I. Úvod

II. Právny rámec

A. Právo Únie

1. Nariadenie č. 1024/2013

2. Smernica 2014/59

B. Vnútroštátne právo

III. Pozadie právneho sporu

A. Skutkový stav

B. Napadnutý rozsudok

IV. Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania

V. Posúdenie

A. Prehľad odvolacích dôvodov a poradie preskúmania

B. Odvolacie dôvody týkajúce sa prípustnosti žaloby

1. Aktívna legitimácia podľa článku 263 štvrtéhoodseku ZFEÚ

a) Priama dotknutosť

b) Osobná dotknutosť

2. Trvanie právneho záujmu na konaní

3. Priebežný návrh

C. Odvolacie dôvody týkajúce sa podstaty veci: Porušenie článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013 v spojení s článkom 29 smernice 2014/59 a článkom 70 ods. 1 TUB?

1. Poradie preskúmania

2. Priama uplatniteľnosť a prednosť článku 29 ods. 1 prvej vety smernice 2014/59?

a) Normatívna štruktúra článku 29 ods. 1 prvej vety smernice 2014/59

b) Priama uplatniteľnosť článku 29 ods. 1 smernice 2014/59 v neprospech banky a jej akcionárov?

3. Alternatívne: priame uplatnenie článku 29 ods. 1 prvej vety smernice 2014/59 zo strany ECB?

a) ECB ako adresát priamo uplatniteľných ustanovení smernice

b) Dôsledky priamej uplatniteľnosti článku 29 ods. 1 prvej vety smernice 2014/59 v neprospech banky a jej akcionárov

4. Výklad článku 69q ods. 1 písm. b) a článku 70 ods. 1 TUB v súlade so smernicou?

5. Vnútroštátne právo v zmysle článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013 ako „právo“ alebo „skutočnosť“?

6. Prípustnosť námietky týkajúcej sa výkladu článku 69q ods. 1 písm. b) v spojení s článkom 70 ods. 1 TUB v súlade so smernicou

7. Priebežný návrh

VI. Návrh

1.

Tieto spojené odvolania Európskej centrálnej banky (ďalej len „ECB“) a Európskej komisie (ďalej spolu ako „odvolateľky“) smerujú proti rozsudku Všeobecného súdu (ďalej len „napadnutý rozsudok“) ( 2 ), ktorým zrušil rozhodnutia ECB z 1. januára a 29. marca 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“). Týmito rozhodnutiami ECB uvalila na Banca Carige SpA (ďalej len „banka“) dočasnú správu ( 3 ) a predĺžila ju do 30. septembra 2019. ( 4 )

2.

Žalobkyňa v prvostupňovom konaní a odporkyňa v odvolacom konaní, pani Corneliová, bola jednou z mnohých menšinových akcionárov banky.

3.

Na jednej strane odvolateľky vytýkajú súdu, že nesprávne vyhlásil žalobu za prípustnú. Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že pani Corneliová mala (pretrvávajúci) právny záujem na zrušení napadnutých rozhodnutí a bola nimi priamo a osobne dotknutá v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Všeobecný súd v tejto súvislosti odlíšil situáciu pani Corneliovej v súvislosti s dočasnou správou banky nariadenou ECB od situácie akcionárov, na ktorej bol založený rozsudok ECB a i./Trasta Komercbanka a i. ( 5 ) (ďalej len „rozsudok Trasta Komercbanka“). V tej veci akcionári napadli rozhodnutie ECB o odňatí povolenia dotknutej banke. Súdny dvor nepovažoval týchto akcionárov za priamo dotknutých týmto rozhodnutím, a preto ich žalobu o neplatnosť zamietol ako neprípustnú. Dôvodom bol fakt, že rozhodnutie malo na nich len negatívny hospodársky dopad, ale neovplyvnilo ich právne postavenie. ( 6 )

4.

Na druhej strane odvolateľky v podstate tvrdia, že Všeobecný súd porušil článok 4 ods. 3 prvý pododsek nariadenia (EÚ) č. 1024/2013. ( 7 ) V tejto súvislosti sa kladú dôležité právne otázky, ktoré doteraz neboli v judikatúre Súdneho dvora objasnené. Týkajú sa rozsahu v ňom stanovenej povinnosti ECB uplatňovať pri výkone svojich právomocí v oblasti dohľadu nad úverovými inštitúciami v rámci jednotného mechanizmu dohľadu aj vnútroštátne právo prijaté na vykonanie príslušného práva Únie – okrem iného tu uplatniteľnej smernice 2014/59/EÚ ( 8 ):

5.

Podľa môjho názoru v kontexte základných postulátov zachovania jednotnosti a zásady právneho štátu právneho poriadku Únie nemôže byť ECB ako inštitúcia Únie v dôsledku toho povinná podľa článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013 vedome porušovať právo Únie tým, že uplatňuje vnútroštátne právo, ktoré je s ním v rozpore. Ak by tak napriek tomu urobila, museli by to napraviť súdy Únie. Tieto otázky a odôvodnenie takéhoto výsledku sú však aj v odbornej literatúre veľmi sporné. ( 9 ) Pri tom je potrebné objasniť rovnako spornú otázku, aké kritériá kontroly sa uplatňujú v prvostupňovom konaní o neplatnosti a v následnom odvolacom konaní vo vzťahu k postupu ECB pri uplatňovaní vnútroštátnych právnych predpisov. ( 10 )

6.

Právny rámec Únie, ktorý sa tu uplatňuje, sa v zásade skladá z nariadenia č. 1024/2013 a smernice 2014/59.

7.

Odôvodnenie 34 nariadenia č. 1024/2013 znie takto:

„ECB by pri vykonávaní svojich úloh a právomocí v oblasti dohľadu mala uplatňovať hmotnoprávne pravidlá týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami. Tieto pravidlá zahŕňajú príslušné právo Únie, najmä priamo uplatniteľné nariadenia alebo smernice, ako sú nariadenia a smernice o kapitálových požiadavkách na úverové inštitúcie a o finančných konglomerátoch. Keď sú vecné pravidlá prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami stanovené v smerniciach, ECB by mala uplatňovať vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa transponujú tieto smernice. Ak sú relevantným právom Únie nariadenia a v oblastiach, v ktorých tieto nariadenia ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia explicitne ponúkajú členským štátom rôzne možnosti, ECB by mala tiež uplatňovať vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa takéto možnosti vykonávajú. Tieto možnosti by sa mali považovať za vylučujúce možnosti, ktoré sú k dispozícii len príslušným alebo určeným orgánom. Nie je tým dotknutá zásada prednosti práva Únie. Z uvedeného vyplýva, že ECB by pri prijímaní usmernení, odporúčaní alebo rozhodnutí mala vychádzať z príslušného záväzného práva Únie a konať v súlade s týmto právom.“

8.

Článok 4 ods. 3 prvý pododsek nariadenia č. 1024/2013 stanovuje:

„ECB na účely vykonávania úloh, ktorými bola poverená podľa tohto nariadenia, a s cieľom zabezpečiť vysokú úroveň dohľadu uplatňuje celé príslušné právo Únie a v prípade, keď sa toto právo Únie skladá zo smerníc, vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa tieto smernice transponujú. Keď sú príslušným právom Únie nariadenia a keď tieto nariadenia v súčasnosti explicitne ponúkajú členským štátom rôzne možnosti, ECB uplatňuje aj vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa tieto možnosti vykonávajú.“

9.

V odôvodnení 39 smernice 2014/59 sa uvádza:

„Akcionári by si mali, v súlade s touto smernicou, počas ozdravenia a fáz včasnej intervencie ponechať plnú zodpovednosť a kontrolu nad inštitúciou, s výnimkou prípadov, keď príslušný orgán menoval dočasného správcu.“

10.

V odôvodnení 40 tejto smernice sa okrem iného uvádza:

„S cieľom zachovať finančnú stabilitu je dôležité, aby príslušné orgány boli schopné napraviť zhoršenie finančnej a ekonomickej situácie inštitúcie skôr, než daná inštitúcia dosiahne bod, kedy orgány nebudú mať inú možnosť než riešiť jej krízovú situáciu. Príslušné orgány by mali mať na tento účel právomoci včasnej intervencie vrátane právomoci vymenovať dočasného správcu, ktorý by nahradil manažment a vrcholový manažment inštitúcie alebo by s ním dočasne spolupracoval. Úlohou dočasného správcu by malo byť vykonávať všetky právomoci, ktoré mu boli udelené, s cieľom podporovať riešenia s cieľom napraviť finančnú situáciu inštitúcie. Vymenovaním dočasného správcu by sa nemalo nenáležite zasahovať do práv akcionárov alebo majiteľov alebo procesných povinností stanovených v práve obchodných spoločností Únie alebo jednotlivých štátov a mali by sa pri ňom dodržiavať medzinárodné povinnosti Únie alebo členských štátov vo vzťahu k ochrane investícií…“

11.

Článok 28 smernice 2014/59 s názvom „Odvolanie vrcholového manažmentu alebo riadiaceho orgánu“:

„Členské štáty zabezpečia, aby príslušné orgány v prípadoch, keď dochádza k výraznému zhoršeniu finančnej situácie inštitúcie, alebo v prípadoch závažných porušení zákonov, iných právnych predpisov alebo stanov inštitúcie alebo vážnych administratívnych nezrovnalostí, pričom ostatné opatrenia prijaté v súlade s článkom 27 nie sú dostatočné na zvrátenie tohto zhoršovania, mohli požadovať odvolanie vrcholového manažmentu alebo riadiaceho orgánu inštitúcie, a to buď vcelku alebo jednotlivé osoby. Vymenovanie nového vrcholového manažmentu alebo riadiaceho orgánu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom a právom Únie a podlieha schváleniu alebo súhlasu príslušného orgánu.“

12.

Článok 29 smernice 2014/59 s názvom „Dočasný správca“ stanovuje:

„1.   Členské štáty zaistia, aby príslušné orgány v prípadoch, keď príslušný orgán nepovažuje výmenu vrcholového manažmentu alebo riadiaceho orgánu, ako sa uvádza v článku 28, za dostatočnú na nápravu situácie, mohli vymenovať jedného alebo viacerých dočasných správcov inštitúcie. Príslušné orgány môžu na základe toho, čo je za daných okolností primerané, vymenovať akéhokoľvek dočasného správcu, aby buď dočasne nahradil riadiaci orgán inštitúcie, alebo aby dočasne spolupracoval s riadiacim orgánom inštitúcie, pričom príslušný orgán to spresní v svojom rozhodnutí v čase vymenovania. Ak príslušný orgán vymenuje dočasného správcu, aby spolupracoval s riadiacim orgánom inštitúcie, príslušný orgán v čase tohto vymenovania spresní úlohu, povinnosti a právomoci dočasného správcu, ako aj všetky požiadavky na riadiaci orgán inštitúcie, aby konzultoval s dočasným správcom alebo získal jeho súhlas pred prijatím konkrétnych rozhodnutí alebo opatrení. Príslušný orgán je povinný zverejniť vymenovanie každého dočasného správcu okrem prípadov, keď dočasný správca nemá právomoc zastupovať inštitúciu. Členské štáty ďalej zabezpečia, aby každý dočasný správca disponoval odbornosťou, schopnosťami a znalosťami požadovanými na výkon jeho funkcií a aby nebol v žiadnom konflikte záujmov.

2.   Príslušný orgán určí právomoci dočasného správcu v čase jeho vymenovania na základe toho, čo je za daných okolností primerané. Medzi tieto právomoci môžu patriť niektoré alebo všetky právomoci riadiaceho orgánu inštitúcie v rámci stanov inštitúcie a v rámci vnútroštátnych právnych predpisov vrátane právomoci vykonávať niektoré alebo všetky administratívne funkcie riadiaceho orgánu inštitúcie. Právomoci dočasného správcu vo vzťahu k inštitúcii musia byť v súlade s uplatniteľným právom obchodných spoločností.

3.   Úlohu a funkcie dočasného správcu určí príslušný orgán v čase vymenovania, pričom môžu zahŕňať oboznámenie sa s finančnou pozíciou inštitúcie, riadenie obchodnej činnosti alebo časti obchodnej činnosti inštitúcie s cieľom zachovať alebo obnoviť finančnú pozíciu inštitúcie, ako aj prijímanie opatrení na obnovenie zdravého a obozretného riadenia obchodnej činnosti inštitúcie. Príslušný orgán v čase vymenovanie stanoví všetky obmedzenia, pokiaľ ide o úlohu a funkcie dočasného správcu.

4.   Členské štáty zabezpečia, aby mali príslušné orgány výhradnú právomoc vymenovať a odvolať každého dočasného správcu. Príslušný orgán môže odvolať dočasného správcu kedykoľvek a z akéhokoľvek dôvodu. Príslušný orgán môže kedykoľvek upraviť podmienky vymenovania dočasného správcu podľa tohto článku.

5.   Príslušný orgán môže požadovať, aby určité kroky dočasného správcu podliehali predchádzajúcemu súhlasu príslušného orgánu. Príslušný orgán stanoví všetky takéto požiadavky v čase vymenovania dočasného správcu alebo v čase akejkoľvek úpravy podmienok vymenovania dočasného správcu.

Dočasný správca môže v každom prípade vykonávať právomoc zvolať valné zhromaždenie akcionárov inštitúcie a stanoviť program jeho rokovania iba s predchádzajúcim súhlasom príslušného orgánu.

6.   Príslušný orgán môže vyžadovať, aby dočasný správca vypracúval správy o finančnej pozícii inštitúcie a o krokoch podniknutých počas trvania svojej funkcie, a to v intervaloch, ktoré stanoví príslušný orgán, a na konci svojho mandátu.

7.   Trvanie funkcie dočasného správcu nie je dlhšie než jeden rok. Toto obdobie je možné vo výnimočných prípadoch predĺžiť, ak sú aj naďalej splnené podmienky pre vymenovanie dočasného správcu. Príslušný orgán zodpovedá za určenie, či sú vhodné podmienky na zachovanie dočasného správcu, a za zdôvodnenie každého takéhoto rozhodnutia akcionárom.

8.   S výhradou tohto článku vymenovanie dočasného správcu nemá vplyv na práva akcionárov v súlade s právom obchodných spoločností Únie alebo jednotlivých členských štátov.

9.   Členské štáty môžu v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi obmedziť zodpovednosť dočasného správcu za úkony a opomenutia pri výkone jeho povinností vo funkcii dočasného správcu v súlade s odsekom 3.

10.   Dočasný správca vymenovaný podľa tohto článku sa nepovažuje za „tieňového“ riaditeľa ani za riaditeľa de facto v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov.“

13.

Smernica 2014/59 bola transponovaná do talianskeho práva prostredníctvom decreto legislativo (legislatívny dekrét) č. 181 zo 16. novembra 2015 ( 11 ).

14.

V článku 8 zákona č. 114 z 9. júla 2015 ( 12 ), ktorý stanovuje nevyhnutné zásady a usmerňujúce kritériá pre výkon právomocí, sa okrem iného stanovuje, že:

„1.   Pri výkone právomoci vykonávať smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 je vláda povinná okrem zásad a usmerňujúcich kritérií uvedených v článku 1 ods. 1 dodržiavať zásady a kritériá smernice 2014/59/EÚ a aj tieto osobitné usmerňujúce zásady a kritériá:

…“

15.

Prostredníctvom legislatívneho dekrétu č. 181 sa zmenil prostredníctvom Testo unico bancario (zákon o bankách a úveroch, ďalej len „TUB“) ( 13 ). Do oddielu 01‑I s názvom „Opatrenia včasnej intervencie“ bol vložený článok 69q, ktorého odsek 1 písm. b) znie takto:

„Banca d’Italia [(Talianska centrálna banka)] môže voči banke alebo materskej spoločnosti bankovej skupiny prijať tieto opatrenia:

…

16.

Článok 69 s TUB oprávňuje dozorný orgán odvolať jednotlivých členov správnych a kontrolných orgánov, ako aj generálnych riaditeľov.

17.

V článku 70 ods. 1 TUB, ktorý sa vkladá do oddielu I pod názvom „Mimoriadna správa“, sa stanovuje:

„Banca d’Italia môže nariadiť rozpustenie orgánov vykonávajúcich riadiace a kontrolné funkcie bánk v prípade porušení alebo nezrovnalostí v zmysle článku 69q ods. 1 písm. b) alebo ak sa očakávajú vážne finančné straty alebo ak o rozpustenie požiadajú na základe odôvodnenej žiadosti správne orgány alebo mimoriadne valné zhromaždenie.“

18.

Banka je kótovanou úverovou inštitúciou so sídlom v Taliansku, ktorá od roku 2014 podlieha priamemu dohľadu ECB. Od decembra 2014 do 1. januára 2019 nahromadila straty vo výške viac ako 1,6 miliardy eur. V čase podania žaloby na súd bola pani Corneliová držiteľkou 200000 kmeňových akcií, čo zodpovedalo 0,000361 % základného imania banky.

19.

Od roku 2016 do konca roka 2018 ECB prijala niekoľko neúspešných opatrení na rekapitalizáciu a stabilizáciu banky s cieľom umožniť jej opäť splniť požiadavky na vlastné zdroje v zmysle článku 27 ods. 1 smernice 2014/59. ( 14 )

20.

Prvým napadnutým rozhodnutím z 1. januára 2019 ECB na základe článkov 69q, 70 a 98 TUB v spojení s článkom 29 smernice 2014/59 zaviedla voči banke dočasnú správu (ďalej aj „rozhodnutie o dočasnej správe“) a nariadila najmä tieto opatrenia:

21.

Dňa 2. januára 2019 ECB a banka oznámili prijatie rozhodnutia o dočasnej správe v súbežných tlačových správach. Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Národná komisia pre spoločnosti a burzu cenných papierov, Taliansko) následne pozastavila obchodovanie s cennými papiermi emitovanými alebo zaručenými bankou „až do nadobudnutia účinnosti [tohto] rozhodnutia alebo do obnovenia komplexného informačného rámca pre [tieto] cenné papiere, najmä v nadväznosti na nové iniciatívy príslušných orgánov v oblasti prudenciálneho dohľadu“.

22.

Druhým sporným rozhodnutím z 29. marca 2019 ECB predĺžila trvanie dočasnej správy do 30. septembra 2019 (ďalej aj „prvé rozhodnutie o predĺžení“). Banka to oznámila v tlačovej správe z 30. marca 2019.

23.

Rozhodnutím z 30. septembra 2019 ECB predĺžila dočasnú správu do 31. decembra 2019 (ďalej len „druhé rozhodnutie o predĺžení“).

24.

Rozhodnutím z 20. decembra 2019 ECB predĺžila dočasnú správu do 31. januára 2020, aby bolo možné dokončiť zvýšenie vlastných zdrojov (ďalej len „tretie rozhodnutie o predĺžení“).

25.

Podľa zhodných informácií, ktoré strany poskytli v odpovedi na písomné a ústne otázky Súdneho dvora, banka bola rekapitalizovaná cez Fondo Interbancario di Tutela dei Depositi (FITD) ( 15 ) v septembri 2019 na základe rámcovej dohody uzavretej dočasnými správcami a schválenej mimoriadnym valným zhromaždením banky. FITD predal svoje podiely v banke spoločnosti BPER Banca S.p.a. v lete 2022. Následný proces „squeeze‑out“ znamenal, že pani Corneliová musela v septembri 2022 predať svoje akcie, čím stratila status (menšinového) akcionára banky.

26.

Žalobou prijatou kanceláriou Všeobecného súdu 11. júla 2019 podala pani Corneliová žalobu o zrušenie napadnutých rozhodnutí. Komisia ako vedľajší účastník konania podporila návrhy ECB na zamietnutie žaloby.

27.

V napadnutom rozsudku súd vyhlásil sporné rozhodnutia za neplatné. Okrem toho zamietol žalobu v časti, v ktorej všeobecne smerovala proti všetkým následným alebo neskorším aktom – po prvom spornom rozhodnutí –, t. j. vrátane druhého a tretieho rozhodnutia o predĺžení.

28.

Všeobecný súd zamietol námietku neprípustnosti ECB, ktorú podporila Komisia, z dôvodu, že pani Corneliová ako menšinová akcionárka banky bola napadnutými rozhodnutiami priamo a osobne dotknutá v zmysle článku 263 ods. 4 ZFEÚ a mala právny záujem na konaní. Preto bola aktívne legitimovaná. ( 16 )

29.

Všeobecný súd v podstate konštatoval, že ECB založila napadnuté rozhodnutia na nedostatočnom právnom základe. Tie vychádzali z „výrazného zhoršenia situácie [banky]“ v zmysle článku 70 ods. 1 TUB, ktorý transponuje článok 29 smernice 2014/59, hoci toto (vnútroštátne) ustanovenie takúto požiadavku neobsahuje. Takúto podmienku možno nájsť len v článku 69q ods. 1 písm. b) TUB, ktorým sa transponuje článok 28 smernice. Toto posledné (vnútroštátne) ustanovenie upravuje len „odvolanie“ riadiacich alebo dozorných orgánov banky, ale nie právomoc – ustanovenú v článku 70 TUB – uvaliť na banku dočasnú správu „zrušením“ týchto orgánov. Články 69q a 70 TUB sa teda týkali rôznych prípadov a – vzhľadom na znenie článkov 28 a 29 smernice 2014/59 – opatrení rôzneho stupňa zásahu, ktoré sa mali prijať postupne a ktoré záviseli od rôznych, v každom prípade taxatívnych (alternatívnych) podmienok. Podmienka „zhoršenia situácie banky“ sa preto na opatrenia podľa článku 70 TUB nevzťahuje, čo znamená, že ECB toto ustanovenie porušila. ( 17 )

30.

Vzhľadom na jasné znenie článkov 69q a 70 TUB a v nich použitých pojmov podľa názoru súdu výklad v súlade s právom EÚ neprichádza do úvahy. Opatrenie prijaté ECB je opatrením stanoveným v článku 70 TUB, takže musia byť splnené jeho podmienky. ( 18 )„Zhoršenie situácie banky“ ustanovené v článku 69q TUB „nie je všeobecný výraz, ale podmienka stanovená v legislatívnom texte, ktorý odkazuje na taxatívny zoznam štyroch alternatívnych podmienok“, a preto nemôže odôvodňovať opatrenie podľa článku 70 TUB. ( 19 )

31.

ECB navyše nie je povinná uplatňovať smernicu 2014/59 s cieľom nariadiť dočasnú správu banky v prípade výrazného zhoršenia jej situácie. Nevyplýva to ani z jej povinnosti podľa článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013 uplatňovať vnútroštátne právo prijaté na transpozíciu smerníc. Toto ustanovenie nemožno chápať tak, že „obsahuje dva rôzne zdroje povinností, a to celé právo Únie, vrátane smerníc, ku ktorému treba pridať vnútroštátne právo, ktoré ich preberá“. Podľa Všeobecného súdu by takýto výklad predpokladal, „že vnútroštátne ustanovenia sa líšia od smerníc a že v takomto prípade by tieto dva typy dokumentov boli pre ECB záväzné ako samostatné normatívne zdroje“ ( 20 ). To by však bolo v rozpore s článkom 288 ZFEÚ. Okrem toho smernica nemôže zakladať povinnosti pre jednotlivcov. Pochybenie ECB preto nebolo možné napraviť voľným výkladom článku 70 TUB vo svetle smernice 2014/59. ( 21 )

32.

Súdny dvor nepreskúmal ďalších šesť ním identifikovaných žalobných dôvodov. ( 22 )

33.

Pokiaľ pani Corneliová namietala aj proti druhému a tretiemu rozhodnutiu o predĺžení tým, že v žalobe, v replike a v ďalšom liste použila slovné spojenie „všetky následné alebo neskoršie akty“, Všeobecný súd to odmietol ako neprípustné z dôvodu nedostatočnej presnosti a splnenia požiadaviek článku 76 písm. d) a článku 86 rokovacieho poriadku, pretože žaloba na to dostatočne neodkazovala. ( 23 )

34.

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 21. decembra 2022 podala ECB odvolanie vo veci C‑777/22 P.

35.

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 22. decembra 2022 podala Komisia odvolanie vo veci C‑789/22 P.

36.

Na základe žiadostí Komisie z 18. januára 2023 a ECB z 20. januára 2023 predseda Súdneho dvora 8. februára 2023 rozhodol o spojení vecí C‑777/22 P a C‑789/22 P podľa článku 54 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

37.

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 20. marca 2023 Taliansko požiadalo v súlade s článkom 40 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie o vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov ECB a Komisie. Rozhodnutím zo 17. apríla 2023 predseda Súdneho dvora tejto žiadosti vyhovel. Taliansko podalo 26. mája 2023 svoje vyjadrenie ako vedľajší účastník konania.

38.

ECB s podporou Talianska navrhuje, aby Súdny dvor

39.

Komisia s podporou Talianska navrhuje, aby Súdny dvor

40.

Pani Corneliová navrhuje, aby Súdny dvor

41.

Na základe žiadostí ECB a Talianska z 3. novembra a zo 6. novembra 2023 boli spojené veci 7. mája 2024 postúpené veľkej komore Súdneho dvora.

42.

Dňa 7. mája 2024 Súdny dvor vyzval účastníkov konania, aby písomne odpovedali na niektoré otázky, čo účastníci konania v stanovenej lehote aj urobili.

43.

Na pojednávaní 25. júna 2024 účastníci konania predniesli ústne argumenty a odpovedali na otázky Súdneho dvora.

44.

Vo veci C‑777/22 P ECB s podporou Talianska uvádza dva odvolacie dôvody.

45.

Prvým odvolacím dôvodom ECB vytýka Všeobecnému súdu viaceré nesprávne právne posúdenia „priamej a osobnej dotknutosti“ pani Corneliovej v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ a jej právneho záujmu na konaní. Druhým odvolacím dôvodom ECB vytýka Všeobecnému súdu nesprávne posúdenie právnych základov uvedených v napadnutých rozhodnutiach; toto posúdenie malo byť vykonané v súlade s článkom 4 ods. 3 prvým pododsekom nariadenia č. 1024/2013 na základe všetkých uplatniteľných vnútroštátnych právnych predpisov a metód ich výkladu. Ide najmä o článok 69q ods. 1 písm. b) a článok 70 ods. 1 TUB, tak ako ich vykladajú talianske súdy.

46.

Vo veci C‑789/22 P Komisia s podporou Talianska uvádza päť odvolacích dôvodov, z ktorých sa niektoré prekrývajú s dôvodmi ECB.

47.

Komisia vo svojom prvom odvolacom dôvode uvádza rovnaké nesprávne právne posúdenie Všeobecným súdom pri uplatňovaní článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ ako ECB vo svojom prvom odvolacom dôvode. Druhým odvolacím dôvodom Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení článku 84 rokovacieho poriadku tým, že sa neprípustne zaoberal hmotnoprávnou vadou z vlastnej iniciatívy a rozhodol ultra petita. Tretím odvolacím dôvodom Komisia napáda – podobne ako v prípade druhého odvolacieho dôvodu ECB – údajne nesprávny výklad článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013 a článku 70 ods. 1 TUB. Štvrtý odvolací dôvod sa týka porušenia článku 288 tretieho odseku ZFEÚ z dôvodu, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď predpokladal, že článok 70 ods. 1 TUB nemožno vykladať v súlade s článkom 29 smernice 2014/59. Napokon Komisia vo svojom piatom odvolacom dôvode – ktorý je tiež podobný druhému odvolaciemu dôvodu ECB – vytýka Všeobecnému súdu viacero nesprávnych právnych posúdení pri posudzovaní vzťahu medzi vnútroštátnym právom a smernicami vrátane porušenia článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013 a článku 288 druhého a tretieho odseku ZFEÚ, ako aj nezohľadnenia priamej uplatniteľnosti príslušných ustanovení smerníc.

48.

Najprv spoločne preskúmam odvolacie dôvody týkajúce sa prípustnosti žaloby ( 24 ) (časť B). Potom spoločne preskúmam aj odvolacie dôvody týkajúce sa posúdenia veci súdom ( 25 ) (časť C).

49.

Odvolacie dôvody týkajúce sa prípustnosti žaloby sa týkajú jednak otázky, či je pani Corneliová priamo a osobne dotknutá napadnutými rozhodnutiami v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ (pozri 1), a jednak jej (pretrvávajúceho) záujmu na ich zrušení (pozri 2).

50.

Je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor musí v odvolacom konaní z úradnej moci preskúmať prípustnosť žaloby vrátane trvania právneho záujmu na konaní – bez ohľadu na tvrdenia účastníkov konania a posúdenie Všeobecného súdu. ( 26 ) Už len z tohto dôvodu nemôže byť námietka neprípustnosti vznesená pani Corneliovou vo vzťahu k prvému odvolaciemu dôvodu ECB úspešná a musí byť zamietnutá.

51.

Podľa článku 263 ods. 4 ZFEÚ je osoba, ktorá nie je adresátom napadnutých aktov, oprávnená podať žalobu len vtedy, ak sa jej „priamo a osobne týkajú“. Najprv preskúmam, či je pani Corneliová priamo dotknutá napadnutými rozhodnutiami.

52.

Podľa ustálenej judikatúry musia byť kumulatívne splnené dve podmienky, aby sa osoba mohla považovať za „priamo dotknutú“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Po prvé napadnuté opatrenie musí mať priamy vplyv na právne postavenie dotknutej osoby. Po druhé opatrenie nesmie adresátom povereným jeho vykonávaním ponechať žiadny priestor na voľnú úvahu, takže jeho vykonávanie je čisto automatické. To musí skôr vyplývať zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných vykonávacích ustanovení. ( 27 )

53.

Ako správne uviedol Všeobecný súd s odkazom na túto judikatúru, ( 28 ) sporné rozhodnutia majú priamy škodlivý vplyv na právne postavenie pani Corneliovej ako akcionárky banky. Ide o výkon jej účastníckych, hlasovacích práv a ďalších práv stanovených v stanovách banky. Na rozdiel od námietok ECB nemožno v tomto ohľade konštatovať žiadne nerešpektovanie, a už vôbec nie skreslenie príslušných ustanovení stanov banky týkajúcich sa práv akcionárov. Sporné rozhodnutia sa dotýkajú najmä práva voliť riadiace a dozorné orgány banky (články 18 a 26), zvolávať valné zhromaždenie akcionárov a určovať jeho program (článok 10 ods. 4). To platí aj pre podmienky, za ktorých môže toto valné zhromaždenie alebo určitá časť akcionárov vyvodiť zodpovednosť voči riadiacim a dozorným orgánom banky podľa článkov 2393 a 2393a talianskeho Občianskeho zákonníka. ( 29 )

54.

Tým, že sporné rozhodnutia nariadili alebo predĺžili dočasnú správu banky, pozastavili alebo obmedzili výkon týchto práv, a tým priamo zasiahli do právneho postavenia akcionárov vrátane pani Corneliovej. Na základe tohto rozhodnutia prešli práva na voľbu riadiacich a dozorných orgánov banky, ako aj na zvolanie valného zhromaždenia akcionárov a určenia bodov jeho programu na dočasných správcov. Zodpovedajúce pozastavenie alebo obmedzenie dotknutých účastníckych alebo hlasovacích práv akcionárov vyplýva z článku 70 ods. 2 v spojení s článkom 72 ods. 6 TUB, ktoré stanovujú automatický prechod týchto práv na dočasných správcov. ( 30 ) Okrem toho nariadenie dočasnej správy podľa článku 72 ods. 9 TUB obmedzovalo občianskoprávnu zodpovednosť riadiacich a dozorných orgánov banky na prípady úmyslu a hrubej nedbanlivosti a mohli ju uplatniť na súde len dočasní správcovia s predchádzajúcim súhlasom Banca d’Italia. Okrem toho podľa článku 72 ods. 5 TUB bolo týmto správcom priznané právo podať žalobu na náhradu škody proti členom zrušených orgánov banky alebo jej generálnemu riaditeľovi na základe predchádzajúceho súhlasu Banca d’Italia. Valné zhromaždenie akcionárov alebo ich časť vlastniaca určitý percentuálny podiel na základnom imaní preto už nemohla podať takéto žaloby podľa článkov 2393 a 2393a talianskeho Občianskeho zákonníka. ( 31 )

55.

Súd správne predpokladal takéto obmedzenie účastníckych alebo hlasovacích práv akcionárov, vrátane pani Corneliovej, bez ohľadu na skutočnosť, že stanovy banky čiastočne stanovujú kvórum 1 % akcií v držbe týchto akcionárov na ich účinné uplatnenie. ( 32 ) Je to preto, že všetky tieto účastnícke alebo hlasovacie práva majú vlastnú hodnotu – podobne ako právo občana voliť v demokratických voľbách. Nezávisí to od otázky, či je výkon týchto práv dostatočný na to, aby skutočne ovplyvnil kľúčové organizačné alebo obchodné rozhodnutia banky. Účastnícke alebo hlasovacie práva už zahŕňajú a chránia právnu možnosť zúčastniť sa na takýchto rozhodovacích procesoch a ovplyvniť ich výsledok. Všeobecný súd to správne uznal, keď uviedol, že argumenty ECB a Komisie „nezohľadňujú… právo každého akcionára zúčastniť sa individuálne na voľbe členov [valného zhromaždenia], ktorí budú pôsobiť v riadiacich a dozorných orgánov“ ( 33 ). Rozhodnutie o dočasnej správe však túto zákonnú možnosť ovplyvňovať riadenie banky automaticky ruší.

56.

Skutočnosť, že menšinový akcionár môže byť schopný dosiahnuť príslušné kvóra len s inými (menšinovými) akcionármi, je preto irelevantná pre otázku, či jeho účastnícke alebo hlasovacie práva ako také boli narušené. Prípadné dosiahnutie takéhoto kvóra je relevantné len pre následnú otázku, či je výkon účastníckych alebo hlasovacích práv dostatočný aj na dosiahnutie požadovaných právnych účinkov (ako je zvolanie riadneho valného zhromaždenia alebo určenie bodu jeho programu). To však nespochybňuje ani existenciu, ani potrebu ochrany výkonu týchto individuálnych práv. ( 34 ) V dôsledku toho – ako správne konštatoval súd v bodoch 43 až 45 napadnutého rozsudku – je potrebné odmietnuť aj námietku odvolateliek, že príslušné práva prijímať rozhodnutia má len valné zhromaždenie alebo časť akcionárov, ktorí dosahujú určitý podiel, ale nie individuálny akcionár, ktorý má len hlasovacie právo.

57.

V rozsudku Trasta Komercbanka ( 35 ) Súdny dvor tiež nepriamo potvrdil, že v prípade, ako je tento, ktorý sa – na rozdiel od tam predmetného odňatia povolenia – týka len nariadenia dočasnej správy banky, môže poškodenie práv akcionárov podieľať sa na riadení banky postačovať na to, aby boli považovaní za priamo dotknutých. Je to tak preto, lebo poškodenie týchto práv v tomto druhom prípade sa nezhoduje s negatívnym, čisto hospodárskym účinkom na banku a jej akcionárov, ktorý by vyplynul z odňatia povolenia alebo dokonca z jej likvidácie. ( 36 ) Súdny dvor tiež výslovne uznal, že aj rozhodnutie o likvidácii banky sa priamo dotýka práva akcionárov podieľať sa na jej riadení tým, že ho prenesie na likvidátora. Toto rozhodnutie vo veci Trasta Komercbanka však vychádzalo výlučne z lotyšského práva. Nebolo teda možné ho pripísať ani právu EÚ, ani napadnutému rozhodnutiu ECB o odňatí povolenia, takže akcionárov sa priamo nedotklo. ( 37 ) Ako však súd správne zdôraznil, ( 38 ) v prípade rozhodnutia ECB o nariadení dočasnej správy banky je to inak.

58.

ECB nemôže tieto závery spochybniť odkazom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) ( 39 ) vo veci Albert a i. v. Maďarsko.

59.

Po prvé preskúmanie práva podať sťažnosť podľa článku 34 EDĽP zo strany ESĽP nie je totožné s požiadavkami na právo podať žalobu podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Po druhé aj ESĽP uznáva akcionárov banky za „priamo dotknuté“ osoby v zmysle článku 34 EDĽP, ak sťažnosť smeruje proti aktom, ktoré sa týkajú tak banky, ako aj práv jej akcionárov. Táto zásada je obmedzená len vtedy, ak sú buď banka a jej akcionári tak úzko prepojení, že by bolo umelé rozlišovať medzi nimi, alebo ak je to odôvodnené „výnimočnými okolnosťami“. ESĽP preto podobne ako Súdny dvor v rozsudku Trasta Komercbanka (bod 57 vyššie) uznal, že úkony, ktoré priamo ovplyvňujú práva akcionárov (podieľať sa na riadení banky), sa líšia od tých, ktoré sú namierené (len) proti banke. Je to preto, že tieto úkony nepoškodzujú len ekonomické záujmy akcionárov v banke, ale menia aj ich právne postavenie v rámci štruktúry riadenia banky. ( 40 )

60.

V rozsudku vo veci Albert a iní proti Maďarsku ESĽP nepovažoval práva akcionárov za „priamo dotknuté“. Na jednej strane mohli tieto práva vykonávať v súvislosti so sporným zlúčením dvoch dotknutých bánk počas príslušných rozhodovacích postupov a hlasovania. Na druhej strane tieto práva neboli dostatočné na to, aby mohli kontrolovať jednu z týchto bánk – vzhľadom na príliš malý objem akcií. ESĽP preto predpokladal – na rozdiel od prípadov, o ktorých rozhodoval predtým v súvislosti s umelým oslabením hlasovacích práv akcionárov alebo zrušením akcií ( 41 ) – len „vedľajší a nepriamy“ vplyv sporných, v podstate podnikových opatrení na práva jednotlivých akcionárov ako takých. ( 42 )

61.

Konkrétna situácia zlúčenia dvoch bánk však nie je porovnateľná so situáciou v tomto prípade, keď je na banku zavedená len dočasná správa. Dôvodom je skutočnosť, že obe zlúčené banky prestali existovať a pôsobiť na trhu vo svojej predchádzajúcej podobe. Definitívna štrukturálna zmena banky a jej obchodných činností a s ňou spojené ekonomické účinky sa preto líšia od dočasnej správy, pri ktorej je kontrola nad obchodnými činnosťami banky len dočasne v iných rukách, ako aj od jej účinkov na práva akcionárov. Argument ECB založený na judikatúre ESĽP týkajúcej sa zlúčenia bánk je preto v tomto prípade neprenosný a musí byť zamietnutý.

62.

Účastnícke alebo hlasovacie práva akcionárov banky boli okrem toho automaticky pozastavené a obmedzené dočasnou správou nariadenou alebo predĺženou v sporných rozhodnutiach. Nebolo potrebné žiadne diskrečné rozhodnutie alebo ďalší vykonávací akt. ( 43 ) Súd preto mohol bez právneho omylu konštatovať, že pani Corneliová bola týmito rozhodnutiami priamo dotknutá v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. ( 44 )

63.

Otázku, či aj pani Corneliová spĺňa kritérium osobnej dotknutosti, je potrebné preskúmať len v prípade, že sporné rozhodnutia nie sú„regulačnými aktmi“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku tretieho variantu ZFEÚ, ktoré nezahŕňajú vykonávacie opatrenia. Podľa ustálenej judikatúry tento pojem zahŕňa všetky všeobecne záväzné nelegislatívne akty. To predpokladá, že takýto akt sa uplatňuje na objektívne určené situácie a vyvoláva právne účinky voči všeobecne a abstraktne vymedzeným kategóriám osôb. ( 45 )

64.

Táto požiadavka tu nie je splnená. Sporné rozhodnutia boli adresované priamo banke, t. j. právnickej osobe, a týkali sa aj počtu akcionárov, ktorí existovali v čase ich prijatia. Je preto potrebné preskúmať, či pani Corneliová ako akcionárka v danom čase spĺňala kritérium osobnej dotknutosti.

65.

Podľa môjho názoru Všeobecný súd s odkazom na judikatúru Súdneho dvora správne vychádzal z toho, že pani Corneliová je osobne dotknutá. ( 46 )

66.

Podľa ustálenej judikatúry sa opatrenie osobne dotýka iných osôb ako tých, ktorým je rozhodnutie určené, iba vtedy, keď sa ich dotýka na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené. ( 47 ) Najmä v prípade abstraktných všeobecných opatrení Súdny dvor rozhodol, že viac či menej presne určiteľný počet alebo dokonca identita osôb, ktorých sa opatrenie týka, nestačí na to, aby sa tieto osoby považovali za osobne dotknuté, keď je nepochybné, že toto opatrenie sa vykonáva na základe objektívnej právnej alebo skutkovej situácie, ktorú vymedzuje predmetný akt. ( 48 )

67.

Ako Všeobecný súd správne vysvetlil, ( 49 ) pani Corneliová bola individualizovaná ako akcionárka, a teda ako členka jasne vymedzenej skupiny všetkých akcionárov banky v čase prijatia sporných (konkrétnych individuálnych) rozhodnutí. Tieto rozhodnutia tiež zasahovali do výkonu jej účastníckych a hlasovacích práv, ktoré jej v tomto postavení priznávajú stanovy banky (bod 53 a nasl. vyššie). Dotkli sa teda pani Corneliovej nielen v jej „objektívnom“ postavení akcionára (vo vzťahu k akcionárom iných spoločností), ako tvrdia odvolateľky, ale aj ako jednoznačne identifikovateľnej držiteľky časti základného imania banky v danom čase. Okrem toho účelom tohto opatrenia bolo práve pozastavenie účastníckych a hlasovacích práv akcionárov banky (a nie akcionárov iných spoločností) (bod 54 vyššie) s cieľom uľahčiť jej ozdravenie.

68.

Argument, ktorý predložila najmä ECB, podľa ktorého by sa približne 35000 akcionárov banky považovalo za osobne dotknutých a oprávnených podať žalobu, nemôže toto posúdenie spochybniť. Ako správne skonštatoval Všeobecný súd, počet potenciálnych dotknutých žalobcov v závislosti od povahy napadnutého opatrenia je v tomto ohľade irelevantný za predpokladu, že ich možno jednoznačne identifikovať ako členov jasne vymedzenej skupiny osôb v čase jeho prijatia a že toto opatrenie (konkrétne) zasahuje do ich existujúcich práv. ( 50 ) To platí o to viac v prejednávanej veci, keďže sporné rozhodnutia nie sú opatreniami so všeobecnou pôsobnosťou, ale majú špecifickú, individuálnu povahu (pozri body 64 a 66 vyššie).

69.

Všeobecný súd preto správne rozhodol, že pani Corneliová bola napadnutými rozhodnutiami osobne dotknutá v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Možno preto ponechať otvorené, či ďalšie odôvodnenie, ktoré Komisia namieta najmä v bodoch 73 až 75 napadnutého rozsudku (v reakcii na jej tvrdenia v prvostupňovom konaní), je právne nesprávne.

70.

Zostáva preskúmať, či pani Corneliová vzhľadom na ukončenie dočasnej správy banky a nespornú stratu postavenia akcionárky môže naďalej uplatňovať (právny) záujem na zrušení sporných rozhodnutí a či ho preukázala.

71.

Súd preskúmal vlastný právny záujem pani Corneliovej na konaní, ktorý je odlišný od právneho záujmu banky, a vychádzal z toho, že sporné rozhodnutia ovplyvnili výkon jej práv ako akcionárky. ( 51 ) Konkrétne išlo o právo zvolať valné zhromaždenie, aby navrhla podanie žaloby, alebo tiež právo doplniť bod v tomto zmysle do programu takéhoto zhromaždenia. ( 52 ) Tento zreteľný právny záujem pani Corneliovej na konaní vychádzal z jej želania osobitne chrániť účastnícke a hlasovacie práva spojené s jej postavením akcionára podľa práva obchodných spoločností. Súd však v podstate len zopakoval dôvody, pre ktoré bola pani Corneliová priamo dotknutá (bod 53 a nasl. vyššie) bez toho, aby sa zaoberal otázkou, či vzhľadom na uplynutie lehoty na dočasnú správu banky stanovenej v prvom rozhodnutí o predĺžení mala pani Corneliová naďalej takýto právny záujem na konaní až do času vyhlásenia napadnutého rozsudku. Nevyžadoval od nej ani predloženie príslušných dôkazov.

72.

Otázka, či žalobca preukázal svoj právny záujem na konaní a jeho trvanie, je právnou otázkou – na rozdiel od preukázania aktívnej legitimácie v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ – ktorá podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania. ( 53 )

73.

Podľa ustálenej judikatúry je žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou prípustná len vtedy, ak má záujem na zrušení napadnutého aktu. To predpokladá, že vyhlásenie neplatnosti jej môže priniesť výhodu. Tento právny záujem na konaní musí pretrvávať ako základný predpoklad prípustnosti žaloby až do vydania súdneho rozhodnutia. V opačnom prípade je právny spor vo veci samej vyriešený. ( 54 )

74.

Podľa ustálenej judikatúry môže byť trvanie právneho záujmu na konaní založené okrem iného na skutočnosti, že rozsudok o neplatnosti slúži na prípravu žaloby o náhradu škody. ( 55 ) Možnosť podania žaloby o náhradu škody postačuje na opodstatnenie takéhoto záujmu na konaní, pokiaľ nie je hypotetická. ( 56 ) Nezáleží na tom, či žaloby podané na súdoch Únie alebo na vnútroštátnych súdoch sú pravdepodobne dôvodné alebo majú rovnaký predmet. Rozhodujúce je skôr to, či požadované zrušenie napadnutého právneho aktu môže mať vplyv na túto inú žalobu, ( 57 ) a teda či je v tomto ohľade aspoň čiastočne predbežným krokom.

75.

V odpovedi na písomné a ústne otázky Súdneho dvora pani Corneliová uviedla, že jej právny záujem na konaní založený na strate jej akcií a účastníckych alebo hlasovacích práv ako akcionárky banky naďalej existuje, najmä pokiaľ ide o budúce žaloby o náhradu škody. Má v úmysle podať takúto žalobu proti subjektom, právnickým a fyzickým osobám, ktoré sa podieľali na dočasnom riadení banky, na jej reorganizácii a na predaji jej akcií; zrušenie napadnutých rozhodnutí súdmi Európskej únie je v tomto smere predbežným krokom. V tejto súvislosti správne namietala, že päťročná premlčacia lehota podľa článku 46 Štatútu Súdneho dvora na podanie žaloby na náhradu škody okrem iného proti ECB podľa článku 268 v spojení s článkom 340 tretieho odseku ZFEÚ ešte neuplynula. ( 58 )

76.

Definitívnu stratu akcií a účastníckych alebo hlasovacích práv ako takých, ku ktorej medzitým došlo v dôsledku reštrukturalizácie banky, nemožno priamo pripísať sporným rozhodnutiam, ktorými bola nariadená len jej dočasná správa, a pani Corneliová ani nemôže odôvodniť záujem na ich zrušení. ( 59 ) Takýto záujem však existoval počas dočasnej správy, keď už nemohla vykonávať svoje účastnícke alebo hlasovacie práva ako akcionárka (bod 71 vyššie).

77.

Okrem definitívnej straty svojich akcií a účastníckych alebo hlasovacích práv považuje pani Corneliová za príčinu škody, ktorá jej vznikla, aj obmedzenie týchto práv počas dočasnej správy. V každom prípade sa takáto príčinná súvislosť nejaví ako hypotetická ani ako úplne vylúčená vzhľadom na opatrenia prijaté počas dočasnej správy v rokoch 2019 a 2020, ako ich oznámila ona a ECB v odpovedi na písomné otázky Súdneho dvora, ktoré v konečnom dôsledku viedli k rekapitalizácii banky zo strany FITD a k predaju jej akcií spoločnosti BPER Banca (bod 25 vyššie). Vzhľadom na výsadu posúdenia, ktorá je priznaná vnútroštátnym súdom, pokiaľ ide o existenciu podmienok zodpovednosti podľa vnútroštátnej právnej úpravy náhrady škody vrátane príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou, neprináleží súdom Únie, aby tieto otázky podrobne skúmali pri posudzovaní trvania právneho záujmu na konaní, a už vôbec nie, aby takúto príčinnú súvislosť od začiatku vylúčili (bod 74 vyššie). Naopak, postačuje konštatovať, že zrušenie napadnutých rozhodnutí – ktoré prípadne bude musieť Súdny dvor potvrdiť – na základe dôvodov nezákonnosti uvádzaných pani Corneliovou môže mať vplyv na následné žaloby o náhradu škody.

78.

Pani Corneliová má preto naďalej záujem na zrušení napadnutých rozhodnutí v rámci prípravy žaloby o náhradu škody pred vnútroštátnymi súdmi alebo súdmi Únie podľa článku 263 druhého odseku v spojení s článkom 264 prvým odsekom ZFEÚ.

79.

Vzhľadom na pretrvávajúci právny záujem pani Corneliovej na konaní a jej aktívnu legitimáciu na podanie žaloby podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ bol preto súd oprávnený vyhlásiť jej žalobu o neplatnosť za prípustnú.

80.

Prvý odvolací dôvod ECB a Komisie je preto potrebné zamietnuť ako nedôvodný.

81.

Druhý odvolací dôvod ECB a druhý až piaty odvolací dôvod Komisie sa v podstate týkajú otázky, či Všeobecný súd nesprávne vyložil článok 4 ods. 3 prvý pododsek nariadenia č. 1024/2013 v spojení s článkami 28 a 29 smernice 2014/59 a článkom 69q ods. 1 písm. b) a článkom 70 ods. 1 TUB, keď konštatoval, že tieto ustanovenia neposkytujú dostatočný právny základ na nariadenie alebo predĺženie dočasnej správy banky v napadnutých rozhodnutiach. V tejto súvislosti Všeobecný súd odmietol priame uplatnenie ustanovení smernice na banku, ako aj výklad týchto vnútroštátnych ustanovení v súlade so smernicou. ( 60 )

82.

Druhý odvolací dôvod ECB a tretí a štvrtý odvolací dôvod Komisie tiež v podstate vytýkajú Všeobecnému súdu, že nesprávne posúdil článok 70 ods. 1 TUB a skutočnosť, že toto ustanovenie možno vykladať v súlade so smernicou, konkrétne v súlade s článkom 29 smernice 2014/59. Vo štvrtom a v piatom odvolacom dôvode Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že v dôsledku toho porušil aj článok 288 ods. 2 a 3 ZFEÚ a článok 4 ods. 3 prvý pododsek nariadenia č. 1024/2013, okrem iného preto, že nerešpektoval ním nariadenú povinnosť ECB priamo uplatniť článok 29 smernice. Na ústnom pojednávaní ECB v odpovedi na písomné a ústne otázky Súdneho dvora tiež tvrdila, že toto ustanovenie smernice je priamo a primárne uplatniteľné. Preto ho musia dodržiavať nielen orgány členských štátov, ale aj ECB a Súdny dvor. Na pojednávaní sa k tomu vyjadrila pani Corneliová aj Taliansko.

83.

V nasledujúcom texte tieto námietky preskúmam spoločne. Pritom tiež preskúmam, či Všeobecný súd neporušil článok 288 druhý a tretí odsek ZFEÚ a článok 84 rokovacieho poriadku (druhý, štvrtý a piaty odvolací dôvod Komisie).

84.

Keďže ECB je podľa článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013 povinná uplatňovať príslušné právo Únie vrátane vnútroštátneho práva prijatého na transpozíciu smernice, ( 61 ) najprv preskúmam, či a do akej miery sa táto povinnosť uplatňovať vzťahuje aj na článok 29 ods. 1 prvú vetu smernice 2014/59. Pritom je potrebné preskúmať, či je toto ustanovenie priamo uplatniteľné s ohľadom na jeho normatívnu štruktúru a právne dôsledky vo vzťahu k banke a jej akcionárom (časť 2) a či ho mali dodržiavať a uplatňovať nielen vnútroštátne orgány, ale aj ECB a Všeobecný súd (časť 3). ECB mohla byť oprávnená a možno aj povinná ( 62 ) na základe priamej uplatniteľnosti a prednosti tohto ustanovenia smernice nariadiť dočasnú správu banky a nezohľadniť vnútroštátne ustanovenia v rozsahu, v akom boli s týmto ustanovením v rozpore. Všeobecný súd potom nemal zrušiť sporné rozhodnutia z dôvodu údajného nedostatku právneho základu. Otázka, či tieto vnútroštátne ustanovenia možno vykladať v súlade so smernicou, by v tomto prípade už nebola relevantná.

85.

V prípade, že je priame uplatnenie článku 29 ods. 1 prvej vety smernice 2014/59 vylúčené, následne preskúmam, či a do akej miery má ECB povinnosť vykladať vnútroštátne právo prijaté na prebratie tejto smernice v súlade s ňou (časť 4). Následne sa budem zaoberať otázkou, ako musí súd zohľadniť pôsobnosť vnútroštátneho práva pri preskúmaní predmetného konania ECB, najmä či musí pri pôsobnosti článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013 zaobchádzať s týmto právom rovnako ako s právom Únie (časť 5). Nakoniec v tejto súvislosti preskúmam prípustnosť námietok, ktoré odvolateľky prvýkrát vzniesli v odvolacom konaní (časť 6).

86.

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd odmietol priame uplatnenie ustanovení smernice v neprospech jednotlivca, ako aj výklad článku 70 ods. 1 TUB v súlade so smernicou. ( 63 ) Ako ukážem ďalej, tento prístup nemožno namietať, aspoň pokiaľ ide o výsledok.

87.

Podľa ustálenej judikatúry na to, aby bolo ustanovenie smernice uznané za ustanovenie s priamym účinkom, musí byť z hľadiska svojho obsahu bezpodmienečné a dostatočne presné. Ustanovenie je bezpodmienečné vtedy, ak vyjadruje povinnosť, ktorá nepodlieha žiadnej podmienke a jej vykonanie a účinky nie sú podmienené prijatím žiadneho opatrenia zo strany inštitúcií Únie alebo členských štátov. Ustanovenie sa považuje za dostatočne presné na to, aby sa naň mohla odvolávať osoba podliehajúca súdnej právomoci a aby ho súd mohol uplatniť, ak jednoznačne formuluje povinnosť. ( 64 ) Ak sú tieto podmienky splnené, jednotlivci sa môžu na toto ustanovenie odvolávať na vnútroštátnych súdoch voči členskému štátu, keď ju prebral nesprávne. ( 65 )

88.

Prvá veta článku 29 ods. 1 smernice 2014/59 vyžaduje, aby členské štáty v prípadoch, keď príslušný orgán (v tomto prípade ECB) nepovažuje výmenu vrcholového manažmentu alebo riadiaceho orgánu, ako sa uvádza v článku 28, za dostatočnú „na nápravu situácie“, zabezpečili, aby tieto orgány mohli vymenovať jedného alebo viacerých dočasných správcov inštitúcie. Toto ustanovenie preto oprávňuje príslušný orgán prijať takéto opatrenie s odkazom na menej invazívne opatrenia – ktoré podľa názoru ECB v tomto prípade nepostačujú – ustanovené v článku 28 smernice, ako je odvolanie jednotlivých alebo všetkých členov vrcholového manažmentu alebo riadiaceho orgánu. Všetky tieto opatrenia okrem iného vyžadujú, aby sa finančná situácia dotknutej banky výrazne zhoršila. Ako vyplýva z odkazu v článku 29 na článok 28 smernice, z ich spoločného znenia a z odôvodnenia 40 ( 66 ), kritérium výrazného zhoršenia finančnej situácie je jednotnou podmienkou pre uplatnenie všetkých nápravných opatrení rôznej intenzity zásahu, ktoré sú upravené v oboch ustanoveniach. Preto sú podmienky uplatnenia článku 29 ods. 1 prvej vety v spojení s článkom 28 smernice, ako aj právne dôsledky v nich stanovené dostatočne presné a nepodmienené.

89.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora skutočnosť, že príslušné orgány majú určitý priestor na voľnú úvahu alebo diskrečnú právomoc, pokiaľ ide o posúdenie existencie týchto podmienok na jednej strane a opatrení, ktoré sa majú prijať, na strane druhej a že tieto opatrenia musia byť primerané v súlade s článkom 29 ods. 1 druhou vetou smernice 2014/59, nemôže spochybniť presnú a bezpodmienečnú povahu týchto ustanovení. Podľa tejto judikatúry takýto priestor na voľnú úvahu alebo diskrečnú právomoc nie je ani podmienkou, ani dodatočnou požiadavkou na vykonanie alebo účinnosť v zmysle zásad uvedených v bode 87 vyššie. ( 67 )

90.

Podľa ustálenej judikatúry sa možno domnievať, že ustanovenie smernice je bezpodmienečné a presné, aj keď členským štátom ponecháva určitú mieru voľnej úvahy pri jeho vykonávaní, pokiaľ jednoznačne ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť presne vymedzený výsledok, ktorá nie je viazaná žiadnou podmienkou týkajúcou sa jej uplatnenia. ( 68 ) Podľa tejto judikatúry môže teda nepodmienenosť povinnosti kompenzovať požiadavku určitosti. ( 69 ) Tak je to v tomto prípade, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, a to nariadenie dočasnej správy v prípade výrazného zhoršenia finančnej situácie dotknutej banky, ktorú nemožno napraviť miernejšími opatreniami v zmysle článku 28 smernice.

91.

Na základe týchto kritérií sa preto obsah prvej vety článku 29 ods. 1 smernice 2014/59 musí považovať za dostatočne konkrétny, aby ho mohol uplatniť napríklad vnútroštátny orgán dohľadu a v následnom súdnom spore vnútroštátny súd. Z toho tiež v zásade vyplýva, že tieto orgány nesmú uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá porušuje toto ustanovenie. ( 70 ) O tom, či a do akej miery sa to vzťahuje aj na ECB, sa hovorí nižšie (bod 106 a nasl.). Argumenty predložené pani Corneliovou najmä počas ústneho pojednávania, podľa ktorých smernica v tomto ohľade stanovuje len minimálnu harmonizáciu a ponecháva členským štátom široký priestor na voľnú úvahu pri jej uplatňovaní, je preto potrebné odmietnuť.

92.

Všeobecný súd však v bode 112 napadnutého rozsudku rozhodol, že smernica sama osebe nemôže zakladať povinnosti pre jednotlivca, takže priame uplatnenie (t. j. vrátane článku 29 ods. 1 smernice 2014/59 a bez ohľadu na jeho normatívnu štruktúru) v neprospech jednotlivca je vylúčené.

93.

Podľa môjho názoru tento záver, ktorý namietala najmä Komisia, nie je právne chybný.

94.

Podľa ustálenej judikatúry smernica ako taká nemôže zakladať povinnosti pre jednotlivcov, iba práva. Preto sa jednotlivec nemôže dovolávať smernice voči členskému štátu, aj keď táto smernica síce štandardizuje povinnosť štátu, ale táto povinnosť je priamo spojená s plnením povinnosti tretej osoby, ktorá je tiež stanovená v tejto smernici. Naopak samotné negatívne dôsledky na práva tretích osôb, aj keď sú tieto dôsledky určité, neodôvodňujú to, aby sa jednotlivcovi bránilo dovolávať sa ustanovení smernice voči predmetnému členskému štátu. ( 71 )

95.

Predovšetkým je vylúčené priame uplatňovanie ustanovení smerníc, ak určujú alebo priťažujú trestnú zodpovednosť osôb prostredníctvom v nich upravených zákazov alebo povinností zdržať sa konania alebo konať. ( 72 ) Bolo by nezlučiteľné so zásadami právnej istoty a zákonnosti trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege), ako aj s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ, podľa ktorého sú smernice určené členským štátom a sú záväzné výlučne pre ne, požadovať od jednotlivcov, aby svoje správanie zakladali výlučne na ustanoveniach smernice – nezávisle od vnútroštátneho zákona členského štátu prijatého s cieľom jej prebratia – a aby sa v prípade porušenia stali zodpovednými alebo trestne stíhateľnými. ( 73 ) No aj v občianskoprávnych sporoch medzi súkromnými osobami je priama aplikácia ustanovení smernice, ktoré ukladajú povinnosť jednej strane (tzv. „horizontálny účinok na tretie osoby“) vo všeobecnosti vylúčená. ( 74 )

96.

Niečo iné platí len pre spory v oblasti správneho práva týkajúce sa tzv. trojstranných vzťahov. V tejto súvislosti Súdny dvor výnimočne uznal, že tretia osoba musí tolerovať určité opatrenia štátu na základe priamo uplatniteľných ustanovení smernice, ktorých sa jednotlivec dovoláva voči členskému štátu. Ide napríklad o posúdenie vplyvu na životné prostredie, ktoré môže viesť k odobratiu povolenia, ktoré zvýhodňuje tretiu osobu, ( 75 ) alebo k strate inej (právnej a finančnej) výhody tretej osoby. ( 76 ) Ide len o negatívny vplyv prebratia takýchto ustanovení na právne postavenie tretích osôb. Vychádza to výlučne zo skutočnosti, že príslušný orgán musí na základe priamo uplatniteľných ustanovení smernice vykonať preskúmanie ( 77 ) alebo interpretovať a uplatňovať použitý právny základ určitým spôsobom voči všetkým dotknutým stranám. ( 78 )

97.

Tento prípad je tiež založený na administratívnoprávnom súdnom spore. Inak však neexistujú dôvody, ktoré by umožňovali použitie tejto judikatúry alebo dokonca rozšírenie jej pôsobnosti.

98.

Na rozdiel od vyššie uvedených prípadov nejde o trojstranný vzťah len so zaťažením tretej osoby. ( 79 ) Takýto vzťah by existoval len vtedy, ak by sa veriteľ alebo klient banky, ktorý sa domnieva, že jeho finančné záujmy sú ohrozené v dôsledku výrazného zhoršenia finančnej situácie banky, odvolal na článok 29 ods. 1 prvú vetu smernice 2014/59 na príslušných orgánoch alebo súdoch s cieľom primäť tieto orgány, aby nariadili dočasnú správu.

99.

Priame uplatňovanie článku 29 ods. 1 prvej vety smernice 2014/59 voči banke a jej akcionárom by však nemalo len negatívny vplyv na práva tretích osôb.

100.

Predmetný právny spor sa skôr týka klasického (dvojstranného) vzťahu nadriadenosti a podriadenosti v správnom práve, v ktorom sa banka bráni proti opatreniu namierenému proti nej uloženému verejnou mocou, konkrétne proti dočasnej správe nariadenej ECB. Právomoc vydať takéto nariadenie je jednou z intervenčných právomocí, ktoré má ECB priamo voči bankám v rámci jednotného mechanizmu dohľadu. V tomto ohľade ECB fakticky nahrádza vnútroštátne orgány dohľadu – aj vzhľadom na jej povinnosť podľa článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013 uplatňovať vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa preberá smernica 2014/59 (bod 107 nižšie). Opatrenia, ktoré prijíma, v konečnom dôsledku vedú k tomu, že banky a ich akcionári podliehajú určitým povinnostiam konať, zdržať sa konania alebo strpieť niečo.

101.

Proti tomu nemožno namietať, že akcionári, ako napríklad pani Corneliová, sú vo vzťahu k banke tretími osobami, ktoré musia len (spolu)niesť nepriaznivé dôsledky nariadenia dočasnej správy. To by odporovalo skutočnosti, že ekonomické záujmy banky a jej akcionárov sa výrazne prekrývajú. Tá je tiež hlavným dôvodom, prečo je samostatná žaloba akcionárov proti rozhodnutiu ECB o odňatí povolenia banke neprípustná z dôvodu nedostatku priamej dotknutosti týchto akcionárov (pozri bod 57 a nasl. vyššie). ( 80 )

102.

Pokiaľ by sa teda ECB mohla ako na právny základ tohto zásahu verejnej moci odvolávať výlučne na priamo uplatniteľné ustanovenie smernice, ako je článok 29 ods. 1 prvá veta smernice 2014/59, viedlo by to k neprípustným povinnostiam jednotlivcov na základe smernice v zmysle ustanovení uvedených v bodoch 94 a 95 uvedenej judikatúry. Ako vyplýva z hierarchie opatrení – stanovených z dôvodu proporcionality – uvedených v článkoch 27 až 29 smernice 2014/59, nariadenie dočasnej správy je závažným intervenčným opatrením, ktoré mimoriadne intenzívne zasahuje do autonómneho rozhodovania banky. V záujme účinného ozdravenia banky sa výkon práv jej riadiacich orgánov a akcionárov (spolu)rozhodovať o riadení činnosti banky dočasne pozastavuje a prenáša na jedného alebo viacerých dočasných správcov.

103.

Povinnosti banky a jej akcionárov niečo strpieť, ktoré sú spojené s nariadením dočasnej správy, by preto boli, ako správne konštatoval Súdny dvor, ( 81 ) výsledkom neprípustného priameho uplatnenia tohto ustanovenia smernice v ich neprospech, pokiaľ tieto povinnosti nemožno založiť aj na – eventuálne po výklade v súlade so smernicou – vnútroštátnom transpozičnom práve.

104.

Prvá veta článku 29 ods. 1 smernice 2014/59 je preto na základe kritérií uznaných v judikatúre (pozri body 89 a 90 vyššie) priamo uplatniteľná. Takéto priame uplatnenie však nie je možné ani na úkor banky, ani na úkor jej akcionárov. Preto nemožno súdu vytýkať, že by v tomto ohľade porušil článok 288 druhý alebo tretí odsek ZFEÚ.

105.

Ak sa Súdny dvor nebude riadiť týmto posúdením a bude v zásade vychádzať z priamej uplatniteľnosti článku 29 ods. 1 prvej vety smernice 2014/59 v neprospech banky a jej akcionárov, ako pani Corneliová, budem subsidiárne skúmať, či nielen vnútroštátny orgán, ale aj ECB bola oprávnená alebo povinná priamo uplatniť toto ustanovenie smernice. Toto skúmanie je dôležité aj pre následnú otázku, ktorá bude rozoberaná, či je ECB zároveň adresátom povinnosti vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou (pozri bod 115 a nasl. nižšie).

106.

Podľa článku 288 tretieho odseku ZFEÚ sú smernice určené členským štátom, ktoré ich musia transponovať do vnútroštátneho práva v rámci svojej diskrečnej právomoci vo vzťahu k forme a metódam vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. V súlade s tým judikatúra Súdneho dvora uznala len vo výnimočných prípadoch – za podmienok uvedených v bode 94 vyššie – priamu uplatniteľnosť ustanovení smernice na ochranu práv jednotlivcov a s tým súvisiacu povinnosť orgánov členských štátov tieto ustanovenia dodržiavať a presadzovať.

107.

Podľa môjho názoru však už z povinnosti ECB podľa článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013 uplatňovať celé príslušné právo Únie ( 82 ) a vnútroštátne právne predpisy prijaté na účely transponovania smerníc vyplýva, že táto inštitúcia, rovnako ako vnútroštátne orgány dohľadu (pozri bod 91 vyššie) musí v zásade dodržiavať priamu uplatniteľnosť a s ňou spojenú prednosť ( 83 ) ustanovení smerníc, aj keď nie je výslovne uvedená ako adresát v článku 288 treťom odseku ZFEÚ. Pokiaľ ECB pri výkone svojich právomocí v oblasti dohľadu nad úverovými inštitúciami v rámci jednotného mechanizmu dohľadu nahrádza tieto orgány dohľadu ( 84 ) a dokonca musí uplatňovať vnútroštátne právne predpisy určené na implementáciu smerníc, musí sa k nej ako k adresátovi právnych predpisov pristupovať rovnako ako k týmto orgánom. ( 85 )

108.

Vyplýva to aj zo zásad ochrany jednotnosti a právneho štátu právneho poriadku Únie (článok 2 ZEÚ), ktoré musí ECB plniť ako inštitúcia Únie v zmysle článku 13 ods. 2 ZEÚ v spojení s článkom 132 ZFEÚ. Povinnosť uplatňovať normy stanovené v článku 4 ods. 3 prvom pododseku nariadenia č. 1024/2013 má práve za cieľ „zabezpečiť vysokú úroveň dohľadu“. Len tak sa dá dosiahnuť zastrešujúci cieľ „jednot[y] a integrit[y] vnútorného trhu na základe rovnakého zaobchádzania s úverovými inštitúciami“ zakotvený v článku 1 ods. 1 nariadenia s cieľom predchádzať regulačnej arbitráži. ( 86 ) ECB preto podľa článku 6 ods. 1 nariadenia „zodpovedá za účinné a konzistentné fungovanie jednotného mechanizmu dohľadu“.

109.

Ako vyplýva z tohto prípadu (pozri bod 115 a nasl. nižšie), odlišné, prípadne dokonca nekonformné prebratie smernice 2014/59 v členských štátoch v sebe skrýva riziko nadmernej fragmentácie prebratia príslušných pravidiel dohľadu na vnútornom trhu. To by mohlo narušiť jednotný a účinný výkon právomocí dohľadu nad úverovými inštitúciami zo strany orgánov dohľadu členských štátov a ECB v rámci jednotného mechanizmu dohľadu. ( 87 ) Pokiaľ je vnútroštátne transpozičné právo v rozpore s priamo uplatniteľnými ustanoveniami smernice, musí preto, pokiaľ je to prípustné na úkor jednotlivcov ( 88 ), zostať neuplatnené všetkými orgánmi dohľadu vrátane ECB v súlade so zásadou prednosti práva Únie. ( 89 )

110.

Ak by Súdny dvor v rozpore s mojím návrhom uznal priamu uplatniteľnosť článku 29 ods. 1 prvej vety smernice 2014/59 v neprospech banky a jej akcionárov, ECB by následne – vzhľadom na nesporné výrazné zhoršenie finančnej situácie banky v zmysle článku 28 tejto smernice a dovtedy prijatých nedostatočných nápravných opatrení – bola nielen oprávnená, ale dokonca povinná podľa článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013 nariadiť alebo predĺžiť dočasnú správu banky v súlade s týmto ustanovením smernice v spojení s článkom 69q ods. 1 písm. b) a článkom 70 ods. 1 TUB. Pokiaľ článok 70 ods. 1 TUB výslovne neodkazuje na podmienku zhoršenia finančnej situácie banky, ale na kvalifikovanú podmienku očakávania vážnych finančných strát, a to by malo brániť článku 29 ods. 1 prvej vety smernice 2014/59 (pozri bližšie, bod 120 a nasl.), toto vnútroštátne ustanovenie by sa neuplatnilo z dôvodu prednosti tohto (priamo uplatniteľného) ustanovenia smernice.

111.

Závery Všeobecného súdu uvedené v bodoch 91 až 114 napadnutého rozsudku, v ktorých sa ECB vytýka, že sporné rozhodnutia založila na nedostatočnom právnom základe, by za týchto okolností museli byť kvalifikované ako právne nesprávne. ECB by sa potom musela opierať o článok 29 smernice 2014/59 ako o právny základ, uplatniť toto ustanovenie smernice priamo v spojení s článkom 69q ods. 1 písm. b) a článkom 70 ods. 1 TUB a z dôvodu jeho prednosti nezohľadniť prvky vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú s ním nezlučiteľné. To nakoniec ECB urobila tým, že neskúmala kvalifikovanú podmienku očakávania vážnych finančných strát banky ustanovenú v článku 70 ods. 1 TUB a konštatovala len zhoršenie jej finančnej situácie (pozri body 119 a 139 nižšie).

112.

Druhý odvolací dôvod ECB, ako ho spresnila na ústnom pojednávaní, a piaty odvolací dôvod Komisie by preto boli v tomto ohľade opodstatnené a mali by viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku.

113.

Rovnako ako som uviedla v bode 94 a nasl. vyššie, takýto výsledok však považujem za nesprávny, pretože predpokladá neprípustné priame uplatnenie článku 29 ods. 1 prvej vety smernice 2014/59 v neprospech banky a jej akcionárov. V prípade, že by sa Súdny dvor riadil mojím posúdením, budem sa zaoberať aj ostatnými odvolacími dôvodmi.

114.

Ak by najmä Súdny dvor, ako je uvedené v bodoch 94 až 104, predpokladal, že článok 29 ods. 1 prvú vetu smernice 2014/59 nemožno priamo uplatniť v neprospech banky a jej akcionárov, treba ďalej preskúmať, či článok 69q ods. 1 písm. b) a článok 70 ods. 1 TUB možno alebo treba vykladať v súlade s týmto ustanovením smernice a či Všeobecný súd neporušil článok 288 tretí odsek ZFEÚ, keď odmietol takýto výklad v súlade so smernicou (druhý odvolací dôvod ECB a štvrtý odvolací dôvod Komisie). Je tiež potrebné objasniť, či a do akej miery výkladová prax vnútroštátnych súdov, na ktorú sa odvolateľky a Taliansko odvolávajú, bola alebo musí byť zohľadnená tak ECB, ako aj súdmi Únie.

115.

Podľa najnovšej judikatúry Súdneho dvora „s cieľom zaručiť účinnosť všetkých ustanovení práva Únie zásada prednosti práva Únie najmä ukladá vnútroštátnym súdom povinnosť vykladať svoje vnútroštátne právo v čo najväčšej možnej miere v súlade s právom Únie“ ( 90 ).

116.

V súlade s ustálenou judikatúrou sú teda tieto súdy pri uplatňovaní vnútroštátneho práva povinné vykladať toto právo s čo najväčším možným ohľadom na znenie a účel predmetného ustanovenia práva Únie, pričom zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, s cieľom zaručiť plnú účinnosť tohto ustanovenia a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným týmto ustanovením. Povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva však má určité obmedzenia a najmä nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem. ( 91 )

117.

Z dôvodov uvedených v bodoch 106 až 109 vyššie vyplýva, že nielen orgány a súdy členských štátov, ale na základe ustanovenia článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013 v zásade aj ECB – a následne súd pri preskúmavaní zákonnosti jej konania – sú povinné vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo, ktorým sa vykonáva smernica 2014/59, v čo najväčšej možnej miere v súlade s touto smernicou. ( 92 )

118.

V prvom napadnutom rozhodnutí sa ECB obmedzila na to, že príkaz na dočasnú správu banky založila na článkoch 69q a 70 TUB v spojení s článkom 29 smernice 2014/59 bez toho, aby položila otázku, a už vôbec nie ju preskúmala, či je možný výklad týchto vnútroštátnych ustanovení v súlade so smernicou. Všeobecný súd to považoval za nesprávne právne posúdenie, okrem iného preto, lebo podľa jeho názoru je takýto výklad v rozpore s jasným znením týchto ustanovení, najmä článku 70 TUB. To v podstate vyplýva z nasledujúcich skutočností.

119.

Ako je uvedené v bode 88 vyššie, článok 29 ods. 1 prvá veta smernice 2014/59 sa má vykladať v spojení s jej článkom 28. V súlade s tým aj nariadenie dočasnej správy vždy predpokladá, že finančná situácia dotknutej banky sa výrazne zhoršila. Ako však Všeobecný súd konštatoval v bode 88 a nasl. napadnutého rozsudku, iba článok 69q ods. 1 písm. b) TUB výslovne obsahuje podmienku „zhoršenia situácie banky“. Na rozdiel od toho, hoci článok 70 ods. 1 TUB odkazuje na porušenia alebo nezrovnalosti v zmysle článku 69q ods. 1 písm. b) TUB, túto podmienku nestanovuje. Namiesto toho článok 70 ods. 1 TUB obsahuje v tomto ohľade kvalifikovanú podmienku, podľa ktorej sa musia „očakávať vážne finančné straty“. Všeobecný súd z toho, ako aj zo skutočnosti, že podmienky stanovené v článku 70 ods. 1 TUB sú upravené taxatívne, vyvodil, že výklad tohto ustanovenia v súlade so smernicou nie je možný. ( 93 ) V podstate preto zaujal stanovisko, že ECB nebola oprávnená nariadiť alebo predĺžiť dočasnú správu banky v sporných rozhodnutiach len z dôvodu, že sa jej finančná situácia výrazne zhoršila, a to z dôvodu nepreukázania existencie tejto kvalifikovanej podmienky, ( 94 ) a teda nedostatočného právneho základu.

120.

Na druhej strane sa odvolateľky a Taliansko domnievajú, že článok 70 ods. 1 TUB, prípadne v spojení s článkom 69q ods. 1 písm. b) TUB, sa môže alebo dokonca musí vykladať v súlade s článkom 29 ods. 1 prvou vetou smernice 2014/59. Všeobecný súd sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď takýto výklad odmietol.

121.

Je preto potrebné analyzovať presný rozsah povinnosti ECB a Všeobecného súdu vykladať vnútroštátne právo v čo najväčšej možnej miere v súlade so smernicou (bod 116 vyššie). Pokiaľ ide o námietky sťažovateliek a Talianska, je potrebné najmä preskúmať, či a do akej miery mal Všeobecný súd na tento účel zohľadniť výkladové metódy uznané vo vnútroštátnom práve spolu s príslušnou judikatúrou vnútroštátnych súdov. ( 95 )

122.

To vedie k mimoriadne spornému bodu medzi stranami. Ide o to, či vnútroštátne právo, ktoré má ECB uplatniť v súlade s článkom 4 ods. 3 prvým pododsekom nariadenia č. 1024/2013 pri jeho uplatňovaní a následnom súdnom preskúmaní, tvorí – analogicky ako právo Únie – predmet „právnej otázky“ alebo skôr „skutkovej otázky“, otvorenej dokazovaniu. ( 96 ) Všeobecnému súdu by bolo možné vytknúť nesprávne právne posúdenie len vtedy, ak by sa možnosť výkladu vnútroštátneho práva v súlade so smernicou na základe vnútroštátne uplatniteľných výkladových metód vrátane súvisiacej judikatúry týkala „právnej otázky“, ktorú by nesprávne posúdil, alebo aspoň ak by ju v napadnutom rozsudku zjavne skreslil. ( 97 ) S tým súvisí aj dôležitá predbežná otázka, či má Súdny dvor podľa článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ vôbec právomoc posúdiť predmetné odvolacie dôvody. ( 98 )

123.

ECB, Komisia a Taliansko sa v súlade s napadnutými rozhodnutiami domnievajú, že výklad článku 70 ods. 1 TUB v súlade so smernicou je vzhľadom na vnútroštátne právo ako celok, príslušné metódy výkladu a judikatúru talianskych súdov možný. V tejto súvislosti ECB a Komisia najmä vo svojich odpovediach na písomnú otázku Súdneho dvora počas ústneho pojednávania tvrdia, že vnútroštátne právo treba považovať za rovnocenné s právom Únie na základe povinnosti jeho uplatňovania stanovenej v článku 4 ods. 3 prvom pododseku nariadenia č. 1024/2013 a že jeho dodržiavanie podlieha úplnému preskúmaniu súdmi Únie, a teda aj Súdnym dvorom v odvolacom konaní podľa článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ. Všeobecný súd však túto právnu možnosť výkladu článku 70 ods. 1 TUB v súlade so smernicou neprihliadol.

124.

Pani Corneliová s týmto názorom nesúhlasí. ECB má vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo v súlade s normami uznávanými vo vnútroštátnom právnom systéme, aj keď je v rozpore s právom Únie. Túto poslednú otázku možno nanajvýš predniesť v konaní o porušení práva, nie však v konaní o neplatnosti alebo v odvolacom konaní, a treba ju považovať za skutkovú otázku. V každom prípade články 28 a 29 smernice 2014/59 boli správne prebraté do článku 69q ods. 1 písm. b) a článku 70 ods. 1 TUB.

125.

Súdny dvor už v dvoch rozsudkoch týkajúcich sa jednotného mechanizmu dohľadu rozhodol, že uplatňovanie vnútroštátneho práva (ECB a) Všeobecným súdom na základe článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013 možno v odvolacom konaní preskúmať len s cieľom určiť, či toto právo nebolo skreslené spôsobom, ktorý jasne vyplýva z dokumentov v spise. ( 99 ) Táto judikatúra teda vychádza – podľa môjho názoru správne – z toho, že v rámci odvolacieho konania nemožno zrovnoprávniť vnútroštátne právo s právom Únie v jeho funkcii kritéria kontroly.

126.

Na rozdiel od názoru, ktorý predniesla generálna advokátka Ćapeta, a Komisia sa domnievam, že uplatňovanie vnútroštátneho práva zo strany ECB, aj keď je výslovne stanovené právom EÚ, nie je možné považovať za čisto právnu otázku, ktorá je v podstate rovnaká ako otázka „dodržiavani[a] práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv“ v zmysle článku 19 ods. 1 druhej vety ZEÚ alebo „právna otázka“ v zmysle článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a článku 58 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora. ( 100 ) Takéto úplné zrovnoprávnenie týchto rôznych prameňov práva by bolo v rozpore s rozdelením právomocí medzi členské štáty a Úniu v Zmluvách a so zásadou prenesenia právomocí podľa článku 5 ods. 2 ZEÚ. Toto rozdelenie právomocí podľa zmlúv nemožno zmeniť povinnosťou uplatňovať vnútroštátne právo založenou na sekundárnom práve, ako je stanovené v článku 4 ods. 3 prvom pododseku nariadenia č. 1024/2013. V opačnom prípade by toto ustanovenie malo za následok, že vnútroštátne právo, ktorým sa vykonávajú smernice zaručujúce fungovanie jednotného mechanizmu dohľadu, by bolo úplne „začlenené“ do oblasti práva Únie. ( 101 ) Inštitúcie a súdy Únie by s ním potom museli zaobchádzať výlučne v súlade s normami, ktoré sa na ne vzťahujú. ( 102 )

127.

Z týchto jurisdikčných dôvodov sa zásada iura novit curia nemôže uplatňovať na súdy Únie vo vzťahu k vnútroštátnemu právu rovnako ako vo vzťahu k právu Únie. Podľa článku 19 ods. 1 druhej vety ZEÚ v spojení s článkom 256 ods. 1 druhým pododsekom a článkom 267 ZFEÚ a článkom 58 ods. 1 svojho štatútu má Súdny dvor len „posledné slovo“, pokiaľ ide o výklad a uplatňovanie práva Únie alebo zmlúv a sekundárneho práva vrátane smerníc, zatiaľ čo najvyššie alebo ústavné súdy členských štátov majú v zásade posledné slovo, pokiaľ ide o vnútroštátne právo (vrátane práva prijatého na transpozíciu smerníc). ( 103 ) Ako pani Corneliová správne uvádza, tak konanie o nesplnení povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ ( 104 ), ako aj zásada, že Súdny dvor nemá právomoc vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo v prejudiciálnom konaní podľa článku 267 ZFEÚ ( 105 ), sú konkrétnym vyjadrením tohto rozdelenia právomocí podľa Zmlúv. Hranice výkladu vnútroštátneho práva v súlade so smernicami uznané v judikatúre Súdneho dvora (vyššie, body 115 a 116), ktoré slúžia na ochranu právomoci a vôle zákonodarcu členského štátu, potvrdzujú toto posúdenie.

128.

V tejto súvislosti pripomínam aj svoje podrobné návrhy týkajúce sa uplatňovania vnútroštátneho práva a o súdnom preskúmaní v oblasti práva ochranných známok Európskej únie, ktoré sa tiež týkajú vnútroštátneho práva. ( 106 ) Podľa môjho názoru sa tu nemôžu uplatniť iné zásady ako tie, ktoré Súdny dvor následne uznal osobitne pre právo ochranných známok Európskej únie ( 107 ) a neskôr preniesol do pôsobnosti článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013. ( 108 ) Zohľadnil však aj skutočnosť, že vnútroštátne právne predpisy v súdnom konaní nie sú úplne rovnocenné s inými skutočnosťami, ale musia podliehať osobitným požiadavkám na tvrdenia a dokazovanie vzhľadom na ich hybridnú povahu ako právnych skutočností. ( 109 ) Zohľadnil pritom aj skutočnosť, že vnútroštátne ustanovenie o vykonávaní právomocí dohľadu v rámci jednotného mechanizmu dohľadu je na základe ustanovenia článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013 aj právnym predpisom na vykonávanie zmlúv v zmysle článku 263 druhého odseku ZFEÚ, ktorého uplatňovanie v zásade podlieha preskúmaniu súdmi Únie.

129.

Tento prístup je v konečnom dôsledku podobný prístupu Súdneho dvora v jeho judikatúre týkajúcej sa práva Únie v oblasti štátnej pomoci. Preto vnútroštátne právo, ktoré tvorí rámec pre posúdenie, či členský štát poskytol zakázanú pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musí byť posudzované ako právna skutočnosť v zásade v súlade s pravidlami tvrdenia a dokazovania platnými pre skutkové okolnosti. ( 110 )

130.

Z toho vyplýva, že kritérium preskúmania vnútroštátneho práva pred súdmi Únie vo všeobecnosti znamená, že strana, ktorá sa ho dovoláva, musí vysvetliť a dokázať, že toto právo sa má vykladať a uplatňovať v súlade s vnútroštátnymi metódami výkladu a judikatúrou súdov dotknutého členského štátu spôsobom, ktorý uvádza. ( 111 ) Argumentáciu odvolateliek, že vnútroštátne právo je rovnocenné s právom Únie v zmysle článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013, je preto potrebné zamietnuť. V rámci tohto preskúmania sa preto súdy Únie nemôžu v prípade potreby ex offo zaoberať príslušným vnútroštátnym právom a preskúmať ho. ( 112 ) To platí o to menej, že v práve Únie sa v zásade uplatňuje aj zodpovedajúci zákaz skúmania ex offo. ( 113 )

131.

Nižšie preto preskúmam, či odvolateľky a Taliansko mohli v odvolacom konaní preukázať alebo preukázali, že podľa vnútroštátnych metód výkladu a príslušnej judikatúry sa článok 69q ods. 1 písm. b) a článok 70 ods. 1 TUB vykladajú (alebo môžu vykladať) v súlade s článkami 28 a 29 smernice 2014/59 a že napadnutý rozsudok je preto v tomto ohľade nesprávny. Keďže výklad a uplatnenie vnútroštátneho práva treba v zásade považovať za skutkovú otázku, ktorá podlieha dokazovaniu, príslušné námietky odvolateliek v odvolacom konaní by mohli byť, ako tvrdí aj pani Corneliová, neprípustné. Okrem toho by Všeobecnému súdu mohlo byť v tejto súvislosti vytýkané nesprávne právne posúdenie len vtedy, ak by porušil pravidlá dokazovania v tejto oblasti, najmä rozdelenie dôkazného bremena a dôkaznú mieru, alebo ak by – posudzované podľa kritérií uznaných Súdnym dvorom – zjavne skreslil skutočnosti alebo dôkazy relevantné pre posúdenie obsahu a rozsahu vnútroštátnych ustanovení a ich uplatňovania. ( 114 )

132.

Odvolateľky s podporou Talianska po prvýkrát v odvolacom konaní podrobne uviedli, aké metódy výkladu by sa podľa nich mali zohľadniť podľa talianskeho práva, pokiaľ ide o článok 69q ods. 1 písm. b) a článok 70 ods. 1 TUB, a ako talianske súdy doteraz vykladali a uplatňovali tieto ustanovenia, a to aj s ohľadom na články 28 a 29 smernice 2014/59. ( 115 ) Relevantná judikatúra týchto súdov pochádza z rokov 2012, 2015, 2017 a 2021, a bola teda k dispozícii v čase konania na prvom stupni pred Všeobecným súdom. V podaniach účastníkov konania na prvom stupni však o tom nie je žiadna zmienka. Ani v odpovedi na otázky súdu na ústnom pojednávaní pred Všeobecným súdom neuviedli v tejto súvislosti žiadne podložené skutočnosti.

133.

V odpovedi na štvrtý žalobný dôvod uplatnený pani Corneliovou v prvostupňovom konaní, ktorý sa týkal porušenia článku 70 ods. 1 TUB, však ECB mohla veľmi dobre použiť takéto tvrdenie na svoju obranu, aby Všeobecný súd primäla k tomu, aby sa zaoberal najmä otázkou výkladu a uplatňovania týchto ustanovení talianskymi súdmi. Keďže však ECB takéto tvrdenie nepredložila, Všeobecný súd túto otázku v rámci štvrtého žalobného dôvodu neposúdil, ani nemohol posúdiť. Všeobecný súd, ako už bolo uvedené v bode 130 vyššie, nebol oprávnený ani povinný skúmať z vlastnej iniciatívy pôsobnosť vnútroštátnych ustanovení z hľadiska vnútroštátnych metód výkladu a judikatúry. Nemožno mu preto vytýkať, že ich zjavne nezohľadnil, nieto ešte skreslil.

134.

Po prvé nie je úlohou Súdneho dvora posudzovať skutočnosti a dôkazy, ktoré boli prvýkrát predložené v odvolacom konaní, vrátane sporných právnych skutočností týkajúcich sa výkladu a uplatňovania príslušných vnútroštátnych ustanovení, ktoré neboli alebo nemohli byť predmetom rozsudku Všeobecného súdu. Podľa ustálenej judikatúry o takéto skresľovanie dôkazov ide len vtedy, ak je bez zisťovania nových dôkazov hodnotenie (už) existujúcich dôkazov súdom zjavne nesprávne. ( 116 ) Okrem toho by musel byť zamietnutý aj formálny návrh odvolateliek na vykonanie nových dôkazov. Pretože v súlade s článkom 256 ods. 1 druhým pododsekom ZFEÚ a článkom 58 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie obmedzuje na právne otázky s vylúčením akéhokoľvek posúdenia skutkového stavu, takže nové dôkazy sú neprípustné v odvolacom konaní. ( 117 )

135.

Po druhé skreslenie skutočností alebo dôkazov musí byť zrejmé zo spisu bez potreby nového posúdenia skutočností a dôkazov. Vzhľadom na výnimočnú povahu odvolacieho dôvodu založeného na skreslení skutkových okolností a dôkazov musí odvolateľ v súlade s článkom 256 ZFEÚ, článkom 58 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora a článkom 168 ods. 1 písm. d) jeho rokovacieho poriadku presne uviesť, ktoré skutkové okolnosti a dôkazy Všeobecný súd údajne skreslil, a uviesť chyby v posúdení, ktoré ho podľa jeho názoru k tomuto skresleniu viedli. ( 118 )

136.

Súdny dvor preto v súvislosti s odvolaním, ktoré sa týka nesprávneho uplatnenia článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013 už spresnil, že má právomoc preskúmať, jednak to, či po prvé Všeobecný súd na základe dokumentov a procesných materiálov, ktoré mu boli predložené, neskreslil znenie dotknutých vnútroštátnych ustanovení alebo s nimi súvisiacu vnútroštátnu judikatúru, alebo dokonca diela právnej náuky, po druhé to, či Všeobecný súd v súvislosti s týmito skutočnosťami nedospel ku konštatovaniu, ktoré zjavne odporuje ich obsahu, a po tretie to, či Všeobecný súd s cieľom zistiť obsah dotknutých vnútroštátnych ustanovení pri skúmaní všetkých dôkazov jednému z nich nepriznal širší rozsah, ktorý mu vzhľadom na ostatné dôkazy neprináleží, pokiaľ to zjavne vyplýva z dokumentov v spise. ( 119 )

137.

Hrubé nerešpektovanie judikatúry talianskych súdov v napadnutom rozsudku, ktoré namietala najmä ECB, však nevyplýva z dokumentov v spise prvostupňového konania, ale nanajvýš z námietok predložených v odvolacom konaní. Vzhľadom na absenciu zodpovedajúceho podania v prvostupňovom konaní nie je zrejmé ani to, že by Všeobecný súd v tejto súvislosti nesprávne posúdil pravidlá dokazovania podľa práva Únie. To platí aj v prípade, ak by Všeobecný súd vykladal vnútroštátne ustanovenia tak, ako keby išlo o ustanovenia práva Únie. ( 120 )

138.

Výklad článku 70 ods. 1 TUB (vyššie, bod 119) Všeobecným súdom, na základe znenia tohto ustanovenia, sa javí ako dostatočne vierohodný, takže jeho odmietnutie vykladať toto ustanovenie contra legem v súlade so smernicou nemožno kvalifikovať ani ako zjavné skreslenie, ani ako nesprávne právne posúdenie z iných dôvodov.

139.

Kvalifikovaná podmienka – na rozdiel od znenia článkov 28 a 29 smernice 2014/59 – výslovne stanovená v článku 70 ods. 1 TUB, podľa ktorej možno nariadiť dočasnú správu aj vtedy, ak sa okrem „porušení alebo nezrovnalostí“ v zmysle článku 69q ods. 1 písm. b) TUB „očakávajú vážne finančné straty [banky]“ ( 121 ), by určite mohla odporovať jeho výkladu v súlade so smernicou. Po prvé nie je hneď zrejmé, že podmienka „zhoršenia situácie banky“ v článku 69q ods. 1 písm. b) TUB, ktorá nie je stanovená v článku 70 ods. 1 TUB, by bola rovnocenná podmienke očakávania vážnych finančných strát. Po druhé nie je samozrejmé, ako tvrdia ECB a Taliansko, že pojmy „porušenia“ a „nezrovnalosti“ v článku 69q ods. 1 písm. b) TUB, na ktoré odkazuje článok 70 ods. 1 TUB, vždy automaticky znamenajú „zhoršenie situácie banky“. Takýto výklad v súlade so smernicou by mohol byť vylúčený najmä vtedy, ak by platilo – ako uviedol Všeobecný súd ( 122 ) a ako argumentovala pani Corneliová – že kvalifikovaná podmienka očakávania vážnych finančných strát je podľa zámeru talianskeho zákonodarcu osobitným vyjadrením zásady proporcionality a slúži osobitne na odôvodnenie vážnejšieho zásahu – vo vzťahu k prednostným, miernejším prostriedkom nápravy – spojeného s nariadením dočasnej správy. V každom prípade ECB túto kvalifikovanú podmienku v napadnutých rozhodnutiach výslovne neskúmala s cieľom odôvodniť nariadenie dočasnej správy banky. ( 123 )

140.

Vzhľadom na informácie dostupné v dokumentoch spisu teda konštatovanie Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku, že ECB sa neopierala o dostatočný právny základ, nie je spojené so zjavne nesprávnym výkladom príslušných vnútroštátnych ustanovení. Nie je ani zrejmé, že by tým Všeobecný súd porušil svoju povinnosť vykladať tieto ustanovenia v čo najväčšej možnej miere v súlade so smernicou.

141.

V dôsledku toho treba námietky odvolateliek a Talianska v rozsahu, v akom namietajú – v rámci druhého až piateho odvolacieho dôvodu ECB a tretieho a štvrtého odvolacieho dôvodu Komisie – nesprávne uplatnenie výkladových metód talianskeho práva a neuznanie judikatúry talianskych súdov, odmietnuť ako neprípustné.

142.

Komisia – v rámci svojho druhého žalobného dôvodu – nemôže tvrdiť, že pani Corneliová sa oneskorene ohradila proti výkladu článku 70 ods. 1 TUB, ktorý prijal Všeobecný súd v reakcii na jej štvrtý žalobný dôvod, a to v jej replike pred Všeobecným súdom, ktorá bola neprípustná podľa článku 84 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Toto tvrdenie Komisie je založené na formalistickom porovnaní znenia dvoch bodov žaloby a repliky, ktorých začiatok reprodukuje obsah článku 70 TUB. Ako však tvrdí pani Corneliová, tento obsah bol v žalobe uvedený len nepresne bez toho, aby to malo vplyv na rozsah štvrtého žalobného dôvodu. Aj keď porušenie článku 70 ods. 1 TUB bolo v tomto žalobnom dôvode formulované len neurčito a neobsahovalo výklad vo forme prijatej v napadnutom rozsudku, treba tiež zohľadniť, že pani Corneliovej bolo úplné znenie prvého napadnutého rozhodnutia zaslané až po podaní žaloby. Nešlo teda o nový žalobný dôvod v zmysle článku 84 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ale nanajvýš o prípustné prehĺbenie (štvrtého) žalobného dôvodu založeného na porušení článku 70 ods. 1 TUB, ktorý už bol uvedený v žalobe. ( 124 ) ECB sa potom proti tomuto dôvodu bránila bez toho, aby zohľadnila vnútroštátne metódy výkladu a judikatúru talianskych súdov.

143.

Druhý odvolací dôvod Komisie založený na tvrdení, že Všeobecný súd porušil článok 84 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku a zásadu ne ultra petita, treba preto zamietnuť ako nedôvodný.

144.

Keďže podľa môjho názoru žiadny z odvolacích dôvodov nie je úspešný, navrhujem, aby boli obe odvolania zamietnuté.

145.

Keďže nebola podaná žiadosť o náhradu trov konania podľa článku 138 ods. 1 v spojení s článkom 184 ods. 1 rokovacieho poriadku, nie je potrebné rozhodnúť o trovách konania pani Corneliovej. Keďže odvolateľky neboli úspešné, znášajú svoje vlastné trovy odvolacieho konania podľa článku 138 ods. 1 v spojení s článkom 184 ods. 2 rokovacieho poriadku. Taliansko ako vedľajší účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania podľa článku 140 ods. 1 v spojení s článkom 184 ods. 1 rokovacieho poriadku.

146.

Ak sa však Súdny dvor nebude riadiť mojím návrhom a uzná odvolania za opodstatnené, najmä preto, že piaty odvolací dôvod Komisie je opodstatnený (body 81 až 112 vyššie), napadnutý rozsudok by musel byť zrušený, vec vrátená Všeobecnému súdu na nové rozhodnutie s tým, že o trovách konania sa rozhodne neskôr. Keďže Všeobecný súd sa zaoberal len dôvodom založeným na porušení článku 70 ods. 1 TUB, resp. na neexistencii právneho základu a nepreskúmal ostatné dôvody, ktoré zhrnul v bode 84 napadnutého rozsudku, ( 125 ) stav konania nedovoľuje vydanie konečného rozhodnutia podľa článku 61 Štatútu Súdneho dvora. Podľa môjho názoru Súdny dvor nemá potrebné informácie na to, aby o týchto žalobných dôvodoch mohol definitívne rozhodnúť. Okrem toho by si to čiastočne vyžadovalo posúdenie skutkového stavu a dôkazov, ktoré Všeobecný súd nevykonal.

147.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol takto: