Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NICHOLAS EMILIOU
prednesené 18. septembra 2025(1)
Vec C‑728/23 P
Španielske kráľovstvo
proti
Robertovi Stockdalemu,
Rade Európskej únie,
Európskej komisii,
Európskej službe pre vonkajšiu činnosť (ESVČ),
Osobitnému zástupcovi Európskej únie v Bosne a Hercegovine
„ Odvolanie – Štátny príslušník Spojeného kráľovstva pracujúci pre osobitného zástupcu Európskej únie v Bosne a Hercegovine – Po sebe nasledujúce pracovné zmluvy na dobu určitú – Vypovedanie zmluvy po vystúpení Spojeného kráľovstva z Európskej únie – Odvolanie podané členským štátom, ktorý nevstúpil do konania pred Všeobecným súdom ako vedľajší účastník – Článok 56 tretí odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie – Prípustnosť odvolania – Pojem ‚spory medzi Úniou a jej zamestnancami‘ “
I. Úvod
1. Článok 56 tretí odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „štatút“) umožňuje členským štátom podať odvolanie proti konečným rozhodnutiam Všeobecného súdu na Súdny dvor, aj keď nevstúpil do konania pred Všeobecným súdom ako vedľajší účastník. Toto právo však podlieha jednej výnimke: neuplatňuje sa na prípady týkajúce sa sporov „medzi Úniou a jej zamestnancami“. V takýchto prípadoch môže členský štát podať odvolanie proti konečnému rozhodnutiu len vtedy, ak vstúpil do konania pred Všeobecným súdom ako vedľajší účastník.
2. Španielske kráľovstvo svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor čiastočne zrušil rozsudok Všeobecného súdu Stockdale/Rada a i. (ďalej len „napadnutý rozsudok“) vo veci sporu medzi Radou Európskej únie a fyzickou osobou (pánom Robertom Stockdalem), ktorý bol zamestnaný osobitným zástupcom Európskej únie (ďalej len „OZEÚ“) v Bosne a Hercegovine na základe opakovane uzatváraných zmlúv na dobu určitú.(2)
3. Španielske kráľovstvo podalo návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania pred Všeobecným súdom, ktoré viedlo k prijatiu tohto rozsudku. Napadnutý rozsudok bol však vydaný predtým, ako tento súd rozhodol o povolení alebo zamietnutí vstupu tohto členského štátu do konania ako vedľajší účastník.
4. Na žiadosť Súdneho dvora sa tieto návrhy zameriavajú na procesnú otázku, či sa má odvolanie podané týmto členským štátom považovať za podané v rámci veci týkajúcej sa „sporu medzi Úniou a jej zamestnancami“, a teda za neprípustné podľa článku 56 tretieho odseku štatútu.
II. Právny rámec
A. Služobný poriadok
5. Podľa článku 56 štatútu:
„Proti konečným rozhodnutiam Všeobecného súdu a proti rozhodnutiam Všeobecného súdu, ktorými rozhodol len o časti prejednávanej veci alebo ktorými rozhodol o prekážke konania súvisiacej s námietkou nedostatku právomoci alebo neprípustnosti, možno do dvoch mesiacov od doručenia napadnutého rozhodnutia podať odvolanie na Súdny dvor.
Toto odvolanie môže podať strana, ktorá so svojimi podaniami nebola úspešná vôbec alebo len čiastočne. …
S výnimkou prípadov týkajúcich sa sporov medzi Úniou a jej zamestnancami môžu odvolanie podať aj členské štáty a orgány Únie, ktoré nevstúpili do konania pred Všeobecným súdom ako vedľajší účastníci. Takéto členské štáty a orgány majú rovnaké postavenie ako členské štáty alebo orgány, ktoré vstúpili do konania na prvom stupni.“
B. Rozhodnutie (SZBP) 2019/1340
6. Podľa článku 1 rozhodnutia Rady (SZBP) 2019/1340 z 8. augusta 2019, ktorým sa vymenúva osobitný zástupca Európskej únie v Bosne a Hercegovine:
„Pán Johann SATTLER sa týmto vymenúva za osobitného zástupcu Európskej únie (OZEÚ) v Bosne a Hercegovine na obdobie od 1. septembra 2019 do 31. augusta 2021. Rada môže na základe posúdenia Politického a bezpečnostného výboru (PBV) a na návrh vysokého predstaviteľa [Európskej ú]nie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku (VP) rozhodnúť, že sa mandát OZEÚ skončí skôr.“
7. Článok 4 tohto rozhodnutia stanovuje:
„1. OZEÚ je zodpovedný za vykonávanie mandátu pod vedením VP.
2. PBV je s OZEÚ v úzkom spojení a je jeho hlavným styčným bodom s Radou. PBV strategicky usmerňuje a politicky riadi činnosť OZEÚ v rámci mandátu bez toho, aby boli dotknuté právomoci VP.
3. OZEÚ úzko koordinuje svoju činnosť s Európskou službou pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) a s jej príslušnými útvarmi.“
8. Článok 6 tohto rozhodnutia, nazvaný „Vytvorenie a zloženie tímu“, stanovuje:
„1. V rámci svojho mandátu a zodpovedajúcich dostupných finančných prostriedkov zodpovedá OZEÚ za vytvorenie svojho tímu. Tím zahŕňa expertov na konkrétne politické otázky vyplývajúce z mandátu. OZEÚ bezodkladne informuje Radu a [Európsku k]omisiu o zložení svojho tímu.
2. Členské štáty, inštitúcie Únie a ESVČ môžu navrhnúť vyslanie personálu na výkon práce pre OZEÚ. Plat členov takto vyslaného personálu hradí príslušný členský štát, príslušná inštitúcia Únie alebo ESVČ. Na výkon práce pre OZEÚ sa tiež môžu prideliť experti, ktorých do inštitúcií Únie alebo ESVČ vyslali členské štáty. Členovia medzinárodného zmluvného personálu musia byť štátnymi príslušníkmi niektorého členského štátu.
3. Všetci členovia vyslaného personálu naďalej administratívne podliehajú vysielajúcemu členskému štátu, vysielajúcej inštitúcii Únie alebo ESVČ a vykonávajú svoje povinnosti a konajú v záujme mandátu OZEÚ.“
III. Okolnosti predchádzajúce sporu
9. Okolnosti predchádzajúce sporu sa podrobne uvádzajú v napadnutom rozsudku(3). Skutkové okolnosti relevantné pre tieto návrhy možno zhrnúť takto.
10. Pán Stockdale je štátnym príslušníkom Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, ktorý zastával funkciu vedúceho finančného a administratívneho oddelenia OZEÚ v Bosne a Hercegovine.
11. Podľa článku 33 ZEÚ prijala Rada 11. marca 2002 rozhodnutie o vymenovaní OZEÚ v Bosne a Hercegovine(4). Rada potom prijala niekoľko následných aktov, ktorými vymenovala OZEÚ v Bosne a Hercegovine s mandátom na určitý čas, bez prerušenia.
12. Ku dňu podania predmetnej žaloby (t. j. 29. decembra 2020) bol OZEÚ v Bosne a Hercegovine vymenovaný na obdobie od 1. septembra 2019 do 31. augusta 2021(5).
13. Od 15. februára 2006 do 1. marca 2007 bol pán Stockdale zamestnaný na základe pracovnej zmluvy na dobu určitú (PZDU), ktorá bola uzavretá s OZEÚ na obdobie nepresahujúce trvanie jeho mandátu v rámci OZEÚ.
14. Od 1. marca 2007 uzavrel s OZEÚ 16 po sebe nasledujúcich PZDU. Posledná PZDU, ktorú pán Stockdale uzavrel (ďalej len „predmetná zmluva“), v jej článku 5 stanovovala obdobie trvania od 1. septembra 2019 do 31. augusta 2021.
15. Pán Stockdale tiež podpísal 13 trojstranných zmlúv s Komisiou a OZEÚ, ktorými bol vymenovaný za dočasného vedúceho úradu. V uvedených zmluvách sa stanovilo, že v prípade úmrtia, odstúpenia, úrazu alebo choroby OZEÚ, ktoré by mu bránili vo výkone jeho funkcie, alebo v prípade ukončenia dohody o financovaní uzavretej medzi Komisiou a OZEÚ, sa pán Stockdale stáva zodpovedným za správu finančných prostriedkov pridelených uvedenému OZEÚ. Pán Stockdale podpísal poslednú takúto zmluvu 7. októbra 2019.
16. Zástupcovia Európskej únie a Spojeného kráľovstva podpísali 24. januára 2020 Dohodu o vystúpení Spojeného kráľovstva z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu(6) (ďalej len „dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva z EÚ“).
17. Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva z EÚ nadobudla platnosť 1. februára 2020 podľa jej článku 185. V tejto dohode sa v článku 126 stanovilo prechodné obdobie začínajúce dňom nadobudnutia jej platnosti a končiace 31. decembra 2020 (ďalej len „prechodné obdobie“), počas ktorého sa podľa jej článku 127 ods. 6 odkazy na „členské štáty“ v práve Únie chápu ako odkazy zahŕňajúce Spojené kráľovstvo.
18. Pán Stockdale zaslal 24. júna 2020 OZEÚ list, v ktorom sa pýtal na svoje práva a sťažoval sa na diskrimináciu v prípade, že by sa jeho pracovné miesto nakoniec považovalo za nadbytočné z dôvodu presunu úradu OZEÚ v Bosne a Hercegovine pod delegáciu Únie v tejto krajine, a teda pod ESVČ.
19. Dňa 7. júla 2020 OZEÚ postúpil žiadosť pána Stockdaleho riaditeľke útvaru Komisie pre nástroje zahraničnej politiky, pričom uviedol, že pán Stockdale položil otázky týkajúce sa podmienok jeho zamestnávania, najmä s ohľadom na pravdepodobné vypovedania predmetnej zmluvy v dôsledku vystúpenia Spojeného kráľovstva z Európskej únie. Vedúca oddelenia tohto útvaru 13. júla 2020 odpovedala, že útvar nemá na starosti ľudské zdroje, pokiaľ ide o personál patriaci pod SZBP (spoločná zahraničná a bezpečnostná politika), a odporučila OZEÚ, aby sa v tejto súvislosti obrátil na ESVČ. Okrem toho zdôraznila, že pokiaľ mala žiadosť pána Stockdaleho finančné aspekty, nemohlo mu byť v súlade s podmienkami predmetnej zmluvy vyplatené žiadne odstupné ani príspevky na dôchodkové zabezpečenie.
20. Dňa 15. septembra 2020 OZEÚ kontaktoval ESVČ a postúpil jej list žalobcu z 24. júna 2020.
21. Dňa 28. septembra 2020 pán Stockdale napísal OZEÚ list, aby tento zistil ďalšie informácie o možnostiach jeho zotrvania vo funkcii po skončení prechodného obdobia. Po tom, ako OZEÚ postúpil túto záležitosť útvaru Komisie pre nástroje zahraničnej politiky, riaditeľka tohto útvaru mu 2. októbra 2020 odpovedala, že pre štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva nebola stanovená žiadna výnimka a že ich zmluvy sa končia 31. decembra 2020.
22. Dňa 17. novembra 2020 OZEÚ prijal rozhodnutie o vypovedaní zmluvy, ktorým ukončil predmetnú zmluvu s výpovednou lehotou, pričom rozhodnutie nadobudlo účinnosť 31. decembra 2020 (ďalej len „rozhodnutie o výpovedi“). Ako Všeobecný súd uviedol v bode 34 napadnutého rozsudku, rozhodnutie o výpovedi bolo založené na skutočnosti, že v dôsledku vystúpenia Spojeného kráľovstva z Európskej únie žalobca už nemal štátnu príslušnosť členského štátu. Podľa OZEÚ v Bosne a Hercegovine to znamenalo, že už nemohol zostať súčasťou jeho personálu.
IV. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
A. Konanie na Všeobecnom súde
23. Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 29. decembra 2020 podal pán Stockdale žalobu proti Rade, Komisii, ESVČ a OZEÚ v Bosne a Hercegovine, v ktorej žiadal po prvé, aby bolo rozhodnutie o výpovedi vyhlásené za nezákonné; po druhé, aby bola žalovaným uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 10 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej týmto rozhodnutím, a po tretie, aby bol opätovne zaradený na svoje predchádzajúce pracovné miesto, alebo subsidiárne, aby bola žalovaným uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 393 850,08 eura ako náhradu majetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o výpovedi (ďalej len „prvý žalobný návrh“).
24. Pán Stockdale tiež uviedol tri ďalšie žalobné návrhy, z ktorých posledný bol formulovaný „subsidiárne“. Na účely tohto odvolania je však relevantný len prvý žalobný návrh.
25. V samostatných podaniach doručených do kancelárie Všeobecného súdu 11. mája 2021 Komisiou a Radou, 12. mája 2021 ESVČ a 30. júna 2021 OZEÚ v Bosne a Herzegovine, títo účastníci konania vzniesli námietky neprípustnosti a nepríslušnosti, pričom okrem iného tvrdili, že rozhodnutie o výpovedi a údajné nezrovnalosti, na ktoré poukazuje pán Stockdale, im nemožno pripísať.
26. Dňa 30. augusta 2021 pán Stockdale predložil svoje pripomienky k námietkam neprípustnosti a nepríslušnosti, pričom navrhol, aby boli tieto námietky zamietnuté.
27. Všeobecný súd podľa článku 130 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku rozhodol, že pred preskúmaním veci samej rozhodne o otázkach právomoci a prípustnosti všetkých žalobných návrhov.
B. Napadnutý rozsudok
28. V napadnutom rozsudku Všeobecný súd čiastočne vyhovel námietkam neprípustnosti a nepríslušnosti vzneseným žalovanými.
29. Konkrétne, pokiaľ ide o prvý žalobný návrh, Všeobecný súd vyhlásil, že má právomoc tak na základe článku 263 ZFEÚ, pokiaľ ide o žiadosť o súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o výpovedi, ktoré prijal orgán Európskej únie zriadený na základe Zmlúv, konkrétne OZEÚ v Bosne a Hercegovine, a podľa článku 268 ZFEÚ, pokiaľ ide o žiadosť o peňažnú náhradu údajnej nemajetkovej a majetkovej ujmy spôsobenej týmto rozhodnutím. Všeobecný súd po tom, čo označil OZEÚ v Bosne a Hercegovine za orgán Únie, ktorý prijal rozhodnutie o výpovedi, dospel k záveru, že tieto návrhy sú prípustné, pokiaľ ide o OZEÚ v Bosne a Hercegovine, a neprípustné, pokiaľ ide o Radu, Komisiu a ESVČ.
30. Všeobecný súd však vyhlásil, že nemá právomoc, pokiaľ ide o žiadosť pána Stockdaleho, aby nariadil jeho opätovné prijatie do personálu OZEÚ v Bosne a Hercegovine. Vysvetlil, že súdy Únie v zásade nemôžu, a to ani v prípade žalôb o náhradu škody, vydávať príkazy inštitúcii, orgánu alebo agentúre Únie bez toho, aby tým boli dotknuté právomoci správneho orgánu.
V. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania
31. Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 27. novembra 2023 podalo Španielske kráľovstvo toto odvolanie.
32. Španielske kráľovstvo vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom rozhodol o aktívnej legitimácii žalovaného, pokiaľ ide o prvý žalobný návrh, a
– určil, že prvý žalobný návrh je prípustný, pokiaľ ide o Radu, a neprípustný, pokiaľ ide o OZEÚ.
33. Pán Stockdale vo svojom vyjadrení k tomuto odvolaniu navrhuje, aby Súdny dvor:
– vyhovel odvolaniu podanému Španielskym kráľovstvom a
– uložil žalovaným povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania.
34. Rada vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie a
– uložil Španielskemu kráľovstvu povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade v rámci tohto konania.
35. Komisia vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie a
– uložil Španielskemu kráľovstvu povinnosť nahradiť trovy konania.
36. ESVČ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie ako nedôvodné, alebo aby ho zamietol ako neprípustné, a
– uložil Španielskemu kráľovstvu povinnosť nahradiť trovy konania.
37. OZEÚ v Bosne a Hercegovine vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie ako neprípustné, alebo v každom prípade ako nedôvodné, a
– uložil Španielskemu kráľovstvu povinnosť nahradiť trovy konania.
38. Pán Stockdale podal 28. októbra 2024 vzájomné odvolanie. Na účely týchto návrhov sa však obmedzím na preskúmanie odvolania podaného Španielskym kráľovstvom (ďalej len „hlavné odvolanie“), keďže analýza sa zameriava na prípustnosť tohto odvolania.
VI. Posúdenie
39. Španielske kráľovstvo tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 125 až 142 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že prvý žalobný návrh je prípustný, pokiaľ ide o OZEÚ v Bosne a Hercegovine, a neprípustný okrem iného, pokiaľ ide o Radu. Podľa jeho názoru mala byť Rada považovaná za jedinú žalovanú.
40. Tento členský štát podal hlavné odvolanie podľa článku 56 tretieho odseku štatútu, keďže ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku podal návrh na vstup do konania pred Všeobecným, ale ešte mu nebol povolený vstup do konania ako „vedľajší účastník konania“.
41. Ako som vysvetlil v úvode, toto ustanovenie priznáva členským štátom osobitné (alebo rozšírené) právo podať odvolanie,(7) ktoré predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla obsiahnutého v druhom odseku tohto článku, podľa ktorého iba účastníci konania, ktorí vstúpili do konania na Všeobecnom súde ako vedľajší účastníci, sú oprávnení podať odvolanie proti rozhodnutiam tohto súdu, ktorými sa ukončuje konanie, alebo incidenčné konanie týkajúce sa námietky nepríslušnosti alebo neprípustnosti.
42. Podľa tohto osobitného práva podať odvolanie môžu členské štáty napadnúť konečné rozhodnutia Všeobecného súdu, aj keď neboli účastníkmi konania pred týmto súdom ako vedľajší účastníci. Cieľom je umožniť takýmto privilegovaným žalobcom ako „strážcom práva“ obrátiť sa na Súdny dvor s cieľom zachovať koherenciu judikatúry, aj keď účastníci konania pred Všeobecným súdom akceptujú rozsudok vydaný uvedeným súdom.(8)
43. Znenie článku 56 tretieho odseku štatútu však jasne stanovuje, že toto právo sa nevzťahuje na „prípad[y] týkajúc[e] sa sporov medzi Úniou a jej zamestnancami“. Tak ako toto ustanovenie zavádza osobitné alebo rozšírené právo členských štátov podať odvolanie, stanovuje aj výnimku z tohto práva. V prípade takýchto sporov týkajúcich sa zamestnancov je právo členských štátov podať odvolanie obmedzené na právo uznané v článku 56 druhom odseku štatútu (inými slovami, platí všeobecné pravidlo).(9)
44. V nasledujúcej časti uvediem dôvody, pre ktoré sa domnievam, že výnimka týkajúca sa „sporov medzi Úniou a jej zamestnancami“, ako je stanovená v článku 56 treťom odseku štatútu, sa nevzťahuje na spory medzi Európskou úniou a medzinárodne zmluvne zamestnaným personálom SZBP, akým je pán Stockdale, v dôsledku čoho je hlavné odvolanie prípustné (časť A). Následne sa vyjadrím ku skutočnosti, že Španielske kráľovstvo podalo návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania v konaní pred Všeobecným súdom. Napadnutý rozsudok však bol vydaný pred prijatím rozhodnutia o prijatí alebo zamietnutí vstupu tohto členského štátu do konania ako vedľajší účastník. Vysvetlím, prečo podľa môjho názoru táto skutočnosť predstavuje ďalší dôvod na to, aby sa hlavné odvolanie považovalo za prípustné (časť B).
A. Prečo sa výnimka týkajúca sa „sporov medzi Úniou a jej zamestnancami“ nevzťahuje na medzinárodný zmluvne zamestnaný personál SZBP
45. V odpovediach na otázku Súdneho dvora týkajúcu sa prípustnosti hlavného odvolania Španielske kráľovstvo, Rada, Komisia, ESVČ a OZEÚ v Bosne a Hercegovine vysvetlili, že výnimka z osobitného práva členských štátov podať odvolanie proti konečnému rozhodnutiu Všeobecného súdu, aj keď nevstúpili do konania pred týmto súdom ako vedľajší účastníci, sa vzťahuje na všetky rozhodnutia vydané na základe článku 270 ZFEÚ, a na žiadne iné.
46. Podľa článku 270 ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc rozhodovať „všetky spory medzi Úniou a jej zamestnancami v medziach a za podmienok stanovených Služobným poriadkom úradníkov Únie a podmienkami zamestnávania ostatných zamestnancov Únie“ (ďalej len „služobný poriadok“(10)). Toto ustanovenie tak zaručuje úradníkom Únie a iným osobám, na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok, právo na súdnu ochranu. Bolo vykladané široko, keďže Súdny dvor konštatoval, že sa vzťahuje nielen na spory týkajúce sa osôb, na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok, ako úradníci alebo „ostatní zamestnanci Únie“, ale aj na osoby, ktoré nemajú status úradníka ani „ostatného zamestnanca Únie“ a iba si tento status nárokujú.(11)
47. Nie všetky spory vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu medzi fyzickou osobou a Európskou úniou však patria do pôsobnosti článku 270 ZFEÚ. Služobný poriadok totiž nepredstavuje úplnú právnu úpravu, ktorá by mohla zakázať prijatie do zamestnania osôb mimo už stanoveného právneho rámca.(12)
48. Konkrétne sa na zmluvných zamestnancov SZBP nevzťahuje služobný poriadok, a preto sú z pôsobnosti tohto ustanovenia vylúčení.(13) Jasným príkladom v rámci tejto kategórie sú zmluvní zamestnanci pracujúci v rámci misií spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky (SBOP)(14) v tretích štátoch. Na týchto úradníkov, ktorí (podobne ako ostatní zmluvní zamestnanci SZBP, všeobecnejšie) môžu byť prijatí buď na miestnej, alebo medzinárodnej úrovni,(15) sa nevzťahuje služobný poriadok – hoci sa ich misia, na účely uplatňovania článku 263 ZFEÚ považuje za spadajúcu pod pojem „orgány, úrady a agentúry Únie“.(16) Žaloby podané týmito osobami na súd Únie na základe článku 270 ZFEÚ by sa preto považovali za neprípustné.(17)
49. Súdy Únie môžu mať právomoc vo veciach takýchto pracovných sporov len vtedy, ak sú predložené na základe článku 272 ZFEÚ alebo článku 263 ZFEÚ. Prvé z týchto ustanovení však umožňuje súdne preskúmanie týmito súdmi len vtedy, ak v predmetnej pracovnej zmluve existuje arbitrážna doložka označujúca súd Únie ako súd, ktorému budú predložené spory týkajúce sa tejto zmluvy. Druhé z týchto ustanovení oprávňuje súdy Únie preskúmať „zákonnosť aktov orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči tretím stranám“ (to predpokladá, že napadnutý akt možno považovať za akt prijatý Európskou úniou).
50. Rovnaké právne prostriedky má k dispozícii aj osoba, akou je pán Stockdale, ktorý je medzinárodným zmluvným zamestnancom pracujúcim pre OZEÚ v Bosne a Hercegovine (v rámci SZBP). V napadnutom rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že má právomoc podľa článku 263 ZFEÚ, pokiaľ ide o prvý žalobný návrh v rozsahu, v akom sa týka žiadosti o súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o výpovedi, ktoré prijal subjekt Európskej únie zriadený na základe Zmlúv, konkrétne OZEÚ v Bosne a Hercegovine. Samotný pán Stockdale totiž nikdy neuvažoval o článku 270 ZFEÚ ako o možnej „ceste“, ktorá by umožnila predložiť spor Všeobecnému súdu.
51. Pokiaľ viem, len dva ďalšie spory v oblasti zamestnanosti týkajúce sa osôb zamestnaných ako medzinárodní zmluvní zamestnanci v rámci SZBP [in casu, misie Európskej únie na budovanie kapacít v Somálsku (EUCAP Somalia)] boli za posledných päť rokov predložené súdom Únie.(18) V týchto veciach žalobcovia opäť založili svoju žalobu na článku 263 ZFEÚ a (subsidiárne) na článku 272 ZFEÚ, a nie na článku 270 ZFEÚ.
52. Za týchto okolností je mi jasné, že pán Stockdale vo svojej funkcii medzinárodného zmluvného zamestnanca pracujúceho pre OZEÚ v Bosne a Hercegovine (v rámci SZBP) nespadá do pôsobnosti článku 270 ZFEÚ.
53. Po tomto spresnení vysvetlím, prečo súhlasím s názorom Španielskeho kráľovstva, Rady, Komisie, ESVČ a OZEÚ v Bosne a Hercegovine, že výnimka týkajúca sa „sporov medzi Úniou a jej zamestnancami“, ako je uvedená v článku 56 treťom odseku štatútu, má rovnaký rozsah ako článok 270 ZFEÚ, v dôsledku čoho hlavné odvolanie nepatrí do pôsobnosti tejto výnimky, a preto je prípustné. V tejto súvislosti budem vychádzať z textovej a kontextuálnej analýzy týchto ustanovení (1), ako aj z teleologických úvah (2).
1. Textová a kontextuálna analýza
54. V prvom rade poznamenávam, že znenie článku 270 ZFEÚ a výnimka stanovená v článku 56 treťom odseku štatútu sú úplne totožné nielen v anglickej jazykovej verzii, ale aj napríklad vo francúzskej(19) a španielskej jazykovej(20) verzii. Ich znenie je prakticky totožné aj v iných jazykových verziách.(21)
55. Podľa môjho názoru toto identické znenie predstavuje prvý prvok na podporu záveru, že pôsobnosť článku 270 ZFEÚ a pôsobnosť výnimky stanovenej v článku 56 treťom odseku štatútu sa zhodujú.
56. Tento záver je ďalej podporený skutočnosťou, že Štatút Súdneho dvora Európskej únie bol vložený ako protokol č. 3 Zmluvy o FEÚ. Ak sú teda rovnaké pojmy použité v ustanoveniach Zmluvy a tohto Štatútu, domnievam sa, že ak nie je uvedené inak, musia sa chápať rovnakým spôsobom.
57. V tejto súvislosti by som dodal, že existuje prirodzená logika, podľa ktorej spôsob, akým je určitá kategória vecí definovaná v Zmluve o FEÚ (v prejednávanej veci kategória uvedená v článku 270 ZFEÚ ako „spory medzi Úniou a jej zamestnancami“), určuje spôsob, ako sa má tá istá kategória chápať podľa štatútu.
58. V návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Parlament/Axa Assurances Luxembourg a i.(22), som vysvetlil, že „texty, ktoré upravujú konanie na súdoch Európskej únie, sa podobajú železničnému systému. Každá koľaj predstavuje procesný postup, zatiaľ čo vlaky prevádzkované na týchto koľajach symbolizujú jednotlivé veci, ktoré sa tejto súdnej inštitúcii predkladajú. Ako konanie postupuje, procesné pravidlá slúžia ako traťová signalizácia, pričom zabezpečujú, aby vec zostala na príslušnej koľaji vedúcej do jej cieľovej stanice“.
59. Podľa môjho názoru je jasné, že železničné koľaje pred súdmi Únie sú položené na základe Zmluvy o FEÚ. Východiskovým bodom železničnej koľaje pre „spory medzi Úniou a jej zamestnancami“ je článok 270 ZFEÚ, ktorý, ako som vysvetlil, priznáva súdom Únie právomoc rozhodovať o takýchto sporoch. Výnimka stanovená v článku 56 treťom odseku štatútu je „traťová signalizácia“, keďže uvádza, že proti rozhodnutiam Všeobecného súdu týkajúcim sa „sporov medzi Úniou a jej zamestnancami“ nemôžu členské štáty, ktoré sa nezúčastnili konania pred týmto súdom, podať odvolanie.
60. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa na základe doslovnej a kontextuálnej analýzy domnievam, že táto výnimka a článok 270 ZFEÚ sa vzťahujú na tú istú kategóriu prípadov. Keďže prejednávaná vec nepatrí do pôsobnosti tohto ustanovenia, nevzťahuje sa na ňu výnimka týkajúca sa „sporov medzi Úniou a jej zamestnancami“, ako je stanovená v článku 56 treťom odseku štatútu, a preto je prípustná.
61. Chcel by som uviesť ešte jednu poznámku.
62. Ako som vysvetlil v bode 46 vyššie, Súdny dvor vyložil článok 270 ZFEÚ tak, že sa vzťahuje nielen na osoby vymedzené služobným služobný poriadok, ako sú úradníci alebo „ostatní zamestnanci Únie“, ale aj na osoby, ktoré nemajú status úradníka ani „ostatného zamestnanca Únie“, a iba si tento status nárokujú.
63. To však podľa môjho názoru neznamená, že prejednávanú vec treba posudzovať tak, ako keby mohla byť podaná na základe článku 270 ZFEÚ. Pán Stockdale totiž pred Všeobecným súdom netvrdil, že by mal byť považovaný za osobu, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok (t. j. že sa na neho má vzťahovať služobný poriadok). Tvrdil skôr, že má nárok na určité výhody, t. j. zostať vo funkcii aj po skončení prechodného obdobia, bez ohľadu na to, či je podobná výhoda vôbec dostupná aj pre štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva, na ktorých sa vzťahoval služobný poriadok.
64. Teraz sa budem zaoberať teleologickými úvahami, ktoré podporujú záver, že výnimka týkajúca sa „sporov medzi Úniou a jej zamestnancami“, ako je uvedená v článku 56 treťom odseku štatútu a v článku 270 ZFEÚ, sa vzťahuje na rovnakú kategóriu prípadov.
2. Teleologická analýza
65. V už citovanom rozsudku Rada/Busacca a i.(23), Rada, podporovaná Španielskym kráľovstvom, tvrdila, že pojem „spory medzi Úniou a jeho zamestnancami“, ako je uvedený v článku 56 treťom odseku štatútu,(24) sa netýka sporov spochybňujúcich zákonnosť všeobecne záväzného aktu (napríklad nariadenia), ale len sporov týkajúcich sa otázok individuálnej povahy, v prípade ktorých sa nezdá byť odôvodnené priznať „osobitné právo odvolať sa“ na Súdny dvor inštitúciám alebo členským štátom, ktoré nevstúpili do konania pred Všeobecným súdom ako vedľajší účastníci.(25) Na to, aby sa určilo, či sa táto výnimka vzťahuje na pracovný spor, by sa teda musela posúdiť podstata uplatnených nárokov alebo argumentov (t. j. či vyvolávajú otázky týkajúce sa zákonnosti všeobecne záväzného aktu, alebo len aktu individuálneho charakteru).
66. Súdny dvor však toto tvrdenie zamietol. Spresnil, že procesné pravidlá uplatniteľné na veci týkajúce sa zamestnancov nemôžu závisieť od otázky, či účastníci konania namietajú výklad alebo platnosť legislatívnych alebo všeobecných ustanovení, ktoré sa môžu na danú vec uplatniť.(26) Namiesto toho je potrebné zamerať sa na predmet žaloby. V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že žaloba môže viesť (ak sa jej vyhovie) len k zrušeniu individuálnych rozhodnutí týkajúcich sa odvolateľov. V dôsledku toho odvolanie Rady, ktorá nebola vedľajším účastníkom konania pred Všeobecným súdom, súviselo s vecou týkajúcou sa „sporu medzi Úniou a jej zamestnancami“ v zmysle výnimky stanovenej v článku 56 treťom odseku štatútu, a preto bolo neprípustné.
67. Z týchto konštatovaní po prvé vyplýva, že podstata otázok práva Únie, ktoré nastolili účastníci konania pred Všeobecným súdom, nie je relevantná pre otázku, či sa členský štát (alebo inštitúcia Európskej únie), ktorý nevstúpil do konania pred týmto súdom ako vedľajší účastník, môže dovolávať „osobitného práva podať odvolanie“ stanoveného v článku 56 treťom odseku štatútu.(27) Existencia tohto práva nezávisí od toho, či vec vyvoláva dôležité alebo prierezové otázky práva Únie. Naopak, nie všetky prípady, v ktorých majú členské štáty osobitné právo podať odvolanie, môžu vyvolávať takéto otázky.
68. In casu znamená to, že skutočnosť, že Španielske kráľovstvo na podporu hlavného odvolania uvádza širšie úvahy(28) týkajúce sa otázky, či treba rozlišovať medzi rozhodnutiami súvisiacimi s „riadením“, ktoré sa týkajú personálu zamestnaného v rámci SZBP, a rozhodnutiami strategickej alebo politickej povahy, ktoré boli prijaté v rámci SZBP, nie je relevantná pre prípustnosť tohto odvolania.
69. Po druhé z rozsudku Rada/Busacca a i.(29) vyplýva, že dôvod, pre ktorý členské štáty alebo inštitúcie Európskej únie nemajú podľa článku 56 tretieho odseku štatútu „osobitné právo podať odvolanie“, pokiaľ ide o „veci, ktoré sa týkajú sporov medzi Úniou a jej zamestnancami“, súvisí so skutočnosťou, že v takýchto prípadoch je predmetom odvolania zvyčajne zrušenie individuálneho rozhodnutia.(30)
70. Vzhľadom na to, že spor v prejednávanej veci sa týka aj fyzickej osoby (pána Stockdaleho), ktorá sa domáha zrušenia individuálneho rozhodnutia týkajúceho sa jej pracovných podmienok (in casu rozhodnutia o výpovedi), možno tvrdiť, že rovnako ako Španielske kráľovstvo by nemalo „osobitné právo podať odvolanie“, ak by vec patrila do pôsobnosti článku 270 ZFEÚ, nemôže mať takéto právo ani v prípade, ak tá istá vec nepatrí do pôsobnosti tohto ustanovenia (in casu, pretože pána Stockdaleho zamestnáva OZEÚ v Bosne a Hercegovine).
71. Na podporu tohto tvrdenia možno tiež uviesť, že samotná skutočnosť, že pojem „spory medzi Úniou a jej zamestnancami“, ako je uvedený v článku 56 treťom odseku štatútu, zodpovedá výnimke, neznamená, že sa má vykladať reštriktívne. Ako vysvetlil generálny advokát Alber vo svojich návrhoch vo veci Rada/Busacca a i.(31), osobitné právo podať odvolanie podľa tohto ustanovenia je už samo osebe výnimkou, pretože podľa článku 56 druhého odseku štatútu môžu podať odvolanie v zásade len strany a vedľajší účastníci konania, ktorých sa rozsudok priamo týka. Za týchto okolností to, čo som až doteraz nazýval „výnimka“, v skutočnosti predstavuje výnimku z výnimky alebo protivýnimku. Nie je isté, či sa na takúto situáciu môže uplatniť všeobecná zásada, podľa ktorej sa výnimky majú vykladať reštriktívne.
72. Na základe uvedeného sa domnievam, že pracovné spory podané na základe článku 263 ZFEÚ a článku 270 ZFEÚ by sa nemali považovať za spory, ktoré tvoria jedinú kategóriu veci týkajúcej sa „sporov medzi Úniou a jej zamestnancami“, a preto by sa na obidva mala vzťahovať výnimka stanovená v článku 56 treťom odseku štatútu.
73. V tejto súvislosti by som chcel povedať niekoľko slov k rozsudku Súdneho dvora H/Rada a i.(32). Táto vec sa netýkala zmluvného zamestnanca pôsobiaceho v rámci SZBP, akým je pán Stockdale, ale talianskej sudkyne, ktorá bola talianskym ministrom spravodlivosti vyslaná na Policajnú misiu Európskej únie (EUPM) v Sarajeve (Bosna a Hercegovina) a ktorá bola vedúcim personálneho útvar EUPM informovaná, že z operačných dôvodov bude preložená na regionálny úrad Banja Luka. Súdny dvor rozhodol, že na vyslaný personál Únie a vyslaný národný personál sa v niektorých ohľadoch vzťahujú rovnaké pravidlá v rámci misií SBOP. Dodal, že sporné rozhodnutia „predstavujú, dokonca ich samotnou podstatou, tak ako všetky podobné rozhodnutia prijaté inštitúciami Únie v rámci výkonu ich právomocí, akty personálneho manažmentu“(33). Vzhľadom na tieto skutočnosti konštatoval, že keďže súdy Únie majú podľa článku 270 ZFEÚ právomoc preskúmavať akty personálneho manažmentu, pokiaľ sa týkajú personálu vyslaného inštitúciami Únie, musia mať tiež právomoc podľa článku 263 ZFEÚ preskúmať takéto akty aj vtedy, ak sa týkajú personálu vyslaného členskými štátmi na účely pokrytia potrieb tejto misie.
74. Chápem, ako možno usúdiť, že tento rozsudok naznačuje, že pracovné spory musia byť posudzované rovnako, bez ohľadu na to, či spadajú do pôsobnosti článku 270 ZFEÚ, alebo či môžu byť predložené súdom Únie len na základe článku 263 ZFEÚ, v tom zmysle, že rozsah právneho preskúmania musí byť rovnaký v oboch prípadoch. Zdá sa mi však, že rozsudok H/Rada a i. tiež ilustruje, že Súdny dvor tieto dve kategórie prípadov neposudzoval ako jedno a to isté, ale naďalej považoval tieto dva odkazy (článok 270 ZFEÚ a článok 263 ZFEÚ) za odlišné procesné postupy.
75. V tejto súvislosti tiež pripomínam, že podľa článku 24 ods. 1 ZEÚ a článku 275 ZFEÚ neexistuje všeobecná právomoc Súdneho dvora Európskej únie, „pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa [SZBP], ani pokiaľ ide o akty prijaté na ich základe“. Existujú len dve výnimky, ktoré sa týkajú dodržiavania doložky o nezasahovaní ustanovené v článku 40 ZEÚ a zákonnosti rozhodnutí o reštriktívnych opatreniach voči fyzickým alebo právnickým osobám prijatých Radou na základe kapitoly 2 hlavy V Zmluvy o EÚ. Rozsah, v akom by mali súdy EÚ mať právomoc vo veciach pracovných sporov v rámci SZBP, je citlivou otázkou, ktorá v každom prípade nie je úplne vyriešená ani po rozsudku vo veci H/Rada a i.(34), keďže, ako vyplýva z opisu, ktorý som uviedol vyššie, tento rozsudok sa netýkal členov medzinárodného alebo miestneho personálu SZBP.
76. Za týchto okolností sa mi ťažko obhajuje názor, že normotvorca Únie mal v úmysle, aby výnimka týkajúca sa „sporov medzi Úniou a jej zamestnancami“, ako je uvedená v článku 56 treťom odseku štatútu, zahŕňala spory týkajúce sa týchto úradníkov – o to viac, že tieto pojmy sú identické alebo takmer identické s pojmami použitými v článku 270 ZFEÚ a že členovia medzinárodného alebo miestneho personálu SZBP nespadajú do pôsobnosti tohto ustanovenia.
77. Na záver konštatujem, že hlavné odvolanie nespadá do rozsahu výnimky týkajúcej sa „sporov medzi Úniou a jej zamestnancami“, ako je uvedená v článku 56 treťom odseku štatútu, a preto je prípustné.
B. Dodatok
78. Ako som vysvetlil v bode 44 vyššie, v prejednávanej veci Španielske kráľovstvo podalo návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania pred Všeobecným súdom. Návrh tohto členského štátu na vstup vedľajšieho účastníka do konania bol podaná 6. mája 2021, viac ako dva roky pred vyhlásením napadnutého rozsudku. Všeobecný súd sa však rozhodol prijať tento rozsudok skôr, ako povolil alebo zamietol vstup Španielskeho kráľovstva ako vedľajšieho účastníka do konania (a teda skôr, ako tento členský štát predložil svoje písomné pripomienky).(35)
79. Dôvodom, pre ktorý Všeobecný súd vydal napadnutý rozsudok bez predchádzajúceho rozhodnutia o tejto otázke, je, ako som vysvetlil v bode 27 vyššie, skutočnosť, že tento súd môže podľa článku 130 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku, ak o to žalovaný požiada, rozhodnúť o neprípustnosti alebo nepríslušnosti pred prejednaním veci samej.
80. Podľa môjho názoru táto osobitosť predstavuje ďalší dôvod na to, aby sa hlavné odvolanie považovalo za prípustné – aj keby sa vec považovala za spadajúcu pod výnimku týkajúcu sa „sporov medzi Úniou a jej zamestnancami“, ako je stanovená v článku 56 treťom odseku štatútu.
81. Domnievam sa totiž, že za takýchto okolností sa dotknutý členský štát nachádza v odlišnej situácii ako členský štát, ktorý vôbec nepodal návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania pred Všeobecným súdom. Snažil sa zabezpečiť svoje právo podať odvolanie tým, že vstúpil do konania v prvom stupni ako vedľajší účastník, a preukázal, že si je vedomý toho, že vec sa prejednáva pred Všeobecným súdom, a že je ochotný zaujať stanovisko k právnym otázkam, ktoré tento súd položil.(36) Okrem toho sa nedomnievam, že článok 130 ods. 1 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu možno použiť na „obídenie“ osobitného práva podať odvolanie, ktoré by inak mali členské štáty a inštitúcie Únie (teda ak by Všeobecný súd nerozhodol o neprípustnosti alebo nepríslušnosti pred prejednaním veci samej).
VII. Návrh
82. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že odvolanie Španielskeho kráľovstva je prípustné.
1 Jazyk prednesu: angličtina.
2 Rozsudok z 26. júla 2023 (T‑776/20, EU:T:2023:422).
3 Pozri najmä body 2 až 18 tohto rozsudku.
4 Jednotná akcia Rady 2002/211/SZBP o vymenovaní [OZEÚ] v Bosne a Hercegovine (Ú. v. ES L 70, 2002, s. 7; Mim. vyd. 18/001, s. 284).
5 Rozhodnutie Rady (SZBP) 2019/1340 z 8. augusta 2019, ktorým sa vymenúva [OZEÚ] v Bosne a Hercegovine (Ú. v. EÚ L 209, 2019, s. 10).
6 Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Ú. v. EÚ L 29, 2020, s. 7), ktorá bola prijatá 17. októbra 2019 a nadobudla platnosť 1. februára 2020, schválená v mene Európskej únie a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (ESAE) rozhodnutím Rady (EÚ) 2020/135 z 30. januára 2020 (Ú. v. EÚ L 29, 2020, s. 1).
7 Rovnaké osobitné právo podať odvolanie existuje aj pre inštitúcie Únie.
8 Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Alber vo veci Rada/Busacca a i. (C‑434/98 P, EU:C:2000:298, body 24 a 25).
9 Tak je to aj v prípade odvolaní podaných inštitúciami Únie.
10 Nariadenie č. 31 (EHS), 11 (ESAE), ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok úradníkov a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Ú. v. ES P 045, 1962, s. 1385).
11 Pozri rozsudok z 5. októbra 2004, Sanders a i./Komisia (T‑45/01, EU:T:2004:289, bod 45 a citovaná judikatúra). Poukazujem tiež na to, že článok 270 ZFEÚ bol rozšírený tak, aby sa vzťahoval na osoby pracujúce pre inštitúcie alebo orgány, ktoré neuplatňujú služobný poriadok, najmä Európsku centrálnu banku (ECB) a Európsku investičnú banku (EIB), keďže toto ustanovenie bolo zosúladené s článkom 50a štatútu.
12 Pozri rozsudok zo 6. decembra 1989, Mulfinger a i./Komisia (C‑249/87, EU:C:1989:614, bod 10).
13 Aby som bol presný, použitím pojmu „zmluvní zamestnanci SZBP, pre ktorých nebol prijatý služobný poriadok“, nemám na mysli vyslaných úradníkov alebo iných zamestnancov Únie, na ktorých sa vzťahuje služobný poriadok. Takéto osoby sa totiž môžu, aj keď sú zamestnané v rámci SZBP, odvolávať na článok 270 ZFEÚ, pretože podmienky ich zamestnania zostávajú viazané na pravidlá ich bežného miesta výkonu práce.
14 SBOP je neoddeliteľnou súčasťou SZBP a je hlavným politickým rámcom, prostredníctvom ktorého môžu členské štáty rozvíjať európsku strategickú kultúru bezpečnosti a obrany, spoločne riešiť konflikty a krízy, chrániť Európsku úniu a jej občanov a posilňovať medzinárodný mier a bezpečnosť (pozri https://www.europarl.europa.eu/factsheets/sk/sheet/159/common‑security‑and‑defence‑policy).
15 Pozri, čo sa týka prehľadu rôznych kategórií personálu misií SBOP, MOSER, C.: Administrative accountability: Separate but complementary fora (kapitola 7). In: Accountability in EU Security and Defence – The Law and Practice of Peacebuilding. Oxford University Press, 2020, body 240 až 245.
16 Pozri napríklad rozsudok z 24. februára 2022, Eulex Kosovo (C‑283/20, EU:C:2022:126), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že „Eulex Kosovo“ je žalovanou stranou v konaniach o každej žalobe podanej na súdy Únie, ktorá sa týka dôsledkov výkonu misie, ktorou bola poverená.
17 Pozri, čo sa týka podrobnejšieho vysvetlenia, BUTLER G.: Contracted EU civil servants in EU common security and defence policy missions: Procedural routes to judicial remedies. In: European Labour Law Journal. Zv. 14, vyd. 3, 2023, s. 355.
18 Pozri rozsudky z 13. júla 2022, JF/EUCAP Somalia (T‑194/20, EU:T:2022:454), a JC/EUCAP Somalia (T‑165/20, EU:T:2022:453).
19 Napríklad vo francúzskej jazykovej verzii sa v článku 56 treťom odseku štatútu používa pojem „litiges opposant l’Union à ses agents“. V článku 270 ZFEÚ sa používa rovnaký pojem („litige entre l’Union et ses agents“).
20 Pojem „litigios entre la Unión y sus agentes“ sa používa tak v článku 56 treťom odseku štatútu, ako aj v článku 270 ZFEÚ.
21 Napríklad slovné spojenie „qualsiasi controversia tra l’Unione e gli agenti di questa“ sa používa v talianskej jazykovej verzii článku 270 ZFEÚ, zatiaľ čo článok 56 tretí odsek štatútu vo svojom talianskej jazykovej verzii odkazuje na „controversie tra l’Unione e i loro agenti“. V nemeckých jazykových verziách týchto ustanovení existuje tiež malý rozdiel („Streitsachen zwischen der Union und ihren Bediensteten“ a „Streitsachen zwischen der Union und deren Bediensteten“). Znenie je takmer rovnaké aj v gréckych jazykových verziách článku 270 ZFEÚ, ako aj článku 56 štatútu.
22 (C‑766/21 P, EU:C:2024:63, bod 1).
23 Pozri rozsudok z 5. októbra 2000 (C‑434/98 P, EU:C:2000:546).
24 V deň vyhlásenia tohto rozsudku bol zodpovedajúcim ustanovením článok 49 Štatútu Súdneho dvora.
25 Pozri rozsudok z 5. októbra 2000, Rada/Busacca a i. (C‑455/98 P, EU:C:2000:546, bod 19).
26 Tamže, body 22 až 25.
27 Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Alber vo veci Rada/Busacca a i. (C‑434/98 P, EU:C:2000:298).
28 Podľa tohto členského štátu sa v napadnutom rozsudku rozlišuje medzi činnosťami OZEÚ v Bosne a Hercegovine, ktoré vykonáva pod vedením vysokého predstaviteľa Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku (pri výkone svojho mandátu), a činnosťami, ktoré vykonáva vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, keď vykonáva administratívne riadenie súvisiace s mandátom (ako sú personálne záležitosti). Španielske kráľovstvo považuje toto rozlišovanie za nesprávne. Tvrdí, že Zmluva o FEÚ nerobí rozdiely podľa povahy úloh, ktoré môže byť OZEÚ v Bosne a Hercegovine požiadaný vykonávať, či už sú strategickej alebo politickej povahy, alebo súvisia s riadením personálu.
29 Pozri poznámku pod čiarou 23 vyššie.
30 Poznamenávam, že spory týkajúce sa všeobecne záväzných aktov možno predložiť súdom Únie na základe článku 270 ZFEÚ. Z judikatúry však vyplýva, že v takejto situácii musí všeobecne záväzný akt vydať príslušný menovací orgán a musí prinajmenšom obsahovať konečné stanovisko administratívy k individuálnej situácii žalobcu (pozri rozsudok z 12. septembra 2018, De Geoffroy a i./Parlament, T‑788/16, neuverejnený, EU:T:2018:534, body 24 a 25).
31 Pozri poznámku pod čiarou 27 vyššie (bod 23 vyššie).
32 Rozsudok z 19. júla 2016 (C‑455/14 P, EU:C:2016:569). Pozri, pokiaľ ide o komentár k tejto veci, PRETE, L.: The scope of the Court’s jurisdiction in the CFSP: H v Council and Others. In: BUTLER, G., WESSEL, R. A. (eds.): EU External Relations Law. Hart Publishing, 2022, body 831 až 840.
33 Pozri bod 54 tohto rozsudku.
34 Pozri, pokiaľ ide o kritickú analýzu tohto rozsudku, PRETE, L.: The scope of the Court’s jurisdiction in the CFSP: H v Council and Others. In: BUTLER, G., WESSEL, R. A.: EU External Relations Law. Hart Publishing, 2022, body 831 až 840.
35 Vo svojom návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania pred Všeobecným súdom Španielske kráľovstvo len uviedlo, že chce vstúpiť ako vedľajší účastník do konania na podporu návrhu pána Stockdaleho.
36 Pozri naopak návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Alber vo veci Rada/Busacca a i., bod 27 (poznámka pod čiarou 27 vyššie), kde vysvetľuje, že v danej veci Rada vôbec nepodala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania pred Všeobecným súdom.