Predbežné znenie

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (plénum)

z 21. apríla 2026(*)

Obsah

I. Právny rámec

A. Medzinárodné právo

B. Právo Únie

1. Primárne právo

a) Zmluva o EÚ

b) Zmluva o FEÚ

c) Charta

2. Sekundárne právo

a) Smernica 2000/31

b) Smernica 2006/123

c) Smernica 2010/13

d) Smernica 2015/1535

e) Smernica 2018/1808

f) GDPR

C. Maďarské právo

1. Základný zákon Maďarska

2. Maďarský Občiansky zákonník

3. Zákon o ochrane detí

4. Zákon o obchodnej reklame

5. Zákon o mediálnych službách

6. Zákon o registri trestov

7. Zákon o verejnom vzdelávaní

II. Konanie pred podaním žaloby a konanie na Súdnom dvore

III. O žalobe

A. O prvom až treťom a piatom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na porušení smernice 2000/31, smernice 2006/123, smernice 2010/13, článku 56 ZFEÚ, ako aj článkov 1, 7, 11 a 21 Charty

1. O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení smernice 2010/13

a) O porušení článku 6a ods. 1 smernice 2010/13

1) Argumentácia účastníkov konania

2) Posúdenie Súdnym dvorom

b) O porušení článku 2 a článku 3 ods. 1 smernice 2010/13

1) Argumentácia účastníkov konania

2) Posúdenie Súdnym dvorom

c) O porušení článku 9 ods. 1 písm. c) bodu ii) smernice 2010/13

1) Argumentácia účastníkov konania

2) Posúdenie Súdnym dvorom

d) Záver

2. O druhom žalobnom dôvode založenom na porušeniach článku 3 ods. 2 smernice 2000/31

a) O existencii obmedzenia v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2000/31

1) O § 6/A zákona o ochrane detí

i) Argumentácia účastníkov konania

ii) Posúdenie Súdnym dvorom

2) O ustanovení § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame

i) Argumentácia účastníkov konania

ii) Posúdenie Súdnym dvorom

b) O odôvodnení obmedzení podľa článku 3 ods. 4 smernice 2000/31

1) Argumentácia účastníkov konania

2) Posúdenie Súdnym dvorom

c) Záver

3. O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článkov 16 a 19 smernice 2006/123, ako aj článku 56 ZFEÚ

a) O existencii obmedzenia v zmysle článkov 16 a 19 smernice 2006/123, ako aj článku 56 ZFEÚ

1) O ustanovení § 6/A zákona o ochrane detí

i) Argumentácia účastníkov konania

ii) Posúdenie Súdnym dvorom

2) O ustanovení § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame

i) Argumentácia účastníkov konania

ii) Posúdenie Súdnym dvorom

3) Ustanovenie § 9 ods. 12 zákona o verejnom vzdelávaní

i) Argumentácia účastníkov konania

ii) Posúdenie Súdnym dvorom

b) O odôvodnení obmedzení v zmysle článkov 16 a 19 smernice 2006/123, ako aj článku 56 ZFEÚ

1) Argumentácia účastníkov konania

2) Posúdenie Súdnym dvorom

c) Záver

4. O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení článkov 1, 7, 11 a 21 Charty

a) O uplatniteľnosti Charty na § 6/A zákona o ochrane detí a § 9 ods. 12 zákona o verejnom vzdelávaní

b) O existencii nesplnenia povinností vyplývajúcich z článku 21 Charty

c) O existencii obmedzení práv a slobôd zaručených v článkoch 7 a 11 Charty

1) O existencii obmedzenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného v článku 7 Charty

i) Argumentácia účastníkov konania

ii) Posúdenie Súdnym dvorom

2) O existencii obmedzenia slobody prejavu zaručenej v článku 11 Charty

i) Argumentácia účastníkov konania

ii) Posúdenie Súdnym dvorom

d) O odôvodnení obmedzení práv a slobôd zaručených v článkoch 7 a 11 Charty

e) O existencii porušenia článku 1 Charty

1) Argumentácia účastníkov konania

2) Posúdenie Súdnym dvorom

f) Záver

B. O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 2 ZEÚ

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdnym dvorom

a) O záväznej povahe článku 2 ZEÚ

b) O porušení povinností vyplývajúcich z článku 2 ZEÚ

C. O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 10 GDPR a článku 8 ods. 2 Charty

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdnym dvorom

IV. O trovách

„ Nesplnenie povinnosti členským štátom – Článok 258 ZFEÚ – Vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa na účely ochrany detí zavádzajú obmedzenia v súvislosti s odklonom od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, so zmenou pohlavia alebo s homosexualitou – Smernice 2000/31/ES, 2006/123/ES a 2010/13/EÚ – Nariadenie (EÚ) 2016/679 – Obmedzenia sexuálnej výchovy – Zásada zákazu diskriminácie – Hodnoty Európskej únie zakotvené v článku 2 ZEÚ – Odvolávanie sa na porušenie týchto hodnôt v žalobe o nesplnenie povinnosti – Články 1, 7, 11 a 21 Charty základných práv Európskej únie – Ochrana osobných údajov “

Vo veci C‑769/22,

ktorej predmetom je žaloba o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ, podaná 19. decembra 2022,

Európska komisia, v zastúpení: pôvodne V. Di Bucci, L. Malferrari, J. Tomkin a K. Talabér‑Ritz, neskôr D. Calleja Crespo, L. Malferrari, J. Tomkin a K. Talabér‑Ritz, splnomocnení zástupcovia,

žalobkyňa,

ktorú v konaní podporujú:

Belgické kráľovstvo, v zastúpení: C. Jacob, M. Jacobs, C. Pochet, A. Van Baelen a L. Van den Broeck, splnomocnené zástupkyne,

Dánske kráľovstvo, v zastúpení: D. Elkan, J. Farver Kronborg a C. A.‑S. Maertens, splnomocnené zástupkyne,

Spolková republika Nemecko, v zastúpení: J. Möller, R. Kanitz a N. Scheffel, splnomocnení zástupcovia,

Estónska republika, v zastúpení: H. Hirsik a M. Kriisa, splnomocnené zástupkyne,

Írsko, v zastúpení: pôvodne M. Browne, Chief State solicitor, A. Joyce, M. Lane a D. O’Reilly, splnomocnení zástupcovia, neskôr M. Browne, Chief State solicitor, R. Fanning, Attorney General, A. Burke a A. Joyce, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci B. Quigley, SC, a S. Brittain, BL,

Helénska republika, v zastúpení: K. Boskovits, splnomocnený zástupca,

Španielske kráľovstvo, v zastúpení: A. Gavela Llopis a A. Pérez‑Zurita Gutiérrez aj M. J. Ruiz Sánchez, splnomocnené zástupkyne,

Francúzska republika, v zastúpení: pôvodne B. Fodda, E. Leclerc a M. T. Stéhelin, neskôr B. Fodda a T. Stéhelin, splnomocnení zástupcovia,

Luxemburské veľkovojvodstvo, v zastúpení: A. Germeaux a T. Schell, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci P.‑E. Partsch, avocat,

Maltská republika, v zastúpení: A. Buhagiar, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci D. Sarmiento Ramírez‑Escudero, abogado,

Holandské kráľovstvo, v zastúpení: M. K. Bulterman, C. S. Schillemans a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

Rakúska republika, v zastúpení: A. Posch a J. Schmoll, splnomocnení zástupcovia,

Portugalská republika, v zastúpení: P. Barros da Costa, L. Medeiros a A. Pimenta, splnomocnené zástupkyne,

Slovinská republika, v zastúpení: A. Vran, splnomocnená zástupkyňa,

Fínska republika, v zastúpení: H. Leppo, splnomocnená zástupkyňa,

Švédske kráľovstvo, v zastúpení: pôvodne H. Eklinder, F.‑L. Göransson, C. Meyer‑Seitz, A. M. Runeskjöld, M. Salborn Hodgson, R. Shahsavan Eriksson, H. Shev a O. Simonsson, splnomocnení zástupcovia, neskôr H. Eklinder, F.‑L. Göransson, C. Meyer‑Seitz, M. Salborn Hodgson, R. Shahsavan Eriksson a O. Simonsson, splnomocnení zástupcovia,

Európsky parlament, v zastúpení: G. Corstens, E. Paladini a A. Tamás, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastníci konania,

proti

Maďarsku, v zastúpení: M. Z. Fehér a K. Szíjjártó, splnomocnení zástupcovia,

žalovanému,

SÚDNY DVOR (plénum),

v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda T. von Danwitz, predsedovia komôr F. Biltgen, K. Jürimäe, C. Lycourgos, I. Jarukaitis, M. L. Arastey Sahún (spravodajkyňa), I. Ziemele, J. Passer, O. Spineanu‑Matei, M. Condinanzi a F. Schalin, sudcovia S. Rodin, E. Regan, N. Piçarra, A. Kumin, N. Jääskinen, D. Gratsias, M. Gavalec, B. Smulders, S. Gervasoni, N. Fenger a R. Frendo,

generálna advokátka: T. Ćapeta,

tajomník: I. Illéssy, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 19. novembra 2024,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 5. júna 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Európska komisia svojou žalobou navrhuje, aby Súdny dvor:

a)      určil, že Maďarsko si tým, že prijalo a pedofil bűnelkövetőkkel szembeni szigorúbb fellépésről, valamint a gyermekek védelme érdekében egyes törvények módosításáról szóló 2021. évi LXXIX. törvény (zákon č. LXXIX z roku 2021, ktorým sa prijímajú prísnejšie opatrenia proti pedofilným páchateľom trestných činov a menia niektoré zákony na ochranu detí) z 15. júna 2021 (Magyar Közlöny 2021/118., ďalej len „novelizačný zákon“), nesplnilo svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z práva Únie, a to týmto spôsobom:

(1)      –      Maďarsko tým, že vložilo do a gyermekek védelméről és a gyámügyi igazgatásról szóló 1997. évi XXXI. törvény (zákon č. XXXI z roku 1997 o ochrane detí a poručníctve) z 8. mája 1997 (Magyar Közlöny 1997/39.) § 6/A, ktorým sa zakazuje sprístupňovať maloletým osobám obsah, ktorý popularizuje alebo znázorňuje odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, porušilo článok 3 ods. 2 smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode) (Ú. v. ES L 178, 2000, s. 1; Mim. vyd. 13/025, s. 399), články 16 a 19 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 36), článok 56 ZFEÚ a články 1, 7, 11 a 21 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“),

–        Maďarsko tým, že vložilo do a gazdasági reklámtevékenység alapvető feltételeiről és egyes korlátairól szóló 2008. évi XLVIII. törvény (zákon č. XLVIII z roku 2008 o základných podmienkach a určitých obmedzeniach činností obchodnej reklamy), z 28. júna 2008 (Magyar Közlöny 2008/95.), § 8 ods. 1a, ktorým sa zakazuje sprístupňovať maloletým osobám reklamy, ktoré popularizujú alebo znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, porušilo článok 9 ods. 1 písm. c) bod ii) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) (Ú. v. EÚ L 95, 2010, s. 1), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1808 zo 14. novembra 2018 (Ú. v. EÚ L 303, 2018, s. 69) (ďalej len „smernica 2010/13“), článok 3 ods. 2 smernice 2000/31, články 16 a 19 smernice 2006/123, článok 56 ZFEÚ a články 1, 7, 11 a 21 Charty,

–        Maďarsko tým, že vložilo do a médiaszolgáltatásokról és a tömegkommunikációról szóló 2010. évi CLXXXV. törvény (zákon č. CLXXXV z roku 2010 o mediálnych službách a masovej komunikácii) z 31. decembra 2010 (Magyar Közlöny 2010/202.), § 9 ods. 6, ktorým sa ukladá poskytovateľom lineárnych mediálnych služieb povinnosť zaradiť do kategórie V všetky programy, ktoré sa primárne zameriavajú na popularizáciu alebo znázorňovanie odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia alebo homosexuality, a teda vysielať ich len v čase od 22.00 do 5.00 hod., ako aj tým, že prijalo § 32 ods. 4a tohto zákona, ktorý vylučuje možnosť zaradiť programy, ktoré sa primárne zameriavajú na popularizáciu alebo znázorňovanie odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia alebo homosexuality, medzi oznámenia vo verejnom záujme alebo osvetové oznámenia, porušilo článok 6a ods. 1 smernice 2010/13 a články 1, 7, 11 a 21 Charty,

–        Maďarsko tým, že zmenilo § 179 ods. 2 zákona č. CLXXXV z roku 2010 o mediálnych službách a masovej komunikácii, ktorý ukladá Médiatanács (Mediálna rada, Maďarsko) povinnosť požiadať členský štát, v ktorého právomoci pôsobí poskytovateľ mediálnych služieb, aby prijal účinné opatrenia na účely ukončenia porušenia konštatovaného Mediálnou radou, porušilo článok 2 a článok 3 ods. 1 smernice 2010/13,

–        Maďarsko tým, že zmenilo § 9 ods. 12 a nemzeti köznevelésről szóló 2011. évi CXC. törvény (zákon č. CXC z roku 2011 o národnom verejnom vzdelávaní) z 29. decembra 2011 (Magyar Közlöny 2011/162.), ktorým sa zakazuje, aby sa v rámci aktivít súvisiacich so sexuálnou kultúrou, sexuálnym životom, sexuálnou orientáciou a sexuálnym vývojom popularizoval odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmena pohlavia alebo homosexualita, porušilo články 16 a 19 smernice 2006/123, článok 56 ZFEÚ a články 1, 7, 11 a 21 Charty;

(2)      Maďarsko tým, že prijalo ustanovenia uvedené v bode 1, porušilo článok 2 ZEÚ;

(3)      Maďarsko tým, že zmenilo § 67 ods. 1 písm. a) až d) a bűnügyi nyilvántartási rendszerről, az Európai Unió tagállamainak bíróságai által magyar állampolgárokkal szemben hozott ítéletek nyilvántartásáról, valamint a bűnügyi és rendészeti biometrikus adatok nyilvántartásáról szóló 2009. évi XLVII. törvény (zákon č. XLVII z roku 2009 o registri trestov, registri rozsudkov vydaných súdmi členských štátov Európskej únie proti maďarským štátnym príslušníkom a zaznamenávaní biometrických údajov v trestnej a policajnej oblasti) z 19. júna 2009 (Magyar Közlöny 2009/83.), ktorým sa ukladá orgánu s priamym prístupom k údajom v registri povinnosť sprístupniť oprávnenej osobe údaje z registra o osobách, ktoré sa dopustili trestných činov v sexuálnej oblasti a sexuálne motivovaných trestných činov spáchaných na deťoch, porušilo článok 10 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) (Ú. v. EÚ L 119, 2016, s. 1, ďalej len „GDPR“), a článok 8 ods. 2 Charty, a

b)      uložil Maďarsku povinnosť nahradiť trovy konania.

I.      Právny rámec

A.      Medzinárodné právo

2        Článok 4 Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii, podpísaného v Štrasburgu 5. mája 1989, stanovuje:

„Zmluvné strany zabezpečujú slobodu prejavu a informácie v súlade s článkom 10 [Európskeho d]ohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“)], zaručujú slobodu príjmu a na svojom území nebudú obmedzovať prevzaté vysielanie programových služieb, ktoré sú v súlade s ustanoveniami tohto [d]ohovoru.“

3        Článok 7 ods. 2 tohto dohovoru stanovuje:

„Tie časti programových služieb, ktoré by mohli poškodiť fyzický, psychický a morálny vývoj detí alebo mladistvých, sa nesmú vysielať, ak je vzhľadom na čas vysielania a príjmu pravdepodobné, že by ich mohli sledovať.“

B.      Právo Únie

1.      Primárne právo

a)      Zmluva o EÚ

4        Článok 2 ZEÚ stanovuje:

„Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.“

5        Článok 4 ods. 2 a 3 ZEÚ stanovuje:

„2.      Únia rešpektuje rovnosť členských štátov pred zmluvami, ako aj ich národnú identitu, obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch vrátane regionálnych a miestnych samospráv. Rešpektuje ich základné štátne funkcie, najmä zabezpečovanie územnej celistvosti štátu, udržiavanie verejného poriadku a zabezpečovanie národnej bezpečnosti. Predovšetkým národná bezpečnosť ostáva vo výlučnej zodpovednosti každého členského štátu.

3.      Podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.

Členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.

Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.“

6        V článku 7 ZEÚ sa uvádza:

„1.      Na základe odôvodneného návrhu jednej tretiny členských štátov, Európskeho parlamentu alebo Európskej komisie môže Rada štvorpätinovou väčšinou svojich členov po získaní súhlasu Európskeho parlamentu rozhodnúť, že existuje jasné riziko vážneho porušenia hodnôt uvedených v článku 2 niektorým členským štátom. Pred prijatím takéhoto rozhodnutia Rada vypočuje príslušný členský štát a v súlade s tým istým postupom mu môže adresovať vhodné odporúčania.

Rada pravidelne overuje, či dôvody, na základe ktorých prijala rozhodnutie, ešte stále trvajú.

2.      Európska rada môže na návrh jednej tretiny členských štátov alebo na návrh Európskej komisie a po získaní súhlasu Európskeho parlamentu jednomyseľne rozhodnúť o existencii závažného alebo pretrvávajúceho porušenia hodnôt uvedených v článku 2 niektorým členským štátom, a to po vyzvaní tohto členského štátu, aby predložil svoje stanovisko.

3.      Ak je prijaté rozhodnutie podľa odseku 2, môže Rada kvalifikovanou väčšinou rozhodnúť o pozastavení určitých práv vyplývajúcich z uplatňovania zmlúv pre príslušný členský štát vrátane hlasovacieho práva zástupcu vlády tohto členského štátu na zasadnutiach Rady. Rada pritom zohľadní možné následky takéhoto pozastavenia na práva a povinnosti fyzických a právnických osôb.

Záväzky príslušného členského štátu vyplývajúce zo zmlúv zostávajú pre tento štát v každom prípade aj naďalej záväzné.

…“

7        Článok 19 ods. 1 prvý pododsek ZEÚ znie:

„Súdny dvor Európskej únie sa skladá zo Súdneho dvora, Všeobecného súdu a osobitných súdov. Zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv.“

8        Článok 49 ZEÚ stanovuje:

„O členstvo v Únii môže požiadať každý európsky štát, ktorý rešpektuje hodnoty uvedené v článku 2 a zaviaže sa ich podporovať. …

…“

b)      Zmluva o FEÚ

9        V článku 16 ods. 1 ZFEÚ sa uvádza:

„Každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú.“

10      Článok 34 ZFEÚ stanovuje:

„Množstevné obmedzenia dovozu a všetky opatrenia s rovnocenným účinkom sú medzi členskými štátmi zakázané.“

11      Článok 36 ZFEÚ uvádza:

„Ustanovenia článkov 34 a 35 nevylučujú zákazy alebo obmedzenia dovozu, vývozu alebo tranzitu tovaru odôvodnené princípmi verejnej morálky, verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou, ochranou zdravia a života ľudí a zvierat, ochranou rastlín, ochranou národného kultúrneho bohatstva, ktoré má umeleckú, historickú alebo archeologickú hodnotu, alebo ochranou priemyselného a obchodného vlastníctva. Tieto zákazy a obmedzenia však nesmú byť prostriedkami svojvoľnej diskriminácie alebo skrytého obmedzovania obchodu medzi členskými štátmi.“

12      Článok 56 ZFEÚ znie:

„V rámci nasledujúcich ustanovení sú zakázané obmedzenia slobody poskytovať služby v Únii vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom členskom štáte ako príjemca služieb.

Európsky parlament a Rada môžu v súlade s riadnym legislatívnym postupom rozšíriť platnosť týchto ustanovení aj pre štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí poskytujú služby a sú usadení v rámci Únie.“

13      Článok 57 ZFEÚ znie:

„V zmysle zmlúv sa za služby považujú plnenia, ktoré sa bežne poskytujú za odplatu, pokiaľ ich neupravujú ustanovenia o voľnom pohybe tovaru, kapitálu a osôb.

…“

14      Článok 165 ZFEÚ stanovuje:

„1.      Únia prispieva k rozvoju kvalitného vzdelávania podporovaním spolupráce medzi členskými štátmi a, ak je to potrebné, podporovaním a doplňovaním činnosti členských štátov pri plnom rešpektovaní ich zodpovednosti za obsah výučby a organizácie vzdelávacích systémov a za ich kultúrnu a jazykovú rozmanitosť.

…“

15      Článok 166 ods. 1 ZFEÚ uvádza:

„Únia uskutočňuje politiku odborného vzdelávania, ktorá podporuje a dopĺňa činnosť členských štátov pri plnom rešpektovaní ich zodpovednosti za obsah a organizáciu odborného vzdelávania.“

16      Článok 258 ZFEÚ stanovuje:

„Ak sa Komisia domnieva, že si členský štát nesplnil povinnosť, ktorá pre neho vyplýva zo zmlúv, vydá odôvodnené stanovisko po tom, čo umožní tomuto štátu predložiť pripomienky.

Ak daný štát nevyhovie stanovisku v lehote určenej Komisiou, Komisia môže vec predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie.“

c)      Charta

17      Článok 1 Charty znie:

„Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať.“

18      V článku 7 Charty sa uvádza:

„Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie.“

19      Článok 8 Charty znie:

„1.      Každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú.

2.      Tieto údaje musia byť riadne spracované na určené účely na základe súhlasu dotknutej osoby alebo na inom oprávnenom základe ustanovenom zákonom. Každý má právo na prístup k zhromaždeným údajom, ktoré sa ho týkajú, a právo na ich opravu.

…“

20      Článok 11 Charty stanovuje:

„1.      Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice.

2.      Rešpektuje sa sloboda a pluralita médií.“

21      V článku 14 ods. 3 Charty sa uvádza:

„Sloboda zakladať vzdelávacie inštitúcie za predpokladu dodržiavania demokratických zásad a právo rodičov zabezpečiť vzdelanie a výchovu svojich detí v zhode s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením sa rešpektuje v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva.“

22      Článok 20 Charty znie:

„Pred zákonom sú si všetci rovní.“

23      Článok 21 Charty uvádza:

„Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.“

24      Článok 24 Charty stanovuje:

„1.      Deti majú právo na takú ochranu a starostlivosť, ktorá je potrebná pre ich blaho. Môžu slobodne vyjadrovať svoje názory. Tieto názory sa berú do úvahy pri otázkach, ktoré sa ich týkajú, s prihliadnutím na ich vek a vyspelosť.

2.      Pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.

…“

25      Článok 52 Charty znie:

„1.      Akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

…

3.      V rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv.

…“

2.      Sekundárne právo

a)      Smernica 2000/31

26      V odôvodneniach 8, 10, 18, 21 a 22 smernice 2000/31 sa uvádza:

„(8)      Cieľom tejto smernice je vytvoriť právny rámec na zabezpečenie voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi a nie harmonizovať oblasť trestného práva ako takého.

…

(10)      V súlade so zásadou proporcionality sú opatrenia ustanovené v tejto smernici striktne obmedzené na minimum potrebné na dosiahnutie cieľa riadneho fungovania vnútorného trhu; ak je potrebné konanie na úrovni spoločenstva a s cieľom zabezpečiť oblasť, ktorá je skutočne bez vnútorných hraníc, čo sa týka elektronického obchodu, musí táto smernica zabezpečiť vysokú úroveň ochrany cieľov všeobecného záujmu a ochrany zdravia obyvateľstva; podľa [článku 152 ES, teraz článku 168 ZFEÚ], je ochrana zdravia obyvateľstva nevyhnutnou súčasťou ostatných politík spoločenstva.

…

(18)      Služby informačnej spoločnosti zahŕňajú celú škálu ekonomických činností, ku ktorým dochádza on‑line; tieto služby môžu pozostávať najmä z predaja tovaru on‑line; nepatria sem činnosti ako je dodávka tovaru alebo poskytovanie služieb off‑line; služby informačnej spoločnosti nie sú výlučne obmedzené na služby, ktoré vedú k vzniku zmluvného vzťahu on‑line, ale sa rozširujú aj na služby, ktoré nie sú platené ich príjemcami, pokiaľ predstavujú ekonomickú činnosť, ako sú napríklad služby poskytujúce on‑line informácie alebo komerčnú komunikáciu alebo tie, ktoré poskytujú nástroje umožňujúce vyhľadávanie, prístup a získavanie údajov; služby informačnej spoločnosti taktiež zahŕňajú služby pozostávajúce z prenosu informácií prostredníctvom komunikačnej siete, v poskytovaní prístupu do komunikačnej siete alebo v ukladaní informácií poskytnutých príjemcom služby na hosťovskom počítači; televízne vysielanie v zmysle smernice [Rady z 3. októbra 1989 o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania] 89/552/EHS [(Ú. v. ES L 298, 1989, s. 23; Mim. vyd. 06/001, s. 224)] a rozhlasové vysielanie nie sú službami informačnej spoločnosti, pretože nie sú poskytované na žiadosť jednotlivca. naproti tomu služby, ktoré sú prenášané z bodu do bodu, ako napríklad video na požiadanie alebo poskytovanie komerčnej komunikácie prostredníctvom elektronickej pošty sú službami informačnej spoločnosti; použitie elektronickej pošty alebo rovnocennej individuálnej komunikácie, napríklad fyzickými osobami, ktoré konajú mimo svojho obchodu, podnikania alebo povolania, vrátane ich využitia na uzatváranie zmlúv medzi takýmito osobami, nie je službou informačnej spoločnosti; zmluvný vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom nie je službou informačnej spoločnosti; činnosti, ktoré kvôli svojej povahe nemôžu byť vykonávané na diaľku a elektronicky, ako napríklad zákonný audit účtov spoločnosti alebo lekárske poradenstvo, ktoré si vyžaduje fyzické vyšetrenie pacienta, nie sú službami informačnej spoločnosti.

…

(21)      Rozsah koordinovaného poľa je bez dopadu na budúcu harmonizáciu spoločenstva týkajúcu sa služieb informačnej spoločnosti a na budúce právne predpisy, ktoré sa prijmú na vnútroštátnej úrovni v súlade s právom spoločenstva; koordinovaná oblasť zahŕňa len požiadavky týkajúce sa on‑line činností, ako sú on‑line informácie, on‑line reklama, on‑line nakupovanie, on‑line uzatváranie zmlúv a netýka sa právnych požiadaviek členských štátov, ktoré sa týkajú priamo tovaru, ako sú bezpečnostné normy, povinnosti označovať tovar alebo zodpovednosti za tovar, alebo požiadaviek členských štátov týkajúcich sa dodávky alebo prepravy tovaru, vrátane distribúcie zdravotníckych výrobkov; koordinovaná oblasť nezahŕňa uplatňovanie práv verejných orgánov na prednostné získanie určitého tovaru, ako napríklad umeleckých diel.

(22)      Dohľad nad službami informačnej spoločnosti by sa mal vykonávať u zdroja tejto činnosti, s cieľom zabezpečiť efektívnu ochranu cieľov verejného záujmu; za týmto účelom je potrebné zabezpečiť, aby príslušný orgán poskytoval takúto ochranu nie len pre občanov svojej krajiny, ale pre všetkých občanov spoločenstva; s cieľom zlepšiť vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi je nevyhnutné jasne stanoviť zodpovednosť na strane členského štátu, kde služba vzniká; okrem toho, za účelom efektívneho zabezpečenia slobody poskytovania služieb a právnej istoty pre dodávateľov a príjemcov služieb, takéto služby informačnej spoločnosti by mali v zásade podliehať zákonom toho členského štátu, v ktorom má poskytovateľ služby sídlo.“

27      Článok 1 smernice 2000/31 v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.      Táto smernica sa snaží prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu zabezpečením voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi.

2.      Táto smernica harmonizuje, v rozsahu potrebnom na dosiahnutie cieľa uvedeného v odseku 1, určité vnútroštátne ustanovenia o službách informačnej spoločnosti týkajúce sa vnútorného trhu, sídla poskytovateľov služieb, komerčných oznámení, elektronických zmlúv, zodpovednosti sprostredkovateľov, spravovacích poriadkov [kódexov správania – neoficiálny preklad], mimosúdneho riešenia sporov [mimosúdneho riešenia sporov, súdnych prostriedkov nápravy – neoficiálny preklad] a spolupráce medzi členskými štátmi.“

28      Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice majú nasledujúce výrazy uvedený význam:

a)      ‚služby informačnej spoločnosti‘: služby v zmysle článku 1 [ods. 1 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1535 z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (Ú. v. EÚ L 241, 2015, s. 1)];

…

h)      ‚koordinovaná oblasť‘: požiadavky ustanovené v právnych systémoch členských štátov uplatniteľné na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo na služby informačnej spoločnosti, bez ohľadu na to, či sú všeobecnej povahy alebo či sú pre ne špeciálne navrhnuté.

i)      Koordinovaná oblasť sa týka požiadaviek, ktoré musí poskytovateľ služieb spĺňať pokiaľ ide o:

–        začatie činnosti súvisiacej so službou informačnej spoločnosti, ako napríklad požiadavky týkajúce sa kvalifikácie, udeľovania oprávnení alebo oznamovania,

–        vykonávanie činnosti služby informačnej spoločnosti, ako napríklad požiadavky týkajúce sa správania sa poskytovateľa služieb, požiadavky týkajúce sa kvality alebo obsahu služby, vrátane tých, ktoré sa uplatňujú na reklamu a zmluvy alebo požiadavky týkajúce sa zodpovednosti poskytovateľa služieb;

ii)      Koordinovaná oblasť sa nevzťahuje na požiadavky ako napríklad:

–        požiadavky, ktoré sa uplatňujú na tovar ako taký,

–        požiadavky, ktoré sa uplatňujú na dodávku tovaru,

–        požiadavky, ktoré sa uplatňujú na služby, ktoré sa neposkytujú elektronicky.“

29      Článok 3 uvedenej smernice znie:

„1.      Každý členský štát zabezpečí, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom služieb, ktorý má sídlo na jeho území, boli v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré sa uplatňujú v príslušnom členskom štáte a ktoré spadajú do koordinovanej oblasti.

2.      Členské štáty nemôžu z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedziť slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu.

3.      Odseky 1 a 2 sa neuplatňujú na oblasti uvedené v prílohe.

4.      Členské štáty môžu prijať opatrenia na výnimku z odseku 2 v súvislosti s určitou danou službou informačnej spoločnosti, ak sú splnené tieto podmienky:

(a)      opatrenia sú:

(i)      nevyhnutné pre jeden z týchto dôvodov:

–        verejného záujmu, najmä z dôvodu prevencie, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov, vrátane ochrany neplnoletých osôb a boja proti všetkým formám podnecovania nenávisti z dôvodu rasy, pohlavia, náboženstva alebo štátnej príslušnosti a hanobenia ľudskej dôstojnosti jednotlivých osôb,

–        ochrany zdravia obyvateľstva,

–        verejnej bezpečnosti, vrátane zabezpečenia bezpečnosti a obrany štátu,

–        ochrany spotrebiteľov, vrátane investorov;

(ii)      prijaté proti určitej službe informačnej spoločnosti, ktorá škodí cieľom uvedeným v bode (i) alebo, ktorá predstavuje skutočné a závažné riziko poškodenia týchto cieľov;

iii)      primeran[é] týmto cieľom;

b)      pred prijatím predmetných opatrení a bez dopadu na súdne konania, vrátane predbežných konaní a aktov vykonávaných v rámci vyšetrovania trestných činov, členský štát:

–        požiadal členský štát uvedený v odseku 1, aby prijal opatrenia a tento takéto opatrenia neprijal, alebo boli neprimerané,

–        oznámi Komisii a členskému štátu uvedenému v odseku 1 svoj úmysel prijať také opatrenia.

5.      Členské štáty môžu v naliehavom prípade prijať výnimku z podmienok ustanovených v odseku 4 písm. b). Ak ide o takýto prípad, opatrenia musia byť čo najskôr oznámené Komisii a členskému štátu uvedenému v odseku 1, s uvedením dôvodov, prečo členský štát považuje prípad za naliehavý.

6.      Bez toho, aby bola dotknutá možnosť členského štátu pokračovať v príslušných opatreniach, Komisia preskúma zlučiteľnosť oznámených opatrení s právom spoločenstva v čo najkratšom možnom čase; ak príde k záveru, že opatrenie je nezlučiteľné s právom spoločenstva, Komisia požiada príslušný členský štát, aby neprijal navrhované opatrenia alebo urýchlene ukončil príslušné opatrenia.“

30      Článok 4 tej istej smernice stanovuje:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby začatie a vykonávanie činnosti poskytovateľa služby informačnej spoločnosti nepodliehali predchádzajúcemu oprávneniu ani žiadnej inej požiadavke, ktorá má rovnaký účinok [požiadavke s rovnocenným účinkom – neoficiálny preklad].

2.      Odsek 1 platí bez toho, aby boli dohodnuté [dotknuté – neoficiálny preklad] rámcové postupy udeľovania oprávnení, ktoré nie sú špecificky a výlučne zamerané na služby informačnej spoločnosti…“

b)      Smernica 2006/123

31      V odôvodneniach 7, 9 a 27 smernice 2006/123 sa uvádza:

„(7)      Táto smernica ustanovuje všeobecný právny rámec, ktorý poskytuje prospech širokému spektru služieb, pričom zohľadňuje rozdielne charakteristiky jednotlivých druhov činností alebo povolaní a ich systémy regulácie. Základom tohto rámca je dynamický a selektívny prístup prioritne spočívajúci v rýchlom odstraňovaní prekážok a v ostatných prípadoch tento prístup predpokladá začatie procesu hodnotenia, konzultácií a doplňujúcej harmonizácie konkrétnych záležitostí, čo umožní postupnú a koordinovanú modernizáciu vnútroštátnych regulačných systémov týkajúcich sa činností v oblasti služieb, nevyhnutnú na vytvorenie skutočného vnútorného trhu so službami do roku 2010. Mala by sa ustanoviť vyvážená sústava opatrení, ktorá zahrnie cielenú harmonizáciu, administratívnu spoluprácu, ustanovenie týkajúce sa slobody poskytovať služby a podporu vypracovania kódexov správania sa v určitých záležitostiach. Takáto koordinácia vnútroštátnych legislatívnych systémov by mala zabezpečiť vysoký stupeň právnej integrácie Spoločenstva a vysokú úroveň ochrany cieľov všeobecného záujmu, najmä ochrany spotrebiteľov, ktoré sú nevyhnutné na vytvorenie dôvery medzi členskými štátmi. V tejto smernici sa tiež zohľadňujú iné ciele všeobecného záujmu, vrátane ochrany životného prostredia, verejnej bezpečnosti a zdravia, ako aj potreba súladu s pracovným právom.

…

(9)      Táto smernica sa uplatňuje len na požiadavky, ktoré majú vplyv na prístup k činnostiam v oblasti služieb alebo na ich výkon. Z tohto dôvodu sa neuplatňuje na požiadavky, ako sú pravidlá cestnej premávky, pravidlá týkajúce sa rozvoja alebo využitia pozemkov, územné plánovanie v mestách a na vidieku, stavebné predpisy, ako ani na správne sankcie uložené za nedodržanie takýchto pravidiel, ktoré konkrétne neupravujú alebo neovplyvňujú činnosti v oblasti služieb, ale ktoré musia poskytovatelia dodržiavať počas vykonávania svojej hospodárskej činnosti rovnako, ako iné súkromné osoby.

…

(27)      Táto smernica by sa nemala vzťahovať na sociálne služby v oblasti bývania, starostlivosti o deti a podpory rodín a osôb v núdzi, ktoré poskytuje štát na národnej, regionálnej alebo miestnej úrovni prostredníctvom poskytovateľov poverených štátom alebo charitatívnych organizácií, ktoré sú ako také uznané štátom, s cieľom zabezpečiť podporu tým, ktorí sa trvalo alebo dočasne nachádzajú v stave núdze, pretože majú nedostatočný rodinný príjem alebo úplný či čiastočný nedostatok nezávislosti, alebo tým, ktorí podstupujú riziko marginalizácie. Tieto služby sú nevyhnutnými na zaručenie základného práva na ľudskú dôstojnosť a integritu a sú prejavom zásad sociálnej súdržnosti a solidarity a táto smernica by ich nemala ovplyvňovať.“

32      Článok 1 ods. 1 tejto smernice uvádza:

„Táto smernica stanovuje všeobecné ustanovenia, ktoré uľahčujú výkon slobody poskytovateľov usadiť sa a voľný pohyb služieb, pričom sa zachová vysoká úroveň kvality služieb.“

33      Článok 2 ods. 1 a 2 uvedenej smernice stanovuje:

„1.      Táto smernica sa vzťahuje na služby poskytované poskytovateľmi, ktorí sú usadení v členskom štáte.

2.      Táto smernica sa nevzťahuje na tieto činnosti:

a)      služby všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru;

…

c)      elektronické komunikačné služby a siete a príslušné zariadenia [a pridružené prostriedky – neoficiálny preklad] a služby v súvislosti so záležitosťami, na ktoré sa vzťahujú smernic[a Európskeho parlamentu a Rady] 2002/19/ES [zo 7. marca 2002 o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a pridružené prostriedky (prístupová smernica) (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 7; Mim. vyd. 13/029, s. 323)], [smernica Európskeho parlamentu a Rady] 2002/20/ES [zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné siete a služby (smernica o povolení) (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 21; Mim. vyd. 13/029, s. 337)], [smernica Európskeho parlamentu a Rady] 2002/21/ES [zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349)], [smernica Európskeho parlamentu a Rady] 2002/22/ES [zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby) (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 51; Mim. vyd. 13/029, s. 367)] a [smernica Európskeho parlamentu a Rady] 2002/58/ES [z 12. júla 2002, týkajúca sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách) (Ú. v. ES L 201, 2002, s. 37; Mim. vyd. 13/029, s. 514)];

…

g)      audiovizuálne služby vrátane kinematografických služieb bez ohľadu na spôsob ich výroby, distribúcie a prenosu a rozhlasové vysielanie;

…

i)      činnosti, ktoré sú spojené s výkonom verejnej moci, ako je stanovené [v článku 45 ES, teraz v článku 51 ZFEÚ];

j)      sociálne služby súvisiace so sociálnym ubytovaním, starostlivosťou o deti a podporou rodín a osôb v trvalej alebo dočasnej núdzi, ktoré sú poskytované štátom, poskytovateľmi poverenými štátom alebo charitatívnymi organizáciami uznanými ako takými štátom;

…“

34      Článok 3 ods. 1 tej istej smernice znie:

„Ak existuje rozpor medzi ustanoveniami tejto smernice a ustanovením iného aktu Spoločenstva, ktorý upravuje osobitné aspekty prístupu k činnosti v oblasti služieb alebo jej výkonu v osobitných oblastiach alebo v osobitných povolaniach, má ustanovenie iného aktu Spoločenstva prednosť a uplatňuje sa na tieto osobitné oblasti alebo povolania. Patrí sem:

a)      smernica [Európskeho Parlamentu a Rady] 96/71/ES [zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb (Ú. v. ES L 18, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/002, s. 431)];

b)      nariadenie [Rady] (EHS) č. 1408/71 [zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3)];

c)      [smernica 89/552];

d)      smernica [Európskeho parlamentu a Rady] 2005/36/ES [zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií (Ú. v. EÚ L 255, 2005, s. 22)].“

35      V článku 4 bode 1 smernice 2006/123 je pojem „služba“ definovaný ako akákoľvek samostatne zárobková hospodárska činnosť, ktorá je obyčajne poskytovaná za odplatu v zmysle článku 57 ZFEÚ, a v bode 7 tohto článku je pojem „požiadavka“ definovaný ako akákoľvek povinnosť, zákaz, podmienka alebo obmedzenie ustanovené v zákonoch, iných právnych predpisoch a správnych opatreniach členských štátov alebo v dôsledku judikatúry, administratívnej praxe, pravidiel profesijných orgánov alebo kolektívnych pravidiel profesijných združení či iných profesijných organizácií, ktoré boli prijaté v rámci výkonu ich právnej autonómie.

36      Článok 16 tejto smernice znie:

„1.      Členské štáty rešpektujú právo poskytovateľov poskytovať služby v inom členskom štáte, než v tom, v ktorom sú usadení.

Členský štát, v ktorom sa poskytuje služba, zabezpečuje voľný prístup k činnosti v oblasti služieb a jej slobodné vykonávanie na svojom území.

Členské štáty nepodmieňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie na svojom území splnením požiadaviek, ktoré nedodržiavajú tieto zásady:

a)      nediskriminácia: požiadavka nesmie byť priamo alebo nepriamo diskriminujúca s ohľadom na štátnu príslušnosť, alebo v prípade právnických osôb s ohľadom na členský štát, v ktorom sú usadené;

b)      nevyhnutnosť: požiadavka musí byť opodstatnená dôvodmi verejného poriadku, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia alebo ochrany životného prostredia;

c)      proporcionalita: požiadavka musí byť vhodná na dosahovanie sledovaných cieľov a nesmie prekračovať rámec nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa.

2.      Členské štáty nesmú v prípade poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte obmedziť slobodu poskytovať služby uložením niektorej z týchto požiadaviek:

a)      povinnosť poskytovateľa mať prevádzku na ich území;

b)      povinnosť poskytovateľa získať od príslušných orgánov povolenie vrátane zápisu do registra alebo registrácie v profesijnom orgáne alebo združení na ich území, okrem prípadov, ktoré ustanovuje táto smernica alebo iné nástroje práva Spoločenstva;

c)      zákaz pre poskytovateľa vytvoriť určitú formu alebo typ infraštruktúry na ich území vrátane kancelárií či priestorov, ktoré poskytovateľ potrebuje na dodávanie príslušných služieb;

d)      uplatnenie osobitných zmluvných podmienok medzi poskytovateľom a príjemcom, ktoré bránia poskytovaniu služby samostatne zárobkovo činnou osobou alebo ho obmedzujú;

e)      povinnosť poskytovateľa vlastniť doklad totožnosti vydaný ich príslušnými orgánmi, ktorý sa konkrétne vzťahuje na vykonávanie činnosti v oblasti služieb;

f)      požiadavky, s výnimkou tých, ktoré sú potrebné pre ochranu zdravia a bezpečnosť pri práci, ktoré ovplyvňujú používanie zariadenia a materiálu, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou poskytovanej služby;

g)      obmedzenia slobody poskytovať služby uvedené v článku 19.

3.      Členskému štátu, do ktorého sa poskytovateľ premiestni, sa nebráni stanoviť požiadavky na vykonávanie činnosti v oblasti služieb, ak sú opodstatnené dôvodom verejného poriadku, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia alebo ochrany životného prostredia, a ak je to v súlade s odsekom 1. Členským štátom sa nebrá[n]i uplatňov[a]ť v súlade s právom Spoločenstva svoje pravidlá o podmienkach zamestnávania vrátane pravidiel ustanovených v kolektívnych zmluvách.

…“

37      Článok 19 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty nesmú na príjemcov klásť také požiadavky, ktoré obmedzujú použitie služby dodávanej poskytovateľom, ktorý je usadený v inom členskom štáte, a to najmä tieto požiadavky:

a)      povinnosť získať od príslušného orgánu povolenie alebo urobiť vyhlásenie pre ich príslušné orgány;

b)      diskriminačné obmedzenia na udelenie finančnej pomoci z toho dôvodu, že poskytovateľ je usadený v inom členskom štáte alebo z dôvodu umiestnenia miesta poskytovania služby.“

c)      Smernica 2010/13

38      V odôvodneniach 11, 18, 31, 33, 41, 60, 83 a 104 smernice 2010/13 sa uvádza:

„(11)      Je potrebné zlepšiť právnu istotu s cieľom vyhnúť sa narušovaniu hospodárskej súťaže, pomôcť dobudovať vnútorný trh a uľahčiť vytvorenie jednotného informačného priestoru, aby sa uplatnil aspoň základný stupeň koordinovaných pravidiel na všetky audiovizuálne mediálne služby, tak na televízne vysielanie (napr. lineárne audiovizuálne mediálne služby), ako aj na audiovizuálne mediálne služby na požiadanie (napr. nelineárne audiovizuálne mediálne služby).

…

(18)      Smernica [2002/21] sa v zmysle svojho článku 1 ods. 3 nedotýka opatrení prijatých na úrovni Únie alebo vnútroštátnych opatrení na účely dosiahnutia cieľov všeobecného záujmu, najmä vo vzťahu k regulácii obsahu a audiovizuálnej politike.

…

(31)      Širšia definícia audiovizuálnych komerčných oznamov by sa mala zaviesť v tejto smernici, ktorá by však nemala zahŕňať verejnoprávne oznamy a výzvy na dobročinnosť vysielané bezplatne.

…

(33)      Kľúčovým prvkom tejto smernice by mala zostať zásada krajiny pôvodu, keďže je nevyhnutná pre vytvorenie vnútorného trhu. Táto zásada by sa mala uplatňovať na všetky audiovizuálne mediálne služby, aby sa pre poskytovateľov mediálnych služieb zabezpečila právna istota ako potrebný základ nového obchodného modelu a nasadenia takýchto služieb. Je nevyhnutná aj na zabezpečenie slobodného toku informácií a audiovizuálnych programov na vnútornom trhu.

…

(41)      Členské štáty by však mali mať možnosť uplatniť podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá v oblastiach koordinovaných touto smernicou voči poskytovateľom audiovizuálnych mediálnych služieb, ktorí patria pod ich právomoc, a zároveň zabezpečiť, aby boli tieto pravidlá v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie. …

…

(60)      Opatrenia prijaté na ochranu fyzického, duševného a morálneho vývoja maloletých a ľudskej dôstojnosti by sa mali starostlivo vyvážiť so základným právom na slobodu prejavu ustanoveným v [Charte]. Cieľom týchto opatrení, ako napríklad využívanie osobných identifikačných čísiel (PIN kódy), systémov filtrovania alebo označovania, by teda malo zabezpečiť primeranú úroveň ochrany fyzického, duševného a morálneho vývoja maloletých a ľudskej dôstojnosti, najmä pokiaľ ide o audiovizuálne mediálne služby na požiadanie. Odporúčanie o ochrane maloletých a ľudskej dôstojnosti a o práve na vyjadrenie už uznáva dôležitosť systémov filtrovania a označovania a obsahuje niekoľko možných opatrení v prospech maloletých, ako napríklad systematické poskytovanie účinného, aktualizovateľného a jednoducho ovládateľného systému filtrovania užívateľom pri predplatení si prístupu od poskytovateľa prístupu alebo prístupu k službám osobitne určených deťom s automatickými systémami filtrovania.

…

(83)      Aby sa zabezpečilo, že záujmy spotrebiteľov ako televíznych divákov sú plne a riadne chránené, je dôležité pre televíznu reklamu, aby podliehala určitému počtu minimálnych pravidiel a noriem a aby si členské štáty zachovali právo na stanovenie podrobnejších a prísnejších pravidiel a za určitých okolností na ustanovenie podmienok pre prevádzkovateľov televízneho vysielania, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc.

…

(104)      Keďže ciele tejto smernice, a to vytvorenie priestoru bez vnútorných hraníc pre audiovizuálne mediálne služby pri súčasnom zabezpečení vysokej úrovne ochrany cieľov všeobecného záujmu, najmä ochrany maloletých a ľudskej dôstojnosti, ako aj podpory práv osôb s postihnutím, nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov, ale z dôvodov rozsahu a dôsledkov tejto smernice ho možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 [ZEÚ]. V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku táto smernica neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie týchto cieľov.“

39      Článok 1 ods. 1 smernice 2010/13 stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatnia tieto definície:

a)      ‚audiovizuálna mediálna služba‘ je:

i)      služba, ako ju vymedzujú články 56 a 57 [ZFEÚ], pričom základný účel služby alebo jej oddeliteľnej časti je poskytovanie programov, za ktoré je redakčne zodpovedný poskytovateľ mediálnych služieb, širokej verejnosti, s cieľom informovať, zabávať alebo vzdelávať prostredníctvom elektronických komunikačných sietí v zmysle článku 2 písm. a) smernice [2002/21]; takéto audiovizuálne mediálne služby sú buď televíznym vysielaním v zmysle písmena e) tohto odseku, alebo audiovizuálnou mediálnou službou na požiadanie v zmysle písmena g) tohto odseku;

ii)      audiovizuálny komerčný oznam;

…

d)      ‚poskytovateľ mediálnych služieb‘ je fyzická alebo právnická osoba, ktorá má redakčnú zodpovednosť za výber audiovizuálneho obsahu audiovizuálnej mediálnej služby a určuje spôsob, akým je organizovaná;

…

h)      ‚audiovizuálne komerčné oznamy‘ sú obrazy so zvukom alebo bez zvuku, ktoré sú určené na priame alebo nepriame propagovanie tovaru, služieb alebo dobrého mena fyzickej alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť. Takéto obrazy sprevádzajú program alebo video vytvorené používateľom alebo sú doň zahrnuté, a to za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie. Formy audiovizuálneho komerčného oznamu zahŕňajú okrem iného televíznu reklamu, sponzorstvo, telenákup a umiestňovanie produktov;

i)      ‚televízna reklama‘ je akákoľvek forma vysielania oznamov za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo vysielanie na účely vlastnej propagácie verejným alebo súkromným podnikom alebo fyzickou osobou v súvislosti s obchodovaním, podnikaním, remeslom alebo povolaním s cieľom podporiť odbyt tovarov alebo služieb vrátane nehnuteľného majetku, práv a záväzkov za odplatu;

…“

40      Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„1.      Každý členský štát zabezpečí, aby všetky audiovizuálne mediálne služby vysielané poskytovateľmi mediálnej služby, na ktorých sa vzťahuje jeho právomoc, boli v súlade s pravidlami právneho systému, ktorý sa uplatňuje na audiovizuálne mediálne služby určené pre verejnosť v tomto členskom štáte.

…“

41      Článok 3 ods. 1 a 2 uvedenej smernice znie:

„1.      Členské štáty zabezpečia voľný príjem a neobmedzia retransmisie audiovizuálnych mediálnych služieb z iných členských štátov na svoje územie z dôvodov, ktoré patria do oblastí koordinovaných touto smernicou.

2.      Členský štát sa môže dočasne odchýliť od odseku 1 tohto článku v prípade, ak audiovizuálna mediálna služba poskytovaná poskytovateľom mediálnych služieb v právomoci iného členského štátu zjavne, závažne a hrubo porušuje článok 6 ods. 1 písm. a) alebo článok 6a ods. 1 alebo ohrozuje verejné zdravie alebo preň predstavuje skutočné a závažné riziko ohrozenia.

Na odchýlku uvedenú v prvom pododseku sa vzťahujú tieto podmienky:

a)      počas predchádzajúcich 12 mesiacov sa poskytovateľ mediálnych služieb už najmenej pri dvoch predchádzajúcich príležitostiach dopustil jedného alebo viacerých skutkov uvedených v prvom pododseku;

b)      dotknutý členský štát písomne oznámil poskytovateľovi mediálnych služieb, členskému štátu, ktorého právomoc sa vzťahuje na daného poskytovateľa, a Komisii údajné porušenia a primerané opatrenia, ktoré má v úmysle prijať, ak by k takémuto porušeniu znova došlo;

c)      dotknutý členský štát dodržal právo na obhajobu dotknutého poskytovateľa mediálnych služieb, a najmä dal poskytovateľovi príležitosť vyjadriť názor na údajné porušenia; a

d)      konzultácie s členským štátom, ktorého právomoc sa vzťahuje na poskytovateľa mediálnych služieb, a s Komisiou nepriniesli urovnanie sporu zmierom do jedného mesiaca odvtedy, ako Komisia prijala oznámenie uvedené v písmene b).

Komisia do troch mesiacov od prijatia oznámenia o opatreniach prijatých dotknutým členským štátom a po tom, ako požiadala [skupinu európskych regulačných orgánov pre audiovizuálne mediálne služby (ERGA)] o poskytnutie stanoviska v súlade s článkom 30b ods. 3 písm. d), prijme rozhodnutie o tom, či sú tieto opatrenia zlučiteľné s právom Únie. …“

42      Článok 4 tej istej smernice znie:

„1.      Členské štáty majú naďalej možnosť požadovať od poskytovateľov mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, aby dodržiavali podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá v oblastiach koordinovaných touto smernicou, za predpokladu, že takéto pravidlá sú v súlade s právom Únie.

2.      Ak členský štát:

a)      využil možnosť podľa odseku 1 prijať podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá vo všeobecnom verejnom záujme, a

b)      usúdi, že poskytovateľ mediálnych služieb, na ktorého sa vzťahuje právomoc iného členského štátu, poskytuje audiovizuálnu mediálnu službu, ktorá celkom alebo z väčšej časti smeruje na jeho územie,

môže požiadať členský štát, ktorý má právomoc, aby vyriešil všetky problémy zistené v súvislosti s týmto odsekom. Oba členské štáty čestne a rýchlo spolupracujú s cieľom nájsť vzájomne uspokojivé riešenie.

Členský štát, ktorý má právomoc, po tom, čo dostane odôvodnenú žiadosť podľa prvého pododseku, požiada poskytovateľa mediálnych služieb, aby dodržal príslušné pravidlá všeobecného verejného záujmu. Členský štát, ktorý má právomoc, pravidelne informuje žiadajúci členský štát o opatreniach prijatých na riešenie zistených problémov. Členský štát, ktorý má právomoc, informuje žiadajúci členský štát a Komisiu o dosiahnutých výsledkoch do dvoch mesiacov od prijatia žiadosti a v prípade, že nie je možné nájsť riešenie, vysvetlí dôvody.

Každý členský štát môže kedykoľvek vyzvať kontaktný výbor, aby vec preskúmal.

3.      Dotknutý členský štát môže prijať vhodné opatrenia voči dotknutému poskytovateľovi mediálnych služieb, ak:

a)      usúdi, že výsledky dosiahnuté uplatňovaním odseku 2 nie sú uspokojivé; a

b)      predloží dôkazy potvrdzujúce, že dotknutý poskytovateľ mediálnych služieb sa usadil v členskom štáte, ktorý má právomoc, s cieľom obísť prísnejšie pravidlá v oblastiach koordinovaných touto smernicou, ktoré by sa naň vzťahovali, ak by bol usadený v dotknutom členskom štáte. Takými dôkazmi sa umožní, aby sa takéto obchádzanie náležite potvrdilo, bez toho, aby bolo potrebné preukázať úmysel poskytovateľa mediálnych služieb obísť tieto prísnejšie pravidlá.

Takéto opatrenia sú objektívne nevyhnutné, uplatňované nediskriminačným spôsobom a primerané cieľom, ktoré sledujú.

4.      Členský štát môže prijať opatrenia podľa odseku 3 iba vtedy, ak sú splnené tieto podmienky:

a)      oznámil Komisii a členskému štátu, v ktorom je poskytovateľ mediálnych služieb usadený, svoj zámer prijať takéto opatrenia a zároveň uviedol dôvody pre svoj úsudok;

b)      dodržal právo na obhajobu dotknutého poskytovateľa mediálnych služieb, a najmä dal danému poskytovateľovi mediálnych služieb príležitosť vyjadriť názor na údajné obchádzanie a na opatrenia, ktoré oznamujúci členský štát plánuje prijať; a

c)      Komisia po tom, čo skupinu ERGA požiadala o stanovisko v súlade s článkom 30b ods. 3 písm. d), rozhodla, že opatrenia sú zlučiteľné s právom Únie, a najmä, že úsudok členského štátu, ktorý prijíma tieto opatrenia podľa odsekov 2 a 3 tohto článku, je riadne opodstatnený; Komisia zabezpečí, aby bol kontaktný výbor náležite informovaný.

5.      Komisia do troch mesiacov od prijatia oznámenia ustanoveného v odseku 4 písm. a) prijme rozhodnutie o tom, či sú tieto opatrenia zlučiteľné s právom Únie. Ak Komisia rozhodne, že uvedené opatrenia nie sú zlučiteľné s právom Únie, požiada dotknutý členský štát, aby zamýšľané opatrenia neprijal.

Ak Komisia nemá informácie potrebné na prijatie rozhodnutia podľa prvého pododseku do jedného mesiaca od prijatia oznámenia, požiada dotknutý členský štát o všetky informácie potrebné na dané rozhodnutie. Lehota, v ktorej má Komisia rozhodnutie prijať, sa pozastaví, pokým členský štát neposkytne potrebné informácie. Pozastavenie lehoty však v žiadnom prípade nesmie presiahnuť jeden mesiac.

6.      Členské štáty vhodnými prostriedkami v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečia, aby poskytovatelia mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, túto smernicu účinne dodržiavali.

7.      Ak táto smernica neustanovuje inak, v plnom rozsahu sa uplatňuje smernica [2000/31]. Ak táto smernica neustanovuje inak, v prípade konfliktu medzi smernicou [2000/31] a touto smernicou, má prednosť táto smernica.“

43      Článok 6 ods. 1 písm. a) smernice 2010/13 stanovuje:

„Bez toho, aby bola dotknutá povinnosť členských štátov rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť, členské štáty primeranými prostriedkami zabezpečia, aby audiovizuálne mediálne služby poskytované poskytovateľmi mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, neobsahovali žiadne:

a)      podnecovanie k násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo členovi skupiny založené na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 21 [C]harty.“

44      Článok 6a tejto smernice uvádza:

„1.      Členské štáty prijmú vhodné opatrenia, aby zabezpečili, že audiovizuálne mediálne služby, ktoré by mohli narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých, poskytované poskytovateľmi mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje právomoc týchto členských štátov, budú sprístupnené iba takým spôsobom, ktorým sa zaistí, že ich maloletí nebudú môcť za bežných okolností počuť ani vidieť. Takéto opatrenia môžu zahŕňať výber času vysielania, nástroje na overenie veku alebo iné technické opatrenia. Takéto opatrenia musia byť primerané potenciálnemu škodlivému účinku programu.

Najškodlivejší obsah, ako je bezdôvodné násilie či pornografia, podlieha najprísnejším opatreniam.

…“

45      Článok 9 ods. 1 písm. c) a g) uvedenej smernice znie:

„Členské štáty zabezpečia, aby audiovizuálne komerčné oznamy poskytované poskytovateľmi mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, spĺňali tieto podmienky:

…

c)      audiovizuálne komerčné oznamy nesmú:

i)      porušovať ľudskú dôstojnosť;

ii)      obsahovať ani podporovať žiadnu diskrimináciu na základe pohlavia, rasového a etnického pôvodu, národnosti, náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie;

iii)      podporovať správanie poškodzujúce zdravie alebo bezpečnosť;

iv)      podporovať správanie hrubo poškodzujúce ochranu životného prostredia;

…

g)      audiovizuálne komerčné oznamy nesmú spôsobovať telesnú, duševnú alebo morálnu ujmu maloletým; preto nesmú priamo nabádať maloletých, aby si kúpili alebo prenajali nejaký produkt alebo službu, využívajúc ich neskúsenosť alebo dôverčivosť, priamo ich nabádať, aby presviedčali svojich rodičov či iné osoby, aby im ponúkaný tovar alebo služby zakúpili, zneužívať osobitnú dôveru, ktorú maloletí prechovávajú k svojim rodičom, učiteľom alebo iným osobám, ani bezdôvodne ukazovať maloletých v nebezpečných situáciách.“

46      Článok 28b tej istej smernice znie:

„1.      Bez toho, aby boli dotknuté články 12 až 15 [smernice 2000/31], členské štáty zabezpečia, aby poskytovatelia platformy na zdieľanie videí, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, prijali vhodné opatrenia na ochranu:

a)      maloletých pred programami, videami vytvorenými používateľmi a audiovizuálnymi komerčnými oznamami, ktoré by mohli narušiť ich telesný, duševný alebo morálny vývin v súlade s článkom 6a ods. 1;

b)      širokej verejnosti pred programami, videami vytvorenými používateľmi a audiovizuálnymi komerčnými oznamami, ktoré obsahujú podnecovanie k násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo členovi skupiny založené na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 21 [C]harty;

c)      širokej verejnosti pred programami, videami vytvorenými používateľmi a audiovizuálnymi komerčnými oznamami s obsahom, ktorého šírenie predstavuje činnosť, ktorá je podľa práva Únie trestným činom, konkrétne verejné podnecovanie k páchaniu trestného činu terorizmu ustanoveného v článku 5 smernice [Európskeho parlamentu a Rady] (EÚ) 2017/541 [z 15. marca 2017 o boji proti terorizmu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/475/SVV a mení rozhodnutie Rady 2005/671/SVV (Ú. v. EÚ L 88, 2017, s. 6)], trestné činy súvisiace s detskou pornografiou ustanovené v článku 5 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ [z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, 2011, s. 1)] a trestné činy súvisiace s rasizmom a xenofóbiou ustanovené v článku 1 rámcového rozhodnutia Rady 2008/913/SVV [z 28. novembra 2008 o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 328, 2008, s. 55)].

2.      Členské štáty zabezpečia, aby poskytovatelia platformy na zdieľanie videí, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, dodržiavali požiadavky ustanovené v článku 9 ods. 1, pokiaľ ide o audiovizuálne komerčné oznamy, ktorým títo poskytovatelia platformy na zdieľanie videí zabezpečujú marketing, predávajú ich alebo usporadúvajú.

Členské štáty zabezpečia, aby poskytovatelia platformy na zdieľanie videí, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, prijali vhodné opatrenia v záujme dodržiavania požiadaviek ustanovených v článku 9 ods. 1, pokiaľ ide o audiovizuálne komerčné oznamy, ktorým títo poskytovatelia platformy na zdieľanie videí nezabezpečujú marketing, nepredávajú ich ani neusporadúvajú, vzhľadom na to, že platformy na zdieľanie videí nad takýmito audiovizuálnymi komerčnými oznamami uplatňujú len obmedzený dohľad.

Členské štáty zabezpečia, aby poskytovatelia platformy na zdieľanie videí jasne informovali používateľov, ak programy a videá vytvorené používateľmi obsahujú audiovizuálne komerčné oznamy, ak boli takéto oznamy oznámené podľa odseku 3 tretieho pododseku písm. c) alebo ak má poskytovateľ o tejto skutočnosti vedomosť.

Členské štáty nabádajú na využívanie koregulácie a podporu samoregulácie prostredníctvom kódexov správania, ako sa ustanovuje v článku 4a ods. 1, ktorých cieľom je účinné zníženie vystavenia detí audiovizuálnym komerčným oznamom o potravinách a nápojoch obsahujúcich živiny a látky s výživovým alebo fyziologickým účinkom, najmä tuky, transmastné kyseliny, soľ alebo sodík a cukry, ktorých nadmerný príjem v celkovej strave sa neodporúča. Cieľom týchto kódexov je zabezpečiť, aby takéto audiovizuálne komerčné oznamy nezdôrazňovali pozitívne vlastnosti nutričných aspektov takýchto potravín a nápojov.

3.      Na účely odsekov 1 a 2 sa tieto vhodné opatrenia určia so zreteľom na povahu predmetného obsahu, poškodenie, ktoré môže spôsobiť, na vlastnosti kategórie osôb, ktoré majú byť chránené, ako aj na práva a dotknuté oprávnené záujmy vrátane záujmov poskytovateľov platformy na zdieľanie videí a používateľov, ktorí vytvorili alebo nahrali obsah, ako aj so zreteľom na všeobecný verejný záujem.

Členské štáty zabezpečia, aby všetci poskytovatelia platformy na zdieľanie videí, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, uplatňovali takéto opatrenia. Uvedené opatrenia musia byť realizovateľné a primerané vzhľadom na rozsah služby platformy na zdieľanie videí a vzhľadom na povahu poskytovanej služby. Uvedené opatrenia nesmú viesť k žiadnym kontrolným opatreniam ex ante alebo k filtrovaniu obsahu pri nahrávaní, ktoré nie sú v súlade s článkom 15 smernice [2000/31]. Na účely ochrany maloletých ustanovenej v odseku 1 písm. a) tohto článku podlieha najškodlivejší obsah najprísnejším opatreniam kontroly prístupu.

Uvedené opatrenia zahŕňajú v závislosti od konkrétneho prípadu:

a)      zahrnutie a uplatňovanie, v podmienkach týkajúcich sa služieb platformy na zdieľanie videí, požiadaviek uvedených v odseku 1;

b)      zahrnutie a uplatňovanie, v podmienkach týkajúcich sa služieb platformy na zdieľanie videí, požiadaviek ustanovených v článku 9 ods. 1 týkajúcich sa audiovizuálnych komerčných oznamov, ktorým poskytovatelia platformy na zdieľanie videí nezabezpečujú marketing, nepredávajú ich ani neusporadúvajú;

c)      existenciu funkcie pre používateľov, ktorí nahrávajú videá vytvorené používateľmi, na uvedenie toho, či tieto videá obsahujú audiovizuálne komerčné oznamy, ak o tom vedia alebo ak je možné odôvodnene očakávať, že o tom vedia;

d)      zriadenie a prevádzkovanie transparentných a užívateľsky ústretových mechanizmov, vďaka ktorým budú používatelia platformy na zdieľanie videí môcť dotknutým poskytovateľom platformy na zdieľanie videí nahlasovať alebo označovať obsah uvedený v odseku 1 poskytovaný na ich platforme;

e)      zriadenie a prevádzkovanie systémov, prostredníctvom ktorých poskytovatelia platformy na zdieľanie videí vysvetlia používateľom platformy na zdieľanie videí, aký účinok malo nahlásenie a označenie uvedené v písmene d);

f)      zriadenie a prevádzkovanie systémov na overenie veku pre používateľov platformy na zdieľanie videí v súvislosti s obsahom, ktorý by mohol narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých;

g)      zriadenie a prevádzkovanie ľahko použiteľných systémov umožňujúcich používateľom platformy na zdieľanie videí hodnotiť obsah uvedený v odseku 1;

h)      zabezpečenie systémov rodičovskej kontroly, ktoré sú ovládané koncovými používateľmi, v súvislosti s obsahom, ktorý by mohol narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých;

i)      zriadenie a prevádzkovanie transparentných, ľahko použiteľných a účinných postupov vybavovania a riešenia sťažností používateľov na poskytovateľa platformy na zdieľanie videí, pokiaľ ide o vykonávanie opatrení uvedených v písmenách d) až h);

j)      zabezpečenie účinných opatrení a nástrojov v oblasti mediálnej gramotnosti a zvyšovanie povedomia používateľov o uvedených opatreniach a nástrojoch.

Osobné údaje maloletých, ktoré zhromaždili alebo inak získali poskytovatelia platformy na zdieľanie videí podľa písmen f) a h) tretieho pododseku, sa nesmú spracúvať na obchodné účely, napríklad na účely priameho marketingu, profilovania a reklamy cielenej podľa správania.

4.      Na účely vykonávania opatrení uvedených v odsekoch 1 a 3 tohto článku členské štáty nabádajú na používanie koregulácie podľa článku 4a ods. 1.

5.      Členské štáty zavedú potrebné mechanizmy na posúdenie vhodnosti opatrení uvedených v odseku 3 prijatých poskytovateľmi platformy na zdieľanie videí. Členské štáty poveria národné regulačné orgány alebo subjekty, aby tieto opatrenia posúdili.

6.      Členské štáty môžu poskytovateľom platformy na zdieľanie videí uložiť podrobnejšie alebo prísnejšie opatrenia ako sú opatrenia uvedené v odseku 3 tohto článku. Pri prijímaní takýchto opatrení členské štáty dodržiavajú požiadavky ustanovené uplatniteľným právom Únie, napríklad požiadavky, ktoré sú ustanovené v článkoch 12 až 15 [smernice 2000/31] alebo v článku 25 [smernice 2011/93].

7.      Členské štáty zabezpečia mimosúdne mechanizmy nápravy na urovnávanie sporov medzi používateľmi a poskytovateľmi platformy na zdieľanie videí týkajúcich sa uplatňovania odsekov 1 a 3. Takéto mechanizmy umožnia nestranné riešenie sporov a používateľovi sa nimi neodopiera právna ochrana ustanovená vo vnútroštátnom práve.

8.      Členské štáty zabezpečia, aby používatelia mohli svoje práva v súvislosti s poskytovateľmi platformy na zdieľanie videí podľa odsekov 1 a 3 uplatniť pred súdom.

9.      Komisia nabáda poskytovateľov platformy na zdieľanie videí na vymieňanie najlepších postupov týkajúcich sa koregulačných kódexov správania, ako sa uvádza v odseku 4.

10.      Členské štáty a Komisia môžu podporiť samoreguláciu prostredníctvom kódexov správania Únie, ako sa uvádza v článku 4a ods. 2.“

d)      Smernica 2015/1535

47      Článok 1 ods. 1 písm. b) smernice 2015/1535 stanovuje, že „služba“ je „každá služba, ktorá sa bežne poskytuje za odmenu [odplatu – neoficiálny preklad], na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb“.

48      Článok 5 ods. 1 tejto smernice uvádza:

„Členské štáty okamžite oznámia Komisii, s výhradou článku 7, všetky návrhy technických predpisov okrem tých prípadov, keď ide len o prevzatie úplného textu medzinárodnej alebo európskej normy, pričom v takomto prípade postačí informácia o príslušnej norme; členské štáty oznámia Komisii aj dôvody, pre ktoré je prijatie takéhoto technického predpisu potrebné, keď tieto dôvody nebudú zjavné už z návrhu technického predpisu.

Ak je to potrebné a ak sa tak neurobilo už pri predbežnom oznámení, členské štáty Komisii súčasne oznámia aj znenie základných zákonných alebo regulačných ustanovení, ktoré sa predmetnej veci priamym a zásadným spôsobom týkajú, a znalosť ich znení je potrebná na posúdenie dopadu návrhu technického predpisu.

Členské štáty musia v súlade s podmienkami uvedenými v prvom a druhom pododseku tohto odseku opätovne oznámiť Komisii návrh technického predpisu, ak v ňom vykonajú také zmeny, ktoré majú za následok významnú zmenu jeho rozsahu pôsobnosti, skrátenie časového plánu, pôvodne predpokladaného pre jeho implementáciu, pridanie špecifikácií alebo požiadaviek alebo ich sprísnenie.

…

Komisia bezodkladne informuje o návrhu technického predpisu a všetkých dokumentoch, ktoré jej boli odoslané, ostatné členské štáty; môže v súvislosti s takýmto návrhom požiadať o názor aj výbor uvedený v článku 2 tejto smernice a keď to bude žiaduce, aj výbor zodpovedný za danú oblasť.

V prípade technických špecifikácií alebo iných požiadaviek alebo pravidiel o službách uvedených v článku 1 ods. 1 písm. f) druhom pododseku bode iii) tejto smernice môžu byť pripomienky alebo podrobné stanoviská Komisie alebo členských štátov vyjadrené iba k tým aspektom, ktoré môžu prekážať obchodu alebo ktoré v súvislosti s pravidlami o službách bránia voľnému pohybu služieb alebo slobode usadiť sa poskytovateľov služieb, nie však k fiškálnym alebo finančným aspektom opatrenia.“

e)      Smernica 2018/1808

49      V odôvodnení 20 smernice 2018/1808 sa uvádza:

„Vhodné opatrenia na ochranu maloletých uplatniteľné na služby televízneho vysielania by sa mali vzťahovať aj na audiovizuálne mediálne služby na požiadanie. Zvýšila by sa tým úroveň ochrany. Prístup na základe minimálnej harmonizácie umožňuje členským štátom dosiahnuť vyšší stupeň ochrany v prípade obsahu, ktorý by mohol narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých. Najškodlivejší obsah, ktorý by mohol narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých, ale ktorý nie je nevyhnutne trestným činom, by mal podliehať najprísnejším opatreniam, ako je kódovanie a účinná rodičovská kontrola, bez toho, aby bola dotknutá možnosť členských štátov prijať prísnejšie opatrenia.“

f)      GDPR

50      V odôvodneniach 1, 4, 10 a 154 GDPR sa uvádza:

„(1)      Ochrana fyzických osôb v súvislosti so spracúvaním osobných údajov patrí medzi základné práva. V článku 8 ods. 1 [Charty] a v článku 16 ods. 1 [ZFEÚ] sa stanovuje, že každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú.

…

(4)      Spracúvanie osobných údajov by malo byť určené na to, aby slúžilo ľudstvu. Právo na ochranu osobných údajov nie je absolútne právo; musí sa posudzovať vo vzťahu k jeho funkcii v spoločnosti a musí byť vyvážené s ostatnými základnými právami, a to v súlade so zásadou proporcionality. Toto nariadenie rešpektuje všetky základné práva a dodržiava slobody a zásady uznané v Charte, ako sú zakotvené v zmluvách, najmä rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie, ochrana osobných údajov, sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania, sloboda prejavu a právo na informácie, sloboda podnikania, právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, a kultúrna, náboženská a jazyková rozmanitosť.

…

(10)      S cieľom zabezpečiť konzistentnú a vysokú úroveň ochrany fyzických osôb a odstrániť prekážky tokov osobných údajov v rámci Únie, úroveň ochrany práv a slobôd fyzických osôb pri spracúvaní týchto údajov by mala byť rovnaká vo všetkých členských štátoch. Konzistentné a jednotné uplatňovanie pravidiel ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov by sa malo zabezpečiť v rámci celej Únie. Pokiaľ ide o spracúvanie osobných údajov na účely dodržania zákonnej povinnosti, plnenia úloh realizovaných vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej moci zverenej prevádzkovateľovi, členské štáty by mali mať možnosť zachovať alebo zaviesť vnútroštátne predpisy, ktorými by sa spresnilo uplatňovanie pravidiel stanovených v tomto nariadení. Spolu so všeobecnými a horizontálnymi právnymi predpismi o ochrane údajov, ktorými sa vykonáva smernica [Európskeho parlamentu a Rady] 95/46/ES [z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, 1995, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355)], prijali členské štáty viaceré sektorové právne predpisy v oblastiach, v ktorých sú potrebné špecifickejšie normy. Týmto nariadením sa tiež členským štátom dáva priestor na spresnenie svojich pravidiel vrátane pravidiel spracúvania osobitných kategórií osobných údajov (ďalej len ‚citlivé údaje‘). V danom rozsahu toto nariadenie nevylučuje právo členského štátu, ktorým sa vymedzujú okolnosti špecifických spracovateľských situácií vrátane presnejšieho stanovenia podmienok, za ktorých je spracúvanie osobných údajov v súlade so zákonom.

…

(154)      Týmto nariadením sa umožňuje, aby sa pri jeho uplatňovaní zohľadňovala zásada prístupu verejnosti k úradným dokumentom. Prístup verejnosti k úradným dokumentom možno považovať za verejný záujem. Osobné údaje uvedené v dokumentoch, ktoré má v držbe orgán verejnej moci alebo verejnoprávny subjekt, by tento orgán verejnej moci alebo verejnoprávny subjekt mal môcť poskytnúť verejnosti, ak je takéto poskytnutie stanovené v práve Únie alebo v práve členského štátu, ktorým príslušný orgán verejnej moci alebo verejnoprávny subjekt podlieha. V takýchto právnych predpisoch by sa mal zosúladiť prístup verejnosti k úradným dokumentom a opakované použitie informácií verejného sektora s právom na ochranu osobných údajov a preto sa v nich môže ustanoviť potrebné zosúladenie s právom na ochranu osobných údajov podľa tohto nariadenia. Odkaz na orgány verejnej moci a verejnoprávne subjekty by mal v tejto súvislosti zahŕňať všetky orgány alebo iné subjekty, na ktoré sa vzťahuje právo členského štátu v oblasti prístupu verejnosti k dokumentom. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/98/ES [zo 17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií verejného sektora (Ú. v. EÚ L 345, 2003, s. 90; Mim. vyd. 13/032, s. 701)] nemení a žiadnym spôsobom neovplyvňuje úroveň ochrany fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov podľa ustanovení práva Únie a práva členského štátu, a najmä nemení povinnosti a práva ustanovené v tomto nariadení. Uvedená smernica by sa nemala vzťahovať najmä na dokumenty, ku ktorým je prístup vylúčený alebo obmedzený na základe prístupových režimov z dôvodu ochrany osobných údajov, a na časti dokumentov dostupné na základe týchto režimov, ktoré obsahujú osobné údaje, ktorých opakované použitie je stanovené v práve ako nezlučiteľné s právom týkajúcim sa ochrany fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov.“

51      Článok 1 GDPR stanovuje:

„1.      Týmto nariadením sa stanovujú pravidlá ochrany fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a pravidlá týkajúce sa voľného pohybu osobných údajov.

2.      Týmto nariadením sa chránia základné práva a slobody fyzických osôb, najmä ich právo na ochranu osobných údajov.

3.      Voľný pohyb osobných údajov v rámci Únie sa nesmie obmedziť ani zakázať z dôvodov súvisiacich s ochranou fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov.“

52      Článok 5 tohto nariadenia stanovuje:

„1.      Osobné údaje musia byť:

a)      spracúvané zákonným spôsobom, spravodlivo a transparentne vo vzťahu k dotknutej osobe (‚zákonnosť, spravodlivosť a transparentnosť‘);

…

f)      spracúvané spôsobom, ktorý zaručuje primeranú bezpečnosť osobných údajov, vrátane ochrany pred neoprávneným alebo nezákonným spracúvaním a náhodnou stratou, zničením alebo poškodením, a to prostredníctvom primeraných technických alebo organizačných opatrení (‚integrita a dôvernosť‘).

…“

53      Článok 6 uvedeného nariadenia znie:

„1.      Spracúvanie je zákonné iba vtedy a iba v tom rozsahu, keď je splnená aspoň jedna z týchto podmienok:

a)      dotknutá osoba vyjadrila súhlas so spracúvaním svojich osobných údajov na jeden alebo viaceré konkrétne účely;

b)      spracúvanie je nevyhnutné na plnenie zmluvy, ktorej zmluvnou stranou je dotknutá osoba, alebo aby sa na základe žiadosti dotknutej osoby vykonali opatrenia pred uzatvorením zmluvy;

c)      spracúvanie je nevyhnutné na splnenie zákonnej povinnosti prevádzkovateľa;

d)      spracúvanie je nevyhnutné, aby sa ochránili životne dôležité záujmy dotknutej osoby alebo inej fyzickej osoby;

e)      spracúvanie je nevyhnutné na splnenie úlohy realizovanej vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej moci zverenej prevádzkovateľovi;

f)      spracúvanie je nevyhnutné na účely oprávnených záujmov, ktoré sleduje prevádzkovateľ alebo tretia strana, s výnimkou prípadov, keď nad takýmito záujmami prevažujú záujmy alebo základné práva a slobody dotknutej osoby, ktoré si vyžadujú ochranu osobných údajov, najmä ak je dotknutou osobu dieťa.

Písmeno f) prvého pododseku sa nevzťahuje na spracúvanie vykonávané orgánmi verejnej moci pri výkone ich úloh.

…“

54      Článok 10 toho istého nariadenia znie:

„Spracúvanie osobných údajov týkajúcich sa uznania viny za trestné činy a priestupky alebo súvisiacich bezpečnostných opatrení založených na článku 6 ods. 1 sa vykonáva len pod kontrolou orgánu verejnej moci, alebo ak je spracúvanie povolené právom Únie alebo právom členského štátu poskytujúcim primerané záruky ochrany práv a slobôd dotknutých osôb. Každý komplexný register uznania viny za trestné činy sa vedie iba pod kontrolou orgánu verejnej moci.“

55      Článok 24 GDPR stanovuje:

„1.      S ohľadom na povahu, rozsah, kontext a účely spracúvania, ako aj na riziká s rôznou pravdepodobnosťou a závažnosťou pre práva a slobody fyzických osôb prevádzkovateľ prijme vhodné technické a organizačné opatrenia, aby zabezpečil a bol schopný preukázať, že spracúvanie sa vykonáva v súlade s týmto nariadením. Uvedené opatrenia sa podľa potreby preskúmajú a aktualizujú.

2.      Ak je to primerané vzhľadom na spracovateľské činnosti, opatrenia uvedené v odseku 1 zahŕňajú zavedenie primeraných politík ochrany údajov zo strany prevádzkovateľa.

3.      Dodržiavanie schválených kódexov správania uvedených v článku 40 alebo schválených certifikačných mechanizmov uvedených v článku 42 sa môže použiť ako prvok na preukázanie splnenia povinností prevádzkovateľa.“

56      Článok 86 tohto nariadenia stanovuje:

„Osobné údaje v úradných dokumentoch, ktoré má v držbe orgán verejnej moci alebo verejnoprávny alebo súkromnoprávny subjekt na účely splnenia úlohy realizovanej vo verejnom záujme, môže daný orgán alebo subjekt poskytnúť v súlade s právom Únie alebo právom členského štátu, ktorému orgán verejnej moci alebo verejnoprávny subjekt podlieha, s cieľom zosúladiť prístup verejnosti k úradným dokumentom s právom na ochranu osobných údajov podľa tohto nariadenia.“

C.      Maďarské právo

1.      Základný zákon Maďarska

57      Článok XV ods. 5 Magyarország Alaptörvénye (Základný zákon Maďarska), v znení uplatniteľnom na tento spor, stanovuje:

„Maďarsko osobitnými opatreniami chráni rodiny, deti, ženy, staršie osoby a osoby so zdravotným postihnutím“.

58      Článok XVI tohto Základného zákona stanovuje:

„1.      Každé dieťa má právo na ochranu a starostlivosť potrebnú na jeho riadny telesný, duševný a morálny vývin. Maďarsko chráni právo detí identifikovať sa podľa biologického pohlavia a zaručuje vzdelávanie založené na hodnotách vychádzajúcich z ústavnej identity našej vlasti a jej kresťanskej kultúry.

2.      Rodičia majú právo zvoliť si, aké vzdelanie bude poskytnuté ich deťom.“

2.      Maďarský Občiansky zákonník

59      Ustanovenie § 4:146 a polgári törvénykönyvről szóló 2013. évi V. törvény (zákon č. V z roku 2013, Občiansky zákonník; ďalej len „maďarský Občiansky zákonník“) stanovuje:

„1.      Maloleté dieťa podlieha rodičovskej zodpovednosti alebo poručníctvu.

2.      Rodičovská zodpovednosť zahŕňa právo a povinnosť vybrať meno pre maloleté dieťa, rozhodovať o tom, aká starostlivosť a výchova sa mu poskytne, kde bude bývať, spravovať jeho majetok a zabezpečovať jeho zákonné zastúpenie, ako aj právo určiť poručníka a vylúčiť určité osoby z možnosti vykonávať funkciu poručníka.“

60      Ustanovenie § 4:224 tohto zákonníka stanovuje:

„Ak tento zákon nestanovuje inak, poručník ustanovený dieťaťu, sa o neho stará, vychováva ho, spravuje jeho majetok a je jeho zákonným zástupcom.“

61      V ustanovení § 8:1 ods. 1 uvedeného zákonníka sa uvádza:

„Na účely tohto zákona sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

(2)      ‚príbuzní‘: blízki príbuzní, partneri, manželia a manželky predkov a potomkov v priamej línii, predkovia a potomkovia manželov a manželiek v priamej línii a súrodenci manželov a manželiek a manželia a manželky súrodencov.

…“

3.      Zákon o ochrane detí

62      V ustanovení § 1 ods. 1 zákona č. XXXI z roku 1997 o ochrane detí a poručníctve, v znení novelizačného zákona (ďalej len „zákon o ochrane detí“) sa uvádza:

„Účelom tohto zákona je stanoviť základné pravidlá, podľa ktorých štát, nižšie územné celky, a fyzické a právnické osoby zabezpečujúce ochranu detí, ako aj iné organizácie bez právnej subjektivity poskytujú prostredníctvom osobitných činností a opatrení pomoc pri uplatňovaní zákonom stanovených práv a záujmov detí a pri plnení rodičovských povinností, snažia sa predchádzať zraniteľným situáciám, v ktorých sa deti ocitajú, a tieto situácie riešiť, nahradzujú rodičovskú starostlivosť, ak nie je vykonávaná, a zabezpečujú sociálne začlenenie mladých dospelých, ktorí opustili systém ochrany detí.“

63      Ustanovenie § 4 tohto zákona znie:

„1.      Tento zákon sa vzťahuje:

a)      ak sa zdržiavajú na území Maďarska a okrem výnimky stanovenej v odseku [3] – na deti, mladých dospelých a ich rodičov, ktorí majú maďarskú štátnu príslušnosť, a ak nie je v medzinárodnej zmluve stanovené inak, na osoby, ktoré majú postavenie usadenej osoby, prisťahovalca alebo prijatej osoby, ako aj na osoby, ktoré boli maďarskými orgánmi uznané za utečencov, osoby oprávnené na doplnkovú ochranu alebo osoby bez štátnej príslušnosti;

b)      na každú osobu, ktoré má právo na voľný pohyb a pobyt na základe [a szabad mozgás és tartózkodás jogával rendelkező személyek beutazásáról és tartózkodásáról szóló 2007. évi I. törvény (zákon č. I z roku 2007 o vstupe a pobyte osôb, ktoré majú právo na voľný pohyb a pobyt)], ak v čase podania žiadosti o príslušné dávky vykonáva právo na voľný pohyb a právo na pobyt na území Maďarska dlhšie ako tri mesiace v súlade so zákonom o voľnom pohybe a má legálny pobyt v súlade so zákonom č. I z roku 2007 o vstupe a pobyte osôb, ktoré majú právo na voľný pohyb a pobyt a má zákonné bydlisko podľa [a polgárok személyi adatainak és lakcímének nyilvántartásáról szóló 1992. évi LXVI. törvény (zákon č. LXVI z roku 1992 o registri osobných údajov a adries občanov)];

…

3.      Okrem osôb uvedených v odseku [1] sa tento zákon vzťahuje aj na poskytovanie ochrany dieťaťu, ktoré nemá maďarskú štátnu príslušnosť a zdržiava sa na území Maďarska, v prípade, ak by nenariadenie dočasného umiestnenia, nenariadenie výchovného dohľadu alebo neustanovenie poručníka viedlo k ohrozeniu dieťa alebo ku vzniku nevyhnutnej ujmy.“

64      V ustanovení § 5 písm. s) zákona o ochrane detí je pojem „prevádzkovateľ“ definovaný takto:

„sa)      subjekt určený nariadením vlády na vykonávanie funkcií štátneho prevádzkovateľa, nižší územný celok a združenie nižších územných celkov (ďalej spoločne len ‚štátny prevádzkovateľ‘);

sb)      uznaná cirkev, jej vnútorná cirkevná právnická osoba, ako aj registrovaná cirkev, evidovaná cirkev a ich vnútorná cirkevná právnická osoba, ktorá podľa § 9/D ods. 5 a § 9/F ods. 1 [a lelkiismereti és vallásszabadság jogáról, valamint az egyházak, vallásfelekezetek és vallási közösségek jogállásáról szóló 2011. évi CCVI. törvény (zákon č. CCVI z roku 2011 o práve na slobodu svedomia a náboženského vyznania a o právnom postavení cirkví, denominácií a náboženských spoločenstiev)], uzatvorila dohodu, ktorá sa vzťahuje aj na výkon činností súvisiacich so starostlivosťou o deti a s ochranou detí alebo na výkon sociálnej činnosti…;

sc)      fyzická osoba podnikajúca na základe živnostenského oprávnenia;

sd)      právnické osoby a jednočlenné podniky so sídlom v Maďarsku, ktoré nie sú uvedené v písmenách sa) až sb);

se)      pobočka podniku so sídlom v štáte, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len ‚štát EHP‘), registrovaná v tuzemsku, a – v prípade, že podľa medzinárodnej zmluvy uzatvorenej s Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi majú poskytovatelia služieb z daného štátu, pokiaľ ide o slobodu usadiť sa, rovnaké právne postavenie ako poskytovatelia služieb zo štátov EHP – pobočka podniku so sídlom v inom štáte, ako je štát EHP, registrovaná v tuzemsku [subjekty uvedené v písmenách sc) až se), ďalej spoločne len ‚neštátny prevádzkovateľ‘], pokiaľ za podmienok stanovených týmto zákonom a ďalšími právnymi predpismi zabezpečuje podmienky potrebné na výkon činnosti spočívajúcej v poskytovaní služieb v oblasti starostlivosti o deti a ochrany detí.“

65      Ustanovenie § 6/A zákona o ochrane detí znie:

„V záujme toho, aby sa zabezpečilo plnenie cieľov stanovených v tomto zákone a výkon práv dieťaťa, je zakázané sprístupňovať osobám mladším ako osemnásť rokov pornografický obsah alebo obsah, ktorý bezdôvodne znázorňuje sexualitu alebo popularizuje či znázorňuje odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu.“

4.      Zákon o obchodnej reklame

66      V ustanovení § 8 ods. 1 a 1a zákona č. XLVIII z roku 2008 o základných podmienkach a určitých obmedzeniach činností obchodnej reklamy, v znení novelizačného zákona (ďalej len „zákon o obchodnej reklame“), sa uvádza:

„1.      Reklama, ktorá môže narušiť telesný, duševný, emocionálny alebo morálny vývin detí a mladistvých, je zakázaná.

1a.      Je zakázané sprístupňovať osobám mladším ako osemnásť rokov reklamy, ktoré bezdôvodne zobrazujú sexualitu alebo popularizujú či znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu.“

5.      Zákon o mediálnych službách

67      Ustanovenie § 9 zákona č. CLXXXV z roku 2010 o mediálnych službách a masovej komunikácii, v znení novelizačného zákona (ďalej len „zákon o mediálnych službách“), znie:

„1.      Poskytovateľ lineárnych mediálnych služieb zaradí pred vysielaním všetky programy, ktoré chce vysielať, a to s výnimkou spravodajských programov, politických spravodajských programov, športových programov, upútaviek na programy, politických reklám, teleshoppingu, osvetových oznámení a oznámení vo verejnom záujme, do jednej z kategórií uvedených v odsekoch 2 až 7.

…

6.      Programy, ktoré môžu mať negatívny vplyv na telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých osôb, najmä ak sa primárne zameriavajú na popularizáciu a znázorňovanie násilia, odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia alebo homosexuality, ako aj priame, naturalistické alebo bezdôvodné znázorňovanie sexuality, musia byť zaradené do kategórie V. Tieto programy sú zaradené do kategórie: nevhodné pre osoby mladšie ako osemnásť rokov.

7.      Relácie, ktoré môžu vážne narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých osôb, najmä z dôvodu ich pornografického obsahu alebo príliš násilného charakteru, alebo preto, že znázorňujú bezdôvodné násilie, musia byť zaradené do kategórie VI.

8.      Mediálna rada zverejní v rámci odporúčania hlavné zásady svojej praxe pri uplatňovaní podrobných kritérií o zaraďovaní v súlade s odsekmi 2 až 7, upozornenia, ktoré treba používať pred odvysielaním každého programu a počas neho, a spôsob, akým sa o zaradení oznamuje, ak je to odôvodnené verejným záujmom na ochrane maloletých osôb alebo potrebou zabezpečiť jednotnú ochranu maloletých osôb.

…“

68      V ustanovení § 10 ods. 1 písm. d) tohto zákona sa uvádza, že program kategórie V možno vysielať len medzi 22.00 hod. a 5.00 hod.

69      Ustanovenie § 24 ods. 1 uvedeného zákona znie:

„Komerčné oznamy uverejnené v rámci mediálnych služieb… nesmú obsahovať ani podporovať diskrimináciu na základe pohlavia, rasy alebo etnického pôvodu, občianstva, štátnej príslušnosti, náboženského vyznania alebo filozofického presvedčenia, telesného alebo duševného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.“

70      V ustanovení § 32 ods. 4a tohto zákona sa uvádza:

„Programy nemožno kvalifikovať ako oznámenia vo verejnom záujme ani za osvetové oznámenia, ak môžu narušiť zdravý telesný, duševný a morálny vývin maloletých osôb, najmä ak sa primárne zameriavajú na bezdôvodné znázorňovanie sexuality, pornografie a popularizáciu a znázorňovanie odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia alebo homosexuality.“

71      Ustanovenie § 179 zákona o mediálnych službách znie:

„…

2.      V prípade zistenia problémov v súvislosti s ustanoveniami odseku 1 a v prípade porušenia relevantných ustanovení tohto zákona a [a sajtószabadságról és a médiatartalmak alapvető szabályairól szóló 2010. évi CIV. törvény (zákon č. CIV z roku 2010 o slobode tlače a základných pravidlách týkajúcich sa obsahu šíreného médiami)] je Mediálna rada povinná požiadať členský štát, v ktorého právomoci pôsobí poskytovateľ mediálnych služieb uvedený v odseku 1, aby prijal účinné opatrenie. V tejto súvislosti Mediálna rada požiada členský štát, aby prijal opatrenia na účely ukončenia porušení, na ktoré Mediálna rada upozornila.

…

4.      Mediálna rada môže voči poskytovateľovi mediálnych služieb uvedenému v odseku 1 uplatniť právne následky uvedené v §187 ods. 3 písm. b) a c) a v § 187 ods. 4, ak:

a)      zistí, že opatrenie, o ktoré požiadala podľa odseku 2 členský štát, ktorý má v danej veci právomoc, nebolo prijaté do dvoch mesiacov, alebo hoci bolo prijaté v tejto lehote, došlo k tomu nevhodným spôsobom;

b)      na základe dôkazov možno konštatovať, že poskytovateľ mediálnych služieb sa usadil mimo územia Maďarska, aby sa vyhol povinnosti dodržiavať prísnejšie pravidlá, ktoré by sa naňho vzťahovali podľa tohto zákona alebo [zákona č. CIV z roku 2010 o slobode tlače a základných pravidlách týkajúcich sa obsahu šíreného médiami];

c)      pred vyvodením právnych dôsledkov podľa odseku 1 Mediálna rada písomne oznámila členskému štátu, v ktorom je poskytovateľ mediálnych služieb usadený, a Európskej komisii, právne dôsledky, ktoré sa majú vyvodiť, a odôvodnenie svojich záverov;

d)      vyzvala dotknutého poskytovateľa mediálnych služieb, aby sa vyjadril k jej stanovisku, pripomienkam a dôkazom v súvislosti s obchádzaním pravidiel a zamýšľanými právnymi dôsledkami;

e)      podľa rozhodnutia Európskej komisie je zamýšľaný právny dôsledok zlučiteľný s právom Únie a zistenia uvedené v písmene c) sú dôvodné a

f)      zamýšľaný právny dôsledok je primeraný a nevyhnutný vo vzťahu k chránenému záujmu.“

72      V ustanovení § 187 ods. 3 tohto zákona sa uvádza:

„Mediálna rada a Kancelária [Národného úradu pre médiá a telekomunikácie] sú s prihliadnutím na odseky 2 a 8 oprávnené vyvodiť tieto právne dôsledky:

a)      môžu na určité obdobie vylúčiť porušovateľa z účasti na verejných obstarávaniach Fondu [na podporu mediálnych služieb a správu majetku (Médiaszolgáltatás-támogató és Vagyonkezelő Alap)];

b)      môžu požadovať, aby porušovateľ uverejnil oznámenie alebo rozhodnutie na domovskej stránke svojho webového sídla, v tlači alebo v konkrétne určenom programe, a to spôsobom a na obdobie uvedené v predmetnom rozhodnutí;

c)      môžu na určité obdobie pozastaviť výkon práva poskytovať mediálne služby:

ca)      táto doba pozastavenia môže trvať 15 minút až 24 hodín;

cb)      v prípade závažného porušenia môže doba pozastavenia trvať od jednej hodiny do 48 hodín;

cc)      v prípade závažného a opakovaného porušenia môže doba pozastavenia trvať od troch hodín do jedného týždňa;

d)      môžu mediálnu službu, prostredníctvom ktorej došlo k porušeniu, vyškrtnúť z registra uvedeného v § 41 ods. 4, alebo môžu s okamžitou účinnosťou vypovedať správnu zmluvu týkajúcu sa práva poskytovať mediálne služby, ak sa dotknutý poskytovateľ dopustil závažného porušenia opakovane. Mediálna služba, ktorá bola vyškrtnutá z registra, nemôže byť po vyškrtnutí sprístupnená verejnosti.“

6.      Zákon o registri trestov

73      Ustanovenie § 67 ods. 1 zákona č. XLVII z roku 2009 o registri trestov, registri rozsudkov vydaných súdmi členských štátov Európskej únie proti maďarským štátnym príslušníkom a zaznamenávaní biometrických údajov v trestnej a policajnej oblasti, v znení novelizačného zákona (ďalej len „zákon o registri trestov“), znie:

„Orgán zodpovedný za vedenie registra trestov vykonáva na základe informačného systému registrov trestov v súlade s ustanoveniami tohto zákona tieto úkony:

a)      poskytuje oprávnenej osobe priamy prístup k zaznamenaným údajom;

b)      na žiadosť poskytuje oprávnenej osobe údaje z tohto systému;

c)      na žiadosť oprávnenej osoby osvedčuje údaje z tohto systému;

d)      elektronicky sprístupňuje oprávnenej osobe zaznamenané údaje o osobách, ktoré sa dopustili trestných činov v sexuálnej oblasti alebo sexuálne motivovaných trestných činov spáchaných na deťoch…

…“

74      Ustanovenie § 75/B ods. 1 a 3 tohto zákona znie:

„1.      Na účely zabezpečenia ochrany detí a predchádzania trestným činom v sexuálnej oblasti a sexuálne motivovaným trestným činom spáchaným na deťoch alebo s využitím detí, a to v snahe zabezpečiť dohľad nad osobami, ktoré sú v priamom kontakte s deťmi, orgán zodpovedný za vedenie registra trestov poskytne za podmienok stanovených v odsekoch 2 a 3 a v § 75/C, a to prostredníctvom rozhrania použiteľného po identifikácii v rámci služby elektronickej identifikácie, ktorú povinne poskytuje vláda v súlade so zákonom o všeobecných pravidlách týkajúcich sa elektronickej správy a dôveryhodných služieb (ďalej len ‚rozhranie‘), prístup k [týmto údajom týkajúcim sa dotknutej osoby:]

…

3.      Postup sprístupňovania údajov týkajúcich sa dotknutej osoby prostredníctvom rozhrania sa môže začať, ak:

a)      žiadateľ je dospelá osoba a zároveň

aa)      príbuzný alebo

ab)      osoba zodpovedná za výchovu, výživu alebo dohľad nad osobou mladšou ako osemnásť rokov (ďalej spoločne len ‚osoba oprávnená na prístup k údajom dotknutej osoby‘);

b)      podľa názoru osoby oprávnenej na prístup k údajom dotknutej osoby môže byť prístup k údajom potrebný na účely uvedené v odseku 1 a ich získanie iným spôsobom by spôsobovalo neprimerané ťažkosti, a

c)      osoba oprávnená na prístup k údajom dotknutej osoby

ca)      vyhlási, že sú splnené podmienky týkajúce sa potreby prístupu k údajom uvedeným v písmene b), a

cb)      uvedie meno a priezvisko osoby, ktorej sa týka žiadosť o prístup k údajom.“

7.      Zákon o verejnom vzdelávaní

75      Ustanovenie § 9/A ods. 12 zákona č. CXC z roku 2011 o národnom verejnom vzdelávaní, v znení novelizačného zákona (ďalej len „zákon o verejnom vzdelávaní“), znie:

„Pri vykonávaní činností organizovaných pre žiakov a týkajúcich sa sexuálnej kultúry, sexuálneho života, sexuálnej orientácie a sexuálneho vývinu sa osobitná pozornosť venuje ustanoveniam článku XVI ods. 1 Základného zákona [Maďarska]. Takéto činnosti sa nemôžu zameriavať na popularizáciu odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia a homosexuality.“

II.    Konanie pred podaním žaloby a konanie na Súdnom dvore

76      Dňa 15. júna 2021 Maďarsko prijalo novelizačný zákon, ktorý nadobudol účinnosť 8. júla 2021.

77      Dňa 15. júla 2021 Komisia zaslala tomuto členskému štátu formálnu výzvu, v ktorej uviedla, že uvedený členský štát si tým, že prijal tento zákon, nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 2, článku 3 ods. 1 a 2, článku 4 ods. 1, článku 6a, článku 9 ods. 1 písm. c) bodu ii) a článku 28b smernice 2010/13, článku 3 smernice 2000/31, článku 5 ods. 1 smernice 2015/1535, článkov 16 a 19 smernice 2006/123, článkov 6 a 10 GDPR, článkov 34, 36 a 56 ZFEÚ, článkov 1, 7, 8, 11 a 21 Charty, ako aj z článku 2 ZEÚ.

78      Listom z 15. septembra 2021 Maďarsko uvádzané nesplnenie povinností spochybnilo.

79      Dňa 2. decembra 2021 Komisia vydala odôvodnené stanovisko, v ktorom trvala na tom, že novelizačný zákon je v rozpore s ustanoveniami práva Únie uvedenými v bode 77 tohto rozsudku. Táto inštitúcia preto vyzvala Maďarsko, aby prijalo opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s týmto odôvodneným stanoviskom v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia.

80      Listom z 2. februára 2022 Maďarsko odpovedalo na uvedené odôvodnené stanovisko a zopakovalo, že novelizačný zákon je podľa jeho názoru v súlade s právom Únie.

81      Dňa 19. decembra 2022 Komisia podala túto žalobu.

82      Rozhodnutiami predsedu Súdneho dvora z 20. marca, zo 4. mája a z 29. júna 2023 bol Belgickému kráľovstvu, Dánskemu kráľovstvu, Spolkovej republike Nemecko, Írsku, Helénskej republike, Španielskemu kráľovstvu, Estónskej republike, Francúzskej republike, Luxemburskému veľkovojvodstvu, Maltskej republike, Holandskému kráľovstvu, Rakúskej republike, Portugalskej republike, Slovinskej republike, Fínskej republike a Švédskemu kráľovstvu, ako aj Európskemu parlamentu povolený vstup do konania ako vedľajším účastníkom konania na podporu návrhov Komisie.

III. O žalobe

83      Na podporu svojej žaloby Komisia uvádza šesť žalobných dôvodov, z ktorých prvý je založený na porušení článku 2, článku 3 ods. 1, článku 6a ods. 1 a článku 9 ods. 1 písm. c) bodu ii) smernice 2010/13, druhý na porušení článku 3 ods. 2 smernice 2000/31, tretí na porušení článkov 16 a 19 smernice 2006/123, ako aj článku 56 ZFEÚ, štvrtý na porušení článku 10 GDPR, ako aj článku 8 ods. 2 Charty, piaty na porušení článkov 1, 7, 11 a 21 Charty a šiesty na porušení článku 2 ZEÚ.

A.      O prvom až treťom a piatom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na porušení smernice 2000/31, smernice 2006/123, smernice 2010/13, článku 56 ZFEÚ, ako aj článkov 1, 7, 11 a 21 Charty

84      Na úvod treba uviesť, že hoci Komisia namietala porušenie článku 21 Charty, v ktorom je zakotvená všeobecná zásada zákazu diskriminácie, v rámci piateho žalobného dôvodu, na toto porušenie poukazuje aj v argumentácii, ktorú uvádza na podporu prvých troch žalobných dôvodov, a toto porušenie podľa jej názoru prispieva k porušeniu smernice 2000/31, smernice 2006/123, smernice 2010/13 a článku 56 ZFEÚ, na ktoré sa odvoláva v rámci týchto posledných uvedených žalobných dôvodov. Tieto žalobné dôvody teda treba preskúmať s ohľadom na celú argumentáciu Komisie, ktorá má preukázať existenciu priamej diskriminácie zakázanej článkom 21 Charty, ako aj argumentáciu Maďarska, ktorá existenciu takejto diskriminácie v prejednávanej veci spochybňuje.

1.      O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení smernice 2010/13

85      Prvý žalobný dôvod sa skladá z troch častí, z ktorých prvá je založená na porušení článku 6a ods. 1 smernice 2010/13, druhá na porušení článku 2 a článku 3 ods. 1 tejto smernice a tretia na porušení článku 9 ods. 1 písm. c) bodu ii) uvedenej smernice.

a)      O porušení článku 6a ods. 1 smernice 2010/13

1)      Argumentácia účastníkov konania

86      V prvej časti prvého žalobného dôvodu Komisia vytýka Maďarsku, že si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 6a ods. 1 smernice 2010/13, na základe ktorého členské štáty prijmú vhodné opatrenia, aby zabezpečili, že audiovizuálne mediálne služby, ktoré by mohli narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých, poskytované poskytovateľmi mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje právomoc týchto členských štátov, budú sprístupnené iba takým spôsobom, ktorým sa zaistí, že ich maloletí nebudú môcť za bežných okolností počuť ani vidieť.

87      Táto inštitúcia v tejto súvislosti na jednej strane uvádza, že podľa § 9 ods. 1 zákona o mediálnych službách sú poskytovatelia lineárnych mediálnych služieb povinní zaradiť programy, ktoré vysielajú, v súlade s § 9 ods. 2 až 7 tohto zákona. Podľa § 9 ods. 6 uvedeného zákona platí, že do kategórie V, do ktorej patria programy „nevhodné pre osoby mladšie ako 18 rokov“, sú zaradené programy, ktoré môžu mať negatívny vplyv na telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých osôb, najmä ak sa primárne zameriavajú na popularizáciu a znázorňovanie odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia alebo homosexuality. Na druhej strane v § 10 písm. d) toho istého zákona je uvedené, že program kategórie V možno vysielať len medzi 22.00 hod. a 5.00 hod.

88      Komisia v tejto súvislosti tvrdí, že obmedzenie vysielania, ktoré je stanovené v § 9 ods. 1 a 6 zákona o mediálnych službách, sa nevzťahuje na určité osobitné kategórie programov, najmä na oznámenia vo verejnom záujme a na osvetové oznámenia. Podľa tejto inštitúcie je oznámenie vo verejnom záujme krátkym informačným spotom, ktorého cieľom je upriamiť pozornosť verejnosti na dôležitú otázku. Za osvetové oznámenie by sa potom mohlo považovať oznámenie alebo správa vytvorené vo verejnom záujme, ktoré je vysielané bez obchodného záujmu na nereklamné účely, za odplatu alebo bez odplaty, a ktorého cieľom je ovplyvniť televízneho diváka alebo poslucháča mediálnej služby na účely dosiahnutia cieľa všeobecného záujmu.

89      Podľa ustanovenia § 32 ods. 4a tohto zákona sú však z pojmov „oznámenie vo verejnom záujme“ a „osvetové oznámenie“ v zmysle § 9 ods. 1 tohto zákona výslovne vylúčené programy, „ktoré môžu narušiť zdravý telesný, duševný a morálny vývin maloletých osôb, najmä ak sa primárne zameriavajú na… popularizáciu a znázorňovanie odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia alebo homosexuality“. Prístup k programom, ktoré majú povahu služby vo verejnom záujme, je tak v prípade programov, ktoré obsahujú scény popularizujúce alebo znázorňujúce odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, značne obmedzený.

90      Komisia sa teda domnieva, že týmito opatreniami sa obmedzuje poskytovanie audiovizuálnych služieb v rozpore s článkom 6a ods. 1 smernice 2010/13.

91      Podľa tejto inštitúcie toto obmedzenie nemožno odôvodniť cieľom spočívajúcim v predchádzaní ohrozeniu telesného, duševného alebo morálneho vývinu maloletých osôb, keďže samotné znázorňovanie homosexuality alebo necisrodového života takýto vývin nenarušuje. Tieto opatrenia nie sú na odvrátenie takejto hrozby vhodné a nie sú ani primerané, keďže Maďarsko nepreukázalo existenciu príčinnej súvislosti medzi predmetnými obmedzeniami a uvádzaným všeobecným záujmom.

92      V tejto súvislosti ak neexistujú dôkazy o tom, že by maloletým osobám mohla vzniknúť ujma, členské štáty nemôžu úplne bez obmedzení tvrdiť, že určitý obsah je potenciálne škodlivý. K odlišnému záveru nevedie skutočnosť, že článok 6a ods. 1 smernice 2010/13 vykonáva len minimálnu harmonizáciu, ani zásada obozretnosti či zásada subsidiarity.

93      Komisia v tomto rámci tvrdí, že obmedzenie poskytovania audiovizuálnych služieb sa v žiadnom prípade nemôže opierať o článok 6a ods. 1 smernice 2010/13, ak sa týka obsahu osobitne súvisiaceho s pohlavím alebo sexuálnou orientáciou, keďže takéto obmedzenie je už zo svojej podstaty v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie, ktorá je všeobecnou zásadou práva Únie zakotvenou v článku 21 Charty. V tejto súvislosti pripomína ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že členské štáty sa nemôžu opierať o výklad sekundárneho práva, ktorý je v rozpore najmä so základnými právami chránenými právnym poriadkom Únie.

94      V tejto súvislosti treba konštatovať, že judikatúra vyplývajúca z rozsudku z 27. apríla 2006, Richards (C‑423/04, EU:C:2006:256, bod 24 a citovaná judikatúra), podľa ktorej sa smernica 2010/13 uplatňuje aj na diskrimináciu, ktorá má svoj pôvod v zmene pohlavia dotknutej osoby, sa týka aj diskriminácie založenej na odklone od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu.

95      V prípade obmedzenia vysielania programov, ktoré sa primárne zameriavajú na popularizáciu alebo znázorňovanie odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia alebo homosexuality, by sa však v týchto programoch prestali objavovať osoby, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, a ich životný štýl, napriek tomu, že tieto osoby sú neoddeliteľnou súčasťou spoločnosti vyznačujúcej sa rozmanitosťou a pluralizmom v súlade s hodnotami uvedenými v článku 2 ZEÚ. Ustanovenie § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách tak predstavuje priamu diskrimináciu na základe pohlavia alebo sexuálnej orientácie, ktorú článok 21 ods. 1 Charty zakazuje.

96      Na rozdiel od toho, čo tvrdí Maďarsko, táto diskriminácia nemôže byť odôvodnená na základe článku 24 ods. 2 a článku 14 ods. 3 Charty.

97      V prvom rade, pokiaľ ide o článok 24 ods. 2 Charty, Komisia tvrdí, že maloleté osoby môžu byť chránené pred obsahom nevhodným pre ich vek bez toho, aby došlo k priamej diskriminácii na základe pohlavia a sexuálnej orientácie. Navyše je úplne možné prezentovať rodovú rozmanitosť spôsobom primeraným veku. Z toho vyplýva, že § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách nepredstavuje nevyhnutný alebo vhodný prostriedok na zabezpečenie ochrany maloletých osôb.

98      Naopak, rozdielne zaobchádzanie na základe pohlavia a sexuálnej orientácie, ktoré toto ustanovenie zavádza, môže u dotknutých osôb, a to najmä mladých ľudí a dospievajúcich, ktorých sexuálna identita alebo sexuálna orientácia nezodpovedá „tradičným spoločenským normám“, podporovať pocity stigmatizácie a odcudzenia, keďže tieto obmedzenia spôsobujú väčšiu ujmu, než ktorej predchádzajú, a to najmä pokiaľ ide o maloleté osoby.

99      Pokiaľ ide v tejto súvislosti o relevantnosť judikatúry vyplývajúcej z rozsudku ESĽP z 20. júna 2017, Bayev a i. v. Rusko (CE:ECHR:2017:0620JUD006766709), ktorú Maďarsko spochybňuje, Komisia tvrdí, že ESĽP v tomto rozsudku zamietol tvrdenie, podľa ktorého samotná zmienka o homosexualite alebo otvorená verejná diskusia o sexuálnych menšinách by mohla mať nepriaznivý vplyv na deti alebo zraniteľné dospelé osoby, pričom zdôraznil dôvody, prečo sú informácie a diskusie skutočne prospešné pre spoločenskú súdržnosť. Ochrana pred rizikom zneužívania a mravného ohrozovania maloletých osôb z dôvodu ich zraniteľnosti sa nemôže obmedzovať na vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia. Táto pozitívna povinnosť musí v zásade platiť aj pre vzťahy medzi osobami opačného pohlavia.

100    Táto inštitúcia dodáva, že Európsky súd pre ľudské práva potvrdil túto judikatúru vo svojom rozsudku z 23. januára 2023, Macatė v. Litva (CE:ECHR:2023:0123JUD006143519, bod 210), v ktorom zdôraznil, že neexistujú žiadne vedecké dôkazy ani sociologické údaje, z ktorých by vyplývalo, že otvorená verejná diskusia o spoločenskom postavení sexuálnych menšín má nepriaznivý vplyv na deti, a že pokiaľ sú maloletým osobám stretávajúcim sa s formami podpory práv osôb, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, prezentované myšlienky rozmanitosti, rovnosti a tolerancie, akceptácia týchto názorov môže spoločenskú súdržnosť len podporiť.

101    V prejednávanej veci však z § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách vyplýva, že samotné znázorňovanie odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia alebo homosexuality je rovnako škodlivé ako bezdôvodné znázorňovanie násilia, pornografie alebo sexuality. Maďarsko nepreukázalo ani to, že je v najlepšom záujme detí dbať na to, aby im bol prístup k znázorňovaniu necisrodového obsahu alebo štýlu života umožnený až od veku 18 rokov.

102    V druhom rade, pokiaľ ide o článok 14 ods. 3 Charty, Komisia spochybňuje, že by v § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách bola chránená sloboda rodičov vychovávať svoje deti v zhode s ich osobným náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením, keďže Maďarsko neposkytlo presvedčivé vysvetlenie toho, ako by sa toto obmedzenie obsahu, či dokonca jeho absencia, mohlo dotýkať práva rodičov slobodne vychovávať svoje deti.

103    Na jednej strane práva rodičov podľa článku 14 ods. 3 Charty sa majú vykladať s ohľadom na ustanovenia článku 24 Charty, ako aj na ochranu práv dieťaťa. Na druhej strane tento článok 14 vychádza z práva na vzdelanie zakotveného v článku 2 dodatkového protokolu č. 1 k EDĽP.

104    Právo rodičov zabezpečiť vzdelanie a výchovu svojich detí v zhode s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením zakotvené v článku 14 ods. 3 Charty však nemožno vykladať tak, že by členské štáty mohli na jeho základe prijať právne predpisy, ktoré diskriminačným spôsobom zasahujú do slobody prejavu a ľudskej dôstojnosti iných osôb, vrátane maloletých osôb.

105    Z rozsudku ESĽP zo 7. decembra 1976, Kjeldsen, Busk Madsen a Pedersen v. Dánsko (CE:ECHR:1976:1207JUD000509571, bod 50), okrem toho vyplýva, že druhá veta článku 2 tohto dodatkového protokolu má chrániť možnosť plurality vo vzdelávaní, ktorá je zásadná pre zachovanie „demokratickej spoločnosti“, ako ju chápe EDĽP.

106    Komisia navyše zdôrazňuje, že § 9 ods. 1 a 6, ani § 32 ods. 4a zákona o mediálnych službách nemožno považovať za „podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá“ v zmysle článku 4 smernice 2010/13, keďže takéto podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá sú prípustné len vtedy, ak sú v súlade s právom Únie, čo nie je prípad prejednávanej veci.

107    Maďarsko na jednej strane uvádza, že podľa článku 7 ods. 2 Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii sú poskytovatelia mediálnych obsahov povinní zabezpečiť, aby programy, ktoré môžu poškodiť telesný, duševný a morálny vývin detí alebo dospievajúcich, neboli vysielané v čase, keď je pravdepodobné, že by ich tieto osoby mohli sledovať. Na druhej strane poskytovatelia mediálnych služieb znášajú podobnú zodpovednosť podľa ustanovení smernice 2010/13. V článku 6a a v odôvodnení 60 tejto smernice je tak osobitne zdôraznená potreba a význam ochrany maloletých osôb a na tento účel sú v nich upravené príslušné opatrenia.

108    V tejto súvislosti tento členský štát spochybňuje predpoklad, z ktorého vychádzajú úvahy Komisie a podľa ktorého možno opatrenia na základe článku 6a ods. 1 uvedenej smernice prijať vtedy, ak sa preukáže, že predmetný mediálny obsah je pre vývin maloletých osôb skutočne škodlivý.

109    Keďže totiž nie je možné posúdiť skutočný dosah takéhoto mediálneho obsahu, prináleží členským štátom, aby vzhľadom na minimálnu povahu harmonizácie vykonanej článkom 6a ods. 1 tej istej smernice a v súlade so zásadou obozretnosti identifikovali mediálny obsah, programové prvky alebo spôsoby prezentácie, ktoré sú potenciálne škodlivé pre telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých osôb. Pokiaľ ide o zásadu obozretnosti, Maďarsko poukazuje na to, že pojem „ľudské zdravie“ zahŕňa duševné zdravie a zdravý psychický vývoj. Na túto zásadu sa teda možno odvolávať na podporu tvrdenia, že neexistujú spoľahlivé vedecké dôkazy o tom, že sprístupnenie obsahu potenciálne škodlivého pre maloleté osoby nemôže narušiť ich zdravý vývin.

110    V smernici 2010/13 pritom nie je harmonizované, akým spôsobom sa má tento mediálny obsah, ktorý sa považuje za škodlivý, vymedziť a vykladať, a to na základe kultúrnych a morálnych hodnôt a vnímania členských štátov, ani akú úroveň ochrany treba poskytnúť, z čoho vyplýva, že toto vymedzenie a výklad patria do výlučnej právomoci členských štátov.

111    Každý členský štát okrem toho môže na základe zásady subsidiarity slobodne vymedzovať a podporovať ochranu detí a právo rodičov vychovávať svoje deti podľa ich osobného presvedčenia.

112    V prvom rade, pokiaľ ide o obsah pravidiel upravujúcich, pokiaľ ide o kategóriu V, zaradenie programov podľa veku, Maďarsko tvrdí, že § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách nemožno vykladať v tom zmysle, že by bol určitý obsah zaradený do tejto kategórie bez ďalších podmienok alebo že by sa tento obsah považoval za nevhodný alebo škodlivý pre telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých osôb.

113    Zaradenie programu do uvedenej kategórie totiž závisí od kumulatívnych podmienok uvedených v tomto ustanovení. Na jednej strane má mať tento program negatívny vplyv na telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých osôb. Na druhej strane tento negatívny vplyv môže mať len vtedy, ak v uvedenom programe prevládajú potenciálne škodlivé prvky.

114    V tejto súvislosti by samotné znázorňovanie homosexuality alebo necisrodového života nemalo takýto primárny charakter, pokiaľ by tieto javy neboli ústrednou témou daného programu.

115    V druhom rade, pokiaľ ide o odôvodnenosť a primeranosť predmetných opatrení, Maďarsko na jednej strane pripomína, že hlavným cieľom všeobecného záujmu, ktorý sledujú tieto opatrenia, je chrániť maloleté osoby pred škodlivým mediálnym obsahom, ktorého potenciálne nepriaznivé účinky nie sú samy schopné posúdiť.

116    Keďže bolo vedecky uznané, že vývoj sexuálnej identity a sexuálnej orientácie je ovplyvnený výchovou, kultúrou, médiami a spoločnosťou, je potrebné vzdelávanie, informácie a výchovu prispôsobiť veku a kognitívnemu a emocionálnemu vývoju dotknutej vekovej skupiny.

117    Na druhej strane na základe obmedzenia vyplývajúceho z § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách nedochádza k vylúčeniu určitých osôb alebo štýlov života z verejného priestoru, a toto obmedzenie teda nevedie k priamej diskriminácii na základe sexuálnej orientácie alebo sexuálnej identity. Maďarsko zdôrazňuje, že tohto ustanovenia nemá za cieľ vylúčiť z verejnej komunikácie „osoby a životné príbehy“ reprezentujúce homosexualitu, zmenu pohlavia alebo odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu. Jeho účelom je ochrana maloletých osôb, preto sa na dospelých nevzťahujú žiadne obmedzenia ani zákazy.

118    Z tohto dôvodu tento členský štát spochybňuje relevantnosť rozsudku ESĽP z 20. júna 2017, Bayev a i. v. Rusko (CE:ECHR:2017:0620JUD006766709), keďže v prejednávanej veci nemožno na rozdiel od situácie, o ktorú ide v tomto poslednom uvedenom rozsudku, hovoriť o nedostatočnej konkrétnosti prijatých opatrení. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že v predmetných opatreniach, najmä v § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách, sa výslovne spresňuje ich pôsobnosť, týkajú sa životných pomerov, ktoré môžu mať v bežnom živote vplyv na zdravý vývin maloletých osôb, najmä pokiaľ ide o vzdelávacie a mediálne prostredie. Pokiaľ ide o relevantnosť rozsudku ESĽP z 23. januára 2023, Macatė v. Litva (CE:ECHR:2023:0123JUD006143519), Maďarsko tvrdí, že týmito opatreniami sa vo všeobecnosti nezakazuje nadobúdanie tovaru alebo služieb, ktoré predstavujú alebo popularizujú určitý obsah, a nie je nimi dotknuté právo rodičov alebo poručníkov informovať maloletých o týchto otázkach a diskutovať o nich.

119    Treba teda zohľadniť rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré uznávajú najlepší záujem maloletej osoby a mieru voľnej úvahy, ktorú majú členské štáty pri úprave citlivých otázok. Uznanie tejto miery voľnej úvahy, ako je spresnená v rozsudku ESĽP zo 7. decembra 1976, Handyside v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:1976:1207JUD000549372, bod 48), umožňuje členským štátom určiť, či existuje naliehavá spoločenská potreba obmedziť určité právo, a ak áno, aké opatrenia možno na tento účel prijať.

120    Maďarsko preto tvrdí, že obmedzenie vysielania určitých programov zavedené v § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách je odôvodnené najlepším záujmom dieťaťa chráneným článkom 24 ods. 2 Charty, pričom takéto opatrenia na ochranu detí sa musia v prípade obsahu, o ktorom možno predpokladať, že má negatívny vplyv na zdravý vývoj maloletých osôb, považovať za odôvodnené vzhľadom na zásadu obozretnosti.

121    Toto obmedzenie je odôvodnené aj z hľadiska článku 14 ods. 3 Charty. Maďarsko sa domnieva, že z judikatúry vychádzajúcej z rozsudku z 15. júla 2021, WABE a MH Müller Handel (C‑804/18 a C‑341/19, EU:C:2021:594), v tejto súvislosti vyplýva, že právo rodičov zabezpečiť vzdelanie a výchovu svojich detí v zhode s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením predstavuje objektívnu skutočnosť, ktorá môže odôvodniť obmedzenia práv zakotvených v Charte.

122    Maďarsko dodáva, že opatreniami, o ktoré ide v rámci tejto časti prvého žalobného dôvodu, sa neukladá všeobecné obmedzenie vysielania mediálneho obsahu pre všetky druhy médií a pre všetky komunitné a verejné platformy, ale len pre lineárne mediálne služby, takže v ich dôsledku nemôže dôjsť k vylúčeniu určitej témy alebo určitej osoby z verejného priestoru.

123    Pokiaľ ide o zákaz kvalifikovať dotknutý obsah ako oznámenia vo verejnom záujme a osvetové oznámenia podľa § 32 ods. 4a zákona o mediálnych službách, Maďarsko tvrdí, že osvetové oznámenia vo verejnom záujme sú formou propagácie prostredníctvom reklamy, ktorá slúži na dosiahnutie cieľov všeobecného záujmu alebo sociálnej politiky, ktoré sledujú rôzne verejné aj mimovládne orgány alebo organizácie. Za oznámenie vo verejnom záujme alebo osvetové oznámenie teda nemožno považovať program, ktorý sa primárne zameriava na znázorňovanie alebo popularizáciu obsahu, ktorý môže byť škodlivý pre maloleté osoby. Tento § 32 ods. 4a pritom nevylučuje, aby sa ako oznámenia vo verejnom záujme alebo osvetové oznámenia klasifikovali programy, ktoré daný obsah iba znázorňujú alebo popularizujú, bez toho, aby bol tento obsah v rámci dotknutého programu primárnym prvkom. Navyše uvedený § 32 ods. 4a nestanovuje všeobecný zákaz vysielania uvedeného obsahu.

2)      Posúdenie Súdnym dvorom

124    Na úvod treba na jednej strane uviesť, ako vyplýva z názvu a odôvodnenia 11 smernice 2010/13, že jej cieľom je koordinácia niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb s cieľom dobudovať skutočný vnútorný trh pre tieto služby. Na tento účel táto smernica stanovuje minimálny súbor koordinovaných pravidiel uplatniteľných na všetky audiovizuálne mediálne služby, z ktorých niektoré, ako vyplýva z jej odôvodnenia 18, sa týkajú obsahu týchto služieb (rozsudok z 26. júna 2025, Makeleio a Zougla, C‑555/23 a C‑556/23, EU:C:2025:484, bod 60).

125    Na druhej strane, ako sa uvádza v odôvodnení 20 smernice 2018/1808, ktorou bola zmenená smernica 2010/13, a to tak, že na jej základe bol do poslednej uvedenej smernice vložený článok 6a ods. 1, ktorého porušenie sa namieta v rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu, tento prístup spočívajúci v minimálnej harmonizácii umožňuje členským štátom dosiahnuť vyšší stupeň ochrany obsahu, ktorý môže narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých osôb.

126    Podľa prvého pododseku tohto článku 6a ods. 1 platí, že členské štáty prijmú vhodné opatrenia, aby zabezpečili, že audiovizuálne mediálne služby, ktoré by mohli narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých, poskytovateľov mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje právomoc týchto členských štátov, budú sprístupnené iba takým spôsobom, ktorým sa zaistí, že ich maloletí nebudú môcť za bežných okolností počuť ani vidieť. Takéto opatrenia môžu zahŕňať výber času vysielania, nástroje na overenie veku alebo iné technické opatrenia. Takéto opatrenia musia byť primerané potenciálnemu škodlivému účinku programu.

127    V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, ako bolo zdôraznené v bode 125 tohto rozsudku, že cieľom tohto ustanovenia nie je úplná, ale minimálna harmonizácia. Na druhej strane v prípade neexistencie harmonizácie pravidiel uplatniteľných na klasifikáciu a označovanie audiovizuálnych programov na úrovni Únie prináleží členským štátom, aby určili úroveň, na ktorej chcú zabezpečiť ochranu maloletých osôb pred audiovizuálnym obsahom, ktorý môže byť škodlivý pre ich blaho a vývoj. Opatrenia prijaté členským štátom na ochranu maloletých osôb pred audiovizuálnym obsahom, ktorý môže narušiť ich telesný, duševný alebo morálny vývin, teda nemusia nevyhnutne zodpovedať koncepcii zdieľanej všetkými členskými štátmi, pokiaľ ide o úroveň a spôsob tejto ochrany, keďže táto koncepcia sa môže v jednotlivých členských štátoch líšiť najmä podľa morálnych a kultúrnych súvislostí (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 2020, ZW, C‑454/19, EU:C:2020:947, bod 42, a citovanú judikatúru, ako aj z 23. marca 2023, Booky.fi, C‑662/21, EU:C:2023:239, body 56 a 57).

128    Ako teda tvrdí Maďarsko, členské štáty majú pri vykonávaní článku 6a ods. 1 smernice 2010/13 na účely vymedzenia mediálnych služieb poskytovateľov mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje právomoc týchto členských štátov, teda audiovizuálnych mediálnych služieb, ktoré môžu narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých osôb, určitú mieru voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2020, Vivendi, C‑719/18, EU:C:2020:627, bod 47), pod podmienkou, že vhodné opatrenia, ktoré na tomto základe prijmú, sú v súlade s týmto ustanovením primerané ujme, ktorú môže spôsobiť dotknutý program. Posledná uvedená požiadavka znamená, že tieto opatrenia nejdú nad rámec toho, čo je na ochranu tohto vývoja nevyhnutné, a že nie sú vo vzťahu k tomuto cieľu neprimerané (pozri analogicky rozsudok z 5. decembra 2024, Network One Distribution, C‑506/23, EU:C:2024:1003, bod 35 a citovanú judikatúru).

129    Podľa ustálenej judikatúry okrem toho platí, že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv sú záväzné pre členské štáty pri vykonávaní právnych predpisov Únie, takže tieto členské štáty sú povinné uplatňovať tieto právne predpisy za podmienok, ktoré neodporujú uvedeným požiadavkám. V tomto kontexte je povinnosťou členských štátov dohliadať najmä na to, aby sa nevychádzalo z výkladu textu sekundárneho práva, ktorý by bol v rozpore s týmito základnými právami (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. júna 2007, Ordre des barreaux francophones et germanophone a i., C‑305/05, EU:C:2007:383, bod 28, z 29. apríla 2015, Léger, C‑528/13, EU:C:2015:288, bod 41, a z 3. júna 2025, Kinsa, C‑460/23, EU:C:2025:392, bod 69, ako aj citovanú judikatúru).

130    Súdny dvor totiž opakovane rozhodol, že ustanovenia práva Únie sa majú vykladať s prihliadnutím na základné práva, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných zásad práva Únie, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje a v súčasnosti sú zakotvené v Charte (rozsudky z 13. mája 2014, Google Spain a Google, C‑131/12, EU:C:2014:317, bod 68; z 25. mája 2016, Meroni, C‑559/14, EU:C:2016:349, bod 45, a z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran, C‑124/20, EU:C:2021:1035, bod 70).

131    Z toho vyplýva, že členské štáty pri prijímaní opatrení podľa článku 6a ods. 1 smernice 2010/13 nemôžu porušiť okrem iného zákaz diskriminácie na základe pohlavia alebo sexuálnej orientácie zakotvený v článku 21 ods. 1 Charty, keďže tento zákaz má ako všeobecná zásada práva Únie kogentnú povahu (rozsudok z 25. novembra 2025, Wojewoda Mazowiecki, C‑713/23, EU:C:2025:917, bod 70 a citovaná judikatúra). Táto všeobecná zásada bráni najmä tomu, aby sa s porovnateľnými situáciami zaobchádzalo odlišne, ak toto rozdielne zaobchádzanie nemôže byť objektívne odôvodnené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. marca 2011, Association belge des Consommateurs Test‑Achats a i., C‑236/09, EU:C:2011:100, bod 28, ako aj citovanú judikatúru).

132    V tejto súvislosti treba spresniť, že zakázaná diskriminácia môže byť dôsledkom okrem iného urážlivej a/alebo stigmatizujúcej povahy vnútroštátnych ustanovení vo vzťahu k dotknutým osobám (pozri, pokiaľ ide o diskrimináciu na základe etnického pôvodu, rozsudok z 18. decembra 2025, Slagelse Almennyttige Boligselskab, Afdeling Schackenborgvænge, C‑417/23, EU:C:2025:1017, bod 126 a citovanú judikatúru).

133    Pokiaľ ide konkrétne o diskrimináciu na základe pohlavia, podľa ustálenej judikatúry ju nemožno obmedziť len na diskrimináciu vyplývajúcu z príslušnosti k jednému alebo druhému pohlaviu. Článok 21 ods. 1 Charty sa vzhľadom na svoj cieľ a povahu práv, ktoré má chrániť, nevzťahuje len na diskrimináciu, ktorá má pôvod v zmene pohlavia dotknutej osoby, teda v tranzícii, ale aj na diskrimináciu založenú na odklone od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu [pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 27. apríla 2006, Richards, C‑423/04, EU:C:2006:256, bod 24; z 26. júna 2018, MB (Zmena pohlavia a starobný dôchodok), C‑451/16, EU:C:2018:492, bod 35, a z 9. januára 2025, Mousse, C‑394/23, EU:C:2025:2, bod 62, ako aj citovanú judikatúru].

134    V prejednávanej veci treba konštatovať, že § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách v spojení s § 10 ods. 1 písm. d) tohto zákona stanovuje, že do kategórie V sú zaradené programy patriace do pôsobnosti uvedeného zákona, ktoré sa primárne zameriavajú na propagáciu alebo znázorňovanie odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia alebo homosexuality, a z tohto dôvodu ich možno vysielať len medzi 22.00 hod. a 5.00 hod. V ustanovení § 32 ods. 4a tohto zákona sa okrem toho spresňuje, že takéto programy nemožno zaradiť medzi oznámenia vo verejnom záujme alebo osvetové oznámenia, ktorých sa obmedzenie vyplývajúce z tohto § 9 ods. 6 nemusí týkať. Maďarsko tvrdí, že takéto opatrenia sledujú cieľ spočívajúci v ochrane fyzického, duševného alebo morálneho vývoja maloletých osôb, ako aj práva rodičov vychovávať svoje deti v súlade so svojím osobným presvedčením.

135    Treba však konštatovať, že týmito ustanoveniami zákona o mediálnych službách sa vykonáva rozlišovanie priamo na základe pohlavia a sexuálnej orientácie, keďže tieto vysielacie časy sa vzťahujú len na tieto programy, a nie na programy, ktoré sa primárne zameriavajú na propagáciu alebo znázorňovanie sexuálnej identity a sexuálnej orientácie cisrodových a heterosexuálnych osôb. Takéto rozdielne zaobchádzanie teda predstavuje diskrimináciu, ktorú článok 21 ods. 1 Charty v zásade zakazuje.

136    Keďže uvedené ustanovenia sú založené výlučne na hľadiskách týkajúcich sa sexuálnych identít a orientácií, ktoré sú znázorňované v týchto programoch, vychádzajú navyše z predpokladu, že akékoľvek znázorňovanie alebo popularizácia odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia alebo homosexuality, môže bez ohľadu na ich konkrétny obsah ohroziť najlepší záujem dieťaťa, čo svedčí o uprednostňovaní určitých sexuálnych identít a orientácií na úkor iných, a prispieva tak k ich stigmatizácii (pozri analogicky rozsudok ESĽP, 23. januára 2023, Macatė v. Litva, CE:ECHR:2023:0123JUD006143519, body 214 až 216).

137    V tejto súvislosti nemôže uspieť tvrdenie Maďarska, podľa ktorého § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách v spojení s § 10 ods. 1 písm. d) tohto zákona a § 32 ods. 4a uvedeného zákona nezakazujú vo všeobecnosti vysielanie uvedených programov.

138    Treba totiž spresniť, že článok 21 ods. 1 Charty zakazuje „akúkoľvek“ diskrimináciu založenú okrem iného na pohlaví alebo sexuálnej orientácii.

139    Okrem toho na rozdiel od toho, čo tvrdí Maďarsko, diskrimináciu vyplývajúcu z predmetných ustanovení nemožno odôvodniť ani presadzovaním najlepšieho záujmu dieťaťa podľa článku 24 ods. 2 Charty, ani právom rodičov zabezpečovať výchovu a vzdelávanie svojich detí v zhode s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením, ktoré je zakotvené v článku 14 ods. 3 Charty.

140    V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že podľa článku 52 ods. 1 Charty akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v Charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

141    V prejednávanej veci treba vzhľadom na úvahy uvedené v bode 136 tohto rozsudku konštatovať, že pokiaľ dotknuté vnútroštátne ustanovenia vychádzajú z predpokladu, že akékoľvek znázorňovanie alebo popularizácia odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia alebo homosexuality, môže bez ohľadu na ich konkrétny obsah ohroziť najlepší záujem dieťaťa, a svedčia tak o uprednostňovaní určitých sexuálnych identít a orientácií na úkor iných, ktoré sú tak stigmatizované, sú tieto ustanovenia zjavne v rozpore s požiadavkami, ktoré v spoločnosti založenej na pluralizme vyplývajú zo zákazu diskriminácie na základe pohlavia a sexuálnej orientácie zaručeného článkom 21 ods. 1 Charty, a zasahujú teda do podstaty tohto ustanovenia.

142    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 52 ods. 1 prvej vety Charty, zásah do podstaty práva zaručeného Chartou nemôže byť v žiadnom prípade odôvodnený (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. septembra 2024, Ordre des avocats du Barreau de Luxembourg, C‑432/23, EU:C:2024:791, bod 74, ako aj z 13. marca 2025, Deldits, C‑247/23, EU:C:2025:172, body 45 a 50).

143    Navyše, pokiaľ ide v prvom rade o argumentáciu Maďarska založenú na článku 24 ods. 2 Charty, treba pripomenúť, že toto ustanovenie potvrdzuje základnú povahu práv dieťaťa [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. januára 2021, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Návrat maloletej osoby bez sprievodu), C‑441/19, EU:C:2021:9, bod 45].

144    Je pravda, ako tvrdí Maďarsko, že členské štáty musia pri vykonávaní článku 6a ods. 1 smernice 2010/13 zohľadniť článok 24 Charty, ktorý v odseku 1 stanovuje, že deti majú okrem iného právo na takú ochranu, ktorá je potrebná pre ich blaho, a v odseku 2 uvádza, že pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa, pričom tieto požiadavky sa odrážajú v cieli tejto smernice, ktorým je, ako vyplýva z jej odôvodnení 60 a 104, zabezpečiť vysokú úroveň ochrany telesného, duševného a morálneho vývinu maloletých osôb.

145    Pri takomto vykonávaní tak prináleží členským štátom, aby posúdili, či sú programy poskytovateľov mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, nevhodné pre všetky alebo niektoré maloleté osoby vzhľadom na osobitnú mieru citlivosti z dôvodu ich veku, ako aj na okolnosť, že ešte nebol dokončený ich telesný, duševný alebo morálny vývoj.

146    Nič to však nemení na tom, že maloleté osoby môžu byť primerane chránené pred programami, ktoré sú nevhodné pre ich vek, bez toho, aby tým dochádzalo k priamej diskriminácii na základe pohlavia a sexuálnej orientácie, aká v prejednávanej veci vyplýva z § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách v spojení s § 10 ods. 1 písm. d) tohto zákona a § 32 ods. 4a uvedeného zákona.

147    Samotná okolnosť, že určitý obsah popularizuje či znázorňuje odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, totiž sama osebe nemôže preukázať potenciálne škodlivú povahu takéhoto obsahu.

148    Na rozdiel od toho, čo tvrdí Maďarsko, tento záver nemožno spochybniť tým, že členské štáty majú na účely ochrany maloletých osôb pred mediálnymi službami, ktoré sú pre ne nevhodné, určitú mieru voľnej úvahy, pripomenutú v bode 128 tohto rozsudku, keďže táto miera voľnej úvahy sa musí na základe judikatúry pripomenutej v bode 129 toho istého rozsudku uplatňovať v súlade so základnými právami zaručenými Chartou.

149    Pokiaľ ide v druhom rade o argumentáciu Maďarska založenú na článku 14 ods. 3 Charty, z vysvetliviek k Charte vyplýva, že tento článok 14 vychádza zo spoločných ústavných tradícií členských štátov a z článku 2 Dodatkového protokolu k EDĽP, podľa ktorého na jednej strane „nikomu sa nesmie odoprieť právo na vzdelanie“ a na druhej strane „pri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výučby, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením“. Z týchto vysvetliviek tiež vyplýva, že právo rodičov zakotvené v článku 14 ods. 3 Charty sa má vykladať v spojení s ustanoveniami článku 24 Charty.

150    Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článku 2 Dodatkového protokolu č. 1 k EDĽP okrem toho vyplýva, že právo rodičov uvedené v druhej vete tohto článku 2 je len doplnkom základného práva na vzdelanie, ale že cieľom tejto druhej vety je najmä zachovať možnosť plurality vzdelávania, ktorá je zásadná pre zachovanie „demokratickej spoločnosti“, ako ju chápe EDĽP [rozsudok ESĽP, 7. decembra 1976, Kjeldsen, Busk Madsen a Pedersen v. Dánsko, CE:ECHR:1976:1207JUD000509571, bod 50, ako aj rozsudok ESĽP, 25. júna 2024, Ukrajina v. Rusko (Krym), CE:ECHR:2024:0625JUD002095814, bod 138].

151    Pokiaľ ide o túto „pluralitu vo vzdelávaní“ v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, treba zdôrazniť, že z tejto judikatúry tiež vyplýva, že „by bolo nereálne očakávať, že náboženské alebo filozofické presvedčenie rodičov sa bude systematicky považovať za prioritné v každej situácii, a to najmä mimo školy“. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti pripomenul, že „[EDĽP] nezaručuje právo osoby nebyť vystavená názorom, ktoré sú v rozpore s jej vlastným presvedčením“. Orgány teda „musia v takých citlivých oblastiach, ako je verejná diskusia o sexuálnej výchove, pri ktorých musia byť v rovnováhe názory rodičov, politika v oblasti vzdelávania, ako aj právo tretích osôb na slobodu prejavu, uplatňovať kritériá objektivity, plurality, vedeckej správnosti a in fine užitočnosti konkrétneho typu informácií pre mládež“ (rozsudok ESĽP, 20. júna 2017, Bayev a i. v. Rusko, CE:ECHR:2017:0620JUD006766709, body 81 a 82).

152    Ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 127 svojich návrhov, právo rodičov zabezpečiť vzdelanie a výchovu svojich detí v zhode s ich presvedčením, zakotvené v článku 14 ods. 3 Charty, je teda dôsledkom práva na vzdelanie v zmysle tohto článku 14, ktorý rodičom umožňuje zabezpečiť vzdelanie a výchovu svojich detí v zhode s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením.

153    Na rozdiel od toho, čo tvrdí Maďarsko, však toto právo rodičov zabezpečiť vzdelanie a výchovu svojich detí v zhode s ich presvedčením nemožno vykladať tak, že môže byť vo všeobecnosti dôvodom na to, aby členský štát mohol prijať opatrenia predstavujúce priamu diskrimináciu na základe pohlavia alebo sexuálnej orientácie v dôsledku obmedzenia možnosti vysielať vo verejnej sfére obsah, ktorý sa vyznačuje len tým, že popularizuje alebo znázorňuje odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu. Takéto obmedzenie vysielania by naopak mohlo rodičov pripraviť o slobodu voľby, pokiaľ ide o vzdelanie a výchovu ich detí.

154    Okrem toho samotná okolnosť, že programy vysielané poskytovateľmi lineárnych mediálnych služieb sa primárne zameriavajú na popularizáciu alebo znázorňovanie odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia alebo homosexuality v zmysle tohto § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách, nijako nebráni rodičom, aby voči svojim deťom uplatňovali svoju výchovnú zodpovednosť alebo ich usmerňovali v súlade s ich vlastnými náboženským alebo filozofickým presvedčením.

155    Vzhľadom na všetky tieto úvahy nemožno § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách v spojení s § 10 ods. 1 písm. d) tohto zákona, ani § 32 ods. 4a uvedeného zákona považovať za vhodné opatrenia v zmysle článku 6a ods. 1 smernice 2010/13 v spojení s článkom 21 Charty, ktoré zabezpečia, že audiovizuálne mediálne služby poskytované poskytovateľmi mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje právomoc Maďarska, ktoré by mohli narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých osôb, budú dostupné iba takým spôsobom, aby ich maloleté osoby nemali možnosť za bežných okolností počuť ani vidieť.

156    Tento záver nemožno spochybniť zásadou obozretnosti, na ktorú sa odvoláva Maďarsko, keďže táto zásada v žiadnom prípade nemôže odôvodniť prijatie opatrení, ktoré predstavujú priamu diskrimináciu na základe pohlavia a sexuálnej orientácie, v rozpore so zákazom stanoveným v článku 21 ods. 1 Charty.

157    Nemožno ho spochybniť ani na základe zásady subsidiarity, na ktorú sa odvoláva Maďarsko, keďže, ako poznamenáva Komisia, tento členský štát na základe tejto zásady nespochybnil zákonnosť tohto článku 6a ods. 1 žalobou o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, aby sa vyhol jeho uplatňovaniu.

158    Z toho vyplýva, že § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách v spojení s § 10 ods. 1 písm. d) tohto zákona, ani § 32 ods. 4a uvedeného zákona nemôžu predstavovať opatrenie spĺňajúce požiadavky stanovené v uvedenom § 6a ods. 1 v spojení s článkom 21 ods. 1 Charty.

159    Navyše treba konštatovať, ako tvrdí Komisia, že tento § 9 ods. 6 v spojení s týmto § 10 ods. 1 písm. d), ani tento § 32 ods. 4a nemožno považovať za podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlo v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2010/13.

160    Podľa tohto posledného ustanovenia v spojení s odôvodneniami 41 a 83 tejto smernice totiž na to, aby sa zabezpečilo, že záujmy spotrebiteľov ako televíznych divákov sú plne a riadne chránené, členské štáty majú možnosť, pokiaľ ide o poskytovateľov audiovizuálnych mediálnych služieb, ktorí spadajú do ich právomoci, stanoviť podrobnejšie a prísnejšie pravidlá a za určitých okolností odlišné podmienky v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje uvedená smernica, za predpokladu, že tieto pravidlá sú v súlade s právom Únie a osobitne s jej všeobecnými zásadami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júna 2025, Makeleio a Zougla, C‑555/23 a C‑556/23, EU:C:2025:484, bod 77, ako aj citovanú judikatúru).

161    Z toho vyplýva, že hoci článok 4 ods. 1 smernice 2010/13 umožňuje členským štátom stanoviť v oblastiach koordinovaných touto smernicou podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá, takéto pravidlá musia byť podľa tohto ustanovenia v súlade s právom Únie a najmä so základnými právami zaručenými Chartou.

162    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách v spojení s § 10 ods. 1 písm. d) tohto zákona a § 32 ods. 4a uvedeného zákona porušujú podstatu článku 21 ods. 1 Charty, a preto tieto ustanovenia maďarskej právnej úpravy nemožno v žiadnom prípade považovať za podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá v zmysle článku 4 ods. 1 tejto smernice.

163    Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že prvá časť prvého žalobného dôvodu je dôvodná.

b)      O porušení článku 2 a článku 3 ods. 1 smernice 2010/13

1)      Argumentácia účastníkov konania

164    V druhej časti prvého žalobného dôvodu Komisia tvrdí, že Maďarsko porušilo zásadu krajiny pôvodu uvedenú v článku 2 a článku 3 ods. 1 smernice 2010/13.

165    Uvádza, že § 179 ods. 2 zákona o mediálnych službách, ktorý v prípade vzniku problému súvisiaceho s ustanoveniami tohto zákona, ukladá Mediálnej rade povinnosť požiadať členský štát, ktorého právomoc sa vzťahuje na dotknutého poskytovateľa mediálnych služieb, aby prijal účinné opatrenie a aby podnikol kroky na účely ukončenia porušení, na ktoré Mediálna rada upozornila, vedie k obmedzeniu voľného príjmu v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.

166    V prvom rade Komisia tvrdí, že tento § 179 ods. 2 v podstate mení zásadu krajiny pôvodu, keďže zavádza mechanizmus, ktorým sa členský štát určenia usiluje o to, aby členský štát pôvodu zabezpečil dodržiavanie pravidiel členského štátu určenia za iných podmienok, ako sú stanovené v uvedenej smernici.

167    Je pravda, že článok 3 ods. 2 tej istej smernice vytvára právny rámec umožňujúci členským štátom výnimočne sa odchýliť od voľného príjmu audiovizuálnych služieb z iných členských štátov. Členský štát však nemôže vo svojom vnútroštátnom práve zakotviť súbežné osobitné ustanovenie s cieľom rozšíriť svoje vlastné pravidlá na poskytovateľov služieb, na ktorých sa vzťahuje právomoc iného členského štátu, a uplatňovať nižšiu prahovú hodnotu na účely prijatia príslušných opatrení, ako je stanovená v tomto ustanovení.

168    Nemožno tiež konštatovať, že by všeobecná povinnosť Mediálnej rady podľa § 179 ods. 2 zákona o mediálnych službách mohla skutočne spadať pod pojem „podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá“ v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2010/13, keďže toto ustanovenie nemožno vykladať tak, že by členským štátom umožňovalo odchýliť sa od povinnosti dodržiavať ustanovenia harmonizované touto smernicou. Navyše tento článok 4 ods. 1 vyžaduje, aby sa vykonala analýza v každom jednotlivom prípade, zatiaľ čo § 179 ods. 2 zákona o mediálnych službách ukladá Mediálnej rade všeobecnú povinnosť.

169    Komisia dodáva, že keďže povinnosť Mediálnej rady konať podľa § 179 ods. 2 zákona o mediálnych službách sa vzťahuje najmä na prípady, keď sa zistia problémy v súvislosti so zaradením programov v súlade s § 9 ods. 6 tohto zákona, uvedená povinnosť sa opiera o diskriminačné kritériá, a to z rovnakého dôvodu, ako je uvedený v bode 93 tohto rozsudku. Táto inštitúcia v tejto súvislosti spresňuje, že maďarské orgány uplatnili § 179 ods. 2 zákona o mediálnych službách už v mnohých prípadoch.

170    V druhom rade Komisia poukazuje na to, že ak sú v prípade, že poskytovateľ mediálnych služieb nevyhovie žiadosti Mediálnej rady v lehote dvoch mesiacov, uložené v súlade s § 179 ods. 4 zákona o mediálnych službách sankcie stanovené v § 187 ods. 3 tohto zákona, táto skutočnosť môže za okolností, ktoré nespadajú do pôsobnosti článku 3 ods. 2 2010/13, obmedziť voľný príjem a retransmisiu podľa tejto smernice.

171    V treťom rade, pokiaľ ide o tvrdenie Maďarska založené na údajnej miere voľnej úvahy členských štátov vyplývajúcej z rozsudku z 22. septembra 2011, Mesopotamia Broadcast a Roj TV (C‑244/10 a C‑245/10, EU:C:2011:607), Komisia uvádza, že tento rozsudok sa týka výkladu smernice 89/552, zatiaľ čo vnútroštátne opatrenia, o ktoré ide v prejednávanej veci, spadajú do oblasti koordinovanej smernicou 2010/13, a preto sa uplatní zásada krajiny pôvodu.

172    Súdny dvor v bode 53 uvedeného rozsudku spresnil, že takéto opatrenia musia rešpektovať požiadavku, podľa ktorej nesmú brániť samotnej retransmisii televíznych vysielaní vykonávaných prevádzkovateľom vysielania z iného členského štátu na území prijímajúceho členského štátu. Táto požiadavka však nie je v prejednávanej veci splnená, keďže sankcie môžu byť prijaté voči poskytovateľom mediálnych služieb, vrátane cezhraničných poskytovateľov mediálnych služieb.

173    Maďarsko odpovedá, že zásada krajiny pôvodu zaručená smernicou 2010/13 porušená nie je.

174    V prvom rade právnym základom postupu stanoveného v § 179 zákona o mediálnych službách nie je článok 3, ale článok 4 tejto smernice. Tento § 179 obsahuje ustanovenia umožňujúce bojovať proti pokusom o obchádzanie pravidiel stanovených zákonom o mediálnych službách zo strany poskytovateľov mediálnych služieb, ktorí nie sú usadení v Maďarsku, ale na maďarskom území poskytujú všetky alebo väčšinu svojich služieb.

175    V druhom rade novelizačným zákonom nebol do zákona o mediálnych službách vložený nový § 179 ods. 2, ale týmto zákonom bolo toto ustanovenie len zmenené tak, že spresnilo, že ak sa poskytovateľ služieb, na ktorého sa nevzťahuje právomoc Maďarska, dopustil porušenia, má Mediálna rada povinnosť požiadať príslušný členský štát, aby prijal účinné opatrenia.

176    Týmto § 179 ods. 2 tak došlo k uplatneniu mechanizmu lojálnej spolupráce s cieľom nájsť v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2010/13 vzájomne uspokojivé riešenie.

177    V treťom rade z rozsudku z 22. septembra 2011, Mesopotamia Broadcast a Roj TV (C‑244/10 a C‑245/10, EU:C:2011:607, bod 37), vyplýva, že členské štáty majú na základe hľadísk verejného poriadku, dobrých mravov alebo verejnej bezpečnosti, určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o pravidlá všeobecne uplatniteľné na ich území pre televízne vysielanie z iného členského štátu.

2)      Posúdenie Súdnym dvorom

178    Na úvod treba na jednej strane pripomenúť, že článok 2 ods. 1 smernice 2010/13 ukladá každému členskému štátu povinnosť zabezpečiť, aby všetky audiovizuálne mediálne služby vysielané poskytovateľmi mediálnej služby, na ktorých sa vzťahuje jeho právomoc, boli v súlade s pravidlami právneho systému, ktorý sa uplatňuje na audiovizuálne mediálne služby určené pre verejnosť v tomto členskom štáte.

179    Na druhej strane článok 3 ods. 1 tejto smernice ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť voľný príjem a neobmedziť retransmisie audiovizuálnych mediálnych služieb z iných členských štátov na svoje územie z dôvodov, ktoré patria do oblastí koordinovaných uvedenou smernicou.

180    Odsek 2 tohto článku 3 však umožňuje členským štátom odchýliť sa od odseku 1 tohto článku v prípade, ak audiovizuálna mediálna služba poskytovaná poskytovateľom mediálnych služieb v právomoci iného členského štátu zjavne, závažne a hrubo porušuje článok 6 ods. 1 písm. a) alebo článok 6a ods. 1 alebo ohrozuje verejné zdravie alebo preň predstavuje skutočné a závažné riziko ohrozenia.

181    Ako sa okrem toho uvádza v odôvodnení 33 smernice 2010/13, zásada krajiny pôvodu, ktorá sa odráža v článku 2 ods. 1 a v článku 3 ods. 1 tejto smernice je nevyhnutná pre vytvorenie vnútorného trhu. Táto zásada sa musí uplatňovať na všetky audiovizuálne mediálne služby, aby poskytovatelia mediálnych služieb mali právnu istotu, ktorá je nevyhnutná na zavedenie nových obchodných modelov a týchto služieb. Uvedená zásada je nevyhnutná aj na zabezpečenie voľného toku informácií a audiovizuálnych programov na vnútornom trhu.

182    V prvom rade treba overiť, či § 179 ods. 2 zákona o mediálnych službách bráni retransmisii audiovizuálnych mediálnych služieb z iných členských štátov na maďarskom území z dôvodov, ktoré patria do oblastí upravených touto smernicou, v rozpore s pravidlom zakotveným v článku 3 ods. 1 tejto smernice.

183    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Európsky dohovor o cezhraničnej televízii, ktorý bol vypracovaný súčasne so smernicou 89/552 a na ktorý táto smernica, ako aj smernica 2010/13 odkazujú, v článku 4, ktorý obsahuje ustanovenie podobné článku 3 ods. 1 poslednej uvedenej smernice, vyžaduje, aby zmluvné strany tohto dohovoru „zaručovali slobodu príjmu“ a „[neobmedzovali] prevzaté vysielanie“ programových služieb na svojom území, ktoré patria do pôsobnosti uvedeného dohovoru a ktoré sú v súlade s jeho ustanoveniami (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júla 2019, Baltic Media Alliance, C‑622/17, ďalej len „rozsudok Baltic Media Alliance“, EU:C:2019:566, bod 69).

184    Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, pokiaľ ide o smernicu 89/552, ktorej článok 2a ods. 1 a 2 v podstate zodpovedá článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2010/13, že táto prvá smernica stanovovala zásadu, podľa ktorej prijímajúci členský štát uznáva kontrolnú funkciu členského štátu, z ktorého vysielania pochádzajú, vo vzťahu k audiovizuálnym mediálnym službám vysielaným poskytovateľmi mediálnej služby, na ktorých sa vzťahuje jeho právomoc (rozsudok Baltic Media Alliance, bod 71 a citovaná judikatúra).

185    Rovnako zdôraznil, že preskúmanie uplatňovania práva členského štátu, z ktorého vysielanie pochádza, uplatniteľného na audiovizuálne mediálne služby a dodržiavania ustanovení smernice 89/552, prináleží len členskému štátu, z ktorého tieto služby pochádzajú, a že prijímajúci členský štát nie je oprávnený vykonávať svoju vlastnú kontrolu z dôvodov, ktoré patria do oblastí koordinovaných touto smernicou (rozsudok Baltic Media Alliance, bod 72 a citovaná judikatúra).

186    Naproti tomu smernica 2010/13 v zásade nebráni uplatňovaniu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá vo všeobecnosti sleduje cieľ všeobecného záujmu, bez toho, aby zaviedla druhú kontrolu televíznych vysielaní, ktorá by sa pridávala ku kontrole, ktorú má vykonať vysielajúci členský štát (rozsudok Baltic Media Alliance, bod 73 a citovaná judikatúra).

187    Na vnútroštátne opatrenie sledujúce cieľ všeobecného záujmu, ktorý upravuje niektoré aspekty šírenia alebo distribúcie audiovizuálnych mediálnych služieb, sa nevzťahuje článok 3 ods. 1 a 2 smernice 2010/13, pretože v opačnom prípade by sa zaviedla druhá kontrola televíznych vysielaní, ktorá by sa pridala ku kontrole, ktorú je vysielajúci členský štát povinný vykonať (rozsudok Baltic Media Alliance, bod 74 a citovaná judikatúra).

188    Vnútroštátne opatrenie, ktoré vo všeobecnosti sleduje cieľ verejného poriadku a ktoré upravuje podmienky distribúcie televízneho kanála spotrebiteľom v prijímajúcom členskom štáte, teda nepredstavuje prekážku v zmysle článku 3 ods. 1 uvedenej smernice, pokiaľ takéto podmienky nebránia samotnej retransmisii uvedeného kanála a takéto opatrenie nemožno považovať za opatrenie, ktoré by zavádzalo druhú kontrolu vysielania predmetného kanála, ktorá by sa pridala ku kontrole, ktorú je vysielajúci členský štát povinný vykonať (pozri v tomto zmysle rozsudok Baltic Media Alliance, bod 77).

189    V prejednávanej veci treba konštatovať, že § 179 ods. 2 zákona o mediálnych službách stanovuje, že Mediálna rada je okrem iného v prípade porušenia relevantných ustanovení tohto zákona povinná požiadať členský štát vysielania, ktorého právomoc sa vzťahuje na dotknutého poskytovateľa mediálnych služieb, aby prijal účinné opatrenie. V tejto súvislosti Mediálna rada požiada tento členský štát, aby podnikol kroky s cieľom ukončiť porušenia, na ktoré Mediálna rada upozornila.

190    V súlade s § 179 ods. 4 uvedeného zákona môže Mediálna rada vyvodiť okrem iného právne dôsledky uvedené v § 187 ods. 3 písm. c) toho istého zákona, čo môže v prípade závažného a opakovaného porušenia viesť k pozastaveniu výkonu práva poskytovať mediálne služby na obdobie až jedného týždňa.

191    Okrem toho, ako uvádza Komisia, tento § 179 sa vzťahuje na programy, ktoré môžu mať negatívny vplyv na telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých osôb v zmysle § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách. Takéto konštatovanie stačí na preukázanie toho, že uvedený §179 patrí do oblastí upravených smernicou 2010/13, o čom svedčí jej článok 6a, ktorého cieľom je práve chrániť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých osôb tým, že ich chráni pred audiovizuálnym obsahom nevhodným pre ich vek.

192    V dôsledku toho § 179 ods. 2 zákona o mediálnych službách môže zaviesť druhú kontrolu televízneho vysielania, ktorá dopĺňa kontrolu, ktorú je členský štát vysielania povinný vykonávať. Táto druhá kontrola je v zásade v rozpore so smernicou 2010/13, pretože bráni samotnej retransmisii audiovizuálnych mediálnych služieb z iných členských štátov na maďarskom území v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.

193    V druhom rade treba konštatovať, že výnimka zo zásady krajiny pôvodu, ktorú zavádza § 179 ods. 2 zákona o mediálnych službách, nemôže byť odôvodnená na základe článku 3 ods. 2 uvedenej smernice.

194    Podľa posledného uvedeného ustanovenia sa členský štát môže dočasne odchýliť od odseku 1 tohto článku v prípade, ak audiovizuálna mediálna služba poskytovaná poskytovateľom mediálnych služieb v právomoci iného členského štátu zjavne, závažne a hrubo porušuje článok 6 ods. 1 písm. a) alebo článok 6a ods. 1 alebo ohrozuje verejné zdravie alebo preň predstavuje skutočné a závažné riziko ohrozenia.

195    Ako však bolo konštatované v bodoch 135 až 155 tohto rozsudku, pokiaľ sú audiovizuálne mediálne služby vo forme audiovizuálnych programov primárne zamerané na popularizáciu alebo znázorňovanie odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia alebo homosexuality, táto samotná skutočnosť nemôže byť dôvodom na to, aby sa vo vzťahu k týmto programom prijali vhodné opatrenia v zmysle článku 6a ods. 1 smernice 2010/13, pretože tieto programy by mohli narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých osôb.

196    Okrem toho v súlade so zásadami vyplývajúcimi z judikatúry pripomenutej v bodoch 127 až 133 tohto rozsudku sa výraz „skutočné a závažné riziko ohrozenia [verejného zdravia]“ použitý v článku 3 ods. 2 smernice 2010/13 má vykladať okrem iného v súlade s článkom 21 ods. 1 Charty, ktorý zakazuje akúkoľvek formu diskriminácie na základe pohlavia alebo sexuálnej orientácie. Z dôvodov podobných tým, ktoré sú uvedené najmä v bodoch 135 až 154 tohto rozsudku, však treba konštatovať, že ani audiovizuálne mediálne služby, ako sú služby uvedené v § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách, nemôžu byť dôvodom takéhoto skutočného a závažného rizika ohrozenia verejného zdravia v zmysle článku 3 ods. 2 tejto smernice len na základe toho, že sú primárne zamerané na popularizáciu alebo znázorňovanie odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia a homosexuality.

197    Za týchto okolností sa Maďarsko nemôže účinne odvolávať ani na hľadiská verejného poriadku, dobrých mravov alebo verejnej bezpečnosti na odôvodnenie výkonu právomoci Mediálnej rady, ktorú má tento orgán podľa § 179 ods. 2 zákona o mediálnych službách v spojení s § 179 ods. 4 písm. a) a § 187 ods. 3 písm. c) tohto zákona, s cieľom obmedziť samotnú retransmisiu audiovizuálnych mediálnych služieb, ktoré vykazujú znaky uvedené v § 9 ods. 6 uvedeného zákona (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2011, Mesopotamia Broadcast a Roj TV, C‑244/10 a C‑245/10, EU:C:2011:607, bod 37).

198    V treťom rade na rozdiel od toho, čo tvrdí Maďarsko, § 179 ods. 2 zákona o mediálnych službách nemá oporu ani v článku 4 smernice 2010/13.

199    Ako vyplýva z bodu 160 tohto rozsudku, členské štáty majú v súlade s odsekom 1 tohto článku 4 možnosť, pokiaľ ide o poskytovateľov audiovizuálnych mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, stanoviť v oblastiach, upravených touto smernicou, podrobnejšie a prísnejšie pravidlá a v niektorých prípadoch odlišné podmienky za predpokladu, že tieto pravidlá sú v súlade s právom Únie a osobitne s jeho všeobecnými zásadami.

200    Okrem toho článok 4 ods. 2 tejto smernice v podstate výnimočne umožňuje, aby sa uplatňovanie takýchto podrobnejších alebo prísnejších pravidiel prijatých členským štátom vzťahovalo na poskytovateľa mediálnych služieb, na ktorého sa síce vzťahuje právomoc iného členského štátu, ale ktorý poskytuje audiovizuálne mediálne služby zamerané úplne alebo prevažne na územie prvého členského štátu.

201    Právomoc, ktorú má Mediálna rada na základe ustanovení zákona o mediálnych službách uvedených v bode 197 tohto rozsudku, pokiaľ ide o programy, ktoré vykazujú znaky uvedené v § 9 ods. 6 toho istého zákona, však v žiadnom prípade nemožno považovať za prípustné vykonávanie článku 4 ods. 2 uvedenej smernice.

202    Zo samotného znenia posledného uvedeného ustanovenia totiž vyplýva, že členský štát sa ho môže dovolávať len vtedy, ak v súlade s článkom 4 ods. 1 tej istej smernice využil svoju možnosť prijať podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá vo všeobecnom verejnom záujme v súlade s právom Únie.

203    V bode 162 tohto rozsudku však bolo konštatované, že § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách v spojení s § 10 ods. 1 písm. d) tohto zákona nemôže predstavovať pravidlo zodpovedajúce tejto kvalifikácii, keďže toto ustanovenie porušuje podstatu článku 21 ods. 1 Charty.

204    Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že druhá časť prvého žalobného dôvodu je dôvodná.

c)      O porušení článku 9 ods. 1 písm. c) bodu ii) smernice 2010/13

1)      Argumentácia účastníkov konania

205    V tretej časti prvého žalobného dôvodu Komisia tvrdí, že Maďarsko porušilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 9 ods. 1 písm. c) bodu ii) smernice 2010/13.

206    Uvádza, že § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame zakazuje sprístupňovať osobám mladším ako 18 rokov reklamy, ktoré popularizujú alebo znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu.

207    V prvom rade Komisia tvrdí, že toto opatrenie porušuje zákaz diskriminácie na základe pohlavia alebo sexuálnej orientácie stanovený v článku 9 ods. 1 písm. c) bode ii) smernice 2010/13, v ktorom je vyjadrená všeobecná zásada zákazu diskriminácie ako všeobecná zásada práva Únie, ktorá je teraz zakotvená v článku 21 Charty. Zákaz komerčných oznamov, ktoré prezentujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, alebo popularizujú či znázorňujú zmenu pohlavia alebo homosexualitu, totiž vedie k tomu, že v týchto oznamoch sa de facto prestanú znázorňovať osoby, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, a ich život, hoci sú tieto osoby neoddeliteľnou súčasťou spoločnosti vyznačujúcej sa rozmanitosťou a pluralizmom v súlade s hodnotami uvedenými v článku 2 ZEÚ.

208    Komisia v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa výkladu smernice Rady 79/7/EHS z 19. decembra 1978 o postupnom vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach súvisiacich so sociálnym zabezpečením (Ú. v. ES L 6, 1979, s. 24; Mim. vyd. 05/001, s. 215) diskrimináciu na základe pohlavia nemožno obmedziť len na diskrimináciu vyplývajúcu z príslušnosti k jednému alebo druhému pohlaviu, keďže táto smernica sa má vzhľadom na jej účel a povahu práv, ktoré má chrániť, uplatňovať aj na diskrimináciu, ktorá má pôvod v zmene pohlavia dotknutej osoby (rozsudok z 27. apríla 2006, Richards, C‑423/04, EU:C:2006:256, bod 24 a citovaná judikatúra). Táto judikatúra by sa však mala uplatňovať aj na diskrimináciu založenú na odklone od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu.

209    V druhom rade § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame zdôrazňuje, ba dokonca vyžaduje rozdielne zaobchádzanie na základe sexuálnej identity a sexuálnej orientácie, keďže nad rámec ustanovenia, ktorého cieľom je ochrana maloletých pred akýmikoľvek formami sexuality, stanovuje zákaz reklamy, ktorá popularizuje alebo znázorňuje odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu.

210    V treťom rade článok 9 ods. 1 písm. c) bod ii) smernice 2010/13 nepredstavuje právny základ umožňujúci odchýliť sa od zásady zákazu diskriminácie. Neexistuje totiž žiadne ustanovenie, ktoré by členským štátom umožňovalo odôvodniť priamu diskrimináciu okrem iného na základe pohlavia alebo sexuálnej orientácie.

211    Ustanovenie § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame, ktorý zavádza diskrimináciu na základe pohlavia alebo sexuálnej orientácie, nemožno odôvodniť ani na základe článku 9 ods. 1 písm. g) tejto smernice ako opatrenie, ktorého cieľom je predchádzať duševnej a morálnej ujme spôsobenej maloletým osobám.

212    Vo štvrtom rade okolnosť, že v § 24 ods. 1 zákona o mediálnych službách sa zakazuje diskriminačný obsah v komerčných oznamoch, nemôže sama osebe odôvodniť porušovanie článku 9 ods. 1 písm. c) bodu ii) smernice 2010/13 ustanovením § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame.

213    Maďarsko v prvom rade odpovedá, že § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame nemôže byť so smernicou 2010/13 v rozpore, pretože reklama dostupná v rámci mediálnych služieb sa považuje za komerčný oznam v zmysle osobitných ustanovení zákona o mediálnych službách, a vecná pôsobnosť zákona o obchodnej reklame sa teda neprekrýva s vecnou pôsobnosťou tejto smernice.

214    Okrem toho komerčné oznamy v rámci mediálnych služieb sa z hľadiska ochrany maloletých osôb neodlišujú od iného mediálneho obsahu, takže ochranné opatrenia sa uplatňujú rovnakým spôsobom na všetky programy. V opačnom prípade by nebolo možné dosiahnuť cieľ všeobecného záujmu, ktorým je ochrana maloletých osôb. Pokiaľ však ide o mediálne služby, ustanovenia zákona o obchodnej reklame treba vykladať v spojení s ustanoveniami zákona o mediálnych službách a zákona č. CIV z roku 2010 o slobode tlače a základných pravidlách týkajúcich sa obsahu šíreného médiami. Z takéhoto spoločného výkladu vyplýva, že na komerčné oznamy prezentované v mediálnych službách sa vzťahujú len osobitné ustanovenia zákona o mediálnych službách.

215    V druhom rade tento členský štát tvrdí, že § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame nepredstavuje zákaz vysielania, ale na základe zásady primeraného zásahu sa musí skôr považovať za právnu úpravu, ktorá je odôvodnená a nevyhnutná na účely ochrany maloletých osôb.

216    V treťom rade samotný § 24 ods. 1 zákona o mediálnych službách stanovuje zákaz diskriminácie v zmysle článku 9 ods. 1 písm. c) bodu ii) smernice 2010/13.

217    Z toho vyplýva, že § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame nie je v rozpore s týmto článkom 9 ods. 1 písm. c) bodom ii).

2)      Posúdenie Súdnym dvorom

218    Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 1 ods. 1 písm. a) bodu ii) smernice 2010/13 audiovizuálne komerčné oznamy spadajú pod pojem „audiovizuálna mediálna služba“ v zmysle tejto smernice.

219    Článok 1 ods. 1 písm. h) uvedenej smernice definuje pojem „audiovizuálne komerčné oznamy“ široko, ako sa uvádza v odôvodnení 31 tej istej smernice. Tento pojem sa teda vzťahuje na „obrazy so zvukom alebo bez zvuku, ktoré sú určené na priame alebo nepriame propagovanie tovaru, služieb alebo dobrého mena fyzickej alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť“, pričom tieto obrazy „sprevádzajú program… alebo sú doň zahrnuté, a to za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie“ a formy audiovizuálneho komerčného oznamu „zahŕňajú okrem iného televíznu reklamu, sponzorstvo, telenákup a umiestňovanie produktov“.

220    Článok 9 ods. 1 písm. c) bod ii) smernice 2010/13 okrem toho stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby audiovizuálne komerčné oznamy poskytované poskytovateľmi mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, neobsahovali ani nepodporovali diskrimináciu na základe pohlavia, rasového alebo etnického pôvodu, štátnej príslušnosti, náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.

221    V tomto článku 9 ods. 1 písm. c) bode ii) normotvorca Únie stanovil dôvod zákazu založený okrem iného na diskriminácii na základe pohlavia alebo sexuálnej orientácie, čo je dôvod, ktorý je dôsledkom povinnosti dodržiavať zásadu zákazu diskriminácie (pozri analogicky rozsudok z 26. júna 2025, Makeleio a Zougla, C‑555/23 a C‑556/23, EU:C:2025:484, bod 70).

222    Uvedený článok 9 ods. 1 písm. c) bod ii) tak v oblasti, na ktorú sa vzťahuje, konkretizuje všeobecnú zásadu zákazu diskriminácie v súčasnosti zakotvenú v článku 21 Charty, ktorý zakazuje akúkoľvek diskrimináciu najmä na základe pohlavia alebo sexuálnej orientácie, pričom tento zákaz má ako všeobecná zásada práva Únie, ako bolo pripomenuté v bode 131 tohto rozsudku, kogentnú povahu.

223    V prejednávanej veci treba uviesť, že v súlade s § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame „je zakázané sprístupňovať osobám mladším ako osemnásť rokov reklamy, ktoré bezdôvodne zobrazujú sexualitu alebo popularizujú či znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu“.

224    V tejto súvislosti treba v prvom rade zamietnuť tvrdenie Maďarska, podľa ktorého sa reklama prístupná v rámci mediálnych služieb, ako je uvedená v tomto § 8 ods. 1a, má vykladať z hľadiska zákona o mediálnych službách a zákona č. CIV z roku 2010 o slobode tlače a základných pravidlách týkajúcich sa obsahu šíreného médiami, takže toto ustanovenie nepatrí do vecnej pôsobnosti smernice 2010/13.

225    Vzhľadom na veľmi široký rozsah pojmu „reklama“ použitého v uvedenom § 8 ods. 1a treba totiž konštatovať, že tento pojem môže patriť pod pojem „audiovizuálne komerčné oznamy“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. h) tejto smernice, pričom tieto oznamy môžu mať, ako bolo pripomenuté v bode 219 tohto rozsudku, okrem iného formu televíznej reklamy a umiestňovania produktov.

226    V tejto súvislosti tvrdenie Maďarska, že na komerčné oznamy prezentované v mediálnych službách sa vzťahujú osobitné ustanovenia zákona o mediálnych službách, nemôže uspieť.

227    V druhom rade treba overiť, či § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame porušuje článok 9 ods. 1 písm. c) bod ii) smernice 2010/13.

228    Ako vyplýva z ustálenej judikatúry pripomenutej v bode 133 tohto rozsudku, diskriminácia na základe pohlavia sa nemôže obmedzovať len na diskrimináciu vyplývajúcu z príslušnosti k jednému alebo druhému pohlaviu. Posledný uvedený článok sa vzhľadom na svoj cieľ a povahu práv, ktoré má chrániť, nevzťahuje len na diskrimináciu, ktorá má pôvod v zmene pohlavia dotknutej osoby, teda v tranzícii, ale aj na diskrimináciu založenú na odklone od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu.

229    Keďže § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame bezpodmienečne vylučuje, aby reklamy, ktoré popularizujú alebo znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, boli sprístupnené osobám mladším ako 18 rokov, treba konštatovať, že toto ustanovenie vedie k priamej diskriminácii na základe pohlavia a sexuálnej orientácie. Zákaz stanovený v tomto ustanovení, totiž fakticky vedie k tomu, že poskytovatelia audiovizuálnych mediálnych služieb, ktorí patria do jeho pôsobnosti, sú nútení k diskriminácii na základe pohlavia a sexuálnej orientácie, keďže sú na jeho základe zbavení akejkoľvek možnosti takéto reklamy sprístupňovať.

230    V dôsledku toho zákaz sprístupňovať takéto reklamy maloletým osobám podľa tohto § 8 ods. 1a je teda v rozpore s článkom 9 ods. 1 písm. c) bodom ii) smernice 2010/13, vykladaným s prihliadnutím na zákaz akejkoľvek diskriminácie na základe pohlavia alebo sexuálnej orientácie, ktorý je stanovený v článku 21 ods. 1 Charty.

231    Táto diskriminácia nemôže byť odôvodnená vzhľadom na cieľ všeobecného záujmu, na ktorý sa odvoláva tento členský štát, a to ochranu maloletých osôb pred reklamami s údajne škodlivým obsahom.

232    Je pravda, ako vyplýva z odôvodnenia 104 smernice 2010/13, že normotvorca Únie zdôraznil, že ochrana maloletých osôb pred audiovizuálnym obsahom, ktorý by pre nich mohol byť škodlivý, predstavuje cieľ všeobecného záujmu, ktorý si zaslúži vysokú úroveň ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. marca 2023, Booky.fi, C‑662/21, EU:C:2023:239, bod 40).

233    No analogicky s tým, čo bolo konštatované v bodoch 135 až 162 tohto rozsudku, ako vyplýva z § 8 ods. 1a zákona o komerčnej reklame, ktorý porušuje podstatu článku 21 ods. 1 Charty, maloletí môžu byť primerane chránení pred obsahom, ktorý nie je vhodný pre ich vek, bez toho, aby došlo k priamej diskriminácii na základe pohlavia a sexuálnej orientácie.

234    Z rovnakých dôvodov nemôže tento § 8 ods. 1a predstavovať ani opatrenie, ktorého cieľom je predchádzať vzniku duševnej alebo morálnej ujmy maloletým osobám v zmysle článku 9 ods. 1 písm. g) tejto smernice.

235    Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že tretia časť prvého žalobného dôvodu je dôvodná.

d)      Záver

236    Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba dospieť k záveru, že prvý žalobný dôvod je dôvodný.

2.      O druhom žalobnom dôvode založenom na porušeniach článku 3 ods. 2 smernice 2000/31

a)      O existencii obmedzenia v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2000/31

1)      O § 6/A zákona o ochrane detí

i)      Argumentácia účastníkov konania

237    V prvej časti druhého žalobného dôvodu Komisia vytýka Maďarsku, že si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 3 ods. 2 smernice 2000/31.

238    Uvádza, že § 6/A zákona o ochrane detí zakazuje sprístupňovať osobám mladším ako 18 rokov obsah, ktorý popularizuje alebo znázorňuje odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu.

239    V prvom rade táto inštitúcia tvrdí, že na tento § 6/A sa vzťahuje zákaz uvedený v článku 3 ods. 2 smernice 2000/31, keďže toto ustanovenie nevyžaduje, aby sa vnútroštátne pravidlo výslovne alebo výlučne uplatňovalo na služby informačnej spoločnosti.

240    V tejto súvislosti po prvé ustanovenia zákona o ochrane detí môžu mať priamy vplyv na služby informačnej spoločnosti, keďže článok 2 písm. a) tejto smernice definuje tieto služby široko.

241    Po druhé, ako vyplýva z judikatúry vychádzajúcej z rozsudku zo 14. júla 2022, ASADE (C‑436/20, EU:C:2022:559, bod 63 a citovaná judikatúra), služby vykonávané vo verejnom záujme bez zámeru dosiahnuť zisk a konkurujúce službám ponúkaným subjektmi, ktoré sledujú cieľ dosiahnutia zisku, sa považujú za hospodárske činnosti v zmysle článku 57 ZFEÚ.

242    Po tretie v tejto súvislosti je irelevantná okolnosť, na ktorú sa odvoláva Maďarsko, že subjekty, na ktoré sa vzťahuje § 6/A zákona o ochrane detí, môžu vykonávať aj určité nehospodárske činnosti, keďže tieto subjekty stále môžu vykonávať iné činnosti, ktoré sú službami informačnej spoločnosti. Rovnako ani skutočnosť, že uvedené subjekty sú súkromnými poskytovateľmi služieb, nemôže brániť tomu, aby sa ich činnosti kvalifikovali ako poskytovanie služieb.

243    Po štvrté vzhľadom na judikatúru vyplývajúcu z rozsudkov z 11. septembra 2014, Papasavvas (C‑291/13, EU:C:2014:2209, bod 28), a z 15. septembra 2016, Mc Fadden (C‑484/14, EU:C:2016:689, bod 41), je tiež irelevantná okolnosť, že za službu platí tretia osoba, a nie jej príjemca.

244    Napokon po piate článok 4 ods. 2 smernice 2000/31 je v prejednávanej veci úplne irelevantný, keďže § 6/A zákona o ochrane detí predstavuje požiadavku, a nie postup udeľovania povolení.

245    V druhom rade, Komisia tvrdí, že § 6/A zákona o ochrane detí spadá pod pojem „koordinovaná oblasť“ v zmysle článku 2 písm. h) tejto smernice, keďže posledné uvedené ustanovenie zahŕňa požiadavky ustanovené v právnych systémoch členských štátov uplatniteľné na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo na služby informačnej spoločnosti, bez ohľadu na to, či sú všeobecnej povahy alebo či sú pre ne špeciálne určené.

246    V treťom rade podľa § 1 ods. 1 zákona o ochrane detí sa tento zákon vzťahuje na širokú škálu verejných alebo súkromných organizácií, fyzických a právnických osôb zabezpečujúcich ochranu detí, ako aj na iné organizácie bez právnej subjektivity, ktoré poskytujú pomoc pri uplatňovaní zákonom stanovených práv a záujmov detí a pri plnení rodičovských povinností. Tento zákon sa uplatňuje na súkromné organizácie na základe svojho § 5 písm. s) sc) až se), ktorý odkazuje na „neštátnych“ prevádzkovateľov.

247    Z toho vyplýva, že širokej škále verejných alebo súkromných organizácií a fyzických a právnických osôb sa znemožňuje poskytovať alebo využívať služby informačnej spoločnosti, ako je online nákup kníh alebo elektronických médií s obsahom, ktorý popularizuje či znázorňuje odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu. Títo poskytovatelia musia tento obsah z uvedených služieb buď odstrániť, alebo od poskytovania týchto služieb úplne upustiť.

248    Ustanovenie § 6/A zákona o ochrane detí teda môže v rozpore s článkom 3 ods. 2 smernice 2000/31 zakazovať poskytovanie služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu, brániť mu alebo ho robiť menej atraktívnym.

249    Maďarsko v prvom rade odpovedá, že pôsobnosť zákona o ochrane detí sa nevzťahuje na poskytovanie služieb informačnej spoločnosti v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2000/31, keďže služby, na ktoré sa vzťahuje tento zákon, nie sú hospodárskej povahy, pričom pojem „služba“ v zmysle práva Únie vyžaduje, aby sa takáto služba poskytovala za odplatu v rámci hospodárskej činnosti.

250    Po prvé zákon o ochrane detí sa vzťahuje na služby, v prípade ktorých nie je rozhodujúcim faktorom ich hospodárska povaha, keďže tento zákon sa týka služieb poskytovaných štátom v sociálnej oblasti.

251    Po druhé § 6/A zákona o ochrane detí sa uplatňuje na služby, ktoré nie sú poskytované elektronicky, a to základné služby týkajúce sa blaha detí a na špecializované služby v oblasti ochrany detí, ktoré zahŕňajú poskytovanie peňažných dávok, ako aj materiálnu a osobnú starostlivosť. Komisia pritom nepreukázala existenciu konkurenčných služieb v zmysle článku 57 ZFEÚ, ani neuviedla, na ktorú časť základných služieb týkajúcich sa blaha detí a špecializovaných služieb v oblasti ochrany detí by sa toto ustanovenie mohlo vzťahovať.

252    Neexistuje teda nijaká súvislosť medzi smernicou 2000/31 a zákonom o ochrane detí, keďže týmto zákonom sa neobmedzujú online nákupy ako služby informačnej spoločnosti, ale sprístupňovanie potenciálne škodlivého obsahu deťom, ako aj používanie takéhoto obsahu v rámci vzdelávacích činností. Vzdelávacia činnosť a vymedzenie jej obsahu pritom v súlade s článkom 165 ZFEÚ patria do výlučnej právomoci členských štátov. Tento zákon teda nemôže byť v rozpore s touto smernicou, ani porušovať jej článok 3 ods. 2.

253    Po tretie stanovisko Komisie, podľa ktorého do pôsobnosti uvedenej smernice patria zákazy, ktoré nie sú špecificky zamerané na služby informačnej spoločnosti, je nesprávne. Potvrdzuje to článok 4 ods. 2 tej istej smernice, ktorý stanovuje, že zákazom predchádzajúceho povolenia podľa článku 4 ods. 1 tejto smernice nie sú dotknuté rámcové postupy udeľovania oprávnení, ktoré nie sú špecificky a výlučne zamerané na služby informačnej spoločnosti.

254    V druhom rade aj za predpokladu, že by sa § 6/A zákona o ochrane detí vzťahoval na „služby informačnej spoločnosti“ v zmysle smernice 2000/31, tento článok by nebol súčasťou koordinovanej oblasti tejto smernice.

255    V súlade s článkom 2 písm. h) bodom ii) treťou zarážkou uvedenej smernice sa totiž koordinovaná oblasť nevzťahuje na „požiadavky, ktoré sa uplatňujú na služby, ktoré sa neposkytujú elektronicky“. Na to, aby obmedzenia voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti v zmysle tejto smernice patrili do pôsobnosti tej istej smernice, musia byť špecificky a výlučne zamerané na uvedené služby. Služby stanovené v tomto § 6/A pritom zahŕňajú služby, ktoré nie sú poskytované elektronicky.

256    V treťom rade Maďarsko spresňuje, že § 6/A zákona o ochrane detí nemá za následok, že by poskytovatelia, na ktorých sa vzťahuje toto ustanovenie, mali odstrániť dotknutý obsah alebo sa vzdať poskytovania týchto cezhraničných služieb, keďže v uvedenom ustanovení sa len uvádza, že organizácie a osoby, ktoré patria do jeho pôsobnosti, nemôžu v právnych vzťahoch, ktoré upravuje tento zákon, prezentovať takýto obsah maloletým osobám.

ii)    Posúdenie Súdnym dvorom

257    Na úvod treba pripomenúť, že v súlade s článkom 1 ods. 1 a 2 smernice 2000/31 v spojení s odôvodnením 8 tejto smernice je cieľom tejto smernice prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu vytvorením právneho rámca, ktorý zabezpečí voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi, a harmonizovaním, v rozsahu potrebnom na dosiahnutie tohto cieľa, určitých vnútroštátnych ustanovení uplatniteľných na tieto služby.

258    Článok 2 písm. a) uvedenej smernice v spojení s článkom 1 ods. 1 písm. b) smernice 2015/1535 vymedzuje pojem „služby informačnej spoločnosti“ tak, že je to „každá služba poskytovaná informačnou spoločnosťou, to jest každá služba, ktorá sa bežne poskytuje za [odplatu], na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb“, pričom ako vyplýva z odôvodnenia 18 smernice 2000/31, tieto služby zahŕňajú celú škálu hospodárskych činností, ku ktorým dochádza online.

259    Článok 3 smernice 2000/31 je zase ústredným ustanovením v štruktúre a systéme zavedenom touto smernicou, keďže zakotvuje zásadu kontroly v členskom štáte pôvodu, ktorá je uvedená aj v odôvodnení 22 tejto smernice, ktoré stanovuje, že „dohľad nad službami informačnej spoločnosti by sa mal vykonávať u zdroja tejto činnosti“ (rozsudok z 9. novembra 2023, Google Ireland a i., C‑376/22, EU:C:2023:835, bod 40).

260    Podľa článku 3 ods. 1 uvedenej smernice každý členský štát zabezpečí, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom služieb, ktorý má sídlo na jeho území, boli v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré sa uplatňujú v príslušnom členskom štáte a ktoré spadajú do koordinovanej oblasti, pričom táto oblasť sa vzťahuje, ako to stanovuje článok 2 písm. h) tej istej smernice, na požiadavky ustanovené v právnych systémoch členských štátov uplatniteľné na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo na služby informačnej spoločnosti, bez ohľadu na to, či sú všeobecnej povahy alebo či sú pre ne špeciálne navrhnuté.

261    Podľa článku 2 písm. h) bodu i) druhej zarážky smernice 2000/31 sa „koordinovaná oblasť“ týka požiadaviek súvisiacich s vykonávaním činnosti služby informačnej spoločnosti, ako sú napríklad požiadavky týkajúce sa najmä správania sa poskytovateľa služieb, požiadavky týkajúce sa kvality alebo obsahu služby, „vrátane tých, ktoré sa uplatňujú na reklamu“.

262    Článok 3 ods. 2 smernice 2000/31 okrem toho stanovuje, že členské štáty nemôžu z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedziť voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu.

263    Uvedená smernica tak spočíva na uplatňovaní zásady kontroly v členskom štáte pôvodu a zásady vzájomného uznávania, takže v rámci koordinovanej oblasti definovanej v článku 2 písm. h) tejto smernice sú služby informačnej spoločnosti regulované iba v členskom štáte, na ktorého území majú poskytovatelia týchto služieb sídlo (rozsudok z 9. novembra 2023, Google Ireland a i., C‑376/22, EU:C:2023:835, bod 42 a citovaná judikatúra).

264    V prejednávanej veci § 6/A zákona o ochrane detí stanovuje, že „v záujme toho, aby sa zabezpečilo plnenie cieľov [stanovených v tomto zákone] a výkon práv dieťaťa, je zakázané sprístupňovať osobám mladším ako osemnásť rokov pornografický obsah alebo obsah, ktorý bezdôvodne znázorňuje sexualitu alebo popularizuje či znázorňuje odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu“.

265    Na účely posúdenia, či toto ustanovenie zavádza obmedzenie voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2000/31, treba v prvom rade overiť, či služby uvedené v tomto § 6/A spadajú pod pojem „služby informačnej spoločnosti“ v zmysle článku 2 písm. a) tejto smernice.

266    V tejto súvislosti niet pochýb o tom, že obsah uvedený v tomto § 6/A možno poskytovať na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb v zmysle tohto článku 2 písm. a) v spojení s článkom 1 ods. 1 písm. b) smernice 2015/1535.

267    Pokiaľ ide na druhej strane o podmienku, podľa ktorej musí byť tento obsah poskytovaný „bežne za [odplatu]“, treba pripomenúť, že poskytovanie služieb, ktoré sa bežne poskytujú za odplatu, predstavuje hospodársku činnosť, pričom základná vlastnosť odplaty spočíva v skutočnosti, že táto odplata predstavuje hospodársku protihodnotu za predmetné plnenie bez toho, aby ju musel zaplatiť príjemca tejto služby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. septembra 2016, Mc Fadden, C‑484/14, EU:C:2016:689, bod 41, a zo 14. júla 2022, ASADE, C‑436/20, EU:C:2022:559, bod 60, ako aj citovanú judikatúru).

268    Navyše za hospodárske činnosti možno považovať služby poskytované za odplatu, ktoré bez toho, aby spadali do výkonu výsadných práv verejnej moci, sú vykonávané vo verejnom záujme bez zámeru dosiahnuť zisk a konkurujú činnostiam vykonávaným subjektmi, ktoré sledujú cieľ dosiahnutia zisku (rozsudok zo 14. júla 2022, ASADE, C‑436/20, EU:C:2022:559, bod 63 a citovaná judikatúra).

269    Okrem toho, ako uviedla generálna advokátka v bode 323 svojich návrhov, slobodné poskytovanie služieb prospieva tak poskytovateľovi, ako aj príjemcovi služieb (pozri analogicky rozsudky zo 6. októbra 2009, Komisia/Španielsko, C‑153/08, EU:C:2009:618, bod 29, a z 2. marca 2023, Recreatieprojecten Zeeland a. i., C‑695/21, EU:C:2023:144, bod 13, ako aj citovanú judikatúru).

270    Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci sa § 6/A zákona o ochrane detí môže uplatňovať na širokú škálu osôb, nemožno na rozdiel od toho, čo tvrdí Maďarsko, vylúčiť, že niektoré z nich poskytujú v rámci činností podľa tohto § 6/A služby hospodárskej povahy a že takéto služby teda spadajú pod pojem „služby informačnej spoločnosti“ v zmysle smernice 2000/31.

271    Preto nemôže uspieť tvrdenie tohto členského štátu, podľa ktorého sa zákon o ochrane detí vzťahuje aj na obsah používaný v rámci vzdelávacích činností, ktoré v súlade s článkom 165 ZFEÚ patria do výlučnej právomoci členských štátov.

272    Z judikatúry Súdneho dvora v tejto súvislosti vyplýva, že hoci právo Únie nezasahuje do tejto právomoci členských štátov, pokiaľ ide jednak o obsah výučby a organizáciu vzdelávacieho systému, ako aj ich kultúrnu a jazykovú rozmanitosť, a jednak o obsah a organizáciu odborného vzdelávania, ako to vyplýva z článku 165 ods. 1 ZFEÚ a článku 166 ods. 1 ZFEÚ, nič to nemení na tom, že pri výkone tejto právomoci musia členské štáty dodržiavať právo Únie, najmä pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa slobody usadiť sa [pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 25. júla 2018, A (Pomoc pre osobu so zdravotným postihnutím), C‑679/16, EU:C:2018:601, bod 58, a zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C‑391/20, EU:C:2022:638, bod 59, ako aj citovanú judikatúru].

273    Ustanovenie § 6/A zákona o ochrane detí okrem toho môže mať za následok, že osobám, ktoré patria do jeho pôsobnosti, sa zabráni, aby napríklad na vzdelávacie účely využívali v rámci služieb uvedených v tomto ustanovení služby informačnej spoločnosti, aj keď samy tieto služby neposkytujú. Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 269 tohto rozsudku treba takéto služby považovať za „služby informačnej spoločnosti“ v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2000/31, a teda za služby, ktoré patria do pôsobnosti tejto smernice.

274    V druhom rade je potrebné preskúmať, či § 6/A zákona o ochrane detí spadá pod pojem „koordinovaná oblasť“ v zmysle článku 2 písm. h) uvedenej smernice.

275    Ako vyplýva z bodov 260 a 261 tohto rozsudku, koordinovaná oblasť v zmysle článku 2 písm. h) tej istej smernice v spojení s jej odôvodnením 21 zahŕňa požiadavky ustanovené v právnych systémoch členských štátov uplatniteľné na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo na služby informačnej spoločnosti, bez ohľadu na to, či sú všeobecnej povahy alebo či sú pre ne špeciálne navrhnuté, pokiaľ tieto požiadavky spĺňajú podmienky uvedené v tomto článku.

276    V súlade s článkom 2 písm. h) bodom i) druhou zarážkou smernice 2000/31 sa „koordinovaná oblasť“ týka požiadaviek súvisiacich s vykonávaním činnosti služby informačnej spoločnosti, ako sú napríklad požiadavky týkajúce sa správania sa poskytovateľa služieb, kvality alebo obsahu služby.

277    V tejto súvislosti treba spresniť, že požiadavky stanovené v § 6/A zákona o ochrane detí, ktoré vylučujú zobrazovanie určitého obsahu maloletým, a preto ich treba považovať za požiadavky obmedzujúce obsah služieb, ktoré môžu byť poskytované ako služby informačnej spoločnosti, sa v súlade s týmto článkom 2 písm. h) bodom i) druhou zarážkou týkajú výkonu činnosti služby informačnej spoločnosti, ako sú napríklad požiadavky týkajúce sa obsahu služby. Patria teda do koordinovanej oblasti v zmysle uvedeného článku 2 písm. h).

278    Na jednej strane táto úvaha nie je spochybnená okolnosťou uvádzanou Maďarskom, podľa ktorej sa tento zákon osobitne netýka právnej úpravy služieb informačnej spoločnosti. Táto okolnosť je totiž vzhľadom na všeobecnú povahu požiadaviek stanovených uvedeným zákonom, na ktoré sa, ako bolo uvedené v predchádzajúcom bode, vzťahuje tento článok 2 písm. h), irelevantná.

279    Na druhej strane nemožno prijať ani tvrdenie tohto členského štátu, podľa ktorého sa zákon o ochrane detí vzťahuje na služby, ktoré nie sú poskytované elektronicky, ale na služby materiálnej a osobnej starostlivosti, keďže uvedený členský štát nepreukázal, že napriek veľmi širokému zneniu § 6/A tohto zákona tieto služby nemožno v žiadnom prípade poskytovať elektronicky.

280    Preto treba konštatovať, že v širokej škále služieb, na ktoré sa vzťahuje zákaz stanovený v uvedenom § 6/A, sa môžu vyskytovať aj služby poskytované elektronicky.

281    V treťom rade treba konštatovať, že tento zákaz obmedzuje voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2000/31, keďže tento zákaz obmedzuje možnosť poskytovateľov služieb usadených v inom členskom štáte poskytovať služby s obsahom, na ktorý sa vzťahuje uvedený zákaz, svojim potenciálnym zákazníkom s bydliskom v Maďarsku, a znižuje tak atraktivitu činnosti spočívajúcej v ponúkaní takýchto služieb v poslednom uvedenom členskom štáte.

2)      O ustanovení § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame

i)      Argumentácia účastníkov konania

282    V druhej časti druhého žalobného dôvodu Komisia vytýka Maďarsku, že si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 3 ods. 2 smernice 2000/31.

283    Uvádza, že § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame zakazuje sprístupňovať osobám mladším ako 18 rokov reklamy, ktoré popularizujú alebo znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu.

284    Toto ustanovenie ukladá inzerentom, vrátane tých, ktorí sú usadení v iných členských štátoch, nové povinnosti, ktoré obmedzujú ich slobodu poskytovať služby. V tejto súvislosti na preukázanie obmedzenia v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2000/31 stačí, aby sa právna úprava uplatňovala na služby informačnej spoločnosti a aby mohla zakazovať slobodné poskytovanie služieb, brániť mu alebo ho urobiť menej atraktívnym. Vnútroštátna právna úprava zakazujúca určitý obsah, aj keď nestanovuje zákaz reklamy, pritom voľný pohyb služieb vo vzťahu k poskytovateľom a príjemcom môže obmedzovať.

285    V prejednávanej veci sa na jednej strane § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame uplatňuje na služby informačnej spoločnosti v zmysle tejto smernice.

286    Na druhej strane, keďže v článku 2 písm. h) bod i) druhej zarážke uvedenej smernice sú výslovne uvedené požiadavky „na reklamu“, tento § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame tiež patrí do koordinovanej oblasti v zmysle tej istej smernice.

287    Je pravda, že smernica 2000/31 harmonizuje len určité aspekty, pokiaľ ide o poskytovanie služieb informačnej spoločnosti. Uplatňuje sa však zásada krajiny pôvodu uvedená v článku 3 tejto smernice, a to vrátane jej procesných a hmotnoprávnych pravidiel. Jej uplatnenie iba na oblasti, na ktoré sa vzťahujú články 6 až 8 uvedenej smernice, ktoré sa týkajú komerčných oznamov, by bolo v rozpore so znením, cieľom a systémom všeobecného zákazu obmedzení voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti stanoveného v jej článku 3 ods. 2.

288    Maďarsko v prvom rade pripomína, že smernica 2000/31 vykonáva, ako vyplýva z jej odôvodnenia 10, len minimálnu harmonizáciu, ktorá nemá vplyv na úroveň ochrany cieľov všeobecného záujmu, najmä ochrany maloletých osôb, o ktorú sa usiluje zákon o obchodnej reklame.

289    Skutočnosť, že reklama v mnohých členských štátoch podlieha v súvislosti s maloletými osobami osobitným pravidlám a zákazom, preukazuje, že tieto pravidlá nemôžu znížiť atraktivitu cezhraničného poskytovania služieb v oblasti informácií a komunikácie, a takýto výklad navyše potvrdzuje aj článok 3 ods. 4 tejto smernice.

290    V druhom rade pojem „koordinovaná oblasť“ v zmysle článku 2 písm. h) uvedenej smernice sa nevzťahuje na požiadavky týkajúce sa služieb informačnej spoločnosti, ktoré nie sú s týmito službami v doplnkovom a neoddeliteľnom vzťahu. Táto smernica teda nemôže brániť členským štátom, aby prijali opatrenia na ochranu maloletých.

ii)    Posúdenie Súdnym dvorom

291    V prvom rade treba konštatovať, že Maďarsko v prejednávanej veci nespochybňuje, že reklamné služby uvedené v § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame môžu predstavovať „služby informačnej spoločnosti“ v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2000/31 v spojení s článkom 1 ods. 1 písm. b) smernice 2015/1535, a patria tak do pôsobnosti smernice 2000/31.

292    V druhom rade je dôležité vzhľadom na rozsah pojmu „koordinovaná oblasť“ v zmysle článku 2 písm. h) bodu i) druhej zarážky smernice 2000/31, pripomenutého v bode 261 tohto rozsudku, zdôrazniť, že zákaz sprístupňovať maloletým osobám reklamy, ktoré popularizujú či znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, podľa tohto § 8 ods. 1a, skutočne spadá pod tento pojem, keďže tento pojem sa výslovne vzťahuje na „požiadavky týkajúce sa kvality alebo obsahu služby, vrátane tých, ktoré sa uplatňujú na reklamu“.

293    V tomto kontexte nemôže uspieť tvrdenie Maďarska, podľa ktorého sa uvedený § 8 ods. 1a konkrétne nevzťahuje na služby informačnej spoločnosti a nie je súčasťou „koordinovanej oblasti“, keďže do tejto oblasti nespadajú požiadavky týkajúce sa služieb informačnej spoločnosti, ktoré nie sú s týmito službami v doplnkovom a neoddeliteľnom vzťahu.

294    Podľa znenia článku 2 písm. h) smernice 2000/31 totiž pojem „koordinovaná oblasť“ zahŕňa požiadavky ustanovené v právnych systémoch členských štátov uplatniteľné na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo na služby informačnej spoločnosti, bez ohľadu na to, či sú všeobecnej povahy alebo či sú pre ne špeciálne navrhnuté.

295    Z judikatúry Súdneho dvora v tejto súvislosti vyplýva, že sa nevyžaduje, aby „špecifickým cieľom a zámerom“ všetkých ustanovení dotknutého predpisu bolo regulovanie služieb informačnej spoločnosti, keďže stačí, aby tento cieľ alebo zámer mali len niektoré z jeho ustanovení (pozri analogicky rozsudok z 12. septembra 2019, VG Media, C‑299/17, EU:C:2019:716, bod 32 a citovanú judikatúru).

296    V treťom rade treba spresniť, že § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame obmedzuje voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu v zmysle článku 3 ods. 2 tejto smernice, keďže toto ustanovenie znižuje atraktivitu výkonu slobodného poskytovania služieb tým, že zakazuje sprístupňovať maloletým osobám reklamy, ktoré popularizujú či znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu.

b)      O odôvodnení obmedzení podľa článku 3 ods. 4 smernice 2000/31

1)      Argumentácia účastníkov konania

297    Komisia tvrdí, že Maďarsko sa nemôže podľa článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 odchýliť od zákazu obmedzení služieb informačnej spoločnosti z iných členských štátov, ktorý je stanovený v odseku 2 tohto článku.

298    Zákaz sprístupňovať maloletým osobám obsah alebo reklamy, ktoré popularizujú či znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, ako je stanovený jednak v § 6/A zákona o ochrane detí a jednak v § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame, nemožno považovať za nevyhnutný vzhľadom na ciele všeobecného záujmu uvedené v tomto § 3 ods. 4.

299    Hoci ochrana dieťaťa alebo ochrana práva rodiča vychovávať svoje dieťa je legitímnym verejným záujmom, odvolávanie sa na ne samo osebe nestačí na odôvodnenie výnimky zo zákazu obmedzenia voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti, keďže členské štáty nemôžu pojmy „verejný poriadok“, „verejná bezpečnosť“ alebo „verejné zdravie“ definovať na základe voľnej úvahy. Vzhľadom na rozsudok zo 14. februára 2019, Milivojević (C‑630/17, EU:C:2019:123), treba vo vzťahu k okolnostiam prejednávanej veci konkrétne preukázať existenciu skutočnej a dostatočne závažnej hrozby ovplyvňujúcej jeden zo základných záujmov spoločnosti.

300    Maďarsko tvrdí, že samotná Komisia vo svojej žalobe pripustila, že cieľ ochrany maloletých osôb je výslovne uvedený medzi cieľmi všeobecného záujmu, ktoré môžu odôvodniť obmedzenie poskytovania služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu, ktoré je v článku 3 ods. 2 smernice 2000/31 v zásade zakázané. Tento cieľ však nemožno účinne dosiahnuť menej obmedzujúcimi opatreniami.

301    Zákon o ochrane detí a zákon o obchodnej reklame sú nevyhnutné na dosiahnutie cieľa všeobecného záujmu spočívajúceho v ochrane maloletých osôb a práva rodičov rozhodovať o výchove svojich detí.

302    Pokiaľ ide o existenciu skutočnej a dostatočne závažnej hrozby ovplyvňujúcej jeden zo základných záujmov spoločnosti, Maďarsko poznamenáva, že členské štáty majú v súvislosti s opatreniami prijímanými na ochranu predmetného cieľa, ako aj s prísnosťou týchto opatrení, určitú mieru voľnej úvahy.

2)      Posúdenie Súdnym dvorom

303    Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31 však členské štáty môžu pre určitú službu informačnej spoločnosti prijať opatrenia odchyľujúce sa od odseku 2 tohto článku, a to pod podmienkou, že tieto opatrenia sú po prvé nevyhnutné na zabezpečenie verejného záujmu, ochrany verejného zdravia, verejnej bezpečnosti alebo ochrany spotrebiteľov, po druhé, že sú prijaté proti určitej službe informačnej spoločnosti, ktorá škodí týmto cieľom alebo ktorá predstavuje skutočné a závažné riziko poškodenia týchto cieľov, a po tretie, že sú primerané týmto cieľom (rozsudok z 27. februára 2025, Apothekerkammer Nordrhein, C‑517/23, EU:C:2025:122, bod 78 a citovaná judikatúra).

304    Podľa samotného znenia tohto článku 3 ods. 4 písm. a) bodu i) prvej zarážky sa pojem „verejný záujem“, ktorý je v ňom uvedený, týka rôznych oblastí „vrátane ochrany neplnoletých osôb“, čo zodpovedá cieľu, na ktorý sa Maďarsko v prejednávanej veci odvoláva predovšetkým na odôvodnenie obmedzení voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti, o ktoré ide v rámci druhého žalobného dôvodu.

305    V súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 129 až 133 tohto rozsudku sa však členský štát nemôže opierať o výklad tohto ustanovenia smernice 2000/31, ktorý by bol v rozpore so zákazom akejkoľvek diskriminácie na základe pohlavia alebo sexuálnej orientácie zakotveným v článku 21 ods. 1 Charty, keďže tento zákaz má ako všeobecná zásada práva Únie kogentnú povahu.

306    Z dôvodov analogických dôvodom uvedeným v bodoch 135 až 1623, ako aj v bodoch 229 až 233 tohto rozsudku však treba konštatovať, že tak § 6/A zákona o ochrane detí, ako aj § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame vedú k priamej diskriminácii na základe pohlavia a sexuálnej orientácie, keďže tieto ustanovenia porušujú podstatu článku 21 ods. 1 Charty.

307    Obmedzenia voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu zavedené v § 6/A zákona o ochrane detí a v § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame tak nemožno považovať za nevyhnutné v zmysle článku 3 ods. 4 písm. a) bodu i) smernice 2000/31 na to, aby sa dosiahol legitímny cieľ ochrany maloletých osôb.

308    Okrem toho treba v každom prípade zdôrazniť, že ako vyplýva zo samotného znenia článku 3 ods. 4 písm. a) bodu ii) tejto smernice, toto ustanovenie sa môže vzťahovať len na opatrenia „prijaté proti určitej službe informačnej spoločnosti“.

309    Toto ustanovenie sa však má vykladať v tom zmysle, že všeobecné a abstraktné opatrenia týkajúce sa kategórie určitých služieb informačnej spoločnosti, ktoré sú opísané všeobecne a ktoré sa uplatňujú bez rozdielu na každého poskytovateľa tejto kategórie služieb, nepatria pod pojem opatrenia „prijaté proti určitej službe informačnej spoločnosti“, ktorý je v ňom uvedený (rozsudok z 30. mája 2024, Airbnb Ireland a Amazon Services Europe, C‑662/22 a C‑667/22, EU:C:2024:432, bod 70, ako aj citovaná judikatúra).

310    V prejednávanej veci sú § 6/A zákona o ochrane detí a § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame všeobecnými a abstraktnými opatreniami, takže nespĺňajú podmienku stanovenú v článku 3 ods. 4 písm. a) bode ii) smernice 2000/31.

c)      Záver

311    Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba dospieť k záveru, že druhý žalobný dôvod je dôvodný.

3.      O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článkov 16 a 19 smernice 2006/123, ako aj článku 56 ZFEÚ

a)      O existencii obmedzenia v zmysle článkov 16 a 19 smernice 2006/123, ako aj článku 56 ZFEÚ

1)      O ustanovení § 6/A zákona o ochrane detí

i)      Argumentácia účastníkov konania

312    V prvej časti tretieho žalobného dôvodu Komisia vytýka Maďarsku, že si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 16 a 19 smernice 2006/123, ako aj z článku 56 ZFEÚ.

313    V tejto súvislosti pripomína, že § 6/A zákona o ochrane detí stanovuje zákaz sprístupňovať osobám mladším ako 18 rokov obsah, ktorý popularizuje či znázorňuje odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, a že tento § 6/A teda môže mať vplyv na cezhraničné poskytovanie služieb.

314    Tento § 6/A sa uplatňuje na poskytovanie služieb informačnej spoločnosti a vzťahuje sa nielen na služby poskytované verejnoprávnymi subjektmi, ale aj na služby poskytované fyzickými a právnickými osobami, ako aj na organizácie bez právnej subjektivity. Uvedený § 6/A je totiž určený verejným alebo súkromným subjektom, ktoré prispievajú k uplatňovaniu práv a k ochrane zákonom stanovených záujmov detí, ako aj k plneniu rodičovských povinností.

315    Keďže tieto služby môžu byť poskytované aj za odplatu, spadajú pod pojem „služby“ v zmysle Zmluvy o FEÚ a smernice 2006/123. Nezisková povaha služby patriacej do pôsobnosti § 6/A zákona o ochrane detí, aj keby ju poskytovali súkromné subjekty, v tejto súvislosti nebráni tomu, aby bola kvalifikovaná ako „služba“ v zmysle práva Únie. Vyplýva to aj z jasného znenia § 5 písm. s) a se) zákona o ochrane detí, ktorý sa vzťahuje na „podmienky potrebné na výkon činnosti spočívajúcej v poskytovaní služieb v oblasti starostlivosti o deti a ochrany detí“.

316    Poskytovatelia služieb usadení v inom členskom štáte tak môžu v Maďarsku ponúkať služby v oblasti starostlivosti o deti každej osobe, a to vo forme mimoškolskej starostlivosti, materskej školy, individuálnej výučby, pomoci v rodine (au pair) alebo vzdelávacích kurzov.

317    Štátni príslušníci iných členských štátov môžu okrem toho využívať služby, na ktoré sa vzťahuje tento § 6/A, počas svojho pobytu v Maďarsku, keďže § 4 ods. 1 zákona o ochrane detí sa vzťahuje aj na deti cudzích štátnych príslušníkov, ktorí v tomto členskom štáte vykonávajú svoje právo na voľný pohyb po dobu dlhšiu ako tri mesiace.

318    Cezhraničná povaha týchto služieb nie je spochybnená odôvodnením 114 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/24/EÚ z 26. februára 2014 o verejnom obstarávaní a o zrušení smernice 2004/18/ES (Ú. v. EÚ L 94, 2014, s. 65), keďže cieľom tohto odôvodnenia nie je vymedziť pôsobnosť smernice 2006/123 alebo článku 56 ZFEÚ.

319    Na ustanovenie § 6/A zákona o ochrane detí sa okrem toho nemôže vzťahovať výnimka podľa článku 2 ods. 2 smernice 2006/123, keďže tento § 6/A obmedzuje tak slobodu poskytovať, ako aj prijímať cezhraničné služby v zmysle článkov 16 a 19 tejto smernice a článku 56 ZFEÚ.

320    Konkrétne uvedený § 6/A nemôže spadať pod výnimku stanovenú v článku 2 ods. 2 písm. j) uvedenej smernice, ktorým sú z jej pôsobnosti vyňaté sociálne služby v oblasti starostlivosti o deti poskytované štátom. Táto výnimka sa neuplatňuje na služby poskytované súkromnými subjektmi v tejto oblasti ani na starostlivosť o deti vo všeobecnosti.

321    Maďarsko na jednej strane odpovedá, že § 6/A zákona o ochrane detí sa uplatňuje len v rámci inštitucionálneho systému ochrany detí. Na druhej strane služby a opatrenia zamerané na ochranu detí nie sú službami hospodárskej povahy poskytovanými za odplatu a v každom prípade spadajú pod výnimku stanovenú v článku 2 ods. 2 písm. j) smernice 2006/123.

322    Skutočnosť, že tieto služby poskytujú fyzické a právnické osoby, ako aj iné organizácie bez právnej subjektivity, nemení nič na ich neziskovej povahe, keďže § 5 písm. s) zákona o ochrane detí určuje osoby a organizácie, ktoré sú oprávnené vykonávať činnosti pre blaho detí a ochranu detí.

323    Aj keby teda uvedené služby boli poskytované štátom poverenými poskytovateľmi alebo štátom uznanými charitatívnymi združeniami, na takéto poskytovanie by sa vzťahovala výnimka stanovená v článku 2 ods. 2 písm. j) smernice 2006/123. Toto poskytovanie služieb je totiž podľa Maďarska rovnocenné s poskytovaním sociálnych služieb v oblasti starostlivosti o deti a podpory rodín v zmysle tejto smernice. Tento členský štát dodáva, že na súkromné organizácie vykonávajúce činnosti sociálnej povahy mimo rámca tohto zákona sa teda § 6/A uvedeného zákona nevzťahuje. Okrem toho nemožno hovoriť o porušení článku 19 tejto smernice, teda o obmedzení používania služby poskytovateľom so sídlom v inom členskom štáte, pretože služby, na ktoré sa vzťahuje zákon o ochrane detí, možno poskytovať len v Maďarsku.

324    V tejto súvislosti treba zohľadniť odôvodnenie 114 smernice 2014/24, ktoré pripomína, že „určité kategórie služieb majú vzhľadom na svoju povahu aj naďalej obmedzený cezhraničný rozmer, a to konkrétne tzv. služby osobám, ako sú určité sociálne, zdravotnícke a vzdelávacie služby“.

325    V každom prípade § 6/A tohto zákona nemá vplyv na voľný prístup poskytovateľov na maďarský trh, ale v rámci služieb upravených týmto zákonom obmedzuje prístup maloletých osôb k obsahu, na ktorý sa toto ustanovenie vzťahuje.

ii)    Posúdenie Súdnym dvorom

326    Na úvod je potrebné pripomenúť, že pokiaľ ide o slobodu poskytovania služieb uvedenú v článku 56 ZFEÚ, rozsah tejto slobody je konkrétne stanovený v smernici 2006/123 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. mája 2024, Airbnb Ireland a Amazon Services Europe, C‑662/22 a C‑667/22, EU:C:2024:432, bod 47).

327    Podľa judikatúry Súdneho dvora na jednej strane z odôvodnenia 7 tejto smernice v podstate vyplýva, že táto smernica vykonáva cielenú harmonizáciu s cieľom ustanoviť všeobecný právny rámec, ktorý poskytuje prospech širokému spektru služieb, pričom zohľadňuje rozdielne charakteristiky jednotlivých druhov činností a ich systémy regulácie. Na druhej strane treba pripomenúť, že pokiaľ je určitá oblasť predmetom harmonizácie, každé vnútroštátne opatrenie, ktoré sa jej týka, sa musí posudzovať s ohľadom na ustanovenia tohto harmonizačného opatrenia [rozsudok z 19. júna 2025, Komisia/Poľsko (Reklama na lekárne), C‑200/24, EU:C:2025:459, bod 65 a citovaná judikatúra].

328    Ako uvádza článok 1 ods. 1 smernice 2006/123, táto smernica stanovuje všeobecné ustanovenia, ktoré uľahčujú výkon voľného pohybu služieb, pričom sa zachová vysoká úroveň kvality služieb.

329    V článku 2 ods. 1 tejto smernice sa uvádza, že sa vzťahuje na služby poskytovateľov, ktorí sú usadení v členskom štáte, pričom pojem „služba“ je v článku 4 bode 1 tejto smernice definovaný ako „akákoľvek samostatne zárobková hospodárska činnosť, ktorá je obyčajne poskytovaná za odplatu, v zmysle článku [57 ZFEÚ]“.

330    Odsek 2 tohto článku 2 však z pôsobnosti smernice 2006/123 vylučuje súbor činností, najmä podľa písmen a), i) a j) tohto ustanovenia služby všeobecného záujmu nehospodárneho charakteru, činnosti, ktoré sú spojené s výkonom verejnej moci, ako aj sociálne služby súvisiace so starostlivosťou o deti a podporou rodín.

331    Navyše podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice sa uvedená smernica neuplatňuje, ak sú jej ustanovenia v rozpore s ustanovením iného aktu Únie, ktorý upravuje osobitné aspekty prístupu k činnosti v oblasti služieb alebo jej výkonu v osobitných oblastiach alebo v osobitných povolaniach (rozsudok z 3. decembra 2020, Star Taxi App, C‑62/19, EU:C:2020:980, bod 78 a citovaná judikatúra). Z toho vyplýva, ako uviedla generálna advokátka v bode 330 svojich návrhov, že uvedená smernica stanovuje všeobecné pravidlá, ktoré umožňujú uplatňovanie vzájomného uznávania v oblasti služieb iných než audiovizuálne služby alebo služby informačnej spoločnosti.

332    Článok 16 ods. 1 uvedenej smernice okrem toho v prvých dvoch pododsekoch stanovuje na jednej strane, že členské štáty rešpektujú právo poskytovateľov poskytovať služby v inom členskom štáte, než v tom, v ktorom sú usadení, a na druhej strane, že členský štát, v ktorom sa poskytuje služba, zabezpečuje najmä slobodné vykonávanie služby na svojom území. Podľa tohto článku 16 ods. 1 tretieho pododseku členské štáty nesmú podmieniť prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie na svojom území splnením požiadaviek, ktoré nedodržiavajú zásady nediskriminácie, nevyhnutnosti a proporcionality.

333    Podľa článku 16 ods. 3 tej iste smernice má členský štát, do ktorého sa poskytovateľ premiestni, aby tam poskytoval svoju službu, možnosť stanoviť požiadavky na vykonávanie činnosti v oblasti služieb, ak sú opodstatnené okrem iného dôvodom verejného poriadku a verejnej bezpečnosti, a ak je to v súlade s odsekom 1 tohto článku 16.

334    V súlade s článkom 19 smernice 2006/123 členské štáty nesmú na príjemcov klásť také požiadavky, ktoré obmedzujú použitie služby dodávanej poskytovateľom, ktorý je usadený v inom členskom štáte, a to najmä podľa tohto článku 19 písm. a) povinnosť získať od príslušného orgánu povolenie alebo urobiť vyhlásenie pre ich príslušné orgány.

335    V prvom rade je dôležité na základe článku 3 ods. 1 tejto smernice a vzhľadom na judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 3. decembra 2020, Star Taxi App (C‑62/19, EU:C:2020:980), overiť, či okolnosť, že § 6/A zákona o ochrane detí predstavuje, ako bolo rozhodnuté v bodoch 266 až 273 tohto rozsudku, právnu úpravu uplatniteľnú na „služby informačnej spoločnosti“ v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2000/31, môže vylúčiť uplatnenie požiadaviek vyplývajúcich zo smernice 2006/123 a článku 56 ZFEÚ na tento §6/A, keďže smernica 2000/31 výslovne upravuje voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti.

336    V tejto súvislosti treba konštatovať, ako vyplýva z tých istých bodov tohto rozsudku, že vzhľadom na širokú škálu osôb, na ktoré sa vzťahuje § 6/A zákona o ochrane detí, ktorý zahŕňa nielen poskytovateľov, ale aj príjemcov služieb využívaných v rámci činností patriacich do pôsobnosti tohto článku, nemožno vylúčiť, ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 331 svojich návrhov, že zákaz sprístupňovania obsahu uvedeného v tom istom článku sa uplatňuje v rámci poskytovania iných služieb, než sú služby informačnej spoločnosti v zmysle smernice 2000/31.

337    Vzhľadom na článok 4 bod 1 smernice 2006/123, podľa ktorého je pojem „služba“ vymedzený ako akákoľvek samostatne zárobková hospodárska činnosť, ktorá je obyčajne poskytovaná za odplatu, v zmysle článku 57 ZFEÚ, takéto služby môžu spočívať v poskytovaní základných služieb v oblasti ochrany detí v Maďarsku, ako je denná starostlivosť o deti.

338    Je pravda, že § 6/A zákona o ochrane detí sa vzťahuje aj na verejné alebo súkromné subjekty, ktoré prispievajú k uplatňovaniu práv a k ochrane zákonom stanovených záujmov detí, ako aj k plneniu rodičovských povinností.

339    Ako však tvrdí Komisia, takéto služby môžu byť tiež poskytované za odplatu.

340    Okrem judikatúry Súdneho dvora uvedenej v bodoch 267 a 268 tohto rozsudku je však v tejto súvislosti potrebné pripomenúť, že nie je vylúčené, aby verejná inštitúcia vykonávala viacero činností, ktoré sú zároveň hospodárske aj nehospodárske, pokiaľ sa vylúči akékoľvek „krížové“ subvencovanie jej hospodárskych činností prostredníctvom verejných prostriedkov, ktorými disponuje z dôvodu jej nehospodárskych činností (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. júna 2017, Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania, C‑74/16, EU:C:2017:496, bod 51).

341    Na takéto hospodárske služby, na ktoré sa vzťahuje § 6/A zákona o ochrane detí, sa teda vzťahuje pojem „služba“ v zmysle článku 4 bodu 1 smernice 2006/123.

342    V druhom rade treba preskúmať, či sú tieto služby vylúčené z pôsobnosti tejto smernice na základe jej článku 2 ods. 2 písm. j), podľa ktorého sa táto smernica neuplatňuje najmä na sociálne služby súvisiace so starostlivosťou o deti.

343    Je pravda, že zo znenia tohto ustanovenia v spojení s odôvodnením 27 tejto smernice vyplýva, že pod takýto pojem spadajú len „sociálne služby“, ktoré spĺňajú dve kumulatívne podmienky. Kým prvá podmienka sa vzťahuje na povahu vykonávaných činností, druhá podmienka sa týka štatútu poskytovateľa služieb, ktoré môžu byť zabezpečené samotným štátom, charitatívnym združením, ktoré je ako také uznané štátom, alebo súkromným poskytovateľom služieb povereným štátom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Femarbel, C‑57/12, EU:C:2013:517, body 42 až 44).

344    V tejto súvislosti sa súkromný poskytovateľ služieb musí považovať za povereného štátom vtedy, ak má „povinnosť“ poskytovať sociálne služby, ktoré mu boli zverené (rozsudok z 11. júla 2013, Femarbel, C‑57/12, EU:C:2013:517, bod 46).

345    Maďarsko však nepreukázalo, že všetky osobitné činnosti a opatrenia patriace do pôsobnosti zákona o ochrane detí sú zabezpečené štátom, charitatívnym združením, ktoré je ako také uznané štátom, alebo súkromným poskytovateľom služieb povereným štátom.

346    V treťom rade treba preskúmať, či zákaz stanovený v § 6/A zákona o ochrane detí sa musí v zmysle smernice 2006/123 považovať za požiadavku, ktorá môže obmedziť voľný pohyb služieb.

347    Pojem „požiadavka“ je definovaná v článku 4 bode 7 tejto smernice, podľa ktorého tento pojem zahŕňa akúkoľvek povinnosť, zákaz, podmienku alebo obmedzenie ustanovené v zákonoch, iných právnych predpisoch a správnych opatreniach členských štátov alebo v dôsledku judikatúry, administratívnej praxe, pravidiel profesijných orgánov alebo kolektívnych pravidiel profesijných združení či iných profesijných organizácií, ktoré boli prijaté v rámci výkonu ich právnej autonómie.

348    Túto definíciu treba vykladať s prihliadnutím na odôvodnenie 9 uvedenej smernice, podľa ktorého sa táto smernica uplatňuje len na požiadavky, ktoré majú vplyv na prístup k činnostiam v oblasti služieb alebo na ich výkon, a teda sa neuplatňuje na požiadavky, ktoré konkrétne neupravujú ani neovplyvňujú uvedenú činnosť, ale ktoré musia poskytovatelia takýchto služieb dodržiavať rovnako ako iné súkromné osoby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. januára 2018, X a Visser, C‑360/15 a C‑31/16, EU:C:2018:44, bod 123, a z 22. septembra 2020, Cali Apartments, C‑724/18 a C‑727/18, EU:C:2020:743, bod 40).

349    Navyše podľa ustálenej judikatúry treba za obmedzenia slobody poskytovať služby považovať všetky opatrenia, ktoré zakazujú výkon tejto slobody, bránia mu alebo ho robia menej atraktívnym [pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 2025, Komisia/Poľsko (Reklama na lekárne), C‑200/24, EU:C:2025:459, bod 71 a citovanú judikatúru].

350    Pojem „obmedzenie“ v zmysle smernice 2006/123 zahŕňa požiadavky prijaté členským štátom, ktoré, hoci sa uplatňujú bez rozdielu, ovplyvňujú prístup na trh pre hospodárske subjekty z iných členských štátov [rozsudok z 19. júna 2025, Komisia/Poľsko (Reklama na lekárne), C‑200/24, EU:C:2025:459, bod 72 a citovaná judikatúra], tým, že zakazujú činnosti poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte, kde legálne poskytuje obdobné služby, sťažujú ich alebo ich robia menej atraktívnymi (rozsudok z 12. septembra 2013, Konstantinides, C‑475/11, EU:C:2013:542, bod 44 a citovaná judikatúra).

351    Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 348 až 359 tohto rozsudku treba konštatovať, že § 6/A zákona o ochrane detí nielenže obmedzuje možnosť poskytovateľov usadených v inom členskom štáte poskytovať služby s obsahom, na ktorý sa vzťahuje uvedený zákaz, svojim potenciálnym zákazníkom s bydliskom v Maďarsku, ale robí využívanie týchto služieb menej atraktívnym pre príjemcov služieb, ktorí spadajú do pôsobnosti tohto článku.

352    Z toho vyplýva, že zákaz uvedený v tomto ustanovení predstavuje požiadavku, ktorá môže obmedziť voľný pohyb služieb v zmysle smernice 2006/123.

2)      O ustanovení § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame

i)      Argumentácia účastníkov konania

353    V druhej časti tretieho žalobného dôvodu Komisia vytýka Maďarsku, že si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 16 a 19 smernice 2006/123, ako aj z článku 56 ZFEÚ.

354    Uvádza, že v § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame sa zakazuje sprístupňovať osobám mladším ako 18 rokov reklamy, ktoré popularizujú či znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, čo vedie k obmedzeniu slobodného cezhraničného poskytovania reklamných služieb.

355    V prvom rade Komisia tvrdí, že tento § 8 ods. 1a sa dotýka nielen off‑line reklamných služieb, ako je navrhovanie a uverejňovanie plagátov, inzerátov v tlači alebo letákov, ale tiež vo všeobecnosti všetkých obchodných činností, ktoré využívajú reklamu na propagáciu tovarov a služieb.

356    Uvedený § 8 ods. 1a sa tak vzťahuje na reklamu šírenú elektronickými prostriedkami, ako aj na fyzickú reklamu a reklamu šírenú inými prostriedkami, napríklad telefonicky.

357    Služby, na ktoré sa vzťahuje uvedený § 8 ods. 1a, teda patria do pôsobnosti smernice 2006/123, ako aj článku 56 ZFEÚ. V tejto súvislosti sa v prejednávanej veci neuplatní článok 3 ods. 1 tejto smernice, ani výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 písm. c) a g) tejto smernice.

358    V druhom rade, pokiaľ ide o existenciu obmedzenia voľného pohybu služieb, Komisia po prvé uvádza, že hoci tento § 8 ods. 1a vo všeobecnosti nezakazuje šírenie reklám s citlivým obsahom, toto ustanovenie vedie k zákazu akejkoľvek reklamy, ktorá odkazuje alebo nepriamo poukazuje na obsah, ktorý popularizuje či znázorňuje odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu.

359    Z rozsudku z 12. septembra 2013, Konstantinides (C‑475/11, EU:C:2013:542, bod 56), pritom vyplýva, že vnútroštátna právna úprava zakazujúca reklamu s určitým obsahom predstavuje prekážku slobodného poskytovania služieb.

360    V tejto súvislosti sú potenciálne obmedzujúce účinky dostatočné na preukázanie existencie obmedzenia, ktoré zahŕňa aj opatrenia, ktoré môžu odrádzať od cezhraničného poskytovania služieb alebo znižovať jeho atraktivitu, ako to vyplýva z rozsudkov zo 17. júla 2008, Corporación Dermoestética (C‑500/06, EU:C:2008:421, body 33 a 34), ako aj z 19. decembra 2012, Komisia/Belgicko (C‑577/10, EU:C:2012:814, bod 38).

361    Po druhé § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame sa dotýka aj cezhraničných služieb, ktoré samy osebe nepredstavujú reklamu, ale sú sprevádzané reklamou, ktorá znázorňuje alebo popularizuje homosexualitu, zmenu pohlavia alebo odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, teda „sprievodnou reklamou“.

362    Maďarsko tvrdí, že obmedzenie off‑line reklamných služieb podľa tohto § 8 ods. 1a samo osebe neumožňuje dospieť k záveru, že výkon obchodnej činnosti by bol sťažený alebo by sa stal menej atraktívnym.

363    Tento členský štát spresňuje, že cieľom uvedeného § 8 ods. 1a nie je zaviesť všeobecný zákaz, ale obmedziť dostupnosť reklamy, ktorá popularizuje alebo znázorňuje odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia a homosexualitu, pre cieľovú skupinu osôb mladších ako 18 rokov. Popularizácia takéhoto obsahu znamená, že tieto formy správania sú prezentované ako priaznivejšie alebo výhodnejšie než sexuálne normy všeobecne akceptované v dotknutej spoločnosti. Tak by to bolo napríklad v prípade, ak by reklama výslovne podnecovala maloleté osoby k homosexualite alebo k zmene pohlavia.

364    Ten istý § 8 ods. 1a tak stanovuje len zákaz určitého obsahu v reklame určenej maloletým osobám, ale nezahŕňa zákaz objednávať, kupovať alebo ponúkať cezhraničné reklamné služby, ktoré popularizujú alebo znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu.

ii)    Posúdenie Súdnym dvorom

365    V prvom rade treba pripomenúť, že z bodu 291 tohto rozsudku vyplýva, že reklamné služby uvedené v § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame môžu predstavovať „služby informačnej spoločnosti“ v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2000/31 v spojení s článkom 1 ods. 1 písm. b) smernice 2015/1535, a patria tak do pôsobnosti smernice 2000/31.

366    Ako však zdôraznila generálna advokátka v bode 333 svojich návrhov, vzhľadom na osobitne širokú pôsobnosť zákazu uvedeného v tomto § 8 ods. 1a, ktorý sa vzťahuje na „reklamy, ktoré… bezdôvodne popularizujú či znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu“, nemožno vylúčiť, že toto ustanovenie sa vzťahuje na reklamu, ktorá je realizovaná inak než prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby alebo elektronicky, napríklad na plagátoch, ako aj na iné formy reklám, ako je napríklad sprievodná reklama.

367    V súlade s článkom 3 ods. 1 smernice 2006/123 teda môžu reklamné služby stanovené v uvedenom § 8 ods. 1a spadať pod pojem „služby“ v zmysle článku 4 bodu 1 tejto smernice, pokiaľ sa na ne nevzťahuje ustanovenie iného aktu práva Únie, ktoré upravuje osobitné aspekty prístupu k službám alebo ich výkonu v konkrétnych odvetviach a ktoré je v rozpore s uvedenou smernicou.

368    V druhom rade treba spresniť, že na reklamné služby, iné ako audiovizuálne alebo šírené elektronicky, ako sú uvedené v bode 366 tohto rozsudku, sa nemôžu vzťahovať výnimky stanovené v článku 2 ods. 2 písm. c) a g) tej istej smernice, ktoré sa týkajú elektronických komunikačných služieb a sietí, a audiovizuálnych služieb.

369    V treťom rade treba preskúmať, či zákaz stanovený v § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame treba považovať za požiadavku, ktorá môže obmedziť voľný pohyb služieb v zmysle smernice 2006/123, a teda v širšom zmysle za obmedzenie tohto voľného pohybu v zmysle článku 56 ZFEÚ.

370    Treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora na jednej strane vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, ktorá všeobecne a úplne zakazuje akúkoľvek reklamu týkajúcu sa určitej činnosti, pritom môže obmedzovať možnosť osôb, ktoré túto činnosť vykonávajú, aby ich potenciálni zákazníci spoznali, a možnosť propagovať služby, ktoré týmto zákazníkom chcú ponúknuť. V dôsledku toho treba túto vnútroštátnu právnu úpravu považovať za takú, ktorá má za následok obmedzenie slobody poskytovať služby [rozsudok z 19. júna 2025, Komisia/Poľsko (Reklama na lekárne), C‑200/24, EU:C:2025:459, bod 73 a citovaná judikatúra]

371    Na druhej strane podľa tejto judikatúry platí, že aj v prípade, že vnútroštátna právna úprava nestanovuje takýto všeobecný a absolútny zákaz reklamy alebo určitej formy reklamy, takáto právna úprava môže predstavovať prekážku slobodného poskytovania dotknutých reklamných služieb (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2013, Konstantinides, C‑475/11, EU:C:2013:542, bod 56 a citovanú judikatúru).

372    Na rozdiel od toho, čo tvrdí Maďarsko, § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame tak môže obmedzovať objednávku, nákup alebo cezhraničné poskytovanie reklamných služieb.

373    Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 370 a 371 tohto rozsudku predstavuje zákaz uvedený v tomto § 8 ods. 1a požiadavku obmedzujúcu slobodu poskytovať služby v zmysle smernice 2006/123, keďže toto ustanovenie obmedzuje možnosť osôb poskytujúcich reklamné služby propagovať tieto služby v Maďarsku, ak by reklamy s obsahom stanoveným v uvedenom článku, ktoré tieto osoby ponúkajú, mohla prípadne vidieť alebo počuť maloletá osoba.

374    Okrem toho nemôže uspieť tvrdenie Maďarska, podľa ktorého reklama nepatrí do harmonizovanej oblasti, a členské štáty preto majú širokú mieru voľnej úvahy pri určovaní požiadaviek, ktoré so sebou nesie ochrana maloletých osôb.

375    Z odôvodnenia 7 smernice 2006/123 totiž v podstate vyplýva, že táto smernica vykonáva cielenú harmonizáciu s cieľom ustanoviť všeobecný právny rámec, ktorý poskytuje prospech širokému spektru služieb, pričom zohľadňuje rozdielne charakteristiky jednotlivých druhov činností a ich systémy regulácie.

376    Vzhľadom na to, že táto smernica stanovuje, ako vyplýva z jej článku 1 ods. 1, všeobecné ustanovenia, ktorých cieľom je odstrániť obmedzenia voľného pohybu služieb medzi členskými štátmi, aby sa prispelo k dosiahnutiu slobodného a konkurenčného vnútorného trhu, sú členské štáty povinné, ako poznamenáva Komisia, vykonávať svoju voľnú úvahu v medziach stanovených uvedenou smernicou.

3)      Ustanovenie § 9 ods. 12 zákona o verejnom vzdelávaní

i)      Argumentácia účastníkov konania

377    V tretej časti tretieho žalobného dôvodu Komisia vytýka Maďarsku, že si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 16 a 19 smernice 2006/123, ako aj z článku 56 ZFEÚ.

378    Uvádza, že § 9 ods. 12 zákona o verejnom vzdelávaní stanovuje, že činnosti organizované pre žiakov a týkajúce sa sexuálnej kultúry, sexuálneho života, sexuálnej orientácie a sexuálneho vývinu sa nemôžu zameriavať na popularizáciu odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia a homosexuality.

379    V prvom rade Komisia zastáva názor, že uvedené vzdelávacie služby patria do pôsobnosti smernice 2006/123 a článku 56 ZFEÚ.

380    V tejto súvislosti táto inštitúcia uvádza, že táto smernica a tento článok sa vzťahujú na služby poskytované súkromnými subjektmi, rovnako ako na vzdelávacie služby poskytované poskytovateľmi usadenými v iných členských štátoch. Rovnako verejné vzdelávacie zariadenia, ktorých hlavné činnosti nepatria do pôsobnosti uvedenej smernice, môžu vykonávať doplnkové činnosti, ktoré sa vo všeobecnosti poskytujú za odplatu, ako je organizovanie konferencií.

381    V prejednávanej veci však nejde o maďarské verejné školstvo, ale o hospodárske činnosti, na ktoré sa vzťahujú pravidlá vnútorného trhu Únie, najmä v oblasti vzdelávania.

382    Keďže § 9 ods. 12 zákona o verejnom vzdelávaní sa vzťahuje na činnosti týkajúce sa „sexuálnej kultúry, sexuálneho života, sexuálnej orientácie a sexuálneho vývinu“ organizované vo verejných vzdelávacích zariadeniach, toto ustanovenie sa dotýka externých súkromných poskytovateľov služieb spojených s verejnými zariadeniami, ako sú tretie strany, ktoré organizujú vzdelávacie kurzy, konferencie alebo umelecké predstavenia. Pôsobnosť tohto ustanovenia sa teda neobmedzuje len na vzdelávanie, ale vzťahuje sa aj na iné činnosti organizované v školách.

383    Pri týchto činnostiach sú pritom organizácie občianskej spoločnosti v Únii ochotné ponúkať, často za odplatu, služby v Maďarsku alebo do Maďarska, ktoré sú na základe tohto § 9 ods. 12 v podstate zakázané.

384    V druhom rade uvedený § 9 ods. 12 je neprimeraný, keďže nie je vhodný na zabezpečenie dosiahnutia cieľa zákona o verejnom vzdelávaní, ktorým je vytvoriť systém verejného vzdelávania podporujúci harmonický duševný, telesný a intelektuálny vývin detí a mládeže v zmysle § 1 ods. 1 tohto zákona. Toto ustanovenie nepodporuje rozvoj všetkých žiakov, ale diskriminuje časť maďarskej a európskej populácie. Ten istý § 9 ods. 12 teda tým, že stanovuje takýto všeobecný zákaz, ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné.

385    Maďarsko v prvom rade odpovedá, že § 9 ods. 12 zákona o verejnom vzdelávaní sa vzťahuje len na činnosti v oblasti verejného vzdelávania, vrátane školských činností, ako aj iných činností ponúkaných v rámci vzdelávania, takže toto ustanovenie nepatrí do pôsobnosti článku 56 ZFEÚ a smernice 2006/123.

386    Vzdelávacie a kultúrne služby poskytované súkromnými organizáciami okrem toho nepatria ani do pôsobnosti zákona o verejnom vzdelávaní, keďže § 9 ods. 12 tohto zákona sa na uvedené služby nevzťahuje.

387    Toto ustanovenie naopak patrí do pôsobnosti článku 165 ods. 1 ZFEÚ, keďže upravuje obsah výučby, čo však patrí do právomoci členských štátov. V tejto súvislosti skutočnosť, že škola poskytuje vzdelávanie v niekoľkých jazykoch, nie je relevantná z hľadiska toho, či táto škola patrí do verejného vzdelávacieho systému.

388    V druhom rade § 9 ods. 12 zákona o verejnom vzdelávaní nezakazuje znázorňovanie odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, ale popularizáciu tohto obsahu. Okrem toho Komisia nesprávne tvrdí, že niektoré organizácie nie sú oprávnené v školách v Maďarsku poskytovať služby. Služby znázorňujúce tento odklon by totiž mohli poskytovať aj osoby, ktoré nie sú zamestnancami vzdelávacieho zariadenia, za predpokladu, že sú registrované orgánom určeným zákonom.

ii)    Posúdenie Súdnym dvorom

389    V prvom rade treba overiť, či sa na služby verejného vzdelávania uvedené v § 9 ods. 12 zákona o verejnom vzdelávaní vzťahuje pojem „služba“ v zmysle článku 4 bodu 1 smernice 2006/123, a ak áno, či ustanovenia tejto smernice nie sú v rozpore s ustanovením iného aktu práva Únie, ktorý upravuje konkrétne aspekty týkajúce sa prístupu k tejto službe alebo jej výkonu v zmysle článku 3 ods. 1 uvedenej smernice.

390    V tejto súvislosti je pravda, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že základný prvok tohto pojmu „služba“, a to odplata predstavujúca hospodársku protihodnotu za predmetné plnenie, chýba v prípade, ak sa výučba poskytuje v rámci verejného vzdelávacieho systému, keďže štát sa v tejto súvislosti nezúčastňuje na odplatných činnostiach (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 1988, Humbel a Edel, 263/86, EU:C:1988:451, body 17 a 18, ako aj zo 7. decembra 1993, Wirth, C‑109/92, EU:C:1993:916, bod 15 a citovanú judikatúru).

391    Z judikatúry Súdneho dvora naopak vyplýva, že kurzy organizované vzdelávacími zariadeniami financovanými v prevažnej miere zo súkromných zdrojov, najmä študentmi alebo ich rodičmi, predstavujú „služby“ v zmysle práva Únie, keďže cieľ, ktorý tieto zariadenia sledujú, pozostáva z poskytovania služieb za odplatu (rozsudok z 20. mája 2010, Zanotti, C‑56/09, EU:C:2010:288, bod 32 a citovaná judikatúra).

392    Pod pojem „služba“ v zmysle článku 4 bodu 1 smernice 2006/123, ako aj článku 56 ZFEÚ tak patria vzdelávacie činnosti kongregácie, ktoré nie sú financované dotknutým členským štátom a ktoré sú súčasťou predškolského, mimoškolského a nepovinného vzdelávania (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 27. júna 2017, Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania, C‑74/16, EU:C:2017:496, bod 57).

393    V prejednávanej veci treba konštatovať, ako tvrdí Komisia, že § 9 ods. 12 zákona o verejnom vzdelávaní sa vzťahuje na širokú škálu vzdelávacích služieb, keďže veľmi všeobecne stanovuje, že činnosti organizované pre žiakov a týkajúce sa sexuálnej kultúry, sexuálneho života, sexuálnej orientácie a sexuálneho vývinu sa nemôžu zameriavať na popularizáciu odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia a homosexuality.

394    Ako uviedla generálna advokátka v bode 337 svojich návrhov, zdá sa, že toto ustanovenie sa uplatňuje na vzdelávacie služby, teda v prejednávanej veci na služby v oblasti vzdelávania alebo poskytovania informácií maloletým osobám o sexuálnej kultúre, sexuálnom živote, sexuálnej orientácii alebo sexuálnom vývine, na ktoré sa v prípade, ak sa poskytujú za odplatu mimo systému verejného vzdelávania alebo ich v rámci tohto systému poskytujú externí poskytovatelia služieb, vzťahuje pojem „služba“ v zmysle článku 4 bodu 1 smernice 2006/123.

395    V tejto súvislosti je irelevantné tvrdenie Maďarska, podľa ktorého § 9 ods. 12 zákona o verejnom vzdelávaní patrí do pôsobnosti článku 165 ods. 1 ZFEÚ, keďže tento § 9 upravuje obsah výučby.

396    Ako vyplýva z judikatúry pripomenutej v bode 273 tohto rozsudku, je síce pravda, že ak majú členské štáty právomoc podľa tohto článku 165 ods. 1, pokiaľ ide o obsah výučby a organizácie vzdelávacích systémov, musia pri výkone tejto právomoci dodržiavať právo Únie, a najmä ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa voľného pohybu služieb, konkrétne článok 56 ZFEÚ.

397    V druhom rade treba uviesť, že keďže tieto služby môžu byť poskytované aj iným spôsobom ako prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby alebo elektronicky, článok 3 ods. 1 smernice 2006/123 sa neuplatňuje.

398    V treťom rade sa na tieto vzdelávacie služby nemôže vzťahovať výnimka stanovená v článku 2 ods. 2 písm. j) tejto smernice, podľa ktorej sa táto smernica neuplatňuje najmä na „sociálne služby“ súvisiace so starostlivosťou o deti.

399    Pod tento pojem „sociálne služby“ totiž nespadajú vzdelávacie služby, ktoré sa bežne poskytujú žiakom, ako sú služby uvedené v § 9 ods. 12 zákona o verejnom vzdelávaní, keďže uvedený pojem sa vzťahuje na činnosti nevyhnutné na zaručenie základného práva na ľudskú dôstojnosť, ktorých cieľom je zabrániť riziku marginalizácie osôb chránených týmto právom, a ktoré sú v tomto zmysle prejavom zásad sociálnej súdržnosti a solidarity (rozsudky z 11. júla 2013, Femarbel, C‑57/12, EU:C:2013:517, bod 43, a z 18. decembra 2025, Slagelse Almennyttige Boligselskab, Afdeling Schackenborgvænge, C‑417/23, EU:C:2025:1017, bod 64).

400    Vo štvrtom rade tento § 9 ods. 12 predstavuje požiadavku, ktorá môže obmedziť voľný pohyb služieb zaručený článkami 16 a 19 smernice 2006/123, ak sa tieto služby, ktoré sa týkajú činností organizovaných pre žiakov v oblasti sexuálnej kultúry, sexuálneho života, sexuálnej orientácie a sexuálneho vývinu, poskytujú za odplatu mimo systému verejného vzdelávania alebo ich v rámci tohto systému poskytujú externí poskytovatelia služieb.

401    Vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 349 tohto rozsudku treba uvedený § 9 ods. 12 považovať za článok, ktorý robí výkon tejto slobody menej atraktívnym.

b)      O odôvodnení obmedzení v zmysle článkov 16 a 19 smernice 2006/123, ako aj článku 56 ZFEÚ

1)      Argumentácia účastníkov konania

402    Komisia pripomína, že podľa judikatúry Súdneho dvora musia vnútroštátne reštriktívne opatrenia zodpovedať naliehavým dôvodom všeobecného záujmu, musia byť vhodné na zabezpečenie dosiahnutia cieľa, ktorý sledujú, a nesmú ísť nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné.

403    Ustanovenie § 6/A zákona o ochrane detí, § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame, a ani § 9 ods. 12 zákona o verejnom vzdelávaní však nemožno považovať za odôvodnené a primerané.

404    Na odôvodnenie týchto obmedzení sa nemožno odvolávať na verejný poriadok, verejné zdravie, verejnú bezpečnosť alebo ochranu životného prostredia, keďže Maďarsko nepreukázalo existenciu skutočného a dostatočne závažného ohrozenia základného záujmu spoločnosti, na ktorý sa odvoláva, a to ochrany maloletých osôb.

405    Ustanovenia uvedené v bode 403 tohto rozsudku teda nie sú v súlade so zásadami nevyhnutnosti a proporcionality uvedenými v článku 16 smernice 2006/123, ktoré sa uplatňujú aj na požiadavky uvedené v článku 19 tejto smernice, a sú tiež v rozpore s článkom 56 ZFEÚ.

406    Maďarsko tvrdí, že tieto ustanovenia sú vhodné na dosiahnutie cieľa všeobecného záujmu, ktorým je ochrana práva maloletých osôb na zdravý telesný, duševný, emocionálny alebo morálny vývin, keďže maloleté osoby majú vzhľadom na nedostatok kritického uvažovania väčší sklon k tomu, aby ich ovplyvňoval škodlivý obsah než dospelé osoby. Okrem toho uvedené ustanovenia nejdú nad rámec toho, čo je na dosiahnutie cieľa ochrany detí nevyhnutné.

407    Konkrétne § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame stanovuje, že reklamu s obsahom, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie, možno aj naďalej šíriť na miestach, ktoré deti nenavštevujú, alebo v publikáciách, ku ktorým deti nemajú prístup, takže podmienky v podstate pripomenuté v rozsudku zo 17. júla 2008, Corporación Dermoestética (C‑500/06, EU:C:2008:421, bod 35), sú splnené.

2)      Posúdenie Súdnym dvorom

408    Podľa článku 16 ods. 3 smernice 2006/123 členský štát, do ktorého sa poskytovateľ premiestni, aby tam poskytoval svoju službu, má možnosť stanoviť požiadavky na vykonávanie činnosti v oblasti služieb, ak sú opodstatnené okrem iného dôvodom verejného poriadku a verejnej bezpečnosti, a ak je to v súlade s odsekom 1 tohto článku 16.

409    V súlade s článkom 16 ods. 1 tretím pododsekom písm. c) tejto smernice tieto požiadavky musia rešpektovať zásadu proporcionality, čo znamená, že musia byť vhodné na dosahovanie sledovaného cieľa a nesmú prekračovať rámec nevyhnutný na jeho dosiahnutie.

410    Okrem toho prislúcha dotknutému členskému štátu preukázať, že tieto kumulatívne podmienky sú splnené [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2020, Komisia/Maďarsko (Vysokoškolská výučba), C‑66/18, EU:C:2020:792, bod 179 a citovanú judikatúru].

411    V prejednávanej veci sa Maďarsko v tomto ohľade odvoláva na zdravý fyzický, duševný, emocionálny alebo morálny vývin maloletých osôb.

412    Tento cieľ však nemôže odôvodniť požiadavky a obmedzenia konštatované v bodoch 352, 373 a 400 tohto rozsudku.

413    V súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 129 až 133 tohto rozsudku sa totiž členský štát nemôže opierať o výklad článku 16 ods. 3 smernice 2006/123, ktorý by porušoval zákaz akejkoľvek diskriminácie na základe pohlavia alebo sexuálnej orientácie zakotvený v článku 21 ods. 1 Charty, keďže tento zákaz má ako všeobecná zásada práva Únie kogentnú povahu.

414    Ako však už bolo konštatované v bode 306 tohto rozsudku, tak § 6/A zákona o ochrane detí, ako aj § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame vedú k priamej diskriminácii na základe pohlavia a sexuálnej orientácie, ktorá je s týmto zákazom nezlučiteľná. Tieto ustanovenia teda porušujú podstatu článku 21 ods. 1 Charty. Navyše z dôvodov podobných tým, na ktoré sa odkazuje v tom istom bode, treba konštatovať, že § 9 ods. 12 zákona o verejnom vzdelávaní vedie k priamej diskriminácii na základe pohlavia a sexuálnej orientácie, ktorá je s článkom 21 ods. 1 Charty tiež nezlučiteľná.

415    Preto treba konštatovať, že požiadavky stanovené v § 6/A zákona o ochrane detí, § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame, ako aj § 9 ods. 12 zákona o verejnom vzdelávaní nemôžu byť vzhľadom na článok 16 ods. 3 smernice 2006/123 v spojení s 21 ods. 1 Charty odôvodnené.

c)      Záver

416    Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba dospieť k záveru, že tretí žalobný dôvod je dôvodný, pričom tento záver nemôže byť vzhľadom na to, čo je uvedené v bodoch 326 až 352, 366 až 376 a 389 až 401 tohto rozsudku, spochybnený tvrdením Maďarska, podľa ktorého tretí žalobný dôvod nespĺňa požiadavky v oblasti vykonávania dôkazov, ktoré sú uplatniteľné na žaloby o nesplnenie povinnosti.

4.      O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení článkov 1, 7, 11 a 21 Charty

417    Vo svojom piatom žalobnom dôvode, ktorý treba preskúmať vo štvrtom rade, Komisia Maďarsku vytýka, že si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 1, 7, 11 a 21 Charty.

418    Uvádza, že § 6/A zákona o ochrane detí, § 8 ods. 1a zákona o obchodnej reklame, § 9 ods. 1 a 6 a § 32 ods. 4a zákona o mediálnych službách, ako aj § 9 ods. 12 zákona o verejnom vzdelávaní (ďalej spoločne len „sporné ustanovenia“) porušujú články 1, 7, 11 a 21 Charty tým, že obmedzujú prístup osôb mladších ako 18 rokov k mediálnemu obsahu alebo ku komerčným oznamom, ktoré popularizujú alebo znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu.

a)      O uplatniteľnosti Charty na § 6/A zákona o ochrane detí a § 9 ods. 12 zákona o verejnom vzdelávaní

419    Na úvod treba zamietnuť tvrdenie Maďarska založené na judikatúre vyplývajúcej z rozsudku z 30. apríla 2014, Pfleger a i. (C‑390/12, EU:C:2014:281, bod 34), podľa ktorého vzhľadom na to, že vymedzenie obsahu verejného vzdelávania patrí do právomoci členských štátov, zákon o ochrane detí a zákon o verejnom vzdelávaní nepatria do pôsobnosti práva Únie, takže tieto zákony nemusia byť v súlade s Chartou.

420    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že pôsobnosť Charty je v súvislosti s konaním členských štátov vymedzená v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého sú ustanovenia Charty určené pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V tomto ohľade stačí konštatovať, že najmä z bodov 281, 352 a 400 tohto rozsudku vyplýva, že § 6/A zákona o ochrane detí na jednej strane a § 9 ods. 12 zákona o verejnom vzdelávaní na strane druhej predstavujú požiadavky, ktoré môžu obmedziť voľný pohyb služieb buď v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2000/31, alebo v zmysle článkov 16 a 19 smernice 2006/123.

421    Podľa ustálenej judikatúry pritom takéto opatrenia musia byť v súlade s Chartou, čo najmä znamená, že nemajú stanovovať obmedzenia práv a slobôd zakotvených v Charte, alebo ak ich stanovujú, potom takéto obmedzenia musia byť odôvodnené vzhľadom na požiadavky uvedené v článku 52 ods. 1 Charty [rozsudok z 18. júna 2020, Komisia/Maďarsko (Transparentnosť združení), C‑78/18, EU:C:2020:476, bod 103 a citovaná judikatúra].

b)      O existencii nesplnenia povinností vyplývajúcich z článku 21 Charty

422    Na úvod treba vyhovieť piatemu žalobnému dôvodu v rozsahu, v akom sa týka nesplnenia povinností, ktoré Maďarsku vyplývajú z článku 21 ods. 1 Charty. Takéto nesplnenie povinnosti totiž nevyhnutne vyplýva z bodov 135 až 162, 196, 203, 230, 306, 414 a 415 tohto rozsudku, v ktorých sa v podstate konštatuje, že každé z ustanovení maďarských právnych predpisov, ktoré je predmetom prvých troch žalobných dôvodov, porušuje podstatu tohto ustanovenia.

c)      O existencii obmedzení práv a slobôd zaručených v článkoch 7 a 11 Charty

423    Najprv treba posúdiť, či, ako tvrdí Komisia, sporné ustanovenia obmedzujú práva a slobody zaručené v článkoch 7 a 11 Charty, a ak áno, či, ako tvrdí Maďarsko, môžu byť tieto obmedzenia odôvodnené vzhľadom na požiadavky stanovené v článku 52 ods. 1 Charty.

1)      O existencii obmedzenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného v článku 7 Charty

i)      Argumentácia účastníkov konania

424    Komisia tvrdí, že sporné ustanovenia, ktoré vo vzťahu k osobám mladším ako 18 rokov obmedzujú obsah alebo reklamy, ktoré popularizujú alebo znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, porušujú právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života osôb, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, zakotvené v článku 7 Charty.

425    Podľa článku 52 ods. 3 Charty sa má právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručené týmto článkom 7 vykladať v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcou sa článku 8 EDĽP.

426    V súlade s touto judikatúrou pojem „súkromný život“ v zmysle tohto článku 8, ktorý nemožno vyčerpávajúcim spôsobom definovať, treba v širšom zmysle vykladať tak, že zahŕňa fyzickú a morálnu integritu osoby, ako aj právo na „osobný rozvoj“ alebo na sebaurčenie.

427    Okrem toho tiež podľa tejto judikatúry sexuálna identita alebo identifikácia, meno, sexuálna orientácia a sexuálny život patria do osobnej sféry chránenej týmto článkom 8, ktorého primárnym cieľom je ochrana jednotlivca pred svojvoľnými zásahmi orgánov verejnej moci.

428    Na účely určenia, či výroky týkajúce sa danej skupiny dosahujú mieru, od ktorej sa uplatní tento článok 8, Európsky súd pre ľudské práva zohľadňuje jednak charakteristiky osôb tvoriacich túto skupinu a jednak presný obsah negatívnych výrokov týkajúcich sa uvedenej skupiny, ako aj formu a rozsah výrokov a všeobecný kontext, v ktorom boli formulované.

429    Vzhľadom na tieto kritériá Komisia zastáva názor, že sporné ustanovenia a skutočnosť, že ich uplatňovaním je vylúčené znázorňovanie osôb, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, a ich života, môžu mať samy osebe stigmatizujúci účinok. Túto stigmatizáciu posilňuje skutočnosť, že v zákone sa stanovuje povinnosť chrániť deti pred znázorňovaním odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia alebo homosexuality. Je ešte zosilnená kontextom, do ktorého patrí novelizačný zákon, ktorý môže vytvárať spojitosť medzi jednak nebezpečenstvom, ktoré predstavuje pedofília, a jednak rizikom spojeným s jednoduchou existenciou osôb, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, keďže implicitným posolstvom je, že tieto osoby sú rovnako nebezpečné ako pedofilní páchatelia trestných činov.

430    Tieto ustanovenia, ktoré priamo diskriminujú osoby, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, vedú k ich marginalizácii a stigmatizácii, čo je v rozpore s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života zakotveným v článku 7 Charty.

431    Maďarsko odpovedá, že sporné ustanovenia nemožno vykladať v tom zmysle, že porušujú právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života osôb, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne. Tieto ustanovenia nemajú diskriminačný, ani stigmatizujúci cieľ a nemožno ich vykladať v tom zmysle, že tieto osoby sa musia považovať za škodlivé alebo nebezpečné pre spoločnosť.

432    Je pravda, že tento členský štát uznáva, že pojem „súkromný život“ v zmysle článku 7 Charty je široký a zahŕňa právo na osobný rozvoj a sebaurčenie.

433    Komisia však nepreukázala, že sporné ustanovenia zasahujú do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života osôb, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, v zmysle tohto článku, keďže tieto ustanovenia sa týkajú ochrany maloletých osôb v osobitných situáciách bez toho, aby mali vplyv na celú spoločnosť.

ii)    Posúdenie Súdnym dvorom

434    Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 7 Charty má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie.

435    Súdny dvor mal príležitosť zdôrazniť, že toto ustanovenie chráni sexuálnu identitu a sexuálnu orientáciu osoby ako základný prvok a jeden z najintímnejších aspektov jej súkromného života. Toto ustanovenie teda zahŕňa právo každého na zistenie podrobností o svojej identite ako ľudskej bytosti, to znamená aj právo transsexuálnych osôb na osobné naplnenie a fyzickú a morálnu integritu a na rešpektovanie a uznanie ich sexuálnej identity (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2024, Mirin, C‑4/23, EU:C:2024:845, bod 64 a citovanú judikatúru).

436    Článok 7 tak ukladá na tento účel členským štátom okrem negatívnych povinností, ktorých cieľom je chrániť osoby, ktoré nie sú cisrodové, vrátane transrodových osôb, alebo nie sú heterosexuálne, pred svojvoľnými zásahmi orgánov verejnej moci, aj pozitívne povinnosti, ktoré zahŕňajú aj zavedenie účinných a dostupných postupov zaručujúcich reálne dodržiavanie ich práva na sexuálnu identitu. Okrem toho vzhľadom na osobitný význam tohto práva majú štáty v tejto oblasti len obmedzenú mieru voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2024, Mirin, C‑4/23, EU:C:2024:845, bod 65 a citovanú judikatúru).

437    Okrem toho v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty, ktorého cieľom je zabezpečiť potrebnú súdržnosť medzi právami obsiahnutými v Charte a zodpovedajúcimi právami zaručenými EDĽP bez toho, aby bola narušená autonómia práva Únie, a najmä bez toho, aby sa bránilo tomu, aby toto právo priznávalo širší rozsah ochrany, Súdny dvor zohľadňuje pri výklade práv zaručených článkom 7 Charty najmä zodpovedajúce práva zaručené článkom 8 ods. 1 EDĽP, ako ich vykladá Európsky súd pre ľudské práva, ako úroveň minimálnej ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. decembra 2022, Orde van Vlaamse Balies a i., C‑694/20, EU:C:2022:963, bod 26, ako aj citovanú judikatúru, a z 25. novembra 2025, Wojewoda Mazowiecki, C‑713/23, EU:C:2025:917, bod 64, ako aj citovanú judikatúru).

438    V tejto súvislosti z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že pojem „súkromný život“ v zmysle článku 8 ods. 1 EDĽP je širokým pojmom, ktorý nemožno vyčerpávajúcim spôsobom vymedziť. Tento pojem zahŕňa fyzickú a morálnu integritu osoby a niekedy zahŕňa aspekty fyzickej a sociálnej identity jednotlivca, vrátane práva nadviazať a rozvíjať vzťahy s ostatnými ľuďmi, práva na „osobný rozvoj“ alebo práva na sebaurčenie ako také. Sexuálna identita, meno, sexuálna orientácia a sexuálny život okrem toho patria tiež do osobnej sféry chránenej týmto článkom 8 ods. 1 (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 23. septembra 2010, Schüth v. Nemecko, CE:ECHR:2010:0923JUD000162003, bod 53 a citovanú judikatúru).

439    Článok 8 EDĽP takisto obsahuje a zaručuje právo na „súkromný spoločenský život“, t. j. možnosť jednotlivca rozvíjať svoju sociálnu identitu (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 5. septembra 2017, Bărbulescu v. Rumunsko, CE:ECHR:2017:0905JUD006149608, bod 70).

440    Vzhľadom na túto judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa článku 8 EDĽP má teda právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zakotvené v článku 7 Charty osobitný význam, pokiaľ ide o ochranu sexuálnej identity a sexuálnej orientácie, a to tak v osobnej, ako aj v sociálnej sfére (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. januára 2018, F, C‑473/16, EU:C:2018:36, bod 49 a citovanú judikatúru).

441    V prejednávanej veci sporné ustanovenia, ktoré obmedzujú prístup maloletých osôb k obsahu alebo komerčným oznamom, ktoré popularizujú alebo znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, patria do pôsobnosti pojmu „súkromný život“ v zmysle článku 7 Charty.

442    Tieto ustanovenia sa totiž týkajú vývoja individuálnej sexuálnej identity osoby ako základného prvku a jedného z najintímnejších aspektov jej súkromného života v zmysle judikatúry uvedenej v bode 435 tohto rozsudku.

443    Vzhľadom na skutočnosť, že uvedené ustanovenia obmedzujú maloletým osobám prístup len k obsahu alebo komerčným oznamom, ktoré popularizujú alebo znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, však treba konštatovať, že takéto obmedzenie má urážlivý a stigmatizujúci charakter vo vzťahu k členom spoločnosti, ktorých sa týkajú tie isté ustanovenia.

444    Po prvé tento urážlivý a stigmatizujúci charakter vyplýva zo skutočnosti, že títo členovia spoločnosti, teda osoby, ktoré nie sú cisrodové, vrátane transrodových osôb, alebo nie sú heterosexuálne, sa považujú za škodlivé pre telesný, duševný a morálny vývin maloletých osôb len na základe ich sexuálnej identity alebo sexuálnej orientácie.

445    Po druhé obmedzenie obsahu alebo komerčných oznamov, ktoré popularizujú alebo znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, ako vyplýva zo sporných ustanovení, nielenže marginalizuje osoby, ktoré nie sú cisrodové, vrátane transrodových osôb, alebo nie sú heterosexuálne, ale vo verejnej sfére posilňuje stigmatizujúce vnímanie ich sexuálnej identity alebo sexuálnej orientácie.

446    Po tretie, ako v podstate tvrdí Komisia, skutočnosť, že taký legislatívny akt, akým je novelizačný zákon, vo svojom názve uvádza, že sa ním zavádzajú „prísnejšie opatrenia voči pedofilným páchateľom trestných činov“, pričom stanovuje, že maloleté osoby musia byť chránené pred znázorňovaním odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmeny pohlavia alebo homosexuality, môže tiež zvýšiť urážlivý a stigmatizujúci účinok sporných ustanovení, či dokonca podnecovať k nenávistnému správaniu voči osobám, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, keďže tieto osoby by mohli byť takto spájané s páchateľmi sexuálnych trestných činov.

447    Po štvrté, hoci členské štáty majú pozitívnu povinnosť zabezpečiť účinné dodržiavanie práva každej osoby na vývoj sexuálnej identity, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 436 tohto rozsudku, z týchto ustanovení vyplýva, ako už bolo v podstate konštatované v bode 136 toho istého rozsudku, uprednostňovanie určitých kategórií osobných alebo sexuálnych identít, vzťahov alebo rodín pred inými, čo prispieva k stigmatizácii identít, vzťahov alebo rodín, ktoré do týchto kategórií nepatria.

448    Zákaz sprístupňovať maloletým osobám obsah alebo reklamy, ktoré popularizujú alebo znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, stanovený v uvedených ustanoveniach, teda predstavuje osobitne závažné obmedzenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života osôb, ktoré nie sú cisrodové, vrátane transrodových osôb, alebo nie sú heterosexuálne, zakotveného v článku 7 Charty.

2)      O existencii obmedzenia slobody prejavu zaručenej v článku 11 Charty

i)      Argumentácia účastníkov konania

449    Komisia tvrdí, že sporné ustanovenia, ktoré obmedzujú prístup osôb mladších ako 18 rokov k obsahu alebo reklamám, ktoré popularizujú alebo znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, porušujú právo na slobodu prejavu zakotvené v článku 11 Charty. Toto porušenie sa neobmedzuje len na osoby, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, keďže obmedzuje právo každého občana šíriť a prijímať predmetný obsah bez ohľadu na jeho pohlavie alebo sexuálnu orientáciu.

450    Konkrétne táto inštitúcia tvrdí, že tieto ustanovenia obmedzujú právo poskytovateľov mediálnych služieb, poskytovateľov reklamných služieb, poskytovateľov využívajúcich reklamu v rámci svojej obchodnej činnosti, ako aj poskytovateľov vzdelávacích služieb šíriť určitý obsah v závislosti od ich cieľov, presvedčení alebo osobných rozhodnutí.

451    Okrem toho uvedené ustanovenia majú negatívny vplyv na schopnosť osôb, vrátane osôb, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, prezentovať alebo prijímať informácie rovnakým spôsobom, ako keby chceli komunikovať o vzťahoch alebo otázkach týkajúcich sa cisrodových alebo heterosexuálnych osôb.

452    Tie isté ustanovenia boli formulované extenzívne a neurčito, takže pokrývajú širokú škálu obsahov a ponechávajú širokú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, aký typ obsahu možno považovať za popularizáciu sexuálnej orientácie.

453    Maďarsko tvrdí, že sporné ustanovenia sa priamo nedotýkajú práva na slobodu prejavu osôb, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, keďže tieto osoby nie sú adresátmi týchto ustanovení a tieto ustanovenia obmedzujú len znázorňovanie alebo popularizáciu dotknutého obsahu v určitých špecifických oblastiach života maloletých osôb.

454    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že maloleté osoby sú zraniteľnejšie ako dospelé osoby, keďže ich osobnosť je ešte nezrelá a vzhľadom na svoj vek potrebujú osobitnú ochranu pred popularizáciou alebo znázorňovaním určitého citlivého obsahu. Cieľom uvedených ustanovení je teda obmedziť prijímanie informácií maloletou osobou zo zdrojov, ktoré sú nezávislé od ich rodičov a úplne mimo ich kontrolu.

455    Tieto ustanovenia teda nemožno vykladať tak, že obmedzujú právo každého občana komunikovať a prijímať predmetný obsah, keďže obmedzenie komunikácie sa týka len konkrétnych situácií a je zamerané výlučne na maloleté osoby.

456    Maďarsko spresňuje, že sloboda prejavu nie je absolútnym základným právom, keďže toto právo podlieha mnohým obmedzeniam, najmä pokiaľ ide o ochranu práv iných osôb, teda v prejednávanej veci maloletých osôb, ako aj ich rodičov alebo poručníkov, ktorí majú právo sami rozhodovať o ich výchove.

ii)    Posúdenie Súdnym dvorom

457    Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 11 ods. 1 Charty má každý právo na slobodu prejavu, ktoré zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice.

458    Odsek 2 tohto článku stanovuje, že sa rešpektuje sloboda a pluralita médií.

459    Ako vyplýva z bodu 437 tohto rozsudku, v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty Súdny dvor pri výklade práv zaručených článkom 11 Charty zohľadňuje najmä zodpovedajúce práva zaručené článkom 10 EDĽP, ako sú vykladané v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, ako úroveň minimálnej ochrany.

460    Sloboda prejavu predstavuje jednu z prvoradých podmienok pokroku demokratickej spoločnosti a rozvoja jednotlivca a v zásade chráni nielen „informácie“ alebo „myšlienky“, ktoré sú priaznivo prijímané alebo považované za neškodné či neutrálne, ale aj tie, ktoré zraňujú, šokujú či znepokojujú, aby sa zaručila pluralita, tolerancia a duch otvorenosti, bez ktorých nemôže demokratická spoločnosť existovať [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, Migracijos departamentas (Dôvody prenasledovania založené na politických názoroch), C‑280/21, EU:C:2023:13, bod 30, ako aj citovanú judikatúru].

461    Vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá je relevantná pre výklad tohto článku 11, je potrebné použiť široký výklad pojmov „informácie“ alebo „myšlienky“ v zmysle tohto ustanovenia [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, Migracijos departamentas (Dôvody prenasledovania založené na politických názoroch), C‑280/21, EU:C:2023:13, bod 32].

462    Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž článok 10 EDĽP zaručuje každému slobodu prejavu a informácie a netýka sa len obsahu informácií, ale aj prostriedkov ich šírenia, pričom akékoľvek obmedzenie týchto prostriedkov sa týka práva prijímať a šíriť informácie (rozsudok z 26. apríla 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑401/19, EU:C:2022:297, bod 46 a citovaná judikatúra).

463    Táto sloboda sa uplatňuje konkrétne na rozširovanie informácií obchodnej povahy najmä v podobe reklamných oznámení zo strany podnikateľa (rozsudok z 3. februára 2021, Fussl Modestraße Mayr, C‑555/19, EU:C:2021:89, bod 81 a citovaná judikatúra).

464    Vedľa základnej slobody prijímať informácie, ktorá je zaručená v článku 11 ods. 1 Charty, je cieľom odseku 2 toho istého článku 11 podporovať pluralizmus rozmanitosťou produkcie spravodajstva a programov v rámci celej Únie (rozsudok z 22. januára 2013, Sky Österreich, C‑283/11, EU:C:2013:28, bod 51).

465    Z judikatúry teda vyplýva, že vnútroštátne opatrenie tým, že obmedzuje možnosti šírenia informácií alebo zakazuje prístup k určitému obsahu alebo reklamám, ktoré popularizujú alebo znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, predstavuje zásah do slobody prejavu zakotvenej v článku 11 Charty zo strany dotknutých poskytovateľov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. februára 2021, Fussl Modestraße Mayr, C‑555/19, EU:C:2021:89, bod 82 a citovanú judikatúru).

466    V prejednávanej veci treba v prvom rade konštatovať, že sporné ustanovenia obmedzujú právo poskytovateľov mediálnych služieb, poskytovateľov reklamných služieb, poskytovateľov využívajúcich reklamu v rámci svojej obchodnej činnosti, ako aj poskytovateľov vzdelávacích služieb šíriť obsah alebo reklamy, ktoré popularizujú alebo znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu. Tieto ustanovenia teda obmedzujú právo na šírenie „informácií“ zaručené v článku 11 Charty, a tým aj pluralizmus pri produkcii spravodajstva a programov v rámci celej Únie.

467    V druhom rade uvedené ustanovenia majú tiež za následok obmedzenie práva každého prijímať informácie, ktoré popularizujú alebo znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, zaručeného článkom 11 Charty.

468    Sporné ustanovenia tak obmedzujú slobodu prejavu a právo na informácie nielen vo vzťahu k maloletým osobám, ale aj vo vzťahu k širokej verejnosti, ktorá si želá takýto obsah prijímať, ako aj vo vzťahu k poskytovateľom služieb, ktorí šíria tento obsah vo forme reklamy, oznámení vo verejnom záujme alebo osvetových oznámení vo verejnej sfére.

469    V treťom rade v tejto súvislosti nemôže uspieť argumentácia Maďarska, podľa ktorej sa tieto ustanovenia priamo nedotýkajú práva na slobodu prejavu osôb, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, keďže tieto osoby nie sú adresátmi uvedených ustanovení.

470    Článok 11 Charty sa totiž uplatňuje, ako vyplýva z bodov 466 až 468 tohto rozsudku, na akýkoľvek zákaz alebo obmedzenie šírenia či prijímania obsahu, na ktorý sa vzťahujú tie isté ustanovenia, a nielen na podmienky, za ktorých sa môžu vyjadrovať osoby, ktoré nie sú cisrodové, vrátane transrodových osôb, alebo nie sú heterosexuálne.

471    Zákaz sprístupňovať maloletým osobám obsah alebo reklamy, ktoré popularizujú alebo znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, ako stanovujú sporné ustanovenia, teda predstavuje obzvlášť závažný zásah do slobody prejavu a práva na informácie, ktoré sú zaručené článkom 11 Charty.

d)      O odôvodnení obmedzení práv a slobôd zaručených v článkoch 7 a 11 Charty

472    Komisia z dôvodov, ktoré sú v podstate podobné dôvodom uvedeným v bodoch 96 až 105 tohto rozsudku, tvrdí, že obmedzenia práv a slobôd zaručených v článkoch 7 a 11 Charty nemožno považovať za odôvodnené alebo primerané z hľadiska článku 52 ods. 1 Charty. Maďarsko z dôvodov, ktoré sú v podstate podobné dôvodom uvedeným v bodoch 115 až 122 tohto rozsudku, tvrdí, že tieto obmedzenia sú nevyhnutné a primerané cieľom, ktoré sledujú, a to jednak najlepšiemu záujmu dieťaťa, ktorý sa podľa článku 24 ods. 2 Charty má sledovať, a jednak ochrane práva rodičov zabezpečiť výchovu svojich detí v súlade s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením, ktoré je zakotvené v článku 14 ods. 3 Charty.

473    Vzhľadom na konštatovania uvedené v bodoch 135 až 162 tohto rozsudku, ktoré možno v plnom rozsahu uplatniť na preskúmanie obzvlášť závažných zásahov do práv a slobôd zaručených v článkoch 7 a 11 Charty, ktoré vyplývajú z predmetných ustanovení novelizačného zákona, treba konštatovať, že tieto zásahy nemôžu byť odôvodnené sledovaním týchto cieľov.

e)      O existencii porušenia článku 1 Charty

474    V rámci preskúmania piateho žalobného dôvodu Súdnemu dvoru ešte prináleží, aby posúdil, či sporné ustanovenia porušujú aj článok 1 Charty.

1)      Argumentácia účastníkov konania

475    Komisia tvrdí, že sporné ustanovenia porušujú článok 1 Charty, keďže nielenže predstavujú diskrimináciu na základe pohlavia a sexuálnej orientácie, ale tiež podriaďujú propagáciu alebo zobrazovanie homosexuality alebo odklonu od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu a zmeny pohlavia, rovnakým pravidlám a obmedzeniam, aké sa uplatňujú na šírenie pedofílie, násilia a pornografie medzi maloletými osobami.

476    Uvedené ustanovenia tak spájajú homosexualitu, odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu a zmenu pohlavia so závažnými trestnými činmi, vrátane trestných činov zahŕňajúcich prejavy krutosti.

477    Dôsledkom takejto kvalifikácie je, že osoby, ktoré nie sú heterosexuálne, alebo ktorých pohlavie či sexuálna identita nezodpovedajú biologickému pohlaviu, sa z morálneho a právneho hľadiska považujú za „rovnocenné“ osobám predstavujúcim základnú hrozbu pre spoločnosť.

478    Spájanie osôb, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, s pedofíliou, násilím a pornografiou v právne záväzných aktoch, by malo za následok, že by sa tieto osoby stali v očiach spoločnosti „nenávidenými“ alebo by si zaslúžili ostrakizáciu alebo vylúčenie.

479    V tejto súvislosti je porušenie ľudskej dôstojnosti v zmysle článku 1 Charty ešte umocnené okolnosťami, za ktorých boli sporné ustanovenia prijaté. Komisia v tejto súvislosti zdôrazňuje, že tieto ustanovenia boli navrhnuté a prijaté orgánmi členského štátu a majú silu zákona, čo v súlade s judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku ESĽP z 23. januára 2023, Macatė v. Litva (CE:ECHR:2023:0123JUD006143519), posilňuje ich ostrakizujúci a stigmatizujúci účinok.

480    Okrem toho tvrdenie Maďarska, podľa ktorého názov novelizačného zákona, t. j. „zákon č. LXXIX z roku 2021, ktorým sa prijímajú prísnejšie opatrenia proti pedofilným páchateľom trestných činov a menia niektoré zákony na ochranu detí“, je len súhrnným názvom, ktorý v súlade s maďarskými legislatívnymi požiadavkami uvádza oblasti a normatívnu úpravu, ktorých sa zmeny obsiahnuté v tomto novelizačnom zákone týkajú, je zavádzajúce. Ustanovenia tohto zákona totiž kladú dôraz na reguláciu a obmedzenie obsahu týkajúceho sa osôb, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, a ich štýlu života.

481    Vzhľadom na tieto úvahy možno prijatie opatrení, ktoré na základe jedného alebo viacerých dôvodov vymenovaných v článku 21 Charty diskriminujú a stigmatizujú určitú osobu, vykladať ako porušenie dôstojnosti tejto osoby.

482    Maďarsko na jednej strane spochybňuje, že obsah, na ktorý sa vzťahujú sporné ustanovenia, podlieha rovnakým obmedzeniam, aké sa uplatňujú na šírenie násilia a pornografie medzi maloletými osobami. Toto šírenie totiž nepatrí do kategórie V uvedenej v § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách, ale do kategórie VI v súlade s odsekom 7 tohto ustanovenia.

483    Na druhej strane tento členský štát s odkazom na tvrdenie založené na názve novelizačného zákona, uvedenom v bode 480 tohto rozsudku, tvrdí, že neexistuje žiaden dôvod na záver, že obsah potenciálne škodlivý pre maloleté osoby, ktorý je predmetom sporných ustanovení, odráža negatívne hodnotenie zo strany Maďarska, ani stigmatizujúci zámer alebo koncepciu či snahu porušiť ľudskú dôstojnosť.

484    Okrem toho, pokiaľ ide o rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 23. januára 2023, Macatė v. Litva (CE:ECHR:2023:0123JUD006143519), tento členský štát odpovedá, že z neho nemožno vyvodiť nijaký vecný záver, pokiaľ ide o súlad sporných ustanovení s Chartou, keďže tieto ustanovenia nezakazujú sprístupňovať maloletým osobám určité informácie vo všeobecnosti, ale iba za konkrétnych okolností a z určitých dôvodov. Ich pôsobnosť je teda oveľa užšia ako v prípade vnútroštátneho pravidla, o ktoré ide v poslednom uvedenom rozsudku.

2)      Posúdenie Súdnym dvorom

485    Podľa článku 1 Charty je ľudská dôstojnosť nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať.

486    Z vysvetliviek k Charte vyplýva, že ľudská dôstojnosť v zmysle tohto článku 1 nie je len základným právom ako takým, ale predstavuje skutočný základ iných základných práv. V tejto súvislosti tieto vysvetlenia odkazujú najmä na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv prijatú Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 10. decembra 1948, ktorá zakotvila ľudskú dôstojnosť do svojej preambuly, v ktorej sa uvádza, že „uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovných a neodcudziteľných práv členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru na svete“. Podľa uvedených vysvetliviek z toho vyplýva, že žiadne právo priznané v tejto Charte nesmie byť použité na poškodenie dôstojnosti inej osoby a že dôstojnosť ľudskej osoby je súčasťou podstaty práv priznaných v tejto Charte. Musí sa preto rešpektovať, a to aj v prípade obmedzenia iného práva.

487    V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodov 444 a 445 tohto rozsudku, treba konštatovať, že sporné ustanovenia majú za následok stigmatizáciu a marginalizáciu menšinovej skupiny osôb, ktoré nie sú cisrodové, vrátane transrodových osôb, alebo nie sú heterosexuálne, a to len z dôvodu ich sexuálnej identity alebo sexuálnej orientácie.

488    Z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bode 446 tohto rozsudku, okrem toho z názvu novelizačného zákona v spojení so stigmatizujúcim a marginalizujúcim účinkom sporných ustanovení vyplýva, že Maďarsko v rámci právne záväzného legislatívneho aktu vytvorilo spojitosť medzi jednak skutočnosťou, že niekto nie je cisrodovou alebo heterosexuálnou osobou na jednej strane, a pedofilnou trestnou činnosťou na strane druhej. Takáto spojitosť, ktorá je pre osoby, ktoré nie sú cisrodové, vrátane transrodových osôb, alebo nie sú heterosexuálne, urážlivá a stigmatizujúca a ktorá navyše môže podnecovať k nenávistnému správaniu voči týmto osobám, pritom porušuje ich ľudskú dôstojnosť v zmysle článku 1 Charty.

489    Ako tvrdí Komisia, táto spojitosť a táto stigmatizácia vedú k tomu, že sa so skupinou osôb, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou spoločnosti vyznačujúcej sa pluralizmom, zaobchádza ako s hrozbou pre túto spoločnosť, ktorá si zaslúži osobitné právne zaobchádzanie vedúce k vytvoreniu, udržaniu alebo posilneniu ich sociálnej „neviditeľnosti“, čo je v rozpore s článkom 1 Charty.

490    Tieto konštatovania nemôžu byť spochybnené tvrdením Maďarska, podľa ktorého šírenie násilia a pornografie medzi maloletými osobami podľa § 9 ods. 6 zákona o mediálnych službách nepatrí do kategórie V, ale do kategórie VI v súlade s odsekom 7 tohto ustanovenia.

491    V tejto súvislosti stačí konštatovať, že toto rozlišovanie medzi kategóriami šírenia nemá vplyv na konštatovanie, že spojenie osôb, ktoré nie sú cisrodové, vrátane transrodových osôb, alebo nie sú heterosexuálne, s pedofilnými páchateľmi trestných činov, vyplýva z názvu novelizačného zákona v spojení so stigmatizujúcim a marginalizujúcim účinkom sporných ustanovení.

492    Zákaz sprístupňovať maloletým osobám obsah alebo reklamy, ktoré popularizujú alebo znázorňujú odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, ako stanovujú sporné ustanovenia, teda porušuje ľudskú dôstojnosť osôb, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, chránenú článkom 1 Charty.

f)      Záver

493    Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba dospieť k záveru, že piaty žalobný dôvod je dôvodný, pričom tento záver nemožno vzhľadom na to, čo je uvedené v bodoch 434 až 448, 457 až 471 a 485 až 492 tohto rozsudku, spochybniť tvrdením Maďarska, podľa ktorého piaty žalobný dôvod nespĺňa požiadavky v oblasti vykonávania dôkazov, ktoré sú uplatniteľné na žaloby o nesplnenie povinnosti.

B.      O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 2 ZEÚ

1.      Argumentácia účastníkov konania

494    Vo svojom šiestom žalobnom dôvode, ktorý treba preskúmať v piatom rade, Komisia Maďarsku vytýka, že prijatím novelizačného zákona si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 2 ZEÚ, keďže ustanovenia tohto zákona, ktoré sú predmetom prvých troch žalobných dôvodov, ako aj piateho žalobného dôvodu, porušujú hodnoty úcty k ľudskej dôstojnosti, rovnosti, ako aj rešpektovania ľudských práv, uvedené v tomto článku.

495    Uvedený zákon je odrazom a vyjadrením zámernej a koordinovanej politiky smerujúcej k marginalizácii a vylúčeniu konkrétnej sociálnej skupiny, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou maďarskej a európskej spoločnosti, a to osôb, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, čo je v priamom rozpore so základnými hodnotami Únie uvedenými v tomto článku 2, pričom porušenia, ku ktorým došlo, sú obzvlášť závažné, početné a zjavné.

496    Vzhľadom na rozsah porušenia práva Únie, najmä na súčasné porušenia článkov 1, 7, 11 a 21 Charty, sa Komisia domnieva, že tieto porušenia odrážajú jasný zámer stigmatizovať osoby, ktoré sú súčasťou tejto sociálnej skupiny, čo nie je s uvedenými hodnotami zlučiteľné.

497    Komisia pripomína, že členské štáty sú na základe zásady lojálnej spolupráce uvedenej v článku 4 ods. 3 prvom pododseku ZEÚ povinné zabezpečiť na svojom území uplatňovanie a dodržiavanie práva Únie a prijať na tento účel všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo Zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.

498    Článok 49 ZEÚ, ktorý stanovuje možnosť každého európskeho štátu požiadať o členstvo v Únii, tiež spresňuje, že Únia sa skladá zo štátov, ktoré slobodne a dobrovoľne pristúpili k spoločným hodnotám uvedeným v článku 2 ZEÚ, tieto hodnoty rešpektujú a zaväzujú sa ich podporovať.

499    Keďže uvedené hodnoty definujú samotnú identitu Únie ako spoločného právneho poriadku, Komisia pripomína, že podľa judikatúry Súdneho dvora musí byť Únia schopná obhajovať tieto hodnoty v medziach svojich právomocí, ktoré jej priznávajú Zmluvy.

500    Postup stanovený v článku 7 ZEÚ však nie je jediným nástrojom na ochranu týchto hodnôt.

501    Súdny dvor tak konštatoval, že okrem tohto postupu mnohé iné ustanovenia Zmlúv, často konkretizované rôznymi aktmi sekundárneho práva, priznávajú inštitúciám Únie právomoc skúmať, konštatovať a v prípade potreby sankcionovať porušenia, ku ktorým dôjde v členskom štáte.

502    Uvedený postup sa navyše líši od konaní o žalobách o nesplnenie povinnosti v tom zmysle, že po prvé sa nezhodujú požiadavky stanovené relevantnými ustanoveniami Zmlúv Únie, keďže článok 7 ods. 2 ZEÚ stanovuje, že na jeho uplatnenie je potrebné, aby sa členský štát dopustil „závažného alebo pretrvávajúceho“ porušenia hodnôt uvedených v článku 2 ZEÚ. Po druhé článok 7 ZEÚ umožňuje pozastavenie práv vyplývajúcich z uplatňovania týchto Zmlúv, vrátane hlasovacích práv v Rade, zatiaľ čo Súdny dvor túto sankciu v rozsudku konštatujúcom nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ uložiť nemôže.

503    Súdny dvor teda musí mať právomoc zabezpečiť, aby členské štáty dodržiavali hodnoty zakotvené v článku 2 ZEÚ. V prípade neexistencie akéhokoľvek osobitného a výslovného ustanovenie v tomto zmysle však nie je obmedzenie právomoci Súdneho dvora prípustné.

504    Komisia sa tiež domnieva, že na článok 4 ods. 2 ZEÚ sa nemožno odvolávať na účely odchýlenia sa od uplatňovania článku 2 ZEÚ. „Národná identita“ v zmysle tohto článku 4 ods. 2 nie je všeobecným dôvodom na odchýlenie sa od základných zásad a práv uplatniteľných v právnom poriadku Únie.

505    Táto inštitúcia tak s odkazom na judikatúru Súdneho dvora tvrdí, že členský štát sa môže odvolávať na tento článok 4 ods. 2 len vtedy, ak môže preukázať, že jeho národná identita je skutočne ohrozená a jeho pravidlá sú založené na objektívnych hľadiskách, sú riadne odôvodnené a primerané, a rešpektujú základné práva zakotvené v Charte a všeobecné zásady práva Únie.

506    Komisia dodáva, že novelizačný zákon, ktorý stanovuje, že maloleté osoby musia byť chránené pred znázorňovaním alebo popularizáciou osôb, ktoré nie sú cisrodové a heterosexuálne, ako aj ich štýlu života, vychádza z predpokladu, že takýto obsah je škodlivý a svojou povahou a existenciou predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Odvolávanie sa na zásadu obozretnosti odráža prístup, podľa ktorého sa rodová rozmanitosť rovná potenciálne nebezpečnému „produktu“.

507    Okrem toho, pokiaľ ide o právne záväzky vyplývajúce z článku 2 ZEÚ, táto inštitúcia zastáva názor, že nič v jeho znení nenaznačuje tomu, že by tento článok nebol právne záväzný.

508    V prvom rade z preambuly Zmluvy o EÚ vyplýva, že tento článok 2 nie je čisto programovým ustanovením. Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že uvedený článok 2 nevyjadruje len smerovanie alebo úmysly politickej povahy, ale obsahuje hodnoty, ktoré súvisia so samotnou identitou Únie ako spoločného právneho poriadku.

509    Ďalej všeobecné zásady práva Únie sú definované všeobecne a často sú konkretizované inými ustanoveniami primárneho alebo sekundárneho práva bez toho, aby stratili svoju záväznosť alebo jednoznačnosť.

510    Z judikatúry Súdneho dvora okrem toho vyplýva, že právne záväzná povaha článku 2 ZEÚ je v súlade so vzájomnou dôverou, ktorá musí existovať medzi členskými štátmi, pričom každý z nich zdieľa so všetkými ostatnými členskými štátmi spoločné hodnoty, na ktorých je Únia založená, ako je spresnené v tomto článku 2.

511    Komisia navyše poznamenáva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Maďarsko, uvedený článok 2 jej umožňuje konštatovať len porušenia pravidiel práva Únie, ktoré majú určitú závažnosť alebo horizontálnu povahu, teda ako v prejednávanej veci porušenia článkov 1, 7, 11 a 21 Charty.

512    Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady ne bis in idem, na ktoré sa tiež odvoláva Maďarsko, Komisia uvádza, že v prejednávanej veci nejde o uloženie sankcie, keďže rozsudok, ktorým sa konštatuje nesplnenie povinnosti členským štátom podľa článku 258 ZFEÚ, má čisto deklaratórnu povahu. V každom prípade táto inštitúcia s odkazom na judikatúru Súdneho dvora tvrdí, že uplatnenie tejto zásady je obmedzené na jednotlivcov.

513    Maďarsko odpovedá, že článok 2 ZEÚ je ustanovením všeobecnej povahy, ktoré nemôže slúžiť ako právny základ pre žalobu o nesplnenie povinnosti, pretože vymenúva spoločné hodnoty Únie. Tento článok Komisii tiež nepriznáva právomoc, ktorá by jej umožňovala neobmedzene kontrolovať právne poriadky členských štátov.

514    Skutočnosť, že tento článok je záväzný, neznamená, že jeho porušenie môže byť predmetom žaloby o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ. Postup stanovený v článku 7 ZEÚ je hlavným nástrojom na zabezpečenie rešpektovania hodnôt zakotvených v článku 2 ZEÚ.

515    Z rozsudku zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada (C‑156/21, EU:C:2022:97, body 157 a 158), vyplýva, že niektoré ustanovenia Charty a Zmluvy o FEÚ spresňujú pôsobnosť hodnôt zakotvených v článku 2 ZEÚ, pričom tieto ustanovenia môžu byť prípadne predmetom žaloby o nesplnenie povinnosti, na rozdiel od tohto článku 2 posudzovaného samostatne. Na závažné porušenia hodnôt stanovených v uvedenom článku 2 ako takom sa teda vzťahuje len článok 7 ZEÚ.

516    Maďarsko okrem toho tvrdí, že sa neodvolávalo na rešpektovanie svojej národnej identity na účely odôvodnenia nedodržania Zmlúv Únie, keďže novelizačný zákon neporušuje ani tieto Zmluvy, ani ustanovenia sekundárneho práva Únie. Naopak tvrdí, že členské štáty disponujú pri určovaní úrovne ochrany základných záujmov spoločnosti, pokiaľ ide o otázky úzko súvisiace s ich národnou identitou, určitou mierou voľnej úvahy, na ktorú upozornil generálny advokát Collins vo svojich návrhoch vo veci Commune d’Ans (C‑148/22, EU:C:2023:378, bod 45).

517    Napokon skutočnosť, že členský štát je odsúdený za porušenie základných práv zakotvených v Charte, ako aj článku 2 ZEÚ, by mohla byť v rozpore so zásadou ne bis in idem.

518    Cieľom novelizačného zákona v žiadnom prípade nie je stigmatizovať osoby, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, ani ich vylúčiť zo spoločnosti.

519    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je šiesty žalobný dôvod neprípustný alebo subsidiárne nedôvodný.

2.      Posúdenie Súdnym dvorom

a)      O záväznej povahe článku 2 ZEÚ

520    V prvom rade, pokiaľ ide o tvrdenie Maďarska, podľa ktorého článok 2 ZEÚ neobsahuje konkrétne požiadavky, ktoré by samy osebe mohli byť základom žaloby o nesplnenie povinnosti, treba na úvod pripomenúť, že Únia má svoj vlastný ústavný rámec. Do tohto rámca patria základné hodnoty uvedené v tomto článku 2, podľa ktorého je Únia „založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám“, všeobecné zásady práva Únie, ustanovenia Charty, ako aj ustanovenia Zmlúv o EÚ a o FEÚ [pozri v tomto zmysle stanovisko 1/17 (Dohoda CETA medzi EÚ a Kanadou) z 30. apríla 2019, EU:C:2019:341, bod 110 a citovanú judikatúru].

521    V súlade s článkom 49 ZEÚ predstavuje dodržiavanie týchto hodnôt podmienku vstupu do Únie, ktorú musí splniť každý európsky štát, ktorý sa chce stať členom Únie združujúcej štáty, ktoré slobodne a dobrovoľne pristúpili k uvedeným hodnotám a ktoré sa zaväzujú ich neustále podporovať (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21, EU:C:2022:97, bod 124; zo 16. februára 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑157/21, EU:C:2022:98, bod 142, ako aj z 29. marca 2022, Getin Noble Bank, C‑132/20, EU:C:2022:235, bod 104 a citovanú judikatúru).

522    Ak sa kandidátska krajina stane členským štátom, pripojí sa k právnej konštrukcii spočívajúcej v základnom predpoklade, že každý členský štát zdieľa so všetkými ostatnými členskými štátmi určitý súbor spoločných hodnôt uvedených v tomto článku, na ktorých je Únia založená, a uznáva, že ostatné členské štáty s ním tieto hodnoty zdieľajú. Tento predpoklad patrí medzi základné špecifické črty práva Únie, ktoré súvisia s jeho povahou a vyplývajú z autonómie, ktorú má toto právo vo vzťahu k právu členských štátov a k medzinárodnému právu. Znamená a odôvodňuje existenciu vzájomnej dôvery členských štátov v uznanie týchto hodnôt, a tým aj v dodržiavanie práva Únie, ktoré tieto hodnoty uplatňuje (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21, EU:C:2022:97, bod 125, ako aj zo 16. februára 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑157/21, EU:C:2022:98, bod 143, ako aj citovanú judikatúru).

523    Z toho vyplýva, že to, aby členský štát dodržiaval hodnoty upravené v článku 2 ZEÚ, je podmienkou požívania všetkých práv vyplývajúcich z uplatňovania Zmlúv na tento členský štát. Dodržiavanie týchto hodnôt totiž nemožno redukovať na povinnosť, ktorú musí splniť kandidátska krajina, aby mohla vstúpiť do Únie, a od ktorej je po vstupe do Únie oslobodená (rozsudky zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21, EU:C:2022:97, bod 126, ako aj zo 16. februára 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑157/21, EU:C:2022:98, bod 144, ako aj citovaná judikatúra).

524    Členský štát okrem toho nemôže zmeniť svoju právnu úpravu tak, aby to viedlo k znižovaniu úrovne ochrany hodnôt zakotvených v tomto článku 2. Členské štáty sú teda povinné dbať na to, aby nedošlo z hľadiska týchto hodnôt k znižovaniu úrovne ich ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. apríla 2021, Repubblika, C‑896/19, EU:C:2021:311, body 63 a 64, ako aj citovanú judikatúru).

525    Z toho vyplýva, že uvedený článok 2 nevyjadruje len smerovanie alebo úmysly politickej povahy, ale obsahuje hodnoty, ktoré súvisia so samotnou identitou Únie ako spoločného právneho poriadku, a vyžaduje, aby ich členské štáty zachovávali a podporovali. Tieto hodnoty sú konkretizované v zásadách obsahujúcich presnejšie právne záväzné povinnosti pre členské štáty (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21, EU:C:2022:97, bod 232, ako aj zo 16. februára 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑157/21, EU:C:2022:98, bod 264).

526    Preambula Charty predovšetkým pripomína, že Únia je založená na zásadách demokracie a právneho štátu a uznáva práva, slobody a zásady uvedené v Charte. Články 1, 6, 7, 10, 11, 20, 21 a 23 Charty konkretizujú najmä pôsobnosť hodnôt ľudskej dôstojnosti, slobody, rovnosti, dodržiavania ľudských práv, zákazu diskriminácie a rovnosti medzi ženami a mužmi, ktoré obsahuje článok 2 ZEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21, EU:C:2022:97, bod 157).

527    Okolnosť, na ktorú sa odvoláva Maďarsko, že hodnoty uvedené v tomto článku 2 sú konkretizované v iných zásadách a ustanoveniach práva Únie, ktoré obsahujú konkrétnejšie povinnosti, ktoré sú pre členské štáty právne záväzné, v zmysle judikatúry uvedenej v bode 525 tohto rozsudku, však nemôže spochybniť právne záväznú povahu týchto hodnôt pre členské štáty.

528    Takýto výklad uvedeného článku 2 vyplýva nielen z jeho znenia, ale aj z jeho kontextu, ako aj z histórie jeho vzniku.

529    Po prvé, pokiaľ ide o znenie článku 2 ZEÚ, treba pripomenúť, že z neho vyplýva, že Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.

530    Treba teda konštatovať, že tento článok 2 vymedzuje základné hodnoty Únie, ktoré sa členské štáty, viazané týmito hodnotami v dôsledku svojho členstva v Únii, vzájomne zaväzujú rešpektovať, zachovávať a podporovať.

531    Po druhé, pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí uvedený článok 2, všeobecná štruktúra Zmluvy o EÚ tiež svedčí v prospech takejto záväznej povahy hodnôt zakotvených v tomto článku.

532    V tejto súvislosti už preambula Zmluvy o EÚ obsahuje všeobecný odkaz na „univerzálne hodnoty nezrušiteľných a nescudziteľných práv ľudskej bytosti, slobody, demokracie, rovnosti a právneho štátu“, teda hodnoty, ktoré sa aspoň čiastočne prekrývajú so spoločnými hodnotami zakotvenými v článku 2 ZEÚ. Táto preambula však nie je právne záväzná. Naopak, vloženie tohto článku 2 do samotného textu Zmluvy o EÚ v hlave I nazvanej „Spoločné ustanovenia“ podporuje konštatovanie o záväznej povahe tohto ustanovenia.

533    Článok 49 ZEÚ ako prvok kontextu tiež podporuje výklad uvedeného článku 2 v tom zmysle, že toto ustanovenie má pre členské štáty právne záväznú povahu. Ako bolo totiž pripomenuté v bode 521 tohto rozsudku, z článku 49 ZEÚ vyplýva, že dodržiavanie hodnôt zakotvených v tom istom článku 2 predstavuje podmienku vstupu do Únie, ktorú musí splniť každý európsky štát, ktorý sa chce stať členom Únie združujúcej štáty, ktoré slobodne a dobrovoľne pristúpili k týmto hodnotám a ktoré sa zaväzujú ich neustále podporovať.

534    To isté platí pre ostatné ustanovenia Zmluvy o EÚ, ktoré výslovne odkazujú na hodnoty Únie, a potvrdzujú tak právne záväznú povahu článku 2 ZEÚ, a to pre článok 3 ods. 1 a 5, článok 7 ods. 1 a 2, článok 8 ods. 1, článok 13 ods. 1, článok 21 ods. 2 písm. a), článok 32 prvý odsek, ako aj článok 42 ods. 5 ZEÚ.

535    Po tretie tento výklad potvrdzujú prípravné práce k tomuto článku 2. Ako uviedla generálna advokátka v bode 169 svojich návrhov, Zmluva o EÚ v znení pred Lisabonskou zmluvou neodkazovala na „hodnoty“, ale na „zásady“ stanovené v uvedenom článku. Pojem „hodnoty“ bol zavedený Lisabonskou zmluvou prevzatím formulácie prijatej Konventom o budúcnosti Európy, podľa ktorého európske základné hodnoty „musia mať jasný, nesporný právny základ, aby členské štáty vedeli rozlíšiť povinnosti, ktoré z nich vyplývajú“ (Sekretariát Európskeho konventu, CONV 528/03, s. 11).

536    Z toho vyplýva, že hodnoty zakotvené v tom istom článku 2 majú samy osebe právne záväznú povahu, z ktorej vyplýva povinnosť členských štátov a inštitúcií Únie rešpektovať tieto hodnoty, ako aj povinnosť zachovávať ich a podporovať.

537    V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenie Maďarska, podľa ktorého nesplnenie takýchto povinností podľa článku 2 ZEÚ nemôže byť predmetom žaloby o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ, keďže iba postup stanovený v článku 7 ZEÚ umožňuje konštatovať nedodržanie hodnôt zakotvených v tomto článku 2, treba pripomenúť, že z judikatúry vyplýva, že Únia musí byť schopná obhajovať hodnoty stanovené v uvedenom článku 2 v medziach svojich právomocí, ktoré jej priznávajú Zmluvy (rozsudky zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21, EU:C:2022:97, bod 127, a zo 16. februára 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑157/21, EU:C:2022:98, bod 145).

538    V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že na zabezpečenie základného predpokladu, na ktorom je založený takto vytvorený spoločný právny poriadok, zaviedli Zmluvy súdny systém určený na zabezpečenie súdržného a jednotného výkladu práva Únie. V súlade s článkom 19 ods. 1 prvým pododsekom ZEÚ Súdny dvor zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv v rámci postupov, ktoré sú v nich stanovené, medzi ktoré patrí žaloba o nesplnenie povinnosti upravená článkami 258 až 260 ZFEÚ [pozri v tomto zmysle stanovisko 1/17 (Dohoda CETA medzi EÚ a Kanadou) z 30. apríla 2019, EU:C:2019:341, bod 111 a citovanú judikatúru].

539    Cieľom tohto konania o žalobe o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ je objektívne zistenie, že členský štát si nesplnil povinnosti, ktoré mu ukladá právo Únie [rozsudok zo 6. októbra 2020, Komisia/Maďarsko (Vysokoškolská výučba), C‑66/18, EU:C:2020:792, bod 56 a citovaná judikatúra].

540    Keďže neexistuje výnimka z pravidla všeobecnej právomoci, ktorú článok 19 ZEÚ priznáva Súdnemu dvoru na zabezpečenie dodržiavania práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv, Súdny dvor má v rámci konania o žalobe o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ naďalej právomoc kontrolovať, či členské štáty dodržiavajú povinnosti vyplývajúce z článku 2 ZEÚ.

541    Nemôže teda uspieť tvrdenie Maďarska, podľa ktorého možno konštatovať porušenie hodnôt uvedených v článku 2 ZEÚ len na základe postupu stanoveného v článku 7 ZEÚ.

542    V tomto zmysle treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že na rozdiel od toho, čo tvrdí tento členský štát, okrem postupu stanoveného v článku 7 ZEÚ mnohé iné ustanovenia Zmlúv, často konkretizované rôznymi aktmi sekundárneho práva, priznávajú inštitúciám Únie právomoc skúmať, konštatovať a v prípade potreby sankcionovať porušenia hodnôt obsiahnutých v článku 2 ZEÚ, ku ktorým dôjde v členskom štáte (rozsudky zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21, EU:C:2022:97, bod 159, ako aj zo 16. februára 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑157/21, EU:C:2022:98, bod 195).

543    Z toho nevyhnutne vyplýva, že uvedené hodnoty nemožno považovať za hodnoty, ktoré Únia môže chrániť len v rámci postupu stanoveného v článku 7 ZEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21, EU:C:2022:97, bod 163, ako aj zo 16. februára 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑157/21, EU:C:2022:98, bod 199).

b)      O porušení povinností vyplývajúcich z článku 2 ZEÚ

544    Na úvod treba pripomenúť, že okrem porušení ustanovení práva Únie konštatovaných v bodoch 163, 204, 235, 311 a 416 tohto rozsudku Maďarsko prijatím novelizačného zákona porušilo aj články 1, 7, 11 a 21 Charty, ako vyplýva z bodov 422 a 493 tohto rozsudku.

545    Súdnemu dvoru teda prináleží posúdiť, či všetky tieto porušenia môžu zakladať porušenie článku 2 ZEÚ.

546    V prvom rade, ako v podstate vyplýva z úvah uvedených v bode 536 tohto rozsudku, hodnoty uvedené v tomto článku 2 zakladajú v Únii právne záväzné povinnosti prierezovej povahy a definujú samotnú identitu Únie ako spoločného právneho poriadku.

547    Z právne záväznej povahy článku 2 ZEÚ však nevyplýva, že každé porušenie ustanovenia práva Únie, ktoré tieto hodnoty priamo alebo nepriamo konkretizuje, nevyhnutne znamená porušenie tohto článku 2.

548    Je pravda, že porušenie viacerých základných práv zaručených Chartou, ktoré konkretizujú hodnoty zakotvené v článku 2 ZEÚ, môže naznačovať porušenie týchto hodnôt.

549    Vzájomná dôvera medzi členskými štátmi totiž spočíva na uznávaní hodnôt zakotvených v tomto článku 2, čo znamená, že od pristúpenia žiadny z týchto štátov nesmie vykonávať svoje právomoci spôsobom, ktorý by bol v rozpore s týmito hodnotami, ktoré definujú samotnú identitu Únie ako spoločného právneho poriadku, ktorý členské štáty prijali na základe reciprocity [pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 29. apríla 2025, Komisia/Malta (Občianstvo investorom), C‑181/23, EU:C:2025:283, body 93 a 95]. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Únia teda združuje štáty, ktoré – ako bolo pripomenuté v bode 521 tohto rozsudku – slobodne a dobrovoľne pristúpili k uvedeným hodnotám, najmä k základným právam zakotveným v Charte, rešpektujú ich a zaväzujú sa ich podporovať [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), C‑204/21, EU:C:2023:442, bod 66 a citovanú judikatúru].

550    Výklad uvedeného článku 2, ktorý by išiel nad rámec výkladu uvedeného v bode 547 tohto rozsudku, by však mohol viesť k tomu, že obmedzenia stanovené pre pôsobnosť iných ustanovení práva Únie, a najmä ustanovení Charty, ktoré sú určené pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, budú zbavené akéhokoľvek účinku.

551    V rámci konania o žalobe o nesplnenie povinnosti možno teda porušenie právne záväzných povinností vyplývajúcich z tohto článku 2 zo strany členského štátu konštatovať iba v prípade zjavného a obzvlášť závažného porušenia jednej alebo viacerých hodnôt spoločných členským štátom, keďže takéto porušenia sú nezlučiteľné so samotnou identitou Únie ako spoločného právneho poriadku spoločnosti vyznačujúcej sa pluralizmom.

552    Keďže konštatovanie porušenia článku 2 ZEÚ podlieha osobitným podmienkam vyplývajúcim z vlastného dosahu tohto ustanovenia a z povinností, ktoré s ním súvisia, nemôže uspieť tvrdenie Maďarska, podľa ktorého by porušenie základných práv zakotvených v Charte a zároveň v tomto článku 2 viedlo k uloženiu dvojitej sankcie za jedno porušenie, keďže nič nebráni tomu, aby Súdny dvor, na ktorý bola podaná žaloba o nesplnenie povinnosti, mohol konštatovať samostatné porušenia povinností, ktoré pre členské štáty vyplývajú z Charty a uvedeného článku 2.

553    V druhom rade treba zdôrazniť, že v prejednávanej veci, ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 258 svojich návrhov, novelizačný zákon zavádza ucelený súbor diskriminačných opatrení, ktorý odráža postoj maďarského zákonodarcu, podľa ktorého je akýkoľvek obsah, ktorý popularizuje alebo znázorňuje odklon od identity zodpovedajúcej biologickému pohlaviu, zmenu pohlavia alebo homosexualitu, škodlivý pre telesný, duševný a morálny vývin maloletých osôb, čo odôvodňuje obmedzenie alebo zákaz sprístupnenia takéhoto obsahu maloletým osobám.

554    To znamená, že tento zákon vedie, ako vyplýva z bodov 487 až 491 tohto rozsudku, ku stigmatizácii a marginalizácii osôb, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, len z dôvodu ich sexuálnej identity alebo sexuálnej orientácie, pričom tieto dôsledky sú ešte zhoršené skutočnosťou, že uvedený zákon navyše spája skutočnosť, že niekto nie je cisrodovou alebo heterosexuálnou osobou, s pedofilnou trestnou činnosťou, čím naznačuje, že osoby, ktoré nie sú cisrodové alebo heterosexuálne, predstavujú zásadnú hrozbu pre maďarskú a európsku spoločnosť, v dôsledku čoho toto spájanie môže podnecovať k nenávistnému správaniu voči týmto osobám.

555    Takáto stigmatizácia a marginalizácia, ktoré vedú k vytvoreniu, udržovaniu alebo k posilneniu sociálnej „neviditeľnosti“ určitej časti spoločnosti, sú v rozpore s hodnotami úcty k ľudskej dôstojnosti, rovnosti a rešpektovania ľudských práv, vrátane práv osôb patriacich k menšinám v zmysle článku 2 ZEÚ.

556    Za týchto podmienok treba konštatovať, že novelizačný zákon zjavne a obzvlášť závažným spôsobom zasahuje do práv osôb, ktoré nie sú cisrodové, vrátane transrodových osôb, alebo nie sú heterosexuálne, ako aj do hodnôt úcty k ľudskej dôstojnosti, rovnosti a rešpektovania ľudských práv, vrátane práv osôb patriacich k menšinám v zmysle tohto článku 2, takže je v rozpore so samotnou identitou Únie ako spoločného právneho poriadku v spoločnosti vyznačujúcej sa pluralizmom.

557    V treťom rade tento záver nemožno spochybniť argumentáciou Maďarska, podľa ktorej členské štáty disponujú určitou mierou voľnej úvahy pri určovaní úrovne ochrany základných záujmov spoločnosti, pokiaľ ide o otázky úzko súvisiace s ich národnou identitou.

558    Podľa tohto článku 4 ods. 2 Únia rešpektuje rovnosť členských štátov pred Zmluvami, ako aj ich národnú identitu, obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch vrátane regionálnych a miestnych samospráv.

559    Podľa judikatúry Súdneho dvora platí, že hoci je Únia povinná rešpektovať národnú identitu členských štátov v súlade s uvedeným článkom 4 ods. 2, takže tieto štáty disponujú určitou mierou voľnej úvahy pri zabezpečovaní uplatňovania hodnôt uvedených v článku 2 ZEÚ a zásad práva Únie, ktoré ich konkretizujú, nijako z toho nevyplýva, že povinnosti vyplývajúce z tohto článku 2 môžu byť odlišné v závislosti od členského štátu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21, EU:C:2022:97, bod 233, ako aj zo 16. februára 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑157/21, EU:C:2022:98, bod 265).

560    Členské štáty totiž síce majú odlišnú národnú identitu, obsiahnutú vo svojich základných politických a ústavných systémoch, ktorú Únia rešpektuje, uznávajú však spoločné hodnoty, ktoré zdieľajú podľa uvedeného článku 2, a ktoré sa zaviazali neustále dodržiavať (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21, EU:C:2022:97, bod 234, ako aj zo 16. februára 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑157/21, EU:C:2022:98, bod 266).

561    Okrem toho článok 4 ods. 2 ZEÚ treba vykladať s prihliadnutím na ustanovenia rovnakej právnej sily, najmä ten istý článok 2, a nemôže zbaviť členské štáty povinnosti dodržiavať požiadavky, ktoré z týchto ustanovení vyplývajú [pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 2024, Komisia/Česká republika (Zvoliteľnosť a členstvo v politickej strane), C‑808/21, EU:C:2024:962, bod 158, ako aj z 19. novembra 2024, Komisia/Poľsko (Zvoliteľnosť a členstvo v politickej strane), C‑814/21, EU:C:2024:963, bod 155, ako aj citovanú judikatúru].

562    Tento článok 4 ods. 2 teda chráni len koncepciu národných identít v zmysle tohto článku, ktorá je v súlade s hodnotami zakotvenými v článku 2 ZEÚ.

563    Ako však vyplýva z bodu 556 tohto rozsudku, keďže novelizačný zákon porušuje hodnoty úcty k ľudskej dôstojnosti, rovnosti a rešpektovania ľudských práv, vrátane práv osôb patriacich k menšinám v zmysle tohto článku 2, Maďarsko sa nemôže platne odvolávať na svoju národnú identitu, aby odôvodnilo prijatie tohto zákona.

564    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba dospieť k záveru, že šiesty žalobný dôvod je dôvodný.

C.      O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 10 GDPR a článku 8 ods. 2 Charty

1.      Argumentácia účastníkov konania

565    Vo svojom štvrtom žalobnom dôvode, ktorý treba preskúmať ako posledný, Komisia vytýka Maďarsku, že si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 10 GDPR a článku 8 ods. 2 Charty.

566    Uvádza, že § 67 ods. 1 písm. a) až d) zákona o registri trestov ukladá orgánu zodpovednému za vedenie registra trestov povinnosť poskytnúť akejkoľvek „oprávnenej osobe“ priamy prístup k zaznamenaným údajom, na žiadosť poskytnúť oprávnenej osobe údaje z tohto systému, na žiadosť oprávnenej osoby osvedčiť údaje z tohto systému a elektronicky sprístupniť oprávnenej osobe zaznamenané údaje o osobách, ktoré sa dopustili trestných činov v sexuálnej oblasti alebo sexuálne motivovaných trestných činov spáchaných na deťoch.

567    Táto inštitúcia po prvé tvrdí, že § 67 ods. 1 písm. d) zákona o registri trestov neposkytuje dostatočné záruky pre práva a slobody dotknutých osôb, pokiaľ ide o podmienky prístupu k ich osobným údajom, keďže toto ustanovenie nespresňuje, ktoré osoby sú „oprávnené“ mať elektronický prístup k údajom z registrov trestov („rozhranie“).

568    Také široké a nepresné označenie, ako je uvedené v tomto článku 67 ods. 1 písm. a) až d), v tejto súvislosti vedie k právnej neistote, pokiaľ ide o osoby, ktoré majú k registrom prístup, čo je v rozpore s článkom 10 GDPR.

569    Podľa tohto článku 10 sa totiž prístup k osobným údajom musí uskutočňovať na základe objektívnych kritérií a len v prípade, ak je odôvodnený a nevyhnutný. Pokiaľ však ide o § 75/B ods. 3 písm. a) a ab) zákona o registri trestov, za osoby, ktoré majú s maloletou osobou úzku väzbu, a teda patria do pôsobnosti tohto ustanovenia, sa považujú aj osoby, ktoré zabezpečujú starostlivosť o maloletú osobu len krátko.

570    Vzhľadom na kritérium nevyhnutnosti prístupu k dotknutým údajom podľa odseku 1 tohto § 75/B tieto osoby môžu mať oprávnený záujem na zabezpečení ochrany detí a predchádzaní trestným činom v sexuálnej oblasti a sexuálne motivovaným trestným činom spáchaným na deťoch alebo s využitím detí.

571    Z rozsudku z 22. júna 2021, Latvijas Republikas Saeima (Pokutové body) (C‑439/19, EU:C:2021:504, bod 110 a citovaná judikatúra), však vyplýva, že kritérium nevyhnutnosti nie je splnené, ak cieľ všeobecného záujmu možno primeraným spôsobom rovnako účinne dosiahnuť inými menej obmedzujúcimi prostriedkami.

572    Po druhé Komisia tvrdí, že kritériá na prístup k údajom zaznamenaným v registri trestov v rámci zákona o registri trestov neposkytujú „primerané záruky ochrany práv a slobôd dotknutých osôb“ v zmysle článku 10 GDPR, keďže tieto kritériá nemôžu zaručiť, že spracúvanie údajov o trestnej činnosti spĺňa všeobecné požiadavky nevyhnutnosti a proporcionality.

573    V tejto súvislosti spresňuje, že v súlade s článkami 5 a 6 GDPR možno prístup verejnosti k osobným údajom obsiahnutým v úradných dokumentoch poskytnúť len vtedy, ak sa preukáže nevyhnutnosť ich sprístupnenia. V prejednávanej veci však nie je zavedený žiadny mechanizmus na posúdenie nevyhnutnosti prístupu na základe objektívnych kritérií.

574    Po tretie Komisia tvrdí, že článok 86 GDPR, ktorý sa týka sprístupnenia osobných údajov v úradných dokumentoch, ktoré má v držbe orgán verejnej moci alebo verejnoprávny či súkromnoprávny subjekt na účely splnenia úlohy vo verejnom záujme, tiež nestanovuje nijaké výnimky a odchýlky z pravidiel v oblasti ochrany údajov.

575    Maďarsko odpovedá, že záruky vyžadované článkami 10 a 86 GDPR sú zabezpečené v § 67 ods. 1 písm. a) až d) zákona o registri trestov a sú posilnené opatreniami týkajúcimi sa bezpečnosti údajov, ktoré zodpovedajú úrovni ochrany osobných údajov stanovenej v článku 5 ods. 1 písm. f), ako aj v článku 24 GDPR.

576    Ustanovenie § 67 ods. 1 písm. d) zákona o registri trestov dostatočne presne určuje osoby oprávnené na prístup k údajom osôb, ktoré sa dopustili trestných činov v sexuálnej oblasti a sexuálne motivovaných trestných činov spáchaným na deťoch.

577    Z ustanovenia § 75/B ods. 3 tohto zákona vyplýva, že postup sprístupňovania osobných údajov z registra trestov týkajúcich sa dotknutej osoby môže iniciovať len dospelá osoba, ktorá je s dotknutou maloletou osobou príbuzná alebo ktorá je zodpovedná za výchovu, výživu alebo dohľad nad touto maloletou osobou.

578    Maďarsko tvrdí, že podľa § 8:1 ods. 1 bodu 2 maďarského Občianskeho zákonníka pojem „príbuzný“ zahŕňa manželov a manželky, predkov v priamej línii, osvojené deti, nevlastné deti a deti v pestúnskej starostlivosti, osvojiteľov, nevlastných rodičov a pestúnov, a súrodencov, ako aj partnerov, manželov a manželky predkov v priamej línii, predkov v priamej línii a súrodencov manželov a manželiek, a manželov a manželky súrodencov.

579    Okrem toho z § 4:146 ods. 1 a § 4:224 tohto zákonníka vyplýva, že maloleté dieťa podlieha rodičovskej zodpovednosti a poručníctvu, pričom rodičovská zodpovednosť umožňuje okrem iného spravovať jeho majetok a zabezpečovať jeho právne zastupovanie, a v rámci toho zahŕňa právo požiadať o prístup k údajom podľa zákona o registri trestov.

580    Podľa ustanovenia § 75/B ods. 1 zákona o registri trestov prístup k predmetným údajom musí byť nevyhnutný, pričom nevyhnutnosť a primeranosť prístupu k údajom zaznamenaným v registri trestov je založená na objektívnych a subjektívnych kritériách.

581    Maďarsko dodáva, že fungovanie elektronického rozhrania používaného v súvislosti s prístupom k osobným údajom z registra trestov týkajúcich sa dotknutej osoby poskytuje primerané záruky v súlade s článkom 10 GDPR. Pred podaním žiadosti o údaje z registra trestov musí žiadateľ vykonať vyhlásenie o účele žiadosti na základe „prísnych podmienok vyhľadávania“.

582    Z odôvodnenia 4 GDPR tiež vyplýva, že právo na ochranu osobných údajov nie je absolútne právo, ale musí sa posudzovať vo vzťahu k jeho funkcii v spoločnosti a musí byť vyvážené s ostatnými základnými právami, a to v súlade so zásadou proporcionality. Zabezpečenie práv dieťaťa zakotvených v článku 24 Charty musí mať prednosť pred právom na ochranu osobných údajov. Tento cieľ nemožno dosiahnuť inými primeranými a rovnako účinnými prostriedkami, ako je nevyhnutné a primerané obmedzenie práva na ochranu osobných údajov.

583    Pokiaľ ide o sprístupnenie údajov o trestnej činnosti podľa článku 86 GDPR, Maďarsko poznamenáva, že v prejednávanej veci nejde o sprístupnenie, ani o zverejnenie obsahu úradného dokumentu.

2.      Posúdenie Súdnym dvorom

584    Na úvod je potrebné pripomenúť, že cieľ sledovaný GDPR, ktorý vyplýva z jeho článku 1, ako aj z jeho odôvodnení 1 a 10, spočíva najmä v zabezpečení vysokej úrovne ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb, najmä ich práva na súkromie v súvislosti so spracúvaním osobných údajov zakotveného v článku 8 ods. 1 Charty a v článku 16 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 9. januára 2025, Mousse, C‑394/23, EU:C:2025:2, bod 21 a citovaná judikatúra].

585    V súlade s týmto cieľom musí byť každé spracúvanie osobných údajov najmä v súlade so zásadami týkajúcimi sa spracúvania takýchto údajov uvedenými v článku 5 tohto nariadenia a musí spĺňať podmienky zákonnosti vymenované v článku 6 toho istého nariadenia (rozsudok z 9. januára 2025, Mousse, C‑394/23, EU:C:2025:2, bod 22 a citovaná judikatúra).

586    Článok 5 ods. 1 písm. a) GDPR vyžaduje, aby boli osobné údaje spracúvané zákonným spôsobom, spravodlivo a transparentne vo vzťahu k dotknutej osobe.

587    Pokiaľ ide o podmienky zákonnosti spracúvania, Súdny dvor rozhodol, že článok 6 ods. 1 prvý pododsek GDPR stanovuje taxatívny a obmedzený zoznam prípadov, v ktorých možno spracúvanie osobných údajov považovať za zákonné. Na to, aby sa teda spracúvanie mohlo považovať za zákonné, musí sa naň vzťahovať jeden z prípadov stanovených v tomto ustanovení (rozsudok z 9. januára 2025, Mousse, C‑394/23, EU:C:2025:2, bod 25 a citovaná judikatúra).

588    Súdny dvor tak rozhodol, že ak možno konštatovať, že spracúvanie osobných údajov je nevyhnutné vzhľadom na niektorý z dôvodov stanovených v článku 6 ods. 1 prvom pododseku písm. b) až f) GDPR, nie je potrebné určiť, či sa na toto spracúvanie vzťahuje aj niektorý iný z týchto dôvodov [rozsudok zo 4. júla 2023, Meta Platforms a i. (Všeobecné podmienky používania sociálnej siete), C‑252/21, EU:C:2023:537, bod 94, ako aj citovaná judikatúra].

589    V tomto kontexte odôvodnenia stanovené v tomto článku 6 ods. 1 prvom pododseku písm. b) až f), pokiaľ umožňujú zákonnosť spracúvania osobných údajov vykonávaného bez súhlasu dotknutej osoby, sa majú vykladať reštriktívne (rozsudok z 9. januára 2025, Mousse, C‑621/23, EU:C:2025:2, bod 27 a citovaná judikatúra).

590    Podľa článku 6 ods. 1 prvého pododseku písm. e) GDPR je spracúvanie zákonné iba vtedy a iba v tom rozsahu, keď je potrebné na splnenie úlohy realizovanej vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej moci zverenej prevádzkovateľovi.

591    Treba ešte uviesť, že v oblasti prístupu verejnosti k úradným dokumentom článok 86 GDPR, stanovuje, že osobné údaje v úradných dokumentoch, ktoré má v držbe orgán verejnej moci alebo verejnoprávny či súkromnoprávny subjekt na účely splnenia úlohy realizovanej vo verejnom záujme, môže tento orgán alebo subjekt poskytnúť v súlade s právom Únie alebo právom príslušného členského štátu, s cieľom zosúladiť prístup verejnosti k úradným dokumentom s právom na ochranu osobných údajov.

592    Tento článok treba vykladať po prvé s prihliadnutím na odôvodnenie 4 GDPR, ktoré najmä uvádza, že právo na ochranu osobných údajov nie je absolútnym právom, po druhé na odôvodnenie 154 tohto nariadenia, z ktorého okrem iného vyplýva, že prístup verejnosti k úradným dokumentom možno považovať za verejný záujem [pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. apríla 2025, Ministerstvo zdravotnictví (Údaje týkajúce sa zástupcu právnickej osoby), C‑710/23, EU:C:2025:231, bod 39 a citovanú judikatúru].

593    V prejednávanej veci § 67 ods. 1 zákona o registri trestov stanovuje, že orgán zodpovedný za vedenie registra trestov na základe informačného systému registrov trestov v súlade s ustanoveniami tohto zákona poskytuje podľa písmena a) oprávnenej osobe priamy prístup k zaznamenaným údajom, podľa písmena b) na žiadosť poskytuje oprávnenej osobe údaje z tohto systému, podľa písmena c) na žiadosť oprávnenej osoby osvedčuje údaje z tohto systému a podľa písmena d) elektronicky sprístupňuje oprávnenej osobe zaznamenané údaje o osobách, ktoré sa dopustili trestných činov v sexuálnej oblasti alebo sexuálne motivovaných trestných činov spáchaných na deťoch.

594    Na spracúvanie údajov týkajúcich sa uznania viny za trestné činy uvedené najmä v § 67 ods. 1 písm. d) tohto zákona sa pritom môže vzťahovať článok 6 ods. 1 prvý pododsek písm. e) GDPR.

595    Pokiaľ však ide o údaje týkajúce sa uznania viny za trestné činy a priestupky, článok 10 GDPR podmieňuje ich spracúvanie dodatočnými obmedzeniami. Podľa tohto článku sa spracúvanie týchto údajov „vykonáva len pod kontrolou orgánu verejnej moci“, pokiaľ to nie je „povolené právom Únie alebo právom členského štátu poskytujúcim primerané záruky ochrany práv a slobôd dotknutých osôb“. Každý komplexný register uznania viny za trestné činy sa vedie iba pod kontrolou orgánu verejnej moci (rozsudok zo 7. marca 2024, Endemol Shine Finland, C‑740/22, EU:C:2024:216, bod 47 a citovaná judikatúra).

596    Súdny dvor už rozhodol, že ani článok 6 ods. 1 prvý pododsek písm. e) GDPR, ani článok 10 tohto nariadenia všeobecne a úplne nezakazujú, aby bol orgán verejnej moci oprávnený alebo dokonca nútený oznámiť osobné údaje osobám, ktoré o to požiadajú (rozsudok zo 7. marca 2024, Endemol Shine Finland, C‑740/22, EU:C:2024:216, bod 48 a citovaná judikatúra).

597    GDPR teda v zásade nebráni tomu, aby boli osobné údaje sprístupnené oprávnenej osobe, ak je toto sprístupnenie nevyhnutné na splnenie úlohy realizovanej vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej moci v zmysle článku 6 ods. 1 prvého pododseku písm. e) tohto nariadenia. To isté platí aj v prípade, keď sa na predmetné údaje vzťahuje tento článok 10, pokiaľ právne predpisy povoľujúce toto sprístupnenie poskytujú primerané záruky pre práva a slobody dotknutých osôb (rozsudok zo 7. marca 2024, Endemol Shine Finland, C‑740/22, EU:C:2024:216, bod 49 a citovaná judikatúra).

598    V prejednávanej veci teda Súdnemu dvoru prináleží overiť, či § 67 ods. 1 písm. d) zákona o registri trestov, najmä označenie „oprávnená osoba“ v zmysle tohto ustanovenia, spĺňa požiadavky stanovené v tomto článku 10 s prihliadnutím na zásadu proporcionality, a to na základe zváženia práva na prístup k uvedeným údajom zo strany uvedenej „oprávnenej osoby“ a práva na ochranu osobných údajov zakotveného v článku 8 Charty.

599    V tejto poslednej uvedenej súvislosti treba pripomenúť, že základné práva na rešpektovanie súkromného života a ochranu osobných údajov nie sú absolútnymi výsadami, ako sa uvádza v odôvodnení 4 GDPR, ale musia sa vnímať vo vzťahu k ich úlohe v spoločnosti a musia byť v rovnováhe s inými základnými právami. Obmedzenia tak možno zaviesť, pokiaľ sú v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty ustanovené zákonom a rešpektujú podstatu základných práv, ako aj zásadu proporcionality. Podľa poslednej uvedenej zásady možno obmedzenia zaviesť len vtedy, ak sú nevyhnutné a skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu uznaným Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných. Obmedzenia musia pôsobiť v rámci toho, čo je striktne nevyhnutné, a právna úprava obsahujúca zásah musí stanoviť jasné a presné pravidlá upravujúce rozsah a uplatnenie predmetného opatrenia (rozsudok zo 7. marca 2024, Endemol Shine Finland, C‑740/22, EU:C:2024:216, bod 52 a citovanú judikatúru).

600    Článok 8 ods. 2 Charty v tejto súvislosti uvádza, že osobné údaje musia byť okrem iného riadne spracované „na určené účely na základe súhlasu dotknutej osoby alebo na inom oprávnenom základe ustanovenom zákonom“.

601    Preto na účely určenia, či sprístupnenie osobných údajov týkajúcich sa uznania viny za trestné činy je nevyhnutné na splnenie úlohy vo verejnom záujme alebo úlohy patriacej do výkonu verejnej moci v zmysle článku 6 ods. 1 prvého pododseku písm. e) GDPR, a či vnútroštátna právna úprava povoľujúca takéto sprístupnenie stanovuje primerané záruky pre práva a slobody dotknutých osôb v zmysle článku 10 tohto nariadenia, treba najmä posúdiť, či vzhľadom na závažnosť zásahu do základných práv na rešpektovanie súkromného života a ochranu osobných údajov, ktorý dotknuté spracúvanie spôsobuje, sa tento zásah zdá byť odôvodnený, a najmä primeraný na účely dosiahnutia sledovaných cieľov (pozri analogicky rozsudok zo 7. marca 2024, Endemol Shine Finland, C‑740/22, EU:C:2024:216, bod 53 a citovaná judikatúra).

602    Pokiaľ ide o závažnosť zásahu do týchto práv, Súdny dvor už rozhodol, že spracúvanie údajov týkajúcich sa uznania viny za trestné činy a priestupky alebo súvisiacich bezpečnostných opatrení môže z dôvodu osobitnej citlivosti týchto údajov predstavovať obzvlášť závažný zásah do základných práv na rešpektovanie súkromného života a na ochranu osobných údajov zaručených článkami 7 a 8 Charty. Vzhľadom na to, že takéto údaje sa týkajú takých druhov správania, ktorých dôsledkom je nesúhlas spoločnosti, poskytnutie prístupu k takýmto údajom môže dotknutú osobu stigmatizovať a predstavovať tak závažný zásah do jej súkromného alebo profesijného života (rozsudok zo 7. marca 2024, Endemol Shine Finland, C‑740/22, EU:C:2024:216, bod 54 a citovaná judikatúra).

603    Vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 601 tohto rozsudku treba v prvom rade konštatovať, ako uviedla generálna advokátka v bode 348 svojich návrhov, že cieľ sledovaný § 67 ods. 1 písm. d) zákona o registri trestov, a to ochrana maloletých osôb a predchádzanie trestným činom v sexuálnej oblasti a sexuálne motivovaných trestných činov spáchaných na maloletých osobách alebo s využitím maloletých osôb, predstavuje cieľ všeobecného záujmu uznávaný Úniou v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 599 tohto rozsudku, ktorý môže odôvodniť splnenie úlohy realizovanej vo verejnom záujme podľa článku 6 ods. 1 prvého pododseku písm. e) GDPR.

604    Hoci prístup verejnosti k úradným dokumentom v zmysle článku 86 GDPR, akým je systém registrov trestov upravený v prejednávanej veci zákonom o registri trestov, do ktorého sa zaznamenávajú uznania viny za trestné činy, predstavuje, ako vyplýva z odôvodnenia 154 tohto nariadenia, verejný záujem, ktorý môže legitimizovať oznámenie osobných údajov uvedených v takýchto dokumentoch, tento prístup musí byť v súlade so základnými právami na rešpektovanie súkromného života a na ochranu osobných údajov, ako to navyše výslovne vyžaduje článok 86 GDPR (rozsudok zo 7. marca 2024, Endemol Shine Finland, C‑740/22, EU:C:2024:216, bod 55 a citovaná judikatúra).

605    V druhom rade treba teda overiť, či je sprístupnenie týchto údajov na základe § 67 ods. 1 písm. d) zákona o registri trestov nevyhnutné na splnenie tejto úlohy vo verejnom záujme v súlade s článkom 6 ods. 1 prvým pododsekom písm. e) GDPR, teda či sa toto sprístupnenie zdá byť odôvodnené, a najmä primerané.

606    Komisia tvrdí, že tento § 67 ods. 1 písm. d) neposkytuje dostatočné záruky pre práva a slobody dotknutých osôb, pokiaľ ide o podmienky prístupu k ich osobným údajom, keďže toto ustanovenie jasne nespresňuje osoby, ktoré sú oprávnené mať prístup k údajom z registrov trestov.

607    Maďarsko však zastáva názor, že uvedené ustanovenie tieto oprávnené osoby s dostatočnou presnosťou určuje.

608    Ako teda vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, na účely splnenia požiadavky proporcionality musí vnútroštátna právna úprava poskytujúca prístup k osobným údajom stanoviť jasné a presné pravidlá, ktoré budú upravovať rozsah a uplatnenie dotknutého opatrenia a ukladať minimálne požiadavky tak, aby osoby, ktorých osobné údaje sú dotknuté, mali dostatočné záruky umožňujúce účinne chrániť tieto údaje pred rizikami zneužitia. Táto právna úprava musí vymedziť okolnosti a podmienky, za akých možno prijať opatrenie upravujúce spracúvanie takýchto údajov, čím zaručí, aby zásah nešiel nad rámec toho, čo je prísne nevyhnutné [pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. marca 2021, Prokuratuur (Podmienky prístupu k údajom týkajúcim sa elektronických komunikácií), C‑746/18, EU:C:2021:152, bod 48 a citovanú judikatúru a z 5. apríla 2022, Commissioner of An Garda Síochána a i., C‑140/20, EU:C:2022:258, bod 54, ako aj citovanú judikatúru].

609    Po prvé § 67 ods. 1 písm. d) zákona o registri trestov však nemožno považovať za ustanovenie, ktoré takéto jasné a presné pravidlá stanovuje. Konkrétne pojem „oprávnená osoba“ v zmysle tohto ustanovenia, ktorý sa vzťahuje na osoby oprávnené podať žiadosť o prístup na základe tohto ustanovenia, nie je dostatočne vymedzený ani zákonom o registri trestov, ani maďarským Občianskym zákonníkom.

610    Tieto zákony totiž nemožno vykladať tak, že s dostatočnou presnosťou vymedzujú osobu, ktorú možno v zmysle tohto § 67 ods. 1 písm. d) považovať za „oprávnenú osobu“.

611    Podľa § 75/B ods. 3 písm. a) zákona o registri trestov v spojení s § 8:1 ods. 1 bodom 2 maďarského Občianskeho zákonníka môže o sprístupnenie údajov požiadať dospelá osoba, ktorá je s maloletou osobou príbuzná alebo ktorá je zodpovedná za výchovu, výživu a dohľad nad touto maloletou osobou.

612    Takáto definícia však nespĺňa požiadavku obmedziť zásah do základných práv na rešpektovanie súkromného života a na ochranu osobných údajov na to, čo je prísne nevyhnutné, ako to vyplýva z judikatúry citovanej v bode 608 tohto rozsudku, keďže okruh osôb potenciálne oprávnených podať žiadosť o prístup k údajom podľa § 67 ods. 1 písm. d) zákona o registri trestov má príliš široký rozsah, najmä pokiaľ ide o dospelé osoby zodpovedné za výchovu, výživu a dohľad nad maloletou osobou v zmysle § 75/B ods. 3 písm. a) tohto zákona.

613    Ako v podstate zdôraznila generálna advokátka v bode 354 svojich návrhov, treba uviesť, že spracúvanie osobných údajov týkajúcich sa uznania viny za trestné činy a priestupky podľa článku 10 GDPR musí byť predvídateľné. Túto požiadavku však v prejednávanej veci vnútroštátna právna úprava nespĺňa, a to vzhľadom na definíciu pojmu „oprávnená osoba“ v zmysle tohto § 67 ods. 1 písm. d).

614    Po druhé ani hmotnoprávne podmienky prístupu k týmto údajom nemožno považovať za dostatočne presné na to, aby bola dodržaná požiadavka „primeraných záruk ochrany práv a slobôd dotknutých osôb“ podľa článku 10 GDPR, pričom tieto záruky zodpovedajú všeobecným požiadavkám nevyhnutnosti a proporcionality.

615    V prejednávanej veci § 75/B ods. 3 písm. b) zákona o registri trestov v spojení s odsekom 1 tohto ustanovenia upravuje sprístupňovanie uvedených údajov, ak je prístup potrebný na účely ochrany detí a predchádzania trestným činom v sexuálnej oblasti a sexuálne motivovaným trestným činom spáchaným na deťoch alebo s využitím detí.

616    Treba teda konštatovať, ako uviedla generálna advokátka v bode 357 svojich návrhov, že tento § 75/B ods. 3 písm. b) zveruje posúdenie nevyhnutnosti a primeranosti takéhoto prístupu len žiadateľovi o prístup prostredníctvom jednoduchého vyhlásenia, a nie príslušnému orgánu zodpovednému za dohľad nad prístupom k záznamom vedeným v registri trestov.

617    Vzhľadom na citlivosť údajov týkajúcich sa uznania viny za trestné činy a závažnosť zásahu do základných práv na rešpektovanie súkromného života a na ochranu osobných údajov dotknutých osôb, ku ktorému dochádza v dôsledku sprístupnenia týchto údajov, treba pritom konštatovať, že takéto vlastné vyhlásenie žiadateľa o nevyhnutnosti žiadosti o prístup k uvedeným údajom zjavne nemôže obmedziť tento zásah na to, čo je prísne nevyhnutné.

618    Za týchto podmienok § 67 ods. 1 písm. d) v spojení s § 75/B ods. 3 písm. b) zákona o registri trestov nestanovuje primerané záruky pre práva a slobody dotknutých osôb v zmysle článku 10 GDPR, a nemôže teda odôvodniť spracúvanie osobných údajov dotknutých osôb uvedených v registri trestov tým, že toto spracúvanie je nevyhnutné na splnenie úlohy realizovanej vo verejnom záujme v zmysle článku 6 ods. 1 písm. e) GDPR.

619    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba dospieť k záveru, že štvrtý žalobný dôvod je dôvodný.

IV.    O trovách

620    Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Maďarsko nemalo úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené rozhodnúť, že znáša svoje vlastné trovy konania, a uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania Komisie v súlade s jej návrhmi.

621    Podľa článku 140 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania. V dôsledku toho Belgické kráľovstvo, Dánske kráľovstvo, Spolková republika Nemecko, Estónska republika, Írsko, Helénska republika, Španielske kráľovstvo, Francúzska republika, Luxemburské veľkovojvodstvo, Maltská republika, Holandské kráľovstvo, Rakúska republika, Portugalská republika, Slovinská republika, Fínska republika, Švédske kráľovstvo, ako aj Európsky parlament znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (plénum) rozhodol takto:

1.      Maďarsko si tým, že vložilo § 6/A do a gyermekek védelméről és a gyámügyi igazgatásról szóló 1997. évi XXXI. törvény (zákon č. XXXI z roku 1997 o ochrane detí a poručníctve) z 8. mája 1997, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 3 ods. 2 smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode), článkov 16 a 19 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu, a z článkov 1, 7, 11 a 21 Charty základných práv Európskej únie.

2.      Maďarsko si tým, že vložilo § 8 ods. 1a do a gazdasági reklámtevékenység alapvető feltételeiről és egyes korlátairól szóló 2008. évi XLVIII. törvény (zákon č. XLVIII z roku 2008 o základných podmienkach a určitých obmedzeniach činností obchodnej reklamy), z 28. júna 2008, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 9 ods. 1 písm. c) bodu ii) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1808 zo 14. novembra 2018, článku 3 ods. 2 smernice 2000/31, článkov 16 a 19 smernice 2006/123, ako aj z článkov 1, 7, 11 a 21 Charty základných práv.

3.      Maďarsko si tým, že vložilo § 9 ods. 6 do a médiaszolgáltatásokról és a tömegkommunikációról szóló 2010. évi CLXXXV. törvény (zákon č. CLXXXV z roku 2010 o mediálnych službách a masovej komunikácii) z 31. decembra 2010, ako aj tým, že prijalo § 32 ods. 4a tohto zákona, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 6a ods. 1 smernice 2010/13, ako aj z článkov 1, 7, 11 a 21 Charty základných práv.

4.      Maďarsko si tým, že zmenilo § 179 ods. 2 zákona č. CLXXXV z roku 2010 o mediálnych službách a masovej komunikácii, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 2 a článku 3 ods. 1 smernice 2010/13.

5.      Maďarsko si tým, že zmenilo § 9 ods. 12 a nemzeti köznevelésről szóló 2011. évi CXC. törvény (zákon č. CXC z roku 2011 o národnom verejnom vzdelávaní) z 29. decembra 2011, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 16 a 19 smernice 2006/123, ako aj z článkov 1, 7, 11 a 21 Charty základných práv.

6.      Maďarsko si tým, že prijalo ustanovenia a pedofil bűnelkövetőkkel szembeni szigorúbb fellépésről, valamint a gyermekek védelme érdekében egyes törvények módosításáról szóló 2021. évi LXXIX. törvény (zákon č. LXXIX z roku 2021, ktorým sa prijímajú prísnejšie opatrenia proti pedofilným páchateľom trestných činov a menia niektoré zákony na ochranu detí) z 15. júna 2021, ktorými boli vykonané legislatívne zmeny uvedené v bodoch 1 až 5 tohto výroku, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 2 ZEÚ.

7.      Maďarsko si tým, že zmenilo § 67 ods. 1 písm. a) až d) a bűnügyi nyilvántartási rendszerről, az Európai Unió tagállamainak bíróságai által magyar állampolgárokkal szemben hozott ítéletek nyilvántartásáról, valamint a bűnügyi és rendészeti biometrikus adatok nyilvántartásáról szóló 2009. évi XLVII. törvény (zákon č. XLVII z roku 2009 o registri trestov, registri rozsudkov vydaných súdmi členských štátov Európskej únie proti maďarským štátnym príslušníkom a zaznamenávaní biometrických údajov v trestnej a policajnej oblasti) z 19. júna 2009, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 10 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), ako aj z článku 8 ods. 2 Charty základných práv.

8.      Maďarsko znáša svoje vlastné trovy konania a je povinné nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

9.      Belgické kráľovstvo, Dánske kráľovstvo, Spolková republika Nemecko, Estónska republika, Írsko, Helénska republika, Španielske kráľovstvo, Francúzska republika, Luxemburské veľkovojvodstvo, Maltská republika, Holandské kráľovstvo, Rakúska republika, Portugalská republika, Slovinská republika, Fínska republika, Švédske kráľovstvo, ako aj Európsky parlament znášajú svoje vlastné trovy konania.

Podpisy

*      Jazyk konania: maďarčina.