–

QI, v zastúpení: M. Żmuda Trzebiatowski, adwokat,

–

Santander Bank Polska S.A., v zastúpení: M. Wojcieszak, adwokat,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, S. Šindelková a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Rocchitta, avvocato dello Stato,

–

portugalská vláda, v zastúpení: P. Barros da Costa, A. Cunha a L. Medeiros, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: G. Goddin, U. Małecka, a P. Ondrůšek, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 25 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo 4. februára 2014 o zmluvách o úvere pre spotrebiteľov týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie a o zmene smerníc 2008/48/ES a 2013/36/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 60, 2014, s. 34).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi QI ako spotrebiteľkou a Santander Bank Polska S.A. vo veci rozsahu zníženia celkových nákladov spojených s hypotekárnym úverom na nehnuteľnosť určenú na bývanie v dôsledku jeho predčasného splatenia zo strany QI.

3

Článok 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66) s názvom „Vymedzenie pojmov“ stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

…“

4

Článok 16 smernice 2008/48 s názvom „Predčasné splatenie úveru“ stanovuje:

„1.   Spotrebiteľ má právo kedykoľvek úplne alebo čiastočne splniť svoje povinnosti podľa zmluvy o úvere. V takých prípadoch má právo na zníženie celkových nákladov spojených s úverom, pričom takéto zníženie tvoria úroky a náklady v rámci zvyšnej dĺžky trvania zmluvy.

2.   V prípade predčasného splatenia úveru má veriteľ právo na spravodlivú a objektívne opodstatnenú kompenzáciu možných nákladov priamo spojených s predčasným splatením úveru, ak predčasné splatenie úveru spadá do obdobia, pre ktoré je úroková sadzba úveru fixná.

Takáto kompenzácia nemôže presiahnuť 1 % výšky predčasne splateného úveru, ak obdobie medzi predčasným splatením úveru a dohodnutým ukončením zmluvy o úvere presahuje jeden rok. Ak toto obdobie nepresahuje jeden rok, kompenzácia nemôže presiahnuť 0,5 % výšky predčasne splateného úveru.

…

4.   Členské štáty môžu stanoviť, že:

…“

5

Odôvodnenia 15, 50 a 66 smernice 2014/17 stanovujú:

…

…

6

Článok 1 tejto smernice s názvom „Predmet úpravy“ stanovuje:

„Touto smernicou sa ustanovuje spoločný rámec pre určité aspekty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú zmlúv vzťahujúcich sa na úvery pre spotrebiteľov, ktoré sú zabezpečené záložným právom k nehnuteľnosti alebo iným spôsobom, a ktoré sa týkajú nehnuteľností určených na bývanie, vrátane povinnosti posudzovať úverovú bonitu pred poskytnutím úveru, a to ako základ pre tvorbu efektívnych pravidiel schvaľovania úverov v súvislosti s nehnuteľnosťami určenými na bývanie v členských štátoch, a pre určité prudenciálne požiadavky a požiadavky týkajúce sa dohľadu vrátane zriadenia sprostredkovateľov úverov, vymenovaných zástupcov a neúverových inštitúcií a pre dohľad nad nimi.“

7

Podľa článku 4 uvedenej smernice s názvom „Vymedzenie pojmov“:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…“

8

Článok 14 smernice 2014/17 s názvom „Predzmluvné informácie“ stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby veriteľ a prípadne sprostredkovateľ úverov alebo vymenovaný zástupca poskytol spotrebiteľovi individualizované informácie potrebné na porovnanie úverov dostupných na trhu, posúdenie ich dôsledkov a prijatie kvalifikovaného rozhodnutia o tom, či uzavrieť zmluvu o úvere:

2.   Individualizované informácie uvedené v odseku 1, či už na papieri alebo na inom trvalom nosiči, sa poskytujú prostredníctvom [európskeho štandardizovaného informačného formulára (formulár ESIS)], ako sa uvádza v prílohe II.

…“

9

Článok 25 tejto smernice s názvom „Predčasné splatenie úveru“ stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby mal spotrebiteľ právo splniť úplne alebo čiastočne svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere pred uplynutím platnosti tejto zmluvy. V takých prípadoch má spotrebiteľ právo na zníženie celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, pričom takéto zníženie tvoria úroky a náklady na zostávajúcu dobu trvania zmluvy.

2.   Členské štáty môžu ustanoviť, že uplatnenie práva uvedeného v odseku 1 podlieha určitým podmienkam. Takéto podmienky môžu zahŕňať časové obmedzenie uplatnenia práva, rozdielne zaobchádzanie v závislosti od typu úrokovej sadzby úveru alebo od okamihu, keď si spotrebiteľ uplatní svoje právo, alebo obmedzenia, pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých sa môže právo uplatniť.

3.   Členské štáty môžu ustanoviť, že veriteľ má nárok na spravodlivú a objektívnu náhradu, ak je takáto náhrada odôvodnená, možných nákladov priamo spojených s predčasným splatením úveru, avšak nemôže spotrebiteľovi uložiť pokutu. Náhrada v tejto súvislosti neprekračuje finančnú stratu veriteľa. Členské štáty môžu za týchto podmienok ustanoviť, že náhrada nesmie prekročiť určitú úroveň alebo že sa umožňuje len za určité obdobie.

4.   Ak chce spotrebiteľ splniť svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere pred uplynutím platnosti zmluvy, veriteľ mu po prijatí žiadosti bezodkladne poskytne na papieri alebo na inom trvalom nosiči informácie potrebné na posúdenie tejto možnosti. V týchto informáciách sa minimálne kvantifikujú dôsledky, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú zo splnenia jeho povinností pred uplynutím platnosti zmluvy o úvere, a jasne sa uvádzajú všetky použité predpoklady. Všetky použité predpoklady musia byť primerané a odôvodnené.

5.   Ak predčasné splatenie úveru spadá do obdobia, v ktorom je úroková sadzba úveru fixná, môžu členské štáty ustanoviť, že uplatnenie práva uvedeného v odseku 1 je podmienené existenciou legitímneho záujmu na strane spotrebiteľa.“

10

Článok 29 ustawa o kredycie hipotecznym oraz o nadzorze nad pośrednikami kredytu hipotecznego i agentami (zákon o hypotekárnom úvere a dohľade nad sprostredkovateľmi hypotekárnych úverov a agentmi) z 23. marca 2017 (Dz. U. z roku 2017, položka 819) v odseku 1 bode 1 stanovuje:

„Zmluva o hypotekárnom úvere upravuje… poplatky a… iné náklady súvisiace s poskytnutím hypotekárneho úveru vrátane poplatku za posúdenie žiadosti o úver, prípravu a uzavretie zmluvy o hypotekárnom úvere, ako aj podmienky ich zmeny“.

11

Článok 39 ods. 1 tohto zákona stanovuje:

„V prípade splatenia celého hypotekárneho úveru pred dátumom stanoveným v zmluve o hypotekárnom úvere sa celkové náklady spojené s hypotekárnym úverom znížia o úroky a iné náklady hypotekárneho úveru za obdobie, o ktoré sa skrátila záväznosť tejto zmluvy, hoci ich spotrebiteľ pred týmto splatením znášal.“

12

Dňa 15. septembra 2017 QI uzavrela s právnou predchodkyňou Santander Bank Polska zmluvu o hypotekárnom úvere vo výške 106600 poľských zlotých (PLN) (približne 24600 eur).

13

Tento úver bol schválený na dobu 360 mesiacov a 26. septembra 2017 bol úver poskytnutý. Zmluva stanovovala províziu za poskytnutie uvedeného úveru, ktorá bola splatná pri uzavretí tejto zmluvy a zodpovedala 2,50 % výšky tohto úveru, teda 2600 PLN (približne 600 eur), a bola uvedená ako súčasť celkových nákladov spojených s hypotekárnym úverom.

14

Dňa 4. apríla 2019, teda 19 mesiacov po podpísaní tejto zmluvy, QI splatila celý tento úver. Domnievala sa teda, že Santander Bank Polska jej má vrátiť províziu za poskytnutie uvedeného úveru vo výške 2462,78 PLN (približne 570 eur), ktorá zodpovedá zostávajúcej dobe trvania tohto úveru, t. j. 341 mesiacom.

15

V tomto zmysle QI podala sťažnosť na Santander Bank Polska. Listom z 20. júla 2020 táto banka zamietla sťažnosť a odmietla vrátiť predmetnú províziu.

16

QI sa obrátila na Sąd Rejonowy dla Warszawy‑Woli w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Wola vo Varšave, Poľsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania. Santander Bank Polska pred týmto súdom tvrdí, že provízia za poskytnutie hypotekárneho úveru spočíva v jednorazovej platbe a nevzťahuje sa ňu povinnosť pomerného vrátenia v závislosti od zostávajúcej doby trvania hypotekárneho úveru. Santander Bank Polska sa domnieva, že ak by sa mala táto provízia čiastočne vrátiť, toto vrátenie by nemalo byť úmerné obdobiu, na ktoré sa vzťahuje predčasné splatenie úveru vo vzťahu k pôvodne dohodnutému obdobiu splácania, ale malo by byť úmerné zisku, ktorý veriteľ očakáva za využitie financovania spotrebiteľom.

17

Vnútroštátny súd sa na jednej strane pýta, či – najmä vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa článku 16 ods. 1 smernice 2008/48 – treba vychádzať z toho, že právo spotrebiteľa získať v prípade predčasného splatenia hypotekárneho úveru zníženie celkových nákladov spojených s úverom, zakotvené v článku 25 ods. 1 smernice 2014/17, zahŕňa aj províziu za poskytnutie predmetného úveru.

18

Na druhej strane sa tento súd pýta na metódu výpočtu, ktorá sa má použiť na určenie výšky zníženia celkových nákladov na tento úver. Uvádza, že ani vyššie uvedené smernice, ani judikatúra Súdneho dvora neuvádzajú jasne spôsob, akým sa má vypočítať výška tohto zníženia. Najmä vzhľadom na skutočnosť, že článok 25 ods. 1 smernice 2014/17 odkazuje na „zostávajúcu dobu trvania zmluvy“, treba podľa tohto súdu priznať pomerné vrátenie v závislosti od pomeru medzi obdobím, počas ktorého sa zmluva o hypotekárnom úvere už nebude plniť v dôsledku predčasného splatenia úveru, a pôvodne dohodnutým obdobím, počas ktorého sa mala táto zmluva platiť.

19

Za týchto podmienok Sąd Rejonowy dla Warszawy‑Woli w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Wola vo Varšave) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

20

Rozhodnutím z 24. marca 2022 predseda Súdneho dvora prerušil toto konanie až do prijatia rozhodnutia, ktorým sa ukončí konanie vo veci UniCredit Bank Austria (C‑555/21).

21

Rozhodnutím z 10. februára 2023 bol rozsudok z 9. februára 2023, UniCredit Bank Austria (C‑555/21, EU:C:2023:78) oznámený vnútroštátnemu súdu, ktorý bol vyzvaný, aby Súdnemu dvoru oznámil, či vzhľadom na tento rozsudok trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

22

Listom z 13. marca 2023 doručeným do kancelárie Súdneho dvora 22. marca 2023 vnútroštátny súd oznámil, že trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

23

V súvislosti s článkom 16 ods. 1 smernice 2008/48 Súdny dvor rozhodol, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že právo spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov spojených s úverom v prípade predčasného splatenia spotrebiteľského úveru, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, zahŕňa všetky náklady, ktoré znáša spotrebiteľ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2019, Lexitor, C‑383/18, EU:C:2019:702, bod 36).

24

Naopak Súdny dvor v rozsudku z 9. februára 2023, UniCredit Bank Austria (C‑555/21, EU:C:2023:78, body 27, 28 a 31), konštatoval, že najmä vzhľadom na špecifiká zmlúv o úvere týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie a bez ohľadu na takmer identické znenie článku 16 ods. 1 smernice 2008/48 a článku 25 ods. 1 smernice 2014/17 právo na zníženie celkových nákladov spojených s úverom, uvedené v tomto poslednom uvedenom ustanovení, nezahŕňa náklady, ktoré bez ohľadu na dobu trvania zmluvy znáša spotrebiteľ buď v prospech veriteľa, alebo tretej osoby, a týkajú sa plnení, ktoré už boli v celom rozsahu poskytnuté v čase predčasného splatenia úveru.

25

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd v kontexte zmluvy o hypotekárnom úvere upravenej smernicou 2014/17 pýta, či sa provízia vybraná pri uzavretí takej zmluvy, o akú ide vo veci samej, má považovať za náklad patriaci do tejto poslednej uvedenej kategórie nákladov.

26

V tejto súvislosti tento súd pripomína, že podľa rozsudku z 9. februára 2023, UniCredit Bank Austria (C‑555/21, EU:C:2023:78, body 34 a 35), je veriteľ povinný špecifikovať, či predmetné náklady sú alebo nie sú opakované. Vo veci samej však Santander Bank Polska nepredložila rozdelenie nákladov na hypotekárny úver, z ktorého by vyplývalo, či náklady, o aké ide vo veci samej, objektívne súvisia s dobou trvania zmluvy o úvere. Ak takéto informácie chýbajú, uvedený súd má dôvod domnievať sa, že dotknuté náklady sa opakujú, a pýta sa teda na to, ako má postupovať pri určovaní, či sa na tieto náklady vzťahuje právo na zníženie celkových nákladov spojených s hypotekárnym úverom, zakotvené v článku 25 ods. 1 smernice 2014/17.

27

Za týchto podmienok treba vychádzať z toho, že svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 25 ods. 1 smernice 2014/17 vykladať v tom zmysle, že v prípade, keď veriteľ neposkytne informácie, ktoré by vnútroštátnemu súdu umožnili overiť, či provízia vyberaná pri uzavretí zmluvy o hypotekárnom úvere patrí do kategórie nákladov, ktoré sú nezávislé od doby trvania tejto zmluvy, má tento súd dospieť k záveru, že na takúto províziu sa vzťahuje právo na zníženie celkových nákladov spojených s úverom, zakotvené v tomto ustanovení.

28

V prvom rade treba zdôrazniť, že normotvorca Únie použil širokú definíciu pojmu „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ v súvislosti s nákladmi, ktoré môžu byť ich súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. februára 2023, UniCredit Bank Austria, C‑555/21, EU:C:2023:78, bod 23).

29

Z článku 4 bodu 13 smernice 2014/17 v spojení s článkom 3 písm. g) smernice 2008/48 totiž vyplýva, že pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ v zmysle prvého z týchto ustanovení zahŕňa všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť na základe zmluvy o úvere a ktoré sú veriteľovi známe. Výslovne sú z neho vylúčené, ako to potvrdzuje odôvodnenie 50 smernice 2014/17, notárske poplatky, poplatky za registráciu prevodu vlastníctva nehnuteľnosti, ako sú napríklad náklady na zápis do katastra nehnuteľností a súvisiace poplatky, ako aj poplatky, ktoré má spotrebiteľ zaplatiť za nedodržiavanie záväzkov stanovených v zmluve o úvere (rozsudok z 9. februára 2023, UniCredit Bank Austria, C‑555/21, EU:C:2023:78, bod 24).

30

Ako bolo uvedené v bode 24 tohto rozsudku, Súdny dvor najmä na základe špecifík zmlúv o úvere týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie spresnil, že právo na zníženie celkových nákladov spojených s úverom, zakotvené v článku 25 ods. 1 smernice 2014/17, nezahŕňa náklady, ktoré bez ohľadu na dobu trvania zmluvy znáša spotrebiteľ buď v prospech veriteľa, alebo tretej osoby za plnenia, ktoré už boli v celom rozsahu poskytnuté v čase predčasného splatenia úveru.

31

V druhom rade treba uviesť, že podľa článku 1 smernice 2014/17 vykladaného vo svetle jej odôvodnenia 15 táto smernica stanovuje spoločný rámec pre určité aspekty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú zmlúv vzťahujúcich sa na úvery pre spotrebiteľov, ktoré sú zabezpečené záložným právom k nehnuteľnosti, alebo iné úvery súvisiace s nehnuteľnosťami určenými na bývanie, s cieľom zabezpečiť týmto spotrebiteľom vysokú úroveň ochrany (rozsudok z 9. februára 2023, UniCredit Bank Austria, C‑555/21, EU:C:2023:78, bod 29 a citovaná judikatúra).

32

Výklad článku 25 ods. 1 smernice 2014/17, ktorý podal Súdny dvor v rozsudku z 9. februára 2023, UniCredit Bank Austria (C‑555/21, EU:C:2023:78), však nezbavuje spotrebiteľov tejto ochrany.

33

Na účely zaistenia tejto ochrany prináleží vnútroštátnym súdom, aby zabezpečili, že náklady, ktoré musí bez ohľadu na dobu trvania zmluvy o úvere niesť spotrebiteľ, neboli objektívne odmenou veriteľa za dočasné použitie kapitálu, ktorý je predmetom tejto zmluvy, alebo za služby, ktoré by v čase predčasného splatenia ešte mali byť spotrebiteľovi poskytnuté (rozsudok z 9. februára 2023, UniCredit Bank Austria, C‑555/21, EU:C:2023:78, bod 38).

34

Vnútroštátny súd preto nemôže len na základe samotnej skutočnosti, že spotrebiteľ pri uzavretí zmluvy o hypotekárnom úvere zaplatil jednorazovo určité náklady, predpokladať, že tieto náklady patria medzi náklady, ktoré nezávisia od doby trvania zmluvy, a preto nemôžu viesť k zníženiu celkových nákladov spojených s úverom, uvedenému v článku 25 ods. 1 smernice 2014/17.

35

V treťom rade treba poznamenať, že veriteľ alebo prípadne sprostredkovateľ úverov alebo vymenovaný zástupca je povinný v súlade s článkom 14 ods. 1 a 2 smernice 2014/17 poskytnúť spotrebiteľovi prostredníctvom formulára ESIS predzmluvné informácie o rozdelení nákladov, ktoré má spotrebiteľ zaplatiť, podľa toho, či sú alebo nie sú opakované. Je na veriteľovi, aby preukázal, či predmetné náklady majú alebo nemajú opakujúcu sa povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. februára 2023, UniCredit Bank Austria, C‑555/21, EU:C:2023:78, body 34 a 38).

36

V prejednávanej veci však z vysvetlení poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že Santander Bank Polska nepredložila rozdelenie nákladov na hypotekárny úver dotknutý vo veci samej, ktoré by tomuto súdu umožnilo určiť, či náklady dotknuté vo veci samej objektívne súvisia s dĺžkou trvania zmluvy alebo či tieto náklady nezávisia od tejto doby trvania zmluvy.

37

S cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol pre tento nedostatok informácií znevýhodnený, treba vychádzať z toho, že v takejto situácii je vnútroštátny súd povinný konštatovať, že dotknuté náklady závisia od doby trvania zmluvy, a preto sa na ne vzťahuje právo na zníženie celkových nákladov spojených s úverom, zakotvené v článku 25 ods. 1 smernice 2014/17.

38

Z toho vyplýva, že v prípade, keď veriteľ neposkytol potrebné informácie, ktoré by vnútroštátnemu súdu umožnili overiť, že dotknuté náklady nepredstavujú odmenu veriteľa za dočasné použitie kapitálu, ktorý je predmetom zmluvy o hypotekárnom úvere, alebo odmenu za plnenie, ktoré v čase predčasného splatenia nebolo v celom rozsahu poskytnuté, tento súd musí na účely zabezpečenia vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov predpokladať, že ide o náklady súvisiace s dĺžkou trvania tejto zmluvy, na ktoré sa vzťahuje právo na zníženie zakotvené v článku 25 ods. 1 smernice 2014/17, a to aj vtedy, ak boli tieto náklady zaplatené jednorazovo pri uzavretí uvedenej zmluvy.

39

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 25 ods. 1 smernice 2014/17 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, keď veriteľ neposkytne informácie, ktoré by vnútroštátnemu súdu umožnili overiť, či provízia vyberaná pri uzavretí zmluvy o hypotekárnom úvere patrí do kategórie nákladov, ktoré sú nezávislé od doby trvania tejto zmluvy, má tento súd dospieť k záveru, že na takúto províziu sa vzťahuje právo na zníženie celkových nákladov spojených s úverom, zakotvené v tomto ustanovení.

40

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 25 ods. 1 smernice 2014/17 vykladať v tom zmysle, že z uvedeného ustanovenia vyplýva osobitná metóda výpočtu, ktorá umožňuje určiť výšku zníženia celkových nákladov spojených s úverom, uvedeného v tomto ustanovení.

41

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že zo znenia článku 25 smernice 2014/17 vo všeobecnosti ani konkrétne z odseku 1 tohto článku nevyplýva nič, čo by umožňovalo domnievať sa, že normotvorca Únie mal v úmysle stanoviť osobitnú metódu výpočtu na účely určenia výšky zníženia celkových nákladov spojených s hypotekárnym úverom, uvedeného v článku 25 ods. 1 tejto smernice.

42

Toto ustanovenie sa na jednej strane obmedzuje na úpravu toho, že členské štáty zabezpečia, aby spotrebiteľ mal pred uplynutím platnosti zmluvy o hypotekárnom úvere právo úplne alebo čiastočne splniť svoje povinnosti vyplývajúce z tejto zmluvy. Na druhej strane uvedené ustanovenie uvádza, že v prípadoch predčasného splatenia má spotrebiteľ právo na zníženie celkových nákladov spojených s úverom, pričom takéto zníženie tvoria úroky a náklady na zostávajúcu dobu trvania zmluvy.

43

Z odkazu na „zostávajúcu dobu trvania zmluvy“ však nemožno vyvodiť, že výška zníženia celkových nákladov spojených s úverom by sa mala za každých okolností určiť na základe metódy spočívajúcej v uplatnení vrátenia podľa pomeru medzi obdobím, počas ktorého zmluva o hypotekárnom úvere nebude plnená z dôvodu predčasného splatenia úveru, a obdobím plnenia tejto zmluvy, tak ako bolo pôvodne dohodnuté.

44

Ako totiž v podstate uviedol generálny advokát v bode 33 svojich návrhov, odkaz na zostávajúcu dobu trvania zmluvy smeruje len k vymedzeniu nákladových položiek, ktorých sa týka zníženie celkových nákladov spojených s úverom.

45

Konkrétnu metódu výpočtu na určenie výšky zníženia celkových nákladov spojených s úverom v zmysle článku 25 ods. 1 smernice 2014/17 nemožno vyvodiť ani z článku 25 ods. 2 až 5 tejto smernice, keďže tieto posledné uvedené odseky nestanovujú žiadne kritérium pre výpočet tohto zníženia.

46

V tejto súvislosti treba uviesť, že zatiaľ čo článok 25 ods. 2 a 5 smernice 2014/17 spresňuje spôsob, akým členské štáty môžu vymedziť výkon práva na predčasné splatenie úveru, článok 25 ods. 3 tejto smernice upravuje možnosť týchto štátov stanoviť v prípade predčasného splatenia hypotekárneho úveru právo veriteľa na náhradu. Článok 25 ods. 4 uvedenej smernice spresňuje informácie, ktoré je veriteľ povinný oznámiť spotrebiteľovi, aby mohol daný spotrebiteľ zvážiť možnosť predčasného splatenia úveru.

47

Tento výklad článku 25 smernice 2014/17 potvrdzuje odôvodnenie 66 tejto smernice, ktoré priznáva členským štátom širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o spôsob, akým zabezpečia právo na predčasné splatenie hypotekárneho úveru.

48

Z tohto odôvodnenia konkrétne vyplýva, že hoci normotvorca Únie vzhľadom na existenciu významných rozdielov v zásadách a podmienkach splatenia úveru uplatňovaných v členských štátoch považoval za vhodné stanoviť na úrovni Únie určité pravidlá týkajúce sa predčasného splatenia hypotekárneho úveru, najmä podmienky, za akých sa takéto splatenie môže uskutočniť, napriek tomu uznal, že tieto štáty musia mať možnosť vymedziť podmienky uplatnenia práva na takéto splatenie. Uvedené odôvodnenie v tejto súvislosti uvádza, že tieto podmienky môžu zahŕňať najmä časové obmedzenie uplatnenia tohto práva, rozdielne zaobchádzanie v závislosti od typu úrokovej sadzby úveru alebo obmedzenia vzhľadom na okolnosti, za akých sa môže toto právo uplatniť.

49

Je pravda, že metóda výpočtu zníženia celkových nákladov spojených s úverom v prípade predčasného splatenia nie je uvedená medzi prvkami patriacimi do právomoci členských štátov, ktoré sú výslovne uvedené v odôvodnení 66 smernice 2014/17. Treba však uznať – podobne ako to uviedol generálny advokát v bode 43 svojich návrhov –, že metóda výpočtu výšky zníženia je súčasťou týchto prvkov, keďže z jeho znenia vo väčšine jazykových verzií vyplýva, že vymenovanie uvedených prvkov v tomto odôvodnení je len demonštratívne.

50

V druhom rade treba uviesť, že hoci článok 25 ods. 1 smernice 2014/17 nestanovuje osobitnú metódu výpočtu na určenie výšky zníženia celkových nákladov spojených s hypotekárnym úverom, uvedeného v tomto ustanovení, nič to nemení na tom, že použitá metóda musí byť vhodná na zabezpečenie dosiahnutia cieľa tejto smernice, ktorý vyplýva z jej odôvodnenia 15 a je pripomenutý v bode 31 tohto rozsudku, a to zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov v oblasti zmlúv o úvere týkajúcich sa nehnuteľností.

51

V prejednávanej veci podľa informácií, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, poľská právna úprava neobsahuje žiadne ustanovenie týkajúce sa tohto výpočtu a zmluva o hypotekárnom úvere, o ktorú ide vo veci samej, takisto neuvádza spôsob výpočtu výšky zníženia celkových nákladov spojených s úverom.

52

V takejto situácii prináleží vnútroštátnemu súdu, aby rozhodol o vhodnej metóde určenia výšky zníženia celkových nákladov spojených s hypotekárnym úverom, uvedeného v článku 25 ods. 1 smernice 2014/17, pokiaľ je táto metóda vhodná na zabezpečenie dosiahnutia cieľa tejto smernice spočívajúceho v zabezpečení vysokej ochrany spotrebiteľov.

53

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 25 ods. 1 smernice 2014/17 sa má vykladať v tom zmysle, že z tohto ustanovenia nevyplýva žiadna osobitná metóda výpočtu umožňujúca určiť výšku zníženia celkových nákladov spojených s úverom, uvedeného v danom ustanovení.

54

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: