci konania dostali možnosť byť vypočutí, ako aj tým, že zaručuje, že dostanú odpoveď na svoje pripomienky a že rozumejú súdnemu rozhodnutiu. Okrem toho, keďže EDĽP nezaručuje právo na predloženie návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru, účastník konania môže ako záruku proti svojvôli očakávať odpoveď vnútroštátneho súdu v odôvodnení rozsudku alebo rozhodnutia len vtedy, ak predložil príslušnému vnútroštátnemu súdu pripomienky s cieľom predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania. Vzhľadom na to, že takáto žiadosť nebola vyjadrená a neboli uvedené výslovné dôvody, preto Európsky súd pre ľudské práva zastáva názor, že skutočnosť, že súd bez uvedenia dôvodov nepredložil návrh na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru, nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 16. decembra 2025, Gondert v. Nemecko, CE:ECHR:2025:1216JUD003470121, bod 42).

29

Pokiaľ ide o právo Únie, povinnosť vnútroštátnych súdov, proti ktorých rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, uviesť dôvody, pre ktoré sa domnievajú, že na spor, ktorý prejednávajú, sa uplatňuje jedna z troch výnimiek Cilfit, sa uplatní v každom prípade, ak sa jeden z účastníkov tohto sporu odvoláva na právo Únie, pričom v tejto súvislosti nie je dôležité, či žiada o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa totiž zakladá na dialógu medzi súdmi a jeho začatie závisí výlučne na tom, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a potrebu takéhoto návrhu (rozsudok z 12. februára 2008, Kempter,C‑2/06, EU:C:2008:78, bod 42), pričom od účastníkov konania sa v tomto zmysle žiadosť nevyžaduje. Na uplatnenie tejto povinnosti odôvodnenia preto stačí, aby sa jeden z účastníkov dotknutého sporu dovolával práva Únie, pričom nie je potrebné od neho vyžadovať, aby okrem toho výslovne požiadal o predloženie návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

30

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 267 druhý a tretí odsek ZFEÚ tým, že stanovuje podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor v prípade, že „[vznikne] otázka pred vnútroštátnym súdom“, neobmedzuje toto podanie len na prípady, keď niektorý z účastníkov konania vo veci samej vzniesol otázku týkajúcu sa výkladu alebo platnosti práva Únie, ale vzťahuje sa aj na prípady, kde takúto otázku nastolí samotný vnútroštátny súd, ktorý považuje rozhodnutie Súdneho dvora v tejto veci za nevyhnutné na vydanie svojho rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júna 1981, Salonia,126/80, EU:C:1981:136, bod 7; zo 6. októbra 1982, Cilfit,283/81, EU:C:1982:335, bod 9, a z 21. februára 2013, Fédération Cynologique Internationale,C‑561/11, EU:C:2013:91, bod 30).

31

Uvedená povinnosť odôvodnenia sa teda vzťahuje aj na vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, v prípade, že hoci sa účastníci predmetného sporu neodvolávali na právo Únie, tento súd má podľa svojho vnútroštátneho práva (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. decembra 1995, Schijndel a van Veen, C‑430/93 a C‑431/93, EU:C:1995:441, body 13, 14 a 22, ako aj z 12. februára 2008, Kempter,C‑2/06, EU:C:2008:78, bod 45) alebo podľa práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. októbra 2006, Mostaza Claro,C‑168/05, EU:C:2006:675, bod 38, a zo 17. mája 2022, Ibercaja Banco,C‑600/19, EU:C:2022:394, bod 37, ako aj citovanú judikatúru) možnosť alebo povinnosť bez návrhu nastoliť právne dôvody založené na záväznom pravidle práva Únie.

32

Z uvedeného vyplýva, že ak členský štát povolí takémuto súdu použiť stručné odôvodnenie s cieľom zabezpečiť riadny výkon spravodlivosti skrátením dĺžky súdnych konaní, a tým, že umožní uvedenému súdu venovať podstatnú časť svojich prostriedkov na riešenie vecí, ktoré sú relevantné v záujme zabezpečenia jednoty a vnútorného súladu práva, takéto stručné odôvodnenie musí tiež osobitne a konkrétne uviesť dôvody, pre ktoré sa ten istý súd domnieva, že v rámci sporu, ktorý mu bol predložený, sa uplatňuje jedna z troch výnimiek Cilfit a že nepodanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor je preto odôvodnené.

33

Takáto povinnosť sa považuje za splnenú, ak vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, výslovne uvedie, že sa stotožňuje s dôvodmi, ktoré v dotknutom spore uviedol súd nižšieho stupňa, pokiaľ tento súd nižšieho stupňa vysvetlil dôvody, pre ktoré sa buď domnieval, že vzniknutá otázka práva Únie nie je relevantná, alebo že dotknuté ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu Súdneho dvora, alebo že tento výklad je taký jasný, že neponecháva priestor pre žiadne dôvodné pochybnosti.

34

Okrem tohto prípadu musí byť odôvodnenie prislúchajúce vnútroštátnym súdom, proti ktorých rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, prispôsobené skutkovým a právnym okolnostiam dotknutého sporu a v každom prípade im ukladá povinnosť uviesť osobitné a konkrétne dôvody, pre ktoré sa domnievajú, že nie je potrebné obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania.

35

Pokiaľ ide o osobitné a konkrétne dôvody, ktoré majú odôvodniť uplatnenie jednej z troch výnimiek Cilfit, mali by byť vo všeobecnosti stručné, ak vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, usúdi, že otázky, ktoré mu navrhujú položiť jeden alebo viacero účastníkov dotknutého sporu, nie sú relevantné pre rozhodnutie tohto sporu, teda keď odpoveď na tieto otázky, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 1982, Cilfit,283/81, EU:C:1982:335, bod 10).

36

Rovnako, ak je vzniknutá otázka vecne totožná s otázkou, ktorá už bola predmetom prejudiciálneho rozhodnutia v obdobnej veci, alebo a fortiori v rámci tej istej vnútroštátnej veci (rozsudky z 27. marca 1963, Da Costa a i., 28/62 až 30/62, EU:C:1963:6, s. 75 a 76; zo 6. októbra 1982, Cilfit,283/81, EU:C:1982:335, body 13 a 14, ako aj zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 36), môže jednoduchý odkaz na relevantnú judikatúru Súdneho dvora odôvodniť odmietnutie obrátiť sa na Súdny dvor. Ak však sporné otázky nie sú úplne totožné a ustálená judikatúra Súdneho dvora rieši dotknutú právnu otázku, bez ohľadu na povahu konaní, ktoré viedli k tejto judikatúre, môže byť potrebné takéto odmietnutie odôvodniť podrobnejšie.

37

Nakoniec bude spravidla potrebné podrobnejšie odôvodnenie aj na preukázanie toho, že správny výklad práva Únie je taký jasný, že neponecháva priestor na žiadne dôvodné pochybnosti, keďže existenciu takejto možnosti treba posudzovať na základe osobitných charakteristík práva Únie, osobitných ťažkostí, ktoré predstavuje jeho výklad, a rizika rozdielov v judikatúre v rámci Únie. Vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, musí vzhľadom na tieto skutočnosti uviesť, prečo dospel k presvedčeniu, že táto jednoznačnosť sa bude rovnako javiť tak ďalším vnútroštátnym súdom, proti ktorých rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, ako aj Súdnemu dvoru (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 40). Tento vnútroštátny súd však nie je povinný podrobne preukázať, že tieto iné vnútroštátne súdy a Súdny dvor dospeli k rovnakému výkladu.

38

S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 267 tretí odsek ZFEÚ v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, môže o otázke týkajúcej sa výkladu alebo platnosti ustanovenia práva Únie, ktorú vzniesol jeden z účastníkov sporu, bez ohľadu na to, či táto otázka je alebo nie je spojená s výslovnou žiadosťou o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, rozhodnúť tak, že svoje rozhodnutie odôvodní stručne, okrem prípadu, že tento súd uvedie osobitné a konkrétne dôvody, pre ktoré sa v dotknutej veci uplatní jedna z troch výnimiek Cilfit.

39

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred prekladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 267 tretí odsek ZFEÚ v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je podľa vnútroštátneho práva prípustný opravný prostriedok, môže o otázke týkajúcej sa výkladu alebo platnosti ustanovenia práva Únie, ktorú vzniesol jeden z účastníkov sporu, bez ohľadu na to, či táto otázka je alebo nie je spojená s výslovnou žiadosťou o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, rozhodnúť tak, že svoje rozhodnutie odôvodní stručne, okrem prípadu, že tento súd uvedie osobitné a konkrétne dôvody, pre ktoré sa v dotknutej veci uplatní jedna z troch výnimiek z povinnosti, ktorá ukladá takému súdu predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktoré Súdny dvor stanovil v rozsudku zo 6. októbra 1982, Cilfit (283/81, EU:C:1982:335, bod 21).