I. Úvod

II. Právny rámec

A. Právo Únie

1. Nariadenie 2019/1150

2. Smernica 2015/1535

3. Smernica 2000/31

4. Smernica 2006/123

B. Talianske právo

1. Zákon č. 249/1997 a jeho zmeny na základe zákona č. 178/2020, ako aj rozhodnutie č. 666/2008 a jeho zmeny na základe rozhodnutia č. 200/2021

2. Rozhodnutie predsedu AGCOM‑u č. 14/2021

3. Rozhodnutie č. 397/2013 a jeho zmeny na základe rozhodnutia č. 161/2021

III. Skutkové okolnosti sporov vo veci samej a prejudiciálne otázky

A. Spojené veci C‑662/22 a C‑667/22

B. Spojené veci C‑664/22 a C‑666/22

C. Vec C‑663/22

D. Vec C‑665/22

IV. Konania na Súdnom dvore

V. Analýza

A. O prípustnosti

1. Vo veci C‑663/22

2. Vo veci C‑665/22

B. O nariadení 2019/1150

1. Vykonávanie nariadenia

2. Nariadenie 2019/1150 a jeho cieľ

3. Zhromažďovanie informácií a vykonávanie nariadenia 2019/1150

4. Posúdenie

5. Doplňujúce poznámky

C. O slobodnom poskytovaní služieb vzhľadom na článok 56 ZFEÚ a smernice 2000/31 a 2006/123

1. O smernici 2000/31

a) Úvodné poznámky k prejudiciálnym otázkam týkajúcim sa slobodného poskytovania služieb

b) Požiadavky spadajúce do koordinovanej oblasti

1) Nastolenie problému

2) Všeobecné poznámky k rozsahu koordinovanej oblasti

3) Posúdenie

c) Obmedzenie voľného pohybu služieb

1) Neuplatniteľnosť línie judikatúry týkajúcej sa článku 56 ZFEÚ

2) Obmedzenie voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti so zreteľom na judikatúru

3) Judikatúra týkajúca sa slobodného poskytovania služieb

d) Vecné podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31

1) Povaha opatrení, ktorými sa stanovuje výnimka

2) Cieľ predmetných vnútroštátnych opatrení

3) Opatrenia prijaté proti službe, ktorá skutočne narúša jeden z cieľov uvedených v článku 3 ods. 4 písm. a) bode i) smernice 2000/31 alebo predstavuje riziko narušenia týchto cieľov

4) Proporcionalita

e) Predbežný záver

2. O smernici 2006/123

3. O článku 56 ZFEÚ

4. O vplyve nariadenia 2019/1150

5. Záver

D. O povinnostiach predchádzajúceho oznámenia vnútroštátnych opatrení stanovených smernicami 2000/31 a 2015/1535

1. Úvodné poznámky k relevantnosti prejudiciálnych otázok

2. Nastolenie problému

3. Oznamovacia povinnosť podľa smernice 2000/31

4. Oznamovacia povinnosť podľa smernice 2015/1535

VI. Návrh

1.

Prejudiciálne otázky položené vo veciach, ktoré sú predmetom týchto návrhov, sa týkajú výkladu nariadenia (EÚ) 2019/1150 ( 2 ) a smerníc 2000/31/ES ( 3 ), 2006/123/ES ( 4 ) a (EÚ) 2015/1535 ( 5 ). Tieto otázky vychádzajú zo sporov, v ktorých poskytovatelia online sprostredkovateľských služieb a internetových vyhľadávačov (ďalej len „poskytovatelia online služieb“) napadli právnu úpravu prijatú Talianskou republikou, ktorá im ukladá najmä povinnosť zapísať sa do registra a poskytovať informácie o svojej štruktúre a ekonomickej situácii.

2.

Tieto otázky na jednej strane poskytujú Súdnemu dvoru príležitosť po prvýkrát rozhodnúť o výklade nariadenia 2019/1150 a o miere voľnej úvahy, ktorou členské štáty disponujú pri jeho vykonávaní.

3.

Na druhej strane umožňujú Súdnemu dvoru objasniť, či právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorou členský štát uplatňuje predmetné povinnosti na poskytovateľov usadených v iných členských štátoch, než sú členské štáty, v ktorých majú sídlo. Uvádzam, aj keď tým predbieham svoje nasledujúce úvahy, že článok 3 smernice 2000/31 stanovuje mechanizmus, ktorý bráni uplatňovaniu týchto povinností na takýchto poskytovateľov.

4.

Bolo by síce možné tvrdiť, že mechanizmus stanovený v článku 3 smernice 2000/31 priznáva poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti usadeným v Únii osobitne širokú ochranu proti opatreniam prijatým členskými štátmi inými, než je štát, v ktorom majú sídlo. Zastávam však názor, že úmyslom normotvorcu Únie pri prijímaní tejto smernice, ktorá je produktom svojej doby, bolo vytvoriť základný režim, ktorý osobitne chráni voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti v rámci Únie.

5.

Z tohto hľadiska je cieľom smernice 2000/31 prispôsobiť riešenia stanovené Zmluvou výzvam, ktoré prináša rozvoj internetu. Táto smernica zároveň slúžila ako východiskový bod pre ďalší vývoj práva Únie v oblasti online služieb ( 6 ). Ak je to potrebné, normotvorca môže, ba dokonca musí zasiahnuť a zaviesť harmonizované riešenia prispôsobené sociálno‑ekonomickej realite. ( 7 ) V priebehu rokov k takýmto zásahom prišlo ( 8 ) a Digital Services Act ( 9 ) je toho nedávnym dokonalým príkladom.

6.

Okrem toho ekonomická povaha informácií, ktoré musia poskytovatelia online služieb poskytovať na základe predmetných povinností, môže viesť k domnienke, že tieto informácie sú užitočné na overenie, či si títo poskytovatelia plnia svoje daňové povinnosti. Mechanizmus stanovený v článku 3 smernice 2000/31 sa však neuplatňuje v oblasti daní. ( 10 ) Z hľadiska práva Únie sa zákonnosť opatrení vylúčených z pôsobnosti tejto smernice musí preskúmať so zreteľom na článok 56 ZFEÚ. ( 11 ) Ani vnútroštátny súd, ani talianska vláda však netvrdia, že predmetné povinnosti súvisia s potrebou zabezpečiť plnenie daňových povinností.

7.

Článok 15 nariadenia 2019/1150, nazvaný „Presadzovanie práva“, stanovuje:

„1.   Každý členský zabezpečí primerané a účinné presadzovanie tohto nariadenia.

2.   Členské štáty stanovia pravidlá ustanovujúce opatrenia uplatniteľné v prípade porušení tohto nariadenia a zabezpečia ich vykonanie. Ustanovené opatrenia musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.“

8.

Článok 16 tohto nariadenia, nazvaný „Monitorovanie“, stanovuje:

„[Európska k]omisia v úzkej spolupráci s členskými štátmi dôkladne monitoruje vplyv tohto nariadenia na vzťahy medzi online sprostredkovateľskými službami a ich komerčnými používateľmi a medzi internetovými vyhľadávačmi a používateľmi firemných webových stránok. Na tento účel Komisia zhromažďuje relevantné informácie na monitorovanie zmien v týchto vzťahoch, a to aj vykonávaním príslušných štúdií. Členské štáty pomáhajú Komisii tým, že na požiadanie poskytnú všetky zhromaždené relevantné informácie, a to aj o konkrétnych prípadoch. Komisia sa môže na účely tohto článku a článku 18 usilovať o zhromažďovanie informácií od poskytovateľov online sprostredkovateľských služieb.“

9.

Článok 1 ods. 1 smernice 2015/1535 stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…

…

…“

10.

Článok 5 ods. 1 prvý pododsek tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty okamžite oznámia Komisii, s výhradou článku 7, všetky návrhy technických predpisov okrem tých prípadov, keď ide len o prevzatie úplného textu medzinárodnej alebo európskej normy, pričom v takomto prípade postačí informácia o príslušnej norme; členské štáty oznámia Komisii aj dôvody, pre ktoré je prijatie takéhoto technického predpisu potrebné, keď tieto dôvody nebudú zjavné už z návrhu technického predpisu.“

11.

Podľa článku 7 ods. 1 uvedenej smernice:

„Články 5 a 6 sa nevzťahujú na tie zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov alebo nezáväzné dohody, prostredníctvom ktorých členské štáty:

…“

12.

Smernica 2000/31 definuje v článku 2 písm. a) pojem „služby informačnej spoločnosti“ odkazom na článok 1 ods. 1 smernice 2015/1535. ( 12 )

13.

Článok 2 písm. h) smernice 2000/31 definuje „koordinovanú oblasť“ ako „požiadavky ustanovené v právnych systémoch členských štátov uplatniteľné na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo na služby informačnej spoločnosti, bez ohľadu na to, či sú všeobecnej povahy alebo či sú pre ne špeciálne navrhnuté“.

14.

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Vnútorný trh“, znie takto:

„1.   Každý členský štát zabezpečí, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom služieb, ktorý má sídlo na jeho území, boli v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré sa uplatňujú v príslušnom členskom štáte a ktoré spadajú do koordinovanej oblasti.

2.   Členské štáty nemôžu z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedziť slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu.

3.   Odseky 1 a 2 sa neuplatňujú na oblasti uvedené v prílohe.

4.   Členské štáty môžu prijať opatrenia na výnimku z odseku 2 v súvislosti s určitou danou službou informačnej spoločnosti [Členské štáty môžu pre určitú službu informačnej spoločnosti prijať opatrenia odchyľujúce sa od odseku 2 – neoficiálny preklad], ak sú splnené tieto podmienky:

5.   Členské štáty môžu v naliehavom prípade prijať výnimku z podmienok ustanovených v odseku 4 písm. b). Ak ide o takýto prípad, opatrenia musia byť čo najskôr oznámené Komisii a členskému štátu uvedenému v odseku 1, s uvedením dôvodov, prečo členský štát považuje prípad za naliehavý.

6.   Bez toho, aby bola dotknutá možnosť členského štátu pokračovať v príslušných opatreniach, Komisia preskúma zlučiteľnosť oznámených opatrení s právom spoločenstva v čo najkratšom možnom čase; ak príde k záveru, že opatrenie je nezlučiteľné s právom spoločenstva, Komisia požiada príslušný členský štát, aby neprijal navrhované opatrenia alebo urýchlene ukončil príslušné opatrenia.“

15.

Článok 16 smernice 2006/123, nazvaný „Sloboda poskytovať služby“, stanovuje:

„1.   Členské štáty rešpektujú právo poskytovateľov poskytovať služby v inom členskom štáte, než v tom, v ktorom sú usadení.

…

Členské štáty nepodmieňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie na svojom území splnením požiadaviek, ktoré nedodržiavajú tieto zásady:

2.   Členské štáty nesmú v prípade poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte obmedziť slobodu poskytovať služby uložením niektorej z týchto požiadaviek:

…

…“

16.

V talianskom právnom poriadku boli opatrenia na vykonanie nariadenia 2019/1150 – a to najmä rozhodnutia č. 14/2021 ( 13 ) a 200/2021 ( 14 ), ako aj pravdepodobne rozhodnutie č. 161/2021 ( 15 ) – prijaté na základe článku 1 ods. 515 až 517 legge n. 178 – Bilancio di previsione dello Stato per l’anno finanziario 2021 e bilancio pluriennale per il triennio 2021‑2023 (zákon č. 178 z 30. decembra 2020 – Odhad štátneho rozpočtu na rozpočtový rok 2021 a viacročný rozpočet na trojročné obdobie 2021 až 2023) ( 16 ) (ďalej len „zákon č. 178/2020“), ktorým bol zmenený legge n. 249 – „Istituzione del'Autorità per le garanzie nelle comunicazioni e norme sui sistemi delle telecomunicazioni e radiotelevisivo“ (zákon č. 249 z 31. júla 1997, ktorým sa zriaďuje Úrad pre reguláciu komunikácií a stanovujú predpisy týkajúce sa telekomunikačných a rádiotelevíznych systémov) ( 17 ) (ďalej len „zákon č. 249/1997“), ktorým bol zriadený AGCOM.

17.

Článok 1 ods. 6 zákona č. 249/1997 bol zmenený článkom 1 ods. 515 zákona č. 178/2020, ktorý stanovuje:

„S cieľom podporiť spravodlivosť a transparentnosť v prospech komerčných používateľov online sprostredkovateľských služieb, a to aj prostredníctvom prijatia usmernení, podpory uplatňovania kódexov správania a zhromažďovania relevantných informácií, sa článok 1 zákona [č. 249/1997] mení takto:

…

,14-bis [Rada AGCOM‑u] zabezpečí primerané a účinné presadzovanie nariadenia [2019/1150], a to aj prostredníctvom prijatia usmernení, podpory uplatňovania kódexov správania a zhromažďovania relevantných informácií‘;

…“

18.

Ustanoveniami zákona č. 178/2020 boli poskytovateľom online služieb, ktorí ponúkajú služby v Taliansku, uložené určité povinnosti, aj keď nemajú sídlo na území tohto členského štátu, a to najmä v prvom rade povinnosť zapísať sa do registro degli operatori di comunicazione (register prevádzkovateľov komunikácií, ďalej len „ROC“) a v druhom rade povinnosť platiť ročný príspevok AGCOM‑u.

19.

V prvom rade, pokiaľ ide o povinnosť zápisu do ROC, dňa 26. novembra 2008 AGCOM prijal delibera n. 666/08/CONS, Regolamento per l’organizzazione e la tenuta del [ROC] (rozhodnutie č. 666/08/CONS, nariadenie o organizácii a vedení [ROC]) ( 19 ) (ďalej len „rozhodnutie č. 666/2008“). V článku 2 prílohy A rozhodnutia č. 666/2008 sú vymenované kategórie subjektov povinných zapísať sa do ROC.

20.

Dňa 17. júna 2021 AGCOM prijal rozhodnutie č. 200/2021. Týmto rozhodnutím AGCOM zmenil prílohu A rozhodnutia č. 666/2008 tak, že do zoznamu kategórií subjektov povinných zapísať sa do ROC zahrnul poskytovateľov online služieb, ako sú definovaní nariadením 2019/1150, ktorí aj napriek tomu, že nemajú sídlo alebo bydlisko na vnútroštátnom území, poskytujú alebo ponúkajú poskytovanie takýchto služieb komerčným používateľom so sídlom alebo bydliskom v Taliansku. AGCOM tiež zmenil prílohu B rozhodnutia č. 666/2008 tak, že rozšíril na poskytovateľov online služieb povinnosť predložiť pri podaní žiadosti o zápis do ROC vyhlásenia týkajúce sa ich podnikovej štruktúry a vykonávanej činnosti, ako aj povinnosť predkladať následné ročné vyhlásenia.

21.

V rozhodnutí č. 666/2008 sa stanovuje, že zápis do ROC podlieha procesným a oznamovacím požiadavkám. Poskytovatelia online služieb tak musia predovšetkým zhromaždiť a následne oznámiť AGCOM celý rad informácií týkajúcich sa ich podnikovej štruktúry, v striktne stanovenej lehote (30 dní) oznámiť AGCOM‑u každú zmenu týkajúcu sa kontroly a vlastníctva, ba dokonca aj každý prevod v rozsahu 10 % a viac (resp. 2 % v prípade spoločností registrovaných na regulovanom trhu) svojich akcií, ( 20 ) predkladať AGCOM‑u ročné oznámenia a vždy ho informovať o každej zmene oznámených informácií ( 21 ). Okrem toho vnútroštátny súd uvádza, že podľa jeho názoru sa na spoločnosti zapísané v ROC vzťahuje zákaz „získavať priamo alebo prostredníctvom iných subjektov, ktoré ovláda alebo s ktorými sú prepojené…, príjmy presahujúce 20 % celkových príjmov dosiahnutých v integrovanom systéme komunikácií“ ( 22 ).

22.

Poskytovateľom online služieb, ktorí si neplnia tieto povinnosti, možno uložiť sankcie, ktoré vnútroštátny súd označuje ako „značné“. Hoci tento súd neposkytuje podrobné informácie v tejto súvislosti, treba uviesť, že v takom prípade sú uplatňovanými sankciami sankcie stanovené v článku 1 ods. 29 až 32 zákona č. 249/1997. ( 23 ) Tieto sankcie zahŕňajú pokuty a v niektorých prípadoch aj pozastavenie činností poskytovateľa v Taliansku, ba dokonca aj trestné sankcie. AGCOM môže tiež nariadiť ex offo zápis poskytovateľa do ROC.

23.

V druhom rade, pokiaľ ide o povinnosť uhradiť ročný príspevok AGCOM‑u, článok 1 ods. 517 zákona č. 178/2020 stanovuje, že „na pokrytie celkových administratívnych nákladov vynaložených pri výkone funkcií, ktoré sú [AGCOM‑u] zverené zákonom v oblasti regulácie, dohľadu, urovnávania sporov a ukladania sankcií vo veciach uvedených v odseku 515“, sa článok 1 legge n. 266 – Disposizioni per la formazione del bilancio annuale e pluriennale dello Stato (legge finanziaria 2006) (zákon č. 266 z 23. decembra 2005, ustanovenia na tvorbu ročného a viacročného štátneho rozpočtu (finančný zákon 2006) ( 24 ) (ďalej len „zákon č. 266/2005“) dopĺňa o tento odsek: „66-bis. V rámci prvého uplatnenia v roku 2021 sa výška príspevku, ktorý majú zaplatiť poskytovatelia online služieb uvedení v článku 1 ods. 6 písm. a) bode 5 zákona č. 249/1997, stanovuje na 1,5 ‰ príjmov dosiahnutých na vnútroštátnom území, aj keď sú vykázané v súvahách spoločností so sídlom v zahraničí, ktoré súvisia s hodnotou produkcie uvedenou v súvahe za predchádzajúci účtovný rok, alebo v prípade subjektov, ktoré nie sú povinné zostaviť túto súvahu, rovnocenných položiek v iných účtovných záznamoch potvrdzujúcich celkovú hodnotu produkcie. Na nasledujúce roky môže [AGCOM] v súlade s odsekom 65 schváliť prípadné zmeny výšky a podmienok úhrady príspevku, a to najviac do výšky 2 ‰ príjmov vypočítaných v súlade s predchádzajúcou vetou.“

24.

V rozhodnutí č. 14/2021 ( 25 ) sa spresnila výška a podmienky úhrady príspevku stanoveného v článku 1 ods. 66-bis zákona č. 266/2005 poskytovateľmi online služieb.

25.

Dňa 25. júna 2013 AGCOM prijal delibera n. 397/13/CONS, Informativa economica di sistema (rozhodnutie č. 397/13/CONS, systematické ekonomické vyhlásenie) (ďalej len „rozhodnutie č. 397/2013“). V článku 2 ods. 1 tohto rozhodnutia sú vymenované kategórie osôb, ktoré sú povinné zasielať AGCOM‑u dokument nazvaný „Informativa economica di sistema“ (systematické ekonomické vyhlásenie) (ďalej len „IES“).

26.

Rozhodnutím č. 161/2021 ( 26 ) AGCOM rozšíril na poskytovateľov online služieb povinnosť predkladať mu IES, ak pôsobia na talianskom území, pričom poukázal na potrebu „každý rok zhromažďovať relevantné informácie a prijímať opatrenia na zabezpečenie primeraného a účinného presadzovania [nariadenia 2019/1150]“, ako aj „výkonu funkcií zverených [AGCOM‑u] [zákonom č. 178/2020]“.

27.

Podľa tohto rozhodnutia IES je „ročné vyhlásenie, ktoré musia predkladať prevádzkovatelia komunikácií a ktoré sa týka osobných a ekonomických údajov týkajúcich sa činnosti vykonávanej príslušnými subjektmi, ktorého cieľom je zhromaždiť údaje potrebné na splnenie konkrétnych zákonných povinností, medzi ktoré patrí zhodnotenie integrovaného systému komunikácií (ICS) a overenie prahových hodnôt koncentrácie v rámci tohto systému, analýzy trhu a prípadného dominantného postavenia alebo postavenia, ktoré v každom prípade poškodzuje pluralitu, výročná správa a vyšetrovanie, ako aj umožniť aktualizáciu štatistickej databázy prevádzkovateľov komunikácií“.

28.

V praxi uvedené rozhodnutie ukladá poskytovateľom online služieb povinnosť poskytovať dôležité a presné informácie týkajúce sa ich ekonomickej situácie. Napríklad subjekty, ktoré poskytujú sprostredkovateľské služby na stránke online predaja, musia uviesť celkové príjmy z tejto stránky, náklady na predplatné a fixné náklady (registrácia, členstvo, predplatné, atď.) za používanie predajnej platformy používateľmi usadenými v Taliansku na účely ponúkania tovarov a služieb spotrebiteľom, ako aj fixné a variabilné provízie účtované z predaja (alebo z čistého podielu predaja) uskutočneného prostredníctvom tejto platformy.

29.

Nezaslanie IES alebo oznámenie nepresných údajov má za následok uplatnenie sankcií stanovených v článku 1 ods. 29 a 30 zákona č. 249/1997.

30.

Airbnb Ireland UC (ďalej len „Airbnb“), ktorá má sídlo v Írsku, spravuje rovnomenný telematický portál určený na sprostredkovanie nehnuteľností, ktorý umožňuje kontakt medzi prenajímateľmi, ktorí majú k dispozícii miesto na ubytovanie, a osobami hľadajúcimi ubytovanie, pričom pred začiatkom prenájmu prijme od zákazníka platbu za sprístupnenie ubytovania a prevedie ju po začatí prenájmu na účet prenajímateľa v prípade, že nájomca nevyjadrí námietky.

31.

Amazon Services Europe Sàrl (ďalej len „Amazon“), ktorá má sídlo v Luxembursku, spravuje online platformu, ktorej účelom je prepájať tretích predajcov a spotrebiteľov s cieľom umožniť medzi nimi uskutočňovanie transakcií týkajúcich sa predaja tovaru.

32.

V dôsledku zmien vnútroštátneho právneho rámca vyplývajúcich zo zákona č. 178/2020 a z rozhodnutí č. 200/2021 a 14/2021 bola spoločnostiam Airbnb a Amazon ako poskytovateľom online sprostredkovateľských služieb uložená povinnosť zapísať sa do ROC a následne oznámiť AGCOM‑u celý rad informácií, ako aj uhradiť mu finančný príspevok.

33.

Airbnb a Amazon podali každá samostatne žalobu na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko), ktorou sa domáhali najmä zrušenia rozhodnutí č. 200/2021 a 14/2021. Tieto spoločnosti tvrdia, že zákon č. 178/2020 a uvedené rozhodnutia sú v rozpore s nariadením 2019/1150, ako aj so smernicami 2000/31, 2006/123 a 2015/1535.

34.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd v prvom rade pripomína, že na jednej strane článok 15 nariadenia 2019/1150 zveruje členským štátom úlohu zabezpečiť jeho „primerané“ a „účinné“ presadzovanie. Okrem toho členské štáty stanovia pravidlá ustanovujúce opatrenia uplatniteľné v prípade porušení tohto nariadenia a zabezpečia ich vykonanie. Tieto opatrenia musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Na druhej strane v článku 16 uvedeného nariadenia sa dopĺňa, že Komisia dôkladne monitoruje vplyv tohto nariadenia a zhromažďuje relevantné informácie na monitorovanie zmien vo vzťahoch medzi online sprostredkovateľskými službami a ich komerčnými používateľmi a medzi internetovými vyhľadávačmi a používateľmi firemných webových stránok, a to aj vykonávaním príslušných štúdií.

35.

Hoci podľa vnútroštátneho zákonodarcu povinnosť zápisu do ROC predstavuje vykonanie nariadenia 2019/1150, vnútroštátny súd poznamenáva, že cieľom tejto povinnosti je informovať AGCOM hlavne o vlastníckej štruktúre a administratívnej organizácii subjektov, na ktoré sa táto povinnosť vzťahuje, pričom však ani v najmenšom nehovorí o dodržiavaní povinností stanovených v nariadení 2019/1150 alebo o transparentnosti a spravodlivosti vzťahov s komerčnými používateľmi. Vnútroštátny zákonodarca tým zavádza kontrolu, ktorá je úplne odlišná od kontroly stanovenej na vykonávanie tohto nariadenia, je v rozpore s touto kontrolou a je neprimeraná sledovanému cieľu, keďže táto kontrola sa netýka toho, či poskytovatelia online služieb skutočne dodržiavajú povinnosti stanovené uvedeným nariadením na zabezpečenie transparentnosti a spravodlivosti zmluvných vzťahov s komerčnými používateľmi, ale týka sa subjektívnych skutočností vlastných týmto poskytovateľom.

36.

V druhom rade vnútroštátny súd na jednej strane konštatuje, že ustanovenia týkajúce sa zápisu do ROC konkrétne zavádzajú všeobecnú požiadavku týkajúcu sa poskytovania služieb informačnej spoločnosti, a teda mali byť oznámené Komisii v súlade s povinnosťami stanovenými v smernici 2015/1535. Na druhej strane vzhľadom na skutočnosť, že podľa jeho názoru sa predmetné vnútroštátne opatrenia javia ako spôsobilé obmedziť voľný pohyb služieb poskytovateľa služieb informačnej spoločnosti usadeného v inom členskom štáte, tento súd nevylučuje, že tieto opatrenia mali byť oznámené Komisii v súlade s povinnosťou stanovenou v článku 3 ods. 4 písm. b) druhej zarážke smernice 2000/31.

37.

V treťom rade vnútroštátny súd odkazuje na zásadu slobodného poskytovania služieb uvedenú v článku 56 ZFEÚ, ako je vymedzená v smerniciach 2000/31 a 2006/123, a usudzuje, že povinnosť zápisu do ROC môže predstavovať neodôvodnené obmedzenie voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti.

38.

Konkrétnejšie tento súd uvádza, že vzhľadom na riešenia stanovené v smernici 2000/31 pre služby informačnej spoločnosti povinnosť zápisu do ROC stanovená zákonom č. 178/2020 a rozhodnutím č. 200/2021, ako aj uloženie finančného príspevku môžu predstavovať obmedzenie voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti v rozsahu, v akom ich ukladá členský štát iný, ako je členský štát, v ktorom má poskytovateľ sídlo.

39.

Okrem toho tento súd stále v kontexte zásady slobodného poskytovania služieb uvádza, že smernica 2006/123 v podstate stanovuje, že členské štáty nemôžu obmedziť slobodné poskytovanie služieb poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte. S odkazom na rozsudok Schnitzer ( 27 ) poznamenáva, že uloženie povinnosti takémuto poskytovateľovi zapísať sa do ROC a uhradiť finančný príspevok môže byť v rozpore s touto zásadou, keďže tieto povinnosti vedú k finančnému a administratívnemu zaťaženiu, ktoré môže brániť fungovaniu spoločného trhu a spomaliť, sťažiť alebo predražiť poskytovanie služieb v hostiteľskom členskom štáte.

40.

Za týchto okolností Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio) uzneseniami z 10. októbra 2022, doručenými do kancelárie Súdneho dvora 19. a 21. októbra 2022, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

41.

Google Ireland Limited (ďalej len „Google“), ktorá má sídlo v Írsku, ponúka online reklamné služby a prevádzkuje rovnomenný internetový vyhľadávač v celom Európskom hospodárskom priestore (EHP).

42.

Rozhodnutím z 25. júna 2019 AGCOM vykonal ex offo zápis spoločnosti Google do ROC z dôvodu, že tento podnik je prevádzkovateľom vykonávajúcim činnosť v oblasti správy reklamy na webe a aj keď má sídlo v zahraničí, získava príjmy v Taliansku.

43.

V dôsledku tohto zápisu AGCOM rozhodnutím z 9. novembra 2020 uložil spoločnosti Google povinnosť zaplatiť finančný príspevok na jej prevádzkové náklady na rok 2020.

44.

Google napadla tieto rozhodnutia na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio).

45.

V dôsledku zmien vnútroštátneho právneho rámca vyplývajúcich zo zákona č. 178/2020 a z rozhodnutia č. 200/2021, ktoré taliansky zákonodarca a AGCOM prijali najmä na účely zabezpečenia súladu s nariadením 2019/1150, Google zmenila svoje žalobné návrhy s cieľom domáhať sa aj zrušenia tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom rozširuje povinnosť zápisu do ROC na poskytovateľov online služieb.

46.

Eg Vacation Rentals Ireland Limited (ďalej len „EGVR“), ktorá má sídlo v Írsku, spravuje a prevádzkuje online platformu, ako aj rôzne nástroje a funkcie dostupné prostredníctvom tejto platformy, ktoré umožňujú na jednej strane vlastníkom a správcom nehnuteľností uverejňovať inzeráty týkajúce sa nehnuteľností a na druhej strane cestujúcim vyberať si tieto nehnuteľnosti a komunikovať s týmito vlastníkmi a správcami s cieľom ich prenájmu.

47.

V dôsledku zmien vnútroštátneho právneho rámca spomenutých v bode 45 vyššie bola spoločnosti EGVR uložená povinnosť zapísať sa do ROC a následne oznámiť AGCOM‑u celý rad informácií, ako aj zaplatiť mu finančný príspevok. EGVR podala žalobu na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio), ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia č. 200/2021.

48.

Google a EGVR pred vnútroštátnym súdom tvrdili, že zákon č. 178/2020 a rozhodnutie č. 200/2021 sú v rozsahu, v akom im ukladajú predmetné povinnosti, v rozpore so zásadou slobodného poskytovania služieb, s nariadením 2019/1150 a s viacerými smernicami.

49.

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti v prvom rade s odvolaním sa na smernice 2000/31 a 2006/123 z rovnakých dôvodov, aké sú uvedené v bodoch 37 až 39 vyššie, uvádza, že povinnosti, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, môžu spochybniť voľný pohyb služieb, ktorý majú tieto smernice zabezpečiť.

50.

V druhom rade sa vnútroštátny súd, ktorý zastáva názor, že ustanovenia týkajúce sa zápisu do ROC zavádzajú všeobecnú požiadavku na poskytovanie služieb informačnej spoločnosti a javia sa ako spôsobilé obmedziť voľný pohyb služieb poskytovateľa služieb informačnej spoločnosti usadeného v inom členskom štáte z rovnakých dôvodov, aké sú uvedené v bode 36 vyššie, pýta, či sa oznamovacie povinnosti stanovené smernicami 2000/31 a 2015/1535 vzťahujú na opatrenia, o ktoré ide v konaniach vo veci samej.

51.

V treťom rade vnútroštátny súd na základe rovnakej argumentácie, aká je uvedená v bode 35 vyššie, poznamenáva, že naradenie 2019/1150 zavádza súbor pravidiel s cieľom zabezpečiť spravodlivé, predvídateľné, udržateľné a dôveryhodné prostredie pre online obchodné transakcie v rámci vnútorného trhu. Pripomína, že toto nariadenie v článku 15 stanovuje, že každý členský zabezpečí primerané a účinné presadzovanie tohto nariadenia a stanoví opatrenia uplatniteľné v prípade porušení tohto nariadenia, pričom tieto opatrenia musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Podotýka, že podľa vnútroštátneho zákonodarcu sú povinnosti uložené žalobkyniam vo veci samej odôvodnené úlohou AGCOM‑u, ktorou je určiť a zhromažďovať od hospodárskych subjektov v trhovom odvetví, nad ktorými vykonáva dohľad, účtovné a neúčtovné údaje, ktoré považuje za významné pre výkon svojich inštitucionálnych funkcií. Vnútroštátny súd si kladie otázku, či tento účel odôvodňuje zápis do ROC, ako aj z neho vyplývajúce povinnosti a zákazy, a či sú povinnosti a zákazy uložené žalobkyniam vo veci samej v súlade so zásadou proporcionality.

52.

Za týchto okolností Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio) uzneseniami z 10. októbra 2022, doručenými do kancelárie Súdneho dvora 21. októbra 2022, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

53.

Expedia Inc. je spoločnosť so sídlom v Seattli (Spojené štáty americké), ktorá spravuje počítačové platformy na poskytovanie online rezervačných ubytovacích a cestovných služieb.

54.

Rozhodnutím č. 161/2021 AGCOM rozšíril na poskytovateľov online sprostredkovateľských služieb – kategóriu, do ktorej Expedia podľa návrhu na začatie prejudiciálneho nepochybne patrí – povinnosť predkladať mu IES, pokiaľ pôsobia na talianskom území.

55.

Toto rozhodnutie bolo výslovne prijaté v rámci výkonu funkcie zverenej AGCOM‑u v článku 1 ods. 6 písm. c) bode 14-bis zákona č. 249/1997, ktorá spočíva v zabezpečení primeraného a účinného presadzovania nariadenia 2019/1150, najmä prostredníctvom každoročného zhromažďovania relevantných informácií.

56.

Expedia podala žalobu na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio), ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia č. 161/2021. Táto spoločnosť tvrdí, že nariadenie 2019/1150 nestanovuje svoje vykonanie prostredníctvom rozhodnutia č. 161/2021. Keďže toto nariadenie zavádza harmonizačné opatrenie inšpirované zásadou proporcionality, neumožňuje sprísnenie procesných požiadaviek uložených prevádzkovateľom bez ohľadu na to, či sú usadení v Únii alebo nie.

57.

Vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť povinnosti zasielania IES, stanovenej vnútroštátnou právnou úpravou, s nariadením 2019/1150.

58.

Tento súd s odkazom na články 15 a 16 nariadenia 2019/1150 uvádza, že povinnosť týkajúca sa IES, ktorá bola rozšírená na poskytovateľov online služieb práve s cieľom každoročne zhromažďovať relevantné informácie a prijímať opatrenia na zabezpečenie primeraného a účinného presadzovania tohto nariadenia, zahŕňa zasielanie informácií týkajúcich sa hlavne príjmov týchto poskytovateľov. Tieto informácie pritom ani v najmenšom nehovoria o dodržiavaní povinností stanovených týmto nariadením, ani o transparentnosti a spravodlivosti vzťahov medzi poskytovateľmi a komerčnými používateľmi. Vnútroštátny právny poriadok tak zrejme zavádza kontrolu, ktorá je úplne odlišná od kontroly stanovenej na vykonanie tohto nariadenia, je v rozpore s touto kontrolou a je neprimeraná sledovanému cieľu, keďže táto kontrola sa netýka toho, či uvedení poskytovatelia skutočne dodržiavajú povinnosti stanovené nariadením 2019/1150 na zabezpečenie transparentnosti a spravodlivosti zmluvných vzťahov s komerčnými používateľmi, ale týka sa ich ekonomickej situácie.

59.

Za týchto okolností Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio) uznesením z 10. októbra 2022, doručeným do kancelárie Súdneho dvora 19. októbra 2022, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

60.

Amazon spravuje online platformu, ktorej účelom je prepájať tretích predajcov a spotrebiteľov s cieľom umožniť medzi nimi uskutočňovanie transakcií týkajúcich sa predaja tovaru.

61.

V dôsledku zmien vnútroštátneho právneho rámca vyplývajúcich zo zákona č. 178/2020 a z rozhodnutia č. 161/2021, ktoré prvé taliansky zákonodarca a druhé AGCOM prijali najmä na účely zabezpečenia súladu s nariadením 2019/1150, bola spoločnosti Amazon ako poskytovateľovi online sprostredkovateľských služieb uložená povinnosť zasielať AGCOM‑u dokument IES.

62.

Amazon podala žalobu na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio), ktorou sa domáhala najmä zrušenia rozhodnutia č. 161/2021. Amazon pred vnútroštátnym súdom tvrdila, že rozhodnutie č. 161/2021 je v rozsahu, v akom jej ukladá povinnosť zasielať AGCOM‑u dokument IES, v rozpore so zásadou slobodného poskytovania služieb, s nariadením 2019/1150 a s viacerými smernicami.

63.

Žalobkyne vo veciach C‑663/22 a C‑665/22 navrhujú zrušiť rozhodnutie č. 161/2021. Treba uviesť, že žalobkyňa vo veci C‑665/22 má na rozdiel od žalobkyne vo veci C‑663/22 sídlo v členskom štáte a tvrdí, že toto rozhodnutie je v rozpore nielen s nariadením 2019/1150, ale aj so zásadou slobodného poskytovania služieb a s viacerými smernicami.

64.

V tejto súvislosti v prvom rade, pokiaľ ide o nariadenie 2019/1150 a jeho výklad, vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti podobné tým, ktoré uvádza vo veci C‑663/22. ( 28 )

65.

V druhom rade, pokiaľ ide o zásadu voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti, tento súd zastáva názor, že povinnosť predkladať AGCOM‑u dokument IES, stanovená rozhodnutím č. 161/2021, môže vzhľadom na smernicu 2000/31 predstavovať obmedzenie tejto zásady. Dodáva, že sa nezdá, že sú splnené podmienky uvedené v článku 3 ods. 4 tejto smernice, ktoré umožňujú členskému štátu zaviesť obmedzenia, a to aj vzhľadom na zásadu proporcionality. Podľa tohto súdu tak aj v prípade, že povinnosť predkladať AGCOM‑u dokument IES bola stanovená v rámci vykonávania nariadenia 2019/1150, a teda na účely nepriamej ochrany spotrebiteľov, požadovanie informácií o príjmoch je v každom prípade neprimerané vo vzťahu k sledovanému cieľu, keďže tieto informácie nesúvisia s vykonávaním tohto nariadenia ani s dodržiavaním povinností, ktoré toto nariadenie stanovuje.

66.

Okrem toho, pokiaľ ide o uvedenú zásadu, vnútroštátny súd tvrdí, že bez ohľadu na uplatniteľnosť smernice 2000/31 smernica 2006/123, ktorá je všeobecnejšia, v článku 16 ods. 1 stanovuje, že členské štáty rešpektujú právo poskytovateľov poskytovať služby v inom členskom štáte než v tom, v ktorom sú usadení, a nemôžu podmieňovať prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie na svojom území splnením požiadaviek, ktoré nedodržiavajú zásady uvedené v tomto ustanovení.

67.

V treťom rade vnútroštátny súd zastáva názor, že na jednej strane vzhľadom na povinnosti členských štátov stanovené v smernici 2015/1535 ustanovenia týkajúce sa zasielania IES zavádzajú všeobecnú požiadavku týkajúcu sa poskytovania služieb informačnej spoločnosti, a teda mali byť oznámené Komisii. Tvrdí, že cieľom rozhodnutia č. 161/2021 je hlavne regulovať služby informačnej spoločnosti, a najmä online sprostredkovateľské služby a internetové vyhľadávače. Na druhej strane tento súd uvádza, že článok 3 ods. 4 písm. b) druhá zarážka smernice 2000/31 stanovuje, že úmysel prijať opatrenia predstavujúce obmedzenia voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti sa musia oznámiť Komisii a členskému štátu, v ktorom má podnik sídlo.

68.

Za týchto okolností Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio) uznesením z 10. októbra 2022, doručeným do kancelárie Súdneho dvora 21. októbra 2022, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

69.

Vo všetkých veciach predložili písomné pripomienky žalobkyne vo veci samej a talianska, česká a írska vláda, ako aj Komisia. Pojednávanie v týchto veciach sa nekonalo.

70.

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 7. decembra 2022 boli jednak veci C‑662/22 a C‑667/22a jednak veci C‑664/22 a C‑666/22 spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku. Vo veciach C‑663/22 a C‑665/22 nebolo prijaté podobné rozhodnutie.

71.

V súlade so žiadosťou Súdneho dvora a vzhľadom na spoločné body týchto vecí sa ukázalo ako vhodné predložiť k nim spoločné návrhy.

72.

Prejednávané veci sa zakladajú na návrhoch, podaných žalobkyňami vo veci samej, na zrušenie vnútroštátnych opatrení, ktorými sa im ukladajú určité povinnosti. V podstate sa povinnosti, o ktoré ide v spojených veciach C‑662/22 a C‑667/22 a v spojených veciach C‑664/22 a C‑666/22, týkajú zápisu do ROC, ktorý zahŕňa poskytovanie príslušných informácií o štruktúre dotknutých poskytovateľov ( 29 ) a úhradu ročného príspevku AGCOM‑u, zatiaľ čo povinnosti, o ktoré ide vo veciach C‑663/22 a C‑665/22, sa týkajú predkladania IES. Tieto povinnosti ukladá vnútroštátna právna úprava, ktorá je prinajmenšom čiastočne relevantná pre všetky tieto veci. ( 30 )

73.

Okrem toho väčšinu prejudiciálnych otázok predložených Súdnemu dvoru v prejednávaných veciach možno v podstate zhrnúť do troch vzájomne súvisiacich otázok.

74.

Prvou otázkou je, či nariadenie 2019/1150 bráni vnútroštátnym opatreniam, ktorými zákonodarca členského štátu s deklarovaným cieľom zabezpečiť vykonávanie tohto nariadenia ukladá určité povinnosti poskytovateľom online služieb (časť B).

75.

Druhou otázkou je, či vzhľadom na zásadu voľného pohybu služieb uvedenú v článku 56 ZFEÚ, ako aj na smernice 2000/31 a 2006/123 možno povinnosti, o ktoré ide vo všetkých týchto veciach, uložiť poskytovateľovi online služieb usadenému v inom členskom štáte, ako je štát, ktorý tieto povinnosti stanovil (časť C).

76.

Treťou otázkou je, či vnútroštátne opatrenia zavádzajúce predmetné povinnosti mali byť oznámené Komisii v súlade s povinnosťami stanovenými v smerniciach 2000/31 a 2015/1535 (časť D).

77.

Spresňujem, že návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑663/22 sa týka len prvej z týchto troch otázok. V tejto veci totiž žalobkyňa vo veci samej nie je usadená v členskom štáte a prikláňam sa k názoru, že práve z tohto dôvodu sa otázky položené vnútroštátnym súdom týkajú len nariadenia 2019/1150. Mechanizmy článku 56 ZFEÚ, ako aj smerníc 2000/31 a 2006/123 týkajúce sa voľného pohybu služieb sa totiž neuplatňujú na poskytovateľov služieb usadených v treťom štáte, ktorý nie je členom Únie. ( 31 ) Vnútroštátny súd sa nepýta ani na smernicu 2015/1535.

78.

Ešte pred analýzou týchto troch otázok je potrebné zaoberať sa prípustnosťou prejudiciálnych otázok vo veciach C‑663/22 a C‑665/22 (časť A).

79.

Talianska vláda spochybňuje prípustnosť prejudiciálnych otázok vo veci C‑663/22. Podľa tejto vlády si totiž obe položené otázky odporujú v rozsahu, v akom vnútroštátny súd na jednej strane bez vysvetlenia dôvodov tvrdí, že povinnosť zasielať AGCOM‑u dokument IES nesúvisí s vykonávaním nariadenia 2019/1150, a na druhej strane žiada Súdny dvor, aby preskúmal relevantnosť a užitočnosť informácií poskytovaných v rámci IES vzhľadom na cieľ tohto nariadenia, čo by znamenalo vykonať posúdenie skutkového stavu, ktoré nepatrí do právomoci Súdneho dvora, ale do právomoci vnútroštátneho súdu.

80.

V tejto súvislosti v prvom rade chápem stanovisko talianskej vlády v tom zmysle, že rozpor, na ktorý poukazuje, vyplýva zo skutočnosti, že vnútroštátny súd na jednej strane uvádza, že informácie obsiahnuté v IES „nesúvisia s účelom naradenia 2019/1150“ (prvá prejudiciálna otázka), a na druhej strane sa pýta, či tieto informácie môžu byť relevantné a užitočné na „primerané a účinné“ presadzovanie tohto nariadenia (druhá prejudiciálna otázka), čo by mal Súdny dvor určiť na základe vlastného posúdenia skutkového stavu.

81.

Je pravda, že druhú prejudiciálnu otázku možno chápať v tom zmysle, že vnútroštátny súd sa ňou pýta, či rozhodnutie č. 161/2021 patrí bez ohľadu na odpoveď na prvú otázku do právomocí AGCOM‑u. V odôvodnení návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vnútroštátny súd uvádza, že zákon č. 178/2020 priznáva AGCOM výlučne úlohu zabezpečiť primerané a účinné presadzovanie nariadenia 2019/1150. Rovnaká terminológia je však použitá v článku 15 ods. 1 tohto nariadenia, na ktorý odkazuje prvá otázka, podľa ktorého každý členský štát zabezpečí primerané a účinné presadzovanie uvedeného nariadenia. Aj za predpokladu, že predmetný rozpor existuje, možno tvrdiť, že tento rozpor vyplýva z pochybností vnútroštátneho súdu o správnom výklade tohto nariadenia.

82.

Za týchto okolností navrhujem analyzovať obe prejudiciálne otázky spoločne len z jediného hľadiska relevantného z pohľadu práva Únie, konkrétne z hľadiska nariadenia 2019/1150, a to preskúmaním, či toto nariadenie bráni takým opatreniam, aké vyplývajú zo zákona č. 178/2020. V tomto prípade neexistuje rozpor, na ktorý poukázala talianska vláda, a v každom prípade nemôže viesť k neprípustnosti prejudiciálnych otázok.

83.

V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenie talianskej vlády, že formulácia prejudiciálnych otázok vyzýva Súdny dvor na vykonanie posúdenia skutkového stavu, treba poznamenať, že hoci Súdny dvor nemôže vykladať pravidlá vnútroštátneho práva členského štátu, môže vnútroštátnemu súdu poskytnúť potrebné objasnenia týkajúce sa ustanovení práva Únie, ktoré môžu brániť týmto pravidlám.

84.

Talianska vláda tvrdí, že druhá prejudiciálna otázka vo veci C‑665/22 je neprípustná z dôvodu, že vnútroštátny súd touto otázkou vyzýva Súdny dvor, aby rozhodol o užitočnosti predmetných povinností pre správne uplatňovanie nariadenia 2019/1150. Podľa tejto vlády pritom tento výklad, keďže zahŕňa skutkové zistenia, patrí do právomoci vnútroštátneho súdu, ktorý vôbec nevysvetľuje, prečo by sa žiadosť o informácie mala považovať za irelevantnú a neužitočnú.

85.

V tejto súvislosti treba samozrejme poznamenať, že Súdny dvor nemôže vykladať pravidlá vnútroštátneho práva členského štátu. Ako som však pripomenul v bode 83 vyššie, môže vnútroštátnemu súdu poskytnúť potrebné objasnenia týkajúce sa ustanovení práva Únie, ktoré môžu brániť týmto pravidlám.

86.

Z toho vyplýva, že prejudiciálne otázky vo veci C‑663/22 a druhá prejudiciálna otázka vo veci C‑665/22 sú prípustné.

87.

Viaceré prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom v prejednávaných veciach sa týkajú nariadenia 2019/1150 ( 32 ).

88.

Hoci dotknuté otázky nie sú formulované rovnako a netýkajú sa tých istých vnútroštátnych opatrení, ide v nich v podstate o to, či nariadenie 2019/1150 bráni vnútroštátnym opatreniam prijatým s deklarovaným cieľom zabezpečiť vykonávanie tohto nariadenia.

89.

Konkrétnejšie, povinnosti, o ktoré ide v spojených veciach C‑662/22 a C‑667/22 a v spojených veciach C‑664/22 a C‑666/22, t. j. povinnosti týkajúce sa zápisu do ROC a úhrady ročného príspevku AGCOM‑u, boli rozšírené na poskytovateľov online služieb na základe vykonania nariadenia 2019/1150 „s cieľom podporiť spravodlivosť a transparentnosť v prospech komerčných používateľov online sprostredkovateľských služieb“ ( 33 ). Rovnako tak povinnosť, o ktorú ide vo veciach C‑663/22 a C‑665/22, t. j. povinnosť zasielať AGCOM‑u (talianskym orgánom) dokument IES, bola uložená poskytovateľom online služieb s deklarovaným cieľom zabezpečiť vykonávanie nariadenia 2019/1150. ( 34 )

90.

Je pravda, že vzhľadom na ďalšie otázky položené Súdnemu dvoru v prejednávaných veciach je vhodné položiť si predovšetkým otázku, či ustanovenia, ktorými sa vykonáva nariadenie 2019/1150, majú prednosť pred mechanizmami stanovenými smernicami 2000/31 a 2006/123, pokiaľ ide o voľný pohyb služieb, ako aj pred mechanizmami stanovenými smernicou 2000/31 a smernicou 2015/1535, pokiaľ ide o oznamovacie povinnosti stanovené týmito smernicami. Tieto tri smernice totiž môžu členskému štátu brániť v tom, aby stanovil vlastné pravidlá poskytovateľom služieb usadeným v inom členskom štáte. Preto, hoci na jednej strane vnútroštátne opatrenia, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, patria do pôsobnosti jednej z týchto smerníc a táto smernica bráni členskému štátu v uložení týchto opatrení poskytovateľovi usadenému v členskom štáte, a na druhej strane tieto smernice nestanovujú výnimku pre nariadenie 2019/1150 a pre vnútroštátne opatrenia, ktorými sa toto nariadenie vykonáva, nie je podstatné, či povinnosti, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, vyplývajú z opatrení na vykonanie tohto nariadenia alebo nie.

91.

Zdá sa však, že smernice 2000/31 a 2006/123 nie sú uplatniteľné vo veci C‑663/22, ( 35 ) takže vnútroštátny súd musí pri rozhodovaní vo veci samej v tejto veci uplatniť len nariadenie 2019/1150. Toto nariadenie sa totiž uplatňuje aj na poskytovateľov online sprostredkovateľských služieb usadených v treťom štáte, pokiaľ sú ich profesionálni používatelia usadení v Únii a pokiaľ ponúkajú svoje tovary alebo služby spotrebiteľom nachádzajúcim sa v Únii. ( 36 )

92.

Za týchto podmienok po prvé, pokiaľ ide o ostatné veci mimo veci C‑663/22, otázkou predovšetkým je, či nástroje práva Únie týkajúce sa voľného pohybu služieb, ako je najmä smernica 2000/31, alebo nástroje týkajúce sa oznamovacej povinnosti, ako je najmä smernica 2015/1535, bránia členskému štátu v tom, aby uložil poskytovateľovi usadenému v inom členskom štáte také povinnosti, o aké ide v konaniach vo veci samej. Po druhé v prípade kladnej odpovede je potrebné zaoberať sa otázkou, či tieto smernice stanovujú rozdielne zaobchádzanie pre opatrenia na vykonanie naradenia 2019/1150. V prípade zápornej odpovede na túto poslednú otázku by nebolo potrebné položiť si otázku, či povinnosti, o ktoré ide vo všetkých veciach, vyplývajú z opatrení na vykonanie tohto nariadenia. Tieto otázky preskúmam v častiach týchto návrhov, ktoré sa zaoberajú voľným pohybom služieb (časť C) a oznamovacími povinnosťami (časť D).

93.

Pokiaľ ide o vec C‑663/22, otázka znie, či sa má nariadenie 2019/1150, a najmä jeho články 15 a 16, vykladať v tom zmysle, že odôvodňujú prijatie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá ukladá poskytovateľom online služieb povinnosť pravidelne predkladať vyhlásenie obsahujúce informácie o svojej ekonomickej situácii a ktorá v prípade nesplnenia tejto povinnosti stanovuje uloženie sankcií. Táto prvá časť týchto návrhov (časť B) sa zaoberá touto otázkou.

94.

Treba pripomenúť, že nariadenie je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch, takže jeho ustanovenia si v zásade nevyžadujú nijaké vykonávacie opatrenie zo strany členských štátov. Niektoré ustanovenia nariadenia však na svoje vykonávanie môžu vyžadovať prijatie takýchto opatrení. ( 37 ) Členský štát teda môže prijať vnútroštátne vykonávacie opatrenia k nariadeniu, aj keď ich toto nariadenie na to výslovne neoprávňuje. ( 38 )

95.

Vychádzajúc z príslušných ustanovení dotknutého nariadenia vykladaných s ohľadom na jeho ciele treba určiť, či tieto ustanovenia zakazujú, ukladajú alebo umožňujú členským štátom vydať niektoré vykonávacie opatrenia a či, najmä v tomto poslednom uvedenom prípade, dotknuté opatrenie spadá do rámca voľnej úvahy priznanej každému členskému štátu. ( 39 )

96.

Členské štáty nemôžu vykonávacími opatreniami brániť priamej uplatniteľnosti nariadenia, zastierať jeho povahu ako aktu práva Únie ani prekračovať medze stanovené jeho ustanoveniami. ( 40 ) Ak vykonávanie naradenia prislúcha vnútroštátnym orgánom, použitie vnútroštátnych predpisov je možné len v rozsahu nevyhnutnom na správne uplatňovanie tohto nariadenia a len za predpokladu, že tým nie je dotknutá jeho pôsobnosť ani účinnosť. ( 41 )

97.

Členské štáty sú pri tomto vykonávaní povinné zabezpečiť dodržiavanie všeobecných zásad práva Únie, ( 42 ) ako je najmä zásada proporcionality. Táto zásada, ktorá sa vzťahuje najmä na legislatívne a regulačné orgány členských štátov pri uplatňovaní práva Únie, totiž vyžaduje, aby prostriedky použité v ustanovení boli vhodné na dosiahnutie cieľa sledovaného predmetnou právnou úpravou Únie a nešli nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie.

98.

Práve s prihliadnutím na tieto pripomienky je potrebné v prvom rade preskúmať cieľ nariadenia 2019/1150 a identifikovať ustanovenia tohto nariadenia relevantné na jeho vykonávanie členskými štátmi a na tomto základe potom v druhom rade poskytnúť vnútroštátnemu súdu podrobnejšie informácie, ktoré mu umožnia overiť, či opatrenia, ktorými vnútroštátny zákonodarca uložil predmetné povinnosti, skutočne predstavujú opatrenia na vykonanie tohto nariadenia a sú vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa.

99.

Cieľom nariadenia 2019/1150 je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu vytvorením spravodlivého, predvídateľného, udržateľného a dôveryhodného online podnikateľského prostredia v rámci vnútorného trhu. ( 43 ) Toto nariadenie stanovuje na tento účel pravidlá, ktorými sa riadia vzťahy medzi poskytovateľmi online služieb na jednej strane a komerčnými používateľmi týchto služieb, ako aj používateľmi firemných webových stránok vo vzťahu k internetovým vyhľadávačom na druhej strane, aby sa tieto služby poskytovali transparentne a spravodlivo a aby takíto profesionálni používatelia mohli týmto službám dôverovať. ( 44 )

100.

Konkrétne sa v nariadení 2019/1150 stanovujú cielené povinnosti, pokiaľ ide o obsah obchodných podmienok a ich zmeny (článok 3), obmedzenie, pozastavenie a ukončenie poskytovania služby (článok 4), transparentnosť poradia (článok 5), doplnkový tovar a služby (článok 6), rozdielne zaobchádzanie (článok 7), nekalé osobitné zmluvné podmienky (článok 8), prístup k údajom (článok 9) a sťažnosti a mediáciu (články 11 až 14).

101.

Väčšina týchto povinností sa týka poskytovateľov sprostredkovateľských služieb. Na poskytovateľov internetových vyhľadávačov sa vzťahujú len ustanovenia nariadenia 2019/1150 týkajúce sa poradia (článok 5), rozdielneho zaobchádzania (článok 7) a súdnych konaní vo veciach žalôb o nedodržiavanie požiadaviek stanovených v tomto nariadení (článok 14).

102.

V tejto súvislosti sa podľa informácií obsiahnutých v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania zdá, že do kategórie poskytovateľov internetových vyhľadávačov patrí len žalobkyňa vo veci C‑664/22, t. j. spoločnosť Google. Vzhľadom na to sa nezdá, že by vnútroštátny súd prikladal osobitný význam rozlišovaniu medzi poskytovateľmi online sprostredkovateľských služieb a poskytovateľmi internetových vyhľadávačov, ako sa uplatňuje v nariadení 2019/1150. To možno vysvetliť tým, že predmetné vnútroštátne predpisy podľa všetkého ukladajú týmto dvom kategóriám poskytovateľov služieb rovnaké alebo prinajmenšom podobné povinnosti. Čo je ešte dôležitejšie, v kontexte prejednávaných vecí sú právne otázky, ktoré vyplývajú zo vzájomného pôsobenia medzi týmito vnútroštátnymi predpismi a právom Únie, v každom prípade rovnaké.

103.

Pokiaľ ide o ustanovenia nariadenia 2019/1150 relevantné na jeho vykonávanie členskými štátmi, vnútroštátny súd správne upriamuje pozornosť Súdneho dvora na články 15 a 16 tohto nariadenia.

104.

V prvom rade totiž článok 16 nariadenia 2019/1150, nazvaný „Monitorovanie“ („Contrôle“ vo francúzskom jazyku, „Überwachung“ v nemeckom jazyku, „Monitoring“ v anglickom jazyku, „Monitoraggio“ v talianskom jazyku a „Monitorowanie“ v poľskom jazyku), v spojení s článkom 18 tohto nariadenia rozdeľuje úlohy medzi Komisiu a členské štáty, pokiaľ ide o monitorovanie vplyvu tohto nariadenia a jeho preskúmanie.

105.

Pokiaľ ide o Komisiu, tá je poverená úlohami monitorovania a preskúmania. Táto inštitúcia totiž v úzkej spolupráci s členskými štátmi dôkladne monitoruje vplyv nariadenia 2019/1150 na vzťahy medzi online sprostredkovateľskými službami a ich komerčnými používateľmi a medzi internetovými vyhľadávačmi a používateľmi firemných webových stránok. ( 45 ) Okrem toho Komisia musí tiež toto nariadenie pravidelne preskúmavať a dôsledne monitorovať jeho vplyv na ekonomiku online platforiem. ( 46 )

106.

Konkrétnejšie Komisia zhromažďuje relevantné informácie na monitorovanie zmien v týchto vzťahoch. ( 47 ) Táto inštitúcia sa môže usilovať o zhromažďovanie takýchto informácií, ako aj informácií potrebných na vykonanie preskúmania nariadenia 2019/1150 od poskytovateľov online sprostredkovateľských služieb. ( 48 )

107.

Pokiaľ ide o členské štáty, ich úloha spočíva v tom, že „pomáhajú Komisii [v jej úlohách v oblasti monitorovania] tým, že na požiadanie poskytnú všetky zhromaždené relevantné informácie, a to aj o konkrétnych prípadoch“ ( 49 ). Takto vymedzená úloha členských štátov nadväzuje na odôvodnenie 47 tretiu vetu nariadenia 2019/1150, v ktorej sa uvádza, že „členské štáty by mali Komisii na požiadanie poskytnúť všetky relevantné informácie, ktoré majú v tejto súvislosti k dispozícii“. Podobná formulácia je použitá v článku 18 ods. 3 tohto nariadenia, v ktorom sa stanovuje, že členské štáty poskytnú všetky relevantné informácie, „ktoré majú k dispozícii“ a ktoré môže Komisia požadovať na účely svojej úlohy v oblasti preskúmania.

108.

V druhom rade článok 15 nariadenia 2019/1150, nazvaný „Presadzovanie práva“ („Contrôle de l’application“ vo francúzskom jazyku, „Durchsetzung“ v nemeckom jazyku, „Enforcement“ v anglickom jazyku, „Applicazione“ v talianskom jazyku a „Egzekwowanie“ v poľskom jazyku), v spojení s odôvodnením 46 tohto nariadenia ( 50 ) v odseku 1 stanovuje, že členské štáty sú povinné zabezpečiť primerané a účinné presadzovanie tohto nariadenia, a v odseku 2 stanovuje, že členské štáty stanovia pravidlá ustanovujúce (účinné, primerané a odrádzajúce) opatrenia uplatniteľné v prípade porušení tohto nariadenia a zabezpečia ich vykonanie. Úloha spočívajúca v monitorovaní a preskúmaní nariadenia 2019/1150 je teda zverená hlavne Komisii a úloha spočívajúca v zabezpečení primeraného a účinného presadzovania tohto nariadenia je zverená členským štátom.

109.

Členské štáty pritom na jednej strane „majú možnosť poveriť presadzovaním [nariadenia 2019/1150] existujúce orgány vrátane súdov“ a na druhej strane nie sú povinné stanoviť jeho „presadzovanie z úradnej moci alebo ukladať pokuty“ ( 51 ).

110.

Bez ohľadu na práva komerčných používateľov a používateľov firemných webových stránok podať v súlade s pravidlami práva členského štátu akúkoľvek žalobu na príslušný vnútroštátny súd s cieľom napraviť akékoľvek nedodržiavanie príslušných požiadaviek nariadenia 2019/1150, ( 52 ) na účely zabezpečenia účinného presadzovania tohto nariadenia musia mať organizácie, združenia zastupujúce komerčných používateľov a používateľov firemných webových stránok, ako aj niektoré verejné subjekty zriadené v členských štátoch ( 53 ) možnosť podať na príslušných vnútroštátnych súdoch v súlade s vnútroštátnym právom žaloby na zdržanie sa alebo na uloženie zákazu porušovania pravidiel tohto nariadenia. ( 54 ) Každý členský štát je povinný zhromažďovať informácie o týchto subjektoch a oznamovať ich Komisii. ( 55 )

111.

S cieľom zvýšiť účinnosť zavedených mechanizmov môžu členské štáty poveriť príslušné verejné subjekty alebo orgány zriadením registrov nezákonných činností, ktoré boli predmetom súdnych príkazov na vnútroštátnych súdoch. ( 56 )

112.

Z toho vyplýva, že nariadenie 2019/1150 kategoricky nepredurčuje mechanizmus, prostredníctvom ktorého musí byť zabezpečené presadzovanie tohto nariadenia členskými štátmi, ktoré si môžu zvoliť mechanizmus presadzovania súkromnoprávnymi prostriedkami (private enforcement) ( 57 ) a doplniť ho mechanizmom založeným na činnosti orgánov verejnej moci (public enforcement).

113.

Členský štát môže s deklarovaným cieľom spočívajúcim v zabezpečení vykonávania aktu práva Únie, akým je nariadenie 2019/1150, zhromažďovať len informácie týkajúce sa povinností, ktoré mu ukladá toto nariadenie a jeho ciele. Ako totiž vyplýva z bodov 96 a 97 vyššie, opatrenia na vykonanie nariadenia, ktorého presadzovanie prináleží vnútroštátnym orgánom členského štátu, musia byť vhodné (primerané) a nevyhnutné (nejsť nad rámec toho, čo je nevyhnutné) na dosiahnutie cieľa sledovaného právnou úpravou Únie.

114.

Nariadenie 2019/1150 v článkoch 16 a 18 uvádza, že členské štáty môžu „mať k dispozícii“ určité informácie relevantné na monitorovanie vplyvu tohto nariadenia a jeho preskúmanie. Členský štát však nemôže zhromažďovať informácie zvolené svojvoľne z dôvodu, že by si ich Komisia mohla neskôr vyžiadať pri výkone svojej úlohy v oblasti monitorovania a preskúmania. Zhromažďovanie informácií pod takouto zámienkou by totiž umožnilo členskému štátu obísť požiadavky uvedené v predchádzajúcom bode. Okrem toho uvedené nariadenie neukladá členským štátom aktívnu povinnosť zhromažďovať informácie, ktoré by Komisia mohla potrebovať na plnenie svojich úloh. Takéto informácie sa predkladajú len „na žiadosť“ tejto inštitúcie. Navyše Komisia sa môže usilovať o zhromažďovanie informácií od poskytovateľov online sprostredkovateľských služieb.

115.

Naproti tomu členský štát môže mať k dispozícii určité informácie zhromaždené v rámci výkonu svojej povinnosti vykonávať nariadenie 2019/1150.

116.

Ak si totiž členský štát na účely splnenia povinnosti, ktorú mu ukladá článok 15 nariadenia 2019/1150, zvolil aj mechanizmus presadzovania tohto nariadenia súkromnoprávnymi prostriedkami, musí byť schopný poskytnúť orgánu poverenému touto úlohou informácie, ktoré mu umožnia predchádzať porušeniam povinností, ktoré uvedené nariadenie ukladá poskytovateľom online služieb, resp. ich sankcionovať, alebo prinajmenšom identifikovať takéto porušenia a prípadne ich zaregistrovať.

117.

V nadväznosti na toto odôvodnenie, keďže každý členský štát je povinný zabezpečiť mechanizmus primeraného a účinného presadzovania nariadenia 2019/1150 (súkromnoprávnymi prostriedkami alebo tiež verejnoprávnymi prostriedkami), ako aj v prípade potreby zmeniť alebo upraviť existujúci mechanizmus vzhľadom na vývoj situácie na trhu, každý členský štát by mal mať možnosť zhromažďovať informácie potrebné na tieto účely od hospodárskych subjektov pôsobiacich na jeho území.

118.

Napríklad v oboch prípadoch uvedených v bodoch 116 a 117 vyššie sa takéto informácie môžu týkať podmienok, za ktorých hospodárske subjekty poskytujú svoje služby (relevantných na identifikáciu a prípadné stíhanie porušení nariadenia 2019/1150 a na posúdenie rozsahu rizika spojeného s týmito porušeniami), ako aj veľkosti trhu a počtu hospodárskych subjektov, ktoré na ňom pôsobia (najmä na účely určenie zdrojov potrebných na vykonávanie mechanizmu presadzovania tohto nariadenia). Systematické zhromažďovanie takýchto informácií by navyše umožnilo sledovať určité trendy, ako aj jednak rozhodnúť, akým spôsobom zmeniť existujúce mechanizmy vo vnútroštátnom práve s cieľom zabezpečiť účinnosť nariadenia 2019/1150, a jednak podporiť Komisiu pri jej úlohách v oblasti monitorovania a preskúmania.

119.

V prejednávanej veci sa informácie, ktoré poskytovatelia online služieb musia poskytnúť v IES, týkajú predovšetkým ich ekonomickej situácie.

120.

V tejto súvislosti talianska vláda vo veci C‑663/22 v prvom rade tvrdí, že informácie obsiahnuté v IES sú „nesporne užitočné z hľadiska úloh v oblasti aktívneho [a] preventívneho monitorovania prípadných narušení hospodárskej súťaže, ktoré nemožno vykonávať bez úplnej a cielenej znalosti všetkých subjektov vykonávajúcich činnosť“. Táto vláda v druhom rade uvádza, že tieto informácie slúžia na získanie celkového obrazu o hodnote talianskeho trhu, na určenie významu každého hospodárskeho subjektu na tomto trhu a na pochopenie hospodárskej dynamiky tohto trhu, ako aj na overenie pravdivosti a úplnosti poskytnutých údajov. ( 58 )

121.

V tejto súvislosti v prvom rade, ako som uviedol v bode 118 vyššie, členský štát môže mať záujem na určení veľkosti trhu s online službami. Hodnota trhu a význam hospodárskych subjektov na tomto trhu však nie sú ľahko použiteľnými údajmi na získanie informácií relevantných na dosiahnutie cieľa nariadenia 2019/1150, ktorým je vytvorenie spravodlivého, predvídateľného, udržateľného a dôveryhodného online podnikateľského prostredia v rámci vnútorného trhu. V každom prípade sa nezdá, že odhaľovanie prípadných „narušení hospodárskej súťaže“, na ktoré sa talianska vláda odvoláva, je v súlade s cieľom tohto nariadenia. Týmto nariadením totiž nie je dotknuté právo Únie uplatniteľné v oblasti hospodárskej súťaže. ( 59 )

122.

V druhom rade informácie požadované od poskytovateľov online služieb na základe nariadenia 2019/1150 sú relevantné skôr pre používateľov, najmä pokiaľ ide o podmienky poskytovanej služby. Títo poskytovatelia naproti tomu vôbec nemajú povinnosť informovať používateľov o svojej ekonomickej situácii, takže z hľadiska tohto nariadenia nevzniká otázka pravdivosti takýchto informácií.

123.

V treťom rade musím priznať, že celkom nevidím súvislosť medzi ekonomickou situáciou poskytovateľa online služieb na jednej strane a podmienkami poskytovania týchto služieb komerčným používateľom na druhej strane. Ak takáto súvislosť existuje, môže byť len nepriama. Na jednej strane totiž samotná talianska vláda zastáva názor, že účelom nariadenia 2019/1150 je poznať a posúdiť spravodlivosť zmluvných podmienok stanovených platformami pre komerčných používateľov v rámci Únie. Na druhej strane nie je jasné, ako možno informácie relevantné na primerané a účinné presadzovanie tohto nariadenia vyvodiť z informácií o ekonomickej situácii poskytovateľa online služieb.

124.

Preto bez toho, aby bolo potrebné vyjadriť sa k zásade proporcionality, konštatujem, že nariadenie 2019/1150 nemožno vykladať v tom zmysle, že odôvodňuje prijatie vnútroštátnych opatrení, o ktoré ide vo veci C‑663/22. Tieto vnútroštátne opatrenia nepredstavujú opatrenia na vykonanie tohto nariadenia. Ako totiž vyplýva z prejudiciálnych otázok v tejto veci, cieľ týchto opatrení nesúvisí s uvedeným nariadením, takže sa nemožno domnievať, že spadajú do rámca, v ktorom členský štát môže prijať opatrenia na vykonanie tohto nariadenia.

125.

Navrhujem teda odpovedať na prejudiciálne otázky vo veci C‑663/22, preformulované v bode 93 vyššie, v tom zmysle, že nariadenie 2019/1150, a najmä jeho články 15 a 16 sa majú vykladať v tom zmysle, že neodôvodňujú prijatie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá ukladá poskytovateľom online služieb povinnosť pravidelne predkladať vyhlásenie obsahujúce informácie o svojej ekonomickej situácii a ktorá v prípade nesplnenia tejto povinnosti stanovuje uloženie sankcií. V rozsahu, v akom takáto právna úprava nepatrí do pôsobnosti tohto nariadenia, toto nariadenie nebráni takejto právnej úprave.

126.

Odpoveď, ktorú som práve navrhol, neznamená, že nariadenie 2019/1150 bráni príslušným vnútroštátnym opatreniam. Vnútroštátnemu súdu však prináleží vyvodiť dôsledky zo skutočnosti, že na jednej strane zákon č. 178/2020 zveril AGCOM‑u úlohu „zabezpeč[iť] primerané a účinné presadzovanie [tohto nariadenia], a to aj prostredníctvom…zhromažďovania relevantných informácií“, a na druhej strane, ako vyplýva z preambuly rozhodnutia č. 161/2021, práve na tomto základe AGCOM rozšíril na poskytovateľov online služieb povinnosť zasielať mu IES.

127.

Naproti tomu, ak by vnútroštátny súd vzhľadom na objasnenia, ktoré Súdny dvor poskytne v nadchádzajúcom rozsudku, dospel k záveru, že existuje súvislosť medzi cieľom nariadenia 2019/1150 a predmetnými vnútroštátnymi opatreniami, bude musieť overiť, či sú tieto opatrenia vhodné a nevyhnutné.

128.

Osobne si nemyslím, že je to tak. Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 121 až 123 vyššie možno mať pochybnosti o vhodnosti informácií, ktoré poskytovatelia online služieb musia poskytovať o svojej finančnej situácii, na dosiahnutie cieľa tohto nariadenia. V každom prípade existujú iné informácie, ktorých zhromažďovanie je pre účastníkov trhu menej obmedzujúce a ktoré by umožnili dosiahnuť tento cieľ.

129.

Viaceré z prejudiciálnych otázok sa týkajú toho, či povinnosti, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, sú v rozpore so zásadou slobodného poskytovania služieb. Tieto prejudiciálne otázky odkazujú na článok 56 ZFEÚ, ( 60 ) ako aj na smernice 2000/31 a 2006/123. ( 61 )

130.

Povinnosťami, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, sú jednak zápis do ROC, ktorý zahŕňa poskytovanie príslušných informácií o organizácii poskytovateľa a úhradu ročného príspevku, ako aj uloženie sankcií v prípade nesplnenia tejto povinnosti, a jednak zasielanie IES, teda povinnosti, ktorých porušenie vedie k uloženiu peňažných sankcií.

131.

Z hľadiska mechanizmov, ktoré právo Únie stanovuje na účely zabezpečenia voľného pohybu služieb, je však potrebné analyzovať tieto povinnosti nezávisle od seba. ( 62 ) V prejednávanej veci sa analýza musí týkať povinností zápisu do ROC, poskytovania informácií o štruktúre poskytovateľa online služieb, zasielania informácií o jeho ekonomickej situácii formou IES a úhrady ročného príspevku.

132.

Najprv vzniká otázka, či sa predmetné vnútroštátne opatrenia majú posudzovať z hľadiska smernice 2000/31, z hľadiska smernice 2006/123 alebo z hľadiska oboch týchto smerníc. Aby bolo možné odpovedať na túto otázku, je potrebné najprv overiť, či predmetné vnútroštátne opatrenia patria do pôsobnosti týchto smerníc.

133.

Pojem „služby informačnej spoločnosti“ je ústredným pojmom smernice 2000/31, aj keď ho táto smernica nedefinuje. Táto smernica totiž odkazuje na definíciu uvedenú v smernici 2015/1535.

134.

V tejto súvislosti podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, kvalifikovanie služieb poskytovaných žalobkyňami vo veci samej ako „služieb informačnej spoločnosti“ je zrejmé ( 63 ) alebo prinajmenšom sa zdá byť nesporné vo veciach týkajúcich sa smernice 2000/31. ( 64 ) Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd neposkytuje podrobné informácie umožňujúce overiť túto kvalifikáciu a táto kvalifikácia sa s prihliadnutím na všeobecný opis služieb predložený týmto súdom javí ako odôvodnená, ( 65 ) vychádzam z predpokladu, že na služby poskytované žalobkyňami vo veci samej sa vzťahuje pojem „služby informačnej spoločnosti“.

135.

Ďalším ústredným pojmom smernice 2000/31 je pojem „koordinovaná oblasť“. Tento pojem zahŕňa požiadavky týkajúce sa prístupu k činnosti súvisiacej so službou informačnej spoločnosti a vykonávania tejto činnosti, ktoré majú všeobecnú povahu, ako aj na požiadavky špeciálne navrhnuté pre poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo pre takéto služby. ( 66 )

136.

Poskytovateľ takýchto služieb podlieha požiadavkám spadajúcim do koordinovanej oblasti, ktoré stanoví členský štát, v ktorom má tento poskytovateľ sídlo (členský štát pôvodu). ( 67 ) Iný členský štát, v ktorom tento poskytovateľ pôsobí (členský štát určenia), v zásade nemôže obmedziť voľný pohyb týchto služieb „z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti“ ( 68 ). Mechanizmus stanovený v článku 3 smernice 2000/31 teda zavádza zásadu členského štátu pôvodu a vzájomné uznávanie podmienok prístupu k činnosti služieb informačnej spoločnosti (a jej výkonu) medzi členskými štátmi. ( 69 )

137.

Členský štát určenia sa výnimočne môže odchýliť od článku 3 ods. 2 smernice 2000/31 opatreniami prijatými „v súvislosti s určitou danou službou informačnej spoločnosti“, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 písm. a) a b) tejto smernice.

138.

Za týchto podmienok treba konštatovať, že vnútroštátny súd sa svojimi otázkami týkajúcimi sa slobodného poskytovania služieb, položenými v spojených veciach C‑662/22 a C‑667/22, v spojených veciach C‑664/22 a C‑666/22, ako aj vo veci C‑665/22, pýta, či sa má článok 3 ods. 2 a 4 smernice 2000/31 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnym opatreniam všeobecnej a abstraktnej povahy, ktorými členský štát ukladá poskytovateľovi služby informačnej spoločnosti usadenému v inom členskom štáte a) povinnosť zápisu do registra, b) povinnosť poskytovať príslušné informácie o svojej organizácii, c) povinnosť poskytovať príslušné informácie o svojej ekonomickej situácii a d) povinnosť zaplatiť finančný príspevok, ako aj uloženie sankcií za porušenie týchto povinností. V prípade kladnej odpovede a s ohľadom na spresnenie týkajúce sa nariadenia 2019/1150 uvedené v bode 92 vyššie sa vnútroštátny súd pýta, či skutočnosť, že tieto vnútroštátne opatrenia boli prijaté s deklarovaným cieľom zabezpečiť vykonávanie nariadenia 2019/1150, môže mať vplyv na výsledok uplatnenia mechanizmu stanoveného v článku 3 tejto smernice.

139.

Na účely odpovede na tieto otázky je v prvom rade potrebné najprv určiť, či povinnosti, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, ukladajú požiadavky spadajúce do koordinovanej oblasti v zmysle smernice 2000/31, ďalej či uloženie týchto povinností predstavuje výnimku z voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti, a napokon, či opatrenia prijaté na uloženie uvedených povinností spĺňajú podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 písm. a) a b) tejto smernice. V druhom rade je potrebné zaoberať sa vplyvom nariadenia 2019/1150 na výsledok analýzy týkajúcej sa smernice 2000/31.

140.

Vnútroštátny súd zastáva názor, že povinnosti, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, predstavujú požiadavky spadajúce do koordinovanej oblasti v zmysle smernice 2000/31.

141.

Naproti tomu talianska vláda tvrdí, že povinnosti zápisu do ROC a zasielania IES predstavujú jednoduchú informačnú povinnosť. Tieto povinnosti nebránia poskytovateľovi online služieb v riadnom výkone jeho činnosti. Táto vláda zdôrazňuje, že žalobkyne vo veciach C‑662/22 a C‑665/22 naďalej vykonávajú svoju činnosť, hoci nie sú zapísané v ROC.

142.

V tejto súvislosti je nesporné, že nesplnenie predmetných povinností vedie k značným sankciám. Okrem toho sa zdá, že AGCOM môže nariadiť pozastavenie činnosti poskytovateľa online služieb a pokiaľ ide o zápis do ROC, môže ho vykonať ex offo. ( 70 ) Preskúmanie správnosti týchto tvrdení prináleží vnútroštátnemu súdu. Naproti tomu Súdnemu dvoru prináleží poskytnúť vnútroštátnemu súdu objasnenia, ktoré mu umožnia určiť, či tieto povinnosti spadajú do koordinovanej oblasti.

143.

Pojem „koordinovaná oblasť“ definovaný v článku 2 písm. h) smernice 2000/31 zahŕňa požiadavky, ktoré musí poskytovateľ online služieb spĺňať, pokiaľ ide o „začatie činnosti súvisiacej so službou informačnej spoločnosti“ alebo „vykonávanie [takejto] činnosti“ (ďalej len „požiadavky týkajúce sa prístupu“, resp. „požiadavky týkajúce sa výkonu“).

144.

Z hľadiska mechanizmu stanoveného v článku 3 smernice 2000/31 rozlišovanie medzi požiadavkami týkajúcimi sa prístupu a požiadavkami týkajúcimi sa výkonu nemá nijaké praktické dôsledky. Považujem však za vhodné zaoberať sa touto dichotómiou, aby som vnútroštátnemu súdu poskytol objasnenia týkajúce sa rozsahu koordinovanej oblasti.

145.

V tejto súvislosti v prvom rade nemožno zabúdať na to, že požiadavky týkajúce sa prístupu a výkonu ukladá členský štát pôvodu prakticky bez výnimky.

146.

Podľa logiky mechanizmu stanoveného v článku 3 smernice 2000/31 totiž splnenie požiadaviek spadajúcich do koordinovanej oblasti, ktoré stanoví členský štát pôvodu, umožňuje poskytovateľovi služieb pôsobiť tak na trhu tohto členského štátu, ako aj na trhu ktoréhokoľvek iného členského štátu. Členský štát pôvodu zabezpečí, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom služieb, ktorý má sídlo na jeho území, boli v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré sa uplatňujú v tomto členskom štáte a ktoré spadajú do koordinovanej oblasti. ( 71 ) Tento dohľad, vykonávaný pri zdroji, má zabezpečiť efektívnu ochranu cieľov verejného záujmu, a to nielen pre používateľov v členskom štáte pôvodu, ale aj pre všetkých používateľov v Únii. ( 72 )

147.

Každý členský štát má teda osobitnú zodpovednosť, pokiaľ ide o určenie požiadaviek spadajúcich do koordinovanej oblasti. Tieto požiadavky musia byť navrhnuté tak, aby zohľadňovali záujmy existujúce nielen v členskom štáte pôvodu, ale aj v ktoromkoľvek inom členskom štáte. V opačnom prípade môže členský štát pôvodu spustiť v členskom štáte určenia reakciu upravenú v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31. Rozsah koordinovanej oblasti musí byť teda dostatočný na to, aby sa pri zdroji zabezpečila zákonnosť činností informačnej spoločnosti a efektívny dohľad nad týmito činnosťami nielen v záujme členského štátu pôvodu, ale tiež v záujme ktoréhokoľvek členského štátu. ( 73 )

148.

V druhom rade článok 2 písm. h) bod i) smernice 2000/31 objasňuje, že požiadavky týkajúce sa prístupu zahŕňajú najmä „požiadavky týkajúce sa kvalifikácie, povolenia alebo oznamovania“, zatiaľ čo požiadavky týkajúce sa výkonu zahŕňajú najmä „požiadavky týkajúce sa správania sa poskytovateľa služieb, požiadavky týkajúce sa kvality alebo obsahu služby, vrátane tých, ktoré sa uplatňujú na reklamu a zmluvy alebo požiadavky týkajúce sa zodpovednosti poskytovateľa služieb“. Naproti tomu takto definovaná koordinovaná oblasť „zahŕňa len požiadavky týkajúce sa on‑line činností“ ( 74 ), s výnimkou požiadaviek uplatniteľných na tovar ako taký, na dodávku tovaru a na služby, ktoré sa neposkytujú elektronicky. ( 75 )

149.

Z toho vyplýva, že z hľadiska koordinovanej oblasti je relevantná len „online zložka“. Nemožno teda prehliadať neúzemnú povahu činnosti, vo vzťahu ku ktorej sú uložené požiadavky zahrnuté do tejto oblasti.

150.

Online služby veľmi nezapadajú do koncepcie územnej pôsobnosti: poskytovateľ usadený v jednom členskom štáte môže trvale a nepretržite pôsobiť na území iného členského štátu bez toho, aby sa tam usadil alebo tam dokonca vycestoval.

151.

Ako som už mal príležitosť poznamenať v inej súvislosti, ( 76 ) tak ako v mnohých iných oblastiach, internet výrazne narušil kategórie, ktoré boli zavedené v „reálnom“ svete. Hoci totiž Zmluva spája na jednej strane trvalé vykonávanie činnosti v členskom štáte so stálou prevádzkarňou v tom istom členskom štáte a na druhej strane dočasné vykonávanie činnosti bez takejto prevádzkarne, internet umožňuje trvalý výkon činnosti v členskom štáte bez stálej prevádzkarne v tomto štáte.

152.

Opačné riešenie by totiž viedlo k absurdnému výsledku, že poskytovateľ, ktorý nie je usadený v členskom štáte určenia svojej služby, by sa považoval za usadeného v tomto štáte a musel by dodržiavať právne predpisy tohto členského štátu, nielen pokiaľ ide o jeho činnosť ako takú, ale aj pokiaľ ide o založenie a fungovanie jeho podniku. Bolo by to ešte absurdnejšie, ak si uvedomíme, že činnosti vykonávané na internete sú často zamerané na niekoľko alebo dokonca všetky členské štáty.

153.

Smernica 2000/31 tým, že združuje príslušné ustanovenia pod nadpisom „Vnútorný trh“ ( 77 ), otvorene nezaujíma stanovisko k rozlišovaniu medzi slobodou usadiť sa a slobodným poskytovaním služieb. Vzhľadom na zásadu dohľadu pri zdroji, ako aj z dôvodov uvedených v bodoch 149 až 152 vyššie sa však nemožno domnievať, že mechanizmus stanovený v článku 3 smernice 2000/31 je založený na logike, podľa ktorej poskytovateľ služby informačnej musí spĺňať podmienky na vykonávanie činnosti na trhu stanovené každým členským štátom, v ktorom pôsobí. Naopak, keďže cieľom tohto mechanizmu je predísť takejto situácii, koordinovaná oblasť musí zahŕňať aj podmienky, ktoré určujú zákonnosť činnosti vykonávanej na trhu.

154.

V treťom rade rozsah koordinovanej oblasti musí zahŕňať podmienky, ktoré určujú zákonnosť činnosti služby informačnej spoločnosti. „Neúzemná“ povaha takejto činnosti totiž často umožňuje takým či onakým spôsobom de facto zacieliť na zákazníkov z určitého členského štátu bez toho, aby sa narazilo na obmedzenia vyplývajúce z pojmu „územie“. Skutočnosť, že poskytovateľ môže bez splnenia jednej z týchto požiadaviek vykonávať svoju činnosť na území členského štátu, nemôže vylúčiť túto požiadavku z koordinovanej oblasti.

155.

Za týchto podmienok, hoci sa koordinovaná oblasť vzťahuje tak na požiadavky týkajúce sa prístupu, ako aj na požiadavky týkajúce sa výkonu, a v smernici 2000/31 sa s touto dichotómiou nespájajú nijaké právne dôsledky, predsa len ich možno rozlíšiť. Na jednej strane totiž požiadavky týkajúce sa výkonu, „ako napríklad požiadavky týkajúce sa správania sa poskytovateľa služieb, požiadavky týkajúce sa kvality alebo obsahu služby [alebo] zodpovednosti poskytovateľa služieb“ ( 78 ), majú za cieľ uviesť, ako sa má činnosť služby informačnej spoločnosti vykonávať zákonným spôsobom vo vzťahu k verejnosti, spotrebiteľom a iným hospodárskym subjektom. Predstavujú teda spôsoby výkonu takejto činnosti v jej horizontálnom aspekte. Na druhej strane požiadavky týkajúce sa prístupu sa týkajú podmienok, ktoré musí poskytovateľ spĺňať, najmä vo vzťahu k členskému štátu a jeho orgánom, aby mohol zákonným spôsobom začať vykonávať a vykonávať činnosť služby informačnej spoločnosti v členskom štáte pôvodu a v širšom zmysle aj na trhu ktoréhokoľvek iného členského štátu.

156.

Práve s prihliadnutím na tieto pripomienky treba určiť, či povinnosti, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, spadajú do koordinovanej oblasti.

157.

V prvom rade, pokiaľ ide o povinnosť zápisu do ROC, ktorej porušenie vedie k značným sankciám a ktorú môže členský štát určenia vykonať ex offo, táto povinnosť predstavuje požiadavku spadajúcu do koordinovanej oblasti.

158.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí talianska vláda, totiž skutočnosť, že poskytovateľ môže aj bez splnenia povinnosti zápisu do ROC de facto začať vykonávať činnosť služby informačnej spoločnosti a pokračovať v jej výkone, neznamená, že táto požiadavka sa netýka prístupu k tejto činnosti v zmysle článku 2 písm. h) smernice 2000/31. Okrem toho, pokiaľ ide o zápis do registra, v zásade nestačí vykonať tento zápis pri začatí činnosti: aby bola táto činnosť v súlade so zákonom, tento zápis musí zostať v platnosti po celú dobu jej vykonávania.

159.

V druhom rade, pokiaľ ide o povinnosť poskytovať informácie o štruktúre a ekonomickej situácii podniku, talianska vláda tvrdí, že tieto informácie sú užitočné, ba dokonca nevyhnutné na to, aby AGCOM mohol vykonávať svoju úlohu v oblasti regulácie, dohľadu, urovnávania sporov a ukladania sankcií. V tejto súvislosti v súlade so zásadou dohľadu nad činnosťou služby informačnej spoločnosti pri zdroji túto úlohu vykonáva v záujme každého členského štátu členský štát pôvodu. Povinnosť oznamovať informácie, ktoré umožňujú výkon takéhoto dohľadu, musí teda spadať do koordinovanej oblasti.

160.

V treťom rade, pokiaľ ide o finančný príspevok, podľa talianskej vlády je tento príspevok určený na pokrytie celkových administratívnych nákladov vynaložených v Taliansku pri výkone funkcií v oblasti regulácie, dohľadu, urovnávania sporov a ukladania sankcií, ktoré sú zverené AGCOM‑u. Jeho výška sa určuje na základe príjmov dosiahnutých v tomto členskom štáte.

161.

Povinnosť platiť takýto príspevok tiež predstavuje požiadavku, ktorá spadá do koordinovanej oblasti. Podmieňuje totiž zákonnosť trvalého prístupu poskytovateľa služieb na trh členského štátu. Okrem toho v súlade so zásadou dohľadu nad činnosťou služby informačnej spoločnosti pri zdroji tento príspevok si musí nárokovať subjekt, ktorý má v súlade s touto zásadou vykonávať dohľad nad poskytovateľom v záujme členského štátu, v ktorom má sídlo, a v záujme ktoréhokoľvek iného členského štátu.

162.

Vzhľadom na výklad smernice 2000/31, ktorý navrhujem, povinnosti, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, predstavujú požiadavky spadajúce do koordinovanej oblasti v zmysle tejto smernice.

163.

Vzniká ešte otázka, či uloženie povinností, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, poskytovateľovi služby informačnej spoločnosti usadenému v inom členskom štáte predstavuje obmedzenie voľného pohybu takýchto služieb, a teda výnimku z článku 3 ods. 2 smernice 2000/31. Na zodpovedanie tejto otázky je potrebné určiť, v akej situácii určité opatrenie prijaté členským štátom určenia obmedzuje voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti. V prejednávanej veci ide tiež o otázku, či sa má judikatúra týkajúca sa článku 56 ZFEÚ uplatniť v rámci mechanizmu stanoveného touto smernicou.

164.

Účastníci konania vo svojich pripomienkach odkazujú na líniu judikatúry týkajúcu sa článku 56 ZFEÚ, podľa ktorej vnútroštátna právna úprava použiteľná voči všetkým subjektom vykonávajúcim činnosti na vnútroštátnom území, ktorej predmetom nie je úprava podmienok týkajúcich sa poskytovania služieb dotknutých podnikov a ktorej prípadné obmedzujúce účinky na slobodné poskytovanie služieb sú príliš náhodné a príliš nepriame na to, aby sa ňou stanovená povinnosť mohla považovať za spôsobilú obmedziť túto slobodu, nepredstavuje obmedzenie v zmysle tohto článku. ( 79 )

165.

Zastávam však názor, že táto judikatúra sa v kontexte mechanizmu stanoveného v článku 3 smernice 2000/31 neuplatňuje.

166.

Na jednej strane požiadavky týkajúce sa výkonu, ktoré spadajú do koordinovanej oblasti, nemôžu patriť do pôsobnosti uvedenej judikatúry, keďže ide o požiadavky v pravom zmysle slova, ktorých „predmetom je úprava podmienok týkajúcich sa poskytovania služieb dotknutých podnikov“.

167.

Na druhej strane, čo je ešte dôležitejšie, pokiaľ ide o akúkoľvek požiadavku spadajúcu do koordinovanej oblasti vrátane požiadaviek týkajúcich sa prístupu, nemožno zabúdať na to, že normotvorca Únie môže prostredníctvom smernice spresniť spôsoby výkonu základnej slobody vnútorného trhu a stanoviť podmienky, ktoré sú ešte priaznivejšie pre riadne fungovanie tohto trhu, než sú podmienky stanovené primárnym právom.

168.

Presne tak je to v prípade mechanizmu stanoveného v článku 3 smernice 2000/31, ktorý vychádza z myšlienky dohľadu pri zdroji a zavádza zásadu členského štátu pôvodu, ako aj vzájomné uznávanie podmienok týkajúcich sa prístupu a výkonu medzi členskými štátmi ( 80 ). Stanovenie požiadaviek, ktoré idú nad rámec požiadaviek platných v členskom štáte pôvodu, je v rozpore s touto zásadou. Tento výklad je vyjadrený v judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa tohto mechanizmu.

169.

V rozsudku eDate Advertising a i. ( 81 ) Súdny dvor objasnil, že voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi je zabezpečený na základe mechanizmu stanoveného v článku 3 smernice 2000/31 tým, že takéto služby podliehajú právnemu režimu členského štátu usadenia ich poskytovateľov. Títo poskytovatelia preto nemôžu podliehať prísnejším požiadavkám, než sú tie, ktoré stanovuje hmotné právo platné v ich členských štátoch pôvodu. ( 82 )

170.

Vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Airbnb Ireland ( 83 ), vnútroštátny súd vychádzal z predpokladu, že predmetné vnútroštátne opatrenia, ktoré stanovujú povinnosť mať profesijný preukaz, obmedzujú slobodné poskytovanie služieb informačnej spoločnosti. Súdny dvor tento predpoklad výslovne potvrdil. ( 84 ) Súdny dvor konštatoval, že ak sa požiadavka mať profesijný preukaz vzťahuje najmä na poskytovateľov usadených v iných členských štátoch, než je členský štát určenia, táto požiadavka z tohto dôvodu sťažuje poskytovanie služieb v členskom štáte určenia. ( 85 ) Zastávam názor, že Súdny dvor chcel týmto konštatovaním povedať, v nadväznosti na rozsudok eDate Advertising a i. ( 86 ), že v dôsledku uvedenej požiadavky je poskytovanie služieb v členskom štáte určenia ťažšie než poskytovanie služieb v členskom štáte pôvodu podľa vnútroštátnych ustanovení, ktoré spadajú do koordinovanej oblasti a ktoré sa uplatňujú v tomto členskom štáte.

171.

V rozsudku A (Reklama a online predaj liekov) ( 87 ) Súdny dvor v súvislosti so štyrmi požiadavkami stanovenými členským štátom určenia v podstate konštatoval, že zákaz, ktorý môže obmedziť možnosť poskytovateľa služieb informačnej spoločnosti dostať sa do povedomia potenciálnych zákazníkov v členskom štáte určenia alebo prilákať týchto zákazníkov a propagovať služby online predaja svojich výrobkov, treba vnímať ako obmedzenie slobodného poskytovania služieb informačnej spoločnosti.

172.

Hoci sa formulácia použitá Súdnym dvorom líši od formulácií použitých v rozsudkoch eDate Advertising a i. ( 88 ) a Airbnb Ireland ( 89 ), Súdny dvor vychádzal v rozsudku A (Reklama a online predaj liekov) ( 90 ) z rovnakej logiky, na akej sú založené tieto rozsudky. Nenamietalo sa totiž, že dotknutý poskytovateľ vykonáva činnosť v súlade s požiadavkami, ktoré spadajú do koordinovanej oblasti a ktoré sa uplatňujú v členskom štáte pôvodu. ( 91 ) Požiadavka stanovujúca obmedzujúcejšie podmienky, pokiaľ ide o správanie poskytovateľa služieb, preto nevyhnutne porušuje článok 3 ods. 2 smernice 2000/31. Okrem toho na účely určenia, či predmetné vnútroštátne opatrenia obsahujú obmedzenie slobodného poskytovania služieb informačnej spoločnosti v zmysle článku 3 ods. 2 a 4 tejto smernice, Súdny dvor neodkázal na judikatúru týkajúcu sa článku 56 ZFEÚ. ( 92 )

173.

Z týchto troch rozsudkov vyvodzujem, že podriadenie činnosti služby informačnej spoločnosti na území členského štátu požiadavkám spadajúcim do koordinovanej oblasti, ktoré prekračujú rámec požiadaviek platných v členskom štáte pôvodu, obmedzuje voľný pohyb služieb, a preto môže vyplynúť len z opatrenia prijatého na základe článku 3 ods. 4 smernice 2000/31.

174.

Okrem toho sa zdá, že úvahu, podľa ktorej líniu judikatúry týkajúcu sa článku 56 ZFEÚ, spomenutú v bode 164 vyššie, nemožno uplatniť v rámci mechanizmu stanoveného v článku 3 smernice 2000/31, potvrdzuje judikatúra týkajúca sa tohto ustanovenia primárneho práva, v rámci ktorej Súdny dvor zohľadnil skutočnosť, že daná požiadavka už bola predmetom preskúmania v členskom štáte pôvodu.

175.

V prvom rade v konaní o určenie nesplnenia povinnosti ( 93 ) Komisia tvrdila, že povinnosť zápisu do registra a prísne sankcie v prípade porušenia tejto povinnosti robia zo zápisu do tohto registra podstatnú podmienku výkonu činností na území členského štátu, ktorý túto povinnosť stanovil. Súdny dvor po tom, čo upozornil na skutočnosť, že predmetná povinnosť sa vzťahuje aj na poskytovateľa služieb usadeného v inom členskom štáte, ktorý už v súlade s právnou úpravou tohto iného štátu spĺňa formality rovnocenné formalitám vyžadovaným na základe uvedenej povinnosti, dospel k záveru, že táto povinnosť nie je v súlade s článkom 56 ZFEÚ. ( 94 )

176.

Ďalej v prejudiciálnom konaní týkajúcom sa článku 56 ZFEÚ a smernice, ktorá v podstate stanovuje systém vzájomného uznávania odbornej praxe získanej v krajine pôvodu, Súdny dvor už rozhodol, že konanie o udelení povolenia zavedené hostiteľským členským štátom nesmie oddialiť ani skomplikovať výkon práva osoby usadenej v inom členskom štáte poskytovať svoje služby na území hostiteľského členského štátu, pokiaľ sa uskutočnilo preskúmanie podmienok prístupu k dotknutým činnostiam a zistilo sa, že tieto podmienky sú splnené. Ak sú tieto podmienky splnené, prípadná požiadavka zápisu do živnostenského registra hostiteľského členského štátu môže byť len automatická, nemôže predstavovať podmienku predchádzajúcu poskytovaniu služieb, viesť k administratívnym nákladom pre dotknutého poskytovateľa, ani viesť k povinnosti platiť príspevky profesijnej komore. ( 95 )

177.

Napokon Súdny dvor konštatoval, že právna úprava členského štátu, ktorá inštitúcii pôsobiacej na území tohto členského štátu stanovuje povinnosť poskytnúť vyhlásenia o „podozrivých“ operáciách a „vyžadované“ informácie priamo orgánu hostiteľského členského štátu, predstavuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb, keďže spôsobuje ťažkosti a dodatočné náklady na činnosti vykonávané v rámci režimu slobodného poskytovania služieb a môže sa priradiť ku kontrolám, ktoré už boli vykonané v členskom štáte, kde sa nachádza predmetná inštitúcia, a tým odradiť túto inštitúciu od vykonávania týchto činností. ( 96 )

178.

Na záver možno konštatovať, že vzhľadom na úvahu uvedenú v bode 173 vyššie uloženie povinností, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, poskytovateľovi služby informačnej spoločnosti usadenému v inom členskom štáte predstavuje obmedzenie voľného pohybu takýchto služieb, a teda k nemu môže dôjsť len na základe článku 3 ods. 4 smernice 2000/31.

179.

Opatrenia, ktoré sa odchyľujú od zásady voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti, musia spĺňať tak vecné, ako aj formálne podmienky stanovené v smernici 2000/31. Tieto podmienky sú kumulatívne. ( 97 )

180.

V rozsahu, v akom sa formálne podmienky týkajú oznamovacej povinnosti, tieto podmienky preskúmam spolu s oznamovacou povinnosťou stanovenou v smernici 2015/1535 v poslednej časti svojich návrhov, pričom teraz sa zameriam len na vecné podmienky. Kým však prejdem k ich analýze, rád by som uviedol poznámku k povahe opatrení, ktorými sa stanovuje výnimka.

181.

V odlišnom kontexte som sa už priklonil k výkladu, podľa ktorého všeobecné a abstraktné ustanovenia nemožno považovať za „opatrenia“ v zmysle článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31. Odkazujem teda na analýzu, ktorú som uviedol v predmetných návrhoch, ( 98 ) v ktorých som v podstate konštatoval, že opatrenia uvedené v tomto ustanovení musia byť dostatočne cielené. Súdny dvor sa stotožnil s hlavnými argumentmi tejto analýzy v rozsudku Google Ireland a i. ( 99 ), v ktorom konštatoval, že uvedené ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že všeobecné a abstraktné opatrenia týkajúce sa kategórie určitých služieb informačnej spoločnosti, ktoré sú opísané všeobecne a ktoré sa uplatňujú bez rozdielu na každého poskytovateľa tejto kategórie služieb, nepatria pod pojem „opatrenia, ktoré sú prijaté proti určitej službe informačnej spoločnosti“ v zmysle tohto ustanovenia.

182.

V prejednávanej veci sa opatrenia, ktorými vnútroštátny zákonodarca ukladá povinnosti, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, týkajú každého poskytovateľa online služieb, pričom nie sú zamerané na osobitnú oblasť ani na členský štát pôvodu týchto služieb. Preto sa na tieto opatrenia nevzťahuje článok 3 ods. 4 smernice 2000/31 a vnútroštátny zákonodarca sa uvedenými opatreniami nemôže odchýliť od zásady stanovenej v článku 3 ods. 2 tejto smernice.

183.

Za týchto okolností nie je potrebné preskúmať, či predmetné vnútroštátne opatrenia spĺňajú vecné podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31. Pre úplnosť však budem pokračovať vo svojej analýze, aby som v plnom rozsahu reagoval na obavy vnútroštátneho súdu, ako aj na tvrdenia účastníkov konania.

184.

Pripomínam, že podľa článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31 musí byť dotknuté reštriktívne opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie verejného poriadku, ochrany verejného zdravia, verejnej bezpečnosti alebo ochrany spotrebiteľa, musí byť prijaté voči službe informačnej spoločnosti, ktorá skutočne narúša tieto ciele alebo predstavuje závažné a podstatné ohrozenie týchto cieľov, a musí byť primerané uvedeným cieľom. Tieto podmienky preskúmam v uvedenom poradí.

185.

Vnútroštátny súd uvádza, že predmetné vnútroštátne opatrenia boli prijaté s deklarovaným cieľom zabezpečiť vykonávanie nariadenia 2019/1150. Talianska vláda súhlasí s týmto názorom a dodáva, že cieľom povinností vyplývajúcich z týchto opatrení je identifikovať a riešiť narušenia hospodárskej súťaže. ( 100 )

186.

Pripomínam, že cieľom nariadenia 2019/1150 je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu vytvorením spravodlivého, predvídateľného, udržateľného a dôveryhodného online podnikateľského prostredia v rámci vnútorného trhu. Aj za predpokladu, že predmetné opatrenia majú zabezpečiť tento cieľ, mám problém identifikovať dôvody, ktoré by umožňovali konštatovať, že tieto opatrenia sledujú jeden z cieľov uvedených v článku 3 ods. 4 písm. a) bode i) smernice 2000/31.

187.

Ciele týkajúce sa verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a verejnej bezpečnosti možno totiž ľahko vylúčiť. Naproti tomu si možno klásť otázku, či tieto vnútroštátne opatrenia nesledujú cieľ súvisiaci s ochranou spotrebiteľov.

188.

Ochrana spotrebiteľov však nezahŕňa ochranu podnikov a nariadenie 2019/1150 stanovuje len pravidlá týkajúce sa vzťahov medzi poskytovateľmi online služieb a profesionálnymi používateľmi.

189.

Je pravda, že v rámci vymedzenia pôsobnosti nariadenia 2019/1150 sa v ňom zohľadňuje miesto, kde sa nachádzajú spotrebitelia, na ktorých sa činnosti profesionálnych používateľov zameriavajú. ( 101 ) Okrem toho v odôvodnení 3 tohto nariadenia sa uznáva existencia súvislosti medzi „transparentnos[ťou] a dôver[ou] v ekonomiku online platforiem v rámci vzťahov medzi podnikmi“ a zlepšením dôvery spotrebiteľov v ekonomiku online platforiem.

190.

Ako sa však uvádza v tomto odôvodnení, táto súvislosť je len nepriama. Čo je ešte dôležitejšie, v nariadení 2019/1150 sa potvrdzuje, že „priamymi vplyvmi rozvoja ekonomiky online platforiem na spotrebiteľov sa však zaoberajú iné právne predpisy Únie, najmä spotrebiteľské acquis“ ( 102 ).

191.

Za týchto okolností sa zdá, že povinnosti, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, nesledujú nijaký z cieľov uvedených v článku 3 ods. 4 písm. a) bode i) smernice 2000/31.

192.

Ani vnútroštátny súd, ani talianska vláda neposkytujú informácie, pokiaľ ide o vecnú podmienku stanovenú v článku 3 ods. 4 písm. a) bode ii) smernice 2000/31.

193.

Súdny dvor teda nemá k dispozícii informácie, ktoré by mu umožnili užitočne objasniť normatívny obsah tohto ustanovenia. V každom prípade, ak neexistujú dôkazy, že predmetná služba skutočne narúša jeden z cieľov uvedených v článku 3 ods. 4 písm. a) bode i) smernice 2000/31 alebo predstavuje riziko ich narušenia, členský štát určenia sa nemôže odchýliť od zásady voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti.

194.

Ako vyplýva z mojej analýzy, predmetné vnútroštátne opatrenia nespĺňajú požiadavky článku 3 ods. 4 písm. a) bodov i) a ii) smernice 2000/31. Nie je preto potrebné zaoberať sa proporcionalitou týchto opatrení. Pre úplnosť však stručne preskúmam podmienku proporcionality stanovenú v článku 3 ods. 4 písm. a) bode iii) tejto smernice.

195.

Podľa uvedeného ustanovenia opatrenie stanovujúce výnimku musí byť primerané jednému z cieľov uvedených v článku 3 ods. 4 písm. a) bode i) smernice 2000/31. Okrem toho v súlade s požiadavkou tohto ustanovenia takéto opatrenie musí byť tiež „nevyhnutné“ na dosiahnutie príslušného cieľa.

196.

Presne v tomto duchu Súdny dvor objasnil, že pokiaľ ide o tieto dve podmienky, treba na účely posúdenia súladu predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie zohľadniť judikatúru týkajúcu sa článkov 34 a 56 ZFEÚ, keďže tieto podmienky sa vo veľkej miere prekrývajú s podmienkami, ktorým je podriadený akýkoľvek zásah do základných slobôd zaručených v týchto článkoch Zmluvy o FEÚ. ( 103 )

197.

V súlade so zásadou proporcionality sa vyžaduje, aby opatrenia prijaté členskými štátmi neprekračovali hranice toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, čo znamená, že v prípade, ak existuje voľba medzi viacerými vhodnými opatreniami, je potrebné použiť opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a že spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom.

198.

V tejto súvislosti z nariadenia 2019/1150 vyplýva, že súvislosť medzi cieľom tohto nariadenia a ochranou spotrebiteľov je len nepriama a že „priamymi vplyvmi rozvoja ekonomiky online platforiem na spotrebiteľov sa… zaoberajú iné právne predpisy Únie“ ( 104 ). Samotný normotvorca Únie tak zastáva názor, že ustanovenia uvedeného nariadenia nie sú vhodné na dosiahnutie cieľa ochrany spotrebiteľov. To isté musí platiť, aj pokiaľ ide o opatrenia na vykonanie uvedeného nariadenia.

199.

Na záver svojej analýzy smernice 2000/31 konštatujem, že vnútroštátne opatrenia, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, nepredstavujú opatrenia, ktorými sa stanovuje výnimka v zmysle článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31, ( 105 ) a v každom prípade nespĺňajú vecné podmienky stanovené v tomto ustanovení. Tieto vnútroštátne opatrenia sa teda nemôžu uplatňovať na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti usadených v iných členských štátoch, než je členský štát, ktorý tieto opatrenia prijal.

200.

Treba však ešte overiť, či smernica 2006/123, a za predpokladu, že predmetné povinnosti vyplývajú z opatrení na vykonanie nariadenia 2019/1150, ani toto nariadenie nespochybňujú tento výsledok.

201.

Vnútroštátny súd odkazuje na smernicu 2006/123 vo viacerých svojich prejudiciálnych otázkach. ( 106 )

202.

Ako vyplýva z návrhov na začatie prejudiciálneho konania, všetky tieto otázky sa týkajú článku 16 tejto smernice. Podľa tohto ustanovenia členské štáty rešpektujú právo poskytovateľov poskytovať služby v inom členskom štáte než v tom, v ktorom sú usadení. Uvedená smernica tiež stanovuje podmienky, za ktorých sa členský štát môže odchýliť od slobodného poskytovania služieb. Tieto podmienky sa líšia od podmienok stanovených v článku 3 ods. 2 a 4 smernice 2000/31.

203.

Z mojej analýzy vyplýva, že článok 3 ods. 4 uvedenej smernice bráni uloženiu povinností, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, poskytovateľovi usadenému v inom členskom štáte. Vzniká teda otázka, či smernica 2006/123 môže mať vplyv na výsledok uplatnenia mechanizmu stanoveného v článku 3 smernice 2000/31.

204.

V tejto súvislosti článok 3 ods. 1 smernice 2006/123 stanovuje, že v prípade rozporu majú ustanovenia aktov, ktoré upravujú osobitné aspekty prístupu k činnosti v oblasti služieb alebo jej výkonu v osobitných oblastiach, prednosť pred ustanoveniami tejto smernice. Mechanizmus stanovený v článku 3 smernice 2000/31 sa týka len služieb informačnej spoločnosti a ich voľného pohybu v Únii. Článok 3 smernice 2000/31 sa teda týka tak prístupu k činnosti v oblasti služieb v osobitnej oblasti, ako aj výkonu takejto činnosti. Predstavuje teda lex specialis vo vzťahu k článku 16 smernice 2006/123 a má pred týmto článkom prednosť. ( 107 )

205.

Len pre úplnosť uvádzam, že si samozrejme možno klásť otázku, rovnako ako to robia účastníci konania, či v prejednávanej veci existuje „rozpor“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2006/123. Táto smernica však v každom prípade nemôže spochybniť výsledok uplatnenia mechanizmu stanoveného v článku 3 smernice 2000/31 ani viesť k uloženiu povinností vyplývajúcich z predmetných vnútroštátnych opatrení poskytovateľovi usadenému v inom členskom štáte.

206.

V prípade existencie „rozporu“ by totiž článok 16 smernice 2006/123 musel dať prednosť článku 3 smernice 2000/31. V prípade neexistencie „rozporu“, za predpokladu kumulatívnej uplatniteľnosti týchto dvoch ustanovení, by článok 16 smernice 2006/123 nemohol zastrieť skutočnosť, že predmetné vnútroštátne opatrenia nespĺňajú vecné podmienky stanovené v článku 3 smernice 2000/31.

207.

Nie je teda potrebné odpovedať na prejudiciálne otázky, ktoré sa týkajú smernice 2006/123.

208.

Ako som uviedol v bode 129 vyššie, prejudiciálne otázky týkajúce sa slobodného poskytovania služieb sú zamerané tak na smernice 2000/31 a 2006/123, ako aj na článok 56 ZFEÚ.

209.

Výklad týchto smerníc však bude postačovať na vyriešenie sporov vo veci samej z hľadiska práva Únie. Akékoľvek vnútroštátne opatrenie prijaté v oblasti, ktorá bola predmetom úplnej harmonizácie na úrovni práva Únie, sa totiž musí posudzovať s ohľadom na ustanovenia tohto harmonizačného opatrenia a nie s ohľadom na ustanovenia primárneho práva. ( 108 ) Keďže uvedené smernice spresňujú zásady upravujúce fungovanie vnútorného trhu stanovené v primárnom práve, nie je potrebné zaoberať sa primárnym právom. Na účely rozhodnutia vo veci samej teda nie je potrebné odpovedať na otázky týkajúce sa článku 56 ZFEÚ.

210.

Zostáva ešte otázka, či sa má v rámci mechanizmu stanoveného v článku 3 smernice 2000/31 zaobchádzať s opatreniami na vykonanie nariadenia 2019/1150 rozdielne. Analýza tejto otázky má dvojaký význam.

211.

Na jednej strane totiž, ako som už uviedol v prvej časti týchto návrhov, vnútroštátne opatrenia, o ktoré ide vo veci C‑663/22 a v širšom zmysle aj vo veci C‑665/22, nepredstavujú opatrenia na vykonanie nariadenia 2019/1150. ( 109 ) Pre prípad, že by sa Súdny dvor nestotožnil s mojimi úvahami vo veci C‑665/22, ktorá sa týka poskytovateľa usadeného v členskom štáte, by však vnútroštátny súd mal určiť, či skutočnosť, že tieto opatrenia predstavujú opatrenia na vykonanie tohto nariadenia, nespochybňuje neuplatniteľnosť týchto opatrení na takéhoto poskytovateľa.

212.

Na druhej strane odpoveď na uvedenú otázku môže byť pre vnútroštátny súd užitočná v iných veciach, na ktoré sa vzťahujú tieto návrhy, keďže tieto veci sa týkajú povinnosti zápisu do ROC a úhrady finančného príspevku.

213.

V tejto súvislosti na jednej strane článok 1 ods. 3 smernice 2000/31 uvádza, že táto smernica dopĺňa právo Únie uplatniteľné na služby informačnej spoločnosti bez toho, aby bola dotknutá najmä úroveň ochrany zdravia obyvateľstva a záujmov spotrebiteľa, ktoré sú ustanovené v aktoch Únie a vo vnútroštátnych právnych predpisoch, ktoré ich vykonávajú, „pokiaľ to neobmedzuje slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti“. Na druhej strane z článku 1 ods. 5 nariadenia 2019/1150 vyplýva, že týmto nariadením nie je dotknuté právo Únie uplatniteľné okrem iného v oblasti elektronického obchodu.

214.

Je zrejmé, že smernica 2000/31 je v tejto oblasti uplatniteľná. Opatrenie na vykonanie nariadenia 2019/1150 teda nemá prednosť pred mechanizmom stanoveným v článku 3 tejto smernice. V dôsledku toho skutočnosť, že vnútroštátne opatrenia boli prijaté s deklarovaným cieľom zabezpečiť vykonávanie tohto nariadenia, nemôže mať vplyv na ich neuplatniteľnosť vyplývajúcu z tohto mechanizmu.

215.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prejudiciálne otázky položené v spojených veciach C‑662/22 a C‑667/22, v spojených veciach C‑664/22 a C‑666/22 a vo veci C‑665/22, preformulované v bode 138 vyššie, odpovedať tak, že článok 3 ods. 2 a 4 smernice 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnym opatreniam všeobecnej a abstraktnej povahy, ktorými členský štát ukladá poskytovateľovi služby informačnej spoločnosti usadenému v inom členskom štáte a) povinnosť zápisu do registra, b) povinnosť poskytovať príslušné informácie o svojej organizácii, c) povinnosť poskytovať príslušné informácie o svojej ekonomickej situácii a d) povinnosť zaplatiť finančný príspevok, ako aj uloženie sankcií za porušenie týchto povinností. Skutočnosť, že tieto vnútroštátne opatrenia boli prijaté s deklarovaným cieľom zabezpečiť vykonávanie nariadenia 2019/1150, nemôže mať vplyv na neuplatniteľnosť týchto opatrení na takéhoto poskytovateľa.

216.

Viaceré prejudiciálne otázky v prejednávaných veciach týkajúcich sa poskytovateľov usadených vo svojich členských štátoch pôvodu sa týkajú povinností predchádzajúceho oznámenia stanovených smernicami 2000/31 a 2015/1535. ( 110 )

217.

Z pragmatického hľadiska by analýza týchto otázok bola nadbytočná, ak by sa Súdny dvor stotožnil s mojím stanoviskom k výkladu smernice 2000/31.

218.

Zdá sa totiž, že predmetné vnútroštátne opatrenia ukladajú požiadavky spadajúce do koordinovanej oblasti v zmysle smernice 2000/31 a obmedzujú voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti. Z hľadiska tejto smernice sa teda nemôžu uplatňovať na poskytovateľov usadených v iných členských štátoch, než je členský štát, ktorý tieto opatrenia prijal.

219.

Okrem toho vnútroštátne opatrenia, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, nemôžu patriť do pôsobnosti článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 z dôvodu, že tieto opatrenia majú všeobecnú a abstraktnú povahu. ( 111 ) V každom prípade táto úvaha nemá vplyv na konštatovanie uvedené v bode 217 vyššie. Členský štát nemôže obísť mechanizmus stanovený v článku 3 tejto smernice a uložiť požiadavky spadajúce do koordinovanej oblasti prostredníctvom všeobecného a abstraktného opatrenia.

220.

Pre úplnosť a pre prípad, že by sa Súdny dvor nestotožnil s mojou analýzou týkajúcou sa smernice 2000/31, sa však budem v ďalšej časti zaoberať oznamovacími povinnosťami stanovenými touto smernicou a smernicou 2015/1535.

221.

Nesplnenie oznamovacích povinností stanovených smernicami 2000/31 a 2015/1535 členským štátom má za následok nepoužiteľnosť dotknutých opatrení voči jednotlivcom. ( 112 )

222.

Je pravda, že nesplnenie oznamovacej povinnosti stanovenej smernicou 2000/31 vedie k nepoužiteľnosti vnútroštátneho opatrenia voči poskytovateľom usadeným v iných členských štátoch, než je členský štát pôvodu, zatiaľ čo nesplnenie oznamovacej povinnosti stanovenej smernicou 2015/1535 vedie k nepoužiteľnosti tohto opatrenia voči poskytovateľom usadeným v ktoromkoľvek členskom štáte. Všetky veci, v ktorých vnútroštátny súd položil otázku týkajúcu sa oznamovacej povinnosti (teda okrem veci C‑663/22), sa však týkajú poskytovateľov usadených v iných členských štátoch ako Taliansko.

223.

Nič nenasvedčuje tomu, že povinnosti, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, boli oznámené podľa smernice 2000/31 alebo podľa smernice 2015/1535.

224.

Talianska vláda však v podstate v prvom rade tvrdí, že predmetné vnútroštátne opatrenia nie sú technickými predpismi, ktoré sa musia oznámiť podľa smernice 2015/1535. Dodávam, že v kontexte prejednávaných vecí táto argumentácia vyvoláva novú otázku týkajúcu sa vymedzenia rozsahu oznamovacích povinností stanovených smernicami 2000/31 a 2015/1535.

225.

V druhom rade talianska vláda tvrdí, že predmetné vnútroštátne opatrenia nepodliehajú oznamovacej povinnosti z dôvodu, že predstavujú opatrenia na vykonanie nariadenia 2019/1150.

226.

Je teda potrebné analyzovať tieto dve tvrdenia, ktoré sa týkajú rozsahu oznamovacej povinnosti stanovenej tak smernicou 2000/31, ako aj smernicou 2015/1535, a prípadného vplyvu nariadenia 2019/1150 na existenciu tejto povinnosti.

227.

Podľa článku 3 ods. 4 písm. b) druhej zarážky smernice 2000/31 dotknutý členský štát musí vopred a bez toho, aby bolo dotknuté súdne konanie vrátane predbežného konania a aktov uskutočnených v rámci vyšetrovania trestných činov, oznámiť Komisii a členskému štátu, na ktorého území je usadený poskytovateľ dotknutej služby, svoj zámer prijať dotknuté reštriktívne opatrenia.

228.

Rozsah oznamovacej povinnosti stanovenej v článku 3 ods. 4 písm. b) smernice 2000/31 je určený jednak pôsobnosťou tejto smernice, ako aj jej ústredným pojmom, teda pojmom „koordinovaná oblasť“, a jednak povahou opatrení, ktorými sa členský štát môže odchýliť od zásady slobodného poskytovania služieb informačnej spoločnosti.

229.

Koordinovaná oblasť v zmysle smernice 2000/31 totiž zahŕňa požiadavky všeobecnej povahy a požiadavky špeciálne navrhnuté pre poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo pre takéto služby [článok 2 písm. h)]. Členský štát určenia nemôže s výhradou výnimiek stanovených v článku 3 ods. 4 tejto smernice obmedziť voľný pohyb takýchto služieb z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti (článok 3 ods. 2). Oznamovacia povinnosť stanovená v článku 3 ods. 4 písm. b) uvedenej smernice sa teda vzťahuje len na opatrenia spadajúce do koordinovanej oblasti, ktoré obmedzujú voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti.

230.

Okrem toho rozsah oznamovacej povinnosti je určený povahou opatrení, ktorými sa členský štát môže odchýliť od zásady voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti z členského štátu. Z týchto návrhov vyplýva, že všeobecné a abstraktné opatrenia týkajúce sa kategórie určitých služieb informačnej spoločnosti, ktoré sú opísané všeobecne a ktoré sa uplatňujú bez rozdielu na každého poskytovateľa tejto kategórie služieb, nemožno kvalifikovať ako „opatrenia“ v zmysle článku 3 ods. 4 smernice 2000/31. ( 113 ) V dôsledku toho, ako vyplýva z rozsudku Google Ireland a i. ( 114 ), takéto vnútroštátne opatrenia nepodliehajú oznamovacej povinnosti stanovenej v článku 3 ods. 4 písm. b) druhej zarážke tejto smernice. Predmetné vnútroštátne opatrenia majú takúto všeobecnú a abstraktnú povahu a zdá sa, že sa uplatňujú bez rozdielu na každého poskytovateľa určitej kategórie služieb.

231.

V dôsledku toho jednak Talianska republika nemala povinnosť oznámiť predmetné vnútroštátne opatrenia všeobecnej a abstraktnej povahy na základe článku 3 ods. 4 písm. b) smernice 2000/31. Taktiež, čo je ešte dôležitejšie, tieto opatrenia sa nemôžu vôbec uplatňovať na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti usadených v iných členských štátoch, než je členský štát, ktorý tieto opatrenia prijal. ( 115 ) Aj za predpokladu, že uvedené vnútroštátne opatrenia predstavujú opatrenia na vykonanie nariadenia 2019/1150, táto okolnosť nemôže mať vplyv na neuplatniteľnosť týchto opatrení. ( 116 )

232.

Tu by sa moja analýza mohla skončiť. Vzhľadom na skutočnosť, že vnútroštátny súd svojimi prejudiciálnymi otázkami odkazuje aj na smernicu 2015/1535, však ešte preskúmam otázku, či predmetné vnútroštátne opatrenia mali byť oznámené podľa tejto smernice. Spresňujem, že odpoveď na túto otázku nemá vplyv na záver týkajúci sa nepoužiteľnosti týchto vnútroštátnych opatrení voči poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti usadeným v iných členských štátoch, než je štát, ktorý tieto opatrenia prijal.

233.

Oznamovacia povinnosť je stanovená v článku 5 ods. 1 smernice 2015/1535, ktorý v zásade ukladá členským štátom povinnosť okamžite oznámiť Komisii všetky návrhy technických predpisov.

234.

Pojem „technický predpis“ je teda jadrom smernice 2015/1535 a určuje rozsah oznamovacej povinnosti uloženej touto smernicou. Definícia tohto pojmu je uvedená v článku 1 ods. 1 písm. f) uvedenej smernice. Podľa tejto definície na to, aby sa vnútroštátna právna úprava týkajúca sa služby informačnej spoločnosti mohla kvalifikovať ako „technický predpis“, nielenže sa na ňu musí vzťahovať kvalifikácia „pravidla vzťahujúceho sa na služby“, ako je vymedzené v článku 1 ods. 1 písm. e) tejto smernice, ale musí byť tiež de iure alebo de facto povinná, najmä pri poskytovaní dotknutej služby alebo jej používaní v členskom štáte alebo v jeho väčšej časti. ( 117 )

235.

Pravidlá vzťahujúce sa na služby sú podľa článku 1 ods. 1 písm. e) smernice 2015/1535 požiadavky všeobecnej povahy, ktoré sa vzťahujú na zriaďovanie a vykonávanie služieb informačnej spoločnosti, „najmä ustanovenia týkajúce sa poskytovateľa služby, služieb ako takých a ich príjemcu a vylučujúce všetky pravidlá netýkajúce sa špecificky [takýchto] služieb“ ( 118 ).

236.

V tejto súvislosti sa vnútroštátne opatrenia, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, výslovne týkajú online sprostredkovateľských služieb a internetových vyhľadávačov. Takéto služby sú službami informačnej spoločnosti v pravom zmysle slova. ( 119 )

237.

Je pravda, že predmetné vnútroštátne opatrenia sa obmedzujú na rozšírenie už existujúcich povinností na tieto dve kategórie poskytovateľov. Nie je však potrebné klásť si otázku, či pred zmenami zavedenými týmito opatreniami boli tieto povinnosti uložené poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti. Z definície pojmu „pravidlo vzťahujúce sa na služby“ totiž nevyplýva požiadavka, aby sa vnútroštátne opatrenie vzťahovalo výlučne na služby informačnej spoločnosti. Stačí, aby sa predmetné opatrenie vzťahovalo na takúto službu explicitným a cieleným spôsobom, a to aj len v niektorých jeho ustanoveniach. ( 120 ) Ako som uviedol v bode 236 vyššie, v prejednávanej veci je to tak.

238.

Predmetné vnútroštátne opatrenia teda predstavujú „pravidlá vzťahujúce sa na služby“ v zmysle smernice 2015/1535. Okrem toho je nesporné, že tieto opatrenia majú záväznú povahu, a preto ich treba považovať za „technické predpisy“. Preto mali byť oznámené podľa tejto smernice. V opačnom prípade sa jednotlivec môže dovolávať nepoužiteľnosti týchto pravidiel voči sebe.

239.

Napokon zostáva ešte určiť, či by predmetné vnútroštátne opatrenia mohli byť napriek tomu použité voči jednotlivcovi v prípade, že by predstavovali opatrenia na vykonanie nariadenia 2019/1150.

240.

Je pravda, že článok 7 ods. 1 písm. a) smernice 2015/1535 stanovuje, že oznamovacia povinnosť sa nevzťahuje na „tie zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov alebo nezáväzné dohody, prostredníctvom ktorých členské štáty… plnia záväzné akty Únie, výsledkom ktorých je prijatie… pravidiel o službách“.

241.

Výnimka stanovená v článku 7 ods. 1 písm. a) smernice 2015/1535 sa vzťahuje na vnútroštátne ustanovenia, ktoré možno považovať za ustanovenia prijaté na účely plnenia záväzných aktov práva Únie. ( 121 ) Pokiaľ však akt práva Únie ponecháva členským štátom značný priestor na voľnú úvahu, vnútroštátne vykonávacie opatrenia nemožno kvalifikovať ako vnútroštátne ustanovenia na plnenie takéhoto záväzného aktu. ( 122 )

242.

Jediným ustanovením nariadenia 2019/1150, ktoré obsahuje presnejšie informácie o voľnej úvahe členských štátov, je článok 15. Podľa tohto článku každý členský štát musí zabezpečiť primerané a účinné presadzovanie tohto nariadenia, ako aj stanoviť pravidlá ustanovujúce (účinné, primerané a odrádzajúce) opatrenia uplatniteľné v prípade porušení tohto nariadenia a zabezpečiť ich vykonanie. Naproti tomu ani v jednom ustanovení uvedeného nariadenia sa nešpecifikuje miera voľnej úvahy, ktorou členské štáty disponujú pri zhromažďovaní informácií relevantných pre vykonávanie tohto nariadenia.

243.

Treba teda konštatovať, že na predmetné vnútroštátne opatrenia sa nevzťahuje výnimka stanovená v článku 7 ods. 1 písm. a) smernice 2015/1535. Tieto opatrenia preto mali byť oznámené podľa tejto smernice. V opačnom prípade sa jednotlivec môže dovolávať nepoužiteľnosti týchto pravidiel voči sebe.

244.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko), takto: