Vec C‑378/22 P

British Airways plc

proti

Európskej komisii

Rozsudok Súdneho dvora (piata komora) z 26. februára 2026

„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartely – Trh leteckej nákladnej dopravy – Rozhodnutie Európskej komisie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore a článku 8 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave – Koordinácia prvkov ceny za služby leteckej nákladnej dopravy (palivová prirážka, bezpečnostná prirážka a odmietnutie platiť provízie z prirážok) – Prichádzajúce služby nákladnej dopravy – Územná právomoc Komisie – Kvalifikované účinky – Kvalifikácia – Jediné a pokračujúce porušenie – Zohľadnenie účinkov jediného a pokračujúceho porušenia ako celku“

1. Žaloba o neplatnosť – Právomoc súdu Únie – Rozsah – Právomoc Všeobecného súdu nahradiť odôvodnenie autora napadnutého aktu svojím vlastným odôvodnením – Vylúčenie – Právomoc Všeobecného súdu vysvetliť odôvodnenie napadnutého aktu v odpovedi na argumentáciu, ktorá mu bola predložená – Zahrnutie

   (Článok 263 ZFEÚ)

   (pozri body 56 – 62)

2. Hospodárska súťaž – Pravidlá Únie – Územná pôsobnosť – Právomoc Komisie – Prípustnosť podľa medzinárodného práva verejného – Vykonanie alebo kvalifikované účinky zneužívajúceho konania v EHP – Alternatívne prostriedky – Kritérium okamžitého, podstatného a predvídateľného účinku – Rozsah

   (Článok 101 ZFEÚ; Dohoda o EHP, článok 53)

   (pozri body 67 – 76)

3. Odvolanie – Dôvody – Potreba presne identifikovať kritizované body odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

   (Článok 256 ods. 1 druhý pododsek ZFEÚ, Štatút Súdneho dvora, článok 58 prvý odsek; Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 169 ods. 2)

   (pozri body 77, 83)

4. Odvolanie – Dôvody – Dôvod uvedený prvýkrát v konaní o odvolaní – Neprípustnosť

   (Článok 256 ods. 1 ZFEÚ, Štatút Súdneho dvora, článok 58; Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 170)

   (pozri body 79 – 81)

5. Odvolanie – Dôvody – Spochybňovanie rozhodnutia napadnutého pred Všeobecným súdom a nie rozsudku vyhláseného Všeobecným súdom – Neprípustnosť

   (Štatút Súdneho dvora, článok 56 prvý odsek)

   (pozri bod 82)

6. Hospodárska súťaž – Pravidlá Únie – Územná pôsobnosť – Právomoc Komisie – Prípustnosť podľa medzinárodného práva verejného – Vykonanie alebo kvalifikované účinky zneužívajúceho konania v EHP – Alternatívne prostriedky – Kritérium okamžitého, podstatného a predvídateľného účinku – Dôkazné bremeno – Rozdelenie medzi Komisiou a dotknutými podnikmi

   (Článok 101 ZFEÚ; Dohoda o EHP, článok 53)

   (pozri body 94 – 98)

7. Odvolanie – Dôvody – Nesprávne posúdenie skutkového stavu a dôkazov – Neprípustnosť – Preskúmanie posúdenia skutkového stavu a dôkazov Súdnym dvorom – Vylúčenie okrem prípadov skreslenia

   (Článok 256 ods. 1 druhý pododsek ZFEÚ, Štatút Súdneho dvora, článok 58 prvý odsek)

   (pozri body 99 – 101, 104)

Zhrnutie

V sérii trinástich rozsudkov Súdny dvor zamietol takmer všetky odvolania podané viacerými leteckými spoločnosťami ( 1 ) zapojenými do „kartelu nákladnej leteckej dopravy“ proti rozsudkom Všeobecného súdu ( 2 ), ktorými sa rozhodlo o ich žalobách o neplatnosť rozhodnutia, ktorým im Európska komisia uložila pokuty za účasť na tomto karteli. ( 3 ) Súdny dvor tak čiastočne vyhovel len odvolaniu, ktoré podala SAS Cargo Group, z dôvodu pochybení, ktorých sa dopustil Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej právomoci pri výpočte pokuty uloženej tejto leteckej spoločnosti. ( 4 )

Dňa 7. decembra 2005 bola Komisii na základe jej oznámenia o zhovievavosti z roku 2002 doručená žiadosť o oslobodenie od pokút, ktorú podala Lufthansa a dve z jej dcérskych spoločností. Táto žiadosť uvádzala existenciu protikonkurenčných kontaktov medzi viacerými podnikmi pôsobiacimi na trhu leteckej nákladnej dopravy (ďalej len „dopravcovia“), týkajúcich sa zavedenia palivovej a bezpečnostnej prirážok za ich služby nákladnej leteckej dopravy, ako aj v podstate odmietnutia poskytnúť špeditérom provízie z týchto prirážok. Dôkazy zhromaždené Komisiou a jej vyšetrovania ju viedli k tomu, že 9. novembra 2010 prijala prvé rozhodnutie ( 5 ) voči 21 dopravcom.

V tomto rozhodnutí sa Komisia domnievala, že dopravcovia sa podieľali na jedinom a pokračujúcom porušení článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „Dohoda o EHP“) a článku 8 dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom tým, že koordinovali svoje správanie v oblasti stanovenia cien za poskytovanie služieb nákladnej dopravy. Uvedené rozhodnutie však Všeobecný súd zrušil v celom rozsahu alebo čiastočne z dôvodu rozporov v jeho odôvodnení.

V nadväznosti na tieto zrušujúce rozsudky Komisia sporným rozhodnutím konštatovala existenciu takéhoto jediného a pokračujúceho porušenia, ktorým 19 leteckých spoločností koordinovalo v obdobiach od roku 1999 do roku 2006 svoje správanie v oblasti stanovenia cien za poskytovanie služieb nákladnej dopravy na celom svete, pričom sa dohodli na zavedení palivových a bezpečnostných prirážok a na odmietnutí platiť provízie. Uložila im tak nápravné opatrenia a pokuty za ich účasť na tomto porušení.

Všeobecný súd, na ktorý odvolateľky podali viaceré žaloby, ktorými sa v podstate domáhali zrušenia sporného rozhodnutia v celom rozsahu alebo čiastočne v rozsahu, v akom sa ich týka, ako aj zrušenia alebo zníženia uloženej pokuty, zamietol žaloby spoločností Martinair, KLM, Cargolux, Air France‑KLM, Air France, Lufthansa a Singapore Airlines. Naopak čiastočne zrušil sporné rozhodnutie a znížil pokutu vzhľadom na účasť ostatných odvolateliek na porušení.

Odvolateľky sa teda obrátili na Súdny dvor s viacerými odvolaniami proti týmto rozsudkom.

Posúdenie Súdnym dvorom

Na podporu svojich odvolaní odvolateľky uvádzali viacero odvolacích dôvodov, ktoré sa týkali najmä:

1) O právomoci Komisie konštatovať a sankcionovať porušenie pravidiel hospodárskej súťaže týkajúcich sa prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy

Po to, čo Súdny dvor spresnil, že nariadenie č. 1/2003 ( 6 ) zmenené nariadením č. 411/2004 ( 7 ) sa vzťahuje na leteckú dopravu „medzi“ Úniou a tretími krajinami, a to tak na leteckú dopravu z Únie do tretích krajín, ako aj na leteckú dopravu z tretích krajín do Únie, zamietol odvolacie dôvody založené na nedostatku právomoci Komisie konštatovať a sankcionovať porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP týkajúce sa prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy.

Súdny dvor v tejto súvislosti pripomenul, že Komisia môže konštatovať a sankcionovať správanie, ku ktorému došlo mimo územia Únie alebo EHP, pokiaľ bolo uskutočnené na tomto území (ďalej len „kritérium uskutočnenia“) alebo pokiaľ bolo predvídateľné, že tu bude mať bezprostredný a podstatný účinok (ďalej len „kritérium kvalifikovaných účinkov“).

Zatiaľ čo Komisia sa v spornom rozhodnutí domnievala, že tieto dve kritériá boli v prejednávanej veci splnené, Všeobecný súd sa obmedzil na potvrdenie územnej právomoci Komisie, pričom odkázal výlučne na kritérium kvalifikovaných účinkov.

V tejto súvislosti Súdny dvor v prvom rade uviedol, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď potvrdil právomoc Komisie len odkazom na kritérium „kvalifikovaných účinkov“, keďže toto kritérium a kritérium uskutočnenia majú alternatívnu povahu.

Keďže viaceré odvolateľky okrem toho vytýkali Všeobecnému súdu, že z kvalifikácie kartelu ako „obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa“ vyvodil existenciu kvalifikovaných účinkov, Súdny dvor ďalej spresnil, že tieto výhrady vyplývajú z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku.

Súdny dvor tiež zamietol výhrady, ktorými sa Všeobecnému súdu vytýkalo, že nahradil odôvodnenie Komisie svojím vlastným odôvodnením, pokiaľ ide o uplatnenie kritéria kvalifikovaných účinkov. V tejto súvislosti pripomenul, že ak sa Všeobecný súd obmedzí na odpoveď na argumentáciu, ktorá mu bola predložená, a tým vysvetľuje odôvodnenie napadnutého aktu, nemožno sa domnievať, že nahrádza odôvodnenie autora tohto aktu svojím vlastným odôvodnením. Okrem toho existenciu protiprávneho nahradenia odôvodnenia nemôže preukázať ani okolnosť, že skutočnosti, ktoré Všeobecnému súdu umožnili overiť, či Komisia odôvodnila svoju extrateritoriálnu právomoc vzhľadom na kritérium kvalifikovaných účinkov, boli založené na odôvodneniach mimo časti sporného rozhodnutia týkajúcej sa medzinárodnej právomoci Komisie.

Napokon Súdny dvor zamietol jednotlivé výhrady založené na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd pri svojom preskúmaní uplatnenia kritéria kvalifikovaných účinkov Komisiou.

V tejto súvislosti Súdny dvor pripomenul, že na základe tohto kritéria musí Komisia preukázať, že dotknuté postupy majú predvídateľné, bezprostredné a podstatné účinky v Únii alebo, ako je to v prejednávanej veci, v EHP.

Pokiaľ ide o predvídateľnosť dotknutých postupov, Súdny dvor v prvom rade zdôraznil, že boli predvídateľné všetky škody, o ktorých museli účastníci kartelu v rámci toho, čo je všeobecne známe, dôvodne vedieť, že k nim dôjde, na rozdiel od škôd vyplývajúcich z úplne nezvyčajného priebehu okolností.

Vzhľadom na to, že palivová prirážka, bezpečnostná prirážka a odmietnutie platiť provízie predstavovali zosúladené postupy horizontálneho určovania cien a že takéto správanie mohlo osobitne ovplyvniť hospodársku súťaž, Súdny dvor sa domnieval, že bolo nesporné, že tieto postupy mali za dôsledok zvýšenie celkovej ceny prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy. Z toho vyplývalo, že Všeobecný súd nebol povinný konkrétne overiť účinok prirážok na celkovú predajnú cenu služieb nákladnej dopravy a nemusel ani určiť, či a v akom rozsahu špeditéri skutočne preniesli toto zvýšenie cien na odosielateľov, ani či a v akom rozsahu títo odosielatelia skutočne preniesli toto zvýšenie dopravných nákladov na spotrebiteľov.

V súlade so všeobecnými pravidlami vykonávania dôkazov Všeobecný súd neobrátil dôkazné bremeno ani tým, že preskúmal, či odvolateľky predložili dôkazy umožňujúce vyvrátiť konštatovanie predvídateľnosti účinkov predmetného správania v EHP.

Pokiaľ ide o bezprostrednosť účinkov dotknutých postupov, Súdny dvor v druhom rade spresnil, že na splnenie tejto podmienky stačí, aby predmetné protisúťažné správanie mohlo mať bezprostredný účinok v Únii alebo v EHP.

V tomto rámci Súdny dvor zamietol najmä výhrady založené na neexistencii bezprostrednej povahy účinkov správania odvolateliek na hospodársku súťaž v EHP, keďže tieto účinky záviseli od zásahu iných aktérov v reťazci príčinnej súvislosti, a to špeditérov a odosielateľov, čiže tento zásah objektívne vyplýva z predmetného kartelu v závislosti od bežného fungovania trhu.

Pokiaľ ide o podstatnú povahu účinkov dotknutých postupov, Súdny dvor v treťom rade zamietol výhrady, podľa ktorých Všeobecný súd vychádzal z vlastností sporného kartelu, ktoré neboli uvedené v spornom rozhodnutí, aby dospel k záveru o podstatnej povahe vplyvu na ceny dovážaného tovaru.

Okrem toho, keďže Komisia preukázala, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo splnené, pokiaľ išlo o koordináciu týkajúcu sa prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy posudzované samostatne, bolo pre Všeobecný súd nadbytočné preskúmať, či kritérium kvalifikovaných účinkov bolo splnené vzhľadom na účinky jediného a pokračujúceho porušenia ako celku.

2) O preskúmaní dôvodnosti sporného rozhodnutia

Pokiaľ ide o preskúmanie dôvodnosti sporného rozhodnutia Všeobecným súdom, niektoré odvolateľky uvádzali výhrady, najmä pokiaľ ide o:

a) O existencii jediného a pokračujúceho porušenia a účasti odvolateliek na tomto porušení

V prvom rade, pokiaľ ide o geografický rozsah dotknutých postupov, Súdny dvor poznamenal, že neexistoval nijaký rozpor medzi výrokom sporného rozhodnutia, ktoré kvalifikoval rozsah predmetného protisúťažného správania ako celosvetový, a odôvodnením tohto rozhodnutia, ktoré vylučovalo niektoré spojenia medzi Úniou a tretími krajinami. Išlo totiž o to rozlišovať medzi pojmom „správanie“, ktorý sa týka súboru skutkových okolností, a pojmom „porušenie“, ktorý sa týkal právnej kvalifikácie, ktorá bola daná tomuto správaniu. Okrem toho bez ohľadu na dôvody, na ktorých sa zakladalo rozhodnutie prijaté inštitúciou Únie, iba výrok tohto rozhodnutia v spojení s jeho odôvodnením, ktoré predstavuje jeho nevyhnutný základ, môže vyvolávať právne účinky.

V druhom rade Súdny dvor pripomenul, že na účely kvalifikácie rôznych správaní ako jediného a pokračujúceho porušenia nie je potrebné overiť, či sa navzájom dopĺňajú v tom zmysle, že každé z nich je určené na to, aby čelilo jednému alebo viacerým dôsledkom riadnej hospodárskej súťaže, a prostredníctvom vzájomného pôsobenia prispievajú k uskutočneniu všetkých protisúťažných účinkov zamýšľaných ich autormi v rámci celkového plánu sledujúceho jediný cieľ. Preto aj keby Komisia nepreukázala takýto vzťah komplementárnosti medzi spornými dohodami a postupmi, ako tvrdili niektoré odvolateľky, toto opomenutie by samo osebe nemohlo viesť k nesprávnemu posúdeniu ich kvalifikácie ako jediného a pokračujúceho porušenia.

V treťom rade Súdny dvor zdôraznil, že len reštriktívne pripustil možnosť vylúčiť určité protisúťažné správanie z pôsobnosti článkov 101 a 102 ZFEÚ v tom zmysle, že bolo podnikom uložené vnútroštátnou právnou úpravou alebo že táto právna úprava vylúčila akúkoľvek možnosť súťažného správania z ich strany. Ak sa teda vnútroštátny zákon obmedzuje na podnietenie alebo uľahčenie prijatia samostatného protisúťažného správania podnikmi, na tieto podniky sa naďalej vzťahujú články 101 a 102 ZFEÚ. Keďže sa táto judikatúra uplatňuje tak na právne úpravy členských štátov, ako aj na právne úpravy tretích krajín, prináleží dotknutým podnikom, aby preukázali, že vnútroštátne právne úpravy dotknutých tretích krajín ich nepodnecovali, ale zaväzovali k prijatiu predmetného správania.

Vo štvrtom rade Súdny dvor odmietol tvrdenia uvádzané odvolateľkami s cieľom spochybniť ich účasť na jedinom a pokračujúcom porušení sankcionovanom Komisiou.

V tejto súvislosti Súdny dvor najmä pripomenul, že pokiaľ ide o porušenie trvajúce niekoľko rokov, neexistencia priameho dôkazu o vykonávaní dohody podnikom počas určitých určených období nebráni tomu, aby bola jeho účasť na tejto dohode konštatovaná pre tieto obdobia, pokiaľ takéto konštatovanie spočíva na objektívnych a zhodujúcich sa nepriamych dôkazoch. V takom prípade môže Všeobecný súd založiť svoje posúdenie existencie a dĺžky trvania protisúťažného postupu alebo dohody na celkovom posúdení všetkých relevantných dôkazov a indícií predložených Komisiou, medzi ktoré patria najmä účinky vyvolané dotknutým protisúťažným správaním.

Súdny dvor okrem toho zamietol odvolací dôvod spoločnosti Air Canada, ktorým táto spoločnosť Všeobecnému súdu vytýkala, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že je zodpovedná za spojenia, ktoré neobsluhuje alebo ktoré nie je oprávnená obsluhovať, a to spojenia v rámci EHP a spojenia medzi Úniou a Švajčiarskom.

V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že z konštatovaní Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku vyplývalo, že Air Canada mala v úmysle prispieť svojím správaním ku spoločným cieľom sledovaným všetkými účastníkmi a že vedela o protiprávnom správaní, ktoré plánovali alebo uskutočnili iné podniky pri sledovaní tých istých cieľov. Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď z toho vyvodil, že Komisia oprávnene považovala spoločnosť Air Canada za zodpovednú za jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týkalo spojení v rámci EHP a spojení medzi Úniou a Švajčiarskom, bez ohľadu na jej prípadné postavenie potenciálneho konkurenta na týchto spojeniach.

V piatom rade Súdny dvor zdôraznil, že hoci Komisii prináleží zhromaždiť dostatočne presné a zhodujúce sa dôkazy na odôvodnenie presvedčenia, že došlo k porušeniu, Všeobecný súd nie je povinný zrušiť rozhodnutie Komisie len na základe skutočnosti, že Komisia uviedla skutkové okolnosti, ktoré nepredstavujú priame dôkazy o účasti dotknutého podniku na vytýkanom porušení. Stačí totiž, aby Všeobecný súd overil, ako to urobil v prejednávanej veci, že všetky skúmané skutočnosti mohli podporiť záver, podľa ktorého sa dotknutý podnik zúčastnil na jedinom a pokračujúcom porušení. V tejto súvislosti Súdny dvor okrem toho spresnil, že dôkazy týkajúce sa kontaktov pred obdobím porušenia alebo týkajúce sa správaní, ktoré nepatria do právomoci Komisie, môžu podporiť výklad iných dôkazov vzťahujúcich sa na toto obdobie s cieľom zasadiť ich do kontextu alebo preukázať opakovaný výskyt určitých druhov správania alebo postupov.

V šiestom a poslednom rade Súdny dvor zamietol odvolací dôvod spoločnosti Cargolux, podľa ktorého Všeobecný súd porušil zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že potvrdil jej účasť na časti porušenia týkajúcej sa odmietnutia platiť provízie, pričom v tejto súvislosti vylúčil účasť spoločnosti British Airways, keďže títo dvaja dopravcovia neboli v porovnateľnej situácii, pokiaľ išlo o dôkazy, ktoré boli voči nim použité na preukázanie ich účasti na tejto zložke porušenia.

Rovnako ani rozhodnutie Všeobecného súdu nepriznať spoločnosti Cargolux zníženie pokuty rovnajúce sa zníženiu pokuty priznanému spoločnosti SAS Cargo Group nemohlo predstavovať porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, keďže SAS Cargo Group získala toto zníženie z dôvodu zrušenia konštatovania jej účasti na časti porušenia týkajúcej sa odmietnutia platiť provízie.

b) O kvalifikácii dotknutých praktík ako obmedzenia z hľadiska cieľa

V prvom rade Súdny dvor pripomenul, že na účely posúdenia, či dohoda medzi podnikmi alebo rozhodnutie združenia podnikov má dostatočný stupeň škodlivosti na to, aby mohli byť považované za obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska cieľa“ v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ, treba podľa ustálenej judikatúry vychádzať z obsahu ich ustanovení, cieľov, ktoré majú dosiahnuť, ako aj z hospodárskeho a právneho kontextu, do ktorého patria. V prípade dohôd alebo zosúladených postupov predstavujúcich obzvlášť závažné porušenia hospodárskej súťaže, akým je, ako v prejednávanej veci, horizontálny kartel stanovenia cien, však Komisia môže obmedziť svoju analýzu hospodárskeho a právneho kontextu, do ktorého tento postup patrí, na to, čo sa zdá byť striktne nevyhnutné na vyvodenie záveru o existencii obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

V druhom rade Súdny dvor odmietol tvrdenie založené na skutočnosti, že predmetné zosúladené správanie sa týkalo len časti ceny dotknutého výrobku alebo služby, keďže táto okolnosť nijako nepreukazovala, že toto správanie nepatrilo do určitej formy koordinácie, ktorú bolo treba vzhľadom na jeho samotnú povahu považovať za škodlivú pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže. Naopak, takéto správanie samotnou svojou povahou viedlo k zvýšeniu cien, ktoré viedlo k zlému rozdeleniu zdrojov najmä na úkor spotrebiteľov.

Ani tvrdenie, podľa ktorého odmietnutie platiť províziu predstavovalo legitímnu odpoveď leteckých spoločností na údajne protiprávne správanie špeditérov, nemôže byť presvedčivé, keďže zabezpečenie dodržiavania zákonných predpisov prináleží verejným orgánom, a nie súkromným podnikom. Aj keby sa teda táto okolnosť považovala za preukázanú, nemôže v žiadnom prípade legitimizovať porušenie článku 101 ZFEÚ a už vôbec nie zosúladený postup, o ktorom sa konštatovalo, že má dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž na to, aby mohol byť kvalifikovaný ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

c) O iba čiastočnom zrušení sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týkalo Latam Airlines Group a Lan Cargo

Všeobecný súd svojím rozsudkom Latam Airlines Group a Lan Cargo/Komisia zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týkalo účasti spoločností Latam Airlines Group a Lan Cargo na zložkách jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcich sa bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie z dôvodu, že Komisia nesprávne konštatovala, že Lan Cargo vedela o týchto zložkách porušenia.

Na podporu svojho odvolania Latam Airlines Group a Lan Cargo kritizovali Všeobecný súd za to, že sporné rozhodnutie vo vzťahu k nim zrušil len čiastočne, hoci pochybenie, ktorého sa dopustila Komisia, malo viesť k úplnému zrušeniu tohto rozhodnutia.

V tejto súvislosti Súdny dvor pripomenul, že konštatovanie, podľa ktorého Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že podnik pri svojej účasti na jednom z protisúťažných správaní tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie vedel o iných protisúťažných správaniach, ktorých sa dopustili ostatní účastníci kartelu pri sledovaní rovnakých cieľov, alebo ich mohol rozumne predpokladať a bol pripravený prevziať z toho vyplývajúce riziko, nemohlo viesť k tomu, aby bol tento podnik zbavený zodpovednosti za tú časť správania, pri ktorej bolo preukázané, že sa na ňom zúčastnil alebo pri ktorej bolo nesporné, že mohol byť považovaný za zodpovedného. V takom prípade sa súd Únie musel obmedziť na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie, ktoré bolo pred ním napadnuté.

Z toho vyplýva, že keďže účasť spoločnosti Lan Cargo na výmenách informácií týkajúcich sa palivovej prirážky nebola spochybnená, Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho posúdenia, keď sporné rozhodnutie zrušil len čiastočne.

Navyše okolnosť, že Komisia nepreukázala, že Lan Cargo vedela o výmenách informácií týkajúcich sa bezpečnostnej prirážky, ani o výmenách týkajúcich sa odmietnutia platiť provízie, nemohla konštatované porušenie zbaviť jeho jednotnej a pokračujúcej povahy, ktorá však v celom rozsahu nemohla byť pripísaná tomuto dopravcovi.

d) O premlčaní sankčnej právomoci Komisie vo vzťahu k správaniu týkajúcemu sa spojení v rámci EHP a spojení medzi Úniou a Švajčiarskom

Súdny dvor tiež zamietol výhrady, podľa ktorých mal Všeobecný súd ex offo prihliadnuť na to, že sankčné právomoci Komisie boli premlčané vo vzťahu k správaniu týkajúcemu sa spojení v rámci EHP a spojení medzi Úniou a Švajčiarskom v súlade s článkom 25 nariadenia č. 1/2003.

V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že zo znenia nariadenia č. 1/2003, jeho kontextu a cieľov, ktoré sleduje, vyplýva, že lehoty stanovené najmä v jeho článku 25 predstavujú premlčacie lehoty. Z ustálenej judikatúry pritom vyplýva, že dodržanie premlčacej lehoty nemôže súd Únie zohľadniť ex offo, ale musí sa na ňu odvolávať dotknutý účastník konania.

V tomto rámci Súdny dvor tiež odmietol argumentáciu, podľa ktorej odvolací dôvod založený na uplynutí premlčacej lehoty sankčných právomocí Komisie treba prirovnať k odvolaciemu dôvodu založenému na nedostatku právomoci Komisie ukladať pokuty odvolateľkám. Hoci totiž článok 25 nariadenia č. 1/2003 ukladá Komisii povinnosť sankcionovať určité porušenie v určitej lehote, cieľom ani účinkom tohto ustanovenia nie je zbaviť Komisiu jej právomoci ukladať sankcie vo vzťahu k iným porušeniam, než je porušenie, na ktoré sa vzťahuje premlčanie. Okrem toho aj v prípade uplynutia premlčacej lehoty sankčných právomocí Komisie má Komisia naďalej právomoc konštatovať premlčané porušenie, pokiaľ preukáže legitímny záujem na prijatí rozhodnutia konštatujúceho, že k porušeniu došlo.

Podľa Súdneho dvora sa dotknuté odvolateľky nemohli odvolávať ani na porušenie zásady rovnosti zaobchádzania vo vzťahu k leteckým spoločnostiam, ktoré mali úspech v konaní pred Všeobecným súdom, tvrdením, že žaloba Komisie bola čiastočne premlčaná, keďže toto rozdielne zaobchádzanie vyplývalo výlučne z objektívnej okolnosti, že tieto odvolateľky sa zdržali uplatnenia tohto žalobného dôvodu, hoci tak mohli urobiť.

Súdny dvor okrem toho zdôraznil, že premlčacia lehota nie je porovnateľná ani s procesnými lehotami, keďže tieto lehoty boli zavedené s cieľom zabezpečiť riadny výkon spravodlivosti, jasnosť, ako aj istotu právnych situácií. To však nebol prípad premlčacej lehoty, ktorej hlavným cieľom je zabezpečiť ochranu dotknutých podnikov.

Okrem toho skutočnosť, že pokuty uložené na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 treba kvalifikovať ako „trestné“ v zmysle článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sama osebe neznamená, že premlčanie sankčnej právomoci Komisie sleduje cieľ verejného záujmu nad rámec ochrany dotknutých podnikov.

3) O porušení práva na obhajobu

Pokiaľ ide o dodržanie práva odvolateliek na obhajobu, Súdny dvor konštatoval, že samotná skutočnosť, že Komisia neposkytla úplný a automatický prístup k odpovediam ostatných účastníkov kartelu na oznámenie o výhradách, nepredstavoval porušenie práva na obhajobu dotknutých podnikov, ktorým prináležalo poskytnúť prvý nepriamy dôkaz o užitočnosti dokumentov, ktoré im neboli oznámené, pre ich obhajobu. V tejto súvislosti pripomenul, že v správnom konaní neexistuje úplný a automatický prístup k spisu.

Súdny dvor okrem toho uviedol, že Komisia neporušila právo na obhajobu podnikov, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách, najmä ich právo byť vypočutý, pokiaľ išlo o medzinárodnú právomoc Komisie sankcionovať protisúťažné správanie, ku ktorému došlo mimo územia Únie alebo EHP, len z toho dôvodu, že toto oznámenie výslovne neuvádzalo kritérium, z ktorého chcela Komisia vychádzať pri sankcionovaní tohto správania, keďže uvedené oznámenie spresňovalo, že Komisia mala v úmysle sankcionovať podniky, ktorým je určené, za porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP z dôvodu takéhoto správania, a uviedla podstatné skutočnosti, ktoré zamýšľala na tento účel zohľadniť.

4) O výkone neobmedzenej súdnej právomoci Všeobecným súdom

Pokiaľ išlo o výkon neobmedzenej súdnej právomoci Všeobecným súdom, Súdny dvor uviedol, že hoci výkon tejto právomoci nemohol pri určovaní výšky pokút viesť k diskriminácii medzi podnikmi, ktoré sa zúčastnili na porušení pravidiel hospodárskej súťaže, Všeobecný súd neporušil zásadu rovnosti zaobchádzania, keď znížil pokutu podniku, ktorého žalobnému dôvodu v tomto zmysle bolo vyhovené, bez toho, aby pristúpil k podobnému zníženiu v prípade iných podnikov, ktoré sa nachádzajú v porovnateľnej situácii, ale neuviedli pred ním tento žalobný dôvod.

Naopak, pokiaľ išlo o výpočet pokuty uloženej spoločnosti SAS Cargo Group zo strany Všeobecného súdu, Súdny dvor konštatoval, že Všeobecný súd sa tým, že do základu výpočtu tejto pokuty zahrnul obrat dosiahnutý týmto podnikom na vnútorných spojeniach s cieľom zabezpečiť rovnosť zaobchádzania s ostatnými obvinenými dopravcami, dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení pri výkone svojej neobmedzenej súdnej právomoci. Konkrétne dôkazy, ktoré mu boli predložené, nijako nepreukazovali, že všetky obvinené letecké spoločnosti, ktoré napadli sporné rozhodnutie, mali na rozdiel od spoločnosti SAS Cargo Group svoje prípadné obraty dosiahnuté na leteckých spojeniach obsluhovaných vnútri jediného štátu patriaceho do EHP integrovaných do hodnoty ich predajov, ktoré slúžili ako základ pre výpočet ich pokút. Všeobecný súd tak nemal k dispozícii informácie, ktoré by mu umožnili s istotou konštatovať porušenie rovnosti zaobchádzania, ktoré by mu prináležalo napraviť.

V dôsledku toho Súdny dvor čiastočne zrušil rozsudok Všeobecného súdu vo veci SAS Cargo Group a i. a konečným rozhodnutím v tejto veci uložil týmto podnikom nižšie pokuty, ako boli pokuty uložené v napadnutom rozsudku.

Na druhej strane, vzhľadom na vyššie uvedené Súdny dvor zamietol všetky ostatné odvolania podané leteckými spoločnosťami, ktoré sa zúčastňovali na karteli „nákladnej leteckej dopravy“.

( 1 ) V prejednávanej veci ide o tieto letecké spoločnosti: Air Canada, Air France‑KLM, Société Air France (ďalej len „Air France“), Koninklijke Luchtvaart Maatschappij NV (ďalej len „KLM“), British Airways plc, Cargolux Airlines International SA (ďalej len „Cargolux“), Cathay Pacific Airways Ltd, Deutsche Lufthansa AG (ďalej len „Lufthansa“), Japan Airlines International Co. Ltd (ďalej len „Japan Airlines“), Latam Airlines Group SA a Lan Cargo SA, Martinair Holland NV (ďalej len „Martinair“), SAS Cargo Group a i. (ďalej len „SAS Cargo Group“), Singapore Airlines Ltd a Singapore Airlines Cargo Pte Ltd (ďalej len „Singapore Airlines“) (ďalej spoločne len „odvolateľky“).

( 2 ) Rozsudky z 30. marca 2022, Martinair Holland/Komisia (T‑323/17, EU:T:2022:174), Koninklijke Luchtvaart Maatschappij/Komisia (T‑325/17, EU:T:2022:176), Air Canada/Komisia (T‑326/17, EU:T:2022:177), Cargolux Airlines/Komisia (T‑334/17, EU:T:2022:178), Air France‑KLM/Komisia (T‑337/17, EU:T:2022:179), Air France/Komisia (T‑338/17, EU:T:2022:180), Japan Airlines/Komisia (T‑340/17, EU:T:2022:181), British Airways/Komisia (T‑341/17, EU:T:2022:182), Deutsche Lufthansa a i./Komisia (T‑342/17, EU:T:2022:183), Cathay Pacific Airways/Komisia (T‑343/17, EU:T:2022:184), Latam Airlines Group a Lan Cargo/Komisia (T‑344/17, EU:T:2022:185), Singapore Airlines a Singapore Airlines Cargo/Komisia (T‑350/17, EU:T:2022:186).

( 3 ) Rozhodnutie Komisie C(2017) 1742 final zo 17. marca 2017 týkajúce sa konania podľa článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave (vec AT.39258 – Nákladná letecká doprava) (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

( 4 ) Rozsudok z 30. marca 2022, SAS Cargo Group a i./Komisia (T‑324/17, EU:T:2022:175).

( 5 ) Rozhodnutie K(2010) 7694 v konečnom znení týkajúce sa konania podľa článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave (Vec COMP/39258 – Nákladná letecká doprava).

( 6 ) Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).

( 7 ) Nariadenie Rady (ES) č. 411/2004 z 26. februára 2004, ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 3975/87 a menia a dopĺňajú sa nariadenia (EHS) č. 3976/87 a (ES) č. 1/2003 v súvislosti s leteckou dopravou medzi spoločenstvom a tretími štátmi (Ú. v. EÚ L 68, 2004, s. 1; Mim. vyd. 07/008, s. 17).