–

GN, v zastúpení: R. Ghini, avvocato,

–

Procuratore generale presso la Corte d’appello di Bologna, v zastúpení: A. Scandellari, sostituto procuratore della Repubblica,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Faraci, avvocato dello Stato,

–

maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér a K. Szíjjártó, splnomocnení zástupcovia,

–

holandská vláda, v zastúpení: K. Bulterman, J. M. Hoogveld a P. P. Huurnink, splnomocnení zástupcovia,

–

Rada Európskej únie, v zastúpení: K. Pleśniak a A. Ştefănuc, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Grünheid a A. Spina, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka po prvé výkladu článku 1 ods. 2 a 3, ako aj článkov 3 a 4 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“), a po druhé platnosti týchto ustanovení vzhľadom na články 7 a 24 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci výkonu európskeho zatykača v Taliansku, ktorý vydali belgické súdne orgány proti GN na účely výkonu trestu odňatia slobody v Belgicku.

3

Dohovor o právach dieťaťa, ktorý prijalo Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov 20. novembra 1989 (Zbierka zmlúv Organizácie spojených národov, zv. 1577, s. 3).

4

Článok 3 ods. 1 tohto dohovoru stanovuje:

„Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.“

5

Odôvodnenie 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 znie takto:

„Európsky zatykač zavedený týmto rámcovým rozhodnutím je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou ako ‚základný kameň‘ spolupráce v oblasti súdnictva.“

6

Článok 1 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho“, stanovuje:

„1.   Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [s cieľom, aby iný členský štát zatkol a odovzdal vyžiadanú osobu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody, alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad].

2.   Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3.   Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“

7

Článok 3 tohto rámcového rozhodnutia vymenúva dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykača, články 4 a 4a vymenúvajú dôvody pre jeho nepovinné nevykonanie.

8

Článok 7 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Odvolanie sa k ústrednému orgánu“, vo svojom odseku 1 stanovuje, že každý členský štát môže určiť ústredný orgán alebo, ak to stanovuje jeho právny poriadok, viaceré ústredné orgány, aby pomáhal príslušným justičným orgánom.

9

Článok 15 rámcového rozhodnutia 2002/584 s názvom „Rozhodnutie o odovzdaní“ stanovuje:

„1.   Vykonávajúci súdny orgán rozhodne v lehotách a za podmienok definovaných v tomto rámcovom rozhodnutí o tom, či osobu odovzdá.

2.   Ak vykonávajúci súdny orgán považuje informácie oznámené vydávajúcim členským štátom za nedostatočné na rozhodnutie o vydaní, požiada o urýchlené doplnenie ďalších potrebných informácií, najmä s ohľadom na články 3 až 5 a článok 8, a môže stanoviť lehotu na ich prijatie, berúc do úvahy potrebu dodržania lehôt stanovených v článku 17.

3.   Vydávajúci súdny orgán môže kedykoľvek zaslať vykonávajúcemu súdnemu orgánu ďalšie užitočné informácie.“

10

Článok 17 tohto rámcového rozhodnutia spresňuje lehoty a postupy, v rámci ktorých sa má prijať rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača.

11

Článok 23 rámcového rozhodnutia, nazvaný „Lehoty na vydanie osoby“, stanovuje:

„1.   Vyžiadaná osoba sa odovzdá čo najskôr v termíne dohodnutom medzi dotknutými orgánmi.

2.   Osoba sa odovzdá do 10 dní po prijatí konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača.

…

4.   Odovzdanie sa môže výnimočne odložiť [dočasne odložiť – neoficiálny preklad] z vážnych humanitárnych dôvodov, napríklad ak sú závažné dôvody domnievať sa, že by odovzdanie zjavne ohrozilo život alebo zdravie vyžiadanej osoby. Európsky zatykač sa vykoná hneď po tom, ako tieto dôvody zanikli. Vykonávajúci súdny orgán neodkladne informuje vydávajúci súdny orgán a dohodne s ním nový termín odovzdania. V takomto prípade sa odovzdanie uskutoční v 10‑dňovej lehote odo dňa dohody.

…“

12

Článok 2 legge č. 69 – Disposizioni per conformare il diritto interno alla decisione quadro 2002/584/GAI del Consiglio, del 13 giugno 2002, relativa al mandato d’arresto europeo e alle procedure di consegna tra Stati membri (zákon č. 69 o ustanoveniach na zosúladenie vnútroštátneho práva s rámcovým rozhodnutím Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi) z 22. apríla 2005 (GURI č. 98 z 29. apríla 2005, s. 6, ďalej len „zákon č. 69/2005“), v znení vyplývajúcom z decreto legislativo n. 10 (legislatívny dekrét č. 10) z 2. februára 2021 (GURI č. 30 z 5. februára 2021, ďalej len „legislatívny dekrét č. 10 z roku 2021“), ktorý sa uplatňuje na skutkové okolnosti vo veci samej, stanovuje:

„Výkon európskeho zatykača nesmie v žiadnom prípade viesť k porušeniu najvyšších zásad ústavného poriadku štátu alebo neodňateľných práv osoby uznaných ústavou, základných práv a základných právnych zásad zakotvených v článku 6 [ZEÚ] alebo základných práv zaručených Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaným v Ríme 4. novembra 1950 [(ďalej len ‚EDĽP‘)]…“

13

Článok 18 tohto zákona stanovuje:

„Odvolací súd odmietne odovzdanie v týchto prípadoch:

14

Článok 18 zákona č. 69/2005 v znení pred nadobudnutím účinnosti legislatívneho dekrétu č. 10 z roku 2021 stanovoval:

„Odvolací súd odmietne odovzdanie:

…

…“

15

Dňa 26. júna 2020 belgické súdne orgány vydali na GN európsky zatykač na účely výkonu trestu odňatia slobody v trvaní piatich rokov, ktorý jej uložil Rechtbank van eerste aanleg Antwerpen, afdeling Antwerpen (Súd prvého stupňa Antverpy, oddelenie Antverpy, Belgicko) v neprítomnosti za trestné činy obchodovania s ľuďmi a napomáhania nelegálnej imigrácii spáchané v Belgicku v období od 18. septembra 2016 do 5. augusta 2017.

16

GN bola zatknutá v Bologni (Taliansko) 2. septembra 2021. V čase zatknutia žila v spoločnej domácnosti so svojím synom, narodeným 10. novembra 2018 vo Ferrare (Taliansko). Okrem toho bola tehotná s druhým dieťaťom, ktoré sa narodilo 10. mája 2022.

17

Počas výsluchu, ktorý sa uskutočnil 3. septembra 2021, GN nesúhlasila so svojím odovzdaním belgickým súdnym orgánom. Po pojednávaní, ktoré sa konalo 17. septembra 2021, Corte d’appello di Bologna (Odvolací súd Bologna, Taliansko) ako vykonávajúci súdny orgán požiadal belgické súdne orgány o poskytnutie informácií týkajúcich sa po prvé spôsobu výkonu trestov v Belgicku, ktoré boli uložené matkám žijúcim s maloletými deťmi, po druhé väzenského zaobchádzania, ktorému by bola GN vystavená v prípade odovzdania, po tretie opatrení prijatých voči jej maloletému dieťaťu a po štvrté možnosti obnoviť konanie, ktoré bolo ukončené vyhlásením rozsudku v neprítomnosti.

18

Oznámením z 5. októbra 2021 Prokuratúra v Antverpách (Belgicko) informovala Corte d’appello di Bologna (Odvolací súd Bologna) o tom, že o odpovediach na položené otázky má rozhodnúť Service public fédéral Justice (Federálny úrad pre spravodlivosť, Belgicko).

19

Rozsudkom z 15. októbra 2021 Corte d’appello di Bologna (Odvolací súd Bologna) odmietol odovzdať GN belgickým súdnym orgánom a nariadil jej okamžité prepustenie na slobodu. Vzhľadom na to, že belgické súdne orgány neodpovedali na jeho otázky, neexistovala podľa neho nijaká istota, že právny poriadok členského štátu vydávajúceho zatykač pozná režim pozbavenia osobnej slobody porovnateľný s právnym poriadkom vykonávajúceho členského štátu, ktorý chráni právo matky nestratiť styk so svojimi deťmi a starať sa o ne a ktorý deťom zabezpečuje potrebnú materskú a rodinnú starostlivosť, ktorú zaručuje tak Ústava Talianska, ako aj článok 3 Dohovoru o právach dieťaťa a článok 24 Charty.

20

Na Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, Procuratore generale presso la Corte d’appello di Bologna (generálny prokurátor pri Odvolacom súde Bologna, Taliansko) a GN podali opravný prostriedok proti tomuto rozsudku.

21

Vnútroštátny súd konštatuje, že ustanovenie zákona č. 69/2005, ktoré výslovne stanovovalo ako dôvod na odmietnutie vykonania európskeho zatykača prípad, keď osoba, na ktorú sa vzťahuje tento zatykač, bola tehotnou ženou alebo matkou detí mladších ako tri roky, ktoré s ňou žijú v jednej domácnosti, bolo zrušené legislatívnym dekrétom č. 10 z roku 2021 s cieľom zosúladiť taliansku právnu úpravu s rámcovým rozhodnutím 2002/584, ktoré tento prípad neuvádza medzi dôvodmi na povinné alebo nepovinné nevykonanie európskeho zatykača.

22

Tento súd sa však domnieva, že hoci právny poriadok členského štátu vydávajúceho zatykač nestanovuje opatrenia na ochranu práva detí na to, aby neprišli o svoju matku, porovnateľné s tými, ktoré stanovuje talianske právo, odovzdanie tejto matky by viedlo k porušeniu základných práv chránených Ústavou Talianska a EDĽP.

23

Vzhľadom na už uvedené európsky zatykač však podľa neho patrí do oblasti, ktorá bola predmetom úplnej harmonizácie. Za týchto podmienok sa vnútroštátny súd pýta, či rámcové rozhodnutie 2002/584 zakazuje vykonávajúcemu súdnemu orgánu odmietnuť vykonanie európskeho zatykača vydaného voči matke maloletých detí, ak by jej odovzdanie bolo v rozpore s jej právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života, ale aj s najlepším záujmom jej detí. V prípade kladnej odpovede sa pýta na zlučiteľnosť tohto rámcového rozhodnutia s článkom 7 a článkom 24 ods. 3 Charty v spojení okrem iného s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcou sa článku 8 EDĽP.

24

Za týchto podmienok Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

25

Vnútroštátny súd požiadal, aby bol tento návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v skrátenom súdnom konaní podľa článku 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

26

Tento súd uviedol, že vec sama sa týka základných práv tehotnej ženy a jej maloletého dieťaťa, ktoré s ňou žije v jednej domácnosti, a že využitie skráteného konania je nevyhnutné na odstránenie pretrvávajúcej neistoty, pokiaľ ide o budúcu starostlivosť o toto dieťa. Položené otázky tiež poukazujú na problémy, ktoré sú spoločné pre veľký počet vecí prejednávaných na súdoch členských štátov a ktoré by sa mali naliehavo riešiť.

27

V článku 105 ods. 1 rokovacieho poriadku sa stanovuje, že predseda Súdneho dvora na návrh vnútroštátneho súdu, alebo výnimočne i bez návrhu, ak si povaha veci vyžaduje jej prejednanie bez zbytočného odkladu, môže po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodnúť, že o návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa rozhodne v skrátenom konaní odchylne od ustanovení tohto rokovacieho poriadku.

28

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že takéto skrátené konanie predstavuje procesný nástroj určený na riešenie mimoriadne naliehavej situácie (rozsudok z 21. decembra 2021, Randstad Italia, C‑497/20, EU:C:2021:1037, bod 37 a citovaná judikatúra).

29

V prejednávanej veci predseda Súdneho dvora 11. mája 2022, po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta, rozhodol o zamietnutí návrhu uvedeného v bode 25 tohto rozsudku.

30

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že GN bola okamžite prepustená na slobodu v súvislosti s výkonom rozsudku Corte d’appello di Bologna (Odvolací súd Bologna) z 15. októbra 2021. Okrem toho informácie, ktoré Súdnemu dvoru predložil vnútroštátny súd, nepreukazujú existenciu rizika, pokiaľ ide o starostlivosť o deti GN počas prejednávania tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Prípadná neistota, pokiaľ ide o dôsledky rozhodnutia, ktorým sa končí konanie vo veci samej, na toto právo starostlivosti, alebo skutočnosť, že položené otázky sa potenciálne týkajú veľkého počtu osôb alebo právnych situácií, nepredstavujú samy osebe dôvody zakladajúce mimoriadnu naliehavosť, ktorá je pritom nevyhnutná na odôvodnenie skráteného konania [pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. septembra 2022, Bundesrepublik Deutschland (Správny odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní), C‑245/21 a C‑248/21, EU:C:2022:709, bod 34, ako aj z 9. novembra 2023, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Pojem vážne bezprávie), C‑125/22, EU:C:2023:843, bod 30].

31

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 2 a 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 7 a článkom 24 ods. 2 a 3 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vykonávajúci súdny orgán odmietol odovzdať osobu, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, z dôvodu, že táto osoba je matkou maloletých detí, ktoré s ňou žijú v jednej domácnosti.

32

Vzhľadom na vyjadrenia tohto súdu treba túto prvú otázku chápať tak, že vychádza z predpokladu, že vo veci samej má osoba, na ktorú sa vzťahuje európsky zatykač, dve maloleté deti, ktoré s ňou žijú v jednej domácnosti a v ktorých záujme je potrebné pravidelne udržiavať osobné vzťahy a priamy styk s ich matkou. V tomto kontexte sa uvedený súd pýta, či môže odmietnuť vykonať tento zatykač na základe článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 7 a článkom 24 ods. 2 a 3 Charty z dôvodu, že odovzdanie tejto osoby by ju mohlo pripraviť o tieto vzťahy a styky s jej deťmi.

33

V prvom rade treba pripomenúť, že tak zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ako aj zásada vzájomného uznávania, ktorá sa samotná opiera o vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi, majú v práve Únie zásadný význam vzhľadom na to, že umožňujú vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc. Zásada vzájomnej dôvery, najmä pokiaľ ide o priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, konkrétne ukladá každému z týchto štátov povinnosť predpokladať, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržiavajú právo Únie a predovšetkým základné práva uznané týmto právom [rozsudky z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte, ktorý vydal zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU, EU:C:2022:100, bod 40, ako aj z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 93].

34

Členské štáty tak môžu byť pri uplatňovaní práva Únie povinné na základe práva Únie predpokladať dodržiavanie základných práv zo strany ostatných členských štátov, a tak nielenže nemôžu od iného členského štátu požadovať vyššiu vnútroštátnu úroveň ochrany základných práv, než akú zaručuje právo Únie, ale nemôžu ani – okrem výnimočných prípadov – overovať, či tento iný členský štát skutočne v konkrétnom prípade dodržal základné práva zaručené Úniou [stanovisko 2/13 (Pristúpenie Únie k EDĽP) z 18. decembra 2014, EU:C:2014:2454, bod 192, ako aj rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 94].

35

Rámcové rozhodnutie 2002/584 v tomto kontexte smeruje zavedením zjednodušeného a efektívneho systému odovzdania osôb odsúdených za porušenie alebo podozrivých z porušenia trestného zákona k zjednodušeniu a zrýchleniu súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného pre Úniu, aby sa stala priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi [rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte, ktorý vydal zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU, EU:C:2022:100, bod 42, ako aj citovaná judikatúra].

36

Zásada vzájomnej dôvery, ktorá podľa odôvodnenia 6 tohto rámcového rozhodnutia predstavuje „základný kameň“ súdnej spolupráce v trestných veciach, nachádza svoje vyjadrenie v jeho článku 1 ods. 2, v ktorom sa zakotvuje pravidlo, podľa ktorého sú členské štáty povinné vykonať každý európsky zatykač na základe tejto zásady a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia [rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte, ktorý vydal zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU, EU:C:2022:100, bod 43, ako aj citovaná judikatúra].

37

Z vyššie uvedeného vyplýva po prvé to, že vykonávajúce súdne orgány môžu odmietnuť vykonať európsky zatykač len z dôvodov vyplývajúcich z rámcového rozhodnutia 2002/584, tak ako ho vykladá Súdny dvor. Po druhé, zatiaľ čo vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, odmietnutie vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne [rozsudok z 18. apríla 2023, E. D. L. (Dôvod odmietnutia založený na ochorení), C‑699/21, EU:C:2023:295, bod 34, ako aj citovaná judikatúra].

38

Toto rámcové rozhodnutie však nestanovuje, že vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač len z dôvodu, že osoba, na ktorú bol vydaný tento zatykač, je matkou maloletých detí, ktoré s ňou žijú v jednej domácnosti. Vzhľadom na zásadu vzájomnej dôvery, na ktorej je založený priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, totiž existuje domnienka, že podmienky pozbavenia osobnej slobody matky týchto detí a organizácia starostlivosti o tieto deti v členskom štáte vydávajúcom zatykač sú primerané takejto situácii, či už vo väzenskom prostredí, alebo v rámci alternatívnych opatrení, ktoré umožňujú, aby bola táto matka k dispozícii súdnym orgánom tohto členského štátu alebo aby boli deti umiestnené mimo tohto prostredia.

39

Vzhľadom na už uvedené z článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že týmto rámcovým rozhodnutím nemožno meniť povinnosť rešpektovať základné práva zaručené Chartou.

40

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 7 Charty zakotvuje právo každého na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života a článok 24 ods. 2 Charty stanovuje, že pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musí v prvom rade brať do úvahy najlepší záujem dieťaťa.

41

Ako vyplýva z článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, na ktorý výslovne odkazujú vysvetlivky k článku 24 Charty, odsek 2 tohto článku sa uplatňuje aj na rozhodnutia, ktoré tak ako európsky zatykač vydaný voči matke maloletých detí, nie sú určené týmto deťom, ale majú pre nich závažné dôsledky [pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2021, État belge (Návrat rodiča maloletej osoby), C‑112/20, EU:C:2021:197, body 36 a 37].

42

Možnosť rodiča a jeho dieťaťa byť spoločne pritom predstavuje základný prvok rodinného života (rozsudok zo 14. decembra 2021, Stolična obština, rajon Pančarevo, C‑490/20, EU:C:2021:1008, bod 61). Článok 24 ods. 3 Charty totiž stanovuje právo každého dieťaťa na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma jeho rodičmi, pokiaľ to nie je v rozpore s jeho záujmom. Ako uviedli Procuratore generale presso la Corte d’appello di Bologna (generálny prokurátor pri Odvolacom súde Bologna), Rada Európskej únie a Európska komisia, určenie najlepšieho záujmu dieťaťa patrí do posúdenia, pri ktorom sa musia zohľadniť všetky okolnosti prejednávanej veci [pozri analogicky rozsudky z 26. marca 2019, SM (Dieťa zverené do starostlivosti v alžírskom režime kafala), C‑129/18, EU:C:2019:248, bod 73; zo 14. januára 2021, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Návrat maloletej osoby bez sprievodu), C‑441/19, EU:C:2021:9, body 46 a 60, ako aj z 11. marca 2021, État belge (Návrat rodiča maloletej osoby), C‑112/20, EU:C:2021:197, bod 27].

43

Za týchto okolností, hoci každému členskému štátu prináleží, aby s cieľom zaručiť úplné uplatňovanie zásad vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania, ktoré sú základom fungovania tohto mechanizmu európskeho zatykača, zabezpečil – pod podmienkou konečného preskúmania Súdnym dvorom – zachovanie požiadaviek základných práv garantovaných článkom 7 a článkom 24 ods. 2 a 3 Charty, tým, že sa zdrží každého opatrenia, ktoré by ho mohlo narušiť, existencia skutočného rizika, že v prípade odovzdania osoby, na ktorú je vydaný európsky zatykač, a/alebo jej detí, súdnemu orgánu, ktorý zatykač vydal, budú porušené tieto základné práva, môže umožniť vykonávajúcemu súdnemu orgánu, aby výnimočne nevyhovel tomuto európskemu zatykaču na základe článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 [pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte, ktorý vydal zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU, EU:C:2022:100, bod 46, ako aj z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, body 72 a 96].

44

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že posúdenie rizika uvedeného v predchádzajúcom bode tohto rozsudku musí vykonať vykonávajúci súdny orgán z ohľadom na štandard ochrany základných práv zaručený právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 88). V dôsledku toho neexistencia istoty tohto orgánu, pokiaľ ide o existenciu podmienok vo vydávajúcom členskom štáte porovnateľných s podmienkami, ktoré existujú vo vykonávajúcom členskom štáte, pokiaľ ide o pozbavenie osobnej slobody matiek maloletých detí a poskytovanie starostlivosti o tieto deti, neumožňuje, aby sa toto riziko považovalo za preukázané.

45

Ak naopak vykonávajúci súdny orgán, ktorý má rozhodnúť o odovzdaní osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, disponuje informáciami, ktoré môžu preukázať existenciu takéhoto rizika buď z dôvodu systémových, alebo všeobecných nedostatkov, pokiaľ ide o podmienky pozbavenia osobnej slobody matiek maloletých detí alebo starostlivosti o tieto deti vo vydávajúcom členskom štáte, alebo z dôvodu nedostatkov týkajúcich sa týchto podmienok a konkrétne ovplyvňujúcich objektívne identifikovateľnú skupinu osôb, ako sú deti so zdravotným postihnutím, musí tento orgán konkrétne a presne overiť, či existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že dotknuté osoby budú vystavené tomuto riziku z dôvodu takých podmienok.

46

Vykonávajúci súdny orgán teda musí posúdiť reálnosť rizika porušenia základných práv zaručených článkom 7, ako aj článkom 24 ods. 2 a 3 Charty v rámci preskúmavania v dvoch etapách, ktoré zahŕňa analýzu na základe rôznych kritérií, a tak tieto etapy nemožno zamieňať a musia sa vykonať postupne [pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, body 101, 109 a 110].

47

Na tento účel musí vykonávajúci súdny orgán v rámci prvej etapy určiť, či existujú objektívne, spoľahlivé, presné a náležite aktualizované informácie, ktoré môžu preukázať existenciu skutočného rizika porušenia týchto základných práv v členskom štáte vydávajúcom zatykač z dôvodu nedostatkov uvedených v bode 45 tohto rozsudku. Tieto informácie môžu vyplývať najmä z medzinárodných súdnych rozhodnutí, rozhodnutí, správ a iných dokumentov vypracovaných orgánmi Rady Európy alebo patriacich do systému Organizácie Spojených národov, ako aj z informácií zaznamenaných v databáze Agentúry Európskej únie pre základné práva (FRA) o podmienkach výkonu pozbavenia osobnej slobody v Únii (Criminal Detention Database) (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 89, ako aj z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 102).

48

V rámci druhej etapy musí vykonávajúci súdny orgán konkrétne a presne overiť, do akej miery môžu mať nedostatky zistené v prvej etape preskúmania uvedeného v predchádzajúcom bode tohto rozsudku dopad na podmienky pozbavenia slobody osoby, voči ktorej bol vydaný európsky zatykač, alebo na starostlivosť o jej deti, a či vzhľadom na jej osobnú situáciu existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že táto osoba alebo jej deti budú vystavené skutočnému riziku porušenia základných práv (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 94, ako aj z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 106).

49

Na tento účel, ak sa vykonávajúci súdny orgán domnieva, že nemá k dispozícii všetky informácie potrebné na prijatie rozhodnutia o odovzdaní dotknutej osoby, musí na základe článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 požiadať súdny orgán vydávajúci zatykač o urýchlené poskytnutie akýchkoľvek dodatočných informácií, ktoré považuje za potrebné v súvislosti s podmienkami, za ktorých má byť táto osoba zadržiavaná, a organizáciou starostlivosti o jej deti v tomto členskom štáte (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 95).

50

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že informácie, ktoré je vykonávajúci súdny orgán oprávnený požadovať, sa môžu týkať tak prvej, ako aj druhej fázy preskúmania, ktoré tento orgán musí vykonať v súlade s bodom 46 tohto rozsudku. Uvedený orgán však nemôže od súdneho orgánu vydávajúceho zatykač požadovať informácie týkajúce sa výlučne druhej fázy tohto preskúmania, ak sa domnieva, že nebola preukázaná existencia systémových alebo všeobecných nedostatkov alebo nedostatkov ovplyvňujúcich objektívne identifikovateľnú skupinu osôb, do ktorej patrí dotknutá osoba alebo jej deti, ako sú uvedené v bode 45 tohto rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 135).

51

V súlade s článkom 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 môže vykonávajúci súdny orgán stanoviť lehotu na prijatie požadovaných doplňujúcich informácií od súdneho orgánu vydávajúceho zatykač. Táto lehota musí byť prispôsobená konkrétnemu prípadu, aby mal súdny orgán vydávajúci zatykač čas potrebný na zhromaždenie uvedených informácií, pričom v prípade potreby môže na tento účel požiadať o pomoc ústredný orgán alebo jeden z ústredných orgánov členského štátu vydávajúceho zatykač v zmysle článku 7 tohto rámcového rozhodnutia. Podľa článku 15 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia však uvedená lehota musí zohľadniť nutnosť dodržať lehoty stanovené v článku 17 tohto rámcového rozhodnutia (rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 97).

52

Súdny orgán vydávajúci zatykač je povinný poskytnúť tieto požadované doplňujúce informácie vykonávajúcemu súdnemu orgánu, aby nedošlo k porušeniu zásady lojálnej spolupráce [pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 97, ako aj z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky uväznenia v Maďarsku), C‑220/18 PPU, EU:C:2018:589, bod 64].

53

S cieľom zabezpečiť, aby nedošlo k ochromeniu európskeho zatykača musí totiž povinnosť lojálnej spolupráce zakotvená v článku 4 ods. 3 prvom pododseku ZEÚ viesť k dialógu medzi vykonávajúcimi a vydávajúcimi súdnymi orgánmi [rozsudky z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky uväznenia v Maďarsku), C‑220/18 PPU, EU:C:2018:589, bod 104, a z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 131].

54

V prípade, že súdny orgán vydávajúci zatykač neodpovie uspokojivo na žiadosť o doplňujúce informácie podanú vykonávajúcim súdnym orgánom, musí tento orgán vykonať celkové posúdenie všetkých skutočností, ktoré má k dispozícii, v rámci každej z dvoch etáp pripomenutých v bodoch 47 a 48 tohto rozsudku [pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky uväznenia v Maďarsku), C‑220/18 PPU, EU:C:2018:589, bod 114].

55

Iba vtedy, ak vykonávajúci súdny orgán vzhľadom na všetky informácie, ktoré má k dispozícii, vrátane prípadného nedostatku záruk poskytnutých vydávajúcim súdnym orgánom, usúdi, že vo vydávajúcom členskom štáte existujú také nedostatky, ako sú uvedené v bode 45 tohto rozsudku, a zároveň existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba a/alebo jej deti budú vzhľadom na svoju osobnú situáciu vystavené skutočnému riziku porušenia základných práv zaručených článkom 7, ako aj článkom 24 ods. 2 a 3 Charty, tento vykonávajúci súdny orgán musí na základe článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 upustiť od vykonania európskeho zatykača vydaného voči tejto osobe. V opačnom prípade ho musí vykonať v súlade s povinnosťou stanovenou v článku 1 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia.

56

Pokiaľ ide o možnosť odkladu odovzdania, na ktorú poukázal vnútroštátny súd vo svojej prvej otázke, treba napokon spresniť, že hoci je možné na základe článku 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 odložiť odovzdanie osoby, voči ktorej bol vydaný európsky zatykač, táto možnosť prichádza do úvahy len dočasne, výnimočne a zo závažných humanitárnych dôvodov. Vzhľadom na znenie tohto ustanovenia, ako aj na všeobecnú štruktúru článku 23 tohto rámcového rozhodnutia okrem toho nemožno počítať s takým odkladom na dlhšie obdobie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. apríla 2023, E. D. L. (Dôvod odmietnutia založený na ochorení), C‑699/21, EU:C:2023:295, bod 51].

57

Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 2 a 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 7 a článkom 24 ods. 2 a 3 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vykonávajúci súdny orgán odmietol odovzdať osobu, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, z dôvodu, že táto osoba je matkou maloletých detí, ktoré s ňou žijú v jednej domácnosti, pokiaľ tento orgán po prvé nemá k dispozícii dôkazy, ktoré preukazujú existenciu skutočného rizika porušenia základného práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života tejto osoby zaručeného článkom 7 Charty a najlepšieho záujmu jej detí, ako ho chráni článok 24 ods. 2 a 3 Charty, z dôvodu systémových alebo všeobecných nedostatkov v súvislosti s podmienkami pozbavenia osobnej slobody matiek maloletých detí a podmienkami starostlivosti o tieto deti vo vydávajúcom členskom štáte, a po druhé, ak neexistujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že dotknuté osoby budú vzhľadom na ich osobnú situáciu vystavené tomuto riziku z dôvodu takých podmienok.

58

Vzhľadom na odpoveď poskytnutú na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku.

59

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 1 ods. 2 a 3 rámcového rozhodnutia Rady 2022/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, so zreteľom na článok 7 a článok 24 ods. 2 a 3 Charty základných práv Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni tomu, aby vykonávajúci súdny orgán odmietol odovzdať osobu, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, z dôvodu, že táto osoba je matkou maloletých detí, ktoré s ňou žijú v jednej domácnosti, pokiaľ tento orgán po prvé nemá k dispozícii dôkazy, ktoré preukazujú existenciu skutočného rizika porušenia základného práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života tejto osoby zaručeného článkom 7 Charty základných práv a najlepšieho záujmu jej detí, ako ho chráni článok 24 ods. 2 a 3 tejto Charty, z dôvodu systémových alebo všeobecných nedostatkov v súvislosti s podmienkami pozbavenia osobnej slobody matiek maloletých detí a podmienkami starostlivosti o tieto deti vo vydávajúcom členskom štáte, a po druhé, ak neexistujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že dotknuté osoby budú vzhľadom na ich osobnú situáciu vystavené tomuto riziku z dôvodu takých podmienok.