Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA
prednesené 8. mája 2025(1)
Vec C‑698/23 P
Európsky dozorný úradník pre ochranu údajov (EDPS)
proti
Európskemu parlamentu
a
Rade Európskej únie,
za účasti
Spolkovej republiky Nemecko,
Francúzskej republiky
a
Európskej komisie
„ Odvolanie – Inštitucionálne právo – Spracúvanie osobných údajov Agentúrou Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva (Europol) – Nariadenie (EÚ) 2016/794 – Nariadenie (EÚ) 2022/991 – Inštitucionálne výsady Európskeho dozorného úradníka pre ochranu údajov (EDPS) – Žaloba o neplatnosť – Aktívna legitimácia – Článok 263 ZFEÚ “
1. Prejednávané odvolanie smeruje proti uzneseniu Všeobecného súdu zo 6. septembra 2023, EDPS/Parlament a Rada,(2) ktorým sa rozhodlo, že žaloba o neplatnosť, ktorú podal Európsky dozorný úradník pre ochranu údajov (EDPS) proti článkom 74a a 74b nariadenia (EÚ) 2016/794(3), zmeneného nariadením (EÚ) 2022/991(4), je neprípustná.
2. EDPS vo svojej žalobe podanej na Všeobecnom súde tvrdil, že napadnuté ustanovenia retroaktívne legalizujú určité postupy Agentúry Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva (Europol) v oblasti ochrany údajov, proti ktorým samotný EDPS zakročil v rozhodnutí z 3. januára 2022.
3. EDPS sa domnieva, že účinnosť jeho rozhodnutia z 3. januára 2022 prijatého proti Europolu je de facto zrušená na základe reformy nariadenia 2016/794 vykonanej nariadením 2022/991. Podľa jeho názoru nové ustanovenia(5) porušujú jeho nezávislosť a narúšajú jeho právomoci ako dozorného orgánu.
4. Všeobecný súd v uznesení napadnutom v tomto konaní v podstate rozhodol, že EDPS
– nemá aktívnu legitimáciu, ktorú článok 263 druhý a tretí odsek ZFEÚ priznáva členským štátom a určitým inštitúciám Únie,
– by mohol napadnúť platnosť sporných ustanovení len vtedy, ak by spĺňal požiadavky stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, čo v tomto prípade neplatí.
I. Okolnosti predchádzajúce sporu
5. Okolnosti predchádzajúce sporu sú opísané v bodoch 2 až 13 napadnutého uznesenia, spomedzi ktorých citujem tieto:
„2 V nadväznosti na vyšetrovanie začaté z vlastného podnetu a rozhodnutie o upozornení zo 17. septembra 2020 prijal EDPS 3. januára 2022 rozhodnutie proti [Europolu] podľa článku 43 ods. 3 písm. e) pôvodného nariadenia o Europole, v ktorom konštatoval, že ‚tým, že akčný plán predložený Europolom stanovil nepretržité uchovávanie súborov údajov, bez kategorizácie, neriešil porušenie zistené v rozhodnutí o napomenutí zo 17. septembra 2020‘ a že ‚spracúvanie súborov údajov Europolom bez kategorizácie… výlučne na účely získavania relevantných informácií v súlade s článkom 18 ods. 3 a 5 a prílohou II.B k [pôvodnému] nariadeniu o Europole[(6)], ako aj so zásadami minimalizácie údajov a obmedzenia uchovávania údajov (článok 28 ods. 1 písm. c) a e) [pôvodného] nariadenia o Europole) [nemohlo] prekročiť maximálne obdobie šiestich mesiacov odo dňa prijatia príspevku‘.
3 Na účely tohto odôvodnenia EDPS najmä spresnil, že ‚v prípade neexistencie výslovného právneho ustanovenia stanovujúceho dobu uchovávania osobných údajov spracúvaných na tento účel, treba článok 18 ods. 6 [pôvodného nariadenia o Europole] vykladať analogicky‘.[(7)]
4 Z rozhodnutia z 3. januára 2022 tak vyplýva, že EDPS v podstate uložil Europolu, aby v súvislosti s každým príspevkom prijatým od 4. januára 2022 vykonal kategorizáciu dotknutých osôb v zmysle článku 18 ods. 5 pôvodného nariadenia o Europole v lehote šiestich mesiacov odo dňa prijatia príspevku a v lehote dvanástich mesiacov v prípade súborov údajov existujúcich k 3. januáru 2022, pričom po týchto lehotách bol Europol povinný tieto údaje vymazať.
…
8 Európsky parlament a Rada Európskej únie prijali 8. júna 2022 zmenené nariadenie o Europole. Znenie článkov 74a a 74b bolo v tomto nariadení potvrdené.
9 V týchto ustanoveniach sa v podstate stanovujú podmienky, v súlade s ktorými Europol v stanovenej lehote kategorizuje súbory údajov, ktoré mal v držbe v čase nadobudnutia účinnosti zmeneného nariadenia o Europole, a určujú sa podmienky a postupy, v súlade s ktorými je na podporu prebiehajúceho vyšetrovania trestných činov povolené spracúvanie osobných údajov, ktoré sa netýkajú kategórií dotknutých osôb uvedených v prílohe II k zmenenému nariadeniu o Europole a ktoré boli na Europol prenesené pred 28. júnom 2022.
…
10 Keďže sa EDPS domnieval, že rozsah pôsobnosti jeho rozhodnutia z 3. januára 2022 a článkov 74a a 74b zmeneného nariadenia o Europole nie je rovnaký, 15. júna 2022 požiadal Parlament, Radu a [Európsku komisiu] o poskytnutie dokumentov týkajúcich sa existencie prepojenia medzi ustanoveniami zmeneného nariadenia o Europole a predchádzajúcim výkonom jeho právomocí v oblasti dozoru. Parlament a Rada na túto žiadosť odpovedali listami z 12. júla a 25. júla 2022.
11 V dokumente Rady č. 5370/22 z 24. januára 2022 týkajúcom sa prípravy na trojstranné rokovania sa spresňuje, že ‚nedávne rozhodnutie [EDPS], ktoré by mohlo mať praktické dôsledky na činnosť Europolu, potvrdzuje potrebu rýchleho prijatia nariadenia‘, že ‚predsedníctvo navrhlo delegáciám zaviesť nový článok 74a, ktorého cieľom by bolo ďalšie objasnenie stavu údajov, ktoré má Europol v súčasnosti v držbe, najmä v súvislosti s uvedeným rozhodnutím EDPS z 3. januára 2022‘ a že ‚viaceré delegácie na zasadnutí 19. januára [2022] uvítali zásady tohto návrhu, ale vzhľadom na jeho nedávne predloženie a význam tejto témy v nadväznosti na rozhodnutie EDPS je potrebné schválenie výborom‘.
12 EDPS sa listom z 15. júla 2022 opýtal Europolu, či sa s ohľadom na články 74a a 74b zmeneného nariadenia o Europole jeho rozhodnutie z 3. januára 2022 naďalej vykonáva alebo či sa Europol domnieva, že uvedené články nahradili alebo zmenili rozsah pôsobnosti tohto rozhodnutia.
13 Europol listom z 22. augusta 2022 v podstate odpovedal EDPS, že naďalej vykonáva niektoré body rozhodnutia z 3. januára 2022, ale v tejto fáze sa nemôže vyjadriť k situácii k 3. januáru 2023 a k predloženiu nových správ o vykonávaní podľa tohto rozhodnutia. V tomto liste sa uvádza aj skutočnosť, že články 74a a 74b zmeneného nariadenia o Europole sa neuplatnili na niektoré príspevky, ktoré boli vymazané.“
II. Konanie na Všeobecnom súde a napadnuté uznesenie
6. EDPS vo svojej žalobe podanej na Všeobecnom súde navrhol zrušiť sporné prechodné ustanovenia.
7. Parlament vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol, aby Všeobecný súd zamietol žalobu.
8. Rada vzniesla námietku neprípustnosti žaloby založenú na „… dvoch dôvodo[ch]. … Na jednej strane [na tom,] že žaloba je neprípustná z dôvodu, že EDPS nie je uvedený v článku 263 druhom a treťom odseku ZFEÚ ani v rozsudku… Parlament/Rada[(8)], a na druhej strane [na tom], že EDPS nie je priamo a osobne dotknutý v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ“.(9)
9. Pokiaľ ide o túto námietku neprípustnosti, EDPS
– „v prvom rade tvrdí, že jeho aktívna legitimácia na podanie žaloby o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ je odôvodnená potrebou disponovať súdnym prostriedkom nápravy na ochranu svojich inštitucionálnych výsad, najmä jeho nezávislosti ako dozorného orgánu podľa článku 8 ods. 3 Charty, a inštitucionálnej rovnováhy medzi úlohou dozorných orgánov a úlohou normotvorcu. V tejto súvislosti spresňuje, že má aktívnu legitimáciu podľa judikatúry vyplývajúcej z rozsudku [Parlament/Rada], ktorá by sa mala v prejednávanej veci uplatniť analogicky, keďže tento rozsudok preukazuje, že ochrana inštitucionálnych výsad výnimočne umožňuje inštitúcii brániť ich bez toho, aby musela splniť podmienky prípustnosti uplatniteľné na fyzické alebo právnické osoby podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ“(10),
– „… subsidiárne tvrdí, že je priamo a osobne dotknutý napadnutými ustanoveniami, na zrušení ktorých má jasný a skutočný záujem…“.(11)
10. Všeobecný súd rozhodol, že žaloba EDPS je neprípustná, z týchto dôvodov:
– v prvom rade, aj keď je EDPS orgánom Únie s osobitným postavením, nenachádza sa medzi žalobcami uvedenými v článku 263 druhom a treťom odseku ZFEÚ a nie je ani uvedený v zozname inštitúcií v článku 13 ods. 1 ZEÚ,
– v druhom rade v nadväznosti na to, že EDPS sa odvolal na judikatúru založenú na rozsudku Parlament/Rada, aktívna legitimácia, ktorá bola v uvedenej veci priznaná Parlamentu, je odôvodnená potrebou vyplniť medzeru, ktorú v tom čase spôsobovala neexistencia prostriedkov nápravy proti aktom ostatných inštitúcií, ktoré by mohli narušiť výsady Parlamentu. EDPS však teraz môže podať žalobu o neplatnosť na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, keďže je orgánom zriadeným aktom sekundárneho práva, ktorý možno považovať za právnickú osobu,
– v treťom rade EDPS ako orgán Únie možno považovať za právnickú osobu v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, takže EDPS ako taký má aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť proti sporným prechodným ustanoveniam pod podmienkou, že je týmito ustanoveniami priamo a osobne dotknutý,
– pokiaľ ide o poslednú uvedenú okolnosť, sporné prechodné ustanovenia menia právny režim ochrany údajov, na ktorý má EDPS dohliadať, ale nemajú vplyv na povahu alebo rozsah právomocí, ktoré právne predpisy Únie priznávajú žalobcovi, a preto nie je splnená požiadavka priamej dotknutosti,
– v dôsledku toho, keďže sporné prechodné ustanovenia sa priamo nedotýkajú právneho postavenia EDPS a podmienky priamej a osobnej dotknutosti aktom, o ktorého zrušenie sa žiada, sú kumulatívne, Všeobecný súd dospel k záveru, že žaloba je čiastočne neprípustná a čiastočne zjavne neprípustná.
III. Odvolanie a konanie na Súdnom dvore
11. EDPS vo svojom odvolaní navrhuje
– zrušiť napadnuté uznesenie,
– zrušiť sporné prechodné ustanovenia,
– uložiť žalovaným stranám povinnosť nahradiť trovy konania.
12. EDPS uvádza vo svojom odvolaní hlavný odvolací dôvod a subsidiárny odvolací dôvod:
– v prvom rade tvrdí, že došlo k porušeniu zásady inštitucionálnej rovnováhy v zmysle rozsudku Parlament/Rada a jeho práva na účinný prostriedok nápravy na účely ochrany výsady jeho nezávislosti,
– subsidiárne tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia tým, že konštatoval, že EDPS nie je priamo dotknutý spornými prechodnými ustanoveniami, ako to vyžaduje článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ.
13. Parlament navrhuje
– zamietnuť odvolanie,
– uložiť EDPS povinnosť nahradiť trovy konania.
14. Rada navrhuje
– zamietnuť odvolanie z dôvodu, že je zjavne neprípustné alebo subsidiárne zjavne nedôvodné,
– uložiť EDPS povinnosť nahradiť trovy konania.
15. Francúzska republika a Komisia predložili písomné pripomienky na podporu Parlamentu a Rady.
16. Po podaní repliky a dupliky sa 11. marca 2025 uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa zúčastnili EDPS, Parlament, Rada a Komisia.
IV. Posúdenie
A. Hlavný odvolací dôvod
1. Tvrdenia účastníkov konania
a) O prípustnosti
17. Rada tvrdí, že tento odvolací dôvod je neprípustný, keďže EDPS len zopakoval tvrdenia uvedené v prvostupňovom konaní a vyjadril svoj nesúhlas s napadnutým uznesením, pričom jednoznačne neidentifikoval namietané nesprávne právne posúdenia.
18. EDPS vo svojej replike uvádza, že v jeho odvolaní sú osobitne identifikované sporné body a že v odvolacom konaní môže napadnúť výklad právnych predpisov podaný Všeobecným súdom, ktorého odôvodnenie je podľa jeho názoru navyše nedostatočné.
b) O veci samej
19. EDPS tvrdí, že Všeobecný súd mu mal priznať aktívnu legitimáciu na napadnutie sporných prechodných ustanovení bez ohľadu na požiadavky stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, lebo v opačnom prípade sa nezávislému orgánu dohľadu v zmysle článku 8 ods. 3 Charty odníme právo podať žalobu na ochranu inštitucionálnej rovnováhy.
20. Na podporu tohto návrhu EDPS poukázal na rozsudok Parlament/Rada, ktorý Všeobecný súd považoval za irelevantný z dôvodov, ktoré sú podľa názoru EDPS neopodstatnené. Tak ako Parlament v prípade, ktorého sa týkal uvedený rozsudok, EDPS v súčasnosti nedisponuje žiadnym prostriedkom nápravy, ktorý by mu umožnil brániť jeho nezávislosť, ktorú chráni článok 8 ods. 3 Charty ako podstatnú súčasť ochrany osobných údajov.
21. Podľa EDPS skutočnosť, že na rozdiel od Parlamentu v prípade, ktorého sa týkal rozsudok Parlament/Rada, má právnu subjektivitu, nemôže spôsobiť, že bude zbavený možnosti brániť svoju nezávislosť, ktorú nevyhnutne ohrozuje retroaktívny charakter sporných prechodných ustanovení.
22. EDPS považuje za rozhodujúce, aby sa – ako konštatoval Súdny dvor – zaručila integrita systému rozdelenia právomocí stanoveného Zmluvami. Vzhľadom na túto požiadavku je potrebné, aby existovali prostriedky nápravy, ktoré sú dostupné nielen inštitúciám, ale aj orgánu, akým je EDPS, v záujme zásady rovnováhy právomocí.
23. To, že Všeobecný súd obmedzil žalobu, ktorú môže podať EDPS, na žalobu upravenú v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, podľa názoru EDPS spôsobilo vytvorenie medzery v celom súdnom systéme vytvorenom Zmluvami. Len všeobecná a samostatná aktívna legitimácia môže zaručiť súdnu ochranu výsad EDPS za každých okolností bez toho, aby závisela od splnenia podmienok, ktoré sú – tak ako podmienky stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ – splnené len vo veľmi výnimočných prípadoch. Nezávislosť EDPS môže byť ovplyvnená opatreniami, ktoré sa ho priamo a osobne netýkajú, ale môžu podporovať riziko „anticipovanej poslušnosti“.
24. EDPS tiež vytýka Všeobecnému súdu, že konštatoval, že EDPS sa dovoláva „privilegovaného“ práva spochybniť všetky právne predpisy v oblasti spracúvania osobných údajov. Jeho jediným zámerom je naopak to, aby sa uznalo jeho právo brániť výsadu jeho nezávislosti v zmysle rozsudku Parlament/Rada a len v tomto rozsahu napadnúť obsah určitého legislatívneho aktu za veľmi špecifických okolností.
25. Parlament a Rada, ktoré podporuje Komisia a francúzska vláda, navrhujú zamietnuť hlavný odvolací dôvod, keďže EDPS nemôže podať žalobu o neplatnosť, pokiaľ nie sú splnené podmienky stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.
26. Podľa názoru Parlamentu a Rady je znenie článku 263 ZFEÚ jednoznačné: na základe vôle autorov Zmlúv EDPS nepatrí medzi subjekty oprávnené podať žalobu bez toho, aby museli spĺňať podmienky stanovené vo štvrtom odseku tohto článku.
27. Rada popiera, že by existovala medzera, ktorú namieta EDPS, a tvrdí, že ak by sa vyhovelo žalobe, ktorú podal EDPS, umožnilo by mu to, aby potenciálne napadol každý legislatívny akt v oblasti ochrany údajov, čím by sa sťažila zmena príslušných právnych predpisov.
28. Parlament, Rada a Komisia zhodne podporujú výklad rozsudku Parlament/Rada, ktorý použil Všeobecný súd. Poukazujú na to, že Zmluvy nepriznávajú EDPS (orgánu zriadenému sekundárnym právom, ktorému prináleží časť dohľadu nad dodržiavaním práva Únie v oblasti ochrany údajov) výsadu, ktorú by bolo možné prirovnať k výsade, o ktorú išlo v uvedenej veci.
29. Komisia tvrdí, že výklad, ktorý presadzuje EDPS, by sa mohol uplatniť na všetky orgány, úrady alebo agentúry Únie na úkor podmienok stanovených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ. Tieto podmienky, vykladané so zreteľom na právo na účinnú súdnu ochranu, nebránia náležitej ochrane osobných údajov, ktorá je hlavným dôvodom nezávislosti priznanej EDPS, pričom mu nie je potrebné priznať priamu a všeobecnú aktívnu legitimáciu.
30. Parlament v každom prípade tvrdí, že vôbec nebola narušená nezávislosť EDPS, ale došlo k oprávnenému výkonu legislatívnej právomoci s cieľom zmeniť právny rámec ochrany osobných údajov.
2. Analýza
a) O prípustnosti
31. V rozpore s názorom Rady sa domnievam, že hlavný odvolací dôvod nie je neprípustný.
32. Je pravda, že odvolanie, ktoré sa obmedzuje na opakovanie alebo doslovné prevzatie žalobných dôvodov a tvrdení už raz uvedených v konaní na Všeobecnom súde, by nespĺňalo požiadavky odôvodnenia stanovené v článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.(12)
33. V súlade s rozsudkom Nemecko/Komisia však platí, že „pokiaľ… odvolateľ spochybňuje výklad alebo uplatnenie práva Únie vykonané Všeobecným súdom, môžu sa právne otázky skúmané na prvom stupni nanovo prejednať v rámci odvolania“.(13)
34. Tak je to v tomto prípade. Hoci EDPS opakuje tvrdenia uvedené na prvom stupni s cieľom odôvodniť prípustnosť jeho žaloby o neplatnosť, teraz nimi kritizuje výklad článku 263 ZFEÚ, ktorý použil Všeobecný súd. EDPS identifikuje (a kritizuje) právny základ napadnutého uznesenia, pričom presne uvádza právne argumenty, ktoré podporujú jeho návrh.
b) O veci samej
35. V bodoch 26 až 35 napadnutého uznesenia sú uvedené dôvody, pre ktoré EDPS podľa Všeobecného súdu nemôže podať žalobu bez toho, aby dodržal podmienky stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.
36. Všeobecný súd zdôrazňuje, že EDPS sa nenachádza medzi inštitúciami, ktoré sú na základe článku 263 ZFEÚ výslovne aktívne legitimované a) na podanie žaloby z dôvodu nedostatku právomoci, porušenia podstatných formálnych náležitostí, porušenia Zmlúv alebo akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa uplatňovania alebo zneužitia právomocí (druhý odsek) a b) v prípade určitých inštitúcií na podanie žaloby na ochranu ich výsad (tretí odsek).
37. Takto aktívne legitimovanými účastníkmi konkrétne sú:
– členské štáty, Parlament, Rada a Komisia, ktorým článok 263 druhý odsek ZFEÚ priznáva všeobecnú aktívnu legitimáciu,
– Dvor audítorov, Európska centrálna banka a Výbor regiónov, ktorí na základe článku 263 tretieho odseku ZFEÚ môžu podať žalobu na ochranu svojich výsad.
38. Okrem toho, že EDPS sa nenachádza medzi žalobcami uvedenými v článku 263 druhom a treťom odseku ZFEÚ, nie je ani uvedený v zozname inštitúcií v článku 13 ods. 1 ZEÚ. S výnimkou Výboru regiónov sú uvedené inštitúcie tie isté, ktorým Zmluva o FEÚ priznáva aktívnu legitimáciu, ktorej sa teraz domáha EDPS, ktorý sa nenachádza na uvedenom zozname.(14)
39. EDPS je orgánom Únie, ktorý bol zriadený ustanovením sekundárneho práva.(15) Ako taký ho v súlade s judikatúrou Súdneho dvora nemožno zaradiť pod pojem „inštitúcie“: podľa článku 13 ods. 1 ZEÚ tento pojem odkazuje na presný zoznam subjektov, ktorý nezahŕňa orgány, úrady a agentúry Únie.(16)
40. V súlade s článkom 263 prvým odsekom ZFEÚ in fine Súdny dvor preskúmava „zákonnosť aktov orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči tretím stranám“. Také orgány, úrady alebo agentúry však nepatria medzi subjekty aktívne legitimované podať žalobu na Súdnom dvore na základe druhého a tretieho odseku článku 263 ZFEÚ.
41. Ide o zámerné vylúčenie, keďže – ako správne uvádza Všeobecný súd – zaradenie Výboru regiónov medzi žalobcov uvedených v článku 263 treťom odseku ZFEÚ svedčí o tom, že „hoci tvorcovia Zmluvy zahrnuli do zoznamu osôb oprávnených brániť svoje výsady podľa tohto ustanovenia iné subjekty ako inštitúcie, rozhodli sa nezahrnúť EDPS“.(17)
42. EDPS je nezávislý orgán, ktorý má v zmysle článku 16 ods. 2 ZFEÚ dohliadať na to, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie dodržiavali predpisy Únie v tejto oblasti.(18) Táto okolnosť znamená, že EDPS je nezávislým orgánom Únie, ale nie inštitúciou Únie.
43. EDPS nepodal žalobu na Súdnom dvore s cieľom napadnúť nové ustanovenia, čo by bol povinný urobiť, ak by bol inštitúciou Únie. Podľa článku 51 písm. b) Štatútu Súdneho dvora Európskej únie je totiž Súdnemu dvoru vyhradená právomoc pre žaloby uvedené v článku 263 ZFEÚ, ak sú tieto žaloby podané najmä inštitúciou Únie proti legislatívnemu aktu. Taký postup svedčí o tom, že samotný EDPS sa nepovažoval za inštitúciu Únie.
44. EDPS spochybňuje skôr argumenty, na základe ktorých Všeobecný súd odmietol analogicky uplatniť rozsudok Parlament/Rada, sformulované v bodoch 38 až 55 napadnutého uznesenia.
45. EDPS teda zrejme – aspoň implicitne – uznáva, že z článku 263 druhého a tretieho odseku ZFEÚ by vyplynulo riešenie použité v napadnutom uznesení. Domnieva sa však, že pred znením týchto dvoch ustanovení treba uprednostniť úvahy, na základe ktorých Súdny dvor v rozsudku Parlament/Rada priznal Parlamentu aktívnu legitimáciu, ktorá bola predmetom diskusie v uvedenej veci.
46. Súhlasím však s názorom Všeobecného súdu na túto otázku.
47. Všeobecný súd na základe výkladu rozsudku Parlament/Rada, ktorý podal, „pripomen[ul]“, že v ňom „Súdny dvor konštatoval, že znenie článku 173 Zmluvy o EHS neposkytuje Parlamentu žiadnu možnosť napadnúť na súdoch Únie akty prijaté inými inštitúciami, ktoré by mohli zasahovať do jeho výsad, a rozhodol sa vyplniť túto medzeru využitím všeobecnej zásady inštitucionálnej rovnováhy“.(19)
48. V rozsudku Parlament/Rada Súdny dvor uviedol, že
– výsady Parlamentu „predstavujú jeden zo základných prvkov inštitucionálnej rovnováhy vytvorenej Zmluvami[, ktoré] zakotvujú [systém] rozdelenia právomocí medzi jednotlivými inštitúciami [Únie], ktor[ý] stanovuje každej inštitúcii osobitné poslanie v rámci inštitucionálnej štruktúry [Únie], ako aj pri uskutočňovaní úloh, ktoré sú jej zverené“,(20)
– je potrebné „zabezpečiť zachovávanie inštitucionálnej rovnováhy, a teda aj [súdne preskúmanie] zachovávani[a] výhradných práv Parlamentu v prípade, že sa… Parlament obráti [na Súdny dvor] prostredníctvom právneho prostriedku, ktorý je primeraný vo vzťahu k sledovanému cieľu“,(21)
– v záujme uvedenej povinnosti prináležalo samotnému Súdnemu dvoru „zabezpečiť úplné uplatnenie ustanovení Zmlúv o inštitucionálnej rovnováhe a zabezpečiť, aby sa [tak ako v prípade ostatných inštitúcií] nemohli porušiť výhradné práva Parlamentu bez toho, aby mal Parlament možnosť s istotou a účinne použiť niektorý z opravných prostriedkov upravených v Zmluvách“,(22)
– „skutočnosť, že v Zmluvách nie je upravené právo Parlamentu podať žalobu o neplatnosť, môže predstavovať procesnú medzeru, ktorá však nemôže prevážiť nad základným záujmom spočívajúcim v zachovaní a dodržaní inštitucionálnej rovnováhy stanovenej Zmluvami zakladajúcimi Európske spoločenstvá“.(23)
49. V dôsledku toho Súdny dvor rozhodol, že „žaloba o neplatnosť podaná Parlamentom na Súdny dvor proti aktu Rady a Komisie je prípustná pod podmienkou, že žaloba smeruje [len] k ochrane jeho výhradných práv a že sa zakladá [len] na dôvodoch založených na porušení týchto práv“.(24)
50. Situácia, v ktorej sa nachádza EDPS, je veľmi odlišná od situácie, v ktorej sa nachádzal Parlament v čase vydania rozsudku Parlament/Rada.
51. V prvom rade v rozsudku Parlament/Rada sa odkazuje na inštitucionálnu rovnováhu v súvislosti s rozdelením právomoci „medzi jednotlivými inštitúciami [Únie]“. Ako som už uviedol, EDPS nie je inštitúciou Únie.
52. V druhom rade v prípade posudzovanom v rozsudku Parlament/Rada mal Parlament k dispozícii len „neúčinné alebo neisté“ právne prostriedky na obranu svojich výhradných práv. V tomto prípade má EDPS naopak v súčasnosti k dispozícii účinný a istý prostriedok nápravy. EDPS tvrdí(25), že dokáže preukázať, že spĺňa požiadavky aktívnej legitimácie stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ(26).
53. EDPS tým, že uznáva uvedenú možnosť, a to konkrétne v tejto veci, do veľkej miery spôsobuje, že jeho prvý odvolací dôvod je neúčinný, pokiaľ ide o uplatnenie judikatúry obsiahnutej v rozsudku Parlament/Rada. Pripomínam, že v tomto rozsudku sa vychádzalo z predpokladu, že Parlament nemal k dispozícii účinné a isté prostriedky nápravy.
54. Vzhľadom na vyššie uvedené je nepodstatné, či existujú iné situácie, v ktorých by síce boli narušené jeho výsady, ale EDPS by nebol aktívne legitimovaný na podanie žaloby na Súdnom dvore podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.(27) Bez ohľadu na to, či môžu existovať situácie, na aké poukazuje EDPS, v tomto prípade záleží len na konkrétnej a skutočnej situácii, ktorú mal posúdiť Všeobecný súd. Len v súvislosti s touto situáciou treba objasniť, či EDPS spĺňa požiadavky na napadnutie sporných prechodných ustanovení.
55. Aby som to zhrnul, domnievam sa, že EDPS nemá aktívnu legitimáciu, ktorá je stanovená v článku 263 druhom a treťom odseku ZFEÚ, čo bude mať za následok zamietnutie jeho hlavného odvolacieho dôvodu.
B. Subsidiárny odvolací dôvod
1. Tvrdenia účastníkov konania
a) O prípustnosti
56. Rada sa domnieva, že aj tento odvolací dôvod je neprípustný, a to z tých istých dôvodov, pre ktoré by sa malo rozhodnúť, že hlavný odvolací dôvod je neprípustný.
b) O veci samej
57. EDPS najprv namieta nedostatočnú jednoznačnosť bodov 76 a 77 napadnutého uznesenia, kde sa konštatuje, že rozhodnutie z 3. januára 2022 „ je… správnym rozhodnutím, ktoré nemôže mať vplyv na legislatívne akty, ako je zmenené nariadenie o Europole, ani ovplyvniť ich obsah“ a že „hoci… napadnuté ustanovenia menia uplatniteľný právny rámec, dodržiavanie ktorého má kontrolovať EDPS, a nemajú úplne rovnaký rozsah ako rozhodnutie z 3. januára 2022, nedotýkajú sa jeho právneho postavenia“.
58. Podľa názoru EDPS tieto konštatovania obsahujú dve nesprávne posúdenia. Na jednej strane sa v nich nepoukazuje na to, že výkon právomocí EDPS si vyžaduje právnu istotu a že došlo k zásahu do týchto právomocí prostredníctvom prijatia retroaktívnych opatrení. Na druhej strane sa v nich neuznáva, že sporné prechodné ustanovenia majú za cieľ neutralizovať aktuálne účinky konkrétneho rozhodnutia, a preto sú určené EDPS a Europolu.
59. EDPS sa domnieva, že práve retroaktívny charakter sporných prechodných ustanovení spochybňuje jeho nezávislosť, ktorá by vôbec nebola dotknutá, ak by sa legislatívna zmena uplatňovala s účinnosťou do budúcnosti.
60. EDPS dodáva, že uvedené ustanovenia sa ho tiež osobitne týkajú, pokiaľ ide o výkon jeho kontrolnej funkcie v oblasti ochrany údajov. V tomto prípade ide o osobné údaje, ktorých ochranu ohrozujú prechodné ustanovenia, ktoré sa z toho istého dôvodu nevyhnutne týkajú samotného EDPS.
61. Parlament a Rada, ktorých podporuje Komisia a francúzska vláda, v podstate súhlasia s argumentmi Všeobecného súdu.
62. Parlament konkrétne tvrdí, že ak by sa uznalo, že akákoľvek zmena ustanovení, ktoré už uplatnil EDPS, sa ho priamo týka, priznalo by sa mu postavenie privilegovaného žalobcu, a to v rozpore s článkom 263 ZFEÚ. V tom istom zmysle francúzska vláda upozorňuje na to, že kritérium priamej dotknutosti by sa tým zbavilo obsahu.
2. Analýza
a) O prípustnosti
63. Dôvody na odmietnutie neprípustnosti hlavného odvolacieho dôvodu presadzovanej Radou, ktoré som uviedol, možno uplatniť aj na subsidiárny odvolací dôvod.
b) O veci samej
64. Tak Všeobecný súd, ako aj inštitúcie, ktoré sa zúčastňujú na tomto konaní, sa zhodujú na tom, že EDPS nemá aktívnu legitimáciu podľa článku 263 druhého a tretieho odseku ZFEÚ (privilegovaná aktívna legitimácia). Tiež sa zhodujú na tom, že aktívna legitimácia EDPS je podmienená splnením podmienok stanovených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ. Potiaľ súhlasím s ich závermi.
65. Nesúhlasím však s tým, že EDPS v tomto prípade nespĺňa podmienky stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.
66. Pokiaľ je vylúčená privilegovaná aktívna legitimácia, ktorej sa dovoláva EDPS, domnievam sa, že vzhľadom na povahu funkcií týkajúcich sa dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov týkajúcich sa ochrany údajov, ktoré sú zverené tomuto orgánu, by sa jeho štandardná aktívna legitimácia na podanie žaloby nemala vykladať príliš prísne.
67. Hoci som vyššie uviedol, že EDPS nemá postavenie inštitúcie Únie, teraz musím zdôrazniť, že plní dôležitú funkciu, ktorá je zakotvená v Zmluve o FEÚ, aby sa zaručilo, že inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie budú dodržiavať pravidlá, ktoré sa vzťahujú na ochranu fyzických osôb, pokiaľ ide o spracúvanie osobných údajov. Plnenie týchto funkcií, pokiaľ ide o ich aspekt týkajúci sa podávania žalôb na súdoch Únie, by nemalo byť ohrozené bez veľmi presvedčivých dôvodov.
68. Z dôvodov, ktoré uvediem nižšie, sa domnievam, že dokonca aj reštriktívny výklad požiadaviek stanovených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ by umožnil priznať EDPS aktívnu legitimáciu, ktorá mu bola odopretá v napadnutom uznesení.
69. Riešenie, ktoré presadzujem, nemá vplyv na rozhodnutie o vecnej stránke žaloby o neplatnosť. Vo fáze skúmania prípustnosti žaloby nie je potrebné vopred rozhodnúť o veci samej: stačí overiť, či žalobca relevantným spôsobom opísal dôvody, pre ktoré sporné ustanovenie ovplyvňuje jeho právne postavenie.(28)
70. Všeobecný súd odmietol, že by sa sporné prechodné ustanovenia priamo týkali EDPS, ako to vyžaduje článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ. Po prvé preto, lebo uvedenými ustanoveniami sa zmenila právna úprava, dodržiavanie ktorej má kontrolovať EDPS, ale nie jeho vlastné právomoci.(29) Po druhé preto, lebo také ustanovenia „ponechávajú Europolu určitú mieru voľnej úvahy“.(30)
71. Prístup, ktorý použil Všeobecný súd pri opise kritérií na určenie, či existuje „priama dotknutosť“, je v zásade správny. Súdny dvor opakovane konštatoval, že napadnutie konkrétneho opatrenia si vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych podmienok, „… a to konkrétne po prvé, aby sporné opatrenie priamo ovplyvňovalo právne postavenie tejto osoby, a po druhé, aby neponechávalo žiaden priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení“.(31)
72. Pri posudzovaní, či sporné prechodné ustanovenia ovplyvňujú právne postavenie EDPS v tejto veci, však Všeobecný súd podľa môjho názoru v skutočnosti rozhodol o niečom, čo sa netýka prípustnosti, ale vecnej stránky žaloby: jeho kľúčové úvahy súvisia s možnými účinkami sporných prechodných ustanovení na nezávislosť EDPS. Všeobecný súd najmä odmietol tvrdenie, že (údajný) retroaktívny charakter sporných prechodných ustanovení môže ohroziť nezávislosť EDPS.
73. Podľa môjho názoru Všeobecnému súdu v tejto procesnej fáze prináležalo len konštatovať, či EDPS relevantným (teda primeraným a pravdepodobným) spôsobom opísal dôvody, pre ktoré uvedené ustanovenia môžu vyvolávať tento účinok.
74. Podobne to bolo aj v prípade druhej zo spomenutých požiadaviek: Všeobecný súd vychádzal z toho, že sporné prechodné ustanovenia priznávajú Europolu priestor na voľnú úvahu, aby rozhodol, „či bude alebo nebude pokračovať v spracúvaní určitých údajov“, čo podľa Všeobecného súdu svedčí o tom, že „napadnuté ustanovenia… nemajú… úplne automatický charakter“.(32)
75. Všeobecný súd odmietol námietku EDPS (pokiaľ ide o následky výkonu tohto priestoru na voľnú úvahu vo vzťahu k jeho rozhodnutiu z 3. januára 2022), pričom konštatoval, že „napadnuté ustanovenia nebránia EDPS, aby podľa vlastného uváženia vykonával svoje právomoci“.(33)
76. Posledné uvedené konštatovanie však naráža na dve námietky:
– na jednej strane sa ním opäť rozhodlo o vecnej otázke, čím sa vo fáze skúmania prípustnosti vopred rozhodlo o právnych účinkoch sporných prechodných ustanovení na situáciu toho, kto ich chce napadnúť.(34) O tejto otázke sa ním navyše rozhodlo s odvolaním sa na teoretickú možnosť, že Europol bude konať určitým spôsobom, ak z odpovede Europolu z 22. augusta 2022 určenej EDPS(35) v skutočnosti vyplynulo, že Europol už nevykonáva prinajmenšom časť rozhodnutia EDPS z 3. januára 2022;
– na druhej strane sa ním prenáša problém na prípadný zásah EDPS voči (budúcim) rozhodnutiam Europolu, ak pre vyriešenie sporu bolo rozhodujúce objasniť, či sporné prechodné ustanovenia samy osebe ako opatrenie ad hoc nahrádzali individuálne rozhodnutia, ktoré predtým prijal EDPS a ktoré boli zamerané proti určitým, tiež minulým konaniam Europolu. Za takých podmienok bolo opodstatnené tvrdiť, že priznaný „priestor na voľnú úvahu“ sám osebe dovoľuje Europolu, aby sa neriadil obsahom rozhodnutia EDPS z 3. januára 2022.
77. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, nie som si celkom istý, či sa požiadavka týkajúca sa priestoru na voľnú úvahu má za okolností tohto prípadu vzťahovať na správanie Europolu. Ak – ako sa domnievam – sa sporné prechodné ustanovenia týkajú EDPS priamo a – ako bude uvedené nižšie – aj osobne, je to tak preto, lebo vyvolávajú právne účinky vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodnutiu EDPS a v tomto rozsahu sú určené EDPS. EDPS nemal žiadny priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o predmet tohto rozhodnutia, ak na základe sporných prechodných ustanovení jeho konanie nevyhnutne musel byť v súlade s tým, čo vyplýva z týchto ustanovení.
78. Z opisu skutkového stavu zo strany EDPS a z opisu skutkového stavu obsiahnutého v napadnutom uznesení podľa môjho názoru vyplýva, že sporné prechodné ustanovenia sa priamo týkali EDPS. Pripomínam, že otázka, či sa ho týkali tak, že zasahovali do jeho právomocí alebo obmedzovali jeho nezávislosť, je vecnou otázkou, ktorú EDPS predložil Všeobecnému súdu.
79. Z porovnania obsahu rozhodnutia EDPS z 3. januára 2022 s obsahom sporných prechodných ustanovení vyplýva, že bolo prinajmenšom opodstatnené tvrdiť, že prostredníctvom zmeneného nariadenia o Europole chcel normotvorca „opraviť“ rozhodnutie EDPS, ktoré nadobudlo právoplatnosť (nebolo napadnuté Europolom).
80. Totiž:
– na jednej strane EDPS uložil Europolu, aby v lehote dvanástich mesiacov kategorizoval súbory údajov, ktoré mal v držbe k 3. januáru 2022,
– na druhej strane v sporných prechodných ustanoveniach sa: a) predĺžila lehota, v ktorej môže Europol kategorizovať údaje, ktoré mal v držbe v čase nadobudnutia ich účinnosti, teda 28. júna 2022, na 18 mesiacov s možnosťou ďalšieho predĺženia, a b) určovali podmienky a postupy, v súlade s ktorými je na podporu prebiehajúceho vyšetrovania trestných činov povolené spracúvanie osobných údajov, ktoré sa netýkajú kategórií dotknutých osôb uvedených v prílohe II k zmenenému nariadeniu o Europole a ktoré boli na Europol prenesené pred 28. júnom 2022.
81. EDPS zdôrazňuje, že sa nedovoláva aktívnej legitimácie na napadnutie akejkoľvek zmeny právnej úpravy, v ktorej je upravený obsah jeho úloh. Okrem toho nepovažuje za problematické pripustiť – ako to urobil na pojednávaní –, že by voči novej právnej úprave nemal žiadne námietky, ak by sa uplatňovala len s účinnosťou do budúcnosti.
82. Tvrdí však, že v tomto prípade sa ho zmena týka v rozsahu, v akom sa ňou mení obsah jeho skoršieho rozhodnutia, ktoré je už právoplatné, prijatého v súlade s platnou právnou úpravou, čím vzniklo riziko anticipovanej poslušnosti spôsobilé spochybniť jeho nezávislosť.
83. Možno spochybniť – ako to robí Parlament –, či sporné prechodné ustanovenia majú retroaktívny účinok. Tiež je sporné, či – aj keď sa uzná ich retroaktivita – nepriaznivo ovplyvňujú nezávislosť EDPS. Vo všeobecnosti sa domnievam, že ak normotvorca zmení vecný obsah ustanovení, ktoré musí uplatňovať správny orgán, nezasiahne tým do nezávislosti takého orgánu.(36)
84. Zdôrazňujem však, že to je vecná otázka, na ktorú EDPS poukázal vo svojej žalobe o neplatnosť a ktorú nemožno obísť tak, že sa a priori odmietne. Všeobecný súd v skutočnosti predčasne uvádza vecné dôvody týkajúce sa hmotnoprávneho nároku EDPS na účely odôvodnenia rozhodnutia o neprípustnosti žaloby o neplatnosť.
85. Vzhľadom na to, že sporné prechodné ustanovenia majú charakter ad hoc, možno považovať za splnenú aj požiadavku týkajúcu sa osobnej dotknutosti, čo je aspekt, o ktorom síce Všeobecný súd nerozhodol, ale na ktorý treba odpovedať v odvolacom konaní.(37)
86. Osobná dotknutosť je podľa môjho názoru zrejmá vzhľadom na samotný zoznam udalostí, ktoré boli súčasťou legislatívneho postupu zavŕšeného prijatím sporných prechodných ustanovení. Všeobecný súd ich podrobne opísal v bodoch 5 až 11 napadnutého uznesenia.
87. Z uvedených bodov vyplýva, že legislatívny postup sa začal pred prijatím rozhodnutia EDPS z 3. januára 2022, konkrétne 9. decembra 2020, návrhom na zmenu pôvodného nariadenia o Europole, ktorý predložila Komisia. Samotný EDPS v stanovisku 4/2021(38) s určitými výhradami súhlasil s týmto návrhom.
88. Je dôležité, že 1. februára 2022, teda krátko po prijatí rozhodnutia EDPS z 3. januára 2022, boli v nadväznosti na posledné trojstranné rokovania doplnené sporné prechodné ustanovenia. Všetko nasvedčuje tomu, že tieto ustanovenia boli doplnené na základe dokumentu Rady č. 5370/22 z 24. januára 2022 týkajúceho sa prípravy na trojstranné rokovania.(39) V ňom sa uvádza, že
– „nedávne rozhodnutie [EDPS], ktoré by mohlo mať praktické dôsledky na činnosť Europolu, potvrdzuje potrebu rýchleho prijatia nariadenia“,
– „predsedníctvo navrhlo delegáciám zaviesť nový článok 74a, ktorého cieľom by bolo ďalšie objasnenie stavu údajov, ktoré má Europol v súčasnosti v držbe, najmä v súvislosti s uvedeným rozhodnutím EDPS z 3. januára 2022“ a
– „viaceré delegácie na zasadnutí 19. januára [2022] uvítali zásady tohto návrhu, ale vzhľadom na jeho nedávne predloženie a význam tejto témy v nadväznosti na rozhodnutie EDPS je potrebné schválenie výborom“.(40)
89. Ťažko možno poprieť, že sporné prechodné ustanovenia predstavujú individuálne sformulovanú odpoveď na rozhodnutie EDPS z 3. januára 2022, a preto boli osobne určené EDPS. Ide o pravidlá, ktoré vzhľadom na význam uvedeného rozhodnutia EDPS, ktoré už nebolo možné napadnúť, keďže bolo právoplatné, majú za cieľ nahradiť jeho obsah a dôsledky.
90. Nie je mi jasné, ako možno za týchto okolností uznať, že EDPS nie je priamo a osobne dotknutý spornými prechodnými ustanoveniami, ak je ich cieľom konkrétne negovať individuálne rozhodnutie, ktoré prijal samotný EDPS a ktoré je už právoplatné.
91. EDPS je zodpovedný za monitorovanie a zabezpečenie uplatňovania ustanovení nariadenia (EÚ) 2018/1725(41) „a akýchkoľvek ďalších aktov Únie týkajúcich sa ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb so zreteľom na spracúvanie osobných údajov inštitúciou alebo orgánom Únie“.(42)
92. Ak EDPS pri výkone uvedenej právomoci rozhodne, že orgán Únie musí konať určitým konkrétnym spôsobom, a v reakcii na toto rozhodnutie (ktoré nadobudne právoplatnosť) sa neskôr schváli predpis, ktorého konkrétnym cieľom je neutralizovať toto rozhodnutie, domnievam sa, že EDPS treba priznať možnosť navrhnúť, aby súdy Únie posúdili platnosť (nového) predpisu.
93. Aby som to zhrnul, domnievam sa, že bez toho, aby bola dotknutá vecná stránka otázky, ktorú EDPS predložil Všeobecnému súdu v súvislosti s platnosťou sporných prechodných ustanovení, tieto ustanovenia sa ho týkajú v dostatočnej miere na to, aby odôvodňovali aktívnu legitimáciu, ktorá mu v napadnutom uznesení nebola priznaná.
C. Konečné rozhodnutie sporu
94. V súlade s článkom 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu a môže sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecnému súdu.
95. EDPS navrhuje, aby Súdny dvor s konečnou platnosťou rozhodol o vecnej otázke, ktorá bola predmetom prvostupňového konania.
96. Podľa môjho názoru stav konania nedovoľuje, aby Súdny dvor vydal konečný rozsudok. V skutočnosti to uznáva samotný EDPS, ktorý navrhuje vydať „konečný rozsudok po tom, čo sa všetkým účastníkom konania poskytne možnosť vyjadriť sa ku každému aspektu veci“.(43)
97. Diskusia v prvostupňovom konaní bola zameraná na prípustnosť žaloby, ktorú podal EDPS proti sporným prechodným ustanoveniam. Hoci bola uvedená otázka vyriešená, ako som vysvetlil vyššie, keďže sa nerozhodlo o určitých aspektoch vecnej otázky, táto otázka nebola prejednaná úplne, ale len v nevyhnutnom rozsahu, a to výlučne na účely rozhodnutia o aktívnej legitimácii EDPS, ktorú spochybnili Európsky parlament a Rada. Preto je potrebné vrátiť vec Všeobecnému súdu, aby o nej po náležitom kontradiktórnom prejednaní rozhodol.
D. O trovách
98. Keďže to navrhol EDPS, v súlade s článkom 184 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora je potrebné uložiť Parlamentu a Rade povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania a rozhodnúť, že Spolková republika Nemecko a Francúzska republika znášajú svoje vlastné trovy konania.
V. Návrh
99. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor:
– vyhovel odvolaniu,
– zrušil uznesenie Všeobecného súdu zo 6. septembra 2023, EDPS/Parlament a Rada (T‑578/22, EU:T:2023:522),
– v súlade s článkom 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vrátil vec Všeobecnému súdu, aby rozhodol o veci samej,
– uložil Európskemu parlamentu a Rade Európskej únie povinnosť nahradiť trovy konania,
– rozhodol, že Spolková republika Nemecko a Francúzska republika znášajú svoje vlastné trovy konania.
1 Jazyk prednesu: španielčina.
2 Vec T‑578/22, EU:T:2023:522 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
3 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 11. mája 2016 o Agentúre Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva (Europol), ktorým sa nahrádzajú a zrušujú rozhodnutia Rady 2009/371/SVV, 2009/934/SVV, 2009/935/SVV, 2009/936/SVV a 2009/968/SVV (Ú. v. EÚ L 135, 2016, s. 53; ďalej len „pôvodné nariadenie o Europole“).
4 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2022, pokiaľ ide o spoluprácu Europolu so súkromnými subjektmi, spracúvanie osobných údajov Europolom na podporu vyšetrovania trestných činov a úlohu Europolu v oblasti výskumu a inovácií (Ú. v. EÚ L 169, 2022, s. 1). Ďalej budem verziu nariadenia o Europole vyplývajúcu z tejto zmeny označovať ako „zmenené nariadenie o Europole“.
5 Ide o dve prechodné ustanovenia (články 74a a 74b, ďalej len „sporné prechodné ustanovenia“), ktoré sa týkajú – v rozsahu relevantnom pre prejednávanú vec – spracúvania osobných údajov na podporu prebiehajúceho vyšetrovania trestných činov a spracúvania osobných údajov v držbe Europolu.
6 Článok 18 („Účely činností spracúvania informácií“) pôvodného nariadenia o Europole v odsekoch 3 a 5 stanovoval:
„3. Spracúvanie na účely operačných analýz uvedených v odseku 2 písm. c) sa vykoná prostredníctvom projektov operačnej analýzy, pre ktoré platia tieto osobitné záruky:
a) pre každý projekt operačnej analýzy určí výkonný riaditeľ konkrétny účel, kategórie osobných údajov a kategórie dotknutých osôb, účastníkov, dobu uchovávania údajov a podmienky prístupu k nim, prenosu a využívania predmetných údajov a informuje o tom správnu radu a EDPS;
b) osobné údaje možno zhromažďovať a spracúvať len na účel špecifikovaného projektu operačnej analýzy. Ak sa zistí, že osobné údaje môžu byť relevantné pre iný projekt operačnej analýzy, ďalšie spracúvanie týchto osobných údajov sa povolí, len pokiaľ je toto ďalšie spracúvanie potrebné a primerané a osobné údaje sú v súlade s ustanoveniami písmena a), ktoré sa vzťahujú na iný projekt analýzy;
c) prístup k údajom z príslušného projektu majú len oprávnení zamestnanci a len títo zamestnanci môžu takéto údaje aj spracúvať.
…
5. Kategórie osobných údajov a kategórie dotknutých osôb, ktorých údaje sa môžu zhromažďovať a spracúvať na všetky účely uvedené v odseku 2, sú uvedené v zozname v prílohe II.“
7 Článok 18 ods. 6 pôvodného nariadenia o Europole stanovoval: „Europol môže dočasne spracúvať údaje s cieľom určiť, či sú takéto údaje relevantné pre jeho úlohy, a ak relevantné sú, pre ktorý z účelov uvedených v odseku 2. Správna rada konajúca na návrh výkonného riaditeľa a po porade s EDPS určí podrobné podmienky spracúvania takýchto údajov, najmä pokiaľ ide o prístup k údajom a ich využívanie, ako aj dobu ich uchovávania a lehotu vymazávania, ktoré nesmú presiahnuť šesť mesiacov, pričom riadne zohľadní zásady uvedené v článku 28.“
8 Medzitýmny rozsudok z 22. mája 1990, Parlament/Rada (C‑70/88, EU:C:1990:217; ďalej len „rozsudok Parlament/Rada“).
9 Bod 23 napadnutého uznesenia.
10 Bod 21 napadnutého uznesenia.
11 Bod 22 napadnutého uznesenia.
12 Rozsudok zo 17. decembra 2020, Nemecko/Komisia (C‑475/19 P a C‑688/19 P, EU:C:2020:1036; ďalej len „rozsudok Nemecko/Komisia“, bod 33), na ktorý sa odvoláva Rada.
13 Rozsudok Nemecko/Komisia, bod 33 a citovaná judikatúra.
14 Všeobecný súd na to poukázal v bode 27 napadnutého uznesenia.
15 Článkom 41 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi Spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1; Mim. vyd. 05/002, s. 23).
16 Bod 29 napadnutého uznesenia, v ktorom je citovaný rozsudok zo 14. júla 2022, Taliansko a Comune di Milano/Rada a Parlament (Sídlo Európskej agentúry pre lieky) (C‑106/19 a C‑232/19, EU:C:2022:568, body 113 a 116).
17 Bod 32 napadnutého uznesenia.
18 V tomto zmysle vyznieva bod 33 napadnutého uznesenia: „postavenie EDPS ako nezávislého dozorného orgánu je uvedené v článku 16 ods. 2 ZFEÚ, ktorý stanovuje, že dodržiavanie pravidiel týkajúcich sa ochrany fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie podlieha kontrole nezávislých orgánov a v článku 8 ods. 3 Charty, ktorý stanovuje, že dodržiavanie pravidiel týkajúcich sa ochrany osobných údajov podlieha kontrole nezávislého orgánu“.
19 Bod 41 napadnutého uznesenia. V rozsudku Parlament/Rada (bod 16) sa uznalo, že jednotlivé právne prostriedky, ktoré sa v rozsudku z 27. septembra 1988, Parlament/Rada (302/87, EU:C:1988:461), považovali za dostatočné na to, aby Súdny dvor mohol zrušiť akty Rady alebo Komisie, ktoré porušujú výhradné práva Parlamentu, môžu byť „neúčinné alebo neisté“.
20 Rozsudok Parlament/Rada, bod 21.
21 Rozsudok Parlament/Rada, bod 23.
22 Rozsudok Parlament/Rada, bod 25.
23 Rozsudok Parlament/Rada, bod 26.
24 Rozsudok Parlament/Rada, bod 27. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
25 Bod 30 jeho odvolania.
26 Z tohto hľadiska je nepodstatné, že podľa EDPS je splnenie uvedených požiadaviek dôsledkom „veľmi výnimočných“ okolností prejednávaného prípadu.
27 Body 32 a 33 jeho odvolania.
28 Rozsudok zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci (C‑622/16 P a C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 47): „Vzhľadom na to, že podmienka týkajúca sa priamej dotknutosti vyžaduje, aby napadnutý akt mal priame účinky na právne postavenie žalobcu, súd Únie musí overiť, či žalobca relevantným spôsobom opísal dôvody, pre ktoré je rozhodnutie Komisie spôsobilé dostať ho do nevýhodného postavenia v hospodárskej súťaži, a teda mať vplyv na jeho právne postavenie“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
29 Bod 74 napadnutého uznesenia.
30 Bod 78 napadnutého uznesenia.
31 Pozri napríklad rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada (C‑348/20 P, EU:C:2022:548, body 43 a 44 a citovaná judikatúra).
32 Body 80 a 82 napadnutého uznesenia.
33 Bod 83 napadnutého uznesenia.
34 Rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada (C‑348/20 P, EU:C:2022:548, bod 98 a citovaná judikatúra).
35 Bod 13 napadnutého uznesenia.
36 Na pojednávaní sa podrobne diskutovalo o tejto otázke, ktorá podľa môjho názoru patrí k vecnému posúdeniu návrhov EDPS a nie k posúdeniu prípustnosti žaloby.
37 Aj keď by Všeobecný súd odmietol existenciu priamej dotknutosti, jeho rozhodnutie o neprípustnosti žaloby EDPS by mohlo byť napokon opodstatnené v súlade s iným odôvodnením, najmä ak by nebola splnená požiadavka osobnej dotknutosti. Pozri napríklad rozsudky zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci (C‑622/16 a C‑624/16 P, EU:C:2018:873), bod 48 a citovanú judikatúru, a z 22. júna 2021, Venezuela/Rada (Opatrenia, ktoré sa dotkli tretieho štátu) (C‑872/19 P, EU:C:2021:507, body 86 a 87).
38 Stanovisko EDPS z 8. marca 2021 k návrhu na zmenu nariadenia o Europole, dostupné na https://www.edps.europa.eu/data‑protection/our‑work/publications/opinions/edps‑opinion‑proposal‑amendment‑europol‑regulation_en.
39 Dostupného na https://data.consilium.europa.eu/doc/document/ST‑5370‑2022‑INIT/fr/pdf.
40 Bod 11 napadnutého uznesenia.
41 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 23. októbra 2018 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 45/2001 a rozhodnutie č. 1247/2002/ES (Ú. v. EÚ L 295, 2018, s. 39).
42 Článok 52 ods. 3 nariadenia 2018/1725.
43 Bod 68 jeho odvolania in fine.