–

KT, v zastúpení: A. Abrain Cariñena, C. Llena Mollón a S. Torné Martí, abogadas,

–

Tesorería General de la Seguridad Social (TGSS) a Instituto Nacional de la Seguridad Social (INSS), v zastúpení: M. P. García Perea a A. R. Trillo García, letrados,

–

španielska vláda, v zastúpení: S. Núñez Silva a A. Pérez‑Zurita Gutiérrez, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: I. Galindo Martín a E. Schmidt, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 8 ZFEÚ, článkov 21 a 23 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článku 4 smernice Rady 79/7/EHS z 19. decembra 1978 o postupnom vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach súvisiacich so sociálnym zabezpečením (Ú. v. ES L 6, 1979, s. 24; Mim. vyd. 05/001, s. 215) a článku 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (Ú. v. EÚ L 204, 2006, s. 23).

2

Tento návrh bol podaný v rámci dvoch sporov, z ktorých prvý sa vedie medzi Asepeyo Mutua Colaboradora de la Seguridad Social no 151 (ďalej len „Mutua Asepeyo“) a Instituto Nacional de la Seguridad Social (INSS) (Národný inštitút sociálneho zabezpečenia, Španielsko), Tesorería General de la Seguridad Social (TGSS) (Všeobecná pokladnica sociálneho zabezpečenia), KT, ako aj Alcampo SA, právnou nástupkyňou Supermercados Sabeco SA, a druhý sa vedie medzi KT a INSS, TGSS, Mutua Asepeyo a Alcampo, vo veci určenia základu pre výpočet dôchodku z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti, ktorý bol vyplácaný KT v dôsledku pracovného úrazu, ku ktorému došlo v období, počas ktorého využívala opatrenie skrátenia pracovného času.

3

Článok 1 smernice 79/7 stanovuje:

„Účelom tejto smernice je postupné vykonávanie zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach súvisiacich so sociálnym zabezpečením, ďalej len ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘, v oblasti sociálneho zabezpečenia a v ďalších súčastiach sociálnej ochrany uvedených v článku 3.“

4

Článok 3 ods. 1 a 2 tejto smernice stanovuje:

„1.   Táto smernica sa vzťahuje na:

2.   Táto smernica sa nevzťahuje na opatrenia týkajúce sa pozostalostných dávok ani na opatrenia týkajúce sa rodinných dávok, s výnimkou prípadu rodinných dávok, poskytovaných prostredníctvom zvýšenia dávok patriacich vzhľadom na riziká uvedené v odseku 1 písm. a).“

5

Článok 4 ods. 1 uvedenej smernice znie takto:

„Zásadou rovnakého zaobchádzania sa rozumie, že neexistuje žiadna priama či nepriama diskriminácia z dôvodu pohlavia, najmä s odvolaním sa na manželský alebo rodinný stav, predovšetkým pokiaľ ide o:

6

Článok 1 smernice 2006/54 s názvom „Účel“ stanovuje:

„Účelom tejto smernice je zabezpečiť vykonávanie zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnania a povolania.

V tomto ohľade smernica obsahuje ustanovenia na vykonávanie zásady rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide o:

…

Obsahuje tiež ustanovenia na zabezpečenie účinnejšieho vykonávania prostredníctvom stanovenia vhodných postupov.“

7

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

…

8

Článok 37 Ley del Estatuto de los Trabajadores (Zákonník práce) v znení vyplývajúcom z Real Decreto Legislativo 2/2015, por el que se aprueba el texto refundido de la Ley del Estatuto de los Trabajadores (kráľovský legislatívny dekrét č. 2/2015, ktorým sa schvaľuje prepracované znenie Zákonníka práce) z 23. októbra 2015 (BOE č. 255 z 24. októbra 2015, s. 100224, ďalej len „Zákonník práce“), nazvaný „Týždenný čas odpočinku, sviatky a dovolenky“, vo svojom odseku 6 stanovuje:

„Každý, kto sa z dôvodov zákonnej opatery priamo stará o dieťa mladšie ako dvanásť rokov alebo o osobu so zdravotným postihnutím, ktorá nevykonáva zárobkovú činnosť, má nárok na skrátenie svojho denného pracovného času aspoň o jednu osminu a najviac o polovicu jeho dĺžky, s pomerným znížením mzdy.

…

Skrátenie pracovného času uvedené v tomto odseku predstavuje individuálne právo pracovníkov, mužov alebo žien. …“

9

Článok 60 Reglamento de aplicación del texto refundido de la legislación de accidentes del trabajo (nariadenie o uplatňovaní konsolidovaného znenia zákona o pracovných úrazoch) v znení vyplývajúcom z Decreto por el que se aprueba el texto refundido de la legislación de accidentes del trabajo y Reglamento para su aplicación (dekrét, ktorým sa schvaľuje konsolidované znenie zákona o pracovných úrazoch a jeho vykonávacie predpisy) z 22. júna 1956 (BOE č. 197 z 15. júla 1956, ďalej len „dekrét v oblasti pracovných úrazov“) znie:

„Základná mzda pre príspevok alebo dôchodok v prípade, že pracovník dostáva svoju odmenu za jednotku času, sa určí v súlade s týmito pravidlami:

…

2.   Ročná základná mzda pre dôchodok alebo príjem v prípade trvalej práceneschopnosti alebo úmrtia sa vypočíta takto:

…“

10

Článok 237 Ley General de la Seguridad Social (všeobecný zákon o sociálnom zabezpečení) v znení vyplývajúcom z Real Decreto Legislativo 8/2015, por el que se aprueba el texto refundido de la Ley General de la Seguridad Social (kráľovský legislatívny dekrét č. 8/2015, ktorým sa prijíma konsolidované znenie všeobecného zákona o sociálnom zabezpečení) z 30. októbra 2015 (BOE č. 261 z 31. októbra 2015, s. 103291) (ďalej len „všeobecný zákon o sociálnom zabezpečení“) v čase vzniku skutkových okolností vo veci samej stanovoval:

„1.   Obdobia dovolenky v trvaní najviac troch rokov, na ktoré majú pracovníci nárok v súlade s článkom 46 ods. 3 [Zákonníka práce] z dôvodu starostlivosti o každé dieťa alebo maloletú osobu zverenú do trvalej starostlivosti v pestúnskej rodine alebo do poručníctva na účely osvojenia, sa budú považovať za obdobie skutočného prispievania na účely zodpovedajúcich dávok sociálneho zabezpečenia v dôchodku, počas trvalej práceneschopnosti, pri úmrtí a v súvislosti s pozostalostným poistením, materstvom a otcovstvom.

…

3.   Poistné platené počas prvých dvoch rokov obdobia skrátenia pracovného času na účel starostlivosti o deti stanoveného v článku 37 ods. 6 prvom pododseku [Zákonníka práce] sa na účely dávok uvedených v odseku 1 zvýši až do výšky 100 % sumy, ktorá by zodpovedala neskrátenému pracovnému času. …

Poistné platené počas období skrátenia pracovného času stanovených v článku 37 ods. 4 poslednom pododseku a v článku 37 ods. 6 treťom pododseku [Zákonníka práce] sa na účely starobného dôchodku, dávok v trvalej práceneschopnosti, dávky v prípade úmrtia a pozostalostného dôchodku, narodenia a starostlivosti o deti, rizík súvisiacich s tehotenstvom, dojčením a dočasnou práceneschopnosťou, zvyšuje až do výšky 100 % sumy, ktorá by zodpovedala neskrátenému pracovnému času.“

11

KT bola zamestnaná v spoločnosti Alcampo ako pokladníčka a od 2. januára 2008 využívala opatrenie skrátenia bežného pracovného času, ktoré môžu využívať pracovníci, ktorí majú v zákonnej starostlivosti dieťa mladšie ako dvanásť rokov. V dôsledku toho bol jej bežný pracovný čas, ktorý predstavoval 39,5 hodiny týždenne, najprv od 2. januára 2008 do 30. novembra 2017 skrátený na 50 %, následne od 1. do 31. decembra 2017 na 30 hodín týždenne a napokon od 1. januára 2018 na 20 hodín týždenne. Toto opatrenie skrátenia pracovného času, ktoré bolo spojené s pomerným znížením mzdy, sa malo skončiť 6. októbra 2019.

12

Dňa 13. apríla 2019 sa KT stala obeťou pracovného úrazu, ktorý jej spôsobil pomliaždenie ľavého bedrového kĺbu a kolena, v dôsledku čoho bola od 29. októbra 2019 dočasne práceneschopná. Dňa 14. júna 2019 ju jej zamestnávateľ prepustil, čím došlo k ukončeniu pracovného pomeru. V dôsledku komplikácií musela KT 1. februára 2021 podstúpiť chirurgickú operáciu spočívajúcu v implantácii celkovej protézy ľavého kolena.

13

Rozhodnutím INSS z 2. augusta 2021 sa uznalo, že KT trpí úplnou trvalou práceneschopnosťou v dôsledku pracovného úrazu, pre ktorú jej bol priznaný dôchodok z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti vypočítaný na základe jej skutočnej mzdy k dátumu úrazu, teda 50 % sumy zodpovedajúcej zamestnaniu na plný úväzok, ktorého výška bola stanovená na 8341,44 eura ročne.

14

Po tom, čo INSS zamietol jej sťažnosť proti rozhodnutiu INSS z 2. augusta 2021, KT podala 30. marca 2022 proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Juzgado de lo Social no 3 de Barcelona (Súd pre pracovnoprávne a sociálne veci č. 3 Barcelona, Španielsko), vnútroštátny súd, ktorý predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorou sa domáhala, aby bol vymeriavací základ jej dôchodku z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti stanovený na 16236 eur ročne, a to na základe mzdy zodpovedajúcej zamestnaniu na plný úväzok bez zohľadnenia opatrenia skrátenia pracovného času, ktoré využívala k dátumu úrazu.

15

Pred týmto súdom KT tvrdí, že článok 60 dekrétu v oblasti pracovných úrazov, podľa ktorého sa dôchodok z dôvodu trvalej práceneschopnosti v dôsledku pracovného úrazu určuje na základe skutočnej odmeny pracovníka k dátumu úrazu, vytvára vo vzťahu k pracovníkom, ktorí k tomuto dňu využívajú opatrenie skrátenia pracovného času na účely starostlivosti o maloleté dieťa a pomerné zníženie ich mzdy, nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia. Takéto opatrenie skrátenia pracovného času totiž využívajú prevažne pracovníčky, takže v porovnaní s pracovníkmi sú pri výpočte ich nároku na dôchodok z dôvodu trvalej práceneschopnosti pracovníčky osobitne znevýhodnené.

16

INSS pred vnútroštátnym súdom tvrdí, že ak by k pracovnému úrazu KT došlo v priebehu prvých dvoch rokov obdobia, počas ktorého využívala opatrenie skrátenia pracovného času, dôchodok z dôvodu práceneschopnosti by bol určený na základe odmeny zodpovedajúcej zamestnaniu na plný úväzok. Až od tretieho roka sa má na účely výpočtu dôchodku z dôvodu trvalej práceneschopnosti vyplývajúcej z pracovného úrazu zohľadniť odmena, ktorú pracovník skutočne poberal v čase vzniku úrazovej udalosti. V každom prípade je úplne odôvodnené určiť výšku dávky sociálneho zabezpečenia v závislosti od skutočnej odmeny pracovníka, a to aj v prípade, že by išlo o opatrenie skrátenia pracovného času určené na účely starostlivosti o dieťa.

17

Vnútroštátny súd má pochybnosti o zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa výpočtu dôchodku z dôvodu trvalej práceneschopnosti pracovníkov v dôsledku pracovného úrazu s právom Únie. Keďže tento dôchodok je určený na základe mzdy, ktorú pracovník skutočne poberal k dátumu vzniku úrazu, pokiaľ ide o pracovníka, ktorému bolo priznané opatrenie skrátenia pracovného času s cieľom umožniť mu starať sa o dieťa, na účely tohto výpočtu by sa zohľadnila mzda znížená v primeranej miere. Tieto pochybnosti sa týkajú toho, či táto právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia, hoci je zjavne neutrálna, vytvára nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia, keďže takto stanovenou metódou výpočtu je štatisticky znevýhodnený podstatne vyšší percentuálny podiel žien než mužov.

18

Vnútroštátny súd uvádza, že v rozsudku zo 16. júla 2009, Gómez‑Limón Sánchez‑Camacho (C‑537/07, EU:C:2009:462, bod 62), Súdny dvor rozhodol, že smernica 79/7 neukladá členským štátom povinnosť priznať výhody v oblasti sociálneho zabezpečenia pre osoby, ktoré vychovávali svoje deti, alebo stanoviť právo na plnenia sociálneho zabezpečenia po dobách prerušenia zamestnania z dôvodu výchovy detí. Tento rozsudok však neodstraňuje všetky pochybnosti o výklade práva Únie.

19

Po prvé Súdny dvor nepreskúmal, či vnútroštátna právna úprava, o ktorú išlo vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, vytvárala nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia v neprospech pracovníčok.

20

Po druhé Súdny dvor neskúmal ani existenciu diskriminácie zistenej na základe štatistických údajov. Štatistické údaje TGSS pritom preukazujú, že z 224513 pracovníkov, ktorí od roku 2020 do roku 2022 nepretržite využívali právo na skrátenie pracovného času stanovené v článku 37 ods. 6 Zákonníka práce, 202403 (90,15 %) boli ženy a 22110 (9,85 %) boli muži.

21

Po tretie však treba zohľadniť skutočnosť, že počas prvých dvoch rokov, počas ktorých dotknutý pracovník využíva opatrenie skrátenia pracovného času, sa zaplatené príspevky zohľadňujú vo výške 100 %, ako keby bol tento pracovník zamestnaný na plný úväzok, keďže táto výhoda predstavuje príspevkovú dávku sociálneho zabezpečenia.

22

Za týchto okolností Juzgado de lo Social no 3 de Barcelona (Súd pre pracovnoprávne a sociálne veci č. 3 Barcelona) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23

Svojimi dvoma otázkami vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor o výklad článku 8 ZFEÚ, článkov 21 a 23 Charty, článku 4 smernice 79/7, ako aj článok 5 smernice 2006/54.

24

Pokiaľ ide na jednej strane o uplatniteľnosť smerníc 79/7 a 2006/54 na spor vo veci samej, zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že dôchodok z dôvodu trvalej práceneschopnosti v dôsledku pracovného úrazu je uvedený v ustanovení vnútroštátneho práva, konkrétne v článku 195 ods. 1 všeobecného zákona o sociálnom zabezpečení, priznáva sa každej osobe, ktorá bola vyhlásená za trvale práceneschopnú, ktorá spĺňa podmienky účasti na španielskom zákonnom systéme sociálneho zabezpečenia, nezávisle od akejkoľvek predchádzajúcej doby platenia príspevkov, a zabezpečuje ochranu pred rizikom pracovného úrazu, ako aj invalidity.

25

Takáto dávka patrí do pôsobnosti smernice 79/7, pretože patrí do zákonného režimu ochrany proti dvom z rizík uvedených v článku 3 ods. 1 tejto smernice, teda proti pracovnému úrazu a invalidite, a priamo a skutočne súvisí s ochranou proti týmto rizikám. Naproti tomu smernica 2006/54, ktorá sa podľa svojho článku 1 druhého odseku písm. c) v spojení s jej článkom 2 ods. 1 písm. f) neuplatňuje na zákonné systémy upravené smernicou 79/7, nie je uplatniteľná na spor vo veci samej.

26

Na účely odpovede na položené otázky je teda relevantná len smernica 79/7.

27

Pokiaľ ide na druhej strane o ustanovenia primárneho práva Únie uvedené v znení položených otázok, treba uviesť, že článok 8 ZFEÚ stanovuje, že Európska únia sa vo všetkých svojich činnostiach zameriava na odstránenie nerovností a podporu rovnoprávnosti medzi mužmi a ženami, zatiaľ čo články 21 a 23 Charty zakotvujú v uvedenom poradí zásadu zákazu diskriminácie a zásadu rovnosti medzi ženami a mužmi.

28

Vzhľadom na to, že zásada rovnosti zaobchádzania s mužmi a ženami a zásada zákazu diskriminácie na základe pohlavia sú v oblasti sociálneho zabezpečenia konkretizované v článku 4 smernice 79/7, vzhľadom na neexistenciu spresnenia, pokiaľ ide o dôvody, ktoré viedli vnútroštátny súd k tomu, aby sa pýtal aj na výklad článku 8 ZFEÚ, ako aj článkov 21 a 23 Charty, treba položené otázky preskúmať výlučne z hľadiska tejto smernice.

29

Za týchto okolnosti treba konštatovať, že svojimi dvomi otázkami, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 1 smernice 79/7 vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje, že dôchodok z dôvodu trvalej práceneschopnosti v dôsledku pracovného úrazu sa vypočíta na základe mzdy, ktorú pracovník skutočne poberal k dátumu úrazu, aj v prípade pracovníka, ktorý k tomuto dátumu využíval opatrenie skrátenia pracovného času na účel starostlivosti o dieťa, v situácii, keď skupinu pracovníkov, ktorí využívajú takéto opatrenie, tvoria prevažne ženy.

30

V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že hoci je nepochybné, že právo Únie nezasahuje do právomoci členských štátov organizovať svoje systémy sociálneho zabezpečenia a že pokiaľ chýba harmonizácia na úrovni Únie, je na právnej úprave každého členského štátu, aby stanovila podmienky poskytovania dávok sociálneho zabezpečenia, stále platí, že pri výkone tejto právomoci musia členské štáty dodržiavať právo Únie [rozsudok z 30. júna 2022, INSS (Súbeh dávok v úplnej invalidite), C‑625/20, EU:C:2022:508, bod 30 a citovaná judikatúra].

31

Právo Únie preto v zásade nebráni tomu, aby sa členský štát rozhodol stanoviť dôchodok z dôvodu trvalej práceneschopnosti vyplývajúcej z pracovného úrazu s prihliadnutím na mzdu, ktorú pracovník skutočne poberal k dátumu úrazu. Takáto právna úprava však musí dodržiavať smernicu 79/7, a najmä jej článok 4 ods. 1, podľa ktorého zásadou rovnosti zaobchádzania sa rozumie, že neexistuje žiadna priama či nepriama diskriminácia na základe pohlavia, predovšetkým pokiaľ ide o výpočet dávok [pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2022, INSS (Súbeh dávok v úplnej invalidite), C‑625/20, EU:C:2022:508, bod 31].

32

Je nesporné, že vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, nezakladá žiadnu diskrimináciu priamo založenú na pohlaví, keďže sa uplatňuje bez rozdielu na pracovníkov mužského a ženského pohlavia. Treba preto preskúmať, či takáto právna úprava môže zavádzať diskrimináciu nepriamo založenú na tomto kritériu.

33

V súlade s judikatúrou Súdneho dvora v kontexte smernice 79/7 nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia treba chápať ako uplatnenie zjavne neutrálneho ustanovenia, kritéria alebo praxe, ktoré privádza osoby jedného pohlavia do osobitného znevýhodnenia v porovnaní s osobami druhého pohlavia, pokiaľ toto ustanovenie, kritérium alebo prax nie sú objektívne odôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa nie sú primerané a nevyhnutné [rozsudok z 30. júna 2022, INSS (Súbeh dávok v úplnej invalidite), C‑625/20, EU:C:2022:508, bod 33].

34

Existencia takéhoto osobitného znevýhodnenia sa môže konštatovať, najmä pokiaľ sa preukáže, že vnútroštátna právna úprava sa negatívne dotýka podstatne vyššieho pomeru osôb jedného pohlavia v porovnaní s osobami druhého pohlavia [rozsudok z 30. júna 2022, INSS (Súbeh dávok v úplnej invalidite), C‑625/20, EU:C:2022:508, bod 38 a citovaná judikatúra].

35

V prípade, o aký ide v prejednávanej veci, keď má vnútroštátny súd k dispozícii štatistické údaje, Súdny dvor už rozhodol, že najlepšou porovnávacou metódou je porovnanie na jednej strane podielu pracovníkov, ktorí sú ovplyvnení predmetným predpisom v rámci mužskej pracovnej sily, a na druhej strane toho istého podielu v rámci ženskej pracovnej sily [pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2022, INSS (Súbeh dávok v úplnej invalidite), C‑625/20, EU:C:2022:508, bod 40 a citovanú judikatúru].

36

V tomto rámci vnútroštátnemu súdu prináleží, aby posúdil hodnovernosť štatistických údajov, ktoré mu boli predložené, a určil, či ich možno zohľadniť, t. j. či hlavne nejde o vyjadrenie náhodných či krátkodobých javov a či sú dostatočne významné [pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2022, INSS (Súbeh dávok v úplnej invalidite), C‑625/20, EU:C:2022:508, bod 41 a citovanú judikatúru].

37

Všeobecnejšie, hoci v rámci konania o spolupráci medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zavedeného v článku 267 ZFEÚ má výlučne vnútroštátny súd právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav sporu vo veci samej, Súdnemu dvoru prináleží poskytnúť tomuto súdu všetky prvky výkladu práva Únie, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva (pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. februára 2025, Alphabet a i, C‑233/23, EU:C:2025:110, bod 34, a z 27. februára 2025, Apothekerkammer Nordrhein, C‑517/23, EU:C:2025:122, bod 56).

38

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v súlade s článkom 60 ods. 2 dekrétu v oblasti pracovných úrazov sa dôchodok z dôvodu trvalej práceneschopnosti vyplývajúcej z pracovného úrazu vypočíta so zohľadnením mzdy, ktorú pracovník skutočne poberal k dátumu úrazu. Z toho vyplýva, že v prípade, že tento pracovník k tomuto dátumu využíval opatrenie skrátenia pracovného času v súlade s článkom 37 ods. 6 Zákonníka práce, jeho dôchodok z dôvodu trvalej práceneschopnosti sa musí vypočítať na základe mzdy poberanej za túto prácu na kratší pracovný čas, a nie na základe mzdy zodpovedajúcej zamestnaniu na plný úväzok. Ako vyplýva z bodov 17 a 20 tohto rozsudku, vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či takéto ustanovenie vnútroštátneho práva vedie k nepriamej diskriminácii na základe pohlavia.

39

Pochybnosti vnútroštátneho súdu vychádzajú z dvojakého predpokladu, podľa ktorého na jednej strane pravidlo výpočtu stanovené v článku 60 ods. 2 dekrétu v oblasti pracovných úrazov osobitne znevýhodňuje skupinu pracovníkov, ktorí využívajú opatrenie skrátenia pracovného času na účely starostlivosti o dieťa, a na druhej strane túto skupinu tvoria prevažne pracovníčky. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa v tejto súvislosti uvádza, že viac ako 90 % pracovníkov, ktorí v rokoch 2020 až 2022 nepretržite využívali takéto opatrenie skrátenia pracovného času, boli ženy.

40

S výhradou overení, ktoré prislúcha vykonať vnútroštátnemu súdu, treba v tejto súvislosti po prvé uviesť, ako zdôraznila Komisia vo svojich písomných pripomienkach, že ustanovenie vnútroštátneho práva, o ktoré ide vo veci samej, zdá sa, môže mať nepriaznivé dôsledky uvedené v bode 39 tohto rozsudku pre všetkých pracovníkov, ktorí využívali opatrenie skrátenia pracovného času, a to bez ohľadu na jeho dôvod, a nielen pre pracovníkov, ktorí takéto opatrenie využívali na účely starostlivosti o dieťa.

41

Po druhé pravidlo výpočtu, akým je pravidlo stanovené v článku 60 ods. 2 dekrétu v oblasti pracovných úrazov, má nepriaznivé dôsledky len pre pracovníkov, ktorých práceneschopnosť vznikla v dôsledku pracovného úrazu, ku ktorému došlo počas obdobia skrátenia pracovného času.

42

Po tretie INSS a španielska vláda na pojednávaní pred Súdnym dvorom uviedli, že podľa článku 237 ods. 3 všeobecného zákona o sociálnom zabezpečení príspevky platené za pracovníka využívajúceho opatrenie skrátenia pracovného času na účely starostlivosti o dieťa boli v čase vzniku skutkových okolností vo veci samej počas prvých dvoch rokov zvýšené až do 100 % sumy príspevku zodpovedajúceho mzde na plný úväzok, takže dávka pri trvalej práceneschopnosti vyplývajúca z pracovného úrazu, ku ktorému došlo počas tohto obdobia, sa rovná dávke, na ktorú by mal nárok v prípade práce na plný úväzok, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. Uplatnenie pravidla výpočtu stanoveného v článku 60 ods. 2 dekrétu v oblasti pracovných úrazov má preto pre pracovníkov uvedených v predchádzajúcom bode nepriaznivé dôsledky až od tretieho roka obdobia skrátenia pracovného času.

43

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že právna úprava týkajúca sa nadobúdania nároku na plnenia zo systému sociálneho zabezpečenia počas období prerušenia zamestnania z dôvodu výchovy detí patrí do právomoci členských štátov. Smernica 79/7 v nijakom prípade neukladá členským štátom povinnosť stanoviť výhody v oblasti sociálneho zabezpečenia pre osoby, ktoré vychovávali svoje deti, alebo stanoviť právo na plnenia po dobách prerušenia zamestnania z dôvodu výchovy detí (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2009, Gómez‑Limón Sánchez‑Camacho, C‑537/07, EU:C:2009:462, body 61 a 62).

44

Za týchto podmienok štatistické údaje uvedené vnútroštátnym súdom neumožňujú preukázať, že skupinu pracovníkov osobitne znevýhodnených vnútroštátnou právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej, tvoria prevažne ženy, ktoré využili opatrenie skrátenia pracovného času na účely starostlivosti o dieťa (pozri analogicky rozsudok zo 14. apríla 2015, Cachaldora Fernández, C‑527/13, EU:C:2015:215, bod 32).

45

Všeobecné štatistické údaje uvedené v bode 20 tohto rozsudku sa totiž týkajú celkového počtu pracovníkov, ktorí od roku 2020 do roku 2022 nepretržite využívali opatrenie skrátenia pracovného času v súlade s článkom 37 ods. 6 Zákonníka práce, ako aj ich rozdelenia medzi pracovníkov ženského a mužského pohlavia. Tieto štatistické údaje sa teda nezameriavajú na všetkých pracovníkov, ktorí sú osobitne znevýhodnení pravidlom výpočtu stanoveným v článku 60 ods. 2 dekrétu v oblasti pracovných úrazov, a o to viac ani neumožňujú stanoviť príslušné podiely pracovníkov mužského a ženského pohlavia, ktoré by boli znevýhodnené uplatnením tohto ustanovenia vnútroštátneho práva v súlade s metódou pripomenutou v bode 35 tohto rozsudku.

46

V dôsledku toho článok 60 ods. 2 dekrétu v oblasti pracovných úrazov nemožno na základe skutočností opísaných v návrhu na začatie prejudiciálneho konania považovať za osobitne znevýhodňujúci určitú kategóriu pracovníkov, ktorú tvoria prevažne ženy.

47

Za predpokladu, že by vnútroštátny súd mal k dispozícii informácie umožňujúce preukázať, že vnútroštátna právna úprava sporná vo veci samej osobitne znevýhodňuje pracovníčky, prináleží mu ešte overiť, či táto vnútroštátna právna úprava sleduje legitímny cieľ a či je nevyhnutná a primeraná tomuto cieľu.

48

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 4 ods. 1 smernice 79/7 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje, že dôchodok z dôvodu trvalej práceneschopnosti v dôsledku pracovného úrazu sa vypočíta na základe mzdy, ktorú pracovník skutočne poberal k dátumu úrazu, aj v prípade pracovníka, ktorý k tomuto dátumu využíval opatrenie skrátenia pracovného času na účel starostlivosti o dieťa, v situácii, keď skupinu pracovníkov, ktorí využívajú takéto opatrenie, tvoria prevažne ženy.

49

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:

Článok 4 ods. 1 smernice Rady 79/7/EHS z 19. decembra 1978 o postupnom vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach súvisiacich so sociálnym zabezpečením

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje, že dôchodok z dôvodu trvalej práceneschopnosti v dôsledku pracovného úrazu sa vypočíta na základe mzdy, ktorú pracovník skutočne poberal k dátumu úrazu, aj v prípade pracovníka, ktorý k tomuto dátumu využíval opatrenie skrátenia pracovného času na účel starostlivosti o dieťa, v situácii, keď skupinu pracovníkov, ktorí využívajú takéto opatrenie, tvoria prevažne ženy.