1.

V prejednávanej veci som predniesol návrhy 22. februára 2024 ( 2 ). Následne, teda 9. apríla 2024, Súdny dvor v súlade s článkom 60 ods. 3 svojho rokovacieho poriadku rozhodol o postúpení tejto veci veľkej komore. Okrem toho uznesením zo 16. apríla 2024, prijatým na základe článku 83 tohto rokovacieho poriadku, rozhodol o opätovnom otvorení ústnej časti konania.

2.

V tejto súvislosti Súdny dvor vyzval dotknuté osoby, aby sa zúčastnili na novom pojednávaní a sústredili svoje budúce prednesy na tretiu prejudiciálnu otázku, ktorú položil Svea hovrätt (Odvolací súd pre región Svea, Štokholm, Švédsko), ktorá sa, pripomínam, týka právomoci súdov členských štátov podľa nariadenia Brusel Ia ( 3 ) na rozhodovanie sporov týkajúcich sa patentov z tretích štátov. Toto druhé pojednávanie sa konalo 14. mája 2023. Zástupcovia spoločnosti BSH Hausgeräte GmbH (ďalej len „BSH“), spoločnosti Aktiebolaget Electrolux (ďalej len „Electrolux“), francúzskej vlády a Európskej komisie v podstate túto otázku prerokovali.

3.

V súlade so žiadosťou Súdneho dvora prednesiem nové návrhy zamerané na túto tretiu otázku. Tieto návrhy budú slúžiť ako „dodatok“ k prvým návrhom. Ponúknu mi totiž zriedkavú príležitosť prehĺbiť niektoré aspekty mojej argumentácie v tomto ohľade.

4.

Stručne pripomeniem súvislosti. BSH (so sídlom v Nemecku) podala proti spoločnosti Electrolux (so sídlom vo Švédsku) žalobu pre porušenie na švédske súdy. BSH v podstate tvrdí, že Electrolux porušuje „európsky patent“, ktorý bol udelený prvej spoločnosti Európskym patentovým úradom (ďalej len „EPÚ“) ( 4 ) pre viaceré členské štáty Únie (vrátane Švédska) a jeden tretí štát (Turecko). Keďže tento „európsky patent“ nie je jednotným nadnárodným titulom, ale v podstate súborom národných patentov, z ktorých každý poskytuje platnú ochranu na území dotknutého štátu (v súlade so zásadou teritoriality uplatniteľnou na takéto tituly), táto žaloba v skutočnosti predstavuje súbor žalobných návrhov vo veci porušenia (jeden na každý národný titul). Electrolux s cieľom vyvrátiť tieto návrhy vzniesla námietku neplatnosti. Vzhľadom na túto námietku sa vnútroštátny súd pýta, či sú švédske súdy oprávnené rozhodovať o návrhoch týkajúcich sa patentov z iných členských štátov ako Švédska (prvá a druhá prejudiciálna otázka) a o návrhoch týkajúcich sa tureckého patentu (tretia prejudiciálna otázka). Ako bolo vysvetlené v úvode, moja analýza sa zameria na posledný uvedený aspekt, a teda na medzinárodnú právomoc súdov členských štátov na rozhodovanie sporov týkajúcich sa patentov z tretích štátov.

5.

Východiskový bod tejto analýzy nie je (alebo už nie je) sporný. Nariadenie Brusel Ia je uplatniteľné, a teda určuje právomoc súdov členských štátov rozhodovať v takomto spore, ak (a len z toho dôvodu, že) žalovaný má bydlisko v Únii (ako v prejednávanej veci Electrolux), ( 5 ) nezávisle od „vonkajšieho“ pôvodu dotknutého patentu. ( 6 ) Touto témou sa už nebudem zaoberať a pokiaľ ide o ďalšie podrobnosti, odkazujem na body 24 a 101 mojich prvých návrhov.

6.

Pokiaľ ide o riešenia, ktoré poskytuje režim stanovený v nariadení Brusel Ia (ďalej len „bruselský režim“), je jasný ďalší bod. Medzi vedľajšími účastníkmi konania je nesporné, že podľa všeobecného pravidla stanoveného v článku 4 ods. 1 tohto nariadenia majú súdy členského štátu v prevažnej väčšine prípadov ( 7 ) právomoc rozhodovať o návrhoch týkajúcich sa zahraničných patentov vrátane patentov z tretích štátov, ak má žalovaný bydlisko v tomto členskom štáte. Tieto súdy sú na základe toho najmä oprávnené rozhodovať o porušení takého patentu, ku ktorému došlo za hranicami uvedeného členského štátu. ( 8 ) Z rozsudku Owusu ( 9 ) vyplýva, že právomoc, ktorú uvedené súdy odvodzujú z tohto pravidla, je v zásade nielen všeobecná, ale aj univerzálna.

7.

Pripomínam však, že jadro prejednávanej veci spočíva v tom, že v súlade s článkom 24 bodom 4 nariadenia Brusel Ia súdy členského štátu, vrátane súdov žalovaného, nie sú vo výnimočných prípadoch oprávnené rozhodovať o návrhoch, ktorých predmetom je registrácia alebo platnosť patentov, pre ktoré bola podaná žiadosť o registráciu alebo ktoré boli zaregistrované (alebo sa za také považujú) v inom „členskom štáte“. O týchto otázkach nemôžu rozhodnúť v rámci žaloby pre porušenie ani ako o vedľajšej otázke. Toto ustanovenie totiž v týchto veciach priznáva výlučnú právomoc „súdom členského štátu“, na ktorý sa titul vzťahuje. Celá diskusia sa však týka otázky, či podľa tohto nariadenia nemajú súdy členských štátov právomoc rozhodovať o registrácii alebo platnosti patentov z tretích krajín, či už ako o hlavnej, alebo predbežnej otázke. Takto nastolený problém je zložitý, dlhodobý a navyše prierezový: otvára sa rovnakým spôsobom vo všetkých veciach, pre ktoré článok 24 uvedeného nariadenia stanovuje pravidlo výlučnej právomoci (vecné práva k nehnuteľnostiam, platnosť zápisov do verejných registrov, výkon rozhodnutí atď.), ak zúčastneným štátom nie je členský štát, ale tretí štát. ( 10 )

8.

BSH, francúzska vláda a Komisia navrhli na túto otázku odpoveď (tiež prierezovú, pretože je uplatniteľná bez rozdielu na všetky tieto oblasti), podľa ktorej vzhľadom na to, že článok 24 nariadenia Brusel Ia výslovne neupravuje takýto scenár, uplatní sa takpovediac „jednoducho“ všeobecné pravidlo stanovené v článku 4 ods. 1 tohto nariadenia. Súdy členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, sú preto na základe tohto pravidla oprávnené rozhodovať najmä o registrácii alebo platnosti patentu z tretieho štátu. Okrem toho, keď na ne bola podaná žaloba, sú povinné rozhodnúť, s výnimkou prípadov, keď sa uplatňujú články 33 a 34 uvedeného nariadenia (prípady, ktorými sa budem zaoberať nižšie). ( 11 )

9.

Najprv sa vrátim k niektorým úskaliam tohto výkladu nariadenia Brusel Ia (A) a potom zopakujem riešenie, ktoré som navrhol (B). Diskusie, ktoré prebehli v konaní na Súdnom dvore na druhom pojednávaní, ma napokon vedú k tomu, aby som preskúmal „tretiu cestu“ (C).

10.

Nebudem tu opakovať výhrady, ktoré som uviedol vo svojich prvých návrhoch voči tvrdeniu o „jednoduchom“ uplatnení článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia. Obmedzím sa na opätovné uvedenie dvoch hľadísk, ktoré boli v centre diskusií na druhom pojednávaní, a to 1. do akej miery by bolo v rozpore s medzinárodným obyčajovým právom, ak by súdy členského štátu rozhodovali o registrácii alebo platnosti patentu z tretieho štátu, a 2. či znenie nariadenia v jeho súčasnej podobe stanovuje takéto riešenie.

11.

Ako uvádza väčšina odborníkov a ako to napokon pripustili (napriek počiatočným pochybnostiam) francúzska vláda a Komisia na druhom pojednávaní, medzinárodné obyčajové právo vymedzuje súdnu právomoc štátov („adjudicatory jurisdiction“) v občianskych a obchodných veciach. Štát sa v podstate môže oprávnene dovolávať takejto právomoci len vtedy, ak medzi ním a predmetným sporom existuje dostatočná väzba, ktorá môže mať územnú alebo vnútroštátnu povahu. Ak teda štát vymedzí medzinárodnú právomoc svojich súdov prijatím pravidiel medzinárodného práva súkromného (alebo ak tak robí Únia, pokiaľ ide o súdy členských štátov), musí tento rámec dodržiavať. ( 12 )

12.

V tomto ohľade je vo väčšine sporov v občianskych a obchodných veciach univerzálna právomoc súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, stanovená článkom 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, v súlade s medzinárodným obyčajovým právom. Štát môže oprávnene rozhodovať o návrhoch podaných proti osobám s bydliskom na jeho území, aj keď sa takéto návrhy týkajú skutočností, ku ktorým došlo na území iného štátu (či už členského alebo tretieho štátu). Toto bydlisko vytvára na tento účel dostatočnú väzbu medzi prvým štátom a týmito návrhmi. Na tomto základe môžu súdy členských štátov legitímne rozhodovať najmä o žalobe pre porušenie patentu z tretieho štátu podanej proti „domácemu“ žalovanému. ( 13 ) Pri výkone takejto právomoci členský štát, v ktorom má žalovaný bydlisko, neporušuje zvrchovanosť dotknutého tretieho štátu. Prvý štát najmä nijako nebráni druhému štátu vo výkone jeho vlastnej právomoci v predmetnom spore. ( 14 ) Z toho vyplývajúce prelínanie právomocí v jednom a tom istom spore nie je v rozpore s medzinárodným obyčajovým právom (ale je mu skôr vlastné). ( 15 )

13.

Na druhej strane a výnimočne by rozhodovanie súdov členského štátu v určitých občianskoprávnych a obchodných sporoch, ktoré sa týkajú iného štátu (členského alebo tretieho), aj keď má dotknutý žalovaný bydlisko na území prvého štátu, mohlo byť s ohľadom na toto právo predmetom (ostrej) kritiky. Platí to najmä vo veciach registrácie alebo platnosti patentov. Na druhom pojednávaní francúzska vláda a Komisia pripustili, že v tejto oblasti sa uplatňujú úvahy o zvrchovanosti, pričom zdôraznili, že ich význam sa v jednotlivých prípadoch líši. Podľa môjho názoru treba skutočne rozlišovať dve situácie.

14.

Na jednej strane je zrejmé, že súdy členského štátu nemôžu legitímne rozhodovať o návrhoch, ktorých predmetom je samotná registrácia alebo platnosť patentu podaného alebo registrovaného v inom štáte (členskom alebo treťom štáte), vzhľadom na zapojenie orgánu tohto štátu, konkrétne jeho úradu duševného vlastníctva (ÚDV), do udeľovania tohto titulu a správy registra, v ktorom je zapísaný.

15.

Udelenie patentu nie je „vládnym aktom“ reflektujúcim „suverénne“ politické rozhodnutia, ktoré nemožno preskúmať zahraničným súdom. V súčasnosti ÚDV nedisponujú (alebo len zriedkavo) mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o vhodnosť udelenia takéhoto titulu. Skúmajú patentové prihlášky z hľadiska platných právnych požiadaviek, udeľujú patenty, ak sú tieto požiadavky splnené, a následne ich registrujú. Stručne povedané, ich účasť je skôr „automatická“ ako „suverénna“. To platí a fortiori, pokiaľ ide o úlohu národných ÚDV vo vzťahu k európskym patentom (ako je patent, o ktorý ide vo veci samej), pretože tieto úrady, pri „schválení“ takého patentu pre ich územie (čím mu priznávajú rovnaký účinok ako národnému patentu), len potvrdzujú predchádzajúce overenie podmienok patentovateľnosti stanovených v EPD zo strany EPÚ.

16.

V skutočnosti je vysvetlenie oveľa jednoduchšie. Je totiž samozrejmou zásadou obyčajového práva, že jeden štát nemôže zasahovať do fungovania služieb vo verejnom záujme iného štátu. Rovnako ako štát nemôže prostredníctvom svojich súdov nariadiť zahraničnému orgánu, aby prijal určitý akt, nemôže ani meniť alebo zrušiť tie, ktoré vydal. V tomto ohľade má totiž výlučnú vecnú príslušnosť štát, v ktorom sa daný orgán nachádza. Preto tak, ako súdy členského štátu nemôžu nariadiť ÚDV iného štátu (členského alebo tretieho), aby udelil patent pre územie tohto iného štátu, nemôžu ani nariadiť tomuto úradu zmenu alebo výmaz registrácie v registri, ktorý vedie, alebo dokonca aby vydal rozhodnutie s účinkom erga omnes o platnosti titulu, ktorý je predmetom tejto registrácie. Iba štát uvedeného ÚDV si môže oprávnene uplatňovať právomoc v tejto veci. ( 16 ) Zdôrazňujem, že na rozdiel od toho, čo som naznačil v poznámke pod čiarou 51 mojich prvých návrhov, problém je úplne rovnaký, pokiaľ ide o návrhy, ktorých predmetom je registrácia alebo platnosť národných „častí“ európskych patentov. ( 17 )

17.

Na druhej strane v zásade nie je v rozpore s medzinárodným obyčajovým právom, ak súdy členského štátu, na ktoré bola podaná žaloba proti „domácemu“ žalovanému, ktorej predmetom je porušenie patentu z tretieho štátu, rozhodujú o platnosti tohto patentu ako o predbežnej alebo vedľajšej otázke (existencia platného titulu je nevyhnutným predpokladom úspechu takejto žaloby), napríklad ak tento žalovaný vzniesol námietku neplatnosti.

18.

V súlade s vysvetleniami uvedenými v predchádzajúcom bode a na rozdiel od toho, čo tvrdí Electrolux, totiž v tomto ohľade nie je rozhodujúca povaha otázky, o ktorej sa má rozhodnúť (platnosť patentu), ani povaha pravidiel, ktoré sa majú uplatniť (dôvody zrušenia patentu alebo v prípade údajnej procesnej vady procesné pravidlá stanovené právom tretieho štátu) ( 18 ), ale povaha rozhodnutia, ktoré sa má prijať. V rámci žaloby pre porušenie súdy členského štátu, na ktoré bola podaná žaloba, nevydajú rozsudok, ktorého predmetom je zákonnosť predmetného titulu, ale len v predbežnom štádiu svojho odôvodnenia uvedú návrh (platnosť alebo neplatnosť) výlučne na účely vyriešenia hlavnej otázky, ktorá im bola predložená (porušenie alebo neexistencia porušenia). Vo výroku rozhodnutia, ktoré vydajú, sa určia súkromné práva účastníkov konania. V prípade, že sa preukáže porušenie, uloží sa v ňom žalovanému povinnosť nahradiť škodu (atď.), alebo sa v opačnom prípade žaloba žalobcu zamietne. Pokiaľ má takéto rozhodnutie iba účinky inter partes a dôvody týkajúce sa platnosti titulu nemajú účinok erga omnes, toto rozhodnutie neprekračuje právomoc súdu členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko. ( 19 )

19.

Pravidlo výlučnej právomoci vo veciach registrácie alebo platnosti patentov, ako je uvedené v článku 24 bode 4 nariadenia Brusel Ia, vyplýva z vyššie uvedených úvah medzinárodného obyčajového práva. Ak je na spore zúčastnený členský štát, je účelom tohto pravidla, chrániť suverenitu tohto členského štátu v medzinárodnom poriadku ( 20 ) tým, že sa zabezpečí, aby mohli platne rozhodovať len jeho súdy. ( 21 ) Uvedené pravidlo dokonca sleduje tento cieľ v prehnanej miere, pretože, pripomínam, bráni súdom členského štátu, aby v rámci žaloby pre porušenie preskúmali platnosť patentu udeleného iným členským štátom len ako vedľajšiu otázku. ( 22 )

20.

Vzhľadom na to, že článok 24 bod 4 nariadenia Brusel Ia odkazuje len na patenty členských štátov, toto ustanovenie sa nemôže (s výnimkou skreslenia jeho znenia) vzťahovať na tituly z tretích štátov ( 23 ) a toto nariadenie navyše vo vzťahu k nim nestanovuje žiadne rovnocenné pravidlo. V rozsudku Owusu však Súdny dvor rozhodol, že jediné prípustné výnimky zo všeobecného pravidla, ktoré je (teraz) uvedené v článku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia, sú tie, ktoré sú „výslovne uvedené“ ( 24 ) v tomto nariadení. Treba však zo všetkých uvedených skutočností, ako to robia BSH, francúzska vláda a Komisia, vyvodiť paradoxné riešenie, podľa ktorého hoci súdy členského štátu žalovaného radikálne nemajú právomoc rozhodovať o platnosti patentov z iných členských štátov, sú oprávnené (a dokonca povinné) rozhodovať o tituloch týkajúcich sa platnosti titulov z tretích štátov?

21.

S týmto názorom (ešte stále) nesúhlasím.

22.

V tejto súvislosti by som chcel na úvod pripomenúť, že Súdny dvor sa vo veci Owusu obmedzil na osobitný scenár, ktorým sa zaoberáme. ( 25 ) Závery vyplývajúce z tohto rozsudku preto treba uplatňovať opatrne.

23.

V tomto prípade, podobne ako vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, totiž nejde o doplnenie bruselského režimu o výnimku, ktorá je mu v podstate cudzia. V prejednávanej veci autori tohto režimu od začiatku vnímali, že registrácia a platnosť patentov patria do osobitných oblastí, ktoré odôvodňujú vylúčenie všeobecného pravidla právomoci súdov členského štátu žalovaného. V dôsledku toho „výslovne stanovili“ takéto pravidlo. Skutočnosť, že toto pravidlo je obmedzené na tituly členských štátov, možno ľahko vysvetliť. Bruselský režim je systémom vnútornej právomoci Únie, ktorý sleduje jej vlastné ciele (t. j. riadne fungovanie vnútorného trhu a neskôr vytvorenie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti). V dôsledku toho boli výnimky zo všeobecného pravidla stanoveného týmto režimom, vrátane výnimky týkajúcej sa registrácie a platnosti patentov, určené na rozdelenie právomoci v občianskych a obchodných veciach medzi súdy členských štátov. ( 26 ) Na druhej strane, keďže Únia nemá právomoc určovať právomoc súdov tretích štátov, tvorcovia uvedeného režimu logicky nepredpokladali takéto výnimky v ich prospech. Tento režim v skutočnosti pôvodne neobsahoval žiadnu výnimku.

24.

Vzhľadom na vyššie uvedené vysvetlenie by však bolo zjednodušené z týchto „výslovných“ výnimiek pre členské štáty vyvodzovať, že všeobecné pravidlo právomoci súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, je vo vzťahu k tretím štátom absolútne a „jednoducho“ sa uplatňuje aj na návrhy, ktorých predmetom je platnosť patentov udelených týmito štátmi, čím by sa ignorovala výlučná právomoc, ktorá je v takýchto veciach všeobecne priznaná súdom týchto štátov. Takýto výsledok by predstavoval zvláštny „vonkajší účinok“ bruselského režimu, ktorý nebol jeho pôvodnými tvorcami zamýšľaný. ( 27 )

25.

BSH, francúzska vláda a Komisia však odpovedajú, že od prijatia nariadenia Brusel Ia obsahuje bruselský režim určité výnimky v prospech tretích štátov, a to články 33 a 34 tohto nariadenia. Podľa týchto vedľajších účastníkov konania chcel normotvorca Únie týmito novými článkami výslovne a predovšetkým taxatívne upraviť vzťahy medzi súdmi členských štátov a súdmi tretích štátov. Normotvorca chcel v tomto rámci povoliť súdom členských štátov odmietnuť výkon právomoci v prospech súdov tretích štátov len za okolností stanovených v uvedených článkoch, a to v prípade, že súdu členského štátu bol predložený spor (bez ohľadu na jeho predmet), ktorý už prebiehal na súdoch tretieho štátu.

26.

Toto tvrdenie nepovažujem za presvedčivé. Ako vyplýva z ich znenia a názvu oddielu nariadenia Brusel Ia, v ktorom sa nachádzajú, články 33 a 34 tohto nariadenia sa zaoberajú osobitnou témou: „vnútornou“ litispendenciou a vecami, ktoré súvisia so žalobou. Hoci tieto články nepochybne výslovne a taxatívne upravujú túto špecifickú tému, nič v znení uvedeného nariadenia nenaznačuje, že normotvorca Únie mal skutočne v úmysle vyriešiť takýmito špeciálnymi ustanoveniami všetky otázky vyplývajúce zo vzťahov medzi súdmi členských štátov a súdmi tretích štátov vrátane otázok týkajúcich sa rešpektovania ich suverenity. ( 28 )

27.

Ani prípravné práce v tomto ohľade neprinášajú viac objasnení. Hoci, ako uviedli tí istí vedľajší účastníci konania, vyplýva z toho, že francúzska delegácia v Rade navrhla doplniť do budúceho nariadenia úplný „súbor“ pravidiel týkajúcich sa týchto vzťahov (priznávajúc najmä možnosť súdov členských štátov odmietnuť výkon právomoci vo veciach patriacich do výlučnej právomoci tretieho štátu) a že tento „súbor“ normotvorca Únie neprevzal, nijaký verejný dokument nevysvetľuje jeho dôvod (čo francúzska vláda potvrdila na druhom pojednávaní). Ani v tomto prípade však nemožno samotné odmietnutie doplnenia predmetných pravidiel považovať za dôkaz „jasného úmyslu“ uvedeného normotvorcu v súvislosti s otázkou, ktorou sa zaoberáme, a najmä za „politickú voľbu“ v prospech právomoci súdov členských štátov rozhodovať vo veciach týkajúcich sa suverenity tretích štátov, ako je platnosť titulov, ktoré vydávajú. ( 29 ) Ten istý normotvorca sa totiž mohol chcieť rovnako obmedziť na úpravu „vnútornej“ litispendencie a ponechať zatiaľ na vnútroštátnom práve každého členského štátu ( 30 ) alebo na Súdnom dvore, aby prostredníctvom výkladu existujúcich pravidiel ( 31 ) našiel odpoveď na ostatné otázky týkajúce sa vzťahu medzi súdmi členských štátov a súdmi tretích štátov, vrátane problému, o ktorý ide v prejednávanej veci.

28.

Možno konštatovať, že ani zo znenia v jeho súvislostiach, ani z úcty, ktorú Súdny dvor priznáva normotvorcovi Únie, s ohľadom na inštitucionálnu rovnováhu, nevyplýva riešenie, ktoré navrhujú BSH, francúzska vláda a Komisia. Vzhľadom na „nejednoznačnosť“ zámeru normotvorcu a v rozpore s argumentáciou vlády by Súdny dvor nepreukázal „obozretnosť“, ak by prijal takýto kategorický výklad nariadenia Brusel Ia ( 32 ) na základe základného odôvodnenia a contrario (pozri bod 20 vyššie). Súdny dvor naopak preukázal takúto „obozretnosť“ tým, že v súlade so svojimi obvyklými metódami výkladu vyvodil z tohto nariadenia odpoveď, ktorá je najviac v súlade s cieľmi, ktoré sleduje, a s normami vyššej právnej sily, ktorými sa riadi. ( 33 )

29.

V tejto súvislosti som už v bodoch 124 až 134 mojich prvých návrhov vysvetlil, v čom by tvrdenie o „jednoduchom“ uplatnení článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia bolo v rozpore s cieľmi sledovanými týmto nariadením. Zdôrazním len dva body (opätovne) prerokované na druhom pojednávaní, a to riadny výkon spravodlivosti a právnu ochranu žalovaných so sídlom v Únii.

30.

Pokiaľ ide o prvý bod, zatiaľ čo univerzálna právomoc súdov členského štátu žalovaného vo veciach porušenia prispieva k riadnemu výkonu spravodlivosti, ( 34 ) nebolo by v súlade s týmto cieľom, aby tieto súdy mali právomoc (a boli povinné) rozhodovať o návrhoch týkajúcich sa platnosti patentu udeleného tretím štátom. Rozsudok o určení neplatnosti vydaný uvedenými súdmi by totiž nikdy nebol uznaný v tomto druhom štáte, a preto by v praxi nemohol viesť k tomu, aby jeho ÚDV vykonal zmenu zápisu v jeho registroch.

31.

Pokiaľ ide o druhý bod, aj takéto riešenie by bolo problematické. V praxi by totiž mohlo prinútiť osoby s bydliskom v Únii a majiteľov patentov z tretích štátov, aby na súdoch v mieste svojho bydliska viedli konania o neplatnosť, ktoré by boli zbytočné (z dôvodov vysvetlených v predchádzajúcom bode), alebo dokonca zneužívajúce, a ktoré by viedli ich konkurenti len s cieľom ich obťažovať. ( 35 )

32.

Na druhej strane poukazujem na to, že keďže Únia je pri výkone svojich právomocí povinná dodržiavať medzinárodné právo vrátane obyčajového práva, nariadenie Brusel Ia sa musí vykladať v súlade s týmto právom. ( 36 ) Vzhľadom na vysvetlenia uvedené v predchádzajúcej časti však mám veľké pochybnosti o tom, že toto nariadenie možno vykladať spôsobom, ktorý navrhuje BSH, francúzska vláda a Komisia. Bruselský režim totiž nemožno považovať za univerzálny, pokiaľ ide o žalovaného z Únie, ( 37 ) a zohľadňovať len suverenitu členských štátov bez toho, aby sa zohľadnila suverenita tretích štátov. ( 38 )

33.

Na jednej strane vzhľadom na všetky úskalia „jednoduchého“ uplatňovania článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, ale na druhej strane vzhľadom na skutočnosť, že toto nariadenie (ešte) neobsahuje výslovnú výnimku týkajúcu sa vecí uvedených v článku 24 tohto nariadenia, v prípade, že ide o tretí štát, som v bodoch 147 a nasledujúcich mojich prvých návrhov navrhol riešenie (takisto prierezové, pretože sa uplatňovalo aj na všetky tieto veci) ( 39 ), inšpirované teóriou „reflexného účinku“, ktorú pred mnohými rokmi vypracoval Droz ( 40 ).

34.

V podstate by toto riešenie spočívalo v tom, že ak súdy členských štátov majú na základe všeobecného pravidla stanoveného v článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia (v prípade neexistencie ustanovenia, ktoré by stanovovalo inak) právomoc na rozhodovanie sporov týkajúcich sa tretích štátov v predmetných veciach, toto pravidlo, vykladané systematicky a teleologicky, ich napriek tomu oprávňuje túto právomoc neuplatniť. Ak má totiž toto pravidlo, ako rozhodol Súdny dvor vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Owusu, v zásade „kogentnú povahu“, podobne ako Droz sa domnievam, že „by to znamenalo zájsť príliš ďaleko“ ( 41 ), ak by sa táto „povaha“ stanovila aj v takýchto prípadoch.

35.

V praxi by to znamenalo, že ak je na súdy členského štátu podaná žaloba proti „domácemu“ žalovanému, ktorá sa týka napríklad platnosti patentu z tretieho štátu, článok 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia by oprávňoval tieto súdy využiť právomoci stanovené ich vnútroštátnym právom (bez ohľadu na to, o aké právomoci ide, vrátane právomocí vyplývajúcich z ich pravidiel medzinárodného práva súkromného), aby odmietli rozhodnúť. Podobne v prípade, že je na takéto súdy podaná žaloba pre porušenie patentu z tretieho štátu proti takémuto žalovanému a tento vznesie námietku neplatnosti, mohli by tieto súdy odmietnuť rozhodnúť o tejto námietke a prípadne prerušiť uvedené konanie až do prijatia rozhodnutia o jeho platnosti orgánmi tretieho štátu, ktorý titul udelil, a to spôsobom, ktorý „reflektuje“ riešenie vyplývajúce z článku 24 ods. 4 tohto nariadenia. ( 42 )

36.

Ako som podrobne vysvetlil vo svojich prvých návrhoch, tento výklad je podľa môjho názoru vhodný na to, aby ponúkol riešenie diskutovaného problému, ktoré pri rešpektovaní obmedzení textu je nepopierateľne pragmatické. ( 43 ) Konkrétne, keďže súdy členských štátov nie sú úplne zbavené právomoci, ale majú len možnosť nerozhodnúť vo veci, toto riešenie im ponecháva určitú flexibilitu, pokiaľ ide o zohľadnenie okolností každého jednotlivého prípadu, a prípadne výkon tejto právomoci, ak by účastníci konania nemali zaručené právo na spravodlivý proces pred súdmi dotknutého tretieho štátu, aby sa zabránilo odopretiu spravodlivosti. ( 44 )

37.

Na rozdiel od toho, čo tvrdila francúzska vláda na druhom pojednávaní, uvedený výklad nespochybňuje „ucelenú a súdržnú“ ( 45 ) povahu bruselského režimu. Na jednej strane nejde o vylúčenie otázky, ktorou sa zaoberáme, z tohto režimu a jej úplné ponechanie na vnútroštátne právo každého členského štátu. Uvedený režim sa na ňu vzťahuje. V rámci riešenia by sa len stanovil čiastočný a obmedzený odkaz na vnútroštátne právo konajúceho súdu. ( 46 ) Na druhej strane by tento výklad prispel práve k ucelenosti tohto systému. Zabezpečil by totiž, aby sa podobné situácie riešili analogicky.

38.

BSH ( 47 ), francúzska vláda a Komisia tiež na druhom pojednávaní zopakovali výhrady, ktoré už uviedli vo svojich prvých pripomienkach, podľa ktorých by priznanie možnosti súdom členských štátov nerozhodnúť v predmetných veciach na základe ich vnútroštátneho práva ovplyvnilo predvídateľnosť právomoci, a teda právnu istotu, ako aj jednotné uplatňovanie nariadenia Brusel Ia spôsobom, ktorý je v rozpore s „duchom“ rozsudku, ktorý bol prijatý vo veci Owusu.

39.

Stále o tom nie som presvedčený. Na jednej strane tak ako vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Owusu, nejde o to, aby bola súdom členských štátov ponechaná široká miera voľnej úvahy na to, aby neuplatnili svoju právomoc v každom „vonkajšom“ spore (čo by vážne ovplyvnilo predvídateľnosť ich právomoci) ( 48 ), ale aby im bola priznaná obmedzená miera voľnej úvahy na to, aby v určitých veciach nerozhodovali, pokiaľ by to „reflektovalo“ riešenia uplatniteľné podľa článku 24 nariadenia Brusel Ia.

40.

Na druhej strane, pokiaľ ide o jednotné uplatňovanie nariadenia Brusel Ia vo všetkých členských štátoch, v týchto štátoch sa vo všeobecnosti uznáva, že vnútroštátne súdy by nemali rozhodovať v predmetných veciach, ak ide o iný štát. ( 49 ) Súdy členských štátov tak majú v takejto situácii podľa svojho vnútroštátneho práva vo všeobecnosti právomoc odmietnuť rozhodnúť. ( 50 ) Napokon, hoci sa presné podmienky, za ktorých tak môžu urobiť, môžu v jednotlivých členských štátoch v zásade líšiť, zdôrazňujem, že právo Únie vytvára pre vnútroštátne právo pomerne významný rámec, ako je vysvetlené v bodoch 150 až 152 mojich prvých návrhov. Tým by sa zabezpečilo, že takéto riešenie sa bude uplatňovať dostatočne konzistentne v celej Únii.

41.

Francúzska vláda na druhom pojednávaní tiež uviedla, že zavedenie takéhoto „reflexného účinku“ pravidiel výlučnej právomoci by si vyžadovalo vyriešenie mnohých praktických otázok (okolnosti, za ktorých by súd, na ktorý bola podaná žaloba, musel prerušiť konanie, a nie odmietnuť výkon právomoci, možnosť tohto súdu rozhodnúť o takomto opatrení ex offo atď.), čo Súdny dvor nemôže urobiť prostredníctvom judikatúry. V skutočnosti by podľa môjho názoru Súdny dvor nemal vymyslieť taxatívny režim odmietnutia výkonu právomoci, ale mal by stanoviť určité pravidlá, ktoré vyplývajú z práva Únie, a navyše by mal odkázať na vnútroštátne právo jednotlivých členských štátov ( 51 ) (až do doplnenia takéhoto režimu samotným normotvorcom Únie do nariadenia Brusel Ia).

42.

Niektoré otázky položené Súdnym dvorom v súvislosti s druhým pojednávaním a odpovede Komisie však naznačujú možnosť „tretej cesty“, ktorá by bola cielenejšia (čo sa týka registrácie a platnosti patentov) a radikálnejšia ako odpoveď, ktorú som navrhol (a ktorá mi, pripúšťam, pri formulovaní mojich prvých návrhov nenapadla).

43.

Táto „tretia cesta“ spočíva vo výklade článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia s ohľadom na kontext, do ktorého patrí (pozri bod 23 vyššie) a na medzinárodné obyčajové právo (pozri body 14 až 18 vyššie), a to tak, že nepriznáva právomoc súdov členského štátu žalovaného rozhodovať o návrhoch týkajúcich sa registrácie alebo platnosti patentov z tretích štátov. ( 52 ) Okrem toho, ak je otázka platnosti takéhoto patentu vznesená výnimočne v rámci žaloby pre porušenie, ako je to v prejednávanej veci, toto ustanovenie by priznávalo právomoc týmto súdom rozhodnúť o tejto otázke výlučne ako o otázke vedľajšej, ( 53 ) a to len na účely rozhodnutia o žalobe. ( 54 ) Nepriznáva im právomoc prisúdiť dôvodom týkajúcim sa platnosti titulu účinok erga omnes (alebo a fortiori rozhodnúť o tejto otázke s takýmto účinkom vo výroku svojho rozhodnutia). ( 55 )

44.

V praxi by to znamenalo, že zatiaľ čo by sa nariadenie Brusel Ia uplatňovalo na takéto návrhy (alebo námietky), ak má žalovaný bydlisko v Únii, nepriznávalo by právomoc (alebo takúto právomoc na rozhodnutie s účinkom erga omnes) žiadnemu súdu členského štátu. V dôsledku toho, ak by na takýto súd bola podaná taká žaloba proti „domácemu“ žalovanému, musel by rozhodnúť, že nemá právomoc o nej rozhodovať (alebo v prípade námietky neplatnosti vznesenej v rámci žaloby pre porušenie obmedziť účinky svojho rozhodnutia na účastníkov konania), a to na základe uvedeného nariadenia. ( 56 )

45.

Tento výklad má svoje opodstatnenie z viacerých hľadísk. V prvom rade z teoretického hľadiska Súdny dvor tým, že uvádza, že súdy členských štátov nevyvodzujú z bruselského režimu žiadnu právomoc vyhlásiť patenty z tretích štátov za neplatné (alebo priznať v rámci žaloby pre porušenie účinok erga omnes niektorým ich zisteniam), vyvodil dôsledky, hoci radikálne, ale napriek tomu logické (a teda úplne obhájiteľné), z úvah medzinárodného obyčajového práva, ktoré sú uvedené v bodoch 14 až 18 vyššie.

46.

V druhom rade by tento výklad v praxi zabezpečil určitý súlad medzi riešeniami uplatniteľnými „vo vnútri Únie“ a riešeniami uplatniteľnými na vzťahy s tretími štátmi, pričom by sa dodržalo znenie článku 24 ods. 4 nariadenia Brusel Ia. ( 57 ) Odrážal by aj tie, ktoré existujú v porovnávacom práve, najmä v práve členských štátov. ( 58 )

47.

Napokon by tento istý výklad mal tú istú výhodu, že by ponúkol dokonale jednotné riešenie (keďže nedostatok právomoci súdov členských štátov by vyplýval priamo z nariadenia Brusel Ia, ktoré by sa uplatňovalo rovnakým spôsobom v celej Únii) a toto riešenie by bolo zároveň predvídateľné (keďže týmto súdom by sa neponechala žiadna miera voľnej úvahy, pokiaľ ide o vhodnosť rozhodnúť) v súvislosti s daným problémom. Bol by teda plne v súlade s „duchom“ rozsudku Owusu.

48.

Takýto výklad nariadenia Brusel Ia by však mohol byť podrobený určitej kritike. Po prvé by z teoretického hľadiska bolo možné namietať, že by bol v rozpore s logikou pravidla právomoci stanoveného v článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia. Toto pravidlo je založené na osobných väzbách medzi určenými súdmi a daným žalovaným. Na základe toho a ako som uviedol v bode 6 vyššie, právomoc týchto súdov sa v zásade vzťahuje na všetky nároky uplatnené voči tomuto žalovanému. Toto pravidlo samo osebe neobsahuje žiadne rozlíšenie podľa predmetu sporu.

49.

Táto námietka má však svoje obmedzenia. V situáciách „vnútri Únie“ sú totiž niektoré veci vylúčené z právomoci súdov členského štátu žalovaného na základe iných ustanovení nariadenia Brusel Ia (najmä jeho článku 24). Išlo by teda len o uznanie, že to niekedy rovnako platí v sporoch týkajúcich sa tretích štátov, a to tak, že sa v rámci článku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia pripustí existencia určitých implicitných obmedzení tejto právomoci, ktoré vyplývajú z medzinárodného obyčajového práva.

50.

Po druhé možno poukázať na to, že z viacerých oficiálnych správ o bruselských nástrojoch, ( 59 ) z časti stanoviska 1/03 ( 60 ) a druhého odseku odôvodnenia 24 nariadenia Brusel Ia ( 61 ) vyplýva, že súdy členských štátov majú na základe článku 4 ods. 1 tohto nariadenia právomoc rozhodovať vo veciach, ako je registrácia alebo platnosť patentov, ak ide o tretí štát.

51.

Vzhľadom na to má námietka opäť svoje obmedzenia. Po prvé predmetné správy okrem toho, že neodôvodňujú svoje stanovisko, neposkytujú autentický výklad bruselského režimu, ale predstavujú v tomto ohľade nanajvýš nezáväzné usmernenie. ( 62 ) Po druhé, keďže stanovisko 1/03 sa samo osebe nezaoberá otázkou, ktorá je podstatou tejto veci, ( 63 ) predmetná časť by mohla byť považovaná skôr za obiter dictum, otvorené určitým nuansám a objasneniam, než za úplne ustálené stanovisko Súdneho dvora k tejto otázke. ( 64 ) Po tretie rozpor s odôvodnením 24 nariadenia Brusel Ia je veľmi relatívny. ( 65 )

52.

Z praktického hľadiska možno napokon takémuto výkladu článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia vytknúť nepružnosť riešenia, ktoré z neho vyplýva. Keďže totiž súdy členských štátov (radikálne) nemajú právomoc rozhodovať o návrhoch, ktorých predmetom je registrácia alebo platnosť patentov z tretích štátov, nemajú žiadnu mieru voľnej úvahy, aby posúdili, či je vhodné odmietnuť ich právomoc. V každom prípade sú povinné tak urobiť. V niektorých prípadoch by to mohlo strany sporu zaväzovať k tomu, aby sa obrátili na súd tretieho štátu, ktorý neposkytuje záruky spravodlivého procesu. V týchto prípadoch nemajú uvedené súdy možnosť rozhodnúť o spore.

53.

Význam tejto kritiky je opäť relatívny. Hoci je takýto manévrovací priestor podľa môjho názoru v určitých súvislostiach nevyhnutný, ( 66 ) jeho vhodnosť je v konkrétnom prípade, ktorým sa zaoberáme, skôr otázna. Súdy členských štátov by prekročili obmedzenia stanovené medzinárodným obyčajovým právom, ak by vydali rozhodnutie o neplatnosti patentu z tretieho štátu s účinkami erga omnes, a to aj z dôvodu „nevyhnutnosti“ (ak by súdy tohto štátu neposkytovali záruky spravodlivého konania), a ich rozhodnutie by nemalo vždy praktický význam. ( 67 ) Okrem toho, hoci by z uvedeného najmä vyplývalo, že konkurent majiteľa patentu z tretieho štátu so sídlom v EÚ by nikdy nemohol podať žalobu o neplatnosť takéhoto patentu na súdy členských štátov, takýto konkurent by mohol vždy napadnúť platnosť uvedeného patentu incidenčne, napríklad v rámci prípadnej žaloby pre porušenie podanej proti nemu (za predpokladu, že sám má bydlisko v EÚ) alebo v rámci návrhu na „negatívne určenie“ zodpovednosti podaného proti tomuto majiteľovi. Nebol by teda zbavený akejkoľvek ochrany pred týmito súdmi proti neopodstatneným patentom z tretích štátov.

54.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu prejudiciálnu otázku, ktorú položil Svea hovrätt (Odvolací súd pre región Svea, Štokholm, Švédsko), takto:

Článok 24 bod 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach

sa má vykladať v tom zmysle, že:

toto ustanovenie sa neuplatňuje, pokiaľ ide o platnosť patentu registrovaného v treťom štáte. Súdy členských štátov, ktoré majú právomoc podľa iného pravidla tohto nariadenia, však nemusia o tejto otázke rozhodnúť.