Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
ATHANASIOS RANTOS
prednesené 5. septembra 2024(1)
Veci C‑367/22 P, C‑369/22 P, C‑370/22 P, C‑375/22 P, C‑378/22 P, C‑379/22 P, C‑380/22 P, C‑381/22 P, C‑382/22 P, C‑385/22 P, C‑386/22 P, C‑401/22 P a C‑403/22 P
Air Canada (C‑367/22 P), Air France (C‑369/22 P), Air France-KLM (C‑370/22 P), LATAM Airlines Group a Lan Cargo (C‑375/22 P), British Airways (C‑378/22 P), Singapore Airlines a Singapore Airlines Cargo (C‑379/22 P), Deutsche Lufthansa a i. (C‑380/22 P), Japan Airlines (C‑381/22 P), Cathay Pacific Airways (C‑382/22 P), Koninklijke Luchtvaart Maatschappij (C‑385/22 P), Martinair Holland (C‑386/22 P), Cargolux Airlines (C‑401/22 P) a SAS Cargo Group a i. (C‑403/22 P)
proti
Európskej komisii
„ Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartely – Európsky trh leteckej nákladnej dopravy – Článok 101 ods. 1 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP – Koordinácia prvkov ceny za služby leteckej nákladnej dopravy – Palivová prirážka, bezpečnostná prirážka a odmietnutie platiť provízie z prirážok – Jediné a pokračujúce porušenie – Právomoc Komisie – Kritérium ‚kvalifikovaných účinkov‘ – Čiastočné zrušenie sporného rozhodnutia – Dôkaz o účasti na porušení – Zásada rovnosti zaobchádzania – Premlčanie právomoci Komisie ukladať sankcie – Pokuty – Neobmedzená súdna právomoc“
Obsah
I. Úvod
II. Okolnosti predchádzajúceho sporu
A. Sporný kartel
B. Konanie pred Komisiou a sporné rozhodnutie
C. Konanie na Všeobecnom súde a napadnuté rozsudky
III. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania
IV. Analýza
A. O odvolacích dôvodoch týkajúcich sa nedostatku právomoci Komisie konštatovať a sankcionovať porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP v súvislosti s prichádzajúcimi službami nákladnej dopravy
1. O právomoci Komisie konštatovať a sankcionovať porušenie v súvislosti s prichádzajúcimi službami nákladnej dopravy len z hľadiska kritéria „kvalifikovaných účinkov“
2. O uplatnení kritéria „kvalifikovaných účinkov“
a) O preskúmaní kvalifikovaných účinkov koordinácie prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy posudzovanej samostatne
1) O kritériu obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa ako irelevantnom kritériu
2) O preukázaní existencie kvalifikovaných účinkov
i) O relevantnej úrovni dokazovania
ii) O existencii kvalifikovaných účinkov v prejednávanej veci
– O bezprostrednej povahe účinkov
– O podstatnej povahe účinkov
– O predvídateľnosti účinkov
b) O použití pojmu „jediné a pokračujúce porušenie“ ako celku
1) O relevantnosti preskúmania kvalifikovaných účinkov koordinácie prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy z hľadiska jediného a pokračujúceho porušenia ako celku
2) O preukázaní účinkov jediného a pokračujúceho porušenia posudzovaného ako celok
3) O použití pojmu „kartel na celosvetovej úrovni“
3. O niektorých procesných vadách napadnutých rozsudkov
a) O nahradení odôvodnenia
b) O porušení práva na obhajobu
c) O obrátení dôkazného bremena
B. O odvolacích dôvodoch týkajúcich sa dôvodnosti sporného rozhodnutia
1. O účasti na jedinom a pokračujúcom porušení
a) O zodpovednosti spoločnosti Air Canada za irelevantné spojenia
b) O porušení zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o Cargolux
c) O zodpovednosti spoločnosti Cargolux za bezpečnostnú prirážku
d) O nesprávnom posúdení dôkazov, pokiaľ ide o Cathay Pacific Airways
2. O (len) čiastočnom zrušení sporného rozhodnutia voči spoločnostiam LATAM Airlines Group a Lan Cargo
3. O premlčaní právomoci Komisie ukladať sankcie, pokiaľ ide o Air Canada a Singapore Airlines
C. O výkone neobmedzenej právomoci Všeobecným súdom, pokiaľ ide o SAS Cargo Group
1. O práve byť vypočutý a zásade kontradiktórnosti
2. O povinnosti odôvodnenia
3. O zásade ne ultra petita
4. O prezumpcii neviny a zásade rovnosti zaobchádzania
V. Návrh
I. Úvod
1. Tieto návrhy sa týkajú série trinástich odvolaní podaných leteckými spoločnosťami (ďalej len „odvolateľky“)(2) proti rozsudkom Všeobecného súdu Európskej únie z 30. marca 2022 (ďalej len „napadnuté rozsudky“)(3), ktorými sa domáhajú zrušenia rozhodnutia Európskej komisie zo 17. marca 2017 (ďalej len „sporné rozhodnutie)(4) týkajúceho sa kartelu vo forme jediného a pokračujúceho porušenia na trhu služieb nákladnej leteckej dopravy (ďalej len „sporný kartel“).
2. Sporný kartel, vykonávaný ako celok v období od 7. decembra 1999 do 14. februára 2006, bol sankcionovaný Komisiou na základe článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) a článku 8 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave (ďalej len „dohoda medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave“) a týka sa služieb nákladnej dopravy poskytovaných na spojeniach medzi letiskami v rámci EHP (ďalej len „spojenia vnútri EHP“), medzi letiskami v rámci Európskej únie a letiskami nachádzajúcimi sa mimo EHP (ďalej len „spojenia medzi Úniou a tretími krajinami“), medzi letiskami nachádzajúcimi sa v krajinách, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o EHP a ktoré nie sú členmi Únie, a letiskami nachádzajúcimi sa v tretích krajinách (ďalej len „spojenia medzi EHP okrem Únie a tretími krajinami“ a spolu so spojeniami medzi Úniou a tretími krajinami „spojenia medzi EHP a tretími krajinami“), ako aj medzi letiskami v rámci Únie a švajčiarskymi letiskami (ďalej len „spojenia medzi Úniou a Švajčiarskom“).
3. Tieto návrhy, ktoré sú zamerané na rôzne odvolacie dôvody, sa týkajú predovšetkým právomoci Komisie konštatovať a sankcionovať jediné a pokračujúce porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP týkajúce sa služieb nákladnej dopravy na spojeniach s odletom z tretích krajín a príletom do EHP (ďalej len „prichádzajúce spojenia“ a „prichádzajúce služby nákladnej dopravy“), a konkrétnejšie uplatnenia tzv. kritéria „kvalifikovaných účinkov“ na území EHP na dohody, ktoré sa vykonávajú mimo EHP. Hlavné problematiky nastolené týmito odvolaniami sa týkajú:
– otázky, či kritérium „kvalifikovaných účinkov“ postačuje na podloženie právomoci Komisie konštatovať a sankcionovať porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP v súvislosti s prichádzajúcimi službami nákladnej dopravy, ako aj úrovne dokazovania požadovanej v tomto ohľade a uplatnenia tohto kritéria v prejednávanej veci, najmä vzhľadom na rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia(5),
– otázky, či pojem „jediné a pokračujúce porušenie“ implicitne predpokladá, že každý prvok tohto porušenia preskúmaný individuálne môže predstavovať porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, a či je tento pojem relevantný na posúdenie právomoci Komisie konštatovať a sankcionovať porušenie týchto ustanovení v súvislosti s prichádzajúcimi službami nákladnej dopravy, najmä vzhľadom na rozsudok zo 16. júna 2022, Sony Corporation a Sony Electronics/Komisia(6).
II. Okolnosti predchádzajúceho sporu
4. Pokiaľ ide o to, čo je relevantné na účely týchto návrhov, skutkové okolnosti a právny rámec vecí, ktoré sú predmetom odvolaní, ako sú uvedené v spornom rozhodnutí a v napadnutých rozsudkoch, možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.
A. Sporný kartel
5. V odvetví nákladnej dopravy je preprava nákladu leteckou cestou zabezpečovaná leteckými spoločnosťami (ďalej len „dopravcovia“) a vo všeobecnosti sa takáto preprava uskutočňuje na trhu fungujúcom na rôznych úrovniach: na vstupe dopravcovia poskytujú svoje služby nákladnej dopravy špeditérom za cenu, ktorá sa skladá jednak z taríf vypočítaných za kilogram a jednak z prirážok, ktoré majú pokryť určité náklady; na výstupe špeditéri organizujú prepravu tohto nákladu v mene odosielateľov. Aby dopravcovia mohli obsluhovať všetky hlavné destinácie nákladnej dopravy na svete v dostatočných intervaloch, vytvorili systém dohôd, vrátane dohôd v rámci širších obchodných aliancií medzi dopravcami.
6. Sporný kartel sa týkal týchto troch prvkov: zavedenie a správa palivovej prirážky určenej na vyrovnanie sa so zvýšením nákladov na palivo (ďalej len „palivová prirážka“)(7) a prirážky určenej na vyrovnanie sa s nákladmi na určité bezpečnostné opatrenia prijaté po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 (ďalej len „bezpečnostná prirážka“)(8), ako aj odmietnutie platiť provízie z prirážok (ďalej len „odmietnutie platiť provízie“)(9).
B. Konanie pred Komisiou a sporné rozhodnutie
7. Po ukončení vyšetrovania začatého v roku 2005(10) a v nadväznosti na oznámenie o výhradách z 19. decembra 2007 (ďalej len „oznámenie o výhradách“)(11) Komisia prijala 9. novembra 2010 prvé rozhodnutie (ďalej len „rozhodnutie z roku 2010“)(12), v ktorom konštatovala existenciu jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave, ktoré sa týkalo najmä palivovej prirážky, bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie.(13)
8. Keďže Všeobecný súd rozsudkami zo 16. decembra 2015(14) v celom rozsahu alebo čiastočne zrušil rozhodnutie z roku 2010 z dôvodu vád v odôvodnení, Komisia pokračovala v konaní a 17. marca 2017 prijala sporné rozhodnutie voči 19 dopravcom (ďalej len „obvinení dopravcovia), vrátane odvolateliek.(15) V tomto rozhodnutí Komisia konštatovala jediné a pokračujúce porušenie článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave, ktorým títo dopravcovia koordinovali svoje správanie v oblasti stanovenia cien za poskytovanie služieb nákladnej dopravy na celom svete prostredníctvom palivovej prirážky, bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie.
9. V prvom rade Komisia opísala a analyzovala základné zásady a štruktúru sporného kartelu, pričom uviedla, že vyšetrovanie odhalilo kartel celosvetového rozsahu založený na sieti dvojstranných a mnohostranných kontaktov dlhodobo udržiavaných medzi konkurentmi, ktorej spoločným cieľom bolo koordinovať ich správanie vzhľadom na rôzne prvky ceny služieb nákladnej dopravy, konkrétne palivovú prirážku, bezpečnostnú prirážku a odmietnutie platiť provízie.(16)
10. V druhom rade Komisia uplatnila na skutkové okolnosti prejednávanej veci článok 101 ZFEÚ, článok 53 Dohody o EHP a článok 8 dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave.(17)
11. Na úvod preskúmala hranice svojej územnej a časovej príslušnosti na konštatovanie a sankcionovanie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže v prejednávanej veci a uviedla, že neuplatňuje článok 101 ZFEÚ na dohody a postupy predchádzajúce 1. máju 2004, ktoré sa týkajú spojení medzi Úniou a tretími krajinami,(18) článok 53 Dohody o EHP na dohody a postupy predchádzajúce 19. máju 2005, ktoré sa týkajú spojení medzi EHP a tretími krajinami,(19) a článok 8 dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave na dohody a postupy spred 1. júna 2002 týkajúce sa spojení medzi Úniou a Švajčiarskom.(20)
12. Okrem toho v odpovedi na tvrdenia spochybňujúce extrateritoriálne uplatnenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP na prichádzajúce služby nákladnej dopravy(21) Komisia po tom, čo pripomenula, že tieto ustanovenia sa uplatňujú na dohody, ktoré sa vykonávajú v rámci Únie alebo EHP (podľa tzv. kritéria „vykonávania“) alebo ktoré majú bezprostredné, podstatné a predvídateľné účinky v rámci Únie alebo EHP (podľa tzv. kritéria „kvalifikovaných účinkov“),(22) konštatovala, že v prejednávanej veci boli tieto dve kritériá splnené.
13. Na jednej strane bolo kritérium vykonávania splnené na základe toho, že sporný kartel sa uplatňoval v EHP: dotknuté služby boli čiastočne poskytované na území EHP a mnohé kontakty, prostredníctvom ktorých adresáti koordinovali prirážky a neplatenie provízií, sa uskutočňovali v rámci EHP alebo zahŕňali účastníkov nachádzajúcich sa v EHP.(23)
14. Na druhej strane kritérium kvalifikovaných účinkov bolo splnené z troch dôvodov. Prvé dva dôvody obsiahnuté v odôvodnení 1045 sporného rozhodnutia sa týkali účinkov koordinácie prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy posudzovanej samostatne, zatiaľ čo tretí dôvod obsiahnutý v odôvodnení 1046 sporného rozhodnutia sa týkal účinkov jediného a pokračujúceho porušenia ako celku. Konkrétne:
– prvý dôvod spočíval v tom, že zvýšené náklady na leteckú dopravu do EHP, a teda vyššie ceny dovážaného tovaru, mohli mať vzhľadom na svoju povahu účinky na spotrebiteľov v rámci EHP,
– druhý dôvod sa týkal účinkov koordinácie prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy aj na poskytovanie služieb nákladnej dopravy inými dopravcami v rámci EHP, medzi uzlovými letiskami („hubs“) v EHP používanými dopravcami z tretích krajín a cieľovými letiskami týchto zásielok v EHP, ktoré neboli obsluhované dopravcom z tretej krajiny,
– tretí dôvod bol spojený s tým, že kartel bol vykonávaný celosvetovo a dojednania kartelu týkajúce sa prichádzajúcich spojení boli neoddeliteľnou súčasťou jediného a pokračujúceho porušenia.(24)
15. Komisia najskôr hlavne konštatovala, že obvinení dopravcovia(25) koordinovali svoje správanie alebo ovplyvňovali tvorbu cien, čo v konečnom dôsledku viedlo k stanoveniu cien vo vzťahu k palivovej prirážke, bezpečnostnej prirážke a odmietnutiu platiť provízie.(26) Komisia uviedla, že dotknuté správanie predstavovalo jediné a pokračujúce porušenie článku 101 ZFEÚ,(27) ako aj obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa prinajmenšom v rámci Únie, v EHP a vo Švajčiarsku.(28)
16. Komisia ďalej uviedla, že jediné a pokračujúce porušenie mohlo citeľne ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, medzi zmluvnými stranami Dohody o EHP a medzi zmluvnými stranami dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave,(29) a vylúčila, že by sa na sporný kartel vzťahovala výnimka v zmysle článku 107 ods. 3 ZFEÚ.(30)
17. Napokon Komisia určila celkové trvanie porušenia, pričom stanovila, že sporný kartel sa začal 7. decembra 1999 a trval do 14. februára 2006,(31) a takisto určila dĺžku trvania tohto porušenia vo vzťahu ku každej odvolateľke.(32)
18. V treťom a poslednom rade Komisia uložila nápravné opatrenia a pokuty.(33)
C. Konanie na Všeobecnom súde a napadnuté rozsudky
19. Návrhmi podanými do kancelárie Všeobecného súdu 29., 30. a 31. mája 2017 odvolateľky podali žaloby, ktorými sa v podstate domáhali úplného alebo čiastočného zrušenia sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ich týka, ako aj zrušenia alebo zníženia výšky uloženej pokuty.
20. Na podporu svojich žalôb odvolateľky uviedli najmä žalobné dôvody týkajúce sa právomoci Komisie,(34) procesných vád a dôvodnosti sporného rozhodnutia. Všeobecný súd následne ex offo vzniesol žalobný dôvod založený na nedostatku právomoci Komisie vo vzťahu k dohode medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave na konštatovanie a sankcionovanie porušenia článku 53 Dohody o EHP na spojeniach medzi EHP okrem Únie a tretími krajinami.
21. V napadnutých rozsudkoch Všeobecný súd zamietol žaloby spoločností Martinair, KLM, Cargolux, Air France-KLM, Air France, Lufthansa a Singapore Airlines Cargo.(35) Naproti tomu čiastočne zrušil sporné rozhodnutie a znížil pokutu vzhľadom na účasť niektorých dopravcov na porušení na týchto spojeniach:
– v prípade Japan Airlines a Cathay Pacific Airways na spojeniach vnútri EHP a na spojeniach medzi Úniou a Švajčiarskom,(36)
– v prípade Air Canada na spojeniach vnútri EHP, na spojeniach medzi Úniou a tretími krajinami a spojeniach medzi EHP okrem Únie a tretími krajinami, pokiaľ ide o zložku jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcu sa odmietnutia platiť provízie,(37)
– v prípade British Airways jednak na spojeniach vnútri EHP a spojeniach medzi Úniou a tretími krajinami, pokiaľ ide o zložku jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcu sa odmietnutia platiť provízie, a jednak na spojeniach medzi EHP okrem Únie a tretími krajinami,(38)
– v prípade LATAM Airlines Group a Lan Cargo jednak na spojeniach vnútri EHP a spojeniach medzi EHP okrem Únie a tretími krajinami a jednak na spojeniach medzi Úniou a tretími krajinami, pokiaľ ide o bezpečnostnú prirážku a odmietnutie platiť provízie, ako aj palivovú prirážku pred 22. júlom 2005,(39)
– v prípade SAS Cargo jednak na spojeniach vnútri EHP, spojeniach medzi Úniou a tretími krajinami a na spojeniach medzi EHP okrem Únie a tretími krajinami, pokiaľ ide o odmietnutie platiť provízie, a jednak na spojeniach medzi Úniou a tretími krajinami a spojeniach medzi EHP okrem Únie a tretími krajinami z Thajska medzi 20. júlom 2005 a 14. februárom 2006, pokiaľ ide o palivovú prirážku.(40)
III. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania
22. Podaniami doručenými do kancelárie Súdneho dvora medzi 7. a 17. júnom 2023 odvolateľky podali odvolania proti napadnutým rozsudkom. V podstate navrhujú, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnuté rozsudky,
– v dôsledku toho zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ich týka, alebo subsidiárne znížil výšku pokuty,
– subsidiárne vrátil vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie a
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania na obidvoch stupňoch.
23. Európska komisia navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolania a uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania,
– subsidiárne, ak sa odvolaniu vyhovie, vrátil vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie s tým, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.
24. Účastníci konania tiež odpovedali na otázky položené Súdnym dvorom na pojednávaniach, ktoré sa konali od 10. do 22. apríla 2024.
IV. Analýza
25. Odvolania podané odvolateľkami zahŕňajú sériu odvolacích dôvodov, ktoré sa z veľkej časti prekrývajú. Tieto návrhy sú zamerané na tieto odvolacie dôvody:
– odvolacie dôvody týkajúce sa právomoci Komisie (časť A), konkrétne jej právomoci konštatovať porušenie v súvislosti s prichádzajúcimi službami nákladnej dopravy len na základe kritéria „kvalifikovaných účinkov“ (1), uplatnenia tohto kritéria „kvalifikovaných účinkov“ (2), ako aj niektorých formálnych vád napadnutých rozsudkov (3),
– niektoré odvolacie dôvody týkajúce sa preskúmania Všeobecným súdom, pokiaľ ide o dôvodnosť sporného rozhodnutia (časť B), konkrétne účasti na „jedinom a pokračujúcom porušení“ (1), (len) čiastočného zrušenia tohto rozhodnutia (2), premlčania právomoci Komisie ukladať sankcie (3),
– odvolacie dôvody týkajúce sa výkonu neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu (časť C).
A. O odvolacích dôvodoch týkajúcich sa nedostatku právomoci Komisie konštatovať a sankcionovať porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP v súvislosti s prichádzajúcimi službami nákladnej dopravy
26. V spornom rozhodnutí Komisia potvrdila svoju právomoc konštatovať a sankcionovať porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP v súvislosti s koordináciou prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy (ďalej len „extrateritoriálna právomoc Komisie“(41)), pretože kritérium vykonávania a kritérium kvalifikovaných účinkov boli splnené.(42)
27. V napadnutých rozsudkoch Všeobecný súd rozhodol, že extrateritoriálnu právomoc Komisie možno určiť buď na základe kritéria vykonávania, alebo kritéria kvalifikovaných účinkov,(43) a že tieto kritériá sú alternatívne.(44) V prejednávanej veci dospel k záveru, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo splnené, a preto nie je potrebné skúmať uplatnenie kritéria vykonávania.(45)
28. Odvolateľky spochybňujú túto analýzu, pričom v podstate uvádzajú dve série tvrdení, z ktorých prvá vychádza z toho, že právomoc Komisie nemohla byť založená len na uplatnení kritéria kvalifikovaných účinkov (1), a druhá z pochybení pri uplatnení tohto kritéria (2). Uvádzajú tiež odvolacie dôvody alebo výhrady týkajúce sa niektorých procesných vád napadnutých rozsudkov, ktoré bude treba preskúmať na záver (3).
1. O právomoci Komisie konštatovať a sankcionovať porušenie v súvislosti s prichádzajúcimi službami nákladnej dopravy len z hľadiska kritéria „kvalifikovaných účinkov“
29. Viacero odvolateliek(46) vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že posúdil extrateritoriálnu právomoc Komisie len z hľadiska kritéria kvalifikovaných účinkov, ktoré predstavuje nevyhnutnú, ale nie dostatočnú podmienku na založenie tejto právomoci, bez toho, aby vykonal analýzu protisúťažných účinkov na vnútornom trhu podľa kritéria vykonávania.(47) Podľa týchto odvolateliek je na jednej strane kritérium kvalifikovaných účinkov iba kritériom medzinárodného práva verejného na určenie vnútroštátneho práva (v prejednávanej veci práva Únie) uplatniteľného na účely regulácie správania, ku ktorému došlo v tretej krajine, a nie kritériom, ktoré umožňuje overiť extrateritoriálnu právomoc Komisie podľa práva Únie.(48) Na druhej strane kritérium vykonávania, ktoré Všeobecný súd neskúmal, je kritériom práva Únie, ktoré je nevyhnutné na založenie extrateritoriálnej právomoci Komisie,(49) čo si vyžaduje vymedziť relevantný trh, analyzovať hospodársky a právny kontext a preskúmať alternatívny scenár.
30. Treba teda preskúmať, či Všeobecný súd správne rozhodol, že kritérium kvalifikovaných účinkov môže za okolností prejednávanej veci samo osebe slúžiť ako základ právomoci Komisie.
31. Chcem uviesť, že kritérium kvalifikovaných účinkov, a to aj vzhľadom na neexistenciu ustálenej a spoločnej formulácie,(50) je v medzinárodnom práve verejnom všeobecne akceptovateľné(51) ako súdna zásada, ktorá umožňuje uplatniť vnútroštátne právo hospodárskej súťaže v prípade, že sa na vnútroštátnom území prejavili hospodárske účinky postupov vykonávaných mimo tohto územia podnikmi, ktoré sú usadené tiež mimo uvedeného územia (t. j. „extrateritoriálne“ uplatňovanie tohto práva),(52) čo účastníci konania podľa všetkého nespochybňujú.(53)
32. Naproti tomu pôvod a povaha kritéria vykonávania sú problematickejšie. Podľa odvolateliek toto kritérium vychádza predovšetkým z rozsudku Pâte de bois a nie je kritériom medzinárodného práva verejného, ale skôr pojmom práva Únie, ktoré vyvinul Súdny dvor s cieľom určiť uplatnenie článku 101 ZFEÚ. Nemyslím si však, že v rozsudku Pâte de bois chcel Súdny dvor zaviesť dodatočné kritérium na stanovenie tejto právomoci,(54) ani v každom prípade výlučné, kumulatívne alebo vyššie kritérium ako kritérium kvalifikovaných účinkov na účel stanovenia právomoci Komisie, ako implicitne uznal Súdny dvor v rozsudku Intel.(55)
33. Po tomto spresnení sa domnievam, že odvolateľky si zamieňajú otázku extrateritoriálnej právomoci Komisie podľa medzinárodného práva verejného s uplatnením článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP na prejednávanú vec, teda s otázkou protisúťažnej povahy sporného kartelu v rámci vnútorného trhu.(56)
34. Komisia má totiž právomoc uplatňovať pravidlá hospodárskej súťaže Únie a EHP v rozsahu, v akom sa v príslušnom poradí uplatňuje Zmluva o FEÚ a Dohoda o EHP. Aj keď „extrateritoriálne“ uplatnenie týchto pravidiel podlieha podmienkam stanoveným medzinárodným právom verejným, a teda najmä kritériu kvalifikovaných účinkov, právomoc Komisie konštatovať a sankcionovať v zmysle práva Únie porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP podlieha len (vecnému) kritériu obmedzenia hospodárskej súťaže (z hľadiska cieľa alebo následku) v rámci vnútorného trhu.
35. Odvolateľky sa snažia obísť tento aspekt tvrdením, že odkaz na obmedzenie hospodárskej súťaže „v rámci vnútorného trhu“ v článku 101 ZFEÚ a v článku 53 Dohody o EHP v podstate zavádza kritérium právomoci, ktoré vyžaduje, aby Komisia preukázala, že vytýkané správanie má konkrétne účinky na vnútorný trh, ešte predtým, ako môže na základe týchto ustanovení posúdiť existenciu obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa alebo následku. Tento výklad sa mi zdá byť v rozpore so znením a cieľom uvedených ustanovení, keďže zavádza umelé rozlišovanie medzi účinkami vytýkaného správania v rámci vnútorného trhu (kritérium týkajúce sa údajne právomoci Komisie stíhať takéto správanie) na jednej strane a existenciou obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa alebo následku na druhej strane (vecné kritérium týkajúce sa uplatnenia dotknutého ustanovenia). Odkaz v týchto istých ustanoveniach na účinky na vnútornom trhu pritom podľa môjho názoru nepredstavuje kritérium, ktoré by konkrétne upravovalo právomoc Komisie,(57) ale je skôr jedným z prvkov vecného kritéria pre uplatnenie dotknutých ustanovení.
36. Podľa môjho názoru bola Komisia povinná odôvodniť svoju extrateritoriálnu právomoc len z hľadiska medzinárodného práva verejného (a teda vzhľadom na kritérium kvalifikovaných účinkov). Po preukázaní splnenia tejto podmienky mohla Komisia následne konštatovať a sankcionovať akékoľvek porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, pokiaľ vytýkané správanie spĺňalo hmotnoprávne podmienky stanovené týmito ustanoveniami vrátane podmienky obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa alebo následku v rámci vnútorného trhu.
37. Na záver sa domnievam, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že extrateritoriálna právomoc Komisie sa posudzuje len z hľadiska kritéria kvalifikovaných účinkov. Ďalej je teda potrebné overiť, či sa Všeobecný súd nedopustil nesprávnych právnych posúdení, keď rozhodol, že Komisia uplatnila toto kritérium správne.
2. O uplatnení kritéria „kvalifikovaných účinkov“
38. V napadnutých rozsudkoch Všeobecný súd konštatoval, že Komisia sa v spornom rozhodnutí opierala o tri dôvody, aby dospela k záveru, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo splnené, pričom prvé dva dôvody sa týkali sa účinkov koordinácie prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy posudzovanej samostatne (odôvodnenie 1045 sporného rozhodnutia) a tretí dôvod sa týkal účinkov jediného a pokračujúceho porušenia ako celku (odôvodnenie 1046 tohto rozhodnutia).(58) V týchto rozsudkoch Všeobecný súd prijal prvý a tretí dôvod, pričom zastával názor, že nie je potrebné preskúmať druhý dôvod.(59)
39. Odvolateľky spochybňujú posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa na jednej strane preukázania kvalifikovaných účinkov koordinácie prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy posudzovanej samostatne (prvý dôvod uvádzaný Komisiou) (a) a na druhej strane použitia pojmu „jediné a pokračujúce porušenie“ posudzované ako celok (tretí dôvod uvádzaný Komisiou) (b).(60)
a) O preskúmaní kvalifikovaných účinkov koordinácie prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy posudzovanej samostatne
40. Pokiaľ ide o prvý dôvod, ktorý Komisia uviedla v odôvodnení 1045 sporného rozhodnutia, viaceré odvolateľky(61) vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v prvom rade potvrdil konštatovanie Komisie, podľa ktorého možno koordináciu prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy kvalifikovať ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, takže nebola povinná vykonať posúdenie protisúťažných účinkov (1), a v druhom rade konštatoval, že Komisia preukázala, že toto správanie vyvolalo kvalifikované účinky, t. j. bezprostredné, podstatné a predvídateľné účinky v EHP (2).
1) O kritériu obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa ako irelevantnom kritériu
41. Podľa odvolateliek existencia obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, ako ju uviedla Komisia a potvrdil Všeobecný súd, nie je relevantným kritériom pre preskúmanie kritéria kvalifikovaných účinkov na účely posúdenia extrateritoriálnej právomoci Komisie. Overenie tejto právomoci podľa nich sleduje iný cieľ než posúdenie existencie obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa a vyžaduje tak vyššiu úroveň dokazovania ako toto posúdenie. Komisia sa preto nemohla vyhnúť analýze konkrétnych účinkov koordinácie prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy len z dôvodu, že vytýkané správanie predstavovalo obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa,(62) a mala posúdiť, či existuje príčinná súvislosť medzi týmto správaním a údajným protisúťažným účinkom v rámci EHP.(63)
42. Ako som uviedol v bodoch 33 a 34 vyššie, treba rozlišovať medzi extrateritoriálnou právomocou Komisie z hľadiska medzinárodného práva verejného na jednej strane a otázkou protisúťažnej povahy sporného kartelu v rámci vnútorného trhu na strane druhej. Kritérium kvalifikovaných účinkov, z ktorého vychádza medzinárodné právo verejné pri extrateritoriálnom uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže, sa nezhoduje s analýzou obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa alebo následku na účely uplatnenia uvedených ustanovení.(64) Ide jednoducho o dva odlišné prvky analýzy.(65)
43. V prejednávanej veci Komisia preskúmala existenciu kvalifikovaných účinkov z hľadiska medzinárodného práva verejného v odôvodneniach 1045 a 1046 sporného rozhodnutia nachádzajúcich sa v jeho oddiele 5.3.8, ktorý sa zaoberá jej extrateritoriálnou právomocou.(66) V týchto odôvodneniach sa Komisia neopierala o existenciu obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa. Hoci sa Komisia v iných odôvodneniach tohto rozhodnutia domnievala, že nemusí vykonať posúdenie konkrétnych protisúťažných účinkov správania obvinených dopravcov, keďže vychádzala z protisúťažného cieľa tohto správania, bolo to v odlišnom kontexte a s iným cieľom. Napríklad v odôvodnení 917 uvedeného rozhodnutia Komisia usúdila, že na konštatovanie porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP sa nevyžaduje preukázanie skutočných protisúťažných účinkov. Toto tvrdenie predovšetkým nepoužila na podporu extrateritoriálneho uplatňovania týchto ustanovení z hľadiska medzinárodného práva verejného. Táto úvaha sa navyše nachádza v oddiele 5.3.3 sporného rozhodnutia, ktorý sa zaoberá (vecnou) analýzou obmedzenia hospodárskej súťaže.(67)
44. V napadnutých rozsudkoch Všeobecný súd podal výklad kritéria kvalifikovaných účinkov, pričom v podstate spresnil, že toto kritérium „si nevyžaduje preukázať, že sporné správanie malo účinky, ktoré sa skutočne prejavili na vnútornom trhu alebo v rámci EHP“, ale „naopak, podľa judikatúry stačí zohľadniť pravdepodobný účinok tohto správania na hospodársku súťaž“.(68)
45. Vzhľadom na tieto spresnenia nesúhlasím s tvrdením odvolateliek, podľa ktorého Všeobecný súd zastával názor, že Komisia po tom, čo kvalifikovala dotknuté správanie ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, už nebola povinná preukázať, že toto správanie malo kvalifikované účinky.
46. Je pravda, že Všeobecný súd v pasáži, ktorá by mohla vyvolať nejasnosti, spresnil, že „pri existencii správania, o ktorom sa Komisia domnievala, tak ako v prejednávanej veci, že preukazuje taký stupeň škodlivosti vo vzťahu k hospodárskej súťaži na vnútornom trhu alebo v rámci EHP, že ho bolo možné kvalifikovať ako obmedzenie hospodárskej súťaže ‚z hľadiska cieľa‘ v zmysle článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, uplatnenie kritéria kvalifikovaných účinkov nemôže tiež vyžadovať preukázanie konkrétnych účinkov, ktoré predpokladá kvalifikácia správania ako obmedzenia hospodárskej súťaže ‚z hľadiska následku‘ v zmysle týchto ustanovení“.(69)
47. Podľa môjho názoru však Všeobecný súd mal v tejto pasáži pravdepodobne v úmysle poznamenať, že by bolo paradoxné vyžadovať analýzu obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska následku vzhľadom na správanie, ktoré možno kvalifikovať ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.(70) V každom prípade uvedená pasáž nemá nijaký vplyv na podstatu odôvodnenia Všeobecného súdu, keďže v nasledujúcich bodoch napadnutých rozsudkov Všeobecný súd správne analyzoval uplatnenie kritéria kvalifikovaných účinkov Komisiou vzhľadom na jeho kľúčové prvky, a to predvídateľnosť, podstatnú a bezprostrednú povahu účinkov, a nie na možnú existenciu obmedzenia z hľadiska cieľa.(71)
48. Navyše tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého ak sa postup vykonáva mimo EHP, nemôže byť jeho cieľom obmedzenie hospodárskej súťaže v rámci EHP,(72) nie je relevantné, pretože sa týka dôvodnosti posúdenia skutkového stavu Všeobecným súdom, pokiaľ ide o existenciu narušenia hospodárskej súťaže.(73) V každom prípade sa mi zdá, že odvolateľkám sa nepodarilo preukázať dôvodnosť tohto tvrdenia, keďže, ako preukázala Komisia a potvrdil Všeobecný súd, kartel bol vykonávaný celosvetovo a jeho spoločným cieľom bolo obmedziť hospodársku súťaž na celom svete vrátane EHP.
49. Na záver sa domnievam, že ani Komisia, ani Všeobecný súd neuplatnili kritérium obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa ako relevantné kritérium v súvislosti s posúdením extrateritoriálnej právomoci Komisie a že tvrdenia odvolateliek sú v tomto ohľade neúčinné.
2) O preukázaní existencie kvalifikovaných účinkov
50. Podľa odvolateliek Všeobecný súd nesprávne dospel k záveru, že Komisia, ktorá nesie dôkazné bremeno, v spornom rozhodnutí preukázala, že vytýkané správanie malo kvalifikované účinky, t. j. bezprostredné, podstatné a predvídateľné účinky v EHP. Konkrétne sa na jednej strane Všeobecný súd uspokojil s konštatovaním, že účinky uvádzané Komisiou sa len „mohli“ prejaviť, pričom v podstate použil neprimeranú úroveň dokazovania (i), a na druhej strane analýza kvalifikovaných účinkov zo strany Všeobecného súdu je v každom prípade nesprávna, pretože účinky vytýkaného správania na hospodársku súťaž v EHP nie sú bezprostredné, podstatné a predvídateľné (ii).
i) O relevantnej úrovni dokazovania
51. V rámci prvého dôvodu uvedeného v odôvodnení 1045 sporného rozhodnutia Komisia dospela k záveru, že protisúťažné postupy v tretích krajinách týkajúce sa prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy mohli mať bezprostredné, podstatné a predvídateľné účinky v Únii alebo v EHP v podstate preto, lebo zvýšené náklady na leteckú dopravu do EHP, a teda vyššie ceny dovážaného tovaru, „mohli“ mať „vzhľadom na svoju povahu“ účinky na spotrebiteľov v rámci EHP.
52. Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch rozvinul toto tvrdenie, pričom vychádzal z odôvodnení 14, 17 a 70 sporného rozhodnutia a z odpovedí účastníkov konania na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania. Konštatoval, že dopravcovia predávajú svoje služby nákladnej dopravy výlučne alebo takmer výlučne špeditérom a títo špeditéri nakupujú tieto služby najmä v postavení sprostredkovateľov, aby ich zaradili do balíka služieb, ktorých účelom je zorganizovať integrovanú prepravu tovaru na územie EHP v mene odosielateľov, ktorí môžu byť najmä kupujúcimi alebo vlastníkmi prepravovaného tovaru a sú pravdepodobne usadení v EHP. Podľa Všeobecného súdu, „pokiaľ“ špeditéri prenesú do ceny svojich balíkov služieb prípadné zvýšené náklady vyplývajúce zo sporného kartelu, môže mať toto jediné a pokračujúce porušenie týkajúce sa prichádzajúcich spojení vplyv najmä na hospodársku súťaž medzi špeditérmi pri získavaní zákazníkov týchto odosielateľov, a v dôsledku toho sa predmetný účinok môže prejaviť na vnútornom trhu alebo v rámci EHP. V dôsledku toho účinky vyvolané sporným správaním spočívajú v zvýšených nákladoch, ktoré mohli vzniknúť odosielateľom, a v zdražení tovarov dovážaných do EHP, ktoré z toho mohlo vyplývať.(74) Všeobecný súd okrem iného dospel k záveru, že tieto účinky vyplývali „z bežného chodu vecí a ekonomickej racionality“ alebo „z bežného fungovania trhu“.(75)
53. Odvolateľky v podstate kritizujú „zhovievavý“ postoj Všeobecného súdu, pokiaľ ide o úroveň dokazovania použitú Komisiou, ktorá jej umožnila založiť svoju právomoc na čisto hypotetických účinkoch, čo jej umožňuje stíhať akékoľvek porušenie hospodárskej súťaže na celom svete. Tvrdia, že Komisia neidentifikovala obmedzenia hospodárskej súťaže na vnútornom trhu, hoci mala preukázať, že účinky nielen „mohli“ nastať, ale že bolo „pravdepodobné“ alebo „skôr pravdepodobné ako nepravdepodobné“, že nastanú.
54. V tejto súvislosti sa domnievam, že Komisia mohla vychádzať zo skutočnosti, že vytýkané správanie, ku ktorému došlo mimo EHP, „mohlo“ vyvolať kvalifikované účinky v EHP. Na preukázanie existencie kvalifikovaných účinkov (a teda svojej extrateritoriálnej právomoci) preto Komisia nebola povinná preukazovať existenciu takých konkrétnych účinkov, ako sú napríklad účinky nevyhnutné na preukázanie obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska následku v zmysle článku 101 ZFEÚ. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku Intel, kritérium kvalifikovaných účinkov sleduje cieľ identifikovať správanie, ku ktorému síce nedošlo na území Únie, ale ktorého protisúťažné účinky by sa „mohli“ na trhu Únie prejaviť.(76)
55. Toto konštatovanie nie je spochybnené odkazom Všeobecného súdu v napadnutých rozsudkoch na bod 51 rozsudku Intel, ktorý odkazuje na „pravdepodobné účinky“ vytýkaného správania na hospodársku súťaž.(77) Odvolateľky z toho vyvodzujú záver, že nestačí, že tieto účinky „môžu“ nastať (na rozdiel od úrovne dokazovania požadovanej na preukázanie obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa), ale že hranica pravdepodobnosti alebo vierohodnosti je dosiahnutá len vtedy, ak sa preukáže, že je „skôr pravdepodobné ako nepravdepodobné“, že postup bude mať protisúťažný účinok. V štruktúre rozsudku Intel je však analýza predvídateľnosti účinkov, podobne ako analýza ich bezprostrednej a podstatnej povahy, súčasťou celkovej analýzy kritéria kvalifikovaných účinkov, v súvislosti s ktorou Súdny dvor najmä v bode 45 tohto rozsudku spresnil, že ide o účinky, ktoré „môžu“ nastať na vnútornom trhu. Práve v tomto zmysle treba podľa môjho názoru vykladať odkaz v napadnutých rozsudkoch na bod 51 uvedeného rozsudku.
56. Okrem toho ak sa Komisia môže, pokiaľ ide o dôkaz protisúťažného správania, obmedziť na konštatovanie, že vytýkaný postup má protisúťažný cieľ, pričom nie je povinná preukázať existenciu konkrétnych účinkov na trh, zdá sa mi o to rozumnejšie, aby Komisia na účely prvotného preukázania svojej právomoci nemusela preukazovať, že vytýkané správanie, ku ktorému došlo mimo vnútorného trhu, vyvoláva na tomto trhu konkrétne účinky. Inak by bolo napríklad paradoxné, ak by sa aj obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa považovalo v podstate za obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska následku, pokiaľ k nemu dôjde v extrateritoriálnom kontexte.
57. Na záver sa domnievam, že na rozdiel od toho, čo tvrdia účastníci konania, Komisii prináležalo uviesť, že dotknuté postupy „mohli“ mať kvalifikované účinky na hospodársku súťaž v rámci vnútorného trhu, bez toho, aby bola povinná predložiť dôkaz o tom, že takéto účinky nastali alebo že ich uskutočnenie bolo „skôr pravdepodobné ako nepravdepodobné“. Vzhľadom na úroveň dokazovania vymedzenú vyššie treba preto preskúmať, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď uznal, že Komisia v prejednávanej veci preukázala existenciu kvalifikovaných účinkov.
ii) O existencii kvalifikovaných účinkov v prejednávanej veci
58. Ako uvádzajú odvolateľky, Komisia v odôvodnení 1045 sporného rozhodnutia vychádzala s veľmi stručným odôvodnením z relatívne dlhého reťazca udalostí, o ktorých predpokladala, že sa uskutočnili. Je nepochybne pravda, že Komisia nerozvinula vyčerpávajúcim spôsobom svoje odôvodnenie, ktoré sa zdá byť pomerne stručné. Treba však preskúmať, či je toto odôvodnenie napriek tomu dostatočné na založenie jej právomoci vzhľadom na úroveň dokazovania vymedzenú v bodoch 54 až 57 vyššie.
59. V podstate sa mi zdá, že Komisia veľmi zjednodušenou formuláciou uplatnila domnienku založenú na týchto skutočnostiach: najskôr sa koordinácia dopravcov, pokiaľ ide o prirážky a odmietnutie platiť provízie, odrazila na cenách služieb nákladnej leteckej dopravy predávaných špeditérom, ďalej toto zvýšenie zase viedlo k zvýšeniu cien uplatňovaných špeditérmi voči odosielateľom, čo malo napokon vplyv na ceny, ktoré títo odosielatelia fakturovali spotrebiteľom usadeným v EHP.
60. Otázkou teda je, ako konštatoval Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch, či účinky predpokladané Komisiou vyplývali z „bežného chodu vecí a ekonomickej racionality“.(78) Inými slovami, možno na základe odôvodnenia založeného v podstate na domnienke dospieť k záveru, že koordinácia dopravcov týkajúca sa prirážok a odmietnutia platiť provízie, pokiaľ ide o prichádzajúce služby nákladnej dopravy, mohla mať bezprostredný, podstatný a predvídateľný účinok v podobe zvýšenia cien prepravných služieb pre spotrebiteľov usadených v EHP?
61. V tejto súvislosti s ohľadom na potrebnú opatrnosť pri používaní domnienok ako dôkazov v práve hospodárskej súťaže,(79) ale aj s prihliadnutím na to, že založenie extrateritoriálnej právomoci Komisie bolo v prejednávanej veci len prvým krokom pred preskúmaním dôvodnosti jej rozhodnutia, zastávam názor, že Všeobecný súd po zistení, že takýto reťazec udalostí „mohol“ podľa bežného chodu vecí aspoň na prvý pohľad nastať, mohol dospieť k záveru, že Komisia uniesla prinajmenšom počiatočné dôkazné bremeno, ktoré znáša,(80) a že teda prináleží žalobkyniam, aby predložili dôkaz o opaku.
62. Treba teda preskúmať, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že tvrdenia a dôkazy predložené odvolateľkami, ktorých cieľom bolo spochybniť existenciu kvalifikovaných účinkov, nemôžu spochybniť záver Komisie týkajúci sa bezprostrednej, podstatnej a predvídateľnej povahy týchto účinkov.(81)
– O bezprostrednej povahe účinkov
63. Podľa odvolateliek účinky správania dopravcov na hospodársku súťaž v EHP neboli priame ani bezprostredné, pretože záviseli od samostatných činností ďalších subjektov v hodnotovom reťazci, a to špeditérov a odosielateľov, čo vylučuje akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi správaním dopravcov a jeho predpokladanými účinkami. Komisia vo svojej analýze potvrdenej Všeobecným súdom vymedzila ako „kvalifikované“ iba nepriame účinky, a to možné prenesenie zvýšených nákladov vyplývajúcich zo sporného kartelu do cien uplatňovaných špeditérmi voči odosielateľom a týmito odosielateľmi voči vlastným zákazníkom, bez toho, aby vykonala akékoľvek preskúmanie relevantných trhov, najmä na výstupe, a dokonca bez toho, aby vymedzila trh, čo je základom pre určenie, či si účastníci kartelu konkurovali.(82)
64. V napadnutých rozsudkoch Všeobecný súd potvrdil veľmi stručné odôvodnenie Komisie v spornom rozhodnutí, keď v podstate konštatoval, že požiadavku „bezprostrednej príčinnej súvislosti“ medzi dotknutým správaním a skúmaným účinkom nemožno zamieňať s „výlučnou príčinnou súvislosťou“, ktorá by vyžadovala systematické a absolútne konštatovanie prerušenia príčinnej súvislosti, ak tretia osoba prispela k vzniku predmetných účinkov.(83) V prejednávanej veci zapojenie špeditérov, pri ktorých sa dalo predpokladať, že úplne nezávisle prenesú zvýšené náklady, ktoré museli zaplatiť, na odosielateľov, skutočne mohlo prispieť k vzniku predmetného účinku, avšak samo osebe nemohlo prerušiť reťazec príčinnej súvislosti, ktorý vyplýval zo sporného kartelu „podľa bežného fungovania trhu“.(84)
65. V tejto súvislosti sa mi zdá, že odvolateľky sa obmedzujú na spochybnenie teoretickej alebo povrchnej povahy týchto konštatovaní.
66. Je pravda, že analýza Komisie potvrdená Všeobecným súdom je veľmi zjednodušená a pravdepodobne by nespĺňala napríklad takú úroveň dokazovania, aká sa vyžaduje na preukázanie obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska následku, alebo ešte menej úroveň vyžadovanú v rámci žaloby o náhradu škody. Vzhľadom na úroveň dokazovania vymedzenú v bodoch 51 až 57 vyššie sa mi však nezdá, že by sa odvolateľkám podarilo preukázať, že reťazec udalostí predpokladaný Komisiou prinajmenšom „nemohol“ nastať(85) ani že konštatovania Všeobecného súdu v tejto súvislosti sú poznačené skreslením skutkových okolností.
– O podstatnej povahe účinkov
67. Podľa odvolateliek Komisia nepreukázala, že účinky správania dopravcov na hospodársku súťaž v EHP boli podstatné, keďže nevykonala nijakú analýzu otázky, či služby nákladnej dopravy predstavovali významnú časť nákladov odosielateľov usadených v EHP.(86)
68. V tejto súvislosti je pravda, že Komisia v spornom rozhodnutí nevyčíslila vplyv predpokladaného zvýšenia cien prichádzajúcich služieb nákladnej leteckej dopravy na ceny zaplatené v konečnom dôsledku odosielateľmi usadenými v EHP alebo na ceny zaplatené ich zákazníkmi usadenými v EHP.
69. V napadnutých rozsudkoch však Všeobecný súd potvrdil záver Komisie, pričom sa v podstate opieral o prvky kontextu, ktoré nie sú uvedené v odôvodnení 1045 sporného rozhodnutia, ale vyplývajú z celkovej analýzy tohto rozhodnutia. V prvom rade odkázal na významnú dĺžku trvania porušenia uvedenú v odôvodnení 1146 tohto rozhodnutia; v druhom rade uviedol rozsah tohto porušenia, ktoré sa, ako vyplýva z odôvodnenia 889 uvedeného rozhodnutia, týkalo všeobecne uplatniteľných opatrení, akými sú palivová prirážka a bezpečnostná prirážka, ktoré neboli špecifické pre jedno spojenie a mali sa uplatňovať na všetkých spojeniach na celosvetovej úrovni, vrátane spojení s miestom určenia v EHP; v treťom rade sa opieral o povahu uvedeného porušenia, pričom zdôraznil, ako vyplýva z odôvodnení 1030 a 1208 toho istého rozhodnutia, že cieľom tohto porušenia bolo obmedzenie hospodárskej súťaže a týkalo sa obzvlášť závažného obmedzenia, a to stanovenia rôznych prvkov ceny.(87) Všeobecný súd tiež pre úplnosť uviedol jednak okolnosť, že prirážky, ktoré boli predmetom sporného kartelu, predstavovali počas obdobia porušenia významnú časť celkovej ceny služieb nákladnej dopravy, ako to spresnila Komisia v odôvodnení 1031 sporného rozhodnutia,(88) a jednak význam podnikov zúčastnených na vytýkanom správaní, ktorých kumulovaný trhový podiel na celosvetovom trhu podľa odôvodnenia 1209 tohto rozhodnutia dosahoval 34 % v roku 2005, a to v rámci všetkých spojení (odchádzajúcich a prichádzajúcich) medzi EHP a tretími krajinami.(89)
70. V tejto súvislosti sa odvolateľky obmedzujú na to, že poukazujú na neexistenciu presného výpočtu v analýze vykonanej Komisiou a potvrdenej Všeobecným súdom. Vzhľadom na úroveň dokazovania vymedzenú v bodoch 51 až 57 vyššie sa však domnievam, že Komisia pri posúdení svojej vlastnej právomoci nebola povinná vykonať takýto výpočet.(90) Otázka výpočtu konkrétnych ekonomických dôsledkov na rôznych úrovniach reťazca sa prípadne vynára v kontexte analýzy obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska následku, stanovenia pokuty alebo žalôb o náhradu škody.
– O predvídateľnosti účinkov
71. Podľa odvolateliek účinky odhadované Komisiou a uznané Všeobecným súdom nie sú predvídateľné ani pravdepodobné, pretože predpoklad, podľa ktorého zvýšenie cien prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy preniesli špeditéri na odosielateľov usadených na vnútornom trhu, je nepravdepodobný.(91) Komisia neoverila účinok vytýkaných postupov (obmedzených na prirážky) na predajnú cenu služieb nákladnej dopravy, na celkové náklady dopravy fakturované špeditérmi odosielateľom a na cenu stanovenú odosielateľmi pre spotrebiteľov. Predpokladané účinky vytýkaného správania sú hypotetické alebo menej významné a existencia príčinnej súvislosti uvádzaná Všeobecným súdom nie je relevantná ani odôvodnená.(92)
72. V napadnutých rozsudkoch Všeobecný súd pripomenul, že účinky, s ktorých vznikom musia účastníci sporného kartelu na základe všeobecných životných skúseností logicky počítať, spĺňajú požiadavku predvídateľnosti,(93) a opäť sa opieral o prvky kontextu, ktoré nie sú uvedené v odôvodnení 1045 sporného rozhodnutia, ale v iných častiach tohto rozhodnutia, aby dospel k záveru, že táto požiadavka bola v prejednávanej veci splnená. Všeobecný súd po tom, čo s odkazom na odôvodnenia 846, 909, 1199 a 1208 tohto rozhodnutia pripomenul, že podľa skúsenosti zosúladené správanie spočívajúce v horizontálnom určovaní cien vedie najmä k zvýšeniu cien,(94) analyzoval predvídateľnosť účinkov vytýkaného správania jednak na ceny uplatňované dopravcami a jednak na ceny uplatňované špeditérmi. Pokiaľ ide na jednej strane o ceny uplatňované dopravcami, Všeobecný súd konštatoval, že bolo predvídateľné, že horizontálne určenie palivovej prirážky a bezpečnostnej prirážky spôsobí zvýšenie úrovne týchto prirážok, posilnené aj odmietnutím platiť provízie, a povedie k zvýšeniu cien služieb nákladnej dopravy.(95) Pokiaľ ide na druhej strane o vplyv ceny prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy na ceny uplatňované špeditérmi, Všeobecný súd dospel k záveru, že cena prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy predstavuje pre špeditérov vstupný náklad, čo je variabilný náklad, ktorého zvýšenie má v zásade za následok zvýšenie marginálnych nákladov, vzhľadom na ktoré špeditéri určujú svoje vlastné ceny,(96) a že bolo pre dopravcov rozumne predvídateľné, že špeditéri prenesú takéto zvýšené náklady na odosielateľov.(97) Tieto prvky boli podľa Všeobecného súdu postačujúce na prijatie záveru, že účinok vytýkaného správania vyplýva z „bežného chodu vecí“ a z „ekonomickej racionality“.(98)
73. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor v bode 51 rozsudku Intel spresnil, že na splnenie podmienky týkajúcej sa požiadavky predvídateľnosti účinkov stačí zohľadniť pravdepodobné účinky správania na hospodársku súťaž. Okrem toho, ako uviedla generálna advokátka Kokott vo svojich návrhoch prednesených vo veci Kone a i.,(99) predvídateľné (alebo dostatočne kauzálne zapríčinené) sú všetky škody, s ktorých vznikom musia účastníci kartelu na základe všeobecných životných skúseností logicky počítať, na rozdiel od škôd, ktorých príčinou je úplne neobvyklý reťazec okolností, a teda atypický kauzálny priebeh. V tejto súvislosti, ako rozhodol Súdny dvor, postupy vedúce k horizontálnemu určeniu cien zo strany kartelov môžu obzvlášť ovplyvniť hospodársku súťaž.(100)
74. Domnievam sa, že tieto zásady sú uplatniteľné v prejednávanej veci najmä vzhľadom na to, že bolo veľmi pravdepodobné, že zvýšenie prirážok vyvolané kartelom prispeje k zvýšeniu cien služieb nákladnej dopravy poskytovaných špeditérmi a že cena služieb nákladnej dopravy, ktorá pre špeditérov predstavuje vstupný náklad, bude mať za následok zvýšenie marginálnych nákladov, vzhľadom na ktoré špeditéri určujú svoje vlastné ceny, a na výstupe zvýšenie nákladov odosielateľov, a teda aj cien, ktoré títo odosielatelia uplatňujú. Okrem toho skutočnosť, že časť sporného kartelu bola zameraná na koordináciu odmietania platiť provízie zo strany špeditérov, svedčí o ich tendencii systematicky prenášať prirážky.(101)
75. Na záver sa mi nezdá, že by sa odvolateľkám podarilo vyvrátiť domnienku zhrnutú v bode 59 vyššie a preukázať, že vytýkané správanie nemohlo vyvolať bezprostredné, podstatné a predvídateľné účinky na vnútornom trhu a že konštatovania Komisie v tejto súvislosti boli poznačené skreslením skutkových okolností.
b) O použití pojmu „jediné a pokračujúce porušenie“ ako celku
76. Pokiaľ ide o tretí dôvod, z ktorého Komisia vychádzala v odôvodnení 1046 sporného rozhodnutia, aby preukázala, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo splnené aj z hľadiska účinkov jediného a pokračujúceho porušenia posudzovaného ako celok, odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď potvrdil závery Komisie týkajúce sa najskôr relevantnosti preskúmania kvalifikovaných účinkov koordinácie prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy z hľadiska jediného a pokračujúceho porušenia posudzovaného ako celok (1), ďalej preukázania účinkov jediného a pokračujúceho porušenia posudzovaného ako celok (2) a napokon použitia atypického pojmu „kartel na celosvetovej úrovni“ (3).
1) O relevantnosti preskúmania kvalifikovaných účinkov koordinácie prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy z hľadiska jediného a pokračujúceho porušenia ako celku
77. Viaceré odvolateľky(102) tvrdia, že Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch rozhodol, že Komisia v odôvodnení 1046 sporného rozhodnutia mohla založiť svoju extrateritoriálnu právomoc na zohľadnení kvalifikovaných účinkov jediného a pokračujúceho porušenia ako celku, a nie na každom správaní jednotlivo, hoci na to, aby bolo možné založiť túto právomoc, musí byť každý prvok jediného a pokračujúceho porušenia spôsobilý sám osebe vyvolať takéto účinky a sledovať jediný cieľ, ktorým je obmedzenie hospodárskej súťaže v rámci EHP (a teda môže predstavovať porušenie predmetných ustanovení).(103) Cieľom správania, ku ktorému došlo na trhoch mimo EHP, navyše nemôže byť obmedzenie hospodárskej súťaže v rámci EHP. Okrem toho ani použitie pojmu „kartel na celosvetovej úrovni“ v tom istom odôvodnení 1046 sporného rozhodnutia na opísanie jediného a pokračujúceho porušenia nemá vplyv na právnu kvalifikáciu správania z hľadiska článku 101 ods. 1 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP.
78. Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch uviedol, že na základe judikatúry Súdneho dvora nič nebráni posúdeniu, či má Komisia potrebnú právomoc uplatniť v každom prípade právo Únie (alebo EHP) v oblasti hospodárskej súťaže na správanie dotknutých podnikov posudzované ako celok vzhľadom na jediné a pokračujúce porušenie.(104) V prejednávanej veci uviedol, že Komisia v odôvodneniach 869 a 1046 sporného rozhodnutia v podstate kvalifikovala sporné správanie ako „jediné a pokračujúce porušenie“, a to aj v rozsahu, v akom sa týkalo prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy, a preskúmala účinky tohto porušenia – posudzovaného ako celok – ako kartelu vykonávaného celosvetovo.(105) Po tom, ako potvrdil tieto konštatovania analýzou dôvodu týkajúceho sa dôvodnosti pripísania zodpovednosti za jediné a pokračujúce porušenie odvolateľkám, Všeobecný súd dospel k záveru, že bolo predvídateľné, že jediné a pokračujúce porušenie posudzované ako celok vyvolá bezprostredné a podstatné účinky na vnútornom trhu vzhľadom na skutočnosť, ako uviedla Komisia v odôvodneniach 903, 1209 a 1146 tohto rozhodnutia, že vytýkané správanie bolo zamerané na obmedzenie hospodárskej súťaže najmä v rámci Únie a v EHP, spájalo dopravcov s významnými podielmi na trhu a jeho významná časť sa týkala spojení vnútri EHP počas obdobia dlhšieho ako šesť rokov.
79. V tejto súvislosti treba preskúmať, či pojem „jediné a pokračujúce porušenie“ implicitne predpokladá, ako tvrdia odvolateľky, že každý prvok zakladajúci porušenie, preskúmaný samostatne, predstavuje porušenie a sleduje cieľ narušenia hospodárskej súťaže v rámci EHP, alebo či tento pojem, ako rozhodol Všeobecný súd, umožňuje zohľadniť protisúťažný cieľ jediného a pokračujúceho porušenia ako celku.
80. Súdny dvor v rozsudku Sony dospel k záveru – po tom, čo pripomenul charakteristické znaky pojmu „jediné a pokračujúce porušenie“(106) a spresnil, že podnik, ktorý sa zúčastnil na takomto porušení, môže byť zodpovedný aj za správanie ostatných podnikov v rámci tohto porušenia počas celej doby svojej účasti na uvedenom porušení bez toho, aby bola nevyhnutná jeho priama účasť na všetkých protisúťažných správaniach, z ktorých pozostáva toto porušenie(107) –, že hoci pojem „jediné a pokračujúce porušenie“ predpokladá súbor správaní, ktoré môžu aj samy osebe predstavovať porušenie článku 101 ZFEÚ (platí to aj pre článok 53 Dohody o EHP), nemožno z toho vyvodiť, že každé z týchto správaní treba samo osebe a posudzované samostatne nevyhnutne kvalifikovať ako samostatné porušenie týchto ustanovení.(108)
81. Hoci tieto zásady boli rozvinuté v rámci tvrdenia založeného na porušení práva na obhajobu,(109) nevidím nijaký dôvod na to, aby sa neuplatnili v rámci posúdenia extrateritoriálnej právomoci Komisie.(110)
82. Na záver sa domnievam, že Všeobecný súd sa nedopustil pochybenia, keď rozhodol, že Komisia bola oprávnená založiť svoju extrateritoriálnu právomoc z hľadiska účinkov jediného a pokračujúceho porušenia posudzovaného ako celok. Treba teda overiť, či Všeobecný súd tiež správne rozhodol, že Komisia preukázala existenciu účinkov tohto jediného a pokračujúceho porušenia na vnútornom trhu.
2) O preukázaní účinkov jediného a pokračujúceho porušenia posudzovaného ako celok
83. Air Canada a SAS Cargo Group(111) tvrdia, že uplatnenie kritéria kvalifikovaných účinkov zo strany Komisie vo vzťahu k jedinému a pokračujúcemu porušeniu, ktoré potvrdil Všeobecný súd, je nesprávne, pretože odôvodnenie 1046 sporného rozhodnutia neobsahuje nijakú analýzu týchto účinkov.
84. V tomto odôvodnení Komisia v podstate uviedla, že kartel bol vykonávaný celosvetovo a dojednania kartelu týkajúce sa prichádzajúcich spojení boli neoddeliteľnou súčasťou jediného a pokračujúceho porušenia.(112)
85. V tejto súvislosti je pravda, že uvedené odôvodnenie neobsahuje nijakú konkrétnu analýzu účinkov jediného a pokračujúceho porušenia posudzovaného ako celok na vnútorný trh, pokiaľ ide o správanie týkajúce sa prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy. Všeobecný súd však na účely potvrdenia záveru Komisie opäť odkázal na iné odôvodnenia tohto rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že Komisia usúdila, že dotknuté druhy správania v prvom rade predstavujú obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa (odôvodnenie 903 uvedeného rozhodnutia), ďalej sa týkajú dopravcov s významnými podielmi na trhu (odôvodnenie 1209 toho istého rozhodnutia) a napokon sa vo významnej miere týkajú spojení vnútri EHP počas obdobia dlhšieho ako šesť rokov (odôvodnenie 1146 sporného rozhodnutia).(113)
86. Treba opäť uviesť, že analýza Komisie uvedená v odôvodnení 1046 sporného rozhodnutia by napríklad nespĺňala úroveň dokazovania požadovanú na preukázanie existencie obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska následku. Vzhľadom na úroveň dokazovania vymedzenú v bodoch 51 až 57 vyššie a vzhľadom na to, čo vyplýva z napadnutého rozhodnutia ako celku, sa však domnievam, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho posúdenia, keď konštatoval, že Komisia predložila aspoň prvotný dôkaz o kvalifikovaných účinkoch jediného a pokračujúceho porušenia ako celku.
87. Odvolateľky sa zase obmedzujú na namietanie neexistencie analýzy konkrétnych účinkov vytýkaného správania bez toho, aby preukázali, že konštatovania Komisie sú poznačené skreslením skutkových okolností. Okrem toho pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého na to, aby bolo možné uplatniť článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP, musí byť konkrétnym cieľom vytýkaného správania narušenie hospodárskej súťaže v EHP, stačí uviesť, že cieľom kartelu bolo dosiahnuť jednotné uplatňovanie prirážok na celosvetovej úrovni, aby sa zabránilo ich obchádzaniu využívaním iných (prichádzajúcich) spojení, čo svedčí o úmysle obmedziť hospodársku súťaž aj v EHP.(114) Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, tento výklad navyše podľa môjho názoru sám osebe nezahŕňa riziko, že umožní Komisii použiť pojem „jediné a pokračujúce porušenie“ s cieľom rozšíriť svoju právomoc na správanie, ku ktorému došlo kdekoľvek vo svete bez súvislosti s EHP, a tak konať ako „arbiter hospodárskej súťaže“ na celosvetovej úrovni. Komisia je však povinná preukázať, že toto správanie, ktoré sleduje spoločný cieľ, môže mať protisúťažné účinky v rámci EHP tak z hľadiska kritéria kvalifikovaných účinkov (týkajúceho sa právomoci), ako aj z hľadiska (vecného) kritéria obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa alebo následku v rámci vnútorného trhu.(115)
88. Všeobecný súd sa preto podľa môjho názoru nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že koordinácia prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy mohla vyvolať kvalifikované účinky nielen ako také, ale aj v kontexte jediného a pokračujúceho porušenia a protisúťažného cieľa tohto porušenia.
3) O použití pojmu „kartel na celosvetovej úrovni“
89. LATAM Airlines Group a Lan Cargo vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa nezaoberal žalobným dôvodom, podľa ktorého Komisia nemala právomoc konštatovať existenciu „kartelu na celosvetovej úrovni“.(116) Všeobecný súd zastával názor, že tento žalobný dôvod vychádza z nesprávneho predpokladu, podľa ktorého Komisia vo výroku sporného rozhodnutia konštatovala porušenie pravidiel hospodárskej súťaže týkajúce sa spojení medzi letiskami nachádzajúcimi sa mimo EHP, hoci odvolateľky tvrdili, že Komisia nemala právomoc urobiť konštatovanie o celosvetovej povahe kartelu, čo je konštatovanie, ktoré, či už ide o skutkové zistenie alebo o právne konštatovanie sui generis, vyvoláva škodlivé účinky, keďže je záväzné najmä pre vnútroštátne súdy, ktoré majú rozhodovať o občianskoprávnych žalobách o náhradu škody týkajúcich sa tohto kartelu.
90. V tejto súvislosti chcem uviesť, že Komisia v článku 1 sporného rozhodnutia spresnila, že odvolateľky sa dopustili jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave tým, že „koordinovali svoje správanie v oblasti stanovenia cien za poskytovanie služieb leteckej nákladnej dopravy na celom svete“. V odôvodnení tohto rozhodnutia Komisia kvalifikovala toto správanie ako „kartel na celosvetovej úrovni“.(117)
91. Ako konštatoval Všeobecný súd v bodoch 151 a 358 rozsudku LATAM Airlines Group a Lan Cargo, odkaz v článku 1 uvedeného rozhodnutia na existenciu koordinácie „na celom svete“ (platí to aj pre odkazy na „kartel na celosvetovej úrovni“ v odôvodnení toho istého rozhodnutia) je len skutkovým zistením, z ktorého Komisia vyvodila záver o existencii jediného a pokračujúceho porušenia vo vyššie uvedených ustanoveniach.(118) Nezdá sa mi preto, že by Komisia prekročila hranice svojej právomoci. Obmedzila sa na vymedzenie (celosvetového) kontextu kartelu a vyvodila z neho dôsledky, pričom urobila konštatovania, ktoré nepochybne spadajú do jej právomoci.
92. V tejto súvislosti skutočnosť, že Všeobecný súd v bode 362 rozsudku LATAM Airlines Group a Lan Cargo konštatoval, že argumentácia odvolateliek vychádza z nesprávneho predpokladu, podľa ktorého Komisia konštatovala porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré zahŕňa spojenia medzi letiskami nachádzajúcimi sa mimo EHP, len naznačuje, že podľa Všeobecného súdu jedine právne konštatovanie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže na celosvetovej úrovni – čo v danom prípade neplatilo (keďže išlo len o skutkové zistenie koordinácie správania odvolateliek na celosvetovej úrovni) – môže ovplyvniť právomoc Komisie.(119)
93. Okrem toho možnosť Komisie vykonať skutkové zistenia nemožno vylúčiť ani na základe prípadného záväzného alebo presvedčivého účinku týchto zistení na rozhodnutia vnútroštátnych orgánov a súdov, vrátane rozhodnutí podľa článku 16 nariadenia (ES) č. 1/2003,(120) keďže uvedené zistenia neznamenajú uplatnenie pravidiel hospodárskej súťaže nad rámec právomocí Komisie.(121) Úlohou týchto orgánov a súdov bude posúdiť dôkaznú hodnotu, ktorú treba priznať skutkovým zisteniam Komisie.
94. V každom prípade nejde o to, či Komisia mohla použiť výraz „kartel na celosvetovej úrovni“, ale skôr o overenie, či použitie tohto pojmu obsahuje nesprávne právne posúdenie alebo nesprávne posúdenie, alebo je výsledkom skreslenia skutkových okolností, čo sa v prejednávanej veci nepreukázalo.
3. O niektorých procesných vadách napadnutých rozsudkov
95. Podľa niektorých odvolateliek Všeobecný súd tým, že preskúmal posúdenie Komisie týkajúce sa jej extrateritoriálnej právomoci, po prvé svojím vlastným posúdením nahradil nedostatočné posúdenie Komisie, čím vykonal nahradenie odôvodnenia (a), po druhé posúdil zákonnosť sporného rozhodnutia na základe skutočností, ktoré nastali až po tomto rozhodnutí, v rozpore s právom odvolateliek na obhajobu (b) a po tretie obrátil dôkazné bremeno zaťažujúce Komisiu tým, že ho preniesol na odvolateľky (c).
a) O nahradení odôvodnenia
96. Viaceré odvolateľky(122) tvrdia, že Všeobecný súd svojím vlastným odôvodnením nahradil odôvodnenie Komisie, pokiaľ ide o uplatnenie kritéria kvalifikovaných účinkov. Zatiaľ čo Komisia venovala analýze kvalifikovaných účinkov koordinácie prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy iba odôvodnenie 1045 sporného rozhodnutia, pričom sa len všeobecne zmienila o „bezprostredných, podstatných a predvídateľných účinkoch“ koordinácie prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy, Všeobecný súd venoval uplatneniu tohto kritéria veľa bodov napadnutých rozsudkov, pričom zohľadnil najmä relevantnosť a predvídateľnú, podstatnú a bezprostrednú povahu účinkov. Okrem toho tiež podal výklad odôvodnenia 1046 sporného rozhodnutia v tom zmysle, že toto odôvodnenie tiež vychádza z kritéria kvalifikovaných účinkov.(123) Všeobecný súd okrem toho vyplnil medzery sporného rozhodnutia tým, že vychádzal z nových skutočností, najmä pokiaľ ide o účinok na hospodársku súťaž medzi špeditérmi, ako aj na odosielateľov a na tovar, a vychádzal tiež z dôkazov založených na odôvodneniach, ktoré sa nachádzajú mimo oddielu sporného rozhodnutia týkajúceho sa kvalifikovaných účinkov alebo ktoré sa v tomto rozhodnutí nenachádzajú. Všeobecný súd tak svojím vlastným posúdením nahradil posúdenie Komisie.
97. V tejto súvislosti je pravda, ako som uviedol v bodoch 58 a 85 vyššie, že preskúmanie vlastnej extrateritoriálnej právomoci Komisiou obsiahnuté v odôvodneniach 1045 a 1046 sporného rozhodnutia je obzvlášť stručné, zatiaľ čo Všeobecný súd venoval analýze tohto kritéria viacero bodov v napadnutých rozsudkoch a vynaložil značné úsilie, aby vzhľadom na tvrdenia účastníkov konania vysvetlil a podrobne opísal dôvodnosť relatívne zjednodušeného odôvodnenia Komisie. Pred tým, ako bude možné dospieť k záveru o nahradení odôvodnenia, však treba najskôr overiť, do akej miery bola Komisia povinná odôvodniť svoju vlastnú extrateritoriálnu právomoc v spornom rozhodnutí, ďalej či odôvodnenie tohto rozhodnutia týkajúce sa extrateritoriálnej právomoci možno považovať za primerané a napokon či dĺžku napadnutých rozsudkov v súvislosti s touto záležitosťou možno odôvodniť potrebou Všeobecného súdu odpovedať na tvrdenia odvolateliek.
98. V prvom rade sa mi zdá pravdepodobné, ako zdôraznila Komisia v rámci prejednávaných vecí, že oddiel 5.3.8 sporného rozhodnutia týkajúci sa uplatniteľnosti článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP na prichádzajúce spojenia (a teda extrateritoriálnej právomoci Komisie) bol zahrnutý v reakcii na tvrdenia účastníkov konania, ktoré spochybňujú právomoc Komisie, pokiaľ ide o tieto spojenia. Žiadny oddiel tohto rozhodnutia sa totiž netýka právomoci Komisie vzhľadom na spojenia vnútri EHP a odchádzajúce spojenia, ktoré neboli spochybnené. Okrem toho si nemyslím, že by bola Komisia pri prijímaní rozhodnutia v zásade povinná systematicky odôvodňovať svoju vlastnú právomoc bez ohľadu na tvrdenia predložené účastníkmi konania v priebehu správneho konania.
99. Ďalej chcem na jednej strane uviesť, že Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch potvrdil záver Komisie uvedený v odôvodnení 1045 sporného rozhodnutia, ktorý spočíva na domnienke, ako som uviedol v bode 59 vyššie, pričom vychádzal aj z prvkov kontextu, ktoré síce nie sú uvedené v tomto odôvodnení, ale vyplývajú z analýzy vykonanej Komisiou v iných častiach tohto rozhodnutia. Na druhej strane sa mi zdá, že Komisia v odôvodnení 1046 uvedeného rozhodnutia jednoducho spojila svoju extrateritoriálnu právomoc so svojou všeobecnou právomocou konštatovať a sankcionovať dotknuté jediné a pokračujúce porušenie. V tejto súvislosti, ako som uviedol v bodoch 83 až 87 vyššie, Všeobecný súd len potvrdil túto analýzu, pričom sa opieral o ďalšie odôvodnenia tohto rozhodnutia.
100. Podľa môjho názoru, keďže sporné rozhodnutie posudzované ako celok obsahuje prvky, ktoré preukazujú, že správanie týkajúce sa prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy mohlo mať kvalifikované účinky na vnútorný trh v súlade s úrovňou dokazovania vymedzenou v bodoch 51 až 57 vyššie, toto konštatovanie samo osebe umožňuje dospieť k záveru, že odôvodnenie tohto rozhodnutia postačuje na podporu záveru Komisie. Z bodov 58 až 75 totiž vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho posúdenia, keď konštatoval, že preskúmanie existencie kvalifikovaných účinkov Komisiou postačuje na podloženie jej záveru o tomto aspekte.
101. Napokon za týchto okolností by sa nerovnováha medzi veľmi stručným vysvetlením Komisie obsiahnutým v spornom rozhodnutí a dlhými úvahami, ktoré Všeobecný súd venoval tomu istému prvku v napadnutých rozsudkoch, dala vysvetliť potrebou Všeobecného súdu odpovedať na tvrdenia uvádzané odvolateľkami.(124)
b) O porušení práva na obhajobu
102. Air Canada, Cargolux a SAS Cargo Group vytýkajú Všeobecnému súdu, že posúdil zákonnosť sporného rozhodnutia na základe skutočností, ktoré nastali až po oznámení o výhradách(125) alebo po tomto rozhodnutí(126). Všeobecný súd založil právomoc Komisie na kritériu kvalifikovaných účinkov, ktoré nebolo uvedené ani v oznámení o výhradách, ani v spornom rozhodnutí, a tým porušil ich právo na obhajobu.(127)
103. V tejto súvislosti nariadenie č. 1/2003 stanovuje, že Komisia zasiela podniku, ktorému zvažuje uložiť sankciu za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, oznámenie o výhradách, ktoré obsahuje podstatné skutočnosti svedčiace proti tomuto podniku, akými sú vytýkané skutočnosti, ich kvalifikácia a dôkazy, o ktoré sa Komisia opiera, aby uvedený podnik mohol účinne uplatniť svoje tvrdenia v rámci správneho konania, ktoré voči nemu bolo začaté.(128)
104. Hoci Komisia môže vo svojom konečnom rozhodnutí spresniť právnu kvalifikáciu skutkových okolností, ktoré predbežne zohľadnila v oznámení o výhradách, s prihliadnutím na skutočnosti vyplývajúce zo správneho konania, buď aby upustila od výhrad, ktoré sa preukázali nedôvodné, alebo aby zo skutkového aj právneho hľadiska upravila a doplnila svoje tvrdenia na podporu výhrad, ktoré uviedla, znamená to, že Komisia musí v oznámení o výhradách uviesť každú právnu kvalifikáciu skutkových okolností, ktoré zamýšľa uviesť vo svojom konečnom rozhodnutí.(129)
105. Z toho vyplýva, že právo dotknutého podniku na obhajobu je z dôvodu nesúladu medzi oznámením o výhradách a konečným rozhodnutím porušené len pod podmienkou, že výhrada uvedená v tomto rozhodnutí nebola uvedená v oznámení o výhradách alebo že v ňom nebola uvedená takým spôsobom, ktorý by adresátom tohto oznámenia umožnil účinne uplatniť svoje tvrdenia v rámci konania začatého voči nim.(130)
106. V tejto súvislosti sa domnievam, že vzhľadom na to, že oznámenie o výhradách spresňovalo, že jediné a pokračujúce porušenie namietané Komisiou sa vzťahuje na spojenia s tretími krajinami, odvolateľky mohli k tomuto bodu účinne uplatniť svoje tvrdenia.
107. Pokiaľ ide o sporné rozhodnutie, Air Canada a Cargolux tvrdia, že dôkladné a podrobné odôvodnenie a výklad Všeobecného súdu, ktoré sa týkajú uplatnenia kritéria kvalifikovaných účinkov, neboli súčasťou tohto rozhodnutia.(131) Ako však vyplýva z vyššie uvedenej analýzy, treba uviesť, že sporné rozhodnutie najmä v odôvodnení 1045 výslovne odkazuje na bezprostredné, podstatné a predvídateľné účinky vytýkaného správania na vnútornom trhu, čo poskytlo týmto odvolateľkám príležitosť predložiť Všeobecnému súdu veľmi podrobné žalobné dôvody alebo výhrady.(132)
c) O obrátení dôkazného bremena
108. Niektoré odvolateľky(133) vytýkajú Všeobecnému súdu, že zamietol žalobný dôvod založený na neexistencii kvalifikovaných účinkov porušenia z dôvodu, že nevyvrátili existenciu týchto účinkov, ktorú však Komisia nepreukázala.(134) Všeobecný súd tak obrátil dôkazné bremeno zaťažujúce Komisiu tým, že ho preniesol na odvolateľky.(135)
109. V tejto súvislosti chcem uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že hoci dôkazné bremeno nesie Komisia, pokiaľ tvrdí, že došlo k porušeniu pravidiel hospodárskej súťaže, skutkové okolnosti, na ktoré sa odvoláva, si môžu svojou povahou vyžadovať vysvetlenie alebo odôvodnenie zo strany druhého účastníka konania, a ak tie nie sú poskytnuté, možno dospieť k záveru, že dôkazné bremeno bolo unesené.(136)
110. Podľa môjho názoru je dotknuté tvrdenie podriadené tvrdeniu, ktoré sa týka preukázania existencie kvalifikovaných účinkov v tom zmysle, že ak Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch správne konštatoval, že odôvodnenie Komisie v spornom rozhodnutí týkajúce sa kvalifikovaných účinkov vytýkaného správania na vnútornom trhu bolo správne,(137) je opodstatnené dospieť k záveru, že Komisia uniesla svoje (počiatočné) dôkazné bremeno a že účastníkom konania prináležalo predložiť vlastné dôkazy na spochybnenie posúdenia Komisie tým, že preukážu, že sporné rozhodnutie bolo poznačené nesprávnym právnym posúdením v tomto bode.
111. Zastávam preto názor, že Všeobecný súd odmietnutím tvrdení účastníkov konania v tomto ohľade nepreniesol dôkazné bremeno, ale iba konštatoval, že nie sú schopní predložiť dôkaz opaku.
112. Na záver sa domnievam, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď stanovil právomoc Komisie konštatovať a sankcionovať porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP v súvislosti s prichádzajúcimi službami nákladnej dopravy.
B. O odvolacích dôvodoch týkajúcich sa dôvodnosti sporného rozhodnutia
113. Niektoré odvolateľky uvádzajú odvolacie dôvody, ktoré sa v príslušnom poradí týkajú: účasti na jedinom a pokračujúcom porušení (1), len čiastočného zrušenia sporného rozhodnutia voči spoločnostiam LATAM Airlines Group a Lan Cargo (2) a premlčania právomoci Komisie ukladať sankcie, pokiaľ ide o Air Canada a Singapore Airlines (3).
1. O účasti na jedinom a pokračujúcom porušení
114. Svojimi odvolacími dôvodmi analyzovanými nižšie niektoré žalobkyne spochybňujú z rôznych hľadísk svoju účasť na jedinom a pokračujúcom porušení sankcionovanom Komisiou. Ide o zodpovednosť spoločnosti Air Canada za spojenia, ktoré nikdy neprevádzkovala alebo ktoré nemohla legálne prevádzkovať, konkrétne spojenia vnútri EHP a spojenia medzi Úniou a Švajčiarskom (ďalej len „irelevantné spojenia“) (a), porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o Cargolux (b), zodpovednosť za bezpečnostnú prirážku, pokiaľ ide tiež o Cargolux (c), ako aj o nesprávne posúdenie dôkazov, pokiaľ ide o Cathay Pacific Airways (d).
a) O zodpovednosti spoločnosti Air Canada za irelevantné spojenia
115. Vo svojom druhom odvolacom dôvode Air Canada tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval jej zodpovednosť za irelevantné spojenia.
116. Komisia v spornom rozhodnutí odmietla tvrdenia niektorých účastníkov konania v súvislosti s relevantnosťou kontaktov týkajúcich sa irelevantných spojení, pričom v podstate vychádzala z pojmu „jediné a pokračujúce porušenie“. Konkrétne Komisia dospela k záveru, že po prvé „všetky kontakty sa týkali prirážok…, prebiehali súbežne… a týkali sa z veľkej časti tých istých dopravcov…“ (odôvodnenie 888), po druhé že „prirážky [boli] všeobecne uplatniteľnými opatreniami, ktoré [neboli] špecifické pre jedno spojenie“ (odôvodnenie 889), a po tretie že „kontakty týkajúce sa spojení, ktoré dopravcovia nikdy neprevádzkovali alebo ktoré nemohli legálne prevádzkovať, [boli] relevantné na preukázanie existencie jediného a pokračujúceho porušenia, keďže žiadna neprekonateľná prekážka nebránila účastníkom poskytovať služby leteckej nákladnej dopravy na týchto spojeniach“ (odôvodnenie 890).(138)
117. Všeobecný súd v rozsudku Air Canada odmietol tvrdenie odvolateľky založené na tom, že preukázala, že čelila „neprekonateľným prekážkam“, ktoré jej bránili poskytovať služby leteckej nákladnej dopravy na irelevantných spojeniach.(139)
118. Odvolateľka, ktorá sa domnieva, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho predpokladu, keď odmietol toto tvrdenie z dôvodu, že postavenie potenciálneho konkurenta nebolo podmienkou pripísania zodpovednosti odvolateľke v súvislosti s týmito spojeniami, uvádza štyri výhrady.
119. Po prvé v bodoch 376 až 379 rozsudku Air Canada Všeobecný súd podľa nej tým, že svoju odpoveď zameral výlučne na otázku týkajúcu sa postavenia potenciálneho konkurenta, vykonal nahradenie odôvodnenia. V tejto súvislosti chcem uviesť, že Všeobecný súd len uviedol, že postavenie potenciálneho konkurenta, na ktoré Komisia poukázala v odôvodnení 890 sporného rozhodnutia, nebolo rozhodujúcim prvkom vzhľadom na ďalšie prvky preskúmané v tomto rozhodnutí, a najmä vzhľadom na spoločný protisúťažný cieľ, ako aj účasť odvolateľky na zosúladenom postupe týkajúcom sa irelevantných spojení a jej vedomosť o činnostiach týkajúcich sa týchto spojení, na ktorých sa priamo nezúčastnila. Preto sa nedomnievam, že Všeobecný súd nahradil posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením.
120. Po druhé Všeobecný súd údajne porušil jej právo na obhajobu, pretože v bodoch 364 až 377 rozsudku Air Canada vychádzal z judikatúry a argumentácie, ktoré neboli uvedené v spornom rozhodnutí. V tejto súvislosti chcem uviesť, že Všeobecný súd sa v týchto pasážach obmedzil na uvedenie zásad uplatniteľných v oblasti obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa v kontexte jediného a pokračujúceho porušenia bez toho, aby porušil právo odvolateľky na obhajobu.(140)
121. Po tretie Všeobecný súd podľa odvolateľky porušil povinnosť odôvodnenia tým, že nevysvetlil relevantnosť citovanej judikatúry na vyvodenie záveru uvedeného v bode 377 rozsudku Air Canada. V tejto súvislosti stačí uviesť, že v dotknutej pasáži tohto rozsudku sa Všeobecný súd na základe tej istej judikatúry uvedenej v bodoch 364 až 376 uvedeného rozsudku obmedzil na zhrnutie podmienok, za ktorých Komisia mohla odvolateľku považovať za zodpovednú za jediné a pokračujúce porušenie v súvislosti s irelevantnými spojeniami. Toto zhrnutie pritom nie je odôvodnením jeho posúdenia týkajúceho sa zodpovednosti odvolateľky, ktoré bolo uvedené následne, a to v bodoch 378 až 385 toho istého rozsudku.
122. Po štvrté sa Všeobecný súd podľa odvolateľky dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že uvedená judikatúra umožňuje podporiť záver, podľa ktorého existencia prinajmenšom potenciálneho konkurenčného vzťahu medzi dopravcami, ktorý je implicitne uvedený v odôvodnení 890 sporného rozhodnutia, nie je podmienkou na to, aby bola odvolateľke pripísaná zodpovednosť za dotknuté jediné a pokračujúce porušenie. Domnievam sa, že touto výhradou pritom odvolateľka bez toho, aby spochybňovala prvé dva dôvody, na základe ktorých Komisia zohľadnila kontakty týkajúce sa irelevantných spojení (odôvodnenia 888 a 889 sporného rozhodnutia), spochybňuje posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa tretieho dôvodu (odôvodnenie 890 tohto rozhodnutia), pričom tvrdí, že na rozdiel od toho, čo konštatovala Komisia, existovali „neprekonateľné prekážky“, ktoré jej bránili poskytovať služby na týchto spojeniach (a teda byť kvalifikovaná ako „potenciálny konkurent“). V tejto súvislosti sa stanoviská účastníkov konania rozchádzajú v otázke, či tri dôvody, z ktorých Komisia vychádzala v odôvodneniach 888 až 890 sporného rozhodnutia, sú kumulatívne, ako tvrdí Air Canada, alebo či sú naopak alternatívne, ako tvrdí Komisia vo svojich písomných podaniach.
123. Podľa môjho názoru sa Komisia v odôvodneniach 888 až 890 sporného rozhodnutia obmedzila na vymenovanie rôznych prvkov, na základe ktorých v prejednávanej veci vyvodila zodpovednosť účastníkov konania, ktorí sa odvolávali na sporné tvrdenie. Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, ako to zhrnul Všeobecný súd v bode 377 rozsudku Air Canada, že pripísanie zodpovednosti podniku v rámci jediného a pokračujúceho porušenia závisí hlavne od dvoch prvkov, a to jednak od skutočnosti, že tento podnik zamýšľal prispieť svojím vlastným správaním k spoločným cieľom sledovaným všetkými účastníkmi, a jednak od toho, že mal vedomosť o protiprávnych správaniach, ktoré plánovali alebo uskutočnili ďalšie podniky sledujúce rovnaké ciele, alebo že ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko.(141) V tejto súvislosti, ako uviedol Všeobecný súd v bode 379 rozsudku Air Canada, postavenie (potenciálneho) konkurenta nie je rozhodujúcim prvkom na účely pripísania zodpovednosti.
124. Hoci je teda pravda, že tvrdenie založené na neexistencii „neprekonateľných prekážok“ poskytovania služieb leteckej nákladnej dopravy na irelevantných spojeniach bolo súčasťou prvkov, na základe ktorých Komisia konštatovala zodpovednosť odvolateľky za správanie na týchto spojeniach, tento prvok nebol v tomto ohľade rozhodujúci. Zdá sa mi teda, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 380 až 385 rozsudku Air Canada potvrdil záver Komisie, ktorým uznala zodpovednosť odvolateľky z dôvodu, že sa jednak podieľala na zosúladenom postupe týkajúcom sa irelevantných spojení a jednak že vedela o protisúťažných činnostiach týkajúcich sa týchto spojení, na ktorých sa priamo nezúčastnila.
b) O porušení zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o Cargolux
125. V druhej časti svojho štvrtého odvolacieho dôvodu Cargolux tvrdí, že Všeobecný súd porušil zásadu rovnosti zaobchádzania(142) tým, že na jednej strane vylúčil účasť spoločnosti British Airways na časti porušenia týkajúcej sa odmietnutia platiť provízie a znížil pokutu uloženú tejto spoločnosti, a nie pokutu uloženú spoločnosti Cargolux napriek existencii podobných dôkazov, a na druhej strane znížil pokutu uloženú spoločnosti SAS Cargo vzhľadom na jej obmedzenú účasť na časti porušenia týkajúcej sa odmietnutia platiť provízie, a nie pokutu uloženú spoločnosti Cargolux napriek podobnej dĺžke sporného správania.
126. Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady rovnosti zaobchádzania voči spoločnosti Cargolux v porovnaní so spoločnosťou British Airways, v prvom rade stačí konštatovať, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora rozhodnutie, ktorým sa konštatuje existencia kartelu, predstavuje súbor rozhodnutí určených jednotlivým adresátom, pričom platnosť jedného z týchto rozhodnutí nemá vplyv na platnosť ostatných.(143) Z ustálenej judikatúry navyše vyplýva, že dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania musí byť v súlade s dodržaním zásady zákonnosti, podľa ktorej sa nikto nemôže vo svoj prospech dovolávať protiprávnosti, ku ktorej došlo na úkor iného.(144) Ďalej, ako uviedla Komisia, nie je dôležité množstvo dôkazov zohľadnených na preukázanie účasti, ale skôr to, či súbor nepriamych dôkazov, na ktoré sa inštitúcia odvoláva, posudzovaný ako celok, je dostatočne presný a zhodný na podporu pevného presvedčenia, že podnik sa zúčastnil na jedinom a pokračujúcom porušení.(145) Napokon dôkazy v prejednávanej veci sa týkajú účasti rôznych dopravcov na jedinom a pokračujúcom porušení. Tieto dôkazy teda musí Komisia preskúmať s ohľadom na osobitnú situáciu každého dopravcu a nemožno ich vykladať jednoznačne bez ohľadu na ich kontext.(146) Toto tvrdenie treba teda odmietnuť.
127. Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady rovnosti zaobchádzania voči spoločnosti Cargolux v porovnaní so spoločnosťou SAS Cargo Group, stačí uviesť, že hoci Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej právomoci musí dodržiavať okrem iného povinnosť odôvodnenia, ako aj zásadu rovnosti zaobchádzania,(147) v prejednávanej veci z právneho hľadiska dostatočne uviedol prvky, ktoré zohľadnil pri stanovení pokuty, ktorá má byť uložená spoločnosti Cargolux.(148) Vzhľadom na to, že Všeobecný súd v predmetnej veci rozhodoval o spornom rozhodnutí len v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti Cargolux, nemožno sa domnievať, že bol povinný zohľadniť situáciu iných podnikov, ktorých sa toto rozhodnutie týka, a to tým skôr, že ako vyplýva z rozsudku Cargolux Airlines, odvolateľka na Všeobecnom súde neuplatnila tvrdenie založené na nerovnosti zaobchádzania.
c) O zodpovednosti spoločnosti Cargolux za bezpečnostnú prirážku
128. V tretej časti svojho štvrtého odvolacieho dôvodu Cargolux tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že Komisia mohla konštatovať, že Cargolux sa naďalej podieľala na zložke jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcej sa bezpečnostnej prirážky počas období, keď bolo nesporné, že neexistoval dôkaz o kontaktoch, do ktorých by bola zapojená (ďalej len „nedostatočné obdobia“).
129. Všeobecný súd v rozsudku Cargolux Airlines totiž uznal, že sporné rozhodnutie obsahovalo „medzeru“ v dôkazoch uvedených na preukázanie dotknutej účasti (bod 467).(149) Všeobecný súd pritom dospel k záveru, pričom sa opieral o okolnosti prejednávanej veci (body 473 až 476), že Komisia mohla uviesť, že účasť odvolateľky na zložke jediného a trvajúceho porušenia týkajúcej sa bezpečnostnej prirážky pokračovala počas týchto období (bod 477). Relevantnosť všetkých týchto okolností odvolateľka spochybňuje na základe tvrdení, ktoré však nepovažujem za presvedčivé.
130. Na úvod chcem konštatovať, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora treba pripomenúť, že skutočnosť, že dôkaz o existencii dohody alebo minimálne o realizácii tejto dohody podnikom nebol predložený za určité stanovené obdobia, nebráni tomu, aby sa porušenie chápalo ako existujúce počas celého obdobia dlhšieho, ako je toto obdobie, pokiaľ by takýto záver vyplýval z objektívnych a jednoznačných indícií. Skutočnosť, že sa kartel v rámci porušenia trvajúceho niekoľko rokov prejavuje v rôznych obdobiach, ktoré môžu byť oddelené kratšími alebo dlhšími časovými intervalmi, nemá vplyv na existenciu tohto kartelu, pokiaľ rôzne činnosti tvoriace toto porušenie majú jediný cieľ a spadajú do rámca porušenia, ktoré má jednotný a pokračujúci charakter.(150)
131. Pokiaľ ide o tvrdenia uvádzané odvolateľkou, po prvé odmieta konštatovanie Všeobecného súdu uvedené v bode 473 rozsudku Cargolux Airlines, podľa ktorého palivová prirážka (v súvislosti s ktorou účasť odvolateľky trvala počas celého relevantného obdobia) a bezpečnostná prirážka patria do jedného a toho istého porušenia, ktoré sleduje jediný cieľ, pričom preberá tvrdenia uvedené v rámci druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu, ktoré nie sú predmetom týchto cielených návrhov.(151)
132. Po druhé odvolateľka spochybňuje záver Všeobecného súdu uvedený v bode 474 rozsudku Cargolux Airlines, podľa ktorého zavedenie bezpečnostnej prirážky vyžadovalo podstatne menej časté kontakty než zavedenie palivovej prirážky, keďže nevychádza z indície, ktorej vývoj si vyžadoval pravidelné úpravy. Spochybňuje tým skutkové posúdenia Všeobecného súdu bez toho, aby preukázala akékoľvek skreslenie skutkových okolností alebo dôkazov.
133. Po tretie odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bode 475 rozsudku Cargolux Airlines obrátil dôkazné bremeno, keď uviedol, že odvolateľka nespochybnila, že účinky koordinácie týkajúcej sa bezpečnostnej prirážky pretrvávali počas nedostatočných období, ani netvrdila, že nevedela o tom, že ostatní obvinení dopravcovia počas tohto obdobia naďalej pokračovali v koordinácii v súvislosti s bezpečnostnou prirážkou. Domnievam sa však, že Všeobecný súd chcel týmito pripomienkami len poznamenať, že keď Komisia preukázala v súlade s dôkazným bremenom, ktoré znáša, že bezpečnostná prirážka vyvolávala účinky až do konca relevantného obdobia a že počas tohto obdobia dochádzalo ku kontaktom medzi dopravcami, odvolateľka mala prípadne predložiť dôkaz opaku.
134. Po štvrté odvolateľka spochybňuje tvrdenie uvedené v bode 476 rozsudku Cargolux Airlines, podľa ktorého nepreukázala, a dokonca ani netvrdila, že sa verejne dištancovala od koordinácie týkajúcej sa bezpečnostnej prirážky počas nedostatočných období, alebo nepreukázala, že počas tohto obdobia obnovila čestné a nezávislé súťažné správanie na relevantnom trhu. Nepredkladá však dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že toto konštatovanie je poznačené skreslením skutkových okolností. Toto tvrdenie sa mi navyše zdá byť neúčinné, keďže táto absencia verejného dištancovania sa nie je jediným prvkom, na ktorom Všeobecný súd založil svoj záver.(152)
135. Navrhujem teda dotknutú časť odvolacieho dôvodu zamietnuť.
d) O nesprávnom posúdení dôkazov, pokiaľ ide o Cathay Pacific Airways
136. Vo svojom štvrtom a piatom odvolacom dôvode Cathay Pacific Airways okrem iného tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď prijal dôkazy týkajúce sa správania, ku ktorému došlo pred obdobím porušenia, alebo ktoré nepatrili do územnej právomoci Komisie, na podporu svojho záveru, podľa ktorého sa odvolateľka zúčastnila na jedinom a pokračujúcom porušení.(153) Hlavné tvrdenie odvolateľky je v podstate založené na tom, že Všeobecný súd potvrdil dôkazy použité Komisiou bez toho, aby vysvetlil, či tieto dôkazy posúdil ako „podporné“ prvky iných (priamych) dôkazov, alebo či ich považoval za priame dôkazy o účasti odvolateľky na jedinom a pokračujúcom porušení.(154)
137. V tejto súvislosti sa Všeobecný súd v rozsudku Cathay Pacific Airways pri skúmaní prvej výhrady tretej časti tretieho žalobného dôvodu, ktorá je založená na pochybeniach pri pripísaní jediného a pokračujúceho porušenia odvolateľke, venoval najmä zohľadneniu kontaktov pred obdobím porušenia a mimo územnej právomoci Komisie.(155)
138. Pokiaľ ide v prvom rade o kontakty predchádzajúce obdobiu porušenia, Všeobecný súd na jednej strane uviedol, že viaceré kontakty spochybňované odvolateľkou sa týkali spojení, ktoré spadajú do jej kompetencie (body 315 až 321). Na druhej strane konštatoval, že zvyšné spochybňované kontakty, hoci k nim došlo v tretích krajinách alebo zahŕňali miestnych zamestnancov obvinených dopravcov v týchto krajinách, mohli byť napriek tomu relevantné (bod 322)(156) a že posúdenie týchto kontaktov v podstate nebolo rozhodujúce na účely prijatého riešenia (bod 323). Všeobecný súd v podstate overil relevantnosť týchto kontaktov vo vzťahu k predmetnému jedinému a pokračujúcemu porušeniu len v tomto kontexte (body 325 až 327)(157) a dospel k záveru, že odvolateľka „netvrdila, že tieto kontakty nepodporujú výklad iných dôkazov“, a že sa netvrdilo, že „sa na ne nevzťahuje právomoc Komisie“. Spresnil, že približne štyridsať kontaktov spochybňovaných odvolateľkou patrí medzi takmer 90 sporných kontaktov, ktoré Komisia preskúmala v spornom rozhodnutí (bod 328).
139. Pokiaľ ide v druhom rade o kontakty existujúce mimo územnej právomoci Komisie, Všeobecný súd podobne spresnil, že na jednej strane keďže sa tieto kontakty týkali spojení s odletom zo Švajčiarska bez rozdielu, Komisii nemožno vytýkať, že sa domnievala, že sa týkali aj spojení medzi Úniou a Švajčiarskom (bod 332), a na druhej strane že tieto kontakty mali tiež podporiť takmer 90 kontaktov, ktoré Komisia uviedla na účely preukázania účasti žalobkyne na jedinom a pokračujúcom porušení (body 333 a 334).
140. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásadou prevládajúcou v práve Únie, pokiaľ ide o dôkaznú hodnotu dôkazov, je zásada voľného hodnotenia dôkazov a jediným relevantným kritériom pri posúdení predložených dôkazov je ich vierohodnosť.(158) Hoci je úlohou Komisie, aby na podporu presvedčenia, že došlo k porušeniu, predložila presné a zhodujúce sa dôkazy, každý predložený dôkaz však nemusí nevyhnutne zodpovedať týmto kritériám vo vzťahu ku každému prvku porušenia. Postačuje, ak súbor indícií, o ktoré sa Komisia opiera, zodpovedá tejto požiadavke v celkovom posúdení.(159)
141. V prejednávanej veci sa domnievam, že Všeobecný súd nebol povinný špecifikovať povahu hlavného dôkazu alebo „podporného“ prvku každého dôkazu preskúmaného v rozsudku Cathay Pacific Airways, keďže skúmané dôkazy podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov uvedenej v predchádzajúcom bode vyššie postačovali na podporu presvedčenia, že došlo k porušeniu.
142. V rozsudku Cathay Pacific Airways totiž Všeobecný súd na jednej strane uviedol relevantnosť niektorých dôkazov spochybňovaných odvolateľkou (body 315 až 321), čo odvolateľka v rámci skúmaných tvrdení nespochybňuje, a na druhej strane vysvetlil, že ostatné dôkazy spochybňované odvolateľkou mohli byť relevantné, pričom spresnil, že v každom prípade tieto kontakty mohli byť užitočné na „podporu“ ostatných dôkazov vzhľadom na to, že uvedené kontakty boli len časťou približne 90 kontaktov, o ktoré sa Komisia opierala v spornom rozhodnutí (body 328 a 333).
143. Kvalifikáciu kontaktov, ktoré mali „podporiť“ ďalšie dôkazy, teda Všeobecný súd vykonal subsidiárne a vo vzťahu k časti sporných kontaktov, čo tvrdenia odvolateľky nespochybňujú.
144. Za okolností prejednávanej veci sa preto domnievam, že Všeobecný súd nebol povinný kvalifikovať dôkaznú hodnotu každého prvku týchto dôkazov, aby potvrdil posúdenie Komisie týkajúce sa relevantnosti týchto kontaktov, a že treba odmietnuť tvrdenia odvolateľky.
2. O (len) čiastočnom zrušení sporného rozhodnutia voči spoločnostiam LATAM Airlines Group a Lan Cargo
145. Vo svojom prvom odvolacom dôvode LATAM Airlines Group a Lan Cargo tvrdia, že Všeobecný súd po tom, čo vylúčil zodpovednosť odvolateliek za zložky jediného a pokračujúceho porušenia týkajúce sa bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie, nesprávne zrušil sporné rozhodnutie len čiastočne, pretože tieto zložky nemožno oddeliť od ďalšej zložky jediného a pokračujúceho porušenia, a to palivovej prirážky. Všeobecný súd konkrétne neodôvodnil oddeliteľnosť týchto zložiek a preniesol na odvolateľky dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu ich zodpovednosti za palivovú prirážku. V každom prípade sa dopustil pochybenia, pokiaľ ide o oddeliteľnosť zložiek.
146. V tejto súvislosti Súdny dvor už v podstate rozhodol, že v rámci jediného a pokračujúceho porušenia je Komisia oprávnená pripisovať podniku zodpovednosť iba za správania, na ktorých sa priamo zúčastňoval, a za správania zamýšľané alebo uskutočnené ďalšími účastníkmi sledujúcimi rovnaké ciele, aké sledoval tento podnik a v prípade ktorých je preukázané, že o nich vedel alebo ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko. Súdny dvor však spresnil, že to nemôže viest k zbaveniu sa zodpovednosti tohto podniku za správania, na ktorých sa nesporne zúčastnil alebo za ktoré ho možno skutočne považovať za zodpovedný.(160) Takéto rozdelenie rozhodnutia Komisie, ktoré kvalifikuje celkový kartel ako jediné a pokračujúce porušenie, je však možné iba vtedy, ak na jednej strane uvedenému podniku bolo v správnom konaní umožnené oboznámiť sa s tým, že mu je rovnako vytýkané každé zo správaní tvoriacich porušenie, a teda brániť sa v tomto smere, a ak na druhej strane je uvedené rozhodnutie v tejto súvislosti dostatočne jasné.(161)
147. Ako pritom uvádza Komisia vo svojich písomných pripomienkach, tieto dve posledné uvedené podmienky nie sú v prejednávanej veci spochybnené, keďže oznámenie o výhradách a sporné rozhodnutie jasne uvádzajú, že odvolateľky sa podieľali na každej zo zložiek jediného a pokračujúceho porušenia.
148. Odvolateľky však tvrdia, že v prejednávanej veci bezpečnostná prirážka a odmietnutie platiť provízie neboli oddeliteľné od palivovej prirážky, keďže ide o „rovnocenné zložky“ jediného a pokračujúceho porušenia, medzi ktorými Komisia v spornom rozhodnutí nestanovila žiadnu hierarchiu.(162) Komisia navyše sama uznala, že obe dotknuté zložky nie sú oddeliteľné, keď v odôvodnení 863 tohto rozhodnutia dospela k záveru, že „by bolo neprirodzené rozdeliť takéto pokračujúce správanie, ktoré je charakterizované jediným cieľom, na viacero jednotlivých porušení, hoci ide o jediné porušenie, ktoré sa postupne prejavuje tak vo forme dohôd, ako aj zosúladených postupov“.(163)
149. Chcem poznamenať, ako zdôrazňuje Komisia vo svojich písomných pripomienkach, že potreba preukázať, že prvky, ktorých čiastočné zrušenie sa požaduje, sú „oddeliteľné“ od zvyšku konania, nevyžaduje, aby tieto prvky boli nutne kvalifikované ako „doplnkové“.(164) Otázkou teda je, či správanie týkajúce sa palivovej prirážky, za ktoré Všeobecný súd uznal zodpovednosť odvolateliek, je „oddeliteľné“ od správania týkajúceho sa bezpečnostnej prirážky, v súvislosti s ktorým Všeobecný súd zodpovednosť odvolateliek vylúčil.
150. Okrem toho si nemyslím, že výraz použitý Komisiou v odôvodnení 863 sporného rozhodnutia, podľa ktorého „by bolo neprirodzené rozdeliť takéto pokračujúce správanie… na viacero jednotlivých porušení“, je rozhodujúci, pokiaľ ide o kvalifikáciu predmetného porušenia. Týmto výrazom totiž Komisia chcela spresniť hranice pojmu „jediné a pokračujúce porušenie“, ako sa uplatňuje na rôzne postupy, ktorých sa dopustili účastníci a ktoré sledujú rovnaký protisúťažný cieľ, či už tieto postupy môžu alebo nemôžu predstavovať samostatné porušenia, ako jasne spresňuje v odôvodnení 862 tohto rozhodnutia.(165) Okrem toho, ako pripomenula Komisia v priebehu konania na Súdnom dvore, každé konštatovanie jediného a pokračujúceho porušenia vychádza z predpokladu, že by bolo neprirodzené rozdeliť ho na jednotlivé zložky.
151. Hoci je pravda, že v oznámení o výhradách a v spornom rozhodnutí Komisia preukázala, že odvolateľky sa podieľali na zložke jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcej sa palivovej prirážky(166) (čo nie je spochybnené v rámci skúmaného odvolacieho dôvodu), je tiež pravda, že v tomto rozhodnutí Komisia nespresnila, že koordinácia týkajúca sa palivovej prirážky, za ktorú bola uznaná zodpovednosť odvolateliek, predstavuje nielen zložku jediného a pokračujúceho porušenia, ale aj samostatné porušenie.
152. Všeobecný súd v rozsudku LATAM Airlines Group a Lan Cargo zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom odvolateľkám pripísalo zložky jediného a pokračujúceho porušenia týkajúce sa bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie, avšak rozhodol, že nie je potrebné zrušiť sporné rozhodnutie v celom rozsahu, pretože odvolateľky nepreukázali, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatovala, že sa podieľali na uvedenom porušení.(167) Všeobecný súd pritom neuvádza žiadne vysvetlenie, pokiaľ ide o to, či správanie týkajúce sa palivovej prirážky predstavovalo porušenie oddelené od správania týkajúceho sa bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie.
153. Ak sa však zameriame na podstatu posúdenia Komisie, z celého sporného rozhodnutia vyplýva, že postupy týkajúce sa každej zo zložiek jediného a pokračujúceho porušenia boli touto inštitúciou považované za porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP. Napríklad v odôvodnení 846 tohto rozhodnutia Komisia vysvetlila, že jeho adresáti udržiavali dvojstranné a mnohostranné kontakty, v rámci ktorých koordinovali svoje správanie alebo ovplyvňovali tvorbu cien, čo v konečnom dôsledku viedlo k stanoveniu cien v súvislosti s palivovou prirážkou, bezpečnostnou prirážkou a odmietnutím platiť provízie. Z tejto pasáže tak jasne vyplýva, že vytýkané správanie, ktoré bolo kvalifikované ako „stanovenie cien“, a teda implicitne ako porušenie uvedených ustanovení, pozostávalo z troch prvkov jediného a pokračujúceho porušenia. Pochybujem o tom, že žiadny z dotknutých účastníkov konania si nebol vedomý toho, že jeho správanie vo vzťahu ku každej zložke porušenia alebo prinajmenšom koordinácia týkajúca sa oboch prirážok(168) nepredstavovali sami osebe „stanovenie cien“, a teda porušenie vyššie uvedených ustanovení.(169)
154. Domnievam sa teda, že Všeobecný súd nebol povinný výslovne odôvodniť svoje stanovisko k otázke, či palivová prirážka je „porušením“ ako takým, keďže odvolateľkám bolo v správnom konaní umožnené oboznámiť sa s tým, že im je rovnako vytýkané každé samostatné správanie tvoriace jediné a pokračujúce porušenie, a teda brániť sa v tomto smere, a sporné rozhodnutie bolo v tomto ohľade dostatočne jasné.(170)
155. Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie odvolateliek založené na obrátení dôkazného bremena, stačí uviesť, že v bode 632 rozsudku LATAM Airlines Group a Lan Cargo, ktorý odvolateľky spochybňujú, keď Všeobecný súd uvádza, že odvolateľky „nepreukázali, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatovala, že sa podieľali na uvedenom porušení“, Všeobecný súd odkazuje na bod 581 tohto rozsudku, ktorý uzatvára jeho predchádzajúcu analýzu účasti odvolateliek na zložke jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcej sa palivovej prirážky od 22. júla 2005, ako je uvedená v bode 580 uvedeného rozsudku. Všeobecný súd teda až po tom, čo rozhodol, že Komisia poskytla dôkaz o tejto účasti, dodal, že odvolateľky nepredložili dôkaz opaku. Všeobecný súd tak neobrátil dôkazné bremeno, ale len konštatoval, že vzhľadom na dôkazy poskytnuté Komisiou odvolateľky nepredložili dôkaz opaku.
3. O premlčaní právomoci Komisie ukladať sankcie, pokiaľ ide o Air Canada a Singapore Airlines
156. Vo svojom treťom a štvrtom odvolacom dôvode Air Canada a Singapore Airlines tvrdia, že Všeobecný súd mal ex offo konštatovať, že právomoc uložiť sankcie za ich správanie týkajúce sa spojení vnútri EHP a spojení medzi Úniou a Švajčiarskom bola premlčaná od 14. februára 2016,(171) ako to na návrh účastníkov konania urobil voči spoločnostiam Japan Airlines, Cathay Pacific Airways a LATAM Airlines Group.(172) Odvolací dôvod založený na premlčaní sankčnej právomoci Komisie podľa článku 25 nariadenia č. 1/2003 je totiž dôvodom týkajúcim sa verejného poriadku na základe viacerých základných zásad.(173)
157. Na úvod chcem pripomenúť, ako uviedli niektorí generálni advokáti,(174) že žalobný dôvod sa týka verejného poriadku jednak vtedy, keď porušené pravidlo má slúžiť základnému cieľu alebo základnej hodnote právneho poriadku Únie a pri dosiahnutí tohto cieľa alebo tejto hodnoty má zásadnú úlohu, a jednak vtedy, keď toto pravidlo bolo stanovené v záujme tretích osôb alebo verejnosti všeobecne, a nie iba v záujme bezprostredne dotknutých osôb.
158. Hoci sa súd Únie dodnes nevyjadril k otázke, či má Všeobecný súd právomoc zohľadniť ex offo dôvod založený na premlčaní rozhodnutia o uložení pokuty za porušenie práva hospodárskej súťaže, navrhujem odpovedať na túto otázku záporne. Je pravda, že dotknutá premlčacia lehota môže do určitej miery slúžiť základným cieľom právneho poriadku Únie. Táto lehota však nie je stanovená v záujme tretích osôb alebo spoločnosti, ale iba v záujme dotknutých osôb.
159. Po prvé sa totiž domnievam, že táto lehota nie je procesnou lehotou, ale skôr lehotou, ktorá vedie k zániku možnosti podať žalobu.
160. V tejto súvislosti chcem uviesť, že hoci ide o odlišné oblasti, Súdny dvor okrem iného rozhodol, že premlčanie predstavuje námietku neprípustnosti, ktorá sa na rozdiel od procesných lehôt netýka verejného poriadku, ale zastavuje konanie o žalobe o určenie zodpovednosti len na návrh žalovaného,(175) a v rámci žaloby v oblasti verejnej služby, že žalobný dôvod založený na nedodržaní premlčacej lehoty sa netýka verejného poriadku.(176) Zdôvodnenie týchto rozhodnutí je podľa môjho návrhu uplatniteľné aj v prejednávanej veci. Účelom dotknutého pravidla je totiž chrániť záujmy osôb podliehajúcich súdnej právomoci, a nie verejný záujem.
161. Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, teda dotknutá premlčacia lehota nie je porovnateľná s lehotou na podanie žaloby podľa článku 263 ZFEÚ, ktorej povaha týkajúca sa verejného poriadku nie je spochybnená. V tomto poslednom uvedenom prípade totiž existuje verejný záujem založený najmä na zásade právnej istoty, aby žaloby o neplatnosť rozhodnutí neboli podávané po uplynutí príslušnej lehoty, čo by vážne zasiahlo do právnej istoty, ktorú požívajú tretie osoby, pokiaľ ide o zákonnosť aktu inštitúcie Únie po uplynutí tejto lehoty.(177)
162. Po druhé sa mi nezdá, že by prekročenie dotknutej lehoty mohlo mať za následok stratu právomoci danej inštitúcie.
163. Hoci totiž Súdny dvor uviedol, že určité prekluzívne lehoty predstavujú dôvody týkajúce sa verejného poriadku, pokiaľ sa dotýkajú právomoci ratione temporis inštitúcie, ktorá sporné akty prijala,(178) takýto dôsledok sa jednoducho neviaže na uplynutie lehoty na prijatie aktu, ale skôr na neexistenciu alebo zrušenie právneho základu, ktorý oprávňuje autora aktu konať.(179) Uplynutie dotknutej premlčacej lehoty preto samo osebe nemá za následok stratu právomoci Komisie prijímať sankcie.
164. Po tretie kogentnú povahu žalobného dôvodu založeného na uplynutí premlčacej lehoty nemožno odôvodniť v podstate trestnoprávnou povahou pokút v oblasti hospodárskej súťaže v rámci článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).(180)
165. Hoci totiž Súdny dvor napriek ustanoveniam článku 23 ods. 5 nariadenia č. 1/2003, z ktorých vyplýva, že rozhodnutia ukladajúce pokuty za porušenie práva hospodárskej súťaže nemajú trestnoprávnu povahu, prinajmenšom implicitne uznal de facto trestnoprávnu povahu sankcií za porušenie práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže na účely uplatnenia trestnoprávnej časti článku 6 ods. 1 EDĽP,(181) domnievam sa, že právo hospodárskej súťaže nie je súčasťou „tvrdého jadra“ trestného práva, takže záruky stanovené v trestnom práve stricto sensu sa neuplatňujú v plnej miere.(182) Z toho vyplýva, že samotná de facto trestnoprávna povaha pokút neznamená verejný záujem na premlčaní sankčnej právomoci podľa článku 25 nariadenia č. 1/2003.
166. Po štvrté to isté platí, pokiaľ ide o odkazy v judikatúre Súdneho dvora na kogentnú povahu práva hospodárskej súťaže,(183) a konkrétnejšie na hospodársky verejný poriadok.(184) Skutočnosť, že právo hospodárskej súťaže funguje v podstate v prospech (hospodárskeho) verejného poriadku, totiž neznamená, že všetky tieto ustanovenia sú kogentné.(185)
167. Napokon, pokiaľ ide o zásadu rovnosti zaobchádzania, treba uviesť dve poznámky: na jednej strane z ustálenej judikatúry Súdneho dvora v podstate vyplýva, že rozhodnutie, ktorým sa konštatuje existencia kartelu, v podstate predstavuje súbor rozhodnutí určených jednotlivým adresátom, pričom platnosť jedného z týchto rozhodnutí nemá vplyv na platnosť ostatných rozhodnutí,(186) a na druhej strane ak z ustálenej judikatúry vyplýva, že podniky, ktoré podali žalobu, nie sú v rovnakej procesnej situácii ako podniky, ktoré ju nepodali,(187) tá istá zásada by sa podľa môjho názoru mala uplatniť na podniky, ktoré nevzniesli žalobný dôvod týkajúci sa premlčania.
168. Ďalej chcem poznamenať, že preskúmanie premlčacej lehoty zvyčajne zahŕňa skutkové posúdenie, ktoré sa v prípade, že dotknutý účastník konania nepredloží vecné dôkazy, dostáva do rozporu s dispozičnou zásadou a nemôže byť iniciované ex offo súdom Únie.(188) Okrem toho si kladiem otázku, či možnosť zrušiť ex offo rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie, po lehote na podanie žaloby, nepredstavuje riziko, že žaloby o náhradu škody podané jednotlivcami budú neistejšie (private enforcement).(189)
169. Na záver sa domnievam, že premlčacia lehota by sa nemala vykladať ako dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý musí súd Únie zohľadniť ex offo. Dotknuté odvolacie dôvody teda treba zamietnuť.
C. O výkone neobmedzenej právomoci Všeobecným súdom, pokiaľ ide o SAS Cargo Group
170. V rozsudku SAS Cargo Group Všeobecný súd tým, že prijal druhý žalobný návrh odvolateliek na zníženie výšky pokuty, čiastočne zrušil sporné rozhodnutie, pokiaľ ide o spoločnosti skupiny SAS Cargo Group, a vykonal svoju neobmedzenú právomoc,(190) aby znížil pokutu, ktorá im bola uložená. Pri výpočte základnej sumy pokuty však zohľadnil obrat dosiahnutý na spojeniach v rámci toho istého členského štátu (ďalej len „vnútroštátne predaje“(191)) v hodnote predajov týchto spoločností, pričom uviedol, že Komisia tento obrat vylúčila „nedopatrením“.(192) Všeobecný súd postupoval týmto spôsobom z dôvodu, že obrat z vnútroštátnych predajov spadal do rozsahu jediného a pokračujúceho porušenia,(193) a „aj na zabezpečenie rovnosti zaobchádzania s obvinenými dopravcami, ktorí podali žalobu“ proti spornému rozhodnutiu(194), a to bez ohľadu na skutočnosť, že Komisia, ktorej sa Všeobecný súd pýtal na zlučiteľnosť takéhoto vylúčenia so zásadou rovnosti zaobchádzania a s bodom 13 jej usmernení k metóde stanovenia pokút(195), sa domnievala, že pri výpočte pokuty nie je potrebné zohľadniť tento obrat.(196) Zníženie pokuty Všeobecným súdom bolo preto menšie, než aké by bolo uložené v prípade, keby k tejto oprave nedošlo.
171. Vo svojom piatom odvolacom dôvode vo veci SAS Cargo Group odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej súdnej právomoci porušil právo byť vypočutý a zásadu kontradiktórnosti (1), povinnosť odôvodnenia (2), zásadu ne ultra petita (3), ako aj prezumpciu neviny a zásadu rovnosti zaobchádzania (4).
1. O práve byť vypočutý a zásade kontradiktórnosti
172. Pokiaľ ide v prvom rade o právo byť vypočutý a zásadu kontradiktórnosti, odvolateľky vo veci SAS Cargo Group tvrdia, že nemali možnosť spochybniť záver Všeobecného súdu, podľa ktorého bola pokuta diskriminačná, keďže tento bod nikto z účastníkov konania nevzniesol.
173. Na úvod treba pripomenúť, že právo byť vypočutý, ako aj zásada kontradiktórnosti sú súčasťou práva na obhajobu a uplatňujú sa na všetky konania, ktoré môžu viesť k prijatiu rozhodnutia inštitúcie Únie, ktoré významne ovplyvňuje záujmy osoby.(197)
174. Právo byť vypočutý vo všeobecnosti zaručuje každému možnosť oznámiť účelne a efektívne svoj názor v priebehu správneho konania, a to skôr, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy,(198) zatiaľ čo zásada kontradiktórnosti zahŕňa jednak právo účastníkov konania oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim a jednak zákaz založiť súdne rozhodnutie na skutočnostiach alebo dokumentoch, s ktorými sa účastníci konania alebo ktorýkoľvek z nich nemohli oboznámiť a ku ktorým sa preto nemohli vyjadriť.(199)
175. Ako pritom uvádza Všeobecný súd v bode 937 rozsudku SAS Cargo Group a ako pripomínajú tie isté odvolateľky vo veci SAS Cargo Group vo svojich písomných podaniach, Všeobecný súd ich vyzval, aby sa vyjadrili k odpovediam Komisie na otázky položené Všeobecným súdom, vrátane otázky týkajúcej sa obratu, z ktorého Komisia vychádzala pri výpočtoch uložených pokút, prostredníctvom ktorej sa Všeobecný súd výslovne pýtal na dôvod, ktorý viedol Komisiu k vylúčeniu obratu týkajúceho sa vnútroštátnych predajov.
176. Za týchto okolností sa domnievam, že Všeobecný súd neporušil právo odvolateliek vo veci SAS Cargo Group byť vypočutý, ani zásadu kontradiktórnosti, keďže odvolateľky, ktoré vzniesli odvolací dôvod týkajúci sa preskúmania pokuty, ktorá im bola uložená, boli vypočuté v súvislosti so zahrnutím obratu z vnútroštátnych predajov do hodnoty predajov a mohli v tomto ohľade účinne vyjadriť svoje stanovisko.
177. Pokiaľ ide tvrdenie odvolateliek vo veci SAS Cargo Group, podľa ktorého otázka, ktorá im bola položená, nemala dostatočný obsah na to, aby právo byť vypočutý mohlo byť považované za naplnené, treba uviesť, že otázka položená Komisii, ku ktorej sa odvolateľky mali vyjadriť, výslovne odkazovala na skutočnosť, že z obratu bola vylúčená tzv. „kabotáž v Škandinávii“. Bolo teda predvídateľné, že Všeobecný súd môže bez ohľadu na stanovisko prijaté Komisiou prehodnotiť tento prvok vo svojej analýze.(200) Okrem toho hoci Všeobecnému súdu prináleží dodržiavať právo účastníkov konania na obhajobu, nie je povinný od nich žiadať, aby zaujali stanovisko k odôvodneniu, ktoré má v úmysle prijať na účely rozhodnutia v prejednávanom spore.(201)
2. O povinnosti odôvodnenia
178. Podľa odvolateliek vo veci SAS Cargo Group si Všeobecný súd nesplnil svoju povinnosť odôvodnenia tým, že neodpovedal na ich pripomienky, v ktorých uviedli, že sa nenachádzali v podobnej situácii ako ostatní dopravcovia a že na vnútroštátnych spojeniach nedošlo k žiadnemu nezákonnému konaniu, ktoré by odôvodňovalo zahrnutie obratu z vnútroštátnych predajov do hodnoty predajov.
179. V bodoch 935, 936 a 939 rozsudku SAS Cargo Group pritom Všeobecný súd po prvé rozhodol, že článok 1 ods. 1 sporného rozhodnutia sa vzťahuje na správania, ku ktorým dochádza tak na spojeniach medzi členskými štátmi alebo zmluvnými štátmi Dohody o EHP, ako aj na spojeniach zabezpečovaných v rámci jediného členského štátu alebo jediného zmluvného štátu, po druhé že za týchto podmienok vnútroštátne predaje spadajú do rozsahu jediného a pokračujúceho porušenia a po tretie že „nedopatrením“ sa obrat z vnútroštátnych predajov nezahrnul do hodnoty predajov. Všeobecný súd v bode 940 tohto rozsudku dospel k záveru, že „aj na zabezpečenie rovnosti zaobchádzania s obvinenými dopravcami, ktorí podali žalobu proti napadnutému rozhodnutiu“, je potrebné obrat z vnútroštátnych predajov zahrnúť do hodnoty predajov.
180. V tejto súvislosti sa domnievam, že Všeobecný súd jasne uviedol úvahy, ktorými sa riadil, čo navyše umožnilo odvolateľkám v tejto veci rozvinúť ich tvrdenia proti záverom Všeobecného súdu.(202) Je pravda, že odôvodnenie Všeobecného súdu sa nezdá byť koherentné, keď v bode 932 rozsudku z odpovede Komisie na svoje otázky usúdil, že bolo možné, že obrat z vnútroštátnych predajov nebol odpočítaný z hodnoty predajov uplatnenej na iných obvinených dopravcov, a v bode 939 tohto rozsudku dospel k záveru, že tento obrat nebol zahrnutý do hodnoty predajov. Toto konštatovanie sa však podľa všetkého týka skôr opodstatnenosti odôvodnenia Všeobecného súdu(203) a bude preskúmané neskôr.(204)
3. O zásade ne ultra petita
181. Podľa odvolateliek vo veci SAS Cargo Group Všeobecný súd porušil zásadu ne ultra petita tým, že zmenil základnú sumu pokuty v neprospech odvolateliek nad rámec záverov (či dokonca v rozpore so závermi) Komisie, čím vykonal preskúmanie ex offo, ktoré nespadá do jeho právomoci.
182. Na úvod treba pripomenúť, ako som uviedol v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Westfälische Drahtindustrie a Pampus Industriebeteiligungen/Komisia(205), že pokiaľ súd Únie vykonáva neobmedzenú súdnu právomoc na základe právomocí zverených článkom 31 nariadenia č. 1/2003, je nad rámec samotného preskúmania zákonnosti sankcie oprávnený nahradiť posúdenie Komisiou, teda autora aktu, v ktorom bola táto suma pôvodne stanovená, svojím posúdením na účely stanovenia výšky tejto sankcie. V dôsledku toho môže súd Únie zmeniť napadnutý akt, a to aj bez toho, aby ho zrušil, s cieľom zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu, pričom túto právomoc vykonáva s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti (preskúmanie de novo).(206) Z toho vyplýva, že hoci je rozsah tejto neobmedzenej súdnej právomoci prísne obmedzený, na rozdiel od preskúmania zákonnosti, na určenie výšky pokuty,(207) súd Únie je oprávnený ju uplatniť len vtedy, keď je mu otázka výšky pokuty predložená na posúdenie,(208) pričom uplatnenie tejto právomoci znamená definitívny prenos právomoci uložiť sankcie na súd Únie.(209)
183. Treba rovnako pripomenúť, že podľa Súdneho dvora však výkon neobmedzenej súdnej právomoci neznamená preskúmanie ex offo, keďže konanie na súdoch Únie je kontradiktórne. S výnimkou dôvodov týkajúcich sa verejného poriadku, ktoré je súd povinný zohľadniť ex offo, preto prináleží žalujúcej strane, aby vzniesla žalobné dôvody proti spornému rozhodnutiu a predložila dôkazy na podporu týchto dôvodov.(210) Z toho vyplýva, že neobmedzená právomoc Všeobecného súdu podlieha dispozičnej zásade, ktorej dôsledkom je zásada ne ultra petita.(211)
184. Okrem týchto informácií je rozsah výkonu neobmedzenej právomoci súdom Únie, pokiaľ ide o výšku pokuty uloženej Komisiou v zmysle článkov 101 a 102 ZFEÚ, predmetom diskusie,(212) a to najmä v súvislosti s možnosťou zvýšenia pokuty vzhľadom na neexistenciu návrhu v tomto zmysle („reformatio in peius“)(213) alebo zohľadnenia niektorých otázok ex offo,(214) čo je diskusia, ktorú zatiaľ Súdny dvor nevyriešil.(215)
185. Všeobecný súd v rozsudku SAS Cargo Group preskúmal návrhy odvolateliek týkajúce sa zmeny (konkrétne zníženia) výšky pokuty (body 911 až 917) a čiastočne im vyhovel znížením tejto sumy (body 961 a 962), pričom v neprospech uvedených odvolateliek a v rozpore so stanoviskami oboch účastníkov konania zohľadnil skutkovú okolnosť, ktorá nebola spochybnená, a to obrat z vnútroštátnych predajov.
186. Všeobecný súd na základe svojej neobmedzenej súdnej právomoci rozhodol v rámci žalobného dôvodu vzneseného odvolateľkami vo veci SAS Cargo Group, ktorým sa domáhali zníženia pokuty, a opätovne preskúmal všetky zložky týkajúce sa výpočtu pokuty, pričom uplatnil svoju právomoc posúdenia(216) a zohľadnil všetky relevantné skutkové okolnosti.(217)
187. Hoci pritom Všeobecný súd na základe svojej neobmedzenej právomoci v rámci žalobného návrhu na zníženie pokuty nejde na prvý pohľad nad rámec žalobných návrhov (petitum) odvolateliek vo veci SAS Cargo Group,(218) kladiem si otázku, či neprekročil hranice svojej neobmedzenej právomoci tým, že zmenil jeden zo základných prvkov základnej hodnoty predajov v rozpore so stanoviskom oboch účastníkov konania. Ak totiž Všeobecný súd pri rozhodovaní v rámci žalobného dôvodu vzneseného účastníkmi konania môže opätovne preskúmať všetky zložky týkajúce sa výpočtu pokuty, pričom využije svoju právomoc posúdenia, nemôže spochybniť skutkové závery, ktoré účastníci konania nespochybnili. Ak by to tak bolo, na rozdiel od judikatúry uvedenej v bode 183 vyššie by dispozičná zásada stratila opodstatnenosť v rámci neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu.(219)
188. Okrem toho si tiež kladiem otázku, či taký prvok, akým je obrat z vnútroštátnych predajov, ktorý spadá do územnej pôsobnosti sporného kartelu a netýka sa len výpočtu výšky pokuty, ale aj konštatovania porušenia, môže Všeobecný súd ex offo spochybniť mimo svojho posúdenia zákonnosti sporného rozhodnutia. Hoci táto záležitosť zostáva tiež veľmi problematická, domnievam sa, že Súdny dvor zatiaľ obmedzuje neobmedzenú právomoc Všeobecného súdu na určenie výšky pokuty uloženej Komisiou s vylúčením skutkových okolností, ktoré majú vplyv na konštatovanie porušenia.(220)
189. V prejednávanej veci sa mi zdá, že Komisia jasne nevymedzila hranice územného rozsahu porušenia, pokiaľ ide o vnútroštátne lety. Komisia sa totiž zaoberala územným rozsahom porušenia len v bode 5.3.7 sporného rozhodnutia, ktorý sa týka „vplyvu na obchod medzi členskými štátmi, medzi zmluvnými stranami Dohody o EHP a medzi zmluvnými stranami dohody so Švajčiarskom“. V tejto súvislosti Komisia v tomto rozhodnutí vysvetlila, že „dojednania kartelu sa týkali celého územia EHP, ako aj Švajčiarska“ a ich cieľom bolo v podstate obmedziť hospodársku súťaž medzi dopravcami „na spojeniach vnútri EHP, na spojeniach medzi zmluvnými stranami dohody medzi Úniou a Švajčiarskom, ako aj na spojeniach medzi zmluvnými stranami Dohody o EHP a tretími krajinami“ (odôvodnenie 1030). Na rozdiel od konštatovaní Všeobecného súdu v bodoch 935 a 936 rozsudku SAS Cargo Group z týchto pasáží pritom nevyplýva, že obrat z vnútroštátnych predajov „evidentne patrí do rozsahu jediného a pokračujúceho porušenia“.
4. O prezumpcii neviny a zásade rovnosti zaobchádzania
190. Podľa odvolateliek vo veci SAS Cargo Group Všeobecný súd porušil prezumpciu neviny(221) a zásadu rovnosti zaobchádzania(222) z dôvodu, že zahrnul obrat z vnútroštátnych predajov do hodnoty predajov, aby zaobchádzal s odvolateľkami rovnocenne vo vzťahu k ostatným dopravcom, hoci považoval len za „možné“ (a z právneho hľadiska dostatočne nepreukázané), že títo ostatní dopravcovia tento obrat nevylúčili.
191. V bodoch 935 až 937 rozsudku SAS Cargo Group Všeobecný súd v podstate konštatoval, že vnútroštátne predaje patria do rozsahu jediného a pokračujúceho porušenia, a teda mali byť zahrnuté do hodnoty predajov, čo bolo podľa Všeobecného súdu tiež zámerom Komisie.
192. Vzhľadom na obmedzenia preskúmania činnosti Všeobecného súdu zo strany Súdneho dvora v odvolacom konaní(223) treba konštatovať, že tento záver nie je založený na žiadnom spoľahlivom dôkaze. Ako totiž uvádzajú odvolateľky, Všeobecný súd v bode 932 rozsudku SAS Cargo Group konštatoval, že bolo možné, ako vyplýva z odpovede Komisie na jeho otázky, že obrat z vnútroštátnych predajov nebol odpočítaný z hodnoty predajov uplatnenej na iných obvinených dopravcov.(224) Vzhľadom na to Všeobecný súd v bode 939 tohto rozsudku v podstate prijal záver, že tento obrat nebol zahrnutý do hodnoty predajov, a v bode 940 uvedeného rozsudku zahrnul uvedený obrat do tejto hodnoty. Inými slovami, predpoklad, podľa ktorého bolo možné, že tieto predaje boli ostatnými odvolateľkami vylúčené z hodnoty predajov, viedol Všeobecný súd k záveru, že tieto predaje boli skutočne zahrnuté do tejto hodnoty, čo si vyžadovalo zahrnúť uvedené predaje do hodnoty predajov odvolateliek vo veci SAS Cargo Group. Všeobecný súd sa tým podľa môjho názoru dopustil skreslenia dôkazov.(225)
193. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem vyhovieť piatemu odvolaciemu dôvodu odvolateliek vo veci SAS Cargo a v dôsledku toho vrátiť vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie, aby rozhodol vo veci samej o druhom žalobnom návrhu na zníženie výšky pokuty.
V. Návrh
194. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:
– zamietol žaloby vo veciach Air Canada/Komisia (C‑367/22 P), Air France/Komisia (C‑369/22 P), Air France-KLM/Komisia (C‑370/22 P), LATAM Airlines Group a Lan Cargo/Komisia (C‑375/22 P), British Airways/Komisia (C‑378/22 P), Singapore Airlines a Singapore Airlines Cargo/Komisia (C‑379/22 P), Deutsche Lufthansa a i./Komisia (C‑380/22 P), Japan Airlines/Komisia (C‑381/22 P), Cathay Pacific Airways/Komisia (C‑382/22 P), Koninklijke Luchtvaart Maatschappij/Komisia (C‑385/22 P), Martinair Holland/Komisia (C‑386/22 P) a Cargolux Airlines/Komisia (C‑401/22 P),
– zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 30. marca 2022, SAS Cargo Group a i./Komisia (T‑324/17, EU:T:2022:175), pokiaľ ide o druhý žalobný návrh na zníženie výšky pokuty,
– vrátil vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie, aby rozhodol vo veci samej o druhom žalobnom návrhu,
– zamietol odvolanie v zostávajúcej časti.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 V prejednávanej veci ide o tieto letecké spoločnosti: Air Canada, Air France-KLM, Société Air France (ďalej len „Air France“), Koninklijke Luchtvaart Maatschappij NV (ďalej len „KLM“), British Airways plc, Cargolux Airlines International SA (ďalej len „Cargolux“), Cathay Pacific Airways Ltd, Deutsche Lufthansa AG (ďalej len „Lufthansa“), Japan Airlines International Co. Ltd (ďalej len „Japan Airlines“), LATAM Airlines Group SA a Lan Cargo SA, Martinair Holland NV (ďalej len „Martinair“), SAS Cargo Group a i. (ďalej len „SAS Cargo Group“), Singapore Airlines Ltd a Singapore Airlines Cargo Pte Ltd (ďalej len „Singapore Airlines“).
3 Rozsudky z 30. marca 2022, Martinair Holland/Commission (T‑323/17, ďalej len „rozsudok Martinair“, EU:T:2022:174), SAS Cargo Group a i./Komisia (T‑324/17, ďalej len „rozsudok SAS Cargo Group“, EU:T:2022:175), Koninklijke Luchtvaart Maatschappij/Komisia (T‑325/17, ďalej len „rozsudok KLM“, EU:T:2022:176), Air Canada/Komisia (T‑326/17, ďalej len „rozsudok Air Canada“, EU:T:2022:177), Cargolux Airlines/Komisia (T‑334/17, ďalej len „rozsudok Cargolux Airlines“, EU:T:2022:178), Air France-KLM/Komisia (T‑337/17, ďalej len „rozsudok Air France-KLM“, EU:T:2022:179), Air France/Komisia (T‑338/17, ďalej len „rozsudok Air France“, EU:T:2022:180), Japan Airlines/Komisia (T‑340/17, ďalej len „rozsudok Japan Airlines“, EU:T:2022:181), British Airways/Komisia (T‑341/17, ďalej len „rozsudok British Airways“, EU:T:2022:182), Deutsche Lufthansa a i./Komisia (T‑342/17, ďalej len „rozsudok Deutsche Lufthansa“, EU:T:2022:183), Cathay Pacific Airways/Komisia (T‑343/17, ďalej len „rozsudok Cathay Pacific Airways“, EU:T:2022:184), LATAM Airlines Group a Lan Cargo/Komisia (T‑344/17, ďalej len „rozsudok LATAM Airlines Group a Lan Cargo“, EU:T:2022:185), Singapore Airlines a Singapore Airlines Cargo/Komisia (T‑350/17, ďalej len „rozsudok Singapore Airlines“, EU:T:2022:186).
4 Rozhodnutie C(2017) 1742 final týkajúce sa konania podľa článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave (Vec AT.39258 – Nákladná letecká doprava).
5 C‑413/14 P, ďalej len „rozsudok Intel“, EU:C:2017:632.
6 C‑697/19 P, ďalej len „rozsudok Sony“, EU:C:2022:478.
7 Táto prirážka zavedená v roku 1996 bola niekoľkokrát zrušená a následne opätovne zavedená a odvtedy bola viackrát zmenená (pozri odôvodnenia 114 až 117 sporného rozhodnutia).
8 Táto prirážka bola odôvodnená zvýšením nákladov z dôvodu vyššieho poistného, zvýšením nákladov na bezpečnosť a prevádzkovou neefektívnosťou, ako je napríklad presmerovanie niektorých letov (pozri odôvodnenia 577 až 580 sporného rozhodnutia).
9 Tieto provízie boli spojené s nákladmi, ktoré znášali špeditéri pri výbere prirážok od odosielateľov v mene dopravcov (pozri odôvodnenia 675 až 677 sporného rozhodnutia).
10 V priebehu tohto vyšetrovania, ktoré nasledovalo po žiadosti o oslobodenie od pokuty podanej spoločnosťou Lufthansa a niektorými jej dcérskymi spoločnosťami na základe oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o zhovievavosti z roku 2002“), vykonala Komisia nenahlásené inšpekcie v priestoroch viacerých dopravcov v súlade s článkom 20 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), od niektorých z nich dostala žiadosti na základe oznámenia o zhovievavosti z roku 2002 a zaslala viacero žiadostí o informácie.
11 Oznámenie o výhradách sa týkalo celkovo 27 dopravcov, vrátane odvolateliek.
12 Rozhodnutie K(2010) 7694 v konečnom znení týkajúce sa konania podľa článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 dohody [medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave] (vec COMP/39258 – Nákladná letecká doprava). Toto rozhodnutie sa týkalo 21 dopravcov, vrátane odvolateliek.
13 V tomto rozhodnutí Komisia najskôr uviedla, že obvinení dopravcovia koordinovali svoje správanie v oblasti stanovenia cien za poskytovanie služieb nákladnej dopravy, následne uložila týmto dopravcom sankcie a napokon im uložila povinnosť ihneď ukončiť protiprávne konania, ktorých sa dopúšťali, a zdržať sa akéhokoľvek konania alebo správania, ktoré je uvedené v tomto rozhodnutí alebo ktoré má rovnaký alebo podobný cieľ alebo následok.
14 Pokiaľ ide o odvolateľky, pozri rozsudky Air Canada/Komisia (T‑9/11, EU:T:2015:994), Koninklijke Luchtvaart Maatschappij/Komisia (T‑28/11, EU:T:2015:995), Japan Airlines/Komisia (T‑36/11, EU:T:2015:992), Cathay Pacific Airways/Komisia (T‑38/11, EU:T:2015:985), Cargolux Airlines/Komisia (T‑39/11, EU:T:2015:991), LATAM Airlines Group a Lan Cargo/Komisia (T‑40/11, EU:T:2015:986), Singapore Airlines a Singapore Airlines Cargo Pte/Komisia (T‑43/11, EU:T:2015:989), Deutsche Lufthansa a i./Komisia (T‑46/11, EU:T:2015:987), British Airways/Komisia (T‑48/11, EU:T:2015:988, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom zo 14. novembra 2017, British Airways/Komisia, C‑122/16 P, EU:C:2017:861), SAS Cargo Group a i./Komisia (T‑56/11, EU:T:2015:990), Air France-KLM/Komisia (T‑62/11, EU:T:2015:996), Air France/Komisia (T‑63/11, EU:T:2015:993) a Martinair Holland/Komisia (T‑67/11, EU:T:2015:984).
15 Komisia vychádzala z toho istého oznámenia o výhradách z 19. decembra 2007. Dňa 20. mája 2016 zaslala dopravcom sankcionovaným rozhodnutím z roku 2010, ktorí podali žalobu proti tomuto rozhodnutiu na Všeobecný súd, list, v ktorom ich informovala, že zamýšľa prijať nové rozhodnutie, a vyzvala ich, aby v tejto súvislosti predložili svoje pripomienky.
16 Pozri oddiely 4.1 a 4.3 až 4.6 sporného rozhodnutia. Podľa odôvodnenia 119 tohto rozhodnutia na zavedenie palivovej prirážky na miestnej úrovni sa často uplatňoval systém, prostredníctvom ktorého letecké spoločnosti dominantné na niektorých spojeniach alebo v niektorých krajinách najskôr oznámili zmenu a ostatné letecké spoločnosti ich potom nasledovali. Okrem toho miestne združenia dopravcov organizovali mnohostranné diskusné fóra, ktoré sa v tejto súvislosti mohli využívať.
17 Pozri oddiel 5 sporného rozhodnutia.
18 Pozri odôvodnenia 822 až 824 sporného rozhodnutia. Pred týmto dátumom [kedy nadobudlo účinnosť nariadenie č. 1/2003] totiž nariadenie Rady (EHS) č. 3975/87 zo 14. decembra 1987 stanovujúce postup pri uplatňovaní pravidiel hospodárskej súťaže pre podniky leteckej dopravy (Ú. v. ES L 374, 1987, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 262) zverilo Komisii právomoc uplatňovať články 101 a 102 ZFEÚ na medzinárodnú leteckú dopravu medzi letiskami v rámci Únie s výnimkou medzinárodnej leteckej dopravy medzi letiskami členského štátu a letiskami tretej krajiny, na ktorú sa naďalej vzťahovali články 104 a 105 ZFEÚ.
19 Pozri odôvodnenia 825 až 828 sporného rozhodnutia. Pred týmto dátumom [kedy nadobudlo účinnosť nariadenie Rady (ES) č. 411/2004 z 26. februára 2004, ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 3975/87 a menia a dopĺňajú sa nariadenia (EHS) č. 3976/87 a (ES) č. 1/2003 v súvislosti s leteckou dopravou medzi spoločenstvom a tretími štátmi (Ú. v. EÚ L 68, 2004, s. 1; Mim. vyd. 07/008, s. 17)] totiž protokol 21 k Dohode o EHP o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže vzťahujúcich sa na podniky (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 181; Mim. vyd. 11/052, s. 63) rozšíril režim stanovený nariadením č. 3975/87 (pozri poznámku pod čiarou 18 vyššie) na vykonávanie pravidiel hospodárskej súťaže upravených Dohodou o EHP, čím sa vylúčilo, aby Komisia mohla uplatňovať články 53 a 54 Dohody o EHP na medzinárodnú leteckú dopravu medzi letiskami zmluvných štátov EHP, ktoré nie sú členmi Únie, a letiskami tretích krajín.
20 Pozri odôvodnenia 829 až 832 sporného rozhodnutia. Pred týmto dátumom [kedy nadobudlo účinnosť rozhodnutie Spoločného výboru pre leteckú dopravu medzi Spoločenstvom a Švajčiarskom zriadeného podľa dohody o leteckej doprave medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou č. 1/2007 z 5. decembra 2007, ktorým sa nahrádza príloha k Dohode o leteckej doprave medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou (Ú. v. EÚ L 34, 2008, s. 19)] sa totiž uplatňovalo nariadenie č. 3975/87 (pozri poznámku pod čiarou 18 vyššie). Komisia spresnila, že sporné rozhodnutie nemalo ambíciu odhaliť akékoľvek porušenie článku 8 dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave týkajúce sa služieb nákladnej dopravy medzi Švajčiarskom a tretími krajinami.
21 Pozri odôvodnenia 1036 až 1040 sporného rozhodnutia.
22 Pozri odôvodnenie 1042 sporného rozhodnutia.
23 Pozri odôvodnenie 1043 sporného rozhodnutia.
24 Pozri odôvodnenie 1046 sporného rozhodnutia. Komisia spresnila, že dojednania kartelu boli v mnohých prípadoch organizované na ústrednej úrovni a miestni zamestnanci ich len uplatňovali, pričom jednotné uplatňovanie prirážok na celosvetovej úrovni bolo kľúčovým prvkom kartelu.
25 V oddiele 6 (presnejšie odôvodnenia 1070 až 1145) sporného rozhodnutia Komisia identifikovala obvinených dopravcov ako „podniky“, ktorým bolo sporné rozhodnutie určené.
26 Pozri odôvodnenia 846 až 861 sporného rozhodnutia. Komisia identifikovala všeobecný systém koordinácie určovania cien za služby nákladnej dopravy, ktorý predstavoval komplexné porušenie pozostávajúce z rôznych činností, ktoré bolo možné kvalifikovať buď ako dohodu, alebo ako zosúladený postup, v rámci ktorých konkurenti vedome nahradili riziká hospodárskej súťaže praktickou spoluprácou medzi sebou.
27 Na jednej strane totiž toto správanie sledovalo rovnaký protisúťažný cieľ, ktorým bolo narušiť hospodársku súťaž v odvetví nákladnej dopravy v rámci EHP, týkalo sa rovnakej služby (a to poskytovania služieb nákladnej dopravy a stanovovania ich cien) a tých istých podnikov, malo rovnakú povahu a týkalo sa troch zložiek, a to palivovej prirážky, bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie, ktoré boli často prediskutované spoločne počas tých istých kontaktov s konkurentmi (pozri odôvodnenia 869 až 880 sporného rozhodnutia). Hoci niektoré odvolateľky (konkrétne Air Canada, SAS Cargo Group a LAN Cargo) neboli zapojené do každej z troch zložiek jediného porušenia, Komisia usúdila, že vzhľadom na svoju účasť na ostatných prvkoch porušenia mohli dôvodne predvídať, že dochádzalo ku komunikácii medzi účastníkmi o ostatných prvkoch, a boli pripravené niesť z toho vyplývajúce riziko, ale aj že existovali dôkazy, že tieto odvolateľky vedeli o diskusiách týkajúcich sa týchto ostatných prvkov (pozri odôvodnenia 881 až 883 sporného rozhodnutia). Na druhej strane predmetné porušenie malo pokračujúcu povahu (pozri odôvodnenie 884 sporného rozhodnutia).
28 Pozri odôvodnenia 903 až 921 sporného rozhodnutia. V tomto kontexte sa Komisia domnievala, že vzhľadom na celosvetový rozsah sporného kartelu boli kontakty v tretích krajinách a kontakty týkajúce sa spojení, ktoré dopravcovia nikdy neobsluhovali alebo ktoré nemohli legálne obsluhovať, napriek tomu relevantné na preukázanie existencie jediného a pokračujúceho porušenia (pozri odôvodnenia 885 až 890 sporného rozhodnutia). Komisia tiež preskúmala právnu úpravu niektorých tretích krajín, pričom odmietla tvrdenia viacerých obvinených dopravcov, podľa ktorých im táto úprava ukladala povinnosť dohodnúť sa na prirážkach, z dôvodu, že títo dopravcovia nepreukázali, že konali pod nátlakom uvedených tretích krajín (pozri odôvodnenia 972 až 1023 sporného rozhodnutia).
29 Pozri odôvodnenia 1024 až 1035 sporného rozhodnutia.
30 Pozri odôvodnenia 1047 až 1052 sporného rozhodnutia.
31 Konkrétne Komisia stanovila a spresnila, že tento kartel porušoval: článok 101 ZFEÚ v období od 7. decembra 1999 do 14. februára 2006, pokiaľ ide o leteckú dopravu medzi letiskami v Únii, od 1. mája 2004 do 14. februára 2006, pokiaľ ide o leteckú dopravu na spojeniach medzi Úniou a tretími krajinami; článok 53 Dohody o EHP od 7. decembra 1999 do 14. februára 2006, pokiaľ ide o leteckú dopravu na spojeniach vnútri EHP, a od 19. mája 2005 do 14. februára 2006, pokiaľ ide o leteckú dopravu na spojeniach medzi EHP okrem Únie a tretími krajinami; článok 8 dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave od 1. júna 2002 do 14. februára 2006, pokiaľ ide o leteckú dopravu na spojeniach medzi Úniou a Švajčiarskom (pozri odôvodnenie 1146 sporného rozhodnutia).
32 Pozri odôvodnenia 1147 až 1169 sporného rozhodnutia.
33 Pozri oddiel 8 sporného rozhodnutia. V súlade s usmerneniami k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2) Komisia vypočítala základnú sumu pokuty vzhľadom na hodnotu predajov, závažnosť a dĺžku trvania porušenia a uplatnením dodatočnej sumy (oddiel 8.3 sporného rozhodnutia), vykonala úpravy na základe priťažujúcich a poľahčujúcich okolností (oddiel 8.4 tohto rozhodnutia), ako aj hranice 10 % obratu (oddiel 8.5 uvedeného rozhodnutia), zohľadnila žiadosti o zhovievavosť (oddiel 8.6 toho istého rozhodnutia) a platobnú schopnosť obvinených dopravcov (oddiel 8.7 sporného rozhodnutia), aby napokon stanovila výšku pokút, ktoré im bolo treba uložiť (pozri oddiel 8.8 tohto rozhodnutia).
34 Tieto žalobné dôvody sa týkali možnosti konštatovať a sankcionovať porušenie týkajúce sa prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy, ako aj služieb na spojeniach medzi Úniou a tretími krajinami pred 1. májom 2004 a na spojeniach medzi EHP okrem Únie a tretími krajinami pred 19. májom 2005.
35 Rozsudky Martinair, KLM, Cargolux, Air France-KLM, Air France, Deutsche Lufthansa a Singapore Airlines.
36 V príslušnom poradí článok 1 ods. 1 písm. h) a článok 1 ods. 4 písm. h) sporného rozhodnutia (rozsudok Japan Airlines) a článok 1 ods. 1 písm. g) a článok 1 ods. 4 písm. g) tohto rozhodnutia (rozsudok Cathay Pacific Airways).
37 Článok 1 ods. 1 písm. a), článok 1 ods. 2 písm. a), článok 1 ods. 3 písm. a) a článok 1 ods. 4 písm. a) uvedeného rozhodnutia (rozsudok Air Canada).
38 V príslušnom poradí jednak článok 1 ods. 1 písm. e), článok 1 ods. 2 písm. e) a článok 1 ods. 3 písm. e) toho istého rozhodnutia a jednak jeho článok 1 ods. 4 písm. e) (rozsudok British Airways).
39 V príslušnom poradí článok 1 ods. 1 písm. i) a j), článok 1 ods. 3 písm. i) a j) a článok 1 ods. 4 písm. i) a j) sporného rozhodnutia; článok 1 ods. 2 písm. i) a j) tohto rozhodnutia a článok 3 písm. i) uvedeného rozhodnutia (rozsudok Latam Airlines Group a Lan Cargo).
40 V príslušnom poradí článok 1 ods. 1 písm. o), p) a q), článok 1 ods. 2 písm. o) a p), článok 1 ods. 3 písm. o) a p) a článok 1 ods. 4 písm. o), p) a q) sporného rozhodnutia; článok 1 ods. 2 písm. o) a p) tohto rozhodnutia; článok 1 ods. 3 písm. o) a p) uvedeného rozhodnutia a článok 3 písm. n) až r) toho istého rozhodnutia (rozsudok SAS Cargo Group).
41 Chcel by som spresniť, že výraz „extrateritoriálna právomoc“ použitý v týchto návrhoch vo všeobecnosti odkazuje na uplatnenie práva hospodárskej súťaže Únie a EHP Komisiou v súvislosti s postupmi vykonávanými mimo EHP podnikmi, ktoré sú usadené tiež mimo EHP, bez ohľadu na akúkoľvek diskusiu o presnom rozsahu takejto definície [pozri najmä návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wathelet vo veci InnoLux/Komisia (C‑231/14 P, EU:C:2015:292, bod 37)].
42 Pozri bod 12 vyššie.
43 Pozri najmä rozsudok Air Canada, bod 212.
44 Pozri najmä rozsudok Air Canada, bod 213.
45 Pozri najmä rozsudok Air Canada, bod 279.
46 Konkrétne ide o tieto letecké spoločnosti: Air Canada (prvá časť prvého odvolacieho dôvodu), Japan Airlines (prvý odvolací dôvod), Air France (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu), Air France-KLM (druhá časť druhého odvolacieho dôvodu), Singapore Airlines (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu), Deutsche Lufthansa (prvá časť jediného odvolacieho dôvodu) a Cargolux (prvá časť prvého odvolacieho dôvodu).
47 Jedna z odvolateliek (konkrétne Singapore Airlines v prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu) sa týmto tvrdením zaoberá aj z hľadiska skreslenia žalobného dôvodu týkajúceho sa nedostatku právomoci Komisie, keďže Všeobecný súd odpovedal na tento žalobný dôvod tak, ako keby bol založený na spochybnení právomoci Komisie z iného titulu, a to medzinárodného práva verejného, čo bola nevyhnutná, ale nie dostatočná podmienka na založenie právomoci Komisie v prejednávanej veci.
48 Okrem toho keďže pojem „kvalifikované účinky“ v medzinárodnom práve verejnom sa zásadne odlišuje od pojmu „obmedzenie hospodárskej súťaže“ uvedeného v článku 101 ZFEÚ a v článku 53 Dohody o EHP, určenie územnej pôsobnosti ustanovenia zmluvy Únie na základe medzinárodného práva verejného by bolo v rozpore so základnou zásadou autonómie práva Únie tak z hľadiska práva členských štátov, ako aj z hľadiska medzinárodného práva.
49 Pokiaľ ide o článok 101 ZFEÚ, vyplýva to z rozsudku z 27. septembra 1988, Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia (89/85, 104/85, 114/85, 116/85, 117/85 a 125/85 až 129/85, ďalej len „rozsudok Pâte de bois“, EU:C:1988:447, body 11 až 18).
50 Zdá sa, že najbežnejšia formulácia tohto kritéria v práve hospodárskej súťaže vypracovaná v Spojených štátoch odkazuje na „bezprostredné, podstatné a predvídateľné účinky“ na obchod v Spojených štátoch, ako sa spresňuje vo „Foreign Trade Antitrust Improvements Act of 1982 (FTAIA) [Pub. L. No. 97‑290, 96 Stat. 1246 (codified at 15 U.S.C. § 6a)]. Podľa tejto právnej úpravy sa Sherman Act v podstate už nemal uplatňovať na konanie, ktoré zahŕňa obchodné výmeny s cudzími krajinami, okrem dovozu, pokiaľ toto konanie nemá „bezprostredný, podstatný a primerane predvídateľný účinok“ („direct, substantial, and reasonably foreseeable effect“) na vnútorný obchod alebo dovoz alebo na vývozné činnosti vnútroštátnej osoby. Pozri v právnej vede najmä CLAUDEL, E.: Territorialité vs extraterritorialité : les affres du champ d’application dans l’espace du droit européen de la concurrence. In: L’extraterritorialité en droit de l’Union européenne. 2021, s. 142; WAGNER‑VON PAPP, F.: Competition Law, Extraterritoriality & Bilateral Agreements. In: Research handbook on International Competition Law. 2012, s. 23 – 39.
51 Okrem toho nesúhlasím s úvahou Všeobecného súdu, podľa ktorej kritérium kvalifikovaných účinkov (podobne ako kritérium vykonávania) nielenže zakladá právomoc Komisie „z hľadiska medzinárodného práva verejného“ alebo umožňuje odôvodniť uplatnenie pravidiel hospodárskej súťaže Únie a EHP „z hľadiska medzinárodného práva verejného“ (pozri najmä rozsudok Air Canada, body 212 a 226), ale je tiež „zakotvené v znení článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP“ (rozsudok Air Canada, bod 233), a spadá teda ako kritérium práva Únie do pôsobnosti uplatňovania týchto ustanovení. Toto kritérium predstavuje podľa môjho názoru osobitné kritérium medzinárodného práva verejného, ktoré sa odlišuje od kritérií týkajúcich sa uplatňovania článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, a ako spresním nižšie, nezhoduje sa s kritériom obmedzenia hospodárskej súťaže (z hľadiska cieľa alebo následku) na vnútornom trhu (pozri bod 42 nižšie).
52 Pozri najmä návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mayras vo veci Imperial Chemical Industries/Komisia (48/69, EU:C:1972:32, s. 699 až 700), generálny advokát Darmon v spojených veciach Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia (89/85, 104/85, 114/85, 116/85, 117/85 a 125/85 až 129/85, ďalej len „návrhy vo veci Pâte de bois“, EU:C:1988:258, body 19 až 46) a generálny advokát Wahl vo veci Intel Corporation/Komisia (C‑413/14 P, ďalej len „návrhy vo veci Intel“, EU:C:2016:788, bod 297). Ako vysvetľuje generálny advokát Darmon v návrhoch vo veci Pâte de bois (body 19 až 21), teória účinkov ako základ právomoci štátu v medzinárodnom práve je odvodená zo zásady teritoriality a presnejšie zo zásady objektívnej teritoriality (odlišnej od zásady subjektívnej teritoriality), ktorá umožňuje štátu „rozhodovať o činoch, ktoré sa začali v zahraničí, ale aspoň čiastočne sa vykonali na jeho vlastnom území“. Pozri tiež OECD Revised recommendation of the Council Concerning Cooperation between Member countries on Anticompetitive Practices affecting International Trade (Revidované odporúčanie Rady OECD týkajúce sa spolupráce členských štátov v oblasti protisúťažných postupov ovplyvňujúcich medzinárodný obchod), 1995 (dostupné len v anglickom jazyku na adrese: http://www.oecd.org/daf/competition/21570317.pdf). Pozri v právnej vede MARTYNISZYN, M.: Extraterritoriality in competition law: changing frictions. In: PARRISH, A. a RYNGAERT, C., ed.: Research Handbook on Extraterritoriality in International Law. Northampton, 2023, s. 35 – 48.
53 Právna veda si všíma vývoj judikatúry Súdneho dvora v tomto ohľade (pozri najmä PUETZ, A.: „Extraterritoriality“ in European Law: Airfreight and Beyond. In: Air and Space Law. 2021, zv. 46, č. 6, s. 770 – 774; MUNARI, M.: Sui limiti internazionali all’applicazione extraterritoriale del diritto europeo della concorrenza. In: Rivista di Diritto Internazionale. 2016, zv. 1, s. 42 –50). Bez ohľadu na to, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo podľa všetkého zohľadnené vo veľmi starej judikatúre (rozsudok z 25. novembra 1971, Béguelin Import, 22/71, EU:C:1971:113, bod 11), ktorú potvrdilo vo svojich návrhoch niekoľko generálnych advokátov (pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mayras vo veci Imperial Chemical Industries/Komisia, 48/69, EU:C:1972:32, s. 699 až 700, a generálny advokát Darmon vo veci Pâte de bois, body 19 až 46), Súdny dvor preskúmal otázku extrateritoriálneho uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže Únie najskôr z hľadiska doktríny jedného hospodárskeho subjektu (pozri rozsudok zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia, 48/69, EU:C:1972:70, body 130 až 141), ďalej z hľadiska kritéria vykonávania (pozri rozsudok Pâte de bois, body 12 až 17) a napokon z hľadiska kritéria účinkov (pozri rozsudok Intel, body 40 až 47). Pokiaľ ide o nejednoznačnosti teórie účinkov a jej „notoricky nejasný“ vzťah s teóriou vykonávania, pozri najmä WAGNER‑VON PAPP, F.: Competition Law, Extraterritoriality & Bilateral Agreements. In: Research handbook on International Competition Law. 2012, s. 42 – 46. Pozri tiež PRETE, L.: On implementation and effects: the recent case‑law on the territorial (or extraterritorial?) application of EU competition rules. In: Journal of European competition law & practice. 2018, zv. 9, č. 8, s. 493. Tento posledný uvedený autor sa domnieva, že kritérium vykonávania predstavuje podľa návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci Intel, poddruh kritéria účinkov, zatiaľ čo podľa Súdneho dvora v rozsudku Intel je toto kritérium alternatívou ku kritériu účinkov.
54 Konfrontovaný s výslovným návrhom generálneho advokáta Darmona uvedeným v jeho návrhoch v týchto veciach, a to použiť kritérium kvalifikovaných účinkov (jeho slovami „kritérium bezprostredného, podstatného a predvídateľného účinku“) ako kritérium právomoci Únie (v tom čase Európskeho hospodárskeho spoločenstva) (body 57 a 58 týchto návrhov), Súdny dvor po tom, čo odlíšil vytvorenie kartelu a jeho vykonávanie (rozsudok Pâte de bois, bod 16), len odkázal na okolnosť, že kartel bol „vykonávaný“ v rámci vnútorného trhu (v tom čase na spoločnom trhu) (rozsudok Pâte de bois, bod 17). V danej veci „vykonávanie“, na ktoré poukázal Súdny dvor, odkazuje na skutočnosť, že obvinené podniky, všetky so sídlom v tretích krajinách, uskutočňovali predaje priamo kupujúcim usadeným v Únii (rozsudok Pâte de bois, bod 12). Okrem toho Súdny dvor výslovne odkázal na právomoc Únie z hľadiska zásady teritoriality, ako je uznávaná v medzinárodnom práve verejnom (rozsudok Pâte de bois, bod 18). Zdá sa teda, že Súdny dvor prinajmenšom implicitne považoval vykonávanie sporného kartelu v Únii za nesporný dôkaz jeho účinkov na vnútorný trh, pričom nezamýšľal zaviesť ďalšie (alternatívne alebo kumulatívne) kritérium. V každom prípade Súdny dvor v rozsudku Intel spresnil, že kritérium kvalifikovaných účinkov sleduje rovnaký cieľ ako kritérium vykonávania, a to identifikovať správania, ku ktorým nedošlo na území Únie, ale ktorých protisúťažné účinky sa môžu prejaviť na trhu Únie (bod 45 tohto rozsudku).
55 Bod 62. Pozri v tomto zmysle tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci Intel, bod 290.
56 Výrazom „vnútorný trh“ mám na mysli tak vnútorný trh Únie, ako aj vnútorný trh EHP.
57 Na rozdiel napríklad od kritéria ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi, ktoré rozlišuje medzi rozsahom uplatňovania (Komisiou alebo orgánmi členských štátov) práva Únie a rozsahom uplatňovania práva členských štátov (pozri najmä rozsudok z 28. apríla 1998, Javico, C‑306/96, EU:C:1998:173, bod 15, ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mayras vo veci Imperial Chemical Industries/Komisia, 48/69, EU:C:1972:32, s. 697).
58 Pozri bod 14 vyššie.
59 Pozri najmä rozsudok Air Canada, bod 279. Komisia na pojednávaniach zdôrazňovala najmä skutočnosť, že posúdenie kritéria kvalifikovaných účinkov vo vzťahu k jedinému a pokračujúcemu porušeniu ako celku (tretí dôvod) stačilo na preukázanie uplatnenia tohto kritéria a že posúdenie týkajúce sa kvalifikovaných účinkov koordinácie prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy posudzovanej samostatne (prvý dôvod) predstavovalo posúdenie, ktoré vykonala len pre úplnosť v odpovedi na tvrdenia uvádzané účastníkmi konania.
60 Okrem toho chcem uviesť, že nie je vždy jednoduché odlíšiť účinky koordinácie prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy, ktoré sú analyzované v týchto návrhoch, od účinkov jediného a pokračujúceho porušenia ako celku, ktoré budú preskúmané v bodoch 77 až 93 nižšie. V tejto súvislosti si kladiem otázku, či by sa skutočnosti uvedené Komisiou v odôvodneniach 1045 a 1046 sporného rozhodnutia nemali analyzovať spoločne. Tieto prvky však treba analyzovať oddelene na účely posúdenia odôvodnenia Všeobecného súdu.
61 Konkrétne Air Canada (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu), Air France (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu), Air France-KLM (druhá časť druhého odvolacieho dôvodu), Singapore Airlines (tretia, štvrtá a šiesta časť prvého odvolacieho dôvodu), British Airways (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu), Deutsche Lufthansa (štvrtá časť jediného odvolacieho dôvodu), LATAM Airlines Group a Lan Cargo (druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu), Japan Airlines (druhá časť druhého odvolacieho dôvodu), Cathay Pacific (prvá a tretia časť prvého odvolacieho dôvodu), KLM a Martinair (prvá a druhá časť prvého odvolacieho dôvodu), Cargolux (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu) a SAS Cargo Group (prvá a štvrtá časť tretieho odvolacieho dôvodu).
62 Odvolateľky odkazujú najmä na odôvodnenia 917, 1190 a 1277 sporného rozhodnutia, v ktorých Komisia v podstate spresnila, že nebola povinná vykonať posúdenie protisúťažných účinkov sporného správania vzhľadom na protisúťažný cieľ tohto správania.
63 Podľa odvolateliek nemohlo byť kritérium kvalifikovaných účinkov splnené len uvedením možných, špekulatívnych alebo hypotetických účinkov, inak by Komisia mala právomoc rozhodovať o každom porušení pravidiel hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa na celom svete.
64 Hoci Súdny dvor, pokiaľ viem, sa k tejto otázke jasne nevyjadril, generálny advokát Darmon ju nastolil vo svojich návrhoch vo veci Pâte de bois, pričom poznamenal, že nie je isté, či je pojem „účinok“ stanovený v článku 101 ZFEÚ (v tom čase článku 85 ZES) v pravom zmysle slova základom extrateritoriálnej právomoci Komisie. Spresnil však, že hoci tento pojem, rovnako ako pojem „cieľ“, umožňuje konštatovať porušenie hmotného práva hospodárskej súťaže, ak je samotná právomoc Únie nespochybniteľná, môže plniť aj inú funkciu ako kritérium právomoci a že jeho obsah teda nie je nevyhnutne totožný s obsahom účinku v hmotnom práve (pozri bod 10 vyššie).
65 Nemožno však vylúčiť, že preukázanie skutočnosti, že postup zavedený v treťom štáte má protisúťažný cieľ z hľadiska vnútorného trhu, môže stačiť na vyvodenie záveru, že kritérium kvalifikovaných účinkov je tiež splnené. Hoci totiž obe dotknuté kritériá sledujú odlišné ciele, prvky, o ktoré sa Komisia opiera, aby preukázala, že tento postup má protisúťažný cieľ, môžu stačiť aj na preukázanie toho, že tento postup môže vyvolať kvalifikované účinky v rámci vnútorného trhu. V každom prípade, hoci ide o dve odlišné kritériá, domnievam sa, že úroveň dokazovania na stanovenie extrateritoriálneho uplatňovania práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže v zmysle medzinárodného práva verejného nemôže byť vyššia ako miera dokazovania potrebná na preukázanie existencie obmedzenia hospodárskej súťaže (z hľadiska cieľa alebo následku) v zmysle článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP (pozri body 51 až 57 nižšie).
66 Tento oddiel s názvom „Uplatniteľnosť článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP na prichádzajúce spojenia“ mal, ako vyplýva najmä z odôvodnenia 1036 sporného rozhodnutia, odpovedať na tvrdenie niektorých účastníkov konania, ktoré sa opieralo najmä o rozsudok Pâte de bois a rozsudok z 25. marca 1999, Gencor/Komisia (T‑102/96, EU:T:1999:65), a to že tieto ustanovenia sa neuplatňujú na prichádzajúce spojenia.
67 V odôvodneniach 1190 a 1277 sporného rozhodnutia, ktoré sa v príslušnom poradí týkajú stanovenia základnej sumy pokút a uplatnenia poľahčujúcich okolností v rámci pokút, Komisia tiež uviedla, že nie je povinná vykonať posúdenie protisúťažných účinkov sporného správania vzhľadom na jeho protisúťažný cieľ.
68 Pozri najmä rozsudok Air Canada, bod 230, ktorý odkazuje na rozsudok Intel, bod 51.
69 Pozri najmä rozsudok Air Canada, bod 232. Toto odôvodnenie je neskôr rozvinuté najmä v bodoch 233 až 237 rozsudku Air Canada, v ktorých Všeobecný súd v podstate opakuje konštatovanie, podľa ktorého obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa nevyžaduje posúdenie protisúťažných účinkov.
70 Tento výklad sa podľa môjho názoru približuje pripomienke, ktorú uviedol generálny advokát Darmon vo svojich návrhoch vo veci Pâte de bois a ktorá je uvedená v poznámke pod čiarou 64 vyššie.
71 Pozri najmä rozsudok Air Canada, body 238 až 279.
72 Podľa odvolateliek z rozsudku z 28. apríla 1998, Javico (C‑306/96, EU:C:1998:173), vyplýva, že ak sa má protisúťažná dohoda uplatňovať na území mimo EHP, nemožno ju považovať za dohodu, ktorej cieľom je citeľné obmedzenie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu, a že hoci určité správanie možno považovať za obmedzenie z hľadiska cieľa, pokiaľ k nemu dochádza v EHP, na to isté správanie sa nevzťahuje článok 101 ZFEÚ, ak sa uskutočňuje mimo EHP.
73 Okrem toho sa odvolateľkám nepodarilo vyvrátiť skutočnosť, že protisúťažné kontakty, vrátane kontaktov udržiavaných na miestnej úrovni s miestnymi zástupcami odvolateliek, sa týkali všetkých spojení na celosvetovej úrovni a neobmedzovali sa len na miestny trh s cieľom zabezpečiť, že špeditéri nebudú môcť obísť kartel tým, že pre nákladnú dopravu si zvolia nepriame spojenia.
74 Pozri najmä rozsudok Air Canada, body 238 až 244.
75 Pozri najmä rozsudok Air Canada, body 260 a 276. Tieto konštatovania sa v príslušnom poradí týkajú predvídateľnosti a bezprostrednosti účinkov, avšak podľa môjho názoru poukazujú na prístup Všeobecného súdu v oblasti úrovne dokazovania.
76 Pozri rozsudok Intel, bod 45.
77 Pozri rozsudok Air Canada, bod 230.
78 Pozri bod 52 vyššie.
79 Pozri v právnej vede najmä FERNÁNDEZ, C.: Presumptions and Burden of Proof in EU Competition Law: The Intel Judgment. In: Journal of European Competition Law & Pratice. 2019, zv. 10, č. 7, a KALINITRI, A.: Analytical shortcuts in EU competition enforcement: proxies, premises and presumptions. In: Journal of Competition Law & Economics. 2020, zv. 16, č. 3.
80 Súdny dvor napríklad rozhodol, že je zrejmé, že určité dohodnuté konania, ako sú tie, ktoré vedú k horizontálnemu určeniu cien prostredníctvom kartelov, možno považovať za natoľko spôsobilé mať negatívne účinky predovšetkým na cenu, množstvo alebo kvalitu výrobkov a služieb, že na účely uplatnenia článku 101 ZFEÚ sa preukázanie ich konkrétnych účinkov na trhu môže považovať za nepotrebné. Skúsenosť totiž ukazuje, že takéto druhy správania vedú k zníženiam produkcie a zvýšeniam cien, čo vedie k zlému rozdeleniu zdrojov predovšetkým na úkor spotrebiteľov [pozri analogicky rozsudok z 11. septembra 2014, CB/Komisia (C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 51 a citovaná judikatúra)].
81 V tejto súvislosti treba na úvod spresniť, že viaceré tvrdenia uvedené odvolateľkami v ich odvolaniach sa týkajú skutkových otázok, ktoré v zásade nepodliehajú preskúmaniu Súdnym dvorom. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že posúdenie skutkového stavu Všeobecným súdom nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom, s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených Všeobecnému súdu, čo odvolateľ musí uviesť a čo musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkových okolností a dôkazov [pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 2021, Qualcomm a Qualcomm Europe/Komisia (C‑466/19 P, EU:C:2021:76, body 42 a 43, ako aj citovaná judikatúra)].
82 Okrem toho Všeobecný súd sa podľa odvolateliek opieral o účinky na prichádzajúce spojenia v tretej krajine, kde boli dopravcovia usadení, a nie v rámci vnútorného trhu, zatiaľ čo akýkoľvek účinok tohto správania v rámci vnútorného trhu sa prejavuje aspoň o dve fázy ďalej po správaní pozorovanom v tejto tretej krajine.
83 Pozri najmä rozsudok Air Canada, bod 274. Okrem toho chcem poznamenať, že Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch uviedol, že požiadavka bezprostrednosti účinkov sporného správania sa týka príčinnej súvislosti medzi týmto správaním a skúmaným účinkom (Všeobecný súd odkazuje na návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Kone a i., C‑557/12, EU:C:2014:45, body 33 a 34, týkajúcej sa posúdenia príčinnej súvislosti v rámci zodpovednosti účastníkov kartelu za škodu), zatiaľ čo v rozsudku z 25. marca 1999, Gencor/Komisia (T‑102/96, EU:T:1999:65, body 93 až 95), posudzoval kritérium bezprostredného účinku z chronologického hľadiska vzhľadom na lehotu, v ktorej bol účinok pociťovaný, a nie vzhľadom na príčinu tohto účinku.
84 Pozri najmä rozsudok Air Canada, body 275 a 276.
85 Pozri poznámku pod čiarou 80 vyššie.
86 Okrem toho Všeobecný súd nezohľadnil dôkazy, z ktorých vyplývalo, že odosielatelia boli väčšinou usadení mimo EHP a odvolateľky predávali odosielateľom usadeným v EHP len malé percento na prichádzajúcich spojeniach (v jednom prípade 0,04 % predaja). Komisia navyše v odôvodnení 1241 sporného rozhodnutia znížila o 50 % základnú sumu pokuty, čím uznala, že časť ujmy mohla byť spôsobená mimo EHP.
87 Pozri najmä rozsudok Air Canada, body 265 až 267.
88 Pozri najmä rozsudok Air Canada, body 268 až 270. Všeobecný súd sa v tejto súvislosti opiera o list Hong Kong Association of Freight Forwarding & Logistics (Združenie Hongkongu pre špedíciu a logistiku) zaslaný predsedovi výkonného výboru podvýboru pre nákladnú dopravu (SCC) Board of Airline Representatives (Združenie zástupcov leteckých spoločností, BAR) v Hongkongu. Na pojednávaniach zástupcovia Komisie zdôraznili, že náklady spojené s prirážkami sa pohybovali v rozpätí, ktoré predstavovalo približne 10 % až 14,5 % predajnej ceny.
89 Pozri najmä rozsudok Air Canada, bod 271, v ktorom Všeobecný súd uvádza, že odvolateľky dosiahli významný obrat na prichádzajúcich spojeniach.
90 Okrem toho Súdny dvor zdôraznil, že v rámci uplatnenia článku 101 ZFEÚ nie je potrebné preukazovať konkrétne účinky na trh vyplývajúce z určitých zosúladených druhov správania, ako sú kartely, ktoré vedú k horizontálnemu určeniu cien (pozri judikatúru uvedenú v poznámke pod čiarou 80 vyššie).
91 Všeobecný súd vychádzal z „reťazca predvídateľnosti“ pozostávajúceho z troch fáz: najskôr bolo predvídateľné, že stanovenie prirážok povedie k zvýšeniu úrovne týchto príplatkov a cien za služby nákladnej dopravy, ďalej bolo predvídateľné, že špeditéri prenesú zvýšené náklady na služby nákladnej dopravy na odosielateľov, a napokon sa dalo predpokladať, že odosielatelia premietnu tieto náklady do ceny svojho tovaru predávaného v rámci EHP (pozri najmä rozsudok Japan Airlines, body 120 až 129).
92 Podľa odvolateliek si posúdenie pravdepodobnosti vzniku následkov sporného správania vyžaduje komplexnú skutkovú a ekonomickú analýzu. Okrem toho Komisia podľa nich nepreukázala, že protisúťažný účinok bol „skôr pravdepodobný ako nepravdepodobný“ (pozri poznámku pod čiarou 76 vyššie), t. j. mal viac ako 50 % pravdepodobnosť, že nastane, keďže Komisia znížila o 50 % základnú sumu pokuty z dôvodu, že časť škody spôsobenej správaním na spojeniach medzi EHP a tretími krajinami bola pravdepodobne spôsobená mimo EHP (odôvodnenie 1241 sporného rozhodnutia).
93 Pozri najmä rozsudok Air Canada, bod 247. Všeobecný súd sa v tejto súvislosti opieral o návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Kone a i. (C‑557/12, EU:C:2014:45, bod 42).
94 Všeobecný súd odkázal najmä na rozsudok z 11. septembra 2014, CB/Komisia (C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 51).
95 Pozri najmä rozsudok Air Canada, body 250 až 252. Všeobecný súd sa v tejto súvislosti opieral o odôvodnenia 874, 879 a 899 sporného rozhodnutia, v ktorých Komisia vysvetlila, že cieľom dotknutého jediného a pokračujúceho porušenia bolo odstrániť neistotu v oblasti tvorby cien v odvetví leteckej nákladnej dopravy, ako aj o odôvodnenie 17 tohto rozhodnutia, v ktorom Komisia spresnila, že dopravcovia pripočítavajú prirážky k cenám dohodnutým so špeditérmi (alebo výnimočne priamo s odosielateľmi). Zároveň Všeobecný súd odmietol ako nepreukázané tvrdenie, ktoré bolo založené na tom, že v prípade neexistencie kartelu týkajúceho sa taríf (zo strany zákazníkov dopravcov), a teda v situácii hospodárskej súťaže v oblasti služieb na výstupe, je zvýšenie cien uplatňovaných dopravcami kompenzované zodpovedajúcim znížením taríf a iných prirážok vďaka „efektu spojených nádob“ (pozri najmä rozsudok Air Canada, bod 252). Niektoré odvolateľky tiež odkazujú na hospodársky vzťah, ktorý Komisia nezohľadnila z dôvodu, že tvrdenie týkajúce sa efektu spojených nádob odkazuje na obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska následku, hoci Komisia uplatnila kritérium obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa (odôvodnenie 1190 sporného rozhodnutia). Relevantnosť tohto vzťahu však bola Všeobecným súdom odmietnutá v rámci jeho posúdenia skutkového stavu (pozri najmä rozsudok Air France, body 142 a 143).
96 Pozri najmä rozsudok Air Canada, body 253 až 258. Všeobecný súd v tejto súvislosti vychádzal z odôvodnení 14 a 70 sporného rozhodnutia, v ktorých Komisia v podstate spresnila, že zákazníkmi služieb leteckej nákladnej dopravy sú hlavne špeditéri.
97 Všeobecný súd spresnil, že náklady na tovar, pre ktorý špeditéri vo všeobecnosti organizujú dopravu v mene odosielateľov, zahŕňajú cenu služieb špedície, a najmä cenu služieb nákladnej dopravy, pričom sa opieral o odôvodnenia 70 a 1031 sporného rozhodnutia, v ktorých Komisia v podstate dospela k záveru, že dotknuté ceny dopravy predstavujú časť konečnej predajnej ceny prepravovaného tovaru, ktorá má vplyv na jeho predaj.
98 Pozri najmä rozsudok Air Canada, bod 260.
99 C‑557/12, EU:C:2014:45, bod 42.
100 Pozri poznámku pod čiarou 80 vyššie.
101 Pozri odôvodnenia 675 až 677 sporného rozhodnutia, v ktorých Komisia poznamenáva, že špeditéri boli obzvlášť znepokojení tým, že nemohli získať províziu za vyberanie prirážok od leteckých spoločností.
102 Konkrétne Air Canada (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu), British Airways (tretí odvolací dôvod), Air France (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu), Air France-KLM (druhá časť druhého odvolacieho dôvodu), LATAM Airlines Group a Lan Cargo (prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu), Singapore Airlines (piata časť prvého odvolacieho dôvodu), Deutsche Lufthansa (druhá časť jediného odvolacieho dôvodu), Japan Airlines (prvá časť druhého odvolacieho dôvodu), Cathay Pacific (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu), Cargolux (tretia časť prvého odvolacieho dôvodu), KLM (štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu) a SAS Cargo Group (piata časť tretieho odvolacieho dôvodu).
103 Ako uviedol generálny advokát Wahl vo svojich návrhoch prednesených vo veci Intel (bod 319), pojem „jediné a pokračujúce porušenie“ je len procesným pravidlom určeným na zmiernenie dôkazného bremena orgánov hospodárskej súťaže a dôkaznou zásadou na účely kvalifikácie porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ. V opačnom prípade by podľa odvolateliek mohla Komisia použiť tento pojem na rozšírenie svojej právomoci na správanie, ku ktorému došlo kdekoľvek na svete, bez súvislosti s EHP.
104 Všeobecný súd sa v tejto súvislosti opieral o rozsudky Intel, bod 50, a z 12. júla 2018, Brugg Kabel a Kabelwerke Brugg/Komisia (T‑441/14, EU:T:2018:453, body 105 a 106).
105 Pozri najmä rozsudok Air Canada, body 284 až 286. Všeobecný súd spresnil, že jednotné uplatňovanie prirážok bolo súčasťou celkovej stratégie zameranej na neutralizáciu rizika, že špeditéri budú obchádzať účinky sporného kartelu tým, že by si zvolili nepriame spojenia, ktoré by nepodliehali koordinovaným prirážkam pri preprave tovaru, keďže – ako vyplýva z odôvodnenia 72 sporného rozhodnutia – časový faktor je menej dôležitý pre prepravu nákladu než pre prepravu cestujúcich, takže náklad môže byť prepravený s vyšším počtom medzipristátí a nepriame spojenia môžu v dôsledku toho nahradiť priame spojenia. Komisia sa tým vyhla riziku umelého rozdrobenia celkového protisúťažného správania, ktoré môže ovplyvniť štruktúru trhu v EHP, na rad samostatných správaní, ktoré by mohli celkovo alebo čiastočne uniknúť právomoci Únie, ako to vyplýva z bodu 57 rozsudku Intel. Všeobecný súd navyše odmietol tvrdenie, podľa ktorého bola Komisia v prejednávanej veci povinná vymedziť relevantný trh (pozri najmä rozsudok Air Canada, body 287 a 288).
106 Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že porušenie článku 101 ZFEÚ (platí to aj pre článok 53 Dohody o EHP) môže vyplývať nielen zo samostatného aktu, ale aj zo skupiny aktov, alebo dokonca z pokračujúceho správania, hoci jeden alebo viacero prvkov tejto skupiny aktov alebo tohto pokračujúceho správania by mohli aj sami osebe a posudzované samostatne predstavovať porušenie uvedeného ustanovenia. Ak teda jednotlivé správania spadajú do „spoločného zámeru“, z dôvodu ich zhodného cieľa, ktorým je narušiť hospodársku súťaž v rámci vnútorného trhu, Komisia je oprávnená pripisovať zodpovednosť za tieto správania v závislosti od účasti na porušení posudzovanom ako celok (pozri v tomto zmysle rozsudok Sony, bod 62 a citovanú judikatúru).
107 Pozri v tomto zmysle rozsudok Sony, body 63 a 64, ako aj citovanú judikatúru.
108 Pozri v tomto zmysle rozsudok Sony, bod 67. Ako totiž spresnil aj Súdny dvor, zakázať Komisii uplatňovať kritérium kvalifikovaných účinkov na zosúladené správanie posudzované ako celok by mohlo viesť k umelej fragmentácii celosvetového protisúťažného správania, ktoré môže ovplyvniť štruktúru trhu v rámci EHP, na viaceré samostatné správania, pri ktorých hrozí, že uniknú právomoci Únie (rozsudok Intel, bod 57).
109 Pozri rozsudok Sony, body 66 až 72. V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že pokiaľ má Komisia v úmysle vytýkať adresátom oznámenia o výhradách nielen jediné a pokračujúce porušenie, ale aj každé zo správaní tvoriacich toto porušenie posudzované jednotlivo ako samostatné porušenia, rešpektovanie práva týchto adresátov na obhajobu vyžaduje, aby Komisia v tomto oznámení uviedla skutočnosti potrebné na to, aby im umožnila oboznámiť sa s tým, že Komisia im vytýka tak uvedené jediné a pokračujúce porušenie, ako aj každé z týchto samostatných porušení (bod 73 tohto rozsudku).
110 Teória kvalifikovaných účinkov sa totiž môže uplatniť len vzhľadom na porušenia (v prejednávanej veci práva hospodárskej súťaže), ako ich stanovuje právo Únie.
111 V príslušnom poradí v rámci druhej časti prvého odvolacieho dôvodu a piatej časti tretieho odvolacieho dôvodu.
112 Pozri bod 14 vyššie.
113 Pozri najmä rozsudok Air Canada, bod 290.
114 Ako vyplýva zo sporného rozhodnutia a ako následne potvrdil Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch, odvolateľky boli súčasťou celosvetového kartelu, ktorého charakteristické znaky boli rovnaké na celom svete a neboli špecifické pre konkrétne spojenie. Odvolateľkám sa nepodarilo preukázať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo skreslil dôkazy predložené Komisiou, keď predovšetkým rozhodol, že kontakty medzi dopravcami, vrátane kontaktov udržiavaných na miestnej úrovni, boli obmedzené na prichádzajúce služby nákladnej dopravy a neboli súčasťou celkovej stratégie sporného kartelu.
115 Ako spresnil Všeobecný súd, skutočnosť, že v kontexte svetového trhu sú vytýkaným správaním (v danom prípade koncentráciou) dotknuté ďalšie časti sveta, nemôže brániť Únii, aby vykonávala svoju kontrolu nad týmto správaním, ktoré podstatne ovplyvňuje hospodársku súťaž v rámci vnútorného trhu [pozri analogicky rozsudok z 25. marca 1999 (Gencor/Komisia, T‑102/96, EU:T:1999:65, bod 98)]. Extrateritoriálna právomoc Komisie sa totiž obmedzuje na dôsledky tohto správania na vnútorný trh bez zohľadnenia jeho neskorších následkov na iných územiach.
116 Ide o tretí odvolací dôvod týkajúci sa štvrtého žalobného dôvodu v prvostupňovom konaní.
117 Pozri najmä odôvodnenia 889 a 1046 sporného rozhodnutia.
118 Naproti tomu tvrdenie Komisie obsiahnuté v odôvodnení 1210 sporného rozhodnutia, podľa ktorého rozsah porušenia (a nie kartelu) bol celosvetový, je nesprávne. Vzhľadom na kontext, v ktorom bolo toto rozhodnutie prijaté, je však zrejmé, že ide o pochybenie, ktoré nemá nijaký vplyv na závery Komisie týkajúce sa jediného a pokračujúceho porušenia, ktoré je predmetom uvedeného rozhodnutia, ako uviedol Všeobecný súd najmä v bode 153 rozsudku LATAM Airlines Group a Lan Cargo.
119 Táto okolnosť odlišuje prejednávané veci od veci, ktorá bola predmetom rozsudku Sony, v ktorom Súdny dvor konštatoval, že Všeobecný súd tým, že vychádzal z predpokladu, že každé zo správaní tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie uvedené v oznámení o výhradách treba nutne kvalifikovať ako samostatné porušenie, zamenil pojem „správanie“ s pojmom „porušenie“, a preto odvolateľky nemohli vzhľadom na neexistenciu akéhokoľvek jasného údaja v oznámení o výhradách vedieť, že Komisia mala v úmysle vytýkať im nielen jediné a pokračujúce porušenie uvedené v tomto oznámení, ale aj viacero samostatných porušení, ktoré predstavovali rôzne dvojstranné kontakty uvedené v tomto oznámení (pozri body 77 a 78 rozsudku Sony).
120 Článok 16 tohto nariadenia okrem iného stanovuje, že ak orgány hospodárskej súťaže členských štátov rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článkov 101 alebo 102 ZFEÚ, ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou.
121 V tejto súvislosti chcem ešte uviesť, že návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Glawischnig‑Piesczek (C‑18/18, EU:C:2019:458, point 100) a ktoré uvádzajú odvolateľky, nie sú v prejednávanej veci relevantné. V bode, na ktorý sa odvolateľky odvolávajú, totiž generálny advokát v podstate zdôrazňuje, že súd členského štátu, ktorý rozhoduje o odstránení informácií šírených prostredníctvom internetu na celosvetovej úrovni, musí pri rešpektovaní medzinárodnej zdvorilosti zaujať postoj spočívajúci v dobrovoľnom obmedzení tým, že obmedzí extrateritoriálne účinky svojich príkazov vo veciach zasahovania do súkromného života a do práva na ochranu osobnosti. Bez ohľadu na kontext, ktorý je navyše veľmi odlišný, je zrejmé, že generálny advokát v tejto časti odkazuje na súdne rozhodnutia (príkazy), a nie na skutkové zistenia.
122 Konkrétne Air Canada (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu), Air France (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu), Air France-KLM (druhá časť druhého odvolacieho dôvodu), British Airways (prvá časť prvého odvolacieho dôvodu), Singapore Airlines (siedma časť prvého odvolacieho dôvodu), Deutsche Lufthansa (tretia časť jediného odvolacieho dôvodu), Japan Airlines (druhá časť druhého odvolacieho dôvodu), Cathay Pacific (štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu), KLM (tretia časť prvého odvolacieho dôvodu), Cargolux (piata časť prvého odvolacieho dôvodu) a SAS Cargo Group (druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu).
123 Pozri bod 14 vyššie.
124 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 2009, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia (C‑431/07 P, EU:C:2009:223, bod 68). Vo svojich žalobách v prvostupňovom konaní totiž odvolateľky uviedli veľmi podrobné žalobné dôvody týkajúce sa nedostatku extrateritoriálnej právomoci Komisie, ktoré boli založené najmä na nesprávnom uplatnení kritérií vykonávania a kvalifikovaných účinkov, a to buď pokiaľ ide o koordináciu prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy posudzovaných samostatne (a relevantnosť, ako aj predvídateľnú, podstatnú a bezprostrednú povahu týchto účinkov), alebo pokiaľ ide o jediné a pokračujúce porušenie posudzované ako celok. Pozri v tejto súvislosti druhú časť štvrtého žalobného dôvodu, ktorá bola predmetom rozsudku Air Canada, druhú časť prvého žalobného dôvodu, ktorý bol predmetom rozsudku Singapore Airlines, štvrtý žalobný dôvod, ktorý bol predmetom rozsudku Deutsche Lufthansa, druhú a tretiu časť šiesteho žalobného dôvodu, ktorý bol predmetom rozsudku Cargolux Airlines, druhú a tretiu časť štvrtého žalobného dôvodu, ktorý bol predmetom rozsudku British Airways, druhú a tretiu časť tretieho žalobného dôvodu, ktorý bol predmetom rozsudku Air France, druhú a tretiu časť tretieho žalobného dôvodu, ktorý bol predmetom rozsudku Air France-KLM, druhú a tretiu časť tretieho žalobného dôvodu, ktorý bol predmetom rozsudku KLM, druhú a tretiu časť šiesteho žalobného dôvodu, ktorý bol predmetom rozsudku Cathay Pacific Airways, prvú časť druhého žalobného dôvodu, ktorý bol predmetom rozsudku SAS Cargo Group, ako aj piaty žalobný dôvod, ktorý bol predmetom rozsudku Japan Airlines.
125 Konkrétne SAS Cargo Group (prvá časť druhého odvolacieho dôvodu).
126 Konkrétne Air Canada (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu) a Cargolux (šiesta časť prvého odvolacieho dôvodu).
127 Odvolateľky tiež uvádzajú tvrdenie, podľa ktorého Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch doplnil nové odôvodnenie, čo je tvrdenie, ktoré sa podľa môjho názoru prekrýva s tvrdením o nahradení odôvodnenia preskúmanom v bodoch 96 až 101 vyššie.
128 Pozri rozsudok Sony, body 69 a 70, ako aj citovanú judikatúru. Takéto oznámenie o výhradách predstavuje procesnú záruku uplatňujúcu základnú zásadu práva Únie, ktorá vyžaduje dodržanie práva na obhajobu v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcie.
129 Pozri v tomto zmysle rozsudok Sony, bod 71 a citovanú judikatúru.
130 Pozri v tomto zmysle rozsudok Sony, bod 72 a citovanú judikatúru.
131 Toto tvrdenie sa podľa môjho názoru do veľkej miery prekrýva s tvrdením o nahradení odôvodnenia preskúmanom v bodoch 96 až 101 vyššie.
132 V príslušnom poradí štvrtý žalobný dôvod založený na nesprávnom uplatnení kritéria kvalifikovaných účinkov a druhá časť druhého žalobného dôvodu založená na tom, že druhy správania vytýkané v rozhodnutí sú v porovnaní s oznámením o výhradách nové alebo zmenené.
133 Konkrétne Air Canada (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu), Air France (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu), Air France-KLM (druhá časť druhého odvolacieho dôvodu), Japan Airlines (druhá časť druhého odvolacieho dôvodu), Cargolux (štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu) a SAS Cargo Group (tretia časť tretieho odvolacieho dôvodu).
134 Platí to najmä pre konštatovania Všeobecného súdu týkajúce sa predvídateľnosti účinkov a ich bezprostrednej povahy.
135 Podľa odvolateliek to dokazuje aj skutočnosť, že Všeobecný súd použil nepresné výrazy, ako sú „pokiaľ“, „môže“ a „ktoré z toho mohli vyplývať“.
136 Pozri v tomto zmysle najmä rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia (C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, body 78 a 79). Pokiaľ totiž ide konkrétne o kartely, vo väčšine prípadov musí byť existencia protisúťažného postupu odvodená z určitého množstva zhôd okolností a indícií, ktoré skúmané spoločne môžu v prípade absencie iného logického vysvetlenia predstavovať dôkaz o porušení pravidiel hospodárskej súťaže. Za týchto okolností postačuje, ak súbor indícií, na ktoré sa Komisia odvoláva, zodpovedá pri celkovom posúdení tejto požiadavke [pozri v tomto zmysle najmä rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia (C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, body 35 až 37 a citovaná judikatúra)].
137 Vzhľadom na úroveň dokazovania vymedzenú v bodoch 51 až 57 vyššie a v súlade s mojím posúdením uvedeným v bodoch 58 až 75 vyššie.
138 V tejto súvislosti Komisia napríklad zdôraznila, že „každý dopravca mohol prekonať akúkoľvek právnu alebo technickú prekážku poskytovania [týchto služieb] [najmä] vďaka dohodám uzavretým s inými dopravcami“. Komisia tak s odkazom na ďalšie odôvodnenia sporného rozhodnutia uviedla príklad „interliningu“, rezervácie kapacity a zdieľania kapacity a spresnila, že „skutočnosť, že dopravcovia koordinovali svoje správanie v oblasti stanovenia cien týkajúcich sa palivovej prirážky, bezpečnostnej prirážky a [odmietania platiť] provízie z prirážok na všetkých spojeniach po celom svete, jasne [naznačovala], že neexistovala žiadna neprekonateľná prekážka poskytovania služieb leteckej nákladnej dopravy na ktoromkoľvek spojení“.
139 Všeobecný súd najskôr spresnil, že Komisia mohla považovať odvolateľku za zodpovednú za sporné správania na irelevantných spojeniach, pokiaľ sa preukáže, že svojím vlastným správaním chcela prispieť k spoločným cieľom, ktoré sledovali všetci obvinení dopravcovia, a že vedela o protisúťažných konaniach zamýšľaných alebo uskutočňovaných týmito dopravcami pri sledovaní rovnakých cieľov a na ktorých sa priamo nezúčastňovala, alebo že ich mohla rozumne predpokladať a bola ochotná prevziať z toho vyplývajúce riziko (bod 377). Ďalej vylúčil, že by Komisia pripísala odvolateľke zodpovednosť za jediné a pokračujúce porušenie na základe jej postavenia potenciálneho konkurenta (body 378 a 379). Napokon v podstate dospel k záveru, že na základe mnohých kontaktov udržiavaných s konkurentmi sa odvolateľka buď zúčastnila na zosúladenom postupe týkajúcom sa dotknutých spojení, alebo mala vedomosť o činnostiach týkajúcich sa tohto konania (body 380 až 385).
140 Okrem toho odvolateľka nijako nevysvetľuje, v akom rozsahu mohli tieto odkazy na judikatúru zasiahnuť do jej práva na obhajobu.
141 Pozri najmä rozsudok z 13. júla 2023, Nichicon Corporation/Komisia (C‑757/21 P, EU:C:2023:575, bod 124 a citovaná judikatúra).
142 Treba pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje základnú zásadu práva Únie zakotvenú v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že táto zásada vyžaduje, aby sa v porovnateľných situáciách nepostupovalo rozdielne a v rozdielnych situáciách rovnako, ak takýto postup nie je objektívne odôvodnený [pozri najmä rozsudok z 24. septembra 2020, Prysmian a Prysmian Cavi e Sistemi/Komisia (C‑601/18 P, EU:C:2020:751, bod 101 a citovaná judikatúra)].
143 Napríklad v rozsudku zo 14. septembra 1999, Komisia/AssiDomän Kraft Products a i. (C‑310/97 P, EU:C:1999:407, body 62 a 63), Súdny dvor rozhodol, že zásada právnej istoty bráni tomu, aby v situácii, keď boli viaceré podobné individuálne rozhodnutia ukladajúce pokuty prijaté v rámci spoločného konania a keď sa iba niektorí adresáti domáhali súdneho zrušenia rozhodnutí, ktoré sa ich týkajú, a toto zrušenie dosiahli, musela inštitúcia, ktorá ich vydala, na návrh ostatných adresátov preskúmať s ohľadom na odôvodnenie zrušujúceho rozsudku zákonnosť rozhodnutí, ktoré neboli napadnuté, a posúdiť, či je na základe tohto preskúmania potrebné pristúpiť k vráteniu zaplatených pokút.
144 Pozri rozsudok zo 16. júna 2016, Evonik Degussa a AlzChem/Komisia (C‑155/14 P, EU:C:2016:446, bod 58 a citovaná judikatúra).
145 Pozri v tomto zmysle rozsudok Sony, bod 101. V opačnom prípade by Všeobecný súd riskoval, že bude zaobchádzať s rozdielnymi situáciami rovnako, čo by predstavovalo porušenie zásady rovnosti zaobchádzania [pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. mája 2010, Chalkor/Komisia (T‑21/05, EU:T:2010:205, bod 104)].
146 Okrem toho podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora nie je Všeobecný súd povinný odôvodniť riešenie prijaté v jednej veci vo vzťahu k riešeniu prijatému v inej veci, v ktorej rozhodoval, aj keby sa týkalo toho istého rozhodnutia [pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia (C‑444/11 P, EU:C:2013:464, bod 66 a citovaná judikatúra)]. Odvolateľka navyše spochybňuje posúdenie dôkazov vykonané Všeobecným súdom bez toho, aby preukázala, že sa dopustil skreslenia skutkových okolností.
147 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. marca 2021, Pometon/Komisia (C‑440/19 P, EU:C:2021:214, bod 138 a citovaná judikatúra). Súdny dvor spresňuje, že výkon neobmedzenej súdnej právomoci nemôže pri stanovení výšky pokút, ktoré sú uložené, viesť k diskriminácii medzi podnikmi, ktoré sa zúčastnili na porušení pravidiel hospodárskej súťaže.
148 Rozsudok Cargolux Airlines, body 631 až 647.
149 Ide o účasť od 26. novembra 2002 (odôvodnenie 618 sporného rozhodnutia) do 14. januára 2004 (odôvodnenie 660 tohto rozhodnutia), ako aj od 28. septembra 2004 (odôvodnenie 640 uvedeného rozhodnutia) do skončenia jediného a pokračujúceho porušenia, teda do 14. februára 2006.
150 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. marca 2021, Pometon/Komisia (C‑440/19 P, EU:C:2021:214, bod 112 a citovaná judikatúra).
151 Zdá sa mi však, že na prvý pohľad sa odvolateľke nepodarilo preukázať, že oba druhy správania neboli súčasťou jediného a pokračujúceho porušenia.
152 Okrem toho podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora konkludentné schválenie nezákonnej činnosti bez verejného dištancovania sa od jej obsahu alebo bez jej oznámenia správnym orgánom má za následok povzbudenie v pokračovaní porušovania a sťažuje jeho odhalenie. Takéto napomáhanie predstavuje pasívnu formu účasti na porušení, ktorá môže založiť zodpovednosť dotknutého podniku. Z tejto judikatúry vyplýva, že Komisia sa môže domnievať, že porušenie alebo účasť podniku na porušení sa neprerušila, aj keď nemá dôkazy o porušení v určitých stanovených obdobiach, ak rôzne činnosti tvoriace toto porušenie majú jediný cieľ a môžu patriť do rámca porušenia, ktoré má jediný a pokračujúci charakter, a ak sa dotknutý podnik neodvolával na nepriame dôkazy alebo dôkazy, ktoré by naopak preukazovali, že k porušeniu alebo jeho účasti na porušení nedošlo počas týchto období [pozri rozsudok z 18. marca 2021, Pometon/Komisia (C‑440/19 P, EU:C:2021:214, body 113 a 114, ako aj citovaná judikatúra)].
153 Toto tvrdenie je rozvinuté v rámci piateho odvolacieho dôvodu a podporne v rámci štvrtého odvolacieho dôvodu, ktorý v podstate uvádza tvrdenia v súvislosti s posúdením dôkazov týkajúcich sa účasti odvolateľky na jedinom a pokračujúcom porušení, ktoré nie sú predmetom týchto cielených návrhov.
154 Tvrdenia odvolateľky analyzované nižšie teda ignorujú dôvodnosť posúdenia relevantných dôkazov Komisiou a Všeobecným súdom a v podstate nastoľujú otázku, do akej miery mali tieto orgány preukázať vo vzťahu ku každému dôkaznému prostriedku jeho povahu priameho dôkazu o jedinom a pokračujúcom porušení alebo prvku „podporujúceho“ výklad ďalších dôkazov.
155 Konkrétne v príslušnom poradí kontakty v súvislosti so spojeniami medzi Úniou a tretími krajinami pred 1. májom 2004 a so spojeniami medzi Švajčiarskom a tretími krajinami.
156 Podľa Všeobecného súdu „nič nebránilo obvineným dopravcom v koordinácii alebo výmene informácií v takýchto krajinách v súvislosti s inými službami nákladnej dopravy, najmä vnútri EHP“.
157 Všeobecný súd vykonal toto preskúmanie s ohľadom na svoju vlastnú judikatúru uvedenú v bode 324 rozsudku Cathay Pacific Airways, podľa ktorej sa Komisia môže oprieť o kontakty predchádzajúce obdobiu porušenia (ktoré nepatrí do jej právomoci), aby vytvorila celkový obraz situácie a tak podporila výklad niektorých dôkazných prostriedkov [pozri rozsudky z 8. júla 2008, Lafarge/Komisia (T‑54/03, EU:T:2008:255, body 427 a 428); z 30. mája 2006, Bank Austria Creditanstalt/Komisia (T‑198/03, EU:T:2006:136, bod 89), a z 22. marca 2012, Slovak Telekom/Komisia (T‑458/09 a T‑171/10, EU:T:2012:145, body 45 až 52)].
158 Pozri najmä rozsudok z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia (C‑407/04 P, EU:C:2007:53, bod 63).
159 Pozri najmä rozsudok z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia (C‑407/08 P, EU:C:2010:389, bod 47). Súdny dvor totiž rozhodol, že vo väčšine prípadov existencia protisúťažného postupu alebo protisúťažnej dohody musí byť logicky vyvodená z určitého množstva zhôd okolností a indícií, ktoré skúmané ako celok môžu v prípade absencie iného rozumného vysvetlenia predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, a že takéto indície a zhody okolností, ak sú skúmané ako celok, umožňujú odhaliť nielen existenciu protisúťažných správaní a dohôd, ale taktiež dĺžku nepretržitého protisúťažného správania a obdobie uplatňovania dohody uzavretej v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže [pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. marca 2021, Pometon/Komisia (C‑440/19 P, EU:C:2021:214, body 110 a 111, ako aj citovaná judikatúra)]. To samozrejme nebráni tomu, aby Všeobecný súd mohol v prípade potreby prijať presnejší prístup zameraný na jasné vyjadrenie dôkaznej hodnoty určitých dôkazov (v tomto prípade autori hovoria o „,atomistic‘ approach of the need of corroboration“, pozri CASTILLO DE LA TORRE, F. a GIPPINI FOURNIER, E.: Evidence, Proof and Judicial Review in EU Competition Law. In: Elgar Competition Law and Practice. Cheltenham: Edward Elgar Publishing, 2024, s. 308).
160 Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens (C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 44). Skutočnosť, že sa podnik nezúčastňoval na všetkých prvkoch zakladajúcich kartelovú dohodu alebo že plnil menej významnú úlohu v aspektoch, na ktorých sa zúčastňoval, totiž nie je relevantná na účely konštatovania existencie vytýkaného porušenia, keďže tieto prvky sa majú zohľadňovať iba pri posudzovaní závažnosti porušenia a prípadne pri stanovení pokuty (bod 45 a citovaná judikatúra).
161 Pozri rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens (C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 46). Pozri v právnej vede COURNOT, M: Participation in a Complex Infrigement: A Questionable Assessment by the Court of Justice. In: European Law Reporter, 2013, s. 225 – 231; ROBIN, C.: Réunion avec des concurrents : parfois une preuve de participation à une entente, parfois non. In: Revue Lamy de la Concurrence : droit, économie, régulation, 2013, č. 37, s. 26; MUGUET‑POULLENNEC, G.: Infraction complexe et „éléments séparables“. In: Revue Lamy de la Concurrence : droit, économie, régulation, 2013, č. 37, s. 76 a 77.
162 Vychádzajú zo zásady, podľa ktorej čiastočné zrušenie doplnkových zložiek nemení podstatu jediného a pokračujúceho porušenia v zmysle rozsudku z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia (C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 86).
163 Žalobkyne poznamenávajú, že ten istý výraz (bolo by „neprirodzené rozdeľovať [dotknuté] nepretržité správanie“) bol použitý aj v rozhodnutí Komisie, ktoré je predmetom rozsudku zo 4. júla 2013, Komisia/Aalberts Industries a i. (C‑287/11 P, EU:C:2013:445, bod 61), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že nie je možné vykonať čiastočné zrušenie.
164 Okrem toho v rozsudku z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia (C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 86), na ktorý odvolateľky odkazujú, sa Súdny dvor obmedzil na konštatovanie, že vzhľadom na okolnosti prípadu je skutočnosť, že prvky, o ktorých Všeobecný súd konštatoval, že neumožnili preukázať zodpovednosť dotknutého účastníka konania, sú len „doplnkovými“ zložkami, je dostatočným dôvodom na vyvodenie záveru, že boli „oddeliteľné“. Tento záver však neznamená, že na to, aby boli prvky „oddeliteľné“, je vždy nevyhnutné, aby boli „doplnkové“.
165 Okrem toho, pokiaľ ide o rozsudok zo 4. júla 2013, Komisia/Aalberts Industries a i. (C‑287/11 P, EU:C:2013:445, body 64 a 65), na ktorý poukazujú odvolateľky, zo znenia bodu 65 tohto rozsudku jasne vyplýva, že vyhlásenie, podľa ktorého sama Komisia konštatovala, že by bolo neprirodzené rozdeľovať dotknuté pokračujúce správanie, aby sa vylúčila možnosť čiastočného zrušenia, bolo formulované subsidiárne, keďže Súdny dvor vychádzal najmä zo skutočnosti, že v rozhodnutí, ktoré bolo predmetom uvedeného rozsudku, Komisia neuviedla, že ďalšia zložka jediného a pokračujúceho porušenia predstavovala porušenie.
166 Pozri najmä odôvodnenie 775 sporného rozhodnutia.
167 Rozsudok LATAM Airlines Group a Lan Cargo, body 631 a 632, ktoré odkazujú na bod 581 uvedeného rozsudku, v ktorom Všeobecný súd dospel k záveru, že hoci sa Komisia dopustila pochybenia, keď uviedla, že odvolateľky mohli byť zodpovedné za zložku jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcu sa palivovej prirážky od 25. februára 2003 do 21. júla 2005, odvolateľky nepreukázali, že sa dopustila pochybenia, keď konštatovala, že sa podieľali na uvedenom porušení po tomto poslednom uvedenom dátume.
168 Tento záver by prípadne mohol byť menej zrejmý, pokiaľ ide o odmietnutie platiť provízie, keďže ide o doplnkové správanie vo vzťahu k prirážkam.
169 Naproti tomu si nemyslím, že odôvodnenie 871 sporného rozhodnutia, na ktoré sa Komisia v tejto súvislosti odvoláva vo svojich písomných pripomienkach, je relevantné. V tomto odôvodnení sa totiž Komisia obmedzuje najmä na konštatovanie, že niektoré z činností (stretnutia, kontakty, komunikácia), ktoré predstavujú dôkazy o jedinom a pokračujúcom porušení, „by mohli byť považované za porušenia samy osebe“, pričom v tejto súvislosti neposkytla nijaké spresnenie.
170 Pozri rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens (C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 46).
171 Začiatkom plynutia premlčacej lehoty je dátum skončenia jediného a pokračujúceho porušenia, teda 14. február 2006, v súlade s článkom 25 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Subsidiárne by táto lehota uplynula 9. novembra 2015, pokiaľ by sa dospelo k záveru, že premlčacia lehota bola prerušená až do rozhodnutia z roku 2010.
172 Pozri rozsudky Japan Airlines (body 193 až 226), British Airways (body 220 až 223 a 226), Cathay Pacific Airways (body 244 až 247) a LATAM Airlines Group a Lan Cargo (body 133 až 139).
173 Konkrétne ide o zásady právnej istoty, riadneho výkonu spravodlivosti, hospodárnosti konania, verejného záujmu na uplatňovaní práva hospodárskej súťaže a rovnosti zaobchádzania.
174 Pozri najmä návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Salzgitter/Komisia (C‑210/98 P, EU:C:2000:172, body 141 a 142), a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci British Airways/Komisia (C‑122/16 P, EU:C:2017:406, bod 103).
175 Pozri rozsudok z 8. novembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia (C‑469/11 P, EU:C:2012:705, body 49 až 53 a citovaná judikatúra). V bode 52 tohto rozsudku Súdny dvor spresnil, že na rozdiel od procesných lehôt sa dotknutá premlčacia lehota tým, že jej uplynutím dochádza k zániku možnosti podať žalobu na súd, vzťahuje na hmotné právo, lebo má vplyv na uplatnenie subjektívneho práva, ktorého sa dotknutá osoba už viac nemôže účinne dovolávať na súde. V bode 53 uvedeného rozsudku Súdny dvor dodal, že úlohou premlčacej lehoty stanovenej v článku 46 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora je na jednej strane zabezpečiť ochranu práv poškodenej osoby, aby táto osoba mala dostatok času na získanie relevantných informácií na prípadné podanie žaloby, a na druhej strane zabrániť tomu, aby poškodená osoba mala možnosť neobmedzene odďaľovať uplatnenie svojho práva na náhradu škody. V konečnom dôsledku táto lehota chráni poškodenú osobu a osobu zodpovednú za škodu. Rovnakú zásadu uplatnil Súdny dvor v prípade premlčacej doby stanovenej v článku 10 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie (Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 1) [pozri rozsudok z 22. júna 2022, Volvo a DAF Trucks (C‑267/20, EU:C:2022:494, body 45 až 47)].
176 Pozri rozsudok zo 14. júna 2016, Marchiani/Parlament (C‑566/14 P, EU:C:2016:437, bod 94). V danej veci išlo o pohľadávku spojenú s príspevkom na asistenta, ktorý bol odvolateľovi vyplatený neoprávnene.
177 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa totiž lehota na podanie žaloby týka verejného poriadku, keďže bola zavedená na zabezpečenie jasnosti a istoty právnych situácií a pre potrebu vyhnúť sa akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti. Súdu Únie prináleží, aby ex offo overil, či bola dodržaná [pozri najmä rozsudok z 23. januára 1997, Coen (C‑246/95, EU:C:1997:33, bod 21)].
178 Pozri rozsudok z 13. júla 2000, Salzgitter/Komisia (C‑210/98 P, EU:C:2000:397, body 55 a 56), ktorý sa týka zlučiteľnosti pomoci oznámenej po uplynutí lehoty na oznámenie stanovenej v piatom kódexe pomoci oceliarskemu priemyslu v rámci Zmluvy ESUO [rozhodnutie Komisie č. 3855/91/ESUO z 27. novembra 1991, ktorým sa stanovujú komunitárne pravidlá pomoci oceliarskemu priemyslu (Ú. v. ES L 362, 1991, s. 57)], ako aj niektoré rozsudky týkajúce sa prekluzívnej lehoty stanovenej na prijatie rozhodnutí v rámci Kohézneho fondu [rozsudok zo 4. septembra 2014, Španielsko/Komisia (C‑192/13 P, EU:C:2014:2156, bod 103) a v rámci Európskeho fondu regionálneho rozvoja (EFRR) rozsudok z 24. júna 2015, Španielsko/Komisia (C‑263/13 P, EU:C:2015:415, bod 57)].
179 Všeobecný súd dospel k podobnému záveru v rozsudku z 13. mája 2014, McBride a i./Komisia (T‑458/10 až T‑467/10 a T‑471/10, EU:T:2014:249, body 25 až 36), potvrdenom v odvolacom konaní rozsudkom zo 14. júna 2016, Komisia/McBride a i. (C‑361/14 P, EU:C:2016:434). Pozri v právnej vede CLAUSEN, F.: Les moyens d’ordre public devant la Cour de justice de l’Union européenne, Collection droit de l’Union européenne. Namur: Bruylant, 2018, s. 185 – 187, 223 a 247.
180 Pokiaľ ide o posúdenie trestnoprávnej povahy stíhania a správnych sankcií, je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora sú relevantné tri kritériá. Prvým kritériom je právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, druhým je samotná povaha porušenia a tretím stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson, C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 35).
181 Podľa kritérií uvedených Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozsudku z 8. júna 1976, Engel a i./Holandsko, CE:ECHR:1976:0608JUD000510071 (pozri tiež rozsudok ESĽP, 27. septembra 2011, A. Menarini Diagnostis v. Taliansko, CE:ECHR:2011:0927JUD004350908, body 39 až 44). Niektorí generálni advokáti (najmä generálny advokát Bot v návrhoch, ktoré preniesol vo veci ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, C‑352/09 P, EU:C:2010:635, bod 49, a generálny advokát Pitruzzella v návrhoch, ktoré predniesol vo veci Whiteland Import Export, C‑308/19, EU:C:2020:639, bod 91) výslovne uviedli, že pokuty uvedené v článku 23 nariadenia č. 1/2003 „možno vzhľadom na ich povahu a význam prirovnať k trestnej sankcii“, a súvisiace konanie „teda… patrí do ‚trestnej oblasti‘ v zmysle článku 6 ods. 1 EDĽP“. Pokiaľ ide o Súdny dvor, pozri rozsudok z 18. júla 2013, Schindler Holding a i./Komisia (C‑501/11 P, EU:C:2013:522 bod 33).
182 Pokiaľ ide o právo na obhajobu, pozri analogicky rozsudok z 20. decembra 2023, Crédit agricole a Crédit agricole Corporate and Investment Bank/Komisia (T‑113/17, EU:T:2023:847, body 46 a 47). Podľa slov ESĽP totiž vzhľadom na to, že konanie o uložení pokuty nie je súčasťou „tvrdého jadra“ trestného práva, záruky poskytované trestnou časťou článku 6 EDĽP sa nemusia nevyhnutne uplatňovať v plnej miere (pozri rozsudok ESĽP, 23. novembra 2006, Jussila v. Fínsko, CE:ECHR:2006:1123JUD007305301, bod 43).
183 Súdny dvor v podstate rozhodol, že články 101 a 102 ZFEÚ sú ustanoveniami týkajúcimi sa verejného poriadku, ktoré musia vnútroštátne súdy uplatňovať ex offo [pozri napríklad rozsudky z 1. júna 1999, Eco Swiss (C‑126/97, EU:C:1999:269, bod 39), ako aj z 13. júla 2006, Manfredi a i. (C‑295/04 až C‑298/04, EU:C:2006:461, bod 31)].
184 Odvolateľky v tejto súvislosti vychádzajú z rozhodnutí vnútroštátnych súdov.
185 Niektorí autori v tejto súvislosti odkazujú na „verejný poriadok riadenia a nie ochrany“, ktorého cieľom je fungovať pre lepšiu organizáciu spoločnosti a hospodárstva vo všeobecnom záujme (pozri v tomto zmysle PETIT, N.: Droit européen de la concurrence. Paris, 2013, s. 39).
186 Pozri bod 126 vyššie.
187 Pozri v tomto zmysle najmä rozsudok zo 14. novembra 2017, British Airways/Komisia (C‑122/16 P, EU:C:2017:861, bod 98).
188 Pozri analogicky rozsudok z 8. júla 1999, Shell/Komisia (C‑234/92 P, EU:C:1999:361, bod 68), v ktorom Súdny dvor v podstate rozhodol, že Všeobecný súd nemôže byť povinný nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania z dôvodu údajnej povinnosti zohľadniť ex offo dôvody týkajúce sa verejného poriadku len na základe skutkových okolností uvedených v spise (pozri v právnej vede CORTHAUT, T.: EU Ordre Public. Alphen aan den Rijn, 2012, s. 226).
189 Súdny dvor viackrát uviedol, že existencia prostriedkov na domáhanie sa náhrady škody môže takisto plniť funkciu verejného záujmu, keďže tieto prostriedky môžu odradzovať od porušovania pravidiel hospodárskej súťaže [pozri najmä rozsudok z 20. septembra 2001, Courage a Crehan (C‑453/99, EU:C:2001:465, body 26 a 27)]. Zdá sa mi pritom, že možnosť neobmedzene spochybňovať rozhodnutie konštatujúce porušenie, ktoré je podľa článku 16 nariadenia č. 1/2003 záväzné pre vnútroštátne súdy, ponecháva účastníkov konania v neistote, pokiaľ ide o možnosť stíhať porušenie pravidiel hospodárskej súťaže prostredníctvom následných krokov.
190 Pripomínam, že systém súdneho preskúmania rozhodnutí Komisie týkajúcich sa postupov podľa článkov 101 a 102 ZFEÚ spočíva v preskúmaní zákonnosti aktov inštitúcií stanovenom článkom 263 ZFEÚ, ktoré môže byť doplnené na základe článku 261 ZFEÚ a článku 31 nariadenia č. 1/2003 a na základe návrhu žalujúcej strany tým, že Všeobecný súd uplatní svoju neobmedzenú súdnu právomoc, pokiaľ ide o sankcie uložené v tejto oblasti Komisiou [pozri rozsudky z 25. júla 2018, Orange Polska/Komisia (C‑123/16 P, EU:C:2018:590, bod 104 a citovaná judikatúra), ako aj z 12. januára 2023, Lietuvos geležinkeliai/Komisia (C‑42/21 P, EU:C:2023:12, body 151 a 152, ako aj citovaná judikatúra)].
191 Ide o obrat týkajúci sa predajov dosiahnutých na spojeniach zabezpečovaných výlučne v rámci Dánska, Švédska a Nórska, ktoré boli vylúčené v priebehu správneho konania na návrh odvolateliek (pozri rozsudok SAS Cargo Group, body 926 až 931).
192 Pozri rozsudok SAS Cargo Group, bod 939.
193 Všeobecný súd v bode 936 rozsudku SAS Cargo Group uviedol, že dotknutý obrat „evidentne patrí do rozsahu jediného a pokračujúceho porušenia, a ak by nemal byť zohľadnený na účely výpočtu pokuty, nešlo by o spravodlivého posúdenie hospodárskeho významu tohto porušenia a úlohy zohrávanej každým obvineným dopravcom v tejto súvislosti“.
194 Rozsudok SAS Cargo Group, bod 940.
195 Usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2).
196 Rozsudok SAS Cargo Group, body 932 a 933.
197 Konkrétne dodržiavanie práva na obhajobu v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, najmä pokút alebo penále, predstavuje základnú zásadu práva Únie, na ktorú Súdny dvor opakovane poukázal vo svojej judikatúre. V rámci odvolania je predmetom preskúmania vykonávaného Súdnym dvorom jednak skúmať, do akej miery Všeobecný súd z právneho hľadiska správne zohľadnil všetky faktory podstatné pre posúdenie závažnosti správania konkretizovaného vzhľadom na články 101 a 102 ZFEÚ, ako aj na článok 23 nariadenia č. 1/2003, a jednak overiť, či Všeobecný súd po právnej stránke dostatočne odpovedal na všetky tvrdenia žalujúcej strany smerujúce k zrušeniu alebo zníženiu pokuty [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia (C‑3/06 P, EU:C:2007:88, body 68 a 69, ako aj citovaná judikatúra)].
198 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2012, M. (C‑277/11, EU:C:2012:744, bod 85 a citovaná judikatúra).
199 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i. (C‑89/08 P, EU:C:2009:742, body 50 až 52 a citovaná judikatúra).
200 Pokiaľ ide o „predvídateľnosť“, pozri rozsudok z 26. septembra 2013, Alliance One International/Komisia (C‑679/11 P, EU:C:2013:606, bod 111).
201 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. mája 2013, Abdulrahim/Rada a Komisia (C‑239/12 P, EU:C:2013:331, bod 49). Okrem toho, ako uviedol Všeobecný súd, pokiaľ Komisia uviedla skutkové a právne okolnosti, na ktorých založí výpočet výšky pokút, nie je povinná spresniť spôsob, akým každú z týchto okolností použije pri určení výšky pokuty. Uvedenie údajov týkajúcich sa výšky súm plánovaných pokút, kým nebolo podnikom umožnené uplatniť ich pripomienky k výhradám uvádzaným na ich adresu, by viedlo k nevhodnému prejudikovaniu rozhodnutia Komisie [pozri rozsudok zo 7. novembra 2019, Campine a Campine Recycling/Komisia (T‑240/17, EU:T:2019:778, bod 356, ako aj citovaná judikatúra)]. Rovnaká zásada by sa podľa môjho názoru mala uplatniť v prípade, keď Všeobecný súd pri stanovení výšky pokuty v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci nahradí posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením.
202 Treba totiž pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia, ktorá prináleží Všeobecnému súdu podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ a článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ukladá tomuto súdu povinnosť jasne a jednoznačne uviesť úvahy, ktorými sa riadil, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatého rozhodnutia a aby Súdny dvor mohol vykonať svoje súdne preskúmanie. Táto povinnosť nezaväzuje Všeobecný súd vypracovať také odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi sporu. Odôvodnenie teda môže byť implicitné, ak umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, z ktorých Všeobecný súd vychádzal, a Súdnemu dvoru poskytne dostatok podkladov potrebných na výkon súdnej kontroly v rámci preskúmania odvolania [pozri najmä rozsudok z 21. decembra 2023, United Parcel Service/Komisia (C‑297/22 P, EU:C:2023:1027, bod 47 a citovaná judikatúra)]. Konkrétne v rámci svojej povinnosti odôvodnenia musí Všeobecný súd poskytnúť podrobný opis faktorov, ktoré zohľadní pri stanovení výšky pokuty [pozri rozsudok zo 14. septembra 2016, Trafilerie Meridionali/Komisia (C‑519/15 P, EU:C:2016:682, bod 52)].
203 Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že povinnosť odôvodnenia zo strany Všeobecného súdu, ktorá predstavuje podstatnú formálnu náležitosť, je potrebné odlišovať od otázky opodstatnenosti odôvodnenia, ktorá samotná patrí do materiálnej zákonnosti sporného aktu [pozri najmä rozsudok z 12. januára 2023, Jouvin/Komisia (C‑719/21 P, EU:C:2023:15, bod 29 a citovaná judikatúra)].
204 Pozri body 190 až 192 nižšie.
205 C‑70/23 P, EU:C:2024:105, body 41 a 42.
206 Pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 25. júla 2018, Orange Polska/Komisia (C‑123/16 P, EU:C:2018:590, bod 106 a citovaná judikatúra).
207 Pozri rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia (C‑603/13 P, EU:C:2016:38, body 75 až 77 a citovaná judikatúra).
208 Inými slovami, táto právomoc sa vykonáva „na základe návrhu žalobcov“ [pozri v tomto zmysle najmä uznesenie zo 7. júla 2016, Westfälische Drahtindustrie a Pampus Industriebeteiligungen/Komisia (C‑523/15 P, EU:C:2016:541, bod 30 a citovaná judikatúra)]. V praxi Súdny dvor nie je v tejto súvislosti príliš náročný, keďže napríklad rozhodol, že návrh na zmenu pokuty môže byť implicitne obsiahnutý v návrhu na zrušenie [pozri rozsudok z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker-Hannifin (C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, bod 83)].
209 Pozri tiež uznesenie zo 7. júla 2016, Westfälische Drahtindustrie a Pampus Industriebeteiligungen/Komisia (C‑523/15 P, EU:C:2016:541, bod 34). V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, na rozdiel od toho, čo vyplýva z článku 23 nariadenia č. 1/2003, ktorý Komisii priznáva právomoc ukladať pokuty za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, článok 31 tohto nariadenia priznáva Všeobecnému súdu neobmedzenú právomoc, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť jeho právomoci rozhodovať o žalobách proti rozhodnutiam, ktorými Komisia uložila takúto pokutu. Účelom tohto posledného uvedeného článku teda nie je splnomocniť Všeobecný súd na uloženie novej pokuty, ktorá je právne odlišná od pokuty stanovenej Komisiou, ale dopĺňa súdne preskúmanie tým, že umožňuje Všeobecnému súdu zmeniť výšku pôvodne uloženej pokuty [pozri rozsudok zo 4. júla 2024, Westfälische Drahtindustrie a Pampus Industriebeteiligungen/Komisia (C‑70/23 P, EU:C:2024:580, bod 41)].
210 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia (C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 64). Pozri analogicky aj rozsudok z 26. septembra 2018, Infineon Technologies/Komisia (C‑99/17 P, EU:C:2018:773, body 108 a 109). V tomto rozsudku Súdny dvor spresnil, že vzhľadom na to, že odvolateľka pred Všeobecným súdom účinne nespochybnila niektoré úvahy uvedené v spornom rozhodnutí, nemôže tvrdiť, že Všeobecný súd nedodržal rozsah svojej neobmedzenej právomoci. Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že ani neprimeranosť pokuty uloženej rozhodnutím Komisie – vzhľadom na to, že nemôže predstavovať dôvod verejného poriadku – nie je predmetom preskúmania, ktoré vykonáva Všeobecný súd ex offo [pozri rozsudok zo 14. marca 2013, Viega/Komisia (C‑276/11 P, EU:C:2013:163, bod 57 a citovaná judikatúra)].
211 Zásada ultra petita totiž zakazuje súdu, ktorý má rozhodovať o žalobe o neplatnosť, ísť nad rámec návrhov účastníkov konania. Tento zákaz je vyjadrením dispozičnej zásady, podľa ktorej sú to účastníci konania, komu prináleží určovať predmet konania, pričom súd musí rozhodnúť o všetkých návrhoch, ktoré mu boli predložené, a len o návrhoch, ktoré mu boli predložené [pozri najmä návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Komisia/Alrosa (C‑441/07 P, EU:C:2009:555, bod 146 a citovaná judikatúra), ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci British Airways/Komisia (C‑122/16 P, EU:C:2017:406, body 83 a 84)].
212 Pozri napríklad BERNARDEAU, L. a CHRISTIENNE, J.-P.: Les amendes en droit de la concurrence : pratique décisionnelle et contrôle juridictionnel du droit de l’Union. Bruxelles, 2013, s. 795 – 883; FORRESTER, I. S.: A Challenge for Europe’s Judges : The Review of Fines in Competition Cases. In: European Law Review. 2011, zv. 36, č. 2, s. 185 – 207; WAHL, N.: Enjeu et limites actuelles de la jurisprudence relative à la compétence de pleine juridiction conférée au juge de l’Union en matière de concurrence. In: TIZZANO, A. (dir.): La Cour de justice de l’Union européenne sous la présidence de Vassilios Skouris (2003‑2015). Liber amicorum Vassilios Skouris. Bruxelles, 2015, s. 727 – 740; EXPERT, H. a POULLET, C.: La compétence de pleine juridiction conférée au juge de l’Union en matière de concurrence : complément ou accessoire du contrôle de légalité ? In: GIACOBBO PEYRONNEL, V. a VERDURE, Ch. (dir.): Contentieux du droit de la concurrence de l’Union européenne. Bruxelles, 2017, s. 545 – 592.
213 Pozri najmä COURNOT, M.: L’interdiction de statuer ultra petita s’applique-t-elle au juge de l’amende ? In: Revue des Affaires Européennes. 2015, č. 1, s. 123 a 124; LENAERTS, K., GUTMAN, K. a NOWAK, J. T.: EU Procedural Law. Oxford, 2023, s. 635 – 638. Niektorí autori obhajujú širokú možnosť rozhodovania ultra petita, pričom poznamenávajú, že od žalobcu nemožno očakávať, že bude navrhovať zvýšenie svojej vlastnej pokuty (pozri v tomto zmysle CHRISTIENNE, J.-P.: Le contrôle juridictionnel des amendes après l’arrêt Telefónica : la pleine juridiction entre effervescence et évanescence. In: Concurrences. 2014, s. 31, ako aj GAULARD, G.: La pleine juridiction du juge de l’Union européenne en droit de la concurrence. Bruxelles, 2020, s. 273), hoci v praxi nie je nezvyčajné, že Komisia najmä prostredníctvom protinávrhov požaduje zvýšenie sumy pokuty (pozri najmä BARBIER DE LA SERRE, É. a LAGATHU, E.: The Law on Fines Imposed in EU Competition Proceedings : On the Road to Consistency. In: Journal of European competition law & practice. 2014, s. 400). Iní autori poznamenávajú, že súd Únie sa skôr zdráha zvýšiť pokutu (pozri CASTILLO DE LA TORRE, F. a GIPPINI FOURNIER, E.: Evidence, Proof and Judicial Review in EU Competition Law, c. d., s. 465 – 470).
214 Pozri najmä CLAUSEN, F.: Les moyens d’ordre public devant la Cour de justice de l’Union européenne, c. d., s. 407 – 413.
215 Hoci Komisia vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že neobmedzená súdna právomoc „môže mať prednosť pred zásadou ne ultra petita“, chcem zdôrazniť, že Súdny dvor doteraz nepotvrdil takýto prístup, ktorý však navrhovali niektorí generálni advokáti. Pozri napríklad návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci Groupe Danone/Komisia (C‑3/06 P, EU:C:2006:720, bod 49), a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Komisia/Tomkins (C‑286/11 P, EU:C:2012:499, bod 37), pokiaľ ide o okrajovú úlohu pravidla non ultra petita ako obmedzenia výkonu neobmedzenej právomoci súdom Únie, ako aj návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott v spojených veciach Fresh Del Monte Produce/Komisia a Komisia/Fresh Del Monte Produce (C‑293/13 P a C‑294/13 P, EU:C:2014:2439, bod 273) v súvislosti s absenciou zákazu reformatio in peius, pokiaľ ide o možnosť zvýšenia pokuty.
216 Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že neobmedzené súdne preskúmanie, ktoré vykonáva Všeobecný súd, zahŕňa tak právne, ako aj vecné preskúmanie a tiež právomoc posúdiť dôkazy, zrušiť sporné rozhodnutie a zmeniť výšku pokút [pozri najmä rozsudky z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia (C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 67), ako aj KME Germany a i./Komisia (C‑389/10 P, EU:C:2011:816, bod 133). Keď má Všeobecný súd vykonať neobmedzené súdne preskúmanie, toto preskúmanie sa vzťahuje na všetky relevantné skutkové okolnosti (pozri judikatúru uvedenú v bode 183 vyššie). Napríklad čiastočné zrušenie konštatovania porušenia môže viesť Všeobecný súd k prehodnoteniu výšky pokuty „s ohľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci“ [pozri rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens (C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 82)]. Ako už Všeobecný súd viackrát pripomenul, výšku pokuty nie je možné zachovať, ak je výsledkom zohľadnenia vecne nesprávnej skutkovej okolnosti [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2019, Quanta Storage/Komisia (T‑772/15, EU:T:2019:519, bod 276 a citovaná judikatúra)].
217 Podľa Súdneho dvora totiž čiastočné zrušenie konštatovania porušenia môže viesť Všeobecný súd k prehodnoteniu výšky pokuty „s ohľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci“ [pozri rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens (C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 82)]. Pozri v právnej vede aj CLAUSEN, F.: Les moyens d’ordre public devant la Cour de justice de l’Union européenne, c. d., s. 395.
218 Petitum týchto odvolateliek sa totiž týkalo preskúmania pokuty v rámci neobmedzenej súdnej právomoci, čo Všeobecný súd aj vykonal, keď čiastočne vyhovel ich návrhu.
219 Súdny dvor predovšetkým spresnil, že samotné podanie opravného prostriedku na súd neznamená, že konečná právomoc ukladať pokuty prechádza na súd Únie [pozri rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia (C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, bod 693)], a že výkon neobmedzenej súdnej právomoci neznamená preskúmanie ex offo, keďže Všeobecný súd nie je povinný vykonať ex offo opätovné prešetrenie celého spisu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia (C‑386/10 P, EU:C:2011:815, body 64 až 66)].
220 Súdny dvor totiž rozhodol, že neobmedzená súdna právomoc, ktorou disponuje Všeobecný súd na základe článku 31 nariadenia č. 1/2003, sa týka len jeho posúdenia pokuty uloženej Komisiou, a nie akejkoľvek zmeny skutočností zakladajúcich porušenie, ktoré Komisia v súlade s právom konštatovala v rozhodnutí, ktoré bolo Všeobecnému súdu predložené [pozri rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia (C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 77)]. Pozri v právnej vede BERNARDEAU, L. a CHRISTIENNE, J.-P.: Les amendes en droit de la concurrence : pratique décisionnelle et contrôle juridictionnel du droit de l’Union, c. d., s. 868; EXPERT, H. a POULLET, C.: La compétence de pleine juridiction conférée au juge de l’Union en matière de concurrence : complément ou accessoire du contrôle de légalité ?, c. d., s. 563 a 564, a v kritickom zmysle GAULARD, G.: La pleine juridiction du juge de l’Union européenne en droit de la concurrence, c. p., s. 222 – 228.
221 Chcem uviesť, že odvolateľky vo veci SAS Cargo Group neposkytli žiadne vysvetlenie údajného porušenia prezumpcie neviny. Pripomínam, že podľa judikatúry Súdneho dvora je táto zásada porušená, ak súdne rozhodnutie alebo oficiálne vyhlásenie týkajúce sa obvineného pri neexistencii konečného odsúdenia obsahuje jasné vyhlásenie, podľa ktorého sa dotknutá osoba dopustila daného porušenia. V tejto súvislosti treba zdôrazniť význam výrazov použitých súdnymi orgánmi, ako aj osobitných okolností, za ktorých boli formulované, a povahy a kontextu predmetného konania [pozri rozsudok z 18. marca 2021, Pometon/Komisia (C‑440/19 P, EU:C:2021:214, bod 62 a citovaná judikatúra)].
222 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že hoci Súdny dvor v prípade, že v rámci konania o odvolaní rozhoduje o právnych otázkach, nemôže z dôvodu spravodlivého zaobchádzania nahradiť svojím posúdením posúdenie Všeobecného súdu rozhodujúceho v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci o výške pokút uložených podnikom za porušenie práva Únie, Všeobecný súd je pri výkone svojej neobmedzenej súdnej právomoci viazaný určitými povinnosťami, medzi ktoré patria povinnosť odôvodnenia, ktorú má podľa článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, uplatniteľného na Všeobecný súd podľa článku 53 prvého odseku toho istého štatútu, ako aj zásada rovnosti zaobchádzania [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, Lietuvos geležinkeliai/Komisia (C‑42/21 P, EU:C:2023:12, body 153 a 154, ako aj citovaná judikatúra)]. Okrem toho porušenie zásady rovnosti zaobchádzania z dôvodu rozdielneho prístupu predpokladá, že dotknuté situácie sú porovnateľné s ohľadom na všetky okolnosti, ktoré ich charakterizujú. Okolnosti, ktoré charakterizujú rozdielne situácie a tým ich porovnateľný charakter, je potrebné určiť a posúdiť najmä s ohľadom na predmet a cieľ aktu Únie, ktorý vytvára predmetný rozdiel. Takisto treba zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej spadá predmetný akt [pozri rozsudok z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia (C‑444/11 P, EU:C:2013:464, bod 187 a citovaná judikatúra)].
223 Úloha Súdneho dvora v rámci odvolacieho konania je totiž obmedzená na preskúmanie toho, či sa Všeobecný súd pri výkone svojej právomoci súdneho preskúmania nedopustil nesprávneho právneho posúdenia. Podľa článku 256 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie musí obmedziť len na právne otázky a musí vychádzať z dôvodov založených na nepríslušnosti Všeobecného súdu, vadách konania pred Všeobecným súdom, ktoré sa nepriaznivo dotýkajú záujmov odvolateľa, ako aj na porušení práva Únie Všeobecným súdom. Odvolanie sa teda môže opierať len o dôvody týkajúce sa porušenia právnych noriem s vylúčením akéhokoľvek posúdenia skutkových okolností. Jedine Všeobecný súd má totiž právomoc jednak zistiť skutkové okolnosti okrem prípadu, keď vecná nesprávnosť jeho zistení vyplýva z písomností v spise, ktoré boli predložené, a jednak skutkové okolnosti posúdiť. Z toho vyplýva, že posúdenie skutkového stavu, s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených v konaní pred Všeobecným súdom, nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia (C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, body 47 až 49)].
224 Komisia na pojednávaní vyhlásila, že nemôže potvrdiť, či tento obrat bol alebo nebol zahrnutý ostatnými odvolateľkami do hodnoty predajov.
225 Navyše odôvodnenie Všeobecného súdu je o to menej jasné, že tak postupoval „aj na zabezpečenie rovnosti zaobchádzania s obvinenými dopravcami, ktorí podali žalobu proti [spornému] rozhodnutiu“ (bod 940 rozsudku SAS Cargo Group), pričom častica „aj“ ukazuje, že Všeobecný súd vychádzal zo zásady rovnosti zaobchádzania len pre úplnosť, čo vzbudzuje pochybnosti o základe jeho odôvodnenia.