1.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia (ES) č. 987/2009 ( 2 ) a konkrétne analogického uplatnenia článkov 6 a 16 tohto nariadenia na konanie o zrušení potvrdenia A1.

2.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi TE a Zakład Ubezpieczeń Społecznych Oddział w Toruniu (Úrad sociálneho zabezpečenia, pobočka Toruň, Poľsko) (ďalej len „ZUS“) vo veci rozhodnutia ZUS o zrušení potvrdenia A1, ktoré na žiadosť tohto žiadateľa potvrdzovalo jeho situáciu na účely uplatnenia poľskej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia v období od 22. augusta 2016 do 21. augusta 2017.

3.

Súdny dvor ešte nerozhodol o postupe uplatniteľnom v takom prípade zrušenia potvrdenia A1 na podnet inštitúcie, ktorá ho vydala. Vysvetlím, prečo ustanovenia nariadenia č. 987/2009 týkajúce sa prípadov pochybností o platnosti takéhoto potvrdenia alebo o určení príslušnej právnej úpravy nie sú v takejto situácii relevantné. Domnievam sa totiž, že pokiaľ v prípade zrušenia potvrdenia A1 ex offo nedošlo k nadviazaniu dialógu a uskutočneniu postupu hľadania dohody, príslušné inštitúcie dotknutých členských štátov si musia vymieňať informácie a posteriori v rámci spolupráce upravenej normotvorcom Únie, aby neboli dotknuté práva dotknutých osôb.

4.

Hlava II nariadenia (ES) č. 883/2004 ( 3 ), nazvaná „Určenie príslušnosti právnych predpisov“, obsahuje články 11 až 16.

5.

Podľa článku 11 tohto nariadenia:

„1.   Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

…

3.   S výhradou článkov 12 až 16:

…“

6.

Článok 13 uvedeného nariadenia, nazvaný „Vykonávanie činností v dvoch alebo viacerých členských štátoch“, v odseku 2 stanovuje:

„Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha:

7.

Podľa článku 72 písm. a) nariadenia č. 883/2004 sa správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „správna komisia“) zaoberá všetkými správnymi otázkami alebo otázkami výkladu, ktoré vyplývajú z ustanovení tohto nariadenia alebo ustanovení nariadenia č. 987/2009.

8.

Článok 76 nariadenia č. 883/2004, nazvaný „Spolupráca“, v odsekoch 3, 4 a 6 stanovuje:

„3.   Orgány a inštitúcie členských štátov môžu na účely vykonávania tohto nariadenia komunikovať medzi sebou a zahrnutými osobami alebo ich zástupcami priamo.

4.   Inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia.

Inštitúcie v súlade s princípmi dobrej administratívy odpovedajú na všetky otázky v rámci primeranej doby a v tejto súvislosti poskytujú daným osobám všetky informácie potrebné na uplatňovanie práv, ktoré im udeľuje toto nariadenie.

…

6.   V prípade ťažkostí pri výklade alebo uplatňovaní tohto nariadenia, ktoré by mohl[i] ohroziť práva osoby, na ktorú sa vzťahuje, inštitúcia príslušného členského štátu alebo členského štátu bydliska danej osoby kontaktuje inštitúciu (inštitúcie) daného členského štátu (členských štátov). Ak sa nemôže nájsť riešenie v rámci primeranej doby, dané orgány môžu prizvať správnu komisiu, aby zasiahla.“

9.

Odôvodnenia 1, 2, 8 a 10 nariadenia č. 987/2009 stanovujú:

…

…

10.

Kapitola II hlavy I nariadenia č. 987/2009, nazvaná „Ustanovenia o spolupráci a výmene údajov“, obsahuje články 2 až 7.

11.

Článok 2 tohto nariadenia, nazvaný „Rozsah pôsobnosti a pravidlá výmen medzi inštitúciami“, v odseku 2 stanovuje:

„Inštitúcie si bezodkladne poskytujú alebo vymieňajú všetky údaje potrebné na stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Prenos takýchto údajov medzi členskými štátmi prebieha buď priamo medzi inštitúciami, alebo nepriamo prostredníctvom styčných orgánov.“

12.

Článok 5 nariadenia č. 987/2009, nazvaný „Právna relevantnosť dokumentov a podporných dokladov vystavených v inom členskom štáte“, stanovuje:

„1.   Dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.

2.   V prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada inštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší.

3.   V prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu alebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v nich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej inštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu.

4.   Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii, a to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť. Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola záležitosť predložená.“

13.

Článok 6 nariadenia č. 987/2009, nazvaný „Dočasné uplatňovanie právnych predpisov a predbežné priznanie dávok“, znie takto:

„1.   Pokiaľ nie je vo vykonávacom nariadení ustanovené inak, ak existuje rozdiel medzi stanoviskami inštitúcií alebo úradov dvoch alebo viacerých členských štátov o určení uplatniteľných právnych predpisov, na dotknutú osobu sa dočasne vzťahujú právne predpisy jedného z týchto členských štátov…

…

2.   V prípade rozdielnosti stanovísk medzi inštitúciami alebo úradmi dvoch alebo viacerých členských štátov vo veci určenia inštitúcie povinnej vyplácať peňažné dávky alebo poskytovať vecné dávky, dotknutá osoba, ktorá by si mohla uplatniť nárok na dávky, ak by v tejto súvislosti nenastal spor, predbežne poberá dávky podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje inštitúcia miesta bydliska dotknutej osoby, alebo ak táto osoba nemá bydlisko na území niektorého z dotknutých členských štátov, podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje inštitúcia, ktorej sa žiadosť predložila ako prvej.

3.   Ak dotknuté inštitúcie alebo úrady nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii najskôr jeden mesiac od dátumu, keď vznikli rozdiely v stanoviskách v zmysle odsekov 1 alebo 2. Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola záležitosť predložená.

4.   Keď sa určí, že uplatniteľnými právnymi predpismi nie sú predpisy členského štátu, v ktorom bola dotknutá osoba dočasne evidovaná, alebo že inštitúcia, ktorá predbežne vyplácala dávky, nebola príslušnou inštitúciou, inštitúcia určená ako príslušná sa považuje za príslušnú so spätnou platnosťou, ako keby daný rozdiel v stanoviskách neexistoval, najneskôr od dátumu dočasnej evidencie alebo od prvého predbežného priznania predmetných dávok.

5.   Inštitúcia určená za príslušnú a inštitúcia, ktorá predbežne vyplácala peňažné dávky alebo predbežne dostávala príspevky, v prípade potreby vyrovnajú finančnú situáciu dotknutej osoby, pokiaľ ide o predbežne prijaté príspevky a predbežne vyplatené peňažné dávky, podľa potreby v súlade s hlavou IV kapitolou III vykonávacieho nariadenia.

Vecné dávky predbežne poskytované inštitúciou v súlade s odsekom 2 nahradí príslušná inštitúcia v súlade s hlavou IV vykonávacieho nariadenia.“

14.

Podľa článku 7 tohto nariadenia s názvom „Predbežný výpočet dávok a príspevkov“:

„1.   Pokiaľ nie je vo vykonávacom nariadení ustanovené inak, ak je osoba oprávnená na dávku alebo je povinná platiť príspevok v súlade so základným nariadením a príslušná inštitúcia nemá všetky informácie týkajúce sa situácie v inom členskom štáte, ktoré sú potrebné na konečný výpočet výšky dávky alebo príspevku, táto inštitúcia na žiadosť dotknutej osoby prizná dávku alebo vypočíta príspevok na predbežnom základe, ak je takýto výpočet možný na základe informácií, ktoré má táto inštitúcia k dispozícii.

2.   Predmetná dávka alebo príspevok sa prepočítajú, keď sa dotknutej inštitúcii poskytnú všetky potrebné podporné doklady alebo dokumenty.“

15.

Hlava II uvedeného nariadenia, nazvaná „Určenie uplatniteľných právnych predpisov“, obsahuje články 14 až 21.

16.

Článok 16 toho istého nariadenia, nazvaný „Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia“, stanovuje:

„1.   Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

2.   Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

3.   Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

4.   Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.

Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

…“

17.

Článok 19 nariadenia č. 987/2009, nazvaný „Poskytovanie informácií dotknutým osobám a zamestnávateľom“, v odseku 2 stanovuje:

„Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné.“

18.

Článok 20 nariadenia č. 987/2009, nazvaný „Spolupráca medzi inštitúciami“, stanovuje:

„1.   Dotknuté inštitúcie sprostredkujú príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú na osobu uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, nevyhnutné informácie potrebné na určenie dátumu, ku ktorému sa tieto právne predpisy stávajú uplatniteľnými, ako aj príspevkov, ktoré táto osoba a jej zamestnávateľ alebo zamestnávatelia sú povinní platiť podľa týchto právnych predpisov.

2.   Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy II základného nariadenia, sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych predpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy sa na túto osobu naposledy vzťahovali.“

19.

TE, podnikateľ zapísaný v poľskom obchodnom registri, ktorý vykonáva samostatne zárobkovú činnosť a ktorého príjmy sa zdaňujú v Poľsku, podpísal 11. augusta 2016 zmluvu so spoločnosťou so sídlom vo Varšave (Poľsko), podľa ktorej mal vo Francúzsku v rámci konkrétneho projektu poskytovať služby, ktoré sú obvykle súčasťou povinností „second site manager“ (zástupca stavbyvedúceho), a to od 22. augusta 2016 do ukončenia tohto projektu.

20.

ZUS vydal na základe tejto zmluvy potvrdenie A1 ( 4 ), ( 5 ), ktoré potvrdzovalo, že na TE sa v období od 22. augusta 2016 do 21. augusta 2017 (ďalej len „sporné obdobie“) vzťahovala poľská právna úprava.

21.

ZUS v nadväznosti na opätovné preskúmanie ex offo konštatoval, že TE počas sporného obdobia vykonával svoju činnosť len v jednom členskom štáte, a to vo Francúzsku. Rozhodnutím z 1. decembra 2017 (ďalej len „sporné rozhodnutie“) ZUS toto potvrdenie A1 zrušil ( 6 ) a konštatoval, že na TE sa počas sporného obdobia nevzťahovala poľská právna úprava. Keďže ZUS sa domnieval, že relevantným ustanovením na určenie právnej úpravy uplatniteľnej na TE je článok 11 nariadenia č. 883/2004, prijal toto rozhodnutie bez toho, aby predtým uplatnil postup stanovený v článku 16 ( 7 ) nariadenia č. 987/2009 s cieľom koordinovať určenie príslušnej právnej úpravy s príslušnou francúzskou inštitúciou.

22.

TE podal proti spornému rozhodnutiu žalobu na Sąd Okręgowy w Toruniu (Krajský súd Toruň, Poľsko). Rozsudkom z 5. júna 2019 tento súd konštatoval, že po prvé TE počas sporného obdobia nevykonával pracovnú činnosť v jedinom členskom štáte, a tak sa na neho vzťahuje článok 13 ods. 2 nariadenia č. 883/2004, a po druhé, že ZUS nevyužil postup koordinácie stanovený v článkoch 6, 15 ( 8 ) a 16 nariadenia č. 987/2009, hoci na účely určenia príslušnej právnej úpravy je tento postup povinný. V priebehu súdneho konania tento súd požiadal ZUS, aby začal uvedený postup spolupráce s príslušnou francúzskou inštitúciou, čo ZUS odmietol s tým, že to nie je odôvodnené. Aby sa predišlo situácii, v ktorej by TE nebol poistený v žiadnom systéme sociálneho zabezpečenia, Sąd Okręgowy w Toruniu (Krajský súd Toruň) rozhodol, že počas sporného obdobia sa na TE vzťahovala poľská právna úprava, a v dôsledku toho ponechal v platnosti potvrdenie A1, o ktoré ide vo veci samej.

23.

Rozsudkom z 5. februára 2020 Sąd Apelacyjny w Gdańsku (Odvolací súd Gdansk, Poľsko) zamietol odvolanie, ktoré podal ZUS proti tomuto rozsudku.

24.

ZUS podal proti tomuto rozsudku kasačnú sťažnosť na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko). Tvrdí, že ak zrušenie dotknutého potvrdenia A1 vyžadovalo predchádzajúce využitie postupu koordinácie stanoveného nariadením č. 987/2009, sporné rozhodnutie obsahuje nezrovnalosť, ktorú bolo možné napraviť len v rámci konania na samotnom ZUS. Súdne rozhodnutia vydané Sąd Okręgowy w Toruniu (Krajský súd Toruň) a Sąd Apelacyjny w Gdańsku (Odvolací súd Gdansk) sú teda nesprávne z dôvodu, že tieto súdy mali namiesto toho, aby rozhodli o uplatniteľnej právnej úprave, vrátiť vec ZUS, aby tento úrad mohol v spolupráci s príslušnou francúzskou inštitúciou toto potvrdenie A1 opätovne preskúmať.

25.

Za týchto podmienok Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

26.

Písomné pripomienky predložili ZUS, poľská, belgická, česká a francúzska vláda, ako aj Európska komisia.

27.

Svojimi dvoma prejudiciálnymi otázkami, ktoré podľa môjho názoru možno preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú články 6 a 16 nariadenia č. 987/2009 vykladať v tom zmysle, že inštitúcia, ktorá v nadväznosti na overenia vykonané z vlastnej iniciatívy zistila, že potvrdenie A1 vydala neoprávnene, môže toto potvrdenie zrušiť bez toho, aby predtým nadviazala dialóg a uskutočnila postup hľadania dohody s príslušnými inštitúciami dotknutých členských štátov s cieľom určiť príslušnú právnu úpravu.

28.

Na úvod treba konštatovať, že ani nariadenie č. 883/2004, ani nariadenie č. 987/2009 neobsahujú žiadne ustanovenie, ktoré by bolo priamo uplatniteľné na okolnosti prejednávanej veci, za ktorých bolo potvrdenie A1 zrušené.

29.

Článok 76 ods. 6 nariadenia č. 883/2004 sa obmedzuje na stanovenie všeobecného rámca pre postup dialógu a hľadania dohody, pričom dialóg predchádza postupu hľadania dohody. ( 9 ) Nariadenie č. 987/2009 uvádza situácie, v ktorých sa tento postup uplatňuje.

30.

Pokiaľ ide o zrušenie potvrdenia A1, iba článok 5 nariadenia č. 987/2009 stanovuje osobitný postup „v prípade pochybností o platnosti dokumentu [ktorý potvrdzuje situáciu osoby] alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené“ ( 10 ).

31.

Jednotlivé fázy tohto postupu opísané v odsekoch 2 až 4 tohto článku 5 majú za cieľ jednak zhromaždiť informácie potrebné na potvrdenie alebo nepotvrdenie platnosti potvrdenia A1 v rámci dohody medzi príslušnými inštitúciami a jednak prekonať prípadné nezhody medzi nimi. ( 11 )

32.

Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že uvedený postup sa uplatňuje na podnet „inštitúci[e] členského štátu, ktorej sa dokument predložil“ ( 12 ). V dôsledku toho neexistuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo situáciu, v ktorej vydávajúca inštitúcia nemá po vykonaní overení ex offo žiadne pochybnosti o tom, že potvrdenie A1 by malo byť zrušené. ( 13 )

33.

Preto má Súdny dvor na základe prejudiciálnych otázok rozhodnúť, či vzhľadom na nariadenia č. 883/2004 a 987/2009, ako aj výklad v jeho judikatúre možno potvrdenie A1 zrušiť len po predchádzajúcej dohode medzi príslušnými inštitúciami dotknutých členských štátov s cieľom určiť právnu úpravu uplatniteľnú na dotknutú osobu.

34.

Pokiaľ ide o legislatívny rámec pre otázky vnútroštátneho súdu, v prvom rade treba pripomenúť, že na jednej strane nariadenie č. 987/2009 kodifikovalo judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa rozsahu a právnych účinkov potvrdenia E 101 ( 14 ), ako aj postupu, ktorý treba dodržať pri riešení prípadných nezhôd medzi inštitúciami dotknutých členských štátov týkajúcich sa platnosti alebo správnosti tohto potvrdenia. ( 15 )

35.

Na druhej strane toto nariadenie zakotvilo zásady vyplývajúce z tejto judikatúry, a to:

36.

V druhom rade sa teda zdá, že normotvorca Únie neuvažoval o širokej pôsobnosti tohto postupu dialógu a hľadania dohody, a vyhradil ho pre osobitné potreby lojálnej spolupráce. ( 19 )

37.

Chcem tiež poukázať na to, že v praktickej príručke Komisie k právnej úprave uplatniteľnej v Európskej únii (EÚ), Európskom hospodárskom priestore (EHP) a vo Švajčiarsku ( 20 ) je uvedená možnosť opätovného preskúmania situácie dotknutej osoby na podnet vydávajúcej inštitúcie, po ktorom by prípadne nasledovalo zrušenie potvrdenia. Táto príručka však neobsahuje žiadne odporúčania na uplatnenie postupu dialógu a hľadania dohody. To isté platí, pokiaľ ide o rozhodnutie č. A1, ( 21 ) ktoré sa zaoberá len situáciou, keď inštitúcia buď vyjadrí pochybnosti o platnosti dokumentu vydaného inštitúciou iného členského štátu, alebo keď existujú rozdielne názory, pokiaľ ide o určenie príslušnej právnej úpravy. ( 22 )

38.

Toto konštatovanie, s ktorým súhlasia všetci účastníci konania, ktorí predložili písomné pripomienky, je podľa môjho názoru logickým a nutným dôsledkom zásady vzájomnej dôvery. ( 23 ) Odôvodňuje uznanie opodstatnenosti rozhodnutia vydávajúcej inštitúcie vydať potvrdenie ( 24 ) bez ďalších formalít. Preto sa táto zásada musí uplatniť aj na rozhodnutie o jeho jednostrannom zrušení, pokiaľ neexistujú pochybnosti o objektívnej situácii ( 25 ) dotknutej osoby ( 26 ). Inými slovami, vzhľadom na systém zavedený nariadením č. 987/2009 na základe zásad uvedených v nariadení č. 883/2004 si možno ťažko predstaviť, že by bolo zrušenie potvrdenia podmienené súhlasom inštitúcie iného členského štátu, alebo dokonca predchádzajúcou dohodou, a fortiori v takomto prípade. ( 27 ) Okrem toho, ak sa preukáže podvod, vydávajúca inštitúcia je povinná toto potvrdenie zrušiť. ( 28 )

39.

V treťom rade nedostatok vôle normotvorcu Únie prijať v takejto situácii osobitné ustanovenia potvrdzujú ďalšie dve zistenia. Po prvé článok 16 ods. 4 nariadenia č. 987/2009 ( 29 ) stanovuje kontakty medzi inštitúciami alebo príslušnými orgánmi len v prípade „neistot[y] vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov“ ( 30 ) a v osobitnom prípade uplatnenia článku 13 nariadenia č. 883/2004.

40.

Po druhé článok 6 tohto nariadenia stanovuje dočasné riešenia na ochranu dotknutej osoby týkajúce sa rozhodného práva, ako aj priznania dávok len v prípade „rozdielnosti stanovísk“ ( 31 ) týchto inštitúcií alebo orgánov. Toto obmedzenie prípadov dohody je podľa môjho názoru prispôsobené požiadavke rýchlosti, ( 32 ) ktorú vyžaduje určenie rozhodného práva pre situáciu dotknutej osoby a potreba, aby nedochádzalo k zvyšovaniu počtu prípadov využitia správnej komisie, ako stanovuje článok 5 ods. 4, ako aj článok 6 ods. 3 uvedeného nariadenia. ( 33 )

41.

Preto sa domnievam, že podmienenie zrušenia potvrdenia A1 stanoviskom alebo rozhodnutím iného členského štátu o určení systému sociálneho zabezpečenia uplatniteľného na dotknutého pracovníka, aj keby k zrušeniu došlo až po značnej dobe od jeho vydania, ( 34 ) nemôže vyplývať výlučne z teleologického výkladu nariadení č. 883/2004 a 987/2009 v ich aktuálnom znení, ktoré sa obmedzuje na situácie, v ktorých vznikajú ťažkosti pri určení rozhodného práva.

42.

Vo štvrtom rade, pokiaľ ide o systém sociálneho zabezpečenia, domnievam sa, že treba zohľadniť zásadu, podľa ktorej potvrdenie A1 zakladá domnienku zákonnosti poistenia dotknutého pracovníka v rámci systému sociálneho zabezpečenia ( 35 ) založenú na situácii, ktorú tento dokument potvrdzuje. ( 36 ) Rovnako ako Komisia a francúzska vláda zdôrazňujem, že toto potvrdenie nezakladá práva. ( 37 ) V dôsledku toho má jeho zrušenie za následok len to, že príslušné orgány nie sú viazané záväznými účinkami uvedeného potvrdenia.

43.

Okrem toho v prípade rozhodnutia vydávajúcej inštitúcie o zrušení neexistuje riziko platenia dvojakých príspevkov. ( 38 )

44.

V dôsledku toho všetky tieto úvahy svedčia v prospech toho, že príslušné inštitúcie dotknutých členských štátov nie sú v prípade zrušenia potvrdenia A1 ex offo povinné sa vopred dohodnúť alebo hľadať dohodu.

45.

Prikláňam sa však skôr k názoru, že analýza by bola neúplná, ak by nezohľadňovala rozlišovanie, ktoré treba urobiť medzi zrušením potvrdenia a jeho vydaním, keďže toto zrušenie sa nevyhnutne nepriaznivo dotýka pracovníka a môže spôsobiť podstatné, či dokonca škodlivé, konkrétne dôsledky, keďže spochybňuje posúdenie právnej situácie tohto pracovníka. ( 39 )

46.

Podľa ustálenej judikatúry má totiž potvrdenie A1 za cieľ uľahčiť voľný pohyb pracovníka ( 40 ) a prispieť k právnej istote tak pre tohto pracovníka, ako aj pre dotknuté inštitúcie. Súdny dvor tento aspekt osobitne zdôraznil vo svojej judikatúre týkajúcej sa záväzných účinkov tohto potvrdenia, a najnovšie i rozhodnutia o pozastavení jeho účinkov. ( 41 )

47.

S cieľom navrhnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď treba preto podľa môjho názoru bez ohľadu na okolnosti zrušenia potvrdenia A1 ( 42 ) zohľadniť dva zdroje zložitosti, a to::

48.

Poľská vláda okrem toho upriamila pozornosť Súdneho dvora najmä na riziko neexistencie sociálneho poistenia pracovníka.

49.

V tejto súvislosti preto treba podľa môjho názoru uviesť, že postup dialógu a hľadania dohody stanovený v článku 76 ods. 6 nariadenia č. 883/2004 ( 46 ) nie je jediným rámcom, ktorý normotvorca Únie stanovil na účely zabezpečenia účinného výkonu voľného pohybu pracovníkov prostredníctvom sociálnej ochrany. ( 47 )

50.

Niekoľko ďalších ustanovení totiž stanovuje výmenu informácií na účely určenia práv a povinností dotknutých osôb.

51.

Po prvé článok 2 ods. 2, článok 15, článok 16 ods. 2 a 3 a článok 20 nariadenia č. 987/2009 stanovujú v rámci spolupráce upravenej v článku 76 ods. 4 nariadenia č. 883/2004 výmenu informácií priamo medzi inštitúciami alebo prostredníctvom styčných orgánov v súlade s cieľmi vyjadrenými v odôvodneniach 1 a 2 tohto nariadenia.

52.

Po druhé článok 16 nariadenia č. 883/2004, nazvaný „Výnimky z článkov 11 až 15“, v ods. 1 stanovuje, že „dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z článkov 11 až 15 v záujme určitých osôb alebo určitých kategórií osôb“ ( 48 ).

53.

V dôsledku toho sa na základe článku 76 ods. 4 nariadenia č. 883/2004, ako aj článkov 2 a 20 nariadenia č. 987/2009 v spojení s článkom 6 tohto nariadenia, rovnako ako česká, belgická a francúzska vláda, v prvom rade domnievam, že tieto ustanovenia poskytujú v prípade zrušenia potvrdenia A1 na podnet vydávajúcej inštitúcie právny rámec konania, ktorý dostatočne chráni pracovníkov, ( 49 ) pričom toto konanie zahŕňa tieto fázy:

54.

V druhom rade v tejto fáze možno ochranu pracovníka zabezpečiť tiež tromi spôsobmi. Najprv môže pracovník alebo jeho zamestnávateľ požiadať inštitúciu hostiteľského členského štátu o vydanie potvrdenia A1. ( 53 )

55.

Ďalej v prípade rozdielnych stanovísk medzi inštitúciou, ktorá bola informovaná o zrušení potvrdenia A1, a inštitúciou, ktorá o zrušení rozhodla, inštitúcia, ktorá bola o tomto zrušení informovaná, môže dočasne priznať dávky za podmienok stanovených v článku 6 ods. 2 nariadenia č. 987/2009. ( 54 ) Pokiaľ ide o obavy z nečinnosti príslušnej inštitúcie, ktoré vyjadrila poľská vláda, poznamenávam, že z písomných pripomienok predložených Súdnemu dvoru nevyplýva, že konkrétne ťažkosti, ktoré treba prekonať v záujme dotknutého pracovníka, ( 55 ) sa líšia od ťažkostí spôsobených zrušením potvrdenia A1 na podnet inštitúcie iného členského štátu. ( 56 )

56.

Naopak jednoduché odporúčanie, analogicky ako v prípade niektorých ustanovení nariadenia č. 987/2009, primeraných lehôt na prijatie dohody pred rozhodnutím o zrušení potvrdenia A1, považujem vzhľadom na príslušnú situáciu za nedostatočné. Ide totiž o zrušenie účinkov potvrdenia, o ktorého nesprávnosti nie sú pochybnosti, keďže tieto účinky nemožno dočasne zachovať. ( 57 ) Okrem toho na jednej strane poznamenávam, že v závislosti od inštitúcií možno v praxi uplatniť riešenia v záujme pracovníkov, ako zdôraznila česká, belgická ( 58 ) a francúzska vláda. Na druhej strane spoluprácu medzi členskými štátmi možno uskutočniť na dvojstrannej úrovni, pokiaľ budú rešpektované práva osôb dotknutých nariadením č. 883/2004. ( 59 )

57.

Okrem toho nezhody alebo ťažkosti pri výklade alebo uplatňovaní nariadenia č. 883/2004 odôvodňujú použitie postupu dialógu a hľadania dohody stanoveného nariadeniami č. 883/2004 a 987/2009 v týchto konkrétnych prípadoch. ( 60 )

58.

Napokon súčasne platí, že v prípade neexistencie potvrdenia má dotknutý pracovník alebo jeho zamestnávateľ vždy možnosť obrátiť sa na súd, aby rozhodol o poistení tohto pracovníka, ako preukazuje konanie vo veci samej. ( 61 )

59.

V treťom rade chcem poukázať na to, že riziko škodlivých dôsledkov pre pracovníka je v situáciách, v ktorých nejde o podvod, obmedzené. ( 62 )

60.

V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že v prípade, ak nedošlo k nadviazaniu dialógu a uskutočneniu postupu hľadania dohody stanoveného nariadeniami č. 883/2004 a 987/2009, v prípade, ak inštitúcia zruší potvrdenie A1 ex offo, ktoré vydala neoprávnene, táto inštitúcia je povinná čo najskôr informovať inštitúciu hostiteľského členského štátu bez toho, aby sa s ňou musela vopred dohodnúť.

61.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko), takto:

Články 5, 6 a 16, ako aj články 2 a 20 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012,

sa majú vykladať v tom zmysle, že: