Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
ATHANASIOS RANTOS
prednesené 10. júla 2025(1)
Spojené veci C‑722/23 [Rugu] a C‑91/24 [Aucroix](i)
AR
za účasti
Procureur général (C‑722/23)
a
Procureur général de Mons
proti
HL (C‑91/24)
[návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal Cour de cassation (Kasačný súd, Belgicko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Európsky zatykač – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Článok 1 ods. 3 – Postupy odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Dôvody nevykonania – Dodržiavanie základných práv – Väzenské podmienky v členskom štáte vydania zatykača – Článok 4 bod 6 – Dôvod pre nepovinné nevykonanie – Cieľ sociálnej nápravy – Štátny príslušník členského štátu, ktorý má pobyt na území vykonávajúceho členského štátu – Boj proti beztrestnosti – Uznávanie rozsudkov o uložení trestu alebo opatrení zahŕňajúcich pozbavenie osobnej slobody na účely ich vykonania v inom členskom štáte – Rámcové rozhodnutie 2008/909/SVV – Článok 25 – Vykonanie trestu v rámci článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 – Súhlas vydávajúceho členského štátu “
I. Úvod
1. AR, rumunský štátny príslušník, a HL, belgický štátny príslušník, obaja s bydliskom v Belgicku, boli každý predmetom európskeho zatykača (ďalej len „EZ“) vydaného rumunskými a gréckymi súdnymi orgánmi na účely výkonu trestov odňatia slobody. Belgické odvolacie súdy, na ktoré bolo podané odvolanie, odmietli vykonať tieto EZ z dôvodu, že v prípade odovzdania by väzenské podmienky v členských štátoch vydania zatykača vystavili AR a HL riziku porušenia ich základných práv.
2. V tejto súvislosti sa Cour de cassation (Kasačný súd, Belgicko) pýta Súdneho dvora, či v situácii, keď súdy vykonávajúceho členského štátu odmietnu vykonať EZ na základe článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV(2), tieto súdy môžu alebo musia uplatniť dôvod pre nepovinné nevykonanie stanovený v článku 4 bode 6 tohto rámcového rozhodnutia s cieľom vykonať uložený trest vo vykonávajúcom členskom štáte, ak sú dotknuté osoby štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu alebo v ňom majú pobyt.
3. Tieto spojené veci patria do kontextu judikatúry nadväzujúcej na rozsudok Aranyosi a Căldăraru(3), v ktorom Súdny dvor po prvýkrát v podstate uviedol, že ak za výnimočných okolností vykonávajúci súdny orgán dospeje k záveru, že na jednej strane existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že v prípade odovzdania do členského štátu vydania zatykača bude vyžiadaná osoba vystavená riziku porušenia jej základných práv, a na druhej strane že toto riziko nemožno odvrátiť v primeranej lehote, tento vykonávajúci súdny orgán nemôže vyhovieť EZ v súlade s článkom 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladaným so zreteľom na článok 4 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). V týchto veciach tak vzniká nová otázka dôsledkov, ktoré treba vyvodiť z odmietnutia vykonať EZ z dôvodu väzenských podmienok v členskom štáte vydania zatykača, pokiaľ ide o situáciu dotknutých osôb, konkrétne či ich má vykonávajúci súdny orgán prepustiť na slobodu alebo či s cieľom zabrániť ich beztrestnosti môže alebo musí vykonať ich trest na území vykonávajúceho členského štátu na základe článku 4 bodu 6 tohto rámcového rozhodnutia, ak sú splnené podmienky stanovené v tomto ustanovení.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
1. Rámcové rozhodnutie 2002/584
4. Odôvodnenia 5, 6 a 12 rámcového rozhodnutia 2002/584 znejú:
„(5) Cieľ vytýčený pre [Európsku úniu] stať sa zónou slobody, bezpečnosti a práva, vedie k zrušeniu vydávania osôb medzi členskými štátmi a k jeho nahradeniu systémom vydávania osôb medzi súdnymi orgánmi; okrem toho, zavedenie nového zjednodušeného systému vydávania odsúdených alebo podozrivých osôb pre účely výkonu rozsudku alebo trestného stíhania umožňuje odstrániť zložitosť a prípadné prieťahy pri existujúcich vydávacích postupoch; tradičné vzťahy spolupráce, ktoré až doteraz existovali medzi členskými štátmi, by mal nahradiť systém voľného pohybu súdnych rozhodnutí v trestných veciach, vrátane predbežných a konečných rozhodnutí v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti;
(6) [EZ] zavedený týmto rámcovým rozhodnutím je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou ako ‚základný kameň‘ spolupráce v oblasti súdnictva;
…
(12) toto rámcové rozhodnutie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v článku 6 [ZEÚ] a vyjadrené v Charte, najmä jej Kapitol[e] VI. …“
5. Článok 1 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Definícia [EZ] a povinnosť vykonať ho“, uvádza:
„1. [EZ] je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [s cieľom, aby iný členský štát zatkol a odovzdal vyžiadanú osobu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad].
2. Členské štáty vykonajú každý [EZ] na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.
3. Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“
6. Článok 3 uvedeného rámcového rozhodnutia s názvom „Dôvody pre povinné nevykonanie [EZ]“ stanovuje:
„Súdny orgán členského štátu výkonu (ďalej len ‚vykonávajúci súdny orgán‘) odmietne vykonať [EZ] v nasledujúcich prípadoch:
1. ak sa na trestný čin, ktorý je dôvodom zatykača, vzťahuje amnestia vo vykonávajúcom členskom štáte, pričom tento štát má právomoc stíhať trestný čin podľa svojho vlastného trestného práva;
2. ak vykonávajúci súdny orgán je informovaný o tom, že požadovaná [vyžiadaná – neoficiálny preklad] osoba bola s konečnou platnosťou odsúdená niektorým členským štátom za rovnaké trestné činy[,] za predpokladu, že ak bol vynesený rozsudok, tento rozsudok [vynesený odsudzujúci rozsudok, trest – neoficiálny preklad] bol vykonaný alebo je v súčasnosti vykonávaný alebo už nemôže byť vykonaný podľa právnych predpisov členského štátu vynášajúceho rozsudok [odsudzujúci rozsudok – neoficiálny preklad];
3. ak osoba, na ktorú je vydaný [EZ], sa nemôže vzhľadom na svoj vek považovať za trestnoprávne zodpovednú za činy, ktoré sú dôvodom zatykača, podľa právnych predpisov vykonávajúceho štátu.“
7. Článok 4 toho istého rámcového rozhodnutia, nazvaný „Dôvody pre nepovinné nevykonanie [EZ]“, v bode 6 stanovuje:
„Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať [EZ]:
…
6. ak [EZ] bol vydaný pre účely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia, ak sa požadovaná osoba [trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ak sa vyžiadaná osoba – neoficiálny preklad] zdržiava alebo je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a tento štát sa zaviaže, že vykoná rozsudok [tento trest – neoficiálny preklad] alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi.“
8. Článok 4a rámcového rozhodnutia 2002/584 sa týka rozhodnutí vydaných v konaní, ktorého sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila.
2. Rámcové rozhodnutie 2008/909/SVV
9. Odôvodnenia 9 a 12 rámcového rozhodnutia 2008/909/SVV(4) znejú:
(9) Výkon trestu vo vykonávajúcom štáte by mal posilniť možnosť sociálnej nápravy odsúdenej osoby. Aby sa príslušný orgán štátu pôvodu presvedčil, že výkon trestu vykonávajúcim štátom poslúži účelu uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby, mal by zvážiť také prvky, ako sú napríklad väzby dotknutej osoby na vykonávajúci štát, či ho považuje za miesto svojich rodinných, jazykových, kultúrnych, spoločenských alebo hospodárskych či iných väzieb na vykonávajúci štát.
…
(12) Toto rámcové rozhodnutie by sa tiež malo primerane uplatňovať na výkon trestov v prípadoch podľa článku 4 ods. 6 a článku 5 ods. 3 rámcového rozhodnutia [2002/584]. To okrem iného znamená, že bez toho, aby bolo dotknuté uvedené rámcové rozhodnutie, vykonávajúci štát by mohol overiť existenciu dôvodov odmietnutia uznania a výkonu podľa článku 9 tohto rámcového rozhodnutia vrátane preskúmania obojstrannej trestnosti, ak štát pôvodu [vykonávajúci štát – neoficiálny preklad] vydá vyhlásenie podľa článku 7 ods. 4[,] ako podmienku uznania a výkonu rozsudku na účely zváženia, či odsúdenú osobu odovzdá, alebo či vykoná trest v prípadoch podľa článku 4 ods. 6 rámcového rozhodnutia [2002/584]“.
10. Článok 3 rámcového rozhodnutia 2008/909 s názvom „Účel a rozsah pôsobnosti“ v odseku 1 a 2 stanovuje:
„1. Účelom tohto rámcového rozhodnutia je vytvoriť pravidlá, podľa ktorých členský štát s cieľom uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby uzná rozsudok a vykoná trest.
2. Toto rámcové rozhodnutie sa uplatňuje v prípade, že sa odsúdená osoba nachádza v štáte pôvodu alebo vo vykonávajúcom štáte.“
11. Článok 4 uvedeného rámcového rozhodnutia, nazvaný „Kritériá na zaslanie rozsudku a osvedčenia inému členskému štátu“, stanovuje:
„1. Za predpokladu, že odsúdená osoba je v štáte pôvodu alebo vo vykonávajúcom štáte, a za predpokladu, že dala svoj súhlas, ak sa tak vyžaduje podľa článku 6, možno rozsudok spolu s osvedčením, ktorého štandardné tlačivo je uvedené v prílohe I, zaslať jednému z nasledujúcich členských štátov:
a) členskému štátu, ktorého štátnu príslušnosť má odsúdená osoba a v ktorom žije, alebo
b) členskému štátu, ktorého štátnu príslušnosť má odsúdená osoba, ale nie je členským štátom, v ktorom žije, a do ktorého bude odsúdená osoba vyhostená po prepustení z výkonu trestu…, alebo
c) akémukoľvek inému členskému štátu okrem členského štátu uvedeného v písmenách a) alebo b), ktorého príslušný orgán súhlasí so zaslaním rozsudku a osvedčenia tomuto členskému štátu.
2. Zaslanie rozsudku a osvedčenia sa môže uskutočniť, ak sa príslušný orgán štátu pôvodu, v prípade potreby po porade príslušných orgánov štátu pôvodu a vykonávajúceho členského štátu, presvedčil o tom, že výkon trestu zo strany vykonávajúceho štátu bude slúžiť na účely uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby.
3. Pred zaslaním rozsudku a osvedčenia sa príslušný orgán štátu pôvodu môže akýmikoľvek vhodnými prostriedkami poradiť s príslušným orgánom vykonávajúceho štátu. Porada je povinná v prípadoch uvedených v odseku 1 písm. c). V takýchto prípadoch príslušný orgán vykonávajúceho štátu ihneď oznámi štátu pôvodu svoje rozhodnutie, či súhlasí so zaslaním rozsudku.
…
5. Vykonávajúci štát môže na vlastný podnet požiadať štát pôvodu o zaslanie rozsudku spolu s osvedčením. …Žiadosti podané podľa tohto odseku nepredstavujú povinnosť štátu pôvodu zaslať rozsudok spolu s osvedčením.
6. Pri vykonávaní toho rámcového rozhodnutia členské štáty prijímajú opatrenia, ktoré zohľadňujú predovšetkým účel uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby a ktoré predstavujú pre príslušné orgány základ ich rozhodnutia, či budú súhlasiť so zaslaním rozsudku a osvedčenia v prípadoch podľa odseku 1 písm. c).
…“
12. Článok 8 toho istého rámcového rozhodnutia s názvom „Uznávanie rozsudku a výkon trestu“ stanovuje:
„1. Príslušný orgán vykonávajúceho štátu uzná rozsudok, ktorý mu bol zaslaný v súlade s článkom 4 a v súlade s postupom podľa článku 5, a bezodkladne prijme všetky potrebné opatrenia na výkon trestu, pokiaľ nerozhodne o uplatnení jedného z dôvodov odmietnutia uznania alebo výkonu, ktoré sú ustanovené v článku 9.
2. Pokiaľ je dĺžka trvania trestu nezlučiteľná s právom vykonávajúceho štátu, príslušný orgán vykonávajúceho štátu môže rozhodnúť o prispôsobení trestu, len ak tento trest prekračuje maximálnu sadzbu stanovenú pre podobné trestné činy podľa jeho vnútroštátneho práva. Upravený trest nesmie ísť pod maximálnu sadzbu stanovenú pre podobné trestné činy podľa vnútroštátneho práva vykonávajúceho štátu.
3. Pokiaľ je druh trest[u] nezlučiteľný s právom vykonávajúceho štátu z hľadiska jeho povahy, príslušný orgán vykonávajúceho štátu ho môže prispôsobiť trestu alebo opatreniu za podobné trestné činy podľa svojho práva. Takýto trest alebo takéto opatrenie musia čo najviac zodpovedať trestu uloženému v štáte pôvodu, a preto sa trest nesmie zmeniť na peňažný trest.
4. Prispôsobený trest nesmie sprísniť trest uložený v štáte pôvodu z hľadiska druhu alebo dĺžky.“
13. Článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909, nazvaný „Výkon trestov na základe [EZ]“, znie:
„Bez toho, aby bolo dotknuté rámcové rozhodnutie [2002/584], ustanovenia tohto rámcového rozhodnutia sa primerane uplatňujú, pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami uvedeného rámcového rozhodnutia na výkon trestov, v prípadoch, keď sa členský štát rozhodne vykonať trest v prípadoch podľa článku 4 ods. 6 uvedeného rámcového rozhodnutia alebo keď na základe článku 5 ods. 3 uvedeného rámcového rozhodnutia uložil podmienku, že odsúdená osoba sa musí vrátiť na výkon trestu do dotknutého členského štátu, aby sa zabránilo beztrestnosti dotknutej osoby.“
B. Belgické právo
14. Loi relative au mandat d’arrêt européen (zákon o európskom zatykači) z 19. decembra 2003 (ďalej len „zákon z 19. decembra 2003“)(5) v odseku 4 uvádza:
„Vykonanie [EZ] sa odmietne v týchto prípadoch:
…
5° ak existujú závažné dôvody domnievať sa, že výkon [EZ] by mal za následok porušenie základných práv dotknutej osoby, ktoré sú zakotvené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii.“
15. Podľa článku 6 bodu 4 tohto zákona:
„Vykonanie možno odmietnuť v týchto prípadoch:
…
4° ak bol [EZ] vydaný na účely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia, pričom dotknutá osoba je belgickým štátnym príslušníkom alebo má trvalý pobyt v Belgicku a príslušné belgické orgány sa zaviažu, že vykonajú tento trest alebo ochranné opatrenie v súlade s belgickým právom.“
III. Spory vo veciach samých, prejudiciálne otázky a konania na Súdnom dvore
A. Vec C‑722/23
16. Dňa 1. augusta 2023 rumunský súdny orgán vydal na AR, rumunského štátneho príslušníka s pobytom v Belgicku, EZ na účely výkonu trestu odňatia slobody v trvaní štyroch rokov. Vyšetrovacia komora Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvej inštancie Brusel, Belgicko) uznesením odmietla vykonať EZ na základe článku 4 bodu 5 zákona z 19. decembra 2003 z dôvodu, že väzenské podmienky v Rumunsku by vystavili AR riziku porušenia jeho základných práv, v tomto prípade práv uvedených v článku 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“)(6).
17. Rozsudkom z 30. októbra 2023 komora pre obžaloby Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel, Belgicko) na základe odvolania prokuratúry toto uznesenie potvrdila, avšak okrem toho rozhodla, že tento trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov „môže byť vykonaný v Belgicku“ v súlade s článkom 6 bodom 4 zákona z 19. decembra 2003, keďže riziko porušenia základných práv AR sa netýka postupu, ktorý viedol k jeho odsúdeniu, alebo tohto samotného odsúdenia, ale skôr spôsobu výkonu trestu uloženého v Rumunsku.
18. AR podal proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom uviedol kasačný dôvod založený na porušení článku 25 rámcového rozhodnutia 2008/909, článku 4 bodu 5 zákona z 19. decembra 2003 a článku 38 ods. 1 loi du 15 mai 2012 relative à l’application du principe de reconnaissance mutuelle aux peines ou mesures privatives de liberté prononcées dans un État membre de l’Union européenne (zákon z 15. mája 2012 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody uložené v členskom štáte Európskej únie)(7). V tejto súvislosti AR tvrdil, že odvolací súd po tom, čo konštatoval uplatnenie dôvodu na povinné nevykonanie EZ stanoveného v článku 4 bode 5 zákona z 19. decembra 2003, nemohol uplatniť účinky dôvodu na nepovinné nevykonanie uvedeného v článku 6 bode 4 tohto zákona, a keďže mal pobyt v Belgicku, ani nariadiť v tomto členskom štáte výkon trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený v Rumunsku.
19. Za týchto okolností vnútroštátny súd uvádza, že z rozsudku Openbaar Ministerie (Nezávislosť súdneho orgánu vydávajúceho zatykač)(8) vyplýva, že cieľom mechanizmu EZ je najmä bojovať proti beztrestnosti vyžiadanej osoby, ktorá sa nachádza na inom území, než je územie, na ktorom údajne spáchala trestný čin. Tento súd tiež odkazuje na rozsudok Popławski I(9), v ktorom Súdny dvor uviedol, že v prípade odmietnutia vykonať EZ vydaný s cieľom odovzdať osobu, ktorej bol v členskom štáte vydania zatykača právoplatným rozsudkom uložený trest odňatia slobody, vykonávajúci súdny orgán je povinný sám zaručiť skutočný výkon trestu uloženého tejto osobe.
20. Podľa vnútroštátneho súdu kasačný dôvod uvádzaný AR nastoľuje otázku, či v prípade, že súdy štátu vykonávajúceho EZ konštatovali, že v prípade odovzdania vyžiadanej osoby členskému štátu vydania zatykača existuje riziko porušenia základných práv tejto osoby a že toto riziko nemožno odvrátiť v primeranej lehote, takže sú povinné odmietnuť vykonanie tohto EZ, tieto súdy pritom môžu rozhodnúť, že s cieľom zabrániť beztrestnosti uvedenej osoby, ktorá má pobyt na inom území, než je územie, na ktorom je podozrivá zo spáchania trestného činu, nariadia v súlade s vnútroštátnym ustanovením, ktorým sa do vnútroštátneho právneho poriadku preberá článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, vo vykonávajúcom členskom štáte výkon trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený tej istej osobe v členskom štáte vydania zatykača a ktorý je predmetom EZ. Vnútroštátny súd sa teda pýta, či konštatovanie existencie dôvodu na povinné odmietnutie vykonania EZ bráni tomu, aby sa mohli uplatniť účinky dôvodu na nepovinné nevykonanie uvedeného v článku 4 bode 6 tohto rámcového rozhodnutia. Tento súd spresňuje, že na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Popławski II, sa prejednávaná vec vyznačuje tým, že dotknutá osoba má pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a že je na mieste uplatniť dôvod nepovinného nevykonania uvedený v článku 4 bode 5 zákona z 19. decembra 2003.
21. Za týchto okolností Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Ak súdy členského štátu vykonávajúceho [EZ] konštatovali, že v prípade odovzdania vyžiadanej osoby členskému štátu vydávajúcemu zatykač existuje riziko porušenia základných práv tejto osoby v súvislosti s výkonom cudzieho trestu, takže je opodstatnené odmietnuť výkon [EZ], poskytuje článok 4 [bod 6] rámcového rozhodnutia [2002/584] týmto súdom vykonávajúceho členského štátu – ktoré zistia, že vyžiadaná osoba má pobyt v tomto poslednom uvedenom štáte – oprávnenie, aby následne rozhodli, že v súlade s ustanovením, ktorým sa do vnútroštátneho právneho poriadku preberá článok 4 [bod 6 tohto] rámcového rozhodnutia, má byť trest odňatia slobody, ktorý bol uložený v členskom štáte vydania [EZ] a na ktorý sa vzťahuje tento akt, vykonaný v členskom štáte vykonávajúcom zatykač?“
22. Vnútroštátny súd navrhol, aby sa vec C‑722/23 prejednala v naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Rozhodnutím zo 6. decembra 2023 prvá komora Súdneho dvora na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta rozhodla, že tomuto návrhu nevyhovie.
B. Vec C‑91/24
23. Dňa 9. marca 2016 grécky súdny orgán vydal na HL, belgického štátneho príslušníka s pobytom v Belgicku, EZ na účely výkonu trestu odňatia slobody v trvaní piatich rokov.
24. Rozsudkom z 18. januára 2024 komora pre obžaloby Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons, Belgicko) odmietla vykonať tento EZ na základe článku 4 bodu 5 zákona z 19. decembra 2003 z dôvodu, že duševné postihnutie HL v spojení s väzenskými podmienkami v členskom štáte vydania zatykača neumožňovali dodržať záruky stanovené v článkoch 3 a 5(10) EDĽP, keďže HL by bol vystavený riziku umiestnenia do preplneného väzenia, kde by nemohol využívať starostlivosť prispôsobenú jeho zdravotnému stavu.
25. Generálny prokurátor pri Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons) podal proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom tvrdil, že táto komora po odmietnutí vykonať uvedený EZ z dôvodu podmienok výkonu trestu odňatia slobody v členskom štáte vydania zatykača, mala zvážiť uplatnenie dôvodu pre nepovinné nevykonanie uvedeného v článku 6 bode 4 zákona z 19. decembra 2003. V tejto súvislosti uviedol, že cieľom tohto ustanovenia je zabrániť beztrestnosti osoby, ktorej odovzdanie bolo odmietnuté.
26. Vnútroštátny súd sa z rovnakých dôvodov, aké sú v podstate uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑722/23, pýta, či v prípade, že súdy členského štátu vykonávajúceho EZ konštatovali, že existuje riziko porušenia základných práv vyžiadanej osoby v prípade jej odovzdania do členského štátu vydania zatykača, článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyžaduje, aby tieto súdy s cieľom zabrániť beztrestnosti tejto osoby, ak je štátnym príslušníkom vykonávajúceho členského štátu alebo v ňom má pobyt, preskúmali, či v súlade s týmto ustanovením treba v tomto členskom štáte nariadiť výkon trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený uvedenej osobe v členskom štáte vydania zatykača a ktorý je predmetom tohto EZ.
27. Za týchto okolností Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa v prípade, že súdy členského štátu vykonávajúceho [EZ] konštatovali, že v prípade odovzdania vyžiadanej osoby členskému štátu vydania zatykača existuje riziko porušenia základných práv tejto osoby spojeného s výkonom cudzieho trestu, takže je na mieste výkon [EZ] odmietnuť, článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia [2002/584] vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby tie isté súdy vykonávajúceho štátu s cieľom zabrániť beztrestnosti vyžiadanej osoby, ktorá je štátnym príslušníkom tohto štátu alebo v ňom má pobyt, preskúmali, či je vhodné nariadiť v súlade s ustanovením, ktorým sa vyššie uvedený článok 4 bod 6 preberá do vnútroštátneho práva, výkon trestu odňatia slobody, ktorý bol dotknutej osobe uložený v členskom štáte vydania [EZ] a ktorý je uvedený v tomto akte, vo vykonávajúcom členskom štáte?“
28. Rozhodnutím Súdneho dvora z 28. januára 2025 boli veci C‑722/23 a C‑91/24 spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.
29. Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili belgická, francúzska a rumunská vláda, ako aj Európska komisia v každej z týchto vecí. Holandská vláda predložila písomné pripomienky len vo veci C‑91/24 a poľská vláda len vo veci C‑722/23. S výnimkou poľskej vlády títo účastníci konania, ako aj AR predniesli aj ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 18. marca 2025.
IV. Analýza
30. Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že vykonávajúci súdny orgán v prípade, že odmietne vykonať EZ na základe dôvodu nevykonania založeného na článku 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia, a to z dôvodu existencie rizika, že dotknutá osoba bude v prípade odovzdania súdnemu orgánu, ktorý vydal zatykač, vystavená porušeniu jej základných práv týkajúcich sa väzenských podmienok v členskom štáte vydania zatykača, má možnosť alebo povinnosť preskúmať, či je potrebné nariadiť, aby sa zabránilo beztrestnosti tejto osoby, výkon tohto trestu na území vykonávajúceho členského štátu, ak zistí, že táto osoba je štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v ňom má pobyt.
A. Úvodné pripomienky
31. Na úvod chcem pripomenúť, že rámcové rozhodnutie 2002/584 smeruje zavedením zjednodušeného a efektívneho systému odovzdania osôb odsúdených za porušenie alebo podozrivých z porušenia trestného zákona k zjednodušeniu a zrýchleniu súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného pre Úniu, aby sa stala priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi. V oblasti upravenej týmto rámcovým rozhodnutím je zásada vzájomného uznávania, ktorá predstavuje, ako to vyplýva predovšetkým z odôvodnenia 6 tohto rozhodnutia, „základný kameň“ súdnej spolupráce v trestných veciach, vyjadrená v článku 1 ods. 2 uvedeného rámcového rozhodnutia, ktorý zakotvuje pravidlo, podľa ktorého sú členské štáty povinné vykonať každý EZ na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami toho istého rámcového rozhodnutia. Z toho na jednej strane vyplýva, že vykonávajúce súdne orgány môžu odmietnuť vykonať EZ len z dôvodov vyplývajúcich z rámcového rozhodnutia 2002/584, tak ako ho vykladá Súdny dvor. Na druhej strane, zatiaľ čo vykonanie EZ predstavuje zásadu, odmietnutie vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa má vykladať reštriktívne.(11) Toto rámcové rozhodnutie uvádza v článku 3 dôvody pre povinné nevykonanie EZ a v článkoch 4 a 4a dôvody pre nepovinné nevykonanie EZ.(12)
32. Okrem toho podľa judikatúry Súdneho dvora, tak zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ako aj zásada vzájomného uznávania, ktorá sa samotná opiera o vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi, majú v práve Únie zásadný význam vzhľadom na to, že umožňujú vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc. Zásada vzájomnej dôvery, najmä pokiaľ ide o priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, konkrétne ukladá každému z týchto štátov povinnosť predpokladať, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržiavajú právo Únie a predovšetkým základné práva uznané týmto právom. Členské štáty tak môžu byť pri uplatňovaní práva Únie povinné na základe práva Únie predpokladať dodržiavanie základných práv zo strany ostatných členských štátov, a tak nielenže nemôžu od iného členského štátu požadovať vyššiu vnútroštátnu úroveň ochrany základných práv, než akú zaručuje právo Únie, ale nemôžu ani – okrem výnimočných prípadov – overovať, či tento iný členský štát skutočne v konkrétnom prípade dodržal základné práva zaručené Úniou.(13)
33. Podľa judikatúry Súdneho dvora, hoci každému členskému štátu prináleží, aby na účely zaručenia plného uplatňovania zásad vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania, ktoré sú základom fungovania tohto mechanizmu EZ, zabezpečil – s možnosťou konečného preskúmania Súdnym dvorom – zachovanie požiadaviek základných práv garantovaných Chartou tým, že sa zdrží každého opatrenia, ktoré by ich mohlo narušiť, existencia skutočného rizika, že v prípade odovzdania osoby, na ktorú je vydaný EZ, súdnemu orgánu, ktorý zatykač vydal, budú porušené tieto základné práva, môže umožniť vykonávajúcemu súdnemu orgánu, aby výnimočne nevyhovel tomuto EZ na základe článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584,(14) podľa ktorého toto rámcové rozhodnutie nemôže mať za následok zmenu povinnosti rešpektovať základné práva a základné právne zásady zakotvené v článku 6 ZEÚ.
34. Z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa tohto rámcového rozhodnutia tiež vyplýva, že v konaní o vykonaní EZ sa posúdenie reálnosti rizika porušenia základných práv zaručených Chartou musí v zásade uskutočniť prostredníctvom preskúmania v dvoch odlišných etapách, ktoré nemožno zamieňať, keďže zahŕňajú analýzu na základe odlišných kritérií, a ktoré sa preto musia vykonať postupne. Na tento účel musí vykonávajúci súdny orgán v rámci prvej etapy určiť, či existujú objektívne, spoľahlivé, presné a náležite aktualizované informácie, ktoré môžu preukázať existenciu skutočného rizika porušenia niektorého z týchto základných práv v členskom štáte vydania zatykača, či už z dôvodu systémových alebo všeobecných nedostatkov, alebo z dôvodu nedostatkov, ktoré sa konkrétnejšie týkajú objektívne identifikovateľnej skupiny osôb. V rámci druhej etapy musí vykonávajúci súdny orgán konkrétne a presne overiť, do akej miery môžu mať nedostatky zistené v prvej etape preskúmania vplyv na osobu, na ktorú bol vydaný EZ, a či vzhľadom na jej osobnú situáciu existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že táto osoba bude v prípade odovzdania do členského štátu vydania zatykača vystavená skutočnému riziku porušenia uvedených základných práv.(15) Ak sa vykonávajúci súdny orgán domnieva, že nemá k dispozícii všetky informácie potrebné na prijatie rozhodnutia o odovzdaní dotknutej osoby, musí na základe článku 15 ods. 2(16) rámcového rozhodnutia 2002/584 požiadať súdny orgán, ktorý vydal zatykač, o urýchlené poskytnutie akýchkoľvek dodatočných informácií, ktoré považuje za potrebné v súvislosti s podmienkami, za ktorých má byť táto osoba väznená.(17)
35. Ako uviedol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona, judikatúra uvedená v bodoch 32 až 34 vyššie a stanovená v rozsudku Aranyosi a Căldăraru predstavuje príklad sudcovskej tvorby práva Súdnym dvorom, ktorá je odôvodnená potrebou poskytnúť spôsob ochrany základných práv jednotlivca v prípadoch, ktoré normotvorca Únie pri tvorbe EZ výslovne nestanovil.(18) Treba preto konštatovať, že požiadavka zaručiť ochranu základných práv dotknutej osoby za podmienok stanovených v tejto judikatúre predstavuje nový dôvod pre povinné nevykonanie EZ, ktorý dopĺňa dôvody už stanovené v článku 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.
B. O prípustnosti prejudiciálnych otázok
36. Francúzska vláda bez toho, aby formálne vzniesla námietku neprípustnosti, vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že kontext a názov prejudiciálnych otázok uvádzajú v prípade odovzdania vyžiadaných osôb iba riziko porušenia základných práv spojené s výkonom cudzieho trestu bez ďalšieho spresnenia alebo preukázania overovania v dvoch etapách vyžadovaných judikatúrou Súdneho dvora a vysvetlených v bode 34 vyššie. Existuje preto pochybnosť o tom, či tieto otázky zodpovedajú potrebe efektívneho vyriešenia sporov vo veci samej.(19)
37. Chcem pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Z ustálenej judikatúry však tiež vyplýva, že konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa neodôvodňuje formulovaním poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potrebou efektívneho vyriešenia sporu.(20) Ako vyplýva zo samotného znenia článku 267 ZFEÚ, požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke musí byť „nevyhnutné“ na to, aby umožnilo vnútroštátnemu súdu „vydať rozsudok“ vo veci, ktorá mu bola predložená.(21)
38. V tejto súvislosti z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že konajúce belgické odvolacie súdy odmietli vykonať EZ týkajúce sa AR a HL na základe článku 4 bodu 5 zákona z 19. decembra 2003, ktorý stanovuje, že vykonanie EZ sa musí odmietnuť, ak existujú závažné dôvody domnievať sa, že toto vykonanie by malo za následok porušenie základných práv dotknutej osoby zakotvených v práve Únie.
39. Ako už Súdny dvor rozhodol, takéto ustanovenie v rozsahu, v akom sa vykladá ako ustanovenie s rovnakou pôsobnosťou ako článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, pritom umožňuje odmietnuť vykonanie EZ len v rámci uvedenom v bode 33 vyššie, a teda ho nemožno považovať za ustanovenie stanovujúce dôvod na nevykonanie, ktorý nevyplýva z tohto rámcového rozhodnutia. Súdny dvor z toho vyvodil, že uvedené rámcové rozhodnutie sa má vykladať v tom zmysle, že vykonávajúci súdny orgán nemá možnosť odmietnuť vykonanie EZ na základe dôvodu pre nevykonanie, ktorý nevyplýva z tohto rámcového rozhodnutia, ale vyplýva výlučne z práva vykonávajúceho členského štátu, a že tento súdny orgán môže uplatniť vnútroštátne ustanovenie, podľa ktorého sa vykonanie EZ odmietne, ak by takýto výkon viedol k porušeniu základného práva zakotveného v práve Únie, pokiaľ pôsobnosť tohto ustanovenia nepresahuje pôsobnosť článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako ho vykladá Súdny dvor.(22)
40. V prejednávaných veciach z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že belgické súdy konštatovali, že jednak existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že v prípade odovzdania vyžiadaných osôb do členských štátov vydania zatykača hrozí, že budú porušené ich základné práva, a jednak že toto riziko nemožno odvrátiť v primeranej lehote. V týchto návrhoch tak vnútroštátny súd po preskúmaní okolností vecí samých vychádza z predpokladu, podľa ktorého boli splnené podmienky uplatnenia dôvodu pre nevykonanie založeného na článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584. O tomto predpoklade, ktorého dôvodnosť tento súd nežiada potvrdiť zo strany Súdneho dvora, sa v rámci týchto návrhov na začatie prejudiciálneho konania nehovorí. Svojimi otázkami sa totiž tento súd nepýta na zákonnosť podmienok, za ktorých neboli EZ vykonané, ale skôr na dôsledky, ktoré treba z tejto situácie vyvodiť, pokiaľ ide o výkon trestov uložených uvedeným osobám, vzhľadom na toto rámcové rozhodnutie.
41. Treba konštatovať, že položené otázky sa týkajú výkladu práva Únie a odpoveď na ne sa zdá byť nevyhnutná a relevantná na to, aby vnútroštátny súd mohol vydať svoje rozhodnutia. Preto sa domnievam, že prejudiciálne otázky sú prípustné.
C. O veciach samých
1. O rámcovom rozhodnutí 2002/584
42. Vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či je vykonávajúci súdny orgán v situácii, keď odmietne vykonať EZ na základe dôvodu pre nevykonanie založeného na článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, povinný – aby sa zabránilo tomu, že dotknutá osoba zostane nepotrestaná – doplnkovo uplatniť dôvod pre nepovinné nevykonanie stanovený v článku 4 bode 6 tohto rámcového rozhodnutia, ak zistí, že táto osoba je štátnym príslušníkom vykonávacieho členského štátu alebo v ňom má pobyt, s cieľom vykonať v tomto členskom štáte trest, ktorý jej bol uložený v členskom štáte vydania zatykača.
43. Podľa článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 uplatnenie dôvodu pre nepovinné nevykonanie EZ, ktorý je uvedený v tomto ustanovení, podlieha splneniu dvoch podmienok, a to jednak tomu, že sa vyžiadaná osoba zdržiava, je štátnym príslušníkom alebo má pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, a jednak tomu, že sa tento štát zaviaže, že v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi vykoná trest alebo ochranné opatrenie, pre ktoré bol EZ vydaný. Pokiaľ ide o prvú z týchto podmienok, Súdny dvor už rozhodol, že vyžiadaná osoba „má pobyt“ vo vykonávajúcom členskom štáte vtedy, ak si založila svoj skutočný pobyt v tomto členskom štáte a „zdržiava sa“ v tomto štáte alebo nadobudla v nadväznosti na dlhodobý pobyt v určitej dĺžke v tom istom štáte väzby s týmto štátom na podobnej úrovni ako v prípade pobytu.(23) Pokiaľ ide o druhú z uvedených podmienok, zo znenia článku 4 bodu 6 tohto rámcového rozhodnutia vyplýva, že akékoľvek odmietnutie vykonať EZ predpokladá skutočný záväzok vykonávajúceho členského štátu zabezpečiť výkon trestu odňatia slobody uložený vyžiadanej osobe.(24)
44. Ak vykonávajúci súdny orgán konštatuje, že obidve podmienky sú splnené, musí ešte posúdiť, či existuje legitímny záujem, ktorý odôvodňuje, aby bol trest uložený v členskom štáte vydania zatykača vykonaný na území vykonávajúceho členského štátu. Toto posúdenie umožňuje tomuto orgánu zohľadniť cieľ sledovaný článkom 4 bodom 6 uvedeného rámcového rozhodnutia, ktorý podľa ustálenej judikatúry spočíva v tom, aby sa zvýšili šance na sociálnu nápravu vyžiadanej osoby po uplynutí doby trestu, na ktorý bola táto osoba odsúdená.(25)
45. V prejednávanej veci je dôležité uviesť, že vo veciach samých sa článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 uplatnil s ohľadom na väzenské podmienky v členských štátoch vydania zatykača. Nikde sa netvrdilo, že AR a HL okrem iného nemali základné právo na spravodlivý proces pred súdom zriadeným zákonom, ktoré je zaručené v článku 47 druhom odseku Charty. Za týchto podmienok tresty, ktoré im boli uložené v Rumunsku a Grécku, nie sú spochybnené a musia sa vykonať za podmienok stanovených v tomto rámcovom rozhodnutí. Okrem toho je nesporné, že HL je belgický štátny príslušník a AR je rumunský štátny príslušník, ktorý „má pobyt“ v Belgicku v zmysle článku 4 bodu 6 tohto rámcového rozhodnutia, takže prvá podmienka, pripomenutá v bode 43 vyššie, na účely uplatnenia dôvodu pre nepovinné nevykonanie uvedeného v tomto ustanovení je splnená.
46. Za týchto okolností sa domnievam, že vykonávajúci súdny orgán v prípade, že odmietne vykonať EZ na základe článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, musí doplnkovo uplatniť dôvod pre nepovinné nevykonanie stanovený v článku 4 bode 6 tohto rámcového rozhodnutia a nariadiť výkon trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený vyžiadanej osobe, na území vykonávajúceho členského štátu, ak existuje oprávnený záujem, ktorý to odôvodňuje.
47. Po prvé, pokiaľ ide totiž o znenie toho istého rámcového rozhodnutia, žiadne jeho ustanovenie neuvádza, že sa možno odvolávať len na jeden dôvod nevykonania EZ, ani že jeden z týchto dôvodov má prednosť pred druhým. Ak teda vykonávajúci súdny orgán na účely odmietnutia vykonania EZ vychádza z článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, je tiež oprávnený súbežne uplatniť dôvod pre nepovinné nevykonanie stanovený v článku 4 bode 6 tohto rámcového rozhodnutia, a to za podmienok stanovených v tomto ustanovení.
48. V tejto súvislosti holandská vláda vo svojich písomných pripomienkach uviedla, že v tomto rámcovom rozhodnutí existuje viacúrovňové členenie.(26) Komisia vo svojich písomných pripomienkach vo veci C‑722/23 zase tvrdila, že hoci tieto dva dôvody na nevykonanie existujú popri sebe a možnosť odvolávať sa na ne závisí od dodržania ich príslušných kritérií, neexistuje medzi nimi hierarchia, čo znamená, že ak vykonávajúci súdny orgán po vykonaní preskúmania v dvoch etapách, ktoré vyžaduje judikatúra Súdneho dvora, konštatuje, že existuje riziko porušenia základných práv dotknutej osoby, musí odmietnuť odovzdanie na základe článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 a okrem toho, ak sú splnené podmienky na uplatnenie článku 4 bodu 6 tohto rámcového rozhodnutia, sa môže zaviazať, že vykoná trest v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi a odmietnuť odovzdanie na základe tohto posledného uvedeného ustanovenia. Podľa môjho názoru medzi týmito dvoma dôvodmi na nevykonanie existuje hierarchia, ktorá vyplýva z ich samotnej povahy, pričom jeden z nich je obligatórny a druhý fakultatívny, bez toho, aby táto hierarchia vyžadovala od vykonávajúceho súdneho orgánu dodržanie presného poradia, v akom sa možno na tieto dôvody odvolávať.
49. Po druhé za okolností vo veciach samých spomedzi rôznych dôvodov pre nepovinné nevykonanie EZ uvedených v článku 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 len dôvod uvedený v jeho bode 6 umožňuje vykonať trest uložený osobe, na ktorú bol vydaný EZ, vo vykonávajúcom členskom štáte. V prípade neuplatnenia tohto ustanovenia by teda táto osoba musela byť prepustená na slobodu, hoci bola právoplatne odsúdená a v závislosti od spáchaného trestného činu by mohla predstavovať vysoký stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť, a to aj vo vykonávajúcom členskom štáte.
50. Ako pritom uvádza vnútroštátny súd, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že cieľom mechanizmu EZ je bojovať proti beztrestnosti vyžiadanej osoby, ktorá sa nachádza na inom území, než je územie, na ktorom je podozrivá zo spáchania trestného činu.(27) Ak by sa pripustila takáto beztrestnosť, porušujúca práva obetí spáchaných trestných činov, bolo by to nezlučiteľné s cieľom sledovaným tak rámcovým nariadením 2002/584, ako aj článkom 3 ods. 2 ZEÚ, podľa ktorého Únia ponúka svojim občanom priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb v spojení s príslušnými opatreniami týkajúcimi sa najmä kontroly na vonkajších hraniciach a predchádzania trestnej činnosti a boja s ňou.(28) Súdny dvor preto uviedol, že hoci ustanovenia rámcového rozhodnutia 2002/584 nemajú priamy účinok, príslušný vnútroštátny súd je povinný pri zohľadnení vnútroštátneho práva ako celku a uplatnení metód výkladu, ktoré toto právo uznáva, vykladať dotknuté ustanovenia vnútroštátneho práva v čo najväčšej možnej miere v súlade s textom a cieľom tohto rámcového rozhodnutia, čo znamená, že v prípade odmietnutia vykonať EZ vydaný s cieľom odovzdať osobu, ktorej bol v členskom štáte vydania zatykača právoplatným rozsudkom uložený trest odňatia slobody, vykonávajúci súdny orgán je povinný sám zaručiť skutočný výkon trestu uloženého tejto osobe.(29) Z tejto judikatúry vyplýva, že vykonávajúci súdny orgán musí byť schopný zabezpečiť výkon trestu uloženého vyžiadanej osobe na svojom území tak, aby si odpykala trest, ktorý jej bol právoplatne uložený, na základe článku 4 ods. 6 uvedeného rámcového rozhodnutia.
51. Po tretie podľa judikatúry Súdneho dvora cieľom, ktorý sleduje dôvod pre nepovinné nevykonanie uvedený v článku 4 bode 6 toho istého rámcového rozhodnutia, je najmä umožniť vykonávajúcemu súdnemu orgánu priznať osobitný význam možnosti zvýšiť šance na „sociálnu nápravu“ vyžiadanej osoby.(30) Táto sociálna náprava pritom zo svojej podstaty predpokladá, že trest bude skutočne vykonaný a že po uplynutí doby tohto trestu sa odsúdenej osobe poskytne pomoc v rámci procesu opätovného začlenenia do spoločnosti. Právoplatne odsúdená osoba, ktorá by si trest neodpykala, sa nielenže nemôže sociálne začleniť, ale môže tiež nadobudnúť pocit beztrestnosti, čo môže podporiť recidívu.
52. Po štvrté Súdny dvor rozhodol, že rámcové rozhodnutie 2002/584 sa má vykladať takým spôsobom, ktorý zabezpečí súlad s požiadavkami dodržiavania základných práv dotknutých osôb bez toho, aby sa spochybnila účinnosť systému súdnej spolupráce medzi členskými štátmi, ku ktorého základným prvkom patrí EZ, ako ho stanovuje normotvorca Únie.(31)
53. Článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 a jeho článok 4 bod 6 tak sledujú odlišné ciele, ktoré sa nezdajú byť protichodné, ale skôr doplňujúce v záujme osoby, na ktorú bol vydaný EZ. Rovnako ako to zdôraznila belgická vláda vo svojich písomných pripomienkach, zatiaľ čo cieľom prvého ustanovenia je chrániť základné práva zaručené právom Únie, pokiaľ ide o vyžiadanú osobu, cieľom druhého ustanovenia je zvýšiť šance na sociálnu nápravu tejto osoby po odpykaní jej trestu. Okolnosť, že vykonávajúci súdny orgán odmietne vykonať EZ z dôvodu rizika porušenia základných práv dotknutej osoby, totiž nijako nevylučuje, že tento orgán sa môže zároveň domnievať, že uložený trest treba vykonať na území vykonávajúceho členského štátu, ak je táto osoba jeho štátnym príslušníkom alebo v ňom má pobyt a existuje legitímny záujem odôvodňujúci výkon tohto trestu na území tohto štátu. Inak povedané, ako totiž uviedla Komisia na pojednávaní, odmietnutie odovzdania založené na tomto článku 1 ods. 3, ktoré súvisí s väzenskými podmienkami v členskom štáte vydania zatykača, nespochybňuje odsúdenie, zatiaľ čo dôvod na nevykonanie stanovený v článku 4 bode 6, ktorý tiež nespochybňuje odsúdenie, nastoľuje otázku najvhodnejšieho miesta výkonu tohto trestu.
54. Chcem dodať, že pokiaľ ide o dôvody pre nepovinné nevykonanie EZ vymenované v článku 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v rámci prebratia tohto rámcového rozhodnutia do svojho vnútroštátneho práva majú členské štáty určitú mieru voľnej úvahy. Členské štáty tak môžu, ale nemusia prebrať tieto dôvody do svojho vnútroštátneho práva. Môžu sa tiež rozhodnúť obmedziť situácie, v ktorých vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať EZ, a uľahčiť tak odovzdávanie vyžiadaných osôb v súlade so zásadou vzájomného uznávania stanovenou v článku 1 ods. 2 uvedeného rámcového rozhodnutia. Je to tak najmä v prípade článku 4 bodu 6 toho istého rámcového rozhodnutia.(32)
55. Chcem však poznamenať, že rámcové rozhodnutie 2002/584 stanovuje v článku 3 len tri dôvody pre povinné nevykonanie EZ, a to amnestiu, uplatnenie zásady zákazu dvojitého trestu a vek osoby, na ktorú je vydaný EZ. Tieto dôvody v skutočnosti súvisia s nedostatkom trestnej zodpovednosti dotknutej osoby a v týchto situáciách sa nevykonanie uloženého trestu, či už v členskom štáte vydania zatykača alebo vo vykonávajúcom členskom štáte, zdá byť úplne logické a v súlade s mechanizmom EZ.
56. Okrem toho, ako som uviedol v bode 35 vyššie, rozsudok Aranyosi a Căldăraru predstavuje sudcovskú tvorbu práva Súdnym dvorom, ktorá doplnila ďalší dôvod pre povinné nevykonanie EZ založený na článku 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia a týkajúci sa dodržiavania základných práv dotknutej osoby, najmä pokiaľ ide o väzenské podmienky v členskom štáte vydania zatykača. Tento dôvod pre povinné nevykonanie nie je založený na nedostatku trestnej zodpovednosti dotknutej osoby. Fakultatívne uplatnenie dôvodu na nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 6 uvedeného rámcového rozhodnutia by pritom mohlo viesť k tomu, že osoba právoplatne odsúdená v členskom štáte vydania zatykača by si nemusela odpykať nijaký trest len preto, že utiekla a zdržiava sa v inom členskom štáte, než je štát, v ktorom spáchala trestný čin a za ktorý bola právoplatne odsúdená, a to aj vtedy, keď je stupeň nebezpečnosti tohto činu vysoký.
57. V tomto novom kontexte judikatúry sa zdá byť nezlučiteľné s mechanizmom EZ, aby sa vykonávajúcemu súdnemu orgánu poskytla len možnosť uplatniť dôvod na nevykonanie stanovený v článku 4 bode 6 toho istého rámcového rozhodnutia. Ak tento orgán odmietne odovzdať vyžiadanú osobu na základe článku 1 ods. 3 tohto rozhodnutia, fakultatívna povaha tohto článku 4 bodu 6 by sa mala v nadväznosti na sudcovskú tvorbu práva Súdnym dvorom stanovenú v rozsudku Aranyosi a Căldăraru, v ktorom zakotvil nový dôvod povinného nevykonania EZ, zmeniť, taktiež prostredníctvom sudcovskej tvorby, na povinnosť, pokiaľ sú splnené podmienky uplatnenia tohto článku, čo by umožnilo harmonizovať prax uplatňovaná členskými štátmi v rámci boja proti beztrestnosti.
58. Stanovenie povinnosti uplatňovať uvedený článok 4 bod 6 sa zdá byť v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorého totiž v prípade odmietnutia vykonať EZ vydaný s cieľom odovzdať osobu, ktorej bol v členskom štáte vydania zatykača právoplatným rozsudkom uložený trest odňatia slobody, je vykonávajúci súdny orgán povinný sám zaručiť skutočný výkon tohto trestu.(33) V tomto istom zmysle Súdny dvor rozhodol, že možnosť týchto orgánov odmietnuť vykonať EZ sa uplatní len pod podmienkou, že vo vykonávajúcom členskom štáte je zaručené skutočné vykonanie trestu uloženého vyžiadanej osobe v členskom štáte vydania zatykača a že sa tým dosiahne riešenie v súlade s cieľom sledovaným rámcovým rozhodnutím 2002/584,(34) ktorým je boj proti beztrestnosti dotknutej osoby.(35)
59. Francúzska vláda a Komisia vo svojich písomných a ústnych pripomienkach tvrdia, že nútiť vykonávajúci členský štát, aby prevzal trest odňatia slobody uložený v členskom štáte vydania zatykača, by znamenalo zbaviť posledného uvedeného jeho povinností na úkor vykonávajúceho členské štátu a nemotivovalo by to členské štáty, ktoré si nesplnili povinnosti, aby napravili tieto nedostatky. Francúzska vláda dodáva, že toto prevzatie by malo „závažné prevádzkové dôsledky“ pre vykonávajúci členský štát.
60. Chcem však poznamenať, že ak sa vykonávajúci členský štát rozhodne uplatniť v danom prípade článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, toto rozhodnutie nevyhnutne prináša dôsledky, ktoré musí byť schopný znášať, pokiaľ ide o prevzatie zodpovednosti za odsúdenú osobu na jeho území. Je v samotnom záujme tohto členského štátu, aby zabezpečil toto prevzatie v záujme ochrany svojej národnej bezpečnosti a verejného poriadku. Okrem toho tvrdenie založené na absencii podnecovania členských štátov, ktoré si „nesplnili povinnosti“, aby zlepšili podmienky svojho väzenského systému, sa zdá byť slabé. Najsilnejšia motivácia totiž vyplýva zo zistenia medzinárodných orgánov a súdov, že ich väzenské podmienky nie sú v súlade so štandardom ochrany základných práv zaručeným právom Únie, a najmä článkom 4 Charty.(36) Okrem toho, keďže k uplatneniu tohto článku 1 ods. 3 dochádza len za výnimočných okolností, ako uviedol Súdny dvor, je ťažké si predstaviť, ako by takéto prevzatie mohlo spôsobiť „závažné prevádzkové dôsledky“, ktoré by zaťažili vykonávajúci členský štát.
61. Hoci uplatnenie článku 4 ods. 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 má len fakultatívny charakter a jeho prebratie do vnútroštátneho práva sa v jednotlivých členských štátoch líši,(37) považujem za vhodné spresniť, že len niekoľko členských štátov ho prebralo ako fakultatívny dôvod na nevykonanie, pričom väčšina ho stanovila ako povinný alebo čiastočne povinný.(38) V rámci uplatňovania článku 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia by pritom vykonávajúce súdne orgány mohli byť zbavené právneho základu, ktorý by im umožňoval nariadiť výkon trestu uloženého osobe, na ktorú bol vydaný EZ.(39) Preto by zavedenie tohto dôvodu na nevykonanie ako povinného predstavovalo vhodné riešenie na prekonanie praktických ťažkostí, s ktorými sa tieto orgány stretávajú pri uplatňovaní článku 1 ods. 3 uvedeného rámcového rozhodnutia.(40)
62. Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že vykonávajúci súdny orgán, ktorý odmietne vykonať EZ na základe dôvodu pre nevykonanie založeného na článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, je povinný – ak zistí, že dotknutá osoba je štátnym príslušníkom vykonávajúceho členského štátu alebo má v ňom pobyt – uplatniť článok 4 bod 6 tohto rámcového rozhodnutia a s výhradou dodržania podmienok uplatňovania tohto ustanovenia nariadiť na svojom území výkon trestu odňatia slobody uloženého členským štátom vydania zatykača, aby sa zabránilo beztrestnosti tejto osoby.
63. V prejednávanej veci je nesporné, že Belgické kráľovstvo prebralo do svojho vnútroštátneho práva dôvod pre nepovinné nevykonanie stanovený v článku 4 bode 6 uvedeného rámcového rozhodnutia, a to prostredníctvom článku 6 bodu 4 zákona z 19. decembra 2003. Okrem toho, ako už bolo uvedené, v prejednávaných veciach je prvá podmienka uplatnenia článku 4 bodu 6 toho istého rámcového rozhodnutia splnená.(41) Pokiaľ ide o druhú podmienku týkajúcu sa záväzku vykonávajúceho členského štátu vykonať trest „v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi“, táto podmienka znamená, že opatrenia na vykonanie trestov uložených v členskom štáte vydania zatykača sa riadia právom vykonávajúceho členského štátu a že musia umožniť zaručiť realizáciu trestu a zabezpečiť sociálnu nápravu odsúdenej osoby.
2. O rámcovom rozhodnutí 2008/909
64. Podľa judikatúry Súdneho dvora podobne ako rámcové rozhodnutie 2002/584 aj rámcové rozhodnutie 2008/909 konkretizuje v trestnoprávnej oblasti zásady vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania. Toto rámcové rozhodnutie, ako zdôrazňuje jeho odôvodnenie 5, posilňuje justičnú spoluprácu v oblasti uznávania a výkonu rozsudkov v trestných veciach, ak boli občania Únie odsúdení na trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody v inom členskom štáte na účel uľahčenia ich sociálnej nápravy.(42) Podľa článku 3 ods. 1 a 2 rámcového rozhodnutia 2008/909, ktorý sa uplatní, ak sa odsúdená osoba nachádza vo vydávajúcom členskom štáte alebo vykonávajúcom členskom štáte, je jeho účelom vytvoriť pravidlá, podľa ktorých členský štát s cieľom uľahčiť sociálnu nápravu odsúdenej osoby uzná rozsudok a vykoná trest uložený súdom iného členského štátu. Z článku 25 tohto rámcového rozhodnutia vyplýva, že toto rámcové rozhodnutie sa primerane uplatňuje, pokiaľ sú jeho ustanovenia zlučiteľné s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584, na výkon trestov v prípadoch, keď sa členský štát rozhodne vykonať trest podľa článku 4 bodu 6 posledného uvedeného rámcového rozhodnutia.(43)
65. Prepojenie stanovené normotvorcom Únie medzi rámcovým rozhodnutím 2002/584 a rámcovým rozhodnutím 2008/909 teda má prispievať k dosiahnutiu cieľa spočívajúceho v uľahčení sociálnej nápravy dotknutej osoby. Okrem toho je takáto sociálna náprava nielen v záujme odsúdenej osoby, ale aj v záujme Európskej únie vo všeobecnosti.(44)
66. V dôsledku toho, ako uviedol generálny advokát Richard de la Tour v návrhoch, ktoré predniesol 13. júna 2024 vo veci vo veci C. J. (Výkon trestu po vydaní EZ)(45), z článku 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 vyplýva, že uplatnenie dôvodu pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykonávajúcim súdnym orgánom predpokladá, že je dodržaný postup a podmienky stanovené rámcovým rozhodnutím 2008/909 na účely uznania a výkonu rozsudku v trestných veciach v inom členskom štáte, ako je vydávajúci členský štát.(46) Inými slovami, aby sa vykonávajúci súdny orgán mohol zaviazať k výkonu trestu uloženého dotknutej osobe tým, že overí, či má možnosť naozaj vykonať tento trest v súlade so svojím vnútroštátnym právom, ako to vyžaduje uvedený článok 4 bod 6, a vyhnúť sa tak akémukoľvek riziku beztrestnosti, musí byť spôsobilý prevziať výkon uvedeného trestu pri dodržaní pravidiel stanovených rámcovým rozhodnutím 2008/909.
67. Súdny dvor spresnil, že medzi tieto pravidlá patrí na jednej strane najmä článok 8 tohto rámcového rozhodnutia, podľa ktorého príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu je v zásade povinný vyhovieť žiadosti o uznanie rozsudku a výkonu trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody uloženého v inom členskom štáte, ktorá mu bola zaslaná v súlade s článkami 4 a 5 uvedeného rámcového rozhodnutia. V zásade môže odmietnuť vyhovieť takejto žiadosti len z dôvodov odmietnutia uznania alebo výkonu taxatívne vymenovaných v článku 9 toho istého rámcového rozhodnutia.(47) Okrem toho článok 8 ods. 2 až 4 rámcového rozhodnutia 2008/909 v podstate stanovuje príslušnému orgánu vykonávajúceho štátu striktné podmienky pre prispôsobenie trestu uloženého v štáte pôvodu, ktoré predstavujú jediné výnimky zo zásadnej povinnosti uloženej tomuto orgánu podľa článku 8 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia, a to uznať rozsudok, ktorý mu bol zaslaný, a bezodkladne prijať všetky potrebné opatrenia na výkon trestu, ktorého dĺžka a povaha zodpovedajú dĺžke a povahe trestu, ako boli vymedzené v rozsudku vyhlásenom v štáte pôvodu.(48)
68. Na druhej strane článok 4 ods. 1 uvedeného rámcového rozhodnutia v podstate stanovuje možnosť vykonávajúceho členského štátu, pokiaľ odsúdená osoba dala na to súhlas, ktorý sa vyžaduje podľa článku 6 tohto rámcového rozhodnutia, zaslať tomuto inému členskému štátu takýto rozsudok spolu s osvedčením, ktorého štandardné tlačivo je uvedené v prílohe I k tomuto rámcovému rozhodnutiu. Podľa článku 4 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2008/909 sa zaslanie rozsudku a osvedčenia môže uskutočniť, ak sa príslušný orgán štátu pôvodu, v prípade potreby po porade príslušných orgánov štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu, presvedčil o tom, že výkon trestu zo strany vykonávajúceho štátu bude slúžiť na účely uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby. Navyše článok 4 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2008/909 stanovuje, že vykonávajúci štát môže z vlastného podnetu požiadať štát pôvodu o zaslanie rozsudku spolu s osvedčením a že žiadosti podané podľa tohto odseku nepredstavujú povinnosť štátu pôvodu zaslať rozsudok spolu s osvedčením.
69. Ako vyplýva z týchto ustanovení rámcového rozhodnutia 2008/909, zaslanie rozsudku a osvedčenia vydávajúcim členským štátom, stanovené týmto rámcovým rozhodnutím, je nevyhnutné na účely uznania tohto rozsudku a vykonania trestu, pričom toto zaslanie vyjadruje súhlas tohto členského štátu s prevzatím výkonu trestu vykonávajúcim členským štátom. K uznaniu rozsudku a výkonu trestu teda dochádza na základe informácií uvedených v osvedčení, ktoré navyše môže vydávajúci členský štát vziať späť,(49) a to najmä ak sa domnieva, že zamýšľané prispôsobenie trestu mu nevyhovuje. Z toho vyplýva, že ak nedôjde k zaslaniu rozsudku spolu s osvedčením stanovenému v uvedenom rámcovom rozhodnutí, vykonávajúci členský štát nie je oprávnený vykonať na svojom území trest uložený vo vydávajúcom členskom štáte, pretože tento posledný uvedený štát s tým nesúhlasil. Preto sa domnievam, ako uviedli rumunská a francúzska vláda vo svojich písomných a ústnych pripomienkach, že prevzatie výkonu trestu vykonávajúcim členským štátom sa môže uskutočniť len v rámci stanovenom rámcovým rozhodnutím 2008/909, ktorý vyžaduje úzku spoluprácu s vydávajúcim členským štátom, a najmä jeho súhlas s vykonaním trestu vo vykonávajúcom členskom štáte.
70. V rámci konaní vo veciach samých prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či boli dodržané podmienky stanovené rámcovým rozhodnutím 2008/909, pokiaľ ide o prevzatie výkonu trestov uložených AR a HL Belgickým kráľovstvom.
71. V prejednávanej veci z písomných pripomienok rumunskej vlády vo veci C‑722/23, vyplýva, že belgický súdny orgán požiadal rumunský súdny orgán, aby mu poskytol dokumenty potrebné na prevzatie výkonu trestu odňatia slobody v trvaní štyroch rokov vo vzťahu k AR na belgickom území, vrátane osvedčenia, ktoré vyjadruje jeho súhlas, ako to vyžaduje článok 4 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2008/909, teda dokumenty, ktoré aj dostal. Treba teda konštatovať, že druhá podmienka uplatnenia článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 je splnená vzhľadom na to, že belgický súdny orgán je schopný realizovať tento trest v súlade so svojimi vnútroštátnymi predpismi, konkrétne s článkom 38 ods. 1 zákona z 15. mája 2012. Belgický súdny orgán musí ešte posúdiť, či existuje legitímny záujem odôvodňujúci vykonanie trestu uloženého AR v členskom štáte vydania zatykača na území vykonávajúceho členského štátu. V zásade prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vykonal celkové posúdenie všetkých konkrétnych prvkov charakterizujúcich situáciu AR, ktoré môžu naznačovať, že medzi ním a Belgickým kráľovstvom existujú väzby umožňujúce konštatovať, že je v ňom dostatočne integrovaný a že výkon trestu, ktorý mu bol uložený v členskom štáte vydania zatykača, v tomto členskom štáte prispeje k dosiahnutiu cieľa sociálnej nápravy sledovaného týmto článkom 4 bodom 6. V osobitnej situácii, ako je táto predmetná vec, keď sa trest nemôže vykonať vo vydávajúcom členskom štáte na základe článku 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia, sa domnievam, že na základe tejto skutočnosti existuje legitímny záujem, ktorý odôvodňuje, aby sa trest vykonal na území vykonávajúceho členského štátu.
72. Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa má vykladať v tom zmysle, že vykonávajúci súdny orgán v prípade, že odmietne vykonať EZ na základe dôvodu nevykonania založeného na článku 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia, a to z dôvodu existencie rizika, že dotknutá osoba bude v prípade odovzdania súdnemu orgánu, ktorý vydal zatykač, vystavená porušeniu jej základných práv týkajúcich sa väzenských podmienok v členskom štáte vydania zatykača, má povinnosť nariadiť, aby sa zabránilo beztrestnosti tejto osoby, výkon tohto trestu na území vykonávajúceho členského štátu, ak zistí, že táto osoba je štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v ňom má pobyt, pokiaľ sú dodržané postupy a podmienky stanovené rámcovým rozhodnutím 2008/909 na účely skutočného prevzatia uvedeného trestu na tomto území.
D. Doplňujúce pripomienky
73. Svoju analýzu by som chcel doplniť niekoľkými poznámkami týkajúcimi sa situácií, v ktorých sa na rozdiel od prejednávaných spojených vecí článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 nemôže uplatniť.
74. V rámci prebratia tohto rámcového rozhodnutia do svojho vnútroštátneho práva si totiž členské štáty, ktoré disponujú určitou mierou voľnej úvahy, mohli vybrať neprebratie dôvodu pre nepovinné nevykonanie stanovený v tomto článku 4 bode 6.(50) Navyše vyžiadaná osoba nemusí byť štátnym príslušníkom vykonávajúceho členského štátu, ani sa v ňom zdržiavať alebo tam mať bydlisko.(51) V takýchto situáciách vzniká otázka, či by táto osoba zostala nepotrestaná, ak by využila svoju slobodu pohybu na účely presunu do iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom bola odsúdená v trestnom konaní, a došlo by k odmietnutiu vykonania EZ na základe článku 1 ods. 3 uvedeného rámcového rozhodnutia.(52)
75. Podľa môjho názoru rámcové rozhodnutia 2002/584 a 2008/909 nemôžu viesť k tomu, aby sa vyžiadaná osoba mohla vyhnúť jej právoplatnému odsúdeniu. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že najmä s cieľom zabezpečiť, aby nedošlo k ochromeniu fungovania EZ, musí povinnosť lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 odseku 3 prvej vete ZFÚ, viesť k dialógu medzi vykonávajúcimi súdnymi orgánmi a súdnymi orgánmi vydávajúcimi zatykač. Zo zásady lojálnej spolupráce najmä vyplýva, že členské štáty sa rešpektujú a navzájom si pomáhajú pri plnení úloh, ktoré vyplývajú zo Zmlúv.(53) Tieto rámcové rozhodnutia totiž poskytujú vydávajúcim a vykonávajúcim súdnym orgánom prostriedky, ktoré musia použiť na to, aby sa trest uložený v členskom štáte pôvodu skutočne vykonal na jednom území, kde je to stále možné, a to na území vykonávajúceho členského štátu, s cieľom dosiahnuť cieľ boja proti beztrestnosti sledovaný rámcovým rozhodnutím 2002/584.
76. Ako vyplýva z článku 4 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2008/909, vykonávajúci členský štát môže z vlastného podnetu požiadať členský štát pôvodu, aby mu zaslal rozsudok spolu s osvedčením.(54) Domnievam sa, že vykonávajúci súdny orgán je povinný podať takúto žiadosť. Ako totiž uviedla rumunská vláda na pojednávaní, v rámci cieľa vytýčeného pre Úniu, aby sa stala priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, autonómne vykonávanie článku 4 ods. 5 tohto rámcového rozhodnutia prispieva k boju proti beztrestnosti a k sociálnej náprave odsúdenej osoby. Žiadosti podané podľa tohto odseku 5 však nezakladajú povinnosť tohto vydávajúceho členského štátu zaslať rozsudok spolu s osvedčením. Získanie súhlasu členského štátu pôvodu je preto nevyhnutné. Podľa môjho názoru, a ako uviedla francúzska vláda vo svojich ústnych pripomienkach, ak vykonávajúci súdny orgán začne konanie o vzájomnom uznaní odsudzujúceho rozhodnutia na základe tohto rámcového rozhodnutia bez toho, aby neprimerane zasiahol do trestu uloženého vydávajúcimi súdnymi orgánmi, štát odsúdenia bude ochotný toto vzájomné uznanie akceptovať. Okrem toho sa mi zdá byť v súlade s mechanizmom EZ, aby tento vydávajúci členský štát v prípade neodovzdania odsúdenej osoby s cieľom zabrániť riziku beztrestnosti tejto osoby súhlasil s tým, že trest bude s jeho súhlasom vykonaný na území vykonávajúceho členského štátu.
V. Návrh
77. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Cour de cassation (Kasačný súd, Belgicko), takto:
Článok 4 ods. 6 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
vykonávajúci súdny orgán v prípade, že odmietne vykonať európsky zatykač na základe dôvodu nevykonania založeného na článku 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia, a to z dôvodu existencie rizika, že dotknutá osoba bude v prípade odovzdania súdnemu orgánu, ktorý vydal zatykač, vystavená porušeniu jej základných práv týkajúcich sa väzenských podmienok v členskom štáte vydania zatykača, má povinnosť nariadiť, aby sa zabránilo beztrestnosti tejto osoby, výkon tohto trestu na území vykonávajúceho členského štátu, ak zistí, že táto osoba je štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v ňom má pobyt, pokiaľ sú na účely skutočného prevzatia uvedeného trestu na tomto území dodržané postupy a podmienky stanovené rámcovým rozhodnutím Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
i Názvy týchto vecí sú fiktívne. Nezodpovedajú skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.
2 Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmenené rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“).
3 Rozsudok z 5. apríla 2016 (C‑404/15 a C‑659/15 PPU, ďalej len „rozsudok Aranyosi a Căldăraru“, EU:C:2016:198).
4 Rámcové rozhodnutie Rady z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 27).
5 Moniteur belge z 22. decembra 2003, s. 60075.
6 Tento článok 3 sa týka zákazu mučenia.
7 Moniteur belge z 8. júna 2012, s. 32117. Podľa tohto ustanovenia „ak vyšetrovacia komora uplatní článok 6 bod 4 [zákona z 19. decembra 2003], jej rozhodnutie má za následok uznanie a výkon trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody uvedeného v súdnom rozhodnutí, ktoré je predmetom [EZ]. Odsúdenie sa následne vykoná v súlade s ustanoveniami tohto zákona. Miestne príslušný prokurátor si od orgánu, ktorý vydal [EZ], vyžiada rozsudok spolu s osvedčením a v prípade potreby upraví trest v súlade s článkom 18“.
8 Rozsudok zo 17. decembra 2020 (C‑354/20 PPU a C‑412/20 PPU, EU:C:2020:1033, bod 62).
9 Rozsudok z 29. júna 2017 (C‑579/15, ďalej len „rozsudok Popławski I“, EU:C:2017:503, bod 43).
10 Tento článok 5 sa týka práva na slobodu a bezpečnosť.
11 Pozri rozsudok z 21. decembra 2023, GN (Dôvod odmietnutia založený na najlepšom záujme dieťaťa) (C‑261/22, ďalej len „rozsudok GN“, EU:C:2023:1017, body 35 až 37 a citovaná judikatúra).
12 Rozsudok zo 6. júna 2023, O. G. (Európsky zatykač proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny) (C‑700/21, ďalej len „rozsudok O. G.“, EU:C:2023:444, bod 34 a citovaná judikatúra).
13 Pozri rozsudok GN (body 33 a 34, ako aj citovaná judikatúra).
14 Pozri v tomto zmysle rozsudok GN (bod 43 a citovaná judikatúra).
15 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2024, Alchaster (C‑202/24, EU:C:2024:649, body 52 až 54 a citovaná judikatúra).
16 Podľa tohto ustanovenia „ak vykonávajúci súdny orgán považuje informácie oznámené vydávajúcim členským štátom za nedostatočné na rozhodnutie o vydaní, požiada o urýchlené doplnenie ďalších potrebných informácií, najmä s ohľadom na články 3 až 5 a článok 8, a môže stanoviť lehotu na ich prijatie, berúc do úvahy potrebu dodržania lehôt stanovených v článku 17“.
17 Pozri v tomto zmysle rozsudok GN (bod 49 a citovaná judikatúra).
18 Návrhy prednesené vo veci E. D. L. (Dôvod odmietnutia založený na ochorení) (C‑699/21, EU:C:2022:955, bod 60).
19 Francúzska vláda vo svojich písomných pripomienkach vo veci C‑91/24 dodáva, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že odovzdanie bolo dočasne odložené na základe článku 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, podľa ktorého „odovzdanie sa môže výnimočne odložiť [dočasne odložiť – neoficiálny preklad] z vážnych humanitárnych dôvodov, napríklad ak sú závažné dôvody domnievať sa, že by odovzdanie zjavne ohrozilo život alebo zdravie vyžiadanej osoby“, ani že by sa realizovala účinná spolupráca s plným využitím nástrojov stanovených v tomto rámcovom rozhodnutí s cieľom získať záruky.
20 Rozsudok z 9. novembra 2023, Všeobecná úverová banka (C‑598/21, EU:C:2023:845, bod 42 a citovaná judikatúra).
21 Rozsudok z 8. mája 2025, Zimir (C‑662/23, EU:C:2025:326, bod 25 a citovaná judikatúra).
22 Pozri rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i. (C‑158/21, EU:C:2023:57, body 78 a 79).
23 Pozri v tomto zmysle rozsudok O. G. (body 46 a 47, ako aj citovaná judikatúra).
24 Pozri rozsudok O. G. (bod 48 a citovaná judikatúra).
25 Pozri rozsudok O. G. (bod 49 a citovaná judikatúra).
26 Podľa tejto vlády východiskovým bodom tohto „členenia“ je to, že EZ sa vykoná v súlade s článkom 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 okrem prípadu, že: i) existuje dôvod pre povinné alebo nepovinné nevykonanie na základe článkov 3 alebo 4 tohto rámcového rozhodnutia, alebo že ii) nevykonanie sa vyžaduje na základe článku 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia.
27 Pozri rozsudok z 18. apríla 2023, E. D. L. (Dôvod odmietnutia založený na ochorení) (C‑699/21, EU:C:2023:295, bod 44 a citovaná judikatúra).
28 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2019, Popławski (C‑573/17, ďalej len „rozsudok Popławski II“, EU:C:2019:530, bod 82 a citovaná judikatúra).
29 Pozri rozsudok Popławski I (bod 43).
30 Pozri rozsudok Popławski II (bod 99 a citovaná judikatúra)
31 Pozri rozsudok z 29. apríla 2021, X (Mandat d’arrêt européen – Ne bis in idem) (C‑665/20 PPU, EU:C:2021:339, bod 58 a citovaná judikatúra).
32 Pozri rozsudok O. G. (body 34 až 36 a citovaná judikatúra).
33 Pozri bod 50 vyššie.
34 Pozri v tomto zmysle rozsudok Popławski II (bod 92 a citovaná judikatúra).
35 Takáto zodpovednosť, pokiaľ ide o výkon trestu uloženého členským štátom vydania zatykača, ktorá zaťažuje vykonávajúce súdne orgány, odráža dobre známu zásadu medzinárodného práva „aut dedere, aut punire/judicare“ („buď vydať alebo potrestať/súdiť“) vyplývajúcu z tradičných zmlúv o vydávaní, ktoré nahrádza mechanizmus EZ. V súvislosti s touto zásadou pozri v právnej vede najmä COSTA, M. J.: Aut Dedere Aut Judicare. In: CAEIRO, P. a i. (eds.): Elgar Encyclopedia of Crime and Criminal Justice, 2024, najmä strany 178 – 192.
36 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2024, Breian (C‑318/24 PPU, EU:C:2024:658, bod 102 a 103 ako aj citovaná judikatúra).
37 Pokiaľ ide o rozmanitosť prebratia dôvodov na nepovinné nevykonanie rámcového rozhodnutia 2002/584 do vnútroštátneho práva, pozri v právnej vede BOT, S.: Section 2. Une transposition délicate par l’autonomie procédurale conservée aux Etats membres. In: Le mandat d’arrêt européen. Bruxelles: Larcier, 2009, s. 233 – 246.
38 Pozri v tomto zmysle správu Komisie Európskemu parlamentu a Rade o vykonávaní rámcového rozhodnutia Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi [COM/2020/270 final, najmä s. 18].
39 Pokiaľ ide o ťažkosti, s ktorými sa stretávajú súdne orgány pri uplatňovaní článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, pozri v právnej vede WEYEMBERGH, A., PINELLI, L.: Detention Conditions in the Issuing Member State as a Ground for Non‑Execution of the European Arrest Warrant: State of Play and Challenges Ahead. In: European Criminal Law Review, zv. 12, č. 1, 2022, s. 25 až 52, konkrétne s. 37 – 39.
40 Okrem toho chcem uviesť, že o riešení spočívajúcom v uložení výslovnej povinnosti vykonávajúcemu súdnemu orgánu vykonať trest sa už uvažovalo v reakcii na prekážky, ktoré sa v praxi vyskytujú pri uplatňovaní článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584. Pozri v tomto zmysle The EAW and Prison condition : Outcome Report of the College Thematic Discussion, Eurojust, máj 2017, k dispozícii len v anglickom jazyku na tejto adrese: https://op.europa.eu/fr/publication‑detail/‑/publication/9c1ffe17‑8c64‑11e7‑b5c6‑01aa75ed71a1.
41 Pozri bod 45 vyššie.
42 Pozri rozsudok z 9. novembra 2023, Staatsanwaltschaft Aachen (C‑819/21, EU:C:2023:841, bod 19 a citovaná judikatúra).
43 Pozri rozsudok Popławski II (bod 36).
44 Pozri rozsudok z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu) (C‑314/18, EU:C:2020:191, bod 51 a citovaná judikatúra).
45 C‑305/22, EU:C:2024:508, (body 41 až 48), (v čase redakcie týchto návrhov uvedený rozsudok nebol ešte vyhlásený).
46 Pozri tiež oznámenie Komisie – Príručka o vydávaní a vykonávaní európskeho zatykača (Ú. v. EÚ C, C/2023/1270), najmä body 2.5.2 a 5.5.2.
47 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2023, Staatsanwaltschaft Aachen (C‑819/21, EU:C:2023:841, bod 20).
48 Pozri rozsudok z 15. apríla 2021, AV (Rozsudok ukladajúci súhrnný trest) (C‑221/19, EU:C:2021:278, bod 35 a citovaná judikatúra).
49 Podľa článku 13 rámcového rozhodnutia 2008/909 totiž „pokiaľ sa nezačal výkon trestu vo vykonávajúcom štáte, štát pôvodu môže osvedčenie z tohto štátu vziať späť, pričom uvedie dôvody takéhoto postupu. Vykonávajúci štát po vzatí osvedčenia späť už trest nevykonáva“.
50 Pozri bod 54 vyššie.
51 Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 5. septembra 2012, Lopes Da Silva Jorge (C‑42/11, EU:C:2012:517, bod 35 a citovaná judikatúra).
52 Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky uväznenia v Maďarsku) (C‑220/18 PPU, EU:C:2018:589, bod 85).
53 Pozri rozsudok z 29. júla 2024, Breian (C‑318/24 PPU, EU:C:2024:658, bod 93 a citovaná judikatúra). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva zakotvil v rámci EZ s odkazom na článok 2 ESĽP a článok 2 Charty „pozitívnu procesnú povinnosť spolupráce“ medzi členskými štátmi. Pozri spoločný tematický súhrn Európskeho súdu pre ľudské práva a Agentúry pre základné práva Európskej únie (FRA), s názvom „Mandat d’arrêt européen et droits fondamentaux – Jurisprudence de la CEDH et de la CJUE“, aktualizovaný 28. februára 2025, dostupný v anglickom a francúzskom jazyku na tejto adrese : https://ks.echr.coe.int/documents/d/echr‑ks/mandat‑d‑arret‑europeen‑et‑droits‑fondamentaux. Tento tematický súhrn upozorňuje, že jeho obsah nezaväzuje Európsky súd pre ľudské práva.
54 Vydávajúci súdny orgán môže tiež zaslať žiadosť na základe článku 4 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2008/909.