–

RJ a YQ, v zastúpení: M. Pledziewicz, radca prawny,

–

Getin Noble Bank S.A., v zastúpení: Ł. Hejmej, M. Przygodzka a A. Szczęśniak, adwokaci,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia,

–

portugalská vláda, v zastúpení: P. Barros da Costa, C. Chambel Alves a A. Cunha, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: I. Rubene, N. Ruiz García a A. Szmytkowska, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288) s ohľadom na zásady efektivity a proporcionality.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi YQ a RJ na jednej strane a spoločnosťou Getin Noble Bank S.A. na druhej strane vo veci návrhu na nariadenie predbežného opatrenia spočívajúceho v pozastavení plnenia zmluvy o hypotekárnom úvere indexovanom v cudzej mene až do prijatia konečného rozhodnutia o vrátení súm neoprávnene zaplatených z dôvodu nekalých zmluvných podmienok uvedených v tejto zmluve.

3

Podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

4

Článok 7 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

5

Ustawa – Kodeks cywilny (Občiansky zákonník) z 23. apríla 1964 (Dz. U. č. 16, položka 93), v konsolidovanom znení (Dz. U. z roku 2020, položka 1740) (ďalej len „Občiansky zákonník“), v článku 3851 stanovuje:

„1.   Ustanovenia zmluvy uzatvorenej so spotrebiteľom, ktoré neboli dohodnuté individuálne, nie sú pre spotrebiteľa záväzné, ak jeho práva a povinnosti upravujú takým spôsobom, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a ktorý zjavne porušuje jeho záujmy (nedovolené zmluvné podmienky). Uvedené neplatí pre ustanovenia, ktoré vymedzujú hlavné plnenia strán, najmä zaplatenie ceny alebo odmeny, ak boli jednoznačne formulované.

2.   Ak nejaké ustanovenie zmluvy nie je podľa § 1 pre spotrebiteľa záväzné, ostatné časti uvedenej zmluvy zostávajú pre strany naďalej záväzné.

3.   Za ustanovenia zmluvy, ktoré neboli dohodnuté individuálne, sa považujú tie ustanovenia zmluvy, na ktorých obsah spotrebiteľ nemal žiaden skutočný vplyv. To platí najmä o ustanoveniach zmluvy prevzatých zo vzorovej zmluvy, ktorú tomuto spotrebiteľovi navrhol zmluvný partner.

4.   Dôkazné bremeno, že ustanovenie bolo individuálne dohodnuté, nesie ten, ktorý sa na to odvoláva.“

6

Článok 405 Občianskeho zákonníka stanovuje:

„Každý, kto získal majetkový prospech na úkor inej osoby bez právneho základu, je povinný tento majetkový prospech vrátiť, a ak by to nebolo možné, vrátiť jeho hodnotu.“

7

Podľa článku 410 tohto zákonníka:

„1.   Ustanovenia predchádzajúcich článkov sa vzťahujú najmä na prípad bezdôvodného obohatenia.

2.   Plnenie je bezdôvodným obohatením, ak ten, kto plnil, nebol vôbec povinný plniť alebo nebol povinný plniť osobe, ktorej plnil, alebo ak zanikol dôvod plnenia alebo sa nedosiahol sledovaný účel plnenia, alebo ak právny úkon zaväzujúci k plneniu bol neplatný a nenadobudol platnosť po poskytnutí plnenia.“

8

Ustawa – Kodeks postępowania cywilnego (Občiansky súdny poriadok) zo 17. novembra 1964 (Dz. U. č. 43, položka 296) v konsolidovanom znení (Dz. U. z roku 2021, položka 1805) (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), v článku 189 stanovuje:

„Žalobca môže požadovať, aby súd určil existenciu alebo neexistenciu právneho vzťahu alebo práva, ak má na tom právny záujem.“

9

Článok 7301 tohto zákona stanovuje:

„1.   O nariadenie zabezpečovacieho opatrenia môže požiadať ktorýkoľvek účastník alebo osoba zúčastnená na konaní, ak preukáže pravdepodobnosť existencie nároku a právny záujem na nariadení zabezpečovacieho opatrenia.

2.   Právny záujem na nariadení zabezpečovacieho opatrenia existuje vtedy, ak sa v prípade neprijatia tohto opatrenia zmarí alebo vážne sťaží výkon súdneho rozhodnutia, ktoré má byť vydané v danej veci alebo sa inak zmarí alebo vážne sťaží dosiahnutie účelu konania v danej veci.

…

3.   Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia súd prihliada na záujmy účastníkov alebo osôb zúčastnených v konaní tak, aby bola zabezpečená náležitá právna ochrana navrhovateľa a aby druhá strana nebola zaťažená viac ako je potrebné.“

10

Podľa článku 731 uvedeného zákona zabezpečovacie opatrenie nemôže slúžiť na uspokojenie pohľadávky, ak zákon neustanovuje inak.

11

Článok 755 toho zákona stanovuje:

„1.   Ak predmetom návrhu na zabezpečenie nie je peňažná pohľadávka, súd nariadi zabezpečovacie opatrenie spôsobom, ktorý považuje za primeraný okolnostiam prípadu, pričom nie sú vylúčené spôsoby stanovené pre zabezpečenie peňažných pohľadávok. Súd môže najmä:

2.   …

21.   Ustanovenie článku 731 sa neuplatňuje, ak je navrhované zabezpečovacie opatrenie potrebné na odvrátenie hroziacej škody alebo iných následkov nepriaznivých pre navrhovateľa.

3.   Súd doručí dlžníkovi rozhodnutie vydané na neverejnom zasadnutí, v ktorom mu nariadi, aby vykonal určité úkony alebo sa zdržal ich vykonávania, alebo aby nebránil úkonom navrhovateľa. Toto ustanovenie sa nevzťahuje na rozhodnutia, ktorými sa nariaďuje vydanie predmetov v dispozícii dlžníka.“

12

V roku 2008 uzavreli YQ a RJ so spoločnosťou Getin Noble Bank zmluvu o hypotekárnom úvere s dobou splácania 360 mesiacov na sumu 643395,63 poľských zlotých (PLN) (približne 140000 eur) (ďalej len „predmetná úverová zmluva“). Táto úverová zmluva obsahovala ustanovenie o prepočte tejto sumy na švajčiarsky frank (CHF) podľa nákupného kurzu stanoveného touto bankou a o pohyblivej úrokovej sadzbe. Mesačné splátky vypočítané v CHF sa splácali v PLN podľa kurzu predaja CHF, ktorý takisto jednostranne stanovila uvedená banka. Žalobcovia vo veci samej boli informovaní o vplyve zmien úrokových sadzieb a výmenných kurzov na uvedenú úverovú zmluvu vo forme porovnávacej tabuľky.

13

Dňa 25. mája 2021 títo žalobcovia podali na Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko), ako prvostupňový súd, návrh na určenie neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy a na uloženie povinnosti spoločnosti Getin Noble Bank zaplatiť sumu 375042,34 PLN (približne 94000 eur), t. j. sumu mesačných splátok, ktoré už žalobcovia zaplatili ku dňu podania ich žaloby na tento súd, zvýšenú o zákonné úroky z omeškania a trovy konania. Uvedení žalobcovia v tejto súvislosti tvrdili, že zmluvné podmienky tejto úverovej zmluvy týkajúce sa indexácie v cudzej mene predstavujú „nekalé podmienky“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13.

14

Žalobcovia vo veci samej tiež podali návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým navrhli upraviť práva a povinnosti účastníkov konania tak, že sa v prvom rade pozastaví po dobu trvania konania plnenie povinnosti platiť mesačné splátky stanovené v uvedenej úverovej zmluve vo výške a v dátumoch, ktoré v nej boli stanovené za obdobie od podania žaloby na prvom stupni až do právoplatného skončenia konania, a následne zakáže bankovej spoločnosti Getin Noble Bank vypovedať zmluvu a napokon zakáže tejto banke zverejňovať informácie na Biurze Informacji Gospodarczej (Úrad pre ekonomické informácie) o nesplácaní predmetného úveru žalobcami v období od nariadenia navrhovaného predbežného opatrenia až do skončenia konania.

15

Uvedený súd však zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia podaný žalobcami vo veci samej. Podľa súdu títo žalobcovia nepreukázali existenciu oprávneného záujmu na podaní návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, keďže nič nenasvedčovalo tomu, že nenariadenie takýchto opatrení by bránilo alebo vážne bránilo výkonu súdneho rozhodnutia, ktoré má byť vydané vo veci samej, alebo dosiahnutiu cieľa konania v tejto veci. Podmienky stanovené v článku 7301 § 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku preto neboli splnené.

16

Žalobcovia vo veci samej podali proti rozhodnutiu uvedeného súdu odvolanie na Sąd Okręgowy w Warszawie XXVIII Wydział Cywilny (Krajský súd Varšava, XXVIII. občianskoprávny senát, Poľsko), ktorý je vnútroštátnym súdom podávajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom tvrdia, že mali oprávnený záujem na dosiahnutí uvedených predbežných opatrení. Getin Noble Bank spochybnila takýto nárok, pričom najmä tvrdila, že pravdepodobnosť existencie pohľadávky týchto žalobcov nebola preukázaná. Okrem toho táto banka spochybnila nekalú povahu zmluvných podmienok predmetnej úverovej zmluvy a zdôraznila, že jej finančná situácia je uspokojivá.

17

Vnútroštátny súd uvádza, že mu bol podaný návrh na nariadenie predbežného opatrenia spočívajúceho v pozastavení plnenia povinnosti splácať mesačné splátky stanovené v predmetnej úverovej zmluve počas obdobia od podania žaloby na prvom stupni do právoplatného skončenia konania. Pokiaľ ide o návrh na nariadenie predbežného opatrenia, tento súd vysvetľuje, že rozhoduje na základe prima facie preukázania tvrdení účastníkov konania vo veci samej.

18

V tejto súvislosti sa uvedený súd na jednej strane domnieva, že pokiaľ ide o pravdepodobnosť existencie pohľadávky žalobcov vo veci samej, je preukázané, že niektoré z dotknutých zmluvných podmienok sú nekalé a že predmetná úverová zmluva musí byť zrušená, keďže jej výkon podľa poľského práva už nie je objektívne možný. Tento súd pripomína, že podľa článku 410 Občianskeho zákonníka má každá strana neplatnej zmluvy nárok na vrátenie poskytnutého plnenia, ktorý je nezávislý od nároku druhej strany.

19

Na druhej strane, pokiaľ ide o preukázanie oprávneného záujmu žalobcov vo veci samej, vnútroštátny súd konštatuje, že takýto záujem existuje v súlade s článkom 7301 § 2 Občianskeho súdneho poriadku vtedy, ak by nenariadenie predbežného opatrenia bránilo alebo vážne bránilo výkonu rozhodnutia, ktoré má byť vydané vo veci samej, alebo dosiahnutiu cieľa konania v tejto veci.

20

Tento súd však uvádza, že vnútroštátne súdy len zriedkavo vyhoveli návrhom spotrebiteľov na nariadenie takéhoto predbežného opatrenia za okolností ako vo veci samej. Niektoré z týchto súdov totiž poukázali na to, že žaloba o vyhlásenie neplatnosti zmluvy z dôvodu nekalej povahy zmluvnej podmienky uvedenej v tejto zmluve nemôže viesť k nútenému výkonu, a preto nevyžaduje nariadenie predbežného opatrenia. Iné z uvedených súdov sa domnievali, že nariadenie predbežného opatrenia musí byť určené nie na vymáhanie pohľadávky, ale na zabránenie škodám alebo iným negatívnym dôsledkom pre dotknutého spotrebiteľa, takže prijatie takéhoto opatrenia by bolo možné len vtedy, ak by sa prima facie preukázalo, že dotknutá banka sa nachádza v zlej finančnej situácii. Napokon tento súd uvádza, že existuje judikatúra tých istých súdov, podľa ktorej v prípade zrušenia úverovej zmluvy musí dotknutý spotrebiteľ splniť svoje záväzky voči tejto banke tým, že jej vráti požičanú sumu. Tento spotrebiteľ preto nemá nijaký záujem na tom, aby dosiahol nariadenie predbežného opatrenia ako vo veci samej, pretože je v každom prípade povinný bez ohľadu na konečné meritórne rozhodnutie vykonať platby v prospech uvedenej banky z titulu vrátenia použitých peňažných prostriedkov alebo aj z titulu odmeny za používanie týchto prostriedkov.

21

Vnútroštátny súd sa najmä domnieva, že vzhľadom na to, že cieľom smernice 93/13 je ochrana dotknutého spotrebiteľa prostredníctvom obnovenia rovnosti medzi zmluvnými stranami, táto smernica bráni odmietnutiu nariadiť takéto predbežné opatrenia. Tento súd zastáva názor, že ak odstránenie nekalých zmluvných podmienok spôsobuje neplatnosť úverovej zmluvy v celom rozsahu, nariadenie primeraného predbežného opatrenia, akým je pozastavenie platenia mesačných splátok zahŕňajúcich istinu a úroky dlhované na základe tejto úverovej zmluvy po dobu trvania konania, je v zásade nevyhnutné na zabezpečenie plnej účinnosti rozhodnutia, ktoré má byť vydané vo veci samej. Podľa uvedeného súdu, ak po odstránení nekalých zmluvných podmienok uvedenej úverovej zmluvy už nemožno túto zmluvu objektívne vykonať, odmietnutie nariadiť takéto predbežné opatrenie by ohrozilo reštitučný účinok stanovený v článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice 93/13, ako aj potrebný účinok týchto ustanovení.

22

V tejto súvislosti vnútroštátny súd najmä spresňuje, že poľské právo stanovuje procesné pravidlá, podľa ktorých sa žalobou požadovaná suma určí ku dňu podania návrhu na vyhlásenie neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy. Spotrebiteľ teda môže žiadať iba o vrátenie sumy mesačných splátok, ktoré už boli zaplatené do tohto dátumu. V dôsledku toho v prípade nenariadenia predbežného opatrenia na začiatku konania by tento spotrebiteľ bol nútený na konci tohto konania začať nové konanie proti dotknutej banke, ktorého predmetom by bolo vrátenie mesačných splátok, ktoré zaplatil v období od začiatku do konca tohto nového konania. Podľa vnútroštátneho súdu takáto situácia postihuje uvedeného spotrebiteľa a ohrozuje potrebný účinok smernice 93/13. Okrem toho obnovenie rovnováhy medzi právami a povinnosťami zmluvných strán nemožno dosiahnuť prijatím takéhoto rozhodnutia vo veci samej, pretože tento spotrebiteľ by bol nútený začať iné súdne konanie, aby uplatnil svoje práva, a teda vynaložiť ešte viac finančných prostriedkov a času.

23

Za týchto okolností Sąd Okręgowy w Warszawie XXVIII Wydział Cywilny (Krajský súd Varšava, XXVIII. občianskoprávny senát, Poľsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bráni článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 s ohľadom na zásady efektivity a proporcionality výkladu vnútroštátnych právnych predpisov alebo vnútroštátnej judikatúre, v súlade s ktorými môže vnútroštátny súd, najmä vzhľadom na povinnosti spotrebiteľa uhradiť svoje záväzky voči dotknutému podnikateľovi alebo vzhľadom na dobrú finančnú situáciu podnikateľa, nevyhovieť návrhu spotrebiteľa na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by sa po dobu trvania konania pozastavilo plnenie zmluvy, ktorá môže byť vyhlásená za neplatnú v dôsledku odstránenia nekalých podmienok z tejto zmluvy?“

24

Getin Noble Bank spochybňuje prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

25

Žalovaná vo veci samej v tejto súvislosti v zásade tvrdí, že po prvé tento návrh sa netýka výkladu práva Únie, keďže ustanovenia smernice 93/13 sa neuplatňujú na účinky odstránenia nekalých podmienok, pričom cieľ tejto smernice by bol dosiahnutý, ak by sa obnovila rovnováha medzi zmluvnými stranami. Účinky vyhlásenia neplatnosti zmluvy obsahujúcej nekalé zmluvné podmienky teda podľa žalovanej patria do pôsobnosti vnútroštátneho práva. Otázka vnútroštátneho súdu sa podľa žalovanej teda v skutočnosti týka podmienok uplatnenia predbežných opatrení v prípade, keď boli strany tejto zmluvy v dôsledku zrušenia dotknutej zmluvy postavené na rovnakú úroveň a už sa nenachádzajú vo vzťahu spotrebiteľ – podnikateľ. Nie je teda podľa nej vhodné uplatniť ustanovenia uvedenej smernice na posúdenie dôvodnosti návrhu na nariadenie tohto predbežného opatrenia.

26

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor vo veci samej, aby posúdil nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia a relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru a na ktoré sa vzťahuje prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor je teda v zásade povinný rozhodnúť, ak sa položená otázka týka výkladu alebo platnosti právneho predpisu Únie, okrem prípadu, ak je zjavné, že požadovaný výklad nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom tohto sporu, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje informáciami o skutkových a právnych okolnostiach potrebnými na užitočnú odpoveď na túto otázku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. mája 2022, Zagrebačka banka,C‑567/20, EU:C:2022:352, bod 43 a citovanú judikatúru).

27

Navyše podľa ustálenej judikatúry v prípade, že nie je zrejmé, že výklad ustanovenia Únie zjavne nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, námietka založená na neuplatniteľnosti tohto ustanovenia na spor vo veci samej nemá vplyv na prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ale patrí do vecného preskúmania položených otázok [rozsudky zo 4. júla 2019, Kirschstein,C‑393/17, EU:C:2019:563, bod 28, a z 27. apríla 2023, M.D. (Zákaz vstupu do Maďarska),C‑528/21, EU:C:2023:341, bod 52, ako aj citovaná judikatúra].

28

V prejednávanej veci sa spor vo veci samej týka jednak návrhu na nariadenie predbežného opatrenia spočívajúceho najmä v pozastavení plnenia zmluvy o hypotekárnom úvere uzavretej medzi spotrebiteľmi a podnikateľom až do prijatia konečného rozhodnutia o neplatnosti tejto zmluvy z dôvodu nekalej povahy niektorej z podmienok uvedených v tejto zmluve. Okrem toho sa prejudiciálna otázka týka výkladu ustanovení smernice 93/13, ktoré ukladajú členským štátom okrem iného povinnosť zabezpečiť, aby existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi spotrebiteľmi a predajcom alebo dodávateľom, a jej cieľom je určiť, či tieto ustanovenia bránia vnútroštátnej judikatúre, ktorá by umožňovala uvedený návrh zamietnuť.

29

Za týchto okolností nie je zjavné, že by požadovaný výklad smernice 93/13 nemal žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej alebo že by nastolený problém mal hypotetickú povahu.

30

Okrem toho treba pripomenúť, že ochrana priznaná smernicou 93/13 nemôže byť obmedzená len na dobu trvania plnenia zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a podnikateľom, ale je poskytovaná aj po vykonaní tejto zmluvy. Hoci je pravda, že v prípade vyhlásenia neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a podnikateľom z dôvodu nekalej povahy niektorej z jej podmienok prináleží členským štátom, aby prostredníctvom svojho vnútroštátneho práva upravili účinky tohto vyhlásenia neplatnosti, nič to nemení na tom, že musia pritom rešpektovať ochranu, ktorú táto smernica priznáva spotrebiteľovi, najmä tým, že sa zaručí obnovenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa nachádzal tento spotrebiteľ, ak by táto nekalá podmienka nebola dojednaná [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 2023, M.B. a i. (Účinky neplatnosti zmluvy), C‑6/22, EU:C:2023:216, body 21 a 22].

31

Po druhé Getin Noble Bank tvrdí, že Súdny dvor nedisponuje informáciami o skutkových a právnych okolnostiach potrebných na užitočnú odpoveď na otázku, ktorá mu bola položená, keďže kvalifikácia žalobcov vo veci samej ako spotrebiteľov, vykonaná vnútroštátnym súdom, je vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci nesprávna.

32

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Okrem toho nie je úlohou Súdneho dvora vyjadrovať sa v rámci prejudiciálneho konania k výkladu vnútroštátnych ustanovení, ani posúdiť, či je výklad, ktorý podáva vnútroštátny súd, správny, keďže takýto výklad patrí do výlučnej právomoci vnútroštátnych súdov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2020, Sociálna poisťovňa,C‑799/19, EU:C:2020:960, body 44 a 45, ako aj citovanú judikatúru).

33

Keďže v prejednávanej veci sa vnútroštátny súd domnieval, že žalobcovia vo veci samej sú spotrebiteľmi, Súdnemu dvoru neprináleží vyjadrovať sa k takejto kvalifikácii. Súdny dvor tak disponuje informáciami o skutkových a právnych okolnostiach, potrebnými na užitočnú odpoveď na položenú otázku.

34

Je preto potrebné konštatovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

35

Svojou jedinou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 s ohľadom na zásadu efektivity vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej vnútroštátny súd môže zamietnuť návrh spotrebiteľa na nariadenie predbežného opatrenia spočívajúceho v pozastavení platenia mesačných splátok dlhovaných podľa uvedenej zmluvy až do prijatia konečného rozhodnutia o neplatnosti úverovej zmluvy uzavretej týmto spotrebiteľom z dôvodu, že táto zmluva obsahuje nekalé zmluvné podmienky, pokiaľ je takéto opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie plnej účinnosti tohto rozhodnutia.

36

Na úvod je potrebné pripomenúť, že cieľom smernice 93/13 je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2020, Banca B.,C‑269/19, EU:C:2020:954, bod 37).

37

Na tento účel článok 6 ods. 1 smernice 93/13 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby nekalé zmluvné podmienky neboli záväzné pre spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ nemusí podať opravný prostriedok a získať rozsudok potvrdzujúci nekalú povahu týchto podmienok (rozsudok zo 4. júna 2009, Pannon GSM,C‑243/08, EU:C:2009:350, body 20 až 28). Vnútroštátne súdy sú tak povinné vylúčiť uplatňovanie uvedených podmienok tak, aby tieto podmienky nemali záväzné účinky voči spotrebiteľom s výnimkou prípadu, že s tým spotrebiteľ súhlasí (rozsudok z 26. marca 2019, Abanca Corporación Bancaria a Bankia, C‑70/17 a C‑179/17, EU:C:2019:250, bod 52, ako aj citovaná judikatúra).

38

Okrem toho podľa článku 7 ods. 1 tejto smernice 93/13 členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi spotrebiteľmi a predajcami alebo dodávateľmi.

39

V tejto súvislosti Súdny dvor konštatoval, že prináleží členským štátom, aby prostredníctvom svojho vnútroštátneho práva definovali podmienky, v rámci ktorých sa preukazuje určenie nekalej povahy podmienky obsiahnutej v zmluve a konkretizujú sa právne účinky tohto určenia. Toto určenie však musí umožniť navrátenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa bol dotknutý spotrebiteľ nachádzal, ak by táto nekalá podmienka neexistovala. Takýto vnútroštátny právny rámec ochrany, ktorú spotrebiteľom zaručuje smernica 93/13, totiž nemôže zasahovať do podstaty tejto ochrany [pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2022, Profi Credit Bulgaria (Započítanie ex offo v prípade nekalej zmluvnej podmienky), C‑170/21, EU:C:2022:518, bod 43 a citovanú judikatúru].

40

Podľa ustálenej judikatúry platí, že v prípade neexistencie osobitnej právnej úpravy Únie v danej oblasti patria podmienky uplatnenia ochrany spotrebiteľov stanovenej v smernici 93/13 do pôsobnosti vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov na základe zásady ich procesnej autonómie. Tieto podmienky však nesmú byť menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné vnútroštátne situácie (zásada ekvivalencie), ani nesmú byť naformulované tak, aby prakticky znemožnili alebo nadmerne sťažili výkon práv zaručených právnym poriadkom Európskej únie (zásada efektivity) (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance,C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 27, ako aj citovaná judikatúra).

41

Pokiaľ ide konkrétne o predbežné opatrenia navrhované na účely uplatnenia práv vyplývajúcich zo smernice 93/13, Súdny dvor dôvodne konštatoval, že táto smernica bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neumožňuje súdu rozhodujúcemu vo veci samej, ktorý je príslušný na posúdenie nekalej povahy zmluvnej podmienky, nariadiť predbežné opatrenie, akým je prerušenie konania o výkone rozhodnutia, ak je nariadenie tohto opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie plnej účinnosti jeho konečného rozhodnutia, keďže táto právna úprava môže ohroziť účinnosť ochrany sledovanej uvedenou smernicou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2013, Aziz,C‑415/11, EU:C:2013:164, body 59, 60 a 64).

42

Okrem toho mal Súdny dvor príležitosť spresniť, že môže byť nevyhnutné prijať takéto opatrenia, najmä ak existuje riziko, že tento spotrebiteľ zaplatí v priebehu súdneho konania, ktorého dĺžka môže byť značná, vyššie mesačné splátky, ako sú tie, ktoré by skutočne dlhoval, ak by sa dotknutá podmienka musela zrušiť (pozri v tomto zmysle uznesenie z 26. októbra 2016, Fernández Oliva a i., C‑568/14 až C‑570/14, EU:C:2016:828, body 34 až 36).

43

Ochrana, ktorú spotrebiteľom zaručuje smernica 93/13, najmä jej článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1, preto vyžaduje, aby vnútroštátny súd mal mať možnosť nariadiť primerané predbežné opatrenie, ak je to potrebné na zabezpečenie plnej účinnosti rozhodnutia, ktoré má byť vydané, pokiaľ ide o nekalú povahu zmluvných podmienok.

44

V prejednávanej veci, pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom nevyplýva, že by sa relevantná vnútroštátna právna úprava v oblasti predbežných opatrení uplatňovala odlišne podľa toho, či sa spor týka práv vyplývajúcich z vnútroštátneho práva alebo práv vyplývajúcich z práva Únie.

45

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, treba pripomenúť, že každý prípad, keď vzniká otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie práva Únie, musí byť preskúmaný tak, že sa zohľadní postavenie tohto ustanovenia v rámci celého konania na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov, ako aj priebeh tohto konania a jeho osobitosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. februára 2016, Finanmadrid EFC,C‑49/14, EU:C:2016:98, bod 43). To isté nutne platí, aj pokiaľ ide o výklad tohto vnútroštátneho ustanovenia súdmi.

46

V tejto súvislosti z informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z písomných pripomienok, ktoré Súdnemu dvoru predložila najmä poľská vláda, vyplýva, že Občiansky súdny poriadok umožňuje poľskému súdu, ktorý rozhoduje v konaní o určenie neplatnosti zmluvy z dôvodu nekalej povahy zmluvnej podmienky uvedenej v tejto zmluve, nariadiť predbežné opatrenie. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti odkazuje na článok 7301 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý sa týka podmienok nariadenia predbežného opatrenia, a na článok 775 § 21 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého tento súd môže nariadiť predbežné opatrenie aj vtedy, ak je určené na vymáhanie pohľadávky, ak je nevyhnutné na odvrátenie hroziacej škody alebo iných následkov nepriaznivých pre navrhovateľa.

47

Podľa vnútroštátneho súdu však existuje významný prúd vo vnútroštátnej judikatúre zamietajúci návrhy na nariadenie predbežného opatrenia za takých okolností, o aké ide vo veci samej, a teda v prípade, keď sa navrhuje pozastavenie platenia mesačných splátok dlhovaných na základe úverovej zmluvy, ktorá môže byť vyhlásená za neplatnú z dôvodu nekalých podmienok, ktoré obsahuje, až do vyhlásenia konečného rozhodnutia vo veci samej. Podľa tejto judikatúry je takéto zamietanie odôvodnené neexistenciou „záujmu dotknutého spotrebiteľa na konaní“ z dôvodov zhrnutých v bode 20 tohto rozsudku.

48

Z informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z písomných pripomienok, ktoré Súdnemu dvoru predložila poľská vláda, však vyplýva, že vnútroštátny súd v rámci preskúmania žaloby o určenie neplatnosti zmluvy z dôvodu nekalej povahy zmluvnej podmienky obsiahnutej v tejto zmluve v zásade rozhoduje ultra petita o návrhoch formulovaných v žalobe, t. j. rozhoduje o sumách platených až do podania návrhu, bez rozšírenia predmetu tejto žaloby. V dôsledku toho, ak tento súd v prejednávanej veci konštatuje, že po zrušení tejto zmluvnej podmienky už táto zmluva nemôže byť objektívne vykonateľná, ako je to vo veci samej, a dotknutému spotrebiteľovi musia byť vrátené sumy, ktoré bezdôvodne zaplatil na základe uvedenej zmluvy, zamietnutie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia spočívajúceho v pozastavení platenia mesačných splátok dlhovaných na základe tejto zmluvy by spôsobilo prinajmenšom čiastočnú neúčinnosť konečného rozhodnutia, ktoré má byť vydané vo veci samej. Takéto konečné rozhodnutie by totiž neviedlo k obnoveniu právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa tento spotrebiteľ nachádzal v prípade neexistencie uvedenej nekalej podmienky, v súlade s judikatúrou citovanou v bode 39 tohto rozsudku, keďže podľa uplatniteľných procesných pravidiel iba časť už zaplatenej sumy by mohla byť predmetom tohto konečného rozhodnutia.

49

Z toho vyplýva, že za takýchto okolností by nariadenie predbežného opatrenia spočívajúceho v pozastavení platenia mesačných splátok dlhovaných na základe úverovej zmluvy, ktorá by mohla byť vyhlásená za neplatnú z dôvodu nekalej podmienky obsiahnutej v tejto zmluve, mohlo byť nevyhnutné na zabezpečenie plnej účinnosti rozhodnutia, ktoré má byť vydané, reštitučného účinku, ktorý toto rozhodnutie vyvoláva, a teda účinnosti ochrany zaručenej smernicou 93/13.

50

Ako totiž vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, v prípade nenariadenia predbežného opatrenia spočívajúceho v pozastavení plnenia zmluvnej povinnosti platiť tieto mesačné splátky by spotrebiteľ, aby sa vyhol tomu, že konečné rozhodnutie o neplatnosti dotknutej úverovej zmluvy len čiastočne obnoví jeho situáciu, musel buď rozšíriť svoj pôvodný návrh po zaplatení každej mesačnej splátky alebo v nadväznosti na rozhodnutie o zrušení tejto úverovej zmluvy by musel podať novú žalobu, ktorej predmetom by bola úprava mesačných splátok zaplatených počas prvého konania. V tejto súvislosti treba uviesť, že poľská vláda vo svojich písomných pripomienkach poznamenáva, že podľa článku 25a ustawa o kosztach sądowych w sprawach cywilnych (zákon o súdnych poplatkoch v občianskoprávnych veciach) z 28. júla 2005 (Dz. U. č. 167, položka 1398), v konsolidovanom znení (Dz. U. z roku 2022, položka 1125) akékoľvek rozšírenie predmetu žaloby podlieha súdnym poplatkom.

51

Okrem toho podanie novej žaloby spotrebiteľom je podľa vnútroštátneho súdu v každom prípade nevyhnutné, ak po prvom konaní o určenie neplatnosti úverovej zmluvy z dôvodu nekalej povahy zmluvnej podmienky uvedenej v tejto zmluve nasleduje odvolacie konanie, keďže pre takýto prípad procesné pravidlá poľského práva nestanovujú možnosť rozšírenia predmetu žaloby podanej na prvom stupni. Za týchto okolností je zrejmé, že v prípade nenariadenia predbežného opatrenia spočívajúceho v pozastavení platenia mesačných splátok dlhovaných na základe tejto úverovej zmluvy by rozhodnutie, ktorým bola táto zmluva vyhlásená za neplatnú a ktorým sa nariadilo vrátenie súm už zaplatených týmto spotrebiteľom, neumožnilo dosiahnuť cieľ smernice 93/13, spočívajúci v obnovení právnej a skutkovej situácie, ktorá tomuto rozhodnutiu predchádzala.

52

Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 42 tohto rozsudku, nariadenie takéhoto predbežného opatrenia sa zdá byť o to nevyhnutnejšie, ak uvedený spotrebiteľ zaplatil dotknutej banke ešte pred začatím konania vyššiu než požičanú sumu.

53

Napokon nie je vylúčené, že v prípade nenariadenia predbežného opatrenia spočívajúceho v pozastavení plnenia zmluvnej povinnosti týmto spotrebiteľom by predĺženie dotknutého konania viedlo k zhoršeniu jeho finančnej situácie do takej miery, že by už nemal prostriedky na podanie žalôb potrebných na dosiahnutie vrátenia súm, na ktoré má nárok na základe zmluvy, ktorá bola vyhlásená za neplatnú.

54

Takéto okolnosti by tiež mohli zvýšiť riziko, že spotrebiteľ už nebude schopný splácať mesačné splátky dlhované na základe uvedenej úverovej zmluvy, čo by mohlo viesť dotknutú banku k tomu, aby si začala vymáhať svoju pohľadávku z úverovej zmluvy, ktorá by mohla byť vyhlásená za neplatnú.

55

Z vyššie uvedeného vyplýva, že vnútroštátna judikatúra, podľa ktorej sa odmieta nariadiť predbežné opatrenie spočívajúce v pozastavení platenia mesačných splátok dlhovaných na základe úverovej zmluvy, hoci je toto opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie ochrany, ktorú spotrebiteľom priznáva smernica 93/13, sa vzhľadom na jej postavenie vo všetkých procesných pravidlách v poľskom práve nezdá byť v súlade so zásadou efektivity, a teda nie je zlučiteľná s článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 smernice 93/13.

56

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že vnútroštátne súdy musia urobiť všetko, čo je v ich právomoci, pričom musia zohľadniť vnútroštátne právo ako celok a uplatniť výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby zaručili úplnú účinnosť tejto smernice a dospeli k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným touto smernicou (rozsudok zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften, C‑684/16, EU:C:2018:874, bod 59 a citovaná judikatúra).

57

Požiadavka takéhoto konformného výkladu zahŕňa najmä povinnosť vnútroštátnych súdov prípadne zmeniť ustálenú judikatúru, pokiaľ vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice. Vnútroštátny súd sa preto nemôže dôvodne domnievať, že ustanovenie vnútroštátneho práva nemôže vykladať v súlade s právom Únie len z toho dôvodu, že toto ustanovenie bolo doteraz sústavne vykladané v zmysle, ktorý nie je zlučiteľný s právom Únie (rozsudok z 26. júna 2019, Addiko Bank,C‑407/18, EU:C:2019:537, bod 66 a citovaná judikatúra).

58

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd a poľská vláda domnievajú, že dotknutú právnu úpravu, a konkrétnejšie druhú požiadavku, ktorej podlieha nariadenie predbežného opatrenia v poľskom práve, a to požiadavku existencie „záujmu na konaní“ stanovenú v článku 7301 Občianskeho súdneho poriadku, možno vykladať v súlade s právom Únie.

59

V druhom rade treba jednak zdôrazniť, že vnútroštátnu judikatúru uvedenú v bode 55 tohto rozsudku možno považovať za nezlučiteľnú s právom Únie len vtedy, ak tento súd konštatuje, že nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia je nevyhnutné na zabezpečenie plnej účinnosti konečného rozhodnutia, ktoré má byť vo veci samej prijaté. V tejto súvislosti musí na jednej strane disponovať dostatočnými indíciami, pokiaľ ide o nekalú povahu jednej alebo viacerých zmluvných podmienok, takže je pravdepodobné, že dotknutá úverová zmluva je neplatná, alebo že prinajmenšom sa dotknutému spotrebiteľovi musia vrátiť mesačné splátky dlhované na základe tejto zmluvy. Na druhej strane uvedenému súdu prináleží, aby vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci určil, či je pozastavenie plnenia povinnosti tohto spotrebiteľa platiť tieto mesačné splátky počas trvania dotknutého konania nevyhnutné na zabezpečenie obnovenia právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa uvedený spotrebiteľ nachádzal, ak by táto podmienka alebo tieto podmienky neexistovali. Ten istý súd tak bude môcť zohľadniť najmä finančnú situáciu tohto spotrebiteľa a riziko, že spotrebiteľ bude musieť dotknutej banke vrátiť sumu, ktorá presahuje sumu, ktorú si od nej požičal.

60

Ak sa teda vnútroštátny súd domnieva, že jednak existujú dostatočné indície o tom, že dotknuté zmluvné podmienky sú nekalé a že vrátenie súm zaplatených dotknutým spotrebiteľom na základe predmetnej úverovej zmluvy je tak pravdepodobné, a jednak že v prípade nenariadenia predbežného opatrenia spočívajúceho v pozastavení platenia mesačných splátok dlhovaných na základe tejto zmluvy nemožno zaručiť plnú účinnosť konečného rozhodnutia, ktoré má byť vo veci samej vydané, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu s prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávanej veci, tento súd musí nariadiť predbežné opatrenie spočívajúce v pozastavení plnenia povinnosti tohto spotrebiteľa uskutočniť platby na základe uvedenej zmluvy.

61

Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné na položenú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 s ohľadom na zásadu efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej vnútroštátny súd môže zamietnuť návrh spotrebiteľa na nariadenie predbežného opatrenia spočívajúceho v pozastavení platenia mesačných splátok dlhovaných na základe uvedenej zmluvy až do prijatia konečného rozhodnutia o neplatnosti úverovej zmluvy uzavretej týmto spotrebiteľom z dôvodu, že táto úverová zmluva obsahuje nekalé zmluvné podmienky, pokiaľ je takéto opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie plnej účinnosti tohto rozhodnutia.

62

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:

Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách s ohľadom na zásadu efektivity

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej vnútroštátny súd môže zamietnuť návrh spotrebiteľa na nariadenie predbežného opatrenia spočívajúceho v pozastavení platenia mesačných splátok dlhovaných na základe uvedenej zmluvy až do prijatia konečného rozhodnutia o neplatnosti úverovej zmluvy uzavretej týmto spotrebiteľom z dôvodu, že táto úverová zmluva obsahuje nekalé zmluvné podmienky, pokiaľ je takéto predbežné opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie plnej účinnosti tohto rozhodnutia.