–

Mercedes‑Benz Bank AG, v zastúpení: L. Normann, Rechtsanwältin,

–

Volkswagen Bank GmbH, v zastúpení: I. Heigl a L. Normann, Rechtsanwältinnen,

–

česká vláda, v zastúpení: S. Šindelková, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: B.‑R. Killmann a P. Ondrůšek, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 10 ods. 2 písm. l) a článku 14 ods. 1 a 3 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66).

2

Tento návrh bol podaný v rámci dvoch sporov medzi KI a Mercedes‑Benz Bank AG, resp. FA a Volkswagen Bank GmbH vo veci platnosti odstúpenia KI a FA od zmlúv o úvere, ktoré uzavreli ako spotrebitelia s týmito bankami.

3

Odôvodnenie 14 smernice 97/7/ES Európskeho Parlamentu a Rady z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku (Ú. v. ES L 144, 1997, s. 19; Mim. vyd. 15/003, s. 319), ktorú nahradila smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES (Ú. v. EÚ L 304, 2011, s. 64), znelo:

„… [U]rčenie… podmienok a opatrení nasledujúcich po uplatnení práva na odstúpenie od zmluvy je vecou členských štátov.“

4

Odôvodnenia 7 až 10, 31, 34 a 35 smernice 2008/48 znejú takto:

…

…

5

Článok 1 smernice 2008/48 s názvom „Predmet úpravy“ stanovuje:

„Účelom tejto smernice je harmonizovať určité aspekty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú zmlúv o spotrebiteľskom úvere.“

6

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, znie:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

…“

7

Článok 10 uvedenej smernice s názvom „Informácie, ktoré má obsahovať zmluva o úvere“ v odseku 2 znie takto:

„Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza:

…

…“

8

Podľa článku 14 tej istej smernice, nazvaného „Právo na odstúpenie od zmluvy“:

„1.   Spotrebiteľ môže od zmluvy o úvere odstúpiť bez uvedenia dôvodu do štrnástich kalendárnych dní.

Táto lehota na odstúpenie od zmluvy začína plynúť:

…

3.   Ak spotrebiteľ uplatní svoje právo na odstúpenie od zmluvy:

…

…“

9

Článok 15 smernice 2008/48 s názvom „Zmluvy o viazanom úvere“ v odseku 1 stanovuje:

„Ak spotrebiteľ na základe práva Spoločenstva uplatní právo na odstúpenie od zmluvy o dodaní tovaru alebo poskytnutí služieb, prestáva byť viazaný zmluvou o viazanom úvere.“

10

Článok 22 tejto smernice, nazvaný „Harmonizácia a záväzný charakter tejto smernice“, stanovuje v odseku 1:

„Keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.“

11

Ustanovenie § 355 Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník) (ďalej len „BGB“) s názvom „Právo na odstúpenie od zmluvy v prípade spotrebiteľských zmlúv“ znie:

„1.   Ak zákon priznáva spotrebiteľovi právo na odstúpenie od zmluvy v súlade s týmto ustanovením, spotrebiteľ a obchodník prestávajú byť viazaní svojimi vyhláseniami o úmysle uzavrieť zmluvu, pokiaľ spotrebiteľ odvolal svoje vyhlásenie v tomto zmysle v stanovenej lehote. …

2.   Lehota na odstúpenie od zmluvy je 14 dní. Ak nie je stanovené inak, začína plynúť v okamihu uzavretia zmluvy.

…“

12

Ustanovenie § 356b BGB s názvom „Právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ v odseku 2 stanovuje:

„Ak písomnosť doručená dlžníkovi podľa odseku 1 v rámci všeobecnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahuje povinné údaje stanovené v § 492 ods. 2, lehota začína plynúť až po odstránení tohto nedostatku podľa § 492 ods. 6 …“

13

Ustanovenie § 357 BGB, nazvaného „Právne dôsledky odstúpenia od zmlúv uzavretých mimo prevádzkových priestorov a na diaľku s výnimkou zmlúv o finančných službách“, v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej, znelo takto:

„…

7.   Spotrebiteľ je povinný zaplatiť kompenzačnú náhradu za zníženie hodnoty tovaru, ak:

…“

14

V § 357a ods. 1 BGB s názvom „Právne dôsledky odstúpenia od zmlúv o finančných službách“, v znení účinnom v čase skutkových okolností vo veci samej, sa stanovovalo:

„1.   Získaný prospech musí byť vrátený najneskôr do 30 dní.

…

3.   Ak dlžník odstúpi od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zaplatí za obdobie medzi poskytnutím a splatením úveru dohodnutý úrok. …“

15

Ustanovenie § 358 BGB s názvom „Zmluva viazaná na zmluvu, od ktorej spotrebiteľ odstúpil“ v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej znelo takto:

„1.   Ak spotrebiteľ právoplatne odvolal svoje vyhlásenie o úmysle uzavrieť zmluvu o dodaní tovaru alebo o poskytnutí inej služby obchodníkom, prestáva byť viazaný aj svojím vyhlásením o úmysle uzavrieť zmluvu o úvere viazanú na túto zmluvu.

2.   Ak spotrebiteľ právoplatne odvolal svoje vyhlásenie o úmysle uzavrieť zmluvu o spotrebiteľskom úvere na základe § 495 ods. 1 alebo § 514 ods. 2 prvej vety, prestáva byť viazaný aj svojím vyhlásením o úmysle uzavrieť zmluvu o dodaní tovaru alebo o poskytnutí inej služby, ktorá je viazaná na zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

3.   Zmluva o dodaní tovaru alebo o poskytnutí iných služieb a zmluva o úvere podľa odseku 1 alebo 2 sú prepojené, ak úver slúži na úplné alebo čiastočné financovanie druhej zmluvy a ak obe tvoria obchodnú jednotku. Obchodná jednotka sa považuje za existujúcu najmä vtedy, keď obchodník sám financuje protiplnenie spotrebiteľa, alebo v prípade financovania treťou stranou, keď veriteľ zapojí obchodníka do prípravy alebo uzavretia zmluvy o úvere.

4.   Ustanovenia [§ 357 až 357b] sa analogicky uplatnia na obnovenie pôvodného stavu týkajúceho sa viazaných zmlúv. … Veriteľ pri jednaní so spotrebiteľom prevezme práva a povinnosti obchodníka vyplývajúce z viazanej zmluvy, pokiaľ ide o právne dôsledky odstúpenia od zmluvy alebo vrátenia, ak v čase nadobudnutia účinnosti odstúpenia od zmluvy už bola obchodníkovi vyplatená výška úveru.“

16

Ustanovenie § 492 BGB s názvom „Písomná forma, obsah zmluvy“ stanovuje:

„…

2.   Zmluva musí obsahovať informácie stanovené pre zmluvy o spotrebiteľských úveroch v článku 247 § 6 až 13 EGBGB.

…

6.   Ak zmluva neobsahuje informácie podľa odseku 2 alebo ak ich neobsahuje v plnom rozsahu, tieto informácie môžu byť poskytnuté následne na trvalom nosiči po skutočnom uzavretí zmluvy alebo v prípadoch podľa § 494 ods. 2 prvej vety po nadobudnutí platnosti zmluvy.

…“

17

Článok 247 EGBGB s názvom „Požiadavky na informácie v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere, platenej finančnej pomoci a zmlúv o sprostredkovaní úveru“ stanovuje:

„…

§ 3 Predzmluvné informácie v prípade všeobecných zmlúv o spotrebiteľskom úvere

1. Informácie poskytnuté pred uzavretím zmluvy zahŕňajú:

…

…

§ 6 Obsah zmluvy

1. V zmluve o spotrebiteľskom úvere musia byť jasným a zrozumiteľným spôsobom zahrnuté tieto informácie:

…“

18

Dňa 1. marca 2019 uzavrel KI zmluvu o úvere s Mercedes‑Benz Bank AG a 30. novembra 2017 uzavrel FA zmluvu o úvere s Volkswagen Bank GmbH, na účely kúpy motorového vozidla na súkromné účely. Suma úveru poskytnutého KI bola 29500 eur a suma úveru poskytnutého FA bola 35300 eur.

19

Pri uzatváraní úverových zmlúv konali autorizovaní predajcovia automobilov, u ktorých boli vozidlá kúpené, ako sprostredkovatelia úverov spoločností Mercedes‑Benz Bank a Volkswagen Bank, takže sumy úverov boli vyplatené priamo týmto autorizovaným predajcom.

20

Žiadna zo zmlúv o úvere neuvádzala sadzbu úrokov z omeškania platnú v čase uzavretia zmluvy, vyčíslenú ako percentuálnu sadzbu.

21

KI a FA zaplatili na základe týchto zmlúv mesačné splátky úveru vrátane záloh v celkovej výške 8924,48 eura a 24800 eur.

22

KI listom z 31. októbra 2019 a FA listom z 20. júla 2020 oznámili uplatnenie svojho práva na odstúpenie od zmluvy vo vzťahu k zmluvám o úvere. Tvrdia, že ich odstúpenie od zmlúv je platné, keďže štrnásťdňová lehota na odstúpenie od zmluvy stanovená nemeckým právom nezačala plynúť z dôvodu nezrovnalostí týkajúcich sa povinných náležitostí zmluvy.

23

Každý z týchto spotrebiteľov podal na vnútroštátny súd, Landgericht Ravensburg (Krajinský súd Ravensburg, Nemecko), žalobu proti spoločnostiam Mercedes‑Benz Bank, resp. Volkswagen Bank.

24

KI sa v podstate domáha vrátenia mesačných splátok úveru zaplatených až do svojho odstúpenia od zmluvy a zálohy zaplatenej predajcovi, teda sumy vo výške 8924,48 eura, ako aj určenia, že Mercedes‑Benz Bank si nesplnila svoju povinnosť prevziať vozidlo. Navrhuje tiež, aby sa určilo, že nedlhuje žiadnu náhradu za stratu peňažnej hodnoty vozidla a že z dôvodu odstúpenia od zmluvy už nie je povinný zaplatiť žiadnu sumu na základe zmluvy o úvere, či už ide o požičanú istinu alebo úroky.

25

FA v podstate požaduje vrátenie mesačných splátok úveru zaplatených až do svojho odstúpenia od zmluvy a zálohy zaplatenej autorizovanému predajcovi, teda sumy 24800 eura, zníženej o náhradu vo výške 24550 eura za stratu peňažnej hodnoty vozidla a zvýšenej o úroky. Navrhuje tiež, aby sa určilo, že od okamihu odstúpenia od zmluvy už nedlhuje žiadnu sumu na základe zmluvy o úvere, či už ide o požičanú istinu alebo úroky, a že Volkswagen Bank si nesplnila svoju povinnosť prevziať vozidlo.

26

Mercedes‑Benz Bank navrhuje zamietnuť žalobu KI a poukazuje najmä na preklúziu práva na odstúpenie od zmluvy a námietku založenú na zneužití tohto práva. Subsidiárne za predpokladu, že by uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy zo strany KI bolo platné, a teda by mal právo na vrátenie zaplatených súm, navrhuje, aby sa určilo, že KI jej má zaplatiť náhradu za stratu hodnoty vozidla. Okrem toho táto banka navrhuje, aby bola KI uložená povinnosť zaplatiť jej náhradu za používanie vo výške 3,92 % ročne z nesplatenej výšky úveru za obdobie od vyplatenia úveru predajcovi do vrátenia vozidla.

27

Volkswagen Bank tiež navrhuje zamietnuť žalobu, ktorú podal FA, a poukazuje najmä na preklúziu práva na odstúpenie od zmluvy.

28

Za týchto okolností sa vnútroštátny súd v prvom rade pýta, či v prípade uplatnenia práva dlžníka na odstúpenie od zmluvy o úvere viazanej na zmluvu o kúpe vozidla môže veriteľ požadovať kompenzačnú náhradu za stratu hodnoty tohto vozidla, a prípadne v akej výške.

29

Tento súd poznamenáva, že podľa judikatúry Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) je dlžník po uplatnení svojho práva na odstúpenie od zmluvy povinný zaplatiť kompenzačnú náhradu zodpovedajúcu strate hodnoty vozidla, ku ktorej došlo v čase, keď ho mal v držbe, aj keď spotrebiteľ nebol úplne informovaný o svojom práve na odstúpenie od zmluvy. Dodáva, že Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) tiež rozhodol, že výška tejto kompenzačnej náhrady sa vypočíta tak, že od predajnej ceny účtovanej autorizovaným predajcom v čase nadobudnutia vozidla spotrebiteľom sa odpočíta nákupná cena zaplatená autorizovaným predajcom v čase jeho vrátenia.

30

Vnútroštátny súd sa domnieva, že táto metóda výpočtu založená na odlišných predajných hodnotách, výsledkoch transakcií uskutočnených na rôznych trhoch, a to na trhu, na ktorom autorizovaní predajcovia predávajú, a na trhu, na ktorom kupujú, zaťažuje spotrebiteľa nielen náhradou za stratu peňažnej hodnoty vyplývajúcu z používania vozidla, ale aj nákladmi na ďalší predaj, ziskovou maržou, ako aj daňou z pridanej hodnoty. Ide pritom o faktory zvýšenia ceny, ktoré sú spôsobené výlučne uplatnením práva na odstúpenie od zmluvy, pričom tieto poplatky sú nezávislé od akéhokoľvek používania vozidla spotrebiteľom. Okrem toho by sa výška náhrady mohla zdať vysoká, najmä v prípade, že vozidlo nebolo nikdy prihlásené do evidencie ani používané pred uplatnením práva na odstúpenie od zmluvy. Táto metóda by tak umožnila veriteľovi dosiahnuť zisk opätovným predajom vozidla za vyššiu cenu, než je nákupná cena autorizovaného predajcu.

31

Tento súd sa preto domnieva, že táto vnútroštátna judikatúra by mohla ohroziť účinnosť práva na odstúpenie od zmluvy stanoveného smernicou 2008/48 a zásadu zákazu bezdôvodného obohatenia.

32

Po druhé sa vnútroštátny súd pýta, či smernica 2008/48 svojím článkom 14 ods. 3 písm. b) prvou vetou úplne harmonizovala povinnosť dlžníka platiť úroky z istiny, a to aj v prípade, že financovaný úver je viazaný na zmluvu o kúpe tovaru.

33

Tento súd uvádza, že smernica 2008/48 nespresňuje ani účinky odstúpenia od zmluvy vo vzťahu k zmluve o viazanom úvere, ani plnenia, ktoré musia zmluvné strany zmluvy o úvere, v prejednávanej veci kupujúci a predávajúci, vrátiť. Je výlučne na vnútroštátnom zákonodarcovi, aby spresnil dôsledky uplatnenia práva na odstúpenie od takejto zmluvy o úvere. Treba teda pripustiť, že členské štáty disponujú voľnou úvahou pri rozhodovaní, a to aj odchylne od článku 14 ods. 3 písm. b) prvej vety smernice 2008/48, ako obnoviť status quo ante v prípade viazaných zmlúv.

34

Za predpokladu, že by smernica 2008/48 úplne neharmonizovala zmluvy o úvere viazané na zmluvy o dodaní tovaru alebo o poskytnutí služieb, sa uvedený súd pýta, či je zlučiteľné s právom Únie, najmä s článkom 14 ods. 1 smernice 2008/48, aby bol dlžník po uplatnení svojho práva na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere viazanej na zmluvu o kúpe vozidla povinný zaplatiť dlžné úroky stanovené v tejto prvej zmluve za obdobie od vyplatenia sumy úveru predajcovi vozidla do dňa vrátenia tohto vozidla veriteľovi alebo predajcovi. Zdôrazňuje, že vnútroštátna judikatúra je v tejto otázke nejednotná.

35

Vzhľadom na to, že na jednej strane spotrebiteľ nezískal žiadne obohatenie z použitia sumy úveru, keďže úver bol veriteľom priamo vyplatený predajcovi ako úhrada kúpnej ceny vozidla, a na druhej strane tento spotrebiteľ nemôže uplatniť svoje právo na odstúpenie od zmluvy bez obavy, že utrpí finančnú ujmu, vnútroštátny súd sa domnieva, že povinnosť uvedeného spotrebiteľa zaplatiť dlžné úroky by mohla byť v rozpore so všeobecnými zásadami práva Únie, najmä s požiadavkou potrebného účinku práva na odstúpenie od zmluvy, ako aj so zásadou zákazu bezdôvodného obohatenia.

36

Po tretie sa tento súd pýta na platnosť odstúpení od zmluvy, o ktoré ide v sporoch vo veciach samých.

37

V tejto súvislosti konštatoval, že z rozsudku z 9. septembra 2021, Volkswagen Bank a i. (C‑33/20, C‑155/20 a C‑187/20, EU:C:2021:736), vyplýva, že lehota na odstúpenie od zmluvy začne plynúť len vtedy, ak je sadzba úrokov z omeškania uvedená vo forme konkrétneho percentuálneho podielu, a uviedol, že Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) dosiahol súlad s týmto rozsudkom.

38

Vnútroštátny súd ďalej konštatoval, že riešenie prijaté v uvedenom rozsudku nebolo spochybnené v rozsudku z 21. decembra 2023, BMW Bank a i. (C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014). Uviedol však, že Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) ho vyložil odlišne, keďže sa v súčasnosti domnieva, že neuvedenie sadzby úrokov z omeškania platnej v čase uzavretia zmluvy o úvere vo forme konkrétneho percentuálneho podielu nebráni začatiu plynutia lehoty na odstúpenie od zmluvy. Tento výklad ho viedol k pochybnostiam o platnosti odstúpenia od zmluvy v sporoch vo veciach samých.

39

Napokon a po štvrté sa vnútroštátny súd pýta, či uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy stanoveného v článku 14 ods. 1 smernice 2008/48 možno kvalifikovať ako zneužitie práva.

40

Tento súd uviedol, že podľa judikatúry Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy spotrebiteľom možno považovať za zneužívajúce, ak tento spotrebiteľ naďalej používa vozidlo až dovtedy, kým vnútroštátne súdy nerozhodnú o platnosti odstúpenia od zmluvy, a uvedený spotrebiteľ odmietne zaplatiť kompenzačnú náhradu za stratu hodnoty vozidla vyplývajúcu z jeho používania.

41

Podľa uvedeného súdu sa však táto vnútroštátna judikatúra zdá byť v rozpore s rozsudkami z 9. septembra 2021, Volkswagen Bank a i. (C‑33/20, C‑155/20 a C‑187/20, EU:C:2021:736), a z 21. decembra 2023, BMW Bank a i. (C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014), v ktorých Súdny dvor rozhodol, že odvolanie sa spotrebiteľa na jeho právo na odstúpenie od zmluvy podľa článku 14 ods. 1 smernice 2008/48 nemožno považovať za zneužitie práva, ak sadzba úrokov z omeškania nebola uvedená v zmluve o úvere vo forme konkrétneho percentuálneho podielu.

42

Za týchto podmienok sa Landgericht Ravensburg (Krajinský súd Ravensburg) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

43

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 18. apríla 2023 bolo konanie v tejto veci prerušené až do rozhodnutia, ktorým sa skončí konanie v spojených veciach BMW Bank a i (C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21).

44

Kancelária Súdneho dvora na základe rozhodnutia predsedu Súdneho dvora zo 17. decembra 2023 oznámila vnútroštátnemu súdu rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i. (C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014), pričom ho vyzvala, aby uviedol, či so zreteľom na tento rozsudok trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

45

Tento súd 10. apríla 2024 odpovedal, že trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania a považuje za potrebné doplniť ho o nové otázky.

46

V nadväznosti na doplnenie návrhu na začatie prejudiciálneho konania z toho istého dňa, ktorým uvedený súd položil ďalšie dve otázky, a to štvrtú a piatu otázku, sa na základe rozhodnutia predsedu Súdneho dvora zo 16. apríla 2024 v konaní pokračovalo.

47

V prvom rade Volkswagen Bank namieta neprípustnosť prvej otázky z dôvodu, že právo Únie sa na okolnosti sporov vo veci samej neuplatňuje. Ustanovenia smernice 2008/48 totiž neupravujú dôsledky uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy vo vzťahu k zmluve o úvere viazanej na zmluvu o dodaní tovaru alebo poskytnutí služby. Tieto dôsledky, najmä pokiaľ ide o povinnosť kupujúceho takto financovaného tovaru zaplatiť kompenzačnú náhradu z dôvodu straty jeho hodnoty, ako aj spôsoby výpočtu tejto náhrady, patria výlučne do pôsobnosti vnútroštátneho práva.

48

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zavedenej článkom 267 ZFEÚ prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý musí niesť zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby vzhľadom na osobitné okolnosti veci posúdil tak potrebu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely prijatia svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Pokiaľ sa teda predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri rozsudky z 29. novembra 1978, Redmond,83/78, EU:C:1978:214, bod 25, a z 11. januára 2024, Nárokuj,C‑755/22, EU:C:2024:10, bod 17, ako aj citovanú judikatúru).

49

Z toho vyplýva, že k otázkam týkajúcim sa práva Únie sa viaže prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri rozsudky zo 7. septembra 1999, Beck a Bergdorf, C‑355/97, EU:C:1999:391, bod 22, a z 11. januára 2024, Nárokuj,C‑755/22, EU:C:2024:10, bod 18, ako aj citovanú judikatúru).

50

V prejednávanej veci však nejde o takýto prípad.

51

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že spory vo veci samej, ktorých existencia nie je spochybnená, sa týkajú na jednej strane určenia právnych dôsledkov uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy dotknutými spotrebiteľmi v rámci zmlúv o úvere viazaných na zmluvu o kúpe vozidla. Na druhej strane sa tieto spory týkajú podmienok začatia plynutia lehoty na odstúpenie od zmluvy vzhľadom na neuvedenie sadzby úrokov z omeškania vo forme konkrétneho percentuálneho podielu v zmluve o úvere, ako aj prípadného zneužívajúceho uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy.

52

V tomto kontexte sa vnútroštátny súd prvou otázkou v podstate pýta na zlučiteľnosť spôsobu výpočtu kompenzačnej náhrady za stratu hodnoty tovaru, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť pri uplatnení tohto práva na odstúpenie od zmluvy, ako ju stanovuje nemecká judikatúra, s článkom 14 ods. 1 smernice 2008/48. Toto ustanovenie, ktorého výkladu sa týka prvá otázka, pritom upravuje uvedené právo na odstúpenie od zmluvy priznané spotrebiteľom.

53

Nie je teda zjavné, že by výklad smernice 2008/48 požadovaný v tejto otázke nemal žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporov vo veci samej alebo že by nastolený problém mal hypotetickú povahu. V prejednávanej veci sa preto námietka založená na neuplatniteľnosti tohto ustanovenia na konanie vo veci samej netýka prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ale týka sa podstaty otázok [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. februára 2022, TGSS (Nezamestnanosť pracovníkov v domácnosti), C‑389/20, EU:C:2022:120, bod 31 a citovanú judikatúru].

54

Prvá otázka je v dôsledku toho prípustná.

55

V druhom rade Mercedes‑Benz Bank spochybňuje prípustnosť štvrtej a piatej otázky. Na jednej strane tvrdí, že rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i. (C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014), už poskytol odpoveď, a na druhej strane že vnútroštátny súd chce spochybniť judikatúru Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) založenú na ustanoveniach smernice 2008/48, ako ich vykladá tento rozsudok. V tejto poslednej uvedenej súvislosti Mercedes‑Benz Bank tvrdí, že vnútroštátny súd sa tak snaží spochybniť posúdenia Súdneho dvora obsiahnuté v uvedenom rozsudku, pričom sa opiera o svoj vlastný výklad týchto ustanovení.

56

V prejednávanej veci vnútroštátny súd svojou štvrtou a piatou otázkou žiada Súdny dvor o výklad článku 10 ods. 2 písm. l) smernice 2008/48, pokiaľ ide o požiadavku uvedenia sadzby úrokov z omeškania v zmluve o úvere, a článku 14 ods. 1 tejto smernice týkajúceho sa určenia začiatku plynutia štrnásťdňovej lehoty na odstúpenie od zmluvy. Tieto dve otázky sa týkajú podmienok začatia plynutia lehoty na odstúpenie od zmluvy a možnosti kvalifikovať uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy ako zneužívajúce.

57

Na úvod treba pripomenúť, že aj v prípade existencie judikatúry Súdneho dvora, ktorá dotknutú právnu otázku objasňuje, si vnútroštátne súdy zachovávajú najširšiu právomoc obrátiť sa na Súdny dvor, pokiaľ to považujú za vhodné, bez toho, aby okolnosť, že ustanovenia, ktorých výklad sa požaduje, už Súdny dvor vyložil, zbavovala Súdny dvor právomoci znova rozhodovať (rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 37, ako aj citovaná judikatúra).

58

Ďalej domnienku relevantnosti uvedenú v bode 49 tohto rozsudku nemožno vyvrátiť samotnou skutočnosťou, že jeden z účastníkov konania vo veci samej spochybňuje výklad ustanovení práva Únie prijatý vnútroštátnym súdom, a to ani v prípade, že tieto ustanovenia už boli vyložené Súdnym dvorom (pozri analogicky rozsudok z 20. septembra 2018, OTP Bank a OTP Faktoring, C‑51/17, EU:C:2018:750, bod 41).

59

Napokon súd, ktorý nerozhoduje v poslednom stupni, musí mať možnosť, najmä ak sa domnieva, že právne posúdenie súdom vyššieho stupňa by ho mohlo viesť k vyhláseniu rozsudku, ktorý je v rozpore s právom Únie, predložiť Súdnemu dvoru otázky, ktoré vzniknú v konaní pred ním (pozri rozsudky zo 16. januára 1974, Rheinmühlen‑Düsseldorf, 166/73, EU:C:1974:3, bod 4, a z 18. mája 2021, AsociaţiaForumul Judecătorilor din România a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 133, ako aj citovanú judikatúru).

60

V dôsledku toho sú štvrtá a piata otázka tiež prípustné.

61

V prvom rade treba preskúmať štvrtú a piatu otázku v rozsahu, v akom sa týkajú začiatku plynutia lehoty na odstúpenie od zmluvy v prípade zmlúv o úvere viazaných na zmluvu o kúpe vozidla a možnosti kvalifikovať uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy ako zneužívajúce. Prvá, druhá a tretia otázka, ktoré sa v podstate týkajú dôsledkov odstúpenia od zmluvy, budú preskúmané následne.

62

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 10 ods. 2 písm. l) a článok 14 ods. 1 druhý pododsek písm. b) smernice 2008/48 majú vykladať v tom zmysle, že lehota na odstúpenie od zmluvy stanovená v tomto článku 14 ods. 1 začne plynúť len v prípade, že v zmluve o úvere je uvedená sadzba úrokov z omeškania platná v čase uzavretia tejto zmluvy vo forme konkrétneho percentuálneho podielu. V prípade zápornej odpovede sa tento súd pýta, či toto neuvedenie môže ovplyvniť schopnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah jeho práv a povinností podľa tejto smernice alebo jeho rozhodnutie uzavrieť zmluvu a prípadne ho zbaviť možnosti uplatniť svoje práva v podstate za rovnakých podmienok, aké by platili, ak by táto informácia bola poskytnutá úplne a správne.

63

Z článku 14 ods. 1 druhého pododseku písm. b) smernice 2008/48 tak vyplýva, že štrnásťdňová lehota na odstúpenie od zmluvy začína plynúť až dňom, keď sú spotrebiteľovi doručené najmä informácie stanovené v článku 10 tejto smernice, ak tento deň nasleduje po dni uzavretia zmluvy o úvere.

64

Podľa článku 10 ods. 2 písm. l) uvedenej smernice 2008/48 musí zmluva o úvere jasne a stručne uvádzať úrokovú sadzbu pre prípad oneskorených platieb platnú v čase uzavretia zmluvy o úvere a spôsob jej úpravy a prípadne poplatky v prípade neplnenia zmluvy.

65

Treba pripomenúť, že systém ochrany spotrebiteľa zavedený smernicou 2008/48 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s obchodníkom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené obchodníkom bez toho, aby mohol mať vplyv na ich obsah (rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 259, ako aj citovaná judikatúra).

66

Informácie o zmluvných podmienkach a dôsledkoch uzavretia zmluvy poskytnuté pred uzavretím a pri uzatváraní zmluvy majú pre spotrebiteľa zásadný význam. Najmä na základe týchto informácií sa spotrebiteľ rozhoduje, či chce byť viazaný podmienkami, ktoré obchodník vopred vyhotovil (rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 260, ako aj citovaná judikatúra).

67

V tejto súvislosti informačná povinnosť stanovená v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 prispieva k realizácii cieľa, ktorý táto smernica sleduje a ktorý, ako vyplýva z jej odôvodnení 7 a 9, spočíva v úplnej a nutnej harmonizácii v niekoľkých kľúčových oblastiach spotrebiteľských úverov, ktorá sa považuje za potrebnú na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Únii zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa uľahčil vznik riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi (rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i, C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 262, ako aj citovaná judikatúra).

68

Z článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 v spojení s odôvodnením 31 tejto smernice totiž vyplýva, že požiadavka, ktorou je zrozumiteľne a stručne uviesť v zmluve o úvere, vyhotovenej písomne alebo na inom trvalom nosiči, náležitosti podľa tohto ustanovenia, je nevyhnutná na to, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami. Vedomosť spotrebiteľa o informáciách, ktoré musí povinne obsahovať zmluva o úvere, a ich správne pochopenie týmto spotrebiteľom sú nevyhnutné na riadne plnenie tejto zmluvy a najmä na uplatnenie jeho práv (rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i, C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 263, ako aj citovaná judikatúra).

69

Ak sa teda informácia, ktorú veriteľ poskytne spotrebiteľovi na základe článku 10 ods. 2 smernice 2008/48, ukáže ako neúplná alebo nesprávna, lehota na odstúpenie od zmluvy začína plynúť len vtedy, keď neúplnosť alebo nesprávnosť tejto informácie nemôže ovplyvniť schopnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah jeho práv a povinností podľa tejto smernice ani jeho rozhodnutie uzavrieť zmluvu, a nemôže ho prípadne zbaviť ani možnosti uplatniť svoje práva v podstate za rovnakých podmienok, aké by platili, ak by táto informácia bola poskytnutá úplne a správne (rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i, C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 265, ako aj citovaná judikatúra).

70

Situáciu, ktorá sa vyznačuje poskytnutím neúplnej alebo nesprávnej informácie, však treba odlišovať od situácie, v ktorej chýba požadovaná informácia (rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 264).

71

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v žiadnej zo zmlúv o úvere, o ktoré ide vo veci samej, sa neuvádzala konkrétna percentuálna sadzba úrokov z omeškania platná v čase uzavretia týchto zmlúv. Ani zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že táto informácia bola dotknutým spotrebiteľom oznámená po uzavretí týchto zmlúv.

72

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že povinnosť uviesť v zmluve o úvere sadzbu úrokov z omeškania vo forme konkrétneho percentuálneho podielu v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. l) smernice 2008/48 umožňuje spotrebiteľovi poznať dôsledky jeho prípadného omeškania so zaplatením. Súdny dvor teda rozhodol, že v zmluve o úvere musí byť uvedená sadzba úrokov z omeškania platná v čase uzavretia tejto zmluvy vo forme konkrétneho percentuálneho podielu a musí konkrétne vysvetliť mechanizmus úpravy tejto úrokovej sadzby (rozsudok z 9. septembra 2021, Volkswagen Bank a i., C‑33/20, C‑155/20 a C‑187/20, EU:C:2021:736, body 92 a 95).

73

Uvedenie konkrétnej percentuálnej úrokovej sadzby pre prípad oneskorených platieb v rámci zmluvy o úvere sa totiž zdá byť nevyhnutné na to, aby spotrebiteľ mohol posúdiť rozsah svojho zmluvného záväzku, najmä pokiaľ ide o finančné dôsledky, ktoré môžu vyplynúť z nesplnenia jeho platobnej povinnosti alebo z omeškania pri jej plnení. Táto informácia môže preto ovplyvniť nielen rozhodnutie spotrebiteľa uzavrieť zmluvu, ale aj jeho schopnosť manažovať splácanie dohodnutého úveru.

74

Z toho vyplýva, že ak v zmluve o úvere nie je uvedená sadzba úrokov z omeškania platná v čase uzavretia zmluvy vo forme konkrétneho percentuálneho podielu, lehota na odstúpenie od zmluvy stanovená v článku 14 ods. 1 smernice 2008/48 nezačne plynúť kým sa táto informácia neposkytne spotrebiteľovi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2021, Volkswagen Bank a i., C‑33/20, C‑155/20 a C‑187/20, EU:C:2021:736, bod 117).

75

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 10 ods. 2 písm. l) a článok 14 ods. 1 druhý pododsek písm. b) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že lehota na odstúpenie od zmluvy stanovená v tomto článku 14 ods. 1 nezačne plynúť, ak v zmluve o úvere nie je uvedená sadzba úrokov z omeškania platná v čase jej uzavretia vo forme konkrétneho percentuálneho podielu, a to dovtedy, kým sa táto informácia spotrebiteľovi riadne neoznámi.

76

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 14 ods. 1 smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa veriteľ mohol platne dovolávať toho, že spotrebiteľ uplatnil právo na odstúpenie od zmluvy stanovené v tomto článku 14 ods. 1 zneužívajúcim spôsobom, a to z dôvodu správania tohto spotrebiteľa medzi uzavretím zmluvy a uplatnením práva na odstúpenie od zmluvy, či dokonca po tomto uplatnení, ak sa v zmluve o úvere v rozpore s článkom 10 ods. 2 písm. l) tejto smernice neuvádza sadzba úrokov z omeškania platná v čase uzavretia tejto zmluvy vo forme konkrétneho percentuálneho podielu. V prípade zápornej odpovede sa tento súd pýta, či kvalifikácia zneužitia práva môže byť založená na okolnostiach, že tento spotrebiteľ naďalej používa vozidlo, až kým vnútroštátne súdy nerozhodnú o platnosti odstúpenia od zmluvy, a uvedený spotrebiteľ odmietne zaplatiť kompenzačnú náhradu za stratu hodnoty uvedeného vozidla.

77

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že smernica 2008/48 neobsahuje ustanovenia upravujúce otázku zneužitia práv spotrebiteľom, ktoré mu táto smernica priznáva (rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 280, ako aj citovaná judikatúra).

78

Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že v práve Únie existuje všeobecná právna zásada, podľa ktorej sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať právnych noriem Únie (rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 281, ako aj citovaná judikatúra).

79

Túto všeobecnú zásadu práva musia osoby podliehajúce súdnej právomoci dodržiavať. Uplatnenie právnej úpravy Únie totiž nemožno rozšíriť tak, aby pokrývalo transakcie, ktoré sú vykonávané s cieľom získať výhody stanovené právom Únie podvodom alebo jeho zneužitím (rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 282, ako aj citovaná judikatúra).

80

Z tejto zásady teda vyplýva, že členský štát musí odmietnuť, aj keď neexistujú ustanovenia vnútroštátneho práva stanovujúce takéto odmietnutie, priznať výhodu vyplývajúcu z ustanovení práva Únie, pokiaľ sa dovolávanie týchto ustanovení určitou osobou neuskutočňuje na dosiahnutie cieľov týchto ustanovení, ale s cieľom získať výhodu priznanú tejto osobe právom Únie, hoci objektívne podmienky na získanie požadovanej výhody, ktoré sú stanovené právom Únie, sú splnené len formálne (rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 283, ako aj citovaná judikatúra).

81

V druhom rade z ustálenej judikatúry vyplýva, že dôkaz zneužívajúceho konania si vyžaduje jednak súbor objektívnych okolností, z ktorých vyplýva, že aj napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených právnou úpravou Únie cieľ tejto právnej úpravy nebol dosiahnutý, a jednak subjektívny prvok spočívajúci v úmysle získať výhodu vyplývajúcu z uvedenej právnej úpravy Únie tým, že sa umelo vytvárajú podmienky potrebné na jej získanie (rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 285, ako aj citovaná judikatúra).

82

V konečnom dôsledku prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil existenciu zneužívajúceho konania v sporoch, ktoré prejednáva, pričom zohľadní všetky skutočnosti a okolnosti danej veci, vrátane tých, ktoré nastali po úkone, ktorého zneužívajúca povaha sa namieta (rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 286, ako aj citovaná judikatúra). Súdny dvor však môže vnútroštátny súd usmerniť pri jeho posudzovaní.

83

V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že veriteľ sa nemôže oprávnene domnievať, že spotrebiteľ z dôvodu uplynutia značnej doby medzi uzavretím zmluvy a uplatnením práva na odstúpenie od zmluvy stanoveného v článku 14 ods. 1 tejto smernice zneužil toto právo, pokiaľ jedna z povinných náležitostí uvedených v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice nebola riadne uvedená v zmluve o úvere a nebola ani dodatočne riadne oznámená, a to bez ohľadu na to, či tento spotrebiteľ nevedel o existencii svojho práva na odstúpenie od zmluvy (rozsudok z 9. septembra 2021, Volkswagen Bank a i., C‑33/20, C‑155/20 a C‑187/20, EU:C:2021:736, bod 127).

84

Veriteľ sa preto nemôže dovolávať uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy zneužívajúcim spôsobom, ak v zmluve o úvere nie je uvedená sadzba úrokov z omeškania platná v čase jej uzavretia vo forme konkrétneho percentuálneho podielu, ktorá patrí k týmto povinným náležitostiam. Ako totiž vyplýva z bodu 75 tohto rozsudku, lehota na odstúpenie od zmluvy nezačala v takom prípade plynúť.

85

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na prvú časť piatej otázky odpovedať tak, že článok 14 ods. 1 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa veriteľ mohol platne dovolávať toho, že spotrebiteľ uplatnil právo na odstúpenie od zmluvy stanovené v tomto článku 14 ods. 1 zneužívajúcim spôsobom, a to z dôvodu správania tohto spotrebiteľa medzi uzavretím zmluvy a uplatnením práva na odstúpenie od zmluvy, či dokonca po tomto uplatnení, ak sa v zmluve o úvere neuvádza sadzba úrokov z omeškania platná v čase uzavretia tejto zmluvy vo forme konkrétneho percentuálneho podielu vyžadovaná článkom 10 ods. 2 písm. l) tejto smernice a ani sa dodatočne riadne neoznámila.

86

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 14 ods. 1 smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej v prípade uplatnenia práva spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy o úvere viazanej na zmluvu o kúpe vozidla sa výška kompenzačnej náhrady za stratu hodnoty, ktorú má tento spotrebiteľ zaplatiť veriteľovi pri vrátení vozidla, vypočíta tak, že sa od predajnej ceny účtovanej autorizovaným predajcom v čase nadobudnutia vozidla uvedeným spotrebiteľom odpočíta nákupná cena zaplatená autorizovaným predajcom v čase vrátenia tohto vozidla.

87

Podľa článku 3 písm. n) smernice 2008/48 je „zmluva o viazanom úvere“ vymedzená ako zmluva o úvere, pri ktorej príslušný úver slúži výhradne na financovanie zmluvy týkajúcej sa okrem iného dodania tovaru, pod podmienkou, že tieto dve zmluvy tvoria z objektívneho hľadiska obchodnú jednotku.

88

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že zmluvy o úvere, o ktoré ide vo veci samej, slúžili na kúpu motorových vozidiel na súkromné použitie. Z toho tiež vyplýva, že sumy úverov boli vyplatené priamo autorizovaným predajcom automobilov, od ktorých boli vozidlá kúpené. Tieto zmluvy preto spadajú pod pojem „zmluvy o viazanom úvere“ v zmysle článku 3 písm. n) smernice 2008/48.

89

Článok 14 ods. 1 smernice 2008/48 stanovuje, že spotrebiteľ môže od zmluvy o úvere odstúpiť bez uvedenia dôvodu do štrnástich kalendárnych dní. Smernica 2008/48 však neobsahuje ustanovenia upravujúce dôsledky odstúpenia spotrebiteľa od zmluvy o úvere viazanej na zmluvu o dodaní tovaru. Odôvodnenie 35 tejto smernice navyše uvádza, že táto smernica by sa nemala dotýkať žiadneho ustanovenia členských štátov týkajúceho sa úpravy otázok vrátenia veci financovanej z úveru alebo akýchkoľvek iných súvisiacich otázok (rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 302).

90

V prípade neexistencie osobitnej právnej úpravy Únie v danej oblasti patria pritom podmienky uplatnenia ochrany spotrebiteľov stanovenej v uvedenej smernici do pôsobnosti vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov na základe zásady ich procesnej autonómie. Tieto podmienky však nesmú byť menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné vnútroštátne situácie (zásada ekvivalencie), ani nesmú byť naformulované tak, aby prakticky znemožnili alebo nadmerne sťažili výkon práv zaručených právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 303, ako aj citovaná judikatúra).

91

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, o ktorú ako jedinú ide v prejednávanej veci, z judikatúry vyplýva, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, ako aj na priebeh a osobitosti tohto konania na jednotlivých vnútroštátnych súdoch. Z tohto hľadiska treba v prípade potreby vziať do úvahy zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práv na obranu, zásada právnej istoty a riadny priebeh konania (rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 304, ako aj citovaná judikatúra).

92

Vnútroštátne ustanovenia a vnútroštátna judikatúra, ktorá ich prípadne vykonáva, upravujúce dôsledky toho, že spotrebiteľ uplatní právo na odstúpenie od zmluvy o úvere viazanej na zmluvu o dodaní tovaru, tak nemôžu narušiť účinnosť a efektivitu práva na odstúpenie od zmluvy stanoveného v článku 14 ods. 1 smernice 2008/48.

93

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prvom rade vyplýva, že podľa § 357 ods. 7 BGB je spotrebiteľ povinný zaplatiť kompenzačnú náhradu za stratu hodnoty tovaru, ak je táto strata hodnoty spôsobená manipuláciou s tovarom, ktorá nebola potrebná na overenie jeho povahy, charakteristík a fungovania, pod podmienkou, že obchodník informoval spotrebiteľa o jeho práve na odstúpenie od zmluvy. V druhom rade podľa judikatúry Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) sa výška tejto kompenzačnej náhrady za okolností, o aké ide vo veci samej, vypočíta odpočítaním nákupnej ceny zaplatenej autorizovaným predajcom v čase vrátenia vozidla od predajnej ceny účtovanej autorizovaným predajcom v čase nadobudnutia vozidla spotrebiteľom.

94

Podľa informácií vnútroštátneho súdu však táto metóda výpočtu spočíva na odlišných predajných hodnotách, výsledkoch transakcií uskutočnených na rôznych trhoch, a to na jednej strane na trhu, na ktorom autorizovaní predajcovia predávajú, a na druhej strane na trhu, na ktorom kupujú. Podľa tých istých informácií uvedená metóda ukladá spotrebiteľovi nielen povinnosť znášať kompenzáciu straty peňažnej hodnoty vyplývajúcej z používania vozidla, ale aj náklady na ďalší predaj, ziskovú maržu, ako aj daň z pridanej hodnoty. Ide totiž o povinnosti spojené s uplatnením práva na odstúpenie od zmluvy, ktoré sú nezávislé od akéhokoľvek používania vozidla spotrebiteľom. To by znamenalo, že by sa od spotrebiteľa vyžadovalo, aby zaplatil náhradu za samotné uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy. Z toho by vyplývalo, že výška uvedenej náhrady môže byť vysoká, a to aj za predpokladu, že vozidlo nebolo nikdy prihlásené do evidencie ani používané pred uplatnením práva na odstúpenie od zmluvy.

95

V tejto súvislosti treba uviesť, že Súdny dvor už v súvislosti s právom na odstúpenie od zmluvy stanoveným smernicou 97/7 v prípade uzavretia zmluvy na diaľku rozhodol, že právomoc priznaná členským štátom na určenie podmienok a postupov nasledujúcich po uplatnení tohto práva sa musí vykonávať v súlade s účelom tejto smernice a nemôže ohroziť účinnosť a efektivitu tohto práva. Tak by to bolo v prípade, ak by sa výška kompenzačnej náhrady za stratu hodnoty tovaru, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť veriteľovi pri vrátení tovaru, javila ako neprimeraná vo vzťahu ku kúpnej cene tohto tovaru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2009, Messner,C‑489/07, EU:C:2009:502, bod 27).

96

Tento výklad platí aj pre smernicu 2008/48. Ako totiž stanovovala smernica 97/7, ktorej odôvodnenie 14 stanovovalo, že určenie ostatných podmienok a opatrení nasledujúcich po uplatnení práva na odstúpenie od zmluvy je vecou členských štátov, smernica 2008/48 priznáva členským štátom určitú mieru voľnej úvahy, keďže – ako už bolo uvedené v bode 89 tohto rozsudku – ponecháva im voľnosť pri riešení otázok týkajúcich sa vrátenia tovaru financovaného úverom alebo akejkoľvek inej súvisiacej otázky. Okrem toho, ako vyplýva z bodu 92 tohto rozsudku, zásada efektivity vyžaduje, aby vnútroštátne ustanovenia upravujúce dôsledky uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy neohrozovali účinnosť a efektivitu tohto práva do takej miery, že by v praxi znemožňovali alebo nadmerne sťažovali uplatnenie uvedeného práva.

97

Posúdenie primeranosti kompenzačnej náhrady, ktorú možno požadovať od spotrebiteľa v nadväznosti na uplatnenie jeho práva na odstúpenie od zmluvy, sa musí vykonať po podrobnej analýze, pričom sa zohľadnia spôsoby používania dotknutého tovaru a stav vozidla v čase jeho vrátenia, najmä pokiaľ ide o prípadné zhoršenie mechanického stavu alebo estetického vzhľadu vyplývajúce z tohto používania. Samotná skutočnosť, že takto určená kompenzačná náhrada môže byť vysoká v porovnaní s predajnou cenou vozidla zaplatenou spotrebiteľom, nemôže sama osebe preukázať, že táto náhrada je neprimeraná a že spôsob výpočtu uvedenej náhrady v praxi znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy, pokiaľ výška tej istej náhrady objektívne odráža skutočnú stratu peňažnej hodnoty tohto vozidla vyplývajúcu z jeho používania spotrebiteľom a jeho stavu v čase jeho vrátenia.

98

Naopak, s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, treba konštatovať, že spôsob výpočtu založený výlučne na cenovom rozdiele zistenom medzi kúpou a opätovným predajom vozidla, ktorý zahŕňa faktory mimo používania tohto vozidla, ako sú obchodné marže a náklady na ďalší predaj – určené jednostranne autorizovaným predajcom automobilov –, ako aj daň z pridanej hodnoty, neumožňuje zhodnotiť stratu peňažnej hodnoty uvedeného vozidla vyplývajúcu z jeho používania spotrebiteľom. Okrem toho, ako uvádza vnútroštátny súd, k týmto skutočnostiam dochádza aj v prípade, že vozidlo nebolo prihlásené do evidencie ani používané pred uplatnením práva na odstúpenie od zmluvy. Zdá sa teda, že tento spôsob ukladá tomuto spotrebiteľovi bremeno, ktoré vyplýva výlučne z uplatnenia jeho práva na odstúpenie od zmluvy.

99

Za týchto podmienok taký spôsob výpočtu kompenzačnej náhrady za stratu hodnoty tovaru, o aký ide vo veci samej, môže viesť k sume náhrady, ktorá je neprimeraná vo vzťahu ku kúpnej cene tohto tovaru, a prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy.

100

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 14 ods. 1 smernice 2008/48 v spojení so zásadou efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej v prípade uplatnenia práva spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy o úvere viazanej na zmluvu o kúpe vozidla sa výška kompenzačnej náhrady za stratu hodnoty, ktorú má tento spotrebiteľ zaplatiť veriteľovi pri vrátení vozidla, vypočíta tak, že sa od predajnej ceny účtovanej autorizovaným predajcom v čase nadobudnutia vozidla uvedeným spotrebiteľom odpočíta nákupná cena zaplatená autorizovaným predajcom v čase vrátenia tohto vozidla, pokiaľ tento spôsob výpočtu zahŕňa faktory mimo používania uvedeného vozidla spotrebiteľom.

101

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa vzhľadom na článok 14 ods. 3 písm. b) prvú vetu smernice 2008/48 má táto smernica vykladať v tom zmysle, že pristupuje k úplnej harmonizácii pravidiel týkajúcich sa dôsledkov uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy spotrebiteľom v rámci zmluvy o úvere viazanej na zmluvu o kúpe vozidla.

102

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že z článku 22 ods. 1 smernice 2008/48 vykladaného s prihliadnutím na odôvodnenia 9 a 10 tejto smernice vyplýva, že uvedená smernica, pokiaľ ide o zmluvy o úvere patriace do jej pôsobnosti, stanovuje úplnú harmonizáciu, a ako vyplýva z názvu tohto článku 22, má záväzný charakter. Z toho možno vyvodiť, že v oblastiach osobitne dotknutých touto harmonizáciou členské štáty nie sú oprávnené zachovať alebo zaviesť vnútroštátne ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice (rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 295, ako aj citovaná judikatúra).

103

Článok 2 ods. 1 smernice 2008/48 pritom stanovuje, že táto smernica sa uplatňuje na zmluvy o úvere, a ako vyplýva z článku 3 písm. n) tejto smernice, ktorého znenie bolo pripomenuté v bode 87 tohto rozsudku, do kategórie „zmluvy o úvere“ patria „zmluvy o viazanom úvere“. Z toho vyplýva, že zmluvy o viazanom úvere v zmysle tohto článku 3 písm. n) nie sú vylúčené z pôsobnosti uvedenej smernice len na základe ich predmetu.

104

Článok 14 ods. 3 písm. b) smernice 2008/48 sa však obmedzuje na stanovenie, že ak spotrebiteľ uplatní svoje právo na odstúpenie od zmluvy, splatí veriteľovi istinu a akumulovaný úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne a najneskôr do 30 kalendárnych dní po odoslaní oznámenia o odstúpení od zmluvy veriteľovi. Úrok sa vypočíta na základe dohodnutej úrokovej sadzby úveru.

105

V druhom rade treba predovšetkým zdôrazniť, ako bolo uvedené v bode 89 tohto rozsudku, že smernica 2008/48 neobsahuje ustanovenia upravujúce dôsledky uplatnenia práva spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy o úvere viazanej na zmluvu o dodaní tovaru. Odôvodnenie 35 tejto smernice navyše uvádza, že táto smernica by sa nemala dotýkať žiadneho ustanovenia členských štátov týkajúceho sa úpravy otázok vrátenia veci financovanej z úveru alebo akýchkoľvek iných súvisiacich otázok (rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 302).

106

Ďalej, ako uviedol generálny advokát v bodoch 34 a 37 svojich návrhov, článok 14 ods. 3 písm. b) prvá veta smernice 2008/48 nespresňuje osud financovaného tovaru ani prípadné vzájomné pôsobenie medzi zmluvou o viazanom úvere a zmluvou o kúpe vozidla. Jediné ustanovenie tejto smernice, ktoré sa týka dôsledkov uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy v prípade zmluvy o viazanom úvere, a to článok 15 ods. 1, sa týka situácie, keď spotrebiteľ uplatní toto právo stanovené právom Únie v súvislosti so zmluvou o dodaní tovaru alebo poskytnutí služby. Naproti tomu žiadne ustanovenie smernice 2008/48 nerieši situáciu, keď sa spotrebiteľom uplatnené právo na odstúpenie od zmluvy týka samotnej zmluvy o úvere.

107

Napokon, ako už bolo pripomenuté v bode 90 tohto rozsudku, v prípade neexistencie osobitnej právnej úpravy Únie v danej oblasti patria podmienky uplatnenia ochrany spotrebiteľov stanovenej v smernici 2008/48 do pôsobnosti vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov na základe zásady ich procesnej autonómie. Tieto podmienky však nesmú byť menej priaznivé než podmienky upravujúce podobné vnútroštátne situácie (zásada ekvivalencie), ani byť upravené tak, aby výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie v praxi znemožňovali alebo nadmerne sťažovali (zásada efektivity).

108

Z toho vyplýva, že normotvorca Únie chcel zabezpečiť, aby uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy bolo účinné, pričom členským štátom priznal určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o vykonanie tohto odstúpenia od zmluvy v osobitnom rámci zmluvy o viazanom úvere. Smernica 2008/48 teda nepristupuje k úplnej harmonizácii všetkých právnych dôsledkov, ktoré môžu vyplynúť z odstúpenia od takejto zmluvy.

109

Preto prináleží členským štátom, aby pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity spresnili účinky uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy v rámci zmluvy o úvere viazanej na zmluvu o dodaní tovaru, vrátane prípadnej povinnosti zaplatiť akumulované úroky z požičanej istiny, ako aj podmienok tejto povinnosti.

110

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na druhú otázku odpovedať tak, že smernica 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nepristupuje k úplnej harmonizácii pravidiel týkajúcich sa dôsledkov uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy spotrebiteľom v rámci zmluvy o úvere viazanej na zmluvu o kúpe vozidla.

111

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 14 ods. 1 smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je spotrebiteľ po tom, čo odstúpil od zmluvy o spotrebiteľskom úvere viazanej na zmluvu o kúpe vozidla, povinný zaplatiť zmluvne dohodnuté úroky stanovené v tejto prvej zmluve za obdobie od vyplatenia prostriedkov z úveru predajcovi financovaného vozidla do okamihu vrátenia vozidla veriteľovi alebo predajcovi.

112

Článok 14 ods. 1 smernice 2008/48 stanovuje právo spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy bez toho, aby musel odôvodniť svoje rozhodnutie. Okrem toho z článku 14 ods. 3 písm. b) prvej vety tejto smernice vyplýva, že ak spotrebiteľ uplatní svoje právo na odstúpenie od zmluvy, je povinný splatiť istinu, ako aj úroky vypočítané na základe dohodnutej úrokovej sadzby úveru za obdobie odo dňa, keď získal finančné prostriedky, do dňa ich celkového splatenia.

113

Z odpovede na druhú otázku vyplýva, že článok 14 ods. 3 písm. b) prvá veta smernice 2008/48 plne neharmonizuje pravidlá týkajúce sa dôsledkov uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy spotrebiteľom, ak je úver viazaný na zmluvu o dodaní tovaru, ako v prípade kúpy vozidla.

114

Ako však vyplýva z odôvodnenia 8 smernice 2008/48, cieľom tohto ustanovenia je zabezpečiť rovnováhu medzi ochranou spotrebiteľov a voľným pohybom úverových ponúk. Treba preto konštatovať, že právo Únie nebráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava stanovovala, že ak spotrebitelia odstúpia od zmluvy o úvere viazanej na zmluvu o kúpe vozidla, sú povinní zaplatiť úroky vyplývajúce z úveru za obdobie od skutočného poskytnutia finančných prostriedkov až do vrátenia tovaru.

115

Toto posúdenie je podporené na jednej strane skutočnosťou, že veriteľ sa dočasne vzdal sumy úveru vyplateného predajcovi vozidla v prospech spotrebiteľa, čo pre neho znamená zablokovanie finančných prostriedkov a znášanie finančného rizika. Na druhej strane úroky, ktoré vznikli z požičanej istiny, nepredstavujú sankciu, ale protihodnotu za prístup k úveru, ktorý v zásade predstavuje platenú transakciu bez ohľadu na uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy.

116

Okrem toho, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 49 svojich návrhov, prípadná povinnosť spotrebiteľa zaplatiť úroky vyplývajúce z úveru vypočítané s prihliadnutím na skutočnú dobu poskytovania finančných prostriedkov umožňuje zachovať zmluvnú rovnováhu. Táto povinnosť zabraňuje tomu, aby jedna strana uplatnením svojho práva na odstúpenie od zmluvy získala neoprávnený prospech na úkor druhej strany, a zaručuje spravodlivé rozdelenie nákladov a výhod vyplývajúcich z plnenia, hoci aj čiastočného a dočasného, zmluvy o úvere.

117

Treba však pripomenúť, ako bolo zdôraznené v bodoch 90 a 91 tohto rozsudku, že v prípade neexistencie osobitnej právnej úpravy Únie v danej oblasti patria spôsoby výkonu ochrany spotrebiteľov stanovenej smernicou 2008/48 do vnútorného právneho poriadku členských štátov a že tieto spôsoby musia byť v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity.

118

Okrem toho, odpovede Súdneho dvora na prvú a túto otázku môžu vnútroštátnemu súdu pomôcť pri objasňovaní jeho úvah týkajúcich sa prípadného bezdôvodného obohatenia, či už v prospech spotrebiteľa alebo veriteľa.

119

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 14 ods. 1 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je spotrebiteľ po tom, čo odstúpil od zmluvy o spotrebiteľskom úvere viazanej na zmluvu o kúpe vozidla, povinný zaplatiť zmluvne dohodnuté úroky stanovené v tejto prvej zmluve za obdobie od vyplatenia prostriedkov z úveru predajcovi financovaného vozidla do okamihu vrátenia vozidla veriteľovi alebo predajcovi.

120

Vzhľadom na to, že konanie pred Všeobecným súdom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: