Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
ATHANASIOS RANTOS
prednesené 30. mája 2024(1)
Vec C‑677/22
Przedsiębiorstwo Produkcyjno – Handlowo – Usługowe A.
proti
P. S. A.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Rejonowy Katowice – Wschód w Katowicach (Okresný súd Katowice – Katowice východ, Poľsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2011/7/EÚ – Boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách – Článok 3 – Transakcie medzi podnikmi – Článok 3 ods. 5 – Povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby lehota splatnosti stanovená v zmluve nepresiahla 60 kalendárnych dní, ,pokiaľ nie je v zmluve výslovne dojednané inak‘ – Zmluvy vyplývajúce z dražby alebo výzvy na predkladanie ponúk – Zmluvná podmienka, ktorou jedna zo zmluvných strán jednostranne stanovuje lehotu splatnosti na 120 kalendárnych dní“
I. Úvod
1. Smernica 2011/7/EÚ(2), ktorej cieľom je boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, vo svojom článku 3 ods. 5 stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby lehota splatnosti stanovená v zmluve nepresiahla 60 kalendárnych dní, pokiaľ nie je v zmluve „výslovne dojednané“ inak a za predpokladu, že to nie je značne nevýhodné pre veriteľa v zmysle článku 7.
2. Možno lehotu splatnosti presahujúcu 60 kalendárnych dní odo dňa doručenia faktúry dlžníkovi, jednostranne stanovenú jednou zo zmluvných strán, považovať za ‚výslovne dojednanú‘ v zmysle článku 3 ods. 5 tejto smernice v rámci zmlúv uzavretých medzi podnikmi? To je v podstate otázka, ktorú položil Sąd Rejonowy Katowice – Wschód w Katowicach (Okresný súd Katowice – Katowice východ, Poľsko).
3. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi Przedsiębiorstwo Produkcyjno – Handlowo – Usługowe A., spoločnosťou s ručením obmedzeným v oblasti výroby banských zariadení (ďalej len „A.“ alebo „žalobkyňa“) a P. S. A., akciovou spoločnosťou v oblasti ťažby a predaja čierneho uhlia (ďalej len „P“ alebo „žalovaná“), vo veci žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania z faktúr, ktoré P. neuhradila v lehote splatnosti a týkajúcich sa zmlúv uzavretých medzi týmito spoločnosťami a presnejšie, platnosti lehoty splatnosti v trvaní 120 dní dohodnutej v zmluvnej doložke vopred vypracovanej spoločnosťou P.
4. Prejednávaná vec podnecuje Súdny dvor k tomu, aby sa po prvýkrát vyjadril k výkladu výnimky upravenej v článku 3 ods. 5 smernice 2011/7. S cieľom odpovedať na položenú otázku bude potrebné určiť, či v rámci boja proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách pojem „výslovné dojednanie“ v zmysle tohto ustanovenia zahŕňa prijatie lehoty splatnosti, ktorá vyplýva z použitia dokumentov vypracovaných výlučne jednou zo zmluvných strán, ako sú štandardné vzorové zmluvy alebo „adhézne zmluvy“, ktoré prostredníctvom všeobecných podmienok stanovujú lehotu splatnosti presahujúcu 60 kalendárnych dní.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
5. Podľa odôvodnení 12, 13 a 28 smernice 2011/7:
„(12) Oneskorená platba predstavuje porušenie zmluvy, ktoré sa v dôsledku nízkych alebo žiadnych účtovaných úrokov z omeškania a/alebo zdĺhavých konaní o náhradu škody vo väčšine členských štátov stáva finančne atraktívnym pre dlžníkov. Na odvrátenie tohto trendu a odradenie od oneskorených platieb je potrebná rázna zmena smerom ku kultúre včasných platieb vrátane toho, že vylúčenie práva na účtovanie úroku by sa malo vždy považovať za značne nevýhodnú zmluvnú podmienku alebo obchodnú praktiku. Takáto zmena by takisto mala zahŕňať zavedenie konkrétnych ustanovení o lehotách splatnosti a náhrade nákladov vzniknutých veriteľovi a okrem iného by tiež mala znamenať, že vylúčenie práva na náhradu nákladov na vymáhanie by sa malo považovať za značne nevýhodné, ak sa nepreukáže opak.
(13) Malo by sa preto zabezpečiť, aby sa zmluvné lehoty splatnosti medzi podnikmi obmedzili vo všeobecnosti na 60 kalendárnych dní. Môžu sa však vyskytnúť okolnosti, keď podniky potrebujú dlhšie lehoty splatnosti, napríklad vtedy, keď chcú svojim zákazníkom poskytnúť obchodný úver. Strany by teda mali mať naďalej možnosť výslovne sa dohodnúť na lehotách splatnosti dlhších než 60 kalendárnych dní, ale za predpokladu, že takéto predĺženie nie je značne nevýhodné pre veriteľa.
…
(28) Táto smernica by mala zakázať zneužívanie zmluvnej slobody na úkor veriteľov. V dôsledku toho možno prípad, keď zmluvná podmienka alebo obchodná praktika týkajúca sa dňa alebo lehoty splatnosti, sadzby úroku z omeškania alebo náhrady nákladov na vymáhanie nie je opodstatnená na základe podmienok stanovených pre dlžníka alebo slúži hlavne na účel zabezpečenia dodatočnej likvidity pre dlžníka na úkor veriteľa, považovať za zneužívanie. …“
6. Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“, uvádza:
„1. Cieľom tejto smernice je boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu a tým podporiť konkurencieschopnosť podnikov a najmä [malých a stredných podnikov (MSP)].
2. Táto smernica sa vzťahuje na všetky platby uskutočnené ako odplata za obchodné transakcie.
…“
7. Článok 2 uvedenej smernice nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:
„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:
1. ,obchodné transakcie‘ sú transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu;
2. ,orgán verejnej moci‘ je akýkoľvek verejný obstarávateľ, ako je vymedzený v článku 2 ods. 1 písm. a) smernice 2004/17/ES[(3)] a v článku 1 ods. 9 smernice 2004/18/ES[(4)] bez ohľadu na predmet alebo hodnotu zmluvy;
3. ,podnik‘ je akákoľvek organizácia iná ako orgán verejnej moci, konajúca v rámci svojej nezávislej hospodárskej alebo odbornej činnosti, a to aj vtedy, ak je táto činnosť vykonávaná len jednou osobou;
4. ‚oneskorená platba‘ je platba, ktorá neprebehne v rámci zmluvnej alebo zákonnej lehoty splatnosti a pri ktorej sú splnené podmienky stanovené v článku 3 ods. 1 alebo v článku 4 ods. 1;
5. ‚úrok z omeškania‘ je zákonný úrok z omeškania alebo úrok, ktorého sadzba bola dohodnutá medzi podnikmi podľa článku 7;
6. ‚zákonný úrok z omeškania‘ je jednoduchý úrok z omeškania, ktorého sadzba zodpovedá súčtu referenčnej sadzby a najmenej ôsmim percentuálnym bodom;
…“
8. Článok 3 ods. 1, 3 a 5 tej istej smernice s názvom „Transakcie medzi podnikmi“ uvádza:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby v obchodných transakciách medzi podnikmi mal veriteľ bez potreby upozornenia nárok na úrok z omeškania, ak sú splnené tieto podmienky:
a) veriteľ splnil svoje zmluvné a zákonné povinnosti a
b) veriteľ nedostal splatnú sumu včas, s výnimkou prípadu, keď dlžník nie je zodpovedný za omeškanie.
…
3. Ak sú splnené podmienky stanovené v odseku 1, členské štáty zabezpečia, aby:
a) mal veriteľ nárok na úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dátume splatnosti alebo po uplynutí lehoty splatnosti stanovených v zmluve;
…
5. Členské štáty zabezpečia, aby lehota splatnosti stanovená v zmluve nepresahovala 60 kalendárnych dní, pokiaľ nie je v zmluve výslovne dojednané inak, a za predpokladu, že to nie je značne nevýhodné pre veriteľa v zmysle článku 7.“
9. Článok 7 smernice 2011/7 s názvom „Nekalé zmluvné podmienky a nekalé obchodné praktiky“ odsek 1 znie takto:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby zmluvná podmienka alebo obchodná praktika týkajúca sa… sadzby úroku z omeškania… bola buď nevymáhateľná, alebo mala za následok vznik nároku na náhradu škody, ak je značne nevýhodná pre veriteľa.
Pri určovaní, či je zmluvná podmienka alebo obchodná praktika značne nevýhodná pre veriteľa v zmysle prvého pododseku, sa zvážia všetky okolnosti prípadu vrátane:
…
c) toho, či dlžník má nejaký objektívny dôvod odchýliť sa od zákonnej sadzby úroku z omeškania, od lehoty splatnosti uvedenej v článku 3 ods. 5…“
B. Poľské právo
10. Ustawa o przeciwdziałaniu nadmiernym opóźnieniom w transakcjach handlowych (zákon o zamedzení nadmernému omeškaniu v obchodných transakciách) z 8. marca 2013(5), ktorý prebral smernicu 2011/7 do poľského práva, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon z 8. marca 2013“) v § 5 uvádza:
„Ak strany obchodnej transakcie, s výnimkou verejnoprávnych subjektov z odvetvia zdravotníctva… stanovili v zmluve lehotu splatnosti dlhšiu ako 30 dní, veriteľ môže požadovať zákonné úroky po uplynutí lehoty 30 dní, počítané odo dňa uskutočnenia plnenia a dňa doručenia faktúry alebo vyjadrenia potvrdzujúceho dodanie tovaru alebo poskytnutie služby dlžníkovi, až do dňa zaplatenia, ale nie dlhšie než do dňa vymožiteľnosti peňažného plnenia.“
11. Ustanovenie § 7 zákona z 8. marca 2013 znie takto:
„1. Pri obchodných transakciách – s výnimkou tých, pri ktorých je dlžníkom orgán verejnej moci – má veriteľ bez potreby upozornenia právo na zákonný úrok z omeškania v obchodnom styku, pokiaľ sa strany nedohodli na vyššej úrokovej sadzbe, a to za obdobie od splatnosti platby do dňa zaplatenia, ak sú spolu splnené nasledujúce podmienky:
(1) veriteľ poskytol svoje plnenie;
(2) veriteľ nedostal zaplatené v lehote uvedenej v zmluve.
2. Lehota splatnosti stanovená v zmluve nesmie byť dlhšia ako 60 dní odo dňa doručenia faktúry alebo vyjadrenia potvrdzujúceho dodanie tovaru alebo poskytnutie služby dlžníkovi, pokiaľ zmluvné strany v zmluve výslovne neustanovia inak a pokiaľ toto ustanovenie nie je značne nevýhodné pre veriteľa.
3. Ak je lehota splatnosti stanovená v zmluve dlhšia ako 60 dní odo dňa doručenia faktúry alebo vyjadrenia, ktoré potvrdzuje dodanie tovaru alebo poskytnutie služby dlžníkovi, a podmienka uvedená v odseku 2 nie je splnená, veriteľ, ktorý svoje plnenie poskytol, má po uplynutí lehoty 60 dní nárok na úroky uvedené v odseku 1.“
12. Ustanovenie § 11b tohto zákona uvádza:
„Na určenie výšky zákonných úrokov z omeškania z obchodných transakcií sa použije referenčná sadzba Narodowy Bank Polski [Poľská národná banka] platná:
(1) 1. januára – pre úroky splatné za obdobie od 1. januára do 30. júna;
(2) 1. júla – pre úroky splatné za obdobie od 1. júla do 31. decembra.“
III. Spor vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore
13. Spor vo veci samej je sporom medzi spoločnosťou A., spoločnosťou s ručením obmedzeným, založenou podľa poľského práva, ktorá vykonáva hospodársku činnosť najmä v oblasti výroby banskej elektroniky, a spoločnosťou P., akciovou spoločnosťou založenou podľa poľského práva – jednou s najväčších ťažobných spoločností v Európe, ktorá podniká okrem iného v oblasti ťažby a predaja čierneho uhlia.
14. V priebehu rokov 2018 a 2019 P. uzavrela so spoločnosťou A. viaceré zmluvy o dodávke banského zariadenia (ďalej len „predmetné zmluvy“). Niektoré z týchto zmlúv boli uzatvorené v dražbe (formou spotových dražieb) organizovaných na internetovej stránke spravovanej spoločnosťou P., na ktorej boli uverejnené informácie o dotknutom obstarávaní, ako aj podmienky jeho uskutočnenia. Účasť na dražbách, ktoré sa konali v elektronickej forme, preto znamenala súhlas s týmito podmienkami. Ďalšie zmluvy boli uzavreté na základe výzvy na predkladanie ponúk, verejných alebo neverejných, v súlade s podmienkami, ktoré boli jednostranne stanovené v súťažných podkladoch vypracovaných spoločnosťou P. Tento dokument bol vypracovaný touto spoločnosťou samostatne bez toho, aby mala A. akýkoľvek vplyv na jeho obsah. Na účely napadnutia týchto podmienok mala A. možnosť podať žalobu,(6) čo však v prejednávanej veci neurobila.
15. V prípade dražby, ako aj výzvy na predkladanie ponúk P. stanovila lehotu splatnosti na 120 dní odo dňa doručenia faktúry bez toho, aby mohla druhá zmluvná strana túto lehotu splatnosti zmeniť. Predmetné zmluvy mohli byť uzavreté až po tom, čo A. súhlasila s podmienkami definovanými spoločnosťou P., vrátane tejto lehoty 120 dní počítanej odo dňa, keď bude spoločnosti P. doručená faktúra.(7)
16. Obe zmluvné strany tak uzavreli sériu zmlúv, ktoré boli splnené spoločnosťou A. a v súvislosti s ktorými spoločnosť A. zaslala čiastkové faktúry spoločnosti P., ktorá zaplatila 354 faktúr vystavených spoločnosťou A. v lehote 120 až 122 dní odo dňa doručenia faktúry. Následne, vzhľadom na to, že platba sa uskutočnila po uplynutí 120 dní stanovených v predmetných zmluvách, A. zaslala P. súhrnný účtovný záznam, ktorý okrem istín pohľadávok, obsahoval aj sumy dlžné z titulu úrokov z omeškania a paušálnej náhrady nákladov (v tomto prípade 40 eur za každú faktúru).
17. Dňa 31. decembra 2021, žalobou podanou na Sąd Rejonowy Katowice – Wschód w Katowicach (Okresný súd Katowice – Katowice východ), teda vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, sa spoločnosť A. domáhala od spoločnosti P. zaplatenia sumy 13 702,99 poľských zlotých (PLN) (približne 2 985 eura), zvýšenej o zákonné úroky z omeškania odo dňa podania žaloby do dňa zaplatenia, ako aj sumy 4 473,04 PLN (približne 975 eura) ako paušálnej náhrady nákladov na vymáhanie pohľadávok. Za obdobie od 31. do 60. dňa odo dňa vystavenia faktúry žalobkyňa vypočítala úroky z omeškania so zníženou sadzbou v súlade s § 5 zákona z 8. marca 2013. Naproti tomu za obdobie od 61. dňa do dňa zaplatenia vypočítala tieto úroky s vyššou sadzbou, v súlade s § 7 tohto zákona.
18. Na podporu svojho nároku na úroky v súlade s § 7 uvedeného zákona A. uviedla, že bola oprávnená úroky týmto spôsobom počítať, pretože lehota splatnosti 120 dní nebola dohodnutá zmluvnými stranami, ale bola jednostranne stanovená spoločnosťou P. vo vzorovej zmluve pripojenej k uverejneným súťažným podmienkam.(8)
19. Dňa 26. januára 2022 referendarz sądowy (súdny úradník, Poľsko) vnútroštátneho súdu vydal platobný rozkaz, ktorým vyhovel nároku A. v celom rozsahu.
20. Spoločnosť P. podala proti tomuto platobnému rozkazu odpor v časti výroku, pričom napadla konkrétne časť úrokov vypočítanú v súlade s § 7 zákona z 8. marca 2013. Na odôvodnenie svojho odporu tvrdí, že lehota splatnosti faktúr mala byť 60 dní a že faktúry boli zaplatené v lehote splatnosti, bez omeškania, takže žalobkyňa nemá nárok na žiadnu náhradu nákladov na vymáhanie pohľadávok. Podľa spoločnosti P. spoločnosť A. totiž akceptovala 120‑dňovú lehotu splatnosti a na faktúrach, ktoré vystavila, bola táto lehota splatnosti aj uvedená. Vzhľadom na to, že spoločnosť A. vzala na vedomie súťažné podmienky a potom dokonca sama predložila spoločnosti P., v rámci výzvy na predkladanie ponúk, ponuky, v ktorých predpokladala lehotu splatnosti 120 dní a potom, čo bola vybratá, uzatvorila viacero zmlúv, v ktorých túto lehotu potvrdila bez toho, aby spochybnila ustanovenia v tomto ohľade, treba dospieť k záveru, že zmluvné strany sa dohodli na predĺženej lehote splatnosti. Spoločnosť P. tiež tvrdí, že ako predávajúca uzatvorila v priebehu rokov 2018 až 2020 viacero dodávateľských zmlúv s rovnakými finančnými podmienkami, takže sa nemožno domnievať, že by bola uvedená lehota nevýhodná pre veriteľa, keďže žalobkyňa si bola istá tým, že svoje služby predá, dostane výnosy a zostanú jej finančné prostriedky v hotovosti.(9)
21. Za týchto okolností vnútroštátny súd považuje za potrebné určiť, či lehota splatnosti stanovená v predmetných zmluvách, ktorá presahuje 60 dní odo dňa doručenia faktúry dlžníkovi, bola stanovená v súlade s podmienkami uvedenými v § 7 ods. 2 zákona z 8. marca 2013, ktorým sa do poľského právneho poriadku preberá článok 3 ods. 5 smernice 2011/7.
22. V tejto súvislosti sa tento súd najmä prikláňa k názoru, že zmluvy, ktorých podmienky sú definované výlučne jednou zo zmluvných strán, nespĺňajú ani prvú podmienku stanovenú v tomto poslednom uvedenom ustanovení, a to „výslovné dojednanie“ lehoty splatnosti presahujúcej 60 dní v zmluve(10), ani druhú podmienku, podľa ktorej lehota splatnosti stanovená v zmluve presahujúca 60 dní nesmie byť značne nevýhodná pre veriteľa.(11)
23. Za týchto podmienok Sąd Rejonowy Katowice – Wschód w Katowicach (Okresný súd Katowice – Katowice východ) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 3 ods. 5 smernice [2011/7] vykladať v tom zmysle, že podnikateľmi výslovne dojednané určenie lehoty splatnosti dlhšej ako 60 dní sa môže vzťahovať len na zmluvy, v ktorých zmluvné ustanovenia netvorí len jedna zo zmluvných strán?“
24. Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili spoločnosť P., poľská a nemecká vláda, ako aj Európska komisia.
IV. Analýza
A. O prípustnosti prejudiciálnej otázky
25. Pred analýzou jedinej prejudiciálnej otázky predloženej vnútroštátnym súdom je potrebné rozhodnúť o jej prípustnosti.
26. Nemecká vláda totiž vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že prejudiciálna otázka je neprípustná z toho dôvodu, že požadovaný výklad práva Únie nie je relevantný pre rozhodnutie sporu vo veci samej, pretože rozhodnutie, ktoré vnútroštátny súd vyhlási, závisí aj od inej otázky, ktorá nie je predmetom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania a o ktorej sa vnútroštátny súd ešte nevyjadril, a to, či lehota splatnosti stanovená v predmetných zmluvách, ktorá presahuje všeobecnú lehotu 60 dní, je „značne nevýhodná pre veriteľa“.
27. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora v rámci spolupráce medzi týmto súdom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý musí niesť zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené.(12)
28. V prejednávanej veci však otázka položená vnútroštátnym súdom jasne zodpovedá objektívnej potrebe účinného riešenia sporu vo veci samej. Odpoveď na otázku, či právo Únie bráni uplatneniu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá by obmedzovala možnosť zmluvných strán výslovne dohodnúť lehotu splatnosti presahujúcu 60 dní len pre prípad zmlúv, ktorých zmluvné podmienky nie sú stanovené jednou zo zmluvných strán, je totiž pre vnútroštátny súd nevyhnutná pre rozhodnutie sporu vo veci samej. Okolnosť, že tento súd bude musieť na účely rozhodnutia, ktoré vyhlási, prípadne rozhodnúť o iných otázkach, ktorými sa v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nezaoberal, neznamená, že by prejudiciálna otázka nebola relevantná pre rozhodnutie sporu vo veci samej.
29. Preto sa domnievam, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.
B. O veci samej
30. Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 5 smernice 2011/7 vykladať v tom zmysle, že pri uzatváraní zmluvy medzi podnikmi možno súhlas s lehotou splatnosti, ktorá vyplýva z použitia dokumentov jednostranne vypracovaných dlžníkom, považovať za „výslovné dojednanie“ alebo či sa má toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že tento pojem sa týka len zmlúv individuálne dojednaných zmluvnými stranami, pričom lehotu splatnosti dlhšiu ako 60 dní možno dohodnúť len v zmluvách tohto typu.
1. O ustanoveniach uplatniteľných v prejednávanej veci
31. Právna analýza prejudiciálnej otázky predloženej vnútroštátnym súdom podľa môjho názoru vyžaduje uviesť ešte predtým niekoľko pripomienok, pokiaľ ide o určenie ustanovení smernice 2011/7, ktoré sú v prejednávanej veci uplatniteľné.
32. V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že smernica 2011/7 sa podľa jej článku 1 ods. 2 vzťahuje na všetky platby uskutočnené ako odplata za „obchodné transakcie“, a na druhej strane, že tento pojem je definovaný veľmi široko v článku 2 bode 1 tejto smernice ako „[akékoľvek] transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu“. Na to, aby sa transakcia mohla kvalifikovať ako „obchodná transakcia“, sú teda v tomto poslednom uvedenom ustanovení stanovené dve kumulatívne podmienky. Po prvé musí byť uskutočnená buď medzi podnikmi, alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci a po druhé musí viesť k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu.(13)
33. V prejednávanej veci je nesporné, že druhá podmienka je splnená. A. totiž nesporne dodávala tovar spoločnosti P. (t. j. „zariadenia na automatizáciu a kontrolu strojov používaných spoločnosťou P. na zabezpečenie kontinuity prevádzky banského zariadenia a kontinuity prevádzky strojov“) za určitú odmenu.
34. Naopak, pokiaľ ide o prvú podmienku, nemožno na prvý pohľad vylúčiť, že niektoré z dotknutých zmlúv, najmä tie, ktoré boli uzavreté na základe verejnej výzvy na predkladanie ponúk, sú kvalifikované ako transakcie medzi „podnikom“ (teda A.) a „orgánom verejnej moci“ (teda P.). Ako totiž uvádza Komisia vo svojich písomných pripomienkach, na jednej strane je poľská štátna pokladnica jediným akcionárom spoločnosti P. a na druhej strane hospodárskou činnosťou spoločnosti P. je ťažba, teda činnosť, ktorú možno prirovnať k činnosti „prieskum ložísk uhlia alebo iných tuhých palív, resp. ich ťažba“ v zmysle článku 14 písm. b) smernice 2014/25/EÚ(14).
35. Takáto právna kvalifikácia uvedených transakcií je rozhodujúca, pokiaľ ide o uplatniteľné ustanovenia smernice 2011/7, keďže transakcie medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci nepodliehajú podmienkam jej článku 3 (nazvaného „Transakcie medzi podnikmi“), ale podmienkam článku 4 (nazvaného „Transakcie medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci“), ktorý stanovuje prísnejšie podmienky, pokiaľ ide o dodržanie lehôt splatnosti,(15) ako aj možnosť výslovne zmluvne stanoviť dlhšie lehoty splatnosti,(16) čo je v prejednávanej veci ústredná otázka.
36. Za týchto podmienok Súdny dvor adresoval na základe článku 101 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku vnútroštátnemu súdu žiadosť o informácie s cieľom objasniť právne postavenie spoločnosti P. vnútroštátnym súdom.
37. Vo svojej odpovedi doručenej Súdnemu dvoru 4. októbra 2023 vnútroštátny súd na základe dôkazov, ktoré mal k dispozícii, potvrdil, že P. treba považovať za „podnik“ v zmysle článku 2 bodu 3 smernice 2011/7, a nie za osobu konajúcu ako „orgán verejnej moci“ v zmysle článku 2 bodu 2 tejto smernice. Hoci je poľská štátna pokladnica jediným akcionárom spoločnosti P., tento podnik bol podľa vnútroštátneho súdu založený hlavne s cieľom tvoriť zisk z ložísk nerastov, a nie na účely uspokojovania potrieb vo všeobecnom záujme, ktoré nemajú priemyselnú ani komerčnú povahu.
38. Vzhľadom na informácie poskytnuté vnútroštátnym súdom, ktorého posúdenie skutkového stavu spojené s právnou kvalifikáciou v žiadnom prípade nemôže Súdny dvor spochybniť,(17) navrhujem vylúčiť prípadné preformulovanie prejudiciálnej otázky tak, aby zahŕňala aj článok 4 smernice 2011/7 a pristúpiť k analýze prejudiciálnej otázky tak, ako ju formuloval tento súd.
2. O prejudiciálnej otázke
39. Na úvod treba konštatovať, že článok 3 ods. 5 smernice 2011/7 neobsahuje definíciu ani spresnenia týkajúce sa pojmu „pokiaľ nie je v zmluve výslovne dojednané inak“, ani neodkazuje na právo členských štátov s cieľom určiť jeho význam a pôsobnosť. Za týchto okolností si uvedený pojem vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Európskej únii, vzhľadom na požiadavky jednotného uplatňovania práva Únie v spojení so zásadou rovnosti. Takýto výklad treba hľadať tak, že sa zohľadní súčasne znenie uvedeného ustanovenia, kontext, do ktorého patrí, a ciele, ktoré sleduje, prípadne jeho genéza.(18)
a) O doslovnom výklade
40. Pokiaľ ide v prvom rade o znenie článku 3 ods. 5 smernice 2011/7, ako uviedol vnútroštátny súd,(19) toto ustanovenie podmieňuje platnosť dohodnutej doby splatnosti presahujúcej 60 kalendárnych dní dvom kumulatívnym podmienkam, konkrétne podmienke formy (táto lehota musí byť „v zmluve výslovne dojednan[á]“) a hmotnoprávnej podmienke (nesmie byť „značne nevýhodn[á] pre veriteľa v zmysle článku 7“).
41. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že priamo neupravuje otázku, či sa „výslovné dojednanie“ môže nachádzať v zmluvách, ktorých obsah jednostranne vypracovala jedna zo zmluvných strán. Formálna podmienka týkajúca sa „výslovného dojednania“ (v zmysle článku 3 ods. 5 smernice 2011/7), či dokonca „výslovnej dohody“ (v zmysle odôvodnenia 13 tejto smernice),(20) totiž neodkazuje na spôsob, akým bola zmluva dohodnutá,(21) ale naopak na požiadavku, aby z tejto zmluvy vyplývalo ustanovenie týkajúce sa lehoty splatnosti „výslovne“, teda dostatočne jasne a jednoznačne tak, aby sa zabezpečilo, že zmluvné strany budú o nej v plnej miere informované bez toho, aby museli vyvodzovať prípadné predĺženie lehoty splatnosti z iných zmluvných podmienok alebo zo skutočného správania zmluvných strán.(22)
42. A fortiori, a na rozdiel od analýzy vnútroštátneho súdu, zo znenia článku 3 ods. 5 smernice 2011/7 nie je možné vyvodiť, že o „výslovné dojednanie“ ide len vtedy, keď bolo toto ustanovenie predmetom individuálnych rokovaní. Znenie tohto článku takémuto výkladu totiž bráni, keďže normotvorca Únie použitím formulácie „výslovne dojednané“ nespresňuje, ktorá zmluvná strana zahrnula do zmluvy podmienku týkajúcu sa lehoty splatnosti a nijako nerozlišuje podľa toho, či bola zmluvná podmienka predmetom individuálnych rokovaní. Rovnako nijako nerozlišuje medzi „individuálnou dohodou“ a „adhéznou zmluvou“. Ako správne poznamenáva nemecká vláda, ak by normotvorca Únie chcel takto rozlišovať s cieľom zohľadniť okolnosť, že podmienka bola predmetom individuálnych rokovaní, zvolil by si inú formuláciu, ktorá by vyžadovala povinnosť takýchto rokovaní.(23)
43. Zo znenia článku 3 ods. 5 smernice 2011/7 teda vyplýva, že zmluvné strany sú oprávnené vo svojich zmluvných vzťahoch predĺžiť zákonnú lehotu 60 dní, pokiaľ je obsah zmluvnej podmienky upravujúcej takéto predĺženie dostatočne jasný a jednoznačný pre zmluvnú stranu, ktorá je považovaná za slabšiu.
44. Tento záver nemožno podľa môjho názoru spochybniť tvrdením, ktoré presadzuje konkrétne Komisia, podľa ktorého v podstate pojmy „výslovne dojednané“ (použitý v článku 3 ods. 5) alebo „výslovne sa dohodnúť“ (uvedený v odôvodnení 13 tejto smernice) nevyhnutne odkazujú na aktívnu účasť veriteľa na uzatváraní zmluvy, takže veriteľ má skutočný vplyv na jej obsah. Skutočnosť, že zmluvné strany by mali mať naďalej možnosť „výslovne sa dohodnúť“ na lehotách splatnosti presahujúcich 60 dní, nemožno chápať ako požiadavku spočívajúcu v aktívnej účasti všetkých zmluvných strán na vypracovaní zmluvnej podmienky. Okolnosť, že podmienky zmluvy sú vypracované výlučne jednou zo zmluvných strán, totiž nemožno, s výnimkou prípadu značne nevýhodných podmienok,(24) považovať za neexistenciu dohody, či dokonca neplatnej „dohody“ medzi zmluvnými stranami. Tvrdiť opak by viedlo k paradoxnému záveru, podľa ktorého platí domnienka, že také štandardizované zmluvy, ako sú adhézne zmluvy, nemôžu odrážať spoločnú vôľu zmluvných strán, s výnimkou toho, že by každá zmluvná podmienka, ktorá je v nich uvedená, bola predmetom individuálneho rokovania.(25)
b) O kontextuálnom výklade
45. Po druhé, pokiaľ ide o kontext, do ktorého toto ustanovenie patrí, zdá sa mi, že kontextuálny výklad podporuje skôr uvedený doslovný výklad.
46. Ako totiž bolo uvedené v bode 40 vyššie, okrem formálnej podmienky týkajúcej sa zahrnutia „výslovného dojednania“, hmotnoprávna podmienka vyžaduje, aby táto zmluvná podmienka „[nebola] značne nevýhodn[á] pre veriteľa v zmysle článku 7 [smernice 2011/7]“. Toto posledné uvedené ustanovenie s prvkami, ktoré treba zohľadniť najmä pri určení, či je zmluvná podmienka zjavne nevýhodná pre veriteľa, nemožno vykladať v tom zmysle, že by sa obmedzovalo na podmienky, ktoré boli predmetom „individuálneho rokovania“. Článok 7 ods. 1 druhý pododsek smernice 2011/7 totiž uvádza, že na určenie toho, či je podmienka zjavne nevýhodná, sa „zvážia všetky okolnosti prípadu“, vrátane toho „či dlžník má nejaký objektívny dôvod odchýliť sa od zákonnej sadzby úroku z omeškania, [a najmä] od lehoty splatnosti uvedenej v článku 3 ods. 5… [tejto smernice]“. Z toho vyplýva, že okolnosť, že zmluvná podmienka týkajúca sa lehoty splatnosti bola stanovená jednou zo zmluvných strán, môže predstavovať jednu z okolností daného prípadu, ktoré sa vezmú do úvahy. Zákaz zjavne nevýhodných podmienok vo vzťahu k veriteľovi tak totiž zaručuje jeho celkovú ochranu, či už boli lehoty splatnosti predmetom individuálneho rokovania, alebo boli definované jednou zo zmluvných strán. Zdá sa teda logické, že oba druhy zmluvných podmienok možno považovať za „výslovné dojednania“.
c) O teleologickom výklade
47. Pokiaľ ide v treťom rade o účel sledovaný smernicou 2011/7, zdá sa, že rovnako uvedený výklad potvrdzuje.
48. Článok 3 ods. 5 smernice 2011/7, ako vyplýva z odôvodnenia 12 tejto smernice, je súčasťou všeobecnejšieho cieľa vytýčiť „rázn[u] zmen[u] smerom ku kultúre včasných platieb… Takáto zmena by takisto mala zahŕňať zavedenie konkrétnych ustanovení o lehotách splatnosti…“(26). V súlade s odvodnením 13 tejto smernice je preto cieľom tohto ustanovenia uviesť do praxe úmysel normotvorcu „aby sa zmluvné lehoty splatnosti medzi podnikmi obmedzili vo všeobecnosti na 60 kalendárnych dní“. Normotvorca Únie zároveň súhlasí s tým, že „môžu sa… vyskytnúť okolnosti, keď podniky potrebujú dlhšie lehoty splatnosti, napríklad vtedy, keď chcú svojim zákazníkom poskytnúť obchodný úver. Strany by teda mali mať naďalej možnosť výslovne sa dohodnúť na lehotách splatnosti dlhších než 60 kalendárnych dní, ale za predpokladu, že takéto predĺženie nie je značne nevýhodné pre veriteľa“. Článok 3 ods. 5 smernice 2011/7 preto kodifikuje uvedený rámec zamýšľaný normotvorcom Únie, pokiaľ ide o možnosť pripustiť takéto zmluvné predĺženie zákonnej lehoty 60 dní.(27)
49. Domnievam sa, že tento cieľ nemôže byť ohrozený skutočnosťou, že zmluvnú podmienku stanovujúcu lehotu splatnosti dlhšiu ako 60 dní vymedzí výlučne jedna zo zmluvných strán, napríklad použitím vopred vypracovaných všeobecných podmienok. Voľba tohto typu zmluvnej podmienky nezbavuje zmluvné strany povinnosti dodržiavať všetky podmienky upravené v článku 3 ods. 5 smernice 2011/7. Lehota splatnosti, ktorú určí výlučne jedna zo zmluvných strán a ktorá presahuje hranicu 60 dní, musí tiež „výslovne“ – teda dostatočne jasne – vyplývať zo zmluvných dokumentov a nesmie byť pre veriteľa zjavné nevýhodná. V tomto ohľade upriamujem pozornosť na to, že mechanizmy sankcií stanovené v článku 7 tejto smernice, podľa ktorých členské štáty konštatujú, že zjavne nevýhodné zmluvné podmienky sú buď neuplatniteľné, alebo zakladajú nárok na náhradu škody, sa uplatňujú aj v týchto situáciách.
50. Poslaním požiadavky „výslovného dojednania“ je tak umožniť tej zmluvnej strane, ktorá sa považuje za slabšiu (v zásade veriteľovi), určiť dostatočne jasne, konkrétne pred uzatvorením zmluvy, či prijíma ustanovenie, ktoré môže poškodiť jeho záujmy v zmysle článku 3 ods. 5 smernice 2011/7. Táto zmluvná strana, nazývaná „slabšia“, takú ochranu potrebuje bez ohľadu to, či sa zmluvná podmienka, ktorá ju poškodzuje, vyskytuje v zmluve, ktorá bola predmetom individuálneho rokovania, alebo sa vyskytuje v zmluvných podmienkach, ktoré boli vypracované vopred.
51. Napokon toto konštatovanie nemožno vyvrátiť tvrdením, ktoré uvádza najmä vnútroštátny súd, podľa ktorého je cieľom uvedeného ustanovenia chrániť veriteľa pred príliš dlhými lehotami. Ochrana veriteľa totiž neodôvodňuje automatické vyhlásenie dohodnutých lehôt splatnosti, ktoré boli vymedzené výlučne dlžníkom, za nezákonné. Tento výklad by išiel nad rámec cieľa, ktorý sleduje smernica 2011/7. Článok 7 ods. 1 tejto smernice tak nestanovuje, že lehota splatnosti, ktorá presahuje 60 dní a ktorá bola vymedzená výlučne jednou zo zmluvných strán, je sama osebe „značne nevýhodná“, ale naopak uvádza skutočnosti, ktoré treba vziať do úvahy, pričom vymenúva hlavné kritériá hodnotenia.(28) Preto nie je od samého počiatku vylúčené, aby lehota splatnosti dlhšia ako 60 dní, stanovená jednou zo zmluvných strán, spĺňala tiež kritériá prípustnej výnimky.
52. Podobne, hoci zmyslom článku 3 ods. 5 smernice 2011/7 je obmedziť používanie lehôt splatnosti dlhších ako 60 dní na výnimočné situácie, v ktorých majú podniky „potrebu dlhších lehôt splatnosti“, neznamená to, že pripustenie možnosti, aby podnik jednostranne stanovil zmluvnú podmienku s predĺžením lehoty splatnosti, by samo osebe svedčilo o neexistencii takejto „potreby dlhších lehôt splatnosti“. V každom prípade, ak sa veriteľ domnieva, že takáto „potreba“ neexistuje alebo nie je odôvodnená, mal by mať vždy možnosť spochybniť platnosť predmetnej zmluvnej podmienky tvrdením, že napríklad svojou neprimeranou dĺžkou trvania alebo neexistenciou odôvodnenia táto podmienka nespĺňa druhú podmienku uvedenú v článku 3 ods. 5 tejto smernice, keďže je pre neho „značne nevýhodná“. Práve táto druhá hmotnoprávna podmienka je totiž podľa môjho názoru relevantná a zaručuje využitie predĺžených lehôt splatnosti výlučne vtedy, keď sú takéto lehoty odôvodnené, najmä v prípade „výslovného dojednania“ uloženého takým ekonomicky slabším podnikom, ako sú MSP.(29) Okrem toho článok 7 ods. 4 a 5 uvedenej smernice stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby existovali „primerané a účinné prostriedky“, ktoré zabránia pokračujúcemu uplatňovaniu zjavne nevýhodných zmluvných podmienok. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia vo svojich písomných pripomienkach sa teda nedomnievam, že existuje skutočné riziko „náhleho zvýšenia“ používania formulárov stanovujúcich platobné lehoty, ktoré presahujú 60 dní z toho jediného dôvodu, že sa prijme názor, že zmluvná podmienka jednostranne stanovená jednou zo zmluvných strán môže spĺňať kritérium „výslovného dojednania“ v zmysle článku 3 ods. 5 uvedenej smernice.(30)
d) O histórií vzniku smernice 2011/7
53. Pokiaľ ide vo štvrtom a poslednom rade o genézu smernice 2011/7, treba uviesť, že umožňuje dospieť k rovnakému záveru. Pôvodný návrh Komisie totiž nepredpokladal osobitné požiadavky, pokiaľ ide o zmluvné ustanovenia v oblasti lehoty splatnosti, ktorá presahuje určitú hranicu, ale len všeobecnú podmienku, podľa ktorej dohodnutá lehota splatnosti nemôže predstavovať z hľadiska veriteľa zjavne nevýhodnú podmienku.(31) Rovnako, hoci Európsky parlament požadoval zmenu v tom zmysle, že určenie lehoty presahujúcej 60 dní musí podliehať určitým podmienkam, nezdá sa, že by si táto inštitúcia želala zakázať stanovenie lehoty dlhšej ako 60 dní v štandardizovaných, vopred vypracovaných zmluvných podmienkach.(32)
54. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem odpovedať na prejudiciálnu otázku položenú vnútroštátnym súdom tak, že článok 3 ods. 5 smernice 2011/7 sa má vykladať v tom zmysle, že „výslovné dojednanie“ lehoty splatnosti presahujúcej 60 kalendárnych dní je platné v zmluvách medzi podnikmi, ktorých zmluvné podmienky sú vymedzené výlučne jednou zo zmluvných strán, pokiaľ príslušná zmluvná podmienka dostatočne jasne a jednoznačne vyplýva z týchto zmlúv tak, že zaručuje, aby zmluvné strany o nej mali úplnú vedomosť, pričom prípadné predĺženie lehoty splatnosti nemožno jednoducho vyvodzovať z výkladu ostatných zmluvných ustanovení alebo zo skutočného správania zmluvných strán.
V. Návrh
55. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Sąd Rejonowy Katowice – Wschód w Katowicach (Okresný súd Katowice – Katowice východ, Poľsko) takto:
Článok 3 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách sa má vykladať v tom zmysle, že:
„výslovné dojednanie“ lehoty splatnosti presahujúcej 60 kalendárnych dní je platné v zmluvách medzi podnikmi, ktorých zmluvné podmienky sú vymedzené výlučne jednou zo zmluvných strán, pokiaľ príslušná zmluvná podmienka dostatočne jasne a jednoznačne vyplýva z týchto zmlúv tak, že zaručuje, aby zmluvné strany o nej mali úplnú vedomosť, pričom prípadné predĺženie lehoty splatnosti nemožno jednoducho vyvodzovať z výkladu ostatných zmluvných ustanovení alebo zo skutočného správania zmluvných strán.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (Ú. v. EÚ L 48, 2011, s. 1).
3 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 31. marca 2004 o koordinácii postupov obstarávania subjektov pôsobiacich v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb (Ú. v. EÚ L 134, 2004, s. 1; Mim. vyd. 06/007, s. 19).
4 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby (Ú. v. EÚ L 134, s. 114; Mim. vyd. 06/007, s. 132).
5 Dz. U. z 2013, čiastka 403.
6 Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, v rámci výzvy na predkladanie ponúk mohla A. zasiahnuť voči základným podmienkami zmluvy podaním žaloby predsedovi Krajowa Izba Odwoławcza (Ústredný odvolací senát, Poľsko), ktorého rozhodnutie môže byť predmetom opravného prostriedku podaného na Sąd Okręgowy (krajský súd, Poľsko).
7 Podľa vnútroštátneho súdu P. tvrdí, že z iných zmlúv uzavretých medzi účastníkmi konania, ktoré nie sú predmetom tohto konania, ale ktorých zhrnutie bolo predložené v rámci vnútroštátneho konania, vyplýva, že lehota splatnosti pre každú z týchto zmlúv bola tiež 120 dní.
8 Podľa spoločnosti A. táto lehota nebola nikdy dohodnutá, ale bola jednostranne stanovená spoločnosťou P. z dôvodu jej dominantného postavenia na tomto trhu. Pre účasť na obstarávaní organizovanom spoločnosťou P. bolo totiž nevyhnutné zabezpečiť dodanie za podmienok špecifikovaných touto spoločnosťou, ktoré nemohli byť predmetom rokovaní. Podľa žalobcu napriek početným pokusom zmeniť v priebehu viacerých rokov prostredníctvom otázok týkajúcich sa súťažných podkladov zmluvné doložky, ktoré sa týkajú lehoty splatnosti, neboli tieto ustanovenia zmenené tak, aby sa lehota splatnosti skrátila na 60 dní.
9 Okrem toho sa P. domnieva, že má právo vymedziť podmienky zmluvy v závislosti od svojich vlastných finančných možností, ktoré sú špecifické pre daný trh a sú prispôsobené situácii spoločností, ktoré v Poľskú ťažia čierne uhlie. Tvrdí tiež, že lehota na zaplatenie v trvaní 120 dní je dlhá, ale že zmluvný partner sa o týchto informáciách dozvedel dostatočne vopred, a to vo fáze vyhlásenia výzvy na predkladanie ponúk, čo mu umožnilo zodpovedajúcim spôsobom vypočítať svoju ponuku.
10 Vnútroštátny súd totiž pripomína, že v kontexte obchodných transakcií je množstvo zmlúv uzavretých prijatím podmienok, ktoré vopred pripravila jedna zo zmluvných strán. V rámci takýchto zmlúv nemožno zmeniť značný počet ustanovení, a to ustanovenia, ktoré neboli pripravené alebo dohodnuté spoločne. Ustanovenia majú teda formu prijatia zmluvy, ako ju predložila jedna zo zmluvných strán. Preto podľa názoru vnútroštátneho súdu treba článok 3 ods. 5 smernice 2011/7 vykladať v tom zmysle, že „výslovné dojednanie“ lehoty splatnosti dlhšej ako 60 dní podnikmi sa netýka toho typu zmlúv, ktorých podmienky sú vymedzené výlučne jednou zo zmluvných strán. Tento výklad je podporený cieľom smernice, ktorým je boj proti oneskoreným platbám na vnútornom trhu, ako aj zlepšenie likvidity a konkurencieschopnosti podnikov. Vo všeobecnosti by totiž lehota splatnosti nemala v prípade súkromných podnikov presiahnuť 60 dní. Nejde však o pevnú lehotu, pretože v súlade s odôvodnením 13 smernice 2011/7 možno túto lehotu predĺžiť, ak to okolnosti odôvodňujú, a ak je to medzi podnikmi výslovne dohodnuté. Tak normotvorca Únie, ako aj vnútroštátny zákonodarca používajú pojem „výslovné dojednanie“ v zmysle „presne vymedzené“. Podľa vnútroštátneho súdu však predĺženie lehoty musí zostať výnimočné a veriteľ musí poznať aspoň dôvody, pre ktoré chce druhý účastník konania využiť túto výnimku. Okrem toho, poznajúc tieto dôvody, musí byť schopný posúdiť, či lehota navrhnutá druhou stranou, aj keď je primerane predĺžená nad 60 dní, nie je príliš dlhá a prípadne musí mať možnosť uviesť svoje vlastné argumenty, ktoré by odôvodňovali prijatie tohto predĺženia s použitím iných podmienok. Naopak, neplatí to v prípade zmlúv, ktoré sa uzatvárajú prostredníctvom výzvy na predkladanie ponúk alebo dražby, ale ani v prípade iných adhéznych zmlúv. V takýchto prípadoch by zmluvné strany mohli buď prijať podmienky budúcej zmluvy stanovené jednou zo zmluvných strán, alebo túto zmluvu neuzavrieť. Určité podmienky je možné spochybniť len v prípade výzvy na predkladanie ponúk. Nejde však o ustanovenie zmluvných strán, ale o zvrchované rozhodnutie subjektu mimo samotnej zmluvy.
11 Podľa vnútroštátneho súdu sa táto podmienka vzťahuje na osobu veriteľa a na skutočnosť, že veriteľovi zjavne nebola spôsobená ujma. Okrem objektívnych skutočností uvedených v článku 7 smernice 2011/7 však treba v štádiu uzatvárania zmluvy a stanovovania dĺžky lehoty splatnosti zohľadniť aj situáciu veriteľa. To je vhodný okamih na posúdenie tejto situácie a skutočného vplyvu predĺženia lehoty na riziko, že veriteľovi bude zjavne spôsobená ujma. Je to možné až vtedy, keď je osoba veriteľa známa. Podľa tohto súdu totiž nie je vylúčené, že v prípade daného veriteľa by sa podstatné predĺženie lehoty mohlo považovať za „zjavné a závažné zneužitie“, zatiaľ čo v prípade iného veriteľa by išlo o „jednoduché zneužitie“. Podľa uvedeného súdu treba poznamenať, že normotvorca Únie zaobchádza rozdielne so situáciou, v ktorej je obchodná transakcia uzavretá medzi podnikom a orgánmi verejnej moci, pričom uviedol, že stanovenie lehoty dlhšej ako 30 dní síce musí byť tiež výslovne uvedené, ale stačí, aby bolo objektívne odôvodnené špecifickou povahou alebo osobitnými prvkami zmluvy, a nie situáciou veriteľa. Zároveň sa stanovuje, že táto lehota v žiadnom prípade nesmie presiahnuť 60 dní. Napokon ten istý súd spresňuje, že uvedený výklad tiež umožňuje lepšie plniť ciele smernice 2011/7. Hoci je totiž riziko, že podniky jednostranne a neodôvodnene uplatnia dlhšie lehoty splatnosti voči svojim dodávateľom s cieľom úverovať svoju bežnú činnosť nízke, nie je zriedkavé, že to má negatívny vplyv na likviditu a konkurencieschopnosť ich dodávateľov.
12 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2023, Infraestruturas de Portugal a Futrifer Indústrias Ferroviárias (C‑66/22, EU:C:2023:1016, bod 33 a 34).
13 Pozri rozsudok z 1. decembra 2022, X (Dodávky zdravotníckych potrieb) (C‑419/21, EU:C:2022:948, body 20 a 23, ako aj citovaná judikatúra).
14 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/25/EÚ z 26. februára 2014 o obstarávaní vykonávanom subjektmi pôsobiacimi v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb a o zrušení smernice 2004/17/ES (Ú. v. EÚ L 94, 2014, s. 243).
15 Pozri rozsudok z 28. januára 2020, Komisia/Taliansko (Smernica o boji proti oneskoreným platbám) (C‑122/18, EU:C:2020:41, bod 43).
16 Pozri článok 4 ods. 6 smernice 2011/7, ktorý na rozdiel od článku 3 ods. 5 tejto smernice požaduje, aby lehota splatnosti stanovená v zmluve „v žiadnom prípade nepresiahla 60 kalendárnych dní“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Toto ustanovenie by teda v každom prípade bránilo tomu, aby P., pokiaľ by ju bolo možné kvalifikovať ako „orgán verejnej moci“, stanovila zmluvnú podmienku stanovujúcu lehotu splatnosti 120 dní. Pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré som predniesol vo veci BFF Finance Iberia (C‑585/20, EU:C:2022:329, body 36 až 54).
17 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. októbra 2022, Instituto do Cinema e do Audiovisual (C‑411/21, EU:C:2022:836, body 16 a 17).
18 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júla 2020, RL (Smernica o boji proti oneskoreným platbám) (C‑199/19, EU:C:2020:548, bod 27), a z 18. novembra 2020, Techbau (C‑299/19, EU:C:2020:937, bod 38).
19 Pozri bod 22 vyššie.
20 Poznamenávam, že vo francúzskej jazykovej verzii článku 3 ods. 5 smernice 2011/7 použité sloveso, konkrétne „stipuler“ – ktoré sa z definície obmedzuje na neutrálne „uviesť zmluvné ustanovenie, podmienku v zmluve“ (pozri definíciu uvedenú v slovníku Larousse dostupnom na tejto adrese: https://www.larousse.fr/dictionnaires/francais/stipuler/74741) – nezodpovedá slovesu „convenir“, ktoré je použité v odôvodnení 13 tejto smernice, v zmysle „dosiahnuť dohodu o niečom“ (https://www.larousse.fr/dictionnaires/francais/convenir/18968). Naopak, vo väčšine iných jazykových verzií je medzi použitím slovesa v odôvodnení 13 a článku 3 ods. 5 uvedenej smernice súlad (pozri konkrétne anglickú jazykovú verziu „possible for the parties to expressly agree“/„unless otherwise expressly agreed in the contract“, nemeckú jazykovú verziu „die Vertragsparteien sollten daher... ausdrücklich vereinbaren können“/„es sei denn im Vertrag wurde ausdrücklich etwas anderes vereinbart“ , taliansku jazykovú verziu „la possibilità per le parti di concordare espressamente“/„se non diversamente concordato espressamente nel contratto“, španielsku jazykovú verziu „la posibilidad de acordar expresamente“/„salvo acuerdo expreso en contrario recogido en el contrato“, a gréckej jazykovej verzii „δυνατότητα των μερών να συμφωνούν ρητά“/„εκτός εάν ρητά συμφωνήθηκε διαφορετικά στο κείμενο της σύμβασης“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v prípade rozdielov medzi rôznymi jazykovými verziami textu práva Únie sa sporné ustanovenie má vykladať s ohľadom na všeobecnú systematiku a účel právnej úpravy, ktorej je súčasťou [rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) (C‑391/16, C 77/17 a C 78/17, EU:C:2019:403, bod 88 a citovaná judikatúra)].
21 Taktiež pokiaľ ide o spôsob, akým sa dohodnutá zmluvná podmienka stala súčasťou zmluvy a najmä bez spresnenia, či môže byť uvedená v zmluvných podmienkach vypracovaných vopred. Musím poznamenať, že rovnako ako smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/35/ES z 29. júna 2000 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (Ú. v. EÚ L 200, 2000, s. 35; Mim. vyd. 17/001, s. 226), smernica 2011/7 nebola navrhnutá na to, aby ňou boli „dotknuté ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov týkajúce sa spôsobu uzatvárania zmlúv“ (pozri odôvodnenie 19 smernice 2000/35 a odôvodnenie 28 smernice 2011/7).
22 Ako uvádza nemecká vláda, tento výklad potvrdzuje použitie tohto pojmu v iných právnych predpisoch Únie. Napríklad článok 7 ods. 4 písm. a), článok 13 ods. 1 ako aj článok 14 ods. 4 písm. a) bod ii) a článok 22 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES (Ú. v. EÚ L 304, 2011, s. 64), ktorá podmieňuje určité odchýlky od všeobecného systému zavedeného touto smernicou výslovným súhlasom spotrebiteľa. V súlade s článkom 18 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/770 z 20. mája 2019 o určitých aspektoch týkajúcich sa zmlúv o dodávaní digitálneho obsahu a digitálnych služieb (Ú. v. EÚ L 136, 2019, s. 1), náhradu treba uskutočniť rovnakými platobnými prostriedkami, ako sú platobné prostriedky použité na zaplatenie, pokiaľ spotrebiteľ výslovne nesúhlasil s iným platobným prostriedkom. V súlade s článkom 6 ods. 5 smernice 2011/83, určité informácie poskytnuté pred uzavretím zmluvy tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy uzavretej na diaľku, pokiaľ sa zmluvné strany „výslovne“ nedohodnú inak (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Článok 13 ods. 1 smernice 2019/770 znie obdobne, pokiaľ ide o „dodatočn[ú] lehot[u], na ktorej sa zmluvné strany výslovne dohodnú“. Okrem toho, ak chce normotvorca Únie stanoviť prísnejšie požiadavky, pokiaľ ide o zmluvnú podmienku a vylúčiť uplatnenie ustanovenia vo všeobecných obchodných podmienkach, obvykle túto vôľu vyjadruje, ako to ukazuje napríklad článok 8 ods. 5 smernice 2019/770. Toto ustanovenie uvádza, že spotrebiteľ musí nielen výslovne, ale aj osobitne súhlasiť s tým, aby sa digitálny produkt odchýlil od objektívnych kritérií („výslovne a osobitným spôsobom vyjadril súhlas s takouto odchýlkou pri uzavretí zmluvy“). Pojem „osobitným spôsobom“ znamená, že spotrebiteľ prijíma odchýlku „mimo iných vyhlásení alebo dohôd“, čo vylučuje možnosť stanoviť takúto odchýlku v mnohých vopred vypracovaných všeobecných obchodných podmienkach (pozri odôvodnenie 49 smernice 2019/770).
23 Napríklad článok 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288) vymedzuje situáciu, v ktorej zmluvná podmienka „ktorá nebola individuálne dohodnutá“ sa považuje za nekalú (kurzívou zvýraznil generálny advokát). V súlade s článkom 3 ods. 2 tejto smernice, podmienka sa vždy považuje za takú, ktorá nebola predmetom individuálnych rokovaní, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol z tohto dôvodu schopný ovplyvniť jej obsah, najmä v súvislosti s adhéznou zmluvou.
24 Pozri bod 22 vyššie.
25 Okrem toho treba poznamenať, že jedinou domnienkou uvedenou v smernici 2011/7 je domnienka uvedená v článku 7 ods. 3 tejto smernice, podľa ktorej „sa zmluvná podmienka ... ktorá vylučuje náhradu nákladov na vymáhanie stanovenú v článku 6, považuje za značne nevýhodnú, ak sa nepreukáže opak“.
26 Pozri v tejto súvislosti tiež moje návrhy prednesené vo veci BFF Finance Iberia (C‑585/20, EU:C:2022:329, bod 48).
27 Zmluvné predĺženie zákonnej lehoty splatnosti je odôvodnené aj vtedy, keď je proces overovania súladu tovarov alebo služieb so zmluvnými požiadavkami objektívne časovo náročnejší.
28 Skutkové okolnosti uvedené v tomto článku ukazujú, že treba zohľadniť nielen rozsah ujmy spôsobenej veriteľovi, ale aj iné skutočnosti, najmä to, či sa táto lehota odchyľuje „od dobrých obchodných zvyklostí“ [článok 7 ods. 1 písm. a) smernice 2011/7], povahy tovaru alebo služby, ktoré sú predmetom zmluvy [článok 7 ods. 1 písm. b) tejto smernice] a toho, či dlžník má nejaký objektívny dôvod, teda legitímny záujem, aby mu bola poskytnutá lehota dlhšia ako 60 dní [článok 7 ods. 1 písm. c) uvedenej smernice; pozri v tejto súvislosti príklad uvedený v odôvodnení 13 uvedenej smernice].
29 Pozri v tomto zmysle článok 1 ods. 1 smernice 2011/7.
30 V tejto súvislosti musím uviesť, že rámec súčasnej revízie smernice 2011/7, a najmä návrh nariadenia Komisie z 12. septembra 2023 [COM(2023) 533 final], konštatuje, že „hlavným dôvodom omeškania platieb je mocenská asymetria pri rokovaní medzi veľkým klientom (dlžník) a menším dodávateľom (veriteľ)“ a že „to často vedie k tomu, že dodávateľ súhlasí s lehotami, ktoré sú nevýhodné“. Práve s cieľom zamedziť tomuto druhu zneužívania „sa medzi odporúčanými dlhodobými opatreniami nachádza obmedzenie zmluvnej lehoty splatnosti na najviac 30 dní pre platby veľkého podniku v prospech MSP“. Nový článok 3 návrhu nariadenia Komisie je totiž „prísnejší ako články 3 a 4 smernice 2011/7 tým, že obmedzuje lehotu splatnosti a dobu trvania preberacieho alebo overovacieho konania na najviac 30 dní a tým, že odstraňuje akýkoľvek odkaz na pojem zjavne nevýhodnej praxe a zmluvných podmienok“.
31 Pozri článok 6 návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách vykonávajúcej iniciatívu „Small Business Act“ [COM(2009) 126 final], ktorý nahradil a prispôsobil článok 3 ods. 3, 4 a 5 smernice 2000/35. V tomto ohľade pozri tiež odôvodnenie 18 smernice 2000/35, ktoré sa obmedzilo na to, že uznalo „existenciu určitých druhov zmlúv, v ktorých je oprávnené použitie dlhšej platobnej doby v kombinácii s obmedzením zmluvnej slobody alebo s vyššou sadzbou úrokov“.
32 Pozri správu Európskeho parlamentu zo 4. mája 2010 (A7‑0136/2010) k tomuto návrhu, najmä pozmeňujúci a doplňujúci návrh 3 a 24. Navrhovaná zmena totiž predpokladala, že prekročenie maximálnej hranice 60 dní je prípustné pod podmienkou, že sa zmluvné strany takto výslovne dohodli („dohodnúť sa osobitne“, „pokiaľ sa... osobitne nedohodnú“) a že toto prekročenie nespôsobuje neodôvodnené škody ktorejkoľvek zo zmluvných strán („nespôsobí neodôvodnené škody“).