Vec C‑540/22

SN
a
AS
a
RA

proti

Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank Den Haag)

Rozsudok Súdneho dvora (piata komora) z 20. júna 2024

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Slobodné poskytovanie služieb – Články 56 a 57 ZFEÚ – Vyslanie štátnych príslušníkov tretích krajín podnikom z jedného členského štátu na výkon prác v inom členskom štáte – Doba presahujúca 90 dní počas obdobia 180 dní – Povinnosť vyslaných pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, byť držiteľmi povolenia na pobyt v hostiteľskom členskom štáte v prípade poskytovania služieb dlhšieho ako tri mesiace – Obmedzenie doby platnosti vydaných povolení na pobyt – Výška poplatkov za žiadosť o povolenie na pobyt – Obmedzenie slobodného poskytovania služieb – Naliehavé dôvody všeobecného záujmu – Proporcionalita“

Slobodné poskytovanie služieb – Ustanovenia Zmluvy – Rozsah – Obmedzenia – Právo zamestnávateľov na slobodné poskytovanie služieb – Odvodené právo na pobyt pre vyslaných pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín – Neprípustnosť

(Články 56 a 57 ZFEÚ)

(pozri body 49 – 55, bod 1 výroku)
Slobodné poskytovanie služieb – Ustanovenia Zmluvy – Pôsobnosť – Zamestnanci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín a ktorí sú legálne zamestnaní v členskom štáte a sú vyslaní do iného členského štátu na účely poskytovania služieb – Vnútroštátna právna úprava týkajúca sa práva na pobyt takýchto pracovníkov – Zahrnutie

[Články 56 a 57 ZFEÚ; nariadenie Rady č. 1030/2002, článok 1 ods. 2 písm. a); smernica Európskeho parlamentu a Rady 96/71, odôvodnenie 20, a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/123, článok 17 bod 9; smernica Rady 2003/109, článok 3 ods. 2 písm. e); Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, článok 21 ods. 1]

(pozri body 59 – 66)
Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Podnik usadený v jednom členskom štáte poskytujúci služby na obdobie dlhšie ako tri mesiace v inom členskom štáte – Právna úprava členského štátu poskytovania služieb ukladajúca takémuto podniku povinnosť získať povolenie na pobyt pre každého pracovníka, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny a ktorého tento podnik vysiela na jeho územie – Dotknuté povolenie predpokladajúce, že tento podnik vopred oznámi príslušným orgánom poskytovanie služieb, na ktoré sa vzťahuje vyslanie, a predloží určité podporné dokumenty – Neprípustnosť – Odôvodnenie – Zvýšenie právnej istoty vyslaných pracovníkov a uľahčenie správnych kontrol – Ochrana verejného poriadku – Proporcionalita – Overenie vnútroštátnym súdom

(Článok 56 ZFEÚ)

(pozri body 67 – 76, 78 – 103, bod 2 výroku)
Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Právna úprava členského štátu obmedzujúca dobu platnosti povolenia na pobyt, ktoré možno udeliť pracovníkovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny vyslaným na jeho územie – Doba, ktorá môže byť kratšia ako doba potrebná na poskytnutie služby, ktorá viedla k vyslaniu – Doba obmedzená na dobu platnosti pracovného povolenia a povolenia na pobyt, ktoré má dotknutá osoba v členskom štáte, v ktorom je usadený poskytovateľ služieb – Vydanie uvedeného povolenia na pobyt vyžadujúce zaplatenie poplatkov vo vyššej výške, ako sú poplatky za vydanie potvrdenia o legálnom pobyte občanovi Únie – Prípustnosť – Podmienky

(Článok 56 ZFEÚ)

(pozri body 112 – 122, bod 3 výroku)

Zhrnutie

Na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Middelburg (súd v Haagu, zasadajúci v Middelburgu, Holandsko), Súdny dvor spresnil podmienky, za ktorých môžu byť štátni príslušníci tretích krajín vyslaní do členského štátu podnikom usadeným v inom členskom štáte, pokiaľ ide o ich právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte.

Žalobcovia, ukrajinskí štátni príslušníci, sú držiteľmi povolenia na prechodný pobyt vydaného slovenskými orgánmi. Pracujú pre ROBI spol. s.r.o., spoločnosť založenú podľa slovenského práva, ktorá ich vyslala do spoločnosti založenej podľa holandského práva, aby vykonávali prácu v prístave Rotterdam (Holandsko). Na tento účel ROBI oznámila príslušným holandským orgánom povahu činností vykonávaných počas ich vyslania a jeho trvanie.

ROBI následne informovala tieto orgány, že uvedené činnosti presiahnu 90 dní počas obdobia 180 dní, ktoré majú k dispozícii cudzinci, ktorí sú držiteľmi povolenia na pobyt vydaného členským štátom podľa článku 21 ods. 1 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda ( 1 ). Počas doby poskytovania týchto služieb preto ROBI predložila holandským orgánom žiadosti o povolenie na pobyt pre každého žalobcu, za spracovanie ktorých boli zaplatené poplatky. Príslušný orgán konajúci v mene Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, Holandsko) vydal požadované povolenia na pobyt, pričom ich platnosť obmedzil na dobu platnosti slovenských povolení na prechodný pobyt, teda na dobu kratšiu, než je doba ich vyslania.

V apríli 2021 Štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť zamietol sťažnosti podané žalobcami proti každému z rozhodnutí, ktorými im bolo udelené povolenie na pobyt. Vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o žalobe proti rozhodnutiam prijatým v apríli 2021, položil Súdnemu dvoru otázku, či je v súlade so slobodným poskytovaním služieb stanoveným v článkoch 56 a 57 ZFEÚ vnútroštátna právna úprava, ktorá v rámci cezhraničného poskytovania služieb ukladá pracovníkom, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín a sú zamestnaní poskytovateľom služieb usadeným v členskom štáte, povinnosť byť okrem povolenia na pobyt v tomto členskom štáte po uplynutí doby 90 dní uvedenej v už citovanom ustanovení DVSD aj držiteľmi povolenia na pobyt v členskom štáte poskytovania služieb, pričom doba platnosti tohto povolenia môže byť časovo obmedzená. Požiadal tiež Súdny dvor, aby preskúmal súlad uloženia poplatkov za každú žiadosť o povolenie na pobyt v členskom štáte poskytovania služieb s právom Únie.

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor svojím rozsudkom v prvom rade rozhodol, že články 56 a 57 ZFEÚ neukladajú automatické uznanie „odvodeného práva na pobyt“ v prospech pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín vyslanými do členského štátu, či už v členskom štáte, kde sú zamestnaní, alebo v členskom štáte, do ktorého sú vyslaní.

V druhom rade, pokiaľ ide o povinnosť, ktorú podniku poskytujúcemu služby ukladá napadnutá právna úprava, a to oznámiť poskytovanie služieb príslušným vnútroštátnym orgánom a získať povolenie na pobyt pre každého pracovníka, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny a ktorého chce vyslať na územie tohto členského štátu, Súdny dvor v prejednávanej veci predovšetkým konštatoval, že predmetná právna úprava, hoci sa uplatňuje bez rozdielu, ukladá v prípade služieb poskytovaných podnikmi usadenými v inom členskom štáte dlhšie ako tri mesiace, týmto podnikom povinnosť splniť dodatočné formality nad rámec tých, ktorým v súlade so smernicou 2009/52 ( 2 ) už podliehajú v členskom štáte, v ktorom sú usadené, aby mohli zamestnávať štátnych príslušníkov tretích krajín. Takáto vnútroštátna právna úprava je preto obmedzením slobodného poskytovania služieb v zmysle článkov 56 a 57 ZFEÚ.

Súdny dvor ďalej skúmal, či toto obmedzenie môže byť odôvodnené naliehavým dôvodom všeobecného záujmu, pričom najmä uviedol, že snaha zabrániť narušeniu trhu práce predstavuje naliehavý dôvod všeobecného záujmu. Takýto dôvod však nemôže odôvodniť vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá sa uplatňuje na štátnych príslušníkov tretích krajín vyslaných podnikom poskytujúcim služby a usadeným v inom členskom štáte, aby pod jeho dohľadom a vedením poskytovali iné služby, než je dočasné pridelenie pracovnej sily, keďže títo vyslaní pracovníci nie sú považovaní za aktívnych na trhu práce členského štátu, do ktorého sú vyslaní.

Súdny dvor však pripomenul, že cieľ zabezpečenia právnej istoty vyslaných pracovníkov tým, že sa im uľahčí preukázanie, že na územie členského štátu, v ktorom sa služba poskytuje, boli vyslaní legálne, a teda že sa tam zdržiavajú v súlade so zákonom, tiež predstavuje naliehavý dôvod verejného záujmu. Pokiaľ ide o primeranosť takéhoto opatrenia, na jednej strane povinnosť poskytovateľov služieb usadených v inom členskom štáte požiadať o povolenie na pobyt pre každého vyslaného pracovníka, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, aby títo pracovníci mali v rukách doklad s ochrannými prvkami, predstavuje opatrenie spôsobilé dosiahnuť ciele zvýšenia právnej istoty takýchto pracovníkov, keďže toto povolenie preukazuje ich právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte. Na druhej strane sa nezdá, že by predmetná právna úprava išla nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie takéhoto cieľa, keďže povinnosti uložené podniku poskytujúcemu služby sú okrem iného nevyhnutné na preukázanie zákonnosti vyslania. Vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, tak môže byť odôvodnená cieľom zvýšenia právnej istoty vyslaných pracovníkov a uľahčenia správnych kontrol a musí sa v prejednávanej veci považovať za primeranú.

Súdny dvor tiež pripustil, že cieľ založený na potrebe kontroly, či dotknutý pracovník nepredstavuje hrozbu pre verejný poriadok, treba preto považovať za cieľ, ktorý môže odôvodniť obmedzenie slobodného poskytovania služieb. V prejednávanej veci sa zdá, že napadnuté opatrenie je vhodné na dosiahnutie tohto cieľa a nemožno ho navyše považovať za prekračujúce rámec toho, čo je nevyhnutné na tento účel, pokiaľ vedie k tomu, že pobyt sa odmietne len osobám, ktoré predstavujú skutočné a dostatočne závažné ohrozenie niektorého zo základných záujmov spoločnosti. Keďže sa však posúdenie hrozby, ktorú môže určitá osoba predstavovať pre verejný poriadok, môže v jednotlivých krajinách líšiť, prípadná existencia obdobnej kontroly v členskom štáte, v ktorom je usadený poskytovateľ služby, nemôže spôsobiť irelevantnosť takejto kontroly v členskom štáte, v ktorom sa má služba poskytnúť. Navyše na rozdiel od postupu oznamovania, ktorý spočíva v kontrole na základe získaných alebo už držaných informácií, môže konanie o udelení povolenia na pobyt, tým že vyžaduje, aby sa dotknutá osoba fyzicky dostavila pred príslušný orgán, umožniť dôkladné overenie jej totožnosti, čo má v boji proti ohrozeniu verejného poriadku osobitný význam.

Cieľ ochrany verejného poriadku môže odôvodniť, aby členský štát vyžadoval od poskytovateľov služieb usadených v inom členskom štáte, ktorí chcú vyslať pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, aby po uplynutí trojmesačného pobytu v prvom členskom štáte získali povolenie na pobyt pre každého z týchto pracovníkov. Takýto cieľ tiež odôvodňuje, aby pri tejto príležitosti tento členský štát podmienil vydanie takéhoto povolenia overením, či dotknutá osoba nepredstavuje hrozbu pre verejný poriadok a verejnú bezpečnosť, pokiaľ kontroly nemohli byť na tento účel spoľahlivo vykonané na základe informácií, ktorých poskytnutie tento členský štát vyžaduje alebo mohol rozumne vyžadovať počas postupu oznamovania, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

Súdny dvor preto uviedol, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje, že v prípade, že podnik usadený v inom členskom štáte poskytuje v prvom členskom štáte služby po dobu presahujúcu tri mesiace, je tento podnik povinný získať povolenie na pobyt v hostiteľskom členskom štáte pre každého pracovníka, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny a ktorého plánuje do tohto členského štátu vyslať, a na účely získania tohto povolenia vopred oznámi služby, na poskytnutie ktorých majú byť títo pracovníci vyslaní, a predloží orgánom hostiteľského členského štátu povolenia na pobyt, ktoré majú títo pracovníci v členskom štáte, v ktorom je tento podnik usadený, ako aj ich pracovné zmluvy.

Napokon, pokiaľ ide o skutočnosť, že poplatky požadované za udelenie povolenia na pobyt pracovníkovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny a je vyslaný do členského štátu podnikom usadeným v inom členskom štáte, sú vyššie ako poplatky za udelenie potvrdenia o pobyte občanovi Únie, Súdny dvor pripomenul, že v súlade so zásadou proporcionality na to, aby sa opatrenie, ktoré vyžaduje zaplatenie poplatkov za vydanie povolenia na pobyt členským štátom, považovalo za zlučiteľné s článkom 56 ZFEÚ, nesmie byť výška týchto poplatkov nadmerná alebo neprimeraná. Primeranosť poplatku treba posúdiť vzhľadom na náklady, ktoré vznikli v súvislosti s vybavovaním tejto žiadosti a ktoré tak musí znášať dotknutý členský štát. V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že okolnosť, že poplatky požadované na vydanie povolenia na pobyt vyslanému pracovníkovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, sú vyššie ako poplatky požadované za udelenie potvrdenia o pobyte pre občana Únie, nemôže sama osebe v zásade stačiť na preukázanie toho, že výška týchto poplatkov je v rozpore s článkom 56 ZFEÚ. Táto okolnosť však môže predstavovať závažnú indíciu o neprimeranosti tejto výšky, ak kroky, ktoré musí správny orgán vykonať na účely udelenia takéhoto povolenia na pobyt, ako aj náklady na vyhotovenie príslušného dokladu s ochrannými prvkami, zodpovedajú nákladom potrebným na udelenie potvrdenia o pobyte pre občana Únie, čo prináleží určiť vnútroštátnemu súdu.

Súdny dvor preto dospel k záveru, že článok 56 ZFEÚ nebráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej platnosť povolenia na pobyt, ktoré možno udeliť pracovníkovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny vyslaným do tohto členského štátu, nemôže v nijakom prípade presiahnuť dobu stanovenú dotknutou vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá tak môže byť kratšia ako doba potrebná na poskytnutie služby, na ktorú je tento pracovník vyslaný. Tento článok nebráni ani tomu, aby bola doba platnosti tohto povolenia obmedzená na dobu platnosti pracovného povolenia a povolenia na pobyt, ktoré má dotknutá osoba v členskom štáte, v ktorom je usadený poskytovateľ služieb. Napokon podľa toho istého článku vydanie uvedeného povolenia na pobyt môže vyžadovať zaplatenie poplatkov vo vyššej výške, ako sú poplatky za vydanie potvrdenia o legálnom pobyte občanovi Únie, pokiaľ počiatočná doba platnosti povolenia nie je zjavne príliš krátka na to, aby zodpovedala potrebám väčšiny poskytovateľov služieb, ďalej je možné dosiahnuť obnovenie tohto povolenia bez príliš neprimeraných formalít, a napokon výška týchto poplatkov približne zodpovedá administratívnym nákladom na vybavenie žiadosti o takéto povolenie.

( 1 ) Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísaný v Schengene 19. júna 1990, ktorý nadobudol platnosť 26. marca 1995 (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9), zmenený nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 265/2010 z 25. marca 2010 (Ú. v. EÚ L 85, 2010, s. 1), ako aj nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 610/2013 z 26. júna 2013 (Ú. v. EÚ L 182, 2013, s. 1) (ďalej len „DVSD“). Podľa článku 21 ods. 1 DVSD: „cudzinci, ktorí sú držiteľmi platného povolenia na pobyt udeleného jedným z členských štátov, sa môžu na základe tohto povolenia a platného cestovného dokladu voľne pohybovať na území ostatných členských štátov po dobu až 90 dní v rámci akéhokoľvek 180‑dňového obdobia, pokiaľ spĺňajú podmienky vstupu uvedené v článku 5 ods. 1 písm. a), c) a e) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc)..., a nie sú uvedení vo vnútroštátnom zozname zápisov príslušného členského štátu“.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/52/ES z 18. júna 2009, ktorou sa stanovujú minimálne normy pre sankcie a opatrenia voči zamestnávateľom štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členských štátov (Ú. v. EÚ L 168, 2009, s. 24).