Spojené veci C‑771/22 a C‑45/23

Bundesarbeitskammer

proti

HDI Global SE

a

A,
B,
C,
D

proti

MS Amlin Insurance SE

(návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podali Bezirksgericht für Handelssachen Wien a Nederlandstalige Ondernemingsrechtbank Brussel)

Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 29. júla 2024

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica (EÚ) 2015/2302 – Balíky cestovných služieb a spojené cestovné služby – Článok 12 – Právo ukončiť zmluvu o balíku cestovných služieb – Právo na úplnú refundáciu všetkých platieb za balík služieb – Neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti – Pandémia ochorenia COVID-19 – Článok 17 – Platobná neschopnosť organizátora cestovných služieb – Zábezpeka refundácie všetkých uskutočnených platieb – Vysoká úroveň ochrany spotrebiteľa – Zásada rovnosti zaobchádzania“

Aproximácia právnych predpisov – Balíky cestovných služieb a spojené cestovné služby – Smernica 2015/2302 – Ukončenie zmluvy o balíku cestovných služieb – Ochrana proti riziku platobnej neschopnosti alebo úpadku organizátora – Zábezpeka refundácie platieb uskutočnených podľa uvedenej zmluvy – Pojem – Ukončenie zmluvy z dôvodu neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností, ku ktorému došlo pred platobnou neschopnosťou organizátora cestovných služieb – Zahrnutie

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2015/2302, článok 12 ods. 2 a článok 17 ods. 1)

(pozri body 56 – 64, 67, 68, 71, 74, 75, 81 – 91 a výrok)

Zhrnutie

Súdny dvor rozhodujúci o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania ( 1 ) spresnil rozsah zábezpeky poskytnutej cestujúcemu v prípade platobnej neschopnosti organizátora balíka cestovných služieb ( 2 ) a uviedol, že sa vzťahuje na cestujúceho, ktorý ukončil svoju zmluvu o balíku cestovných služieb z dôvodu výnimočných okolností, ( 3 ) ako je pandémia COVID-19, keď sa cestovná kancelária stala platobne neschopnou po tomto ukončení zmluvy a cestujúci pred vznikom tejto platobnej neschopnosti nedostal v plnej výške refundáciu platieb za balík služieb.

V oboch týchto sporoch proti sebe stoja na jednej strane orgán, ktorého predmetom činnosti je najmä ochrana spotrebiteľov, ktorému spotrebiteľ postúpil svoje právo na refundáciu ceny balíka cestovných služieb, ktorú zaplatil organizátorovi balíka cestovných služieb (vec C‑771/22), a cestujúci, ktorí uzavreli zmluvy o balíku cestovných služieb s organizátorom cestovných služieb (C‑45/23), a na druhej strane poisťovacie spoločnosti, ktoré poisťujú týchto organizátorov cestovných služieb pre prípad platobnej neschopnosti. Tieto poisťovacie spoločnosti odmietli týmto spotrebiteľom refundovať cenu zaplatenú na základe uzavretých zmlúv ukončených z dôvodu pandémie COVID-19, pričom tvrdili, že poistením bolo kryté len riziko neplnenia balíka z dôvodu platobnej neschopnosti organizátorov.

Vnútroštátne súdy sa pýtajú Súdneho dvora na rozsah zábezpeky, ktorá sa má poskytnúť cestujúcemu v prípade platobnej neschopnosti organizátora cestovných služieb, stanovenej v článku 17 smernice o balíkoch cestovných služieb. Konkrétne sa pýtajú, či táto zábezpeka pokrýva náhrady, na ktoré má cestujúci nárok pri ukončení zmluvy o balíku cestovných služieb z dôvodu neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností, ako je pandémia COVID-19, pred tým, ako bol organizátor cestovných služieb vyhlásený za platobne neschopného.

Posúdenie Súdnym dvorom

Na úvod Súdny dvor konštatoval, že zo znenia článku 17 ods. 1 smernice o balíkoch cestovných služieb nevyplýva jednoznačne jeho zmysel, a preto treba preskúmať jeho kontext, ciele tejto smernice a prípadne históriu jej vzniku.

Pokiaľ ide v prvom rade o kontext tohto článku, Súdny dvor uviedol, že vzhľadom na pojmy „ak je poskytnutie balíka služieb ovplyvnené platobnou neschopnosťou organizátora“ a „neposkytnuté cestovné služby“ uvedené v článku 17 ods. 4 a článku 17 ods. 5 tejto smernice, tieto ustanovenia môžu podporiť výklad článku 17 ods. 1 uvedenej smernice, podľa ktorého sa pojem „príslušné služby“ vzťahuje len na cestovné služby. Zábezpeka stanovená v tomto poslednom uvedenom článku sa teda uplatní len vtedy, ak existuje príčinná súvislosť medzi neposkytnutím týchto služieb a platobnou neschopnosťou organizátora cestovných služieb.

Článok 17 ods. 2 smernice o balíkoch cestovných služieb však stanovuje, že zábezpeka musí byť účinná a musí pokrývať rozumne predvídateľné náklady. Konkrétne musí pokrývať sumy platieb uskutočnených cestujúcimi alebo v ich mene, ako aj odhadované náklady na repatriáciu v prípade platobnej neschopnosti organizátora.

Akákoľvek refundácia platby, ktorú musí organizátor cestovných služieb poskytnúť v dôsledku ukončenia zmluvy o balíku cestovných služieb zo strany organizátora alebo cestujúceho, je teda predpokladanou výškou platby, ktorú môže ovplyvniť platobná neschopnosť organizátora cestovných služieb.

Vzhľadom na uvedené tak článok 17 ods. 2 smernice o balíkoch cestovných služieb môže svedčiť v prospech výkladu odseku 1 tohto článku, podľa ktorého sa zábezpeka uvedená v tomto poslednom uvedenom ustanovení uplatní na akúkoľvek refundáciu, ktorú má organizátor cestovných služieb vyplatiť cestujúcemu, ak bola zmluva o balíku cestovných služieb ukončená v jednom z prípadov uvedených v danej smernici pred vznikom platobnej neschopnosti tohto organizátora.

Pokiaľ ide v druhom rade o cieľ uvedenej smernice, táto smernica má prispôsobiť rozsah ochrany priznanej cestujúcim smernicou 90/314 ( 4 ) tak, aby sa zohľadnil vývoj na trhu, a takisto má prispieť k dosiahnutiu vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov. ( 5 ) Výklad článku 17 ods. 1 smernice o balíkoch cestovných služieb, ktorý vylučuje zo zábezpeky proti platobnej neschopnosti organizátora cestovných služieb refundácie, ktoré sa majú vyplatiť cestujúcim v dôsledku ukončenia zmluvy, ku ktorému došlo pred vznikom tejto platobnej neschopnosti, by viedol k zníženiu ochrany týchto cestujúcich v porovnaní s ochranou, ktorú im priznávala smernica 90/314.

Vzhľadom na vyššie uvedené Súdny dvor zdôraznil, že znenie článku 17 ods. 1 smernice o balíkoch cestovných služieb možno vykladať tak, že zo svojej pôsobnosti vylučuje nároky na refundáciu, ktoré vznikli v dôsledku ukončenia zmluvy o balíku cestovných služieb, ku ktorému došlo v jednej zo situácií uvedených v tejto smernici pred vznikom platobnej neschopnosti organizátora cestovných služieb, ako aj tak, že zahŕňa tieto nároky do svojej pôsobnosti. Ak možno text sekundárneho práva Únie vykladať viac ako jedným spôsobom, treba uprednostniť výklad, podľa ktorého je dotknuté ustanovenie v súlade s primárnym právom, okrem iného so zásadou rovnosti zaobchádzania. Na účely posúdenia dodržania tejto zásady sa posúdenie porovnateľnosti situácií musí vykonať z hľadiska cieľa sledovaného predmetným aktom.

V prejednávanej veci je cieľom smernice o balíkoch cestovných služieb dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov a článok 17 tejto smernice prispieva k dosiahnutiu tohto cieľa s cieľom chrániť cestujúceho pred finančným rizikom vyplývajúcim z platobnej neschopnosti organizátora cestovných služieb. Vzhľadom na tento cieľ však referenčným bodom na porovnanie situácie cestujúceho, ktorý po zaplatení celej ceny balíka cestovných služieb alebo jej časti ukončil svoju zmluvu o balíku cestovných služieb, ale uvedená suma nebola vrátená z dôvodu, že organizátor cestovných služieb sa stal platobne neschopným po tomto ukončení zmluvy, a situácie cestujúceho, ktorého zájazd sa neuskutočnil a ktorému nebola zaplatená refundácia z dôvodu platobnej neschopnosti tohto organizátora, musí byť riziko finančných strát dotknutého cestujúceho. Situácia týchto dvoch cestujúcich je preto porovnateľná. V oboch prípadoch je totiž cestujúci vystavený finančnému riziku, že z dôvodu platobnej neschopnosti organizátora cestovných služieb nebude môcť získať späť sumy, ktoré zaplatil tomuto organizátorovi.

V dôsledku toho na základe zásady rovnakého zaobchádzania tak cestujúci, ktorého balík cestovných služieb nemožno poskytnúť z dôvodu platobnej neschopnosti organizátora cestovných služieb, ako aj cestujúci, ktorý ukončil zmluvu o balíku cestovných služieb, ( 6 ) musia mať nárok na zábezpeku v prípade platobnej neschopnosti organizátora cestovných služieb, pokiaľ ide o refundáciu, ktorá im prináleží, ak rozdiel v zaobchádzaní s týmito dvoma kategóriami cestujúcich nie je objektívne odôvodnený. V prejednávanej veci sa zdá, že žiadna skutočnosť nemôže odôvodniť rozdielne zaobchádzanie s týmito kategóriami cestujúcich.

( 1 ) Návrh podal Bezirksgericht für Handelssachen Wien (Okresný obchodný súd Viedeň, Rakúsko) vo veci C‑771/22 a Nederlandstalige Ondernemingsrechtbank Brussel (Holandskojazyčný obchodný súd Brusel, Belgicko) vo veci C‑45/23.

( 2 ) Ako stanovuje článok 17 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2302 z 25. novembra 2015 o balíkoch cestovných služieb a spojených cestovných službách, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/314/EHS (Ú. v. EÚ L 326, 2015, s. 1, ďalej len „smernica o balíkoch cestovných služieb“).
Podľa tohto ustanovenia: „1. Členské štáty zabezpečia, aby organizátori usadení na ich území poskytovali zábezpeku refundácie všetkých platieb uskutočnených cestujúcimi alebo v ich mene v rozsahu, v akom sa príslušné služby neposkytnú v dôsledku platobnej neschopnosti organizátora. Ak je v zmluve o balíku cestovných služieb zahrnutá aj preprava cestujúcich, organizátori tiež poskytnú zábezpeku repatriácie cestujúcich. Môže sa ponúknuť pokračovanie balíka služieb.
…
2. Zábezpeka uvedená v odseku 1 je účinná a vzťahuje sa na rozumne predvídateľné náklady. Vzťahuje sa na platby za balíky služieb uskutočnené cestujúcimi alebo v ich mene, pričom sa zohľadňuje doba uplynutá od zaplatenia záloh a konečných platieb do realizácie balíka služieb, ako aj odhadované náklady na repatriáciu v prípade platobnej neschopnosti organizátora.“

( 3 ) Podľa článku 12 ods. 2 smernice o balíkoch cestovných služieb.

( 4 ) Smernica Rady 90/314/EHS z 13. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb (Ú. v. ES L 158, s. 59; Mim. vyd. 13/010, s. 132).

( 5 ) Tak ako vyžaduje článok 169 ZEÚ.

( 6 ) Najmä podľa článku 12 ods. 2 smernice 2015/2302.