–

E. sp. z o.o., v zastúpení: M. Dziedzic, radca prawny, a R. Kran, doradca podatkowy,

–

Prezydent Miasta Mielca, v zastúpení: A. Dowgier, adwokat, a J. Grabiec, radca prawny,

–

Rzecznik Małych i Średnich Przedsiębiorców, v zastúpení: P. Chrupek, radca prawny,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, A. Kramarczyk‑Szaładzińska a M. Rzotkiewicz, splnomocnení zástupcovia,

–

španielska vláda, v zastúpení: M. Morales Puerta, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: I. Barcew, C.‑M. Carrega a F. Tomat, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 107 ods. 1 ZFEÚ a článku 108 ods. 3 ZFEÚ v spojení s článkom 2 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 [ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou E. sp. z.o.o. (ďalej len „spoločnosť E“) na jednej strane a Prezydent Miasta Mielca (primátor mesta Mielec, Poľsko) (ďalej len „primátor mesta Mielec“) na druhej strane vo veci, v ktorej tento primátor odmietol priznať uvedenej spoločnosti oslobodenie od dane z nehnuteľností.

3

Článok 107 ods. 1 ZFEÚ stanovuje:

„Ak nie je zmluvami ustanovené inak, pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určité podniky alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.“

4

Podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ:

„Komisia musí byť v dostatočnom čase upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci, aby mohla podať svoje pripomienky. Ak usúdi, že takýto zámer je nezlučiteľný s vnútorným trhom podľa článku 107, začne konanie podľa odseku 2. Členský štát nemôže vykonať navrhované opatrenia, pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou.“

5

Článok 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/34/EÚ z 21. novembra 2012, ktorou sa zriaďuje jednotný európsky železničný priestor (Ú. v. EÚ L 343, 2012, s. 32), nazvaný „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“, stanovuje:

„1.   V tejto smernici sa stanovujú:

2.   Táto smernica sa uplatňuje na používanie železničnej infraštruktúry na vnútroštátnu a medzinárodnú železničnú dopravu.“

6

Článok 3 bod 3 tejto smernice definuje pojem „železničná infraštruktúra“ ako všetky položky uvedené v prílohe I k uvedenej smernici. Táto príloha I obsahuje zoznam súčastí, ktoré tvoria železničnú infraštruktúru „za predpokladu, že tvoria súčasť súvislej trate vrátane vlečiek okrem koľají vnútri opravárenských dielní, vozňových alebo rušňových dep, ako aj súkromných odbočných tratí alebo vlečiek“.

7

Článok 2 ods. 1 nariadenia 2015/1589 stanovuje:

„Ak sa v nariadeniach prijatých podľa článku 109 ZFEÚ ani v iných príslušných ustanoveniach zmluvy nestanovuje inak, dotknutý členský štát oznámi Komisii v dostatočnom časovom predstihu akékoľvek plány poskytnúť novú pomoc. Komisia bez meškania informuje dotknutý členský štát o tom, že jej bola notifikácia doručená.“

8

Článok 2 ods. 1 a 2 ustawa o podatkach i opłatach lokalnych (zákon o miestnych daniach a poplatkoch) z 12. januára 1991 (Dz. U. z roku 2019, položka 1170), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon o miestnych daniach a poplatkoch“), stanovuje:

„1.   Dani z nehnuteľností podliehajú tieto nehnuteľnosti alebo stavby:

2.   Poľnohospodárska a lesná pôda okrem tej, ktorá sa využíva na hospodársku činnosť, nepodlieha dani z pozemkov.“

9

Podľa článku 2 ods. 3 bodu 4 tohto zákona sú od dane z nehnuteľností oslobodené pozemky využívané vo verejnej pozemnej doprave s výnimkou tých, ktoré súvisia s výkonom inej hospodárskej činnosti, než je údržba verejných ciest a prevádzka spoplatnených diaľnic.

10

Článok 4 uvedeného zákona uvádza:

„1.   Zdaniteľným základom sú:

…“

11

Článok 7 ods. 1 bod 1 písm. a) toho istého zákona stanovoval:

„Od dane z nehnuteľností sú oslobodené:

12

Článok 6 ods. 2 ustawa o postępowaniu w sprawach dotyczących pomocy publicznej (zákon upravujúci konanie o štátnej pomoci) z 30. apríla 2004 (Dz. U. z roku 2023, položka 702), stanovuje:

„Štátna pomoc stanovená regulačným aktom, ktorý podmieňuje právo na priznanie pomoci len splnením podmienok, ktoré stanovuje, bez toho, aby sa vyžadovalo rozhodnutie alebo uzavretie zmluvy, alebo v rámci ktorého prijaté rozhodnutie iba potvrdzuje nadobudnutie tohto práva, môže byť poskytnutá, ak je tento regulačný akt schémou pomoci schválenou Komisiou v súlade s článkom 108 ZFEÚ alebo ustanovuje poskytnutie pomoci, ktorá nepodlieha oznamovacej povinnosti.“

13

Spoločnosť E vlastní osobitnú železničnú vlečku nachádzajúcu sa na pozemkoch, ktoré jej patria, a je tiež vlastníkom časti infraštruktúry tejto vlečky. V priebehu roka 2021 táto spoločnosť prejavila svoj zámer poskytnúť uvedenú vlečku železničnému dopravcovi, ktorý by uskutočňoval prepravu na účet uvedenej spoločnosti.

14

Táto spoločnosť sa domnievala, že odo dňa tohto poskytnutia by sa na ňu mohlo vzťahovať oslobodenie od dane z nehnuteľností stanovené v článku 7 ods. 1 bode 1 písm. a) zákona o miestnych daniach a poplatkoch, pokiaľ ide o všetky tieto pozemky, ako aj pozemky, ktoré zamýšľala nadobudnúť a ktoré sú tiež čiastočne vybavené osobitnou železničnou vlečkou. Za týchto podmienok požiadala primátora mesta Mielec o záväzné daňové stanovisko potvrdzujúce, že od tohto dátumu by sa na ňu mohlo vzťahovať toto oslobodenie od dane.

15

V záväznom daňovom stanovisku zo 14. júna 2021 primátor mesta Mielec vylúčil možnosť priznať spoločnosti E uvedené oslobodenie od dane. Uviedol, že hoci táto spoločnosť z formálneho hľadiska spĺňa podmienky uvedené v tomto článku 7 ods. 1 bode 1 písm. a), nemôže sa na ňu vzťahovať oslobodenie od dane stanovené v tomto ustanovení, keďže by to malo za následok poskytnutie štátnej pomoci uvedenej spoločnosti, ktorá nebola oznámená Komisii na predbežné preskúmanie.

16

Spoločnosť E preto podala proti tomuto záväznému daňovému stanovisku žalobu na Wojewódzki Sąd Administracyjny w Rzeszowie (Vojvodský správny súd Rzeszów, Poľsko), ktorý túto žalobu zamietol rozsudkom z 19. októbra 2021. Tento súd potvrdil stanovisko primátora mesta Mielec v rozsahu, v akom kvalifikoval toto oslobodenie ako „štátnu pomoc“, a konštatoval, že táto pomoc nebola oznámená Komisii, a to v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ a článkom 2 nariadenia 2015/1589.

17

Táto spoločnosť preto podala proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd, Poľsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

18

Tento súd vysvetľuje, že článok 7 ods. 1 bod 1 písm. a) zákona o miestnych daniach a poplatkoch rozšíril oslobodenie od dane z nehnuteľností na osobitné železničné vlečky, najmä na tie, ktoré predstavujú tzv. „súkromnú“ infraštruktúru, ktoré sa nachádzajú najmä v baniach, vo výrobných podnikoch alebo v elektrárňach a sú súčasťou celého systému železničnej nákladnej dopravy. Na takéto vlečky, ako aj na budovy, ktoré sú súčasťou ich infraštruktúry, sa vzťahuje toto oslobodenie pod podmienkou, že sú k dispozícii železničnému podniku. V tejto súvislosti uvedený súd uvádza, že poľský zákonodarca stanovil mechanizmus, ktorý podnecuje podniky k obnove uzavretých servisných vlečiek a k účinnému využívaniu železničnej dopravy, ktorá nevedie k znečisteniu emisiami a poskytuje väčšiu bezpečnosť.

19

Domnieva sa, že hoci uvedené oslobodenie od dane z dôvodu svojej všeobecnej povahy v zásade odkazuje na neobmedzený okruh príjemcov, pretrvávajú pochybnosti, pokiaľ ide o kritérium použité v tomto článku 7 ods. 1 bode 1 písm. a), podľa ktorého dotknutý hospodársky subjekt musí disponovať určitým typom infraštruktúry, z čoho majú v praxi prospech podniky pôsobiace v určitých odvetviach, a to najmä podniky prevádzkujúce bane, tepelné elektrárne alebo pivovary. Uplatnenie takéhoto kritéria, hoci má na prvý pohľad objektívnu povahu, by tak mohlo viesť ku „skrytej“ selektívnosti.

20

Okrem toho vnútroštátny súd spresňuje, že daň z nehnuteľností nie je predmetom harmonizácie na úrovni Únie, a teda členské štáty si zachovávajú slobodu určovať svoju daňovú politiku a spôsob stanovenia sadzieb tejto dane. V poľskom právnom systéme sa daň z nehnuteľností vzťahuje na iné pozemky ako poľnohospodárske a lesné pozemky, budovy alebo ich súčasti, ako aj stavby alebo ich časti spojené s výkonom hospodárskej činnosti. V prejednávanej veci nejde o otázku, či je oslobodenie od dane z nehnuteľností stanovené v článku 7 ods. 1 bode 1 písm. a) zákona o miestnych daniach a poplatkoch zlučiteľné s právom Únie, ale o to, či je jeho uplatnenie prípustné, keďže nebolo oznámené Komisii v súlade s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ, ktorého priamy účinok tento súd pripomína.

21

Napokon si uvedený súd kladie otázku, či za predpokladu, že by toto oslobodenie od dane bolo uplatnené v rozpore s oznamovacou povinnosťou stanovenou v článku 108 ods. 3 ZFEÚ, by bol podnik, ktorému bolo priznané uvedené oslobodenie, povinný vrátiť protiprávne získanú pomoc zvýšenú o úroky, alebo či by takémuto vráteniu bránila zásada ochrany legitímnej dôvery. V tejto súvislosti uvádza, že poľské daňové orgány začali odmietať priznať dotknuté oslobodenie od dane až po tom, čo ho počas štyroch rokov uplatňovali, pričom sa odvolávajú na nesplnenie tejto povinnosti.

22

Za týchto podmienok Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23

Španielska vláda tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný. Oslobodenie od dane stanovené v článku 7 ods. 1 bode 1 písm. a) zákona o miestnych daniach a poplatkoch sa totiž týka pozemkov, budov a stavieb, „ktoré sú súčasťou železničnej infraštruktúry“. Podľa definície pojmu „železničná infraštruktúra“ uvedenej v článku 3 bode 3 smernice 2012/34 v spojení s prílohou I k tejto smernici sú pritom z tohto pojmu vylúčené osobitné vlečky. V dôsledku toho spoločnosť E, ktorá má na svojich pozemkoch len osobitnú vlečku, nemá právo na toto oslobodenie od dane. Za týchto podmienok sú otázky položené Súdnemu dvoru irelevantné pre vyriešenie sporu vo veci samej.

24

Poľská vláda a Komisia navyše usudzujú, že druhá otázka je neprípustná. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že spoločnosti E nebolo uvedené oslobodenie od dane priznané. Odpoveď na otázku, či podnik, ktorému bolo priznané takéto oslobodenie, je povinný vrátiť sumu dane z nehnuteľností, od ktorej bol oslobodený, ako aj príslušné úroky, by teda nemala nijaký vplyv na výsledok sporu vo veci samej.

25

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi stanovenej v článku 267 ZFEÚ prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za vydávané súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia na to, aby mohol vydať svoj rozsudok, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť [rozsudok zo 4. októbra 2024, Bezirkshauptmannschaft Landeck (Pokus o prístup k osobným údajom uloženým v mobilnom telefóne),C‑548/21, EU:C:2024:830, bod 46 a citovaná judikatúra].

26

Z toho vyplýva, že na otázky týkajúce sa práva Únie sa vzťahuje prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania predloženom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2024, Bezirkshauptmannschaft Landeck (Pokus o prístup k osobným údajom uloženým v mobilnom telefóne),C‑548/21, EU:C:2024:830, bod 47 a citovanú judikatúru].

27

V prejednávanej veci sa prvá otázka týka výkladu článku 107 ods. 1 ZFEÚ v rámci sporu medzi spoločnosťou E a primátorom mesta Mielec vo veci, v ktorej tento primátor odmietol umožniť tejto spoločnosti využiť oslobodenie od dane stanovené v článku 7 ods. 1 bode 1 písm. a) zákona o miestnych daniach a poplatkoch z dôvodu, že priznanie tohto oslobodenia predstavuje protiprávnu štátnu pomoc, keďže táto pomoc nebola oznámená Komisii podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ. Zdá sa teda, že tento výklad súvisí s predmetom tohto sporu a jeho cieľom je vyriešiť problém, ktorý nemá hypotetickú povahu. Okrem toho Súdny dvor disponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na to, aby podal užitočnú odpoveď na túto prvú otázku.

28

Okrem toho treba uviesť, že v súlade s článkom 1 ods. 1 smernice 2012/34 táto smernica stanovuje najmä pravidlá vzťahujúce sa na správu železničnej infraštruktúry, kritériá týkajúce sa vydávania, obnovovania alebo zmeny licencií určených pre železničné podniky členským štátom, ako aj zásady a postupy pri stanovovaní a vyberaní poplatkov za využívanie železničnej infraštruktúry, ako aj prideľovaní kapacity tejto infraštruktúry. Podľa článku 1 ods. 2 tejto smernice sa táto smernica vzťahuje na používanie železničnej infraštruktúry na vnútroštátnu a medzinárodnú železničnú dopravu.

29

Z toho vyplýva, že uvedená smernica sa zjavne neuplatní v rámci sporu, o aký ide vo veci samej, ktorý sa týka prípadnej kvalifikácie vnútroštátneho daňového opatrenia stanovujúceho oslobodenie od dane z nehnuteľností ako „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

30

Je teda irelevantné, že na účely uplatnenia smernice 2012/34 príloha I k tejto smernici vylučuje z pojmu „železničná infraštruktúra“ v zmysle článku 3 bodu 3 uvedenej smernice osobitné vlečky.

31

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že prvá otázka je prípustná.

32

Druhá otázka sa týka povinností podniku, ktorému bolo priznané oslobodenie od dane stanovené v článku 7 ods. 1 bode 1 písm. a) zákona o miestnych daniach a poplatkoch, v prípade, že toto oslobodenie zahŕňa prvky štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a to z dôvodu, že bolo poskytnuté bez toho, aby bola dodržaná oznamovacia povinnosť stanovená v článku 108 ods. 3 ZFEÚ v spojení s článkom 2 nariadenia 2015/1589.

33

V tejto súvislosti treba uviesť, ako uvádzajú poľská vláda a Komisia, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že spoločnosti E nebolo uvedené oslobodenie od dane priznané.

34

Z ustálenej judikatúry pritom vyplýva, že Súdnemu dvoru neprináleží vypracovať poradné stanoviská ku všeobecným alebo hypotetickým otázkam [rozsudok z 20. októbra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie obete obchodovania s ľuďmi),C‑66/21, EU:C:2022:809, bod 82 a citovaná judikatúra].

35

Druhá otázka je preto neprípustná.

36

Na úvod treba v prvom rade pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že opatrenie možno kvalifikovať ako „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ len vtedy, ak sú splnené všetky nasledujúce podmienky. Po prvé musí ísť o zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé tento zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí príjemcovi poskytovať selektívnu výhodu. Po štvrté musí narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže (pozri najmä rozsudok zo 7. marca 2024, Fallimento Esperia a GSE, C‑558/22, EU:C:2024:209, bod 62, ako aj citovanú judikatúru).

37

V prejednávanej veci treba uviesť, že prvá otázka, ako ju formuloval vnútroštátny súd, sa týka výkladu pojmu „štátna pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ len vzhľadom na podmienku stanovenú v tomto ustanovení týkajúcu sa toho, že predmetné opatrenie narúša hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením. Z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania však jasne vyplýva, že tento súd má tiež pochybnosti, pokiaľ ide o podmienku stanovenú v uvedenom ustanovení, a to, že toto opatrenie priznáva svojim príjemcom selektívnu výhodu, keďže zvýhodňuje určité podniky alebo výrobu určitých druhov tovaru.

38

V rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ však prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, o ktorej tento súd rozhoduje. Z tohto hľadiska Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené [rozsudok zo 4. októbra 2024, Bezirkshauptmannschaft Landeck (Pokus o prístup k osobným údajom uloženým v mobilnom telefóne),C‑548/21, EU:C:2024:830, bod 60 a citovaná judikatúra].

39

V tejto súvislosti Súdnemu dvoru musí zo všetkých informácií, ktoré mu poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vyvodiť prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu [rozsudok zo 4. októbra 2024, Bezirkshauptmannschaft Landeck (Pokus o prístup k osobným údajom uloženým v mobilnom telefóne),C‑548/21, EU:C:2024:830, bod 61 a citovaná judikatúra].

40

Treba teda konštatovať, že svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 107 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že právna úprava členského štátu, ktorá oslobodzuje od dane z nehnuteľností pozemky, budovy a stavby, ktoré sú súčasťou železničnej infraštruktúry, ak je táto infraštruktúra poskytnutá železničným dopravcom, priznáva príjemcom tohto oslobodenia selektívnu výhodu a narúša hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením.

41

V druhom rade treba po prvé pripomenúť, že zásahy členských štátov v oblastiach, ktoré neboli harmonizované v práve Únie, ako je oblasť priamych daní, nie sú vylúčené z pôsobnosti ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa kontroly štátnej pomoci. Členské štáty sa teda musia zdržať prijatia akéhokoľvek daňového opatrenia, ktoré by mohlo predstavovať štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2024, Komisia/Írsko a i., C‑465/20 P, EU:C:2024:724, bod 73, ako aj citovanú judikatúru).

42

Po druhé zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že článok 7 ods. 1 bod 1 písm. a) zákona o miestnych daniach a poplatkoch všeobecne a abstraktne definuje príjemcov oslobodenia, o ktoré ide vo veci samej, ktoré im môže byť priznané len na základe tohto zákonného ustanovenia. Za týchto podmienok prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil, či z dôvodu podmienok, ktoré stanovuje oslobodenie od dane, o ktoré ide vo veci samej, toto oslobodenie zabezpečuje svojim príjemcom citeľnú výhodu oproti ich konkurentom a či je takej povahy, že ho využívajú najmä podniky, ktoré sa podieľajú na obchode medzi členskými štátmi (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. októbra 1987, Nemecko/Komisia,248/84, EU:C:1987:437, bod 18, ako aj zo 16. septembra 2021, Komisia/Belgicko a Magnetrol International, C‑337/19 P, EU:C:2021:741, bod 77).

43

Na účely určenia, či vnútroštátne opatrenie môže svoju povahou priznávať selektívnu výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, je potrebné preskúmať, či v rámci danej právnej úpravy môže toto opatrenie zvýhodňovať „určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru“ pred inými, ktorí sa vzhľadom na cieľ sledovaný touto úpravou nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii a sú tak vystavení odlišnému zaobchádzaniu, ktoré v podstate možno kvalifikovať ako diskriminačné (rozsudok z 10. septembra 2024, Komisia/Írsko a i., C‑465/20 P, EU:C:2024:724, bod 75, ako aj citovaná judikatúra).

44

Z toho dôvodu na účely kvalifikácie daňového opatrenia, o aké ide vo veci samej, ako „selektívneho“ treba najprv identifikovať referenčný rámec, a to „bežný“ daňový systém uplatniteľný v dotknutom členskom štáte, a potom preukázať, že predmetné daňové opatrenie sa odchyľuje od tohto referenčného rámca, keďže zavádza rozlišovanie medzi hospodárskymi subjektmi, ktoré sa vzhľadom na cieľ sledovaný týmto daňovým systémom nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii. Pojem „štátna pomoc“ však nezahŕňa opatrenia zavádzajúce rozlišovanie medzi podnikmi, ktoré sú vzhľadom na cieľ sledovaný dotknutým právnym systémom v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii, a preto sú a priori selektívne, ak sa členskému štátu podarí nakoniec preukázať, že toto rozlišovanie je odôvodnené v tom zmysle, že vyplýva z povahy alebo štruktúry systému, ktorého sú uvedené opatrenia súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. decembra 2018, A‑Brauerei, C‑374/17, EU:C:2018:1024, body 36 až 44, ako aj z 10. septembra 2024, Komisia/Írsko a i., C‑465/20 P, EU:C:2024:724, bod 76 a citovanú judikatúru).

45

V tomto kontexte je určenie referenčného rámca o to dôležitejšie v prípade daňových opatrení, pretože existenciu ekonomickej výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ možno preukázať len vo vzťahu k takzvanému „bežnému“ zdaneniu (rozsudok z 10. septembra 2024, Komisia/Írsko a i., C‑465/20 P, EU:C:2024:724, bod 77, ako aj citovaná judikatúra).

46

V tejto súvislosti treba zdôrazniť na jednej strane, že určenie referenčného rámca musí vyplývať z objektívneho preskúmania obsahu, vzťahu a konkrétnych účinkov právnych predpisov uplatniteľných podľa práva tohto štátu. Selektívnosť daňového opatrenia nemožno posudzovať so zreteľom na referenčný rámec pozostávajúci z niekoľkých ustanovení práva dotknutého členského štátu, ktoré boli umelo vyčlenené zo širšieho legislatívneho rámca (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Banco Santander a i./Komisia, C‑53/19 P a C‑65/19 P, EU:C:2021:795, bod 62, ako aj citovanú judikatúru).

47

Preto, ak je dotknuté opatrenie neoddeliteľné od všeobecného daňového systému daného členského štátu, má sa tento systém považovať za referenčný. Naopak, ak sa zdá, že takéto opatrenie možno jasne oddeliť od uvedeného všeobecného systému, nemožno vylúčiť, že referenčný rámec, ktorý treba zohľadniť, je užší ako dotknutý všeobecný systém, alebo že sa môže identifikovať ako samotné opatrenie, pokiaľ sa ukazuje ako samostatné pravidlo s právnou logickou štruktúrou a mimo neho nie je možné identifikovať ucelený súbor predpisov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Banco Santander a i./Komisia, C‑53/19 P a C‑65/19 P, EU:C:2021:795, bod 63, ako aj citovanú judikatúru).

48

Na druhej strane treba pripomenúť, že okrem oblastí, v ktorých je daňové právo Únie predmetom harmonizácie, je to práve dotknutý členský štát, ktorý prostredníctvom svojich vlastných právomocí v oblasti priamych daní a pri rešpektovaní svojej daňovej autonómie určuje charakteristiky dane, ktoré v zásade vymedzujú referenčný rámec alebo „bežný“ daňový systém, z hľadiska ktorého treba analyzovať podmienku týkajúcu sa selektívnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. decembra 2023, Luxembursko a i./Komisia, C‑451/21 P a C‑454/21 P, EU:C:2023:948, bod 112, a z 10. septembra 2024, Komisia/Írsko a i., C‑465/20 P, EU:C:2024:724, bod 81).

49

Toto určenie charakteristických znakov dane zahŕňa jej základ, zdaniteľnú udalosť, ale aj prípadné oslobodenia od tejto dane [pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. decembra 2023, Luxembursko a i./Komisia, C‑451/21 P a C‑454/21 P, EU:C:2023:948, bod 112, ako aj z 19. septembra 2024, Spojené kráľovstvo a i./Komisia (Zdanenie ziskov CFC), C‑555/22 P, C‑556/22 P a C‑564/22 P, EU:C:2024:763, bod 96].

50

Keďže charakteristiky dane v zásade definujú referenčný rámec, vzhľadom na ktorý sa má vykonať preskúmanie podmienky selektívnosti, všeobecné a abstraktné oslobodenie od dane spojené s takou priamou daňou, akou je oslobodenie od dane dotknuté vo veci samej, sa zvyčajne vymyká kvalifikácii ako „štátnej pomoci“. Keďže sa totiž toto oslobodenie od dane považuje za vlastné „bežnému“ daňovému systému, spravidla nemôže priznávať selektívnu výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

51

Takéto konštatovanie vyplýva z autonómie priznanej členským štátom v oblasti priamych daní, ako bola pripomenutá v bode 48 tohto rozsudku, pričom táto autonómia znamená, že členské štáty majú možnosť použiť daňové kategorizácie, a najmä oslobodenia od dane, ktoré považujú za najvhodnejšie na dosiahnutie cieľov všeobecného záujmu, ktoré sledujú, bez ohľadu na to, či tieto ciele majú alebo nemajú daňovú povahu. Ako totiž v podstate uviedla generálna advokátka v bode 33 svojich návrhov, členské štáty môžu v rámci svojej daňovej autonómie legitímne sledovať priamymi daňami okrem čisto rozpočtového cieľa aj jeden alebo viacero iných cieľov, ktoré prípadne spolu predstavujú cieľ relevantného referenčného rámca.

52

Komisia pritom disponuje širokou mierou voľnej úvahy na to, aby považovala určitú pomoc za zlučiteľnú s vnútorným trhom podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ (rozsudok z 31. januára 2023, Komisia/Braesch a i., C‑284/21 P, EU:C:2023:58, bod 94, ako aj citovaná judikatúra). Ak by sa výkon tejto právomoci mal vzťahovať na každé všeobecné a abstraktné oslobodenie od dane, existovalo by riziko, že Komisia by v tejto oblasti systematicky nahrádzala posúdenie členských štátov, čím by zasahovala do ich daňovej autonómie.

53

Záver nachádzajúci sa v bode 50 tohto rozsudku však nebráni možnosti konštatovať na jednej strane, ako to bolo vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 15. novembra 2011, Komisia a Španielsko/Government of Gibraltar a Spojené kráľovstvo (C‑106/09 P a C‑107/09 P,EU:C:2011:732), že samotný referenčný rámec, ako vyplýva z vnútroštátneho práva, je nezlučiteľný s právom Únie v oblasti štátnej pomoci, keďže predmetný daňový systém bol vytvorený podľa zjavne diskriminačných parametrov určených na obchádzanie tohto práva (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. decembra 2023, Luxembursko a i./Komisia, C‑451/21 P a C‑454/21 P, EU:C:2023:948, bod 114, ako aj z 10. septembra 2024, Komisia/Írsko a i., C‑465/20 P, EU:C:2024:724, bod 83).

54

Na druhej strane odchylne od toho, čo bolo uvedené v bode 50 tohto rozsudku, všeobecné a abstraktné oslobodenie od dane spojené s priamou daňou nemožno považovať za patriace do „bežného“ daňového systému, ak sa podmienky stanovené relevantnou právnou úpravou na priznanie tohto oslobodenia právne alebo fakticky týkajú jednej alebo viacerých špecifických vlastností jedinej kategórie podnikov, na ktoré sa môže vzťahovať toto oslobodenie, keďže tieto vlastnosti sú neoddeliteľne spojené s povahou týchto podnikov alebo s povahou ich činností. Vzniká tak ucelená kategória podnikov. Okolnosť, že oslobodenie od dane sa môže vzťahovať len na takúto ucelenú kategóriu podnikov, môže pritom vytvárať dojem o potenciálne diskriminačnom a protisúťažnom charaktere tohto oslobodenia, hoci samotný referenčný rámec nebol vytvorený podľa zjavne diskriminačných parametrov v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 53 tohto rozsudku.

55

Tak je to najmä v prípade všeobecných a abstraktných oslobodení od dane, ktoré sú právne alebo fakticky vyhradené podnikom s určitou kapitálovou štruktúrou, ktoré pôsobia v určitej geografickej alebo hospodárskej oblasti, sú menšie alebo naopak disponujú značnými finančnými zdrojmi, alebo ktoré na vnútroštátnom území nezamestnávajú žiadneho zamestnanca (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. januára 2006, Cassa di Risparmio di Firenze a i., C‑222/04, EU:C:2006:8, body 136 a 137; z 15. novembra 2011, Komisia a Španielsko/Government of Gibraltar a Spojené kráľovstvo, C‑106/09 P a C‑107/09 P, EU:C:2011:732, body 104 až 106, ako aj z 19. decembra 2018, A‑Brauerei, C‑374/17, EU:C:2018:1024, body 31 a 38).

56

Naopak, ak sa podmienky stanovené systémom oslobodenia od dane právne alebo fakticky nevzťahujú na špecifické vlastnosti jednej kategórie podnikov, ktoré z neho môžu mať prospech, neoddeliteľne spojené s povahou týchto podnikov alebo povahou ich činností, tento systém patrí do „bežného“ daňového systému. Podmienky priznania takéhoto daňového oslobodenia sa totiž zdajú byť neutrálne z hľadiska hospodárskej súťaže, pričom skutočnosť, že niektoré podniky spĺňajú tieto podmienky, zatiaľ čo iné ich nespĺňajú, predstavuje okolnosť, ktorá nie je relevantná z hľadiska pravidiel v oblasti štátnej pomoci.

57

V tejto súvislosti treba spresniť, že je pravda, že podmienenie oslobodenia od dane splnením určitých podmienok nevyhnutne znamená, že z tohto oslobodenia má prospech len skupina podnikov, ktoré ich môžu splniť. Súdny dvor však už mal príležitosť rozhodnúť, že skutočnosť, že z tohto opatrenia môžu mať prospech len podniky spĺňajúce podmienky opatrenia, sama osebe nedáva tomuto opatreniu selektívnu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. marca 2012, 3M Italia,C‑417/10, EU:C:2012:184, body 41 a 42, ako aj z 19. decembra 2018, A‑Brauerei, C‑374/17, EU:C:2018:1024, bod 24 a citovanú judikatúru).

58

To predovšetkým znamená, že oslobodenie od dane, ktorého uplatnenie závisí od výsledkov podnikov, sa ako také nejaví ako selektívne (rozsudok z 15. novembra 2011, Komisia a Španielsko/Government of Gibraltar a Spojené kráľovstvo, C‑106/09 P a C‑107/09 P, EU:C:2011:732, body 80, 82 a 83). Za predpokladu, že sú splnené podmienky uvedené v bode 56 tohto rozsudku, v zásade platí to isté aj pre oslobodenia od dane, ktorých uplatňovanie je podmienené napríklad určitou politikou prijímania zamestnancov alebo určitými environmentálnymi opatreniami.

59

Okrem toho skutočnosť, že oslobodenie od dane sa priznáva bez ohľadu na to, či zdaniteľné osoby, na ktoré sa vzťahuje, vykonávajú alebo nevykonávajú ekonomickú činnosť, svedčí o tom, že toto oslobodenie od dane patrí do referenčného rámca.

60

Je nutné ešte dodať, že aj keď sa všeobecné a abstraktné oslobodenie od dane spojené s priamou daňou musí považovať za nepatriace do referenčného rámca, nie je automaticky selektívne. V takom prípade treba totiž overiť, ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 28 svojich návrhov a ako vyplýva z bodu 44 tohto rozsudku, či sa podniky, na ktoré sa toto oslobodenie vzťahuje, nachádzajú vzhľadom na cieľ sledovaný týmto referenčným rámcom v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii ako podniky, na ktoré sa toto oslobodenie nevzťahuje. Ak je to tak, uvedené oslobodenie sa bude považovať za selektívne, pokiaľ sa nepreukáže, že výsledné rozlišovanie medzi podnikmi vyplýva z povahy alebo štruktúry systému, ktorého súčasťou je to isté oslobodenie od dane.

61

V prejednávanej veci musí vnútroštátny súd vzhľadom na predchádzajúce úvahy preskúmať, či článok 7 ods. 1 bod 1 písm. a) zákona o miestnych daniach a poplatkoch, ktorý oslobodzuje od dane z nehnuteľností pozemky, budovy a stavby, ktoré sú súčasťou železničnej infraštruktúry, ak je táto infraštruktúra poskytnutá železničným dopravcom, môže poskytovať selektívnu výhodu podnikom, na ktoré sa toto oslobodenie od dane vzťahuje, v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

62

V tejto súvislosti po prvé zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že právny systém pozemkovej dane, ako vyplýva z tohto zákona, predstavuje „bežný“ daňový systém a v dôsledku toho referenčný rámec uplatniteľný v prejednávanej veci.

63

Ako uvádza poľská vláda, tento systém pozostáva zo systému pravidiel uplatniteľných na všetky subjekty, ktoré sú vlastníkmi nehnuteľností alebo ich majú v držbe, pričom definuje najmä predmet a základ dane, daňovníkov, ako aj sadzbu dane. Konkrétne článok 2 ods. 1 uvedeného zákona stanovuje pravidlo, podľa ktorého pozemky, budovy alebo ich súčasti, ako aj stavby alebo ich časti určené na hospodársku činnosť podliehajú dani z nehnuteľností.

64

Po druhé z bodu 54 tohto rozsudku vyplýva, že oslobodenie od dane stanovené v článku 7 ods. 1 bode 1 písm. a) toho istého zákona je súčasťou tohto referenčného rámca okrem prípadu, keď sa podmienky priznania tohto oslobodenia právne alebo fakticky vzťahujú na jednu alebo viaceré špecifické vlastnosti jednej kategórie podnikov, na ktoré sa môže vzťahovať, pričom tieto vlastnosti sú neoddeliteľne spojené s povahou týchto podnikov alebo povahou ich činností, a možno tak dospieť k záveru, že uvedené podniky patria do ucelenej kategórie.

65

Oslobodenie od dane, o ktoré ide vo veci samej, sa priznáva osobám podliehajúcim dani z nehnuteľností pod podmienkou, že vlastnia pozemok, budovu alebo stavbu, ktoré sú súčasťou železničnej infraštruktúry, ktorá je poskytnutá železničným dopravcom.

66

S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa však nezdá, že by táto podmienka právne alebo fakticky súvisela s jednou alebo viacerými osobitnými vlastnosťami podnikov, na ktoré sa toto oslobodenie vzťahuje, ktorá by umožňovala zoskupiť všetky tieto podniky do ucelenej kategórie v zmysle bodov 54 a 64 tohto rozsudku.

67

Naopak je zrejmé, že uvedené oslobodenie od dane môže byť priznané každému daňovníkovi, ktorý vlastní pozemok, budovu alebo stavbu, ktoré sú súčasťou železničnej infraštruktúry, ktorá je poskytnutá železničným dopravcom, bez ohľadu na to, či dotknutý daňovník vykonáva alebo nevykonáva hospodársku činnosť, a ak ju vykonáva, bez ohľadu na povahu tejto činnosti. Zdá sa teda, že kategória príjemcov oslobodenia od dane, o ktoré ide vo veci samej, je rôznorodá a pozostáva z nehospodárskych subjektov a podnikov, ktoré navyše môžu mať veľmi odlišnú právnu formu a veľkosť a pôsobiť vo veľmi odlišných odvetviach činnosti.

68

Ako uvádza vnútroštátny súd, zdá sa teda, že toto oslobodenie od dane je založené na neutrálnom kritériu, ktoré sa uplatňuje okrem iného nezávisle od odvetví alebo hospodárskych činností podnikov, ktoré sú príjemcami pomoci, alebo od ich právnej formy.

69

Z toho vyplýva, že s výhradou overenia týmto súdom sa uvedené oslobodenie musí považovať za súčasť referenčného rámca uplatniteľného v prejednávanej veci.

70

Po tretie sa zdá, že tento referenčný rámec má autonómnu právnu logiku s vlastnými cieľmi a nemôže byť spojený s uceleným súborom právnych predpisov, ktoré sú mimo neho.

71

Okrem toho, čo bolo uvedené v bodoch 62 a 63 tohto rozsudku, totiž z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že systém dane z nehnuteľností sleduje nielen rozpočtový cieľ, ktorý je podstatný pre samotnú funkciu zdaňovania, ale prostredníctvom oslobodenia od dane, o ktoré ide vo veci samej, aj environmentálny cieľ, ktorého cieľom je povzbudiť dotknuté podniky k obnove nepoužívaných železničných tratí a k využívaniu železničnej dopravy, ktorá nespôsobuje emisie oxidu uhličitého (CO2) a je bezpečnejšia ako cestná doprava.

72

Ako však bolo uvedené v bode 51 tohto rozsudku, členský štát môže v rámci svojej daňovej autonómie legitímne sledovať priamymi daňami okrem čisto rozpočtového cieľa aj jeden alebo viacero iných cieľov, ktoré prípadne spolu tvoria cieľ príslušného referenčného rámca.

73

Napokon v spise, ktorý bol predložený Súdnemu dvoru, sa nenachádza nijaký dôkaz o tom, že referenčný rámec bol vytvorený podľa zjavne diskriminačných parametrov, ktorých cieľom bolo obísť právo Únie v oblasti štátnej pomoci v zmysle judikatúry uvedenej v bode 53 tohto rozsudku.

74

S výhradou overenia vnútroštátnym súdom teda zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že oslobodenie od dane z nehnuteľností stanovené v článku 7 ods. 1 bode 1 písm. a) zákona o miestnych daniach a poplatkoch nepriznáva selektívnu výhodu podnikom, na ktoré sa toto oslobodenie vzťahuje.

75

Ak by vnútroštátny súd dospel k záveru, že oslobodenie od dane, o ktoré ide vo veci samej, priznáva selektívnu výhodu, vzniká otázka, či toto oslobodenie od dane spĺňa podmienku uvedenú v bode 36 tohto rozsudku, podľa ktorej predmetné opatrenie musí narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže.

76

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že nie je potrebné preukázať skutočné narušenie hospodárskej súťaže, ale len preskúmať, či toto opatrenie môže narušiť hospodársku súťaž (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. júna 2017, Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania,C‑74/16, EU:C:2017:496, bod 78, a z 27. januára 2022, Fondul Proprietatea,C‑179/20, EU:C:2022:58, bod 100).

77

Takáto podmienka je splnená, len čo v čase nadobudnutia účinnosti uvedeného opatrenia existuje na dotknutom trhu skutočná hospodárska súťaž (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES,C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1, bod 51, ako aj citovanú judikatúru), pričom okolnosť, že hospodárske odvetvie bolo predmetom liberalizácie na úrovni Únie, môže charakterizovať skutočný alebo potenciálny vplyv pomoci na hospodársku súťaž (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. mája 2017, Fondul Proprietatea,C‑150/16, EU:C:2017:388, bod 34).

78

Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že opatrenia, ktoré rovnako ako oslobodenie od dane, o ktoré ide vo veci samej, majú za cieľ oslobodiť podnik od nákladov, ktoré by musel bežne znášať v rámci svojej bežnej prevádzky alebo bežných činností, v zásade narúšajú podmienky hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. júna 2017, Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania,C‑74/16, EU:C:2017:496, bod 80).

79

Napokon treba pripomenúť, že vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť, či vzhľadom na všeobecné znaky tohto oslobodenia toto oslobodenie narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže bez toho, aby bol tento súd povinný preskúmať individuálnu situáciu každého podniku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. novembra 2011, Komisia a Španielsko/Government of Gibraltar a Spojené kráľovstvo, C‑106/09 P a C‑107/09 P, EU:C:2011:732, bod 122; z 28. októbra 2021, Eco Fox a i., C‑915/19 až C‑917/19, EU:C:2021:887, bod 57, ako aj z 30. mája 2024, Autoridad Portuaria de Bilbao/Komisia,C‑110/23 P, EU:C:2024:441, bod 69).

80

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že právna úprava členského štátu, ktorá oslobodzuje od dane z nehnuteľností pozemky, budovy a stavby, ktoré sú súčasťou železničnej infraštruktúry, ak je táto infraštruktúra poskytnutá železničným dopravcom, sa nejaví ako opatrenie, ktoré príjemcom tohto oslobodenia priznáva selektívnu výhodu.

81

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že právna úprava členského štátu, ktorá oslobodzuje od dane z nehnuteľností pozemky, budovy a stavby, ktoré sú súčasťou železničnej infraštruktúry, ak je táto infraštruktúra poskytnutá železničným dopravcom, sa nejaví ako opatrenie, ktoré príjemcom tohto oslobodenia priznáva selektívnu výhodu.