–

M. K., v zastúpení: F. Šimák, advokát,

–

Ministerstvo zemědělství, v zastúpení: R. Pokorný, splnomocnený zástupca,

–

česká vláda, v zastúpení: J. Benešová, J. Očková, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

bulharská vláda, v zastúpení: T. Mitova a R. Stojanov, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: L. Radu Bouyon a K. Walkerová, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 54 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1306/2013 zo 17. decembra 2013 o financovaní, riadení a monitorovaní spoločnej poľnohospodárskej politiky a ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (EHS) č. 352/78, (ES) č. 165/94, (ES) č. 2799/98, (ES) č. 814/2000, (ES) č. 1290/2005 a (ES) č. 485/2008 (Ú. v. EÚ L 347, 2013, s. 549).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi M. K. na jednej strane a Ministerstvom zemědělství (Česká republika) na druhej strane vo veci rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje vymáhanie neoprávnene vyplatených súm podpory od M. K.

3

Tretie odôvodnenie nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 2988/95 z 18. decembra 1995 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 312, 1995, s. 1; Mim. vyd. 01/001, s. 340) stanovuje:

„… treba brániť vo všetkých oblastiach činom, ktoré poškodzujú finančné záujmy [Európskych] spoločenstiev.“

4

Podľa článku 1 tohto nariadenia:

„1.   Na účely ochrany finančných záujmov Európskych spoločenstiev sa týmto prijíma všeobecná úprava týkajúca sa jednotných kontrol a správnych opatrení a sankcií, ktoré sa týkajú protiprávneho konania s ohľadom na právo spoločenstva.

2.   ‚Nezrovnalosť‘ je akékoľvek porušenie ustanovenia práva spoločenstva vyplývajúce z konania alebo opomenutia hospodárskeho subjektu, dôsledkom čoho je alebo by bolo poškodenie všeobecného rozpočtu spoločenstiev alebo rozpočtov nimi spravovaných, buď zmenšením, alebo stratou výnosov plynúcich z vlastných zdrojov vyberaných priamo v mene spoločenstiev alebo neoprávnenou výdajovou položkou.“

5

Článok 3 uvedeného nariadenia stanovuje:

„1.   Premlčacia doba konania je štyri roky od času spáchania nezrovnalosti uvedenej v článku 1 ods. 1 Odvetvové predpisy však môžu ustanoviť kratšie obdobie, ktoré však nesmie byť kratšie ako tri roky.

V prípade pokračujúcej alebo opakujúcej sa nezrovnalosti, premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa nezrovnalosť skončila. V prípade mnohoročných programov plynie premlčacia doba až do úplného skončenia programu.

Premlčacia doba sa prerušuje pri akomkoľvek akte príslušného orgánu, o ktorom je daná osoba upovedomená a týka sa vyšetrovania alebo právneho konania v súvislosti s nezrovnalosťou. Premlčacia doba začína plynúť znova po každom akte prerušenia.

Premlčanie sa však stane účinným najneskôr v deň, keď vyprší dvojnásobok premlčacej doby bez toho, aby príslušný orgán uložil sankciu, s výnimkou prípadu, keď bolo správne konanie prerušené v zmysle článku 6 ods. 1.

2.   Lehota na vykonanie rozhodnutia ukladajúceho správnu sankciu je tri roky. Toto obdobie sa začína dňom, keď sa rozhodnutie stáva konečným.

Prípady prerušenia premlčacej doby a prerušenia správneho konania sú upravené príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho práva.

3.   Členské štáty si zachovávajú možnosť uplatňovať dlhšie doby a lehoty ako tie, ktoré sú ustanovené v odsekoch 1 a 2 v tomto poradí.“

6

Odôvodnenie 37 nariadenia č. 1306/2013 uvádzalo:

7

Podľa článku 5 nariadenia č. 1306/2013 s názvom „Výdavky EPFRV“:

„EPFRV sa vykonáva v rámci spoločného riadenia medzi členskými štátmi a Úniou. Financuje sa z neho finančný príspevok Únie na programy rozvoja vidieka vykonávané v súlade s právom Únie v oblasti podpory rozvoja vidieka.“

8

Hlava IV nariadenia č. 1306/2013 s názvom „Finančné hospodárenie s fondmi“ obsahovala kapitolu IV s názvom „Schvaľovanie účtovných závierok“, ktorej oddiel III sa týkal „Nezrovnalostí“.

9

V rámci tohto oddielu III článok 54 tohto nariadenia, nazvaný „Spoločné ustanovenia“, stanovoval:

„1.   Členské štáty v prípade akýchkoľvek neoprávnených platieb v dôsledku nezrovnalosti alebo nedbanlivosti požiadajú prijímateľa o ich vrátenie do 18 mesiacov po tom, ako platobná agentúra alebo orgán zodpovedný za vymáhanie schválil prípadne dostal správu o kontrole alebo podobný dokument, v ktorom sa uvádza, že došlo k nezrovnalosti. Príslušné sumy sa v čase požiadania o vrátenie platieb zaznamenajú v účtovnej knihe dlžníkov platobnej agentúry.

2.   Ak k vymoženiu nedošlo do štyroch rokov od dátumu žiadosti o vrátenie prostriedkov alebo do ôsmich rokov, ak je vymáhanie predmetom pojednávania vnútroštátneho súdu, znáša 50 % finančných dôsledkov spojených s nevymožením príslušný členský štát a 50 % sa hradí z rozpočtu Únie bez toho, aby bola dotknutá požiadavka, aby príslušný členský štát pokračoval vo vymáhacom konaní v súlade s článkom 58.

Ak sa v rámci vymáhacieho konania správnym alebo súdnym rozhodnutím s konečnou platnosťou určí, že nedošlo k nijakej nezrovnalosti, dotknutý členský štát vykáže fondom finančné zaťaženie, ktoré znášal podľa prvého pododseku, ako výdavok.

Ak však z dôvodu, ktorý nemožno pripísať dotknutému členskému štátu, nemožno finančné prostriedky vymôcť v lehote uvedenej v prvom pododseku a suma, ktorá sa má vymôcť, presahuje 1 milión EUR, môže Komisia na žiadosť členského štátu predĺžiť uvedenú lehotu najviac o polovicu pôvodnej lehoty.

3.   Členský štát sa môže z riadne opodstatnených dôvodov rozhodnúť, že nebude pokračovať vo vymáhaní. Takéto rozhodnutie sa môže prijať iba v týchto prípadoch:

Keď sa rozhodnutie uvedené v prvom pododseku tohto odseku prijme predtým, ako sa na zostávajúcu sumu začnú vzťahovať pravidlá uvedené v odseku 2, finančné dôsledky vyplývajúce z nevymoženia tejto sumy sa hradia z rozpočtu Únie.

4.   Členské štáty uvedú sumy, ktoré majú znášať podľa odseku 2 tohto článku, v ročnej účtovnej závierke, ktorá sa má zaslať Komisii podľa článku 102 ods. 1 písm. c) bodu iv). Komisia overí, či sa tak stalo, a vykoná všetky potrebné úpravy vykonávacieho aktu uvedeného v článku 51.

5.   Komisia môže za predpokladu, že dodržala postup stanovený v článku 52 ods. 3, prijať vykonávacie akty, ktorými vylúči z financovania Úniou sumy, ktoré sa majú hradiť z rozpočtu Únie, v týchto prípadoch:

Uvedené vykonávacie akty sa prijmú v súlade s konzultačným postupom uvedeným v článku 116 ods. 2“

10

V rámci uvedeného oddielu III článok 56 uvedeného nariadenia, nazvaný „Osobitné ustanovenia pre EPFRV“, stanovoval:

„Ak sa zistia nezrovnalosti alebo nedbanlivosť v operáciách alebo programoch súvisiacich s rozvojom vidieka, členské štáty úplne alebo čiastočne zrušia príslušné financovanie Úniou. Členské štáty zohľadňujú povahu a závažnosť zistených nezrovnalostí, ako aj úroveň finančnej straty pre EPFRV.

Zrušené sumy financovania Úniou z EPFRV a vymožené sumy, ako aj súvisiace úroky sa znova pridelia príslušnému programu. Zrušené alebo vymožené finančné prostriedky Únie však môžu členské štáty opätovne použiť iba na operáciu v rámci toho istého programu rozvoja vidieka a pod podmienkou, že sa tieto prostriedky nepridelia na operácie, ktoré boli predmetom finančnej úpravy. Po uzavretí programu rozvoja vidieka členský štát vráti vymožené sumy do rozpočtu Únie.“

11

Hlava V nariadenia č. 1306/2013, nazvaná „Systémy kontroly a sankcie“, obsahovala kapitolu I s názvom „Všeobecné pravidlá“, ktorej súčasťou boli články 58 až 66 tohto nariadenia.

12

Článok 58 tohto nariadenia, nazvaný „Ochrana finančných záujmov Únie“, v odseku 1 stanovoval:

„1.   Členské štáty prijímajú v rámci [spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP)] všetky právne predpisy, regulačné a správne opatrenia, ako aj všetky ďalšie opatrenia potrebné na zabezpečenie účinnej ochrany finančných záujmov Únie, najmä na:

…

13

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že ku dňu vyplatenia podpory, o ktorú ide vo veci samej, teda k 7. júlu 2015, český právny poriadok nestanovoval premlčaciu lehotu na vymáhanie neoprávnene vyplatenej podpory od jej prijímateľa.

14

Dňa 28. júna 2012 M. K., česká fyzická osoba, podala žiadosť o podporu v rámci Programu rozvoja vidieka Českej republiky, opatrenie III.1.2 „Podpora zakladania podnikov a ich rozvoja“ (ďalej len „PRV“), a to na projekt s názvom „Stavebná úprava objektu na podnikanie“.

15

Dňa 13. marca 2013 sa M. K. podpísaním dohody o podpore zaviazala dodržiavať pravidlá PRV.

16

Dňa 7. júla 2015 bola M. K. na dotknutý projekt vyplatená podpora vo výške 5239422 českých korún (CZK) (približne 210000 eur).

17

V nadväznosti na kontrolu tohto projektu, ktorá sa uskutočnila 29. apríla 2016, Státní zemědělský intervenční fond (Česká republika) v stanovisku z 24. mája 2016 konštatoval, že predmetná budova nebola využívaná na účely dotknutej obchodnej činnosti a že porušenie pravidiel PRV zo strany M. K. viedlo k zníženiu vyplatenej podpory o 100 %.

18

Dňa 12. septembra 2016 toto stanovisko potvrdila revízna komisia Ministerstva zemědělství.

19

Dňa 11. júna 2018 Státní zemědělský intervenční fond prijal rozhodnutie, ktorým nariadil vymáhať od M. K. všetky finančné prostriedky, ktoré jej boli takto neoprávnene vyplatené, a to vo výške 5239422 CZK.

20

Dňa 7. mája 2020 Ministerstvo zemědělství zamietlo správny opravný prostriedok, ktorý M. K. podala proti tomuto rozhodnutiu.

21

Městský soud v Praze (Česká republika), na ktorý M. K. podala žalobu proti rozhodnutiu o zamietnutí tohto správneho opravného prostriedku, najprv preskúmal výhradu založenú na zániku oprávnenia dotknutého členského štátu požadovať od M. K. vrátenie podpory, o ktorú ide vo veci samej, z dôvodu, že žiadosť o vrátenie tejto podpory bola podaná príslušnými českými orgánmi po uplynutí lehoty 18 mesiacov stanovenej v článku 54 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013, a následne dospel k záveru, že toto oprávnenie v tomto prípade nezaniklo, pretože táto lehota predstavuje poriadkovú, a nie premlčaciu lehotu, pričom iba nedodržanie tejto poslednej uvedenej lehoty môže viesť k zániku uvedeného oprávnenia.

22

Svojím rozsudkom sa tento súd v tejto súvislosti odchýlil od judikatúry Nejvyššího správního soudu (Česká republika), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, vyplývajúcej z rozhodnutia jeho deviateho senátu, ktorý rozhodol, že taká lehota, o akú ide vo veci samej, je premlčacou lehotou.

23

Proti rozsudku Městského soudu v Praze bol podaný kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd, v rámci ktorého bola vec sama pridelená piatemu senátu.

24

Piaty senát vnútroštátneho súdu však postúpil túto vec rozšírenému senátu tohto súdu, pretože sa domnieval, že vzhľadom na to, že lehota 18 mesiacov stanovená v článku 54 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013 je poriadkovou lehotou a dotknutý členský štát má právo požadovať vrátenie neoprávnených platieb od prijímateľa predmetnej podpory aj po uplynutí tejto lehoty, je potrebné odchýliť sa od existujúcej vnútroštátnej judikatúry.

25

Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že je povinný obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, a to predovšetkým z dôvodu existencie rozdielov v jeho vlastnej judikatúre, pokiaľ ide o kvalifikáciu lehoty stanovenej v článku 54 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013, ďalej z dôvodu okolnosti, že niektorý z možných výkladov nemožno považovať za jasný, prijateľný a zjavne presvedčivejší než ostatné výklady, a napokon z dôvodu neexistencie odpovede, ktorá by v tejto súvislosti vyplývala z judikatúry Súdneho dvora.

26

Pokiaľ ide o výklad článku 54 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013, vnútroštátny súd na jednej strane poznamenáva, že na rozdiel od lehoty stanovenej v článku 54 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013 sa lehota uvedená v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 2988/95 výslovne kvalifikuje ako premlčacia lehota.

27

Na druhej strane tento súd uvádza, že článok 54 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013 upravuje vzťah medzi dotknutým členským štátom a Úniou, a nie vzťah medzi týmto členským štátom a prijímateľom predmetnej podpory.

28

Naproti tomu uvedený súd odkazom na rozsudok z 8. mája 2019, Järvelaev (C‑580/17, EU:C:2019:391), uvádza, že body 95 a 96 tohto rozsudku možno vykladať v tom zmysle, že nebránia výkladu, podľa ktorého lehota 18 mesiacov, ktorú stanovuje článok 54 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013, predstavuje poriadkovú lehotu, pokiaľ ide o vzťah medzi dotknutým členským štátom a Úniou, a takisto premlčaciu lehotu, pokiaľ ide o vzťah medzi týmto členským štátom a prijímateľom predmetnej podpory.

29

Práve v tomto kontexte Nejvyšší správní soud rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 54 ods. 1 nariadenia [č. 1306/2013] vykladať v tom zmysle, že uplynutím lehoty 18 mesiacov podľa tohto ustanovenia zaniká oprávnenie členského štátu požadovať vrátenie neoprávnených platieb od prijímateľa?“

30

Na úvod treba uviesť, že hoci sa položená otázka týka len článku 54 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013, pokiaľ ide o zánik oprávnenia dotknutého členského štátu požadovať od prijímateľa vrátenie neoprávnene vyplatenej podpory z EPFRV, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd sa v skutočnosti pýta, či toto ustanovenie zavádza premlčaciu lehotu vo vzťahu medzi týmto členským štátom a týmto prijímateľom podpory, čím vylučuje uplatnenie premlčacej lehoty stanovenej v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 2988/95.

31

Za týchto podmienok treba konštatovať, že vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 54 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013 v spojení s článkom 3 ods. 1 prvým pododsekom nariadenia č. 2988/95 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa postup vymáhania neoprávnene vyplatených súm podpory v rámci EPFRV od jej prijímateľa mohol začať po uplynutí lehoty 18 mesiacov po tom, ako platobná agentúra alebo orgán poverený vymáhaním schválil, prípadne dostal správu o kontrole alebo podobný dokument, v ktorom sa uvádza existencia nezrovnalosti.

32

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 1 ods. 1 nariadenia č. 2988/95 zavádza „všeobecnú úpravu týkajúcu sa jednotných kontrol a správnych opatrení a sankcií, ktoré sa týkajú protiprávneho konania s ohľadom na právo [Únie]“, a to, ako vyplýva z tretieho odôvodnenia tohto nariadenia, s cieľom „brániť vo všetkých oblastiach činom, ktoré poškodzujú finančné záujmy [Únie]“ (rozsudky z 24. júna 2004, Handlbauer,C‑278/02, EU:C:2004:388, bod 31, a z 22. decembra 2010, Corman,C‑131/10, EU:C:2010:825, bod 36).

33

Ako vyplýva z článku 4 ods. 1 nariadenia č. 2988/95, tieto správne opatrenia môžu spočívať v odňatí neoprávnene získanej výhody povinnosťou vrátiť neoprávnene vyplatené sumy bez toho, aby mali povahu sankcie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. septembra 2014, Cruz & Companhia, C‑341/13, EU:C:2014:2230, bod 45, ako aj zo 7. apríla 2022, IFAP,C‑447/20 a C‑448/20, EU:C:2022:265, bod 46).

34

Premlčaciu lehotu uvedenú v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 2988/95 možno teda uplatniť tak na nezrovnalosti vedúce k uloženiu správnej sankcie v zmysle článku 5 tohto nariadenia, ako aj na nezrovnalosti, o aké ide v prejednávanej veci, ktoré sú predmetom správneho opatrenia spočívajúceho v odňatí neoprávnene získanej výhody v súlade s článkom 4 uvedeného nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. marca 2017, Glencore Céréales France,C‑584/15, EU:C:2017:160, bod 26 a citovaná judikatúra, ako aj zo 6. februára 2025, Emporiki Serron – Emporias kai Diathesis Agrotikon Proionton, C‑42/24, EU:C:2025:56, bod 18).

35

Článok 3 ods. 1 prvý pododsek nariadenia č. 2988/95 stanovuje, pokiaľ ide o stíhanie nezrovnalostí, premlčaciu lehotu, ktorá sa uplatňuje najmä vo vzťahu k takýmto správnym opatreniam a ktorá začína plynúť od okamihu spáchania nezrovnalosti, ktorou sa podľa článku 1 ods. 2 tohto nariadenia rozumie „akékoľvek porušenie ustanovenia práva [Únie] vyplývajúce z konania alebo opomenutia hospodárskeho subjektu, dôsledkom čoho je alebo by bolo poškodenie všeobecného rozpočtu [Únie]“ (rozsudky z 29. januára 2009, Josef Vosding Schlacht‑, Kühl‑ und Zerlegebetrieb a i., C‑278/07 až C‑280/07, EU:C:2009:38, bod 21, ako aj zo 7. apríla 2022, IFAP,C‑447/20 a C‑448/20, EU:C:2022:265, bod 47).

36

Prijatím nariadenia č. 2988/95, a osobitne jeho článku 3 ods. 1 prvého pododseku, normotvorca Únie rozhodol vytvoriť jednotné pravidlo premlčania, prostredníctvom ktorého zamýšľal jednak určiť minimálnu premlčaciu lehotu uplatňovanú vo všetkých členských štátoch a jednak vylúčiť možnosť stíhať nezrovnalosti poškodzujúce finančné záujmy Európskej únie po uplynutí štyroch rokov od okamihu, keď k tejto nezrovnalosti došlo (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. januára 2009, Josef Vosding Schlacht‑, Kühl‑ und Zerlegebetrieb a i., C‑278/07 až C‑280/07, EU:C:2009:38, bod 27, ako aj zo 7. apríla 2022, IFAP,C‑447/20 a C‑448/20, EU:C:2022:265, bod 48).

37

Tento článok 3 ods. 1 prvý pododsek vo svojej druhej vete spresňuje, že táto štvorročná premlčacia lehota sa uplatňuje v prípade neexistencie „odvetvových predpisov“, t. j. predpisov prijatých na úrovni Únie, a nie na vnútroštátnej úrovni, ktoré stanovujú „kratšie obdobie, ktoré však nesmie byť kratšie ako tri roky“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2010, Corman,C‑131/10, EU:C:2010:825, body 41 a 42, ako aj citovanú judikatúru).

38

Z toho vyplýva, že od dátumu nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 2988/95 môže byť každá nezrovnalosť poškodzujúca finančné záujmy Únie v zásade a s výnimkou odvetví, pre ktoré stanovil normotvorca Únie kratšiu lehotu, stíhaná príslušnými orgánmi členských štátov v lehote štyroch rokov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar,C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 117 a citovanú judikatúru).

39

Keďže sa však normotvorca Únie rozhodol vytvoriť v inom všeobecnom pravidle alebo v osobitnom odvetvovom pravidle povinnosť vymáhať nesprávne použité alebo protiprávne získané finančné prostriedky, je to práve táto právna úprava, ktorá predstavuje relevantný právny základ na účely vymáhania týchto finančných prostriedkov (rozsudok zo 4. októbra 2024, Komisia/PB,C‑721/22 P, EU:C:2024:836, bod 53 a citovaná judikatúra).

40

Ak teda k vymáhaniu súm, o aké ide vo veci samej, ktoré boli neoprávnene vyplatené v rámci programu podpory, ktorý bol schválený a spolufinancovaný z EPFRV v programovom období 2007 – 2013, dôjde po skončení tohto programového obdobia, teda po 1. januári 2014, musí byť toto vymáhanie založené na ustanoveniach nariadenia č. 1306/2013, a najmä na článku 56 tohto nariadenia [rozsudok z 29. februára 2024, Eesti Vabariik (Põllumajanduse Registrite ja Informatsiooni Amet),C‑437/22, EU:C:2024:176, bod 44 a citovaná judikatúra].

41

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 54 nariadenia č. 1306/2013, ktorý sa nachádza v hlave IV tohto nariadenia, nazvanej „Finančné hospodárenie s fondmi“, a konkrétne v jeho kapitole IV, nazvanej „Schvaľovanie účtovných závierok“, v odseku 1 vo všeobecnosti stanovuje, že „členské štáty v prípade akýchkoľvek neoprávnených platieb v dôsledku nezrovnalosti alebo nedbanlivosti požiadajú prijímateľa o ich vrátenie“.

42

Článok 54 nariadenia č. 1306/2013 v rámci systému finančnej zodpovednosti za nezrovnalosti, v dôsledku ktorých sa neoprávnene vyplatené sumy podpory musia vymáhať od jej prijímateľa, upravuje rozdelenie finančných dôsledkov medzi rozpočet Únie a rozpočet členského štátu zodpovedného za vymáhanie týchto súm.

43

V tomto rámci tento článok 54 ods. 1 stanovuje lehotu 18 mesiacov od formálneho konštatovania existencie nezrovnalosti, v rámci ktorej by členské štáty „mali“ požadovať od dotknutého prijímateľa vrátenie súm pod hrozbou, že im budú uložené sumy dotknutej podpory v súlade s uvedeným článkom 54 ods. 5 písm. a).

44

V súlade s týmto posledným uvedeným ustanovením totiž Komisia môže za predpokladu dodržania postupu stanoveného v článku 52 ods. 3 nariadenia č. 1306/2013 prijať vykonávacie akty, ktorými z financovania Úniou vylúči sumy hradené z rozpočtu Únie, ak dotknutý členský štát nedodržal lehotu 18 mesiacov uvedenú v článku 54 ods. 1 tohto nariadenia.

45

Okrem toho podľa odôvodnenia 37 uvedeného nariadenia „členské štáty [by] mali vyžadovať, aby prijímateľ vrátil platby do 18 mesiacov po tom, ako platobná agentúra alebo orgán zodpovedný za vymáhanie schválil, prípadne dostal správu o kontrole alebo podobný dokument, v ktorom sa uvádza, že došlo k nezrovnalosti“, pričom treba poznamenať, že „pre prípady, v ktorých boli spôsobené nezrovnalosti a suma sa vymáhaním nezískala v plnej výške, je potrebné vytvoriť systém finančnej zodpovednosti“ a že „je potrebné ustanoviť postup umožňujúci Komisii chrániť záujmy rozpočtu Únie rozhodnutím účtovať danému členskému štátu časť súm, ktoré sa stratili z dôvodu nezrovnalostí a ktoré sa nevymohli v primeranej lehote“.

46

Členský štát, ktorý zistí existenciu nezrovnalosti, je preto povinný vymáhať neoprávnene vyplatenú podporu a konkrétne musí požiadať prijímateľa o jej vrátenie do 18 mesiacov po tom, ako platobná agentúra alebo orgán zodpovedný za vymáhanie schválil, prípadne dostal správu o kontrole alebo podobný dokument, v ktorom sa uvádza, že došlo k nezrovnalosti. Z toho vyplýva, že členský štát môže a v záujme riadneho finančného riadenia zdrojov Únie musí zabezpečiť toto vymáhanie bez zbytočného odkladu (rozsudok z 8. mája 2019, Järvelaev,C‑580/17, EU:C:2019:391, body 95 a 96).

47

Z toho vyplýva, že článok 54 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013, ktorý sa týka vymáhania neoprávnene vyplatených súm od dotknutého prijímateľa v dôsledku nezrovnalosti, sa týka finančného vzťahu medzi Úniou a dotknutým členským štátom, takže toto ustanovenie sa neuplatňuje na vzťah medzi týmto členským štátom a prijímateľom neoprávnených platieb.

48

Uplynutie lehoty 18 mesiacov po tom, ako platobná agentúra alebo orgán poverený vymáhaním schválil, prípadne dostal správu o kontrole alebo podobný dokument, v ktorom sa uvádza existencia nezrovnalosti v zmysle tohto ustanovenia, nemôže mať za následok zánik oprávnenia členského štátu požadovať vrátenie neoprávnených platieb podpory od jej prijímateľa. Naproti tomu uplynutie tejto lehoty môže mať pre tento členský štát dôsledky týkajúce sa jeho povinností v oblasti finančného riadenia zdrojov pochádzajúcich z rozpočtu Únie.

49

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 54 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013 v spojení s článkom 3 ods. 1 prvým pododsekom nariadenia č. 2988/95 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa postup vymáhania neoprávnene vyplatených súm podpory v rámci EPFRV od jej prijímateľa mohol začať po uplynutí lehoty 18 mesiacov po tom, ako platobná agentúra alebo orgán poverený vymáhaním schválil, prípadne dostal správu o kontrole alebo podobný dokument, v ktorom sa uvádza existencia nezrovnalosti.

50

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:

Článok 54 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1306/2013 zo 17. decembra 2013 o financovaní, riadení a monitorovaní spoločnej poľnohospodárskej politiky a ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (EHS) č. 352/78, (ES) č. 165/94, (ES) č. 2799/98, (ES) č. 814/2000, (ES) č. 1290/2005 a (ES) č. 485/2008 v spojení s článkom 3 ods. 1 prvým pododsekom nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 2988/95 z 18. decembra 1995 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni tomu, aby sa postup vymáhania neoprávnene vyplatených súm podpory v rámci Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV) od jej prijímateľa mohol začať po uplynutí lehoty 18 mesiacov po tom, ako platobná agentúra alebo orgán poverený vymáhaním schválil, prípadne dostal správu o kontrole alebo podobný dokument, v ktorom sa uvádza existencia nezrovnalosti.