–

Dyrektor Izby Administracji Skarbowej w Warszawie, v zastúpení: M. Rutka,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Björkland a B. Sasinowska, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 56 ZFEÚ, zásady jednorazového zdanenia spotrebou daňou a zásady proporcionality.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi P. M. a Dyrektor Izby Administracji Skarbowej w Warszawie (riaditeľ Daňového úradu Varšava, Poľsko) vo veci týkajúcej sa toho, že posledný uvedený odmietol vrátiť žalobcovi vo veci samej spotrebnú daň, ktorú tento žalobca zaplatil.

3

Článok 110 prvý odsek ZFEÚ stanovuje:

„Žiaden členský štát nezdaní výrobky z iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výrobky.“

4

Článok 1 smernice Rady 2008/118/ES zo 16. decembra 2008 o všeobecnom systéme spotrebných daní a o zrušení smernice 92/12/EHS (Ú. v. EÚ L 9, 2009, s. 12) stanovuje:

„1.   Táto smernica stanovuje všeobecný systém spotrebných daní, ktoré sa priamo alebo nepriamo uplatňujú pri spotrebe nasledujúcich tovarov, ďalej len ‚tovar podliehajúci spotrebnej dani‘:

…

3.   Členské štáty môžu vyrubiť dane:

Vyrubenie takýchto daní však nesmie viesť v obchode medzi členskými štátmi k vzniku formalít spojených s prekročením hraníc.“

5

Článok 7 ods. 1 smernice 2008/118 stanovuje:

„Daňová povinnosť k spotrebnej dani vzniká v čase uvedenia tovaru do daňového voľného obehu a v členskom štáte, v ktorom je tento tovar do daňového voľného obehu uvedený.“

6

Z článku 100 ods. 1 ustawa o podatku akcyzowym (zákon o spotrebnej dani) zo 6. decembra 2008 (Dz. U. z roku 2009, č. 3, položka 11) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (Dz. U. z roku 2019, položka 864) (ďalej len „zákon o spotrebnej dani“) vyplýva, že v prípade osobného motorového vozidla sa spotrebná daň vzťahuje na:

„…

1. dovoz do tuzemska v prípade osobného motorového vozidla, ktoré predtým nebolo prihlásené do evidencie na tomto území podľa predpisov o cestnej premávke,

2. nadobudnutie v rámci Spoločenstva v tuzemsku v prípade osobného motorového vozidla, ktoré nebolo predtým na tomto území prihlásené do evidencie podľa predpisov o cestnej premávke,

3. prvý predaj v tuzemsku v prípade osobného motorového vozidla, ktoré nebolo na tomto území prihlásené do evidencie podľa predpisov o cestnej premávke:

7

Článok 100 ods. 3 tohto zákona stanovuje, že pokiaľ ide o daňovú povinnosť, ktorá vznikla vo vzťahu k osobnému motorovému vozidlu z dôvodu uskutočnenia niektorého zo zdaniteľných úkonov uvedených v predchádzajúcom bode, daňová povinnosť nevzniká na základe iného zdaniteľného úkonu, ak bola dlžná suma predmetnej spotrebnej dane určená alebo priznaná.

8

Článok 107 ods. 1 uvedeného zákona stanovuje:

„Subjekt, ktorý nadobudol právo nakladať ako vlastník s osobným motorovým vozidlom, ktoré predtým nebolo prihlásené do evidencie v tuzemsku podľa predpisov o cestnej premávke a z ktorého bola zaplatená spotrebná daň na tomto území, pri dodaní tohto vozidla v rámci Spoločenstva, alebo pri jeho vývoze týmto subjektom, resp. pri takomto dodaní alebo vývoze na jeho účet, má nárok na vrátenie spotrebnej dane na základe žiadosti podanej príslušnému riaditeľovi daňového úradu do jedného roka odo dňa uskutočnenia dodania uvedeného osobného motorového vozidla v rámci Spoločenstva alebo jeho vývozu.“

9

Žiadosťou z 5. marca 2019 žalobca vo veci samej, ktorý je podnikateľom, požiadal Naczelnik Urzędu Skarbowego (riaditeľ Daňovej správy, Poľsko) (ďalej len „riaditeľ“) o vrátenie spotrebnej dane z dôvodu vývozu osobného motorového vozidla do Nórska, ku ktorému došlo 7. marca 2018. V tejto súvislosti bolo preukázané, že žalobca vo veci samej podal daňové priznanie k spotrebnej dani z nadobudnutia tohto osobného vozidla v rámci Spoločenstva a zaplatil príslušnú spotrebnú daň.

10

Rozhodnutím z 29. apríla 2019 riaditeľ odmietol túto daň vrátiť, keďže zastával názor, že žalobca vo veci samej nespĺňa podmienku týkajúcu sa toho, že dotknuté vozidlo nebolo na vnútroštátnom území prihlásené do evidencie. Na toto vozidlo sa totiž vzťahovala dočasná evidencia vydaná z úradnej moci po podaní žiadosti o prihlásenie uvedeného vozidla do evidencie na tomto území 9. augusta 2017 podľa vnútroštátnych predpisov o cestnej premávke. V tejto súvislosti riaditeľ zastával názor, že dňom prihlásenia vozidla do evidencie je jeho dočasné prihlásenie do evidencie z úradnej moci, ktoré je súčasťou procesu prihlásenia do evidencie a ktorého cieľom je trvalé povolenie prevádzky tohto vozidla na uvedenom území.

11

Rozhodnutím z 13. augusta 2019 žalovaný vo veci samej potvrdil rozhodnutie riaditeľa.

12

Žalobca vo veci samej podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Wojewódzki Sąd Administracyjny w Warszawie (Vojvodský správny súd Varšava, Poľsko). Tento súd túto žalobu zamietol, keďže zastával názor, že žalobcovi vo veci samej nebolo potrebné vrátiť spotrebnú daň zaplatenú v súvislosti s vývozom dotknutého vozidla, pretože v prejednávanej veci neboli splnené všetky podmienky stanovené v článku 107 ods. 1 zákona o spotrebnej dani, a najmä podmienka týkajúca sa toho, že toto vozidlo nebolo v tuzemsku prihlásené do evidencie.

13

Žalobca vo veci samej podal kasačný opravný prostriedok na Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd, Poľsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

14

V prvom rade sa vnútroštátny súd pýta, či vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, nemá za následok zníženie konkurencieschopnosti domácich podnikateľov, ktorí vyvážajú osobné motorové vozidlá do tretích krajín alebo dodávajú tieto vozidlá v rámci Spoločenstva, v porovnaní s podnikateľmi z iných krajín Európskej únie, ktorí vyvážajú alebo dodávajú takéto vozidlá v rámci Spoločenstva. Samotné prihlásenie osobného motorového vozidla do evidencie im totiž bráni dosiahnuť vrátenie zaplatenej spotrebnej dane, a to platí aj pre sumu vo výške pomernej k dobe používania tohto vozidla na vnútroštátnom území.

15

V druhom rade sa tento súd pýta, či táto vnútroštátna právna úprava nie je v rozpore so zásadou jednorazového zdanenia spotrebnou daňou, ktorej uplatnenie je spojené tak so skutočným používaním osobných vozidiel, ako aj so zásadou proporcionality.

16

V tejto súvislosti uvedený súd vysvetľuje, že podľa článku 107 zákona o spotrebnej dani je vrátenie spotrebnej dane dlžné bez ohľadu na to, či bola zaplatená pri prvom predaji predmetného vozidla, pri nadobudnutí v rámci Spoločenstva, alebo pri jeho dovoze do tuzemska. Okrem zaplatenia tejto spotrebnej dane je „prvou podmienkou“ na získanie nároku na jej vrátenie potvrdenie o vývoze predmetného osobného motorového vozidla z vnútroštátneho územia. Toto právo na vrátenie dane je však vylúčené v prípade vozidiel, ktoré boli zaregistrované pred ich vývozom, a to aj v prípade dočasného prihlásenia do evidencie.

17

Podľa názoru vnútroštátneho súdu sa situácia, v ktorej napriek tomu, že osobné motorové vozidlo bolo prihlásené do evidencie, nebolo v tuzemsku používané, a teda ani spotrebované, alebo bolo používané len počas krátkeho obdobia, dôjde k výberu plnej sumy predmetnej spotrebnej dane z tohto vozidla v Poľsku, javí nielen v rozpore so zásadou zdanenia tovaru v mieste spotreby, ale aj v rozpore so zásadou voľného pohybu tovaru, v prejednávanej veci osobných motorových vozidiel, v rámci Únie medzi jednotlivými členskými štátmi a tiež pri obchode s tretími štátmi.

18

Tento súd s odkazom okrem iného na uznesenie z 27. júna 2006, van de Coevering (C‑242/05, EU:C:2006:430, bod 29), zastáva názor, že samotné prihlásenie osobného motorového vozidla do evidencie by nemalo predstavovať prekážku pre vrátenie spotrebnej dane, ak toto vozidlo nebolo a nie je určené na použitie v členskom štáte, ktorý túto daň vyrubil. Z tohto uznesenia totiž vyplýva, že daň, akou je spotrebná daň dotknutá vo veci samej, musí byť úmerná dobe používania uvedeného vozidla v dotknutom členskom štáte.

19

Okrem toho uvedený súd poznamenáva, že po tom, čo bolo vozidlo dodané do iného členského štátu alebo vyvezené mimo Únie, môže toto vozidlo podliehať miestnym spotrebným daniam alebo daniam rovnakej povahy ako táto spotrebná daň, čo by v prípade jej nevrátenia v Poľsku mohlo predstavovať porušenie zásady jednorazového zdanenia spotrebnou daňou.

20

V tomto kontexte Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Majú sa článok 56 [ZFEÚ], zásada, podľa ktorej sa spotrebná daň ako daň zo skutočnej spotreby má vyberať jednorazovo, ako aj zásada proporcionality vykladať v tom zmysle, že bránia uplatneniu takého vnútroštátneho ustanovenia, akým je článok 107 ods. 1 [zákona o spotrebnej dani], v rozsahu, v akom znemožňuje osobe zdaniteľnej spotrebnou daňou z titulu vývozu zaregistrovaného osobného motorového vozidla vrátenie pomernej časti tejto dane, vypočítanej pomerne k obdobiu jeho používania v tuzemsku?“

21

Na úvod je potrebné uviesť, že v rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorú začal tento súd prejednávať. Z tohto pohľadu Súdnemu dvoru prislúcha v prípade potreby nielen preformulovať otázku, ktorá mu bola predložená, ale tiež zohľadniť právne predpisy Únie, na ktoré sa vnútroštátny súd v znení svojej otázky neodvolával (rozsudok z 13. októbra 2022, Herios,C‑593/21, EU:C:2022:784, bod 19 a citovaná judikatúra).

22

V prejednávanej veci sa Súdnemu dvoru kladie najmä otázka týkajúca sa výkladu článku 56 ZFEÚ za osobitných okolností, keď ide o nadobudnutie osobného motorového vozidla v rámci Spoločenstva, ktoré podliehalo spotrebnej dani z dôvodu jeho prihlásenia do evidencie v Poľsku, a následného predaja a vývozu tohto vozidla do Nórska, pričom uvedené vozidlo nebolo predmetom úkonu, ako je prenajímanie alebo lízing spojený s poskytnutím služby v zmysle článku 56 ZFEÚ.

23

V tejto súvislosti sú podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora „tovarom“ v zmysle tohto ustanovenia výrobky, ktorých hodnotu možno vyjadriť v peniazoch a ktoré ako také môžu byť predmetom obchodných transakcií (rozsudky z 10. decembra 1968, Komisia/Taliansko,7/68, EU:C:1968:51, bod 626, a z 3. decembra 2015, Pfotenhilfe‑Ungarn, C‑301/14, EU:C:2015:793, bod 47). Keďže hodnotu motorových vozidiel je možné vyjadriť v peniazoch a tieto vozidlá samotné môžu byť predmetom obchodných transakcií, treba ich považovať za „tovar“ v zmysle tejto Zmluvy.

24

Tieto vozidlá však nepatria medzi kategórie výrobkov podliehajúcich spotrebnej dani vo všetkých členských štátoch podľa článku 1 ods. 1 smernice 2008/118, a preto sa na ne nevzťahuje režim harmonizovanej spotrebnej dane.

25

Ako rozhodol Súdny dvor, hoci členské štáty majú právomoc prijímať alebo zachovávať v platnosti dane na uvedené výrobky, musia svoje právomoci v tejto oblasti vykonávať v súlade s právom Únie (rozsudok zo 17. decembra 2015, Viamar, C‑402/14, EU:C:2015:830, bod 39 a citovaná judikatúra).

26

Konkrétne musia členské štáty v tejto súvislosti rešpektovať nielen ustanovenia Zmluvy o FEÚ, ale aj ustanovenia článku 1 ods. 3 smernice 2008/118, pričom posledné uvedené ustanovenia zakazujú, aby výber takejto dane viedol ku vzniku formalít spojených s prekročením hraníc v rámci vzájomného obchodu medzi členskými štátmi (rozsudok zo 17. decembra 2015, Viamar, C‑402/14, EU:C:2015:830, bod 40 a citovaná judikatúra).

27

Podľa ustálenej judikatúry sa za platby s rovnocenným účinkom ako clo v zmysle článkov 28 a 30 ZFEÚ považuje akákoľvek jednostranne uložená peňažná povinnosť, ktorá bez ohľadu na svoje označenie a spôsob úhrady zaťažuje tovary na základe skutočnosti, že tieto tovary prekračujú hranicu, hoci nejde o clo vo vlastnom zmysle slova (rozsudok z 22. mája 2019, Krohn & Schröder, C‑226/18, EU:C:2019:440, bod 37 a citovaná judikatúra).

28

Pokiaľ ide o daň v prípade prihlásenia do evidencie, stanovenú členským štátom pri prihlásení motorového vozidla do evidencie s cieľom uviesť vozidlo do prevádzky na jeho území, podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora daň nie je clom ani poplatkom s rovnakým účinkom ako clo v zmysle článkov 28 a 30 ZFEÚ. Takáto daň je totiž vnútroštátnou daňou, a preto sa musí preskúmať vzhľadom na článok 110 ZFEÚ (rozsudok zo 17. decembra 2015, Viamar, C‑402/14, EU:C:2015:830, bod 33 a citovaná judikatúra).

29

Pokiaľ ide konkrétne o spotrebnú daň, ktorá nie je súčasťou harmonizovanej spotrebnej dane podľa smernice 2008/118, akou je spotrebná daň dotknutá vo veci samej, ktorá sa vzťahuje na všetky osobné vozidlá prihlásené do evidencie na dotknutom vnútroštátnom území, takáto spotrebná daň sa musí považovať za súčasť všeobecného systému vnútroštátneho zdaňovania tovaru a treba ju posúdiť vo vzťahu k článku 110 prvému odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. januára 2007, Brzeziński, C‑313/05, EU:C:2007:33, bod 24).

30

Za týchto podmienok treba konštatovať, že svojou jedinou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa primárne právo Únie, najmä článok 110 prvý odsek ZFEÚ, ako aj zásady jednorazového zdanenia spotrebnou daňou a proporcionality majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v prípade vývozu osobného motorového vozidla prihláseného do evidencie v dotknutom členskom štáte nestanovuje, že spotrebná daň zaplatená za toto vozidlo v tomto členskom štáte bude vrátená vo výške úmernej k dobe používania tohto vozidla na jeho území.

31

V tejto súvislosti po prvé článok 110 prvý odsek ZFEÚ zakazuje členským štátom priamo alebo nepriamo zdaňovať výrobky z iných členských štátov akoukoľvek priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výrobky.

32

Ako už Súdny dvor rozhodol, cieľom tohto ustanovenia Zmluvy o FEÚ je zabezpečiť voľný pohyb tovaru medzi členskými štátmi za normálnych podmienok hospodárskej súťaže. Jeho cieľom je vylúčenie akejkoľvek formy ochrany, ktorá by mohla vyplývať z uplatnenia vnútroštátnych zdanení, najmä diskriminačných zdanení výrobkov, ktoré pochádzajú z iných členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2015, Manea, C‑76/14, EU:C:2015:216, bod 28 citovanú judikatúru).

33

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že systém zdaňovania možno považovať za zlučiteľný s článkom 110 ZFEÚ, iba ak sa preukáže, že funguje tak, že je v každom prípade vylúčené, aby dovážané výrobky boli zdaňované vyššou sadzbou než domáce výrobky, a nemá teda v žiadnom prípade diskriminačné účinky (rozsudok z 12. februára 2015, Oil Trading Poland, C‑349/13, EU:C:2015:84, bod 46 a citovaná judikatúra).

34

V tejto súvislosti ide o porušenie článku 110 prvého odseku ZFEÚ, keď je zdanenie dovezeného výrobku a zdanenie podobného domáceho výrobku vypočítavané rozdielnym spôsobom a podľa rozdielnych pravidiel, ktoré spôsobujú vyššie zdanenie dovezeného výrobku, aj keby to malo byť len v niektorých prípadoch (rozsudok z 12. februára 2015, Oil Trading Poland, C‑349/13, EU:C:2015:84, bod 47 a citovaná judikatúra).

35

Hoci v prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vykonal potrebné overenia, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v prípade dodania v rámci Spoločenstva alebo vývozu osobného motorového vozidla má osoba, ktorá nadobudla právo nakladať s týmto vozidlom ako majiteľ, právo na vrátenie zaplatenej spotrebnej dane len vtedy, ak uvedené vozidlo nebolo prihlásené do evidencie v Poľsku. Podľa informácií, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, sa táto podmienka uplatňuje bez rozdielu na všetky vozidlá bez ohľadu na ich pôvod.

36

Po druhé, pokiaľ ide o zásadu jednorazového zdanenia spotrebnou daňou, treba zdôrazniť, že Súdny dvor už rozhodol, že pri neexistencii harmonizácie na úrovni Únie nevýhody, ktoré môžu vyplývať z paralelného výkonu daňových právomocí rôznych členských štátov, nepredstavujú obmedzenia slobôd pohybu, pokiaľ takýto výkon nie je diskriminačný. Členské štáty totiž nie sú povinné prispôsobiť vlastný daňový systém rôznym daňovým systémom iných členských štátov, aby najmä zamedzili dvojitému zdaneniu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. novembra 2013, X, C‑302/12, EU:C:2013:756, body 28 a 29, ako aj citovanú judikatúru).

37

Súdny dvor už tiež rozhodol, že vo vzťahu k článku 110 ZFEÚ je irelevantné, že motorové vozidlo z dôvodu odmietnutia vrátenia dane z motorových vozidiel, pre ktoré je rozhodujúcou skutočnosťou prihlásenie takéhoto vozidla do evidencie a jeho uvedenie do prevádzky, podlieha pri svojom konečnom vývoze z jedného členského štátu do iného členského štátu v rôznych obdobiach a v rôznych členských štátoch viacerým zdaneniam týkajúcim sa motorových vozidiel [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. februára 2023, Veronsaajien oikeudenvalvontayksikkö (Daň z vozidiel),C‑676/21, EU:C:2023:63, body 36 a 37].

38

Tento záver platí aj v kontexte vývozu osobného vozidla mimo Únie, o aký ide vo veci samej. Ani nevýhody, ktoré môžu prípadne vyplývať z umocňujúceho účinku absencie vrátenia spotrebnej dane zaplatenej v prípade vývozu osobného motorového vozidla, ktoré bolo predtým prihlásené do evidencie v dotknutom členskom štáte, a to vo výške úmernej k dobe používaniu tohto vozidla na území tohto štátu na jednej strane, ani na druhej strane okolnosť, že toto vozidlo podlieha podobným daniam alebo poplatkom v štáte, do ktorého sa vyváža, tak nemožno považovať za odporujúce článku 110 ZFEÚ alebo zásade jednorazového zdanenia spotrebnou daňou.

39

Po tretie, pokiaľ ide o zásadu proporcionality, Súdny dvor v rámci ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa slobodného poskytovania služieb rozhodol, že daň v prípade prihlásenia do evidencie je v rozpore so zásadou proporcionality v rozsahu, v ktorom by cieľ, ktorý sleduje, mohol byť dosiahnutý zavedením dane vo výške sumy úmernej k dobe, počas ktorej je vozidlo evidované v štáte, v ktorom sa používa, čo by umožnilo nediskriminovať amortizáciu dane v neprospech podnikov so sídlom v iných členských štátoch, zaoberajúcich sa lízingom motorových vozidiel (rozsudok z 21. marca 2002, Cura Anlagen, C‑451/99, EU:C:2002:195, bod 69).

40

V rovnakom duchu v uznesení z 27. júna 2006, van de Coevering (C‑242/05, EU:C:2006:430, bod 29), na ktoré odkazuje vnútroštátny súd, Súdny dvor uviedol, že vnútroštátna právna úprava, ktorá ukladá povinnosť zaplatiť daň, ktorej výška nie je úmerná k užívaniu vozidla v dotknutom členskom štáte, aj keď sleduje oprávnený cieľ zlučiteľný so Zmluvou, je v rozpore s ustanoveniami tejto zmluvy týkajúcimi sa slobodného poskytovania služieb, pokiaľ sa uplatňuje na vozidlá prenajaté a prihlásené do evidencie v inom členskom štáte, ktoré nie sú ani určené na trvalé hlavné užívanie na území prvého členského štátu, ani v skutočnosti nie sú týmto spôsobom užívané, s výnimkou toho, ak by tento cieľ nebolo možné dosiahnuť zavedením dane vo výške úmernej dobe užívania vozidla v tomto prvom štáte.

41

Treba však zdôrazniť, že táto judikatúra sa týka uplatňovania slobodného poskytovania služieb v rámci nájomných zmlúv alebo lízingových zmlúv. Nemožno ju uplatniť na prípad, ktorý je predmetom sporu vo veci samej, ktorý sa netýka cezhraničného poskytovania služieb, ale nadobudnutia osobného motorového vozidla v rámci Spoločenstva, ktoré podlieha spotrebnej dani z dôvodu jeho prihláseniu do evidencie v Poľsku, a následného predaja a vývozu tohto vozidla do Nórska.

42

V tejto súvislosti podľa informácií, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, nemajú spotrebné dane vzťahujúce sa na osobné motorové vozidlá, ktorých sa týka zákon o spotrebnej dani, povahu dane viazanej na dobu používania týchto vozidiel, ale povahu dane súvisiacej so spotrebovaním týchto vozidiel, pre ktorú je rozhodujúcou skutočnosťou prihlásenie dotknutého osobného motorového vozidla do evidencie na vnútroštátnom území.

43

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania najmä vyplýva, že vozidlo, o ktoré ide vo veci samej, bolo na vnútroštátnom území prihlásené do evidencie 9. augusta 2017, teda približne sedem mesiacov pred 7. marcom 2018, keď bolo toto vozidlo vyvezené do Nórska. Tento dátum prihlásenia do evidencie zodpovedá dátumu dočasného prihlásenia uvedeného vozidla do evidencie z úradnej moci, ktoré je súčasťou bežného postupu evidencie, ktorého cieľom je s konečnou platnosťou povoliť prevádzku vozidla na dotknutom vnútroštátnom území. V tejto súvislosti a s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, sa teda zdá, že najmä treba rozlišovať medzi dočasným prihlásením vozidla do evidencie z úradnej povinnosti a dočasným prihlásením vozidla do evidencie uskutočňovanej s cieľom umožniť vývoz tohto vozidla do zahraničia.

44

Treba dodať, že v prípade, keď sa dovozca, či už je fyzickou osobou alebo podnikateľom, pri plnom vlastníctve rozhodne pre dovoz a prihlásenie do evidencie, ktorá z tohto dovozu vyplýva na tomto vnútroštátnom území, prípadné úmysly tohto dovozcu týkajúce sa neskoršieho používania tohto vozidla nie sú z hľadiska článku 110 ZFEÚ a zásady proporcionality relevantné na účely posúdenia jeho zdanenia dotknutou spotrebnou daňou, ako aj odmietnutia vrátenia zaplatenej dane v prípade opätovného vývozu uvedeného vozidla.

45

Za týchto okolností nemožno skutočnosť, že osobe zdaniteľnej spotrebnou daňou, ktorá vyváža dotknuté osobné vozidlo prihlásené do evidencie na tomto vnútroštátnom území, bolo odmietnuté vrátenie zaplatenej dane, považovať za odporujúcu zásade proporcionality.

46

Po štvrté treba pre úplnosť spresniť, že okolnosť, že v prejednávanej veci žalobca vo veci samej vyviezol dotknuté vozidlo do Nórska, nemôže mať vplyv na odpoveď, ktorá sa má poskytnúť na položenú otázku.

47

Článok 110 ZFEÚ totiž zodpovedá článku 14 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3) a podľa vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej vo veci samej je právo na vrátenie dotknutej dane podmienené splnením rovnakých podmienok v prípade vozidiel predávaných na území Únie a vozidiel vyvážaných mimo Únie.

48

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že primárne právo Únie, najmä článok 110 prvý odsek ZFEÚ, ako aj zásady jednorazového zdanenia spotrebnou daňou a proporcionality sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v prípade vývozu osobného motorového vozidla prihláseného do evidencie v dotknutom členskom štáte nestanovuje, že spotrebná daň zaplatená za toto vozidlo v tomto členskom štáte bude vrátená vo výške úmernej k dobe používania tohto vozidla na jeho území.

49

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov, Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:

Primárne právo Únie, najmä článok 110 prvý odsek ZFEÚ, ako aj zásady jednorazového zdanenia spotrebnou daňou a proporcionality sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v prípade vývozu osobného motorového vozidla prihláseného do evidencie v dotknutom členskom štáte nestanovuje, že spotrebná daň zaplatená za toto vozidlo v tomto členskom štáte bude vrátená vo výške úmernej používaniu tohto vozidla na jeho území.