1.

Má sa článok 2 smernice Rady 98/59/ES z 20. júla 1998 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania (1), s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora EÚ uvedenú v jeho rozsudku z 10. septembra 2009 (C-44/08) (2) EU:C:2009:533,

vykladať v tom zmysle, že povinnosti prerokovania a oznámenia, ktorých splnenie zabezpečuje potrebný účinok smernice, vznikajú od okamihu, keď spoločnosť v rámci procesu reštrukturalizácie plánuje ukončiť pracovné zmluvy, ktorých počet môže prekročiť hranicu stanovenú pre hromadné prepúšťanie, bez ohľadu na to, že počet prepustení alebo ukončení pracovných zmlúv, ktoré možno považovať za prepustenie, napokon nedosiahne túto hranicu z dôvodu, že tento počet bol znížený opatreniami spoločnosti, ktoré boli prijaté bez predchádzajúcej porady so zástupcami zamestnancov?

2.

Zahŕňa článok 1 ods. 1 posledný pododsek smernice Rady 98/59/ES z 20. júla 1998 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania, ktorý stanovuje, že „Na účely výpočtu počtu prepustení stanoveného v prvom pododseku písmena a), ukončenie pracovnej zmluvy, ktoré je vyvolané na podnet zamestnávateľa z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných pracujúcich, sa považuje za prepustenie za predpokladu, že ide aspoň o päť prepustení“,

v kontexte krízy, v ktorej možno predpokladať zníženie počtu zamestnancov, vrátane prepúšťania, odchody zamestnancov na návrh spoločnosti, proti vôli zamestnancov, ale s ktorými títo zamestnanci súhlasili po tom, čo dostali záväznú ponuku na okamžité začlenenie sa do inej spoločnosti, pričom zamestnávateľ s touto inou spoločnosťou rokoval o možnosti, aby jeho zamestnanci uskutočnili pohovory s cieľom ich možného prijatia do zamestnania?