–

Hellfire Massy Residents Association, v zastúpení: B. Harrington, solicitor, J. Devlin, SC, a J. Kenny, BL,

–

An Bord Pleanála, v zastúpení: R. Minch, SC, L. Mullett, solicitor, B. Foley, SC, a S. Hughes, BL,

–

Minister for Housing, Local Government and Heritage, Ireland, a Attorney General, v zastúpení: M. Browne, J. Brennan a A. Joyce, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci E. Barrington a T. Flynn, SC,

–

Save Our Bride Otters a An Taisce – The National Trust for Ireland, v zastúpení: F. Logue, solicitor,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: G. Gattinara a C. Hermes, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 12 a 16 smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (Ú. v. ES L 206, 1992, s. 7; Mim. vyd. 15/002, s. 102) a článku 6 ods. 1 až 9, ako aj článku 9 ods. 2 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, podpísaného 25. júna 1998 v Aarhuse a schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 (Ú. v. EÚ L 124, 2005, s. 1, ďalej len „Aarhuský dohovor“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Hellfire Massy Residents Association na jednej strane a An Bord Pleanála (Agentúra územného plánovania, Írsko) (ďalej len „agentúra“), Minister for Housing, Local Government and Heritage (minister pre bývanie, miestnu samosprávu a prírodné a kultúrne dedičstvo, Írsko), Ireland (Írsko) a Attorney General (generálny prokurátor, Írsko) (ďalej spoločne ako „írske orgány“) na druhej strane, ktorý sa týka platnosti jednak stavebného povolenia vydaného agentúrou, a jednak ustanovení, ktorými sa preberajú články 12 a 16 smernice 92/43 do írskeho práva.

3

Článok 6 ods. 1 Aarhuského dohovoru stanovuje:

„Každá Strana:

4

Odseky 2 až 9 tohto článku 6 stanovujú spôsoby účasti verejnosti na rozhodovacom procese.

5

Článok 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru stanovuje:

„Každá Strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti

mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru.

O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).

Ustanovenia odseku 2 nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.“

6

Podľa článku 6 ods. 3 smernice 92/43:

„Akýkoľvek plán alebo projekt, ktorý priamo nesúvisí so správou lokality alebo nie je potrebný pre ňu, ale môže pravdepodobne významne ovplyvniť túto lokalitu, či už samotne, alebo v spojení s inými plánmi alebo projektmi, podlieha primeranému odhadu jeho dosahov [posudzovaniu jeho vplyvov – neoficiálny preklad] na danú lokalitu z hľadiska cieľov ochrany lokality. Na základe výsledkov zhodnotenia dosahov [posudzovania vplyvov – neoficiálny preklad] na lokalitu a podľa ustanovení odseku 4 príslušné vnútroštátne orgány súhlasia s plánom alebo projektom iba po presvedčení sa, že nepriaznivo neovplyvní integritu príslušnej lokality, a v prípade potreby po získaní stanoviska verejnosti.“

7

Článok 12 tejto smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na vytvorenie systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v prílohe IV písm. a) v prostredí ich prirodzeného pohybu a zakážu:

2.   Pre tieto druhy zakážu členské štáty držanie, prepravu a predaj alebo výmenu a ponúkanie na predaj alebo výmenu vzoriek odobratých z voľnej prírody, s výnimkou tých, ktoré boli odobraté legálne pred zavedením tejto smernice.

3.   Zákaz uvedený v odseku 1 písm. a) a b) a odseku 2 platí pre všetky štádiá života zvierat, na ktoré sa vzťahuje tento článok.

4.   Členské štáty vytvoria systém monitorovania náhodného odchytu a usmrcovania živočíšnych druhov uvedených v prílohe IV písm. a). Na základe zhromaždených informácií členské štáty zabezpečia ďalší výskum alebo podniknú ochranné opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že náhodný odchyt a usmrcovanie nemá výrazný negatívny vplyv na príslušný druh.“

8

Článok 16 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Za predpokladu, že neexistuje uspokojivá alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie príslušného druhu na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môžu udeliť výnimku z ustanovení článkov 12, 13, 14 a 15 písm. a) a b):

2.   Členské štáty predložia Komisii každé dva roky správu vo forme stanovenej Komisiou [výborom – neoficiálny preklad] [zriadeným podľa článku 20] o výnimkách uplatnených podľa odseku 1. Komisia poskytne svoje stanovisko k týmto výnimkám v lehote maximálne 12 mesiacov po prijatí správy a informuje výbor.

3.   Tieto správy špecifikujú:

9

Odôvodnenie 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (Ú. v. EÚ L 26, 2012, s. 1), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/52/EÚ zo 16. apríla 2014 (Ú. v. EÚ L 124, 2014, s. 1) (ďalej len „smernica 2011/92“), znie:

„Podľa článku 191 Zmluvy o fungovaní Európskej únie politika [Európskej ú]nie týkajúca sa životného prostredia vychádza zo zásad predchádzania škodám a prevencie, zo zásady nápravy škôd na životnom prostredí prioritne pri zdroji a zo zásady, že náhradu škody hradí znečisťovateľ. Vplyvy na životné prostredie by mali byť brané do úvahy v čo najskoršej fáze každého procesu technického plánovania a rozhodovania.“

10

Podľa článku 1 ods. 2 smernice 2011/92:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú nasledujúce definície:

…

…“

11

Článok 2 ods. 1 až 3 tejto smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že pred udelením povolenia sa pre projekty, ktoré pravdepodobne budú mať významné vplyvy na životné prostredie okrem iného z dôvodu ich charakteru, veľkosti alebo umiestnenia, bude vyžadovať povolenie a budú posúdené z hľadiska ich vplyvov na životné prostredie. Tieto projekty sú definované v článku 4.

2.   Posudzovanie vplyvov na životné prostredie možno začleniť do jestvujúcich procesov povoľovania projektov v členských štátoch alebo, ak to nie je možné, do iných procesov alebo do procesov, ktoré sa ustanovia na dosiahnutie cieľov tejto smernice.

3.   V prípade projektov, pre ktoré povinnosť uskutočniť posudzovanie vplyvov na životné prostredie vyplýva súčasne z tejto smernice a smernice [92/43] a/alebo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/147/ES [z 30. novembra 2009 o ochrane voľne žijúceho vtáctva (Ú. v. EÚ L 20, 2010, s. 7)], členské štáty v prípade potreby zabezpečia, aby bolo možné vykonať koordinované a/alebo spoločné procedúry, ktoré spĺňajú požiadavky uvedených právnych predpisov Únie.

V prípade projektov, pre ktoré povinnosť uskutočniť posudzovanie vplyvov na životné prostredie vyplýva súčasne z tejto smernice a iných právnych predpisov Únie než smerníc uvedených v prvom pododseku, môžu členské štáty umožniť vykonanie koordinovaných a/alebo spoločných procedúr.

…“

12

Článok 3 ods. 1 smernice 2011/92 stanovuje:

„Posudzovanie dopadu [vplyvov – neoficiálny preklad] na životné prostredie identifikuje, opíše a posúdi náležitým spôsobom, pri každom prípade jednotlivo, priame a nepriame významné vplyvy projektu na tieto faktory:

13

Článok 8a smernice 2011/92 znie:

„1.   Rozhodnutie o udelení povolenia zahŕňa aspoň tieto informácie:

…

4.   V súlade s požiadavkami uvedenými v odseku 1 písm. b) členské štáty zabezpečia, že vlastnosti projektu a/alebo opatrenia navrhované s cieľom zabrániť, predísť alebo zmierniť, a ak je to možné, nahradiť straty spôsobené pravdepodobne významnými nepriaznivými vplyvmi na životné prostredie, sú realizované navrhovateľom, a stanovia postupy týkajúce sa monitorovania významných nepriaznivých vplyvov na životné prostredie.

Typ parametrov, ktoré sa majú monitorovať a dĺžka monitorovania musia byť primerané charakteru, umiestneniu a veľkosti projektu a významu jeho vplyvov na životné prostredie.

Aby sa zabránilo dvojitému monitorovaniu, môžu sa prípadne uplatniť existujúce monitorovacie opatrenia vyplývajúce z právnych predpisov Únie iných ako táto smernica a z vnútroštátnych právnych predpisov.

…“

14

Ustanovenie § 51 European Communities (Birds and Natural Habitats) Regulations 2011 [nariadenie z roku 2011 prijaté v rámci Európskych spoločenstiev (vtáky a prirodzené biotopy) (ďalej len „nariadenie z roku 2011“)] stanovuje:

„1.   Minister [pre umenie, prírodné a kultúrne dedičstvo a írsky hovoriacu oblasť] prijme potrebné opatrenia na vytvorenie systému prísnej ochrany živočíchov, ktorými sú druhy uvedené v prvej časti prvej prílohy.

2.   Bez ohľadu na akékoľvek zákonné alebo iné povolenie, ktoré bolo osobe udelené orgánom verejnej moci alebo ktorého je osoba držiteľom, okrem prípadu na základe výnimky priznanej ministrom podľa § 54, osoba, ktorá pokiaľ ide o druhy uvedených v prvej časti prvej prílohy,

3.   Zákazy uvedené v odseku 2 sa uplatňujú na všetky štádiá biologického cyklu živočíchov, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie.

4.   Minister zavedie systém monitorovania náhodného odchytu a usmrtenia živočíchov, ktorými sú živočíšne druhy uvedené v prvej časti prvej prílohy, a na základe získaných informácií vykoná ďalší výskum alebo prijme ochranné opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby náhodný odchyt a usmrtenie nemali významný negatívny vplyv na predmetné druhy.“

15

Ustanovenie § 54 nariadenia z roku 2011 stanovuje:

„1.   Každá osoba môže požiadať ministra alebo ministra, resp. ministrov vlády zodpovedných za druhy rýb uvedené v druhej časti prvej prílohy o výnimku z dodržiavania požiadaviek ustanovení článkov 51, 52 a 53.

2.   V prípade, že neexistuje iná uspokojivá alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie druhov uvedených v smernici [92/43] na území ich prirodzeného výskytu, minister alebo minister, resp. ministri vlády zodpovední za druhy rýb uvedené v štvrtej prílohe môžu udeliť takúto výnimku jednej alebo viacerým osobám, ak je táto výnimka:

3.   Výnimka udelená podľa odseku 2 podlieha takým podmienkam, obmedzeniam, limitom alebo požiadavkám, ktoré minister považuje za vhodné.

4.   Každá podmienka, obmedzenie, limit alebo požiadavka, ktorým podlieha výnimka udelená podľa odseku 2, musí byť v tejto výnimke uvedená.

5.   Bez toho, aby boli dotknuté podmienky, obmedzenia, limity alebo požiadavky uvedené v tomto nariadení, výnimka udelená podľa tohto paragrafu podlieha ustanoveniam § 14 ods. 2 až 5 Protection of Animals (Amendment) Act 1965 [zákon z roku 1965 o ochrane zvierat (novela)].

6.   Minister predkladá Európskej komisii každé dva roky správu vo forme ňou stanovenej o výnimkách uvedených v odseku 2.

7.   V správe podľa odseku 6 sa musí uviesť:

16

Agentúra rozhodnutím z 25. júna 2020 udelila South Dublin County Council (zastupiteľstvo grófstva Južný Dublin, Írsko) povolenie na projekt pozostávajúci z dvoch budov zahŕňajúcich návštevnícke centrum na Montpelier Hill v grófstve Dublin, promenádu cez chodník v korunách stromov/lávku pre peších ponad regionálnu cestu, premenu ihličnatého lesa na zalesnenú oblasť s listnatými stromami, ako aj konzervačné práce na existujúcich stavbách.

17

V tomto rozhodnutí sa uvádza, že agentúra vykonala primerané posudzovanie v zmysle článku 6 ods. 3 smernice 92/43, a dospelo sa v ňom k záveru o tom, že neexistuje negatívny vplyv na európske lokality.

18

Podľa uvedeného rozhodnutia vykonala agentúra aj posudzovanie vplyvov na životné prostredie v zmysle smernice 2011/92 a dospela k záveru, že za predpokladu dodržania podmienok uvedených v rozhodnutí by boli vplyvy navrhovanej výstavby na životné prostredie prijateľné.

19

Rozsudkom z 2. júla 2021 vnútroštátny súd zamietol žalobu podanú žalobkyňou vo veci samej proti rozhodnutiu z 25. júna 2020, a to s výnimkou žalobného dôvodu, ktorým bola vo vzťahu k situácii nasledujúcej po prijatí tohto rozhodnutia spochybnená platnosť § 51 a 54 nariadenia z roku 2011.

20

V tomto žalobnom dôvode žalobkyňa vo veci samej v podstate tvrdí, že systém prísnej ochrany stanovený v článku 12 smernice 92/43, tak ako ho realizuje írske právo, je neplatný, keďže jednak nezačleňuje mechanizmus výnimky stanovený v článku 16 tejto smernice do konania o povolení projektov, a jednak nestanovuje primeranú účasť verejnosti, čím porušuje Aarhuský dohovor.

21

Agentúra a írske orgány namietajú proti dôvodnosti uvedeného žalobného dôvodu. Okrem toho namietajú proti tomu, aby sa žalobkyňa vo veci samej mohla po prvé odvolávať na Aarhuský dohovor v situácii, že tento dohovor výslovne neuviedla vo svojich písomných podaniach, a po druhé aby sa mohla dovolávať prípadnej budúcej škody na prísne chránených druhoch.

22

Za týchto okolností High Court (Vyšší súd, Írsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23

Írske orgány a poľská vláda tvrdia, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný, a to v podstate z dôvodu, že sa týka právnych otázok založených na hypotetickom scenári.

24

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti prípadu posúdil tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely prijatia svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť [rozsudok z 21. marca 2023, Mercedes‑Benz Group (Zodpovednosť výrobcov vozidiel so zabudovanými rušiacimi zariadeniami), C‑100/21, EU:C:2023:229, bod 52 a citovaná judikatúra].

25

Z toho vyplýva, že k otázkam týkajúcim sa práva Únie sa viaže prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené [rozsudok z 21. marca 2023, Mercedes‑Benz Group (Zodpovednosť výrobcov vozidiel so zabudovanými rušiacimi zariadeniami), C‑100/21, EU:C:2023:229, bod 53 a citovaná judikatúra].

26

V predmetnom prípade treba uviesť, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol predložený Súdnemu dvoru v rámci žaloby, v ktorej sa okrem iného navrhovalo jednak zrušenie rozhodnutia z 25. júna 2020, a jednak vyhlásenie neplatnosti článkov 51 a 54 nariadenia z roku 2011.

27

Z tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, a osobitne z rozsudku vnútroštátneho súdu z 2. júla 2021, pritom vyplýva, že hoci už tento súd zamietol žalobný dôvod, ktorým sa navrhovalo zrušenie rozhodnutia z 25. júna 2020, a v tejto súvislosti zamietol aj žalobný dôvod založený na neplatnosti článkov 51 a 54 nariadenia z roku 2011, pokiaľ ide o vplyv prípadnej neplatnosti týchto ustanovení na zákonnosť konania o prijatí tohto rozhodnutia, o tomto žalobnom dôvode musí ešte uvedený súd rozhodnúť v rozsahu, v akom sa týka situácie nasledujúcej po prijatí uvedeného rozhodnutia.

28

Za týchto okolností treba považovať návrh na začatie prejudiciálneho konania za prípustný.

29

Svojou treťou a štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať pred prvou a druhou otázkou, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 12 a 16 smernice 92/43 majú vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby vnútroštátna právna úprava, ktorou sa preberajú tieto ustanovenia smernice 92/43 do vnútroštátneho práva, stanovovala jednak proces povoľovania, do ktorého je začlenené rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým sa určí, či je potrebné požiadať o výnimku podľa článku 16 tejto smernice z dôvodu skutočností zistených po vydaní povolenia na projekt a/alebo či sa na tento účel vyžadujú prieskumy, a jednak účasť verejnosti na tomto postupe udeľovania výnimiek.

30

V tejto súvislosti stačí uviesť, že články 12 a 16 smernice 92/43, ktoré sa netýkajú len činností vykonávaných v rámci projektov v zmysle článku 1 ods. 2 písm. a) smernice 2011/92, ale akejkoľvek ľudskej činnosti, nevyžadujú začlenenie postupu udeľovania výnimiek podľa článku 16 smernice 92/43 do procesov povoľovania takýchto projektov, a ani stanovenie účasti verejnosti na takomto postupe udeľovania výnimiek.

31

Smernica 92/43, a napokon ani smernica 2011/92, totiž nestanovujú žiadnu povinnosť v tomto smere.

32

Je pravda, že článok 2 ods. 2 smernice 2011/92 sa zaoberá otázkou začlenenia do procesov. Toto ustanovenie sa však obmedzuje len na to, že stanovuje možnosť začleniť posudzovanie vplyvov na životné prostredie do jestvujúcich procesov povoľovania projektov v členských štátoch, alebo ak to nie je možné, do iných procesov alebo do procesov, ktoré sa ustanovia na dosiahnutie cieľov tejto smernice. Okrem toho článok 2 ods. 3 uvedenej smernice vyžaduje len to, aby členské štáty „v prípade potreby zabezpeči[li], aby bolo možné vykonať koordinované a/alebo spoločné procedúry, ktoré spĺňajú požiadavky… právnych predpisov Únie“, pokiaľ ide o projekty, pri ktorých povinnosť vykonať posudzovanie vplyvov na životné prostredie vyplýva súčasne zo smernice 2011/92 a smernice 92/43 a/alebo zo smernice 2009/147.

33

Rovnako platí, že hoci článok 8a ods. 1 písm. b) smernice 2011/92 vyžaduje, aby rozhodnutie o udelení povolenia zahŕňalo „v prípade potreby aj opatren[ia] na monitorovanie“, akými sú opatrenia, ktoré zrejme, tak ako vyplýva zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, boli vo veci samej stanovené rozhodnutím z 25. júna 2020, toto ustanovenie sa výslovne netýka postupu udeľovania výnimiek podľa článku 16 smernice 92/43.

34

V rámci sporu vo veci samej teda Írsku nemožno vytýkať, že neprijalo úplný legislatívny rámec, keďže články 51 a 54 nariadenia z roku 2011 doslovne preberajú podstatný obsah článkov 12 a 16 tejto smernice.

35

Články 12 a 16 smernice 92/43, a teda aj články 51 a 54 nariadenia z roku 2011, ktorými sa tieto ustanovenia preberajú do vnútroštátneho práva, sa tak majú vykladať a uplatňovať v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ostatných aktov Únie, ako aj z medzinárodných dohovorov, ktorými je Únia viazaná, najmä tými požiadavkami, ktoré vyplývajú zo smernice 2011/92 a Aarhuského dohovoru, tak ako ich vykladá judikatúra Súdneho dvora.

36

Z tejto judikatúry pritom vyplýva, že v osobitnom prípade, keď jednak realizácia projektu podliehajúceho dvojakej povinnosti posudzovania a povolenia podľa článku 2 ods. 1 smernice 2011/92 predpokladá, že navrhovateľ požiada o výnimku z opatrení na ochranu živočíšnych a rastlinných druhov stanovených v ustanoveniach vnútroštátneho práva, ktorými sa preberajú články 12 a 13 smernice 92/43, a túto výnimku aj dostane, a jednak keď členský štát zverí právomoc udeliť takúto výnimku inému orgánu, než je orgán, ktorému zveril právomoc povoliť tento projekt, táto prípadná výnimka musí byť nevyhnutne prijatá pred povolením tohto projektu. V opačnom prípade by totiž toto povolenie bolo vydané na neúplnom základe, a teda by nezodpovedalo uplatniteľným požiadavkám (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. februára 2022, Namur‑Est Environnement, C‑463/20, EU:C:2022:121, body 52 a 59, ako aj citovanú judikatúru).

37

Ako však vyplýva zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, a osobitne z rozsudku vnútroštátneho súdu z 2. júla 2021, tento súd, ktorý má jediný právomoc konštatovať a posúdiť skutkové okolnosti sporu vo veci samej, už rozhodol, že v čase prijatia rozhodnutia z 25. júna 2020 nebola preukázaná potreba získať výnimku na základe článku 54 nariadenia z roku 2011. Z toho vyplýva, že prípad uvedený v predchádzajúcom bode, t. j. prípad, keď sa získanie takejto výnimky pred povolením vyžaduje, v predmetnom prípade nenastal.

38

Treba dodať, že v súlade s článkom 3 ods. 1 písm. b) smernice 2011/92 táto smernica – ktorej cieľom je podľa jej odôvodnenia 2 v čo najskoršej fáze brať do úvahy vplyvy každého procesu technického plánovania a rozhodovania na životné prostredie – vyžaduje, aby posudzovanie vplyvov na životné prostredie identifikovalo, opísalo a posúdilo náležitým spôsobom, pri každom prípade jednotlivo, priame a nepriame významné vplyvy projektu na biodiverzitu, s osobitným dôrazom na druhy a biotopy chránené podľa smernice 92/43 a smernice 2009/147.

39

Výsledok posúdenia vplyvov na životné prostredie, ktoré musí byť úplné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. februára 2022, Namur‑Est Environnement, C‑463/20, EU:C:2022:121, bod 58 a citovanú judikatúru), preto musí umožniť určiť, či ku dňu tohto posúdenia môže mať dotknutý projekt účinky zakázané článkom 12 smernice 92/43.

40

Vnútroštátna právna úprava, akou je nariadenie z roku 2011, na základe ktorej je deliktom spáchanie skutkov, ktoré musia členské štáty v súlade s článkom 12 smernice 92/43 zakázať, sa teda sama osebe, a to tak zo všeobecného hľadiska, ako aj v osobitnom kontexte povolenia projektu patriaceho do pôsobnosti smernice 2011/92, nezdá byť spôsobilou narušiť potrebný účinok tohto článku 12 alebo porušiť zásady uvedené v bode 38 tohto rozsudku.

41

Napokon treba uviesť, že spor vo veci samej sa netýka výnimky podľa § 54 nariadenia z roku 2011. V dôsledku toho nie je potrebné určiť, či a za akých podmienok vyplýva dotknutej verejnosti z ustanovení Aarhuského dohovoru právo zúčastniť sa na správnom konaní týkajúcom sa takejto výnimky.

42

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na tretiu a štvrtú otázku odpovedať tak, že články 12 a 16 smernice 92/43 sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnu právnu úpravu, ktorou sa preberajú tieto ustanovenia do vnútroštátneho práva, nemožno považovať za úpravu, ktorá nie je v súlade s touto smernicou z dôvodu, že sa v nej nestanovuje jednak proces povoľovania, do ktorého je začlenené rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým sa určí, či je potrebné požiadať o výnimku podľa článku 16 uvedenej smernice z dôvodu skutočností zistených po vydaní povolenia na projekt a/alebo či sa na tento účel vyžadujú prieskumy, a jednak ani účasť verejnosti na tomto postupe udeľovania výnimiek.

43

Svojou prvou a druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má právo Únie vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnym procesným normám týkajúcim sa súdneho preskúmania zákonnosti aktu, podľa ktorých je žalobca povinný výslovne uviesť právne ustanovenia, ktorých porušenia sa dovoláva, a nemôže vzniesť „hypotetickú otázku“, ale „musí byť skutočne alebo fakticky dotknutý“ na to, aby mohol napadnúť súlad vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie.

44

Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že tieto otázky boli položené preto, lebo v rámci sporu vo veci samej sa írske orgány odvolávali na vnútroštátne procesné normy s cieľom spochybniť prípustnosť argumentácie žalobkyne vo veci samej, na základe ktorej bola položená tretia a štvrtá otázka.

45

Za týchto okolností sa vzhľadom na odpoveď na tieto otázky nezdá potrebné odpovedať na prvú a druhú otázku.

46

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:

Články 12 a 16 smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

vnútroštátnu právnu úpravu, ktorou sa preberajú tieto ustanovenia do vnútroštátneho práva, nemožno považovať za úpravu, ktorá nie je v súlade s touto smernicou z dôvodu, že sa v nej nestanovuje jednak proces povoľovania, do ktorého je začlenené rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým sa určí, či je potrebné požiadať o výnimku podľa článku 16 uvedenej smernice z dôvodu skutočností zistených po vydaní povolenia na projekt a/alebo či sa na tento účel vyžadujú prieskumy, a jednak ani účasť verejnosti na tomto postupe udeľovania výnimiek.