Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JEAN RICHARD DE LA TOUR
prednesené 9. novembra 2023(1)
Spojené veci C‑608/22 a C‑609/22
AH (C‑608/22),
FN (C‑609/22)
za účasti:
Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Smernica 2011/95/EÚ – Normy týkajúce sa poskytnutia medzinárodnej ochrany a obsahu takejto ochrany – Článok 9 ods. 1 písm. b) – Pojem ‚činy prenasledovania‘ – Zoskupenie diskriminačných aktov a opatrení prijatých voči dievčatám a ženám – Spôsoby posudzovania požadovaného stupňa závažnosti – Článok 4 ods. 3 – Posúdenie žiadosti na individuálnom základe – Zohľadnenie rodovej príslušnosti s vylúčením ďalších prvkov, ktoré sú vlastné osobnej situácii – Miera voľnej úvahy členských štátov“
I. Úvod
1. Od návratu režimu Talibanu v Afganistane sa situácia dievčat a žien v tejto krajine rýchlo zhoršila do takej miery, že možno hovoriť o popieraní ich samotnej identity. Aby sa vyhli tejto neúnosnej situácii, afganské dievčatá a ženy utekajú zo svojej krajiny alebo sa odmietajú do nej vrátiť a žiadajú o azyl najmä v Európskej únii. Vzhľadom na túto situáciu orgány členských štátov váhajú medzi priznaním postavenia utečenca týmto ženám výlučne z dôvodu ich pohlavia a individuálnym skúmaním existencie rizika prenasledovania.
2. Prejednávaná vec umožní Súdnemu dvoru objasniť túto situáciu.
3. Konkrétne sa týmito návrhmi na začatie prejudiciálneho konania od Súdneho dvora žiada, aby spresnil spôsoby posudzovania týkajúce sa existencie opodstatnenej obavy z vystavenia sa „činu prenasledovania“ v zmysle článku 9 smernice 2011/95/EÚ(2), ak žiadosť o medzinárodnú ochranu podáva žena z dôvodu, že v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu môže byť vystavená súboru diskriminačných aktov a opatrení obmedzujúcich výkon jej občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv.
4. Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko) sa konkrétne pýta Súdneho dvora, či také akty, aké prijal režim Talibanu od 15. augusta 2021, ktoré obmedzujú prístup dievčat a žien ku vzdelaniu, k výkonu zárobkovej činnosti a k zdravotnej starostlivosti, ktoré obmedzujú ich účasť na verejnom a politickom živote, ako aj ich slobodu pohybu a vykonávanie športovej činnosti, ktoré im okrem toho ukladajú povinnosť úplne zakryť svoje telo a zahaliť svoju tvár a ktoré ich zbavujú ochrany pred rodovo podmieneným násilím a domácim násilím, možno vzhľadom na ich kumulatívny účinok a intenzitu považovať za „čin prenasledovania“ v zmysle článku 9 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95. V tomto kontexte sa teda od Súdneho dvora žiada, aby doplnil zásady, ktoré už stanovil v rozsudkoch z 5. septembra 2012, Y a Z(3), a zo 7. novembra 2013, X a i.(4), pokiaľ ide o výklad pojmu „činy prenasledovania“ v zmysle článku 9 ods. 1 písm. a) smernice 2004/83/ES(5), ktorá bola zrušená a nahradená smernicou 2011/95, pričom článok 9 je v týchto dvoch smerniciach formulovaný takmer rovnako.
5. Okrem toho sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či v rámci preskúmania individuálneho postavenia a osobnej situácie žiadateľky, ktoré sa vyžaduje na účely posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu na individuálnom základe, môže príslušný orgán dospieť k záveru o existencii opodstatnenej obavy, že bude vystavená takémuto činu prenasledovania z dôvodu svojej rodovej príslušnosti, bez toho, aby musel skúmať ďalšie prvky, ktoré sú vlastné jej osobnej situácii.
6. Táto druhá otázka týkajúca sa rozsahu posúdenia na individuálnom základe, ktoré vyžaduje normotvorca Únie v článku 4 ods. 3 smernice 2011/95, spadá do osobitného kontextu. Niektoré členské štáty, ako napríklad Švédske kráľovstvo(6) a Dánske kráľovstvo(7) alebo dokonca Fínska republika(8), sa už rozhodli priznať afganským štátnym príslušníčkam postavenie utečenca takmer automaticky, výlučne z dôvodu ich rodovej príslušnosti, čím nasledovali tie štáty, ktoré od augusta 2021 plánovali zaviesť režim dočasnej ochrany zavedený smernicou 2001/55/ES(9). Agentúra Európskej únie pre azyl (EUAA) vo svojej najnovšej informačnej správe o Afganistane (2023) dospela k záveru, že u afganských dievčat a žien sa v súvislosti s opatreniami prijatými režimom Talibanu vo všeobecnosti rozvinie opodstatnená obava z prenasledovania,(10) pričom Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) vo svojom vyhlásení vydanom v kontexte týchto prejudiciálnych konaní tiež zdôrazňuje, že pre afganské dievčatá a ženy existuje domnienka priznania postavenia utečenca.(11)
7. V týchto návrhoch uvediem dôvody, pre ktoré sa domnievam, že opatrenia uvádzané vnútroštátnym súdom predstavujú „čin prenasledovania“ v zmysle článku 9 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95. Ďalej vysvetlím, že závažná, systematická a inštitucionalizovaná diskriminácia afganských dievčat a žien má za následok, že sú zbavené svojich najzákladnejších životných práv v spoločenskom živote, a narúša plné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, ako je zakotvené v článku 2 ZEÚ, ako aj v článku 1 Charty základných práv Európskej únie(12).
8. Uvediem tiež dôvody, pre ktoré sa domnievam, že nič nebráni tomu, aby príslušný orgán dospel k záveru o existencii opodstatnenej obavy z prenasledovania z dôvodu rodovej príslušnosti žiadateľky, bez toho, aby musel skúmať ďalšie prvky, ktoré sú vlastné jej osobnej situácii.
II. Právny rámec
A. EDĽP
9. Článok 15 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(13), nazvaný „Odstúpenie vo výnimočných situáciách“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. V prípade vojny alebo akéhokoľvek iného verejného ohrozenia štátnej existencie môže každá Vysoká zmluvná strana prijať opatrenia na odstúpenie od záväzkov ustanovených v tomto dohovore v rozsahu prísne vyžadovanom naliehavosťou situácie, pokiaľ tieto opatrenia nebudú nezlučiteľné s ostatnými záväzkami podľa medzinárodného práva.
2. Podľa tohto ustanovenia nemožno odstúpiť od článku 2 [‚Právo na život‘], okrem úmrtí vyplývajúcich z dovolených vojnových činov, a článkov 3 [‚Zákaz mučenia‘], 4 (odsek 1) [‚Zákaz otroctva a nútenej práce‘] a 7 [‚Uloženie trestu výlučne na základe zákona‘].“
B. Smernica 2011/95
10. Odôvodnenie 14 smernice 2011/95 uvádza:
„Členské štáty by mali mať právomoc uvádzať alebo udržiavať výhodnejšie ustanovenia, ako sú normy ustanovené v tejto smernici pre štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo pre osoby bez štátneho občianstva, ktoré požadujú ochranu od členského štátu tam, kde sa takáto požiadavka chápe z dôvodov, že dotknutá osoba je utečencom v zmysle článku 1 písm. A… Dohovoru [o právnom postavení utečencov(14), doplneného Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov(15) (ďalej len ‚Ženevský dohovor‘)], alebo osobou oprávnenou na doplnkovú ochranu.“
11. Článok 2 písm. d) tejto smernice stanovuje:
„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:
…
d) ‚utečenec‘ je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý kvôli oprávnenej obave pred prenasledovaním z rasových, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu tejto krajiny, alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie, alebo ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť a na ktorú sa neuplatňuje článok 12.“
12. Článok 3 uvedenej smernice, nazvaný „Výhodnejšie normy“, stanovuje:
„Členské štáty môžu zaviesť alebo zachovávať výhodnejšie normy pre určovanie, kto je oprávnený ako utečenec alebo ako osoba oprávnená na doplnkovú ochranu, a pre určenie obsahu medzinárodnej ochrany, pokiaľ sú tieto normy zlučiteľné s touto smernicou.“
13. Článok 4 smernice 2011/95, nazvaný „Posudzovanie skutočností a okolností“, znie:
„1. Členské štáty môžu považovať za povinnosť žiadateľa predložiť čo najskôr všetky náležitosti potrebné na zdôvodnenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. V spolupráci so žiadateľom je povinnosťou členského štátu posúdiť príslušné náležitosti žiadosti.
2. Náležitosti uvedené v odseku 1 pozostávajú z vyhlásení žiadateľa a celej dokumentácie, ktorá je k dispozícii žiadateľovi, ktoré sa týkajú veku žiadateľa a základných informácií vrátane tých, ktoré sa týkajú príslušných príbuzných, totožnosti, štátnej príslušnosti (štátnych príslušností), krajiny (krajín) a miesta (miest) predchádzajúceho pobytu, predchádzajúcich žiadostí o azyl, cestovných trás, cestovných dokladov a dôvodov pre požadovanie medzinárodnej ochrany.
3. Posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu sa má vykonať na individuálnom základe a zahŕňa zohľadnenie:
a) všetkých príslušných skutočností, pokiaľ sa týkajú krajiny pôvodu v čase prijatia rozhodnutia o žiadosti, vrátane zákonov a nariadení krajiny pôvodu a spôsobu, ktorým sú uplatňované;
b) príslušných vyhlásení a dokumentácie predloženej žiadateľom vrátane informácií o tom, či žiadateľ bol alebo môže byť predmetom prenasledovania alebo vážneho bezprávia;
c) individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa vrátane takých faktorov ako pôvod, pohlavie a vek, s cieľom posúdenia, či by na základe osobných okolností žiadateľa činy, ktorým bol alebo mohol byť žiadateľ vystavený, predstavovali prenasledovanie alebo vážne bezprávie;
…“
14. Článok 9 tejto smernice, nazvaný „Činy prenasledovania“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. Aby sa čin považoval za čin prenasledovania v zmysle článku 1 písm. A Ženevského dohovoru, musí:
a) byť svojou povahou dostatočne vážny alebo opakovaný tak, aby predstavoval vážne porušovanie základných ľudských práv, najmä práv, na ktoré sa nevzťahuje výnimka podľa článku 15 ods. 2 [EDĽP], alebo
b) byť zoskupením rozličných opatrení vrátane porušovania ľudských práv, ktoré sú dostatočne vážne na to, aby mali na jednotlivca rovnaký vplyv ako je uvedený v písmene a).
2. Činy prenasledovania, ako sú kvalifikované v odseku 1, môžu okrem iného nadobúdať formu:
a) činov fyzického alebo duševného násilia vrátane činov sexuálneho násilia;
b) zákonných, správnych, policajných a/alebo súdnych opatrení, ktoré sú samotné diskriminačné alebo ktoré sú vykonávané diskriminačným spôsobom;
c) stíhania alebo potrestania, ktoré je neúmerné alebo diskriminačné;
…
f) činy špecifické pre pohlavie alebo činy osobitného charakteru týkajúceho sa detí.“
III. Skutkové okolnosti vo veciach samých a prejudiciálne otázky
15. Žalobkyňa vo veci samej vo veci C‑608/22, AH, je afganskou štátnou príslušníčkou narodenou v roku 1995. Po vstupe do Rakúska 31. augusta 2015 podala v tomto členskom štáte žiadosť o medzinárodnú ochranu. Na podporu svojej žiadosti okrem iného uviedla, že utiekla pred núteným manželstvom, ktoré plánoval jej otec. Žalobkyňa, ktorá mala v tom čase približne 14 rokov, utiekla so svojou matkou do Iránu, kde žila so svojimi dvoma sestrami až do roku 2015. Svoju žiadosť podala v Rakúsku, pretože jej manžel, s ktorým uzavrela manželstvo počas pobytu v Grécku, tam už žil.
16. Žalobkyňa vo veci samej vo veci C‑609/22, FN, je tiež afganskou štátnou príslušníčkou narodenou v roku 2007. V roku 2020 podala žiadosť o medzinárodnú ochranu v Rakúsku. Nikdy nežila v Afganistane. Naposledy žila so svojou matkou a dvoma sestrami v Iráne, z ktorého utiekla z dôvodu, že jej rodinní príslušníci tam nemali povolenie na pobyt a nemohli pracovať a že ona sama nesmela navštevovať školu. Uviedla, že v prípade návratu do Afganistanu by ako žena bola vystavená riziku únosu, nemohla by chodiť do školy a hrozilo by jej, že nebude schopná zabezpečiť svoje potreby, keďže tam nemá rodinu. Na podporu svojej žiadosti FN tiež uviedla, že chce žiť slobodne a mať rovnaké práva ako muži.
17. Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Spolkový úrad pre cudzinecké záležitosti a azyl, Rakúsko) dospel k záveru, že tvrdenia AH týkajúce sa dôvodu úteku sú nevierohodné a že FN nehrozí v Afganistane skutočné riziko prenasledovania vzhľadom na správy dostupné v čase rozhodnutia, t. j. v októbri 2020. Tento orgán tak v oboch prípadoch odmietol priznať postavenie utečenca v zmysle článku 2 písm. e) smernice 2011/95. Priznal však AH a FN doplnkovú ochranu z dôvodu, že v prípade návratu do Afganistanu by čelili ťažkostiam ekonomickej a sociálnej povahy, keďže tam nemajú žiadnu sociálnu sieť.
18. AH a FN podali proti rozhodnutiam odmietajúcim priznať im postavenia utečenca žalobu na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko), pričom okrem iného tvrdili, že po prevzatí moci režimom Talibanu sa situácia v Afganistane zmenila takým spôsobom, že ženy sú teraz vystavené rozsiahlemu prenasledovaniu. FN sa domnieva, že samotná skutočnosť, že je afganskou ženou, by mala viesť k priznaniu postavenia utečenca, ako to pripustil Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) vo svojej judikatúre z obdobia predchádzajúceho prevzatiu moci Talibanom.
19. Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) zamietol obe tieto žaloby ako nedôvodné, pričom okrem iného uviedol, že vzhľadom na životné podmienky žalobkýň v Rakúsku si neosvojili „západný životný štýl“, ktorý by sa stal takou podstatnou súčasťou ich identity, že by sa ho už nevedeli vzdať, aby sa vyhli hrozbám prenasledovania v ich krajine pôvodu.
20. AH a FN podali opravný prostriedok „Revision“ na Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd), pričom opätovne tvrdia, že situácia žien v novom režime Talibanu sama osebe odôvodňuje, aby im bolo priznané postavenia utečenca.
21. Za týchto podmienok Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky, ktoré sú v oboch veciach totožné:
„1. Má sa kumulácia opatrení, ktoré v štáte zavádza, podporuje alebo trpí aktér, ktorý je faktickým nositeľom vládnej moci, a ktoré spočívajú najmä v tom, že
– ženám sa odopiera účasť na politických funkciách a politických rozhodovacích procesoch,
– ženám nie sú poskytované žiadne právne prostriedky na získanie ochrany pred rodovo podmieneným násilím a domácim násilím,
– ženy sú vo všeobecnosti vystavené nebezpečenstvu núteného uzatvárania manželstva, hoci aktér, ktorý je faktickým nositeľom vládnej moci, takéto uzatváranie manželstva zakázal, pričom ženy nemajú k dispozícii účinnú ochranu proti nútenému uzatváraniu manželstva a takéto akty uzavretia manželstva sa občas vykonávajú za účasti osôb fakticky vybavených štátnou mocou, ktoré vedia, že ide o nútené uzavretie manželstva,
– ženy nesmú vykonávať zárobkovú činnosť alebo ju smú vykonávať v obmedzenom rozsahu prevažne len doma,
– ženám je sťažený prístup k zariadeniam zdravotnej starostlivosti,
– ženám je – úplne alebo vo veľkej miere (napríklad tým, že dievčatám sa poskytuje len základné vzdelanie) – odopieraný prístup ku vzdelaniu,
– ženy sa nesmú zdržiavať alebo pohybovať na verejnosti bez sprievodu muža (ktorý je s nimi v určitom príbuzenskom vzťahu), alebo im je to dovolené len do určitej vzdialenosti od miesta bydliska,
– ženy musia na verejnosti úplne zakryť svoje telo a zahaliť svoju tvár,
– ženy nesmú vykonávať žiadny šport,
považovať v zmysle článku 9 ods. 1 písm. b) smernice [2011/95] za dostatočne vážnu na to, aby mala na ženu rovnaký vplyv, ako je uvedený v článku 9 ods. 1 písmene a) tejto smernice?
2. Postačí na priznanie postavenia osoby s právom na azyl, že žena je týmito opatreniami v štáte pôvodu postihnutá len na základe jej pohlavia, alebo je na posúdenie toho, či tieto opatrenia – ktoré treba vnímať v ich súhrne – majú na ženu vplyv v zmysle článku 9 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95/EÚ, potrebné preskúmanie jej individuálnej situácie?“
22. Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 13. októbra 2022 boli tieto veci spojené na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj na účely rozhodnutia Súdneho dvora.
23. Písomné pripomienky predložili žalobkyne, rakúska, belgická, španielska a francúzska vláda, ako aj Európska komisia.
IV. Analýza
24. Podľa článku 2 písm. d) smernice 2011/95 sa na priznanie postavenia utečenca vyžaduje, aby mal dotknutý štátny príslušník tretej krajiny opodstatnenú obavu z prenasledovania vo svojej krajine pôvodu z rasových dôvodov, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.
25. Na priznanie postavenia utečenca musí teda príslušný orgán dospieť k záveru, že vo vzťahu k dotknutej osobe existuje prenasledovanie alebo riziko prenasledovania.
26. Na jednej strane z článku 9 v spojení s článkom 10 smernice 2011/95 vyplýva, že pojem „prenasledovanie“ sa skladá z dvoch zložiek.
27. Prvá zložka je materiálna. Ide o „čin prenasledovania“ vymedzený v článku 9 tejto smernice. Táto zložka je rozhodujúca, pretože odôvodňuje obavu jednotlivca a vysvetľuje nemožnosť alebo jeho odmietnutie požiadať o ochranu svoju krajinu pôvodu. Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa tak vnútroštátny súd snaží zistiť, či diskriminačné opatrenia prijaté režimom Talibanu voči dievčatám a ženám dosahujú stupeň závažnosti vyžadovaný článkom 9 uvedenej smernice na to, aby mohli byť kvalifikované ako „činy prenasledovania“. Druhá zložka je intelektuálna. Ide o dôvod uvedený v článku 10 tej istej smernice, pre ktorý sú páchané alebo uplatňované činy alebo súbory činov či opatrení. Prejednávané veci sa netýkajú tejto poslednej uvedenej zložky.
28. Na druhej strane musí príslušný orgán preskúmať na základe posúdenia skutkového stavu a okolností súvisiacich so žiadosťou o medzinárodnú ochranu, ktoré vyžaduje článok 4 smernice 2011/95, či je obava žiadateľa z prenasledovania v prípade návratu do jeho krajiny pôvodu dôvodná. Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či najmä vzhľadom na článok 4 ods. 3 tejto smernice môže byť afganská žena oprávnená na medzinárodnú ochranu bez toho, aby sa vykonalo individuálne posúdenie jej situácie, keďže niektoré ženy možno neodmietajú, či dokonca schvaľujú, opatrenia prijaté alebo tolerované Talibanom, ktoré tak nemusia mať vplyv na konkrétnu situáciu týchto žien.
A. Rozsah pojmu „činy prenasledovania“ v zmysle článku 9 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 (prvá otázka)
29. Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa má článok 9 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že diskriminačné akty a opatrenia, ktoré ukladajú dievčatám a ženám prísne obmedzenia ich slobody pohybu, účasti na verejnom a politickom živote, prístupu ku vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti, výkonu zárobkovej činnosti a športovej činnosti, pričom ich okrem toho zbavujú ochrany pred rodovo podmieneným násilím a domácim násilím a vyžadujú od nich predpísané oblečenie pokrývajúce celé telo a tvár, predstavujú „čin prenasledovania“.
1. Úvodné pripomienky
30. Vo svojich pripomienkach AH, belgická vláda, ako aj Komisia vyjadrujú pochybnosti týkajúce sa rozsahu tejto otázky.
31. Po prvé Komisia a belgická vláda zdôrazňujú, že Súdnemu dvoru neprináleží vyjadrovať sa in abstracto k otázke, či kumulácia opatrení výslovne uvedených vnútroštátnym súdom predstavuje „čin prenasledovania“ v zmysle článku 9 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95. Je pravda, že v súlade s článkom 4 tejto smernice a článkom 10 ods. 3 smernice 2013/32/EÚ(16) patrí toto posúdenie do výlučnej zodpovednosti príslušného orgánu, ktorý musí posúdiť potrebu medzinárodnej ochrany žiadateľa na základe náležitého, úplného a aktuálneho preskúmania.
32. Nemyslím si však, že prvá prejudiciálna otázka je položená takto. Vnútroštátny súd sa totiž snaží len pochopiť spôsob, akým treba posúdiť závažnosť týchto opatrení vyplývajúcu z ich kumulovaného účinku, v porovnaní so stupňom závažnosti vyžadovaným článkom 9 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95. Ako dokazuje použitie príslovky „najmä“ pri formulácii tejto otázky, tento súd nemal v úmysle zostaviť zoznam všetkých opatrení, ktorým môžu byť vystavené afganské štátne príslušníčky v prípade návratu do ich krajiny pôvodu. Rozsah týchto opatrení sa pravidelne rozširuje, ako to ilustruje najnovšia informačná správa EUAA o Afganistane (2023)(17) a nedávny dekrét prijatý režimom Talibanu, ktorým sa nariaďuje zatvorenie salónov krásy, jediného „verejného“ miesta, kde bolo ženám ešte dovolené stretávať sa. Uvedený súd si je vedomý toho, že hoci uvedené opatrenia posudzované samostatne vyžadujú odsúdenie, nepredstavujú zásah do absolútneho práva uvedeného v článku 15 ods. 2 EDĽP, na ktorý sa nevzťahuje žiadna výnimka, a že ako celok by sa nemuseli považovať za opatrenia dosahujúce stupeň závažnosti vyžadovaný podľa článku 9 ods. 1 písm. a) tejto smernice.
33. Po druhé AH vo svojich pripomienkach tvrdí, že nie je potrebné preskúmať diskriminačné opatrenia uvádzané vnútroštátnym súdom z hľadiska článku 9 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95, keďže afganské dievčatá a ženy sú vystavené aj činom, ktoré závažným spôsobom zasahujú do ich základných práv v zmysle článku 9 ods. 1 písm. a) tejto smernice. Je totiž zrejmé, že rodovo podmienené násilné činy a činy domáceho násilia, ktoré im hrozia v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu, môžu vzhľadom na ich povahu a opakovanie predstavovať „vážne porušovanie základných ľudských práv“, a teda čin prenasledovania v zmysle tohto ustanovenia.(18)
34. Niet pochýb ani o tom, že stíhanie a potrestanie, ktorým sú vystavené afganské štátne príslušníčky v prípade, že nerešpektujú nariadenia, ktoré sú im uložené, môžu samy osebe predstavovať čin prenasledovania v zmysle uvedeného článku 9 ods. 1 písm. a), keďže môžu mať podobu závažných a neprípustných zásahov voči ľudskej bytosti.
35. Chcem však poukázať na to, že prejudiciálne otázky sa týkajú kvalifikácie diskriminačných opatrení prijatých voči afganským dievčatám a ženám z hľadiska článku 9 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 a že príslušný orgán je povinný vykonať úplnú charakteristiku činov prenasledovania alebo vážneho bezprávia, ktoré hrozia žiadateľke, ak by bola vrátená do svojej krajiny pôvodu.
36. Na jednej strane z požiadaviek stanovených v článku 4 smernice 2011/95 vyplýva, že príslušný vnútroštátny orgán je povinný vykonať náležité a účinné preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu s cieľom zabezpečiť komplexné posúdenie potrieb ochrany dotknutej osoby. Súdny dvor tak v rozsudku Y a Z, rozhodol, „že ak príslušný orgán vykoná v súlade s článkom 4 ods. 3 [tejto] smernice posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu na individuálnom základe, musí zohľadniť všetky činy, ktorým žiadateľ bol alebo mohol byť vystavený, a to na účely určenia, či vzhľadom na jeho osobnú situáciu možno tieto činy považovať za prenasledovanie v zmysle článku 9 ods. 1 [uvedenej] smernice“(19).
37. Na druhej strane by sa tým malo predísť chúlostivým situáciám, keď by sa dotknutá osoba považovala podľa článku 11 ods. 1 písm. e) smernice 2011/95 za osobu, ktorá prestala byť oprávnená na priznanie postavenia utečenca z dôvodu zmeny okolností v jej krajine pôvodu, a teda by jej bolo predčasne odňaté jej postavenie v dôsledku nedostatočnej kvalifikácie rizík.
38. Za týchto okolností, hoci je zrejmé, že niektoré dotknuté diskriminačné opatrenia zjavne predstavujú čin prenasledovania v zmysle článku 9 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, je úlohou príslušného vnútroštátneho orgánu, aby na základe svojho posúdenia rizík určil, do akej miery môžu byť žiadateľky tiež vystavené činom prenasledovania podľa článku 9 ods. 1 písm. b) tejto smernice.(20)
2. O veci samej
39. Článok 9 smernice 2011/95 vymedzuje prvky, ktoré umožňujú považovať čin za prenasledovanie v zmysle článku 1 časti A Ženevského dohovoru.(21)
40. Článok 9 ods. 1 tejto smernice sa týka požiadaviek týkajúcich sa povahy a závažnosti činu, zatiaľ čo článok 9 ods. 2 uvedenej smernice uvádza demonštratívny výpočet foriem, ktoré môže mať čin prenasledovania.
41. V prejednávanej veci niet pochýb o tom, že opatrenia, na ktoré odkazuje vnútroštátny súd, patria do tohto výpočtu, keďže v tomto prípade nejde o výklad článku 9 ods. 2 smernice 2011/95. Normotvorca Únie totiž nemal v úmysle obmedziť činy prenasledovania na činy fyzického násilia, ale skôr dostatočne otvoreným a prispôsobivým znením reflektovať veľmi rôznorodé formy prenasledovania, ktoré sa neustále rozvíjajú.(22) V súlade s článkom 9 ods. 2 písm. b), c) a f) tejto smernice tak „činy prenasledovania“ môžu „okrem iného“ nadobúdať formu „zákonných, správnych, policajných a/alebo súdnych opatrení, ktoré sú samotné diskriminačné alebo ktoré sú vykonávané diskriminačným spôsobom“, „stíhania alebo potrestania, ktoré je neúmerné alebo diskriminačné“, a „činov špecifických pre pohlavie alebo činov osobitného charakteru týkajúceho sa detí“.
42. Naproti tomu, môžu tieto opatrenia dosiahnuť stupeň závažnosti požadovaný článkom 9 ods. 1 smernice 2011/95?
43. Tento článok zavádza rozlišovanie podľa toho, či dotknutý čin porušuje základné ľudské práva [písmeno a)] alebo iné ľudské práva [písmeno b)].
44. Pokiaľ ide v prvom rade o článok 9 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, tento článok stanovuje, že dotknutý čin musí „byť svojou povahou dostatočne vážny alebo opakovaný tak, aby predstavoval vážne porušovanie základných ľudských práv, najmä práv, na ktoré sa nevzťahuje výnimka podľa článku 15 ods. 2 [EDĽP]“(23).
45. Konanie, ktoré nemusí byť svojou povahou dostatočne závažné na to, aby predstavovalo vážne porušenie základných ľudských práv, môže z dôvodu svojej opakovanej povahy dosiahnuť tento stupeň závažnosti a predstavovať takéto porušenie.
46. Práva uvedené v článku 15 ods. 2 EDĽP sú takzvané „absolútne“ alebo „neodňateľné“ práva každého jednotlivca. Nemôžu byť nijako obmedzené ani v prípade výnimočného „verejného ohrozenia štátnej existencie“. Ide o právo na život, právo nebyť vystavený mučeniu ani neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, právo nebyť držaný v otroctve alebo nevykonávať nútené práce, a právo nebyť svojvoľne zatknutý alebo pozbavený slobody.(24) Rada už vo svojej spoločnej pozícii 96/196/SVV(25) vymedzila pojem „prenasledovanie“ ako pojem vzťahujúci sa na skutky, ktoré predstavujú podstatný zásah do ľudských práv, ako je napríklad právo na život, slobodu alebo fyzickú integritu, alebo ktoré zjavne bránia osobe, ktorá im bola vystavená, aby zotrvala vo svojej v krajine pôvodu.(26) V súlade s článkom 9 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 musí teda čin prenasledovania predstavovať závažný a neprípustný zásah voči ľudskej bytosti, a najmä do jej najzákladnejších práv.
47. Ako však uviedol Súdny dvor, tento článok odkazuje na článok 15 ods. 2 EDĽP „ako usmernenie“ na účely vymedzenia, ktoré činy sa majú predovšetkým považovať za prenasledovanie.(27) Z toho vyplýva, že ak žiadateľ zakladá svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu na zásahu do absolútneho práva uvedeného v tomto ustanovení, existencia prenasledovania je preukázaná ipso facto, keďže tento zásah vychádza z dôvodov týkajúcich sa rasy, náboženstva, štátnej príslušnosti, politického presvedčenia alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.
48. Naproti tomu, ak žiadateľ zakladá svoju žiadosť na zásahu do základného práva, ktoré nie je absolútnym právom, Súdny dvor konštatuje, že takýto zásah sám osebe nezaväzuje príslušný orgán priznať mu postavenie utečenca.(28) Súdny dvor zastáva názor, že toto porušenie musí dosiahnuť „určitý stupeň závažnosti“(29), ktorá „postihuj[e] dotknutú osobu značným spôsobom“(30). Podľa Súdneho dvora treba teda preskúmať, či tento zásah nepredstavuje legitímne obmedzenie výkonu dotknutého základného práva, v prípade ktorého je kvalifikácia ako „činu prenasledovania“ vylúčená.(31) Je tiež potrebné určiť, do akej miery môže uvedený zásah predstavovať porušenie takej závažnosti, že ho možno prirovnať k porušeniu absolútnych práv uvedených v článku 15 ods. 2 EDĽP alebo je s ním rovnocenné.(32) V tomto kontexte Súdny dvor zastáva názor, že je potrebné ísť nad rámec „nomenklatúry“ dotknutého práva alebo slobody, aby sa zohľadnila nielen vlastná závažnosť aktu či opatrenia a ich dôsledky pre zasiahnutú osobu, ale aj povaha a závažnosť represie vykonanej voči dotknutej osobe.(33) V rozsudku Y a Z, a rozsudku zo 4. októbra 2018, Fathi(34), tak Súdny dvor rozhodol, že žiadateľ bol vystavený aktu prenasledovania v rozsahu, v akom mu z dôvodu výkonu slobody náboženského vyznania vo svojej krajine pôvodu hrozilo skutočné riziko, najmä že bude stíhaný alebo že bude vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestom zo strany jedného z aktérov uvedených v článku 6 smernice 2011/95.(35)
49. Pokiaľ ide v druhom rade o článok 9 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95, na ktorý odkazuje vnútroštátny súd, tento článok spresňuje, že činom prenasledovania môže byť aj zoskupenie rozličných opatrení vrátane porušovania ľudských práv, ktoré sú dostatočne vážne na to, aby mali na jednotlivca rovnaký vplyv, ako je uvedený v článku 9 ods. 1 písm. a) tejto smernice.
50. Normotvorca Únie tu uvádza činy alebo opatrenia vrátane porušovania ľudských práv, ktoré posudzované samostatne nepredstavujú porušenie základných práv žiadateľa. Ako dokazuje znenie tohto ustanovenia, tieto činy alebo opatrenia sa môžu rovnať prenasledovaniu len v rozsahu, v akom z dôvodu ich „zoskupenia“ postihujú žiadateľa spôsobom porovnateľným s vážnym porušením základného ľudského práva v zmysle článku 9 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice.(36)
51. Táto skutočnosť je rozhodujúca, pretože musí umožniť odlíšiť pojem „činy prenasledovania“ od akéhokoľvek iného diskriminačného opatrenia. Cieľom spoločného európskeho azylového systému totiž nie je priznať ochranu vždy, keď jednotlivec nemôže plne a účinne vykonávať vo svojej krajine pôvodu záruky, ktoré mu priznáva Charta alebo EDĽP, ale skôr obmedziť priznanie postavenia utečenca na jednotlivcov, ktorí môžu byť vystavení závažnému odopieraniu alebo systematickému porušovaniu ich najzákladnejších práv a ktorých život sa v tejto krajine preto stal neznesiteľným.
52. Na účely určenia existencie materiálneho aktu prenasledovania je teda potrebné preskúmať, do akej miery obmedzenia alebo diskriminácia, ktorým je žiadateľ vystavený pri výkone svojich práv vrátane základného práva, vedú vzhľadom na ich kumulatívny účinok k závažným dôsledkom pre tohto žiadateľa v krajine jeho pôvodu, ktoré dosahujú stupeň závažnosti rovnajúci sa vážnemu porušeniu jedného z jeho základných práv.(37) V rámci Ženevského dohovoru UNHCR zdôrazňuje, že nie je možné stanoviť všeobecné pravidlo, pokiaľ ide o kumulatívne dôvody, ktoré môžu viesť k platnej žiadosti o priznanie postavenia utečenca.(38) Diskriminačné opatrenie bude podľa neho predstavovať prenasledovanie len vtedy, ak má vážne škodlivé následky pre dotknutú osobu, ako sú napríklad závažné obmedzenia práva zarobiť si na živobytie, práva na vyznávanie náboženstva alebo dokonca na prístup do vzdelávacích zariadení, a bude závisieť od všetkých okolností, najmä od konkrétneho geografického, historického a etnologického kontextu.(39)
53. Podobne ako pri zásadách, ktoré Súdny dvor stanovil v súvislosti s výkladom článku 9 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, musí príslušný orgán s ohľadom na osobnú situáciu dotknutej osoby preskúmať konkrétnu situáciu, ktorej je táto osoba vystavená vo svojej krajine pôvodu, pričom zohľadní nielen povahu a závažnosť diskriminačných opatrení, ktoré jej hrozia, a dôsledky, ktoré z toho pre ňu vyplývajú, ale aj povahu a závažnosť sankcií, ktorým je táto osoba vystavená v prípade, ak nedodrží takto uložené obmedzenia. Chcem totiž pripomenúť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora činy, ktoré možno považovať za prenasledovanie v zmysle článku 9 ods. 1 smernice 2011/95, musia byť identifikované v závislosti od závažnosti opatrení a sankcií, ktoré boli alebo môžu byť prijaté voči dotknutej osobe.(40)
54. V prejednávanej veci niet pochýb o tom, že nezávisle od povahy represie, ktorej sú vystavené afganské dievčatá a ženy v prípade nedodržania nariadení prijatých režimom Talibanu – ktoré samy osebe môžu predstavovať čin prenasledovania v zmysle článku 9 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 v rozsahu, v akom môžu viesť k závažným a neprípustným zásahom voči ľudskej bytosti, – predmetné diskriminačné akty a opatrenia dosahujú rovnaký stupeň závažnosti, aký zahŕňa porušenie absolútnych práv uvedených v článku 15 ods. 2 EDĽP, a to tak z hľadiska svojej intenzity a kumulovaného účinku, ako aj z hľadiska dôsledkov, ktoré spôsobujú dotknutej osobe.
55. Obmedzenia prístupu k zdravotnej starostlivosti sú natoľko prísne, že porušujú základné právo na ochranu zdravia zakotvené v článku 35 Charty a vystavujú afganské dievčatá a ženy riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty z dôvodu nedostatočného prístupu k príslušnej zdravotnej starostlivosti. Obmedzenia prístupu ku vzdelaniu, odbornej príprave a trhu práce porušujú práva žien na prístup ku vzdelaniu a na prácu, ktoré sú uznané najmä v článkoch 14 a 15 Charty, pričom ich vystavujú riziku, že nebudú schopné uspokojiť svoje najzákladnejšie potreby a potreby svojich detí, ako sú napríklad stravovanie, umývanie sa a ubytovanie.(41) Takéto obmedzenia vzhľadom na závažnosť strát, ktoré so sebou prinášajú, môžu ohroziť ich fyzickú alebo duševnú integritu rovnako ako priamejšie ohrozenia života. V tejto súvislosti sú tieto dievčatá a ženy tiež zbavené právnej ochrany pred rodovo podmieneným násilím a domácim násilím, čo okrem porušenia zásady rovnosti pred zákonom a práva na účinný prostriedok nápravy môže predstavovať zásah do práva na život a práva nebyť vystavený mučeniu ani neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.(42)
56. K týmto opatreniam sa pridávajú ďalšie diskriminačné opatrenia prijaté voči afganským dievčatám a ženám, ktorých cieľom je obmedziť alebo dokonca zakázať ich slobodu pohybu vo verejnom priestore, ich slobodu prejavu a združovania či dokonca slobodu ich účasti na politických funkciách a politických rozhodovacích procesoch. Všetky tieto opatrenia svedčia o jasnej vôli aktérov prenasledovania vylúčiť dievčatá a ženy zo spoločenského života tým, že im upierajú občianske, politické, hospodárske, sociálne alebo kultúrne práva. Uvedené opatrenia z dôvodu ich kumulovaného účinku a ich zámerného a systematického uplatňovania svedčia o vytvorení organizácie spoločnosti založenej na režime segregácie a útlaku voči dievčatám a ženám, v ktorom sú tieto dievčatá a ženy zbavené práva viesť dôstojný a slušný život v ich krajine pôvodu.
57. V návrhoch, ktoré predniesol v spojených veciach Y a Z generálny advokát Bot, zdôraznil, že prenasledovanie sa „vzťahuje na čin konečnej závažnosti, pretože spočíva vo flagrantnom a urputnom popieraní najzákladnejších práv ľudskej bytosti z dôvodu farby jej pleti, štátnej príslušnosti, pohlavia a sexuálnej orientácie, politického presvedčenia alebo náboženského vierovyznania. Prenasledovanie, bez ohľadu na formu, v akej sa prejaví, a nad rámec diskriminácie, ktorú spôsobuje, je sprevádzané negovaním ľudskej bytosti a usiluje sa o jej vylúčenie zo spoločnosti. V pozadí prenasledovania sa profiluje myšlienka zákazu, zákazu života v spoločnosti s inými z dôvodu svojho pohlavia, zákazu rovnakého zaobchádzania z dôvodu svojho presvedčenia alebo zákazu mať prístup k starostlivosti a ku vzdelaniu z dôvodu svojej rasy. Tieto zákazy už v sebe obsahujú sankciu, sankciu za to, čím jednotlivec je alebo čo reprezentuje“(43).
58. V prejednávanej veci niet pochýb o tom, že bez ohľadu na formu, v akej sa diskriminačné opatrenia prejavujú, či už ide o dekréty prijaté súčasným režimom alebo ním tolerované činy, tieto opatrenia v sebe obsahujú sankciu, sankciu za to, čím žena je alebo čo reprezentuje v tejto krajine. Tieto opatrenia totiž vedú k flagrantnému a urputnému popieraniu najzákladnejších práv dievčat a žien z dôvodu ich rodovej príslušnosti, keďže ich zbavujú identity a robia ich každodenný život neznesiteľným.
59. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že článok 9 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „činy prenasledovania“ sa vzťahuje na zoskupenie diskriminačných aktov a opatrení prijatých v určitej krajine voči dievčatám a ženám, ktoré obmedzujú alebo dokonca zakazujú najmä ich prístup ku vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti, k výkonu zárobkovej činnosti, k účasti na verejnom a politickom živote, k slobode pohybu a vykonávaniu športovej činnosti, ktoré ich zbavujú ochrany pred rodovo podmieneným násilím a domácim násilím a ukladajú im povinnosť úplne zakryť telo a zahaliť tvár, keďže tieto akty a opatrenia svojím kumulatívnym účinkom zbavujú tieto dievčatá a ženy ich najzákladnejších práv v spoločenskom živote, a tým narúšajú plné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, ako je zakotvené v článku 2 ZEÚ, ako aj v článku 1 Charty.
B. Rozsah posúdenia na individuálnom základe, ktoré je príslušný orgán povinný vykonať podľa článku 4 ods. 3 smernice 2011/95 (druhá otázka)
60. Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa má článok 4 ods. 3 písm. c) smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že príslušnému orgánu ukladá povinnosť zohľadniť aj iné prvky súvisiace s osobnou situáciou žiadateľky, než je jej rodová príslušnosť, aby určil, či diskriminačné opatrenia, ktorým bola alebo mohla byť vystavená vo svojej krajine pôvodu, predstavujú prenasledovanie v zmysle článku 9 ods. 1 písm. b) tejto smernice.
61. Tento súd si konkrétne kladie otázku, či stačí stanoviť, že žiadateľka je žena, alebo či je potrebné preukázať, že táto žena je osobitne dotknutá z dôvodu iných skutočností, ktoré sú vlastné jej osobnej situácii.
62. Táto otázka je založená na dvoch typoch úvah.
63. Na jednej strane má svoj pôvod v judikatúre, ktorú vnútroštátny súd stanovil v súvislosti s posudzovaním žiadostí o medzinárodnú ochranu, ktoré podali afganské dievčatá a ženy utekajúce pred predošlým režimom Talibanu v Afganistane. Podľa tejto judikatúry, ktorá predchádzala prijatiu smernice 2011/95, situácia týchto dievčat a žien musela byť ako celok kvalifikovaná ako dostatočne závažná na to, aby sa dospelo k záveru, že diskriminačné opatrenia, ktoré sa ich týkali, predstavujú samy osebe činy prenasledovania v zmysle Ženevského dohovoru. Žiadateľke bolo preto priznané postavenie utečenca len na základe jej postavenia ako afganského dievčaťa alebo afganskej ženy. Po páde režimu Talibanu vnútroštátny súd zmenil svoju judikatúru a zastával názor, že medzinárodnú ochranu môžu požívať len dievčatá a ženy, ktorým hrozí prenasledovanie z dôvodu prijatia „životného štýlu inšpirovaného západom“, ktorý sa stal takou podstatnou súčasťou ich identity, že od nich nemožno požadovať, aby sa ho vzdali s cieľom vyhnúť sa hrozbe prenasledovania, pričom takéto posúdenie spočívalo na konkrétnom preskúmaní okolností danej veci.
64. Na druhej strane vnútroštátny súd zdôrazňuje, že hoci sa opatrenia prijaté režimom Talibanu týkajú dievčat a žien ako celku, môže sa stať, že v určitom prípade niektorá z nich nebude vystavená jednému alebo viacerým z týchto opatrení, takže diskriminačné opatrenia, ktorým je vystavená, by svojím kumulovaným účinkom nedosiahli stupeň závažnosti porovnateľný s tým, ktorý je stanovený v článku 9 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95.
65. Článok 4 smernice 2011/95 stanovuje pravidlá týkajúce sa posudzovania skutočností a okolností, na ktorých je založené skúmanie potreby medzinárodnej ochrany. Súdny dvor rozhodol, že tento článok sa uplatňuje na všetky žiadosti o medzinárodnú ochranu bez ohľadu na dôvody prenasledovania uvádzané na podporu týchto žiadostí.(44)
66. Článok 4 ods. 3 smernice 2011/95 ukladá príslušnému orgánu povinnosť vykonať posúdenie žiadosti na individuálnom základe. To má umožniť tomuto orgánu identifikovať osobu, ktorá skutočne potrebuje medzinárodnú ochranu, a posúdiť jej dôveryhodnosť.(45) V rámci tohto posúdenia je uvedený orgán v súlade s článkom 4 ods. 3 písm. c) tejto smernice povinný zohľadniť „individuál[ne] postaveni[e] a osobn[é] okolnost[i] žiadateľa vrátane takých faktorov ako pôvod, pohlavie a vek, s cieľom posúdenia, či by na základe osobných okolností žiadateľa činy, ktorým bol alebo mohol byť žiadateľ vystavený, predstavovali prenasledovanie alebo vážne bezprávie“(46). Normotvorca Únie neuvádza nijaké osobitné pravidlá, pokiaľ ide o váhu alebo dôležitosť, ktoré by sa mali pripisovať aspektom vlastným individuálnemu postaveniu alebo osobným okolnostiam žiadateľa.
67. Normotvorca Únie tým, že v článku 4 ods. 1 a článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2013/32 vyžaduje, aby príslušný orgán vykonal primerané a úplné posúdenie žiadosti,(47) priznáva tomuto orgánu dostatočnú mieru voľnej úvahy na to, aby v každom jednotlivom prípade a vzhľadom na všetky informácie, ktoré má k dispozícii, určil relevantné prvky žiadosti na účely posúdenia potreby medzinárodnej ochrany žiadateľa. Uvedený orgán má totiž najlepšie predpoklady, aby určil prvky, ktoré treba posudzovať, s ohľadom na skutkový stav a okolnosti, na ktorých je žiadosť založená.(48)
68. Súdny dvor uznal existenciu tejto voľnej úvahy vo svojej judikatúre.
69. V rozsudkoch z 2. decembra 2014, A a i.(49), a z 25. januára 2018, F(50), týkajúcich sa obavy z prenasledovania z dôvodu sexuálnej orientácie, tak Súdny dvor rozhodol, že hoci sa ustanovenia článku 4 smernice 2011/95 uplatňujú na všetky žiadosti o medzinárodnú ochranu bez ohľadu na dôvody prenasledovania uvádzané na podporu týchto žiadostí, prináleží príslušným orgánom, aby prispôsobili svoje spôsoby posudzovania vyhlásení a písomných a iných dôkazov v závislosti od vlastných charakteristík každej kategórie žiadosti o medzinárodnú ochranu, pričom musia rešpektovať práva zaručené Chartou.(51) Súdny dvor teda nevylúčil, že určité formy znaleckého skúmania sa môžu ukázať ako užitočné pri posudzovaní skutkového stavu a okolností, ak sa vykonávajú v súlade so základnými právami žiadateľa o medzinárodnú ochranu.(52)
70. Okrem toho v rozsudku zo 17. februára 2009, Elgafaji(53), ktorý sa týkal obavy z vážneho a individuálneho ohrozenia z dôvodu všeobecného násilia v prípade ozbrojeného konfliktu, Súdny dvor uznal, že existenciu takéhoto ohrozenia možno výnimočne považovať za preukázanú, pokiaľ miera všeobecného násilia charakterizujúca prebiehajúci ozbrojený konflikt, ktorá je posudzovaná príslušnými vnútroštátnymi orgánmi, dosiahne takú vysokú úroveň, že civilná osoba vyhostená do predmetnej krajiny, prípadne do predmetného regiónu by už zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na ich území čelila reálnemu riziku utrpenia tohto ohrozenia, a to bez toho, aby bola povinná predložiť dôkaz o tom, že je špecificky dotknutá z dôvodu okolností vlastných jej osobnej situácii.(54)
71. Z toho vyplýva, že samotná požiadavka vykonať posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu na individuálnom základe predpokladá, že príslušný orgán prispôsobí metódy posudzovania skutkových okolností a dôkazov podľa charakteristík vlastných každej zo žiadostí.
72. Žiadosti o medzinárodnú ochranu podané dievčatami a ženami pochádzajúcimi z Afganistanu pritom podľa môjho názoru vykazujú vlastné charakteristiky, ktoré umožňujú príslušným orgánom prispôsobiť metódy posudzovania týchto žiadostí.
73. Diskriminačné opatrenia, ktorým môžu byť afganské dievčatá a ženy vystavené, sú súčasťou režimu segregácie a útlaku, ktorý sa voči nim uplatňuje už zo samotného dôvodu ich prítomnosti na území, bez ohľadu na ich identitu alebo osobnú situáciu.(55) Hoci je nepochybne možné, že žiadateľka nebude dotknutá jedným alebo viacerými predmetnými opatreniami z dôvodu špecifických vlastností, zostáva vystavená obmedzeniam a nedostatkom, ktoré, či už jednotlivo alebo ako celok, dosahujú stupeň závažnosti rovnocenný s tým, ktorý vyžaduje článok 9 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95. Tento veľmi dobre zdokumentovaný režim je navyše opísaný tak, že sa nepodobá žiadnemu inému.(56) Správy vypracované EUAA, orgánmi Rady Európy alebo v rámci systému Organizácie Spojených národov, ako aj správy medzinárodných MVO uvádzajú, že zaobchádzanie s dievčatami a so ženami v Afganistane môže vytvoriť všeobecnú potrebu medzinárodnej ochrany pre žiadateľky.
74. Za týchto okolností podľa môjho názoru nič nebráni tomu, aby príslušný orgán vzhľadom na všetky informácie, ktoré má k dispozícii, usúdil, že nie je potrebné dokazovať, že žiadateľka je dotknutá z dôvodu špecifických vlastností, než je jej rodová príslušnosť.
75. V tomto zmysle rozhoduje aj Európsky súd pre ľudské práva. Zmierňuje tak požiadavku, podľa ktorej musí byť žiadateľ schopný preukázať existenciu skutočného rizika zlého zaobchádzania z dôvodu pre neho osobitých okolností, alebo špecifických vlastností, vo veciach, v ktorých sa preukáže, že žiadateľ je súčasťou skupiny, ktorá je systematicky terčom útokov v jeho krajine pôvodu, a že všeobecná situácia násilia v tejto krajine ho už len z dôvodu jeho návratu vystaví riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v rozpore s článkom 3 EDĽP.(57)
76. Takéto spôsoby posudzovania sa mi tiež zdajú byť v súlade s mierou voľnej úvahy, ktorú normotvorca Únie ponecháva členským štátom v článku 3 smernice 2011/95. Podľa tohto článku môžu členské štáty zaviesť alebo zachovávať výhodnejšie normy najmä pre rozhodovanie o tom, kto spĺňa podmienky na priznanie postavenia utečenca, pokiaľ sú však tieto normy zlučiteľné so smernicou. Ako Súdny dvor pripomenul v rozsudku z 9. novembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Zachovanie celistvosti rodiny)(58), uvedené normy môžu okrem iného spočívať v uvoľnení podmienok, za ktorých sa priznáva postavenie utečenca, a nesmú narúšať všeobecnú štruktúru alebo ciele uvedenej smernice.(59)
77. Takéto spôsoby posudzovania pritom podľa môjho názoru nemôžu narušiť všeobecnú systematiku a účel smernice 2011/95, pokiaľ je postavenie utečenca priznané po primeranom a úplnom posúdení potreby medzinárodnej ochrany žiadateľa v súlade s podmienkami priznania tohto postavenia uvedenými v kapitolách II a III tejto smernice.
78. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že článok 4 ods. 3 písm. c) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby príslušné vnútroštátne orgány v rámci preskúmania individuálneho postavenia a osobnej situácie žiadateľky, ktoré sa vyžaduje na účely posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu na individuálnom základe, dospeli k záveru o existencii opodstatnenej obavy, že bude vystavená činom prenasledovania z dôvodu svojej rodovej príslušnosti, bez toho, aby museli skúmať ďalšie prvky, ktoré sú vlastné jej osobnej situácii.
V. Návrh
79. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko), takto:
1. Článok 9 ods. 1 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany
sa má vykladať v tom zmysle, že:
pojem „činy prenasledovania“ sa vzťahuje na zoskupenie diskriminačných aktov a opatrení prijatých v určitej krajine voči dievčatám a ženám, ktoré obmedzujú alebo dokonca zakazujú najmä ich prístup ku vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti, k výkonu zárobkovej činnosti, k účasti na verejnom a politickom živote, k slobode pohybu a vykonávaniu športovej činnosti, ktoré ich zbavujú ochrany pred rodovo podmieneným násilím a domácim násilím a ukladajú im povinnosť úplne zakryť telo a zahaliť tvár, keďže tieto akty a opatrenia svojím kumulatívnym účinkom zbavujú tieto dievčatá a ženy ich najzákladnejších práv v spoločenskom živote, a tým narúšajú plné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, ako je zakotvené v článku 2 ZEÚ, ako aj v článku 1 Charty základných práv Európskej únie.
2. Článok 4 ods. 3 písm. c) smernice 2011/95
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni tomu, aby príslušné vnútroštátne orgány v rámci preskúmania individuálneho postavenia a osobnej situácie žiadateľky, ktoré sa vyžaduje na účely posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu na individuálnom základe, dospeli k záveru o existencii opodstatnenej obavy, že bude vystavená činom prenasledovania z dôvodu svojej rodovej príslušnosti, bez toho, aby museli skúmať ďalšie prvky, ktoré sú vlastné jej osobnej situácii.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9).
3 C‑71/11 a C‑99/11, ďalej len „rozsudok Y a Z“, EU:C:2012:518. Tento rozsudok sa týka posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu založenej na riziku prenasledovania z dôvodu náboženského vyznania žiadateľa. Pozri tiež rozsudok zo 4. októbra 2018, Fathi (C‑56/17, EU:C:2018:803).
4 C‑199/12 až C‑201/12, EU:C:2013:720. Tento rozsudok sa týka posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu založenej na riziku prenasledovania z dôvodu homosexuality žiadateľa.
5 Smernica Rady z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 304, 2004, s. 12; Mim. vyd. 19/007, s. 96).
6 Pozri oznámenia Migrationsverket (Migračný úrad, Švédsko) zo 7. decembra 2022 s názvom „Women from Afghanistan to be granted asylum in Sweden“ a „Being a woman from Afghanistan is enough to get protection“.
7 Pozri oznámenie Flygtningenævnet (Komisia pre utečencov, Dánsko) z 30. januára 2023, dostupné na tejto internetovej adrese: Flygtningenævnet giver asyl til kvinder og piger fra Afghanistan ‑ Fln.
8 Pozri oznámenie Maahanmuuttovirasto (Národný migračný úrad, Fínsko) z 15. februára 2023 s názvom „Refugee Status to Afghan Women and Girls“.
9 Smernica Rady z 20. júla 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov (Ú. v. ES L 212, 2001, s. 12; Mim. vyd. 19/004, s. 162). Pozri v nadväznosti na poznámku Josepa Borrella, Vysokého predstaviteľa Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, podpredsedu Komisie, z 19. augusta 2021, uznesenie Európskeho parlamentu zo 16. septembra 2021 o situácii v Afganistane [2021/2877(RSP), bod 41].
10 Pozri EUAA: Country guidance: Afghanistan, január 2023, najmä bod 3.15 (s. 23), ako aj bod 86 a nasl.
11 Pozri UNHCR: Statement on the concept of persecution on cumulative grounds in light of the current situation for women and girls in Afghanistan, issued in the context of the preliminary ruling reference to the Court of Justice of the European Union in the cases of AH and FN v. Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (C‑608/22 and C‑609/22), bod 5.1.11.
12 Ďalej len „Charta“.
13 Podpísaný v Ríme 4. novembra 1950, ďalej len „EDĽP“.
14 Dohovor podpísaný v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv Organizácie spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], ktorý nadobudol platnosť 22. apríla 1954.
15 Protokol uzavretý v New Yorku 31. januára 1967, ktorý nadobudol platnosť 4. októbra 1967.
16 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60).
17 Pozri poznámku pod čiarou 10 vyššie.
18 Odkazujem na návrhy, ktoré som predniesol vo veci Intervjuirašt organ na DAB pri MS (Ženské obete domáceho násilia) (C‑621/21, EU:C:2023:314, poznámka pod čiarou 17).
19 Pozri bod 68 tohto rozsudku. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
20 Nemyslím si, že použitie spojky „alebo“ v článku 9 ods. 1 smernice 2011/95 bráni takémuto výkladu.
21 Tento dohovor neobsahuje definíciu pojmu „činy prenasledovania“. Iba v článku 1 časti A ods. 2 prvom pododseku sa uvádza, že pojem „utečenec“ sa vzťahuje na akúkoľvek osobu, ktorá „sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).
22 Pozri v súvislosti so smernicou 2004/83 komentáre Komisie k článku 11 s názvom „Povaha prenasledovania“ (teraz článok 9 smernice 2004/83) v návrhu smernice Rady o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany, predloženom 12. septembra 2001 [KOM(2001) 510 v konečnom znení].
23 Pozri rozsudok Y a Z (bod 57).
24 Tieto práva sú v príslušnom poradí uvedené v článkoch 2 a 3, článku 4 ods. 1 a článku 7 EDĽP, ako aj v článkoch 2 a 4, článku 5 ods. 1 a článku 49 Charty.
25 Spoločná pozícia zo 4. marca 1996 stanovená Radou na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o harmonizovanom uplatňovaní definície termínu „utečenec“ v článku 1 Ženevského dohovoru z 28. marca 1951 týkajúceho sa štatútu utečenca (Ú. v. ES L 63, 1996, s. 2; Mim. vyd. 19/001, s. 20).
26 Pozri bod 4 tejto spoločnej pozície. Chcem poukázať na to, že v roku 2001 v rámci prác Rady týkajúcich sa návrhu smernice uvedenej v poznámke pod čiarou 22 vyššie sa normotvorca Únie odvolával na základné ľudské práva, pričom sa v prvom rade zameral na „život, slobodu alebo… telesnú integritu“ a následne, v nadväznosti na výhrady vyjadrené niektorými členskými štátmi, uviedol práva, ktoré nemôžu byť predmetom žiadnej výnimky na základe článku 15 ods. 2 EDĽP (pozri dokumenty dostupné na internetovej stránke Rady pod číslom 13620/01, 11356/02, 12620/02 a 13648/02).
27 Pozri rozsudok Y a Z (bod 57).
28 Pozri rozsudok Y a Z (bod 58).
29 Pozri rozsudky zo 7. novembra 2013, X a i. (C‑199/12 až C‑201/12, EU:C:2013:720, bod 53), a z 19. novembra 2020, Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Vojenská služba a azyl) (C‑238/19, EU:C:2020:945, bod 22 a citovaná judikatúra).
30 Pozri rozsudok zo 4. októbra 2018, Fathi (C‑56/17, EU:C:2018:803, bod 94 a citovaná judikatúra).
31 Pozri rozsudok Y a Z, v ktorom Súdny dvor napríklad uviedol, že „sú automaticky vylúčené činy, ktoré predstavujú obmedzenia výkonu základného práva na slobodu náboženského vyznania v zmysle článku 10 ods. 1 Charty, ktoré sú stanovené zákonom, bez toho, aby tak bolo toto právo porušené, keďže sa na ne vzťahuje článok 52 ods. 1 Charty“ (bod 60).
32 Pozri rozsudok Y a Z, v ktorom Súdny dvor spresnil, že „činy, ktoré sú síce v rozpore s právom uznaným v článku 10 ods. 1 Charty, ale ktorých závažnosť sa nerovná závažnosti porušenia základných ľudských práv, od ktorých nie je možné odstúpiť na základe článku 15 ods. 2 EDĽP, nie je možné považovať za prenasledovanie v zmysle článku 9 ods. 1 smernice [2004/83] a článku 1 A Ženevského dohovoru“ (bod 61, kurzívou zvýraznil generálny advokát).
33 Pozri v tejto súvislosti rozsudok Y a Z, v ktorom Súdny dvor spresnil, že činy, ktoré možno vzhľadom na ich vlastnú závažnosť spojenú so závažnosťou ich dôsledkov pre dotknutú osobu považovať za prenasledovanie, musia byť identifikované nie v závislosti od prvku slobody náboženského vyznania, ktorý je zasiahnutý, ale v závislosti od povahy represie vykonanej voči dotknutej osobe a jej dôsledkov (body 65 a 66).
34 C‑56/17, EU:C:2018:803.
35 Pozri rozsudky Y a Z (bod 67), ako aj zo 4. októbra 2018, Fathi (C‑56/17, EU:C:2018:803, bod 95 a citovaná judikatúra).
36 Pozri v tejto súvislosti EUAA: Qualification for International Protection, Judicial analysis, second edition, január 2023 [najmä bod 1.4.3 týkajúci sa článku 9 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95].
37 Pozri v tejto súvislosti právnu analýzu uvedenú v poznámke pod čiarou 36 vyššie, v ktorej EUAA uvádza, že „menej priaznivé zaobchádzanie vyplývajúce z rozdielneho zaobchádzania s rôznymi skupinami samo osebe nepredstavuje prenasledovanie. Diskriminačné právne predpisy alebo diskriminačné uplatňovanie zákona možno považovať za čin prenasledovania len vtedy, ak existujú veľmi závažné priťažujúce okolnosti, ako napríklad vážne škodlivé dôsledky pre žiadateľa.“ EUAA zastáva názor, že „vážne obmedzenia práva vykonávať povolanie, vyznávať náboženstvo alebo mať prístup k vzdelávacím zariadeniam sa môžu – v závislosti od okolností – či už samy osebe, alebo svojím kumulatívnym účinkom s inými obmedzeniami, rovnať prenasledovaniu, ak postihujú jednotlivca spôsobom porovnateľným s vážnym porušením základného ľudského práva v zmysle článku 9 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95. V tejto súvislosti sa musia zohľadniť všetky individuálne okolnosti a najmä účinok kumulácie diskriminačných aktov a/alebo opatrení na životné podmienky osoby“ [voľný preklad] (bod 1.4.4.3).
38 Pozri UNHCR: Guide des procédures et critères à appliquer pour déterminer le statut de réfugié et principes directeurs sur la protection internationale au regard de la convention [de Genève], február 2019 (body 53 až 55).
39 Pozri UNHCR: Guide et principes directeurs sur les procédures et critères à appliquer pour déterminer le statut des réfugiés au regard de la convention [de Genève], december 2011 (bod 53 až 55), ako aj UNHCR: Principes directeurs sur la protection internationale n o 1: La persécution liée au genre dans le cadre de l’article 1A (2) de la [convention de Genève], 8. júl 2008
40 V rozsudku Y a Z Súdny dvor rozhodol, že porušenie práva na slobodu náboženského vyznania môže predstavovať prenasledovanie v zmysle článku 9 ods. 1 písm. a) smernice 2004/83, ak žiadateľovi o azyl z dôvodu výkonu tejto slobody v jeho krajine pôvodu vzniká skutočné riziko, najmä že bude stíhaný alebo že bude vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestom zo strany jedného z aktérov uvedených v článku 6 tejto smernice (bod 67). Pozri tiež rozsudok zo 4. októbra 2018, Fathi (C‑56/17, EU:C:2018:803, bod 95).
41 Podľa Súdneho dvora osobitne vysoká úroveň závažnosti uvedená v článku 4 Charty je dosiahnutá v situáciách, ktoré sa vyznačujú ťažkou materiálnou depriváciou dotknutej osoby, ktorá by jej neumožňovala uspokojenie jej najzákladnejších potrieb, ako sú napríklad jedenie, umývanie sa a bývanie, a poškodzovala by jej telesné alebo duševné zdravie alebo by ju uviedla do stavu poníženia nezlučiteľného s ľudskou dôstojnosťou. Súdny dvor sa v rozsudku z 19. marca 2019, Jawo (C‑163/17, EU:C:2019:218, bod 92), odvoláva na rozsudok ESĽP z 21. januára 2011, M.S.S. v. Belgicko a Grécko (CE:ECHR:2011:0121JUD003069609, body 252 až 263).
42 Pozri v tejto súvislosti rozsudok ESĽP, 9. júna 2009, Opuz v. Turecko (CE:ECHR:2009:0609JUD003340102, bod 176).
43 Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot v spojených veciach Y a Z (C‑71/11 a C‑99/11, EU:C:2012:224, bod 56).
44 Pozri rozsudok z 25. januára 2018, F (C‑473/16, EU:C:2018:36, bod 36).
45 Pozri odôvodnenie 12 smernice 2011/95. Pozri tiež rozsudky z 30. januára 2014, Diakité (C‑285/12, EU:C:2014:39, bod 33); z 18. decembra 2014, M’Bodj (C‑542/13, EU:C:2014:2452, bod 37); z 25. januára 2018, F (C‑473/16, EU:C:2018:36, bod 34), a z 10. júna 2021, Bundesrepublik Deutschland (Pojem „vážne a individuálne ohrozenie“) (C‑901/19, EU:C:2021:472, bod 44). Chcem pripomenúť, že zohľadnenie osobnej situácie žiadateľa má okrem toho umožniť príslušnému orgánu posúdiť, či žiadateľ potrebuje osobitné procesné záruky v súlade s článkom 24 smernice 2013/32, a identifikovať výhody, ktoré treba poskytnúť osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu podľa článku 20 ods. 3 a 4 smernice 2011/95.
46 Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri v tejto súvislosti EUAA: Analyse juridique, Évaluation des éléments de preuve et de la crédibilité dans le contexte du régime d’asile européen commun, 2018, v ktorom EUAA uvádza, že spoločný účinok diskriminačných opatrení sa musí posudzovať s ohľadom na osobnú situáciu žiadateľa, pričom sa zohľadnia všetky akty, ktorým bol alebo mohol byť žiadateľ vystavený (bod 4.3.1, s. 67).
47 Pozri odôvodnenia 18 a 20 smernice 2013/32.
48 Z článku 18 ods. 1 smernice 2013/32 tak vyplýva, že príslušný orgán môže, ak to považuje za potrebné na posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu v súlade s článkom 4 smernice 2011/95, zabezpečiť pod podmienkou súhlasu žiadateľa jeho lekársku prehliadku ohľadom príznakov prenasledovania alebo vážneho bezprávia, ktorým bol vystavený v minulosti.
49 C‑148/13 až C‑150/13, EU:C:2014:2406.
50 C‑473/16, EU:C:2018:36.
51 Pozri rozsudky z 2. decembra 2014, A a i. (C‑148/13 až C‑150/13, EU:C:2014:2406, bod 54), a z 25. januára 2018, F (C‑473/16, EU:C:2018:36, bod 36).
52 Pozri rozsudok z 25. januára 2018, F (C‑473/16, EU:C:2018:36, bod 37). Použitá metodika musí byť v súlade s ustanoveniami smerníc 2011/95 a 2013/32, a takisto, ako vyplýva z odôvodnení 16 a 60 týchto smerníc, so základnými právami zaručenými Chartou, akým je právo na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti zakotvené v článku 1 Charty a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručené jej článkom 7. Pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. decembra 2014, A a i. (C‑148/13 až C‑150/13, EU:C:2014:2406, bod 53).
53 C‑465/07, EU:C:2009:94.
54 Pozri rozsudky zo 17. februára 2009, Elgafaji (C‑465/07, EU:C:2009:94, bod 43), a z 10. júna 2021, Bundesrepublik Deutschland (Pojem „vážne a individuálne ohrozenie“) (C‑901/19, EU:C:2021:472, bod 28).
55 Takýto názor vyjadril aj UNHCR vo svojom vyhlásení vydanom v kontexte týchto prejudiciálnych konaní: „Zatiaľ čo v súvislosti s niektorými žiadosťami týkajúcimi sa rodovej príslušnosti budú žiadatelia vystavení riziku prenasledovania z dôvodu osobitných okolností – napríklad trestu za porušenie spoločenských mravov; domácemu násiliu – iní budú takémuto riziku čeliť z dôvodu všeobecnej situácie diskriminácie a rodovo motivovaného násilia v krajine“ (voľný preklad) (bod 5.2.4).
56 Pozri Rada pre ľudské práva: Situation des droits de l’homme en Afghanistan, rapport du Rapporteur spécial sur la situation des droits de l’homme en Afghanistan, 9. september 2022: „V žiadnej inej krajine ženy a dievčatá tak rýchlo nezmizli zo všetkých oblastí verejného života a nie sú tak znevýhodnené vo všetkých aspektoch svojho života“ (bod 21)“.
57 Pozri napríklad rozsudok ESĽP, 25. februára 2020, A.S.N. a i. v. Holandsko (CE:ECHR:2020:0225JUD006837717, bod 107 a citovaná judikatúra).
58 C‑91/20, EU:C:2021:898.
59 Pozri body 39 a 40 tohto rozsudku, ako aj citovanú judikatúru. Súdny dvor pripomenul, že zakázané sú predovšetkým normy, ktoré sú zamerané na priznanie postavenia utečenca štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa nachádzajú v situáciách, ktoré vôbec nesúvisia s logickým zmyslom medzinárodnej ochrany (bod 40 a citovaná judikatúra).