1.

Obchodný úspech ľahkých plastových tašiek vyplýva z ich nízkej hmotnosti a odolnosti voči rozkladu. Keďže sa používajú len raz alebo niekoľkokrát a ľahko sa odhadzujú, ich rozšírenie vyvoláva závažný problém znečistenia. ( 2 ) Mnohé z týchto tašiek unikajú reťazcom odpadového hospodárstva a napokon sa hromadia v prírode, najmä v podobe morského odpadu. ( 3 )

2.

V tomto prejudiciálnom konaní musí Súdny dvor posúdiť, či je s právom Únie zlučiteľná talianska právna úprava, ktorou bolo zakázané používanie plastových tašiek s určitými vlastnosťami na území Talianska, hoci smernica 94/62/ES ( 4 ) povoľovala ich predaj vo všetkých členských štátoch.

3.

Podľa článku 1 („Ciele“):

„1.   Cieľom tejto smernice je zharmonizovať vnútroštátne opatrenia týkajúce sa hospodárenia s obalmi a s odpadmi z obalov, aby sa na jednej strane zabránilo ich vplyvu na životné prostredie všetkých členských štátov ako aj iných krajín alebo sa takýto vplyv znížil a to vysokou úrovňou ochrany životného prostredia a na druhej strane, aby sa zabezpečil funkčný vnútorný trh, aby sa vyhlo prekážkam v obchodovaní a deformácii a obmedzeniu hospodárskej súťaže v spoločenstve.

…“

4.

Článok 2 („Pôsobnosť“) znie:

„1.   Do pôsobnosti smernice patria všetky obaly uvedené na trh spoločenstva a všetky odpady z obalov, či už sú použité alebo uvoľnené na priemyselnej, obchodnej úrovni, v úrade, obchode, službách alebo domácnosti bez ohľadu na použitý materiál.

…“

5.

V článku 3 („Definície“) ( 5 ) sa uvádza:

„…

…“

6.

V súlade s článkom 4 ods. 1a („Prevencia“) ( 6 ):

„1a. Členské štáty prijmú opatrenia na dosiahnutie trvalého zníženia spotreby ľahkých plastových tašiek na svojom území.

Uvedené opatrenia môžu zahŕňať použitie vnútroštátnych cieľov v oblasti zníženia spotreby, zachovanie alebo zavedenie hospodárskych nástrojov, ako aj obchodných obmedzení odchylne od článku 18 za predpokladu, že uvedené obmedzenia sú primerané a nediskriminačné.

…“

7.

Článok 9 („Základné požiadavky“) stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa tri roky odo dňa nadobudnutia platnosti tejto smernice mohli umiestniť na trh iba obaly, ktoré spĺňajú všetky základné požiadavky stanovené touto smernicou vrátane prílohy č. II.

…“

8.

V článku 16 („Ohlasovanie“) sa uvádza:

„1.   Členské štáty bez porušenia smernice [bez toho, aby bola dotknutá smernica – neoficiálny preklad] <Rady 83/189/EHS z 28. marca 1983, ktorou sa ustanovuje postup poskytovania informácií v oblasti technických noriem a predpisov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 109, 1983, s. 8)> a pred prijatím opatrení ohlásia Komisii návrh opatrení, ktoré chcú prijať v rámci tejto smernice, okrem finančných opatrení, ale vrátane technických špecifikácií spojených s finančnými opatreniami, ktoré podporujú súlad s takýmito technickými špecifikáciami, aby boli zhodnotené podľa existujúcich opatrení a v každom prípade sledujúc postup stanovený horeuvedenou smernicou.

2.   Ak je navrhované opatrenie technického charakteru aj v zmysle smernice [83/189], dotknutý členský štát môže, sledujúc postup ohlasovania stanovený touto smernicou, poukázať na to, že ohlásenie je tiež platné pre smernicu [83/189].“

9.

Článok 18 („Sloboda umiestňovať na trh“) stanovuje:

„Členské štáty nebránia umiestňovaniu na trh takých výrobkov [obalov – neoficiálny preklad], ktoré spĺňajú predpisy tejto smernice.“

10.

Príloha II upravuje „základné požiadavky na zloženie a charakteristiky obalov určujúce možnosť opätovného použitia a zhodnocovania, vrátane recyklovateľnosti“.

11.

V článku 1 sa uvádza:

„Na účely tejto smernice platia nasledujúce vymedzenia pojmov:

…

…“

12.

Podľa článku 8:

„1.   Členské štáty okamžite oznámia Komisii, s výhradou článku 10, všetky návrhy technických predpisov; okrem tých prípadov, keď návrh technického predpisu obsahuje iba prenos medzinárodnej alebo európskej normy a keď postačí informácia o príslušnej norme, členské štáty oznámia Komisii aj dôvody, pre ktoré je uzákonenie takéhoto technického predpisu potrebné, keď to nebude zjavné už z návrhu technického predpisu.

…

5.   V prípadoch, keď návrh technického predpisu tvorí súčasť opatrení, ktoré sa vyžadujú oznamovať Komisii v prípravnom štádiu na základe iného zákona spoločenstva, môžu členské štáty oznamovať skutočnosti v zmysle odseku 1 aj na základe tohto iného zákona, musia však pri tom formálne uviesť, že spomenuté oznámenie je súčasne aj oznámením na účely tejto smernice.

To, že Komisia nekoná vo veci návrhu technického predpisu na základe tejto smernice, nemá vplyv na žiadne iné rozhodnutie, ktoré by mohlo byť prijaté na základe iných právnych predpisov spoločenstva.“

13.

V článku 1 sú nákupné tašky vymedzené ako „tašky na prepravu potravín a nepotravinárskeho tovaru spotrebiteľom, ktoré sú dostupné za úhradu alebo bezplatne v predajniach“.

14.

Článok 2 stanovuje:

„1.   Povoľuje sa predaj nákupných tašiek, ktoré patria do jednej z nasledujúcich kategórií:

2.   Okrem toho sa povoľuje predaj nákupných tašiek na opakované použitie vyrobených z papiera, z tkanín zhotovených z prírodných vlákien, z polyamidových vlákien a z iných materiálov, než sú polyméry.

…“

15.

Podľa článku 6:

„Na túto vyhlášku sa vzťahuje oznamovací postup podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady [98/34] a táto vyhláška nadobudne účinnosť až po ukončení tohto postupu s kladným výsledkom.“

16.

Papier Mettler Italia Srl (ďalej len „Papier Mettler“) je spoločnosť, ktorá pôsobí v odvetví distribúcie balení a obalov. Jej činnosť sa zameriava najmä na výrobu polyetylénových obalov vrátane plastových tašiek.

17.

Keďže Papier Mettler sa domnievala, že je dotknutá vyhláškou z roku 2013, podala na vnútroštátny súd žalobu, ktorou ju navrhla zrušiť a domáhala sa náhrady škody, ktorá jej vznikla alebo vznikne v dôsledku tejto vyhlášky. ( 10 )

18.

Papier Mettler na podporu svojej žaloby uviedla:

19.

Žalovaný správny orgán sa bránil proti návrhom spoločnosti Papier Mettler, pričom uviedol tieto tvrdenia:

20.

Za týchto okolností Tribunale Amministrativo Regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio, Taliansko) kladie nasledujúce prejudiciálne otázky:

21.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 9. februára 2022.

22.

Písomné pripomienky predložili Papier Mettler, Associazione Italiana delle Bioplastiche e dei Materiali Biodegradabili e Compostabili (ďalej len „Assobioplastiche“), talianska vláda a Európska komisia. Všetci títo účastníci konania sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 22. marca 2023.

23.

V prvom rade je potrebné objasniť, na aký druh plastových tašiek odkazuje vnútroštátny súd. Napriek tomu, že v rozhodnutí vnútroštátneho súdu sa používa terminológia, ktorá nie je vždy jednotná, zdá sa, že sa v ňom v každom prípade poukazuje na nevratné jednorazové ( 14 ) plastové tašky, ktoré sú vyrobené z materiálov, ktoré nie sú biologicky rozložiteľné a kompostovateľné, ale ktoré spĺňajú ostatné požiadavky stanovené smernicou 94/62.

24.

V druhom rade je potrebné spresniť právne predpisy Únie, ktoré sú dôležité pre zodpovedanie položených otázok:

25.

Assobioplastiche a talianska vláda sa domnievajú, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný, lebo vyhláška z roku 2013 vôbec nenadobudla účinnosť alebo bola zrušená.

26.

Assobioplastiche tiež spochybňuje prípustnosť tohto návrhu z dôvodu, že vnútroštátny súd nevzal do úvahy článok 4 ods. 1a smernice 94/62.

27.

Domnievam sa, že žiadna z týchto námietok neodôvodňuje odmietnutie návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Vnútroštátny súd na svoju vlastnú zodpovednosť určí vnútroštátnu právnu úpravu, ktorou sa spravuje spor, v ktorom sa podávajú návrhy na začatie prejudiciálneho konania. Je všeobecne známe, že pre tieto návrhy platí prezumpcia relevantnosti. ( 16 )

28.

Na pojednávaní účastníci konania podrobne diskutovali o platnosti a uplatňovaní vyhlášky z roku 2013, pričom z ich vyjadrení nemožno vyvodiť jednoznačné odpovede na tieto otázky. Zhodli sa na tom, že vzniknutý právny stav je zmätočný: jeden účastník konania ho označil za chaotický, iný za nevysvetliteľný a ďalší za normatívny neporiadok.

29.

Podľa Komisie vyhláška z roku 2013 nadobudla účinnosť a uplatňovala sa v Taliansku od jej úradného uverejnenia do jej formálneho zrušenia v roku 2017. ( 17 ) Článkom 6 mohlo byť v každom prípade jej uplatňovanie odložené do 13. septembra 2013, keď sa skončilo obdobie status quo stanovené v článku 9 smernice 98/34. Dňa 27. marca 2013, keď bola úradne uverejnená, prestala byť návrhom a zmenila sa na účinný predpis, a preto Komisia nevydala stanovisko týkajúce sa jej zlučiteľnosti s právom Únie.

30.

Podľa talianskej vlády a združenia Assobioplastiche vyhláška z roku 2013 vôbec nenadobudla účinnosť, lebo sa nedosiahol kladný výsledok postupu oznamovania Komisii a uplatnila sa odkladacia podmienka stanovená v jej článku 6. O niekoľko rokov bola formálne zrušená s cieľom „odstrániť“ ju z talianskeho právneho poriadku, ale v skutočnosti nešlo o zrušenie účinného predpisu.

31.

Papier Mettler vysvetlila, že režim sankcií stanovený v zákonnom dekréte č. 2/2012 ( 18 ) začal platiť prijatím vyhlášky z roku 2013 a uplatňoval sa bez ohľadu na to, či táto vyhláška nadobudla účinnosť. Ona sama nebola sankcionovaná len preto, lebo prestala predávať plastové tašky, ktoré v Taliansku zakazovala vyhláška z roku 2013, v dôsledku čoho jej vznikol ušlý zisk, ktorého sa domáha.

32.

V každom prípade prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný právomoc vykladať vnútroštátne právo, aby vyriešil tieto nejasnosti týkajúce sa nadobudnutia účinnosti a účinkov vyhlášky z roku 2013. Súdny dvor nemôže zasahovať do diskusie, o ktorej musí rozhodnúť vnútroštátny súd.

33.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania by bol nevysvetliteľný, ak by sa súd, ktorý ho podáva, domnieval, že vyhláška z roku 2013 (ktorej sa týka žaloba podaná na tomto súde spoločnosťou Papier Mettler) vôbec nebola účinná a nevyvolávala právne účinky. Ak by považoval túto skutočnosť za preukázanú, samo osebe by to stačilo na rozhodnutie sporu vo veci samej. Z toho, že nedospel k takému záveru a podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, implicitne vyplýva, že podľa všetkého zastáva opačný názor.

34.

V každom prípade si nemyslím, že spor, ktorý prejednáva vnútroštátny súd, a samotný návrh na začatie prejudiciálneho konania by bolo možné označiť za fiktívne. Domnievam sa teda, že tento návrh je prípustný, pričom vnútroštátnemu súdu prináleží, aby definitívne rozhodol o nadobudnutí účinnosti a výklade vyhlášky z roku 2013.

35.

Čo sa týka druhej námietky voči prípustnosti, len uvediem, že článok 4 ods. 1a smernice 94/62 sa ratione temporis neuplatní na skutkové okolnosti sporu vo veci samej. K týmto skutkovým okolnostiam došlo v roku 2013 a uvedený článok bol vložený do smernice 94/62 v roku 2015 (prostredníctvom smernice 2015/720).

36.

Vnútroštátny súd sa pýta, či je vnútroštátny predpis, ktorého obsah už bol uvedený ( 19 ) a ktorý členský štát oznámil Komisii po jeho prijatí, ale niekoľko dní pred jeho úradným uverejnením, zlučiteľný s článkom 16 ods. 1 smernice 94/62 a s článkom 8 smernice 98/34. ( 20 )

37.

Vnútroštátny súd ani účastníci konania nemajú pochybnosti o tom, že právna úprava obsiahnutá vo vyhláške z roku 2013 je technickým predpisom (v zmysle smernice 98/34). Problémy, ktoré vyvoláva toto posúdenie a o ktorých Súdny dvor často rozhoduje, ( 21 ) nevznikajú v tejto veci, v ktorej sa nepochybne vychádza z toho, že uvedená právna úprava je technickým predpisom.

38.

Ako preskúmam nižšie, Talianska republika bola povinná oznámiť Komisii tento technický predpis (vyhlášku z roku 2013) vo fáze návrhu, teda pred jeho prijatím. ( 22 )

39.

Článok 8 ods. 1 smernice 98/34 vyžaduje, aby členské štáty okamžite oznámili Komisii všetky návrhy technických predpisov. V tomto oznámení musia uviesť „dôvody, pre ktoré je uzákonenie takéhoto technického predpisu potrebné, keď to nebude zjavné už z návrhu technického predpisu“. Ak ide iba o prenos medzinárodnej alebo európskej normy, postačí informácia o príslušnej norme.

40.

Nedodržanie uvedenej povinnosti spôsobuje neuplatniteľnosť dotknutého technického predpisu voči jednotlivcom, či už v trestnom konaní, alebo v spore medzi jednotlivcami v konaniach iného typu. ( 23 )

41.

Smernica 98/34 priznáva Komisii kontrolné právomoci týkajúce sa návrhov technických predpisov, ktoré jej oznámia členské štáty. ( 24 ) Práve s cieľom zachovať tieto právomoci sú stanovené dôsledky, ktoré priamo nadväzujú na neoznámenie, ako to Súdny dvor konštatoval už v rozsudku CIA Security International: povinnosť stanovená v článku 8 smernice 98/34 má priamy účinok a vo vzťahu k jednotlivcom sa nemožno odvolávať na neoznámené technické predpisy.

42.

K rovnakému dôsledku sa dospelo v iných informačných a kontrolných postupoch podobných postupu, o ktorý ide v prejednávanej veci, ako je postup podľa smernice 2000/31/ES ( 25 ) v oblasti služieb informačnej spoločnosti, ktorého sa týka rozsudok Airbnb Ireland ( 26 ).

43.

Súdny dvor v rozsudku Airbnb Ireland potvrdil dôsledky vyplývajúce z povinnosti stanovenej v smernici, ktorá priznáva Komisii právomoci takej povahy, ktorá bola dostatočne jasná, presná a bezpodmienečná: má priamy účinok a v dôsledku toho sa jej jednotlivci na vnútroštátnych súdoch môžu dovolávať. ( 27 )

44.

Podľa rozhodnutia vnútroštátneho súdu bola vyhláška z roku 2013 oznámená Komisii 12. marca 2013, ( 28 ) bola prijatá o šesť dní neskôr a bola úradne uverejnená 27. marca 2013.

45.

Takto vykonané oznámenie Komisii pritom nie je v súlade s povinnosťou uloženou v článku 8 ods. 1 smernice 98/34, keďže

46.

Bol teda obídený postup, ktorý vyžaduje smernica 98/34. Schválením návrhu technického predpisu v lehote šiestich dní od oznámenia Komisii bola porušená povinnosť týkajúca sa status quo stanovená v článku 9 ods. 1 smernice 98/34: členský štát nemôže prijať oznámený návrh počas lehoty v minimálnej dĺžke troch mesiacov odo dňa, keď Komisia prijme oznámenie.

47.

Talianska vláda uvádza dva dôvody, ktorými sa usiluje odôvodniť svoj postup a vyvrátiť tvrdenie, že došlo k porušeniu smernice 98/34:

48.

Žiadne z týchto dvoch odôvodnení nepovažujem za presvedčivé.

49.

Pokiaľ ide o oznámenie z roku 2011, ( 32 ) návrhom technického predpisu, ktorý bol vtedy oznámený Komisii, bol (budúci) zákonný dekrét č. 2/2012, ktorým bol odložený zákaz predávať nevratné plastové tašky, ktoré nie sú v súlade s harmonizovanou normou UNI EN 13432:2002. Jeho článok 2 ods. 1 stanovoval, že sa neskôr vypracuje ministerská vyhláška s cieľom určiť dosah zákazu predávať plastové tašky, ktoré nie sú biologicky rozložiteľné ani kompostovateľné. Okrem toho stanovoval sankcie za nedodržiavanie tohto budúceho právneho predpisu.

50.

Ako Komisia uviedla na pojednávaní, oznámenie z roku 2013 v dôsledku toho nemožno považovať len za opakovanie oznámenia z roku 2011. V oznámení z roku 2013 sa nachádzajú nové obmedzenia týkajúce sa plastových tašiek, ktoré sa na základe smernice 98/34 museli oznámiť Komisii.

51.

Pokiaľ ide o ustanovenie o odklade účinnosti (článok 6), postup Talianskej republiky spočívajúci vo vložení tohto ustanovenia do znenia vyhlášky z roku 2013 je nezlučiteľný so smernicou 98/34.

52.

Úradné uverejnenie vyhlášky z roku 2013 totiž môže mať samo osebe vplyv na voľný pohyb tovaru, keďže ovplyvňuje druhy plastových tašiek, ktoré možno predávať v Taliansku. Podmienenie nadobudnutia účinnosti vyhlášky kladným výsledkom oznamovacieho postupu podľa smernice 98/34 je legislatívna technika, ktorá nie je v súlade s právnou istotou, lebo jednotlivci nevedia, kedy dôjde k (priaznivému alebo nepriaznivému) výsledku, ktorému musia prispôsobiť svoje správanie.

53.

Uvedená legislatívna technika navyše bráni – k čomu dochádza v tomto prípade – náležitému zohľadneniu pripomienok a podrobných stanovísk Komisie a iných členských štátov týkajúcich sa zlučiteľnosti návrhu technického predpisu s právnymi predpismi Únie. Tým sa bráni dosiahnutiu cieľa, ktorý sleduje smernica 98/34, spočívajúceho v zabránení technickým prekážkam obchodu pred tým, ako začnú vyvolávať obmedzujúce účinky.

54.

V konečnom dôsledku sa domnievam, že prijatie vyhlášky z roku 2013 z formálnych dôvodov odporovalo článku 8 ods. 1 a článku 9 ods. 1 smernice 98/34.

55.

Podľa článku 16 ods. 1 smernice 94/62 členské štáty musia pred prijatím opatrení ohlásiť Komisii návrh opatrení, ktoré chcú prijať v rámci tejto smernice (týkajúcich sa obalov a odpadov z obalov).

56.

V odseku 2 toho istého článku sa uvádza, že ak je navrhované opatrenie technického charakteru, členský štát môže poukázať na to, že ohlásenie je tiež platné pre smernicu 83/189 (ktorá bola neskôr nahradená smernicou 98/34).

57.

Talianska republika oznámila Komisii návrh vyhlášky z roku 2013 na základe článku 16 smernice 94/62. Toto ustanovenie (na rozdiel od článku 9 smernice 98/34) nestanovuje obdobie, počas ktorého členský štát musí čakať na pripomienky Komisie a ostatných štátov pred tým, ako prijme návrh vnútroštátneho predpisu. Preto sa domnievam, že Taliansko neporušilo toto ustanovenie, hoci – ako som už uviedol – vyhláška z roku 2013 bola úradne uverejnená šesť dní po oznámení Komisii.

58.

Postup podľa článku 16 smernice 94/62 je len informačný, zatiaľ čo zodpovedajúci postup upravený v smernici 98/34 je informačný a kontrolný postup týkajúci sa vnútroštátnych právnych predpisov. Ide teda o odlišné postupy, ktorých účinky sú tiež odlišné.

59.

Znenie ani účel článku 16 smernice 94/62 neumožňujú domnievať sa, že nesplnenie povinnosti predchádzajúceho oznámenia vyvoláva rovnaké účinky ako nesplnenie smernice 98/34.

60.

Článok 16 smernice 94/62 odkazuje na vzťahy medzi členskými štátmi a Komisiou, a preto nezakladá nijaké právo v prospech jednotlivcov, ktoré môže byť porušené, ak členský štát nesplní povinnosť, ktorá je v ňom stanovená. Na toto ustanovenie sa teda nemožno odvolávať na vnútroštátnych súdoch s cieľom dosiahnuť zrušenie neoznámených predpisov alebo ich neuplatnenie na jednotlivcov. ( 33 )

61.

Podľa môjho názoru článok 16 smernice 94/62 stanovuje samotný informačný postup podobný tým, ktoré Súdny dvor skúmal vo svojich rozsudkoch Enichem Base a Bulk Oil. ( 34 )

62.

Domnievam sa, že – v rozpore s tým, čo Komisia tvrdila na pojednávaní – v takýchto postupoch je logické odmietnuť neuplatniteľnosť vnútroštátnych ustanovení voči jednotlivcom, ak boli tieto ustanovenia prijaté bez dodržania povinnosti predchádzajúceho oznámenia uloženej predpisom Únie, ktorý nestanovuje právne následky priamo viazané na porušenie tejto povinnosti.

63.

Pripomínam, že samotný informačný postup podľa článku 16 smernice 94/62 nemožno porovnávať s postupom podľa smernice 98/34 alebo iných ustanovení, ktoré zodpovedajú modelu tejto druhej smernice, ako to bolo v prípade povinnosti stanovenej v článku 3 ods. 4 písm. b) druhej zarážke smernice 2000/31, ktorú som spomenul vyššie. ( 35 )

64.

Na tom, čo bolo uvedené vyššie, nič nemenia krížové odkazy, ktoré sa nachádzajú v článku 16 ods. 2 smernice 94/62 a v článku 8 ods. 5 smernice 98/34. V týchto ustanoveniach sa len uvádza, že oznámenie vnútroštátneho návrhu môže platiť pre dva informačné postupy stanovené rôznymi „aktmi Spoločenstva“. Tým sa predchádza tomu, aby sa ten istý návrh oznámil Komisii viackrát. Uvedené pravidlo však nič nemení na tom, že tieto dve kategórie postupov majú odlišnú povahu.

65.

Tiež musím objasniť, že – ako Komisia spresnila na pojednávaní – oznámenie návrhu technického predpisu na základe článku 8 smernice 98/34 nie je platné na účely uplatňovania článku 114 ods. 5 ZFEÚ. Na využitie tohto ustanovenia Zmluvy o FEÚ musí členský štát preukázať, že vnútroštátny predpis, ktorý chce prijať, zodpovedá potrebe vyššej úrovne ochrany životného prostredia (tiež pracovného prostredia) z dôvodu špecifík týkajúcich sa oznamujúceho štátu, ktoré vznikli ako dôsledok nových vedeckých poznatkov, ktoré sa objavili po prijatí harmonizačného predpisu.

66.

Oznámenie na účely uplatnenia smernice 98/34 si nevyžaduje také vyčerpávajúce odôvodnenie. Okrem toho oznámenie uskutočnené na základe tejto smernice spôsobuje len odklad nadobudnutia účinnosti návrhu predpisu počas určitého obdobia, kým sa k nemu Komisia a ostatné členské štáty prípadne nevyjadria.

67.

Naopak cieľom oznámenia podľa článku 114 ods. 5 ZFEÚ je dosiahnuť, aby Komisia schválila prísnejší vnútroštátny predpis po tom, čo overí, že tento predpis nie je prostriedkom svojvoľnej diskriminácie alebo skrytým obmedzením obchodu medzi členskými štátmi a že nepredstavuje prekážku pre fungovanie vnútorného trhu.

68.

Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či vnútroštátna právna úprava, ktorá zakazuje predaj nevratných (jednorazových) tašiek vyrobených z materiálov, ktoré nie sú biologicky rozložiteľné, ale ktoré spĺňajú ostatné požiadavky stanovené smernicou 94/62,

69.

Podľa tohto článku „členské štáty nebránia umiestňovaniu na trh takých [obalov], ktoré spĺňajú predpisy tejto smernice“.

70.

V súlade s článkom 9 smernice 94/62 sa môžu „umiestniť na trh iba obaly, ktoré spĺňajú všetky základné požiadavky stanovené touto smernicou vrátane prílohy č. II“. Táto príloha zasa upravuje „základné požiadavky na zloženie a charakteristiky obalov určujúce možnosť opätovného použitia a zhodnocovania, vrátane recyklovateľnosti“. ( 36 )

71.

Podľa Súdneho dvora „označovani[e] a identifikáci[a] obalov a požiadav[ky] týkajúc[e] sa zloženia a opätovne použiteľnej alebo zhodnotiteľnej povahy týchto obalov“ (články 8 až 11 a príloha II smernice 94/62) boli predmetom úplnej harmonizácie. ( 37 )

72.

Z tohto konštatovania vyplývajú nasledujúce dôsledky:

73.

Vychádzajúc z týchto predpokladov, článok 18 smernice 94/62, v spojení s článkom 9 a s prílohou II tejto smernice z materiálnych alebo vecných dôvodov bráni schváleniu vnútroštátnej právnej úpravy, o akú ide v prejednávanej veci.

74.

Vyhláška z roku 2013 zakazuje predaj tašiek, ktoré nie sú v súlade s technickou normou (UNI EN 13432:2002), aj keď spĺňajú ostatné požiadavky týkajúce sa zhodnocovania stanovené v bode 3 prílohy II smernice 94/62, pokiaľ nie sú v súlade s inými technickými špecifikáciami týkajúcimi sa hrúbky steny a tvaru, ktoré tiež nie sú stanovené v tejto smernici.

75.

Aj keď je jej cieľom zaručiť účinnú ochranu životného prostredia a efektívnejší zber odpadov, vyhláška z roku 2013 takto podporuje (a uprednostňuje) metódy kompostovania a biologickej rozložiteľnosti pred metódami materiálovej recyklácie a energetického zhodnocovania, ktoré povoľuje smernica 94/62.

76.

V bode 3 prílohy II smernice 94/62 sú uvedené všetky tieto štyri metódy zhodnocovania obalov. Vnútroštátny predpis teda nemôže odporovať rozhodnutiu normotvorcu Únie, ak tento normotvorca úplne harmonizoval danú oblasť bez toho, aby priznal členským štátom možnosť uprednostniť alebo odmietnuť niektoré metódy zhodnocovania obalov v porovnaní s inými metódami.

77.

Zdôrazňujem, že článkami 8 až 11 a prílohou II smernice 94/62 sa vykonáva úplná harmonizácia, pokiaľ ide o označovanie a identifikáciu obalov, požiadavky týkajúce sa ich zloženia a možnosti ich opätovného použitia alebo zhodnocovania. Jedinou možnosťou prijať prísnejšiu právnu úpravu, ktorú mala Talianska republika k dispozícii, preto bola možnosť uvedená v článku 114 ods. 5 a 6 ZFEÚ. ( 40 )

78.

Uvedené ustanovenia Zmluvy o FEÚ priznávajú členskému štátu možnosť prijať na základe svojich špecifických problémov vzniknutých po prijatí harmonizačného opatrenia nové vnútroštátne ustanovenia vychádzajúce z nových vedeckých poznatkov týkajúcich sa okrem iného ochrany životného prostredia.

79.

Taká možnosť je však podmienená predchádzajúcim oznámením vnútroštátneho opatrenia a jeho schválením Komisiou v lehote šiestich mesiacov od tohto oznámenia. ( 41 ) Keďže nie je preukázané, že talianska vláda splnila tieto podmienky, výnimka stanovená v článku 114 ods. 5 a 6 ZFEÚ sa v prejednávanej veci neuplatní.

80.

Talianska vláda a Assobioplastiche tvrdia, že vyhláška z roku 2013 bola potvrdená tým, že prostredníctvom smernice 2015/720 bol do smernice 94/62 vložený nový článok 4 ods. 1a.

81.

S ich úvahami nemožno súhlasiť, keďže

82.

Aby som to zhrnul, článok 18 smernice 94/62 v spojení s článkom 9 ods. 1 a s prílohou II tejto smernice, bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zakazuje predaj nevratných (jednorazových) tašiek vyrobených z materiálov, ktoré nie sú biologicky rozložiteľné, ale ktoré spĺňajú ostatné požiadavky stanovené smernicou 94/62, pokiaľ ju členský štát neoznámil a nezískal súhlas Komisie týkajúci sa tejto právnej úpravy na základe článku 114 ods. 5 a 6 ZFEÚ.

83.

Vnútroštátny súd sa pýta, či článok 18 smernice 94/62 v spojení s článkom 9 ods. 1 a s prílohou II tejto smernice má priamy účinok a či sú orgány členského štátu povinné neuplatniť odporujúcu vnútroštátnu právnu úpravu.

84.

Podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa priameho účinku smerníc: ( 42 )

85.

Článok 18 smernice 94/62 v spojení s článkom 9 ods. 1 a s prílohou II tejto smernice je jasnou, presnou a bezpodmienečnou normou Únie, ktorá má priamy účinok a na ktorú sa jednotlivci môžu odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči orgánom Talianskej republiky.

86.

V tomto zmysle stačí potvrdiť, že článok 18 smernice 94/62 kategoricky a bez výnimiek zakazuje, aby členské štáty bránili umiestňovaniu na trh takých obalov, ktoré spĺňajú požiadavky stanovené v tejto smernici.

87.

Na uvedené požiadavky (články 8 až 11 a príloha II) týkajúce sa označovania a identifikácie obalov, ako aj ich zloženia a možnosti ich opätovného použitia alebo zhodnocovania odkazuje článok 9 ods. 1 smernice 94/62, ktorý stanovuje, že sa môžu predávať iba obaly, ktoré spĺňajú tieto požiadavky.

88.

V prílohe II sú konkrétne stanovené požiadavky týkajúce sa výroby a zloženia obalov (bod 1), ich opätovného použitia (bod 2) a ich zhodnocovania (bod 3). Ako som už uviedol, sú v nej stanovené štyri alternatívne kritériá na zhodnocovanie obalov (materiálová recyklácia, energetické zhodnocovanie, kompostovanie a biologická rozložiteľnosť).

89.

Do zmeny smernice 94/62 prostredníctvom smernice 2015/720 sa voľný obchod s obalmi vyrobenými v súlade so smernicou 94/62 uplatňoval bezpodmienečne. Až od nadobudnutia účinnosti smernice 2015/720 sú členské štáty oprávnené zaviesť prísnejšie opatrenia týkajúce sa predaja ľahkých plastových tašiek.

90.

Keďže článok 18 smernice 94/62 v spojení s článkom 9 ods. 1 a s prílohou II tejto smernice má priamy účinok, vnútroštátny súd je povinný neuplatniť v konaní akýkoľvek odporujúci vnútroštátny predpis. ( 43 )

91.

Keďže predmetom sporu vo veci samej je nárok na „náhradu škody, ktorá vznikla alebo vznikne… v dôsledku protiprávneho konania [talianskeho] správneho orgánu“, vnútroštátny súd sa pýta, či „vnútroštátn[a] právn[a] úprav[a], ktorá zakazuje predaj jednorazových nákupných tašiek, ktoré nie sú biologicky rozložiteľné, ale ktoré sú vyrobené v súlade s požiadavkami stanovenými smernicou [94/62]“, predstavuje závažné a zjavné porušenie článku 18 smernice 94/62.

92.

Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú jednotlivcom v dôsledku porušení práva Únie, ktoré sú tomuto štátu pripísateľné, sa vyžaduje, aby

93.

Tieto tri podmienky sú potrebné a postačujúce na to, aby jednotlivcovi vzniklo právo na náhradu škody. Nič však nebráni tomu, aby zodpovednosť štátu mohla vzniknúť aj za menej reštriktívnych podmienok na základe vnútroštátneho práva. ( 45 )

94.

Prináleží v zásade vnútroštátnym súdom, aby podľa usmernení Súdneho dvora overili, či sú tieto tri podmienky splnené. ( 46 ) Spomedzi nich sa vnútroštátny súd pýta len na dostatočne závažné porušenie práva Únie. Zdá sa teda, že nemá pochybnosti o zvyšných dvoch podmienkach.

95.

Súdny dvor môže poskytnúť vnútroštátnemu súdu usmernenia, aby tento súd sám rozhodol, či v tomto prípade vzhľadom na všetky okolnosti sporu došlo k dostatočne závažnému porušeniu. Medzi faktory, ktoré sú dôležité pre jeho posúdenie, patria:

96.

Pokiaľ ide o jasnosť a presnosť, článok 18 smernice 94/62 v spojení s článkom 9 ods. 1 a s prílohou II tejto smernice má obe tieto vlastnosti. Ide o jednoznačné ustanovenia, ktoré ukladajú členským štátom povinnosť zdržať sa určitého konania (nebrániť predaju obalov, ktoré spĺňajú znaky stanovené touto smernicou, ktorou sa vykonáva úplná harmonizácia).

97.

Niet pochýb o tom, že Talianska republika úmyselne povolila len predaj plastových tašiek uvedených vo vyhláške z roku 2013 a zároveň zakázala iné plastové tašky, ktoré sú prípustné podľa smernice 94/62. Je nesporné, že cieľom uvedeného opatrenia bolo obmedziť znečistenie, ale taliansky zákonodarca si uvedomoval, že zavedením tohto pravidla môže porušiť smernicu 94/62. ( 48 )

98.

Článok 18 smernice 94/62 v spojení s článkom 9 ods. 1 a s prílohou II tejto smernice neponechával vnútroštátnym orgánom žiadnu mieru voľnej úvahy, aby mohli na svojom území zakázať obaly, ktoré sú v súlade s harmonizovanými normami. Talianska vláda mohla prijať predpisy, ktoré sú prísnejšie a viac chránia životné prostredie postupom podľa článku 114 ods. 5 a 6 ZFEÚ, ale – ako som už uviedol – nie je preukázané, že ho použila.

99.

Ako som tiež uviedol, členské štáty nemali voľnú úvahu na prijatie prísnejších vnútroštátnych opatrení, pokiaľ ide o predaj jednorazových ľahkých plastových tašiek, do schválenia smernice 2015/720, ktorou bol do smernice 94/62 vložený nový článok 4 ods. 1a.

100.

Táto legislatívna zmena by však mohla mať nejaký význam ( 49 ), ak by vnútroštátny súd dospel k záveru, že Talianska republika (z dôvodu pochybenia, ktorého ospravedlniteľnosť bude musieť tento súd posúdiť) chcela predstihnúť legislatívny návrh Komisie predložený 4. novembra 2013 ( 50 ), na základe ktorého bola prijatá smernica 2015/720.

101.

Uvedený návrh ako taký však bol predložený po uverejnení vyhlášky z roku 2013. Ťažko by sa teda dalo tvrdiť, že v tomto prípade inštitúcia Únie prispela k prijatiu vnútroštátneho opatrenia.

102.

Aby som to zhrnul, zákaz predávať jednorazové ľahké plastové tašky, ktoré nie sú biologicky rozložiteľné a kompostovateľné, ako aj ľahké plastové tašky, ktoré nespĺňajú určité podmienky týkajúce sa hrúbky steny, ak sú tieto tašky v súlade s požiadavkami stanovenými v smernici 94/62, by mohol predstavovať dostatočne závažné porušenie článku 18 smernice 94/62, čo musí overiť vnútroštátny súd.

103.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Tribunale Amministrativo Regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio, Taliansko), takto: