1.

Nariadenie (ES) č. 44/2001 ( 2 ), známe aj ako nariadenie Brusel I, v súlade s tradíciou zavedenou samotnými členskými štátmi od prijatia Dohovoru o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 3 ), stanovuje jednotné pravidlá týkajúce sa uznávania a výkonu rozsudkov v občianskych a obchodných veciach vydaných v členských štátoch. Podľa týchto pravidiel na to, aby rozhodnutie vydané v jednom členskom štáte (ďalej len „členský štát pôvodu“) mohlo byť vykonané v inom členskom štáte (ďalej len „dožiadaný členský štát“), musí posledný uvedený členský štát vyhlásiť toto rozhodnutie za vykonateľné.

2.

Nariadenie Brusel I bolo nahradené nariadením (EÚ) č. 1215/2012 ( 4 ) (ďalej len „nariadenie Brusel Ia“), ktoré zachádza ďalej ako jeho predchodca a zavádza systém automatického výkonu („bez potreby osobitného konania“) rozsudkov v občianskych a obchodných veciach vydaných v členských štátoch.

3.

Nič to však nemení na tom, že podľa ustanovení týchto dvoch nariadení a s odkazom na tradičné riešenie medzinárodného práva súkromného má dožiadaný členský štát právo odmietnuť vykonanie rozhodnutia, ak je v rozpore s jeho verejným poriadkom.

4.

Samozrejme možno tvrdiť, že existencia výhrady verejného poriadku predstavuje potrebnú a nevyhnutnú podmienku liberalizácie požiadaviek stanovených na priznanie vykonateľnosti cudzím rozhodnutiam na území dožiadaného členského štátu: ten sa menej zdráha prijať cudzie rozhodnutia, ak má k dispozícii poistku, ktorá mu umožňuje mať posledné slovo, pokiaľ ide o účinky takýchto rozhodnutí na jeho území.

5.

Špecifickosť prejednávanej veci spočíva v tom, že vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutí vydaných v členskom štáte pôvodu bolo zamietnuté z dôvodu, že výkon týchto rozhodnutí by porušoval slobodu prejavu zaručenú v článku 11 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Táto vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť nielen objasniť podmienky použitia ustanovenia o verejnom poriadku v takejto situácii, ale aj spresniť hranice svojej právomoci v oblasti prejudiciálnych konaní.

6.

Kapitola III nariadenia Brusel I s názvom „Uznávanie a výkon“ obsahuje tri oddiely, nazvané „Uznávanie“ (články 33 až 37), „Výkon“ (články 38 až 52) a „Spoločné ustanovenia“ (články 53 až 56), ako aj definíciu pojmu „rozsudok“ (článok 32).

7.

Článok 33 tohto nariadenia, ktorým sa začína prvý oddiel kapitoly III týkajúci sa uznávania rozsudkov vydaných v inom členskom štáte, než v ktorom sa žiada o uznanie, v odseku 1 stanovuje, že „rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania“.

8.

Článok 34 bod 1 uvedeného nariadenia stanovuje, že rozsudok sa neuzná, ak „je uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada“.

9.

Článok 36 toho istého nariadenia uvádza, že „za žiadnych okolností sa nesmie cudzí rozsudok skúmať z hľadiska rozhodnutia vo veci samej“.

10.

Článok 38 nariadenia Brusel I, ktorým sa začína druhý oddiel kapitoly III týkajúci sa výkonu rozsudkov vydaných v iných členských štátoch, v odseku 1 stanovuje:

„Rozsudok vydaný v členskom štáte a vykonateľný v tomto štáte sa vykoná v inom členskom štáte, ak tam bol vyhlásený za vykonateľný na návrh zainteresovaného účastníka.“

11.

Článok 41 tohto nariadenia stanovuje, že „rozsudok sa vyhlási za vykonateľný ihneď po splnení formálnych náležitostí podľa článku 53 bez skúmania podľa článku 34 a 35. Účastník, proti ktorému sa o výkon žiada, nemá v tomto štádiu konania právo robiť žiadne podania k návrhu“.

12.

Článok 43 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje, že „proti rozhodnutiu o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti sa môže odvolať každý z účastníkov“.

13.

Článok 45 toho istého nariadenia znie:

„1.   Súd, ktorý koná o odvolaní podľa článku 43 alebo článku 44, môže odmietnuť vydať alebo zrušiť vydané vyhlásenie vykonateľnosti len na základe jedného z dôvodov uvedených v článkoch 34 a 35. Svoje rozhodnutie vydá bez odkladu.

2.   Za žiadnych okolností sa nesmie cudzí rozsudok skúmať z hľadiska rozhodnutia vo veci samej.“

14.

Článok 48 nariadenia Brusel I stanovuje:

„1.   Ak sa cudzí rozsudok týka viacerých vecí a vyhlásenie vykonateľnosti nemožno vydať vo všetkých týchto veciach, súd alebo príslušný orgán ho vydá v jednej veci alebo niekoľkých veciach.

2.   Navrhovateľ môže žiadať vyhlásenie vykonateľnosti len vo vzťahu k častiam rozsudku.“

15.

Denník Le Monde uverejnil 7. decembra 2006 článok, v ktorom jeho autor pán EE, novinár zamestnaný v tomto denníku, tvrdil, že futbalové kluby Real Madrid a FC Barcelona využívali služby doktora X. Fuentesa, ktorý bol strojcom dopingovej siete v prostredí cyklistiky. Úryvok z článku sa objavil na titulnej strane spolu s kresbou s podtitulom Dopage: le football après le cyclisme (Doping: po cyklistike futbal), ktorá zobrazuje cyklistu oblečeného vo farbách španielskej vlajky a obklopeného malými futbalistami a striekačkami. O tomto uverejnení informovali mnohé médiá, najmä španielske.

16.

Dňa 23. decembra 2006 uverejnil denník Le Monde bez komentára list, ktorý mu zaslal Real Madrid a ktorý tieto tvrdenia popiera.

17.

Tento klub a člen jeho lekárskeho tímu, žalobcovia vo veci samej, podali na Juzgado de Primera Instancia no19 de Madrid (Súd prvého stupňa č. 19 Madrid, Španielsko) žalobu o náhradu škody založenú na poškodení ich cti proti spoločnosti Éditrice du Monde a novinárovi, ktorý bol autorom dotknutého článku, žalovanými vo veci samej.

18.

Rozsudkom z 27. februára 2009 tento súd uložil žalovaným vo veci samej povinnosť zaplatiť sumu 300000 eur klubu Real Madrid a sumu 30000 eur členovi jeho lekárskeho tímu a nariadil uverejnenie svojho rozhodnutia v denníku Le Monde. Žalovaní vo veci samej podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Audiencia Provincial de Madrid (Vyšší provinčný súd Madrid, Španielsko), ktorý v podstate potvrdil uvedený rozsudok. Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) rozsudkom z 24. februára 2014 zamietol opravný prostriedok podaný proti tomuto poslednému uvedenému rozhodnutiu.

19.

Juzgado de Primera Instancia no19 de Madrid (Súd prvého stupňa č. 19 Madrid) uznesením z 11. júla 2014 nariadil spoločne a nerozdielne ( 5 ) výkon rozhodnutia Tribunal Supremo (Najvyšší súd) a zaplatenie sumy 390000 eur ako istiny, úrokov a nákladov v prospech klubu Real Madrid, a následne uznesením z 9. októbra 2014 nariadil výkon tohto rozhodnutia a zaplatenie sumy 33000 eur ako istiny, úrokov a nákladov v prospech člena lekárskeho tímu klubu.

20.

Dňa 15. februára 2018 vedúci súdnej kancelárie Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvej inštancie Paríž, Francúzsko) vydal dve vyhlásenia vykonateľnosti týchto uznesení.

21.

Rozsudkami z 15. septembra 2020 Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko) tieto vyhlásenia zrušil. Keďže sa domnieval, že uznesenia z 11. júla a 9. októbra 2014 sú zjavne v rozpore s francúzskym medzinárodným verejným poriadkom, tento súd rozhodol, že ich nemožno vo Francúzsku vykonať.

22.

V tejto súvislosti Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) po prvé uviedol, že španielske súdy uložili predmetné povinnosti na základe článku 9 ods. 3 Ley Orgánica 1/1982 de protección civil del derecho al honor, a la intimidad personal y familiar y a la propia imagen (organický zákon č. 1/1982 o občianskoprávnej ochrane práva na zachovanie osobnej cti) z 5. mája 1982 (BOE zo 14. mája 1982, s. 11196), hoci Real Madrid neuvádzal majetkovú ujmu. Okrem toho Audiencia Provincial de Madrid (Vyšší provinčný súd Madrid) vo svojom rozsudku, ktorý potvrdil Tribunal Supremo (Najvyšší súd), konštatoval, že vzhľadom na to, že ujma je vo všeobecnosti spojená s nemajetkovou ujmou, je ťažké ju vyčísliť z ekonomického hľadiska.

23.

Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) po druhé poznamenal, že na španielskom súde sa riešil len mediálny dosah predmetného článku, ktorý španielske médiá dementovali, a tak ujma spôsobená ohlasom na tento článok bola obmedzená popretím zo strany miestnych médií, ktorých čitatelia sú prevažne Španieli.

24.

Po tretie tento súd konštatoval v prvom rade, že uloženie povinnosti zaplatiť sumu 300000 eur ako istinu a sumu 90000 eur ako úroky sa týka fyzickej osoby a spoločnosti vydávajúcej denník a že z účtovníctva tejto spoločnosti vyplýva, že takáto suma predstavuje 50 % čistej straty a 6 % disponibilných finančných prostriedkov k 31. decembru 2017; v druhom rade, že uloženie povinnosti novinárovi zaplatiť sumu 30000 eur ako istinu a sumu 3000 eur ako úroky dopĺňajú predchádzajúcu povinnosť, a v treťom rade, že je veľmi zriedkavé, aby výška náhrady škody priznaná za poškodenie cti alebo dobrej povesti presiahla 30000 eur, pričom francúzske právo postihuje ohováranie vo vzťahu k jednotlivcovi iba pokutou v maximálnej výške 12000 eur.

25.

Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) dospel k záveru, že predmetné uloženie povinností má odradzujúci účinok na účasť žalovaných vo veci samej na verejnej diskusii o témach spoločenského záujmu, čo môže brániť médiám pri plnení ich úloh v oblasti informovania a kontroly, a tak uznanie alebo výkon rozhodnutí, ktorými boli tieto povinnosti uložené, neprijateľne porušuje francúzsky medzinárodný verejný poriadok, keďže zasahuje do slobody prejavu.

26.

Žalobcovia vo veci samej podali proti rozsudkom Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) kasačný opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci. V prvom rade tvrdili, že preskúmanie primeranosti náhrady škody sa môže uskutočniť len vtedy, ak má sankčnú, a nie kompenzačnú povahu; v druhom rade, že Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) tým, že nahradil posúdenie ujmy súdom pôvodu svojím vlastným posúdením, skúmal španielske rozhodnutia v rozpore s článkom 34 ods. 1 a článkom 36 nariadenia Brusel I, a v treťom rade, že nezohľadnil závažnosť pochybení, ktoré konštatoval španielsky súd, a že ekonomická situácia povinných osôb nie je relevantná na účel posúdenia neprimeranosti uložených povinností, ktorá sa v každom prípade nemá posudzovať z hľadiska vnútroštátnych noriem.

27.

Žalovaní vo veci samej v podstate tvrdili, že Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) bez toho, aby skúmal španielske rozhodnutia z hľadiska veci samej, správne odmietol uznať ich vykonateľnosť z dôvodu neprimeranej povahy uložených povinností, čím tieto rozhodnutia zjavne porušili slobodu prejavu, a v dôsledku toho aj medzinárodný verejný poriadok.

28.

Vnútroštátny súd v odôvodnení, ktoré ho viedlo k formulovaniu prejudiciálnych otázok, odkazuje na jednej strane na judikatúru Súdneho dvora vyplývajúcu z rozsudku Krombach ( 6 ). Upozorňuje na časť tohto rozsudku, ktorá podľa jeho názoru stanovuje s odkazom na rozsudok Johnston ( 7 ) súvislosť medzi základnými právami, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zaručuje, a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „EDĽP“) ( 8 ).

29.

Na druhej strane vnútroštátny súd poznamenáva, že pokiaľ ide o úroveň ochrany, podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) článok 10 ods. 2 EDĽP ponecháva len malý priestor pre obmedzenia slobody prejavu v oblastiach politických vyhlásení, ako aj otázok všeobecného záujmu. Do tejto druhej oblasti patrí zverejňovanie informácií týkajúcich sa športu. ( 9 ) Okrem toho odradzujúci účinok uloženia povinnosti nahradiť škodu je podľa tohto súdu parametrom pri posudzovaní primeranosti opatrenia na nápravu hanlivých výrokov. Okrem toho tvrdí, že pokiaľ ide o slobodu prejavu novinárov, treba dbať na to, aby výška náhrady škody uložená tlačovým spoločnostiam nemohla ohroziť ich ekonomické základy. ( 10 )

30.

Za týchto podmienok Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodnutím z 28. septembra 2022, doručeným do kancelárie Súdneho dvora 11. októbra 2022, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

31.

Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, francúzska, španielska a nemecká vláda, ako aj Európska komisia. Účastníci konania vo veci samej, francúzska, španielska a maltská vláda, ako aj Komisia boli zastúpení na pojednávaní, ktoré sa konalo 17. októbra 2023.

32.

Pred pristúpením k ich analýze, považujem za užitočné uviesť k týmto otázkam niekoľko úvodných poznámok v rozsahu, v akom sa týkajú článkov 34 a 36 nariadenia Brusel I, ktoré sa nachádzajú v prvom oddiele kapitoly III tohto nariadenia s názvom „Uznávanie“.

33.

V prejednávanej veci vnútroštátny súd rozhoduje o kasačnom opravnom prostriedku podanom proti rozsudkom, ktorými francúzske súdy zrušili vydané vyhlásenia vykonateľnosti španielskych rozhodnutí vo Francúzsku. Z uvedeného vyplýva, že relevantnými ustanoveniami nariadenia Brusel I sú skôr ustanovenia týkajúce sa výkonu rozsudkov vydaných v inom členskom štáte, než v ktorom sa žiada o výkon, pričom tieto ustanovenia sa nachádzajú v druhom oddiele tejto kapitoly, nazvanom „Výkon“, a najmä v článku 45 tohto nariadenia.

34.

Najskôr teda na jednej strane, pokiaľ ide o článok 34 nariadenia Brusel I, článok 45 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že dôvody odmietnutia uznania, vrátane dôvodu týkajúceho sa verejného poriadku členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada (článok 34 bod 1), sú tiež dôvodmi odmietnutia výkonu. Na druhej strane, pokiaľ ide o článok 45 ods. 2 nariadenia Brusel I, jeho znenie je takmer identické so znením článku 36 tohto nariadenia a potvrdzuje, že zákaz preskúmania z hľadiska rozhodnutia vo veci samej sa uplatňuje aj v rámci napadnutia vykonateľnosti rozsudku vydaného v inom členskom štáte, než v ktorom sa žiada o výkon.

35.

Odkaz na články 34 a 36 nariadenia Brusel I treba teda chápať ako odkaz na článok 45 ods. 1 tohto nariadenia v spojení s článkom 34 bodom 1 a článkom 45 ods. 2 tohto nariadenia. Chcem zdôrazniť, že vnútroštátny súd si je zrejme vedomý, že v konaní vo veci samej sú relevantné aj ustanovenia o výkone rozhodnutí. Hoci totiž prejudiciálne otázky uvádzajú len články 34 a 36 uvedeného nariadenia, vyplýva z nich, že tento súd sa pýta, či v prejednávanej veci existuje dôvod odmietnutia uznania a výkonu.

36.

Z formulácie prvej otázky ďalej vyplýva, že vnútroštátny súd sa zameriava len na procesnú situáciu, v ktorej bol „denník“ sankcionovaný za poškodenie dobrej povesti športového klubu. Tento súd však rozhoduje o kasačných opravných prostriedkoch proti rozsudkom vydaným v dvoch odlišných konaniach, ktoré sa začali na návrh športového klubu a člena jeho lekárskeho tímu na jednej strane proti spoločnosti vydávajúcej denník, v ktorom vyšiel dotknutý článok, a na druhej strane proti jeho novinárovi, ktorý je autorom tohto článku. Okrem toho svojou šiestou prejudiciálnou otázkou sa snaží zistiť, či musí v závislosti od individuálnych charakteristík žalovaného odlišne posudzovať podmienky uplatnenia ustanovenia o verejnom poriadku.

37.

Napokon navrhujem analyzovať všetky prejudiciálne otázky spoločne. Zatiaľ čo prvá otázka má dosť všeobecnú povahu, ďalšie otázky sa týkajú podrobných aspektov preskúmania, ktoré má vykonať súd dožiadaného členského štátu, na ktorý bol podaný opravný prostriedok proti rozhodnutiu o vykonateľnosti rozhodnutia vydaného v členskom štáte pôvodu. Tieto otázky sa však týkajú toho istého právneho problému a súvisia s rôznymi aspektmi, ktoré musí preskúmať vnútroštátny súd rozhodujúci o kasačných opravných prostriedkoch. Okrem toho poskytnutie odpovede na prvú prejudiciálnu otázku bez doplnenia tejto odpovede úvahami týkajúcimi sa týchto podrobných aspektov by mohla viesť k pochybeniu, pokiaľ ide o spôsoby uplatnenia ustanovenia o verejnom poriadku.

38.

Za týchto podmienok treba prejudiciálne otázky chápať tak, že vnútroštátny súd sa týmito otázkami v podstate pýta, či sa má článok 45 ods. 1 nariadenia Brusel I v spojení s článkom 34 bodom 1 a článkom 45 ods. 2 tohto nariadenia, ako aj článok 11 Charty vykladať v tom zmysle, že členský štát, v ktorom sa žiada o výkon rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte, ktoré sa týka uloženia povinnosti spoločnosti vydávajúcej denník a novinárovi nahradiť škodu za poškodenie dobrej povesti športového klubu a člena jeho lekárskeho tímu uverejnením informácie v tomto denníku, môže odmietnuť vydať alebo zrušiť vydané vyhlásenie vykonateľnosti tohto rozhodnutia z dôvodu, že by viedlo k zjavnému porušeniu slobody prejavu zaručenej v článku 11 Charty.

39.

S cieľom poskytnúť užitočnú odpoveď na túto otázku najprv uvediem niekoľko všeobecných úvah o ustanovení o verejnom poriadku (časť B), ďalej vykonám analýzu článku 11 Charty vzhľadom na pochybnosti vnútroštátneho súdu (časť C), ako aj kritérií posúdenia zjavného porušenia slobody zaručenej týmto ustanovením (časť D). Napokon sa budem zaoberať domnienkou rovnocennej ochrany vyplývajúcou z judikatúry ESĽP (časť E).

40.

Keďže, ako som uviedol, Bruselský dohovor bol nahradený nariadením Brusel I, výklad tohto dohovoru, ktorý podal Súdny dvor, zostáva v platnosti aj pre zodpovedajúce ustanovenia tohto nariadenia. Platí to aj v prípade článku 34 bodu 1 uvedeného nariadenia, ktorý nahradil článok 27 ods. 1 uvedeného dohovoru. Hoci dohovor na rozdiel vyššie uvedeného nariadenia výslovne nestanovoval, že na to, aby sa rozhodnutie neuznalo, musí byť uznanie alebo výkon tohto rozhodnutia v „zjavnom“ v rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada, Súdny dvor vždy vykladal Bruselský dohovor v tomto zmysle.

41.

Pojem „verejný poriadok“ je predmetom rozsiahlej judikatúry Súdneho dvora. V tejto judikatúre sa Súdny dvor tiež snažil spresniť hranice svojej vlastnej právomoci v prejudiciálnych konaniach, ako aj právomoci súdu dožiadaného členského štátu.

42.

Z judikatúry vychádzajúcej z rozsudku Krombach ( 11 ) vyplýva, že hoci členské štáty môžu na základe výhrady uvedenej v článku 34 bode 1 nariadenia Brusel I v zásade voľne stanoviť požiadavky týkajúce sa ich verejného poriadku v súlade so svojimi vnútroštátnymi koncepciami, hranice tohto pojmu vyplývajú z výkladu tohto nariadenia.

43.

Na základe tohto dôvodu a podľa klasickej formulácie v judikatúre, aj keď Súdnemu dvoru neprináleží vymedziť obsah verejného poriadku členského štátu, prislúcha mu kontrolovať hranice, v rámci ktorých môže súd dožiadaného členského štátu použiť pojem „verejný poriadok“ ( 12 ).

44.

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, pokiaľ ide o pojem „verejný poriadok“ uvedený v článku 34 nariadenia Brusel I, že toto ustanovenie sa má vykladať reštriktívne, keďže predstavuje prekážku dosiahnutia jedného zo základných cieľov tohto nariadenia, a to voľného obehu súdnych rozhodnutí. ( 13 ) Spresnil, že ustanovenie o verejnom poriadku sa má uplatňovať len vo výnimočných prípadoch. ( 14 )

45.

Okrem toho Súdny dvor uviedol, že toto nariadenie tým, že zakazuje preskúmanie z hľadiska rozhodnutia vo veci samej, bráni tomu, aby súd dožiadaného členského štátu použil ustanovenie o verejnom poriadku len z dôvodu odlišnosti medzi uplatniteľnými právnymi predpismi a aby preskúmaval správnosť právneho alebo skutkového posúdenia, ktoré vykonal súd členského štátu pôvodu. ( 15 )

46.

V dôsledku toho sa ustanovenie o verejnom poriadku uplatní len vtedy, ak by výkon dotknutého rozhodnutia v dožiadanom štáte viedol k zjavnému porušeniu právnej normy, ktorá je považovaná za zásadnú v právnom poriadku dožiadaného štátu, alebo práva, ktoré je v tomto právnom poriadku uznávané ako základné. ( 16 )

47.

Túto klasickú formuláciu treba doplniť dvoma prvkami, ktoré ešte viac obmedzujú výklad pojmu „verejný poriadok“.

48.

Prvý prvok sa týka základných práv.

49.

Súdny dvor rozhodol, že súd dožiadaného členského štátu, ktorý vykonáva právo Únie tým, že uplatňuje nariadenie Brusel I, musí splniť požiadavky vyplývajúce z článku 47 Charty. ( 17 ) Okrem toho ustanovenia tohto nariadenia treba vykladať s prihliadnutím na základné práva, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných zásad a ktoré sú v súčasnosti zakotvené v Charte. ( 18 )

50.

Doteraz sa judikatúra Súdneho dvora v tejto oblasti zameriavala na právo na obhajobu a procesné záruky. ( 19 ) Článok 47 Charty sa však nijako neobmedzuje len na ochranu takýchto práv.

51.

Podľa judikatúry ESĽP sa totiž článok 6 ods. 1 EDĽP, ktorému zodpovedá článok 47 druhý odsek Charty, uplatňuje na výkon cudzích právoplatných súdnych rozhodnutí ( 20 ) a odmietnutie priznať vykonateľnosť takémuto rozhodnutiu môže predstavovať zásah do práva navrhovateľa na spravodlivý proces. ( 21 )

52.

Ako poznamenal autor právnej náuky, ( 22 ) rozsudky, či už deklaratórne alebo konštitutívne, sú šíriteľmi hmotných práv. Rovnakú úlohu plnia v cezhraničnom kontexte, ak sa žiada o uznanie alebo výkon rozsudku pochádzajúceho z iného členského štátu v dožiadanom členskom štáte. V súlade s touto úvahou ESĽP vo svojej judikatúre dbal na ochranu takýchto hmotných práv, ktoré sa opierajú o ustanovenia EDĽP, aj vtedy, keď išlo o situácie, ktoré sa neobmedzovali na územie jedného štátu. ( 23 )

53.

Ako tvrdia niektorí autori, ( 24 ) ESĽP vo svojej judikatúre vyvodil z článku 6 ods. 1 EDĽP aj existenciu procesného práva na uznanie a výkon rozsudku vydaného v zahraničí, pričom toto právo vychádza z pojmu „spravodlivé konanie“ v zmysle tohto ustanovenia.

54.

V tejto súvislosti treba uviesť, že právna náuka sa jednomyseľne nevyjadrila v prospech takéhoto konkrétneho výkladu judikatúry ESĽP.

55.

Prebieha totiž diskusia týkajúca sa najmä na jednej strane rozsahu takéhoto „práva“ a jeho miesta v systéme zmlúv ( 25 ) a na druhej strane potreby vyvážiť toto „právo“ so základnými právami odporcu. ( 26 ) Ďalšie tvrdenie sa podľa všetkého týka nemožnosti vyvodiť existenciu „práva“ na uznanie a výkon zo zistenia ESĽP, že došlo k porušeniu článku 6 EDĽP. ( 27 ) Toto tvrdenie však nepovažujem za presvedčivé. Treba uviesť, že nariadenie Brusel I v rozsahu, v akom stanovuje zásadu, že rozsudok vydaný v inom členskom štáte sa vykoná po tom, ako bol vyhlásený za vykonateľný, a uvádza vyčerpávajúce dôvody odmietnutia výkonu, uznáva existenciu práva tohto druhu. ( 28 )

56.

Pri výklade práv zaručených článkom 47 druhým odsekom Charty musí Súdny dvor zohľadniť zodpovedajúce práva zaručené článkom 6 ods. 1 EDĽP, tak ako ich vykladá ESĽP, ako úroveň minimálnej ochrany. ( 29 ) Podľa môjho názoru by tak Súdny dvor mal navrhovateľovi, ktorý v súlade s nariadením Brusel I žiada o uznanie a výkon súdneho rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte, priznať ochranu rovnocennú tej, ktorá vyplýva z judikatúry ESĽP.

57.

To isté by malo platiť aj v prípade, ak nárok uplatňovaný žalobcom na súde členského štátu pôvodu nemal hmotnoprávny základ v práve Únie. Je pravda, že hoci súd členského štátu pôvodu zakladá svoju právomoc na nariadení Brusel I, Charta sa na tomto súde, pokiaľ ide o vec samu, neuplatňuje. ( 30 ) Naproti tomu na súde dožiadaného členského štátu sa toto nariadenie v rozsahu, v akom stanovuje zásadu uvedenú v bode 55 vyššie a vyčerpávajúcim spôsobom uvádza dôvody odmietnutia výkonu, vrátane dôvodu týkajúceho sa verejného poriadku, ( 31 ) stáva uplatniteľným, a teda aj Charta. ( 32 )

58.

Takáto autonómna povaha „práva“ na výkon súdneho rozhodnutia v občianskych a obchodných veciach, zakotveného v článku 47 druhom odseku Charty, zodpovedá riešeniu, ku ktorému dospel ESĽP vo svojej judikatúre týkajúcej sa článku 6 ods. 1 EDĽP. ( 33 )

59.

Takto vymedzené „právo“ však nie je absolútne. ( 34 ) Môže podliehať obmedzeniam, pokiaľ tieto spĺňajú požiadavky článku 52 ods. 1 Charty. V tejto súvislosti je nesporné, že obmedzenie uvedeného práva z dôvodu zjavného porušenia verejného poriadku treba považovať za stanovené právnym aktom, keďže vyplýva z článku 34 bodu 1 nariadenia Brusel I. Toto obmedzenie rešpektuje podstatu tohto práva. Ako také ho totiž nespochybňuje, pretože jeho účinkom je vylúčiť za osobitných podmienok upravených judikatúrou Súdneho dvora výkon súdneho rozhodnutia. ( 35 ) Toto obmedzenie však musí byť tiež nevyhnutné a musí skutočne zodpovedať niektorému z cieľov všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo potrebe ochrany práv a slobôd iných.

60.

Druhý prvok, ktorým treba doplniť klasickú formuláciu vyplývajúcu z judikatúry Súdneho dvora, sa týka vzájomnej dôvery. Tento prvok sa totiž týka skutočnosti, že odmietnutie uznania alebo výkonu súdneho rozhodnutia vydaného v členskom štáte je v rozpore so vzájomnou dôverou členských štátov vo výkon súdnictva v Únii, na ktorej je založený režim uznávania a výkonu zavedený nariadením Brusel I. Táto dôvera nie je len výsledkom legislatívnej voľby inštitúcií Únie. Má svoj základ v primárnom práve. ( 36 )

61.

Okolnosť, že odkaz na vzájomnú dôveru sa v tejto klasickej formulácii neobjavuje, možno vysvetliť tým, že v čase, keď bola potvrdená v rozsudku Krombach, ani právo Únie, ani Súdny dvor ešte otvorene neuznali úlohu, ktorú zohráva táto dôvera v občianskej a obchodnej zložke priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

62.

Čo je ešte dôležitejšie, práve táto vzájomná dôvera, ktorú členské štáty vzájomne priznávajú svojim právnym systémom a súdnym orgánom, umožňuje konštatovať, že v prípade nesprávneho uplatnenia vnútroštátneho práva alebo práva Únie systém prostriedkov nápravy zavedený v každom členskom štáte, doplnený mechanizmom prejudiciálneho konania stanoveným v článku 267 ZFEÚ, poskytuje osobám podliehajúcim súdnej právomoci dostatočnú záruku. ( 37 )

63.

Podľa Súdneho dvora totiž nariadenie Brusel I je založené na základnej myšlienke, podľa ktorej osoby podliehajúce súdnej právomoci sú v zásade povinné využiť všetky opravné prostriedky priznané právom členského štátu pôvodu. S výnimkou osobitných okolností, ktoré by sťažovali alebo znemožnili uplatnenie opravných prostriedkov v členskom štáte pôvodu, osoby podliehajúce súdnej právomoci musia v tomto členskom štáte využiť všetky dostupné prostriedky nápravy na zabránenie porušenia verejného poriadku. ( 38 )

64.

Úvahy uvedené v bodoch 62 a 63 vyššie sformuloval Súdny dvor v kontexte údajných porušení procesných záruk, ktorých dôsledky mohli byť v rozpore s verejným poriadkom dožiadaného členského štátu. Naproti tomu v prejednávanej veci sa od Súdneho dvora žiada, aby sa zaoberal výkladom práva Únie v situácii, keď údajné porušenie verejného poriadku dožiadaného členského štátu vyplýva z porušenia hmotných práv.

65.

Z hľadiska vzájomnej dôvery a systémov opravných prostriedkov zavedených v každom členskom štáte predstavuje takáto situácia ďalší problém.

66.

Je totiž pravda, ako sa Súdny dvor podľa všetkého snaží zdôrazniť vo svojich úvahách v judikatúre, že dôvera, ktorú si členské štáty navzájom prejavujú, sa netýka len oblastí spadajúcich do práva Únie („v prípade nesprávneho uplatnenia… práva Únie“), ale aj oblastí, ktoré do tohto práva nespadajú („v prípade nesprávneho uplatnenia vnútroštátneho práva“).

67.

Ak však nárok uplatnený žalobcom na súde členského štátu pôvodu nemal hmotnoprávny základ v práve Únie, môžu existovať pochybnosti o tom, či je možné obrátiť sa v rámci tohto konania na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa ustanovenia Charty, ktoré zakotvuje právo alebo slobodu hmotnej povahy.

68.

V prejednávanej veci, keďže nárok uplatnený žalobcami vo veci samej podľa všetkého nemá hmotnoprávny základ v práve Únie, ( 39 ) žalovaní vo veci samej sa nemohli na súde členského štátu pôvodu dovolávať článku 11 Charty na účely tvrdenia, že tento nárok porušuje ich slobodu prejavu zaručenú v tomto ustanovení. ( 40 ) Na jednej strane sa však mohli dovolávať (a podľa vysvetlení poskytnutých na pojednávaní to aj urobili) článku 10 EDĽP, ako aj vnútroštátnych ústavných ustanovení, ktoré túto slobodu zakotvujú, a okrem toho podať na ESĽP sťažnosť proti členskému štátu pôvodu. Na druhej strane výklad práva Únie uplatnený súdom dožiadaného členského štátu nemôže ignorovať potrebu zabezpečiť ochranu prinajmenšom rovnocennú tej, ktorú poskytuje EDĽP. ( 41 )

69.

Z tohto hľadiska Charta a EDĽP tvoria v občianskych a obchodných veciach doplnkový súbor ochrany základných hodnôt pre Úniu a členské štáty. Práve toto vzájomné dopĺňanie sa navyše vzhľadom na skutočnosť, že právo Únie sa neuplatňuje na každú situáciu, prispieva k vzájomnej dôvere medzi členskými štátmi.

70.

ESĽP tiež uznáva, že z hľadiska ochrany práv zaručených EDĽP sú príslušné úlohy súdov členského štátu pôvodu a dožiadaného členského štátu odlišné, bez toho, aby to viedlo k nefunkčnosti mechanizmu kontroly dodržiavania práv zaručených týmto dohovorom. ( 42 ) Je pravda, že podľa ESĽP, ak je súdu dožiadaného členského štátu predložená vážna a podložená výhrada, podľa ktorej dochádza k zjavne nedostatočnej ochrane práva zaručeného EDĽP, a právo Únie neumožňuje napraviť tento nedostatok, súd nemôže upustiť od preskúmania tejto výhrady len z odôvodnením, že uplatňuje právo Únie. ( 43 ) V prejednávanej veci však nejde o takýto prípad. Ustanovenie o verejnom poriadku totiž v skutočnosti predstavuje nástroj stanovený právom Únie, ktorý umožňuje súdu dožiadaného členského štátu napraviť akúkoľvek zjavnú nedostatočnosť takejto ochrany.

71.

Ak v tradičných prípadoch vznikne otázka, či je uznanie alebo výkon rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte v rozpore s vnútroštátnou zásadou alebo koncepciou dožiadaného členského štátu, súd dožiadaného členského štátu sa nemôže odvolávať na ustanovenie o verejnom poriadku bez toho, aby predtým určil základnú zásadu svojho právneho poriadku, ktorá by bola týmto uznaním alebo výkonom porušená. ( 44 ) Inými slovami, jeho úlohou je určiť a kvalifikovať takúto zložku svojho právneho poriadku ako zásadnú. Je to priamy dôsledok toho, že – ako potvrdzuje klasická formulácia v judikatúre Súdneho dvora – členským štátom prináleží, aby „v súlade so svojimi vnútroštátnymi koncepciami“ vymedzili obsah verejného poriadku vo svojich právnych poriadkoch.

72.

Súdny dvor môže v rámci svojej úlohy výkladu pojmu „verejný poriadok“ a bez toho, aby prekročil hranice svojej právomoci v oblasti prejudiciálnych konaní, objasniť vnútroštátnemu súdu, či napätie medzi dôsledkami vyvolanými uznaním alebo výkonom rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte a zásadou uvádzanou proti uznaniu alebo výkonu predstavuje zjavné porušenie tejto zásady.

73.

V prejednávanej veci zložka verejného poriadku dožiadaného členského štátu, ktorej porušenie môže odôvodniť použitie ustanovenia o verejnom poriadku, spadá do hmotného práva zaručeného v článku 11 Charty. Hoci totiž Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) poukázal na skutočnosť, že výkon španielskych rozhodnutí neprijateľne porušuje francúzsky medzinárodný verejný poriadok, odkazuje len na slobodu prejavu zaručenú Chartou.

74.

V tejto súvislosti mal Súdny dvor tiež príležitosť vyjadriť sa vo viacerých veciach k použitiu ustanovenia o verejnom poriadku, ak prichádzalo do úvahy z dôvodu, že súd členského štátu pôvodu sa dopustil pochybenia pri uplatnení práva Únie a dôsledky tohto pochybenia boli v rozpore s verejným poriadkom dožiadaného členského štátu.

75.

Výklad judikatúry týkajúci sa ustanovenia o verejnom poriadku umožňuje konštatovať, že vo väčšine týchto vecí mala prejudiciálna otázka položená Súdnemu dvoru svoj pôvod v takejto procesnej chybe a týkala sa práva na obhajobu v širšom zmysle slova. Z tejto judikatúry v podstate vyplýva, že zjavný a neprimeraný zásah do práva žalovaného na spravodlivý proces, ktoré je uvedené v článku 47 druhom odseku Charty, odôvodňuje použitie ustanovenia o verejnom poriadku. ( 45 ) Je teda zrejmé, že v určitých prípadoch môže porušenie základných práv odôvodniť použitie tohto ustanovenia.

76.

Skutočnosť, že ustanovenie o verejnom poriadku v jeho hmotnoprávnom rozmere bolo uplatňované s menším úspechom ako ustanovenie o verejnom poriadku v jeho procesnom rozmere, pravdepodobne vyplýva z úlohy, ktorú zohráva zákaz preskúmania z hľadiska rozhodnutia vo veci samej, ktorý bráni súdu dožiadaného členského štátu vracať sa k podstate veci, o ktorej už bolo rozhodnuté. ( 46 ) Preto je potrebná obozretnosť pri uplatnení judikatúry týkajúcej sa verejného poriadku v jeho procesnom rozmere na verejný poriadok v jeho hmotnoprávnom rozmere. Vynára sa teda otázka, aké sú dôsledky takejto situácie na uplatňovanie ustanovenia o verejnom poriadku súdom dožiadaného členského štátu, ako aj na úlohu Súdneho dvora v oblasti prejudiciálnych konaní. Na zodpovedanie tejto otázky treba pozorne preskúmať relevantnú judikatúru Súdneho dvora.

77.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Renault ( 47 ), vznikla najmä otázka, či pochybenie, ktorého sa prípadne dopustil súd členského štátu pôvodu pri uplatňovaní zásad voľného obehu tovarov a voľnej hospodárskej súťaže, môže zmeniť podmienky použitia ustanovenia o verejnom poriadku. Súdny dvor odpovedal záporne, pričom zastával názor, že úlohou vnútroštátneho súdu je zabezpečiť s rovnakou účinnosťou ochranu práv stanovených vnútroštátnym právnym poriadkom a práv priznaných právnym poriadkom Únie. ( 48 ) Konštatovanie, že tieto podmienky sú rovnaké, ak ide o porušenie vnútroštátneho práva a práva Únie, však neznamená, že to isté platí, pokiaľ ide o úlohu Súdneho dvora v oblasti prejudiciálnych konaní.

78.

V tejto súvislosti žiadny prvok rozsudku Renault neumožňuje zistiť, či vnútroštátny súd predpokladal, že prípadné pochybenie pri uplatnení primárneho práva predstavuje zjavné porušenie základnej zásady verejného poriadku dožiadaného členského štátu.

79.

Znenie návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Alber v tejto veci, naznačuje, že vnútroštátny súd nezaujal stanovisko k tejto otázke. Tento súd sa obmedzil na konštatovanie, že judikatúra Súdneho dvora vyvoláva pochybnosti, pokiaľ ide o skutočný dosah zásad údajne porušených súdom členského štátu pôvodu, a že tieto zásady treba považovať za zásady verejného poriadku. ( 49 )

80.

Naproti tomu Súdny dvor v rozsudku Renault konštatoval, že „prípadné právne pochybenie, o aké ide vo veci samej, nepredstavuje zjavné porušenie právnej normy považovanej za zásadnú v právnom poriadku dožiadaného členského štátu“ ( 50 ). Z tejto pasáže sa dá vyvodiť, že ak prichádza do úvahy použitie ustanovenia o verejnom poriadku z dôvodu, že uznanie alebo výkon súdneho rozhodnutia je v rozpore so zložkou právneho poriadku dožiadaného členského štátu, ktorá doň patrí z dôvodu príslušnosti tohto členského štátu k Únii, tak otázku, či ide o základnú zásadu tohto poriadku, prípadne otázku, či uznanie alebo výkon súdneho rozhodnutia je zjavne v rozpore s touto základnou zásadou, môže, či dokonca musí objasniť Súdny dvor v rámci jeho úlohy výkladu práva Únie. Túto úvahu potvrdzuje aj novšia judikatúra.

81.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Diageo Brands ( 51 ), jedna z prejudiciálnych otázok predpokladala, že pochybenie pri uplatnení ustanovení sekundárneho práva týkajúcich sa vyčerpania práv z ochrannej známky by viedlo k prijatiu rozhodnutia, ktoré je „zjavne v rozpore s právom Únie“. Vo svojom rozsudku s odkazom na minimálnu harmonizáciu zavedenú týmito ustanoveniami Súdny dvor v podstate uviedol, že nemožno konštatovať, že by takéto pochybenie pri vykonávaní týchto ustanovení neprijateľným spôsobom narúšalo právny poriadok Únie v tom zmysle, že by ohrozovalo jeho základnú zásadu. ( 52 ) Podobne ako v rozsudku Renault teda Súdny dvor charakterizoval zložku právneho poriadku dožiadaného členského štátu, aby určil, či táto zložka predstavuje základnú zásadu tohto právneho poriadku, a následne skúmal údajné porušenie z hľadiska jeho zjavnej povahy.

82.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Charles Taylor Adjusting ( 53 ), bola položená otázka, či súd dožiadaného členského štátu môže odmietnuť uznanie a výkon rozhodnutia súdu iného členského štátu, ktoré možno kvalifikovať ako „‚kvázi‘ anti‑suit injunction“ (súdny príkaz vylučujúci možnosť podať žalobu alebo pokračovať v konaní), z dôvodu jeho rozporu s verejným poriadkom tohto prvého uvedeného členského štátu.

83.

Súdny dvor po prvé konštatoval, že uznanie a výkon rozhodnutí, o ktoré išlo v tejto veci, sú v rozpore najmä so všeobecnou zásadou vyplývajúcou z jeho judikatúry týkajúcej sa pravidiel medzinárodného práva súkromného Únie, podľa ktorej každý súd sám určuje, či má právomoc vyriešiť spor, ktorý mu bol predložený. ( 54 )

84.

Po druhé Súdny dvor s výhradou overenia vnútroštátnym súdom konštatoval, že uznanie a výkon dotknutých rozhodnutí môžu byť nezlučiteľné s verejným poriadkom vyplývajúcim z právneho poriadku dožiadaného členského štátu, keďže tieto rozhodnutia môžu narušiť túto základnú zásadu v európskom justičnom priestore založenom na vzájomnej dôvere. ( 55 )

85.

Súdny dvor tak podobne ako v rozsudkoch Renault a Diageo Brands kvalifikoval zložku právneho poriadku dožiadaného členského štátu ako „základnú zásadu“ tohto poriadku a následne konštatoval, že uznanie a výkon rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte môžu neprijateľne porušovať túto zásadu.

86.

Je pravda, že si možno položiť otázku, akú úlohu má v rozsudku Charles Taylor Adjusting spresnenie Súdne dvora „s výhradou overenia vnútroštátnym súdom“. Na zodpovedanie tejto otázky sa treba zamerať na návrhy, ktoré boli prednesené v tejto veci a na ktoré Súdny dvor odkázal vo svojom rozsudku.

87.

Generálny advokát Richard de la Tour totiž v bode 53 svojich návrhov ( 56 ) uviedol, že zastáva názor vnútroštátneho súdu v rozsahu, v akom sa domnieva, že v súlade s rozsudkom Gambazzi ( 57 ) mu prináleží vykonať celkové posúdenie konania a všetkých okolností a že uznanie a výkon dotknutých rozhodnutí sú zjavne nezlučiteľné s verejným poriadkom štátu konajúceho súdu.

88.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Gambazzi ( 58 ), bola položená otázka, či vzhľadom na ustanovenie o verejnom poriadku môže súd dožiadaného členského štátu zohľadniť skutočnosť, že žalovaný bol vylúčený z konania v štáte pôvodu z dôvodu, že si nesplnil povinnosti uložené uznesením, ktoré bolo prijaté v rámci toho istého konania. Súdny dvor rozhodol, že takéto vylúčenie môže odôvodniť použitie ustanovenia o verejnom poriadku, ak sa súd dožiadaného členského štátu po celkovom posúdení konania a so zreteľom na všetky okolnosti domnieva, že toto opatrenie o vylúčení predstavuje zjavný a neprimeraný zásah do práva žalovaného byť vypočutý. ( 59 )

89.

Podľa môjho názoru formulácia odpovede Súdneho dvora vyplývala jednak z potreby zohľadniť viaceré skutkové okolnosti pri určení primeranosti tohto zásahu do práva žalovaného („[či bol] zjavný a neprimeraný“) a jednak zo základného rozlišovania v prejudiciálnych konaniach medzi výkladom a uplatňovaním práva Únie. Zastávam názor, že odkaz Súdneho dvora v rozsudku Charles Taylor Adjusting ( 60 ) na „overenia [, ktoré musí vykonať] vnútroštátn[y] sú[d]“ je odrazom toho istého rozlišovania. Tento odkaz teda nespochybňuje úvahy uvedené v bode 85 vyššie.

90.

V dôsledku toho prináleží Súdnemu dvoru len vykladať právo Únie, a nie ho uplatňovať. V rámci svojej úlohy výkladu práva Únie je Súdny dvor povinný v prvom rade určiť, či zložka tohto práva predstavuje základnú zásadu právneho poriadku Únie. V druhom rade prináleží Súdnemu dvoru, aby objasnil, či sú vzhľadom na skutkové okolnosti predložené vnútroštátnym súdom splnené podmienky použitia ustanovenia o verejnom poriadku stanovené právom Únie. Tieto úvahy sú podporené aj rozsudkom Eco Swiss ( 61 ), ktorý je v tomto ohľade veľmi príznačný.

91.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Eco Swiss, sa jedna z otázok týkala toho, či vnútroštátny súd, na ktorý bol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, musí takémuto návrhu vyhovieť, pokiaľ sa domnieva, že tento rozsudok je v skutočnosti v rozpore článkom 101 ZFEÚ, hoci podľa jeho vnútroštátnych procesných pravidiel mu musí vyhovieť len vtedy, ak je takýto rozsudok v rozpore s verejným poriadkom.

92.

Hoci táto otázka bola položená z hľadiska ustanovenia o verejnom poriadku, toto ustanovenie sa nenachádzalo v právnom akte Únie, ktorý by Súdny dvor mohol vykladať. Konanie vo veci samej sa totiž týkalo prípadného zrušenia rozhodcovského rozsudku vydaného na návrh spoločností usadených mimo Únie v členskom štáte vnútroštátneho súdu. Bez ohľadu na cezhraničný rozmer veci sa na výkon rozhodcovských rozsudkov nevzťahoval Bruselský dohovor.

93.

Súdny dvor vo svojom rozsudku po prvé kvalifikoval článok 101 ZFEÚ ako „základné ustanovenie nevyhnutné pre splnenie úloh zverených [Únii] a predovšetkým pre fungovanie spoločného trhu“ ( 62 ). Po druhé Súdny dvor konštatoval, že v rozsahu, v akom vnútroštátny súd musí podľa svojich vnútroštátnych procesných predpisov vyhovieť návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku založeného na nedodržaní vnútroštátnych predpisov o verejnom poriadku, musí tiež vyhovieť takému návrhu založenému na porušení zákazu stanoveného v tomto ustanovení primárneho práva. ( 63 )

94.

Súdny dvor sa teda vo svojom rozsudku nevyjadril k podmienkam uplatnenia ustanovenia o verejnom poriadku („zjavné porušenie“ alebo nie). Na tieto podmienky sa totiž nevzťahovalo právo Únie. ( 64 ) Naproti tomu, ako vo všetkých rozsudkoch, ktoré som doteraz spomenul, Súdny dvor určil, či zložka právneho poriadku dotknutého členského štátu, o ktorej porušenie išlo, predstavuje základnú zásadu tohto poriadku.

95.

Vyššie uvedené ma privádza k zásadnejšej otázke: Existuje teda verejný poriadok Únie, ktorého základné zásady môže Súdny dvor určiť?

96.

Na pojednávaní sa jedna s diskutovaných otázok týkala toho, či odkaz Súdneho dvora na „právnu normu považovanú za zásadnú v právnom poriadku dožiadaného štátu“ a na „právo, ktoré je v tomto právnom poriadku uznané za základné“ ( 65 ), svedčí o vôli Súdneho dvora zaviesť rozlišovanie medzi vnútroštátnym verejným poriadkom a verejným poriadkom Únie. Bez toho, aby som chcel popierať existenciu tohto posledného uvedeného pojmu, nie som presvedčený, že cieľom tohto odkazu je skutočne rozlišovať medzi týmito dvoma verejnými poriadkami.

97.

V prvom rade sa totiž domnievam, že týmto odkazom sa Súdny dvor skôr snažil poukázať na to, že je možné použiť ustanovenie o verejnom poriadku, ak uznanie alebo výkon rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte zjavne porušuje zásadnú alebo základnú zásadu, či dokonca zložku právneho poriadku dožiadaného členského štátu, bez ohľadu na konkrétnu formu jej vyjadrenia vo vnútroštátnom práve. ( 66 )

98.

V druhom rade Súdny dvor v rozsudku Meroni rozhodol, že ustanovenie o verejnom poriadku sa uplatní len vtedy, ak by zásah do procesných záruk znamenal, že uznanie takéhoto rozhodnutia povedie k zjavnému porušeniu právnej normy, ktorá je v právnom poriadku Únie, a teda tohto členského štátu, zásadná. ( 67 ) Z uvedeného vyplýva, že „právna norma, ktorá sa považuje za podstatnú v právnom poriadku dožiadaného štátu“, môže patriť aj do práva Únie.

99.

V treťom rade Súdny dvor v rozsudku Diageo Brands potvrdil, že odkazom na „právne normy“ a „práva“ Súdny dvor nemal v úmysle rozlišovať medzi dvoma odlišnými zdrojmi – vnútroštátnym a únijným – verejným poriadkom. Súdny dvor rozhodol, že uznanie rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte možno odmietnuť len z dôvodu zjavného porušenia právnej normy považovanej za zásadnú v právnom poriadku Únie, a teda aj v právnom poriadku dožiadaného členského štátu, alebo práva, ktoré je v týchto právnych poriadkoch uznané za základné. ( 68 )

100.

Napriek tomu som sa v minulosti vyslovil v prospech uznania existencie „verejného poriadku Únie“ ( 69 ), ktorý je sám osebe neoddeliteľnou súčasťou vnútroštátneho verejného poriadku. Hoci Súdny dvor tento pojem neprevzal vo svojej judikatúre, zastával názor, že právna norma, ktoré je v právnom poriadku Únie zásadná, predstavuje tiež zásadnú právnu normu v právnom poriadku dožiadaného členského štátu, ktorej zjavné porušenie môže odôvodniť použitie ustanovenia o verejnom poriadku. ( 70 )

101.

Ako potvrdzuje článok 2 ZEÚ, existuje spoločné jadro hodnôt, ktoré členské štáty zdieľajú, rešpektujú a chránia a ktoré definujú samotnú identitu Únie ako spoločného právneho poriadku. ( 71 ) V tejto súvislosti je ťažké nájsť reprezentatívnejší príklad hodnôt, ktoré zdieľajú členské štáty, než sú hodnoty vyjadrené v Charte.

102.

Z hľadiska dožiadaného členského štátu existuje len jeden verejný poriadok. Takéto spoločné jadro tvorí neoddeliteľnú súčasť právneho poriadku každého členského štátu. Okrem toho, ako som už uviedol, ( 72 ) podmienky použitia ustanovenia o verejnom poriadku sú rovnaké, ak sa o tomto použití uvažuje z dôvodu, že súd členského štátu pôvodu porušil vnútroštátne právo alebo právo Únie. Podľa môjho názoru však na jednej strane to, že Súdny dvor zdôrazňuje rovnakosť týchto podmienok, odráža jeho úmysel neuprednostňovať právo Únie pred vnútroštátnym právom. Takýto prístup navyše zodpovedá základnej zásade právneho poriadku Únie zakotvenej v článku 4 ods. 2 ZEÚ, podľa ktorej Únia rešpektuje národnú identitu členských štátov obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch. Na druhej strane, ako vyplýva z relevantnej judikatúry, ktorú som vyložil, skutočnosť, že podmienky použitia ustanovenia o verejnom poriadku sú rovnaké, ak ide o vnútroštátne právo a právo Únie, neznamená, že to isté platí, pokiaľ ide o príslušné úlohy súdu dožiadaného členského štátu a Súdneho dvora v oblasti prejudiciálnych konaní.

103.

Prejudiciálne otázky treba preskúmať s prihliadnutím na tieto úvahy. Presnejšie, Súdnemu dvoru prináleží podať výklad práva Únie v prvom rade s cieľom overiť, či článok 11 Charty vyjadruje základnú zásadu právneho poriadku Únie (časť C), a v druhom rade s cieľom objasniť z hľadiska tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania kritériá posúdenia umožňujúce určiť, či by výkon takej uloženej povinnosti, o akú ide vo veci samej, viedol k zjavnému porušeniu tejto zásady (časť D).

104.

Vnútroštátny súd vo svojich prejudiciálnych otázkach odkazuje na článok 11 Charty. Toto ustanovenie však obsahuje dva odseky: prvý sa týka vo všeobecnosti slobody prejavu a prijímania informácií, zatiaľ čo druhý sa týka konkrétne slobody a plurality médií.

105.

Ako už Súdny dvor objasnil, pokiaľ ide o poskytovateľov mediálnych služieb, zásah do slobody prejavu a prijímania informácií nadobúda osobitnú formu zásahu do slobody médií, ktorá je špecificky chránená článkom 11 ods. 2 Charty. ( 73 ) V tejto súvislosti z vysvetliviek k Charte vyplýva, že toto ustanovenie „vymedzuje dôsledky, ktoré môže mať odsek 1 na slobodu médií“ ( 74 ). Z uvedeného vyvodzujem, že ak sa zásah do výkonu slobody prejavu týka činnosti médií, uplatní sa článok 11 ods. 2, a nie článok 11 ods. 1 Charty.

106.

Vo veci samej vnútroštátny súd uplatnil ustanovenie o verejnom poriadku z dôvodu, že výkon španielskych rozhodnutí by bol v rozpore so slobodou tlače. Prejudiciálne otázky sa teda konkrétne týkajú článku 11 ods. 2 Charty.

107.

Vynára sa teraz otázka, či v právnom poriadku Únie predstavuje sloboda tlače zaručená týmto ustanovením základnú zásadu, ktorej porušenie môže odôvodniť použitie ustanovenia o verejnom poriadku.

108.

Z judikatúry možno vyvodiť, že skutočnosť, že sloboda tlače zaručená Chartou má rovnakú právnu silu ako Zmluvy, automaticky neznamená, že predstavuje základnú zásadu právneho poriadku Únie. ( 75 )

109.

Na jednej strane vzhľadom na uvedené sloboda tlače zakotvená v článku 11 ods. 2 Charty chráni základnú úlohu médií v demokratickej spoločnosti a právnom štáte, ktorá spočíva v šírení informácií a myšlienok o otázkach všeobecného záujmu a ku ktorej sa pridáva právo verejnosti prijímať tieto informácie bez obmedzení, okrem tých, ktoré sú nevyhnutne potrebné. ( 76 )

110.

Na druhej strane v súlade s článkom 6 ods. 3 ZEÚ sú základné práva „tak, ako ich zaručuje [EDĽP]“, súčasťou práva Únie ako jeho všeobecné zásady. Z tohto hľadiska si možno položiť otázku, či má článok 11 ods. 2 Charty svoj ekvivalent v EDĽP. V prípade kladnej odpovede by nielenže sloboda médií predstavovala všeobecnú zásadu práva Únie, ale judikatúra ESĽP by poskytla užitočné poznatky, pokiaľ ide o výklad tohto ustanovenia Charty.

111.

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 10 EDĽP, na rozdiel od článku 11 Charty, neodkazuje ani na slobodu médií, ani na ich pluralitu. Na jednej strane je však vzhľadom na judikatúru ESĽP nesporné, že toto posledné uvedené ustanovenie sa týka aj slobody tlače, či dokonca novinárskej slobody. ( 77 ) Na druhej strane Súdny dvor vo svojej judikatúre uvádza, že sloboda prejavu a prijímania informácií zakotvená v článku 11 ods. 1 a 2 Charty a článku 10 EDĽP má v každom z týchto nástrojov rovnaký zmysel a rozsah. ( 78 )

112.

Je pravda, že vysvetlivky k článku 11 Charty uvádzajú, že odsek 2 tohto článku „je založený najmä na judikatúre Súdneho dvora, ktorá sa vzťahuje na televíziu, najmä [rozsudok Collectieve Antennevoorziening Gouda ( 79 )], a na Protokole o systéme verejnoprávneho vysielania v členských štátoch“. Zdá sa však, že tieto odkazy zohľadňujú skôr pluralitu médií, ktorá – hoci neoddeliteľne súvisí s ich slobodou – zrejme nie je priamo dotknutá vo veci samej. V každom prípade je pluralita médií chránená aj na základe článku 10 EDĽP. ( 80 )

113.

Za týchto okolností a vzhľadom na význam slobody tlače v demokratickej spoločnosti a právnom štáte, ako aj na skutočnosť, že táto sloboda je všeobecnou zásadou práva Únie, sa mi zdá nepopierateľné, že uvedená sloboda predstavuje základnú zásadu právneho poriadku Únie, ktorej zjavné porušenie môže byť dôvodom na zamietnutie vyhlásenia vykonateľnosti.

114.

Článok 10 ods. 2 EDĽP stanovuje, že výkon slobody prejavu môže podliehať obmedzeniam stanoveným zákonom, ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné okrem iného na „ochranu povesti alebo práv iných“. ESĽP uznáva, že pri skúmaní nevyhnutnosti zásahu v demokratickej spoločnosti s ohľadom na „ochranu povesti alebo práv iných“ môže byť potrebné overiť, či vnútroštátne orgány zabezpečili spravodlivú rovnováhu pri ochrane dvoch hodnôt zaručených týmto dohovorom, ktoré sa môžu v niektorých prípadoch javiť ako protichodné. ( 81 )

115.

Pokiaľ ide o hľadanie takejto rovnováhy, treba poznamenať, že španielske rozhodnutia, ktorých výkon je spochybnený, majú chrániť dobrú povesť tak futbalového klubu, ako aj člena jeho lekárskeho tímu.

116.

Na povesť tohto člena lekárskeho tímu sa vzťahuje článok 8 EDĽP, ktorému zodpovedá článok 7 Charty. Relevantnými kritériami na vyváženie práva na slobodu prejavu a práva na rešpektovanie súkromného života sú najmä prínos ku diskusii vo všeobecnom záujme, verejná známosť dotknutej osoby a téma reportáže, jej predchádzajúce správanie, spôsob získania informácie a jej vierohodnosť, obsah, forma a dôsledky uverejnenia, ako aj prísnosť uloženej sankcie. ( 82 )

117.

Pokiaľ ide o dobrú povesť futbalového klubu, ESĽP ponechal otvorenú otázku, či sa na dobrú povesť právnickej osoby vzťahuje článok 8 EDĽP. ( 83 ) Je však nesporné, že dobrá povesť právnickej osoby spadá pod pojmy „povesť“ alebo „práva iných“ v zmysle článku 10 ods. 2 EDĽP, pričom ale ochrana dobrej povesti právnickej osoby nemá rovnakú váhu ako ochrana dobrej povesti alebo práv jednotlivca. ( 84 )

118.

Na jednej strane treba preto hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi všetkými konkurenčnými právami a záujmami uskutočniť oddelene pre futbalový klub a pre člena jeho lekárskeho tímu. Táto okolnosť sa podľa všetkého odráža v španielskych rozhodnutiach ukladajúcich povinnosť nahradiť škodu, ktoré sa týkajú dvoch rozdielnych súm pre oboch žalobcov vo veci samej. Na druhej strane však ESĽP posudzuje primeranosť zásahov na základe rovnakých kritérií tak vo vzťahu k právnickej osobe, ako aj vo vzťahu k jednotlivcovi. ( 85 )

119.

Na prvý pohľad môže byť lákavé pristúpiť k vyváženiu dotknutých práv podľa týchto kritérií a na základe toho určiť, či by výkon španielskych rozhodnutí, o ktoré ide vo veci samej, viedol k zjavnému porušeniu slobody tlače. Pred pokračovaním v analýze uvedených kritérií je však dôležité mať na pamäti kontext prejednávanej veci.

120.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa netýka toho, ako po prvýkrát a na základe dôkazov, ktoré má k dispozícii súd rozhodujúci o žalobe o náhradu škody, vyvážiť slobodu tlače a dobrú povesť iných. Hľadanie takejto rovnováhy už vykonali súdy členského štátu pôvodu. Okrem toho, ako bolo objasnené na pojednávaní, žalovaní vo veci samej sa pokúsili výsledok tohto hľadania predložiť na preskúmanie Tribunal Constitucional (Ústavný súd, Španielsko) a ESĽP, ktoré nepovažovali sťažnosti za prípustné.

121.

V prejednávanej veci návrh na začatie prejudiciálneho konania podal súd členského štátu, v ktorom sa žiada o výkon rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte. Nezohľadnenie tejto skutočnosti by znamenalo nerešpektovanie režimu uznávania a výkonu podľa nariadenia Brusel I, ktorý je založený na vzájomnej dôvere, a príslušných úloh súdov členského štátu pôvodu a dožiadaného členského štátu.

122.

Úloha súdu dožiadaného členského štátu je totiž ohraničená obmedzením stanoveným v článku 45 ods. 2 nariadenia Brusel I, podľa ktorého „za žiadnych okolností sa nesmie… rozsudok [vydaný v inom členskom štáte] skúmať z hľadiska rozhodnutia vo veci samej“. Je pravda, že ustanovenie o verejnom poriadku umožňuje tomuto súdu odmietnuť vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte. Toto ustanovenie a výnimka, ktorá z neho vyplýva, však majú veľmi úzky rozsah určený úlohou uvedeného súdu.

123.

V tejto súvislosti použitie ustanovenia o verejnom poriadku nie je založené na negatívnom posúdení konania na súde členského štátu pôvodu alebo rozhodnutia, ktoré tento súd vydal. Vyplýva skôr zo zistenia, že dôsledky výkonu tohto rozhodnutia v dožiadanom členskom štáte sú zjavne v rozpore so základnou zásadou verejného poriadku tohto štátu.

124.

Práve preto článok 45 bod 2 nariadenia Brusel I zakazuje súdu dožiadaného členského štátu skúmať správnosť právnych alebo skutkových posúdení, ktoré vykonal súd členského štátu pôvodu. ( 86 ) Súd dožiadaného členského štátu tiež nemôže dopĺňať tieto posúdenia o skoršie skutočnosti, ktoré súd členského štátu pôvodu nezohľadnil. ( 87 )

125.

V tomto duchu Súdny dvor v rozsudku týkajúcom sa nariadenia (ES) č. 2201/2003 ( 88 ) konštatoval, že súd dožiadaného členského štátu nemôže zasahovať do určenia konečnej sumy, ktorá má byť zaplatená ako pokuta uložená súdom členského štátu pôvodu. ( 89 ) Takéto určenie totiž zahŕňa posúdenie dôvodov, ktoré boli príčinou porušení povinnej osoby, a iba súd štátu pôvodu ako súd príslušný na rozhodovanie vo veci samej je oprávnený vykonať posúdenia takejto povahy.

126.

A fortiori a pokiaľ ide o nariadenie Brusel I, súd dožiadaného členského štátu nemôže spochybniť právne alebo skutkové posúdenia, ktoré vykonal súd členského štátu pôvodu na účely prepočtu sumy, ktorá má byť zaplatená z titulu povinnosti uloženej týmto posledným uvedeným súdom. Nemôže ani znovu vykonať vyváženie dotknutých práv, pretože výsledok konania je určený práve výsledkom tohto postupu.

127.

Ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku Gambazzi ( 90 ), cieľom overení vykonaných súdom dožiadaného členského štátu môže byť len identifikácia zjavného a neprimeraného zásahu do dotknutého práva bez toho, aby zahŕňala preskúmanie vecných posúdení vykonaných súdom členského štátu pôvodu.

128.

V tejto súvislosti z pohľadu EDĽP, ( 91 ) berúc do úvahy rozdielne úlohy súdu členského štátu pôvodu a súdu dožiadaného členského štátu v rámci režimu uznávania a výkonu stanoveného nariadením Brusel I, ktorý je založený na vzájomnej dôvere, postačuje, aby súd dožiadaného členského štátu použil ustanovenie o verejnom poriadku na nápravu zjavných nedostatkov ochrany práv zaručených EDĽP.

129.

Za týchto okolností a pokiaľ ide o porušenie hmotnoprávnej zásady uložením povinnosti na základe žaloby o náhradu škody, sa overenia vykonané súdom dožiadaného členského štátu musia týkať najmä zjavných a neprimeraných dôsledkov sankcie uloženej rozhodnutím, ktorého výkon sa požaduje, na slobodu tlače. Pri výkone cudzieho rozhodnutia sú to totiž sankcie, ktoré najviac zasahujú do právneho poriadku dožiadaného členského štátu. Takýto prístup zvolil aj vnútroštátny súd vo svojich prejudiciálnych otázkach, ktoré sa zameriavajú na finančný rozmer španielskych rozhodnutí.

130.

Netreba však zabúdať na to, že článok 11 nie je jediným ustanovením Charty, ktoré sa uplatní.

131.

V prejednávanej veci na jednej strane z pohľadu žalovaných vo veci samej môže priznanie vykonateľnosti predstavovať zásah do výkonu slobody tlače zaručenej v článku 11 Charty. Na druhej strane z pohľadu žalobcov vo veci samej odmietnutie vykonať predmetné španielske rozhodnutia by viedlo k obmedzeniu ich práva na výkon týchto rozhodnutí zakotveného v článku 47 druhom odseku Charty. ( 92 )

132.

Sloboda prejavu ani právo na výkon súdneho rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte však nie sú absolútne.

133.

Ak sú dotknuté viaceré základné práva, treba pristúpiť k ich vyváženiu s ohľadom na požiadavky stanovené v článku 52 ods. 1 Charty. ( 93 )

134.

V prejednávanej veci nevzniká otázka existencie právneho základu na obmedzenie výkonu slobody prejavu žalovanými vo veci samej. Uložené povinnosti, o ktoré ide vo veci samej, boli totiž vyhlásené podľa španielskeho práva a na základe nariadenia Brusel I, a v zásade musia byť vo Francúzsku vykonané. To isté platí, pokiaľ ide o obmedzenie práva žalobcov vo veci samej, ktoré vyplýva z ustanovenia o verejnom poriadku a je stanovené týmto nariadením. ( 94 )

135.

V takom prípade sa posúdenie dodržiavania zásady proporcionality musí vykonať pri dodržaní nevyhnutného zosúladenia požiadaviek spojených s ochranou jednotlivých práv a spravodlivej rovnováhy medzi nimi. ( 95 )

136.

Hľadanie takejto rovnováhy je súčasťou mechanizmu ochrany slobody prejavu, ktorý stanovuje EDĽP. Nie je teda prekvapujúce, že na účely takéhoto vyváženia medzi slobodou prejavu a inými základnými právami alebo slobodami Súdny dvor odkazuje na kritériá posúdenia, ktoré používa ESĽP. ( 96 )

137.

Podľa mojich vedomostí sa ESĽP ešte nevyjadroval k zásadám uplatniteľným vo veciach, v ktorých musí byť právo na slobodu prejavu, zaručené v článku 10 EDĽP, vyvážené s právom na výkon súdneho rozhodnutia vydaného v zahraničí, ktoré je zaručené v článku 6 tohto dohovoru. Súdnemu dvoru preto prináleží, aby takéto zásady, pokiaľ ide o článok 11 ods. 2 a článok 47 druhý odsek Charty, stanovil s ohľadom na tento návrh na začatie prejudiciálneho konania.

138.

Problematika nastolená v druhej prejudiciálnej otázke, ako ju formuloval vnútroštátny súd, sa týka toho, či súd dožiadaného členského štátu môže konštatovať existenciu zjavného porušenia slobody tlače z dôvodu neprimeranej povahy uloženej povinnosti, ak sa táto povinnosť týka náhrady škody priznanej ako náhrada nemajetkovej ujmy. Skôr než sa budem zaoberať touto problematikou, považujem za užitočné doplniť niekoľko spresnení týkajúcich sa jej rozsahu.

139.

V prvom rade sa zdá, že problematika nastolená v druhej otázke, ako ju formuloval vnútroštátny súd, vychádza z kasačného dôvodu, v ktorom žalobcovia vo veci samej tvrdia, že k preskúmaniu primeranosti náhrady škody môže dôjsť len vtedy, ak má táto náhrada škody sankčnú, a nie kompenzačnú povahu. Okrem toho žalobcovia vo veci samej a španielska vláda uvádzajú, že náhrada škody, o ktorú ide vo veci samej, nebola španielskym súdom kvalifikovaná ako „sankčná“, ale jej cieľom je nahradiť spôsobenú nemajetkovú ujmu. Formulácia druhej prejudiciálnej otázky naznačuje, že vnútroštátny súd vychádza z rovnakého predpokladu.

140.

V druhom rade chcem poznamenať, že tento kasačný dôvod sa týka jedného z tvrdení Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž), podľa ktorého sa žalobcovia vo veci samej neodvolávali na majetkovú ujmu a že nemajetková ujma je ťažko vyčísliteľná. V tejto súvislosti musím uviesť, že hoci nie je možné rovnakým spôsobom vypočítať nemajetkovú ujmu a majetkovú ujmu, neznamená to, že uložená povinnosť spojená s nemajetkovou ujmou nie je kompenzačná. ( 97 )

141.

V treťom rade sa problematika nastolená v druhej otázke, ako ju formuloval vnútroštátny súd, zdá byť založená na predpoklade, že kvalifikáciu náhrady škody môže vykonať tak súd členského štátu pôvodu, ako aj súd dožiadaného členského štátu („ak súd [členského štátu] pôvodu alebo súd dožiadaného [členského štátu] určí, že náhrada škody má sankčnú povahu“). Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 124 až 126 vyššie však zákaz preskúmania z hľadiska rozhodnutia vo veci samej bráni súdu dožiadaného členského štátu vykonať takúto kvalifikáciu náhrady škody. Tento súd totiž nemôže kvalifikáciu vykonanú súdom členského štátu pôvodu nahradiť svojou vlastnou kvalifikáciou. Rovnako mu zakazuje preskúmať právne a skutkové posúdenia s cieľom dospieť k záveru, že výška priznanej náhrady škody nezodpovedá vzniknutej ujme a že značná časť tejto sumy teda nemá kompenzačnú, ale sankčnú povahu.

142.

Pokiaľ ide teraz o vecné preskúmanie problematiky nastolenej v druhej prejudiciálnej otázke, začnem analýzou tvrdenia, o ktorom účastníci konania diskutovali na pojednávaní a ktoré sa týka súčasných trendov v medzinárodnom práve súkromnom. Následne podrobne preskúmam relevantnú judikatúru Súdneho dvora a ESĽP.

143.

V medzinárodnom práve súkromnom sa uskutočnilo viacero pokusov – niekedy úspešných, inokedy nie ( 98 ) – s cieľom zaviesť ustanovenie o verejnom poriadku, ktoré by sa týkalo osobitne priznania alebo vykonania sankčnej náhrady škody. Táto okolnosť však neznamená, že uplatnenie verejného poriadku je vylúčené, ak sa uložená povinnosť netýka kompenzačnej náhrady škody.

144.

V tejto súvislosti niektorí účastníci konania vo svojich písomných pripomienkach a na pojednávaní odkazovali na Dohovor o uznávaní a výkone cudzích rozsudkov v občianskych alebo obchodných veciach ( 99 ) (ďalej len „dohovor z roku 2019“), ktorého je Únia zmluvnou stranou. Konkrétne títo účastníci konania tvrdia, že hoci tento dohovor stanovuje zákaz preskúmania z hľadiska rozhodnutia vo veci samej, jeho článok 10 ods. 1 uvádza, že „uznanie alebo výkon rozsudku možno zamietnuť, ak sa rozsudkom priznáva náhrada škody vrátane exemplárnej alebo represívnej náhrady škody, ktorá nepredstavuje náhradu skutočnej ujmy alebo škody účastníka konania“.

145.

Na pojednávaní sa diskutovalo aj o relevantnosti dohovoru z roku 2019 v tejto veci.

146.

Na jednej strane sú totiž z pôsobnosti tohto dohovoru vylúčené „ohováranie“ a „ochrana súkromia“ ( 100 ), keďže, ako uvádza dôvodová správa k uvedenému dohovoru, pre mnohé štáty ide o citlivé záležitosti, ktoré sa týkajú slobody prejavu, a z tohto dôvodu môžu mať ústavné dôsledky. ( 101 )

147.

Na druhej strane však Inštitút medzinárodného práva v roku 2019 uverejnil svoje uznesenie o porušovaní práv na ochranu osobnosti prostredníctvom internetu a podľa jeho článku 9 by sa mal článok 10 dohovoru z roku 2019 uplatniť aj v prípade porušenia tohto druhu. ( 102 ) Je pravda, že toto uznesenie nie je záväzné. Bolo však vypracované pod záštitou tohto inštitútu, ktorého autoritu pri určovaní súčasných trendov v medzinárodnom práve súkromnom a verejnom nemožno prehliadať. ( 103 ) Uvedené uznesenie tak dokazuje, že relevantnosť riešení prijatých Haagskou konferenciou prekračuje rámec dohovoru z roku 2019.

148.

Bez ohľadu na znenie článku 10 dohovoru z roku 2019 však rozlišovanie medzi kompenzačnou a sankčnou náhradou škody nie je v rámci tohto dohovoru rozhodujúce. Podľa dôvodovej správy k dohovoru z roku 2019 by totiž k odmietnutiu výkonu na základe tohto ustanovenia mohlo dôjsť len vtedy, ak z rozsudku zjavne vyplýva, že uložená povinnosť podľa všetkého presahuje skutočne vzniknutú škodu alebo ujmu. V tomto rámci by okrem sankčnej náhrady škody „mohla vo výnimočných prípadoch spadať pod [uvedené] ustanovenie aj náhrada škody kvalifikovaná súdom pôvodu ako kompenzačná“ ( 104 ). Podľa právnej náuky je teda na základe toho istého dohovoru možné odmietnuť výkon cudzieho rozhodnutia, pokiaľ sa týka sankčnej náhrady škody alebo náhrady škody, ktorá je nadmerná z iného dôvodu. ( 105 )

149.

Z uvedeného vyvodzujem, že podľa súčasných trendov v medzinárodnom práve súkromnom je v absolútne výnimočných prípadoch možné použiť ustanovenie o verejnom poriadku aj vtedy, keď sa uložená povinnosť týka kompenzačnej náhrady škody. Vzhľadom na neexistenciu jasného usmernenia o prístupe, ktorý normotvorca zvolil v nariadení Brusel I, sa treba obrátiť na relevantnú judikatúru týkajúcu sa tohto nariadenia a slobody prejavu.

150.

Znenie rozsudku flyLAL‑Lithuanian Airlines ( 106 ) môže naznačovať, že výška uloženej povinnosti na náhradu majetkovej ujmy a z nej vyplývajúce hospodárske dôsledky nie sú samy osebe dôvodom na zamietnutie vyhlásenia vykonateľnosti. Súdny dvor totiž konštatoval, že cieľom ustanovenia o verejnom poriadku nie je chrániť čisto hospodárske záujmy, a tak samotné odvolanie sa na závažné hospodárske dôsledky nepredstavuje porušenie verejného poriadku dožiadaného členského štátu.

151.

Na jednej strane však Súdny dvor v tomto rozsudku tiež zdôraznil, že rozhodnutia, o ktorých výkon išlo, predstavujú predbežné a ochranné opatrenia, ktoré nespočívajú v zaplatení určitej sumy, ale len v dohľade nad majetkom žalovaných vo veci samej. ( 107 ) Na druhej strane z uvedeného rozsudku nevyplýva, že závažné hospodárske dôsledky pociťované v dožiadanom členskom štáte, ktoré sa neobmedzujú len na odvolanie sa na hospodárske záujmy, by nemohli predstavovať dôvod na zamietnutie vyhlásenia vykonateľnosti.

152.

Rozsudok flyLAL‑Lithuanian Airlines ( 108 ) teda chápem tak, že ak sa uložená povinnosť týka kompenzačnej náhrady škody, možno použiť ustanovenie o verejnom poriadku v úplne výnimočných prípadoch a iba vtedy, ak sa proti vykonaniu tejto povinnosti uplatnia aj iné tvrdenia založené na verejnom poriadku dožiadaného členského štátu.

153.

ESĽP vo svojej judikatúre v oblasti slobody prejavu uviedol, že povaha a prísnosť uložených trestov sú prvkami, ktoré treba zohľadniť pri posudzovaní primeranosti zásahu do práva na slobodu prejavu zaručeného článkom 10 EDĽP. ( 109 ) Znenie tejto judikatúry môže naznačovať, že samotné odsúdenie je dôležitejšie ako uložený trest miernejšej povahy.

154.

V prvom rade však treba uviesť, že judikatúra ESĽP obsahuje dve odlišné zložky, a to zložku týkajúcu sa trestných sankcií a zložku týkajúcu sa uložených povinností za ohováranie, ktoré predstavuje občianskoprávny delikt. Vnútroštátne orgány totiž musia prejaviť zdržanlivosť pri využívaní trestného konania a venovať veľkú pozornosť prísnosti trestných sankcií. ( 110 )

155.

V druhom rade je pravda, že ESĽP konštatoval porušenie článku 10 EDĽP v prípade uloženia povinnosti v občianskoprávnom konaní, ktorá sa týkala „symbolickej hodnoty“. Úvaha, že odsúdenie je dôležitejšie ako uložený trest miernejšej povahy však nie je východiskovým bodom odôvodnenia, ale tvrdením, ktoré sa uvádza ako posledná možnosť na zdôraznenie toho, že zanedbateľná povaha takéhoto uloženia povinnosti nemôže sama osebe stačiť na odôvodnenie zásahu do práva žalobcu na vyjadrenie ( 111 ) bez toho, aby nevyhnutne mala skutočne odradzujúci účinok na výkon slobody prejavu. ( 112 )

156.

V treťom rade je ešte dôležitejšie, že ESĽP konštatuje, že v zásade treba zachovať možnosť osôb poškodených hanlivými výrokmi podať žalobu o náhradu škody, ktorá predstavuje účinný prostriedok nápravy v prípade porušenia práv na ochranu osobnosti. ( 113 ) Podľa ESĽP môže za osobitných okolností mimoriadna a obzvlášť vysoká výška náhrady škody za ohováranie vyvolať problém s ohľadom na článok 10 EDĽP. ( 114 ) Konkrétne v záujme zabezpečenia spravodlivej rovnováhy medzi dotknutými právami musí byť výška náhrady škody priznaná za ohováranie v „primeranom vzťahu proporcionality“ k poškodeniu dobrej povesti. ( 115 ) V tejto súvislosti, ako uvádzajú autori právnej náuky, EDĽP nezakazuje všetky formy sankčných alebo nadmerne kompenzačných povinností. Naproti tomu tento dohovor zakazuje také formy povinností, ktoré sú neprimerané v osobitnom zmysle tohto pojmu uvádzanom v judikatúre ESĽP, ( 116 ) a to tie, ktoré v dôsledku svojich vlastností zvážených vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam danej veci vedú k obmedzeniu slobody prejavu, ktoré nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné.

157.

Judikatúra ESĽP tak na jednej strane neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že by sankčná povaha náhrady škody bola predpokladom na konštatovanie možného porušenia slobôd zakotvených v článku 10 EDĽP. Na druhej strane stanovuje určité kritériá na účely posúdenia neprimeranosti kompenzačnej sankcie umožňujúce určiť, či táto sankcia vedie k obmedzeniu slobody prejavu, ktoré nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. Tieto kritériá posúdenia budem analyzovať nižšie.

158.

V každom prípade, pokiaľ ide o problematiku nastolenú v druhej prejudiciálnej otázke, ako ju formuloval vnútroštátny súd, a vzhľadom tak na súčasné trendy v medzinárodnom práve súkromnom, ako aj na relevantnú judikatúru, sa domnievam, že ak sa uložená povinnosť týka kompenzačnej náhrady škody, možno ustanovenie o verejnom poriadku použiť v úplne výnimočných prípadoch a iba v spojení s inými tvrdeniami založenými na verejnom poriadku dožiadaného členského štátu.

159.

Problematika nastolená spoločne v tretej až siedmej prejudiciálnej otázke, ako ich formuloval vnútroštátny súd, sa týka dvoch aspektov.

160.

Vnútroštátny súd sa teda pýta, či na jednej strane odradzujúci účinok uloženej povinnosti, ktorá sa týka náhrady škody priznanej ako náhrada nemajetkovej ujmy, sám osebe postačuje na odôvodnenie použitia ustanovenia o verejnom poriadku v zmysle článku 34 bodu 1 nariadenia Brusel I v spojení s článkom 11 Charty, a na druhej strane, aké skutočnosti treba zohľadniť pri overovaní existencie takéhoto odradzujúceho účinku.

161.

Na úvod chcem poznamenať, že hoci vnútroštátny súd odkazuje na koncept odradzujúceho účinku, neposkytuje jeho definíciu.

162.

V tejto súvislosti sa na jednej strane zdá, že tento odkaz vychádza z rozsudkov vydaných Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž), ktorý formuláciami v zmysle judikatúry ESĽP konštatoval, že uloženie povinností, o ktoré ide vo veci samej, má odradzujúci účinok na účasť žalovaných vo veci samej na verejnej diskusii o témach spoločenského záujmu, čo môže brániť médiám pri plnení ich úloh v oblasti informovania a kontroly. Na druhej strane vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania spomína judikatúru ESĽP, keď uvádza, že „odradzujúci účinok uloženia povinnosti nahradiť škodu je parametrom pri posudzovaní primeranosti… opatrenia na nápravu hanlivých výrokov“.

163.

ESĽP vo svojej judikatúre v oblasti slobody prejavu odkazuje zameniteľne na „odradzujúci účinok“ a na „chilling effect“ (tlmiaci účinok). ( 117 )

164.

Autori právnej náuky poznamenali, že hoci ESĽP ešte neposkytol hmotnoprávnu definíciu konceptu odradzujúceho účinku, opieral sa o tento koncept na účely odôvodnenia dôsledného preskúmania vnútroštátnych opatrení, ktoré podľa neho s najväčšou pravdepodobnosťou vyvolávajú negatívne účinky presahujúce jednotlivé prípady, v ktorých sa uplatňujú, takže fyzické a právnické osoby sú odrádzané od výkonu svojich práv z obavy, že budú podliehať týmto opatreniam ( 118 ).

165.

V tejto súvislosti právna náuka poukázala na to, že koncept odradzujúceho účinku sa v judikatúre v oblasti slobody prejavu nepoužíva koherentne, najmä preto, že podľa všetkého sa týka dôsledkov zásahu do slobody prejavu, ktoré presahujú situáciu osoby priamo dotknutej týmto zásahom. ( 119 )

166.

V rámci prúdu tejto judikatúry týkajúceho sa občianskoprávnych sankcií totiž ESĽP podľa všetkého používa pojem odradzujúceho účinku v súvislosti s novinárskou slobodou v dotknutom štáte. ESĽP totiž hovorí o výsledku vnútroštátneho konania, ktorý nadmerne a neprimerane zaťažuje dotknuté osoby, čo „môže mať ‚chilling effect‘ na slobodu tlače na území žalovaného štátu“ ( 120 ), alebo tiež o celkovej sume uloženej povinnosti nahradiť škodu ako „dôležitom faktore v súvislosti s možným ‚chilling effect‘ konania pre neho a pre ďalších novinárov“ ( 121 ), či dokonca o „[uložení povinnosti nahradiť škodu, ktorá] by nevyhnutne mohla odrádzať novinárov od účasti na verejnej diskusii o témach spoločenského záujmu“ ( 122 ).

167.

Vymedzenie odradzujúcich účinkov, či dokonca neprijateľných účinkov z hľadiska ochrany slobody tlače v kontexte diskusie o téme všeobecného záujmu, ktoré poskytol ESĽP, sa mi zdá byť relevantné v kontexte prejednávanej veci, ktorá sa týka problematiky zamietnutia vyhlásenia vykonateľnosti z dôvodu, že výkon rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte by zjavne porušoval verejný poriadok dožiadaného členského štátu.

168.

V prvom rade totiž takéto neprijateľné účinky môžu odradiť novinárov od účasti na verejnej diskusii o témach spoločenského záujmu. Diskusia o otázkach dopingu vo futbale sa dotýka všeobecného záujmu ( 123 ) a účasť na diskusii vo všeobecnom záujme je prvoradým prvkom, ktorý treba zohľadniť pri vyvažovaní konkurujúcich základných práv. ( 124 )

169.

V druhom rade v tomto kontexte treba na jednej strane, pokiaľ ide o použitie ustanovenia o verejnom poriadku, nájsť spravodlivú rovnováhu medzi slobodou prejavu a právom na výkon rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte, ktoré je zakotvené v článku 47 druhom odseku Charty. Hľadanie spravodlivej rovnováhy v zásade nemôže viesť k odmietnutiu vykonania rozhodnutia z dôvodu dôsledkov, ktoré by malo pre odporcu. Podstata uloženia povinnosti spočíva v tom, že jeho následky pocíti odporca.

170.

Na druhej strane, ako som uviedol v bode 152 vyššie, ak sa uložená povinnosť týka kompenzačnej náhrady škody, možno ustanovenie o verejnom poriadku použiť v úplne výnimočných prípadoch a iba v spojení s inými tvrdeniami založenými na ohrození verejného poriadku dožiadaného členského štátu. Tak je to v prípade tvrdenia založeného na tom, že priznanie vykonateľnosti môže mať odradzujúci účinok na slobodu tlače v dotknutom členskom štáte. Takto vymedzený odradzujúci účinok má vplyv tak na novinársku slobodu v dotknutom členskom štáte, ako aj slobodu prijímania informácií širokou verejnosťou. Zamietnutie vyhlásenia vykonateľnosti v takomto prípade chráni nielen odporcu proti sankcii, ktorá mu bola uložená, ale aj záujem spoločnosti dotknutého členského štátu.

171.

Výkon rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte, ktorý môže mať odradzujúci účinok na výkon slobody tlače v dožiadanom členskom štáte, tak predstavuje zjavné a neprimerané porušenie základnej zásady tohto posledného uvedeného členského štátu, a teda predstavuje dôvod na zamietnutie vyhlásenia vykonateľnosti. Teraz je potrebné určiť kritériá umožňujúce stanoviť, že uložená povinnosť má takýto účinok.

172.

Vnútroštátny súd sa pýta, či okolnosti opísané v tretej až siedmej prejudiciálnej otázke, ako ich formuloval tento súd, môžu byť zohľadnené pri určení existencie zjavného porušenia verejného poriadku dožiadaného členského štátu. V tejto súvislosti by mohlo byť lákavé inšpirovať sa judikatúrou ESĽP, ktorá na účely konštatovania porušenia článku 10 EDĽP podľa všetkého pripisuje váhu každej z okolností uvedených vnútroštátnym súdom.

173.

Ako však vyplýva z bodu 129 vyššie, otázkou na súde dožiadaného členského štátu nie je to, či je náhrada škody primeraná, ale skôr to, či výkon rozhodnutia, ktorým sa priznáva náhrada škody, môže mať z dôvodu uloženej sankcie odradzujúci účinok, ktorý by viedol k zjavnému a neprimeranému porušeniu slobody tlače v tomto členskom štáte. Cieľom overení vykonaných súdom dožiadaného členského štátu preto môže byť len identifikácia rizika takéhoto odradzujúceho účinku bez toho, aby zahŕňala preskúmanie vecných posúdení vykonaných súdom členského štátu pôvodu. V nadväznosti na tieto úvahy úlohou Súdneho dvora nie je ani nahrádzať úlohu ESĽP pri konštatovaní porušenia slobody tlače, ktoré možno pripísať tomuto poslednému uvedenému členskému štátu.

174.

V tejto súvislosti bola žalovaným vo veci samej uložená povinnosť okrem zaplatenia náhrady škody, úrokov a nákladov, uverejniť rozhodnutie vydané v členskom štáte pôvodu. Prejudiciálne otázky sa však týkajú len finančnej stránky uloženej povinnosti. Použitie ustanovenia o verejnom poriadku je totiž možné len v prípade porušenia právneho poriadku dožiadaného členského štátu prvkami rozhodnutia, ktorého výkon sa požaduje v tomto členskom štáte. Podľa ESĽP musí naproti tomu posúdenie zásahu do slobody prejavu z hľadiska jeho odradzujúceho účinku zohľadňovať aj povahu iných sankcií a opatrení uložených dotknutej osobe. ( 125 )

175.

Svojou treťou až siedmou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či sa pri určovaní existencie odradzujúceho účinku musia zohľadniť prostriedky dotknutej osoby, závažnosť pochybenia, rozsah ujmy, ako aj význam odradzujúceho účinku určený s ohľadom na ekonomickú situáciu spoločnosti vydávajúcej denník a tlače vo všeobecnosti. Okrem toho sa pýta, či sa má existencia odradzujúceho účinku posudzovať rovnakým spôsobom, pokiaľ ide o spoločnosť vydávajúcu denník a novinára.

176.

Pokiaľ ide o význam odradzujúceho účinku (štvrtá prejudiciálna otázka, ako ju formuloval vnútroštátny súd), vzhľadom na potrebu vyvážiť dotknuté základné práva ( 126 ) iba riziko odradzujúceho účinku, ktorý presahuje situáciu priamo dotknutej osoby, odôvodňuje zamietnutie vyhlásenia vykonateľnosti, keďže predstavuje zjavné a neprimerané porušenie slobody tlače v dožiadanom členskom štáte. Len v takom prípade má súd tohto členského štátu použiť ustanovenie o verejnom poriadku, aby napravil zjavnú nedostatočnosť ochrany tejto slobody. ( 127 )

177.

Pokiaľ ide o prostriedky dotknutej osoby vzhľadom na to, či ide o fyzickú alebo právnickú osobu (prvá časť tretej otázky a piata a šiesta otázka, ako ich formuloval vnútroštátny súd), súd dožiadaného členského štátu musí zohľadniť skutočnosť, že celková suma, ktorú je dotknutá osoba povinná zaplatiť, je dôležitým faktorom z hľadiska možného odradzujúceho účinku na túto osobu a iných novinárov. ( 128 )

178.

Je pravda, že ESĽP zrejme zohľadňuje ako poľahčujúcu okolnosť to, že vydavateľ a novinár majú zaplatiť sankciu spoločne a nerozdielne, ( 129 ) ako je to v prejednávanej veci. Odradzujúci účinok sa však neposudzuje rovnakým spôsobom, pokiaľ ide o spoločnosť vydávajúcu denník, a novinára, ktorý je autorom predmetného článku.

179.

ESĽP totiž na jednej strane, pokiaľ ide o fyzickú osobu, odkazuje na mzdu dotknutej osoby alebo referenčné hodnoty, ako je minimálna ( 130 ) alebo priemerná ( 131 ) mzda v dotknutom žalovanom štáte. Celková suma, ktorú je dotknutá osoba povinná zaplatiť, sa v zásade musí považovať za zjavne neprimeranú, ak by táto osoba musela roky zápasiť s tým, aby ju celú zaplatila, alebo ak táto suma zodpovedá niekoľkým desaťnásobkom štandardnej minimálnej mzdy v dožiadanom členskom štáte. Na druhej strane, pokiaľ ide o právnickú osobu, ESĽP dbá na to, aby výška náhrady škody uložená tlačovým spoločnostiam nemohla ohroziť ich ekonomické základy, ( 132 ) a teda aby nebola zjavne neprimeraná.

180.

Okrem toho, pokiaľ ide o ekonomickú situáciu tlače vo všeobecnosti v dožiadanom členskom štáte (siedma otázka, ako ju formuloval vnútroštátny súd), hoci sa možný odradzujúci účinok dotýka novinárov a tlačových spoločností v tomto členskom štáte, súd uvedeného členského štátu nemusí pri zamietnutí vyhlásenia vykonateľnosti súdneho rozhodnutia zohľadňovať ekonomickú situáciu tlače. Z pohľadu novinárov a tlačových spoločností je dôležité si uvedomiť najmä to, že aj im môže byť uložená povinnosť, ktorá je vzhľadom na okolnosti danej veci zjavne neprimeraná.

181.

Napokon, berúc do úvahy úlohu súdu dožiadaného členského štátu v režime uznávania a výkonu stanoveného nariadením Brusel I, ( 133 ) sa overenia vykonané týmto súdom musia týkať najmä zjavných a neprimeraných dôsledkov sankcie uloženej rozhodnutím, ktorého výkon sa požaduje, na slobodu tlače. Uvedený súd teda nemôže preskúmavať správnosť právnych alebo skutkových posúdení, ktoré vykonal súd členského štátu pôvodu, pokiaľ ide o závažnosť pochybenia a rozsah ujmy (druhá časť tretej otázky, ako ju formuloval vnútroštátny súd).

182.

Naproti tomu, aby sa zabezpečilo, že výsledok vyváženia dotknutých práv nebude charakterizovaný zjavne nedostatočnou ochranou základných práv, ( 134 ) súd dožiadaného členského štátu môže zohľadniť závažnosť pochybenia a rozsah ujmy na účely určenia, či napriek a priori zjavne neprimeranej povahe celkovej sumy uloženej povinnosti nahradiť škodu, je táto suma vhodná na nápravu účinkov hanlivých výrokov. ( 135 )

183.

Podľa dobre známej domnienky „rovnocennej ochrany“, ktorá vyplýva z judikatúry ESĽP a vzťahuje sa na členské štáty, ( 136 ) sa opatrenie členského štátu prijaté na vykonanie povinností vyplývajúcich z jeho členstva v Únii musí považovať za odôvodnené z hľadiska EDĽP, keďže je nesporné, že Únia priznáva základným právam ochranu prinajmenšom rovnocennú tej, ktorú zaručuje tento dohovor. ( 137 ) Je pravda, že uplatniteľnosť tejto domnienky a dôsledky, ktoré z nej vyplývajú, posudzuje iba ESĽP. V duchu koordinácie medzi Chartou a EDĽP, ako aj s cieľom poskytnúť Súdnemu dvoru vyčerpávajúcu odpoveď, aj pokiaľ ide o dôsledky jeho budúceho rozsudku, by som však chcel k uvedenej domnienke urobiť niekoľko doplňujúcich poznámok.

184.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že uplatnenie domnienky rovnocennej ochrany podlieha dvom podmienkam: neexistencii priestoru pre voľnú úvahu vnútroštátnych orgánov a využitiu celého potenciálu mechanizmu kontroly stanoveného právom Únie ( 138 ) vrátane prejudiciálneho konania na Súdnom dvore, v rámci ktorého možno prejednať otázky základných práv. Vzhľadom na to, že Súdnemu dvoru bol predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania a že len ESĽP prináleží preskúmať, či je splnená druhá podmienka, sa zameriam na prvú podmienku.

185.

V tejto súvislosti otázku, či sa uplatní domnienka rovnocennej ochrany, skúma ESĽP s prihliadnutím na „konkrétne ustanovenie, ktoré sa v danej veci uplatňuje“ ( 139 ), a na všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú pre dotknutý členský štát, v súlade s výkladom podaným Súdnym dvorom. ( 140 ) To zahŕňa zohľadnenie všetkých relevantných prvkov právneho rámca Únie, z ktorého vyplývajú povinnosti dotknutého členského štátu voči Únii a ostatným členským štátom.

186.

V prejednávanej veci vzniká teda otázka, či si v rámci režimu stanoveného nariadením Brusel I súd dožiadaného členského štátu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku podľa článkov 43 a 44 tohto nariadenia, zachováva diskrečnú právomoc rozhodnúť, či použije ustanovenie o verejnom poriadku, alebo ho nepoužije, ak výkon rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte zjavne porušuje základné právo zaručené Chartou.

187.

Podľa mojich vedomostí sa ESĽP k takémuto prípadu ešte nevyjadroval. ( 141 ) Časť právnej náuky zastáva názor, že ustanovenie o verejnom poriadku predpokladá existenciu voľnej úvahy, čo vylučuje uplatnenie domnienky rovnocennej ochrany. ( 142 ) Domnievam sa však, že to tak nie je, pokiaľ sa údajné porušenie týka základnej zásady právneho poriadku Únie.

188.

Je pravda, že článok 45 ods. 1 nariadenia Brusel I stanovuje, že súd dožiadaného členského štátu môže zamietnuť vyhlásenie vykonateľnosti len na základe jedného z dôvodov uvedených v článkoch 34 a 35 tohto nariadenia. Pokiaľ ide o dôvod zamietnutia vyhlásenia vykonateľnosti, toto prvé ustanovenie však odkazuje na článok 34 bod 1 tohto nariadenia, ktorý kategoricky stanovuje, že rozsudok sa neuzná, ak je uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom dožiadaného členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada.

189.

Okrem toho, ako vyplýva z bodu 102 vyššie, dožiadaný členský štát jednostranne neurčuje obsah verejného poriadku Únie. Rovnako kvalifikovanie porušenia tohto verejného poriadku ako zjavného vyplýva zo správneho výkladu práva Únie, a teda podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom. Ešte dôležitejšie je to, že dodržiavanie základných práv nie je vecou dobrej vôle alebo zdvorilosti zo strany dožiadaného členského štátu. Pokiaľ je súd dožiadaného členského štátu konfrontovaný s výhradou, ktorú považuje za dôvodnú a podľa ktorej by výkon súdneho rozhodnutia patriaceho do pôsobnosti nariadenia Brusel I viedol k zjavnému porušeniu verejného poriadku Únie, a konkrétnejšie základného práva, musí vykonateľnosť tohto rozhodnutia zamietnuť. V takejto situácii tak musí odmietnuť vydať alebo zrušiť vydané vyhlásenie vykonateľnosti tohto rozhodnutia.

190.

Pre úplnosť chcem dodať, že skutočnosť, že súd dožiadaného členského štátu je povinný preskúmať, či sú splnené podmienky vyhlásenia vykonateľnosti, neznamená, že vykonáva diskrečnú právomoc v zmysle judikatúry týkajúcej sa EDĽP. ESĽP totiž zastáva názor, že domnienka rovnocennej ochrany sa uplatní, ak dožiadaný členský štát môže odmietnuť uznanie a vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia „vo veľmi presne stanovených medziach a za splnenia určitých predpokladov“ ( 143 ).

191.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem odpovedať na prejudiciálne otázky tak, že článok 45 ods. 1 nariadenia Brusel I v spojení s článkom 34 bodom 1 a článkom 45 ods. 2 tohto nariadenia, ako aj článok 11 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že členský štát, v ktorom sa žiada o výkon rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte, ktorý sa týka uloženia povinnosti spoločnosti vydávajúcej denník a novinárovi nahradiť škodu za poškodenie dobrej povesti športového klubu a člena jeho lekárskeho tímu uverejnením informácie v tomto denníku, musí odmietnuť vydať alebo zrušiť vydané vyhlásenie vykonateľnosti tohto rozhodnutia, ak by jeho výkon viedol k zjavnému porušeniu slobody prejavu zaručenej v článku 11 Charty. ( 144 ) K takémuto porušeniu dochádza vtedy, ak má výkon uvedeného rozhodnutia možný odradzujúci účinok, pokiaľ ide tak o účasť osôb, ktorým je povinnosť uložená, ako aj iných tlačových spoločností a novinárov v dožiadanom členskom štáte na diskusii o témach spoločenského záujmu. ( 145 ) Takýto možný odstrašujúci účinok sa prejavuje vtedy, keď celková suma, ktorej zaplatenie sa požaduje, je zjavne neprimeraná s ohľadom na povahu a ekonomickú situáciu dotknutej osoby. V prípade novinára nastáva možný odradzujúci účinok najmä vtedy, keď táto suma zodpovedá niekoľkým desaťnásobkom štandardnej minimálnej mzdy v dožiadanom členskom štáte. V prípade spoločnosti vydávajúcej denník treba možný odradzujúci účinok chápať ako zjavné ohrozenie finančnej rovnováhy denníka. ( 146 ) Súd dožiadaného členského štátu môže zohľadniť závažnosť pochybenia a rozsah ujmy výlučne na účely určenia, či napriek a priori zjavne neprimeranej povahe celkovej sumy uloženej povinnosti nahradiť škodu je táto suma vhodná na nápravu účinkov hanlivých výrokov. ( 147 )

192.

Pre úplnosť chcem dodať, že ak je súd dožiadaného členského štátu konfrontovaný s výhradou, v rámci ktorej sa tvrdí, že výkon rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte, ktorým sa spoločnosti vydávajúcej denník, a novinárovi, ktorý je autorom dotknutého článku, ukladá povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť značnú sumu z titulu náhrady tej istej nemajetkovej ujmy, je v rozpore so slobodou tlače v dožiadanom členskom štáte, môže tento súd zamietnuť vyhlásenie vykonateľnosti, pokiaľ ide o uloženie povinnosti jednej z týchto osôb. Podľa článku 48 nariadenia Brusel I, ak sa totiž cudzí rozsudok týka viacerých vecí, a vyhlásenie vykonateľnosti nemožno vydať vo všetkých týchto veciach, súd alebo príslušný orgán ho vydá v jednej veci alebo niekoľkých veciach.

193.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), takto:

Článok 45 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach v spojení s článkom 34 bodom 1 a článkom 45 ods. 2 tohto nariadenia, ako aj článok 11 Charty základných práv Európskej únie

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

členský štát, v ktorom sa žiada o výkon rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte, ktorý sa týka uloženia povinnosti spoločnosti vydávajúcej denník a novinárovi nahradiť škodu za poškodenie dobrej povesti športového klubu a člena jeho lekárskeho tímu uverejnením informácie v tomto denníku, musí odmietnuť vydať alebo zrušiť vydané vyhlásenie vykonateľnosti tohto rozhodnutia, ak by jeho výkon viedol k zjavnému porušeniu slobody prejavu zaručenej v článku 11 Charty základných práv.

K takémuto porušeniu dochádza vtedy, ak má výkon uvedeného rozhodnutia možný odradzujúci účinok, pokiaľ ide tak o účasť osôb, ktorým je povinnosť uložená, ako aj iných tlačových spoločností a novinárov v dožiadanom členskom štáte na diskusii o témach spoločenského záujmu. Takýto možný odstrašujúci účinok sa prejavuje vtedy, keď celková suma, ktorej zaplatenie sa požaduje, je zjavne neprimeraná s ohľadom na povahu a ekonomickú situáciu dotknutej osoby. V prípade novinára nastáva možný odradzujúci účinok najmä vtedy, keď táto suma zodpovedá niekoľkým desaťnásobkom štandardnej minimálnej mzdy v dožiadanom členskom štáte. V prípade spoločnosti vydávajúcej denník treba možný odradzujúci účinok chápať ako zjavné ohrozenie finančnej rovnováhy tohto denníka. Súd dožiadaného členského štátu môže zohľadniť závažnosť pochybenia a rozsah ujmy výlučne na účely určenia, či napriek a priori zjavne neprimeranej povahe celkovej sumy uloženej povinnosti nahradiť škodu je táto suma vhodná na nápravu účinkov hanlivých výrokov.