–

A. G., v zastúpení: G. Danėlius, advokatas,

–

litovská vláda, v zastúpení: S. Grigonis, V. Kazlauskaitė‑Švenčionienė a V. Vasiliauskienė, splnomocnení zástupcovia,

–

česká vláda, v zastúpení: O. Serdula, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

estónska vláda, v zastúpení: M. Kriisa, splnomocnená zástupkyňa,

–

Írsko, v zastúpení: M. Browne, A. Joyce a M. Tierney, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci D. Fennelly, BL,

–

francúzska vláda, v zastúpení: R. Bénard, splnomocnený zástupca,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci A. Grumetto, avvocato dello Stato,

–

maďarská vláda, v zastúpení: Z. Biró‑Tóth a M. Z. Fehér, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. L. Kalėda, H. Kranenborg, P.‑J. Loewenthal a F. Wilman, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002 týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách) (Ú. v. EÚ L 201, 2002, s. 37; Mim. vyd. 13/029, s. 514), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 11) (ďalej len „smernica 2002/58“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania začatého na návrh A. G. vo veci zákonnosti rozhodnutí Lietuvos Respublikos Generalinė prokuratūra (Generálna prokuratúra Litovskej republiky) (ďalej len „generálna prokuratúra“) o jeho odvolaní z funkcie prokurátora.

3

Článok 1 smernice 2002/58, nazvaný „Rozsah platnosti a cieľ“, stanovuje:

„1.   Touto smernicou sa ustanovuje harmonizácia vnútroštátnych ustanovení požadovaných na zabezpečenie primeranej úrovne ochrany základných práv a slobôd, a najmä práva na súkromie a dôvernosť, z hľadiska spracúvania osobných údajov v elektronickom komunikačnom sektore a zabezpečenia voľného pohybu takých údajov a elektronických komunikačných zariadení a služieb v Spoločenstve.

…

3.   Táto smernica sa nevzťahuje na činnosti, ktoré sú mimo pôsobnosti zmluvy o založení Európskych spoločenstiev, ako sú činnosti podľa hlavy V a VI Zmluvy o Európskej únii a v žiadnom prípade na činnosti týkajúce sa verejnej bezpečnosti, obrany, bezpečnosti štátu (vrátane ekonomického blahobytu štátu, keď sa činnosti týkajú záležitostí bezpečnosti štátu) a činnosti v oblasti trestného práva.“

4

Článok 5 tejto smernice, nazvaný „Dôvernosť správy“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty vnútroštátnymi právnymi predpismi zabezpečia dôvernosť správ a príslušných prevádzkových dát prenášaných pomocou verejnej komunikačnej siete a verejne dostupných elektronických komunikačných sietí. Zakážu najmä počúvanie, odpočúvanie a iné druhy narušovania alebo dohľadu nad správami a príslušnými prevádzkovými dátami zo strany iných osôb než sú užívatelia bez súhlasu príslušných užívateľov, pokiaľ to nie je zákonne oprávnené v súlade s článkom 15 ods. 1 Tento odsek nebráni technickému uloženiu, ak je to potrebné s cieľom prenosu správy, bez vplyvu na princíp dôvernosti.“

5

Článok 15 uvedenej smernice, nazvaný „Uplatňovanie niektorých ustanovení smernice 95/46/ES“, v odseku 1 uvádza:

Členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu práv a povinností uvedených v článku 5, článku 6, článku 8 ods. 1, 2, 3 a 4 a článku 9 tejto smernice, ak také obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j. bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov alebo neoprávnené používanie elektronického komunikačného systému podľa článku 13 ods. 1 smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 95/46/ES [z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, 1995, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355)]. Na tento účel členské štáty môžu, medzi iným, prijať legislatívne opatrenia umožňujúce zadržanie údajov na limitované obdobie, oprávnené z dôvodov stanovených v tomto odseku. Všetky opatrenia uvedené v tomto odseku musia byť v súlade so všeobecnými princípmi práva spoločenstva vrátane tých, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 1 a 2 [ZEÚ].“

6

Ustanovenie § 65 ods. 2 Lietuvos Respublikos elektroninių ryšių įstatymas (zákon Litovskej republiky o elektronických komunikáciách) z 15. apríla 2004 (Žin., 2004, č. 69‑2382) v znení uplatňujúcom sa na skutkový stav vo veci samej (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“) ukladá poskytovateľom elektronických komunikačných služieb povinnosť uchovávať údaje uvedené v prílohe 1 k tomuto zákonu a prípadne ich sprístupniť príslušným orgánom, aby ich mohli použiť na účely boja proti závažnej trestnej činnosti.

7

V súlade s prílohou 1 k zákonu o elektronických komunikáciách sa musia uchovávať tieto kategórie údajov:

„1. Údaje potrebné na zistenie a identifikáciu zdroja komunikácie:… 2. Údaje potrebné na identifikáciu miesta určenia komunikácie:… 3. Údaje potrebné na určenie dátumu, času a trvania komunikácie:… 4. Údaje potrebné na určenie druhu komunikácie:… 5. Údaje potrebné na určenie komunikačného zariadenia používateľov alebo toho, čo by mohlo byť ich zariadenie:… 6. Údaje potrebné na určenie polohy mobilného komunikačného zariadenia:…“

8

V súlade s § 77 ods. 4 tohto zákona musia poskytovatelia elektronických komunikačných služieb technicky umožniť kontrolu obsahu informácií prenášaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí najmä spravodajským orgánom monitorujúcim trestnú činnosť a orgánom činným v trestnom konaní, a to v súlade s postupmi, ktoré ustanovuje Lietuvos Respublikos baudžiamojo proceso kodeksas (Trestný poriadok Litovskej republiky, ďalej len „Trestný poriadok“), ak existuje odôvodnené súdne rozhodnutie alebo iný právny základ stanovený zákonom.

9

Podľa § 6 ods. 3 bodu 1 Lietuvos Respublikos kriminalinės žvalgybos įstatymas (zákon Litovskej republiky o spravodajských informáciách o trestnej činnosti) z 2. októbra 2012 (Žin., 2012, č. 122‑6093) v znení uplatňujúcom sa na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „zákon o spravodajských informáciách o trestnej činnosti“) stanovuje, že ak sú splnené podmienky stanovené týmto zákonom, odôvodňujúce spravodajskú operáciu v súvislosti s trestnou činnosťou, so súhlasom prokurátora alebo súdu majú spravodajské orgány monitorujúce trestnú činnosť okrem právomocí, ktoré sú uvedené v odsekoch 1 a 2 toho istého článku, aj právomoc získavať informácie od poskytovateľov elektronických komunikačných služieb.

10

Ustanovenie § 8 ods. 1 uvedeného zákona stanovuje, že spravodajské orgány monitorujúce trestnú činnosť vedú vyšetrovanie najmä vtedy, keď sú k dispozícii informácie o príprave alebo spáchaní veľmi závažného, závažného alebo mierne závažného trestného činu, alebo o osobách, ktoré pripravujú, páchajú alebo spáchali takýto trestný čin. § 8 ods. 3 toho istého zákona spresňuje, že ak sa v takomto vyšetrovaní zistí existencia nepriamych dôkazov o trestnom čine, okamžite sa začne trestné stíhanie.

11

Podľa § 19 ods. 1 bodu 5 zákona o spravodajských informáciách o trestnej činnosti informácie pochádzajúce zo spravodajských operácií o trestnej činnosti možno použiť v prípadoch stanovených v odsekoch 3 a 4 tohto paragrafu a v iných prípadoch stanovených zákonom. Podľa odseku 3 uvedeného paragrafu môžu byť informácie zo spravodajských operácií o trestnej činnosti týkajúce sa skutku, ktorý vykazuje znaky trestného činu súvisiaceho s korupciou, so súhlasom prokuratúry odtajnené a môžu sa použiť v rámci vyšetrovania disciplinárnych priestupkov alebo nesprávneho služobného postupu.

12

Ustanovenie § 154 Trestného poriadku stanovuje, že na základe rozhodnutia sudcu v prípravnom konaní, vydaného na žiadosť prokurátora, môže vyšetrovateľ odpočúvať rozhovory prenášané elektronickými komunikačnými sieťami, zhotovovať ich prepisy, ako aj kontrolovať, zaznamenávať a uchovávať iné informácie prenášané elektronickými komunikačnými sieťami, ak je dôvodné domnievať sa, že sa tým získajú údaje týkajúce sa veľmi závažnej alebo závažnej trestnej činnosti, ktorá sa pripravuje alebo pácha, alebo ku ktorej došlo, alebo mierne závažnej trestnej činnosti, alebo menej závažnej trestnej činnosti.

13

Ustanovenie § 177 ods. 1 tohto poriadku stanovuje, že údaje z vyšetrovania sú dôverné a že až do prejednania veci súdom môžu byť tieto údaje sprístupnené len so súhlasom prokuratúry a v rozsahu, v akom je to uznané za opodstatnené.

14

Na účely vykonania § 177 uvedeného poriadku sa uplatňujú Ikiteisminio tyrimo duomenų teikimo ir panaudojimo ne baudžiamojo persekiojimo tikslais ir ikiteisminio tyrimo duomenų apsaugos rekomendacijos (odporúčania týkajúce sa prenosu a používania údajov pochádzajúcich z vyšetrovania na účely iné než trestné stíhanie, ako aj ochrany týchto údajov), schválené vyhláškou generálneho prokurátora č. I‑279 zo 17. augusta 2017 (TAR, 2017, č. 2017‑13413), zmenenou naposledy vyhláškou č. I‑211 z 25. júna 2018.

15

Bod 23 týchto odporúčaní stanovuje, že prokurátor po prijatí žiadosti o sprístupnenie údajov vyplývajúcich z vyšetrovania rozhodne, či sa poskytnú tieto údaje. Ak sa prijme rozhodnutie o ich poskytnutí, prokurátor spresní, v akom rozsahu možno poskytnúť údaje, na ktoré sa žiadosť vzťahuje.

16

Generálna prokuratúra začala administratívne vyšetrovanie proti žalobcovi vo veci samej, ktorý v tom čase vykonával funkciu prokurátora na litovskej prokuratúre, z dôvodu, že existovali nepriame dôkazy, že v rámci vyšetrovania, ktoré viedol, protiprávne poskytol podozrivému a jeho obhajcovi informácie relevantné pre toto vyšetrovanie.

17

Komisia generálnej prokuratúry vo svojej správe k tomuto vyšetrovaniu konštatovala, že žalobca vo veci samej sa skutočne dopustil nesprávneho služobného postupu.

18

Podľa tejto správy bol tento nesprávny služobný postup preukázaný dôkazmi získanými počas administratívneho vyšetrovania. Konkrétne informácie získané počas spravodajských operácií týkajúcich sa trestnej činnosti a údaje zhromaždené v rámci dvoch trestných stíhaní mali potvrdiť existenciu telefonickej komunikácie medzi žalobcom vo veci samej a obhajcom podozrivého v rámci vyšetrovania týkajúceho sa podozrivého, ktoré riadil žalobca vo veci samej. V uvedenej správe sa okrem toho uvádzalo, že súdnym uznesením bolo povolené zachytávanie a zaznamenávanie obsahu informácií, ktoré sa týkajú dotknutého advokáta, prenášaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí, a že iným súdnym uznesením bolo povolené rovnaké opatrenie týkajúce sa žalobcu.

19

Na základe tej istej správy prijal generálny prokurátor dve vyhlášky, ktorými na jednej strane uložil žalobcovi vo veci samej sankciu spočívajúcu v odvolaní z funkcie a na druhej strane ho z funkcie odvolal.

20

Žalobca vo veci samej podal na Vilniaus apygardos administracinis teismas (Krajský správny súd Vilnius, Litva) žalobu, ktorou sa domáhal najmä zrušenia týchto dvoch nariadení.

21

Rozsudkom zo 16. júla 2021 tento súd zamietol žalobu žalobcu vo veci samej najmä z dôvodu, že spravodajské operácie týkajúce sa trestnej činnosti vykonané v prejednávanej veci boli zákonné a že informácie zhromaždené v súlade s ustanoveniami zákona o kriminálnom spravodajstve boli zákonným spôsobom použité na posúdenie existencie nesprávneho služobného postupu, ktorého sa mal dopustiť žalobca vo veci samej.

22

Žalobca vo veci samej podal odvolanie na Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd, Litva), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom tvrdil, že prístup spravodajských orgánov k údajom o prenose dát a samotnom obsahu elektronickej komunikácie v rámci spravodajskej operácie týkajúcej sa trestnej činnosti predstavuje tak závažné porušenie základných práv, že vzhľadom na ustanovenia smernice 2002/58 a Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) možno tento prístup poskytnúť len na účely boja proti závažnej trestnej činnosti. Článok 19 ods. 3 zákona o kriminálnom spravodajstve pritom podľa neho stanovuje, že takéto údaje možno použiť nielen na vyšetrovanie závažných trestných činov, ale aj na vyšetrovanie disciplinárnych priestupkov alebo nesprávneho služobného postupu súvisiaceho s korupciou.

23

Podľa vnútroštátneho súdu sa otázky položené žalobcom vo veci samej týkajú dvoch skutočností, a to na jednej strane prístupu k údajom uchovávaným poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb na iné účely, než je boj proti závažným trestným činom a predchádzanie vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť, a na druhej strane použitia týchto údajov po ich sprístupnení na vyšetrovanie nesprávneho služobného postupu súvisiaceho s korupciou.

24

Tento súd pripomína, že z judikatúry Súdneho dvora, najmä z rozsudku zo 6. októbra 2020, Privacy International (C‑623/17, EU:C:2020:790, bod 39), na jednej strane vyplýva, že článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 v spojení s jej článkom 3 sa má vykladať v tom zmysle, že do pôsobnosti tejto smernice patrí nielen legislatívne opatrenie, ktoré ukladá poskytovateľom elektronických komunikačných služieb povinnosť uchovávať údaje o prenose dát a polohe, ale aj legislatívne opatrenie, ktoré im ukladá povinnosť poskytnúť príslušným vnútroštátnym orgánom prístup k týmto údajom. Na druhej strane z tejto judikatúry, najmä z rozsudku z 2. marca 2021, Prokuratuur (Podmienky prístupu k údajom týkajúcim sa elektronických komunikácií) (C‑746/18, EU:C:2021:152, body 33 a 35), podľa neho vyplýva, že pokiaľ ide o cieľ predchádzania, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov, v súlade so zásadou proporcionality jedine boj proti závažnej trestnej činnosti a predchádzanie vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť môžu odôvodniť závažné zásahy do základných práv zakotvených v článkoch 7 a 8 Charty, ako sú tie, ktoré zahŕňajú uchovávanie údajov o prenose dát a polohe, či už všeobecné a nediferencované, alebo cielené.

25

Súdny dvor sa však podľa neho ešte nevyjadril k vplyvu neskoršieho použitia predmetných údajov na zásah do základných práv. Za týchto okolností si vnútroštátny súd kladie otázku, či sa aj takéto neskoršie použitie musí považovať za tak závažný zásah do základných práv zakotvených v článkoch 7 a 8 Charty, že to môže byť odôvodnené jedine bojom proti závažnej trestnej činnosti a predchádzaním vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť, čo by vylučovalo možnosť použiť tieto údaje pri vyšetrovaniach týkajúcich sa nesprávneho služobného postupu súvisiaceho s korupciou.

26

Za týchto podmienok Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd, Litva) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 15 ods. 1 smernice [2002/58] v spojení s článkami 7, 8, 11 a článkom 52 ods. 1 [Charty] vykladať v tom zmysle, že zakazuje príslušným orgánom verejnej moci používať údaje uchovávané poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb, z ktorých je možné zistiť informácie o komunikácii uskutočnenej užívateľom prostriedku elektronickej komunikácie, a údaje o jeho osobe, pri vyšetrovaní korupčného správania pri výkone funkcie, bez ohľadu na to, či bol v tejto konkrétnej veci povolený prístup k týmto údajom na účely boja proti závažnej trestnej činnosti a predchádzania vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť?“

27

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj článkom 52 ods. 1 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby osobné údaje týkajúce sa elektronických komunikácií, ktoré boli uchovávané v súlade s legislatívnym opatrením prijatým na základe tohto ustanovenia poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb a ktoré boli následne na základe uplatnenia toho istého opatrenia poskytnuté príslušným orgánom na účely boja proti závažnej trestnej činnosti, mohli byť použité v rámci vyšetrovania nesprávneho služobného postupu súvisiaceho s korupciou.

28

Najskôr treba uviesť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že hoci administratívny spis týkajúci sa konania vedúceho k vyhláškam dotknutým vo veci samej, ktoré sú uvedené v bode 19 tohto rozsudku, obsahoval aj informácie, ktoré príslušné orgány získali vďaka zachytávaniu a zaznamenávaniu elektronickej komunikácie, ktoré bolo povolené na účely trestného stíhania dvomi súdnymi uzneseniami, stále platí, že vnútroštátny súd sa nepýta na použitie osobných údajov, ktoré boli získané bez zásahu poskytovateľov elektronických komunikačných služieb, ale na neskoršie použitie osobných údajov, ktoré takíto poskytovatelia uchovávali na základe legislatívneho opatrenia členského štátu, ktoré im ukladá takúto povinnosť uchovávania na základe článku 15 ods. 1 smernice 2002/58.

29

V tejto súvislosti z informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že údajmi, ktorých sa týka položená otázka, sú údaje uvedené v § 65 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách v spojení s prílohou 1 k tomuto zákonu, ktorý ukladá poskytovateľom elektronických komunikačných služieb povinnosť všeobecne a nediferencovane uchovávať údaje o prenose dát a polohe vzťahujúce sa na takúto komunikáciu, na účely boja proti závažnej trestnej činnosti.

30

Pokiaľ ide o podmienky, za ktorých možno tieto údaje použiť v správnom konaní týkajúcom sa nesprávneho služobného postupu súvisiaceho s korupciou, treba v prvom rade pripomenúť, že prístup k uvedeným údajom možno poskytnúť na základe opatrenia prijatého v súlade s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58 len vtedy, ak títo poskytovatelia uchovávali tie isté údaje v súlade s týmto ustanovením [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. marca 2021, Prokuratuur (Podmienky prístupu k údajom týkajúcim sa elektronických komunikácií), C‑746/18, EU:C:2021:152, bod 29 a citovanú judikatúru]. Neskoršie použitie údajov týkajúcich sa prenosu dát a polohy, ktoré sa vzťahujú na takúto komunikáciu, na účely boja proti závažnej trestnej činnosti je potom možné len pod podmienkou, že na jednej strane uchovávanie týchto údajov poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb bolo v súlade s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58, ako ho vykladá judikatúra Súdneho dvora, a na druhej strane, že aj prístup k uvedeným údajom poskytnutý príslušným orgánom je v súlade s týmto ustanovením.

31

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj článkom 52 ods. 1 Charty bráni legislatívnym opatreniam, ktoré na účely boja proti závažnej trestnej činnosti a predchádzania vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť preventívne stanovujú všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a polohe (rozsudok z 20. septembra 2022, SpaceNet a Telekom Deutschland, C‑793/19 a C‑794/19 , EU:C:2022:702, body 74 a 131, ako aj citovaná judikatúra). Naopak spresnil, že uvedený článok 15 ods. 1 v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj článkom 52 ods. 1 Charty nebráni legislatívnym opatreniam, ktoré na účely boja proti závažnej trestnej činnosti a predchádzania vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť stanovujú

pokiaľ tieto opatrenia prostredníctvom jasných a presných pravidiel zabezpečujú, že uchovávanie dotknutých údajov podlieha dodržiavaniu príslušných hmotnoprávnych a procesných podmienok a že dotknuté osoby majú účinné záruky proti rizikám zneužitia (rozsudok z 20. septembra 2022, SpaceNet a Telekom Deutschland, C‑793/19 a C‑794/19, EU:C:2022:702, bod 75 a citovaná judikatúra).

32

Pokiaľ ide o ciele, ktoré môžu odôvodniť to, že orgány verejnej moci použijú údaje uchovávané poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb, na základe opatrenia, ktoré je v súlade s týmito ustanoveniami, treba pripomenúť, že článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 umožňuje členským štátom zaviesť výnimky zo zásady stanovenej v článku 5 ods. 1 tejto smernice, ktorou je povinnosť zabezpečiť dôvernosť osobných údajov, ako aj zo zodpovedajúcich povinností uvedených najmä v článkoch 6 a 9 uvedenej smernice, ak takéto obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti, obrany a verejnej bezpečnosti alebo na zabezpečenie predchádzania, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov alebo neoprávneného použitia elektronického komunikačného systému. Na tento účel môžu členské štáty okrem iného prijať legislatívne opatrenia, ktoré stanovujú uchovávanie údajov na obmedzené obdobie, ak je to opodstatnené niektorým z týchto dôvodov (rozsudok zo 6. októbra 2020, La Quadrature du Net a i. (C‑511/18, C‑512/18 a C‑520/18, EU:C:2020:791, bod 110).

33

Článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 však nemôže odôvodniť, aby sa výnimka zo zásady, ktorou je povinnosť zabezpečiť dôvernosť elektronických komunikácií a s ňou súvisiacich údajov, a najmä výnimka zo zákazu uchovávať tieto údaje stanovená v článku 5 uvedenej smernice, stala pravidlom, pretože inak by bolo toto posledné uvedené ustanovenie vo veľkej miere zbavené svojho obsahu (rozsudok z 5. apríla 2022, Commissioner of An Garda Síochána a i., C‑140/20, EU:C:2022:258, bod 40).

34

Pokiaľ ide o ciele, ktoré môžu odôvodniť obmedzenie práv a povinností stanovených najmä v článkoch 5, 6 a 9 smernice 2002/58, Súdny dvor už rozhodol, že výpočet cieľov uvedených v článku 15 ods. 1 prvej vete tejto smernice je taxatívny, v dôsledku čoho musí legislatívne opatrenie prijaté na základe tohto ustanovenia skutočne a striktne zodpovedať jednému z týchto cieľov (rozsudok z 5. apríla 2022, Commissioner of An Garda Síochána a i., C‑140/20, EU:C:2022:258, bod 41).

35

Pokiaľ ide o ciele všeobecného záujmu, ktoré môžu odôvodniť opatrenie prijaté na základe článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v súlade so zásadou proporcionality existuje hierarchia medzi týmito cieľmi v závislosti od ich dôležitosti a že dôležitosť cieľa sledovaného takýmto opatrením musí byť priamo úmerná závažnosti zásahu, ktorý z neho vyplýva (rozsudok z 5. apríla 2022, Commissioner of An Garda Síochána a i., C‑140/20, EU:C:2022:258, bod 56).

36

V tejto súvislosti dôležitosť cieľa ochrany národnej bezpečnosti v spojení s článkom 4 ods. 2 ZEÚ, podľa ktorého ochrana národnej bezpečnosti zostáva vo výlučnej zodpovednosti každého členského štátu, presahuje dôležitosť ostatných cieľov uvedených v článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, najmä cieľov boja proti trestnej činnosti vo všeobecnosti, hoci aj závažnej, ako aj ochrany verejnej bezpečnosti. Cieľ ochrany národnej bezpečnosti teda môže, pokiaľ sú splnené ostatné požiadavky stanovené v článku 52 ods. 1 Charty, odôvodniť opatrenia, ktoré zasahujú do základných práv závažnejšie než tie, ktoré by mohli byť odôvodnené týmito ostatnými cieľmi (rozsudok z 5. apríla 2022, Commissioner of An Garda Síochána a i., C‑140/20, EU:C:2022:258, bod 57, ako aj citovaná judikatúra).

37

Pokiaľ ide o cieľ predchádzania, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov, Súdny dvor uviedol, že v súlade so zásadou proporcionality môže len boj proti závažnej trestnej činnosti a predchádzanie vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť odôvodniť také závažné zásahy do základných práv zakotvených v článkoch 7 a 8 Charty, akými sú zásahy, ktoré zahŕňajú uchovávanie údajov o prenose dát a polohe. Preto iba zásahy do uvedených základných práv, ktoré nemajú závažnú povahu, môžu byť odôvodnené cieľom predchádzania, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov vo všeobecnosti (rozsudok z 5. apríla 2022, Commissioner of An Garda Síochána a i., C‑140/20, EU:C:2022:258, bod 59, ako aj citovaná judikatúra).

38

Z tejto judikatúry vyplýva, že boj proti závažnej trestnej činnosti a predchádzanie vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť sú v hierarchii cieľov všeobecného záujmu menej dôležité než ochrana národnej bezpečnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. apríla 2022, Commissioner of An Garda Síochána a i., C‑140/20, EU:C:2022:258, bod 99), ale ich dôležitosť stále presahuje dôležitosť boja proti trestnej činnosti vo všeobecnosti a predchádzania menej závažným hrozbám pre verejnú bezpečnosť.

39

V tejto súvislosti je však potrebné pripomenúť, ako vyplýva aj z bodu 31 tohto rozsudku, že možnosť členských štátov odôvodniť obmedzenie práv a povinností stanovených najmä v článkoch 5, 6 a 9 smernice 2002/58 treba posudzovať prostredníctvom merania závažnosti zásahu, ktorý spôsobí takéto obmedzenie, a overenia, či je dôležitosť cieľa všeobecného záujmu sledovaného týmto obmedzením priamoúmerná takejto závažnosti (rozsudok zo 6. októbra 2020, La Quadrature du Net a i., C‑511/18, C‑512/18 a C‑520/18, EU:C:2020:791, bod 131).

40

Okrem toho už Súdny dvor rozhodol, že prístup k údajom o prenose dát a polohe uchovávaným poskytovateľmi na základe opatrenia prijatého podľa článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, ktoré sa musí uskutočniť pri úplnom rešpektovaní podmienok vyplývajúcich z judikatúry, ktorou sa vykladala táto smernica, možno v zásade odôvodniť len cieľom všeobecného záujmu, pre ktorý bolo týmto poskytovateľom uložené toto uchovávanie. Inak je to len vtedy, ak dôležitosť cieľa sledovaného sprístupnením presahuje dôležitosť cieľa, ktorý odôvodňuje uchovávanie (rozsudok z 5. apríla 2022, Commissioner of An Garda Síochána a i., C‑140/20, EU:C:2022:258, bod 98, ako aj citovaná judikatúra).

41

Tieto úvahy sa pritom uplatňujú mutatis mutandis na neskoršie použitie údajov o prenose dát a polohe uchovávaných poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb na základe opatrenia prijatého podľa článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 na účely boja proti závažnej trestnej činnosti. Takéto údaje totiž po tom, ako boli uchovávané a sprístupnené príslušným orgánom na účely boja proti závažnej trestnej činnosti, nemôžu byť poskytnuté iným orgánom a použité na účely dosiahnutia cieľov, ktorými sú tak, ako je to v prejednávanej veci, boj proti nesprávnemu služobnému postupu súvisiacemu s korupciou, ktoré sú v hierarchii cieľov všeobecného záujmu menej dôležité, než je boj proti závažnej trestnej činnosti a predchádzanie vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť. Povoliť v takejto situácii sprístupnenie uchovávaných údajov by totiž bolo v rozpore s touto hierarchiou cieľov všeobecného záujmu pripomenutou v bodoch 33, 35 až 37 a 40 tohto rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. apríla 2022, Commissioner of An Garda Síochána a i., C‑140/20, EU:C:2022:258, bod 99).

42

Pokiaľ ide o tvrdenie českej vlády a Írska uvedené v ich písomných pripomienkach, podľa ktorého by disciplinárne konanie týkajúce sa nesprávneho služobného postupu súvisiaceho s korupciou mohlo súvisieť s ochranou verejnej bezpečnosti, stačí uviesť, že vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania neuviedol vážnu hrozbu pre verejnú bezpečnosť.

43

Okrem toho, hoci je pravda, že administratívne vyšetrovania disciplinárnych priestupkov alebo nesprávneho služobného postupu súvisiaceho s korupciou môžu zohrávať dôležitú úlohu v boji proti takýmto skutkom, legislatívne opatrenie stanovujúce takéto vyšetrovanie nezodpovedá skutočne a striktne cieľu stíhania a sankcionovania trestných činov, uvedenému v článku 15 ods. 1 prvej vete smernice 2002/58, ktorý sa týka len trestného stíhania.

44

Vzhľadom na to, čo už bolo uvedené, treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj článkom 52 ods. 1 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby osobné údaje týkajúce sa elektronických komunikácií, ktoré boli uchovávané v súlade s legislatívnym opatrením prijatým na základe tohto ustanovenia poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb a ktoré boli následne na základe uplatnenia toho istého opatrenia poskytnuté príslušným orgánom na účely boja proti závažnej trestnej činnosti, mohli byť použité v rámci vyšetrovania nesprávneho služobného postupu súvisiaceho s korupciou.

45

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002, týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25. novembra 2009, v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj článkom 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni tomu, aby osobné údaje týkajúce sa elektronických komunikácií, ktoré boli uchovávané v súlade s legislatívnym opatrením prijatým na základe tohto ustanovenia poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb a ktoré boli následne na základe uplatnenia toho istého opatrenia poskytnuté príslušným orgánom na účely boja proti závažnej trestnej činnosti, mohli byť použité v rámci vyšetrovania nesprávneho služobného postupu súvisiaceho s korupciou.