1.

Európska komisia svojou žalobou o nesplnenie povinnosti navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Dánske kráľovstvo si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ustanovení práva Únie týkajúcich sa slobodného poskytovania služieb cestnej dopravy uvedených v článku 15 písm. b) nariadenia (ES) č. 1073/2009 ( 2 ), ktorý povoľuje kabotážnu prepravu pre „príležitostnú dopravu“, keď zaviedlo administratívnu prax, ktorá s cieľom objasniť pojem „dočasne“ vykonávaná kabotážna preprava, uvedený v článku 2 bode 7 tohto nariadenia, obmedzuje kabotážnu prepravu autokarmi a autobusmi na dánskom území na obdobie siedmich po sebe nasledujúcich dní v rámci toho istého kalendárneho mesiaca (ďalej len „sporná administratívna prax“).

2.

V prejednávanej veci sa vynára otázka, či členské štáty môžu prijať vykonávacie opatrenia, pokiaľ ide o pojem „dočasne“ vykonávaná kabotážna preprava, v súlade s definíciou uvedenou v článku 2 bode 7 uvedeného nariadenia, a ak áno, či je sporná administratívna prax primeraná.

3.

Článok 1 nariadenia č. 1073/2009, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odseku 1 uvádza:

„Toto nariadenie sa uplatňuje na medzinárodnú prepravu osôb autokarmi a autobusmi na území Spoločenstva, vykonávanú v prenájme alebo za odplatu, alebo na vlastnú potrebu dopravcami usadenými v členskom štáte v súlade s jeho právnymi predpismi, pričom sa používajú vozidlá, ktoré sú v tomto členskom štáte zaevidované a ktoré sú vhodné a sú určené z hľadiska ich konštrukcie a vybavenia na prepravu viac ako deviatich osôb vrátane vodiča a na pohyb takýchto vozidiel bez cestujúcich v súvislosti s takouto prepravou.

Výmena vozidla alebo prerušenie prepravy, ktoré umožňujú, aby sa časť cesty uskutočnila inými dopravnými prostriedkami, neovplyvní uplatňovanie tohto nariadenia.“

4.

Článok 2 tohto nariadenia s názvom „Vymedzenie pojmov“ v bodoch 4 a 7 stanovuje:

„4.   ‚príležitostná doprava‘ je doprava, ktorá nespadá pod definíciu pravidelnej dopravy, vrátane osobitnej pravidelnej dopravy, ktorej hlavnou vlastnosťou je, že prepravuje skupinu cestujúcich vytvorenú z podnetu zákazníka alebo samotného dopravcu;

…

7.   ‚kabotážna preprava‘ je buď:

5.

Kapitola V uvedeného nariadenia týkajúca sa kabotáže obsahuje okrem iného články 14 a 15. Jej článok 14 s názvom „Všeobecná zásada“ znie:

„Každý dopravca vykonávajúci cestnú osobnú dopravu v prenájme alebo za úhradu, ktorý je držiteľom licencie Spoločenstva, je oprávnený za podmienok stanovených v tejto kapitole a bez diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti dopravcu alebo miesta, kde je usadený, vykonávať kabotážnu prepravu podľa článku 15.“

6.

Článok 15 toho istého nariadenia, nazvaný „Povolená kabotážna preprava“, stanovuje:

„Kabotážna preprava je povolená pre túto dopravu:

7.

Ako vyplýva z tlačovej správy dánskeho ministerstva dopravy z 11. októbra 2019 s názvom Danmark strammer fortolkningen af EU’s regler om cabotage for busser („Dánsko sprísňuje výklad pravidiel Únie v oblasti kabotáže autobusmi a autokarmi“), od 1. novembra 2019 dánske orgány uplatňovali spornú administratívnu prax, podľa ktorej sa výraz „dočasne“ uvedený v článku 2 bode 7 nariadenia č. 1073/2009 ( 3 ) vykladal tak, že znamená „počas obdobia siedmich po sebe nasledujúcich dní v rámci toho istého kalendárneho mesiaca“.

8.

Keďže Komisia usúdila, že sporná administratívna prax zavedená od 1. novembra 2019 predstavuje obmedzenie slobodného poskytovania dopravných služieb, začala proti Dánskemu kráľovstvu konanie o porušení.

9.

V nadväznosti na stretnutie a výmenu listov medzi Komisiou a dánskou vládou v priebehu roka 2020 Komisia zaslala dánskej vláde 9. júna 2021 formálnu výzvu a 19. mája 2022 odôvodnené stanovisko, na ktoré táto vláda odpovedala listami z 2. augusta 2021 a 1. júla 2022.

10.

Návrhom zo 4. marca 2022 Komisia vzhľadom na to, že ju nepresvedčili tvrdenia predložené dánskou vládou v každej fáze konania o nesplnení povinnosti, podala túto žalobu o nesplnenie povinnosti.

11.

Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru Dánske kráľovstvo a Nórske kráľovstvo, ako aj Komisia. Tí istí účastníci konania, ako aj Islandská republika a Dozorný úrad EZVO tiež predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 5. decembra 2024.

12.

Komisia podporovaná Dozorným úradom EZVO navrhuje, aby Súdny dvor:

13.

Dánske kráľovstvo podporované Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom navrhuje, aby Súdny dvor:

14.

Komisia vo svojej žalobe o nesplnenie povinnosti vytýka Dánskemu kráľovstvu, že si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 15 písm. b) nariadenia č. 1073/2009, keď prijalo spornú administratívnu prax, ktorá s cieľom objasniť pojem „dočasne“ vykonávaná kabotážna preprava uvedený v článku 2 bod 7 tohto nariadenia obmedzuje kabotážnu prepravu autokarmi a autobusmi na dánskom území na obdobie siedmich po sebe nasledujúcich dní v rámci toho istého kalendárneho mesiaca.

15.

Na účely vyriešenia tejto otázky v prvom rade uvediem niekoľko spresnení týkajúcich sa pojmu „dočasne“ vykonávaná kabotážna preprava v zmysle uvedeného nariadenia, následne v druhom rade preskúmam, či členské štáty disponujú mierou voľnej úvahy, ktorá im umožňuje prijať na základe toho istého nariadenia vykonávacie opatrenia, ktorých cieľom je spresniť tento pojem, a v treťom a poslednom rade overím primeranosť spornej administratívnej praxe.

16.

Na úvod chcem pripomenúť, že na slobodné poskytovanie služieb v oblasti dopravy sa nevzťahuje článok 56 ZFEÚ, ktorý sa týka slobodného poskytovania služieb vo všeobecnosti, ale skôr osobitné ustanovenie článku 58 ods. 1 ZFEÚ, podľa ktorého „slobodu poskytovať služby v oblasti dopravy upravujú ustanovenia hlavy o doprave“. Uplatnenie zásady slobodného poskytovania služieb je preto podľa Zmluvy o FEÚ potrebné dosiahnuť zavedením spoločnej dopravnej politiky. ( 4 )

17.

Na základe článku 71 ods. 1 písm. a) ES [teraz článok 91 ods. 1 písm. a) ZFEÚ], ktorý oprávňoval Radu Európskej únie zaviesť v súlade s postupom stanoveným v tomto ustanovení spoločné pravidlá uplatniteľné na medzinárodnú dopravu do členského štátu alebo z členského štátu, alebo pri prechode cez územie jedného alebo viacerých členských štátov, Rada prijala nariadenie (EHS) č. 684/92 ( 5 ), ktoré bolo pôvodne zmenené nariadením (ES) č. 12/98 ( 6 ) a neskôr nariadením č. 1073/2009, ktorého sa týka prejednávaná vec.

18.

Článok 14 tohto posledného uvedeného nariadenia v podstate uvádza, že každý dopravca vykonávajúci cestnú osobnú dopravu v prenájme alebo za úhradu, ktorý je držiteľom licencie Spoločenstva, je oprávnený vykonávať kabotážnu prepravu a okrem iného aj kabotážnu prepravu pre „príležitostnú dopravu“, ktorá je povolená v článku 15 písm. b) uvedeného nariadenia.

19.

Článok 2 bod 7 toho istého nariadenia vymedzuje „kabotážnu prepravu“ tak, že zahŕňa okrem iného vnútroštátnu osobnú cestnú dopravu v prenájme alebo za úhradu, ktorú „dočasne“ vykonáva dopravca v hostiteľskom členskom štáte. Konkrétne výraz použitý v dánskej jazykovej verzii článku 2 bodu 7 nariadenia č. 1073/2009 („počas obmedzeného obdobia“) sa líši od výrazu použitého v podstate vo všetkých ostatných jazykových verziách tohto ustanovenia („dočasne“). ( 7 ) Súhlasím však s Komisiou, že vzhľadom na všetky jazykové verzie uvedeného ustanovenia a s cieľom zabezpečiť jeho jednotné uplatňovanie by sa mal výraz „počas obmedzeného obdobia“ vykladať ako rovnocenný s výrazom „dočasne“. ( 8 )

20.

Pokiaľ ide o výklad výrazu „dočasne“, chcem pripomenúť, že ako v podstate vyplýva z judikatúry Súdneho dvora v oblasti poskytovania služieb, dočasnú povahu činnosti v zmysle článku 57 ZFEÚ treba v zásade posudzovať nielen v závislosti od dĺžky trvania poskytovania služby, ale aj vzhľadom na jej frekvenciu, periodicitu alebo kontinuitu, ( 9 ) a že nijaké ustanovenie Zmluvy o FEÚ neumožňuje abstraktne určiť dobu alebo frekvenciu, od ktorej by sa poskytovanie služby alebo určitého typu služby v inom členskom štáte už nemohlo považovať za poskytovanie služieb v zmysle tejto Zmluvy. ( 10 )

21.

Po tomto spresnení treba preskúmať mieru voľnej úvahy, ktorou disponujú členské štáty, pokiaľ ide o výklad a uplatňovanie pojmu „dočasne“ vykonávaná kabotážna preprava.

22.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora majú ustanovenia nariadení na základe článku 288 ZFEÚ a z dôvodu povahy nariadení a ich funkcie v systéme prameňov práva Únie vo všeobecnosti bezprostredný účinok vo vnútroštátnych právnych poriadkoch, a to bez toho, aby vnútroštátne orgány museli prijať vykonávacie predpisy. Niektoré ustanovenia nariadení však na svoje vykonávanie môžu vyžadovať prijatie vykonávacích predpisov členskými štátmi. ( 11 )

23.

V tejto súvislosti, hoci členské štáty nie sú vo všeobecnosti zbavené právomoci vydať procesné pravidlá týkajúce sa uplatňovania priamo uplatniteľných noriem práva Únie, nič to nemení na tom, že toto právo im zakazuje stanoviť dodatočné podmienky uplatnenia ustanovenia nariadenia alebo prijať dodatočné opatrenia, ktoré majú vplyv na podstatu nariadenia. V tomto kontexte je inštitucionálna a procesná autonómia členských štátov v súlade so zásadou lojálnej spolupráce obmedzená potrebou zabezpečiť potrebný účinok práva Únie, a najmä jeho jednotné uplatňovanie vo všetkých členských štátoch. ( 12 )

24.

Preto v rozsahu, v akom to vykonanie niektorých ustanovení nariadenia vyžaduje, členské štáty môžu prijímať vykonávacie opatrenia k nariadeniu v prípade, ak tieto opatrenia neobmedzujú jeho priamu uplatniteľnosť, nezastierajú jeho povahu ako právneho aktu Únie a spresňujú výkon voľnej úvahy v rozsahu vymedzenom týmto nariadením, pričom zostávajú v medziach stanovených jeho ustanoveniami. ( 13 )

25.

Konkrétne výklad neurčitých pojmov obsiahnutých v aktoch práva Únie sa musí uskutočniť v kontexte úlohy a cieľov daného ustanovenia. ( 14 ) Práve s odkazom na príslušné ustanovenia nariadenia č. 1073/2009, vykladané s ohľadom na jeho ciele, treba určiť, či tieto ustanovenia zakazujú, ukladajú alebo umožňujú členským štátom vydať niektoré vykonávacie opatrenia a či v tomto poslednom uvedenom prípade dotknuté opatrenie spadá do rámca voľnej úvahy priznanej každému členskému štátu. ( 15 )

26.

V nasledujúcich bodoch preskúmam rozsah pôsobnosti príslušných ustanovení tohto nariadenia, pričom v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora zohľadním tak ich znenie, ako aj ich kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou, a v prejednávanej veci aj genézu tejto právnej úpravy. ( 16 )

27.

V prvom rade, pokiaľ ide o znenie príslušných ustanovení nariadenia č. 1073/2009, konkrétne v prejednávanej veci článku 2 bodu 7, ako aj článkov 14 a 15 tohto nariadenia, žiadne z nich výslovne nepovoľuje členským štátom prijať vnútroštátne vykonávacie opatrenia, pokiaľ ide o výklad pojmu „kabotážna preprava“, ani im prijatie týchto opatrení nezakazuje.

28.

Ako bolo pripomenuté v bode 19 vyššie, článok 2 bod 7 toho istého nariadenia vymedzuje pojem „kabotážna preprava“ tak, že zahŕňa okrem iného vnútroštátnu osobnú cestnú dopravu „v prenájme alebo za úhradu, ktorú dočasne vykonáva dopravca v hostiteľskom členskom štáte“ ( 17 ). Treba preto overiť, či je pojem „kabotážna preprava“, ako je vymedzený v uvedenom nariadení, nepresný, najmä pokiaľ ide o to, v akom rozsahu sa takáto preprava vykonáva „dočasne“, takže prijatie vnútroštátnych vykonávacích opatrení na spresnenie rozsahu tohto pojmu sa javí ako potrebné alebo odôvodnené.

29.

V tejto súvislosti, hoci z výrazu „dočasne“ vyplýva, že kabotážnu prepravu nemožno vykonávať trvalo, toto ustanovenie neposkytuje žiadnu inú informáciu na účely prevzatia kritérií stanovených judikatúrou Súdneho dvora uvedenou v bode 20 vyššie, najmä pokiaľ ide o trvanie, frekvenciu, periodicitu alebo kontinuitu poskytovania služby, ktoré by jej umožnili dodržiavať limity povolené týmto nariadením.

30.

Hoci právne predpisy Únie môžu používať neurčité alebo otvorené pojmy, ktoré si vyžadujú uplatnenie v každom jednotlivom prípade, ( 18 ) Súdny dvor už rozhodol, že skutočnosť, že ustanovenie je formulované všeobecne alebo nepresne, svedčí o potrebe prijať vnútroštátne vykonávacie opatrenia. ( 19 ) Zastávam preto názor, že všeobecná povaha článku 2 bodu 7 nariadenia č. 1073/2009 môže v zásade umožniť prijatie vykonávacích opatrení, pokiaľ sú tieto opatrenia odôvodnené vzhľadom na kontext alebo ciele tohto nariadenia.

31.

V druhom rade, pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí nariadenie č. 1073/2009, ako aj jeho genézu, treba najmä uviesť, že toto nariadenie týkajúce sa medzinárodnej prepravy osôb autokarmi a autobusmi bolo prijaté v rámci toho istého legislatívneho „balíka“ ako nariadenie (ES) č. 1072/2009 ( 20 ), ktoré obsahuje osobitne presnú definíciu pojmu „kabotáž“ v súvislosti s medzinárodnou prepravu tovaru po ceste. Článok 8 ods. 2 prvý pododsek tohto posledného uvedeného nariadenia totiž umožňuje nákladným dopravcom v prenájme alebo za úhradu po dodaní tovaru prepravovaného v rámci medzinárodnej prepravy z iného členského štátu alebo z tretej krajiny do hostiteľského členského štátu uskutočniť s tým istým vozidlom najviac tri následné kabotážne prepravy pod podmienkou, že posledná vykládka počas kabotážnej prepravy pred opustením hostiteľského členského štátu sa musí uskutočniť do siedmich dní od poslednej vykládky v hostiteľskom členskom štáte počas dovozu v rámci medzinárodnej prepravy. ( 21 )

32.

Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že ak nariadenie č. 1072/2009 stanovuje presnú definíciu „kabotážnej prepravy tovaru“, zatiaľ čo nariadenie č. 1073/2009 neobsahuje žiadne rovnaké alebo podobné ustanovenie v súvislosti s kabotážnou prepravou osôb, možno sa opodstatnene domnievať, že normotvorca Únie vedome prijal odlišné pravidlá v tejto oblasti. ( 22 )

33.

Toto konštatovanie, hoci by mohlo svedčiť o potrebe, ktorú pociťuje normotvorca Únie, vymedziť pojem „kabotážna preprava tovaru“ presnejšie než pojem „kabotážna preprava osôb“, najmä vzhľadom na poznatky vyplývajúce z uplatňovania predchádzajúceho nariadenia, ( 23 ) však samo osebe nemôže vylúčiť možnosť členských štátov prijať vykonávacie opatrenia, pokiaľ sa tieto ukážu ako potrebné alebo odôvodnené.

34.

Je pravda, že z existencie veľmi podrobného ustanovenia v práve Únie, pokiaľ ide o definíciu pojmu „kabotážna preprava tovaru“, by bolo zjednodušené vyvodzovať, že vo vnútroštátnom práve je tá istá definícia nevyhnutná a odôvodnená aj v súvislosti s kabotážnou prepravou osôb. Treba totiž uviesť, že hoci článok 8 ods. 2 nariadenia č. 1072/2009 poskytuje presnejšiu (a reštriktívnejšiu) definíciu pojmu „kabotážna preprava“, než je definícia uvedená v článku 2 bode 7 nariadenia č. 1073/2009, prijatie takéhoto ustanovenia bolo na jednej strane úplne v súlade s oprávnením, ktoré získala Rada na základe článku 71 ods. 1 písm. a) ES [teraz článok 91 ods. 1 písm. a) ZFEÚ], a na druhej strane zaviedlo harmonizovaný rámec uplatniteľný v celej Únii, zatiaľ čo prijatie vnútroštátnej právnej úpravy alebo administratívnej praxe, ktorá podrobne spresňuje uplatňovanie tohto pojmu v rámci jedného a toho istého členského štátu, nevyhnutne zahŕňa riziko, že v rámci Únie sa budú uplatňovať rôznorodé vnútroštátne pravidlá. ( 24 )

35.

Existencia tohto rizika však sama osebe nemôže brániť možnosti členských štátov prijať vnútroštátne vykonávacie opatrenia, keďže akékoľvek vnútroštátne uplatňovanie regulačného ustanovenia už zo svojej podstaty zahŕňa takéto riziko. ( 25 )

36.

V treťom a poslednom rade sa názory účastníkov konania líšia, pokiaľ ide o ciele sledované nariadením č. 1073/2009 vo vzťahu ku kabotážnej preprave. Podľa Komisie je totiž cieľom tohto nariadenia liberalizovať – a teda umožniť – vykonávanie určitých druhov cestnej osobnej dopravy a stanoviť podmienky, za ktorých sú dopravcovia, ktorí nemajú bydlisko/sídlo v určitom členskom štáte, oprávnení dočasne vykonávať vnútroštátnu osobnú dopravu v tomto členskom štáte v rámci spoločnej dopravnej politiky Únie. Uvedené nariadenie tak priznáva týmto dopravcom právo, ktorého jediným obmedzením je usadenie sa v členskom štáte miesta určenia služby podľa judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa klasického rozlišovania medzi slobodou poskytovať služby a slobodou usadiť sa. ( 26 ) Z tohto hľadiska by akékoľvek reštriktívne spresnenie obmedzilo právo dopravcov vykonávať kabotážnu prepravu, a preto by bolo v rozpore s cieľom spočívajúcim v umožnení čo najširšieho výkonu slobody poskytovať danú službu. Dánska vláda zase tvrdí, že to isté nariadenie obmedzuje právo dopravcov poskytovať služby kabotážnej prepravy, takže členské štáty sú povinné sankcionovať vykonávanie kabotážnej prepravy nad rámec „obmedzeného obdobia“.

37.

V tejto súvislosti súhlasím so stanoviskom Komisie, podľa ktorého nariadenie č. 1073/2009 podporuje, aj keď v obmedzenom rozsahu, slobodné poskytovanie služieb kabotáže. Keďže však toto nariadenie presne nestanovuje obdobie, počas ktorého sa môže vykonávať kabotážna preprava, treba členským štátom priznať určitú mieru voľnej úvahy v tomto ohľade. ( 27 ) Ako totiž tvrdí dánska vláda, členské štáty musia byť schopné zaručiť účinné uplatňovanie práva Únie vnútroštátnymi orgánmi, a to a fortiori v situácii, o akú ide v prejednávanej veci, keď pravidlá týkajúce sa cestnej dopravy vrátane kabotážnej prepravy podliehajú aktívnemu dohľadu a sankčnej právomoci polície. ( 28 )

38.

V tejto súvislosti zásada právnej istoty vyžaduje, jednak aby boli právne pravidlá jasné a presné a jednak aby ich uplatnenie bolo pre osoby podliehajúce súdnej právomoci predvídateľné, najmä ak môžu mať nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov a podniky – o to viac, ak majú represívnu povahu –, ( 29 ) a aby právna úprava Únie dotknutým osobám umožnila jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti, ako aj podľa toho konať. ( 30 ) V prejednávanej veci treba uviesť, že sporná administratívna prax stanovuje kritériá, ktoré zvyšujú predvídateľnosť požiadaviek stanovených nariadením č. 1073/2009 a ktoré z tohto dôvodu prispievajú tak k dodržiavaniu týchto požiadaviek dotknutými hospodárskymi subjektmi, ako aj k účinnosti a objektivite kontrol vykonávaných príslušnými orgánmi. ( 31 )

39.

Na záver sa domnievam, že Dánskemu kráľovstvu nemožno vytýkať, že prostredníctvom spornej administratívnej praxe prijalo vnútroštátne vykonávacie opatrenia k nariadeniu č. 1073/2009 týkajúce sa pojmu „dočasne“ vykonávaná kabotážna preprava uvedeného v článku 2 bode 7 tohto nariadenia.

40.

Je preto potrebné overiť, či sú tieto vnútroštátne vykonávacie opatrenia v súlade so zásadou proporcionality vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora uvedenú v bode 24 vyššie.

41.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ak členské štáty prijímajú vykonávacie opatrenia k nariadeniu, sú povinné dodržiavať zásadu proporcionality, ktorá sa vzťahuje najmä na ich legislatívne a regulačné orgány pri uplatňovaní práva Únie a vyžaduje, aby prostriedky použité v ustanovení boli vhodné na dosiahnutie cieľa sledovaného dotknutou právnou úpravou Únie a nešli nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie. ( 32 )

42.

V prvom rade je teda potrebné posúdiť súlad spornej administratívnej praxe s cieľmi sledovanými nariadením č. 1073/2009.

43.

Cieľom tohto nariadenia je v podstate poskytnúť jednotný rámec pre medzinárodnú prepravu osôb autokarmi a autobusmi v celej Únii, a to najmä zabezpečením slobodného poskytovania služieb v oblasti osobnej dopravy a stanovením podmienok, za ktorých môžu dopravcovia, ktorí nie sú usadení v danom členskom štáte, vykonávať kabotážnu prepravu. ( 33 ) Uvedené nariadenie teda umožňuje poskytovanie služieb kabotáže, pričom zdôrazňuje dočasnú povahu týchto služieb.

44.

Cieľom sledovaným dánskymi správnymi orgánmi prostredníctvom spornej administratívnej praxe je obmedziť vykonávanie kabotážnej prepravy alebo prinajmenšom obmedziť jej zneužívanie tým, že sa zabráni tomu, aby táto činnosť opustila rámec dočasnej činnosti a stala sa trvalou alebo nepretržitou činnosťou, ( 34 ) čím sa podmienky vykonávania kabotážnej prepravy stanú právne zrozumiteľnými, predvídateľnými a ľahko vynútiteľnými. Okrem toho, ako potvrdila dánska vláda na pojednávaní, dánsky správny orgán sa pri stanovení spornej administratívnej praxe inšpiroval definíciou prijatou, pokiaľ ide o kabotážnu prepravu tovaru, v článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1072/2009. ( 35 )

45.

V tejto súvislosti sa domnievam, že sporná administratívna prax je v zásade v súlade s cieľom sledovaným nariadením č. 1073/2009, keďže stanovením časového obmedzenia kabotážnej prepravy autokarmi a autobusmi na dánskom území v rámci toho istého kalendárneho mesiaca sa zdá byť vhodná na zaručenie požiadavky poskytovať túto službu len „dočasne“, ako aj na zabezpečenie predvídateľnosti a dodržiavania tejto požiadavky.

46.

V druhom rade teda zostáva preskúmať, či sporná administratívna prax presahuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa. Podľa môjho názoru odpoveď na túto otázku nie je zrejmá okamžite.

47.

V tejto súvislosti je pravda, že táto prax zavádza veľmi významné obmedzenie výkonu činnosti, o akú ide v prejednávanej veci, a že dosiahnutie stanoveného cieľa by mohli umožniť menej obmedzujúce prostriedky. ( 36 ) Napríklad obmedzenie dĺžky trvania kabotážnej prepravy na dva týždne v tom istom mesiaci alebo obmedzenie počtu prepráv povolených v rámci jedného týždňa mohlo tiež zabrániť tomu, aby sa táto činnosť stala trvalou alebo nepretržitou, pričom by išlo o menej obmedzujúce opatrenie. ( 37 ) Okrem toho skutočnosť, že sporná administratívna prax nezohľadňuje frekvenciu služby, robí túto prax nekonzistentnou v tom zmysle, že hoci uvedená prax umožňuje dopravcovi vykonávať potenciálne neobmedzený počet jázd v priebehu jedného kalendárneho týždňa, na druhej strane znamená, že dopravca prevádzkujúci vnútroštátnu prepravu osôb v Dánsku ju už nemôže prevádzkovať osem a viac dní počas toho istého mesiaca. ( 38 )

48.

Je však tiež pravda, že veľmi nepresná povaha pojmu, o ktorý ide v prejednávanej veci, neumožňuje jeho jednoznačné uplatnenie. Vzhľadom na neexistenciu referenčného kritéria sa preto zdá byť veľmi ťažké dospieť k riešeniu, ktoré nemá menej obmedzujúcu alternatívu. ( 39 ) Okrem toho sporná administratívna prax pri neexistencii takéhoto referenčného kritéria zaviedla pravidlo podobné pravidlu stanovenému pre kabotážnu prepravu tovaru v článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1072/2009, ktoré je obsiahnuté v tom istom legislatívnom „balíku“ ako nariadenie č. 1073/2009. Hoci z dôvodov uvedených v bodoch 32 a 33 vyššie táto úvaha sama osebe nemôže preukázať, že sporná administratívna prax je primeraná, nič to nemení na tom, že odkaz na podobnú právnu úpravu Únie predstavuje indíciu o úmysle dánskej správy zaviesť pravidlo, ktoré je v čo najväčšej možnej miere v súlade s právom Únie. ( 40 )

49.

Okrem toho Komisia, ktorá nesie dôkazné bremeno v súvislosti s existenciou údajného nesplnenia povinnosti, ( 41 ) sa vo svojich prednesoch obmedzila na uvedenie všeobecných skutočností bez toho, aby predložila akýkoľvek konkrétny dôkaz na podporu svojej žaloby. ( 42 ) Jediné riešenie, ktoré uvádza Komisia, totiž spočíva v zákaze akéhokoľvek vykonávacieho opatrenia k pojmu „dočasne“ vykonávaná kabotážna preprava a v ponechaní jeho uplatnenia na posúdenie v každom jednotlivom prípade, a to nielen v závislosti od dĺžky trvania poskytovania služby, ale aj vzhľadom na jej frekvenciu, periodicitu alebo kontinuitu v súlade s rozsudkom z 30. novembra 1995, Gebhard (C‑55/94, EU:C:1995:411). ( 43 )

50.

Podľa môjho názoru však túto judikatúru, ktorá odlišuje poskytovanie služieb v inom členskom štáte, než v ktorom je usadený poskytovateľ, od výkonu práva usadiť sa v tomto členskom štáte, jednoducho nemožno uplatniť na prejednávanú vec. Nariadenie č. 1073/2009 totiž nestanovuje úplnú liberalizáciu kabotážnej prepravy, ale povoľuje ju predovšetkým ako prepravu vykonávanú „dočasne“ podľa článku 2 bodu 7 tohto nariadenia, okrem iného v súvislosti s „príležitostnou dopravou“ v zmysle článku 15 písm. b) uvedeného nariadenia. V opačnom prípade by spresnenie, že kabotážna preprava je okrem iného preprava vykonávaná „dočasne“, bolo nadbytočné. ( 44 )

51.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa domnievam, že Komisia nepreukázala, že Dánske kráľovstvo si tým, že prijalo spornú administratívnu prax, podľa ktorej sa pojem „dočasne“ vykonávaná kabotážna preprava stanovený v článku 2 bode 7 nariadenia č. 1073/2009 má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na kabotážnu prepravu autokarmi a autobusmi na dánskom území počas obdobia siedmich po sebe nasledujúcich dní v rámci toho istého kalendárneho mesiaca, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 15 písm. b) tohto nariadenia.

52.

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Dánske kráľovstvo navrhlo, aby bola Komisii uložená povinnosť nahradiť trovy konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.

53.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol žalobu a uložil Európskej komisii povinnosť nahradiť trovy konania.