Predbežné znenie
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 29. júla 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom – Smernica 2003/109/ES – Článok 11 ods. 1 písm. d) – Rovnaké zaobchádzanie – Opatrenia sociálneho zabezpečenia, sociálnej pomoci a sociálnej ochrany – Podmienka pobytu v trvaní minimálne desiatich rokov, z čoho posledné dva roky nepretržite – Nepriama diskriminácia“
V spojených veciach C‑112/22 a C‑223/22,
ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Tribunale di Napoli (súd v Neapole, Taliansko) zo 16. februára 2022 a 22. marca 2022 a doručené Súdnemu dvoru 17. februára 2022 a 29. marca 2022, v trestných konaniach proti:
CU (C‑112/22),
ND (C‑223/22),
za účasti:
Procura della Repubblica presso il Tribunale di Napoli (C‑112/22 a C‑223/22),
Ministero dell’Economia e delle Finanze (C‑112/22 a C‑223/22),
Istituto nazionale della previdenza sociale (INPS) (C‑223/22),
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda L. Bay Larsen, predsedovia komôr A. Arabadžiev, A. Prechal, K. Jürimäe, F. Biltgen a N. Piçarra, sudcovia S. Rodin, P. G. Xuereb, I. Jarukaitis (spravodajca), N. Wahl, I. Ziemele a J. Passer,
generálny advokát: P. Pikamäe,
tajomník: C. Di Bella, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. októbra 2023,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– CU a ND, v zastúpení: M. Costantino, avvocata,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Fiorentino a P. Gentili, avvocati dello Stato,
– Európska komisia, v zastúpení: A. Katsimerou, B.‑R. Killmann a P. A. Messina, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 25. januára 2024,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článkov 18 a 45 ZFEÚ, článku 34 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článkov 30 a 31 Európskej sociálnej charty, podpísanej 18. októbra 1961 v Turíne v rámci Rady Európy a revidovanej 3. mája 1996 v Štrasburgu (ďalej len „Európska sociálna charta“), článku 11 ods. 1 písm. d), smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom (Ú. v. EÚ L 16, 2004, s. 44; Mim. vyd. 19/006, s. 272), článku 7 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie (Ú. v. EÚ L 141, 2011, s. 1), ako aj článku 29 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9).
2 Tieto návrhy boli podané v rámci trestných konaní začatých vo veci C‑112/22 proti CU a vo veci C‑223/22 proti ND za nepravdivé vyhlásenia týkajúce sa podmienok prístupu k „príjmu z občianstva“.
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 2003/109
3 Odôvodnenia 2 až 4, 6 a 12 smernice 2003/109 znejú:
„(2) Európska Rada na svojom mimoriadnom zasadnutí v Tampere v dňoch 15. a 16. októbra 1999 vyhlásila, že právne postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín by malo byť priblížené k právnemu postaveniu štátnych príslušníkov členských štátov a že osobe, ktorá sa určitú stanovenú dobu oprávnene zdržiava v členskom štáte a ktorá je držiteľom povolenia na dlhodobý pobyt, by mali byť priznané v členskom štáte jednotné práva, ktoré sa čo najviac približujú právam občanov Európskej únie;
(3) táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré uznáva predovšetkým Európska dohoda o ochrane ľudských práv a základných slobôd a [Charta];
(4) integrácia štátnych príslušníkov tretích krajín s povolením na dlhodobý pobyt v členských štátoch je kľúčovým prvkom v rozvíjaní ekonomickej a sociálnej súdržnosti, základného cieľa spoločenstva, uvedeného v zmluve;
…
(6) hlavným kritériom na získanie právneho postavenia osoby s dlhodobým pobytom by mala byť dĺžka pobytu na území členského štátu. Pobyt by mal byť oprávnený a zároveň nepretržitý, aby sa preukázalo, že osoba sa v krajine usadila. Vypracujú sa ustanovenia s určitým druhom flexibility, takže by sa brali do úvahy okolnosti, za ktorých by osoba mohla dočasne opustiť územie;
…
(12) k vytvoreniu skutočného nástroja pre integráciu osôb s dlhodobým pobytom do spoločnosti v ktorej žijú, osoby s dlhodobým pobytom by mali požívať rovnoprávnosť v prístupe spolu s občanmi členského štátu v širokom rozsahu v ekonomickej a sociálnej oblasti, za podmienok ustanovených touto smernicou.“
4 Podľa článku 2 písm. a) a b) tejto smernice, nazvaného „Vymedzenie pojmov“:
„Na účely tejto smernice:
a) ‚štátny príslušník tretej krajiny‘ znamená akúkoľvek osobu, ktorá nie je občanom únie v zmysle článku 17 ods. 1 zmluvy;
b) ‚osoba s dlhodobým pobytom‘ znamená akéhokoľvek štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má postavenie osoby s dlhodobým pobytom, ako je ustanovené v článkoch 4 až 7“.
5 Článok 4 uvedenej smernice, nazvaný „Doba pobytu“, v odseku 1 stanovuje:
„Členské štáty priznajú postavenie osoby s dlhodobým pobytom štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa zdržiavajú oprávnene a nepretržite na ich území päť rokov bezprostredne pred podaním príslušnej žiadosti.“
6 Článok 5 smernice 2003/109 upravuje podmienky na získanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom. Podľa odseku 1 písm. a) a b) tohto článku si členské štáty vyžiadajú od štátnych príslušníkov tretích krajín dôkazy o tom, že oni sami a na nich závislí rodinní príslušníci majú jednak stabilné a pravidelné zdroje, ktoré sú postačujúce pre nich a ich rodinných príslušníkov, bez zaťaženia systému sociálnej pomoci dotknutého členského štátu, a jednak zdravotné poistenie s ohľadom na všetky riziká bežne pokryté v prípade vlastných štátnych príslušníkov v príslušnom členskom štáte. Odsek 2 uvedeného článku 5 stanovuje, že členské štáty môžu od štátnych príslušníkov tretích krajín tiež vyžadovať, aby vyhoveli integračným podmienkam v súlade s vnútroštátnym právom.
7 Podľa článku 7 ods. 1 tejto smernice na to, aby dotknutý štátny príslušník tretej krajiny získal postavenie osoby s dlhodobým pobytom, musí podať žiadosť na príslušné orgány členského štátu, v ktorom sa zdržiava, a k tejto žiadosti priložiť písomné dôkazy – ktoré sa stanovia na základe vnútroštátneho práva – o tom, že spĺňa podmienky ustanovené v článkoch 4 a 5 uvedenej smernice.
8 V článku 11 tejto smernice, nazvanom „Rovnaké zaobchádzanie“, sa v odsekoch 1, 2 a 4 uvádza:
„1. Osoby s dlhodobým pobytom majú nárok na rovnaké zaobchádzanie ako štátni príslušníci vo vzťahu k:
…
d) sociálnemu zabezpečeniu, sociálnej pomoci a sociálnej ochran[e], ako je vymedzené vo vnútroštátnom práve;
…
2. S ohľadom na ustanovenia ods. 1, písm. b), d), e), f) a g), dotknutý členský štát môže obmedziť rovnaké zaobchádzanie v prípadoch, keď bydlisko alebo obvyklé miesto pobytu osoby s dlhodobým pobytom alebo jeho rodinných príslušníkov, na ktorých žiadal/a podporu, sa nachádza na území príslušného členského štátu.
…
4. Členské štáty môžu obmedziť rovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k sociálnej pomoci a sociálnej ochrane na základnú podporu.“
Nariadenie č. 492/2011
9 Podľa článku 7 nariadenia č. 492/2011, ktorý patrí do oddielu 2, nazvaného „Zamestnanie a rovnaké zaobchádzanie“, v rámci kapitoly I tohto nariadenia, nazvanej „Zamestnanie, rovnaké zaobchádzanie a rodiny pracovníkov“:
„1. S pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, sa na území iného členského štátu nesmie z dôvodu jeho štátnej príslušnosti zaobchádzať inak ako s vlastnými pracovníkmi, pokiaľ ide o podmienky zamestnania a pracovné podmienky, najmä odmeňovanie, prepustenie, a ak by sa stal nezamestnaným, opätovné začlenenie do práce alebo zamestnania.
2. Takýto pracovník požíva rovnaké sociálne a daňové výhody ako vlastní pracovníci.
…“
Smernica 2011/95
10 Článok 29 smernice 2011/95, nazvaný „Sociálne zabezpečenie“, v odseku 1 stanovuje:
„Členské štáty zaistia, aby osoby s postavením medzinárodnej ochrany získali v členských štátoch, ktoré im udelili takúto ochranu, potrebnú sociálnu pomoc, aká je poskytovaná štátnym príslušníkom tohto členského štátu.“
Talianske právo
11 Článok 1 decreto‑legge n. 4 „Disposizioni urgenti in materia di reddito di cittadinanza e di pensioni“ (zákonný dekrét č. 4 o naliehavých ustanoveniach v oblasti príjmu z občianstva a dôchodkov) z 28. januára 2019 (GURI č. 23 z 28. januára 2019), ktorý bol do formy zákona prevedený prostredníctvom legge n. 26 (zákon č. 26) z 28. marca 2019 (GURI č. 75 z 29. marca 2019) (ďalej len „zákonný dekrét č. 4/2019“), v odseku 1 stanovuje:
„Od apríla 2019 sa stanovuje príjem z občianstva… ako základné opatrenie aktívnej politiky v oblasti práce s cieľom zaručiť právo na prácu, bojovať proti chudobe, nerovnosti a sociálnemu vylúčeniu, ako aj na účely podporovania práva na informácie, vzdelávanie, odbornú prípravu a kultúru prostredníctvom politík zameraných na hospodársku podporu a sociálnu inklúziu ľudí, ktorým hrozí vylúčenie zo spoločnosti a z trhu práce. [Príjem z občianstva] predstavuje základnú úroveň dávok, a to v rozsahu dostupných zdrojov.“
12 Článok 2 tohto zákonného dekrétu, nazvaný „Príjemcovia“, vymedzuje podmienky prístupu k príjmu z občianstva. Tieto podmienky sa týkajú jednak štátnej príslušnosti, bydliska a pobytu žiadateľa a jednak predovšetkým jeho príjmov, majetku a užívania zariadení dlhodobej spotreby v jeho domácnosti. Pokiaľ ide o prvé z uvedených podmienok, v odseku 1 tohto článku 2 sa uvádza:
„[Príjem z občianstva] sa priznáva domácnostiam, ktoré v čase podania žiadosti a počas celého obdobia poberania príspevku spĺňajú kumulatívne tieto podmienky:
a) pokiaľ ide o požiadavky spočívajúce v štátnej príslušnosti, bydlisku a pobyte, člen domácnosti, ktorý o príspevok žiada, musí kumulatívne:
(1) mať taliansku štátnu príslušnosť alebo štátnu príslušnosť členského štátu [Ú]nie, alebo [byť] rodinným príslušníkom takejto osoby,… ktorá má právo na pobyt alebo právo na trvalý pobyt, alebo [byť] štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý má povolenie na pobyt v [Únii ako osoba s dlhodobým pobytom];
(2) mať pobyt v Taliansku v trvaní najmenej 10 rokov, a to nepretržite počas posledných dvoch rokov, ktoré sa posudzujú v čase podania žiadosti, a počas celého obdobia vyplácania dávky.
…“
13 Článok 3 uvedeného zákonného dekrétu, nazvaný „Ekonomická výhoda“, v odseku 1 stanovuje:
„Ekonomická výhoda v podobe [príjmu z občianstva] sa stanovuje raz ročne a skladá sa z týchto dvoch zložiek:
a) zložky určenej na doplnenie príjmu rodiny… do výšky v maximálnej sume 6 000 eur ročne vynásobenej zodpovedajúcim parametrom z ekvivalenčnej škály…;
b) zložky určenej na doplnenie príjmu tých domácností, ktorých členovia žijú v nájme, a to vo výške rovnajúcej sa ročnému nájomnému stanovenému v nájomnej zmluve… až do výšky 3 360 eur ročne.“
14 V článku 7 tohto zákonného dekrétu, nazvanom „Sankcie“, sa v odseku 1 uvádza:
„Kto s cieľom získať neoprávnene dávku uvedenú v článku 3 vyhotoví alebo použije nepravdivé vyhlásenia alebo dokumenty, ktoré sú falošné alebo ktoré osvedčujú nepresné skutočnosti, alebo zamlčí požadované informácie, potrestá sa odňatím slobody na dva roky až šesť rokov, ak tento skutok nie je závažnejším deliktom.“
Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky
15 CU a ND sú štátnymi príslušníčkami tretích krajín s dlhodobým pobytom v Taliansku. CU bola v tejto krajine zaregistrovaná ako rezident 29. marca 2012. Pokiaľ ide o ND, tá v nej bola zaregistrovaná ako rezident 24. marca 2013.
16 CU a ND sú zo strany Pubblico Ministero della Procura della Repubblica presso il Tribunale di Napoli (prokurátor republiky pri súde v Neapole, Taliansko) obžalované z toho, že sa dopustili trestného činu uvedeného v článku 7 ods. 1 zákonného dekrétu č. 4/2019, keď prvá z nich 27. augusta 2020 a druhá z nich 9. októbra 2020 podpísala žiadosť o získanie „príjmu z občianstva“, pričom v žiadostiach nepravdivo potvrdili, že spĺňajú podmienky na priznanie tejto dávky, a to vrátane podmienky pobytu v Taliansku v trvaní najmenej desiatich rokov, stanovenej v uvedenom zákonnom dekréte. CU a ND bola z tohto titulu neoprávnene vyplatená celková suma 3 414,40 eura, pokiaľ ide o prvú z nich, a 3 186,66 eura druhej z nich.
17 Tribunale di Napoli (súd v Neapole, Taliansko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, má pochybnosti o súlade zákonného dekrétu č. 4/2019 s právom Únie, a to v rozsahu, v akom tento zákonný dekrét na účely získania „príjmu z občianstva“, ktorý predstavuje dávku sociálnej pomoci určenú na zabezpečenie životného minima, okrem iného od štátnych príslušníkov tretích krajín vyžaduje, aby bývali v Taliansku aspoň desať rokov, z čoho posledné dva roky nepretržite. Tento súd sa domnieva, že zákonný dekrét tým zavádza menej priaznivé zaobchádzanie s takýmito štátnymi príslušníkmi vrátane tých, ktorí sú držiteľmi povolenia na dlhodobý pobyt, v porovnaní s vlastnými štátnymi príslušníkmi.
18 V tejto súvislosti uvedený súd v prvom rade konštatuje, že „príjem z občianstva“ predstavuje dávku sociálnej pomoci určenú na zabezpečenie životného minima, ktorá patrí do jednej z troch oblastí uvedených v článku 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109, ktorými sú sociálne zabezpečenie, sociálna pomoc a sociálna ochrana, tak ako sú vymedzené vnútroštátnou právnou úpravou. Okrem toho podľa jeho názoru článok 11 ods. 4 tejto smernice nie je v predmetnom prípade relevantný, keďže Taliansko pri prijatí vnútroštátnej právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, neobmedzilo rovnaké zaobchádzanie na základnú podporu. Napokon, aj keby takéto obmedzenie v tejto právnej úprave bolo stanovené, nebolo by v súlade so smernicou 2003/109, keďže podľa poslednej vety článku 1 ods. 1 zákonného dekrétu č. 4/2019 „príjem z občianstva“ predstavuje základnú úroveň dávok, a to v rozsahu dostupných zdrojov.
19 Vnútroštátny súd pripomína, že v rozsudku z 24. apríla 2012, Kamberaj (C‑571/10, EU:C:2012:233), Súdny dvor rozhodol, že článok 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v súvislosti s poskytnutím príspevku na bývanie stanovuje rozdielne zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí majú postavenie osoby s dlhodobým pobytom, ktoré im bolo priznané v súlade s ustanoveniami tejto smernice, v porovnaní s vlastnými štátnymi príslušníkmi. Uvedený súd tiež cituje rozsudky z 27. marca 1985, Hoeckx (249/83, EU:C:1985:139), a z 27. marca 1985, Scrivner a Cole (122/84, EU:C:1985:145), ktoré sa týkajú opatrenia sociálnej pomoci porovnateľného s „príjmom z občianstva“. V týchto rozsudkoch údajne Súdny dvor rozhodol, že na základe nariadenia č. 492/2011 sa takéto opatrenie musí poskytnúť tak pracovníkom, ktorí sú občanmi daného štátu, ako aj pracovníkom z iných členských štátov.
20 Naopak, Súdny dvor sa doposiaľ nevyjadril k otázke, či vnútroštátne ustanovenie, ktoré stanovuje priznanie „príjmu z občianstva“ výlučne tým žiadateľom, ktorí spĺňajú podmienku pobytu, o akú ide vo veci samej, je v súlade s právom Únie. Keďže prípadná protiprávnosť podmienky stanovenej v článku 2 ods. 1 písm. a) bode 2 zákonného dekrétu č. 4/2019 by pritom mala za následok zánik znaku skutkovej podstaty predmetného trestného činu, odpoveď na túto otázku je nevyhnutná na účely rozhodnutia vo veciach samých.
21 Za týchto okolností Tribunale di Napoli (súd v Neapole) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky, ktoré majú v spojených veciach C‑112/22 a C‑223/22 rovnaké znenie:
„1. Bráni právo Únie, najmä [články 18 a 45 ZFEÚ], článok 7 ods. 2 [nariadenia č. 492/2011], článok 11 ods. 1 písm. d) smernice [2003/109], článok 29 smernice [2011/95], článok 34 [Charty], ako aj články 30 a 31 [Európskej sociálnej charty] takej vnútroštátnej právnej úprave, aká je obsiahnutá v ustanovení článku 7 ods. 1 v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. a) [zákonného dekrétu č. 4/2019], v rozsahu, v akom podmieňuje prístup k príjmu z občianstva požiadavkou pobytu v Taliansku v trvaní najmenej desať rokov (z toho posledné dva roky – posudzované v čase podania žiadosti a počas celého obdobia poberania príspevku – nepretržite), čím sa tak pre talianskych štátnych príslušníkov, občanov [Únie], ktorí majú právo na pobyt alebo trvalý pobyt, a pre [štátnych príslušníkov tretích krajín], ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, no ktorí [v Taliansku] bývajú kratšie než 10 rokov alebo v ňom bývajú 10 rokov, ale v posledných dvoch rokoch nie nepretržite, stanovuje menej priaznivé zaobchádzanie než pre tie isté kategórie osôb, ktoré v Taliansku bývajú 10 rokov, z čoho posledné dva roky nepretržite?
V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:
2. Bráni právo Únie, najmä článok 18 [ZFEÚ], článok 45 [ZFEÚ], článok 7 ods. 2 [nariadenia č. 492/2011], článok 11 ods. 1 písm. d) smernice [2003/109], článok 29 smernice [2011/95], článok 34 [Charty], ako aj články 30 a 31 [Európskej sociálnej charty] takej vnútroštátnej právnej úprave, aká je obsiahnutá v ustanovení článku 7 ods. 1 [zákonného dekrétu č. 4/2019] v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. a) [tohto zákonného dekrétu], v rozsahu, v akom stanovuje rozdielne zaobchádzanie medzi osobami s dlhodobým pobytom, ktoré môžu získať právo na trvalý pobyt v štáte Únie po piatich rokoch pobytu v hostiteľskom členskom štáte, a osobami s dlhodobým pobytom, ktoré bývali [v Taliansku] v trvaní desiatich rokov, z čoho posledné dva roky nepretržite?
3. Bráni právo Európskej únie, najmä [články 18 a 45 ZFEÚ], článok 7 ods. 2 [nariadenia č. 492/2011], článok 11 ods. 1 písm. d) smernice [2003/109], ako aj článok 29 smernice [2011/95] takej vnútroštátnej právnej úprave, aká je obsiahnutá v ustanovení článku 7 ods. 1 [zákonného dekrétu č. 4/2019] v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. a) [tohto zákonného dekrétu], ktorá talianskym štátnym príslušníkom, [občanom Únie] a [štátnym príslušníkom tretích krajín] ukladá na účely získania nároku na príjem z občianstva povinnosť splniť podmienku desaťročného pobytu (z čoho posledné dva roky nepretržite)?
4. Bráni právo Únie, najmä [články 18 a 45 ZFEÚ], článok 7 ods. 2 [nariadenia č. 492/2011], článok 11 ods. 1 písm. d) smernice [2003/109], článok 29 smernice [2011/95], článok 34 [Charty], ako aj články 30 a 31 [Európskej sociálnej charty] takej vnútroštátnej právnej úprave, aká je obsiahnutá v ustanovení článku 7 ods. 1 [zákonného dekrétu č. 4/2019] v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. a) [tohto zákonného dekrétu], v rozsahu, v akom na účely získania nároku na príjem z občianstva vyžaduje od talianskych štátnych príslušníkov, [občanov Únie] a [štátnych príslušníkov tretích krajín] vyhlásenie, že majú v Taliansku pobyt v trvaní desať rokov, z čoho posledné dva roky nepretržite, pričom s nepravdivým vyhlásením sú spojené závažné trestnoprávne dôsledky?“
Konanie na Súdnom dvore
22 Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 3. mája 2022 boli veci C‑112/21 a C‑223/22 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.
23 Dňa 8. mája 2023 Súdny dvor zaslal vnútroštátnemu súdu na základe článku 101 ods. 1 rokovacieho poriadku žiadosť o vysvetlenie, v ktorej ho vyzval, aby uviedol právne postavenie osôb, ktorých sa týkajú trestné konania vo veciach samých, ako aj osobitné ustanovenia práva Únie uplatniteľné na tieto osoby, ktorých výklad považuje za potrebný na účely rozhodnutia vo veciach, ktoré mu boli predložené. Vnútroštátny súd odpovedal na túto žiadosť 9. júna 2023 vo veci C‑223/22 a 13. júna 2023 vo veci C‑112/22, pričom uviedol, že osoby dotknuté vo veci samej sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom v Taliansku. Okrem toho v odpovedi poskytnutej vo veci C‑112/22 tento súd uviedol, že ustanovenie, ktorého výklad je užitočný na účely sporu vo veci samej, je článok 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109.
24 Talianska republika v súlade s článkom 16 tretím odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie požiadala, aby boli prejednávané veci pridelené na rozhodovanie veľkej komore, čomu Súdny dvor 10. júla 2023 vyhovel.
O právomoci Súdneho dvora
25 Talianska vláda vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na položené otázky, keďže vnútroštátne ustanovenia uplatniteľné vo veciach samých sa týkajú dávky, ktorú stanovuje vnútroštátna právna úprava prijatá na základe výkonu výlučných právomocí členských štátov. „Príjem z občianstva“, o ktorý ide vo veci samej, údajne nie je opatrením sociálnej ochrany alebo sociálnej pomoci, na základe ktorých sa má jednoducho zabezpečiť dotknutým osobám určitá úroveň príjmu, ale predstavuje komplexné opatrenie, ktorého cieľom je predovšetkým podporiť sociálnu inklúziu a opätovné začlenenie dotknutých osôb do trhu práce.
26 V tejto súvislosti treba konštatovať, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu práva Únie a predovšetkým článku 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109, čo zjavne patrí do právomoci Súdneho dvora [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. marca 2022, Prokurator Generalny (Disciplinárny senát Najvyššieho súdu – Vymenovanie), C‑508/19, EU:C:2022:201, bod 57 a citovanú judikatúru].
27 Okrem toho pokiaľ ide o to, že talianska vláda chce svojím tvrdením spochybniť, že „príjem z občianstva“, o ktorý ide vo veci samej, patrí do pôsobnosti článku 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109, treba konštatovať, že – tak ako uviedla samotná táto vláda na pojednávaní na Súdnom dvore – toto tvrdenie nemôže spochybniť právomoc Súdneho dvora odpovedať na položené otázky, ale musí byť posúdené v rámci ich preskúmania z hmotnoprávneho hľadiska (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. apríla 2012, Kamberaj, C‑571/10, EU:C:2012:233, bod 76).
28 Treba však konštatovať, že vnútroštátny súd vo svojich otázkach uvádza aj články 30 a 31 Európskej sociálnej charty. Podľa vysvetliviek k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17) článok 34 ods. 3 tejto charty síce vychádza z článkov 30 a 31 revidovanej Európskej sociálnej charty, no z ustálenej judikatúry vyplýva, že Súdny dvor nemá právomoc vykladať Európsku sociálnu chartu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 70, ako aj citovanú judikatúru).
29 Z uvedeného vyplýva, že Súdny dvor má právomoc rozhodovať o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania, okrem tej ich časti, ktorá sa týka ustanovení Európskej sociálnej charty.
O prejudiciálnych otázkach
30 Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý prejednáva. Na tento účel Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené, pričom zo všetkých skutočností, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vyabstrahuje prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. februára 2024, Eesti Vabariik (Põllumajanduse Registrite ja Informatsiooni Amet), C‑437/22, EU:C:2024:176, bod 41 a citovanú judikatúru].
31 V tejto súvislosti treba uviesť, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania odkazujú na viaceré kategórie osôb, ktoré by podľa vnútroštátneho súdu mohli byť vnútroštátnou právnou úpravou, o akú ide vo veci samej, znevýhodnené, a týmito sú konkrétne štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, niektorí vlastní štátni príslušníci, občania Únie, ako aj štátni príslušníci tretích krajín požívajúci medzinárodnú ochranu. V týchto návrhoch sa však neuvádza, do ktorej z týchto kategórií patria osoby, o ktoré ide vo veciach samých.
32 Ako však bolo uvedené v bode 23 tohto rozsudku, tento súd vo svojich odpovediach na žiadosť Súdneho dvora o vysvetlenie uviedol, že osoby, o ktoré ide vo veciach samých, sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom v Taliansku. Okrem toho vo veci C‑112/22 spresnil, že ustanovením, ktorého výklad je potrebný na účely sporu vo veci samej, je článok 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109. Práve toto ustanovenie, v spojení s článkom 34 Charty, sa uplatňuje na túto kategóriu osôb, a nie články 18 a 45 ZFEÚ, článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 či článok 29 smernice 2011/95, ktoré sú tiež uvedené v položených otázkach. Uplatnenie týchto druhých uvedených ustanovení teda treba vylúčiť, keďže nemajú žiadnu súvislosť so spormi vo veciach samých.
33 Vzhľadom na vyššie uvedené tak treba konštatovať, že vnútroštátny súd sa svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, v podstate pýta, či sa má článok 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109 s ohľadom na článok 34 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá prístup k opatreniu sociálneho zabezpečenia, sociálnej pomoci alebo sociálnej ochrany v prípade štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, podmieňuje splnením podmienky – ktorá sa vzťahuje aj na štátnych príslušníkov tohto členského štátu –, aby mali v uvedenom členskom štáte pobyt v trvaní aspoň desať rokov, z čoho posledné dva roky nepretržite, a ktorá postihuje trestnoprávnou sankciou akékoľvek nepravdivé vyhlásenie týkajúce sa tejto podmienky pobytu.
34 Podľa článku 11 ods. 1 písm. d) uvedenej smernice osoba s dlhodobým pobytom má nárok na rovnaké zaobchádzanie ako štátni príslušníci vo vzťahu k sociálnemu zabezpečeniu, sociálnej pomoci a sociálnej ochrane, ako je vymedzené vo vnútroštátnom práve.
35 Po prvé, pokiaľ ide o to, že talianska vláda spochybňuje, že „príjem z občianstva“, o ktorý ide vo veci samej, patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia, treba pripomenúť, že ak ustanovenie práva Únie, akým je článok 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109, výslovne odkazuje na vnútroštátnu právnu úpravu, Súdnemu dvoru neprináleží poskytnúť dotknutým pojmom autonómny a jednotný význam v zmysle práva Únie. Takýto odkaz v skutočnosti svedčí to tom, že normotvorca Únie chcel rešpektovať rozdiely, ktoré naďalej existujú medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o definíciu a presný rozsah dotknutých pojmov. Z neexistencie autonómneho a jednotného významu pojmov sociálne zabezpečenie, sociálna pomoc a sociálna ochrana v zmysle práva Únie a z odkazu na vnútroštátne právo obsiahnutého v tomto ustanovení, ktorý sa týka uvedených pojmov, však nemožno vyvodiť, že by členské štáty mohli narušiť potrebný účinok smernice 2003/109 pri uplatnení zásady rovnosti zaobchádzania stanovenej v uvedenom ustanovení (rozsudky z 24. apríla 2012, Kamberaj, C‑571/10, EU:C:2012:233, body 77 a 78, ako aj z 28. októbra 2021, ASGI a i., C‑462/20, EU:C:2021:894, bod 31).
36 Článok 51 ods. 1 Charty stanovuje, že jej ustanovenia sú pre členské štáty určené vtedy, ak vykonávajú právo Únie. Rovnako z odôvodnenia 3 smernice 2003/109 vyplýva, že rešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré uznáva predovšetkým Charta.
37 Členské štáty sú preto povinné pri stanovení opatrení sociálneho zabezpečenia, sociálnej pomoci a sociálnej ochrany, ktoré definuje ich vnútroštátna právna úprava a ktoré podliehajú zásade rovnosti zaobchádzania zaručenej článkom 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109, dodržiavať práva a zásady stanovené Chartou, najmä tie uvedené v jej článku 34. Podľa článku 34 ods. 3 Charty s cieľom bojovať proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe Únia – a teda členské štáty pri uplatňovaní práva Únie – „uznáva a rešpektuje právo na sociálnu pomoc a pomoc pri bývaní s cieľom zabezpečiť dôstojnú existenciu všetkých osôb, ktoré nemajú dostatok prostriedkov, v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou“ (rozsudok z 24. apríla 2012, Kamberaj, C‑571/10, EU:C:2012:233, bod 80).
38 Keďže tak článok 34 Charty, ako aj článok 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109 odkazujú na vnútroštátne právo, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil, či „príjem z občianstva“, o ktorý ide vo veciach samých, predstavuje sociálnu dávku, ktorá patrí medzi dávky uvedené v tejto smernici (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. apríla 2012, Kamberaj, C‑571/10, EU:C:2012:233, bod 81, ako aj z 28. októbra 2021, ASGI a i., C‑462/20, EU:C:2021:894, bod 32).
39 Ako však bolo uvedené v bode 18 tohto rozsudku, tento súd vo svojich návrhoch na začatie prejudiciálneho konania konštatuje, že „príjem z občianstva“ predstavuje dávku sociálnej pomoci určenú na zabezpečenie životného minima, ktorá patrí do jednej z troch oblastí uvedených v článku 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109, konkrétne do oblasti sociálneho zabezpečenia, sociálnej pomoci a sociálnej ochrany, tak ako sú tieto vymedzené vo vnútroštátnom práve.
40 Je pravda, že talianska vláda proti tomuto konštatovaniu vnútroštátneho súdu namieta. Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdnemu dvoru v rámci rozdelenia právomocí medzi súdy Únie a vnútroštátne súdy prináleží zohľadniť skutkový a právny kontext, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho vymedzuje rozhodnutie vnútroštátneho súdu. Preto bez ohľadu na kritiku zo strany vlády členského štátu týkajúcu sa výkladu vnútroštátneho práva, ktorý podal vnútroštátny súd, sa preskúmanie prejudiciálnych otázok musí uskutočniť na základe tohto výkladu a Súdnemu dvoru neprináleží preverovať jeho správnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. júna 2016, New Valmar, C‑15/15, EU:C:2016:464, bod 25, ako aj z 21. decembra 2023, Cofidis, C‑340/22, EU:C:2023:1019, bod 31).
41 V rámci prejednávaných vecí tak Súdny dvor musí vychádzať z premisy, že „príjem z občianstva“, o ktorý ide vo veci samej, je opatrením, ktoré patrí do pôsobnosti článku 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109 v spojení s článkom 34 Charty.
42 Okrem toho, hoci podľa článku 11 ods. 4 smernice 2003/109 členské štáty môžu obmedziť rovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k sociálnej pomoci a sociálnej ochrane na základnú podporu, vnútroštátny súd vo svojich návrhoch na začatie prejudiciálneho konania konštatuje, že toto ustanovenie, ktoré treba vykladať reštriktívne, sa v predmetnom prípade neuplatňuje. Na jednej strane totiž talianske orgány príslušné na vykonanie tejto smernice jasne nevyjadrili, že využívajú výnimku stanovenú uvedeným ustanovením. Na druhej strane „príjem z občianstva“ predstavuje práve takúto „základnú podporu“ v zmysle daného ustanovenia. Tento pojem označuje dávky, ktoré prispievajú k možnosti jednotlivca uspokojovať svoje základné potreby, akými sú potrava, bývanie a zdravie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. apríla 2012, Kamberaj, C‑571/10, EU:C:2012:233, body 86 až 92).
43 Po druhé treba pripomenúť, že zo systému zavedeného smernicou 2003/109 jasne vyplýva, že získanie právneho postavenia osoby s dlhodobým pobytom priznaného na základe tejto smernice podlieha osobitnému konaniu a okrem toho obligatórnemu splneniu podmienok spresnených v kapitole II uvedenej smernice.
44 V článku 4 ods. 1 smernice 2003/109 sa stanovuje, že členské štáty priznajú postavenie osoby s dlhodobým pobytom štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa zdržiavajú oprávnene a nepretržite na ich území päť rokov bezprostredne pred podaním príslušnej žiadosti. Článok 5 tejto smernice podmieňuje získanie tohto postavenia preukázaním toho, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý žiada o priznanie tohto postavenia, má dostatočné zdroje, ako aj zdravotné poistenie. Napokon článok 7 tejto smernice spresňuje procesné požiadavky pre získanie uvedeného postavenia.
45 Okrem toho z odôvodnení 2, 4, 6 a 12 smernice 2003/109 vyplýva, že jej cieľom je zabezpečiť integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa dlhodobo a oprávnene zdržiavajú v členských štátoch, a na tento účel priblížiť práva týchto štátnych príslušníkov právam, ktoré požívajú občania Únie, predovšetkým na základe zavedenia rovnakého zaobchádzania ako s občanmi Únie v širokej škále ekonomických a sociálnych oblastí. Právne postavenie osoby s dlhodobým pobytom teda osobe, ktorá ho získala, umožňuje požívať rovnaké zaobchádzanie v oblastiach uvedených v článku 11 tejto smernice, za podmienok stanovených v tomto článku [rozsudok z 25. novembra 2020, Istituto nazionale della previdenza sociale (Rodinné dávky pre osoby s dlhodobým pobytom), C‑303/19, EU:C:2020:958, bod 28 a citovaná judikatúra].
46 Ako uviedol generálny advokát v bode 35 svojich návrhov, takéto postavenie zodpovedá najvyššej úrovni integrácie štátneho príslušníka tretej krajiny a odôvodňuje to, aby mu bolo zaručené rovnaké zaobchádzanie ako so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu, predovšetkým pokiaľ ide o sociálne zabezpečenie, sociálnu pomoc a sociálnu ochranu.
47 Po tretie, pokiaľ ide o otázku, či podmienka pobytu v Taliansku v trvaní minimálne desiatich rokov, z čoho posledné dva roky nepretržite, ktorá sa vyžaduje na základe článku 2 ods. 1 písm. a) bodu 2 zákonného dekrétu č. 4/2019 na umožnenie prístupu k „príjmu z občianstva“, je zlučiteľná s článkom 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109 v spojení s článkom 34 Charty, vnútroštátny súd zdôrazňuje, že táto podmienka pobytu sa uplatňuje rovnakým spôsobom tak na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, ako aj na talianskych štátnych príslušníkov. Tento súd však v podstate poznamenáva, že uvedená podmienka znevýhodňuje štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, v porovnaní s talianskymi štátnymi príslušníkmi, ktorí majú pobyt v Taliansku a ktorí neopustili územie tohto členského štátu s cieľom dlhodobo sa zdržiavať v zahraničí.
48 Ako pritom v podstate uviedol generálny advokát v bode 50 svojich návrhov, zásada rovnakého zaobchádzania zakotvená v článku 11 smernice 2003/109 zakazuje nielen zjavnú diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti, ale aj akúkoľvek skrytú formu diskriminácie, ktorá na základe uplatnenia iných rozlišovacích kritérií v skutočnosti vedie k rovnakému výsledku.
49 Preto treba v prvom rade overiť, či podmienka pobytu v trvaní desiatich rokov, z čoho posledné dva roky nepretržite, vedie k rozdielnemu zaobchádzaniu, ktoré predstavuje nepriamu diskrimináciu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, v porovnaní so štátnymi príslušníkmi dotknutého členského štátu.
50 V tejto súvislosti treba uviesť, že takáto podmienka pobytu v trvaní desiatich rokov, z čoho posledné dva roky nepretržite, sa dotýka hlavne cudzích štátnych príslušníkov, medzi ktorých patria okrem iného štátni príslušníci tretích krajín.
51 Vnútroštátny súd okrem toho uvádza, že podmienka pobytu v trvaní desiatich rokov, z čoho posledné dva roky nepretržite, sa dotýka aj záujmov talianskych štátnych príslušníkov, ktorí sa po určitom období pobytu v inom členskom štáte vrátia do Talianska. Je však irelevantné, že opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, prípadne znevýhodňuje tak vlastných štátnych príslušníkov, ktorí nie sú schopní splniť takúto podmienku, ako aj štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom. Opatrenie totiž možno považovať za nepriamu diskrimináciu bez toho, aby bolo potrebné, aby malo za dôsledok zvýhodnenie všetkých vlastných štátnych príslušníkov alebo znevýhodnenie len štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, a nie vlastných štátnych príslušníkov (pozri analogicky rozsudok z 20. júna 2013, Giersch a i., C‑20/12, EU:C:2013:411, bod 45).
52 Preto rozdielne zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, a s vlastnými štátnymi príslušníkmi, ktoré je dôsledkom skutočnosti, že vnútroštátna právna úprava stanovuje podmienku pobytu v trvaní desiatich rokov, z čoho posledné dva roky nepretržite, predstavuje nepriamu diskrimináciu.
53 V druhom rade treba poukázať na to, že takáto diskriminácia je v zásade zakázaná, pokiaľ nie je objektívne odôvodnená. Na to, aby bola odôvodnená, musí byť pritom vhodná na zabezpečenie dosiahnutia legitímneho cieľa a nesmie presahovať rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné.
54 V tejto súvislosti talianska vláda vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že vzhľadom na to, že „príjem z občianstva“ je ekonomickou výhodou, ktorej poskytnutie je podmienené účasťou plnoletých členov dotknutej domácnosti na personalizovanom programe pomoci na účely získania zamestnania a sociálnej inklúzie na základe osobitných dohôd, poskytnutie tejto výhody zahŕňa z administratívneho hľadiska veľmi zložitú činnosť sociálneho a profesijného začleňovania. Podľa tejto vlády teda vnútroštátny zákonodarca oprávnene obmedzil prístup k tomuto opatreniu na tých štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa v Taliansku zdržujú trvalo a sú v ňom dobre integrovaní.
55 Treba však poukázať na to, že článok 11 ods. 2 smernice 2003/109 taxatívne stanovuje situácie, v ktorých sa členské štáty – z hľadiska aspektu pobytu – môžu odchýliť od rovnakého zaobchádzania so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, a s vlastnými štátnymi príslušníkmi. Nad rámec týchto situácií tak rozdielne zaobchádzanie s týmito dvomi kategóriami štátnych príslušníkov samo osebe predstavuje porušenie článku 11 ods. 1 písm. d) tejto smernice [pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2020, Istituto nazionale della previdenza sociale (Rodinné dávky pre osoby s dlhodobým pobytom), C‑303/19, EU:C:2020:958, bod 23].
56 Konkrétne platí, že rozdielne zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, a so štátnymi príslušníkmi dotknutého členského štátu nemôže byť odôvodnené skutočnosťou, že sa nachádzajú v odlišnej situácii z dôvodu ich príslušných väzieb s týmto členským štátom. Takéto odôvodnenie by bolo v rozpore s článkom 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109, ktorý ukladá povinnosť rovnakého zaobchádzania s nimi v oblastiach sociálneho zabezpečenia, sociálnej pomoci a sociálnej ochrany [rozsudok z 25. novembra 2020, Istituto nazionale della previdenza sociale (Rodinné dávky pre osoby s dlhodobým pobytom), C‑303/19, EU:C:2020:958, bod 34].
57 Ako totiž bolo uvedené v bode 44 tohto rozsudku, smernica 2003/109 v článku 4 ods. 1 stanovuje podmienku oprávneného a nepretržitého pobytu na území členského štátu počas obdobia piatich rokov na to, aby sa štátnemu príslušníkovi tretej krajiny mohlo priznať postavenie osoby s dlhodobým pobytom zo strany tohto členského štátu. Z tohto ustanovenia v spojení s odôvodnením 6 tejto smernice vyplýva, že normotvorca Únie usudzoval, že takéto obdobie oprávneného a nepretržitého pobytu v trvaní piatich rokov svedčí o tom, že sa „osoba… v krajine usadila“, a treba ho tak považovať za dostatočné na to, aby táto osoba po získaní postavenia osoby s dlhodobým pobytom mala nárok na rovnaké zaobchádzanie ako so štátnymi príslušníkmi uvedeného členského štátu, predovšetkým pokiaľ ide o sociálne zabezpečenie, sociálnu pomoc a sociálnu ochranu, v súlade s článkom 11 ods. 1 písm. d) uvedenej smernice.
58 Preto platí, že členský štát zákonite porušil toto posledné uvedené ustanovenie a cieľ ním sledovaný – ktorý, tak ako vyplýva z odôvodnenia 12 tejto smernice, spočíva v zabezpečení toho, aby právne postavenie osoby s dlhodobým pobytom predstavovalo „skutočn[ý] nástro[j] pre integráciu osôb s dlhodobým pobytom do spoločnosti[,] v ktorej žijú“ –, keď jednostranne predĺžil obdobie pobytu vyžadované na to, aby takáto osoba s dlhodobým pobytom mohla požívať právo zaručené článkom 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109.
59 Z toho vyplýva, že podmienka pobytu počas obdobia desiatich rokov, z čoho posledné dva roky nepretržite, t. j. podmienka, o akú ide vo veci samej, je v rozpore s článkom 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109.
60 A napokon po štvrté, pokiaľ ide o otázku, či vnútroštátne ustanovenie – ktorým sa stanovuje, že žiadateľom o opatrenie sociálneho zabezpečenia, sociálnej pomoci alebo sociálnej ochrany sa v prípade nepravdivého vyhlásenia, pokiaľ ide o podmienky prístupu k takému opatreniu, uloží trestnoprávna sankcia – je zlučiteľné s právom Únie a osobitne so smernicou 2003/109, treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátny sankčný mechanizmus nie je zlučiteľný s ustanoveniami smernice 2003/109 vtedy, pokiaľ je uložený na zabezpečenie dodržiavania povinnosti, ktorá samotná nie je v súlade s týmito ustanoveniami [pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. apríla 2022, Landespolizeidirektion Steiermark (Maximálna doba trvania kontroly vnútorných hraníc), C‑368/20 a C‑369/20, EU:C:2022:298, bod 97, ako aj citovanú judikatúru].
61 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109 v spojení s článkom 34 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá prístup k opatreniu sociálneho zabezpečenia, sociálnej pomoci alebo sociálnej ochrany v prípade štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, podmieňuje splnením podmienky – ktorá sa vzťahuje aj na štátnych príslušníkov tohto členského štátu –, aby mali v uvedenom členskom štáte pobyt v trvaní aspoň desať rokov, z čoho posledné dva roky nepretržite, a ktorá postihuje trestnoprávnou sankciou akékoľvek nepravdivé vyhlásenie týkajúce sa tejto podmienky pobytu.
O trovách
62 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
Článok 11 ods. 1 písm. d) smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom, v spojení s článkom 34 Charty základných práv Európskej únie
sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni právnej úprave členského štátu, ktorá prístup k opatreniu sociálneho zabezpečenia, sociálnej pomoci alebo sociálnej ochrany v prípade štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, podmieňuje splnením podmienky – ktorá sa vzťahuje aj na štátnych príslušníkov tohto členského štátu –, aby mali v uvedenom členskom štáte pobyt v trvaní aspoň desať rokov, z čoho posledné dva roky nepretržite, a ktorá postihuje trestnoprávnou sankciou akékoľvek nepravdivé vyhlásenie týkajúce sa tejto podmienky pobytu.
Podpisy
* Jazyk konania: taliančina.