–

EM, v zastúpení: V. Gensch, Rechtsanwalt

–

Európska komisia, v zastúpení: P. Kienapfel a S. Noë, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 24 bodu 1 prvej vety nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi EM s bydliskom v Nemecku a spoločnosťou Roompot Service BV, subjektom podnikajúcim v oblasti cestovného ruchu so sídlom v Holandsku, vo veci vrátenia sumy zaplatenej týmto jednotlivcom spolu s úrokmi a nákladmi za prenechanie do krátkodobého užívania bungalovu nachádzajúceho sa v rekreačnom komplexe, ktorý prevádzkuje tento subjekt.

3

Odôvodnenia 15, 16 a 34 nariadenia č. 1215/2012 znejú:

…

4

V oddiele 1 kapitoly II nariadenia č. 1215/2012, nazvanom „Všeobecné ustanovenia“, článok 4 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom [alebo so sídlom – neoficiálny preklad] na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

5

V oddiele 6 tejto kapitoly II, nazvanom „Výlučná právomoc“, článok 24 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Výlučnú právomoc majú tieto súdy členského štátu bez ohľadu na bydlisko [alebo sídlo – neoficiálny preklad] účastníkov:

…“

6

Dňa 23. júna 2020 EM rezervovala na internetovej stránke spoločnosti Roompot Service bungalov vo vodnom parku Waterpark Zwartkruis, ktorý sa nachádza v Noardburgu (Holandsko), na obdobie od 31. decembra 2020 do 4. januára 2021 a pre skupinu deviatich osôb z viac ako dvoch rôznych domácností.

7

Dotknutá rezervácia zahŕňala poskytnutie posteľnej bielizne a upratovanie na konci pobytu v celkovej výške 1902,80 eura, ktorú EM zaplatila v plnej výške.

8

Tento vodný park tvoria bungalovy nachádzajúce sa priamo na brehu jazera, pričom každý bungalov má vlastné mólo. Za príplatok je možné prenajať si člny a kanoe.

9

Roompot Service potvrdila EM e‑mailom pred jej príchodom a na základe jej žiadosti, že uvedený vodný park bol otvorený počas obdobia rezervácie napriek pandémii COVID‑19, ale že v súlade s platnými holandskými predpismi je možné v jednom bungalove bývať len so svojou rodinou a najviac dvoma osobami z inej domácnosti. Roompot Service tiež navrhla EM, aby odložila jej pobyt na neskorší dátum.

10

Keďže EM dotknutý pobyt neuskutočnila a nezmenila svoju rezerváciu, Roompot Service jej vrátila sumu vo výške 300 eur.

11

EM podala na Amtsgericht Neuss (Okresný súd Neuss, Nemecko) žalobu proti spoločnosti Roompot Service o vrátenie zostatku ceny vo výške 1602,80 eura spolu s úrokmi a nákladmi. Táto spoločnosť spochybnila medzinárodnú právomoc nemeckých súdov rozhodovať o takejto žalobe.

12

Rozhodnutím z 1. októbra 2021 Amtsgericht Neuss (Okresný súd Neuss) zamietol túto žalobu ako nedôvodnú.

13

EM podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd Düsseldorf, Nemecko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.

14

Tento súd sa pýta, či existuje výlučná medzinárodná právomoc holandských súdov na rozhodovanie vo veci samej v súlade s článkom 24 bodom 1 prvou vetou nariadenia č. 1215/2012.

15

V tejto súvislosti uvedený súd poznamenáva, že z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa uplatnenia článku 16 bodu 1 Dohovoru o súdnej právomoci a o výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad], podpísaného v Bruseli 27. septembra 1968, zmeneného následnými dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“), teraz jeho článok 16 bod 1 písm. a), ktorého obsah bol v podstate prevzatý do článku 24 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012, a to z judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov z 15. januára 1985, Rösler (241/83, EU:C:1985:6); z 26. februára 1992, Hacker (C‑280/90, EU:C:1992:92), a z 27. januára 2000, Dansommer (C‑8/98, EU:C:2000:45), vyplýva, že zmluvy o prenájme rekreačného domu v zahraničí v zásade patria do výlučnej právomoci súdov miesta, kde sa dotknutá nehnuteľnosť nachádza. Výnimka z tejto zásady existuje len vtedy, ak je dotknutá zmluva zmiešanej povahy, teda, že zmluva obsahuje balík služieb ako protiplnenie za celkovú cenu zaplatenú zákazníkom.

16

Vnútroštátny súd uvádza, že v prejednávanej veci sú doplnkovými službami ponuka rôznych bungalovov vybavených odlišným spôsobom na internetovej stránke žalovanej vo veci samej, rezervácia bungalovu pre zákazníka, privítanie zákazníka na mieste a odovzdanie kľúčov, poskytnutie posteľnej bielizne a upratovanie na konci pobytu. Tento súd sa domnieva, že podľa jeho výkladu judikatúry Súdneho dvora citovanej v predchádzajúcom bode tohto rozsudku bude teda potrebné, aby tieto služby ako celok priznávali zmluve dotknutej vo veci samej zmiešanú povahu v zmysle tejto judikatúry.

17

Podľa časti nemeckej právnej náuky majú však menšie vedľajšie služby, akými sú údržba alebo upratovanie dotknutej nehnuteľnosti, poskytnutie posteľnej bielizne alebo privítanie zákazníka na mieste, „menší význam“, takže nie je isté, či služby, akými sú doplnkové služby, o ktoré ide vo veci samej, postačujú na to, aby bolo možné konštatovať existenciu zmiešanej zmluvy v zmysle uvedenej judikatúry.

18

Vnútroštátny súd tiež spresňuje, že Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) vykladal tú istú judikatúru odlišne. Podľa posledného uvedeného súdu kvalifikácia zmluvy podľa článku 24 bodu 1 prvej vety nariadenia č. 1215/2012 závisí od otázky, či sa samotná cestovná kancelária zaväzuje poskytnúť do užívania ubytovanie, ktorého nie je vlastníkom. V takejto situácii by toto ustanovenie nebolo uplatniteľné. Naopak, ak táto profesionálna cestovná kancelária vystupuje len ako sprostredkovateľ v rámci nájomnej zmluvy uzavretej s vlastníkom tohto ubytovania, uvedené ustanovenie sa uplatní.

19

Za týchto okolností Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd Düsseldorf) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 24 bod l prvá veta nariadenia [č. 1215/2012] vykladať v tom zmysle, že na zmluvu uzavretú medzi súkromnou osobou a komerčným prenajímateľom rekreačného ubytovania o krátkodobom prenechaní do užívania bungalovu v rekreačnom komplexe prevádzkovanom týmto prenajímateľom, ktorá popri samotnom prenechaní do užívania upravuje aj ďalšie služby ako upratovanie na konci pobytu a poskytnutie posteľnej bielizne, sa nezávisle od toho, či je tento bungalov vo vlastníctve uvedeného prenajímateľa alebo vo vlastníctve tretej osoby, uplatňuje výlučná právomoc súdu miesta, kde sa nachádza prenajatá nehnuteľnosť?“

20

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 24 bod 1 prvá veta nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že pod pojem „nájom nehnuteľnosti“ v zmysle tohto ustanovenia patrí zmluva uzavretá medzi jednotlivcom a subjektom podnikajúcim v oblasti cestovného ruchu, ktorou tento subjekt poskytuje rekreačné ubytovanie na krátkodobé osobné užívanie, nachádzajúce sa v rekreačnom komplexe prevádzkovanom týmto subjektom, a ktorá okrem prenechania do užívania tohto ubytovania zahŕňa aj balík služieb poskytovaných za celkovú cenu.

21

Na úvod treba pripomenúť, že vzhľadom na to, že nariadenie č. 1215/2012 zrušilo a nahradilo nariadenie č. 44/2001, ktoré nahradilo Bruselský dohovor, výklad poskytnutý Súdnym dvorom vo vzťahu k ustanoveniam jedného z týchto právnych nástrojov platí rovnako aj vo vzťahu k ustanoveniam ostatných právnych nástrojov, pokiaľ tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako rovnocenné (rozsudok z 20. júna 2022, London Steam‑Ship Owners’ Mutual Insurance Association, C‑700/20, EU:C:2022:488, bod 42 a citovaná judikatúra).

22

Tak je to v prípade článku 24 bodu 1 prvej vety nariadenia č. 1215/2012. Toto ustanovenie totiž zodpovedá článku 16 bodu 1 Bruselského dohovoru, ktorý sa neskôr stal článkom 16 bodom 1 písm. a) tohto dohovoru, ako aj článku 22 bodu 1 prvej vete nariadenia č. 44/2001. Výklad Súdneho dvora týkajúci sa týchto posledných uvedených ustanovení preto platí aj pre výklad tohto článku 24.

23

V súlade s ustálenou judikatúrou je systém rozdelenia všeobecných právomocí upravený v kapitole II nariadenia č. 1215/2012 založený na všeobecnom pravidle uvedenom v jeho článku 4 ods. 1, podľa ktorého osoby, ktoré majú sídlo alebo bydlisko na území členského štátu, podliehajú právomoci súdnych orgánov tohto štátu nezávisle od ich štátnej príslušnosti (rozsudok z 25. marca 2021, Obala i lučice,C‑307/19, EU:C:2021:236, bod 75, ako aj ustálená judikatúra).

24

Odchylne od tohto všeobecného pravidla kapitola II oddiel 6 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje určitý počet pravidiel výlučnej právomoci, medzi ktoré patrí aj pravidlo uvedené v článku 24 bode 1 prvej vete tohto nariadenia, ktoré priznáva súdom členského štátu, na území ktorého sa nachádza dotknutá nehnuteľnosť, právomoc rozhodovať v konaniach, ktorých predmetom je nájom nehnuteľnosti.

25

Tiež treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na ich odchylnú povahu ustanovenia článku 24 bodu 1 uvedeného nariadenia nemožno vykladať v širšom zmysle, než ako to vyžaduje ich účel (rozsudok z 25. marca 2021, Obala i lučice,C‑307/19, EU:C:2021:236, bod 76, ako aj ustálená judikatúra).

26

Pokiaľ ide o cieľ sledovaný týmto ustanovením, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hlavným dôvodom výlučnej právomoci súdov zmluvného štátu, v ktorom sa uvedená nehnuteľnosť nachádza, je skutočnosť, že súd miesta, v ktorom sa táto nehnuteľnosť nachádza, vie najlepšie z dôvodu blízkosti zistiť skutkový stav a uplatniť pravidlá a obyčaje, ktorými sú v zásade pravidlá a obyčaje štátu, kde sa nehnuteľnosť nachádza (rozsudok z 25. marca 2021, Obala i lučice,C‑307/19, EU:C:2021:236, bod 77, ako aj ustálená judikatúra).

27

Pokiaľ ide konkrétne o nájom nehnuteľnosti, z tejto judikatúry vyplýva, že táto výlučná právomoc je odôvodnená zložitosťou vzťahu vlastník – nájomca, ktorý zahŕňa celý rad práv a povinností, okrem toho, ktorý sa týka nájomného. Tento vzťah sa riadi osobitnými právnymi úpravami – vrátane niektorých záväzných – štátu, v ktorom sa nachádza nehnuteľnosť, ktorá je predmetom nájmu, ako sú tie, ktoré určujú osobu zodpovednú za údržbu tejto nehnuteľnosti a zaplatenie dane z nehnuteľností, tie, ktoré upravujú povinnosti obyvateľov uvedenej nehnuteľnosti vo vzťahu k susedom, ako aj tie, ktoré kontrolujú alebo obmedzujú právo vlastníka prevziať túto nehnuteľnosť po skončení nájmu (rozsudok z 25. marca 2021, Obala i lučice,C‑307/19, EU:C:2021:236, bod 78, ako aj citovaná judikatúra).

28

Výlučná právomoc týkajúca sa „nájmu nehnuteľnosti“ v zmysle článku 24 bodu 1 prvej vety nariadenia č. 1215/2012 sa teda týka sporov, ktoré sa týkajú podmienok užívania nehnuteľnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. marca 2021, Obala i lučice,C‑307/19, EU:C:2021:236, bod 79), a to najmä tých medzi prenajímateľmi a nájomcami, ktoré sa týkajú existencie alebo výkladu nájomných zmlúv, zodpovednosti za škody spôsobené nájomcom alebo vypratania prenajatej nehnuteľnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 1977, Sanders,73/77, EU:C:1977:208, bod 15).

29

Na účely určenia, či spor patrí do tejto výlučnej právomoci, treba na jednej strane preskúmať, či sa tento spor týka zmluvy o nájme nehnuteľnosti, a na druhej strane, či predmet uvedeného sporu priamo súvisí s právami a povinnosťami vyplývajúcimi z tejto nájomnej zmluvy, pretože, ako vyplýva z judikatúry, na to, aby ten istý spor patril do právomoci členského štátu, v ktorom sa táto nehnuteľnosť nachádza, nepostačuje, aby ten istý spor súvisel s nájomnou zmluvou týkajúcou sa nehnuteľnosti (pozri analogicky rozsudky zo 16. novembra 2016, Schmidt,C‑417/15, EU:C:2016:881, bod 34, a z 10. februára 2022, ShareWood Switzerland,C‑595/20, EU:C:2022:86, bod 31).

30

V rozsudkoch z 15. januára 1985, Rösler (241/83, EU:C:1985:6); z 26. februára 1992, Hacker (C‑280/90, EU:C:1992:92), a z 27. januára 2000, Dansommer (C‑8/98, EU:C:2000:45), mal Súdny dvor príležitosť vyjadriť sa k prvej časti tohto preskúmania a v rámci toho určil kritériá umožňujúce odlíšiť „nájomnú zmluvu“ patriacu do uvedenej výlučnej právomoci od zmiešanej zmluvy vzťahujúcej sa na balík poskytovaných služieb, na ktoré sa táto právomoc nevzťahuje.

31

Pokiaľ ide o kvalifikáciu zmluvy o prenechaní rekreačného ubytovania do krátkodobého užívania, Súdny dvor rozhodol, že pod pojem „nájomná zmluva“ patrí zmluva, na základe ktorej majiteľ rekreačného domu krátkodobo prenajal ubytovanie v tomto dome a podľa ktorej ubytovanie pre návštevníkov nebolo povolené, nájomné za elektrinu, vodu a plyn sa muselo odpočítavať podľa spotreby a na konci pobytu sa muselo navyše zaplatiť upratovanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. januára 1985, Rösler,241/83, EU:C:1985:6, body 2, 24 a 25).

32

Naopak zmluva o prenechaní do užívania rekreačného ubytovania, ktorá predpokladala rezerváciu námornej cesty do príslušnej destinácie a ktorú uzavrela profesionálna cestovná kancelária, ktorá nebola vlastníkom tohto ubytovacieho zariadenia, v mene svojho zákazníka za dodatočnú odmenu, nebola kvalifikovaná ako „nájomná zmluva“, ale ako zmiešaná zmluva zahŕňajúca balík služieb poskytovaných za celkovú cenu, pretože táto zmluva bez ohľadu na jej názov zahŕňala okrem prenechania do užívania uvedeného ubytovacieho zariadenia aj ďalšie služby, ako sú informácie a poradenstvo, prostredníctvom ktorých cestovná kancelária ponúkala dotknutému zákazníkovi rôzne možnosti výberu pre jeho dovolenku, rezerváciu ubytovania na obdobie, ktoré si zákazník zvolil, rezerváciu zájazdu, privítanie na mieste a prípadne poistenie pre prípad zrušenia zájazdu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 1992, Hacker,C‑280/90, EU:C:1992:92, body 3, 14 a 15).

33

Zmluva o prenechaní do užívania rekreačného ubytovania, uzavretá s profesionálnou cestovnou kanceláriou, ktorá vystupovala len ako sprostredkovateľ medzi dotknutým zákazníkom a vlastníkom tohto ubytovania a ktorej cena zahŕňala poistné určené na pokrytie nákladov vzniknutých v prípade ukončenia zmluvy, pričom táto profesionálna cestovná kancelária sa zaručila aj za vrátenie tejto ceny v prípade platobnej neschopnosti bez toho, aby bola povinná poskytovať akékoľvek iné služby, však bola kvalifikovaná ako „nájomná zmluva“. Súdny dvor tak konštatoval, že táto zmluva sa týkala výlučne prenájmu nehnuteľnosti, pričom ustanovenia týkajúce sa poistenia a záruky vrátenia ceny boli len doplnkovými ustanoveniami, ktoré nemohli zmeniť kvalifikáciu uvedenej zmluvy. Okolnosť, že dotknutý spor nebol vedený priamo medzi vlastníkom uvedeného ubytovacieho zariadenia a nájomcom, neviedla k inému záveru, keďže profesionálna cestovná kancelária vstúpila do práv vlastníka a nekonala ako profesionálna cestovná kancelária, ale ako keby bola vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. januára 2000, Dansommer,C‑8/98, EU:C:2000:45, body 7 až 11 a 33 až 37).

34

Z judikatúry citovanej v bodoch 31 až 33 tohto rozsudku vyplýva, že kvalifikácia zmluvy týkajúcej sa balíka služieb si okrem prenechania rekreačného ubytovania do krátkodobého užívania vyžaduje, ako zdôraznil generálny advokát v bode 28 svojich návrhov, posúdenie dotknutého zmluvného vzťahu v celom rozsahu a v jeho kontexte.

35

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd pýta na kvalifikáciu zmluvy uzavretej medzi jednotlivcom a subjektom podnikajúcim v oblasti cestovného ruchu, ktorou tento subjekt poskytuje bungalov nachádzajúci sa vo vodnom parku prevádzkovanom týmto subjektom, ktorá okrem prenechania tejto nehnuteľnosti do užívania stanovuje aj poskytovanie iných služieb, ako je ponuka rôznych bungalovov vybavených odlišným spôsobom na internetovej stránke žalovanej vo veci samej, rezervácia bungalov vybratých pre zákazníkov, privítanie zákazníka na mieste a odovzdanie mu kľúčov, poskytnutie posteľnej bielizne a upratovanie na konci pobytu.

36

Tento súd sa konkrétne pýta, či sú tieto doplnkové služby dostatočné na to, aby sa zmluva, o ktorú ide vo veci samej, považovala za zmiešanú zmluvu týkajúcu sa balíka poskytovaných služieb, a či okolnosť, že dotknutý bungalov je vlastníctvom subjektu podnikajúceho v oblasti cestovného ruchu alebo majetkom tretej osoby, má na účely tejto kvalifikácie nejaký význam.

37

V tejto súvislosti treba na úvod spresniť, že uvedenému súdu prináleží, aby s prihliadnutím na všetky informácie, ktoré má k dispozícii, kvalifikoval zmluvu, o ktorú ide vo veci samej.

38

Na tento účel bude musieť vnútroštátny súd v prvom rade preskúmať, či predmetné doplnkové služby poskytované popri prenechaní do užívania rekreačného ubytovania, ktoré je predmetom tejto zmluvy, priznávajú uvedenej zmluve zmiešaný charakter.

39

Išlo by najmä o prípad, keď sa takéto služby ponúkajú za celkovú cenu za rovnakých podmienok ako služby ponúkané klientom hotelového komplexu, čím by sa vyhli uplatneniu článku 24 bodu 1 prvej vety nariadenia č. 1215/2012 (pozri analogicky rozsudok z 13. októbra 2005, Klein,C‑73/04, EU:C:2005:607, bod 27). Naproti tomu akákoľvek doplnková služba spojená s takýmto prenechaním do užívania nemusí nevyhnutne zmeniť kvalifikáciu dotknutej zmluvy ako nájomnej zmluvy, ale bude potrebné ju skúmať v kontexte tejto zmluvy.

40

Pokiaľ ide o doplnkové služby, na ktoré sa odvoláva vnútroštátny súd, ani upratovanie na konci pobytu, ani poskytnutie posteľnej bielizne nie sú dostatočne špecifické služby na to, aby mohli samy osebe nájomnú zmluvu samostatne odlíšiť od zmiešanej zmluvy o organizácii pobytu. Hoci je pravda, že upratovanie obvykle prináleží nájomcovi po skončení nájmu, nemožno vylúčiť, že vzhľadom na osobitnú povahu sezónneho prenájmu rekreačných domov môže prenajímateľ prevziať takúto povinnosť bez toho, aby to zmenilo povahu tejto zmluvy ako zmluvy o nájme nehnuteľnosti. To isté platí pre poskytnutie posteľnej bielizne a pre odovzdanie kľúčov.

41

Naopak informačné a poradenské, rezervačné a recepčné služby, ktoré spolu s prenechaním do užívania tvoria súčasť ponuky služieb subjektu podnikajúceho v oblasti cestovného ruchu za celkovú cenu, predstavujú služby, ktoré sú vo všeobecnosti poskytované v rámci zmiešanej zmluvy o organizácii pobytu.

42

V druhom rade v rámci celkového posúdenia informácií, ktoré má vnútroštátny súd k dispozícii, musí tento vnútroštátny súd tiež preskúmať, v akom postavení dotknutá cestovná kancelária zasahuje do zmluvného vzťahu, o ktorý ide vo veci samej.

43

Ako vyplýva z judikatúry spomenutej v bode 33 tohto rozsudku, okolnosť, že cestovná kancelária nie je vlastníkom ubytovania, ale že na ňu prešli jeho práva, nemôže sama osebe zmeniť prípadnú kvalifikáciu dotknutej zmluvy ako zmluvy o nájme nehnuteľnosti. Naopak, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 32 tohto rozsudku, ak táto cestovná kancelária vystupuje ako subjekt podnikajúci v oblasti cestovného ruchu a v rámci organizovaného pobytu ponúka poskytnutie doplnkových služieb, za ktoré sa ponuka prijíma, takáto okolnosť môže naznačovať zmiešanú povahu tejto zmluvy.

44

V prejednávanej veci poskytnutie ubytovania v rámci rekreačného komplexu, ktorý zahŕňa štandardizované ubytovacie zariadenia tvoriace homogénny celok, akým je Waterpark Zwartkruis, prevádzkovaný subjektom podnikajúcim v oblasti cestovného ruchu, akým je Roompot Service, ako aj návrh ponuky na pobyt za celkovú cenu, ktorá odráža kvalitu a význam všetkých služieb ponúkaných v tomto rekreačnom komplexe, sa javia, s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, v prospech vylúčenia zmluvy, o akú ide vo veci samej, z pôsobnosti článku 24 bodu 1 prvej vety nariadenia č. 1215/2012.

45

Tento záver zodpovedá požiadavke reštriktívneho výkladu pravidla výlučnej právomoci stanoveného v článku 24 bode 1 prvej vete nariadenia č. 1215/2012 a cieľu sledovanému týmto ustanovením, ktorý spočíva, ako bolo spomenuté v bode 27 tohto rozsudku, zahrnúť do jeho pôsobnosti len zmluvné vzťahy medzi prenajímateľmi a nájomcami, ktoré obsahujú súbor práv a povinností upravených osobitnými právnymi predpismi týkajúcimi sa užívania nehnuteľnosti, ktoré majú všeobecne záväzný charakter, členského štátu, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza a ktorého súdy sú vzhľadom na ich blízkosť najvhodnejšie na rozhodovanie sporov týkajúcich sa nájmu nehnuteľností.

46

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 24 bod 1 prvá veta nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že pod pojem „nájom nehnuteľnosti“ v zmysle tohto ustanovenia nespadá zmluva uzavretá medzi jednotlivcom a subjektom podnikajúcim v oblasti cestovného ruchu, na základe ktorej tento posledný uvedený poskytuje na krátkodobé osobné užívanie rekreačné ubytovanie nachádzajúce sa v rekreačnom komplexe prevádzkovanom týmto subjektom a ktorá okrem prenechania do užívania tohto ubytovania zahŕňa aj balík služieb poskytovaných za celkovú cenu.

47

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Článok 24 bod 1 prvá veta nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

pod pojem „nájom nehnuteľnosti“ v zmysle tohto ustanovenia nespadá zmluva uzavretá medzi jednotlivcom a subjektom podnikajúcim v oblasti cestovného ruchu, na základe ktorej tento posledný uvedený poskytuje na krátkodobé osobné užívanie rekreačné ubytovanie nachádzajúce sa v rekreačnom komplexe prevádzkovanom týmto subjektom a ktorá okrem prenechania do užívania tohto ubytovania zahŕňa aj balík služieb poskytovaných za celkovú cenu.