–

Rada Nadzorcza Getin Noble Bank S.A., Getin Holding S.A., LC Corp B.V., Fundacja Jolanty i Leszka Czarneckich z siedzibą w Warszawie a NM, v zastúpení: M. Cecerko, P. Lewandowski, radcowie prawni, a M. Orkusz, adwokat,

–

KA, WK, CK, LN, KM, GK, MG, MT, MM, KB, JS, WG, KG, JJ, IB, ZD, GW, MD, CP, MZ, MP, KP, AB, US, DL, SQ, QP a KM, v zastúpení: J. K. Mikołajek‑Furmańska a J. Trojacka, radcowie prawni, a M. Szymański, adwokat,

–

ML a SJ, v zastúpení: J. Czabański a A. N. Wolna‑Sroka, adwokaci,

–

GM a DG, v zastúpení: A. Citko, radca prawny,

–

TM a BI, v zastúpení: W. Bochenek, P. Stalski a T. Zaremba, radcowie prawni,

–

OS a NS, v zastúpení: W. Budzewski a M. Chęcińska, adwokaci,

–

Bankowy Fundusz Gwarancyjny, v zastúpení: M. Malciak, A. Radwan, W. J. Wandzel, M. Wojtacha, adwokaci, a M. Olszak, radca prawny,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, R. Stańczyk a S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: P. Messina, A. Nijenhuis, B. Sasinowska a D. Triantafyllou, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článku 3 ods. 3 a článku 85 ods. 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/879 z 20. mája 2019 (Ú. v. EÚ L 150, 2019, s. 296) (ďalej len „smernica 2014/59“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Rada Nadzorcza Noble Bank S.A. (dozorná rada Getin Noble Bank S.A., ďalej len „dozorná rada GN Bank“), ako aj veľkým počtom fyzických a právnických osôb na jednej strane a Bankowy Fundusz Gwarancyjny (Bankový garančný fond, Poľsko) (ďalej len „BFG“) na druhej strane vo veci rozhodnutia BFG začať konanie o riešení krízovej situácie voči Getin Noble Bank (ďalej len „GN Bank“).

3

Článok 47 Charty, nazvaný „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“, stanovuje:

„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

…“

4

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1), zmenené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/876 z 20. mája 2019 (Ú. v. EÚ L 150, 2019, s. 1) (ďalej len „nariadenie č. 575/2013“), v článku 1 stanovuje:

„V tomto nariadení sa stanovujú jednotné pravidlá týkajúce sa všeobecných prudenciálnych požiadaviek, ktoré musia spĺňať inštitúcie, finančné holdingové spoločnosti a zmiešané finančné holdingové spoločnosti, nad ktorými sa vykonáva dohľad podľa smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2013/36/EÚ [z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338),] v súvislosti s týmito položkami:

…“

5

Článok 2 ods. 1 a 2 nariadenia č. 575/2013 stanovuje:

„1.   Na účel zabezpečenia súladu s týmto nariadením majú príslušné orgány právomoci a dodržiavajú postupy stanovené v smernici 2013/36/EÚ a v tomto nariadení.

2.   Na účel zabezpečenia súladu s týmto nariadením majú orgány pre riešenie krízových situácií právomoci a dodržiavajú postupy stanovené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ… a v tomto nariadení.“

6

Podľa článku 4 ods. 1 tohto nariadenia:

„Na účely tohto nariadenia sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…“

7

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/49/EÚ zo 16. apríla 2014 o systémoch ochrany vkladov (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 149) v článku 1 ods. 1 stanovuje:

„Touto smernicou sa ustanovujú pravidlá a postupy týkajúce sa vytvorenia a fungovania systémov ochrany vkladov.“

8

Podľa článku 11 ods. 2 tejto smernice sa finančné prostriedky systému ochrany vkladov používajú na financovanie riešenia krízových situácií úverových inštitúcií v súlade s článkom 109 smernice 2014/59.

9

Odôvodnenia 15, 40, 88, 90 až 92, 110 a 130 smernice 2014/59 uvádzajú:

…

…

…

…

…

10

Článok 2 tejto smernice v odseku 1 stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…

…

…“

11

Článok 3 uvedenej smernice s názvom „Určenie orgánov zodpovedných za riešenie krízových situácií“ v odsekoch 3 a 4 stanovuje:

„3.   Orgánmi pre riešenie krízových situácií môžu byť centrálne banky, príslušné ministerstvá alebo iné orgány verejnej správy alebo orgány poverené právomocami verejnej správy. Členské štáty môžu výnimočne stanoviť, že orgánom pre riešenie krízových situácií sú príslušné orgány dohľadu na účely nariadenia (EÚ) č. 575/2013 a smernice 2013/36/EÚ. Zavedú sa náležité štrukturálne mechanizmy potrebné na zabezpečenie prevádzkovej nezávislosti a zabránenie konfliktom záujmov medzi funkciami dohľadu podľa nariadenia (EÚ) č. 575/2013 a smernice 2013/36/EÚ alebo inými funkciami príslušného orgánu a funkciami orgánu pre riešenie krízových situácií podľa tejto smernice, a to bez toho, aby bola dotknutá výmena informácií a požiadavky v oblasti spolupráce podľa odseku 4. Členské štáty najmä zabezpečia, aby v rámci príslušných orgánov, národných centrálnych bánk, príslušných ministerstiev alebo iných orgánov existovala prevádzková nezávislosť, pokiaľ ide o funkciu riešenia krízových situácií a funkcie dohľadu alebo iné funkcie príslušného orgánu.

Pracovníci vykonávajúci funkcie orgánu pre riešenie krízových situácií podľa tejto smernice sú štrukturálne oddelení od pracovníkov vykonávajúcich úlohy podľa nariadenia (EÚ) č. 575/2013 a smernice 2013/36/EÚ, respektíve vo vzťahu k iným funkciám príslušného orgánu, a sú súčasťou inej hierarchickej štruktúry.

Na účely tohto odseku členské štáty alebo orgán pre riešenie krízových situácií prijme a zverejní všetky nevyhnutné príslušné vnútorné pravidlá vrátane pravidiel týkajúcich sa služobného tajomstva a výmeny informácií medzi rozličnými funkčnými oblasťami.

4.   Členské štáty vyžadujú, aby orgány vykonávajúce funkcie dohľadu a riešenia krízových situácií a osoby vykonávajúce tieto funkcie v ich mene úzko spolupracovali na príprave, plánovaní a uplatňovaní rozhodnutí o riešení krízových situácií, a to v prípade, keď orgán pre riešenie krízových situácií nie je zároveň aj príslušným orgánom, ako aj vtedy, ak tieto funkcie vykonáva ten istý subjekt.“

12

V hlave III tej istej smernice s názvom „Včasná intervencia“ sa nachádza okrem iného jej článok 29, ktorý stanovuje:

„1.   Členské štáty zaistia, aby príslušné orgány v prípadoch, keď príslušný orgán nepovažuje výmenu vrcholového manažmentu alebo riadiaceho orgánu, ako sa uvádza v článku 28, za dostatočnú na nápravu situácie, mohli vymenovať jedného alebo viacerých dočasných správcov inštitúcie. Príslušné orgány môžu na základe toho, čo je za daných okolností primerané, vymenovať akéhokoľvek dočasného správcu, aby buď dočasne nahradil riadiaci orgán inštitúcie, alebo aby dočasne spolupracoval s riadiacim orgánom inštitúcie, pričom príslušný orgán to spresní vo svojom rozhodnutí v čase vymenovania. Ak príslušný orgán vymenuje dočasného správcu, aby spolupracoval s riadiacim orgánom inštitúcie, príslušný orgán v čase tohto vymenovania spresní úlohu, povinnosti a právomoci dočasného správcu, ako aj všetky požiadavky na riadiaci orgán inštitúcie, aby konzultoval s dočasným správcom alebo získal jeho súhlas pred prijatím konkrétnych rozhodnutí alebo opatrení. Príslušný orgán je povinný zverejniť vymenovanie každého dočasného správcu okrem prípadov, keď dočasný správca nemá právomoc zastupovať inštitúciu. Členské štáty ďalej zabezpečia, aby každý dočasný správca disponoval odbornosťou, schopnosťami a znalosťami požadovanými na výkon jeho funkcií a aby nebol v žiadnom konflikte záujmov.

…

3.   Úlohu a funkcie dočasného správcu určí príslušný orgán v čase vymenovania, pričom môžu zahŕňať oboznámenie sa s finančnou pozíciou inštitúcie, riadenie obchodnej činnosti alebo časti obchodnej činnosti inštitúcie s cieľom zachovať alebo obnoviť finančnú pozíciu inštitúcie, ako aj prijímanie opatrení na obnovenie zdravého a obozretného riadenia obchodnej činnosti inštitúcie. Príslušný orgán v čase vymenovanie stanoví všetky obmedzenia, pokiaľ ide o úlohu a funkcie dočasného správcu.

…

6.   Príslušný orgán môže vyžadovať, aby dočasný správca vypracúval správy o finančnej pozícii inštitúcie a o krokoch podniknutých počas trvania svojej funkcie, a to v intervaloch, ktoré stanoví príslušný orgán, a na konci svojho mandátu.

…“

13

V hlave IV smernice 2014/59 s názvom „Riešenie krízových situácií“ sa nachádzajú najmä jej články 31 a 32. Tento článok 31, nazvaný „Ciele riešenia krízových situácií“, stanovuje:

„1.   Pri uplatňovaní nástrojov na riešenie krízových situácií a vykonávaní príslušných právomocí orgány pre riešenie krízových situácií prihliadajú na ciele riešenia krízových situácií a vyberajú nástroje a právomoci, ktorými sa najlepšie dosiahnu ciele, ktoré sú relevantné vzhľadom na okolnosti prípadu.

2.   Medzi ciele riešenia krízových situácií podľa odseku 1 patria:

…

3.   Ciele riešenia krízových situácií, ktoré sú upravené v rôznych ustanoveniach tejto smernice, sú rovnako dôležité, a orgány pre riešenie krízových situácií ich vyvažujú podľa povahy a okolností každého prípadu.“

14

Článok 32 tejto smernice s názvom „Podmienky pre riešenie krízových situácií“ stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby orgány pre riešenie krízových situácií prijali opatrenie na riešenie krízovej situácie vo vzťahu k inštitúcii uvedenej v článku 1 ods. 1 písm. a), len ak orgán pre riešenie krízových situácií usúdi, že sú splnené všetky tieto podmienky:

…

5.   Na účely odseku 1 písm. c) tohto článku sa opatrenie na riešenie krízovej situácie považuje za opatrenie vo verejnom záujme, ak je nevyhnutné na dosiahnutie jedného alebo viacerých cieľov riešenia krízovej situácie uvedených v článku 31 a ak je úmerné tomuto cieľu alebo cieľom, a likvidáciou inštitúcie v rámci bežného konkurzného konania by sa splnenie týchto cieľov riešenia krízovej situácie nedosiahlo v rovnakom rozsahu.

…“

15

Článok 85 uvedenej smernice s názvom „Predchádzajúce schválenie zo strany súdneho orgánu a právo napadnúť rozhodnutia“ v odsekoch 2 až 4 stanovuje:

„2.   Členské štáty vo vnútroštátnom práve ustanovia právo na opravný prostriedok proti rozhodnutiu prijať iné opatrenie na predchádzanie kríze alebo rozhodnutia vykonať akúkoľvek právomoc podľa tejto smernice ako opatrenie krízového riadenia.

3.   Členské štáty zaistia, aby všetky osoby, ktorých sa rozhodnutie prijať opatrenie krízového riadenia týka, mali právo podať opravný prostriedok proti uvedenému rozhodnutia. Členské štáty zabezpečia, aby preskúmanie bolo urýchlené a aby vnútroštátne súdy použili komplexné hospodárske hodnotenia skutočností realizovaných orgánom pre riešenie krízových situácií ako základ ich vlastného posudku.

4.   Právo podať opravný prostriedok uvedené v odseku 3 podlieha týmto ustanoveniam:

Ak je nevyhnutné chrániť záujmy tretích strán konajúcich v dobrej viere, ktoré nadobudli akcie, iné nástroje vlastníctva, aktíva, práva alebo záväzky inštitúcie, ktorej krízová situácia sa rieši, na základe použitia nástrojov na riešenie krízových situácií alebo výkonu právomocí na riešenie krízových situácií, orgánom pre riešenie krízových situácií, zrušenie rozhodnutia orgánu pre riešenie krízových situácií nemá vplyv na žiadne následné administratívne akty alebo transakcie, ktoré uzatvoril dotknutý orgán pre riešenie krízových situácií a ktoré sa zakladali na zrušenom rozhodnutí. V takom prípade sú opravné prostriedky v prípade protiprávneho rozhodnutia alebo opatrenia prijatého orgánmi pre riešenie krízových situácií obmedzené na náhradu škody, ktorú žiadateľ utrpel v dôsledku tohto rozhodnutia alebo opatrenia.“

16

Článok 109 tej istej smernice s názvom „Používanie systémov ochrany vkladov v súvislosti s riešením krízových situácií“ v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby sa systémom ochrany vkladov, ku ktorému je inštitúcia pridružená, v prípade, keď orgány pre riešenie krízových situácií prijmú opatrenie na riešenie krízových situácií, a za predpokladu, že týmto opatrením sa zabezpečuje, aby vkladatelia mali naďalej prístup k svojim vkladom, ručilo:

…

Vo všetkých prípadoch je záruka systému ochrany vkladov nižšia ako suma strát, ktoré by musel znášať, ak by sa inštitúcia likvidovala na základe bežného konkurzného konania.

…“

17

Článok 111 ods. 1 ustawa – Prawo o postępowaniu przed sądami administracyjnymi (zákon o konaní pred správnymi súdmi) z 30. augusta 2002 (Dz. U. z roku 2002, položka 329), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, stanovuje:

„Súd nariadi spojenie viacerých samostatných vecí, o ktorých rozhoduje, na účely ich spojeného skúmania a rozhodnutia, pokiaľ môžu byť predmetom jednej žaloby.“

18

Článok 134 ods. 1 tohto zákona znie:

„Súd rozhoduje v medziach žaloby, pričom nie je viazaný žalobnými dôvodmi, návrhmi a právnym základom, ktoré sú uvedené v žalobe, s výhradou článku 57a.“

19

Podľa článku 170 uvedeného zákona:

„Právoplatné rozhodnutie je záväzné nielen pre účastníkov konania a súd, ktorý ho vydal, ale aj pre iné súdne a štátne orgány a v prípadoch stanovených zákonom aj pre iné osoby.“

20

Podľa článku 1 ustawa – Prawo o ustroju sądów administracyjnych (zákon o organizácii správnych súdov) z 25. júla 2002 (Dz. U. z roku 2022, položka 2492), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej:

„1.   Správne súdy vykonávajú súdnu právomoc tak, že kontrolujú činnosť verejnej správy…

2.   Kontrola podľa odseku 1 je kontrolou zákonnosti, pokiaľ zákon nestanovuje inak.“

21

Ustawa – Kodeks cywilny (Zákon – Občiansky zákonník) z 23. apríla 1964, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (Dz. U. z roku 2022, položka 1360), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, v článku 417 ods. 1 stanovuje:

„Za škodu spôsobenú protiprávnym konaním alebo opomenutím konať pri výkone verejnej moci nesie zodpovednosť Štátna pokladnica, územná samospráva alebo iná právnická osoba vykonávajúca verejnú moc na základe zákona.“

22

Článok 4171 ods. 2 tohto zákona stanovuje:

„Ak nie je stanovené inak, o náhradu škody spôsobenej právoplatným rozsudkom alebo rozhodnutím možno žiadať po tom, čo sa v príslušnom konaní určí ich nezákonnosť. …“

23

Ustawa o Bankowym Funduszu Gwarancyjnym, systemie gwarantowania depozytów oraz przymusowej restrukturyzacji (zákon o Bankovom garančnom fonde, systéme ochrany vkladov a riešení krízových situácií) z 10. júna 2016, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (Dz. U. z roku 2022, položka 793, ďalej len „zákon BFG“), definuje v článku 5 úlohy BFG. Odseky 1 až 6 tohto článku znejú:

„1.   Úlohy [BFG] zahŕňajú:

…

…

…

3.   [BFG] spolupracuje s ďalšími subjektmi pôsobiacimi v záujme stability vnútroštátneho finančného systému…

…

6.   Komisja Nadzoru Finansowego [(Komisia finančného dohľadu, Poľsko)] na návrh [BFG] ustanoví [BFG] za správcu v zmysle v článku 144 ods. 1 ustawa prawo bankowe [(zákon o bankách), z 29. augusta 1997 (Dz. U. z roku 1997, č. 140, položka 939)]…“

24

Podľa článku 6 ods. 1 zákona BFG sú rada a prezídium orgánmi BFG.

25

Článok 7 ods. 4 tohto zákona stanovuje, že rada BFG sa skladá zo šiestich členov, a to z troch zástupcov ministra zodpovedného za finančné inštitúcie, dvoch zástupcov Poľskej národnej banky a jedného zástupcu Komisie pre finančný dohľad.

26

V súlade s článkom 11 uvedeného zákona prezídium BFG okrem iného riadi činnosti BFG, spravuje jeho zdroje s výhradou právomocí rady BFG, predkladá rade BFG pravidelné správy a prijíma rozhodnutia o začatí postupu riešenia krízových situácií. Podľa odseku 8 tohto článku sú tieto rozhodnutia právoplatné a okamžite vykonateľné.

27

Článok 66 toho istého zákona vymenúva ciele riešenia krízovej situácie takto:

28

Podľa článku 101 zákona BFG:

„1.   Komisia finančného dohľadu bezodkladne informuje [BFG]:

…

7.   Ak sú kumulatívne splnené tieto podmienky:

– [BFG] vydá rozhodnutie o začatí postupu riešenia krízovej situácie voči vnútroštátnemu subjektu alebo rozhodnutie o odpísaní alebo konverzii kapitálových nástrojov alebo oprávnených záväzkov, ako sa uvádza v článku 70 ods. 1 bode 1.

…

10.   Opatrenia na riešenie krízovej situácie sa prijímajú vo všeobecnom záujme, ak sú potrebné na dosiahnutie aspoň jedného z cieľov riešenia krízových situácií uvedených v článku 66, ak sú primerané týmto cieľom a ak by sa tieto ciele nemohli v rovnakom rozsahu dosiahnuť v rámci konkurzného konania.

11.   Pred prijatím rozhodnutia uvedeného v odseku 7 sa [BFG] poradí s Komisiou pre finančný dohľad o splnení podmienok uvedených v odseku 7 bodoch 1 a 2. …

…

14.   Vnútroštátny subjekt alebo subjekty uvedené v článku 64 bode 2 písm. a), c) alebo d) sa zlikvidujú v súlade s postupmi stanovenými v samostatných ustanoveniach, ak sú splnené podmienky stanovené v odseku 7 bodoch 1 a 2, ale nie je splnená podmienka uvedená v odseku 7 bode 3.“

29

Článok 103 ods. 1, 3 a 5 tohto zákona stanovuje:

„1.   [BFG] oznámi [dotknutému] subjektu rozhodnutie uvedené v článku 101 ods. 7 až 9 a v článku 102 ods. 1 a 4.

…

3.   [BFG] uvedie dôvody pre rozhodnutie uvedené v článku 101 ods. 7 až 9 a v článku 102 ods. 1 a 4 do 14 dní odo dňa jeho oznámenia subjektu, ktorého krízová situácia sa rieši.

…

5.   Dozorná rada subjektu, ktorého krízová situácia sa rieši, môže proti rozhodnutiu podať do siedmich dní odo dňa oznámenia dôvodov rozhodnutia dotknutému subjektu žalobu na správny súd. Na správny súd je oprávnená podať žalobu každá osoba, ktorej právny záujem bol poškodený rozhodnutím.“

30

Článok 104 ods. 2 až 4 uvedeného zákona stanovuje:

„2.   Správny súd rozhodne o žalobe v lehote 30 dní od jej doručenia spolu so spisom vo veci a vyjadrením k žalobe.

3.   Naczelny Sąd Administracyjny [(Najvyšší správny súd, Poľsko)] rozhodne o kasačnom opravnom prostriedku do dvoch mesiacov odo dňa jeho doručenia.

4.   Lehoty stanovené v odsekoch 2 a 3 nezohľadňujú lehoty stanovené zákonom pre určité úkony, doby prerušenia konania ani omeškania pripísateľné účastníkovi konania alebo spôsobené dôvodmi nezávislými od vôle súdu.“

31

Článok 105 ods. 2 až 5 toho istého zákona znie:

„2.   V prípadoch stanovených v článku 145 [zákona o konaní pred správnymi súdmi] súd konštatuje protiprávnosť prijatia rozhodnutia, pričom vyhovie žalobe, ktorá bola proti nemu podaná.

3.   Právoplatný správny rozsudok, ktorým sa konštatuje protiprávnosť prijatia rozhodnutia [BFG], nemá vplyv na platnosť právnych aktov založených na tomto rozhodnutí a nebráni [BFG] odvolávať sa na ne pri jeho činnosti v prípade, že zdržanie sa takejto činnosti predstavuje riziko pre obchodnú hodnotu subjektu, kontinuitu plnenia záväzkov, ktorú má riešenie krízovej situácie chrániť, finančnú stabilitu alebo práva tretích osôb nadobudnuté v dobrej viere, najmä tých, ktoré nadobudli majetkové práva alebo prevzali záväzky v nadväznosti na rozhodnutie [BFG] o uplatnení nástrojov riešenia krízových situácií.

4.   Neoprávnenosť prijatia rozhodnutia [BFG] vedie ku vzniku jeho zodpovednosti vo výške vzniknutých strát.

5.   Odškodnenie je obmedzené na peňažnú dávku.“

32

Článok 242 ods. 1 zákona BFG stanovuje:

„Veritelia a vlastníci, ktorí v súvislosti s riešením krízovej situácie dostali nižšiu sumu, než je suma, ktorú by získali v rámci postupu uvedeného v článku 241 ods. 1:

…

si môžu uplatniť u [BFG] nárok na dodatočnú kompenzáciu.“

33

Ustawa o nadzorze nad rynkiem finansowym (zákon o dohľade nad finančným trhom) z 21. júla 2006, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (Dz. U. z roku 2022, položka 660) v článku 1 ods. 2 bode 1 stanovuje, že dohľad nad finančným trhom zahŕňa bankový dohľad vykonávaný okrem iného v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 575/2013.

34

Podľa článku 3 ods. 1 a 4 tohto zákona je v oblasti dohľadu nad finančným trhom príslušná Komisia finančného dohľadu. Článok 3a uvedeného zákona spresňuje, že táto komisia je až na výnimky príslušným orgánom v zmysle článku 4 ods. 1 bodu 40 nariadenia č. 575/2013.

35

Článok 144 ods. 1, 1a, 3 a 4 zákona o bankách, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, (ďalej len „zákon o bankách“) stanovuje:

„1.   V prípade uvedenom v článku 138 ods. 3 v spojení s okolnosťami uvedenými v článku 142 ods. 1 môže Komisia finančného dohľadu s cieľom zlepšiť situáciu banky alebo zabezpečiť účinnosť implementovaného plánu ozdravenia vydať rozhodnutie o ustanovení kurátora v banky, s výhradou článku 5 ods. 6 [zákona BFG].

1a.   V prípade uvedenom v odseku 1 Komisia finančného dohľadu špecifikuje v rozhodnutí podrobný rozsah úloh kurátora.

…

3.   Kurátor má právo namietať voči uzneseniam a rozhodnutiam predstavenstva a dozornej rady banky. Vyjadrenie úmyslu vzniesť námietku oznámeného na zasadnutí dozornej rady alebo predstavenstva pozastavuje výkon uznesenia alebo rozhodnutia.

4.   Kurátor môže podať žalobu proti uzneseniu valného zhromaždenia akcionárov alebo uzneseniu valného zhromaždenia družstevnej banky, ktoré porušujú záujem banky…“

36

Komisia finančného dohľadu v dôsledku toho, že GN Bank nesplnila požiadavky na vlastné zdroje stanovené v nariadení č. 575/2013, rozhodnutím z 22. decembra 2021 vymenovala v tejto finančnej inštitúcii s cieľom zlepšiť jej finančnú situáciu „kurátora“ v zmysle článku 5 ods. 6 zákona BFG, ktorého funkcia zodpovedá funkcii „dočasného správcu“ v zmysle článku 29 smernice 2014/59. Táto funkcia bola zverená BFG. Týmto rozhodnutím ho Komisia finančného dohľadu poverila najmä vypracovaním správ, monitorovaním činností GN Bank a výkonom akejkoľvek zákonnej právomoci, ktorá patrí do uvedenej funkcie.

37

Dňa 18. augusta 2022 Komisia finančného dohľadu informovala BFG o riziku úpadku GN Bank a o absencii akýchkoľvek náznakov, že prijaté opatrenia umožnia toto riziko včas odvrátiť.

38

V tomto kontexte BFG ako orgán pre riešenie krízových situácií prijal 29. septembra 2022 rozhodnutie, ktorým bola GN Bank podriadená postupu riešenia krízovej situácie, bol vymenovaný osobitný správca, odpísali sa kapitálové nástroje emitované touto inštitúciou a uplatnil sa nástroj na riešenie krízových situácií prostredníctvom preklenovacej inštitúcie (ďalej len „rozhodnutie, o ktoré ide vo veci samej“). Aktíva GN Bank uvedené v tomto rozhodnutí boli preto 3. októbra 2022 prevedené na preklenovaciu inštitúciu, pričom výnimky z tohto prevodu boli vymenované taxatívne. Tieto výnimky sa týkali najmä majetkových práv vyplývajúcich z faktických úkonov, právnych úkonov alebo porušení pravidiel týkajúcich sa zmlúv o úvere a zmlúv o pôžičke vyjadrených v cudzej mene alebo indexovaných na kurz cudzej meny, ako aj nárokov vyplývajúcich z týchto majetkových práv vrátane tých, ktoré sú predmetom civilných a správnych konaní, bez ohľadu na dátum ich začatia. Uvedené rozhodnutie bolo určené GN Bank, preklenovacej inštitúcii a osobitnému správcovi.

39

Dozorná rada GN Bank podala proti rozhodnutiu, o ktoré ide vo veci samej, žalobu na Wojewódzki Sąd Administracyjny w Warszawie (Vojvodský správny súd Varšava, Poľsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Proti tomuto rozhodnutiu podali žaloby aj iné fyzické a právnické osoby, najmä akcionári GN Bank, držitelia dlhopisov vydaných touto úverovou inštitúciou, veritelia a osoby, ktoré s GN Bank uzavreli zmluvy o úvere a zmluvy o pôžičke vyjadrené v cudzej mene alebo indexované na cudziu menu.

40

Žalujúce strany v týchto rôznych žalobách navrhujú, aby vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, určil, že rozhodnutie dotknuté vo veci samej je protiprávne, čo by im umožnilo podávať žaloby o náhradu škody na všeobecných súdoch. Uvádzajú žalobné dôvody založené na porušení hmotného práva a procesných pravidiel, ktoré majú významný vplyv na toto rozhodnutie. V tejto súvislosti najmä tvrdia, že BFG sa nachádzal v situácii konfliktu záujmov, čo mu bránilo vykonávať úlohy zverené orgánu pre riešenie krízových situácií, keďže vykonával súčasne funkciu dohľadu, funkciu ochrany bankových vkladov a funkciu riešenia krízových situácií. Tento konflikt záujmov sa zhoršil absenciou procesných záruk, ktoré sú stanovené smernicou 2014/59.

41

BFG spochybňuje existenciu konfliktu záujmov. Okrem iného tvrdí, že prijal organizačné a štrukturálne opatrenia, ktoré zaručujú jeho prevádzkovú nezávislosť ako orgánu pre riešenie krízových situácií a zabraňujú akémukoľvek konfliktu záujmov pri výkone funkcií riešenia krízových situácií a jeho ostatných funkcií.

42

V prvom rade vnútroštátny súd uvádza, že k dátumu rozhodnutia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania bolo proti rozhodnutiu, o ktoré ide vo veci samej, podaných viac ako sedemtisíc žalôb, čo zodpovedá priemernému počtu žalôb podaných na tento súd za obdobie viac ako dvoch rokov. Následne Súdny dvor informoval, že počet opravných prostriedkov proti tomuto rozhodnutiu už presiahol osemtisíc.

43

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že článok 111 ods. 1 zákona o konaní pred správnymi súdmi mu ukladá povinnosť spojiť všetky žaloby, ktoré naň boli podané proti rozhodnutiu, o ktoré ide vo veci samej, a že teda 26. januára 2023 nariadil toto spojenie vecí na účely spojeného skúmania a rozhodnutia. Usudzuje však, že uplatnenie tohto ustanovenia nadmerne sťažuje, či dokonca znemožňuje vyhlásenie rozsudku v primeranej lehote.

44

V tomto kontexte si vnútroštátny kladie otázku, či právo každej osoby, ktorej právny záujem bol poškodený rozhodnutím, o ktoré ide vo veci samej, podať žalobu na správny súd, predstavuje účinný prostriedok nápravy v súlade s článkom 85 ods. 2 a 3 smernice 2014/59 v spojení s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ a článkom 47 Charty. Uvádza, že pokiaľ ide o posledný uvedený článok, odôvodnenie 88 tejto smernice zdôrazňuje, že ide o to, aby sa dotknutým osobám zaručilo „právo na účinný prostriedok nápravy“ proti opatreniam, ktoré sa ich týkajú.

45

V tejto súvislosti, a hoci v zásade prináleží vnútroštátnemu zákonu určiť osoby oprávnené podať žalobu proti rozhodnutiu vnútroštátneho orgánu pre riešenie krízových situácií a spôsob, akým je zaručená ochrana právneho záujmu týchto osôb, vnútroštátny súd pochybuje, že priznanie možnosti uvedeným osobám podať proti tomuto rozhodnutiu individuálnu žalobu na správny súd je podmienkou sine qua non ochrany práv vyplývajúcich z práva Únie.

46

Vnútroštátny súd totiž uvádza, že v súlade s článkom 11 ods. 8, ako aj článkom 105 ods. 2 a 3 zákona BFG je rozhodnutie o začatí konania o riešení krízovej situácie právoplatné a okamžite vykonateľné a že správny súd, ktorý rozhoduje o žalobe proti tomuto rozhodnutiu, ho nemôže zrušiť, ale je len oprávnený konštatovať jeho protiprávnosť alebo túto žalobu zamietnuť. Podľa vnútroštátneho súdu sa týmito ustanoveniami vykonáva článok 85 ods. 4 smernice 2014/59.

47

Keďže uvedená žaloba nemá odkladný účinok a nemôže viesť k zrušeniu takéhoto rozhodnutia, vnútroštátny zákonodarca priznal dotknutým osobám právo podať žalobu o náhradu škody. Právoplatný rozsudok, ktorým by sa určila protiprávnosť rozhodnutia, o ktoré ide vo veci samej, by tak umožňoval podať takúto žalobu, pričom by neprejudikoval jej dôvodnosť.

48

Pokiaľ ide o vnútroštátne pravidlá správneho konania, vnútroštátny súd uvádza, že správne súdy vykonávajú súdnu právomoc pri preskúmavaní činnosti verejnej správy, a to z hľadiska jej zákonnosti. Tieto súdy rozhodujú v medziach veci, nie sú však pri tom viazané žalobnými dôvodmi, návrhmi a právnym základom uvedenými v žalobe, čo v podstate znamená, že vykonávajú úplné preskúmanie zákonnosti napadnutého aktu. Uvádzané žalobné dôvody sú teda len orientačné a rozsudok môže zohľadniť iné nezrovnalosti, než sú tie, na ktoré sa odvoláva žalobca.

49

Okrem toho v súlade s článkom 170 zákona o konaní pred správnymi súdmi má právoplatný správny rozsudok účinok erga omnes.

50

V dôsledku toho by na jednej strane prípadný právoplatný správny rozsudok určujúci protiprávnosť rozhodnutia, o ktoré ide vo veci samej, nemal voči osobám, ktorým je toto rozhodnutie určené, ani voči ostatným osobám dotknutým týmto rozhodnutím z dôvodu ich právneho záujmu priamy účinok zakladajúci ich práva a povinnosti. Na druhej strane by osoby, ktoré neboli účastníkmi správneho konania, v ktorom bolo vydané uvedené rozhodnutie, a ktoré samy nepodali proti tomuto rozhodnutiu žalobu, ale ktorých právny záujem bol poškodený jeho prípadnou protiprávnosťou, by mohli podať žaloby o náhradu škody na všeobecnom súde s odvolaním sa na tento rozsudok.

51

V tomto rámci si vnútroštátny súd kladie otázku, či poľský zákonodarca správne predpokladal, že na splnenie požiadaviek vyplývajúcich z článku 85 ods. 3 smernice 2014/59, článku 47 Charty a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ bolo potrebné priznať aktívnu procesnú legitimáciu vo vzťahu k správnym súdom každej osobe, ktorej právny záujem bol poškodený rozhodnutím, o ktoré ide vo veci samej.

52

Vnútroštátny súd usudzuje, že odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku je relevantná z hľadiska jeho povinnosti určiť okruh účastníkov súdneho konania a z hľadiska rozhodovania o žalobách, ktoré sú naň podané, keďže žaloba na všeobecné súdy, ktorú majú dotknuté osoby na základe poľského práva k dispozícii na uplatnenie svojich práv, ktoré boli prípadne porušené rozhodnutím, o ktoré ide vo veci samej, v spojení s procesnými pravidlami na správnych súdoch, by mohla byť považovaná za primeranú a dostatočnú na zaručenie účinnej ochrany práv týchto osôb.

53

V druhom rade vnútroštátny súd usudzuje, že ak by to tak nebolo, vzhľadom na vysoký počet žalôb podaných proti rozhodnutiu dotknutému vo veci samej by bolo potrebné skúmať dôsledky ustanovenia vnútroštátneho procesného práva, ktoré mu ukladá povinnosť spojiť všetky tieto žaloby na účely konania. Kladie si otázku, či na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany iných osôb, než je subjekt, ktorého krízová situácia sa rieši, ale aj účinnej súdnej ochrany tohto subjektu, môže ponechať toto ustanovenie neuplatnené.

54

Podľa neho je cieľom uvedeného ustanovenia v podstate zabrániť tomu, aby správny súd rozhodujúci o viacerých žalobách proti tomu istému aktu tým, že by ich preskúmal oddelene, vydával protichodné rozsudky.

55

Vnútroštátny súd usudzuje, že v prejednávanej veci by táto procesná požiadavka mohla značne oddialiť vydanie rozsudku, ktorým sa konanie končí, a tým prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré týmto osobám priznáva právny poriadok Únie, čo by bolo v rozpore so zásadou efektivity.

56

Vnútroštátny súd usudzuje, že vzhľadom na procesné pravidlá upravujúce skúmanie žalôb na správne súdy a účinky právoplatného rozsudku vydaného na základe takejto žaloby by neuplatnenie uvedenej procesnej požiadavky prispelo k uplatneniu práv zaručených právom Únie tým, že by umožnilo splniť požiadavku rýchleho preskúmania zákonnosti rozhodnutia, o ktoré ide vo veci samej, v súlade s článkom 85 ods. 3 smernice 2014/59. V takomto prípade by vnútroštátny súd rozhodol o prvej žalobe podanej dozornou radou GN Bank.

57

V treťom rade vnútroštátny súd zastáva názor, že preskúmanie rozhodnutia, o ktoré ide vo veci samej, si vyžaduje skúmať, či BFG pri jeho prijímaní dodržal požiadavku prevádzkovej nezávislosti a neexistencie akéhokoľvek konfliktu záujmov medzi jednotlivými funkciami vnútroštátneho orgánu pre riešenie krízových situácií v zmysle článku 3 ods. 3 smernice 2014/59, a to najmä vzhľadom na to, že tento orgán spojil funkcie riešenia krízových situácií s funkciou dočasného správcu GN Bank, ktoré vykonával predtým, a ochrany bankových vkladov.

58

V tejto súvislosti vnútroštátny súd usudzuje, že hoci funkciu dohľadu v úzkom zmysle slova vykonáva Komisia finančného dohľadu, nič to nemení na tom, že dočasného správcu vymenúva tento orgán dohľadu a že tento správca vykonáva úlohy, ktoré mu tento orgán zveril. Z týchto dôvodov nemožno a priori vylúčiť, že výkon funkcie dočasného správcu zo strany BFG si vyžadoval prijatie vhodných ustanovení na zabezpečenie jeho prevádzkovej nezávislosti ako vnútroštátneho orgánu pre riešenie krízových situácií a na zabránenie akémukoľvek konfliktu záujmov.

59

Podľa vnútroštátneho súdu ďalej spojenie funkcie riešenia krízových situácií a funkcie ochrany vkladov zo strany BFG vyvoláva pri neexistencii štrukturálneho oddelenia a organizačnej nezávislosti týchto dvoch funkcií riziko, že opatrenia prijaté zo strany tohto orgánu voči banke, v ktorej situácii existuje riziko úpadku, majú za cieľ minimalizovať vynaloženie prostriedkov, ktoré má uvedený orgán k dispozícii v rámci svojich funkcií ochrany bankových vkladov a ktoré by v prípade úpadku dotknutej banky mali byť na základe tejto ochrany uvoľnené.

60

Vnútroštátny súd si okrem toho kladie otázku, či možno napriek tomu, že zákon BFG neobsahuje ustanovenia, ktoré by zabezpečovali štrukturálne oddelenie funkcie riešenia krízových situácií od ostatných funkcií BFG, usúdiť, že cieľ prevádzkovej nezávislosti a neexistencie konfliktu záujmov bol dosiahnutý, ak boli na tento účel prijaté iné opatrenia, ktoré by sa považovali za dostatočné.

61

Za týchto podmienok Wojewódzki Sąd Administracyjny w Warszawie (Vojvodský správny súd Varšava) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

62

Svojou druhou otázkou, ktorú je vhodné skúmať ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 85 ods. 3 smernice 2014/59 v spojení s článkom 47 Charty a článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni uplatneniu vnútroštátneho procesného ustanovenia, ktoré súdu s právomocou rozhodovať o žalobách proti rozhodnutiu vnútroštátneho orgánu pre riešenie krízových situácií o prijatí opatrenia krízového riadenia ukladá povinnosť spojiť všetky žaloby, ktoré naň boli podané proti tomuto rozhodnutiu, ak by uplatnenie tohto ustanovenia mohlo nadmerne sťažiť alebo dokonca znemožniť vyhlásenie rozsudku v primeranej lehote vzhľadom na veľký počet žalôb proti tomuto rozhodnutiu.

63

Poľská vláda popiera prípustnosť druhej otázky.

64

Táto vláda usudzuje, že odpoveď na túto otázku je zbytočná, keďže vnútroštátny súd už pristúpil k spojeniu žalôb podaných proti rozhodnutiu, o ktoré ide vo veci samej, v konaniach, ktoré pred ním prebiehali k 26. januáru 2023, a tak už nemá možnosť samostatne rozhodnúť len o žalobe dozornej rady GN Bank.

65

V tejto súvislosti zo samotného znenia druhej otázky vyplýva, že vnútroštátny súd má pochybnosti, pokiaľ ide o možnosť zosúladiť povinnosť uloženú vnútroštátnym právom spočívajúcu v spojení početných žalôb, ktoré naň boli podané, a potrebu rozhodnúť rýchlo, alebo prinajmenšom v primeranej lehote, ktorá vyplýva z ustanovení práva Únie, o ktorých výklad žiada. Odpoveď na túto otázku pritom zostáva užitočná napriek spojeniu väčšiny žalôb v konaniach prebiehajúcich na vnútroštátnom súde, pretože táto odpoveď by ho mohla viesť k tomu, aby dospel k záveru, že ich spojenie je neplatné z dôvodu jeho nezlučiteľnosti s právom Únie, a následne rozhodol o rozdelení týchto žalôb.

66

Prvá prejudiciálna otázka je teda prípustná.

67

Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá členským štátom povinnosť stanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie dodržiavania práva jednotlivcov na účinnú súdnu ochranu (rozsudok z 21. decembra 2021, Randstad Italia, C‑497/20, EU:C:2021:1037, bod 56 a citovaná judikatúra). Túto požiadavku účinnej súdnej ochrany treba chápať najmä v zmysle článku 47 Charty [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko a i. (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 57]. Odôvodnenia 88 a 130 smernice 2014/59 napokon zdôrazňujú, že táto smernica rešpektuje práva, slobody a zásady uznávané Chartou, a najmä právo na účinný prostriedok nápravy, pričom dotknuté strany majú právo najmä na účinný prostriedok nápravy proti opatreniam, ktoré sa ich týkajú.

68

Podľa článku 47 druhého odseku Charty právo na účinný prostriedok nápravy zahŕňa najmä právo na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote. Primeranosť lehoty na rozhodnutie treba posudzovať v závislosti od okolností vlastných každej veci a najmä v závislosti od významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci, ako aj od správania účastníkov konania, pričom zoznam relevantných kritérií nie je vyčerpávajúci (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia, C‑120/06 P a C‑121/06 P, EU:C:2008:476, bod 212, ako aj zo 16. júla 2009, Der Grüne Punkt. – Duales System Deutschland/Komisia, C‑385/07 P, EU:C:2009:456, body 181 a 182, ako aj citovanú judikatúru).

69

Pokiaľ ide o právo na prostriedok nápravy proti rozhodnutiam o prijatí opatrenia krízového riadenia, ktoré prijali vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií, článok 85 ods. 3 smernice 2014/59 konkretizuje právo každého, aby bola jeho záležitosť prejednaná v primeranej lehote, ako je zakotvené v článku 47 Charty, tým, že vyžaduje, aby bolo súdne preskúmanie, na ktoré má právo každá osoba dotknutá rozhodnutím prijať takéto opatrenie, „urýchlené“.

70

Pokiaľ ide o kritérium týkajúce sa významu sporu pre osoby dotknuté rozhodnutiami vnútroštátneho orgánu pre riešenie krízových situácií prijať opatrenia krízového riadenia, teda pre dotknuté inštitúcie alebo subjekty, ich akcionárov, ich veriteľov a všetky ostatné tretie osoby, ktoré môžu byť takými rozhodnutiami dotknuté, posúdenie primeranosti lehoty na rozhodnutie v rámci preskúmania upraveného v uvedenom článku 85 ods. 3 závisí najmä od potreby čo najrýchlejšie vyhovieť základnej požiadavke právnej istoty vo vzťahu ku všetkým týmto osobám, keďže tieto opatrenia sa týkajú mimoriadnych rozhodnutí, ktoré majú povahu výnimky, vyplývajú z nich značné dôsledky a ktoré, ako zdôrazňuje najmä odôvodnenie 92 smernice 2014/59, treba naliehavo prijať vzhľadom na závažnosť rizík, ktorým majú čeliť.

71

Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že úvahy týkajúce sa požiadavky právnej istoty, významu dotknutých otázok a finančných záujmov, ako aj veľkého počtu potenciálne dotknutých osôb sa musia v rámci posúdenia primeranosti lehoty, v ktorej sa musí vykonať súdne preskúmanie, zohľadniť (pozri analogicky rozsudok z 26. novembra 2013, Groupe Gascogne/Komisia, C‑58/12 P, EU:C:2013:770, bod 87 a citovanú judikatúru).

72

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že článok 85 ods. 3 smernice 2014/59 bol v zmysle článku 51 ods. 1 Charty vykonaný v uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úprave prostredníctvom povinnosti uloženej jednotlivým zúčastneným subjektom dodržať krátke lehoty, ako sú stanovené v článku 104 zákona BFG, konkrétne lehoty, ktoré sú v zásade obmedzené na sedem dní na doručenie žaloby BFG, na štrnásť dní na podanie tejto žaloby zo strany BFG spolu s jeho vyjadrením k žalobe, na tridsať dní na vyhlásenie rozhodnutia správneho súdu a na dva mesiace na rozhodnutie o prípadnom kasačnom opravnom prostriedku. Treba teda konštatovať, že táto otázka sa týka výkladu článku 47 Charty.

73

Vnútroštátny súd však uvádza, že všeobecne uplatniteľné procesné vnútroštátne ustanovenie, konkrétne článok 111 ods. 1 zákona o konaní pred správnymi súdmi, je zrejme spôsobilé zabrániť súdu, ktorý vo veci koná, dodržať právo osoby podliehajúcej súdnej právomoci na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, keďže toto ustanovenie ukladá povinnosť spojiť veci týkajúce sa žalôb podaných proti tomu istému rozhodnutiu na účely spojeného skúmania a rozhodnutia. Tento súd spresňuje, že počet žalôb podaných proti rozhodnutiu, o ktoré ide vo veci samej, zodpovedá všetkým žalobám, ktoré sú naň obvykle podané za dva roky, a že ich spoločné prejednanie môže oddialiť vyhlásenie rozsudku nad rámec primeranej lehoty.

74

Hoci spojenie súvisiacich vecí môže vo všeobecnosti prispieť k riadnemu výkonu spravodlivosti, situácia je iná v prípade žalôb podaných proti rozhodnutiam o prijatí opatrenia krízového riadenia, ktoré môžu mať vplyv na značný počet osôb, a teda vyvolať množstvo žalôb. V takom prípade totiž takéto spojenie môže brániť akémukoľvek súdnemu preskúmaniu pred uplynutím niekoľkých rokov, čo je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, ako je zakotvené v článku 47 Charty.

75

Za týchto podmienok treba na jednej strane pripomenúť, že v súlade so zásadou konformného výkladu vnútroštátneho práva sú vnútroštátne súdy s cieľom zabezpečiť v rámci ich právomoci úplnú účinnosť práva Únie povinné pri rozhodovaní o sporoch, ktoré im boli predložené, vykladať vnútroštátne právo pri jeho uplatňovaní v čo najväčšej možnej miere s prihliadnutím na znenie a účel predmetnej smernice, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ. Hoci je táto povinnosť obmedzená všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a zásadou zákazu retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem, týmto súdom prináleží urobiť všetko, čo je v ich právomoci, pri zohľadnení celého vnútroštátneho práva a uplatnení výkladových metód, ktoré toto právo uznáva, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť tejto smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným touto smernicou [pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. februára 2021, M. V. a i. (Opakovane uzatvárané pracovné zmluvy na dobu určitú vo verejnom sektore), C‑760/18, EU:C:2021:113, body 65, 67 a 68, ako aj citovanú judikatúru].

76

Na druhej strane podľa zásady prednosti práva Únie v prípade nemožnosti vyložiť vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie vnútroštátny súd, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, má ako orgán členského štátu povinnosť zabezpečiť plný účinok týchto ustanovení, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva odporujúce ustanoveniu práva Únie, ktoré má v spore, ktorý prejednáva, priamy účinok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17, EU:C:2019:530, body 58 a 61, ako aj citovanú judikatúru).

77

V prejednávanej veci treba ustanovenia článku 47 Charty považovať za ustanovenia s priamym účinkom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. apríla 2021, Braathens Regional Aviation, C‑30/19, EU:C:2021:269, bod 57 a citovanú judikatúru).

78

V dôsledku uvedeného prináleží najmä vnútroštátnemu súdu, aby v prípade potreby ponechal neuplatnené ustanovenia vnútroštátneho procesného práva, ktoré mu zakazujú rozdeliť žaloby, o ktoré ide vo veci samej, keďže tieto ustanovenia nemožno vykladať spôsobom, ktorý by dodržiaval právo každého na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote, ako je zakotvené v článku 47 Charty.

79

Okrem toho poľská vláda na pojednávaní na Súdnom dvore uviedla, čo sa týka takých vecí, o aké ide vo veci samej, že poľské právo umožňuje rozdeliť tieto veci, ak je spojenie vecí neplatné. V prípade rozdelenia týchto vecí by však podľa tejto vlády o nich rozhodovali rôzni sudcovia súčasne, čím by vzniklo riziko nezlučiteľných rozsudkov. Žiadny procesný postup neumožňuje zabrániť tomuto riziku a súčasne zabezpečiť dodržiavanie práva každého na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote, ako je zakotvené v článku 47 Charty.

80

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že požiadavka účinnej súdnej ochrany zakotvená v článku 47 Charty sa uplatňuje okrem iného na definíciu procesných podmienok žalôb založených na právach, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2022, Ibercaja Banco, C‑600/19, EU:C:2022:394, bod 45 a citovanú judikatúru).

81

Ak neexistuje právna úprava Únie v predmetnej oblasti, podmienky uplatňovania práva osôb dotknutých rozhodnutím vnútroštátneho orgánu o prijatí opatrenia krízového riadenia na účinný prostriedok nápravy patria do pôsobnosti vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov na základe zásady procesnej autonómie, no pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity (pozri analogicky rozsudok z 24. októbra 2018, XC a i., C‑234/17, EU:C:2018:853, bod 21, ako aj citovanú judikatúru).

82

Na účely splnenia požiadaviek zásady účinnej súdnej ochrany zakotvenej v článku 47 ods. 1 Charty prináleží vnútroštátnemu súdu, aby prijal potrebné procesné a organizačné opatrenia, pričom zváži jednotlivé existujúce záujmy a posúdi vplyv týchto opatrení na každú osobu, ktorá platne podala žalobu proti rozhodnutiu vnútroštátneho orgánu pre riešenie krízových situácií v súlade s článkom 85 ods. 3 smernice 2014/59. S cieľom zaručiť úplnú účinnosť budúceho súdneho rozhodnutia o existencii práv, ktoré sa uplatňujú na základe práva Únie, musí mať vnútroštátny súd v prípade rozdelenia žalôb možnosť prijať potrebné opatrenia umožňujúce súčasne zabezpečiť tak dodržiavanie práva každého na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote, ako je zakotvené v článku 47 Charty, ako aj zabránenie riziku nezlučiteľných rozsudkov vydaných rôznymi sudcami.

83

V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či je na zaručenie úplnej účinnosti budúceho súdneho rozhodnutia o existencii práv, ktoré sa uplatňujú na základe práva Únie, potrebné, aby sa najprv prejednala jedna alebo viacero vecí týkajúcich sa jednej alebo viacerých žalôb proti rozhodnutiu orgánu pre riešenie krízových situácií, o aké ide vo veci samej, a aby sa súčasne prerušili konania v ostatných veciach týkajúcich sa toho istého rozhodnutia.

84

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni uplatneniu vnútroštátneho procesného ustanovenia, ktoré súdu s právomocou rozhodovať o žalobách proti rozhodnutiu vnútroštátneho orgánu pre riešenie krízových situácií o prijatí opatrenia krízového riadenia ukladá povinnosť spojiť všetky žaloby, ktoré naň boli podané proti tomuto rozhodnutiu, ak je uplatnenie tohto ustanovenia v rozpore s právom každého na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote.

85

BFG a poľská vláda popierajú prípustnosť prvej otázky, ktorá sa týka toho, či súd, ktorému bolo predložených niekoľko žalôb proti rozhodnutiu vnútroštátneho orgánu pre riešenie krízových situácií o prijatí opatrenia krízového riadenia, môže rozhodnúť len o jednej z týchto žalôb, ak vykonáva preskúmanie zákonnosti a jeho rozsudok bude mať účinky erga omnes.

86

Podľa BFG odpoveď na túto otázku nie je potrebná na vyriešenie sporu vo veci samej. Ide totiž o technické aspekty týkajúce sa priebehu súdneho konania, ktoré si nevyžadujú výklad práva Únie, keďže vnútroštátny súd nevyjadril pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť vnútroštátnych ustanovení upravujúcich toto konanie s týmto právom.

87

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že prináleží len vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí niesť zodpovednosť za prijaté súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci posúdil tak potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré predkladá Súdnemu dvoru a ktoré sa považujú za relevantné. Preto, pokiaľ sa položená otázka týka výkladu alebo platnosti pravidla práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť, okrem prípadu, ak je zjavné, že požadovaný výklad nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na uvedenú otázku (rozsudok z 21. decembra 2021, Trapeza Peiraios, C‑243/20, EU:C:2021:1045, bod 25 a citovaná judikatúra).

88

V prejednávanej veci pritom výklad práva Únie, ktorého sa týka táto otázka, môže mať vplyv na procesné posúdenie veci samej, keďže táto vec sama vychádza zo všetkých žalôb podaných proti rozhodnutiu, o ktoré ide vo veci samej, ktoré sú iné, než je žaloba podaná dozornou radou GN Bank, s výhradou odpovede na druhú otázku. Okrem toho na rozdiel od toho, čo tvrdí BFG, vnútroštátny súd výslovne uvažuje nad možnosťou, že povinnosť skúmať všetky žaloby, ktoré naň boli podané, ho núti k tomu, aby porušil svoju povinnosť rozhodnúť rýchlo.

89

Poľská vláda zas usudzuje, že odpoveď na prvú otázku je zbytočná z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bode 64 tohto rozsudku.

90

Odpoveď na túto otázku je však napriek spojeniu rôznych žalôb podaných na vnútroštátny súd užitočná, keďže tento súd by mohol vzhľadom na odpoveď na druhú otázku dospieť k záveru, že uvedené spojenie vecí je v rozpore s právom každého na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zakotveným v článku 47 Charty, čo by mu v prvom rade umožnilo rozdeliť žaloby a v druhom rade vykonať overenie uvedené v bode 83 tohto rozsudku.

91

Prvá otázka je teda prípustná.

92

Predovšetkým treba uviesť, že článok 85 ods. 2 smernice 2014/59 je síce v prvej otázke uvedený, no vzhľadom na okolnosti vo veci samej nie je relevantný. Toto ustanovenie sa totiž týka práva podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu prijať iné opatrenie na predchádzanie kríze alebo rozhodnutiu vykonať akúkoľvek právomoc podľa tejto smernice než opatrenie krízového riadenia, zatiaľ čo rozhodnutie, o ktoré ide vo veci samej a ktorého cieľom je najmä podriadiť GN Bank postupu riešenia krízovej situácie, predstavuje „opatrenie na riešenie krízovej situácie“, a teda „opatrenie krízového riadenia“ v zmysle bodov 40 a 102 článku 2 uvedenej smernice.

93

V dôsledku toho treba usúdiť, že vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 85 ods. 3 smernice 2014/59 v spojení s článkom 47 Charty vykladať v tom zmysle, že ak boli na vnútroštátny súd podané viaceré žaloby proti rozhodnutiu vnútroštátneho orgánu pre riešenie krízových situácií prijať opatrenie krízového riadenia, z ktorých jednu podal orgán inštitúcie, ktorej krízová situácia sa rieši, vecné preskúmanie tejto jedinej žaloby umožňuje usúdiť, že bolo zabezpečené právo na účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, ktorá tiež podala žalobu proti tomuto rozhodnutiu, pokiaľ tento súd na jednej strane vykonáva preskúmanie zákonnosti bez toho, aby bol viazaný dôvodmi, návrhmi a právnym základom žaloby, ktorú skúma, a na druhej strane vydá rozsudok s účinkom erga omnes, ktorého sa môže dovolávať akákoľvek osoba dotknutá uvedeným rozhodnutím s cieľom získať náhradu škody, ktorú jej toto rozhodnutie spôsobilo.

94

Treba pritom pripomenúť, že článok 85 ods. 3 smernice 2014/59 stanovuje, že všetky osoby dotknuté rozhodnutím o prijatí opatrenia krízového riadenia musia mať právo napadnúť toto rozhodnutie na súde.

95

Je pravda, že podľa článku 85 ods. 4 druhého pododseku tejto smernice zrušenie rozhodnutia orgánu pre riešenie krízových situácií nemá vplyv na administratívne akty alebo transakcie, ktoré tento orgán prijal na základe zrušeného rozhodnutia, ak je potrebné chrániť záujmy tretích osôb konajúcich v dobrej viere, keďže žaloby proti rozhodnutiu alebo opatreniu tohto orgánu spôsobujúcemu ujmu sa obmedzujú na náhradu strát, ktoré dotknutým osobám vznikli v dôsledku tohto rozhodnutia alebo opatrenia.

96

V súlade s poľským právom však osoba dotknutá opatrením krízového riadenia, ktoré prijal BFG ako orgán pre riešenie krízových situácií, nie je povinná na to, aby mohla podať návrh na náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená týmto opatrením, sama napadnúť zákonnosť tohto opatrenia na vnútroštátnom správnom súde, keďže táto osoba sa môže na podporu tohto návrhu odvolávať na konštatovanie protiprávnosti uvedeného opatrenia stanovené rozsudkom tohto súdu, ktorým sa rozhodlo o žalobe inej osoby podliehajúcej súdnej právomoci.

97

V prejednávanej veci za predpokladu, že by rozsudok o žalobe podanej dozornou radou spoločnosti GN Bank zamietol túto žalobu ako nedôvodnú, by však ostatní žalobcovia vo veci samej nemali možnosť podať návrh na náhradu svojej škody, ktorá im vznikla, a to z dôvodu účinku takéhoto rozsudku erga omnes. Títo ostatní žalobcovia by tak boli zbavení práva uplatniť svoje vlastné dôvody na podporu svojej žaloby proti rozhodnutiu, o ktoré ide vo veci samej, hoci tieto dôvody neboli predmetom kontradiktórnej diskusie, ktorá by zabezpečila, že sa títo žalobcovia oboznámia so skutkovými a právnymi otázkami, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania, a budú môcť o nich diskutovať.

98

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že základné práva, akým je právo na účinný prostriedok nápravy zaručené článkom 47 Charty, nie sú absolútnymi výsadami, ale môžu obsahovať obmedzenia pod podmienkou, že tieto obmedzenia skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré predmetné opatrenie sleduje, a z hľadiska sledovaného cieľa nie sú neprimeraným a neprípustným zásahom do podstaty takto zaručených práv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2013, Texdata Software, C‑418/11, EU:C:2013:588, bod 84 a citovanú judikatúru).

99

Ak by pritom osoba podliehajúca súdnej právomoci dotknutá rozhodnutím vnútroštátneho orgánu pre riešenie krízových situácií o prijatí opatrenia krízového riadenia bola zbavená práva dosiahnuť, aby sa odôvodneným rozsudkom rozhodlo o opravnom prostriedku upravenom v článku 85 ods. 3 smernice 2014/59, ktorý platne podala, došlo by k zásahu do podstaty jej práva na účinný prostriedok nápravy.

100

V dôsledku toho sa v prejednávanej veci za predpokladu uvedeného v bode 97 tohto rozsudku vnútroštátny súd nemôže odvolávať na účinok rozsudku rozhodujúceho o žalobe, akú podala dozorná rada GN Bank, erga omnes, s cieľom zbaviť akúkoľvek inú dotknutú osobu primeranej možnosti predložiť svoje tvrdenia.

101

Napokon treba uviesť, že skutočnosť, že vnútroštátny správny súd je oprávnený skúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia z hľadiska akéhokoľvek právneho základu a akéhokoľvek žalobného dôvodu, nezávisle od dôvodov, návrhov a právneho základu žaloby podanej proti tomuto rozhodnutiu, neznamená, že tento súd automaticky preskúmal toto rozhodnutie z hľadiska akéhokoľvek relevantného žalobného dôvodu. Nemožno totiž vylúčiť, že niektorá zo žalôb, ktoré neboli preskúmané, vychádza zo skutkových alebo právnych okolností, ktoré neboli zohľadnená v rámci tohto preskúmania.

102

Na prvú otázku preto treba odpovedať tak, že článok 85 ods. 3 smernice 2014/59 v spojení s článkom 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že ak boli na vnútroštátny súd podané viaceré žaloby proti rozhodnutiu vnútroštátneho orgánu pre riešenie krízových situácií o prijatí opatrenia krízového riadenia, z ktorých jednu podal orgán inštitúcie, ktorej krízová situácia sa rieši, zamietnutie tejto jedinej žaloby ako nedôvodnej neumožňuje usúdiť, že bolo zabezpečené dodržanie práva na účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe dotknutej týmto rozhodnutím, ktorá tiež proti nemu podala žalobu, pričom uviedla dôvody, ktoré neboli vo vydanom rozsudku zohľadnené a v každom prípade neboli predmetom kontradiktórnej diskusie, ktorá by tejto osobe umožnila predložiť jej tvrdenia.

103

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 3 smernice 2014/59 vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie nie je uplatniteľné v situácii, keď vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií vykonáva aj funkciu dočasného správcu v zmysle článku 29 tejto smernice a funkciu ochrany vkladov v zmysle smernice 2014/49, a tak neukladá povinnosť prijať štrukturálne mechanizmy na zabezpečenie prevádzkovej nezávislosti tohto orgánu a zabránenie akémukoľvek konfliktu záujmov vo vzťahu k týmto funkciám.

104

Poľská vláda popiera prípustnosť tretej otázky, ktorú považuje za hypotetickú najmä z dôvodu, že vnútroštátny súd nespresňuje súvislosť medzi článkom 3 ods. 3 smernice 2014/59 a preskúmaním zákonnosti rozhodnutia, o ktoré ide vo veci samej.

105

Treba však konštatovať, že odpoveď na túto otázku súvisí s niektorými dôvodmi, ktoré pred vnútroštátnym súdom predložili žalujúce strany veci samej a ktoré sú opísané v návrhu na začatie prejudiciálneho konania a v podstate sa týkajú údajného vplyvu predpokladanej absencie nezávislosti BFG konajúceho ako orgán pre riešenie krízových situácií, na zákonnosť rozhodnutia, o ktoré ide vo veci samej.

106

Uvedená otázka je preto prípustná.

107

Článok 3 smernice 2014/59 v odseku 2 stanovuje zásadu, podľa ktorej funkcie riešenia krízových situácií vykonávajú orgány verejnej správy alebo orgány poverené právomocami verejnej správy. Okrem toho z odseku 3 tohto článku vyplýva, že tieto orgány môžu vykonávať iné funkcie, pričom orgánom pre riešenie krízových situácií môže byť dokonca príslušný orgán dohľadu na účely nariadenia č. 575/2013 a smernice 2013/36. V prípade plnenia viacerých úloh však tento odsek 3 stanovuje, že sa musia prijať náležité štrukturálne mechanizmy na zabezpečenie prevádzkovej nezávislosti a zabránenie akémukoľvek konfliktu záujmov.

108

Ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 34 a 36 svojich návrhov, v takomto kontexte sa požiadavky týkajúce sa prevádzkovej nezávislosti a predchádzania konfliktom záujmov obsiahnuté v článku 3 ods. 3 smernice 2014/59 týkajú rizika spojeného s výkonom viacerých funkcií tým istým subjektom spočívajúceho v tom, že prijímanie rozhodnutí tohto subjektu konajúceho ako orgán pre riešenie krízových situácií bude narušené, a ich cieľom je chrániť toto prijímanie rozhodnutí pred akýmkoľvek vnútorným vplyvom nesúvisiacim s úlohou riešenia krízových situácií, aby tak tento subjekt pri plnení tejto úlohy sledoval výlučne ciele spojené s mechanizmom riešenia krízových situácií.

109

V tejto súvislosti z použitia veľmi širokých pojmov v uvedenom odseku 3, ktorý sa týka „funkci[í] dohľadu… alebo iný[ch] funkci[í] príslušného orgánu“ alebo aj „funkci[í] dohľadu alebo iný[ch] funkci[í]“ tohto orgánu, ako aj zo skutočnosti, že v tomto odseku sú všeobecne uvedené okrem iného „orgány poverené právomocami verejnej správy“, vyplýva, že normotvorca Únie mal úmysel stanoviť tieto požiadavky vo vzťahu k všetkým ostatným funkciám vykonávaným orgánom pre riešenie krízových situácií, pokiaľ povaha týchto funkcií vyvoláva takéto objektívne riziko.

110

Určite to pritom platí v prípade funkcií dočasného správcu v zmysle článku 29 smernice 2014/59 alebo ochrany vkladov v zmysle smernice 2014/49.

111

Okrem iného z článku 29 smernice 2014/59 v spojení s odôvodnením 40 tejto smernice, ako aj z jej článku 109 totiž vyplýva, že tieto funkcie súvisia s mechanizmom riešenia krízových situácií, keďže na jednej strane k vymenovaniu dočasného správcu dochádza v rámci prijatia opatrení včasnej intervencie s cieľom zabrániť začatiu riešenia krízovej situácie, no následne môže dôjsť k začatiu takéhoto postupu, a na druhej strane sa môže v rámci riešenia krízovej situácie použiť systém ochrany vkladov, ktorý môže prípadne disponovať pohľadávkou voči finančnému nástroju na riešenie krízových situácií. Z tohto dôvodu nemožno vylúčiť, že výkon niektorej z týchto funkcií orgánom pre riešenie krízových situácií by mal vplyv na prijímanie rozhodnutí v rámci funkcií riešenia krízových situácií.

112

Okrem toho je irelevantné, že všetky tieto funkcie sledujú rôznymi prostriedkami rovnaký cieľ, ktorý v podstate spočíva v zachovaní finančnej stability. Tak je to totiž aj v prípade funkcií dohľadu stanovených nariadením č. 575/2013 a smernicou 2013/36, ktoré sú výslovne upravené v článku 3 ods. 3 smernice 2014/59 ako funkcie, vo vzťahu ku ktorým musia byť zabezpečené prevádzková nezávislosť orgánu pre riešenie krízových situácií a predchádzanie konfliktom záujmov.

113

Keďže napokon, ako v podstate zdôraznil generálny advokát v bode 47 svojich návrhov, požiadavky nezávislosti a predchádzania konfliktom záujmov sú rovnaké vo vzťahu funkciám dohľadu a vo vzťahu k iným funkciám, ktoré vykonáva orgán pre riešenie krízových situácií, nie je potrebné posudzovať povahu funkcií dočasného správcu, či už ide o povahu dohľadu, alebo inú povahu.

114

Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že článok 3 ods. 3 smernice 2014/59 sa má vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie je uplatniteľné v situácii, keď vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií vykonáva aj funkciu dočasného správcu v zmysle článku 29 tejto smernice alebo funkciu ochrany vkladov v zmysle smernice 2014/49, a tak ukladá povinnosť prijať štrukturálne mechanizmy na zabezpečenie prevádzkovej nezávislosti tohto orgánu a zabránenie akémukoľvek konfliktu záujmov vo vzťahu k týmto funkciám.

115

Poľská vláda popiera prípustnosť štvrtej otázky, pričom uvádza rovnakú argumentáciu, aká je uvedená v bode 104 tohto rozsudku, ktorá už bola vylúčená z dôvodov uvedených v bode 105 tohto rozsudku, na ktorý preto stačí odkázať.

116

Dozorná rada GN Bank tvrdí, že vnútroštátny súd sa nepýta Súdneho dvora na výklad práva Únie, ale na posúdenie skutkových okolností vo veci samej. Táto otázka je okrem toho podľa nej hypotetická, pretože predpokladá, že nezlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy so smernicou 2014/59 sa napravila opatreniami, ktoré nie sú spresnené.

117

V tejto súvislosti treba konštatovať, že prípustnosť uvedenej otázky nemôže byť podmienená tým, že vnútroštátny súd uvedie konkrétne opatrenia, ktoré BFG prijal na zabezpečenie svojej prevádzkovej nezávislosti a predchádzania konfliktom záujmov v rámci svojho fungovania ako orgánu pre riešenie krízových situácií, za predpokladu, že by bolo možné takýmito opatreniami napraviť neexistenciu regulačného rámca, keďže vnútroštátny súd sa snaží overiť práve to, či je v zásade takáto možnosť v súlade s právom Únie.

118

Okrem toho treba pripomenúť, že vnútroštátne súdy sa môžu obrátiť na Súdny dvor v ktoromkoľvek okamihu konania, ktorý považujú za vhodný, pokiaľ prinajmenšom vysvetlia skutkové predpoklady, na ktorých sa zakladajú prejudiciálne otázky [pozri v tomto zmysle uznesenie z 25. marca 2022, IP a i. (Zistenie vecnej správnosti skutkových okolností vo veci samej), C‑609/21, EU:C:2022:232, bod 21, ako aj citovanú judikatúru].

119

Okrem toho z úvah uvedených v bode 117 tohto rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd nežiada Súdny dvor, aby vykonal posúdenie skutkového stavu.

120

Prvá otázka je teda prípustná.

121

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 3 smernice 2014/59 vykladať v tom zmysle, že ak vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií vykonáva aj „funkcie dohľadu“ alebo „iné funkcie“ v zmysle tohto ustanovenia, a ak neexistujú písané vnútorné pravidlá, ktorých cieľom je zabezpečiť prevádzkovú nezávislosť tohto orgánu, ako aj zabrániť akémukoľvek konfliktu záujmov medzi jeho funkciami týkajúcimi sa riešenia krízových situácií a jeho inými funkciami, dodržiavanie týchto požiadaviek môže aj tak vyplývať zo zavedenia organizačných a iných opatrení, ktoré sú na tento účel dostatočné.

122

Predovšetkým treba uviesť, že na jednej strane zo znenia článku 3 ods. 3 tretieho pododseku smernice 2014/59 vyplýva, že vnútorné pravidlá ad hoc potrebné na účely tohto ustanovenia môže prijať nielen samotný členský štát, ale aj vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií. Na druhej strane uvedené ustanovenie tiež vyžaduje, aby sa takéto pravidlá zverejnili.

123

Článok 3 ods. 3 smernice 2014/59 však nestanovuje, akú formu by tieto pravidlá vo vnútroštátnom práve mali mať, ani akým konkrétnym spôsobom by mali byť zverejnené.

124

V dôsledku toho môžu organizačné a iné primerané opatrenia zodpovedať pojmu „vnútorné pravidlá“ v zmysle tohto ustanovenia, pokiaľ sú dostatočne presne opísané. Zverejnenie týchto interných pravidiel možno zabezpečiť akýmkoľvek užitočným spôsobom, pokiaľ umožňuje všetkým dotknutým osobám kedykoľvek sa s nimi oboznámiť.

125

Vzhľadom na informácie uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania je na účely poskytnutia odpovede vnútroštátnemu súdu, ktorá by bola užitočná na vyriešenie sporu, ktorý prejednáva, vhodné uviesť nasledujúce spresnenia.

126

Po prvé, pokiaľ ide o obsah náležitých štrukturálnych mechanizmov uvedených v článku 3 ods. 3 prvom pododseku smernice 2014/59, druhý pododsek tohto odseku stanovuje, že pracovníci vykonávajúci funkcie orgánu pre riešenie krízových situácií musia byť štrukturálne oddelení od pracovníkov vykonávajúcich iné úlohy tohto orgánu a sú súčasťou inej hierarchickej štruktúry.

127

Takéto požiadavky, ktoré sa výslovne týkajú pracovníkov, nevyžadujú, aby správny orgán, ktorému bola okrem iných funkcií zverená funkcia riešenia krízových situácií, disponoval samostatným rozhodovacím orgánom, keď koná ako orgán pre riešenie krízových situácií. Takáto povinnosť by spôsobila, že by možnosť poskytnutá členským štátom určiť existujúci správny orgán ako orgán pre riešenie krízových situácií stratila zmysel, pretože by v praxi znamenala uloženie zdvojenia takéhoto orgánu.

128

Okrem toho treba konštatovať, podobne ako uviedol generálny advokát v bode 49 svojich návrhov, že v podobnom kontexte nariadenie Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63), v článku 25 ods. 4 stanovuje, že tak rozhodnutia týkajúce sa funkcií dohľadu zverených tejto inštitúcii, ako aj rozhodnutia týkajúce sa jej menovej funkcie patria do právomoci Rady guvernérov.

129

Tieto požiadavky rovnako nebránia ani tomu, aby správny orgán, ktorý vykonáva funkcie riešenia krízových situácií popri iných funkciách, bol organizovaný takým spôsobom, že určité interné oddelenia, ako sú právne oddelenie, oddelenie ľudských zdrojov alebo technické oddelenia, poskytujú podporné služby tak pracovníkom prideleným na vykonávanie funkcií riešenia krízových situácií, ako aj pracovníkom prideleným na iné funkcie, a to bez vplyvu na pravidlá v oblasti služobného tajomstva, ako sú uvedené v článku 3 ods. 3 treťom pododseku smernice 2014/59, ak sa tieto pravidlá javia nevyhnutné na zabezpečenie zachovania dôvernosti informácií.

130

Po druhé, pokiaľ ide o dôsledky prípadného nezverejnenia vnútorných pravidiel stanovených v tomto ustanovení, treba na jednej strane konštatovať, že ide o pravidlá fungovania, ktoré samy osebe nepriznávajú práva jednotlivcom, ktorí nie sú súčasťou rozhodovacieho procesu v rámci orgánu pre riešenie krízových situácií. Na druhej strane zverejnenie týchto pravidiel má najmä funkciu transparentnosti, ktorej cieľom je informovať všetky potenciálne dotknuté osoby o ich existencii a obsahu, pričom toto zverejnenie nemá vplyv okrem iného na uplatniteľnosť uvedených pravidiel.

131

Z týchto úvah vyplýva, že nezverejnenie interných predpisov uvedených v článku 3 ods. 3 treťom pododseku smernice 2014/59 nevedie automaticky k neplatnosti rozhodnutí prijatých orgánom pre riešenie krízových situácií. Ak sa však nezverejnenie týchto pravidiel konštatuje pri skúmaní žaloby proti rozhodnutiu orgánu pre riešenie krízových situácií, prináleží tomuto orgánu, aby preukázal, že napriek tomuto porušeniu boli uvedené pravidlá dodržané, a tak bolo toto rozhodnutie prijaté výlučne na účely dosiahnutia jedného alebo viacerých cieľov riešenia krízovej situácie uvedených v článku 31 smernice 2014/59 v súlade s článkom 32 ods. 5 tejto smernice.

132

Na štvrtú otázku preto treba odpovedať tak, že článok 3 ods. 3 smernice 2014/59 sa má vykladať v tom zmysle, že ak vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií vykonáva aj „funkcie dohľadu“ alebo „iné funkcie“ v zmysle tohto ustanovenia, a ak neexistujú vnútorné pravidlá, ktorých cieľom je zabezpečiť prevádzkovú nezávislosť tohto orgánu, ako aj predchádzať akémukoľvek konfliktu záujmov medzi jeho funkciami týkajúcimi sa riešenia krízových situácií a jeho inými funkciami, dodržiavanie týchto požiadaviek môže aj tak vyplývať zo zavedenia organizačných a iných opatrení, ktoré sú na tento účel dostatočné. Z uvedeného ustanovenia však nevyplýva ani to, že rozhodnutia týkajúce sa funkcií riešenia krízových situácií a rozhodnutia týkajúce sa iných funkcií uvedeného orgánu majú prijímať rôzne rozhodovacie orgány, ani to, že vnútorné oddelenia toho istého orgánu nemôžu poskytovať podporné služby tak pracovníkom prideleným na funkcie riešenia krízových situácií, ako aj pracovníkom prideleným na iné funkcie, čím nie sú dotknuté pravidlá v oblasti služobného tajomstva. Ak existujú vnútorné písomné pravidlá stanovené v tom istom ustanovení, ich nezverejnenie nevedie automaticky k neplatnosti rozhodnutí prijatých orgánom pre riešenie krízových situácií, ale znamená, že prípadne, ak je podaná žaloba proti rozhodnutiu tohto orgánu, musí tento orgán preukázať, že tieto pravidlá boli dodržané, a tak bolo toto rozhodnutie prijaté výlučne na účely dosiahnutia jedného alebo viacerých cieľov riešenia krízovej situácie.

133

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: