1.

Agentúra OSN pre pomoc a prácu v prospech palestínskych utečencov na Blízkom východe (ďalej len „UNRWA“) bola zriadená po izraelsko‑arabskom konflikte v roku 1948 s cieľom poskytovať priamu pomoc a pracovné programy pre osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu, ktoré sú v nej zaregistrované. ( 2 ) Zóna jej pôsobenia bola vymedzená tak, že zahŕňa Libanon, Sýriu, Jordánsko, Západný breh Jordánu (vrátane východného Jeruzalema) a pásmo Gazy. Mandát UNRWA bol postupne obnovovaný a platnosť súčasného mandátu skončí 30. júna 2026. ( 3 )

2.

SN a LN, žalobkyne vo veci samej, sú osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu, ktoré žili v pásme Gazy a sú registrované v UNRWA. O azyl v Bulharsku žiadajú po druhýkrát po tom, ako orgány tohto členského štátu zamietli ich prvé žiadosti o medzinárodnú ochranu. Tvrdia, že im musí byť priznané postavenie utečenca pri uplatnení lex specialis obsiahnutého v článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95/EÚ ( 4 ). Podľa tohto ustanovenia sú osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu, ktoré využili ochranu alebo pomoc UNRWA, z tohto postavenia vylúčené. Toto vylúčenie sa však už neuplatňuje, ak táto ochrana alebo pomoc „zanikla“.

3.

Tento prípad vyvoláva zjavne dôležitú a citlivú otázku – najmä vo svetle udalostí, ktoré sa v pásme Gazy odohrávajú od útokov Hamasu na Izrael 7. októbra 2023: možno považovať ochranu alebo pomoc UNRWA za „zaniknutú“ vzhľadom na životné podmienky, ktoré všeobecne prevládajú v tejto oblasti bez toho, aby bolo nutné preukázať, že dotknuté osoby mali byť alebo boli špecificky dotknuté z dôvodu okolností vlastných ich osobnej situácii?

4.

Spor vo veci samej vznikol pred týmito udalosťami. Nárok SN a LN, ako aj skutočnosti, na ktoré sa Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia‑mesto, Bulharsko) odvoláva vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sa týkajú situácie, ktorá v pásme Gazy prevládala v čase podania žiadosti, ktorá je datovaná na 9. augusta 2022 alebo pred ňou. Ako však vysvetlím v týchto návrhoch, akékoľvek posúdenie, ktoré bude musieť tento súd alebo príslušné vnútroštátne orgány vykonať, bude musieť zohľadniť situáciu, ktorá v tejto oblasti prevláda v súčasnosti a v súvislosti s ktorou niektoré orgány Organizácie Spojených národov vyjadrili vážne obavy. ( 5 )

5.

V článku 1D Ženevského dohovoru sa stanovuje:

„Tento dohovor sa nevzťahuje na osoby, ktoré v súčasnosti majú ochranu alebo pomoc iných orgánov alebo odborných organizácií Organizácie Spojených národov, než je Úrad Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov.

Ak takáto ochrana alebo pomoc z akýchkoľvek dôvodov zanikla bez toho, aby sa o postavení týchto osôb definitívne rozhodlo podľa platných uznesení Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov, vzťahujú sa na ne ipso facto ustanovenia tohto dohovoru.“

6.

Vzhľadom na povahu svojich činností sa UNRWA musí považovať za „[orgán] alebo [odbornú organizáciu] Organizácie Spojených národov inú ako Úrad vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov pre ochranu alebo pomoc“ v zmysle článku 1D Ženevského dohovoru.

7.

Valné zhromaždenie a Bezpečnostná rada Organizácie spojených národov prijali niekoľko rezolúcií týkajúcich sa UNRWA alebo situácie v zóne jej pôsobenia od zriadenia tejto agentúry. Rezolúcia Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov č. 74/83 z 13. decembra 2019 stanovuje:

„Valné zhromaždenie,

…

uvedomujúc si rastúce potreby palestínskych utečencov vo všetkých oblastiach pôsobenia, a to v Jordánsku, Libanone, Sýrskej arabskej republike a na okupovanom palestínskom území,

vyjadrujúc vážne obavy nad mimoriadne ťažkou situáciou palestínskych utečencov pod okupáciou, a to aj pokiaľ ide o ich bezpečnosť, blaho a sociálno‑ekonomické životné podmienky,

vyjadrujúc vážne obavy najmä nad vážnou humanitárnou situáciou a sociálno‑ekonomickými podmienkami palestínskych utečencov v pásme Gazy a zdôrazňujúc význam núdzovej a humanitárnej pomoci a naliehavého úsilia o obnovu,

…

3. potvrdzujúc nevyhnutnosť pokračovania činnosti [UNRWA] a dôležitosť jej nerušeného fungovania a poskytovania služieb, vrátane pomoci v núdzových situáciách, pre blaho, ochranu a ľudský rozvoj palestínskych utečencov a pre stabilitu regiónu až do spravodlivého vyriešenia otázky palestínskych utečencov;

4. vyzývajúc všetkých darcov, aby pokračovali v posilňovaní svojho úsilia s cieľom uspokojiť očakávané potreby [UNRWA], a to aj so zreteľom na zvýšené výdavky a potreby vyplývajúce z konfliktov a nestability v regióne a vážnej sociálno‑ekonomickej a humanitárnej situácie, najmä na okupovanom palestínskom území, ako aj na potreby uvedené v nedávnych núdzových výzvach a plánoch a výzvach a plánoch na obnovu a rekonštrukciu pásma Gazy…

…“

8.

Udalosti, ktoré sa odohrávali v pásme Gazy od 7. októbra 2023, viedli Valné zhromaždenie OSN k tomu, že 27. októbra 2023 prijalo rezolúciu s názvom „Ochrana civilného obyvateľstva a dodržiavanie právnych a humanitárnych záväzkov“, v ktorej vyzvalo na „okamžité, trvalé a udržateľné humanitárne prímerie vedúce k zastaveniu nepriateľských akcií“ v pásme Gazy. ( 7 ) Okrem iného konštatovalo „vážne zhoršenie situácie“, vyjadrilo poľutovanie nad „veľkými civilnými obeťami a rozsiahlym ničením“ a vyjadrilo vážne obavy „nad katastrofálnou humanitárnou situáciou v pásme Gazy a jej rozsiahlymi dôsledkami pre civilné obyvateľstvo, ktoré tvoria z veľkej časti deti“.

9.

Po tejto rezolúcii nasledovala rezolúcia Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov z 15. novembra 2023, ktorá okrem iného vyzýva k urýchleným a predĺženým humanitárnym prestávkam v pásme Gazy. ( 8 )

10.

Valné zhromaždenie Organizácie spojených národov prijalo 12. decembra 2023 rezolúciu nazvanú „Ochrana civilného obyvateľstva a presadzovanie právnych a humanitárnych záväzkov“ ( 9 ). Valné zhromaždenie v nej požadovalo okamžité humanitárne prímerie v pásme Gazy a zabezpečenie humanitárneho prístupu do tejto oblasti. Opätovne trvalo na tom, aby strany konfliktu dodržiavali medzinárodné právo, najmä čo sa týka ochrany civilného obyvateľstva, a aby boli okamžite a bezpodmienečne prepustení všetci rukojemníci.

11.

Dňa 22. decembra 2023 prijala Rada bezpečnosti Organizácie spojených národov rezolúciu 2720 (2023) ( 10 ), v ktorej pripomenula všetky jej relevantné rezolúcie, obzvlášť rezolúciu 2712 (2023). Okrem iného vyslovila „hlboké znepokojenie nad zúfalou a rýchlo sa zhoršujúcou humanitárnou situáciou v pásme Gazy a nad jej vážnym dopadom na civilné obyvateľstvo“, zdôraznila „naliehavú potrebu úplného, rýchleho, bezpečného a voľného humanitárneho prístupu do celého pásma Gazy“ a vzala na vedomie „príslušné správy predstaviteľov Organizácie spojených národov a humanitárnych organizácií v tomto ohľade“. Opätovne tiež vyslovila „silné znepokojenie nad neprimeraným vplyvom konfliktu na životy a blaho detí, žien a iných civilistov v zraniteľných situáciách“.

12.

V článku 12 smernice 2011/95, nazvanom „Vylúčenie“, sa stanovuje:

„1.   Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení z postavenia utečenca, ak:

…“

13.

Podľa článku 40 smernice 2013/32, nazvaného „Následná žiadosť“:

„1.   Ak osoba, ktorá požiadala v členskom štáte o medzinárodnú ochranu, urobí ďalšie vyhlásenia alebo podá následnú žiadosť v tom istom členskom štáte, tento členský štát posúdi tieto ďalšie vyhlásenia alebo údaje následnej žiadosti v rámci posúdenia predchádzajúcej žiadosti alebo v rámci preskúmania rozhodnutia, proti ktorému bol podaný opravný prostriedok, pokiaľ môžu príslušné orgány v tomto rámci vziať do úvahy a zvážiť všetky údaje, o ktoré sa opierali tieto ďalšie vyhlásenia alebo následná žiadosť.

…“

14.

Smernica 2011/95 a smernica 2013/32 boli transponované do bulharského práva prostredníctvom Zakon za ubezžisteto i bežancite (zákon o azyle a utečencoch, ďalej len „ZUB“).

15.

Články 8 a 9 ZUB v podstate preberajú podmienky priznania medzinárodnej ochrany stanovené v smernici 2011/95. Článok 12 ods. 1 ZUB odráža obsah článku 12 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice.

16.

Článok 75 ods. 2 ZUB stanovuje:

„V priebehu posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu sa musia zohľadniť všetky relevantné skutočnosti… týkajúce sa osobnej situácie žiadateľa alebo jeho krajiny pôvodu…“

17.

SN, narodená v roku 1995, a jej dieťa LN sú osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu. V júli 2018 opustili pásmo Gazy a zdržiavali sa 45 dní v Egypte a sedem mesiacov v Turecku. Po nelegálnom tranzite cez Grécko vstúpili na bulharské územie spolu s KN, ktorý je manželom SN a otcom LN.

18.

Dňa 22. marca 2019 SN a LN podali žiadosti o medzinárodnú ochranu na Dăržavna agencija za bežancite (Národná agentúra pre utečencov, Bulharsko, ďalej len „DAB“). Svoju žiadosť opierali o viaceré skutočnosti, vrátane nedostatku dôstojných životných podmienok a nestability v pásme Gazy, ako aj takmer trvalého stavu ozbrojeného konfliktu spôsobeného izraelskými vojenskými akciami a napätím medzi Fatahom a Hamasom. SN tiež uviedla, že život KN bol ohrozený viacerými bombovými útokmi, keď bol v práci, a že ich dom sa nachádza v blízkosti policajnej stanice, ktorá bola často terčom riadených striel.

19.

SN a LN vo svojich žiadostiach neuviedli, že sú registrované v UNRWA.

20.

Rozhodnutím z 5. júla 2019 predsedatel DAB (riaditeľ DAB) zamietol žiadosti SN a LN. Riaditeľ DAB uviedol, že SN a LN neboli nútené opustiť pásmo Gazy z dôvodu reálneho rizika mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, trestu smrti alebo popravy alebo iných závažných hrozieb. SN ani LN nehrozilo, že by čelili takýmto hrozbám, ak by sa vrátili do pásma Gazy, keďže nepredložili dôkazy o tom, že by boli špecificky dotknuté z dôvodu okolností vlastných ich osobnej situácie. Okrem toho platí, hoci v rozsudku Elgafaji ( 12 ) Súdny dvor uznal, že v určitých situáciách môže miera neselektívneho násilia charakterizujúca ozbrojený konflikt dosiahnuť takú vysokú úroveň, že osoby žiadajúce o medzinárodnú ochranu nemusia predložiť dôkazy o tom, že sú špecificky dotknuté z dôvodu okolností vlastných ich osobnej situácie, situáciu panujúcu v tejto oblasti v danom čase nemožno považovať za ozbrojený konflikt podobný tomu, ktorý viedol k vydaniu tohto rozsudku. Riaditeľ DAB napokon uviedol, že SN a LN mohli zostať v Egypte alebo Turecku a že do Bulharska prišli len preto, aby využili lepšie ekonomické podmienky.

21.

Po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov nadobudlo toto rozhodnutie právoplatnosť.

22.

Dňa 21. augusta 2020 SN a LN opätovne požiadali o medzinárodnú ochranu. Predložili dôkaz o tom, že sú registrované v UNRWA, a preto sa na ne uplatňuje lex specialis uvedený v článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95. Tvrdili, že podľa tohto ustanovenia mali ipso facto nárok na priznanie postavenia utečenca, pretože ochrana alebo pomoc UNRWA vo vzťahu k nim sa musí považovať za „zaniknutú“.

23.

Intervyuirašt organ na DAB (vypočúvací orgán DAB) vyhlásil následné žiadosti SN a LN za prípustné.

24.

Na podporu svojej žiadosti o priznanie postavenia utečenca predložili SN a LN niekoľko dokumentov, ktoré podľa nich dokazujú, že podmienky, za ktorých UNRWA pôsobila v pásme Gazy v relevantnom období (v roku 2020), boli veľmi zlé.

25.

SN najmä tvrdila, že situácia v pásme Gazy sa v posledných rokoch zhoršovala, najmä od pandémie Covid‑19. Uviedla, že nezamestnanosť bola mimoriadne vysoká a že tí, ktorí pracovali, nedostávali mzdu. Uviedla tiež, že bol zavedený zákaz vychádzania, že školy zostali zatvorené a že Hamas bránil ľuďom opustiť svoje domovy a opakovane podnikal útoky na Izrael. Vysvetlila, že polovica domu, v ktorom ako rodina žili, bola zničená riadenými strelami z dôvodu jeho blízkosti k policajnej stanici a že v roku 2014 sa v dôsledku poškodenia strechy museli na dva roky presťahovať.

26.

Rozhodnutím zo 14. mája 2021 Zamestnik‑predsedatel DAB (zástupca riaditeľa DAB) zamietol následné žiadosti SN a LN. Zástupca riaditeľa DAB vysvetlil, že vzhľadom na to, že tieto žiadosti boli „následnými žiadosťami“ v zmysle článku 2 písm. q) smernice 2013/32, nebolo potrebné preskúmať všetky skutočnosti, na ktorých sú založené. Podľa jeho názoru sa mohlo posúdenie toho, či SN a LN malo byť priznané postavenie utečenca, obmedziť po prvé na zistenie existencie „nových skutočností“, po druhé na posúdenie relevantnosti týchto skutočností pre ich osobnú situáciu alebo situáciu v krajine ich pôvodu a po tretie na určenie, či sú tieto skutočnosti podložené dostatočnými dôkazmi.

27.

Zástupca riaditeľa DAB uviedol, že skutočnosť, že SN a LN boli zaregistrované v UNRWA, hoci bola uvedená ako „nová skutočnosť“, nie je relevantná pre osobnú situáciu SN a LN. Po prvé SN a LN v skutočnosti v minulosti využívali ochranu alebo pomoc UNRWA a jediným dôvodom, prečo ju už nevyužívali, bolo, že dobrovoľne opustili zónu pôsobenia tejto agentúry. Po druhé neexistoval žiadny dôvod domnievať sa, že SN a LN by v prípade návratu do pásma Gazy opäť nevyužili ochranu alebo pomoc UNRWA. Zástupca riaditeľa DAB ďalej uviedol, že argumenty SN a LN týkajúce sa všeobecnej situácie v pásme Gazy nepreukazujú, že by osobne čelili prenasledovaniu alebo iným vážnym hrozbám. Neexistencia takýchto hrozieb znamenala, že nespĺňali požiadavky na priznanie medzinárodnej ochrany.

28.

SN a LN napadli toto rozhodnutie na Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia‑mesto, Bulharsko), vnútroštátnom súde. SN najmä tvrdila, že jej návrat do pásma Gazy (spolu s LN) by porušil zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia, ktorá vyžaduje, aby sa členské štáty neposielali nikoho do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

29.

Tento súd chce predovšetkým vedieť, akým spôsobom sa v takejto situácii má vykladať článok 40 ods. 1 smernice 2013/32, ktorý sa týka následných žiadostí. Konštatuje, že SN a LN na podporu svojich následných žiadostí predložili dôkaz o svojej registrácii v UNRWA, čo je skutočnosť, ktorú v rámci svojich predchádzajúcich žiadostí neuviedli. Tento súd uvádza, že žiadna zo skutočností, ktoré uviedli SN a LN na podporu dôvodov, pre ktoré opustili pásmo Gazy, však nemožno považovať za „novú“, keďže všetky tieto skutočnosti už boli preskúmané v rámci konania týkajúceho sa ich predchádzajúcich žiadostí.

30.

Po druhé sa pýta, či sa ochrana alebo pomoc UNRWA musí považovať vo vzťahu k SN a LN za „zaniknutú“ v zmysle článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, s ohľadom na všeobecnú situáciu v pásme Gazy. V tejto súvislosti konštatuje, že táto všeobecná situácia, ktorá sa v posledných rokoch zhoršila, nesporne ovplyvnila schopnosť UNRWA poskytovať účinnú ochranu alebo pomoc osobám bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu v pásme Gazy. Okrem toho UNRWA bola nedostatočne financovaná a prechádzala finančnými ťažkosťami.

31.

V tejto súvislosti Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia‑mesto) odkazuje na uznesenie Európskeho parlamentu z 19. apríla 2018 o situácii v pásme Gazy ( 13 ), v ktorom sa táto oblasť označuje za oblasť trpiacu „zhoršením bezprecedentnej humanitárnej krízy“. Okrem toho poukazuje na dokument s názvom „UNHCR Position on Returns to Gaza“ z marca 2022, ( 14 ) v ktorom Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) uviedol, že civilisti utekajúci z pásma Gazy nesmú byť násilne vrátení do tejto oblasti vzhľadom na dôkazy o závažných obvineniach z porušovania medzinárodného práva v oblasti ľudských práv a pretrvávajúcej nestabilite.

32.

Vzhľadom na tieto skutočnosti si vnútroštátny súd kladie otázku, či musí vychádzať z toho, že SN a LN by sa v prípade, že by boli násilne vrátené do pásma Gazy, ocitli v situácii „ťažkej materiálnej deprivácie“ v zmysle rozsudku Jawo ( 15 ). Podľa tohto rozsudku by SN a LN museli preukázať, že ich návrat do pásma Gazy by ich dostal do situácie, ktorá by im neumožňovala uspokojovať ich najzákladnejšie potreby, ako sú napríklad jedenie, umývanie sa a bývanie, a poškodzovala by ich telesné alebo duševné zdravie alebo by ich uviedla do stavu poníženia nezlučiteľného s ľudskou dôstojnosťou. Tento súd konštatuje, že ak by LN (ktorá je dieťaťom) bola nútená vrátiť sa do pásma Gazy, jej blaho a bezpečnosť by boli určite ohrozené. Zároveň však pripomína, že dôvod, pre ktorý SN a LN opustili pásmo Gazy, nesúvisí so žiadnym vážnym ohrozením ich osobnej bezpečnosti, ale len so všeobecnou situáciou v tejto oblasti.

33.

Za týchto okolností Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia‑mesto) rozhodol o prerušení konania a predložení nasledujúcich prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru:

34.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania z 9. augusta 2022 bol zaregistrovaný 22. augusta 2022. Bulharská vláda a Európska komisia predložili písomné pripomienky. Pojednávanie sa nekonalo.

35.

Smernica 2011/95 stanovuje podmienky, ktoré musia žiadatelia o azyl spĺňať, aby mohli využívať medzinárodnú ochranu v Európskej únii. Má sa vykladať s ohľadom na jej všeobecnú štruktúru a cieľ, ktorým je okrem iného zabezpečiť, aby všetky členské štáty uplatňovali spoločné kritériá na identifikáciu osôb, ktoré skutočne potrebujú medzinárodnú ochranu, pri súčasnom rešpektovaní Ženevského dohovoru a iných relevantných zmlúv uvedených v článku 78 ods. 1 ZFEÚ. Ako vyplýva z odôvodnenia 16 smernice 2011/95, aj ustanovenia v nej obsiahnuté sa musia vykladať s rešpektovaním práv uznaných Chartou. ( 16 )

36.

Článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, ktorý odráža obsah článku 1 písm. D Ženevského dohovoru, podrobne upravuje osobitný právny režim uplatniteľný na osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu, ktoré využili ochranu alebo pomoc UNRWA. Ako som vysvetlil vo svojich návrhoch vo veci SW (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca) ( 17 ), tento článok obsahuje ustanovenie o vylúčení aj ustanovenie o začlenení.

37.

Na jednej strane článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 stanovuje, že ak sa na osobu vzťahuje článok 1 písm. D Ženevského dohovoru, je vylúčená z priznania postavenia utečenca podľa smernice 2011/95 rovnako, ako je takáto osoba vylúčená z postavenia utečenca podľa tohto dohovoru. Hoci to ani článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, ani článok 1 písm. D Ženevského dohovoru výslovne neuvádzajú, ustanovenie o vylúčení, ktoré obsahuje, sa v praxi vzťahuje iba na osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu, a osobitne iba na tie, ktoré naozaj využívali pomoc poskytovanú UNRWA. ( 18 )

38.

Na druhej strane ak sa táto ochrana alebo pomoc môže považovať za „zaniknutú“, toto ustanovenie o vylúčení sa už neuplatňuje a tieto osoby „budú oprávnené ipso facto na výhody“ vyplývajúce zo smernice 2011/95 (rovnakým spôsobom, ako ipso facto získajú aj nárok na výhody zo Ženevského dohovoru). O tieto výhody možno žiadať „ipso facto“ („as of right“) ( 19 ) – bez toho, aby bolo potrebné splniť požiadavky, ktoré sa vzťahujú na ostatných žiadateľov o azyl. Postavenie utečenca však nie je priznané ani automaticky, ani bezpodmienečne, pretože aj potom musia príslušné vnútroštátne orgány napríklad overiť, či sa na dotknuté osoby nevzťahuje niektorý z dôvodov vylúčenia uvedený v článku 12 ods. 1 písm. b), článku 12 ods. 2 a v článku 12 ods. 3 tejto smernice ( 20 ), ktoré sa uplatňujú, ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že spáchali určité trestné činy, podnecovali k nim alebo sa na nich inak podieľali.

39.

Ako uviedla generálna advokátka Sharpston vo svojich návrhoch vo veci Bolbol ( 21 ), článok 1 písm. D Ženevského dohovoru vzišiel zo špecifického kontextu. Bol vypracovaný krátko po izraelsko–arabskom konflikte v roku 1948 s cieľom okrem iného zabrániť masovému exodu z geografickej oblasti, ktorá bola kedysi Palestínou, a zároveň zabezpečiť, aby osoby palestínskeho pôvodu bez štátneho občianstva – ktoré medzinárodné spoločenstvo uznalo za utečencov ( 22 ) – naďalej dostávali účinnú ochranu alebo pomoc, kým sa ich postavenie definitívne nevyrieši v súlade s príslušnými rezolúciami Valného zhromaždenia OSN. ( 23 )

40.

V súlade s tým Súdny dvor vysvetlil, že účel článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 vychádza z odôvodnenia, že osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu musia mať možnosť získať účinnú ochranu alebo pomoc od UNRWA, a nie že sa im len zaručí existencia orgánu alebo odbornej organizácie poverených poskytovaním tejto pomoci alebo ochrany. ( 24 )

41.

V tomto kontexte sa prvá otázka položená vnútroštátnym súdom týka osobitnej procesnej problematiky týkajúcej sa skutočnosti, že vo veci samej SN a LN žiadajú o priznanie postavenia utečenca po druhýkrát. Žiada, aby Súdny dvor určil, či v prípade, keď osoba bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu po zamietnutí jej prvej žiadosti podá následnú žiadosť o priznanie postavenia utečenca, musia príslušné vnútroštátne orgány opätovne posúdiť konkrétne skutočnosti týkajúce sa dôvodov, pre ktoré dotknutá osoba opustila zónu pôsobenia UNRWA, aj keď tieto okolnosti už boli týmito orgánmi posúdené v rámci konania o tejto prvej žiadosti. V tomto ohľade vnútroštátny súd poznamenáva, že v rámci tohto konania príslušné vnútroštátne orgány posudzovali uvedené skutočnosti s cieľom zistiť, či táto osoba spĺňa všeobecné kritériá na priznanie postavenia utečenca, a nie na to, či sa na ňu uplatňoval lex specialis uvedený v článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 (pretože žiadateľ neuviedol, že je zaregistrovaný agentúrou UNRWA) (časť A).

42.

Druhá a tretia otázka, ktoré budem analyzovať spoločne, sú širšie a citlivejšie. Ako som už poukázal v úvode vyššie, tieto otázky Súdnemu dvoru umožňujú objasniť, či možno ochranu alebo pomoc UNRWA považovať za „zaniknutú“ v zmysle článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, pokiaľ ide o žiadateľov, ktorí túto ochranu alebo pomoc využívali a ktorí predtým žili v pásme Gazy, s ohľadom na životné podmienky, ktoré v tejto oblasti všeobecne prevládajú, bez toho, aby museli preukázať, že mali byť alebo boli špecificky dotknutí z dôvodu okolností vlastných ich osobnej situácii (časť B).

43.

Štvrtá prejudiciálna otázka sa týka vzájomného vzťahu – a možného prekrývania – medzi podmienkami, ktoré musia byť splnené, aby osoba mala ipso facto nárok na priznanie postavenia utečenca podľa článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 a podmienky, ktoré musia byť splnené, aby takejto osobe mohla byť poskytnutá doplnková ochrana (časť C).

44.

Ako som už uviedol, žiadosti SN a LN o medzinárodnú ochranu vo veci samej sú „následnými žiadosťami“. Takéto žiadosti sú podľa článku 2 písm. q) smernice 2013/32 definované ako „ďalšie žiadosti o medzinárodnú ochranu podané po prijatí konečného rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti“.

45.

Vnútroštátny súd nepoložil otázku, či sa smernica 2013/32, ktorá obsahuje procesné pravidlá, ktoré musia príslušné vnútroštátne orgány dodržiavať pri posudzovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu, vzťahuje na osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu, ktoré využili ochranu alebo pomoc UNRWA. Vzhľadom na to, že tieto osoby sú v zásade vylúčené z postavenia utečenca, pri uplatnení článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, možno sa pýtať, či sú tiež vylúčené z procesných pravidiel stanovených v smernici 2013/32 (alebo aspoň niektorí z nich). V tomto smere však poznamenávam, že uvedená smernica neobsahuje v tomto zmysle žiadne ustanovenia. Okrem toho je podľa môjho názoru logické, že na tieto osoby sa vzťahujú procesné pravidlá obsiahnuté v tejto smernici. Hoci nemajú nárok na postavenie utečenca za rovnakých hmotnoprávnych podmienok ako ostatní žiadatelia o azyl [podľa článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95], nevidím dôvod, prečo by tieto rozdielne hmotnoprávne podmienky mali viesť k tomu, že ich žiadosti budú podliehať odlišným procesným pravidlám podľa smernice 2013/32.

46.

Vo svojich prvých žiadostiach o medzinárodnú ochranu (ktoré DAB zamietol) SN a LN neuviedli skutočnosť, že boli zaregistrované v UNRWA, ani to, že článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 sa na ne vzťahoval. Z informácií uvedených v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že DAB zamietol ich prvé žiadosti z dôvodu nesplnenia všeobecných kritérií potrebných na získanie postavenia utečenca, ktoré sú stanovené v uvedenej smernici, a najmä v článku 5 ods. 1 a článku 6 tejto smernice. Toto zamietnutie teda nebolo založené na lex specialis obsiahnutom v uvedenom článku 12 ods. 1 písm. a).

47.

Následné žiadosti LN a SN sa odlišujú od ich prvých žiadostí, pretože v týchto následných žiadostiach sa odvolávajú na registráciu v UNRWA a ich nárok na postavenie utečenca podľa tohto ustanovenia. V tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že to, že SN a LN sú registrované v UNRWA, predstavuje „novú skutočnosť“ podľa článku 33 ods. 2 a článku 40 ods. 2 a 3 smernice 2013/32. Podľa týchto ustanovení možno skutočnosť považovať za „novú“, ak sa vyskytne po prijatí rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti žiadateľa alebo ak ju žiadateľ prvýkrát predloží v rámci svojej následnej žiadosti. ( 25 ) Z toho vyplýva, ako Súdny dvor opakovane rozhodol, že „nová skutočnosť“ nemusí nastať po konečnom rozhodnutí o predchádzajúcich žiadostiach dotknutých osôb. ( 26 ) Hoci SN a LN boli zaregistrované v UNRWA už v čase, keď prvýkrát požiadali o medzinárodnú ochranu, táto skutočnosť nebola oznámená ani sprístupnená DAB až do podania ich následných žiadostí. Táto „nová skutočnosť“ vedie k uplatneniu článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, a teda poskytuje iný právny základ, na základe ktorého by SN a LN mohli uplatniť svoj nárok na priznanie postavenia utečenca.

48.

Za týchto okolností sa vnútroštátny súd pýta, či bol DAB povinný pri preskúmavaní následných žiadostí SN a LN vo veci samej zohľadniť nielen skutočnosť, že boli zaregistrované v UNRWA („nová skutočnosť“), ale aj ostatné konkrétne skutočnosti uvedené v ich spise, najmä tie, ktoré sa týkali dôvodov, pre ktoré opustili pásmo Gazy, ktoré už boli analyzované počas tohto predchádzajúceho konania. Tieto dôvody sa týkajú všeobecných životných podmienok prevládajúcich v pásme Gazy pred odchodom LN a SN z tejto oblasti.

49.

Vnútroštátny súd odkazuje na článok 40 ods. 1 smernice 2013/32, ktorý podľa jeho názoru stanovuje povinnosť príslušných vnútroštátnych orgánov v každom prípade zohľadniť všetky skutočnosti, ktoré sú základom následnej žiadosti.

50.

Je pravda, že toto ustanovenie odkazuje na takúto povinnosť. Ako som však pochopil, článok 40 ods. 1 sa týka iba dvoch konkrétnych situácií. Prvá situácia nastáva, ak žiadateľ pred prijatím konečného rozhodnutia o svojej prvej žiadosti o medzinárodnú ochranu buď podá ďalšie vyjadrenia, alebo podá následnú žiadosť v tom istom členskom štáte. To môže nastať napríklad počas prebiehajúceho odvolania proti rozhodnutiu prijatému príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. Druhá situácia nastáva, keď už bolo prijaté konečné rozhodnutie, ale príslušné vnútroštátne právo umožňuje opätovné začatie konania vzhľadom na „novú skutočnosť“ ( 27 ).

51.

Ako Komisia správne uviedla, zdá sa, že ani jedna z týchto situácií sa nevzťahuje na situáciu, o ktorú ide vo veci samej, kde následná žiadosť vedie k tomu, že príslušné vnútroštátne orgány vedú nové konanie o azyle na inom právnom základe [in casu je novým právnym základom článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95]. Preto ma nepresvedčil argument, že z tohto osobitného ustanovenia by sa mohla vyvodiť všeobecná povinnosť posudzovať všetky skutočnosti, na ktorých je založená následná žiadosť.

52.

V tejto súvislosti pripomínam, že bulharská vláda žiada Súdny dvor, aby sa zameral na analýzu článku 40 ods. 2 a 3 smernice 2013/32 namiesto článku 40 ods. 1 tejto smernice. Poznamenávam, že bulharská vláda tvrdí, že na rozdiel od článku 40 ods. 1 ( 28 ) sa článok 40 ods. 2 a 3 vzťahuje na situácie, ako je situácia, o ktorú ide v prejednávanej veci, keď sa začína takéto nové konanie o azyle. Táto vláda sa domnieva, že podľa uvedených odsekov, skutočnosti, ktoré už boli posúdené počas predchádzajúceho konania o azyle, nie je potrebné opätovne skúmať počas tohto nového konania. Podľa jej názoru sa v rámci druhého konania o žiadosti musí analyzovať len „nová skutočnosť“.

53.

Zatiaľ čo súhlasím s názorom bulharskej vlády, čo sa týka významu článku 40 ods. 2 a 3 smernice 2013/32 v prípade vo veci samej, nesúhlasím s výkladom, ktorý táto vláda podáva. Podľa môjho názoru sa príslušné vnútroštátne orgány nemôžu obmedziť len na posúdenie „novej skutočnosti“.

54.

V tomto ohľade je pravda, že článok 40 ods. 2 a 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 33 ods. 2 písm. d) tejto smernice ( 29 ) uvádza, že iba existencia „nových skutočností“ môže brániť tomu, aby neboli následné žiadosti vyhlásené za neprípustné. V zásade sú teda „nové skutočnosti“ ( 30 ) jedinými relevantnými prvkami vo fáze prípustnosti takýchto žiadostí. To isté však neplatí, pokiaľ sa následná žiadosť skúma z vecného hľadiska (po tom, čo bola uznaná za prípustnú). Tieto dva kroky treba jasne rozlišovať.

55.

Hneď ako totiž príslušné vnútroštátne orgány pristúpia k preskúmaniu následnej žiadosti vo veci samej, článok 40 ods. 3 smernice 2013/32 objasňuje, že s takouto žiadosťou nemôžu zaobchádzať inak len preto, že nebola podaná žiadateľom, ktorý podal prvú žiadosť. Z tohto ustanovenia vyplýva, že vo fáze preskúmania opodstatnenia konania sa skutočne uplatňujú základné zásady a záruky uvedené v kapitole II tejto smernice. V tejto kapitole sa okrem iného vyžaduje, aby sa rozhodnutie o tom, či osoba je oprávnená ako utečenec, prijalo individuálne, objektívne a nestranne a len „po primeranom posúdení“ ( 31 ).

56.

Pripúšťam, že niektoré konkrétne skutočnosti, ktoré príslušné vnútroštátne orgány už posúdili počas predchádzajúceho konania o azyle, môžu byť totožné s tými, ktoré musia posúdiť pri skúmaní následných žiadostí dotknutých osôb, aj keď tieto dve konania spočívajú na odlišných právnych základoch. Napríklad tieto osoby sa môžu – ako sa zdá, že je v tomto prípade – odvolávať na rovnaké dôvody, pre ktoré opustili svoju krajinu alebo oblasť pôvodu. Podľa môjho názoru to však tieto orgány nezbavuje povinnosti opätovne posúdiť relevantnosť a správnosť ( 32 ) týchto konkrétnych skutočností. Táto povinnosť musí byť splnená v situácii, keď ako je to vo veci samej, právny základ, na základe ktorého sa vykonáva posúdenie následnej žiadosti [článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95], nie je rovnaký ako ten, na základe ktorého sa uskutočnilo predchádzajúce konanie. V takejto situácii sa relevantné skutočnosti – hoci už boli preskúmané počas tohto predchádzajúceho konania – musia opätovne posúdiť cez prizmu osobitných kritérií uvedených v článku 12 ods. 1 písm. a).

57.

Ako som už vysvetlil v bodoch 36 a 38 vyššie, toto ustanovenie obsahuje osobitné pravidlo týkajúce sa nároku na priznanie postavenia utečenca, ktoré je odlišné od všeobecných kritérií stanovených najmä v článku 5 ods. 1 a článku 6 smernice 2011/95. Pri uplatňovaní článku 12 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice nie sú príslušné vnútroštátne orgány povinné zisťovať, či s ohľadom na dôvody, ktoré viedli k opusteniu oblasti jej pôvodu, má dotknutá osoba „opodstatnenú obavu z prenasledovania“, ako by boli povinné vykonať podľa všeobecných kritérií na získanie postavenia utečenca stanovených okrem iného v článku 5 ods. 1 a článku 6 tejto smernice. Táto požiadavka „opodstatnenej obavy z prenasledovania“ teda nie je relevantná pre posúdenie, ktoré musia vykonať príslušné vnútroštátne orgány podľa článku 12 ods. 1 písm. a), ktoré sa zameriava na to, či ochrana alebo pomoc zo strany UNRWA „zanikla“. Akýkoľvek dôvod na opustenie oblasti pôvodu, ktorý mala dotknutá osoba, musí byť v tomto kontexte posudzovaný iba s ohľadom na túto požiadavku.

58.

Viem si veľmi dobre predstaviť, že dôkazy o tom, že osoba žila v zlých materiálnych podmienkach v oblasti pôsobenia UNRWA a že túto oblasť opustila v dôsledku týchto zlých materiálnych podmienok (ako je to pravdepodobne v prípade SN a LN vo veci samej), by mohli byť faktorom pri rozhodovaní o otázke, či ochrana alebo pomoc UNRWA vo vzťahu k tejto osobe „zanikla“, takže táto osoba má ipso facto nárok na priznanie postavenia utečenca podľa článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 a ďalej o otázke, či jej má byť toto postavenie udelené na základe všeobecných kritérií uvedených najmä v článku 5 ods. 1 a článku 6 tejto smernice. Tieto dôkazy však nemôžu byť príslušnými vnútroštátnymi orgánmi hodnotené rovnakým spôsobom, a to v závislosti od toho, ktorý z týchto dvoch právnych základov je relevantný. Počas konania založeného na všeobecných kritériách na priznanie postavenia utečenca stanovených v smernici 2011/95 [a nie na článku 12 ods. 1 písm. a) tejto smernice], príslušné vnútroštátne orgány pristupovali k dôkazu o tom, že dotknutá osoba žila v zlých materiálnych podmienkach, z iného uhla ako podľa článku 12 ods. 1 písm. a), keďže sa okrem iného musia zamerať na to, či zhoršenie životných podmienok, ktorému boli tieto osoby vystavené, možno považovať za „čin prenasledovania“ ( 33 ) a nie na to, či prispieva k zániku ochrany alebo pomoci UNRWA.

59.

Vzhľadom na tieto úvahy zastávam ten názor, že pri skúmaní následnej žiadosti na základe článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 musia príslušné vnútroštátne orgány opätovne posúdiť z hľadiska právnych kritérií špecifických pre toto ustanovenie konkrétne skutočnosti, ktoré už analyzovali v rámci predchádzajúceho konania, ktoré sa nezakladalo na tomto ustanovení, ale na všeobecných kritériách, ktoré sa vzťahujú na osoby, ktoré nespadajú do oblasti pôsobnosti článku 12 ods. 1 písm. a) tejto smernice, aby im bolo priznané postavenie utečenca.

60.

Druhou a treťou otázkou vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby v podstate spresnil, či sa ochrana alebo pomoc UNRWA má považovať za ochranu alebo pomoc „zaniknutú“ v zmysle článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, vo vzťahu k žiadateľom, ktorí túto ochranu alebo pomoc využívali, s ohľadom na životné podmienky, ktoré v pásme Gazy všeobecne prevládajú, bez toho, aby tieto osoby museli preukázať, že mali byť alebo boli špecificky dotknuté z dôvodu okolností vlastných ich osobnej situácii. Zároveň si kladie otázku, či by odpoveď na túto otázku mohla byť odlišná v prípade, ak sú žiadatelia deti.

61.

Pripomínam, že pre uplatnenie ustanovenia o začlenení uvedeného v článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 stačí, ako sa v ňom výslovne uvádza, že k zániku ochrany alebo pomoci orgánu alebo agentúry, akou je UNRWA, dôjde z „akéhokoľvek dôvodu“.

62.

Pri objasňovaní významu týchto pojmov Súdny dvor konštatoval, že k zániku ochrany alebo pomoci UNRWA dochádza nielen vtedy, keď táto agentúra zanikne, ale aj vtedy, keď dotknutá osoba bola nútená opustiť zónu pôsobenia UNRWA nezávisle od vôle dotknutej osoby. ( 34 ) Je to tak v prípade, ak je vážne ohrozená osobná bezpečnosť dotknutej osoby (prvé kritérium) ( 35 ) a ak táto agentúra nemôže zaručiť, aby životné podmienky tejto osoby v zóne jej pôsobenia zodpovedali poslaniu, ktoré jej bolo zverené, teda zabezpečiť „dôstojné“ životné podmienky ( 36 ) (druhé kritérium).

63.

S cieľom overiť, či sú tieto požiadavky splnené a či dotknuté osoby majú v dôsledku toho ipso facto nárok na postavenie utečenca podľa smernice 2011/95, musia príslušné vnútroštátne orgány posúdiť nielen dôvody, ktoré viedli žiadateľov k opusteniu zóny pôsobenia UNRWA, ale aj to, či je v súčasnosti možné, aby sa tam vrátili. Súdny dvor túto požiadavku veľmi jasne uviedol vo svojom rozsudku vo veci Secretary of State for the Home Department (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca) ( 37 ), v ktorom rozhodol, že tieto orgány by mali overiť, či existuje účinná možnosť návratu do zóny pôsobenia UNRWA. Vysvetlil, že je potrebné zohľadniť konkrétne skutočnosti, ktoré existovali nielen v čase odchodu tejto osoby zo zóny pôsobenia UNRWA, ale aj v čase posudzovania jej žiadosti. ( 38 )

64.

V prípade osôb žijúcich v pásme Gazy, kde sa úroveň neistoty a životné podmienky rýchlo menia, najmä po udalostiach, ktoré sa tam odohrávajú od 7. októbra 2023, to znamená, že okrem dôvodov, ktoré viedli tieto osoby k tomu, aby toto územie opustili, treba zohľadniť aj presné a aktuálne informácie o všeobecnej situácii, ktorá v tejto oblasti prevláda v súčasnosti.

65.

Vnútroštátny súd uvádza, že SN a LN neboli pred odchodom z pásma Gazy vystavené individuálnemu ohrozeniu bezpečnosti a že opustili túto oblasť dobrovoľne. Tento súd však vysvetľuje, že v roku 2018, keď SN a LN opustili pásmo Gazy, tam už prebiehala „bezprecedentná humanitárna kríza spojená s nedostatkom potravín, pitnej vody, zdravotníckych služieb a liekov, ako aj s problémami týkajúcimi sa zásobovania vodou a elektrinou, so zničením budov a infraštruktúry a s nezamestnanosťou“.

66.

Pokiaľ ide o obdobie po odchode SN a LN z tejto oblasti, vnútroštátny súd zdôrazňuje ťažkosti, ktorým UNRWA čelila pri udržiavaní poskytovania služieb v pásme Gazy (vrátane potravinových a zdravotníckych služieb). Tento súd tiež naznačuje, že ani pred udalosťami, ktoré sa v tejto oblasti odohrávajú od 7. októbra 2023, nebolo isté, či SN a LN budú môcť v prípade návratu do pásma Gazy získať od UNRWA potraviny, lieky, zdravotné služby alebo vzdelanie, ktoré potrebujú. Vo svetle týchto skutočností má pochybnosti o tom, že by sa od akejkoľvek osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu mohlo požadovať, aby sa vrátila do tejto oblasti.

67.

Súhlasím s Komisiou, že Súdnemu dvoru neprináleží, aby sám posudzoval všeobecné životné podmienky prevládajúce v pásme Gazy alebo osobné pomery žalobkýň vo veci samej. Treba totiž pripomenúť, že článok 267 ZFEÚ neposkytuje Súdnemu dvoru právomoc uplatňovať právne normy Únie na konkrétnu vec, ale len vyjadriť sa k výkladu Zmlúv a aktov inštitúcií Únie. V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu (prípadne príslušným vnútroštátnym orgánom), aby najmä vzhľadom na všeobecné životné podmienky, ktoré v súčasnosti prevládajú v pásme Gazy, overil, či SN a LN majú nárok na priznanie postavenia utečenca podľa článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95. Súdny dvor je však oprávnený spresniť právne kritériá, ktoré musí vnútroštátny súd alebo dotknuté orgány v tejto súvislosti uplatniť, a okolnosti, ktoré sú pre toto posúdenie relevantné.

68.

V tejto súvislosti je potrebné odpovedať na otázku, či na preukázanie toho, že ochrana alebo pomoc UNRWA „zanikla“ vo vzťahu k osobe, ktorá využila túto ochranu alebo pomoc v zóne pôsobenia tejto agentúry alebo jej časti, stačí, aby sa táto osoba odvolávala na všeobecné životné podmienky, ktoré tam prevládajú.

69.

Treba poznamenať, že v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 a v ktorých sa preto príslušné vnútroštátne orgány pri rozhodovaní o priznaní postavenia utečenca opierajú o všeobecné kritériá stanovené v uvedenej smernici (kritériá, ktoré sú podrobne opísané okrem iného v článku 5 ods. 1 a článku 6 tejto smernice), skutočnosť, že je osoba vystavená vážnej hrozbe, že bude čeliť vážnemu bezpráviu z dôvodu nedôstojných životných podmienok, zlému zaobchádzaniu, neselektívnemu násiliu alebo inému vážnemu bezpráviu, ak sa bude musieť vrátiť do krajiny alebo oblasti svojho pôvodu, sama osebe nevedie k tomu, že by táto osoba mala de facto nárok na získanie postavenia utečenca.

70.

Podľa týchto všeobecných kritérií sa postavenie utečenca prizná len vtedy, ak má žiadateľ o azyl „opodstatnené obavy z prenasledovania“ v zmysle článku 5 ods. 1 a článok 6 smernice 2011/95. Okrem toho „opodstatnené obavy z prenasledovania“ neexistujú, pokiaľ tieto „činy prenasledovania“ (vymedzené v článku 9 uvedenej smernice) nevykonávajú určití aktéri (vymenovaní v jej článku 6) a nesúvisia s konkrétnym dôvodom (ako je opísaný v článku 10 smernice 2011/95).

71.

Riziko vážneho bezprávia, aj keď nedosiahne úrovne „opodstatnenej obavy z prenasledovania“, však môže dotknuté osoby oprávňovať na doplnkovú ochranu, ktorá je inou formou medzinárodnej ochrany ( 39 ) (ktorej podmienky sú podrobne uvedené v článku 15 tejto smernice). Všeobecne tiež v rámci uplatňovania zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia môže členským štátom stanoviť povinnosť neposielať tieto osoby späť do krajiny alebo oblasti ich pôvodu. Táto zásada je zakotvená okrem iného v článku 3 EDĽP ( 40 ) a článku 19 ods. 2 Charty. Toto posledné ustanovenie najmä vyžaduje, aby nikto nebol „vysťahovaný, vyhostený ani vydaný do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu“.

72.

Vyžaduje sa iná analýza, ak sa uplatňuje článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95.

73.

Ako som už vysvetlil, toto ustanovenie podmieňuje nárok osôb bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu, ktoré využili ochranu alebo pomoc UNRWA, na priznanie postavenia utečenca tým, že táto ochrana alebo pomoc „zanikla“. Ako som uviedol v bode 62 vyššie, poslaním UNRWA je zabezpečiť „dôstojné životné podmienky“ pre osoby, ktoré sú pod jej ochranou alebo pomocou, a to prostredníctvom starostlivosti o ich základné potreby (pokiaľ ide, okrem iného, o jedenie, umývanie sa a bývanie). Vzhľadom na to, že zákaz stanovený v článku 4 Charty (ktorý stanovuje, že „nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu“ a je rovnocenný s článkom 3 EDĽP) úzko súvisí s pozitívnymi povinnosťami ochrany ľudskej dôstojnosti ( 41 ), je mi prinajmenšom jasné, že poslanie UNRWA sa musí považovať za „zaniknuté“, ak existuje vážne riziko, že tieto osoby by v prípade návratu do zóny pôsobenia UNRWA (alebo jej časti) boli vystavené zaobchádzaniu nezlučiteľnému s článkom 4 Charty, pretože by nemohli byť uspokojené ich základné potreby (ktorých uspokojenie je UNRWA povinná zabezpečiť). To zahŕňa nedôstojné životné podmienky, zlé zaobchádzanie, neselektívne násilie, ako aj iné vážne bezprávie, ktoré predpokladajú spôsobenie fyzickej alebo duševnej bolesti alebo utrpenia dostatočnej intenzity alebo trvania, aby sa dosiahla hranica závažnosti stanovená v tomto ustanovení ( 42 ), ktorá je rovnaká ako hranica závažnosti podľa článku 19 ods. 2 Charty. ( 43 ) Je nutné poznamenať, že sa nevyžaduje, aby vážne bezprávie spôsobili určití aktéri alebo aby súviselo s konkrétnym dôvodom, a teda predstavovalo „prenasledovanie“.

74.

Ak je osoba, ktorá využila ochranu alebo pomoc UNRWA, v dôsledku toho, že UNRWA nezabezpečila uspokojenie jej základných potrieb ( 44 ), vystavená zlému zaobchádzaniu, ktoré spĺňa túto hranicu závažnosti, musia sa dve požiadavky, ktoré som uviedol v bode 62 vyššie, bez ďalšieho považovať za splnené. Konkrétne sa dotknutá osoba musí považovať za osobu, ktorá bola „nútená opustiť“ zónu pôsobenia UNRWA a ktorá má z tohto dôvodu ipso facto nárok na priznanie postavenia utečenca podľa článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95.

75.

Aby bolo jasné, ako som práve vysvetlil, riziko vystavenia zaobchádzaniu nezlučiteľnému s článkom 4 Charty samo osebe neoprávňuje nikoho na nárok na priznanie postavenia utečenca v Európskej únii. Toto ustanovenie má však osobitnú úlohu vo vzťahu k osobám bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu, ktoré využili ochranu alebo pomoc UNRWA a otázke, či majú nárok na priznanie postavenia utečenca v Európskej únii podľa článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95. V tejto súvislosti pripomínam, ako som už vysvetlil v bode 39 vyššie, že osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu sú medzinárodným spoločenstvom už za utečencov uznávané. Dôvodom, pre ktorý sú vylúčené z postavenia utečenca podľa smernice 2011/95, je skutočnosť, že sa predpokladá poskytovanie účinnej ochrany alebo pomoci zo strany UNRWA, ktorá sa má starať o ich základné potreby (okrem iného pokiaľ ide o jedenie, umývanie sa a bývanie) a zabezpečiť, aby mali dôstojné životné podmienky. Toto vylúčenie nemôže byť naďalej odôvodnené, ak nezabezpečenie uspokojenia týchto základných potrieb zo strany UNRWA vedie k tomu, že sú vystavení zaobchádzaniu, ktoré je nezlučiteľné s článkom 4 Charty.

76.

Zastávam názor, že to, či dôkaz o zhoršení všeobecných životných podmienok prevládajúcich v zóne pôsobenia UNRWA alebo jej časti môže byť dostatočný na preukázanie, že dotknutá osoba bude vystavená zaobchádzaniu nezlučiteľnému s článkom 4 Charty, ak by sa tam vrátila, a teda že ochrana alebo pomoc UNRWA vo vzťahu k nej „zanikla“ v zmysle článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, závisí práve od miery tohto zhoršenia.

77.

Na jednej strane súhlasím s tým, že samotná skutočnosť, že všeobecné životné podmienky v zóne pôsobenia UNRWA alebo v jej časti sú horšie ako tie, ktoré by mohla mať osoba, ak by jej bolo priznané postavenie utečenca v členskom štáte, nemôže stačiť na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že táto osoba bola nútená opustiť túto oblasť. ( 45 ) Na druhej strane sa mi zdá, že nemožno vylúčiť, že v niektorých situáciách by sa tieto všeobecné životné podmienky mohli stať natoľko neznesiteľnými, že by ich bolo možné považovať za „nedôstojné“ pre každú osobu bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu, ktorá tam žije (bod a). Či sa dotknutá osoba – medzi týmito dvoma koncami spektra – môže považovať za osobu, ktorá bola „nútená“ opustiť oblasť pôsobenia UNRWA z dôvodu rovnakých (aj keď menej závažných) všeobecných životných podmienok, závisí, ako vysvetlím, od toho, či patrí do obzvlášť zraniteľnej skupiny (bod b) alebo musí byť považovaná za obzvlášť zraniteľnú alebo obzvlášť postihnutú z dôvodu jeho osobných okolností (bod c).

78.

Pripomínam, že Súdny dvor už okrem iného vo svojom rozsudku Elgafaji v súvislosti s otázkou, či možno poskytnúť doplnkovú ochranu z dôvodu neselektívneho násilia spôsobeného vnútorným alebo medzinárodným ozbrojeným konfliktom, rozhodol, že existujú situácie, v ktorých miera neselektívneho násilia dosiahne takú vysokú úroveň, že existujú závažné dôvody domnievať sa, že civilná osoba vyhostená do predmetnej krajiny alebo regiónu, by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na tomto území čelila reálnemu riziku, že bude vystavená ohrozeniu svojho života. ( 46 )

79.

Navyše Súdny dvor už vo svojom rozsudku vo veci Jawo uznal [hoci stále nie v súvislosti s uplatňovaním článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95] ( 47 ), že určité geografické oblasti môžu v praxi narážať na tak závažné ťažkosti (alebo systémové zlyhania), že existuje vážne riziko, že s ktorýmkoľvek žiadateľom o azyl môže byť v prípade odovzdania alebo vrátenia do týchto oblastí zaobchádzané spôsobom nezlučiteľným s článkom 4 Charty. Za týchto okolností je vyhostenie alebo vrátenie ktoréhokoľvek žiadateľa o azyl do týchto zemepisných oblastí jednoducho vylúčené ( 48 ) na základe všeobecných životných podmienok, ktoré tam prevládajú, pričom nie je potrebné, aby tieto osoby preukázali, že patria do obzvlášť zraniteľnej skupiny žiadateľov o azyl (napríklad deti), alebo že sú obzvlášť zraniteľné z dôvodu svojich osobných okolností (napríklad z dôvodu choroby), alebo že je obzvlášť pravdepodobné, že budú dotknuté týmito všeobecnými podmienkami, opäť z dôvodu ich osobných okolností (napríklad preto, že ich dom sa nachádza v oblasti, ktorá je veľmi pravdepodobným cieľom násilných činov).

80.

Takýto všeobecný zákaz môže vyvolať len mimoriadne závažná situácia. Súdny dvor rozhodol, že túto obzvlášť vysokú úroveň závažnosti nedosiahnu situácie, ktoré sa vyznačujú len veľkou neistotou alebo výrazným zhoršením všeobecných životných podmienok. ( 49 ) Vyžaduje sa vážne riziko, že osoby vrátené do tejto oblasti by sa v dôsledku týchto závažných operačných problémov alebo systémových zlyhaní ocitli v situácii ťažkej materiálnej deprivácie, ktorá by im neumožňovala uspokojovanie ich najzakladanejších potrieb, ako sú napríklad jedenie, umývanie sa a bývanie, a poškodzovala by ich telesné alebo duševné zdravie alebo by ich uviedla do stavu poníženia nezlučiteľného s ľudskou dôstojnosťou. ( 50 )

81.

Domnievam sa, že túto logiku možno prevziať v kontexte uplatňovania článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95. Po prvé článok 4 Charty je ustanovením s prierezovou pôsobnosťou, takže akýkoľvek výklad tohto ustanovenia Súdnym dvorom nie je obmedzený na konkrétny nástroj sekundárneho práva. Po druhé nemožno – prinajmenšom – vylúčiť, že v časti zóny pôsobenia UNRWA (in casu v pásme Gazy) sa môžu vyskytnúť tak závažné systémové zlyhania (napríklad z dôvodu ozbrojeného konfliktu alebo vojenskej blokády alebo, povedané slovami vnútroštátneho súdu, „bezprecedentnej humanitárnej krízy“), že existuje vážne riziko, že každá osoba vrátená na toto územie, by sa ocitla – výlučne z dôvodu svojej prítomnosti na tomto území – v situácii ťažkej materiálnej deprivácie, ktorá by jej neumožňovala uspokojenie jej najzakladanejších potrieb, ako sú napríklad jedenie, umývanie sa a bývanie, a poškodzovala by jej telesné alebo duševné zdravie alebo by ju uviedla do stavu poníženia nezlučiteľného s ľudskou dôstojnosťou, a teda s článkom 4 Charty.

82.

V uvedených situáciách zastávam ten názor, že dôkazy o takýchto všeobecných životných podmienkach sú postačujúce v tom zmysle, že od žiadateľov nemožno požadovať, aby individualizovaným spôsobom preukázali, že tieto všeobecné podmienky sú pre nich „nedôstojné“ (napríklad z dôvodu ich mimoriadnej zraniteľnosti) alebo že sú týmito podmienkami špecificky dotknutí pre ich osobné okolnosti (napríklad skutočnosť, že ich dom sa nachádza na ulici, ktorá je pravidelne terčom riadených striel, čo sa zdá byť prípad SN a LN). ( 51 )

83.

Stále však treba preukázať, že všeobecné životné podmienky možno skutočne považovať za „nedôstojné“ – a teda nezlučiteľné s článkom 4 Charty – prakticky pre každého v tom zmysle, že musia byť tak závažné, že sa môžu týkať osôb bez ohľadu na ich osobné okolnosti alebo identitu. Za predpokladu, že je to tak, možno po prvé usudzovať, že osobná bezpečnosť každého žiadateľa, ktorý by sa musel vrátiť do tejto oblasti, by bola vážne ohrozená (prvé kritérium, ktoré som uviedol v bode 62 vyššie) a po druhé, že UNRWA nie je v postavení, ktoré by zaručovalo, že životné podmienky takejto osoby zodpovedajú poslaniu, ktoré jej bolo zverené, teda zabezpečeniu „dôstojných“ životných podmienok tým, že zabezpečí uspokojenie jej základných potrieb (druhé kritérium). V dôsledku toho sa ochrana alebo pomoc tejto agentúry musí považovať za „zaniknutú“ vo vzťahu k takémuto žiadateľovi v zmysle článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95.

84.

V situáciách, ktoré nedosahujú úroveň závažnosti uvedenú v predchádzajúcej časti, je podľa môjho názoru potrebný odlišný prístup. Situácie, ktoré nie sú ovplyvnené systémovými zlyhaniami natoľko závažnými, aby sa všeobecné životné podmienky považovali za „nedôstojné“, a teda nezlučiteľné s článkom 4 Charty vo vzťahu prakticky ku každému, môžu totiž stále predstavovať „nedôstojné životné podmienky“ pre určité mimoriadne zraniteľné skupiny osôb (alebo určité mimoriadne zraniteľné osoby, ako vysvetlím v nasledujúcej časti) tým, že im neumožňujú uspokojovať ich najzakladanejšie potreby.

85.

V tejto súvislosti chce vnútroštátny súd najmä vedieť, či skutočnosť, že žalobca je dieťa, ovplyvňuje mieru závažnosti, ktorá sa vyžaduje na to, aby sa všeobecné životné podmienky v pásme Gazy považovali za „nedôstojné“.

86.

Poznamenávam, že Súdny dvor rozhodol, že posúdenie toho, či existuje „skutočné riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty“, skutočne závisí od mimoriadnej zraniteľnosti dotknutého žiadateľa o azyl. ( 52 ) Okrem toho ESĽP uznal, že posúdenie minimálnej úrovne závažnosti, ktorú musí zlé zaobchádzanie dosiahnuť, aby spadalo do pôsobnosti článku 3 EDĽP, je „z povahy veci relatívne“ ( 53 ).

87.

Pokiaľ ide o deti, Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre týkajúcej sa výkladu článku 3 EDĽP opakovane zdôraznil, že deti sú mimoriadne zraniteľnou skupinou so špecifickými potrebami, ktoré sú odlišné od potrieb dospelých, ( 54 ) najmä pokiaľ ide o bezpečnosť a ochranu. Táto judikatúra sa odráža v rôznych nástrojoch azylového práva Únie, keďže členské štáty sú napríklad povinné zabezpečiť, aby životné podmienky poskytované deťom po získaní postavenia utečenca, ( 55 ) ako aj v období, kým bude prijaté rozhodnutie o tom, či im má byť poskytnutá medzinárodná ochrana, zodpovedali ich potrebám a odrážali ich mimoriadnu zraniteľnosť. ( 56 ) Zdá sa, že je všeobecne prijímané, že životné podmienky, ktoré nemožno považovať za „nedôstojné“ vo vzťahu k dospelým, by sa za také mohli považovať vo vzťahu k deťom ako skupine. ( 57 )

88.

Vzhľadom na tieto úvahy je mi jasné, že v určitých situáciách sa všeobecné životné podmienky – hoci nie sú natoľko zhoršené, aby vytvárali vážne riziko vážneho bezprávia prakticky pre kohokoľvek – môžu stále považovať za také, ktoré vystavujú akékoľvek dieťa vážnemu riziku vážneho bezprávia nezlučiteľného s článkom 4 Charty z dôvodu, že deti predstavujú mimoriadne zraniteľnú skupinu žiadateľov o azyl.

89.

V takýchto situáciách sa domnievam, že osoby patriace k tejto mimoriadne zraniteľnej skupine (alebo k akejkoľvek inej mimoriadne zraniteľnej skupine) nemusia individualizovaným spôsobom preukazovať, že všeobecné životné podmienky sú pre ne „nedôstojné“, a teda nezlučiteľné s článkom 4 Charty, pokiaľ možno preukázať, že tieto všeobecné životné podmienky sú po prvé dostatočne závažné na to, aby sa považovali za „nedôstojné“ pre každého, kto patrí do tejto skupiny, a po druhé, že relevantné osobné okolnosti žiadateľa (napríklad vek, pohlavie alebo konkrétny stav či zdravotné postihnutie) ho kvalifikujú ako súčasť tejto skupiny.

90.

Ako som už uviedol v bode 84 vyššie, z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že existujú aj určité situácie, v ktorých všeobecné životné podmienky nemožno považovať za „nedôstojné“, a teda nezlučiteľné s článkom 4 Charty prakticky pre každého alebo pre jednu alebo viac skupín mimoriadne zraniteľných osôb. Tieto situácie však stále môžu vytvárať „nedôstojné životné podmienky“ pre určité osoby, ktoré treba považovať za mimoriadne zraniteľné z dôvodu skutočností vlastných ich osobným okolnostiam ( 58 ) alebo ktoré sú osobitne dotknuté týmito všeobecnými podmienkami z dôvodu okolností vlastných ich osobnej situácii (napríklad skutočnosť, že ich dom sa nachádza na ulici, ktorá je pravidelne terčom riadených striel). Ako totiž vysvetlil generálny advokát Wathelet, „s absolútnou povahou tohto zákazu [článok 4 Charty] by bolo zjavne nezlučiteľné, ak by členské štáty mohli ignorovať skutočné a preukázané riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania týkajúceho sa žiadateľa o azyl s odôvodnením, že toto riziko nevyplýva zo systémovej chyby v zodpovednom členskom štáte“ ( 59 ).

91.

Súdny dvor už túto úvahu použil v rámci uplatňovania článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95. V rozsudku SW (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca), ktorý sa týkal osoby trpiacej obzvlášť závažnou chorobou, totiž dospel k záveru, že ochrana alebo pomoc UNRWA sa musí považovať za „zaniknutú“, ak táto agentúra nie je schopná zabezpečiť, aby takáto osoba mala prístup k špecifickej lekárskej starostlivosti a liečbe, bez ktorých by tejto osobe reálne hrozila bezprostredná smrť alebo reálne riziko, že bude vystavená vážnemu, náhlemu a nezvratnému zhoršeniu jej zdravotného stavu alebo výraznému skráteniu očakávanej dĺžky života. ( 60 )

92.

V situáciách, ako je tá, ktorá viedla k rozsudku SW (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca), neboli všeobecné životné podmienky prevládajúce v časti zóny pôsobenia UNRWA samy osebe dostatočne závažné na to, aby sa preukázala existencia zaobchádzania nezlučiteľného s článkom 4 Charty vo vzťahu ku všetkým osobám alebo dokonca k určitej skupine osôb. Žiadateľ sa však mohol odvolávať na svoje osobné okolnosti, ktoré z neho robili mimoriadne zraniteľnú osobu a spôsobili, že tieto všeobecné životné podmienky boli pre neho neznesiteľné a „nedôstojné“ (a teda nezlučiteľné s týmto ustanovením), a to individualizovaným spôsobom.

93.

V predchádzajúcich častiach som práve vysvetlil tri možné scenáre, v ktorých možno ochranu alebo pomoc UNRWA považovať za „zaniknutú“ z dôvodu neschopnosti tejto agentúry zabezpečiť dôstojné životné podmienky osobám bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu, ktoré využili jej ochranu alebo pomoc, a to v podstate zabezpečením uspokojenia ich základných potrieb, ako je okrem iného jedenie, umývanie sa a bývanie.

94.

Podľa môjho názoru príslušná váha, ktorú treba priznať všeobecným životným podmienkam prevládajúcim v zóne pôsobenia UNRWA alebo jej časti na jednej strane a osobným okolnostiam dotknutých osôb na strane druhej, sa líši v závislosti od toho, ktorý z týchto troch scenárov sa uplatní. V rámci prvých dvoch scenárov nie je nutné individualizovaným spôsobom preukazovať, že by tieto všeobecné životné podmienky boli pre dotknutú osobu „nedôstojné“, pretože tieto podmienky sú natoľko závažné, že ich možno považovať za nedôstojné, a teda nezlučiteľné s článkom 4 Charty vo vzťahu všeobecne ku každému alebo k mimoriadne zraniteľnej skupine, do ktorej táto osoba patrí. V rámci tretieho scenára však musí byť „nedôstojná“ povaha všeobecných životných podmienok preukázaná individualizovaným spôsobom s odkazom na mimoriadnu zraniteľnosť alebo iné okolnosti, ktoré sú pre dotknutú osobu vlastné.

95.

Rád by som ešte poznamenal toto. Hoci sú všeobecné životné podmienky prevládajúce v časti zóny pôsobenia UNRWA vždy relevantné na určenie toho, či ochrana alebo pomoc tejto agentúry „zanikla“ v zmysle článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, možno ich zohľadniť len v rámci individuálneho posúdenia. Súdny dvor už totiž túto požiadavku zdôraznil vo svojom rozsudku Abed El Karem El Kott a i. ( 61 ). Rozhodol totiž, že pri skúmaní, či osoba z dôvodov, vymykajúcich sa jej kontrole a nezávislých od jej vôle, už nemôže využívať ochranu alebo pomoc UNRWA, príslušné vnútroštátne orgány musia pristúpiť k individuálnemu vyhodnoteniu všetkých relevantných skutočností.

96.

Vzhľadom na túto judikatúru súhlasím s Komisiou, že skutočnosti všeobecnej povahy, ktoré sa týkajú všeobecných životných podmienok v príslušnej oblasti, v ktorej UNRWA pôsobí, alebo v jej časti (v tomto prípade v pásme Gazy), musia byť vždy zahrnuté do individuálneho posúdenia. Ani v prvom scenári sa postavenie utečenca nepriznáva automaticky všetkým. Ako som už uviedol v bode 83 vyššie, dotknuté osoby musia o toto postavenie naďalej žiadať a je potrebné vykonať analýzu každého jednotlivého prípadu, aby sa zistilo nielen to, že skutočne využili ochranu alebo pomoc UNRWA v dotknutej oblasti (alebo jej časti), ale aj to, že v rozhodnom čase všeobecné životné podmienky v tejto geografickej oblasti možno považovať za „nedôstojné“ prakticky pre každého, takže existujú vážne dôvody domnievať sa, že žiadateľ by čelil skutočnému riziku bezprávia nezlučiteľného s článkom 4 Charty, a to len z dôvodu svojej prítomnosti a bez toho, aby musel preukázať, že by bol špecificky vystavený tomuto bezpráviu, ak by sa tam vrátil.

97.

Je dôležité zdôrazniť potrebu takéhoto individuálneho posúdenia. Ak by táto požiadavka neexistovala, potom by sa systém zavedený článkom 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 v určitom ohľade stal rovnocenným systému zavedenému smernicou 2001/55 ( 62 ), ktorý poskytuje dočasnú ochranu (inú formu ochrany, ktorá je odlišná a menej rozsiahla ako ochrana poskytovaná postavením utečenca alebo doplnkovou ochranou) v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb bez toho, aby sa od týchto osôb vyžadovalo podanie individuálnej žiadosti, a teda individuálne posúdenie. Táto smernica je navrhnutá tak, aby sa uplatňovala len v určitých, obmedzených situáciách a len na základe formálneho rozhodnutia Rady Európskej únie (takéto rozhodnutie bolo napríklad nedávno prijaté vo vzťahu k vysídleným osobám, ktoré museli opustiť Ukrajinu 24. februára 2022 alebo neskôr v dôsledku vojenskej invázie ruských ozbrojených síl). ( 63 ) Podľa môjho názoru nie je možné mechanizmus zavedený článkom 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 zameniť s mechanizmom zavedeným smernicou 2001/55.

98.

Ďalej pripomínam, ako som už vysvetlil v bode 38 vyššie, že pred priznaním postavenia utečenca podľa článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 musia príslušné vnútroštátne orgány tiež v každom prípade overiť, že dotknutá osoba nespadá do pôsobnosti žiadneho z dôvodov vylúčenia uvedených v článku 12 ods. 1 písm. b), článku 12 ods. 2 a 3 uvedenej smernice. ( 64 ) V týchto ustanoveniach sa v podstate stanovuje, že postavenie utečenca sa neprizná osobe bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu (aj keď využila ochranu alebo pomoc UNRWA), ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že spáchala, podnecovala alebo sa inak podieľala na spáchaní určitých trestných činov (trestné činy proti mieru, vojnové zločiny trestné činy proti ľudskosti, závažné nepolitické trestné činy mimo štátu svojho azylu alebo iné činy v rozpore so zásadami Organizácie Spojených národov). To by podľa môjho názoru zahŕňalo spáchanie teroristických činov a akúkoľvek formu účasti alebo podnecovania k spáchaniu takýchto činov (ako napríklad, aby som uviedol najnovší príklad, teroristické činy spáchané Hamasom proti Izraelu).

99.

Z toho vyplýva, ako už Súdny dvor rozhodol, že skutočnosť, že osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu majú ipso facto nárok na výhody smernice 2011/95 v zmysle článku 12 ods. 1 písm. a), ak ochrana alebo pomoc UNRWA zanikne, neznamená bezpodmienečné právo na priznanie postavenia utečenca. ( 65 )

100.

Ako som pochopil, štvrtá otázka – ktorej účel a význam je, musím sa priznať, na prvý pohľad dosť ťažké rozlúštiť – sa týka vzájomného vzťahu medzi článkom 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 (ktorý za určitých podmienok otvára možnosť, aby osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu mali ipso facto nárok na priznanie postavenia utečenca) a ustanoveniami tejto smernice týkajúcimi sa „doplnkovej ochrany“, ktorá je, ako som už uviedol v bode 71 vyššie, inou (a menej rozsiahlou) ( 66 ) formou medzinárodnej ochrany, ako je ochrana priznaná postavením utečenca.

101.

Vnútroštátny súd sa predovšetkým na jednej strane pýta, či zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia zakotvená okrem iného v článku 19 ods. 2 Charty sa vzťahuje na situáciu, v ktorej osoba bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu napriek tomu, že nemá nárok na postavenie utečenca podľa článku 12 ods. 1 písm. a), má nárok na doplnkovú ochranu podľa článku 15 písm. b) uvedenej smernice. Nárok takejto osoby na doplnkovú ochranu by sa zakladal na skutočnosti, že ak by sa vrátila do zóny pôsobenia UNRWA, ocitla by sa v situácii „ťažkej materiálnej deprivácie“ podobnej situácii opísanej v bode 81 vyššie.

102.

Po druhé tento súd žiada Súdny dvor, aby objasnil, či pri skúmaní, či osoba spĺňa podmienky na priznanie postavenia utečenca uvedené v článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, musia príslušné vnútroštátne orgány zohľadniť nielen zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia, ale aj skutočnosti, ktoré sú relevantné na určenie toho, či by mala nárok na doplnkovú ochranu podľa článku 15 písm. b) uvedeného nariadenia.

103.

Ako som vysvetlil vo svojich návrhoch vo veci SW (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca) ( 67 ), jedinečný režim, ktorému podliehajú osoby bez štátneho občianstva s palestínskym pôvodom, sa týka len možnosti priznať im postavenie utečenca, nie doplnkovú ochranu ( 68 ). Tieto osoby teda môžu, rovnako ako ostatní žiadatelia o azyl, požiadať o priznanie doplnkovej ochrany podľa článku 18 uvedenej smernice a nie sú z tohto postavenia vylúčené.

104.

Podmienky, ktoré musia byť splnené, aby sa stala osoba oprávnenou na doplnkovú ochranu, sú podrobne opísané v kapitole II a kapitole V smernice 2011/95. V podstate sa musí preukázať, že dotknutej osobe hrozí vážne bezprávie. „Vážne bezprávie“ je definované v článku 15 uvedenej smernice a skladá sa z „trestu smrti alebo popravy“ [článok 15 písm. a)], „mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestania… v krajine pôvodu“ [článok 15 písm. b)], alebo „z vážneho a individuálneho ohrozenia života [žiadateľa] z dôvodu všeobecného násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu“ [článok 15 písm. c)].

105.

Vzhľadom na tieto skutočnosti je mi jasné, že miera bezprávia, ktorému by bola osoba bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu vystavená, ak by sa vrátila do príslušnej oblasti, v ktorej pôsobí UNRWA, môže veľmi dobre dosiahnuť hranicu „vážneho bezprávia“ uvedenú v článku 15 smernice 2011/95, napríklad preto, že predstavuje „mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo potrestanie“ [článok 15 písm. b)], a zároveň je dostatočne závažná na to, aby viedla k zisteniu, že ochrana alebo pomoc UNRWA vo vzťahu k tejto osobe „zanikla“ v zmysle článku 12 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice. Oba režimy [na získanie postavenia „utečenca“ pri uplatnení článku 12 ods. 1 písm. a) alebo postavenia „doplnkovej ochrany“ pri uplatnení článku 15 písm. b)] v podstate umožňujú zohľadniť podobnú úroveň bezprávia, teda „neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie“, ktoré je nezlučiteľné s článkom 4 Charty.

106.

Okrem toho, pokiaľ ide o článok 15 písm. c) smernice 2011/95, Súdny dvor v rozsudku Elgafaji ( 69 ) spresnil, že hoci existencia rizika spojeného so všeobecnou situáciou v krajine spravidla nepostačuje na preukázanie splnenia podmienok na získanie doplnkovej ochrany vo vzťahu ku konkrétnej osobe, existujú určité výnimky. V určitých situáciách môže neselektívne násilie charakterizujúce ozbrojený konflikt skutočne dosiahnuť takú vysokú úroveň, že sa od osôb žiadajúcich o medzinárodnú ochranu nevyžaduje, aby predložili dôkazy o tom, že sú špecificky dotknuté z dôvodu okolností vlastných ich osobnej situácii. V tomto ohľade Súdny dvor prijal v podstate rovnakú logiku, akú som uviedol v predchádzajúcej časti. O čo viac bude prípadne žiadateľ schopný preukázať, že je špecificky dotknutý z dôvodu skutočností vlastných jeho osobnej situácii, o to nižšia bude úroveň neselektívneho násilia vyžadovaná na to, aby mohol byť oprávnený na doplnkovú ochranu. Preto je možné oba režimy [na získanie postavenia „utečenca“ pri uplatnení článku 12 ods. 1 písm. a) alebo postavenia „doplnkovej ochrany“ pri uplatnení článku 15 písm. c)] uplatniť na účely ochrany osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu, ktorá čelí neselektívnemu násiliu.

107.

Tieto dva režimy sa však napriek týmto podobnostiam navzájom vylučujú. Nielenže osoba nemôže využívať prospech z oboch režimov súčasne, ale tieto postavenia musia byť vždy udelené nezávisle od seba. Z toho vyplýva, že na účely určenia, či určitá osoba má ipso facto nárok na postavenie utečenca podľa článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, nemusia príslušné vnútroštátne orgány posudzovať, či dotyčná osoba spĺňa podmienky na udelenie „doplnkovej ochrany“.

108.

Naopak osoba, ktorá nespĺňa podmienky na to, aby sa ochrana UNRWA považovala za „zaniknutú“ v zmysle tohto ustanovenia, napríklad preto, že reálne riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, ktorému by bola vystavená v prípade návratu do zóny pôsobenia UNRWA, nesúvisí s poslaním tejto agentúry, ( 70 ) môže napriek tomu požiadať o „doplnkovú ochranu“ a získať ju, ak sú splnené podmienky.

109.

Okrem toho, ak by sa od osoby, ktorá má nárok na doplnkovú ochranu, vyžadoval návrat do zóny pôsobenia UNRWA a čelila by „nedôstojným životným podmienkam“ alebo „ťažkej materiálnej deprivácii“, potom je zrejmé, že by bola porušená zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia zakotvená v článku 19 ods. 2 Charty. Pripomínam, že uplatňovanie tejto zásady sa neobmedzuje na osoby, ktoré majú nárok na priznanie postavenia utečenca. ( 71 ) Z toho vyplýva, že zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia sa uplatňuje – a musí sa dodržiavať – bez ohľadu na konkrétne postavenie (postavenie utečenca alebo doplnkovej ochrany), na ktoré môže mať dotknutá osoba nárok.

110.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia‑mesto, Bulharsko), takto: