Vec C‑551/22 P

Európska komisia

proti

Jednotnej rade pre riešenie krízových situácií

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 18. júna 2024

„Odvolanie – Hospodárska a menová politika – Banková únia – Nariadenie (EÚ) č. 806/2014 – Jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií – Postup riešenia krízových situácií uplatniteľný v prípade zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania subjektu – Článok 18 ods. 7 – Prijatie programu riešenia krízových situácií Jednotnou radou pre riešenie krízových situácií – Schválenie tohto programu Európskou komisiou – Článok 86 ods. 2 – Akty, ktoré môžu byť predmetom žaloby – Žaloba o neplatnosť – Prípustnosť“

Odvolanie – Prípustnosť – Odvolací dôvod smerujúci proti preskúmaniu prípustnosti žaloby na Všeobecnom súde – Odvolanie podané vedľajším účastníkom konania v konaní na Všeobecnom súde – Prípustnosť

(Článok 256 ods. 1; Štatút Súdneho dvora, článok 56)

(pozri bod 50)
Odvolanie – Prípustnosť – Rozhodnutie, ktoré možno napadnúť odvolaním – Rozsudok Všeobecného súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá ako neprípustná a následne zamietnutá ako nedôvodná – Prípustnosť

(Článok 256 ods. 1; Štatút Súdneho dvora, článok 56)

(pozri bod 51)
Inštitúcie Európskej únie – Výkon právomocí– Prenesenia právomocí – Podmienky – Delegovanie rozhodovacích právomocí na agentúry – Druhy delegovania a účinky – Delegovanie jasne vymedzených výkonných právomocí – Neexistencia významnej zmeny dotknutých právomocí – Delegovanie diskrečnej právomoci zahŕňajúcej široký priestor na voľnú úvahu v zásadných otázkach v príslušnej oblasti politiky – Potenciálny presun zodpovednosti

(Článok 290 ZFEÚ)

(pozri body 69 – 73)
Inštitúcie Európskej únie – Výkon právomocí – Prenesenia právomocí – Podmienky – Delegovanie rozhodovacích právomocí na Jednotnú radu pre riešenie krízových situácií (SRB) – Prijatie programu riešenia krízových situácií zo strany SRB – Široká diskrečná právomoc – Normatívne ustanovenia, ktoré zabraňujú presunu zodpovednosti z Komisie na SRB

(Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 806/2014, článok 18 ods. 1 až 7)

(pozri body 75 – 81)
Žaloba o neplatnosť – Akty, ktoré možno napadnúť žalobou – Pojem – Akty, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky – Prípravné akty – Rozhodnutie Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (SRB) o prijatí programu riešenia krízových situácií – Nadobudnutie účinnosti – Neexistencia vzniku záväzných právnych účinkov – Vylúčenie – Rozhodnutie Komisie alebo Rady Európskej únie o schválení, ktorým sa s konečnou platnosťou stanovuje obsah tohto programu – Zahrnutie

(Článok 263 ZFEÚ; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 806/2014, článok 18 ods. 1 až 8 a článok 30 ods. 1 a 2)

(pozri body 77 – 81, 83 – 86, 88, 89, 93, 94)

Zhrnutie

Veľká komora Súdneho dvora, ktorá rozhoduje o odvolaní podanom Európskou komisiou proti rozsudku Všeobecného súdu z 1. júna 2022 vo veci Fundación Tatiana Pérez de Guzmán el Bueno a SFL/SRB ( 1 ), vyhovela tomuto odvolaniu a s konečnou platnosťou vo veci samej zamietla ako neprípustnú žalobu, ktorú na Všeobecný súd podali Fundación a Stiftung für Forschung und Lehre proti rozhodnutiu Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (SRB) zo 7. júna 2017 o prijatí programu riešenie krízových situácií vo vzťahu k Banco Popular Español SA ( 2 ) (ďalej len „sporný program riešenia krízových situácií“), ktorý bol prijatý na základe nariadenia (EÚ) č. 806/2014 ( 3 ).

Na záver svojej analýzy Súdny dvor rozhodol, že sporný program riešenia krízových situácií nepredstavuje napadnuteľný akt v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, a preto zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom vyhlásil žalobu o zrušenie tohto programu za prípustnú. Súdny dvor vychádza pri tejto analýze najmä zo zásad delegovania právomocí na agentúry, ktoré boli stanovené v rozsudku z 13. júna 1958, Meroni/Vysoký úrad ( 4 ), a zopakované v rozsudku z 22. januára 2014, Spojené kráľovstvo/Parlament a Rada ( 5 ).

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor pripomenul, že žalobu o neplatnosť podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ v spojení s jeho prvým odsekom možno podať proti ustanoveniam alebo opatreniam, ktoré boli prijaté inštitúciami, orgánmi, úradmi alebo agentúrami Únie bez ohľadu na ich formu, ktoré majú vyvolávať záväzné právne účinky spôsobilé ovplyvniť záujmy fyzickej alebo právnickej osoby tým, že podstatným spôsobom menia jej právne postavenie. Na účely stanovenia, či akt vyvoláva takéto účinky, a či teda môže byť predmetom takejto žaloby, treba vychádzať z podstaty tohto aktu a posúdiť tieto účinky vzhľadom na objektívne kritériá, akými je obsah tohto aktu, a prípadne zohľadniť kontext, v akom bol tento akt prijatý, ako aj právomoci inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry, ktorá je jeho autorom.

Pokiaľ ide po prvé o obsah sporného programu riešenia krízových situácií, Súdny dvor konštatoval, že tento program ešte nebol schválený v čase jeho prijatia na výkonnom zasadnutí SRB 7. júna 2017, keďže bol následne doručený Komisii na schválenie, od ktorého záviselo nadobudnutie jeho platnosti, a tým aj záväzných právnych účinkov.

Po druhé pokiaľ ide o kontext, v ktorom bol prijatý sporný program riešenia krízových situácií, Súdny dvor poznamenal, že jeho právnym základom je, ako sa uvádza v preambule, nariadenie o SRM ( 6 ). Postup stanovený týmto nariadením je založený na konštatovaní ( 7 ), že výkon právomocí riešiť krízové situácie stanovený v tomto nariadení je záležitosťou politiky Únie v oblasti riešenia krízových situácií bankových inštitúcií, ktorú môžu stanoviť len inštitúcie Únie, a že pri prijímaní každého osobitného programu riešenia krízových situácií existuje priestor na voľné uváženie vzhľadom najmä na značný dosah rozhodnutí o riešení krízových situácií na finančnú stabilitu členských štátov a na samotnú Úniu, ako aj na rozpočtovú suverenitu členských štátov. Z týchto dôvodov považoval normotvorca Únie za potrebné stanoviť náležité zapojenie Rady a Komisie, a to účasť, ktorá posilňuje potrebnú prevádzkovú nezávislosť SRB a zároveň dodržiava zásady delegovania právomocí na agentúry.

V tejto poslednej spomenutej súvislosti Súdny dvor pripomenul, že v rozsudkoch Meroni/Vysoký úrad a Spojené kráľovstvo/Parlament a Rada v podstate rozhodol, že dôsledky vyplývajúce z delegovania právomocí sú veľmi odlišné v závislosti od toho, či sa delegovanie na jednej strane týka jasne definovaných vykonávacích právomocí, ktorých použitie teda môže podliehať prísnej kontrole vzhľadom na objektívne kritériá stanovené delegujúcim orgánom, alebo na druhej strane o „diskrečnú právomoc zahŕňajúcu široký priestor pre posúdenie, ktorej použitie môže vyjadrovať skutočnú hospodársku politiku“. Prvý typ delegovania právomocí nemôže výrazne zmeniť dôsledky výkonu právomocí, ktorých sa týka, zatiaľ čo druhý typ delegovania právomocí tým, že nahrádza rozhodnutia delegujúceho orgánu rozhodnutiami povereného orgánu, vykonáva „skutočný presun zodpovednosti“. Súdny dvor poznamenal, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Meroni/Vysoký úrad, rozhodol, že delegovanie právomocí, o ktoré ide v tejto veci, v rozsahu, v akom priznáva dotknutým subjektom „priestor pre posúdenie, ktoré zahŕňa širokú diskrečnú právomoc“, nemožno považovať za zlučiteľné s „požiadavkami Zmluvy“, pričom uviedol, že Vysoký úrad si tým, že si vyhradil len možnosť neschváliť rozhodnutia týchto orgánov, nezachoval dostatočné právomoci, aby zabránil takémuto presunu zodpovednosti.

Podľa Súdneho dvora judikatúra vyplývajúca z tohto rozsudku vychádza z predpokladu, podľa ktorého rovnováha právomocí, ktorá je charakteristická pre inštitucionálnu štruktúru Únie, predstavuje základnú záruku priznanú Zmluvami a že delegovanie širokej diskrečnej právomoci túto záruku narúša, keďže túto právomoc zveruje iným orgánom, než sú orgány zriadené Zmluvami na zabezpečenie a kontrolu jej výkonu v rámci svojich príslušných právomocí. Široká diskrečná právomoc uvedená v tejto judikatúre sa týka najmä základných otázok v dotknutej oblasti politiky, ktoré zahŕňajú širokú mieru voľnej úvahy na účely zosúladenia rôznych, niekedy protichodných cieľov.

Súdny dvor dodal, že z uvedenej judikatúry konkrétne vyplýva, že uplatniteľnosť zásad delegovania právomocí na agentúry, ktoré sú v nej stanovené, nezávisí od individuálnej alebo všeobecnej povahy aktov, ktoré sú agentúry oprávnené prijať, ale len od toho, či sa delegovanie týka širokej diskrečnej právomoci alebo naopak presne vymedzených vykonávacích právomocí.

Cieľom postupu zavedeného nariadením o SRM ( 8 ) je konkretizovať zásady uvedené v rozsudku Meroni/Vysoký úrad a pripomenuté v rozsudku Spojené kráľovstvo/Parlament a Rada.

Je pravda, že SRB je zodpovedná za prijímanie všetkých rozhodnutí súvisiacich s riešením krízových situácií týkajúcich sa najmä finančných inštitúcií a skupín, ktoré sa považujú za dôležité pre finančnú stabilitu v Únii, ako aj iných cezhraničných skupín. ( 9 ) Na tento účel SRB prijíma program riešenia krízových situácií v súvislosti s takýmito subjektmi a skupinami len vtedy, ak po prijatí oznámenia ECB o posúdení skutočného alebo pravdepodobného zlyhania dotknutého subjektu alebo z vlastnej iniciatívy ( 10 ) usúdi, že sú splnené podmienky riešenia krízových situácií, ( 11 ) ktoré sa týkajú preukázaného alebo predvídateľného zlyhania subjektu, neexistencie alternatívnych opatrení na riešenie krízových situácií a potreby riešenia vo verejnom záujme. V takom prípade prijme SRB ( 12 ) program riešenie krízových situácií, v ktorom sa na dotknutý subjekt bude vzťahovať postup riešenia krízových situácií a určí sa, či sa naň uplatnia nástroje riešenia krízových situácií ( 13 ), ako aj použitie Jednotného fondu na riešenie krízových situácií.

Hoci je však SRB priznaná široká diskrečná právomoc, pokiaľ ide o posúdenie, či a akými prostriedkami sa má v dotknutom subjekte zaviesť postup riešenia krízových situácií, uvedená právomoc sa riadi objektívnymi kritériami a podmienkami, ktorými sa vymedzuje pôsobnosť SRB a ktoré sa týkajú podmienok aj nástrojov riešenia krízových situácií. ( 14 ) Okrem toho sa v nariadení o SRM stanovuje účasť Komisie a Rady na postupe vedúcom k prijatiu programu riešenia krízových situácií, ktorý musí schváliť Komisia a prípadne Rada, aby nadobudol účinnosť.

SRB je teda povinná informovať Komisiu o všetkých opatreniach, ktoré prijme s cieľom pripraviť riešenie krízových situácií, a vymieňa si s Komisiou a Radou všetky informácie potrebné na plnenie ich úloh. ( 15 ) Komisia okrem toho určí zástupcu oprávneného zúčastňovať sa na výkonných zasadnutiach a plenárnych zasadnutiach SRB ako stály pozorovateľ a tento zástupca má oprávnenie zúčastňovať sa na rokovaniach a má prístup ku všetkým dokumentom. ( 16 ) SRB je okrem toho povinná postúpiť program riešenia krízových situácií Komisii bezodkladne po jeho prijatí, a Komisia do 24 hodín od takéhoto postúpenia buď schváli uvedený program, alebo vznesie námietky, pokiaľ ide o aspekty vlastného uváženia v súvislosti s programom, s výnimkou tých, ktoré sa týkajú splnenia kritéria verejného záujmu a stanovenej výšky prostriedkov na použitie Jednotného fondu na riešenie krízových situácií. ( 17 ) Pokiaľ ide o posledné uvedené diskrečné aspekty, Komisia môže do dvanástich hodín od uvedeného postúpenia navrhnúť, aby Rada vzniesla námietky. ( 18 ) Napokon program riešenia krízových situácií môže nadobudnúť účinnosť len vtedy, ak Rada alebo Komisia nevznesú do 24 hodín od jeho postúpenia zo strany SRB námietku. ( 19 ) Ak Komisia takýto program schváli, musí potom v plnej miere prevziať zodpovednosti, ktoré jej boli zverené Zmluvami.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy dospel Súdny dvor k záveru, že ustanovenia článku 18 nariadenia o SRM, na základe ktorých bol prijatý sporný program riešenia krízových situácií môžu zabrániť „presunu zodpovednosti“ v zmysle judikatúry vo veci Meroni/Vysoký úrad. Hoci tieto ustanovenia zverujú SRB právomoc posúdiť, či sú v danom prípade splnené podmienky na prijatie programu riešenia krízových situácií, a určiť nástroje potrebné na účely takéhoto programu, zverujú Komisii, prípadne Rade, zodpovednosť za konečné posúdenie diskrečných aspektov tohto programu. Tieto diskrečné aspekty patria do pôsobnosti politiky Únie v oblasti riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a zahŕňajú vyváženie rôznych cieľov a záujmov týkajúcich sa zachovania finančnej stability Únie a integrity vnútorného trhu, pričom sa zohľadňuje rozpočtová suverenita členských štátov a ochrana záujmov akcionárov a veriteľov.

Pokiaľ ide po tretie o právomoci SRB, Súdny dvor rozhodol, že výklad prijatý Všeobecným súdom, podľa ktorého program riešenia krízových situácií môže mať záväzné právne účinky nezávisle od rozhodnutia Komisie o jeho schválení, je v rozpore tak s právomocami, ktoré SRB priznáva nariadenie o SRM, ako aj judikatúrou vo veci Meroni/Vysoký úrad.

Nariadenie o SRM síce stanovuje, ( 20 ) že SRB má vypracovať a prijať program riešenia krízových situácií, nezveruje jej však právomoc prijať akt, ktorý by mal samostatné právne účinky. V rámci postupu riešenia krízových situácií je schválenie Komisie nevyhnutným prvkom pre nadobudnutie účinnosti programu riešenia krízových situácií.

Toto schválenie je rozhodujúce aj pre obsah predmetného programu riešenia krízových situácií. Hoci nariadenie o SRM umožňuje Komisii schváliť takýto program bez toho, aby vzniesla námietky voči jeho diskrečným aspektom alebo navrhla, aby tak urobila Rada, umožňuje tiež Komisii a Rade v súvislosti s týmito diskrečnými aspektami nahradiť posúdenie SRB vlastným posúdením tým, že voči nim vznesie námietky, ( 21 ) pričom v takom prípade je SRB povinná v lehote ôsmich hodín zmeniť tento program v súlade s dôvodmi vyjadrenými Komisiou alebo Radou, aby uvedený program nadobudol účinnosť. ( 22 ) Námietka Rady založená na tom, že nie je splnené kritérium verejného záujmu má v konečnom dôsledku za následok, že sa zabráni riešeniu krízovej situácie dotknutého subjektu podľa uvedeného nariadenia, takže tento subjekt musí byť následne riadne zlikvidovaný v súlade s platným vnútroštátnym právom. ( 23 )

V prejednávanej veci, ako Komisia výslovne uviedla v rozhodnutí o schválení sporného programu riešenia krízových situácií, ( 24 ) pri schvaľovaní tohto programu Komisia vyjadrila svoj „súhlas“ s jeho obsahom, ako aj s „odôvodnením, ktoré poskytla SRB, prečo je opatrenie na riešenie krízovej situácie nevyhnutné vo verejnom záujme“. Diskrečné aspekty programu riešenia krízových situácií, ktoré sa týkajú stanovenia podmienok riešenia krízových situácií, ako aj určenia nástrojov na riešenie krízových situácií, sú neoddeliteľne spojené s technickejšími aspektmi riešenia krízových situácií. Na rozdiel od toho, čo uviedol Všeobecný súd, nemožno teda rozlišovať medzi týmito diskrečnými a týmito technickými aspektmi na účely určenia napadnuteľného aktu v rámci programu riešenia krízových situácií schváleného Komisiou ako celku.

Až rozhodnutím Komisie o schválení bolo teda opatrenie na riešenie krízovej situácie prijaté SRB v spornom programe riešenia krízových situácií definitívne stanovené a malo záväzné právne účinky, takže je to Komisia, a nie SRB, kto nesie zodpovednosť za uvedené opatrenie na riešenie krízovej situácie pred súdom Únie.

Súdny dvor teda dospel k záveru, že z jeho obsahu, kontextu, v ktorom bol prijatý, a právomocí SRB vyplýva, že sporný program riešenia krízových situácií nevyvolal záväzné právne účinky, ktoré by mohli ovplyvniť záujmy právnickej alebo fyzickej osoby, takže nepredstavuje akt, ktorý by mohol byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

Súdny dvor po prvé dodal, že na rozdiel od toho, ako rozhodol Všeobecný súd, nemožno z článku 86 ods. 1 a 2 nariadenia o SRM vyvodiť, že sporný program riešenia krízových situácií je aktom, ktorý môže byť predmetom žaloby o neplatnosť na Všeobecnom súde, hoci nepredstavoval konečný výsledok predmetného postupu riešenia krízových situácií, keďže tento výsledok sa prejavil až schválením tohto programu Komisiou, a nevyvolal samostatné právne účinky.

Ustanovenia nariadenia nemôžu meniť systém opravných prostriedkov stanovený v ZFEÚ. Okrem toho zo samotného znenia článku 86 nariadenia o SRM vyplýva, že žaloby, na ktoré sa vzťahujú, musia byť podané na Súdny dvor „v súlade s článkom 263 [ZFEÚ]“, čo predpokladá, že spĺňajú podmienku uvedenú v tomto článku týkajúcu sa napadnuteľnosti napadnutého aktu.

Je pravda, že Súdny dvor v rozsudku zo 6. mája 2021, ABLV Bank a i./ECB ( 25 ), v podstate rozhodol, že program riešenia krízových situácií ako konečný výsledok komplexného riešenia krízových situácií môže byť predmetom súdneho preskúmania pred súdom Únie. Vo veci, ktorá viedla k vydaniu tohto rozsudku, bol však Súdny dvor vyzvaný, aby posúdil zákonnosť rozhodnutia Všeobecného súdu, ktorým sa za neprípustné vyhlásili žaloby o neplatnosť podané nie proti takémuto programu, ale proti prípravným aktom Európskej centrálnej banky, ktoré konštatovali existenciu zlyhania alebo pravdepodobného zlyhania subjektov. ( 26 ) Úvahy uvedené v tomto rozsudku treba preto vykladať v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa komplexných konaní, podľa ktorej v takomto komplexnom konaní akty prijaté v prípravných fázach pred prijatím konečného aktu nemôžu byť predmetom žaloby o neplatnosť, pokiaľ nevyvolávajú samostatné právne účinky.

Po druhé Súdny dvor rozhodol, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď dospel k záveru, že by neuznanie napadnuteľnosti sporného programu riešenia krízových situácií viedlo k porušeniu práva žalobkýň v prvostupňovom konaní na účinnú súdnu ochranu.

Takéto schvaľovacie rozhodnutie Komisie, akým je rozhodnutie dotknuté v prejednávanej veci, má totiž znaky aktu, ktorý môže byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. V rámci žaloby o neplatnosť podanej proti takémuto rozhodnutiu sa dotknuté fyzické alebo právnické osoby môžu dovolávať protiprávnosti programu riešenia krízových situácií, ktorý táto inštitúcia schválila, čím mu priznala záväzné právne účinky, čo im zaručuje dostatočnú súdnu ochranu. Súdny dvor nakoniec pripomenul, že Komisia sa týmto schválením stotožnila so skutočnosťami a dôvodmi uvedenými v tomto programe, v dôsledku čoho sa za ne musí prípadne zodpovedať pred súdom Únie.

( 1 ) Rozsudok z 1. júna 2022, Fundación Tatiana Pérez de Guzmán el Bueno a SFL/SRB (T‑481/17, EU:T:2022:311, ďalej len „napadnutý rozsudok“).

( 2 ) Rozhodnutie výkonného zasadnutia Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (SRB) SRB/EES/2017/08 zo 7. júna 2017 o prijatí programu riešenia krízových situácií pre banku Banco Popular Español, S.A.

( 3 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1, ďalej len „nariadenie o SRM“).

( 4 ) Rozsudok z 13. júna 1958, Meroni/Vysoký úrad (9/56, EU:C:1958:7).

( 5 ) Rozsudok z 22. januára 2014, Spojené kráľovstvo/Parlament a Rada (C 270/12, EU:C:2014:18).

( 6 ) Najmä jeho článok 18.

( 7 ) V podstate pozri odôvodnenia 24 a 26 nariadenia o SRM.

( 8 ) Ako vyplýva z odôvodnení 24 a 26 nariadenia o SRM.

( 9 ) V zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia o SRM.

( 10 ) V zmysle článku 18 ods. 1 a 6 nariadenia o SRM.

( 11 ) Uvedené v článku 18 ods. 1 písm. a) až c) nariadenia o SRM.

( 12 ) Na základe článku 18 ods. 6 nariadenia o SRM.

( 13 ) Uvedené v článku 22 ods. 2 nariadenia o SRM.

( 14 ) V zmysle článku 18 ods. 1 a 4 až 6 nariadenia o SRM.

( 15 ) V zmysle článku 30 ods. 1 a 2 nariadenia o SRM.

( 16 ) V zmysle článku 43 ods. 3 nariadenia o SRM.

( 17 ) Článok 18 ods. 7 prvý až tretí pododsek nariadenia o SRM.

( 18 ) Článok 18 ods. 7 tretí pododsek nariadenia o SRM.

( 19 ) Článok 18 ods. 7 piaty pododsek nariadenia o SRM.

( 20 ) V zmysle článkov 7 a 18 nariadenia o SRM.

( 21 ) Článok 18 ods. 7 nariadenia o SRM.

( 22 ) Článok 18 ods. 7 siedmy pododsek nariadenia o SRM.

( 23 ) Článok 18 ods. 8 nariadenia o SRM.

( 24 ) Rozhodnutie Komisie (EÚ) 2017/1246 zo 7. júna 2017, ktorým sa schvaľuje program riešenia krízových situácií banky Banco Popular Español SA (Ú. v. EÚ L 178, 2017, s. 15), odôvodnenie 4 v znení opravy zo 6. decembra 2017 (Ú. v. EÚ L 320, 2017, s. 31).

( 25 ) Rozsudok zo 6. mája 2021, ABLV Bank a i./ECB (C‑551/19 P a C‑552/19 P, EU:C:2021:369, body 56 a 66).

( 26 ) V zmysle článku 18 ods. 1 nariadenia o SRM.