–

M.B., U.B. a M.B., v zastúpení: J. Tomaszewska, radca prawny,

–

X S.A., v zastúpení Ł. Hejmej, M. Przygodzka a A. Szczęśniak, adwokaci,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Brauhoff a N. Ruiz García, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi na jednej strane M.B., U.B. a M.B. a na druhej strane spoločnosťou X S.A. vo veci dôsledkov vyhlásenia neplatnosti zmluvy o hypotekárnom úvere uzavretej medzi týmito účastníkmi konania.

3

Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

4

Článok 7 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

5

Dňa 4. júna 2007 uzavreli M.B., U.B. a M.B. ako spotrebitelia s bankou, právnym predchodcom spoločnosti X, zmluvu o hypotekárnom úvere na dobu 360 mesiacov a vo výške 339881,92 poľských zlotých (PLN), ktorý bol indexovaný v cudzej menu, konkrétne vo švajčiarskom franku (CHF).

6

Podľa ustanovení tejto zmluvy boli mesačné splátky, ako aj zostávajúca dlhovaná suma tohto úveru, vypočítané vo švajčiarskych frankoch a platené v poľských zlotých podľa predajného kurzu CHF‑PLN uplatniteľného na každú z týchto mesačných splátok.

7

Dlžníci pred vnútroštátnym súdom tvrdia, že podmienky uvedenej zmluvy týkajúce sa tohto mechanizmu indexácie sú nekalé, keďže v tejto zmluve neboli obsiahnuté osobitné pravidlá a banka svojvoľne stanovovala výmenný kurz, ktorý sa používal na výpočet mesačných splátok.

8

M.B., U.B. a M.B. sa domáhali zrušenia týchto zmluvných podmienok a trvali na tom, aby mesačné splátky úveru boli vypočítané v poľských zlotých a úročené úrokovou sadzbou viazanou na LIBOR. V tejto súvislosti spresnili, že súhlasia s tým, aby vnútroštátny súd vyhlásil zmluvu za neplatnú.

9

Vnútroštátny súd sa na jednej strane domnieva, že podmienky týkajúce sa dotknutého mechanizmu indexácie musia byť zrušené z dôvodu ich nekalej povahy. Na druhej strane, keďže predmetná úverová zmluva nemôže ďalej existovať bez týchto podmienok, musí vyhovieť návrhu spotrebiteľov na vyhlásenie neplatnosti úverovej zmluvy.

10

Po prvé vyhlásenie neplatnosti tejto zmluvy napriek nepriaznivým dôsledkom, ktoré z toho pre dlžníkov vyplývajú, je podľa jeho názoru nevyhnutné.

11

Vnútroštátny súd konštatuje, že podľa rozsudku zo 7. novembra 2019, Kanyeba a i. (C‑349/18 až C‑351/18, EU:C:2019:936), sa účinky neplatnosti zmluvy riadia výlučne vnútroštátnym právom. V prejednávanej veci sa uplatnia všeobecné ustanovenia zmluvného práva. Zdôrazňuje však, že úvahy týkajúce sa ochrany spotrebiteľov a odrádzania predajcov alebo dodávateľov od používania nekalých podmienok, ktoré sú vlastné smernici 93/13, nezodpovedajú platným vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré stanovujú, že zmluvné strany znášajú rovnakým dielom straty vyplývajúce z neplatnosti zmluvy. Žalobcovia vo veci samej by tým stratili ochranu, ktorú im priznáva táto smernica.

12

Po druhé po pripomenutí, že v rozsudku z 29. apríla 2021, Bank BPH (C‑19/20, EU:C:2021:341), Súdny dvor rozhodol, že vyhlásenie neplatnosti zmluvy z dôvodu existencie nekalých zmluvných podmienok nemôže závisieť od výslovnej žiadosti spotrebiteľa v tomto zmysle, ale patrí do objektívneho uplatňovania kritérií vnútroštátnym súdom stanovených podľa vnútroštátneho práva, sa vnútroštátny súd pýta, či mu samotnému prináleží určiť dôsledky vyhlásenia neplatnosti zmluvy pre situáciu spotrebiteľa, alebo či sa má v tejto súvislosti obmedziť na informácie, ktoré mu predložili žalobcovia vo veci samej, ako to od neho vyžaduje poľské procesné právo.

13

Po tretie sa vnútroštátny súd domnieva, že spor, o ktorom rozhoduje, sa vyznačuje tým, že vo vnútroštátnom práve neexistujú relevantné dispozitívne ustanovenia, čo nevyhnutne vedie k neplatnosti zmluvy a má nepriaznivé účinky pre spotrebiteľa. Tento súd sa teda domnieva, že bez ohľadu na to, ako rozhodne, nebude dosiahnutý niektorý z cieľov smernice 93/13. Buď totiž vyplní medzery zmluvy vyplývajúce z neplatnosti nekalých podmienok na úkor cieľa zabezpečenia odstrašujúceho účinku voči predajcovi alebo dodávateľovi alebo vyhlási za neplatnú celú zmluvu a vystaví tak spotrebiteľ nepriaznivým dôsledkom.

14

Za týchto podmienok Sąd Rejonowy dla Warszawy‑Woli w Warszawie I Wydział Cywilny (Okresný súd Varšava‑Wola vo Varšave, 1. občianskoprávne oddelenie, Poľsko), rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

15

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že v prípade vyhlásenia neplatnosti zmluvy, uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, z dôvodu nekalej povahy jednej z jej zmluvných podmienok prináleží členským štátom, aby v rámci svojho vnútroštátneho práva upravili účinky tejto neplatnosti bez zohľadnenia ochrany, ktorú táto smernica priznáva spotrebiteľom.

16

Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a jeho ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok z 2. decembra 2021, Vodafone Kabel Deutschland, C‑484/20, EU:C:2021:975, bod 19 a citovaná judikatúra).

17

Po prvé podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 „členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa“.

18

Toto ustanovenie samo osebe nestanovuje kritériá umožňujúce, aby zmluva mohla ďalej existovať bez nekalých podmienok, ale ponecháva na vnútroštátny právny poriadok, aby ich stanovil v súlade s právom Únie. Prináleží teda členským štátom, aby prostredníctvom svojho vnútroštátneho práva definovali podmienky, za ktorých sa konštatuje nekalá povaha podmienky obsiahnutej v zmluve a za ktorých nastanú konkrétne právne účinky tohto konštatovania. V každom prípade takéto konštatovanie musí umožniť navrátenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal, ak by takáto nekalá podmienka neexistovala (rozsudok z 29. apríla 2021, Bank BPH, C‑19/20, EU:C:2021:341, bod 84).

19

Navyše otázka, odkedy vyhlásenie neplatnosti zmluvy, o ktorú ide vo veci samej, vyvoláva účinky, závisí, ako sa v podstate uvádza v článku 6 ods. 1 smernice 93/13, výlučne od vnútroštátneho práva, pokiaľ je zabezpečená ochrana zaručená spotrebiteľom ustanoveniami smernice 93/13 (rozsudok z 29. apríla 2021, Bank BPH, C‑19/20, EU:C:2021:341, bod 88).

20

Vnútroštátny právny rámec ochrany, ktorú spotrebiteľom zaručuje smernica 93/13, predovšetkým nemôže zmeniť rozsah a v dôsledku toho ani podstatu tejto ochrany a takisto spochybniť posilnenie účinnosti uvedenej ochrany prijatím jednotných právnych pravidiel týkajúcich sa nekalých podmienok (rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 65).

21

Po druhé, pokiaľ ide o osobitný kontext, do ktorého je vložený článok 6 ods. 1 smernice 93/13, ktorého ustanovenia sledujú ochranu spotrebiteľov pred využívaním nekalých podmienok, mal Súdny dvor príležitosť rozhodnúť, že ochrana priznaná touto smernicou nemôže byť obmedzená len na dobu plnenia zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ale platí aj po vykonaní tejto zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C‑698/18 a C‑699/18, EU:C:2020:537, bod 73).

22

V prípade vyhlásenia neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom z dôvodu nekalej povahy niektorej z jej podmienok prináleží členským štátom, aby prostredníctvom svojho vnútroštátneho práva upravili účinky tohto vyhlásenia neplatnosti, zohľadňujúc ochranu priznanú spotrebiteľovi smernicou 93/13, najmä tým, že zabezpečia obnovenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa nachádzal spotrebiteľ v prípade neexistencie takejto nekalej podmienky.

23

Po tretie takýto záver potvrdzujú aj ciele sledované smernicou 93/13.

24

Na jednej strane hlavný a bezprostredný cieľ tejto smernice spočíva v ochrane spotrebiteľa a v obnovení rovnováhy medzi zmluvnými stranami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2021, Bank BPH, C‑19/20, EU:C:2021:341, bod 72).

25

Konkrétne zmluvnú podmienku, ktorá bola vyhlásená za nekalú, treba v zásade chápať tak, ako by nikdy neexistovala, takže nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky, a to s dôsledkom navrátenia právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala (rozsudok zo 14. marca 2019, Dunai, C‑118/17, EU:C:2019:207, bod 41).

26

Na druhej strane smernica 93/13 sleduje aj druhý cieľ, ktorý je uvedený v článku 7 smernice 93/13 a ktorý spočíva v zabránení uplatňovania nekalých zmluvných podmienok predajcami alebo dodávateľmi. Samotné neuplatnenie nekalých podmienok na spotrebiteľa má teda odrádzajúci účinok voči predajcom alebo dodávateľom, pokiaľ ide o používanie takýchto podmienok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2021, Bank BPH, C‑19/20, EU:C:2021:341, bod 68).

27

V prejednávanej veci vnútroštátny súd spresňuje, že ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré má uplatniť pri určení účinkov neplatnosti zmluvy, by ho viedli k tomu, že by straty vyplývajúce z tohto vyhlásenia neplatnosti rozdelil rovnakým dielom medzi žalobcov vo veci samej a spoločnosť X.

28

Takýto dôsledok by však v rozsahu, v akom by spochybňoval ochranu, ktorú spotrebiteľom priznáva smernica 93/13 po vyhlásení neplatnosti zmluvy, bol v rozpore s cieľmi pripomenutými v bodoch 23 až 26 tohto rozsudku.

29

V prvom rade totiž uplatnenie ustanovení vnútroštátneho práva, ako to vysvetľuje vnútroštátny súd, neumožňuje zabezpečiť prinavrátenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa spotrebitelia nachádzali v prípade neexistencie nekalej podmienky, čím by bol ohrozený cieľ ochrany spotrebiteľov sledovaný smernicou 93/13.

30

Ďalej v prípade chýbajúcej ochrany zaručenej smernicou 93/13 by uplatnenie ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré stanovujú rovnomerné rozdelenie strát medzi zmluvné strany, viedlo k odstráneniu odradzujúceho účinku voči predajcovi alebo dodávateľovi, a to v dôsledku jednoduchého neuplatnenia takýchto nekalých podmienok na spotrebiteľa, keďže z týchto ustanovení by v konečnom dôsledku mohli mať prospech predávajúci alebo dodávatelia tým, že by obmedzili svoju povinnosť vrátiť sumy neoprávnene vybraté na základe týchto zmluvných podmienok.

31

Napokon takýto výklad nie je spochybnený ani rozsudkom zo 7. novembra 2019, Kanyeba a i. (C‑349/18 až C‑351/18, EU:C:2019:936), na ktorý odkazuje vnútroštátny súd.

32

Stačí totiž pripomenúť, že v bode 73 tohto rozsudku Súdny dvor uviedol, že na otázku kvalifikácie okolností na účely práva mimozmluvnej zodpovednosti sa nevzťahuje smernica 93/13, ale vnútroštátne právo. V prejednávanej veci však z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že spor vo veci samej patrí do oblasti mimozmluvnej zodpovednosti, keďže vnútroštátny súd sa chce dozvedieť, či ochrana zaručená touto smernicou zostáva uplatniteľná v štádiu účinkov vyhlásenia neplatnosti zmluvy obsahujúcej nekalé podmienky.

33

Vzhľadom na predchádzajúce okolnosti sa má článok 6 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že v prípade vyhlásenia neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom z dôvodu nekalej povahy niektorej z jej podmienok prináleží členským štátom, aby prostredníctvom svojho vnútroštátneho práva upravili účinky tohto vyhlásenia neplatnosti, zohľadňujúc ochranu priznanú spotrebiteľovi touto smernicou, a to najmä tak, že zabezpečia obnovenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal v prípade neexistencie takejto nekalej zmluvnej podmienky.

34

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať majetkovú situáciu spotrebiteľa, ktorý požiadal o vyhlásenie neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi ním a predajcom alebo dodávateľom z dôvodu existencie nekalej podmienky, bez ktorej zmluva nemôže byť naďalej záväzná, a odmietnuť návrh tohto spotrebiteľa v prípade, ak by vyhlásenie neplatnosti tejto zmluvy mohlo mať pre spotrebiteľa mimoriadne nepriaznivé dôsledky.

35

Po prvé Súdny dvor v zásade konštatoval, že tak znenie článku 6 ods. 1 smernice 93/13, ako aj požiadavky týkajúce sa právnej istoty hospodárskych činností hovoria pri výklade tohto ustanovenia v prospech objektívneho prístupu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2021, Bank BPH, C‑19/20, EU:C:2021:341, bod 56).

36

Podľa článku 7 ods. 1 tejto smernice členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

37

Po druhé treba pripomenúť, že systém ochrany spotrebiteľa zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol mať vplyv na ich obsah (rozsudok zo 7. decembra 2017, Banco de Santander, C‑598/15, EU:C:2017:945, bod 36 a citovaná judikatúra).

38

Tento systém ochrany sa však neuplatní, ak s tým spotrebiteľ nesúhlasí. Tento spotrebiteľ je po poučení vnútroštátnym súdom oprávnený nenamietať nekalú a nezáväznú povahu zmluvnej podmienky, čím vyjadrí slobodný a vedomý súhlas s predmetnou podmienkou a zabráni tomu, aby zmluva bola vyhlásená za neplatnú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2021, Bank BPH, C‑19/20, EU:C:2021:341, bod 95).

39

Na to, aby spotrebiteľ mohol vyjadriť svoj slobodný a vedomý súhlas, vnútroštátnemu súdu v tejto súvislosti prináleží, aby v rámci vnútroštátnych procesných predpisov a so zreteľom na zásadu spravodlivosti v občianskoprávnych konaniach objektívne a podrobne informoval účastníkov konania o právnych dôsledkoch, ktoré môže vyvolať zrušenie nekalej podmienky, a to bez ohľadu na to, či ich zastupuje právny zástupca (rozsudok z 29. apríla 2021, Bank BPH, C‑19/20, EU:C:2021:341, bod 97).

40

Takéto informovanie je osobitne o to dôležitejšie, ak neuplatnenie nekalej podmienky môže mať za následok vyhlásenie neplatnosti celej zmluvy, čo prípadne založí nároky na vrátenie plnenia voči spotrebiteľovi (rozsudok z 29. apríla 2021, Bank BPH, C‑19/20, EU:C:2021:341, bod 98).

41

Nič to však nemení na tom, že Súdny dvor už rozhodol, že na účely posúdenia dôsledkov pre situáciu spotrebiteľa vyvolaných vyhlásením neplatnosti zmluvy ako celku je rozhodujúca vôľa, ktorú v tejto súvislosti vyjadril spotrebiteľ (rozsudok z 3. októbra 2019, Dziubak, C‑260/18, EU:C:2019:819, bod 56).

42

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že žalobcovia vo veci samej požiadali o vyhlásenie neplatnosti úverovej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou X.

43

V dôsledku toho, pokiaľ vnútroštátny súd objektívne a podrobne informoval spotrebiteľov o právnych dôsledkoch, ako aj o mimoriadne nepriaznivých ekonomických dôsledkoch, ktoré im môže spôsobiť vyhlásenie neplatnosti zmluvy, tento súd po tom, čo vzal na vedomie ich vôľu považovať zmluvu za neplatnú, nemôže namietať proti vzdaniu sa ochrany, ktorú im priznáva táto smernica.

44

Navyše vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 38 až 41 tohto rozsudku ochrana spotrebiteľa vykonaná smernicou 93/13 neumožňuje vnútroštátnemu súdu, aby nad rámec akýchkoľvek výsady, ktoré mu v tejto súvislosti priznáva vnútroštátne právo, preskúmal ex offo majetkovú situáciu spotrebiteľa, ktorý požiadal o vyhlásenie neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi ním a predajcom alebo dodávateľom z dôvodu existencie nekalej podmienky, a to s cieľom určiť, či takéto vyhlásenie neplatnosti mu môže spôsobiť mimoriadne nepriaznivé dôsledky.

45

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnemu súdu, aby na jednej strane nad rámec akýchkoľvek výsad, ktoré mu v tejto súvislosti priznáva vnútroštátne právo, preskúmal ex offo majetkovú situáciu spotrebiteľa, ktorý požiadal o vyhlásenie neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi ním a predajcom alebo dodávateľom z dôvodu existencie nekalej podmienky, bez ktorej zmluva nemôže byť naďalej záväzná, ani ak toto vyhlásenie neplatnosti môže spotrebiteľovi spôsobiť mimoriadne nepriaznivé dôsledky, a na druhej strane, aby odmietol konštatovať uvedenú neplatnosť, ak o ňu spotrebiteľ výslovne žiadal po tom, čo ho vnútroštátny súd objektívne a podrobne informoval o právnych dôsledkoch, ako aj o mimoriadne nepriaznivých ekonomických dôsledkoch, ktoré mu v tejto súvislosti môže vzniknúť.

46

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že bráni v tom, aby vnútroštátny súd mohol po tom, čo konštatuje nekalú povahu podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, vyplniť medzeru vzniknutú odstránením nekalej podmienky v zmluve uplatnením ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré nemá povahu dispozitívneho ustanovenia.

47

Európska komisia vyjadruje svoje pochybnosti o prípustnosti tejto otázky, ktorá má podľa nej hypotetickú povahu. Tvrdí totiž, že na tretiu otázku nie je potrebné odpovedať, ak by mal Súdny dvor rozhodnúť, že v prípade, že odstránenie nekalej podmienky vedie k neplatnosti zmluvy uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, bol by vnútroštátny súd povinný objektívne a podrobne informovať tohto spotrebiteľa o právnych a skutkových dôsledkoch vyplývajúcich z tohto vyhlásenia neplatnosti bez toho, aby mohol ex offo preskúmať majetkovú situáciu spotrebiteľa, ktorý o vyhlásenie neplatnosti požiadal, a namietať proti jeho vôli zrušiť túto zmluvu. Okrem toho z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že spotrebiteľ dal prípadne svoj súhlas s vyhlásením neplatnosti zmluvy v celom rozsahu.

48

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora v tejto súvislosti vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania nemá za cieľ formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale je spojený s potrebou efektívneho riešenia sporu týkajúceho sa práva Únie (rozsudok z 31. mája 2018, Confetra a i., C‑259/16 a C‑260/16, EU:C:2018:370, bod 63, ako aj citovaná judikatúra).

49

Treba konštatovať, že hoci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v spore vo veci samej dali spotrebitelia svoj súhlas s vyhlásením neplatnosti zmluvy, tento návrh neuvádza, či tento súhlas bol daný po tom, čo boli dotknutí spotrebitelia objektívne a podrobne informovaní o právnych dôsledkoch, ako aj o mimoriadne nepriaznivých ekonomických dôsledkoch, ktoré im môže spôsobiť toto vyhlásenie neplatnosti.

50

V tejto súvislosti, keďže vnútroštátny súd ešte nerozhodol o návrhu na vyhlásenie neplatnosti zmluvy, okrem iného pre otázky týkajúce sa rozsahu informácií, ktoré musí poskytnúť spotrebiteľom, otázku, či v prípade nevyhlásenia neplatnosti tejto zmluvy by mohol vyplniť medzeru vyplývajúcu z odstránenia nekalej zmluvnej podmienky uplatnením ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré nemá povahu dispozitívneho ustanovenia, nemožno považovať za hypotetickú.

51

Tretia otázka je preto prípustná.

52

V súlade s článkom 6 ods. 1 smernice 93/13 majú vnútroštátne súdy povinnosť neuplatniť nekalé zmluvné podmienky, takže tieto podmienky nebudú mať záväzné účinky voči spotrebiteľovi, s výnimkou prípadu, že spotrebiteľ bude so záväznosťou súhlasiť. Táto zmluva totiž musí v zásade naďalej existovať bez akejkoľvek ďalšej zmeny okrem odstránenia nekalých podmienok, pokiaľ v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva je takáto ďalšia existencia z právneho hľadiska možná (rozsudok z 25. novembra 2020, Banca B., C‑269/19, EU:C:2020:954, bod 29 a citovaná judikatúra).

53

V dôsledku toho, ak vnútroštátny súd konštatuje neplatnosť nekalej podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, tento súd nemôže doplniť zmluvu tým, že zmení obsah tejto podmienky (rozsudok z 25. novembra 2020, Banca B., C‑269/19, EU:C:2020:954, bod 30 a citovaná judikatúra).

54

Súdny dvor totiž konštatoval, že ak by vnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých podmienok, ktoré sa nachádzajú v takejto zmluve, mohlo by sa tým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v článku 7 smernice 93/13. Táto právomoc by totiž prispela k odstráneniu odradzujúceho účinku voči predajcom alebo dodávateľom tým, že by sa takéto nekalé podmienky voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnili, čo by mohlo predajcov alebo dodávateľov zvádzať k používaniu uvedených podmienok, keďže by vedeli, že aj keby sa malo rozhodnúť o ich neplatnosti, vnútroštátny súd by mohol zmluvu v nevyhnutnom rozsahu doplniť, takže by ich záujmy boli týmto spôsobom napriek tomu zabezpečené (rozsudok z 25. novembra 2020, Banca B., C‑269/19, EU:C:2020:954, bod 31 a citovaná judikatúra).

55

Naopak pre prípad, že zmluva uzatvorená medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom nemôže po zrušení nekalej podmienky naďalej existovať, Súdny dvor pripustil, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 nebráni tomu, aby vnútroštátny súd na základe zásad zmluvného práva zrušil nekalú podmienku a nahradil ju dispozitívnym ustanovením vnútroštátneho práva v situáciách, v ktorých by bol súd z dôvodu neplatnosti nekalej podmienky nútený vyhlásiť zmluvu ako celok za neplatnú, čím by spotrebiteľa vystavil obzvlášť nepriaznivým dôsledkom, ktoré by ho penalizovali (rozsudok z 25. novembra 2020, Banca B., C‑269/19, EU:C:2020:954, bod 32 a citovaná judikatúra).

56

Súdny dvor však takisto rozhodol, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 bráni tomu, aby boli medzery v zmluve, ktoré vyplynuli z vypustenia nekalých podmienok v nej uvedených, vyplnené len na základe vnútroštátnych ustanovení všeobecnej povahy, ktoré neboli predmetom osobitného posudzovania zo strany zákonodarcu s cieľom stanoviť rovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a na ktoré sa teda nevzťahuje domnienka neexistencie nekalej povahy a ktoré stanovujú, že účinky vyjadrené v právnom akte sa dopĺňajú najmä účinkami vyplývajúcimi zo zásady spravodlivosti alebo z ustálených zvyklostí, a ktoré nie sú ustanoveniami dispozitívnej povahy ani ustanoveniami uplatniteľnými so súhlasom zmluvných strán (rozsudok z 25. novembra 2020, Banca B., C‑269/19, EU:C:2020:954, bod 35 a citovaná judikatúra).

57

V prejednávanej veci vnútroštátny súd uvádza, že ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré zamýšľa uplatniť, nie sú dispozitívnymi ustanoveniami v zmysle už citovanej judikatúry Súdneho dvora. Vzhľadom na skutočnosť, že v spore vo veci samej nemôže dotknutá zmluva o úvere naďalej existovať bez zrušených zmluvných podmienok, že neexistujú dispozitívne ustanovenia vnútroštátneho práva a že vyhlásenie zmluvy za neplatnú by bolo mimoriadne nepriaznivé pre spotrebiteľov, sa tento súd pýta, ktorý z cieľov smernice 93/13 sa musí uprednostniť, a to či cieľ spočívajúci v ochrane spotrebiteľov pred mimoriadne nepriaznivými dôsledkami vyhlásenia neplatnosti zmluvy alebo cieľ spočívajúci v odradení predajcov alebo dodávateľov využívať nekalé zmluvné podmienky.

58

V tejto súvislosti Súdny dvor, ktorý už bol konfrontovaný s touto otázkou, rozhodol, že cieľom smernice 93/13 nie je presadzovať jednotné riešenia, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré treba vyvodiť z konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky. Keďže podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 nie sú nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné, tieto ciele mohli byť dosiahnuté v závislosti od konkrétneho prípadu a vnútroštátneho právneho rámca jednoduchým neuplatnením dotknutej nekalej podmienky na spotrebiteľa, alebo ak zmluva nemohla naďalej existovať bez tejto podmienky, nahradením tejto podmienky dispozitívnymi ustanoveniami vnútroštátneho práva (rozsudok z 25. novembra 2020, Banca B., C‑269/19, EU:C:2020:954, bod 39).

59

V bode 40 toho istého rozsudku však pripomenul, že dôsledky konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky nemajú vyčerpávajúcu povahu.

60

Ak sa teda vnútroštátny súd domnieva, že dotknutá úverová zmluva nemôže podľa zmluvného práva právne existovať aj po odstránení dotknutých nekalých podmienok, a pokiaľ neexistuje žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy alebo ustanovenie uplatniteľné v prípade súhlasu zmluvných strán, ktoré by mohlo nahradiť uvedené podmienky, treba usúdiť, že v rozsahu, v akom spotrebiteľ neprejavil želanie zachovať nekalé podmienky a zrušenie zmluvy by mohlo vystaviť tohto spotrebiteľa mimoriadne nepriaznivým dôsledkom, vysoká úroveň ochrany zmluvných strán, ktorú treba v súlade so smernicou 93/13 zabezpečiť, vyžaduje, aby na účely opätovného zavedenia skutočnej rovnováhy medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, vnútroštátny súd s ohľadom na vnútroštátne právo ako celok prijal všetky potrebné opatrenia na ochranu spotrebiteľa pred mimoriadne nepriaznivými dôsledkami, ktoré by mohlo spôsobiť vyhlásenie predmetnej úverovej zmluvy za neplatnú, najmä z dôvodu okamžitej splatnosti pohľadávky predajcu alebo dodávateľa voči spotrebiteľovi (rozsudok z 25. novembra 2020, Banca B., C‑269/19, EU:C:2020:954, bod 41).

61

Za takých okolností nič nebráni najmä tomu, aby vnútroštátny súd vyzval strany, aby vyjednávali o spôsobe výpočtu úrokovej sadzby, pokiaľ určí rámec týchto vyjednávaní, ktorých cieľom je stanoviť skutočnú rovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán zohľadňujúcu najmä cieľ ochrany spotrebiteľa, ktorý je základom smernice 93/13 (rozsudok z 25. novembra 2020, Banca B., C‑269/19, EU:C:2020:954, bod 42).

62

Ako už totiž Súdny dvor pripomenul, uvedený súd je povinný v čo najväčšej možnej miere uplatniť svoje vnútroštátne právo tak, aby boli vyvodené všetky dôsledky, ktoré podľa vnútroštátneho práva vyplývajú z konštatovania nekalej povahy dotknutej podmienky, aby sa dosiahol výsledok stanovený v článku 6 ods. 1 tejto smernice, teda aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou. To isté platí, pokiaľ ide o určenie dôsledkov, ktoré treba po konštatovaní nekalej povahy podmienky vyvodiť z tohto konštatovania, aby sa v súlade s účelom tejto smernice zabezpečila vysoká úroveň ochrany spotrebiteľa (rozsudok z 25. novembra 2020, Banca B., C‑269/19, EU:C:2020:954, bod 43).

63

Treba však dodať, že právomoc súdu nemôže ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na obnovenie zmluvnej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a tým chrániť spotrebiteľa pred mimoriadne nepriaznivými dôsledkami, ktoré by mohlo spôsobiť vyhlásenie neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy. Ak by totiž súd mohol voľne meniť alebo zmierniť obsah nekalých podmienok, takáto právomoc by mohla ohroziť dosiahnutie všetkých cieľov uvedených v bodoch 24 až 26 tohto rozsudku (rozsudok z 25. novembra 2020, Banca B., C‑269/19, EU:C:2020:954, bod 44).

64

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa musí článok 6 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny súd mohol po tom, čo konštatuje nekalú povahu podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, vyplniť medzeru vzniknutú odstránením nekalej podmienky v zmluve uplatnením ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré nemá povahu dispozitívneho ustanovenia. Musí však s prihliadnutím na vnútroštátne právo ako celok zohľadniť všetky opatrenia potrebné na ochranu spotrebiteľa pred mimoriadne nepriaznivými dôsledkami, ktoré by mu mohlo spôsobiť zrušenie zmluvy.

65

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: