–

LF, v zastúpení: V. B. Ilareva, a K. Stojanov, advokati,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Azéma, J. Hottiaux, A. Katsimerou a E. Rousseva, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 1, 4 a 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článku 2 písm. h) a článku 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9), ako aj článku 14 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi LF a Dăržavna agencija za bežancite (Štátna agentúra pre utečencov, Bulharsko) (ďalej len „DAB“) v súvislosti s rozhodnutím, ktorým sa mu zamietlo priznať postavenie utečenca ako aj „humanitárne postavenie“.

3

Odôvodnenie 12 smernice 2008/115 uvádza:

„Mala by sa riešiť situácia štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu, ale ešte nemôžu byť odsunutí. Zabezpečenie ich základných potrieb by sa malo vymedziť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Na účely preukázania ich osobitnej situácie v prípade správnych kontrol alebo preskúmaní by sa malo týmto osobám vystaviť písomné potvrdenie o ich situácii. Členské štáty by mali mať široké právomoci, pokiaľ ide o formu a úpravu tohto písomného potvrdenia a malo by sa im tiež umožniť vložiť písomné potvrdenie do rozhodnutí vzťahujúcich sa na návrat prijatých podľa tejto smernice.“

4

Článok 2 ods. 2 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty sa môžu rozhodnúť, že túto smernicu nebudú uplatňovať na štátnych príslušníkov tretích krajín:

5

Článok 6 ods. 4 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty môžu kedykoľvek rozhodnúť o udelení samostatného povolenia na pobyt alebo iného oprávnenia poskytujúceho štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území, právo na pobyt z humanitárnych dôvodov, dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo iných dôvodov. V tomto prípade sa nevydáva rozhodnutie o návrate. Ak sa rozhodnutie o návrate už vydalo, zruší sa alebo sa pozastaví jeho účinnosť na dobu trvania platnosti povolenia na pobyt alebo iného oprávnenia, ktorým sa udeľuje právo na pobyt.“

6

Podľa článku 8 ods. 1 a 2 tej istej smernice:

„1.   Členské štáty prijmú všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia o návrate, ak sa neposkytla lehota na dobrovoľný odchod v súlade s článkom 7 ods. 4 alebo sa nesplnila povinnosť návratu v rámci lehoty na dobrovoľný odchod poskytnutej v súlade s článkom 7.

2.   Ak členský štát poskytol lehotu na dobrovoľný odchod v súlade s článkom 7 a počas tejto lehoty nevznikne riziko v zmysle článku 7 ods. 4, rozhodnutie o návrate možno vykonať až po jej uplynutí.“

7

Článok 9 ods. 1 a 2 smernice 2008/115 znie:

„1.   Členské štáty odložia odsun:

2.   Členské štáty môžu odložiť odsun na primeranú dobu, pričom zohľadnia osobitné okolnosti konkrétneho prípadu. Členské štáty zohľadnia najmä:

8

Článok 14 tejto smernice stanovuje:

„1.   S výnimkou situácie uvedenej v článkoch 16 a 17 členské štáty zabezpečia, aby sa vo vzťahu k štátnym príslušníkom tretích krajín počas lehoty na dobrovoľný odchod poskytnutej v súlade s článkom 7 a v období, na ktoré sa odložil odsun v súlade s článkom 9, v čo najväčšej miere zohľadnili tieto zásady:

2.   Členské štáty poskytnú osobám uvedeným v odseku 1 v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi písomné potvrdenie, že lehota na dobrovoľný odchod sa predĺžila v súlade s článkom 7 ods. 2 alebo že sa rozhodnutie o odsune dočasne nevykoná.“

9

Odôvodnenia 14 a 15 smernice 2011/95 znejú:

10

Podľa článku 2 písm. h) tejto smernice pojem „žiadosť o medzinárodnú ochranu“ na účely uvedenej smernice znamená „požiadavku predloženú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátneho občianstva o ochranu od členského štátu, o ktorých sa predpokladá, že požadujú postavenie utečenca alebo doplnkovú ochranu, a ktorí výslovne nepožadujú iný druh ochrany mimo rozsahu tejto smernice, o ktorú možno požiadať osobitne“.

11

Článok 3 tej istej smernice stanovuje:

„Členské štáty môžu zaviesť alebo zachovávať výhodnejšie normy pre určovanie, kto je oprávnený ako utečenec alebo ako osoba oprávnená na doplnkovú ochranu, a pre určenie obsahu medzinárodnej ochrany, pokiaľ sú tieto normy zlučiteľné s touto smernicou.“

12

Článok 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60) znie takto:

„Na účely tejto smernice:

…

…

13

Článok 9 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Žiadateľom musí byť umožnené zostať v členskom štáte výlučne na účely konania dovtedy, kým rozhodujúci orgán neprijme rozhodnutie v súlade s konaním na prvom stupni stanoveným v kapitole III. Uvedené právo zostať na danom území nezakladá nárok na povolenie na pobyt.“

14

Článok 41 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty môžu urobiť výnimku z práva zostať na území, ak osoba:

Členské štáty môžu stanoviť takúto výnimku, len ak sa rozhodujúci orgán domnieva, že rozhodnutie o návrate nepovedie k priamemu alebo nepriamemu vráteniu alebo vyhosteniu v rozpore so záväzkami tohto členského štátu vyplývajúcimi z medzinárodného práva alebo práva Únie.“

15

Článok 46 ods. 5 a 6 tej istej smernice znie:

„5.   Bez toho, aby bol dotknutý odsek 6, umožnia členské štáty žiadateľom zostať na území dovtedy, kým neuplynie lehota na uplatnenie ich práva na účinný opravný prostriedok, a ak sa takéto právo uplatnilo, dovtedy, kým sa o opravnom prostriedku nerozhodne.

6.   V prípade rozhodnutia:

…

má súd právomoc rozhodnúť, či žiadateľ môže alebo nemôže zostať na území členského štátu, a to buď na žiadosť žiadateľa alebo z úradnej moci, ak takéto rozhodnutie zrušuje právo žiadateľa zostať v členskom štáte a ak v takýchto prípadoch nie je vo vnútroštátnom práve stanovené právo zostať v členskom štáte dovtedy, kým nebude rozhodnuté o opravnom prostriedku.“

16

Článok 20 ods. 1 a 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96), stanovuje:

„1.   Členské štáty môžu obmedziť alebo vo výnimočných a riadne odôvodnených prípadoch odňať materiálne podmienky prijímania, ak žiadateľ:

…

…

5.   Rozhodnutia o obmedzení alebo odňatí materiálnych podmienok prijímania alebo o sankciách uvedených v odsekoch 1, 2, 3 a 4 tohto článku sa prijímajú na základe individuálneho posúdenia, objektívne a nestranne a musia obsahovať odôvodnenie. Rozhodnutia musia vychádzať z konkrétnej situácie dotknutej osoby, najmä v súvislosti s osobami, na ktoré sa vzťahuje článok 21, berúc do úvahy zásadu proporcionality. Členské štáty za každých okolností zabezpečia prístup k zdravotnej starostlivosti v súlade s článkom 19 a zabezpečia dôstojnú životnú úroveň všetkých žiadateľov.“

17

Článok 8 ods. 1 Zakon za ubežišteto i bežancite (zákon o azyle a utečencoch, ďalej len „ZUB“) stanovuje:

„Postavenie utečenca v Bulharskej republika sa prizná cudzincovi, ktorý pre oprávnenú obavu pred prenasledovaním z rasových, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, politických dôvodov, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, sa nachádza mimo svojej krajiny pôvodu a ktorý z týchto dôvodov nemôže alebo nechce prijať ochranu tejto krajiny alebo sa do nej vrátiť.“

18

Článok 9 tohto zákona stanovuje:

„1.   Humanitárne postavenie sa prizná cudzincovi, ktorý nespĺňa podmienky na priznanie postavenia utečenca a ktorý nemôže alebo nechce prijať ochranu svojej krajiny z dôvodu, že by mohol byť vystavený skutočnému riziku vážneho bezprávia, akým je:

…

8.   Humanitárne postavenie možno tiež priznať z iných humanitárnych dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v záveroch výkonného výboru Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov.“

19

Článok 44b Zakon za čuždencite v Republika Bălgaria (zákon o cudzincoch v Bulharskej republike, ďalej len „ZČRB“) znie:

„1.   Keď existuje prekážka brániaca vyhosteniu alebo okamžitému návratu cudzinca alebo keď vykonanie týchto opatrení treba z právnych alebo technických dôvodov odložiť, orgán, ktorý vydal správne donucovacie opatrenie, pozastaví jeho vykonanie do odstránenia prekážok výkonu tohto opatrenia.

2.   Keď po uplynutí doby dočasnej ochrany stanovenej v [ZUB], existuje prekážka brániaca vyhosteniu alebo okamžitému návratu cudzinca alebo keď vykonanie týchto opatrení treba zo zdravotných alebo humanitárnych dôvodov odložiť, orgán, ktorý vydal správne donucovacie opatrenie, pozastaví jeho vykonanie do odstránenia prekážok výkonu tohto opatrenia.“

20

Podľa odseku 1 bodu 16 doplňujúcich ustanovení k ZČRB ide o „humanitárne dôvody“, ak by odopretie vstupu alebo odchod cudzinca z územia Bulharskej republiky predstavovalo vážne riziko pre jeho zdravie alebo život z dôvodu objektívnych okolností alebo integrity jeho rodiny, alebo ak si najlepší záujem rodiny alebo dieťaťa vyžaduje, aby mu bol umožnený vstup na územie alebo aby na území krajiny zostal.

21

LF je dospelým štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý sa zdržiava v Bulharsku od roku 1996. Opakovane a neúspešne podal žiadosti o medzinárodnú ochranu a boli voči nemu vydané viaceré rozhodnutia o návrate, ktoré neboli nikdy vykonané.

22

LF podal 13. apríla 2021 jedenástu žiadosť o medzinárodnú ochranu, v ktorej uviedol najmä, že veľkú časť svojho života strávil v Bulharsku, a že z dôvodu právneho vákua v súvislosti s jeho pobytom v tomto členskom štáte, nemal prístup ani k zdravotnému poisteniu, ani k zdravotnej starostlivosti. Tvrdil tiež, že jeho postupne zhoršujúci sa zdravotný stav mu bránil v normálnom cestovaní a že dlhé cesty by mohli ohroziť jeho život.

23

Rozhodnutím z 29. apríla 2021 DAB, rozhodujúci orgán v Bulharsku, žiadosť, ktorú podal LF zamietol. Bolo rozhodnuté, že návrat dotknutej osoby do krajiny pôvodu zabezpečí vnútroštátny orgán príslušný pre vykonávanie návratov alebo Medzinárodná organizácia pre migráciu (MOM).

24

Toto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom z 25. novembra 2021, ktorý nadobudol právoplatnosť, jednak z dôvodu, že LF sa dovolával zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia, ktorá sa naňho uplatňovala vzhľadom na jeho tvrdenie, že dlhé cesty ohrozujú jeho život, a jednak, že porušenie takejto zásady je dôvodom priznania humanitárneho postavenia stanoveného v článku 9 ods. 1 bode 2 ZUB.

25

V dôsledku tohto zrušenia bola žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podal LF, zaevidovaná 30. decembra 2021. Vyjadril želanie byť ubytovaný v registračnom a prijímacom centre DAB, pretože nebol schopný zabezpečiť si základné potreby.

26

Dňa 10. augusta 2022 DAB prijal sporné rozhodnutie, ktorým odmietol priznať LF postavenie utečenca ako aj humanitárne postavenie.

27

Tento orgán sa domnieval, že dôvody, ktoré uvádza LF, jednak neodôvodňujú opodstatnenú obavu z prenasledovania alebo reálne riziko vážneho bezprávia v zmysle článku 8 ods. 1 a článku 9 ods. 1 ZUB a jednak nemôžu predstavovať dôvody na získanie humanitárneho postavenia z dôvodov uvedených v článku 9 ods. 8 tohto zákona. Okrem toho uvedený orgán uviedol, že rôzne odsúdenia LF za trestné činy, preukázali jeho neschopnosť integrovať sa do bulharskej spoločnosti a jeho recidívne správanie. Nakoniec sa domnieval, že predĺžený pobyt LF v Bulharsku a nemožnosť návratu do jeho krajiny pôvodu nepredstavovali dôvod ochrany podľa ZUB, ale mohli odôvodniť len žiadosť o priznanie administratívneho postavenia podľa ZČRB.

28

LF podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia‑mesto, Bulharsko), ktorý je súdom podávajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.

29

Tento súd sa po prvé domnieva, že LF nespĺňa podmienky na získanie postavenia utečenca podľa článku 8 ods. 1 ZUB alebo na priznanie humanitárneho postavenia podľa článku 9 ods. 1 ZUB tohto zákona. Vzhľadom na značnú dĺžku pobytu LF v Bulharsku, viac ako 26 rokov, počas ktorej nemal k dispozícii žiadny preukaz totožnosti a často bol zbavený záruk potrebných na zabezpečenie dôstojnej životnej úrovne v rozpore s článkom 14 smernice 2008/115, bola jeho situácia porovnateľná so situáciou v rozsudkoch z 19. marca 2019, Jawo (C‑163/17, EU:C:2019:218), a z 19. marca 2019, Ibrahim a i. (C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17, EU:C:2019:219), ako aj v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. januára 2011, M.S.S. v. Belgicko a Grécko (CE:ECHR:2011:0121JUD003069609).

30

Vnútroštátny súd konkrétne uvádza, že bulharské orgány si nesplnili svoju povinnosť bezodkladne vykonať odsun LF, ktorá im vyplýva z článku 8 smernice 2008/115.

31

Uvedený súd sa pýta, či v prípade neexistencie ustanovenia ZČRB, ktoré by umožňovalo priznať LF právo na pobyt z humanitárnych dôvodov a pri neexistencii povinnosti členských štátov zaviesť takéto ustanovenie na základe článku 6 ods. 4 smernice 2008/115, skutočnosť, že bulharské orgány nezohľadnili osobitnú situáciu LF za predpokladu, že predstavuje porušenie článkov 1, 4 a 7 Charty, patrí medzi „naliehavé humanitárne dôvody“, ktoré by odôvodňovali výklad článku 9 ods. 8 ZUB v súlade s odôvodnením 15 a článkom 2 písm. h) smernice 2011/95.

32

V prípade kladnej odpovede sa uvedený súd ďalej pýta, či sa má poskytnúť doplnková ochrana v zmysle smernice 2011/95 na základe článku 9 ods. 8 ZUB alebo právo na pobyt z humanitárnych dôvodov v zmysle článku 6 ods. 4 smernice 2008/115.

33

Po druhé ten istý súd zdôrazňuje, že v rozpore s tým, čo uvádza odôvodnenie 12 smernice 2008/115, a s tým, čo stanovuje článok 14 ods. 2 tejto smernice, žiadne ustanovenie ZČRB nestanovuje právo LF získať písomné potvrdenie o jeho situácii.

34

V prejednávanej veci sa uplatnenie ZČRB a smernice 2008/115 na LF obmedzilo na vydanie dvoch rozhodnutí o návrate z 26. septembra 2005 a 9. augusta 2017, ktoré neboli vykonané. Nič nenasvedčovalo tomu, že toto nevykonanie možno vysvetliť prekážkami vykonania alebo zdravotnými či humanitárnymi dôvodmi.

35

Podľa vnútroštátneho súdu smernica 2008/115 neurčuje dôsledky vyplývajúce zo skutočnosti, že výkon odsunu porušuje právo štátneho príslušníka tretej krajiny na rešpektovanie jeho súkromného života. Preto v prípade neexistencie vnútroštátnej humanitárnej doložky prijatej v súlade s článkom 6 ods. 4 tejto smernice nemôže mať nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z článku 14 ods. 2 uvedenej smernice v spojení s jej odôvodnením 12 za následok uloženie povinnosti členskému štátu priznať právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny.

36

Po tretie sa vnútroštátny súd domnieva, že iba článok 9 ods. 8 ZUB upravuje udelenie povolenia na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny z humanitárnych dôvodov. Tento súd má však pochybnosti, pokiaľ ide o výklad tohto ustanovenia z hľadiska práva Únie, keďže bulharský zákonodarca sa nesprávne domnieval, že udelenie povolenia na pobyt z humanitárnych dôvodov musí byť upravené v ZUB, ktorého hlavným cieľom je prebrať smernicu 2011/95 do bulharského práva.

37

Tento súd sa totiž domnieva, že na jednej strane hoci sa v bulharskom práve doplnková ochrana označuje aj výrazom „humanitárne postavenie“, „humanitárne dôvody“ uvedené v článku 9 ods. 8 ZUB sa nezdajú byť relevantné na účely posúdenia, či sa má poskytnúť doplnková ochrana, ako ju upravuje článok 15 smernice 2011/95 a článok 9 ods. 1 ZUB. Na druhej strane podľa odôvodnenia 12 a článku 2 písm. h) tejto smernice je udelenie povolenia na pobyt z takýchto humanitárnych dôvodov vylúčené z pôsobnosti tejto smernice.

38

Vnútroštátny súd sa domnieva, že situácia LF si vyžaduje extenzívny výklad jedinej možnosti uplatniť vo vnútroštátnom práve „humanitárne ustanovenie“ v súlade so základnými právami uvedenými v článkoch 1, 4 a 7 Charty.

39

Ak by sa článok 9 ods. 8 ZUB vykladal v tom zmysle, že nepatrí do pôsobnosti smernice 2011/95, právnu situáciu LF by bolo možné posúdiť nie so zreteľom na jeho prípadný návrat do krajiny pôvodu, ale na jeho situáciu v Bulharsku, a to aj s prihliadnutím na dĺžku jeho pobytu v tomto členskom štáte a na dodržanie jeho základných práv.

40

Vnútroštátny súd sa preto pýta, či bez ohľadu na výhradu týkajúcu sa prijatia výhodnejších noriem členskými štátmi uvedenú v článku 3 smernice 2011/95, článok 2 ods. 2 písm. h) tejto smernice umožňuje bez súvislosti s povahou a dôvodmi uvedenej smernice poskytnúť ochranu „z naliehavých humanitárnych dôvodov“ štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa, tak ako LF, zdržiaval v členskom štáte viac ako 26 rokov bez písomného potvrdenia o jeho právnom postavení a bez možnosti získať povolenie na pobyt „z humanitárnych dôvodov“.

41

Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, ako aj práva na život, integritu a zdravie, ktoré sú zakotvené v článkoch 1, 2, 3 a 35 Charty, ale aj zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania uvedený v jej článku 4 podľa názoru tohto súdu bránia tomu, aby v situácii, o akú ide vo veci samej, štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu a ktorého odsun bol fakticky odložený, nemal pokryté svoje základné potreby, kým sa nerozhodne o jeho opravnom prostriedku.

42

Za týchto podmienok Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia‑mesto) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

43

Svojou prvou, treťou a piatou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 písm. h) smernice 2011/95 v spojení s odôvodnením 15 a článkom 3 tejto smernice, ako aj s článkami 1 a 4 Charty vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát priznal štátnemu príslušníkovi tretej krajiny právo na pobyt z humanitárnych dôvodov, ktoré nijako nesúvisia s povahou, základmi a cieľmi medzinárodnej ochrany uvedenej v tejto smernici.

44

V prvom rade treba pripomenúť, že v súlade s článkom 3 smernice 2011/95 v spojení s jej odôvodnením 14 môžu členské štáty prijať alebo zachovať normy zmierňujúce podmienky na priznanie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátneho občianstva za predpokladu, že tieto normy sú zlučiteľné s touto smernicou. Takéto normy preto nesmú poškodzovať všeobecnú štruktúru alebo ciele uvedenej smernice. Zakázané sú predovšetkým normy, ktoré sú zamerané na priznanie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou štátnym príslušníkom tretích štátov alebo osobám, ktorí sa nachádzajú v situáciách, ktoré vôbec nesúvisia s logickým zmyslom medzinárodnej ochrany [pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Zachovanie celistvosti rodiny) (C‑91/20, EU:C:2021:898, body 39 a 40].

45

Súdny dvor tak už rozhodol, pokiaľ ide o článok 3 smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 304, 2004, s. 12; Mim. vyd. 19/007, s. 96), ktorého znenie bolo totožné s článkom 3 smernice 2011/95, že toto ustanovenie bránilo tomu, aby členský štát priznal postavenie utečenca alebo osoby s postavením doplnkovej ochrany štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátneho občianstva z dôvodu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty, ku ktorému dochádza na území tohto členského štátu, keďže takáto situácia nemá súvislosť s logikou medzinárodnej ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, M’Bodj, C‑542/13, EU:C:2014:2452, body 33, 43 a 44).

46

Priznanie práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny preto nemôže byť založené na ustanoveniach smernice 2011/95, ak je takéto právo na pobyt odôvodnené situáciou materiálnej deprivácie, v ktorej sa tento štátny príslušník nachádza na území hostiteľského členského štátu, aj keby bola táto situácia tak závažná, že by ju bolo možné prirovnať k neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu v zmysle článku 4 Charty.

47

V druhom rade však treba zdôrazniť, že článok 2 písm. h) smernice 2011/95 definuje „žiadosť o medzinárodnú ochranu“ ako žiadosť o ochranu od členského štátu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátneho občianstva, o ktorých je možné predpokladať, že žiadajú o priznanie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou, a ktorí výslovne nežiadajú o iný druh ochrany. Toto ustanovenie treba chápať v spojení s odôvodnením 15 tejto smernice, ktoré stanovuje, že na štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva, ktoré majú povolené zotrvať na územiach členských štátov z dôvodov, ktoré nie sú pre potrebe medzinárodnej ochrany, ale na diskrečnom základe z naliehavých rodinných alebo humanitárnych dôvodov, sa uvedená smernica nevzťahuje.

48

Z toho vyplýva, že bez ohľadu na jej článok 3 smernica 2011/95 nebráni členskému štátu, aby poskytol vnútroštátnu ochranu, z ktorej vyplývajú práva umožňujúce osobám, ktoré nemajú postavenie utečenca alebo osoby s postavením doplnkovej ochrany, zdržiavať sa na jeho území, keďže priznanie takejto ochrany nepatrí do pôsobnosti tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. novembra 2010, B a D, C‑57/09 a C‑101/09, EU:C:2010:661, body 116 až 118, ako aj z 23. mája 2019, Bilali, C‑720/17, EU:C:2019:448, bod 61). Členský štát teda môže na základe svojho vnútroštátneho práva priznať právo na pobyt z humanitárnych dôvodov štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa na jeho území nachádzajú v stave ťažkej materiálnej deprivácie.

49

Túto vnútroštátnu ochranu však nemožno zamieňať s postavením utečenca alebo osoby s postavením doplnkovej ochrany v zmysle tejto smernice, bez toho došlo k porušeniu režimu zavedeného smernicou 2011/95. Je teda potrebné, aby normy priznávajúce túto vnútroštátnu ochranu umožňovali jasne ju odlíšiť od ochrany priznanej na základe uvedenej smernice (pozri analogicky rozsudok z 9. novembra 2010, B a D, C‑57/09 a C‑101/09, EU:C:2010:661, body 119 a 120).

50

Vnútroštátnemu súdu prináleží určiť, či vnútroštátna právna úprava, na základe ktorej by právo na pobyt na humanitárne účely mohlo byť prípadne priznané štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza v takej situácii, ako je situácia žalobcu vo veci samej, umožňuje jasne odlíšiť postavenie vyplývajúce z takéhoto práva na pobyt od postavenia priznaného na základe smernice 2011/95.

51

V tejto súvislosti, samotná okolnosť, že vnútroštátne právo kvalifikuje režim vyplývajúci z poskytnutia doplnkovej ochrany rovnakým spôsobom na jednej strane a režim vyplývajúci z tejto vnútroštátnej ochrany na druhej strane, neumožňuje dospieť k záveru, že tieto dva režimy nemožno dostatočne odlíšiť (pozri analogicky rozsudok z 9. novembra 2010, B a D, C‑57/09 a C‑101/09, EU:C:2010:661, body 119 a 120). Neumožňuje ani domnievať sa, že uvedené režimy nemožno dostatočne odlíšiť na základe skutočnosti, že právna úprava týkajúca sa takejto vnútroštátnej ochrany sa nachádza medzi ustanoveniami vnútroštátneho práva, ktoré sa v zásade týkajú ochrany vyplývajúcej zo smernice 2011/95.

52

Ak je však, ako sa javí v prejednávanej veci, režim vyplývajúci z vnútroštátnej ochrany stanovený tou istou právnou úpravou ako tá, ktorou sa preberá smernica 2011/95, a ak vnútroštátny zákonodarca navyše tento režim kvalifikuje rovnakým spôsobom ako režim vyplývajúci z doplnkovej ochrany, normy poskytujúce takúto vnútroštátnu ochranu nemožno považovať za normy umožňujúce jasne odlíšiť túto ochranu od ochrany poskytnutej na základe tejto smernice, ak je postavenie vyplývajúce z tohto vnútroštátneho režimu navyše v podstate rovnaké ako postavenie osoby s doplnkovou ochranou, ako je stanovené v uvedenej smernici.

53

Napokon článok 2 písm. h) smernice 2011/95 stanovuje len to, že žiadosť, ktorou štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva výslovne žiada o iný druh ochrany, nepredstavuje žiadosť o medzinárodnú ochranu, ak vnútroštátne právo umožňuje požiadať o tento iný druh ochrany prostredníctvom samostatnej žiadosti. Naopak, na rozdiel od toho, čo tvrdí Európska komisia, toto ustanovenie nijako nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán po zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu priznal právo na pobyt na základe ochrany vyplývajúcej výlučne z vnútroštátneho práva.

54

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú, tretiu a piatu otázku odpovedať tak, že smernica 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát priznal právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny z dôvodov, ktoré nijako nesúvisia so všeobecnou štruktúrou a cieľmi tejto smernice, pokiaľ sa toto právo na pobyt jasne odlišuje od medzinárodnej ochrany poskytovanej na základe uvedenej smernice.

55

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 14 ods. 2 smernice 2008/115 v spojení s odôvodnením 12 tejto smernice, ako aj s článkami 1 a 4 Charty vykladať v tom zmysle, že členský štát, ktorý nie je schopný vykonať odsun štátneho príslušníka tretej krajiny v lehotách stanovených v súlade s článkom 8 tejto smernice, musí tomuto štátnemu príslušníkovi poskytnúť písomné potvrdenie o tom, že hoci sa neoprávnene zdržiava na území tohto členského štátu, rozhodnutie o odsune, ktoré sa ho týka, sa dočasne nevykoná.

56

V prvom rade treba pripomenúť, že s výhradou výnimiek stanovených v článku 2 ods. 2 smernice 2008/115 sa táto smernica uplatňuje na každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu. Okrem toho, keďže štátny príslušník tretej krajiny patrí do pôsobnosti tejto smernice, v zásade musí podliehať spoločným normám a postupom stanoveným touto smernicou na účely jeho návratu, a to až do okamihu prípadnej legalizácie tohto pobytu [rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21, EU:C:2022:913, bod 52 a citovaná judikatúra].

57

Pokiaľ bolo voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny prijaté rozhodnutie o návrate pri dodržaní hmotnoprávnych a procesných záruk zavedených smernicou 2008/115, dotknutý členský štát je povinný vykonať odsun tohto štátneho príslušníka podľa článku 8 tejto smernice [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. januára 2021, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Návrat maloletej osoby bez sprievodu), C‑441/19, EU:C:2021:9, body 79 a 80, ako aj z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21, EU:C:2022:913, bod 54 a citovanú judikatúru].

58

V druhom rade, ako výnimku z povinnosti vykonať odsun štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému bolo vydané rozhodnutie o návrate v lehotách stanovených v súlade s článkom 8 smernice 2008/115, článok 9 tejto smernice umožňuje dotknutému členskému štátu, alebo mu dokonca ukladá povinnosť, odložiť tento odsun v určitých prípadoch.

59

Ako potvrdzuje odôvodnenie 12 smernice 2008/115, neoprávnene sa zdržiavajúci štátny príslušník tretej krajiny, ktorého odsun sa odložil, teda naďalej patrí do pôsobnosti tejto smernice. Okrem toho z článku 14 uvedenej smernice vyplýva, že tento štátny príslušník má určité záruky, kým sa čaká na jeho odsun.

60

Z tohto dôvodu článok 14 ods. 2 smernice 2008/115 ukladá členskému štátu, na území ktorého sa tento štátny príslušník neoprávnene zdržiava, povinnosť, aby mu v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi poskytol písomné potvrdenie o tom, že rozhodnutie o odsune, ktoré sa ho týka, sa dočasne nevykoná.

61

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 14 ods. 2 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát, ktorý nie je schopný vykonať odsun štátneho príslušníka tretej krajiny v lehotách stanovených v súlade s článkom 8 tejto smernice, musí tomuto štátnemu príslušníkovi poskytnúť písomné potvrdenie o tom, že hoci sa neoprávnene zdržiava na území tohto členského štátu, rozhodnutie o odsune, ktoré sa ho týka, sa dočasne nevykoná.

62

Svojou štvrtou a šiestou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 1, 4 a 7 Charty v spojení so smernicou 2008/115 majú vykladať v tom zmysle, že členský štát môže byť povinný priznať právo na pobyt z naliehavých humanitárnych dôvodov, prípadne z dôvodu medzinárodnej ochrany, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na jeho území dlhodobo zdržiaval bez upraveného postavenia a v súčasnosti sa tam zdržiava neoprávnene.

63

V prvom rade treba pripomenúť, že pôsobnosť Charty v súvislosti s konaním členských štátov je vymedzená v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého sú ustanovenia Charty určené členským štátom výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie, pričom toto ustanovenie potvrdzuje judikatúra Súdneho dvora, podľa ktorej sa základné práva zaručené v právnom poriadku Únie majú uplatniť vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, nie však mimo týchto situácií. Pokiaľ naopak právna situácia nespadá do pôsobnosti práva Únie, Súdny dvor nemá právomoc o nej rozhodnúť a prípadne uvádzané ustanovenia Charty nemôžu samy osebe túto právomoc založiť [rozsudky z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárnej komory Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 78, ako aj z 25. januára 2024, Parchetul de pe lângă Curtea de Apel Craiova a i., C‑58/22, EU:C:2024:70, bod 40].

64

Preto treba najskôr preskúmať, do akej miery sa na situáciu štátneho príslušníka tretej krajiny, akou je situácia žalobcu vo veci samej, môže vzťahovať právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, a následne určiť, či takáto situácia zahŕňa podľa článkov 1, 4 alebo 7 Charty priznanie práva na pobyt tomuto štátnemu príslušníkovi tretej krajiny.

65

V tejto súvislosti po prvé z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že žalobca vo veci samej nespĺňa podmienky na to, aby mu bola poskytnutá medzinárodná ochrana v zmysle smernice 2011/95, takže táto smernica sa neuplatňuje na jeho situáciu.

66

Po druhé žalobca vo veci samej s výnimkou prípadu, keď sa môže odvolávať na iné povolenie na pobyt na bulharskom území, naopak patrí do pôsobnosti smernice 2008/115 keďže sa na tomto území zdržiava neoprávnene od prijatia rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, proti ktorému podal opravný prostriedok na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU, EU:C:2020:367, body 209 a 210). Z toho vyplýva, že situácia žalobcu vo veci samej sa riadi právom Únie.

67

Žiadne ustanovenie smernice 2008/115 však nemožno vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby členský štát priznal povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na jeho území. Pokiaľ ide najmä o článok 6 ods. 4 tejto smernice, toto ustanovenie sa obmedzuje na to, že umožňuje členským štátom, aby z charitatívnych alebo humanitárnych dôvodov priznali právo na pobyt štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, a to na základe ich vnútroštátneho práva, a nie práva Únie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21, EU:C:2022:913, body 85 a 86].

68

V súlade s článkom 51 ods. 2 Charty však ustanovenia Charty nerozširujú oblasť pôsobnosti práva Únie. Nemožno teda vychádzať z toho, že na základe článkov 1, 4 alebo 7 Charty môže byť členský štát povinný priznať právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý patrí do pôsobnosti smernice 2008/115 [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21, EU:C:2022:913, bod 87]. Dlhšie alebo kratšie obdobie pobytu tohto štátneho príslušníka na území dotknutého členského štátu nie je v tejto súvislosti relevantné.

69

Po tretie, hoci sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa nachádza v takej situácii, akou je situácia žalobcu vo veci samej, zdržiava na území dotknutého členského štátu neoprávnene, spadá tiež do pôsobnosti smerníc 2013/32 a 2013/33, kým vnútroštátny súd nerozhodne o opravnom prostriedku, ktorý podal proti zamietnutiu jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU, EU:C:2020:367, body 207 a 208).

70

Podľa článku 46 ods. 5 smernice 2013/32 sú žiadatelia o medzinárodnú ochranu oprávnení, s výnimkou prípadov stanovených v článku 41 ods. 1 a článku 46 ods. 6 tejto smernice, zostať na území dotknutého členského štátu dovtedy, kým sa nerozhodne o opravnom prostriedku podanom proti zamietnutiu ich žiadosti [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2020, Komisia/Maďarsko (Prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu), C‑808/18, EU:C:2020:1029, bod 282].

71

Nie je teda vylúčené, že v prejednávanej veci napriek skutočnosti, že žiadosť žalobcu vo veci samej o medzinárodnú ochranu predstavuje následnú žiadosť, má žalobca právo zostať na bulharskom území až do rozhodnutia o opravnom prostriedku, o ktorom rozhoduje vnútroštátny súd.

72

Ako však výslovne spresňuje článok 9 ods. 1 smernice 2013/32, takéto právo zostať na území dotknutého členského štátu nezakladá nárok na povolenie na pobyt. Preto z dôvodov analogických dôvodom uvedeným v bode 68 tohto rozsudku žiadne ustanovenie Charty nemôže nútiť členský štát, aby priznal žiadateľovi o medzinárodnú ochranu právo na pobyt, ktoré by prekračovalo rozsah povolenia zostať na území vyplývajúceho z článku 46 ods. 5 tejto smernice.

73

V druhom rade však treba na jednej strane dodať, že podľa článku 14 ods. 1 písm. b) a d) smernice 2008/115 musia členské štáty, čo najdlhšie ako je to možné, zabezpečiť, aby sa v prípade odkladu odsunu dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny poskytla urgentná zdravotná starostlivosť, ako aj základná liečba a zohľadnili sa osobitné potreby zraniteľných osôb.

74

Členské štáty sú navyše povinné dodržiavať zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, ako vyplýva z článku 4 Charty, keď vykonávajú smernicu 2008/115. Z toho vyplýva, že členské štáty musia tiež dbať na to, aby sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území, nenachádzal, pokiaľ nebol z tohto územia vyhostený, v situácií zakázanej týmto článkom 4.

75

Súdny dvor už rozhodol, že uvedený článok 4 by bol porušený v prípade, keď by ľahostajnosť orgánov členského štátu mala za následok, že by sa osoba v plnej miere závislá od verejnej pomoci ocitla nezávisle od svojej vôle a svojho osobného výberu v situácii ťažkej materiálnej deprivácie, ktorá by jej neumožňovala uspokojenie jej najzákladnejších potrieb, ako sú napríklad jedenie, umývanie sa a bývanie, a poškodzovala by jej telesné alebo duševné zdravie alebo by ju uviedla do stavu poníženia nezlučiteľného s ľudskou dôstojnosťou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. marca 2019, Jawo, C‑163/17, EU:C:2019:218, bod 92, a zo 16. júla 2020, Addis, C‑517/17, EU:C:2020:579, bod 51).

76

Na druhej strane žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorý je oprávnený zostať na území dotknutého členského štátu v tomto postavení, má nárok na poskytovanie materiálnych podmienok prijímania stanovených v smernici 2013/33, kým sa s konečnou platnosťou nerozhodne o jeho žiadosti [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2020, Komisia/Maďarsko (Prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu), C‑808/18, EU:C:2020:1029, body 284 až 286].

77

V prejednávanej veci, v prípade, že by LF mal takéto právo zostať na bulharskom území až do rozhodnutia o jeho opravnom prostriedku prebiehajúcom na vnútroštátnom súde, čo prináleží overiť tomuto súdu, mal by mať tiež nárok na poskytovanie materiálnych podmienok prijímania stanovených v tejto smernici, kým sa s konečnou platnosťou nerozhodne o tomto opravnom prostriedku.

78

Okrem toho za predpokladu, že by materiálne podmienky prijímania boli obmedzené alebo odňaté na základe článku 20 ods. 1 písm. c) uvedenej smernice z dôvodu, že žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá je základom sporu vo veci samej, je následnou žiadosťou, článok 20 ods. 5 tej istej smernice tomuto žiadateľovi v každom prípade zaručuje minimálne materiálne podmienky prijímania, ktoré mu umožňujú viesť dôstojný život.

79

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy, treba na štvrtú a šiestu otázku odpovedať tak, že články 1, 4 a 7 Charty v spojení so smernicou 2008/115 sa majú vykladať v tom zmysle, že členský štát nie je povinný z naliehavých humanitárnych dôvodov priznať štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa v súčasnosti neoprávnene zdržiava na jeho území, právo na pobyt, a to bez ohľadu na dĺžku pobytu tohto štátneho príslušníka na tomto území. Pokiaľ však nedošlo k jeho odsunu, tento štátny príslušník sa môže dovolávať práv, ktoré mu zaručuje tak Charta, ako aj článok 14 ods. 1 tejto smernice. Okrem toho, ak má uvedený štátny príslušník aj postavenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu oprávneného zostať na území tohto členského štátu, môže sa tiež dovolávať práv zakotvených v smernici 2013/33.

80

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto: