–

HJ, IK a LM, v zastúpení: R. Froger, avocat,

–

Twenty First Capital SAS, v zastúpení: G. Perrot, avocat,

–

francúzska vláda, v zastúpení: B. Fodda, E. Leclerc, J. B. Merlin a S. Royon, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: C. Auvret, G. Goddin a H. Tserepa‑Lacombe, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 13 a článku 61 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 8. júna 2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení (ES) č. 1060/2009 a (EÚ) č. 1095/2010 (Ú. v. EÚ L 174, 2011, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi HJ, IK a LM na jednej strane a spoločnosťou Twenty First Capital SAS (ďalej len „spoločnosť TFC“) na druhej strane, vo veci plnenia zmluvy upravujúcej odmeny, ktoré má táto spoločnosť vyplácať.

3

V odôvodnení 24 smernice 2011/61 sa uvádza:

„S cieľom zabrániť prípadnému škodlivému vplyvu zle navrhnutých štruktúr odmeňovania na správne riadenie rizík a kontrolu rizikového správania jednotlivcov by sa malo od správcov [alternatívnych investičných fondov (AIF)] [(ďalej len ‚správcovia AIF‘)] explicitne požadovať, aby pre tie kategórie zamestnancov, ktorých profesionálna činnosť má významný vplyv na rizikové profily AIF, ktoré spravujú, zaviedli a zachovávali politiky a postupy odmeňovania, ktoré sú v súlade so správnym a účinným riadením rizík. Medzi tieto kategórie zamestnancov by mal patriť aspoň vrcholový manažment, zamestnanci, ktorí berú na seba riziká, zamestnanci v kontrolných funkciách a akýkoľvek zamestnanci, ktorých celkové odmeňovanie ich radí do rovnakej príjmovej skupiny ako vrcholový manažment a zamestnancov, ktorí na seba berú riziká.“

4

Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Predmet úpravy“, stanovuje:

„Touto smernicou sa ustanovujú pravidlá pre udeľovanie povolení, priebežný výkon činnosti a transparentnosť správcov…, ktorí spravujú a/alebo uvádzajú [FIA] na trh v [Európskej ú]nii.“

5

Článok 4 uvedenej smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, v odseku 1 písm. b) stanovuje, že na účely tejto smernice „správcom AIF“ je „právnická osoba, ktorej obvyklým podnikaním je spravovať jeden alebo viac AIF“.

6

Článok 6 smernice 2011/61 s názvom „Podmienky začatia činnosti správcu AIF“, ktorý sa nachádza v kapitole II tejto smernice, nazvanej „Udelenie povolenia pre správcu AIF“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby žiadny správca AIF nespravoval AIF, pokiaľ mu nebude udelené povolenie v súlade s touto smernicou.

Správca AIF, ktorému bolo udelené povolenie v súlade s touto smernicou, musí vždy spĺňať podmienky na udelenie povolenia stanovené v tejto smernici.“

7

Podľa článku 7 uvedenej smernice s názvom „Žiadosť o udelenie povolenia“:

„1.   Členské štáty vyžadujú, aby správcovia AIF žiadali o udelenie povolenia príslušné orgány svojho domovského členského štátu.

2.   Členské štáty vyžadujú, aby správca AIF, ktorý žiada o udelenie povolenia, poskytol príslušným orgánom svojho domovského členského štátu tieto informácie týkajúce sa správcu AIF:

…

…“

8

Článok 8 tejto smernice, nazvaný „Podmienky udelenia povolenia“, v odseku 1 stanovuje:

„Príslušné orgány domovského členského štátu správcu AIF povolenie neudelia, pokiaľ:

…

Povolenie platí pre všetky členské štáty.“

9

Článok 12 smernice 2011/61, nazvaný „Všeobecné zásady“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby správca AIF vždy:

…

…“

10

Článok 13 tejto smernice, nazvaný „Odmeňovanie“, ktorý sa nachádza v jej kapitole III, nazvanej „Podmienky výkonu činnosti správcov AIF“, stanovuje:

„1.   Členské štáty vyžadujú od správcov AIF, aby pre kategórie zamestnancov vrátane vyššieho manažmentu, zamestnancov, ktorí prijímajú riziká, zamestnancov v kontrolných funkciách a akýchkoľvek zamestnancov, ktorých celkové odmeňovanie ich radí do rovnakej triedy odmeňovania ako vyšší manažment a zamestnancov, ktorí prijímajú riziká, ktorých pracovná činnosť má významný vplyv na ich rizikové profily alebo rizikové profily správcov AIF alebo AIF, ktoré spravujú, mali také politiky a postupy odmeňovania, ktoré sú v súlade s riadnym a účinným riadením rizík, podporujú ho a nenabádajú na riskovanie, ktoré nezodpovedá rizikovým profilom, štatútu alebo zakladajúcim dokumentom AIF, ktoré spravujú.

Správca AIF určuje politiku a postupy odmeňovania v súlade s prílohou II.

2.   [Európsky orgán pre cenné papiere a trhy; ďalej len (ESMA)] zabezpečí vypracovanie usmernení na správne politiky odmeňovania, ktoré sú v súlade s prílohou II. …“

11

Článok 61 uvedenej smernice, nazvaný „Prechodné ustanovenie“, v odseku 1 stanovuje:

„Správca AIF, ktorý vykonáva činnosti podľa tejto smernice pred 22. júlom 2013, prijme všetky opatrenia, ktoré sú potrebné na dosiahnutie súladu s vnútroštátnym právom vychádzajúcim z tejto smernice, a predloží žiadosť o povolenie do jedného roka od tohto dátumu.“

12

Článok 66 tejto smernice, nazvaný „Transpozícia“, stanovuje:

„1.   Členské štáty prijmú a uverejnia do 22. júla 2013 zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou. [Európskej k]omisii bezodkladne oznámia znenie týchto ustanovení a tabuľku zhody medzi týmito ustanoveniami a touto smernicou.

2.   Členské štáty uplatňujú zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia uvedené v odseku 1 od 22. júla 2013.

…“

13

Smernica 2011/61 nadobudla v súlade s jej článkom 70 účinnosť dvadsiatym dňom po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie, teda 1. júla 2011.

14

Smernica 2011/61 bola prebratá do francúzskeho práva prostredníctvom ordonnance no 2013‑676, du 25 juillet 2013, modifiant le cadre juridique de la gestion d’actifs (legislatívny dekrét č. 2013‑676 z 25. júla 2013, ktorým sa mení právny rámec správy aktív) (JORF z 27. júla 2013, text č. 9), ktorý nadobudol účinnosť 28. júla 2013 a ktorým bol do Menového a finančného zákonníka vložený okrem iného článok L. 533‑22‑2, ktorý prebral ustanovenia článku 13 tejto smernice.

15

Legislatívny dekrét č. 2013‑676 obsahuje v článku 33 ods. I prechodné ustanovenie, ktoré znie:

„Správcovské spoločnosti, ktoré ku dňu uverejnenia tohto legislatívneho dekrétu vykonávajú činnosti zodpovedajúce ustanoveniam obsiahnutým v tomto legislatívnom dekréte, požiadajú o povolenie na výkon činnosti správcovskej spoločnosti podľa článku L. 532‑9 Menového a finančného zákonníka, v znení vyplývajúcom z tohto dekrétu pred 22. júlom 2014.“

16

Vo vysvetlivkách k dekrétu č. 2013‑687 z 25. júla 2013 vykonávajúceho legislatívny dekrét č. 2013‑676 z 25. júla 2013, ktorým sa mení právny rámec správy aktív (JORF z 30. júla 2013, text č. 3), sa uvádza: „Nadobudnutie účinnosti: správcovské spoločnosti, ktoré vykonávajú činnosti zodpovedajúce ustanoveniam obsiahnutým v tomto dekréte ku dňu jeho uverejnenia, prijmú všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s jeho ustanoveniami a najneskôr do 22. júla 2014 predložia príslušnú žiadosť o povolenie…“.

17

V marci 2014 previedla spoločnosť R Participations, ktorú založil HJ a ktorej spoločníkmi boli LM a IK, na spoločnosť T prostredníctvom postúpenia podniku tri fondy kolektívneho investovania, ktoré sa zaoberajú investovaním na rozvíjajúcich sa trhoch. HJ sa stal zamestnancom spoločnosti T.

18

S cieľom zorganizovať prevzatie tejto činnosti spoločnosťou TFC uzavrel HJ s touto spoločnosťou 5. júna 2014 zmluvu, na základe ktorej sa táto spoločnosť zaviazala zamestnať ho, a 27. júna 2014 zmluvu o spolupráci stanovujúcu rozličné odmeny v prospech HJ, IK a LM (ďalej len „zmluva o spolupráci“).

19

Dňa 24. októbra 2014 spoločnosť T previedla na TFC časť svojho podniku vrátane troch fondov kolektívneho investovania, ktoré sa zaoberajú investovaním na rozvíjajúcich sa trhoch, uvedených v bode 17 tohto rozsudku.

20

Dňa 11. decembra 2014 HJ vstúpil do spoločnosti TFC ako člen riadiaceho orgánu, generálny riaditeľ a druhý najvyšší riadiaci pracovník tejto spoločnosti.

21

V dňoch 24. decembra 2015 a 6. januára 2016 HJ a IK podali proti spoločnosti TFC žalobu, ktorou sa domáhali plnenia zmluvy o spolupráci a náhrady škody. LM dobrovoľne vstúpil do uvedeného konania ako vedľajší účastník. TFC podala vzájomný návrh na vyhlásenie neplatnosti zmluvy o spolupráci.

22

V rozsudku z 10. januára 2019 Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvej inštancie Paríž, Francúzsko), po konštatovaní, že TFC spravuje aspoň jeden AIF, určil, že zmluva o spolupráci je neplatná z dôvodu, že odmeny stanovené v tejto zmluve porušujú ustanovenia článku L. 533‑22‑2 Menového a finančného zákonníka, ako aj zamietol návrhy HJ, IK a LM na plnenie uvedenej zmluvy a na zaplatenie náhrady škody súvisiacej s jej neplnením.

23

Rozsudkom z 8. februára 2021 Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko) tento rozsudok potvrdil.

24

HJ, IK a LM podali proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

25

Tento vnútroštátny súd uvádza, že žalobcovia vo veci samej tvrdia, že z článku 33 ods. I legislatívneho dekrétu č. 2013‑676, vykladaného s ohľadom na článok 61 ods. 1 smernice 2011/61, vyplýva, že správcovia AIF mali lehotu jedného roka plynúcu od 22. júla 2013, teda od dátumu na prebratie tejto smernice, aby dodržali pravidlá odmeňovania v AIF, ako sú stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave, a aby predložili žiadosť o povolenie. Vzhľadom na to, že TFC získala povolenie až 18. augusta 2014, vyvodzujú z toho, že tieto pravidlá sa na túto spoločnosť neuplatňovali k dátumu uzavretia zmluvy o spolupráci, t. j. k 27. júnu 2014, a uplatňovali sa len na pohyblivé zložky odmeny, ktoré táto spoločnosť vyplatila v roku 2016 za rok 2015. Subsidiárne tvrdia, že uvedené pravidlá v každom prípade neboli v čase uzavretia zmluvy o spolupráci záväzné.

26

Vnútroštátny súd poznamenáva, že žalobcovia vo veci samej sa na podporu svojej analýzy odvolávajú na tri dokumenty.

27

Po prvé žalobcovia vo veci samej sa odvolávajú na dokument vypracovaný Komisiou v anglickom jazyku s názvom „AIFMD Q&As from the European Commission“ (Otázky a odpovede Európskej komisie týkajúce sa smernice 2011/61), z ktorého vyplýva, že „počas prechodného obdobia jedného roka sa očakáva, že [správcovia AIF] vynaložia maximálnu snahu na dodržanie požiadaviek vnútroštátneho práva preberajúceho smernicu [2011/61]. Povinnosť požiadať o povolenie… je právne záväzná, ale možno ju splniť v lehote jedného roka po nadobudnutí účinnosti tejto smernice. Pokiaľ ide o ostatné povinnosti vyplývajúce zo smernice [2011/61] (ako napríklad… odmeňovanie…), správca AIF, ktorý existoval v čase nadobudnutia účinnosti smernice [2011/61], musí počas prechodného obdobia prijať všetky opatrenia (t. j. vynaložiť maximálne úsilie) na dosiahnutie súladu so smernicou [2011/61] v súvislosti so všetkými činnosťami podnikov vykonávanými po nadobudnutí účinnosti smernice (22. júla 2013). Po skončení tohto prechodného obdobia sú všetky povinnosti vyplývajúce zo smernice [2011/61] právne záväzné.“

28

Po druhé žalobcovia vo veci samej sa opierajú o „zoznam otázok a odpovedí týkajúcich sa smernice [2011/61]“, ktorý uverejnil ESMA a v ktorom sa uvádza:

„… Po udelení povolenia spoločnosti na výkon činnosti AIF sa na spoločnosť vzťahujú pravidlá odmeňovania stanovené v smernici [2011/61] a v usmerneniach o odmeňovaní. Príslušné pravidlá sa preto musia začať uplatňovať od dátumu udelenia povolenia.

Pokiaľ však ide o pravidlá týkajúce sa pohyblivej zložky odmeňovania…, správcovia AIF ich musia uplatňovať na výpočet platieb v súvislosti s novými pohyblivými zložkami odmeňovania svojich identifikovaných zamestnancov (ktorí sú vymedzení v usmerneniach o odmeňovaní) za výkonnostné obdobia nasledujúce po období, v ktorom získali povolenie. Režim pohyblivej zložky odmeňovania [správcov] by sa preto mal uplatňovať len na úplné výkonnostné obdobia a mal by sa uplatňovať na prvé úplné výkonnostné obdobie po udelení povolenia správcovi AIF.

Napríklad:… v prípade správcu, ktorý už spravuje AIF, ktorého účtovný rok sa končí 31. decembra 2014 a ktorý podá žiadosť o povolenie pred 22. júlom 2014 a získa povolenie po tomto dátume (vrátane prípadov, keď povolenie získa po 31. decembri 2014), sa na výpočet platieb za účtovný rok 2015 musia uplatňovať pravidlá smernice [2011/61] o pohyblivej zložke odmeňovania.“

29

Po tretie žalobcovia vo veci samej sa odvolávajú na „Guide AIFM – Rémunération“ („Príručka pre správcov AIF – Odmeňovanie správcov“), ktorú uverejnil francúzsky úrad pre cenné papiere a trhy (AMF), ktorý je francúzskym orgánom zodpovedným za ochranu úspor investovaných do finančných produktov, poskytovanie informácií investorom a riadne fungovanie trhov. Táto príručka stanovuje:

„Podľa článku 61 [ods. 1] smernice [2011/61] správcovské spoločnosti existujúce k 22. júlu 2013 majú lehotu jedného roka, ktorá uplynie 22. júla 2014, na to, aby splnili povinnosti stanovené smernicou [2011/61] a aby predložili žiadosť o povolenie ich príslušnému orgánu.

Môžu teda nastať tri prípady:

30

Vnútroštátny súd spresňuje, že TFC sa domnieva, že ustanovenia článku L. 533‑22‑2 Menového a finančného zákonníka boli uplatniteľné v deň uzavretia zmluvy o spolupráci, t. j. k 27. júnu 2014, keďže hoci nariadenie č. 2013‑676, ktoré zaviedlo toto ustanovenie, stanovuje odklad nadobudnutia účinnosti niektorých vykonávacích ustanovení, nie je to tak v prípade ustanovení ukladajúcich subjektom povinnosť zaviesť postupy a politiky odmeňovania vrcholných manažérov AIF, ktoré sú „v súlade so správnym a účinným riadením rizík“. TFC ďalej tvrdí, že aj za predpokladu, že sa správcom AIF poskytla lehota na dosiahnutie súladu s novými ustanoveniami, ktorými sa preberá smernica 2011/61, nemôžu počas tejto lehoty uzavrieť zmluvu stanovujúcu odmeňovanie v rozpore s článkom 13 tejto smernice, keďže článok 61 ods. 1 tejto smernice vyžaduje, aby „prijali všetky opatrenia, ktoré sú potrebné na dosiahnutie súladu s vnútroštátnym právom vychádzajúcim z tejto smernice“.

31

Tento súd konštatuje, že dokument Komisie spomenutý v bode 26 tohto rozsudku zrejme pripúšťa, že existuje jednoročné prechodné obdobie, ktoré sa končí 21. júla 2014, pričom pred týmto dátumom sa od správcov AIF očakávalo len vynaloženie maximálneho úsilia na splnenie požiadaviek vnútroštátneho práva, ktorým sa preberá smernica 2011/61, a že až po tomto dátume sa všetky povinnosti vyplývajúce z tejto smernice stanú právne záväznými. Podľa tejto analýzy nie je relevantný ani dátum podania žiadosti o povolenie, ani dátum udelenia povolenia.

32

Uvedený súd sa domnieva, že z analýz ESMA a AMF naopak podľa všetkého vyplýva, že správca AIF by podliehal pravidlám týkajúcim sa postupov odmeňovania podľa smernice 2011/61 až odo dňa, keď získal povolenie, zatiaľ čo pred získaním tohto povolenia by sa na neho tieto pravidlá nevzťahovali. Podľa týchto analýz by sa uvedené pravidlá navyše uplatňovali až od začiatku účtovného roka nasledujúceho po udelení povolenia.

33

Vnútroštátny súd sa domnieva, že zo znenia článku 61 ods. 1 smernice 2011/61 vyplýva, že so žiadnym z navrhovaných výkladov sa nemožno „jednoznačne“ stotožniť, keďže prichádza do úvahy iný výklad, v rámci ktorého by sa rozlišovalo podľa toho, či odmeňovanie bolo dohodnuté pred alebo po prebratí smernice 2011/61 do vnútroštátneho práva. V prvom prípade by bolo možné pripustiť, že je náročné žiadať od správcu AIF, aby okamžite spochybnil odmeňovanie, ktoré v čase jeho dohodnutia neporušovalo žiadne pravidlá, a že by sa od správcu AIF mohlo nanajvýš požadovať, aby počas prechodného obdobia vynaložil maximálne úsilie na splnenie nových požiadaviek na odmeňovanie. V druhom prípade prichádza do úvahy, že nadobudnutie účinnosti vnútroštátneho predpisu preberajúceho smernicu 2011/61 okamžite zakazuje správcovi AIF dohodnúť sa do budúcnosti na odmeňovaní, ktoré by bolo v rozpore s pravidlami stanovenými touto smernicou, ktoré už nadobudli účinnosť.

34

Za týchto okolností Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1. a) Majú sa článok 13 a článok 61 ods. 1 smernice [2011/61] vykladať v tom zmysle, že správcovia AIF, ktorí vykonávali činnosti podľa [tejto] smernice pred 22. júlom 2013, sú povinní dodržiavať povinnosti týkajúce sa politík a postupov odmeňovania:

35

Žalobcovia vo veci samej vo svojich písomných pripomienkach spochybňujú, hoci iba nepriamo, prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pričom tvrdia, že spor vo veci samej nepatrí do vecnej pôsobnosti smernice 2011/61.

36

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý musí niesť zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, ak sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť (rozsudky zo 14. júla 2022, Volkswagen,C‑134/20, EU:C:2022:571, bod 56 a citovaná judikatúra, ako aj z 11. januára 2024, Nárokuj,C‑755/22, EU:C:2024:10, bod 17).

37

Z uvedeného vyplýva, že pre otázky týkajúce sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré mu boli položené [rozsudok z 21. marca 2023, Mercedes Benz Group (Zodpovednosť výrobcov vozidiel so zabudovanými rušiacimi zariadeniami),C‑100/21, EU:C:2023:229, bod 53 a citovaná judikatúra].

38

V prejednávanej veci sa položené otázky týkajú výkladu smernice 2011/61. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania ďalej vyplýva, že skutkové okolnosti sporu vo veci samej, ktoré žalobcovia vo veci samej spochybnili, boli potvrdené prvostupňovým a odvolacím súdom a vnútroštátny súd spresnil, že odpoveď na tieto otázky je potrebná na to, aby mohol vydať svoje rozhodnutie. Napokon návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje vymedzenie všetkých skutkových a právnych okolností, ktoré umožňujú poskytnúť užitočnú odpoveď na uvedené otázky.

39

Z uvedeného vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

40

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, od akého okamihu boli členské štáty povinné vyžadovať od správcov AIF, vykonávajúcich činnosti na základe smernice 2011/61 pred 22. júlom 2013, aby dodržiavali povinnosti týkajúce sa politík a postupov odmeňovania vyplývajúce z článku 13 tejto smernice.

41

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že článok 13 ods. 1 smernice 2011/61 ukladá členským štátom povinnosť vyžadovať od správcov AIF, aby uplatňovali pre určité kategórie zamestnancov také politiky a postupy odmeňovania, ktoré sú v súlade s riadnym a účinným riadením rizík a podporujú takéto riadenie a ktoré nenabádali na riskovanie, ktoré nezodpovedá rizikovým profilom, štatútu alebo zakladajúcim dokumentom AIF, ktoré spravujú.

42

Článok 66 tejto smernice stanovuje, že členské štáty prijmú a uverejnia do 22. júla 2013 zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou, a budú uplatňovať jej ustanovenia od tohto dátumu.

43

Článok 61 ods. 1 smernice 2011/61, nazvaný „Prechodné ustanovenia“, stanovuje, že správca AIF, ktorý vykonáva činnosti pred 22. júlom 2013, „prijme všetky opatrenia, ktoré sú potrebné na dosiahnutie súladu s vnútroštátnym právom vychádzajúcim z tejto smernice, a predloží žiadosť o povolenie do jedného roka od tohto dátumu.

44

Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že smernica 2011/61 neukladá členským štátom povinnosť vyžadovať, aby táto kategória správcov AIF dodržiavala ustanovenia článku 13 ods. 1 tejto smernice od 22. júla 2013.

45

Znenie článku 61 ods. 1 smernice 2011/61 však samo osebe neumožňuje určiť dátum, ku ktorému sa povinnosti stanovené v článku 13 ods. 1 tejto smernice, tak ako boli prebraté do vnútroštátneho práva, stali záväznými pre týchto správcov, pretože z tohto znenia vyplýva, že týmto dátumom mohol byť buď dátum uplynutia lehoty jedného roka od 22. júla 2013, ktorú toto ustanovenie stanovuje, alebo dátum získania povolenia na výkon činnosti správcu, na ktorý toto ustanovenie odkazuje.

46

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry výklad ustanovenia práva Únie si vyžaduje zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého patrí, ako aj ciele a účel, ktorý sleduje akt, ktorého je súčasťou (rozsudok zo 7. marca 2024, IAB Europe,C‑604/22, EU:C:2024:214, bod 34 a citovaná judikatúra).

47

Pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí článok 61 ods. 1 smernice 2011/61, treba vzhľadom na to, že toto ustanovenie zavádza lehotu jedného roka od 22. júla 2013 na podanie žiadosti o povolenie dotknutými správcami AIF, zohľadniť najmä ustanovenia tejto smernice, ktoré sa týkajú povolenia upraveného najmä v článkoch 6 až 8 tejto smernice.

48

Článok 6 ods. 1 smernice 2011/61 na jednej strane stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby žiadny správca AIF nespravoval AIF, pokiaľ mu nebude udelené povolenie v súlade s touto smernicou, a na druhej strane, že správca AIF, ktorému bolo udelené povolenie v súlade s touto smernicou, musí vždy spĺňať podmienky na udelenie povolenia stanovené v tejto smernici.

49

Článok 7 ods. 2 písm. d) smernice 2011/61 stanovuje, že medzi informácie, ktoré sú správcovia AIF povinné poskytnúť príslušným orgánom, aby získali povolenie, patria najmä informácie o politikách a postupoch odmeňovania podľa článku 13 tejto smernice.

50

Napokon z článku 8 ods. 1 písm. a) smernice 2011/61 vyplýva, že požadované povolenie sa udelí len vtedy, ak sú príslušné orgány presvedčené, že správca AIF bude schopný plniť podmienky tejto smernice.

51

Z týchto ustanovení po prvé vyplýva, že na výkon činností správcu AIF je potrebné povolenie, po druhé, že toto povolenie sa udelí len vtedy, ak sú príslušné orgány vzhľadom na informácie, ktoré im poskytol dotknutý správca AIF vo svojej žiadosti o povolenie, presvedčené o tom, že tento správca je schopný splniť povinnosti stanovené v smernici 2011/61, a po tretie, že tento správca je po udelení povolenia povinný trvalo plniť tieto povinnosti vrátane povinností vyplývajúcich z článku 13 tejto smernice. Z toho vyplýva, že v rámci smernice 2011/61 má dátum udelenia povolenia kľúčový význam.

52

Vzhľadom na to, že článok 61 ods. 1 smernice 2011/61 výslovne stanovuje, že správcovia AIF, ktorí už vykonávali činnosti podľa tejto smernice pred 22. júlom 2013, predložia žiadosť o povolenie v lehote jedného roka od tohto dátumu, treba sa domnievať, že toto ustanovenie v spojení s článkami 6 až 8 uvedenej smernice sa má vykladať v tom zmysle, že títo správcovia boli povinní v plnom rozsahu dodržiavať povinnosti stanovené tou istou smernicou, najmä pokiaľ ide o ich politiky a postupy odmeňovania, ako boli prebraté do vnútroštátneho práva, až odo dňa získania povolenia za predpokladu, že podali žiadosť o povolenie v lehote jedného roka od 22. júla 2013.

53

Tento výklad je v súlade s cieľmi sledovanými smernicou 2011/61.

54

Z judikatúry vyplýva, že tieto ciele spočívajú, ako potvrdzuje odôvodnenie 24 smernice 2011/61, v ochrane investorov, najmä v prípade, keď sa ich záujmy môžu so zreteľom na riziko, ako aj trvalú udržateľnosť investičných rozhodnutí, dostať do konfliktu záujmov so záujmami správcov fondov, ako aj v zabezpečení stability finančného systému. Konkrétne, politiky a postupy odmeňovania upravené smernicou 2011/61 majú v tomto kontexte za cieľ podporovať riadne a účinné riadenie rizík a nepodnecovať k prijímaniu rizika, ktoré nie je v súlade s rizikovými profilmi, štatútom alebo zakladajúcimi dokumentmi AIF (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2022, HOLD Alapkezelő,C‑352/20, EU:C:2022:606, body 52 a 54).

55

Hoci je pravda, že uvedené ciele platia pre činnosti ktoréhokoľvek správcu AIF, treba tiež pripomenúť, že pokiaľ ide o správcov AIF, ktorí boli aktívni už pred 22. júlom 2013, smernica 2011/61 výslovne stanovuje prechodné obdobie, ktorého cieľom je poskytnúť týmto správcom dodatočný čas, aby mohli splniť požiadavky zavedené touto smernicou, a to prijatím „všetkých opatrení, ktoré sú potrebné na dosiahnutie súladu s vnútroštátnym právom vychádzajúcim z [uvedenej] smernice“.

56

Pokiaľ ide o prípadnú relevantnosť dátumu, ku ktorému bola odmena dohodnutá, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že nová právna norma sa uplatňuje po nadobudnutí účinnosti aktu, ktorým sa táto norma zavádza, a že hoci sa neuplatňuje na právne situácie, ktoré vznikli a definitívne prebehli počas účinnosti predchádzajúceho zákona, uplatní sa na ich budúce účinky, ako aj na nové právne situácie. Bez toho, aby bola dotknutá zásada zákazu retroaktivity právnych aktov, by to bolo iné len vtedy, ak by nová norma obsahovala osobitné ustanovenia, ktoré konkrétne určujú podmienky jej časovej pôsobnosti [rozsudok z 13. júla 2023, Banco Santander (Odkaz na oficiálny index),C‑265/22, EU:C:2023:578, bod 37 a citovaná judikatúra].

57

V prejednávanej veci je na jednej strane toto nové pravidlo sprevádzané osobitnými ustanoveniami, ktoré konkrétne určujú jeho podmienky uplatnenia v čase, a to článkom 61 ods. 1 smernice 2011/61. Na druhej strane, keďže zmluva bola uzatvorená 27. júna 2014 a keďže v čase, kedy TFC získala povolenie, teda 18. augusta 2014, bola táto zmluva ešte stále v platnosti a stanovovala rozličné odmeny v prospech HJ, IK a LM, zdá sa, že s výhradou overenia, ktoré musí uskutočniť vnútroštátny súd, nebola právna situácia dosiahnutá a naďalej vyvolávala svoje účinky.

58

Z uvedeného plynie, že dátum, ku ktorému bolo odmeňovanie vyplývajúce z tejto zmluvy dohodnuté, nie je relevantný pre odpoveď na prvú otázku, a to o to viac, že prechodným obdobím stanoveným v článku 61 ods. 1 smernice 2011/61 normotvorca Únie konkrétne stanovil pre správcov AIF, ktorí vykonávali činnosti podľa tejto smernice pred 22. júlom 2013, možnosť postupne sa prispôsobiť požiadavkám uvedenej smernice.

59

Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia vo veci samej vo svojich písomných pripomienkach, je tento výklad takisto v súlade so zásadou právnej istoty, ktorá podľa judikatúry bráni retroaktívnemu uplatneniu novej právnej normy na situáciu, ktorá existovala pred nadobudnutím jej účinnosti, a ktorá vyžaduje, aby bol každý skutkový stav, ak nie je výslovne stanovené inak, riadne posúdený vo svetle účinných právnych noriem (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. januára 2022, VYSOČINA WIND,C‑181/20, EU:C:2022:51, bod 47 a citovanú judikatúru). Okrem toho, ako uviedol generálny advokát v bode 77 svojich návrhov, takýto výklad zodpovedá výkladu, ktorý podporuje ESMA a ktorý podľa článku 13 ods. 2 smernice 2011/61 zabezpečí vypracovanie usmernení pre politiky riadneho odmeňovania, ktoré sú v súlade s prílohou II k tejto smernici, a ktorý v informáciách, ktoré tento orgán sprístupnil verejnosti, uvedených v bode 28 tohto rozsudku, výslovne uviedol, že pravidlá tejto smernice v oblasti odmeňovania a s nimi súvisiace usmernenia sa uplatňujú na správcov AIF od dátumu získania ich povolenia.

60

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je potrebné na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 61 ods. 1 smernice 2011/61 sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty boli povinné vyžadovať od správcov AIF vykonávajúcich činnosti na základe tejto smernice pred 22. júlom 2013, aby v plnej miere dodržiavali povinnosti týkajúce sa politík a postupov odmeňovania vyplývajúce z článku 13 ods. 1 uvedenej smernice odo dňa získania povolenia, pokiaľ podali žiadosť o povolenie v lehote jedného roka od 22. júla 2013.

61

Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku je potrebné sa domnievať, že vnútroštátny súd sa svojou druhou otázkou v podstate pýta, či správcu AIF, ktorý v období od 22. júla 2013 do dňa získania povolenia zamestná zamestnanca alebo vymenuje vedúceho zamestnanca spoločnosti za podmienok odmeňovania, ktoré nie sú v súlade s požiadavkami vnútroštátneho ustanovenia, ktorým sa preberá článok 13 smernice 2011/61 do vnútroštátneho práv, možno považovať za osobu, ktorá príjme všetky opatrenia, ktoré sú potrebné na dosiahnutie súladu s vnútroštátnym právom vychádzajúcim z tejto smernice v zmysle článku 61 tejto smernice.

62

Vnútroštátny súd sa teda v podstate pýta, aký je rozsah slovného spojenia uvedeného v článku 61 ods. 1 smernice 2011/61, podľa ktorého tento správca počas prechodného obdobia uvedeného v tomto ustanovení „prijme všetky opatrenia, ktoré sú potrebné na dosiahnutie súladu s vnútroštátnym právom vychádzajúcim z tejto smernice, pokiaľ ide o politiky a postupy odmeňovania uvedené v článku 13 tejto smernice.

63

Ako je na jednej strane zdôraznené v bode 51 tohto rozsudku, povolenie sa udelí len vtedy, ak sú príslušné orgány vzhľadom na informácie, ktoré im poskytol dotknutý správca AIF vo svojej žiadosti o povolenie, presvedčené o tom, že tento správca je schopný splniť povinnosti stanovené v smernici 2011/61. Ku dňu povolenia musí totiž tento správca uplatňovať politiky a postupy, ktoré sú v súlade s povinnosťami stanoveným v článku 13 ods. 1 tejto smernice, tak ako boli prebraté do vnútroštátneho práva. Okrem toho tento správca je po získaní povolenia povinný neustále plniť tieto povinnosti vrátane povinností, ktoré vyplývajú z článku 13 tejto smernice.

64

Na druhej strane z bodu 58 tohto rozsudku vyplýva, že cieľom prechodného obdobia uvedeného v článku 61 smernice 2011/61 je umožniť dotknutým správcom AIF postupne sa prispôsobiť požiadavkám vyplývajúcim zo smernice 2011/61.

65

Na účely zachovania potrebného účinku smernice 2011/61 treba pritom konštatovať, že hoci počas jednoročného prechodného obdobia stanoveného v článku 61 ods. 1 tejto smernice musia členské štáty dbať na to, aby správcovia AIF, ktorí vykonávali činnosti podľa uvedenej smernice už pred 22. júlom 2013, prijali všetky opatrenia potrebné na dodržanie vnútroštátnej právnej úpravy vyplývajúcej z tejto smernice, nič to nemení na tom, že tieto členské štáty musia tiež dbať na to, aby sa títo správcovia zdržali prijímania opatrení, ktoré by mohli vážne ohroziť dosiahnutie cieľa stanoveného touto smernicou.

66

Treba sa preto domnievať, že slovné spojenie „prijme všetky opatrenia, ktoré sú potrebné na dosiahnutie súladu s vnútroštátnym právom vychádzajúcim z tejto smernice“, v zmysle tohto ustanovenia sa má vykladať v tom zmysle, že pre správcov AIF vykonávajúcich činnosť pred 22. júlom 2013 to znamená, že sa majú zdržať prijímania opatrení, ktoré by mohli vážne ohroziť dosiahnutie cieľa tejto smernice.

67

Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné na druhú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 61 ods. 1 smernice 2011/61 sa má vykladať v tom zmysle, že slovné spojenie „prijme všetky opatrenia, ktoré sú potrebné na dosiahnutie súladu s vnútroštátnym právom vychádzajúcim z tejto smernice“, znamená, že správcovia AIF, ktorí vykonávali činnosť pred 22. júlom 2013, sa majú zdržať prijímania opatrení, ktoré by mohli vážne ohroziť dosiahnutie cieľa tejto smernice.

68

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: